–

VT a UP, v zastúpení: I. Blanco Urizar, abogado,

–

španielska vláda, v zastúpení: A. Ballesteros Panizo, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: J. L. Buendía Sierra, G. Meeßen a G. von Rintelen, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 20 a článku 23 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1023 z 20. júna 2019 o rámcoch preventívnej reštrukturalizácie, o oddlžení a diskvalifikácii a o opatreniach na zvýšenie účinnosti reštrukturalizačných, konkurzných a oddlžovacích konaní a o zmene smernice (EÚ) 2017/1132 (Smernica o reštrukturalizácii a insolvencii) (Ú. v. EÚ L 172, 2019, s. 18).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi VT, fyzickou osobou, ktorá sa stala platobne neschopnou, a Agencia Estatal de Administración Tributaria (Daňová správa, Španielsko) (ďalej len „AEAT“) vo veci žiadosti o oddlženie podanej touto osobou počas konkurzného konania, ktoré sa jej týka.

3

Odôvodnenia 78 až 81 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii stanovujú:

4

Článok 20 tejto smernice s názvom „Prístup k oddlženiu“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby podnikatelia v úpadku mali prístup aspoň k jednému konaniu, ktorý môže viesť k úplnému oddlženiu v súlade s touto smernicou.

…

2.   Členské štáty, v ktorých je úplné oddlženie podmienené tým, že podnikateľ musí čiastočne splatiť dlh, zabezpečia, aby súvisiaca povinnosť splatiť dlh bola založená na individuálnej situácii podnikateľa a aby bola predovšetkým primeraná jeho zaistiteľnému alebo disponibilnému príjmu a majetku počas lehoty na oddlženie a zohľadňovala primeraný záujem veriteľov.

…“

5

Článok 23 uvedenej smernice s názvom „Výnimky“ stanovuje:

„1.   Odchylne od článkov 20 až 22 členské štáty zachovajú alebo zavedú ustanovenia, ktorými sa zamieta alebo obmedzuje prístup k oddlženiu, zrušuje sa takéto oddlženie alebo sa stanovujú dlhšie lehoty na dosiahnutie úplného oddlženia alebo dlhšie lehoty diskvalifikácie, ak podnikateľ v úpadku konal voči veriteľom alebo iným zainteresovaným stranám nepoctivo alebo v zlej viere podľa vnútroštátneho práva, keď sa zadlžil, počas insolvenčného konania alebo počas splácania dlhu, bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne pravidlá o dôkaznom bremene.

2.   Odchylne od článkov 20 až 22 môžu členské štáty zachovať alebo zaviesť ustanovenia, ktorými sa zamieta alebo obmedzuje prístup k oddlženiu, zrušuje sa oddlženie alebo sa stanovujú dlhšie lehoty na dosiahnutie úplného oddlženia alebo dlhšie lehoty diskvalifikácie, a to za určitých presne vymedzených okolností, a ak sú takéto výnimky riadne odôvodnené, napríklad:

3.   Odchylne od článku 21 môžu členské štáty stanoviť dlhšie lehoty na oddlženie v prípadoch, keď:

…

4.   Členské štáty môžu vylúčiť určité kategórie dlhu z oddlženia alebo obmedziť prístup k oddlženiu, alebo stanoviť dlhšiu lehotu na oddlženie, ak sú takého vylúčenia, obmedzenia či dlhšie lehoty riadne odôvodnené, napríklad pokiaľ ide o:

…“

6

Právnym aktom uplatniteľným rationae temporis na spor vo veci samej je Real Decreto Legislativo 1/2020 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley Concursal (kráľovský legislatívny dekrét č. 1/2020, ktorým sa schvaľuje prepracované znenie zákona o konkurze) z 5. mája 2020 (BOE č. 127 zo 7. mája 2020, s. 31518) v znení Ley 16/2022 de reforma del texto refundido de la Ley Concursal, aprobado por el Real Decreto Legislativo 1/2020, para la transposición de la Directiva (UE) 2019/1023 [zákon č. 16/2022, ktorým sa mení prepracované znenie zákona o konkurze, schválené kráľovským legislatívnym dekrétom č. 1/2020 na účely prebratia smernice (EÚ) 2019/1023] z 5. septembra 2022 (BOE č. 214 zo 6. septembra 2022, s. 123682) (ďalej len „TRLC“).

7

Preambula zákona č. 16/2022 stanovuje:

„…

… Ak je platobne neschopným dlžníkom fyzická osoba, cieľom konkurzného konania je identifikovať dlžníkov konajúcich v dobrej viere a ponúknuť im čiastočné oddlženie, čím dostanú druhú šancu a zabráni sa ich upadnutiu do tieňovej ekonomiky alebo na okraj spoločnosti.

…

V [smernici o reštrukturalizácii a insolvencii] sa všetkým členským štátom ukladá povinnosť zaviesť mechanizmus druhej šance s cieľom zabrániť pokušeniu dlžníkov presťahovať sa do iných krajín, ktoré už takéto mechanizmy poskytujú, s nákladmi, ktoré by to znamenalo pre dlžníka aj jeho veriteľov. Zjednocovanie v tejto oblasti sa zároveň považuje za nevyhnutné pre fungovanie jednotného európskeho trhu.

