Vec T‑86/03

Holcim (France) SA

proti

Komisii Európskych spoločenstiev

„Vykonanie rozsudku Súdu prvého stupňa – Zrušenie rozhodnutia, ktorým sa žalobcovi ukladá pokuta – Odmietnutie Komisie platiť úroky z pokuty – Náhrada škody“

Uznesenie Súdu prvého stupňa (druhá komora) zo 4. mája 2005 

Abstrakt uznesenia

1.     Žaloba o neplatnosť – Zrušujúci rozsudok – Účinky – Rozsudok, ktorým sa ruší alebo znižuje pokuta uložená podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže – Povinnosť prijať vykonávacie opatrenia – Rozsah – Vrátenie neoprávnene zaplatenej sumy a zaplatenie úrokov z omeškania

(Článok 233 ES)

2.     Žaloba o neplatnosť – Zrušujúci rozsudok – Rozsudok, ktorým sa ruší alebo znižuje pokuta uložená podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže – Nedodržanie povinnosti prijať vykonávacie opatrenia – Dostupné právne prostriedky

(Články 232 ES, 233 ES, 235 ES a 288 druhý odsek ES)

3.     Žaloba o náhradu škody – Lehoty na podanie žaloby – Päťročná premlčacia lehota – Návrh na náhradu škody adresovaný inštitúciám, po ktorom nenasleduje žaloba o neplatnosť alebo žaloba na nečinnosť – Neexistencia vplyvu

(Články 230 ES a 232 ES; Štatút Súdneho dvora, článok 46)

1.     Povinnosti, ktoré vyplývajú Komisii z článku 233 ES na zabezpečenie výkonu rozsudku, ktorým sa ruší alebo znižuje pokuta uložená podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, zahŕňajú medzi sebou v prvom rade povinnosť Komisie vrátiť v celku alebo v časti sumu pokuty zaplatenú dotknutým podnikom, a to v rozsahu, v akom je potrebné túto platbu v dôsledku rozhodnutia o zrušení kvalifikovať ako vyplatenie bez právneho dôvodu. Táto povinnosť sa týka nielen neoprávnene zaplatenej sumy istiny pokuty, ale aj úrokov z omeškania, ktoré z nej vyplývajú.

Z toho vyplýva, že Komisia tým, že nepriznala k sume istiny pokuty vrátenej na základe takéhoto rozsudku žiaden úrok z omeškania, neprijala jedno z opatrení, ktoré zahŕňa výkon tohto rozsudku, čím porušila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 233 ES.

(pozri body 30, 31)

2.     Právne prostriedky, ktoré môže dotknutá osoba použiť v prípade údajného porušenia povinností, ktoré vyplývajú Komisii z článku 233 ES pri výkone rozsudku, ktorým sa ruší alebo znižuje pokuta uložená podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, sú buď žaloba na nečinnosť upravená v článku 232 ES, alebo žaloba o náhradu škody upravená v článkoch 235 ES a 288 druhom odseku ES.

(pozri bod 33)

3.     Článok 46 Štatútu Súdneho dvora, týkajúci sa premlčacej lehoty stanovenej pre nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti inštitúcií, nemožno vykladať v tom zmysle, že ak osoba zašle predbežnú žiadosť príslušnej inštitúcii v lehote piatich rokov stanovenej týmto ustanovením, dôjde k preklúzii jej nároku, ak nepodá žalobu o náhradu škody v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 230 ES v prípade, že jej je doručené zamietavé rozhodnutie, alebo v prípade, ak dotknutá inštitúcia nezaujala stanovisko do dvoch mesiacov po doručení tejto žiadosti a k podaniu žaloby nedôjde v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 232 druhom odseku ES.

Zo samotného znenia druhej a tretej vety článku 46 Štatútu Súdneho dvora totiž vyplýva, že toto ustanovenie nesmeruje k zrušeniu premlčacej lehoty piatich rokov, ale jej cieľom je chrániť dotknuté osoby tým, že bráni tomu, aby niektoré lehoty boli zahrnuté do výpočtu tejto lehoty. Cieľom tretej vety článku 46 Štatútu Súdneho dvora je teda len posunutie okamihu uplynutia lehoty piatich rokov v prípade, že v dôsledku podania žaloby alebo predbežnej žiadosti v tejto lehote dôjde k plynutiu lehôt stanovených článkami 230 ES alebo 232 ES. V žiadnom prípade nemôže byť dôsledkom uplatnenia tejto vety skrátenie päťročnej premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 prvej vete.