Jednou z najzásadnejších zmien novej právnej úpravy je, že namiesto podmienenia oddlženia splnením určitého typu dlhov (ako to stanovoval článok 487 ods. 2 prepracovaného znenia zákona o konkurze) zavádza systém oddlženia podľa hodnoty, v rámci ktorého každý dlžník bez ohľadu na to, či je podnikateľom, alebo nie je, ak spĺňa požiadavku dobrej viery, môže mať prístup k úplnému oddlženiu okrem dlhov, ktoré sú výnimočne a z dôvodu ich osobitnej povahy považované za také, ktoré nemožno legálne oddlžiť. Možnosť, ktorú španielsky zákonodarca prijal už v roku 2015, a to priznať oddlženie každému dlžníkovi fyzickej osobe konajúcemu v dobrej viere, či už je podnikateľom, alebo nie je, zostáva zachovaná.

…

Dobrá viera dlžníka zostáva základným kameňom oddlženia. V súlade s odporúčaniami medzinárodných organizácií je normatívne vymedzenie dobrej viery stanovené s odkazom na určité taxatívne vymenované objektívne formy správania (uzavretý zoznam) bez toho, aby sa odkazovalo na modely správania, ktoré sú nejasné alebo nedostatočne konkrétne, alebo ktorých preukázanie by bolo pre dlžníka nesplniteľnou úlohou. …

…

Oddlženie sa rozširuje na všetky pohľadávky v rámci konkurzného konania a pohľadávky voči konkurznej podstate. Výnimky sú v niektorých prípadoch založené na osobitnom význame ich uspokojenia pre spravodlivú a solidárnu spoločnosť založenú na zásade právneho štátu (akými sú dlhy na výživnom, dlhy vyplývajúce z verejnoprávnych pohľadávok, dlhy vyplývajúce z trestných činov alebo dlhy vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti). Oddlženie v prípade verejnoprávnych pohľadávok teda podlieha určitým obmedzeniam a môže sa uskutočniť len počas prvého oddlženia, nie počas nasledujúcich. V iných prípadoch je výnimka odôvodnená negatívnymi synergiami alebo externalitami, ktoré by mohli vyplynúť z oddlženia určitých druhov dlhov: oddlženie vyplývajúce z povinnosti zaplatiť náklady na konanie, ktoré vedie k oddlženiu, by mohlo odradiť určité tretie osoby od spolupráce s dlžníkom na tento účel (napr. s advokátmi), čo by zabránilo úpadcovi v prístupe k jeho spisu. Rovnako by oddlženie zabezpečených pohľadávok bez akéhokoľvek odôvodnenia narušilo jeden zo základných prvkov prístupu k úverom, a tým aj riadneho fungovania moderných ekonomík, akým je ochrana veriteľa so silným zabezpečovacím právom voči výkyvom vyplývajúcim z platobnej neschopnosti alebo nesplneniu povinnosti dlžníka. Napokon výnimočne je súd oprávnený rozhodnúť o úplnom alebo čiastočnom neoddlžení v prípade určitých dlhov, ak je to nevyhnutné na zabránenie platobnej neschopnosti veriteľa.

…“

8

Článok 486 TRLC stanovuje:

„Dlžník fyzická osoba, či už je podnikateľom, alebo nie je, môže požiadať o oddlženie nezaplatených dlhov za podmienok stanovených týmto zákonom, ak je dlžníkom konajúcim v dobrej viere, a to:

9

Článok 487 TRLC znie takto:

„1.   Dlžník, ktorý sa nachádza v jednej z nasledujúcich situácií, nemôže dosiahnuť oddlženie v prípade nezaplatených dlhov:

…

2.   V prípadoch uvedených v bodoch 3 a 4 predchádzajúceho odseku platí, že ak kvalifikácia ešte nie je právoplatná, súd pozastaví účinky rozhodnutia o oddlžení až do nadobudnutia právoplatnosti danej kvalifikácie. …“

10

VT a jeho manželka, UP, boli riadiacimi pracovníkmi spravujúcimi spoločnosti BLANCO Y NARANJA SL a MALVA Y NARANJA SL. Na každú z týchto dvoch spoločností bol vyhlásený konkurz, v dôsledku ktorého bola vyhlásená ich platobná neschopnosť a bolo rozhodnuté, že túto platobnú neschopnosť treba považovať za „podvodnú“. V oboch konaniach boli VT a UP ako solidárne zodpovední riadiaci pracovníci uvedených spoločností označení za „dotknuté osoby“ spadajúce pod túto kvalifikáciu a boli zbavení práva spravovať majetok inej osoby, ako aj práva zastupovať akúkoľvek osobu počas určitého obdobia (päť rokov v prvom z týchto konaní a sedem rokov v druhom konaní). Okrem toho stratili všetky práva, ktoré mali ako konkurzní veritelia alebo veritelia s pohľadávkami voči konkurznej podstate týchto spoločností. Okrem toho boli spoločne a nerozdielne zaviazaní na zaplatenie majetkového deficitu oboch dotknutých spoločností, a to sumy 169085,24 eura a 62035,91 eura, ako aj na náhradu trov konania.

11

Keďže VT mal problém s vrátením týchto súm, začal konanie o mimosúdnej dohode o platbách na Cámara Oficial de Comercio, Industria y Navegación de Gijón (Úradná obchodná, priemyselná a námorná komora Gijón, Španielsko). Keďže toto konanie neviedlo k uzavretiu takejto dohody, VT podal návrh na vyhlásenie konkurzu na Juzgado de lo Mercantil no 3 de Oviedo, con sede en Gijón (Obchodný súd č. 3 Oviedo, so sídlom v Gijóne, Španielsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

12

Uznesením z 8. februára 2021 tento súd vyhlásil osobný konkurz na majetok VT a označil tento konkurz za „nezavinený“.

13

Dňa 2. februára 2023 VT v rámci konkurzného konania, ktoré bolo voči nemu začaté, podal žiadosť o oddlženie nezaplatených dlhov. AEAT s týmto návrhom nesúhlasila, pričom uviedla, že na dotknutý konkurz sa vzťahuje výnimka stanovená v článku 487 ods. 1 bode 4 TRLC, pričom pripomenula, že VT bol označený za „dotknutú osobu“ v konkurzných konaniach uvedených v bode 10 tohto rozsudku, keďže konkurz na dotknuté spoločnosti sa považoval za „podvodný“ a VT v celom rozsahu nesplnil svoje záväzky.

14

VT na jednej strane tvrdí, že bol dlžníkom konajúcim v dobrej viere vo vzťahu k „svojim vlastným veriteľom“ a že skutočnosť, že bol označený za „dotknutú osobu“ v konkurznom konaní na majetok právnických osôb, v ktorých bol solidárnym riadiacim pracovníkom ručiacim za spoločnosť, neobmedzuje jeho prístup k oddlženiu voči jeho veriteľom. Na druhej strane výnimka stanovená v článku 487 ods. 1 bode 4 TRLC v rozsahu, v akom zavádza objektívnu zodpovednosť, ktorá nemôže byť predmetom posudzovania, je v rozpore so systémom zavedeným smernicou o reštrukturalizácii a insolvencii, ktorá vyžaduje zohľadnenie subjektívnych pomerov dlžníka, aby bolo možné určiť, či dlžník konal nepoctivo.

15

Vnútroštátny súd v prvom rade uvádza, že článok 23 ods. 1 tejto smernice sa týka situácie, v ktorej podnikateľ v úpadku koná voči veriteľom nepoctivo alebo v zlej viere. Nie je však možné jasne určiť, či sa toto ustanovenie týka takej situácie, o akú ide vo veci samej, v ktorej bol dlžník ako solidárny správca spoločne a nerozdielne zodpovedný voči veriteľom tretej osoby. Vzniká tak otázka, či sa výnimka týkajúca sa prístupu dlžníka k oddlženiu voči jeho vlastným veriteľom uplatňuje na veriteľov tretej osoby a či je takéto uplatnenie zlučiteľné s pojmom „veritelia“ v zmysle uvedeného ustanovenia.

16

V druhom rade sa tento súd domnieva, že výnimka stanovená v článku 487 ods. 1 bode 4 TRLC bráni VT v prístupe ku konaniu, ktoré môže viesť k úplnému oddlženiu jeho dlhov voči jeho vlastným veriteľom. Vnútroštátny súd sa pýta, či sa článok 20 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii, ktorý ukladá členským štátom povinnosť právne upraviť konanie, ktoré môže viesť k úplnému oddlženiu, má vykladať v tom zmysle, že bráni takémuto ustanoveniu.

17

V treťom rade má uvedený súd pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či smernica o reštrukturalizácii a insolvencii, najmä jej článok 20 ods. 2, vyžaduje, aby zavedený režim prístupu k úplnému oddlženiu zohľadňoval subjektívne okolnosti týkajúce sa situácie dlžníka, teda jeho individuálnu situáciu, alebo či členské štáty majú možnosť zachovať v platnosti alebo prijať také ustanovenie, akým je článok 487 ods. 1 bod 4 TRLC, ktorý stanovuje čisto objektívne kritériá a nezohľadňuje túto situáciu.

18

Za týchto podmienok Juzgado de lo Mercantil no 3 de Oviedo, con sede en Gijón (Obchodný súd č. 3 Oviedo so sídlom v Gijóne) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

19

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 23 ods. 1 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vylučuje prístup k oddlženiu v prípade, že dlžník konal nepoctivo alebo v zlej viere vo vzťahu k veriteľom tretej osoby a bol vyhlásený za „dotknutú osobu“ v rámci súdneho vyhlásenia podvodnej platobnej neschopnosti tejto tretej osoby.

20

Táto otázka vyplýva zo skutočnosti, že článok 487 ods. 1 bod 4 TRLC v podstate stanovuje, že dlžník, ktorý bol počas desiatich rokov pred podaním žiadosti o oddlženie vyhlásený za „dotknutú osobu“ v rozsudku o kvalifikácii platobnej neschopnosti tretej osoby ako „podvodnej“, môže dosiahnuť takéto oddlženie len pod podmienkou, že ku dňu podania tejto žiadosti v celom rozsahu zaplatil všetky dlhy, za ktoré bol zodpovedný.

21

V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora treba na účely výkladu ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok zo 14. marca 2024, VR Bank Ravensburg‑Weingarten, C‑536/22, EU:C:2024:234, bod 35 a citovaná judikatúra).