(pozri body 38, 39)

UZNESENIE SÚDU PRVÉHO STUPŇA (druhá komora)

zo 4. mája 2005 (*)

„Vykonanie rozsudku Súdu prvého stupňa – Zrušenie rozhodnutia, ktorým sa žalobcovi ukladá pokuta – Odmietnutie Komisie platiť úroky z pokuty – Náhrada škody“

Vo veci T‑86/03,

Holcim (France) SA, predtým Groupe Origny SA, so sídlom v Paríži (Francúzsko), v zastúpení: M.‑P. Hutin‑Houillon, advokát, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobkyňa,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: R. Lyal a C. Ingen‑Housz, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh podľa článkov 233 ES a 288 ES smerujúci k náhrade škody, ktorú žalobkyňa údajne utrpela v dôsledku odmietnutia Komisie zaplatiť jej úroky z omeškania zo sumy vrátenej na základe výkonu rozsudku Súdu prvého stupňa, ktorým sa zrušilo rozhodnutie, ktorým sa jej ukladala pokuta,

SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (druhá komora),

v zložení: predseda komory J. Pirrung, sudcovia N. J. Forwood a S. Papasavvas,

tajomník : H. Jung,

vydal toto

Uznesenie

 Skutkové okolnosti

1       Dňa 30. novembra 1994 prijala Komisia rozhodnutie 94/815/ES týkajúce sa konania podľa článku 85 Zmluvy ES (veci IV/33.126 a IV/33.322 – Cement) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 343, s. 1, ďalej len „rozhodnutie Cement“), v ktorom najmä konštatovala účasť Cedest SA na skupine porušení na trhu Spoločenstva s cementom a uložila jej pokutu vo výške 2 522 000 ecu.

2       Návrhom zapísaným do registra kancelárie Súdu prvého stupňa 17. februára 1995 pod číslom T‑38/95 podala Groupe Origny SA (ďalej len „Origny“), ktorá prebrala ako právny nástupca práva a povinnosti Cedestu, žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia.

3       Dňa 5. mája 1995 Origny zaplatila celkovú výšku pokuty uloženej Cedestu.

4       Rozsudkom z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, nazývaným „Cement“ (T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491), Súd prvého stupňa najmä vo vzťahu k Origny zrušil články 1, 3 ods. 3 písm. a) a článok 9 rozhodnutia Cement a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania vo veci T‑38/95.

5       Faxom z 24. mája 2000 Origny zaslala Komisii spolu s detailnými informáciami týkajúcimi sa bankového konta, na ktoré má byť vrátená istina vo výške 2 522 000 eur, dlžná na základe rozsudku Cement, aj svoj výpočet dlžných úrokov z omeškania z tejto sumy za obdobie od 7. mája 1995 až do vrátenia istiny.

6       Dňa 27. júla 2000 previedla Komisia na uvedený účet sumu 2 522 000 eur. Nevyhovela však žiadosti týkajúcej sa úrokov z omeškania.

7       Listom Komisii zo 16. novembra 2000 Origny zopakovala svoju žiadosť o zaplatenie úrokov z omeškania a predložila jej nový výpočet vyhotovený k 27. júlu 2000.

8       Listom z 29. decembra 2000 Komisia Origny odpovedala, že sa domnieva, že nemá právo uskutočniť platbu požadovaných úrokov z dôvodu, že neexistuje ani ustanovenie práva Spoločenstva, ani všeobecná právna zásada, ktorá by jej stanovovala povinnosť zaplatiť úroky z omeškania v takom prípade, o aký ide v prejednávanej veci.

9       V rozsudku z 10. októbra 2001, Corus UK/Komisia (T‑171/99, Zb. s. II‑2967, ďalej len „rozsudok Corus“), Súd prvého stupňa rozhodol, že v prípade, že sa rozsudkom zruší alebo zníži pokuta uložená určitému podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v Zmluve ESUO, je Komisia povinná na základe článku 34 prvého odseku druhej vety UO vrátiť nielen sumu istiny pokuty, ktorá bola neoprávnene zaplatená, ale aj úroky z omeškania z tejto sumy (pozri body 52 a 53).