22

Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 23 ods. 1 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii, tento článok stanovuje, že členské štáty zachovajú alebo zavedú ustanovenia, ktorými sa zamieta alebo obmedzuje prístup k oddlženiu, zrušuje sa takéto oddlženie alebo sa stanovujú dlhšie lehoty na dosiahnutie úplného oddlženia alebo dlhšie lehoty diskvalifikácie, ak podnikateľ v úpadku konal najmä „voči veriteľom…“ nepoctivo alebo v zlej viere, „keď sa zadlžil, počas insolvenčného konania alebo počas splácania dlhu“.

23

Toto ustanovenie obsahuje nepriamy časový údaj, pokiaľ ide o okamih, keď musí dlžník konať nepoctivo alebo v zlej viere, a to „keď sa zadlžil“, „počas insolvenčného konania“ alebo „počas splácania dlhu“, čo umožňuje domnievať sa, že „veritelia“ uvedení v tomto ustanovení sú tí, ktorí môžu byť určení buď v čase, keď sa dotknutý dlžník zadlžil, alebo počas insolvenčného konania alebo počas splácania dlhu. Ako uviedla Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, toto časové vymedzenie možno chápať tak, že svedčí v prospech výkladu článku 23 ods. 1 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii, podľa ktorého sa pojem „veritelia“ vzťahuje len na veriteľov, voči ktorým sa dotknutý dlžník priamo a osobne zadlžil, t. j. „jeho vlastných“ veriteľov, a nevzťahuje sa na tých veriteľov, ktorí boli pôvodne veriteľmi tretej osoby a ktorí sa stali veriteľmi dlžníka až na základe rozsudku, ktorým bol tento dlžník vyhlásený za „dotknutú osobu“ v konaní o podvodnej platobnej neschopnosti tejto tretej osoby.

24

Keďže však v situácii, o akú ide vo veci samej, osoba konajúca v postavení riadiaceho pracovníka spoločnosti, ktorej platobná neschopnosť bola kvalifikovaná ako „podvodná“, vie, že v súlade s uplatniteľnou vnútroštátnou právnou úpravou ju možno vyhlásiť za „dotknutú osobu“ v zmysle tejto vnútroštátnej právnej úpravy, a teda sa môže stať dlžníkom veriteľov tejto spoločnosti, táto osoba nemôže rozumne nevedieť, že veritelia, voči ktorým sa rozhodne zaviazať uvedenú spoločnosť, sú potenciálne jej vlastnými veriteľmi. V takom prípade sa preto nepoctivé konanie alebo konanie uvedenej osoby v zlej viere voči veriteľom tejto spoločnosti, a teda k jej potenciálnym osobným veriteľom, musí považovať za nepoctivé konanie alebo konanie v zlej viere voči jej vlastným veriteľom.

25

Takýto výklad znenia článku 23 ods. 1 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii podporuje aj skutočnosť, že toto ustanovenie vo francúzskej jazykovej verzii používa pojem „veritelia“ a nie „jeho veritelia“. Ak by totiž normotvorca Únie zamýšľal obmedziť okruh veriteľov uvedených v tomto ustanovení na vlastných veriteľov dlžníka, mohol tak jednoducho urobiť použitím privlastňujúceho zámena „jeho“.

26

V tejto súvislosti treba konštatovať, že iné jazykové verzie článku 23 ods. 1 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii než francúzske znenie, najmä nemecká („gegenüber den Gläubigern“), anglická („towards creditors“), dánska („for kreditorer“), španielska („respecto a los acreedores“), maďarská („a hitelezőkkel… szemben“), talianska („nei confronti dei creditori“), portugalská („para com os credores“), rumunská („față de creditori“) a švédska jazyková verzia („gentemot borgenärerna“) potvrdzujú, že normotvorca toto privlastňovacie zámeno nepoužil.

27

Pokiaľ ide v druhom rade o kontext, do ktorého patrí článok 23 ods. 1 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii, treba uviesť, že toto ustanovenie predstavuje prvé zo série ustanovení, ktoré sa odchyľujú od zásady prístupu ku konaniu, ktoré môže viesť k úplnému oddlženiu, zavedenej v článku 20 tejto smernice, a preto sa má vykladať reštriktívne.

28

Avšak ako vyplýva najmä z českej, dánskej, nemeckej, anglickej, írskej, francúzskej, chorvátskej, talianskej, lotyšskej, holandskej, portugalskej, rumunskej, slovenskej, slovinskej, fínskej a švédskej jazykovej verzie smernice o reštrukturalizácii a insolvencii, odsek 1 článku 23 na rozdiel od jeho odsekov 2, 3 a 4, ktoré používajú pojmy, ktoré sú v podstate podobné francúzskemu pojmu „peuvent“, konkrétne „mohou“, „kan“, „können“, „may“, „féadfaidh“, „mogu“, „possono“, „var“, „kunnen“, „podem“, „pot“, „môžu“, „lahko“, „voivat“ a „får“, a teda priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy, aby mohli „zachovať alebo zaviesť“ niektoré odchýlky od tejto zásady, „stanoviť“ dlhšie lehoty oddlženia a „vylúčiť určité kategórie dlhu z oddlženia alebo obmedziť prístup k oddlženiu, alebo stanoviť dlhšiu lehotu na oddlženie“, daný odsek 1 uvedeného článku nestanovuje v týchto jazykových verziách podobný pojem a ukladá členským štátom povinnosť prijať takúto výnimku, pričom stanovuje, že členské štáty „zachovajú alebo zavedú“ najmä ustanovenia, ktorými sa zamieta alebo obmedzuje prístup k oddlženiu, alebo sa stanovujú dlhšie lehoty na dosiahnutie úplného oddlženia alebo dlhšie lehoty diskvalifikácie, ak dlžník v úpadku konal nepoctivo alebo v zlej viere. Toto konštatovanie nie je spochybnené skutočnosťou, že španielska jazyková verzia článku 23 ods. 1 tejto smernice používa pojem „podrán“ („môžu“), pretože formuláciu použitú v jednej z jazykových verzií aktu nemožno považovať za jediný základ pre výklad tohto aktu alebo ju v tejto súvislosti uprednostniť pred inými jazykovými verziami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. februára 2018, Belgicko/Komisia, C‑16/16 P, EU:C:2018:79, body 50 a 51, ako aj citovanú judikatúru).

29

Keďže sa normotvorca Únie rozhodol uložiť členským štátom povinnosť zachovať alebo zaviesť túto výnimku z uvedenej zásady a neobmedzil sa na to, že im v tejto súvislosti priznáva mieru voľnej úvahy, treba prijať taký výklad článku 23 ods. 1 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii, ktorý umožňuje, pokiaľ je to možné, zabrániť tomu, aby dlžníci, ktorí konali voči veriteľom alebo iným zainteresovaným stranám nepoctivo alebo v zlej viere, mohli mať prospech z oddlženia.

30

Kontextuálny výklad tohto článku 23 ods. 1 preto potvrdzuje doslovný výklad uvedený v bodoch 24 a 25 tohto rozsudku.

31

Pokiaľ ide v treťom rade o cieľ článku 23 ods. 1 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii, z odôvodnenia 78 tejto smernice vyplýva, že normotvorca Únie mal v úmysle zaviesť výnimku z prístupu k oddlženiu, „ak je dlžník nepoctivý alebo konal v zlej viere“, pričom v tomto odôvodnení ďalej neobmedzuje okruh veriteľov, voči ktorým sa dlžník správal nepoctivo alebo v zlej viere.

32

Pokiaľ ide konkrétne o skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri určení, či bol dlžník nepoctivý, normotvorca Únie v odôvodnení 79 uvedenej smernice odkázal na „povahu a rozsah dlhov, čase ich vzniku, úsilie podnikateľa o splatenie dlhov a dodržiavanie právnych povinností vrátane požiadaviek, ktoré sa týkajú verejných povolení, a potreby riadneho vedenia účtovníctva, ako aj opatrenia podnikateľa zamerané na marenie úsilia veriteľov o nápravu, plnenie povinností v prípade hrozby úpadku, ktoré prináležia podnikateľom, ktorí sú štatutárnymi orgánmi spoločnosti, a dodržiavanie právnych predpisov Únie a vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti hospodárskej súťaže a pracovného práva Únie a vnútroštátneho pracovného práva“.

33

Na jednej strane treba konštatovať, že tento výpočet, ktorý nemá taxatívnu povahu, keďže je uvedený výrazom „ako je“, neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že okruh veriteľov, voči ktorým dlžník konal nepoctivo alebo v zlej viere, je akýmkoľvek spôsobom obmedzený a nezahŕňa osoby, ktoré boli pôvodne veriteľmi tretej osoby a ktoré sa stali veriteľmi tohto dlžníka v dôsledku podvodnej platobnej neschopnosti tejto tretej osoby. Na druhej strane takto vymenované skutočnosti, najmä tie, ktoré sa týkajú „povahy a rozsahu dlhov“, „času ich vzniku“ a „opatren[í] podnikateľa zameran[ých] na marenie úsilia veriteľov o nápravu“, zahŕňajú širokú škálu situácií a sú formulované takým spôsobom, ktorý umožňuje domnievať sa, že normotvorca Únie mal v úmysle pokryť správanie dlžníka tak voči jeho vlastným veriteľom, ako aj voči veriteľom tretej osoby, akou je spoločnosť, ktorej riadiacim pracovníkom bol tento dlžník.

34

Preto vzhľadom na takto sformulovaný cieľ nemožno článok 23 ods. 1 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorá bola uznaná za zodpovednú za podvodnú platobnú neschopnosť obchodnej spoločnosti, sa môže vyhnúť solidárnej zodpovednosti, ktorú má podľa vnútroštátneho práva voči veriteľom tejto spoločnosti tým, že podá návrh na začatie osobného konkurzného konania a v rámci tohto konania požiada o úplné oddlženie.

35

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 23 ods. 1 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vylučuje prístup k oddlženiu v prípade, že dlžník konal nepoctivo alebo v zlej viere vo vzťahu k veriteľom tretej osoby a bol vyhlásený za „dotknutú osobu“ v rámci súdneho vyhlásenia podvodnej platobnej neschopnosti tejto tretej osoby.

36

Španielska vláda v podstate tvrdí, že tretia otázka vychádza z predpokladu, že TRLC neumožňuje španielskym orgánom a súdom vykonať subjektívne posúdenie správania osoby, ktorá žiada o oddlženie nezaplatených dlhov. Tento predpoklad je však nesprávny. Táto otázka teda nie je relevantná pre vyriešenie sporu vo veci samej a z tohto dôvodu ju treba vyhlásiť za neprípustnú.