10     Listom Komisii z 21. marca 2002 Origny s odkazom na rozsudok Corus uviedla, že Komisia tým, že jej nezaplatila úroky z omeškania zo sumy istiny vrátenej na základe rozsudku Cement, neprijala opatrenie, ktoré bolo súčasťou výkonu tohto rozsudku, v súlade s článkom 233 ES. Z tohto dôvodu vyzvala Komisiu, aby opätovne preskúmala jej žiadosť.

11     Komisia na tento list nijako neodpovedala, ako ani na opakovanú výzvu z 3. júna 2002.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

12     Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 6. marca 2003 podala podľa článkov 233 ES a 288 ES žalobkyňa túto žalobu.

13     Žalobkyňa navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–       zaviazal Komisiu na zaplatenie sumy 1 488 287,50 eur, zodpovedajúcej výške úrokov z omeškania, ktoré sa jej majú vrátiť,

–       zvýšil túto výšku úrokov z omeškania o úroky z omeškania za obdobie od 27. júla 2000 do dňa vyhlásenia rozsudku,

–       vyhlásil, že k týmto dvom sumám sa pripočíta úrok za obdobie od vyhlásenia tohto rozsudku do úplného zaplatenia týchto súm.

14     Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 10. júna 2003 podala Komisia námietku neprípustnosti podľa článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, v ktorej navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

–       zamietol žalobu ako neprípustnú,

–       zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

15     Vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti, ktoré boli podané do kancelárie Súdu prvého stupňa 21. júla 2003, žalobkyňa navrhuje, aby sa námietka neprípustnosti zamietla, a trvá na ostatných návrhoch svojej žaloby.

16     Listom kancelárie Súdu prvého stupňa z 20. decembra 2004 boli účastníci konania vyzvaní, aby predložili svoje písomné pripomienky k prípadnej relevantnosti rozsudku Súdneho dvora z 9. decembra 2004, Komisia/Greencore (C‑123/03 P, Zb. s. I‑11647, ďalej len „rozsudok Greencore“) pre riešenie tohto sporu. Žalobkyňa a Komisia vyhoveli tejto výzve listami podanými do kancelárie 14. a 18. januára 2005.

 O prípustnosti

17     Na základe článku 114 ods. 1 rokovacieho poriadku, ak niektorý účastník konania o to žiada, Súd prvého stupňa môže rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej. Podľa odseku 3 tohto článku, ak Súd prvého stupňa nerozhodne inak, žiadosť sa ďalej prejednáva v rámci ústnej časti konania. Súd prvého stupňa zastáva názor, že na základe spisových písomností je o prejednávanej veci dostatočne informovaní, a preto nie je potrebné žiadosť prejednať v ústnej časti konania.

 Tvrdenia účastníkov konania

18     Komisia zdôrazňuje, že ak aj je žaloba o náhradu škody podľa článku 288 druhého odseku ES určite autonómnym prostriedkom v rámci opravných prostriedkov v práve Spoločenstva, v dôsledku čoho neprípustnosť žaloby o neplatnosť sama osebe nespôsobuje neprípustnosť návrhu na náhradu škody, musí sa takáto žaloba o náhradu škody podľa judikatúry vyhlásiť za neprípustnú v prípade, že v skutočnosti smeruje k zrušeniu individuálneho rozhodnutia, ktoré sa stalo konečným, keďže jej účinkom, ak by bola prijatá, by bolo zmarenie právnych účinkov tohto rozhodnutia (rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 1986, Krohn/Komisia, 175/84, Zb. s. 753, body 32 a 33; rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 1995, Cobrecaf a i./Komisia, T‑514/93, Zb. s. II‑621, body 58 a 59; zo 17. októbra 2002, Astipesca/Komisia, T‑180/00, Zb. s. II‑3985, bod 139, a z 3. apríla 2003, Vieira a Vieira Argentina/Komisia, T‑44/01, T‑119/01 a T‑126/01, Zb. s. II‑1209, bod 213).

19     V prejednávanej veci prijala Komisia 29. decembra 2000 individuálne rozhodnutie o zamietnutí návrhu žalobkyne, ktorý smeroval k zaplateniu úrokov z omeškania. Toto rozhodnutie sa stalo konečným, pretože žalobkyňa voči nemu nepodala žalobu o neplatnosť podľa článku 230 ES v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia, predĺženej o lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť.