37

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie (rozsudok z 22. februára 2024, Consejería de Presidencia, Justicia e Interior de la Comunidad de Madrid a i., C‑59/22, C‑110/22 a C‑159/22, EU:C:2024:149, bod 43, ako aj citovaná judikatúra).

38

Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor teda môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad právnej normy Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 22. februára 2024, Consejería de Presidencia, Justicia e Interior de la Comunidad de Madrid a i., C‑59/22, C‑110/22 a C‑159/22, EU:C:2024:149, bod 44, ako aj citovaná judikatúra).

39

V prejednávanej veci treba na jednej strane konštatovať, že nie je zjavné, že ustanovenia práva Únie, ktorých výklad sa požaduje v tretej otázke, nemajú žiadnu súvislosť s predmetom sporu vo veci samej alebo že problém nastolený touto otázkou nie je relevantný pre vyriešenie sporu vo veci samej.

40

Hoci je pravda, ako uviedla španielska vláda, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, sa domnieva, že článok 487 ods. 1 bod 4 TRLC stanovuje výnimku z konania o oddlžení založenú výlučne na objektívnych skutočnostiach, ktorá neumožňuje španielskym súdom posúdiť subjektívne okolnosti súvisiace so situáciou dlžníka, ktorý má prístup k tomuto konaniu, nič to nemení na tom, že podľa ustálenej judikatúry má výlučne vnútroštátny súd právomoc vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. Prináleží preto Súdnemu dvoru, aby v rámci rozdelenia právomocí medzi neho a vnútroštátne súdy zohľadnil právny kontext, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho definovalo rozhodnutie vnútroštátneho súdu [rozsudok zo 14. novembra 2024, S. (Zmena zloženia súdu), C‑197/23, EU:C:2024:956, bod 51 a citovaná judikatúra].

41

Na druhej strane vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania poskytol všetky informácie potrebné na to, aby Súdny dvor mohol užitočne odpovedať na tretiu otázku.

42

Táto otázka je teda prípustná.

43

Pokiaľ ide o druhú a tretiu otázku, ktoré treba preskúmať spoločne, treba uviesť, že v rozsahu, v akom tieto otázky vyplývajú z preskúmania vnútroštátneho ustanovenia stanovujúceho výnimku, ktoré za určitých podmienok vylučuje uplatnenie všeobecne platného režimu, treba dané otázky chápať tak, že sa v podstate týkajú výkladu článku 23 ods. 2 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii. Toto ustanovenie totiž za určitých podmienok stanovuje možnosť členských štátov zachovať alebo zaviesť odchylné ustanovenia, ktorými sa zamieta alebo obmedzuje prístup k oddlženiu, zrušuje sa takéto oddlženie alebo sa stanovujú dlhšie lehoty na dosiahnutie úplného oddlženia alebo dlhšie lehoty diskvalifikácie. Uvedené otázky sa nemôžu týkať článku 20 tejto smernice, ktorý predstavuje ustanovenie stanovujúce zásadu, že členské štáty majú povinnosť zabezpečiť, aby podnikatelia v úpadku mali prístup ku konaniu, ktoré môže viesť k úplnému oddlženiu v súlade s uvedenou smernicou.

44

Druhú a tretiu otázku preto treba chápať tak, že sa nimi vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 23 ods. 2 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje výnimku zo zásady prístupu ku konaniu, ktoré môže viesť k oddlženiu neupravenému v tomto ustanovení, a ktorá vylučuje tento prístup, ak počas desiatich rokov pred podaním žiadosti o oddlženie bol dlžník vyhlásený za „dotknutú osobu“ v rozsudku o kvalifikácii platobnej neschopnosti tretej osoby ako „podvodnej“, okrem prípadu, keď ku dňu podania tejto žiadosti dlžník zaplatil všetky dlhy, za ktoré je zodpovedný, bez toho, aby boli vnútroštátne súdy povinné subjektívne posúdiť, či tento dlžník konal nepoctivo alebo konal v zlej viere.

45

Pokiaľ ide v prvom rade o otázku, či tento článok 23 ods. 2 bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vylučuje prístup ku konaniu o oddlžení za iných okolností, než sú okolnosti vymenované v tomto ustanovení, Súdny dvor už rozhodol, že tento článok sa má vykladať v tom zmysle, že zoznam okolností, ktorý je v ňom uvedený, nemá taxatívnu povahu a že členské štáty disponujú mierou voľnej úvahy, ktorá im umožňuje prijať ustanovenia, ktorými sa zamieta alebo obmedzuje prístup k oddlženiu, zrušuje sa oddlženie alebo sa stanovuje dlhšia lehota na úplné oddlženie alebo na diskvalifikáciu za iných okolností, ako sú okolnosti vymenované v uvedenom ustanovení, pokiaľ sú tieto okolnosti, ako to vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, presne vymedzené a takéto výnimky sú riadne odôvodnené (rozsudok zo 7. novembra 2024, Corván a Bacigán, C‑289/23 a C‑305/23, EU:C:2024:934, bod 28).

46

Pokiaľ ide o podmienky, ktorým podlieha výkon možnosti takto priznanej členským štátom, teda že výnimky prijaté členskými štátmi sa musia týkať „určitých presne vymedzených okolností“ a musia byť „riadne odôvodnené“, Súdny dvor rozhodol, že ak vnútroštátny zákonodarca prijme ustanovenia upravujúce takéto výnimky, dôvody týchto výnimiek musia vyplývať z vnútroštátneho práva alebo z konania, ktoré k nim viedlo, a tieto dôvody musia sledovať legitímny verejný záujem (rozsudok zo 7. novembra 2024, Corván a Bacigán, C‑289/23 a C‑305/23, EU:C:2024:934, bod 31, ako aj citovaná judikatúra).

47

V tejto súvislosti tak odôvodnenie 78 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii, ktoré odkazuje na výnimky „riadne odôvodnené na základe vnútroštátneho práva“, ako aj odôvodnenie 81 tejto smernice, ktoré uvádza „riadne opodstatnené“ dôvody „ustanovené vo vnútroštátnom práve“, umožňujú domnievať sa, že normotvorca Únie považoval za dostatočné, aby boli dodržané podmienky stanovené na tento účel v jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkoch (rozsudok zo 7. novembra 2024, Corván a Bacigán, C‑289/23 a C‑305/23, EU:C:2024:934, bod 32).

48

Na druhej strane vo veci týkajúcej sa ustanovenia podobného ustanoveniu, o aké ide vo veci samej, konkrétne článku 487 ods. 1 bodu 2 TRLC, Súdny dvor rozhodol, že článok 23 ods. 2 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa vylučuje prístup k oddlženiu za určitých presne vymedzených okolností, ako je situácia dlžníka, ktorý v priebehu desiatich rokov pred podaním žiadosti o oddlženie bol sankcionovaný právoplatným správnym rozhodnutím za veľmi závažný daňový delikt, delikt týkajúci sa sociálneho zabezpečenia alebo delikt sociálnej povahy, alebo ak bolo vo vzťahu k nemu vydané právoplatné rozhodnutie o prenesení zodpovednosti, okrem prípadu, že tento dlžník ku dňu podania tejto žiadosti v celom rozsahu splnil svoje záväzky v daňovej a sociálnej oblasti, pokiaľ z vnútroštátneho práva vyplýva, že takéto vylúčenie je odôvodnené sledovaním legitímneho verejného záujmu, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2024, Corván a Bacigán, C‑289/23 a C‑305/23, EU:C:2024:934, bod 47).

49

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je článok 487 ods. 1 bod 4 TRLC, ktorý stanovuje, že dlžník, ktorý bol v priebehu desiatich rokov pred podaním žiadosti o oddlženie vyhlásený za „dotknutú osobu“ v rozsudku o kvalifikácii platobnej neschopnosti tretej osoby ako „podvodnej“, môže dosiahnuť oddlženie len pod podmienkou, že ku dňu podania tejto žiadosti zaplatil všetky dlhy, za ktoré je zodpovedný.

50

V prejednávanej veci, ako to vyplýva z bodu 7 tohto rozsudku, španielsky zákonodarca v preambule zákona č. 16/2022, ktorého cieľom je zabezpečiť prebratie smernice o reštrukturalizácii a insolvencii do španielskeho práva, uviedol dôvody, ktoré ho viedli k stanoveniu výnimiek z oddlženia. Tento zákonodarca v ňom na jednej strane najmä uvádza, že „dobrá viera dlžníka zostáva základným kameňom oddlženia“ a že „normatívne vymedzenie dobrej viery stanovené s odkazom na určité taxatívne vymenované objektívne formy správania (uzavretý zoznam) bez toho, aby sa odkazovalo na modely správania, ktoré sú nejasné alebo nedostatočne konkrétne, alebo ktorých preukázanie by bolo pre dlžníka nesplniteľnou úlohou“.

51

Na druhej strane z tejto preambuly vyplýva, že španielsky zákonodarca považoval za potrebné stanoviť výnimky zo zásady, podľa ktorej dlžník spĺňajúci požiadavku dobrej viery môže mať prístup k úplnému oddlženiu dlhov, a síce dlhov, „ktoré sú výnimočne a z dôvodu ich osobitnej povahy považované za také, ktoré nemožno legálne oddlžiť“. Tieto výnimky sú odôvodnené najmä „osobitn[ým] význam[om] uspokojenia [týchto dlhov] pre spravodlivú a solidárnu spoločnosť založen[ým] na zásade právneho štátu“ alebo „synergiami alebo negatívnymi externalitami, ktoré by mohli vyplynúť z oddlženia určitých druhov dlhov“.

52

V prejednávanom prípade vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, jednak či tieto dôvody sú dôvodmi legitímneho verejného záujmu a jednak či z vnútroštátnej právnej úpravy vyplýva, že odôvodňovali vylúčenie oddlženia za takých presne vymedzených okolností, aké sú stanovené v článku 487 ods. 1 bode 4 TRLC.