20     V súlade s vyššie uvedenou judikatúrou by teda táto žaloba o náhradu škody mala byť zamietnutá ako neprípustná, pretože smeruje k zmareniu právnych účinkov tohto rozhodnutia tým, že by sa Komisii malo uložiť zaplatiť úroky z omeškania, ktorých úhradu zamietla.

21     Vo svojich pripomienkach k rozsudku Greencore Komisia tvrdí, že tento rozsudok potvrdil a contrario názor, ktorý zastáva v rámci tohto konania. Keďže žalobkyňa v potrebnom čase nereagovala na rozhodnutie z 29. decembra 2000, ktorým Komisia výslovne odmietla zaplatiť úroky z omeškania požadované listom zo 16. novembra 2000, žalobkyňa už nemôže namietať proti tomuto odmietnutiu, či už prostredníctvom žaloby o neplatnosť alebo žaloby o náhradu škody smerujúcej proti absencii odpovedi na novú žiadosť predloženú 21. marca 2002.

22     Žalobkyňa vo svojom návrhu uvádza, že platenie úrokov z omeškania zo sumy istiny vrátenej pokuty na základe zrušujúceho rozsudku je opatrením na výkon tohto rozsudku, ktoré je Komisia povinná prijať na základe článkov 233 ES a 288 ES, a to aj v prípade neexistencie pochybenia, na základe ktorého by bolo možné voči Spoločenstvu vyvodzovať zodpovednosť. Neprijatie takéhoto opatrenia Komisiou preto poskytuje možnosť podania žaloby o náhradu škody podľa článku 233 druhého odseku ES a podľa článku 288 ES.

23     Vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti žalobkyňa namieta proti relevantnosti rozsudku Vieira a Vieira Argentina/Komisia, už citovanému v bode 18 vyššie, na ktorý sa Komisia odvoláva. Vo veci, v ktorej bol tento rozsudok vyhlásený, došlo totiž k zamietnutiu žaloby o náhradu škody podanej Vieira Argentina ako neprípustnej z dôvodu, že táto žaloba smerovala v skutočnosti k zaplateniu sumy určenej na vyrovnanie právnych účinkov rozhodnutia o pozastavení poskytovania finančnej pomoci, proti ktorému žalobkyňa nepodala včas žalobu o neplatnosť, napriek tomu, že takáto žaloba by v prípade, že by bola úspešná, viedla k zrušeniu predmetných právnych účinkov, vzhľadom na vykonávacie opatrenia, ktoré bola Komisia povinná prijať podľa článku 233 ES (pozri bod 215 rozsudku). V prejednávanej veci však žalobkyňa podala žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu Cement včas. Toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Cement a zaplatenie požadovaných úrokov predstavovalo len jedno z opatrení, ktoré bola Komisia povinná prijať na výkon tohto rozsudku. Žaloba o náhradu škody je preto určená na to, aby potrestala skutočnosť, že Komisia nerešpektovala povinnosť stanovenú v článku 233 prvom odseku ES, a z tohto dôvodu sa líši od žaloby o neplatnosť vzhľadom na to, že nesmerovala proti zrušeniu určitého opatrenia, ale k náhrade škody spôsobenej inštitúciou (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. októbra 2000, Fresh Marine/Komisia, T‑178/98, Zb. s. II‑3331, bod 45).

24     Žalobkyňa ďalej uvádza, že článok 233 ES na základe svojho druhého odseku ukladá dotknutej inštitúcii, aby napravila dodatočnú ujmu, ktorá prípadne vyplýva zo zrušeného protiprávneho aktu. V tejto súvislosti článok 233 ES nepodmieňuje nápravu ujmy existenciou nového pochybenia odlišujúceho sa od nezákonnosti pôvodného zrušeného aktu, ale stanovuje nápravu ujmy, ktorá vyplýva z tohto aktu a ktorá pretrváva aj po jeho zrušení a vykonaní zrušujúceho rozsudku správnym orgánom (rozsudok Súdneho dvora zo 14. mája 1998, Rada/De Nil a Impens, C‑259/96 P, Zb. s. I‑2915, bod 2).

25     V prejednávanej veci smeruje žaloba podaná žalobkyňou práve k náprave ujmy, ktorá nevyplýva z rozhodnutia z 29. decembra 2000, ktorým sa zamietlo zaplatenie požadovaných úrokov z omeškania, ale z rozhodnutia Cement. Táto ujma pretrváva aj po zrušení tohto rozhodnutia, a to z dôvodu, že Komisia vo vzťahu k článku 233 prvému odseku ES chybne vykonala rozsudok Cement. Logicky sa preto takýto chybný výkon musí postihovať len v rámci žaloby o náhradu škody stanovenej článkom 233 druhým odsekom ES.

26     Vo svojich pripomienkach k rozsudku Greencore žalobkyňa tvrdí, že tento rozsudok nie je relevantný pre riešenie tohto sporu, pretože ho Súdny dvor vyhlásil v rámci žaloby o neplatnosť podľa článku 230 ES a nie v rámci žaloby o náhradu škody podľa článkov 233 ES a 288 ES, ako je tomu v prejednávanej veci.

27     Žalobkyňa ďalej uvádza, že prípustnosť a dôvodnosť žaloby o náhradu škody v takom prípade, akým je prejednávaná vec, boli potvrdené rozsudkom Corus, vzhľadom na rovnocennosť na jednej strane medzi článkom 34 prvým odsekom druhou vetou UO a článkom 233 ES, a na druhej stráne medzi článkom 34 druhým odsekom UO a článkom 288 ES. Práve naopak, vzhľadom na uvedený rozsudok, žaloba o neplatnosť nepredstavuje v takomto prípade vhodný právny prostriedok na požadovanie zaplatenia úrokov z omeškania.

28     Keďže právo podať žalobu o náhradu škody sa premlčuje uplynutím lehoty piatich rokov od okamihu, keď dôjde k skutočnosti, na základe ktorej dochádza k jej podaniu, pričom touto skutočnosťou je v prejednávanej veci nesprávny výkon rozsudku Cement Komisiou, mala by táto žaloba byť prípustná.

 Posúdenie Súdom prvého stupňa

29     Na to, aby sa mohlo rozhodnúť o prípustnosti tejto žaloby o náhradu škody, je potrebné predtým určiť na jednej strane povinnosti, ktoré článok 233 ES ukladá Komisii pri výkone rozsudku týkajúceho sa zrušenia alebo zníženia pokuty uloženej podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže stanovených Zmluvou, a na druhej strane právne prostriedky, ktoré môže uvedený podnik použiť v prípade údajného porušenia dotknutých povinností Komisiou.

30     Povinnosti, ktoré vyplývajú Komisii z článku 233 ES na zabezpečenie výkonu rozsudku, ktorým sa ruší alebo znižuje pokuta uložená podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže stanovených Zmluvou, zahŕňajú medzi sebou v prvom rade povinnosť Komisie vrátiť v celku alebo v časti sumu pokuty zaplatenú dotknutým podnikom, a to v rozsahu, v akom je potrebné túto platbu v dôsledku rozhodnutia o zrušení kvalifikovať ako vyplatenie bez právneho dôvodu. Táto povinnosť sa týka nielen neoprávnene zaplatenej sumy istiny pokuty, ale aj úrokov z omeškania, ktoré z nej vyplývajú (pozri analogicky v súvislosti s obdobným článkom 34 prvým odsekom druhou vetou UO rozsudok Corus, body 52 a 53).

31     Z toho vyplýva, že Komisia tým, že nepriznala k sume istiny pokuty vrátenej na základe takéhoto rozsudku žiaden úrok z omeškania, neprijala jedno z opatrení, ktoré zahŕňa výkon tohto rozsudku, čím porušila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 233 ES (pozri analogicky rozsudok Corus, bod 58).

32     V tejto súvislosti je potrebné upresniť, že hoci ujma, ktorej náhrady sa dovoláva žalobkyňa, spočívajúca v zamedzení použitia sumy 2 522 000 eur v období od 5. mája 1995 do 27. júla 2000, vyplýva z prijatia rozhodnutia Cement, pochybenie, o ktoré v rámci tejto žaloby ide, nespočíva v prijatí tohto rozhodnutia, ale v tom, že Komisia v rámci výkonu rozsudku Cement nezaplatila úroky z omeškania z uvedenej sumy (pozri analogicky rozsudok Corus, bod 42 a nasl.).

33     V súvislosti s určením právnych prostriedkov, ktoré môže dotknutá osoba použiť v prípade údajného porušenia dotknutých povinností Komisiou z judikatúry vyplýva, že takáto osoba má na výber žalobu na nečinnosť upravenú v článku 232 ES (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia, 97/86, 99/86, 193/86 a 215/86, Zb. s. 2181, body 22 až 24 a 32, a Greencore, bod 46; návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Greencore, Zb. s. I‑11649, bod 22; rozsudky Súd prvého stupňa z 18. septembra 1996, Asia Motor France a i./Komisia, T‑387/94, Zb. s. II‑961, bod 40, a z 19. februára 2004, SIC/Komisia, T‑297/01 a T‑298/01, Zb. s. II‑743, bod 31), alebo žalobu o náhradu škody upravenú v článkoch 233 ES a 288 druhom odseku ES (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. októbra 1992, Meskens/Parlament, T‑84/91, Zb. s. II‑2335, bod 81, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora z 9. augusta 1994, Parlament/Meskens, C‑412/92 P, Zb. s. I‑3757; z 28. septembra 1999, Frederiksen/Parlament, T‑48/97, Zb. VS s. I‑A‑167 a II‑867, bod 96, a z 12. decembra 2000, Hautem/EIB, T‑11/00, Zb. s. II‑4019, body 43 a 51; uznesenie predsedu druhej komory Súdu prvého stupňa zo 4. novembra 2003, Cascades/Komisia, T‑161/03, neuverejnený v Zbierke; pozri tiež analogicky článok 34 druhý odsek UO a rozsudok Corus, bod 49).

34     Každý z týchto dvoch alternatívnych opravných prostriedkov podlieha osobitným procesným podmienkam a obmedzeniam.

35     Ak si dotknutá osoba vyberie žalobu na nečinnosť, musí sa podriadiť požiadavkám článku 232 druhého odseku ES, podľa ktorého:

„[Žaloba na nečinnosť] je prípustná, len ak bol príslušný orgán vyzvaný, aby konal. Ak sa tento orgán do dvoch mesiacov po takejto výzve nevyjadrí, možno v lehote ďalších dvoch mesiacov podať návrh na začatie súdneho konania.“

36     Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že vyjadrenie dotknutej inštitúcie, že odmieta konať na základe výzvy, je prijatím stanoviska, ktorým sa končí jej nečinnosť, pričom takýto akt sa stáva napadnuteľným v zmysle článku 230 ES (pozri napríklad rozsudok Asteris a i./Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, body 32 a 33).

37     Ak si naopak dotknutá osoba vyberie alternatívnu žalobu o náhradu škody, musí splniť podmienky článku 46 Štatútu Súdneho dvora v zmysle ktorého:

„Nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti spoločenstva sa premlčujú po uplynutí piatich rokov od skutočnosti, ktorá ich založila. Plynutie tejto lehoty sa prerušuje podaním návrhu na začatie konania na Súdnom dvore, alebo ak si pred týmto konaním oprávnená osoba uplatnila svoj nárok na príslušnom orgáne spoločenstiev. V posledne menovanom prípade sa návrh musí podať v lehote dvoch mesiacov podľa článku 230… ES…; v prípade potreby sa uplatnia ustanovenia článku 232 odsek 2… ES.“

38     Toto ustanovenie však v žiadnom prípade nemožno vykladať v tom zmysle, že ak osoba zašle predbežnú žiadosť príslušnej inštitúcii v lehote piatich rokov stanovenej týmto ustanovením, dôjde k preklúzii jej nároku, ak nepodá žalobu o náhradu škody v lehote dvoch mesiacov, stanovenej v článku 230 ES v prípade, že jej je doručené zamietavé rozhodnutie, alebo v prípade, ak dotknutá inštitúcia nezaujala stanovisko do dvoch mesiacov po doručení tejto žiadosti a k podaniu žaloby nedôjde v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 232 druhom odseku ES.

39     Zo samotného znenia druhej a tretej vety článku 46 Štatútu Súdneho dvora totiž vyplýva, že toto ustanovenie nesmeruje k zrušeniu premlčacej lehoty piatich rokov, ale jej cieľom je chrániť dotknuté osoby tým, že bráni tomu, aby niektoré lehoty boli zahrnuté do výpočtu tejto lehoty. Cieľom tretej vety článku 46 Štatútu Súdneho dvora je teda len posunutie okamihu uplynutia lehoty piatich rokov v prípade, že v dôsledku podania žaloby alebo predbežnej žiadosti v tejto lehote dôjde k plynutiu lehôt stanovených článkami 230 ES alebo 232 ES. V žiadnom prípade nemôže byť dôsledkom uplatnenia tejto vety skrátenie päťročnej premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 prvej vete [pozri vo vzťahu k rovnakému ustanoveniu článku 43 pôvodného štatútu (ES) Súdneho dvora, rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1967, Kampffmeyer a i./Komisia EHS, 5/66, 7/66 a 13/66 až 24/66, Zb. s. 317, 337, ďalej len „rozsudok Kampffmeyer“, a z 5. apríla 1973, Giordano/Komisia, 11/72, Zb. s. 417, ďalej len „rozsudok Giordano“, body 5 až 7; uznesenie Súdu prvého stupňa zo 4. augusta 1999, Fratelli Murri/Komisia, T‑106/98, Zb. s. II‑2553, bod 29].

40     Keďže údajné pochybenie v prejednávanej veci spočíva v neprijatí opatrenia, ktoré je súčasťou výkonu rozsudku Cement Komisiou, päťročná premlčacia lehota stanovená článkom 46 prvou vetou Štatútu Súdneho dvora by uplynula až po 15. marci 2005, zohľadniac primeranú lehotu, ktorou disponuje dotknutá inštitúcia na to, aby si splnila svoje povinností na základe článku 233 ES (pozri analogicky článok 34 druhý odsek UO a rozsudok Corus, bod 44).

41     Je pravda, že žalobkyňa sa predtým, ako podala žalobu o náhradu škody na Súd prvého stupňa, ako jej to umožňoval článok 46 Štatútu Súdneho dvora, rozhodla obrátiť sa priamo na Komisiu, a to najskôr faxom z 24. mája 2000 a následne listom zo 16. novembra 2000, v zmysle ktorých sa od tejto inštitúcie požadovalo zaplatenie úrokov z omeškania.

42     Keďže fax žalobkyne z 24. mája 2000 možno považovať za výzvu na konanie v zmysle článku 232 druhého odseku prvej vety ES a vzhľadom na to, že Komisia nezaujala k tejto výzve žiadne stanovisko v lehote dvoch mesiacov, mohla žalobkyňa podať na Súd prvého stupňa žalobu na nečinnosť v novej lehote dvoch mesiacov v súlade s článkom 232 druhým odsekom druhou vetou ES.

43     V každom prípade, keďže list Komisie z 29. decembra 2000, ako to vyplýva z jeho znenia (pozri bod 8 vyššie) jasne vyjadril odmietnutie tejto inštitúcie vyhovieť žiadosti zo 16. novembra 2000, žalobkyňa mohla podať proti tomuto aktu žalobu o neplatnosť podľa článku 230 ES (pozri bod 36 vyššie).

44     V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v rozsudku Greencore (bod 47), Súdny dvor výslovne rozhodol, že list Komisie, ktorým zamietla podniku právo požadovať zaplatenie úrokov z omeškania, a to za okolností, ktoré v podstate zodpovedajú okolnostiam opísaným v bode 43 vyššie, obsahoval zamietnutie zaplatenia úrokov, a preto predstavoval akt, ktorý možno napadnúť v zmysle článku 230 ES.

45     Ďalej je potrebné uviesť, že v rozsudku Greencore (bod 46) Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že predmetný podnik neuplatnil svoj právny nárok v konaní podľa článku 232 ES v prípade okolností, ktoré v podstate zodpovedajú okolnostiam opísaným v bode 42 vyššie, nemá vplyv na prípustnosť následne podanej žaloby o neplatnosť.

46     V každom prípade však vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora uvedenú v bode 39 vyššie, žiadnu z troch okolností zdôraznených v bodoch 41 až 43 vyššie nemožno považovať za relevantnú na účely posúdenia prípustnosti tejto žaloby o náhradu škody.

47     Z rozsudku Greencore predovšetkým nevyplýva, že Súdny dvor sa vyjadril k prípadu uplatnenia článku 46 Štatútu Súdneho dvora, ani že a fortiori zamýšľal zmeniť judikatúru vo vzťahu k svojim rozsudkom Kampffmeyer a Giordano.

48     Preto je potrebné považovať za preukázané, že v prejednávanej veci nemožno proti žalobe o náhradu škody podať námietku neprípustnosti, ktorá by sa zakladala buď na uplynutí prekluzívnej lehoty na podanie žaloby na nečinnosť, ktorá prípadne začala žalobkyni plynúť z dôvodu absencie odpovedi Komisie na jej fax z 24. mája 2000, alebo z uplynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť, ktorá začala žalobkyni plynúť v dôsledku výslovného zamietnutia jej žiadosti zo16. novembra 2000.

49     Tento záver nemožno spochybniť judikatúrou uvádzanou Komisiou (pozri bod 18 vyššie), na základe ktorej sa žaloba o náhradu škody musí vyhlásiť za neprípustnú, ak smeruje k zrušeniu individuálneho rozhodnutia, ktoré sa stalo konečným, keďže jej účinkom, ak by bola prijatá, by bolo zmarenie právnych účinkov tohto rozhodnutia.

50     Ako to totiž správne zdôrazňuje žalobkyňa (pozri bod 23 vyššie), táto judikatúra je vo výnimočných prípadoch odôvodnená vzhľadom na zásadu autonómnosti žaloby o náhradu škody voči ostatným možnostiam opravných prostriedkov, a to na základe domnienky, že dotknutá osoba bola podľa článku 230 ES oprávnená žiadať o zrušenie samotného aktu, o ktorom potom, ako jej uplynula lehota na podanie žaloby o neplatnosť proti nemu, tvrdí, že jej spôsobil ujmu. Táto judikatúra sa teda uplatňuje len za predpokladu, že údajná ujma vyplýva výlučne z individuálneho správneho aktu, ktorý nadobudol konečnú platnosť, pričom však dotknutá osoba mala možnosť napadnúť ho prostredníctvom žaloby o neplatnosť. Súdny dvor preto tiež v rozsudku Krohn/Komisia (bod 32), už citovaného v bode 18 vyššie, rozhodol, že existencia individuálneho rozhodnutia, ktoré sa stalo konečným, nemôže brániť prípustnosti žaloby o náhradu škody, s výnimkou predpokladu, že dôjde k výnimočnému prípadu (bod 33), o ktorý však v žiadnom prípade nejde v prejednávanej veci.

51     V prejednávanej veci totiž ujma, ku ktorej podľa žalobkyne došlo, nevyplýva z listu Komisie z 29. decembra 2000, ani zo žiadneho iného individuálneho správneho aktu, ktorý by mohla napadnúť, ale z toho, že Komisia neoprávnene neprijala opatrenie, ktoré je súčasťou výkonu rozsudku Cement, porušiac pritom povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 233 ES. Keďže žalobkyňa nemôže proti takejto nečinnosti podať žalobu na neplatnosť, judikatúra, ktorú uvádza Komisia, je vo vzťahu k tomu prípadu irelevantná.

52     Ďalej je potrebné pripomenúť, že skutočnosť, že žalobkyňa neuplatňovala svoj nárok v konaní podľa článku 232 ES na to, aby prinútila Komisiu zaplatiť požadované úroky, nemá vzhľadom na bod 46 rozsudku Greencore (pozri bod 45 vyššie) vplyv na prípustnosť tejto žaloby o náhradu škody.

53     Z tohto dôvodu je potrebné námietku neprípustnosti predloženú Komisiou zamietnuť ako nedôvodnú a nariadiť pokračovanie v konaní.

 O trovách

54     O trovách konania sa rozhodne v konaní o veci samej.

Z týchto dôvodov

SÚD PRVÉHO STUPŇA (druhá komora)

nariadil:

1.      Námietka neprípustnosti podaná Komisiou sa zamieta.

2.      Komisii sa určí lehota na podanie vyjadrenia k žalobe.

3.      O trovách konania sa rozhodne v konaní o veci samej.

V Luxemburgu 4. mája 2005

* Jazyk konania: francúzština.