53

V druhom rade v súvislosti s otázkou, či článok 23 ods. 1 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá vylučuje prístup k oddlženiu za presne vymedzených okolností a bez toho, aby vnútroštátne súdy mohli subjektívne posúdiť, či dotknutý dlžník konal nepoctivo alebo v zlej viere, treba konštatovať, že hoci sa toto ustanovenie výslovne týka podnikateľov v úpadku, ktorí konali „nepoctivo alebo v zlej viere“, takáto zmienka v odseku 2 tohto článku chýba. Uvedený článok 23 ods. 2 sa totiž obmedzuje na stanovenie, že členské štáty môžu zachovať alebo zaviesť ustanovenia, ktorými sa zamieta alebo obmedzuje prístup k oddlženiu, zrušuje sa oddlženie alebo sa stanovujú dlhšie lehoty na dosiahnutie úplného oddlženia alebo dlhšie lehoty diskvalifikácie, a to „za určitých presne vymedzených okolností, a ak sú takéto výnimky riadne odôvodnené“, ale bez toho, aby sa vyžadovala existencia „nepoctivého“ konania alebo „konania v zlej viere“ zo strany dotknutých podnikateľov (rozsudok zo 7. novembra 2024, Corván a Bacigán, C‑289/23 a C‑305/23, EU:C:2024:934, bod 41).

54

Ako už Súdny dvor konštatoval, okolnosti, ktoré sú demonštratívne vymenované v uvedenom článku 23 ods. 2 a za ktorých možno uplatniť výnimky z oddlženia, sa nevyznačujú „nepoctivým“ konaním alebo „konaním v zlej viere“ zo strany dotknutých podnikateľov a tieto okolnosti v podstate zodpovedajú okolnostiam uvedeným v odôvodneniach 79 a 80 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii, z ktorých nevyplýva ani to, že by normotvorca Únie chcel obmedziť „presne vymedzené okolnosti“ uvedené v tomto článku 23 ods. 2 na prípady, keď dotknutí podnikatelia konali nepoctivo alebo v zlej viere (rozsudok zo 7. novembra 2024, Corván a Bacigán, C‑289/23 a C‑305/23, EU:C:2024:934, body 42 a 43).

55

Keďže článok 23 ods. 2 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii podľa judikatúry Súdneho dvora nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa vylučuje prístup k oddlženiu za presne vymedzených okolností, keď dlžník nekonal nepoctivo alebo v zlej viere (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2024, Corván a Bacigán, C‑289/23 a C‑305/23, EU:C:2024:934, bod 44), treba konštatovať, že toto ustanovenie takisto nebráni ani vnútroštátnej právnej úprave, ktorá za takýchto okolností vylučuje prístup k oddlženiu bez toho, aby vnútroštátne súdy museli subjektívne posúdiť, či dotknutý dlžník konal nepoctivo alebo v zlej viere.

56

Z toho vyplýva, že článok 23 ods. 2 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty majú možnosť zaviesť vnútroštátne ustanovenia, ktoré vylučujú prístup k oddlženiu v situáciách, ktoré sa nevyznačujú nepoctivým konaním alebo konaním v zlej viere dotknutého dlžníka bez toho, aby boli vnútroštátne súdy povinné subjektívne posúdiť, či tento dlžník konal nepoctivo alebo v zlej viere.

57

Normotvorca Únie však výslovne podriadil uplatnenie uvedenej možnosti podmienkam, podľa ktorých výnimky uvedené v tomto ustanovení musia existovať za „určitých presne vymedzených okolností“ a byť „riadne odôvodnené“. Z toho vyplýva, ako bolo pripomenuté v bode 46 tohto rozsudku, že ak vnútroštátny zákonodarca prijme ustanovenia upravujúce takéto výnimky, dôvody týchto výnimiek musia vyplývať z vnútroštátneho práva alebo z konania, ktoré viedlo k výnimkám, a tieto dôvody musia sledovať legitímny verejný záujem. Vnútroštátne právo teda musí umožniť identifikovať dôvod legitímneho verejného záujmu, ktorý za týchto presne vymedzených okolností odôvodňuje vylúčenie oddlženia.

58

Článok 23 ods. 2 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii teda nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorou sa vylučuje prístup k oddlženiu za určitých presne vymedzených okolností, napríklad v situácii, keď voči dlžníkovi bolo v priebehu desiatich rokov pred podaním žiadosti o oddlženie vydané právoplatné rozhodnutie o prenesení zodpovednosti, okrem prípadu, že tento dlžník ku dňu podania tejto žiadosti v celom rozsahu úplne splatil daňové dlhy a dlhy na sociálnom zabezpečení, pokiaľ z vnútroštátneho práva vyplýva, že takéto vylúčenie je odôvodnené sledovaním legitímneho verejného záujmu, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu (rozsudok zo 7. novembra 2024, Corván a Bacigán, C‑289/23 a C‑305/23, EU:C:2024:934, bod 47).

59

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 23 ods. 2 smernice o reštrukturalizácii a insolvencii sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje výnimku zo zásady prístupu ku konaniu, ktoré môže viesť k oddlženiu neupravenému v tomto ustanovení, a ktorá vylučuje tento prístup, ak počas desiatich rokov pred podaním žiadosti o oddlženie bol dlžník vyhlásený za „dotknutú osobu“ v rozsudku o kvalifikácii platobnej neschopnosti tretej osoby ako „podvodnej“, okrem prípadu, keď ku dňu podania tejto žiadosti dlžník zaplatil všetky dlhy, za ktoré je zodpovedný, bez toho, aby boli vnútroštátne súdy povinné subjektívne posúdiť, či tento dlžník konal nepoctivo alebo konal v zlej viere, pokiaľ je takéto vylúčenie riadne odôvodnené podľa vnútroštátneho práva.

60

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: