–

Expedia Inc., v zastúpení: P. Actis Perinetto, F. Brunetti, C. Osti a A. Vitale, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci L. Delbono a R. Guizzi, avvocati dello Stato,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, T. Suchá a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

Írsko, v zastúpení: M. Browne, Chief State solicitor, A. Joyce a M. Tierney, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci D. Fennelly, BL,

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Armati, S. L. Kalėda a L. Malferrari, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1150 z 20. júna 2019 o podpore spravodlivosti a transparentnosti pre komerčných používateľov online sprostredkovateľských služieb (Ú. v. EÚ L 186, 2019, s. 57).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Expedia Inc., usadenej v Spojených štátoch amerických, a Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni (Úrad pre dohľad nad komunikáciami, Taliansko) (ďalej len „AGCOM“) vo veci opatrení, ktoré AGCOM prijal voči poskytovateľom online sprostredkovateľských služieb.

3

Odôvodnenia 7, 46 a 51 nariadenia 2019/1150 stanovujú:

…

…

4

Podľa článku 1 tohto nariadenia:

„1.   Účelom tohto nariadenia je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu stanovením pravidiel na zabezpečenie toho, aby komerčným používateľom online sprostredkovateľských služieb a používateľom firemných webových stránok vo vzťahu k internetovým vyhľadávačom bola poskytnutá primeraná transparentnosť, spravodlivosť a možnosti účinnej nápravy.

2.   Toto nariadenie sa vzťahuje na online sprostredkovateľské služby a na internetové vyhľadávače, ktoré sú poskytované alebo sú ponúkané na poskytovanie komerčným používateľom a používateľom firemných webových stránok, ktorých sídlo alebo miesto pobytu sa nachádza v Únii a ktorí prostredníctvom uvedených online sprostredkovateľských služieb alebo internetových vyhľadávačov ponúkajú tovar alebo služby spotrebiteľom nachádzajúcim sa v Únii bez ohľadu na sídlo alebo miesto pobytu poskytovateľov uvedených služieb a bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodné.

…

5.   Týmto nariadením nie je dotknuté právo Únie, najmä právo Únie uplatniteľné v oblastiach justičnej spolupráce v občianskych veciach, hospodárskej súťaže, ochrany údajov, ochrany obchodného tajomstva, ochrany spotrebiteľa, elektronického obchodu a finančných služieb.“

5

Článok 2 bod 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

6

Článok 15 toho istého nariadenia stanovuje:

„1.   Každý členský [štát – neoficiálny preklad] zabezpečí primerané a účinné presadzovanie tohto nariadenia.

2.   Členské štáty stanovia pravidlá ustanovujúce opatrenia uplatniteľné v prípade porušení tohto nariadenia a zabezpečia ich vykonanie. Ustanovené opatrenia musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.“

7

Článok 16 nariadenia 2019/1150 stanovuje:

„[Európska k]omisia v úzkej spolupráci s členskými štátmi dôkladne monitoruje vplyv tohto nariadenia na vzťahy medzi online sprostredkovateľskými službami a ich komerčnými používateľmi a medzi internetovými vyhľadávačmi a používateľmi firemných webových stránok. Na tento účel Komisia zhromažďuje relevantné informácie na monitorovanie zmien v týchto vzťahoch, a to aj vykonávaním príslušných štúdií. Členské štáty pomáhajú Komisii tým, že na požiadanie poskytnú všetky zhromaždené relevantné informácie, a to aj o konkrétnych prípadoch. Komisia sa môže na účely tohto článku a článku 18 usilovať o zhromažďovanie informácií od poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb.“

8

Podľa článku 18 ods. 1 a 3 tohto nariadenia:

„1.   Do 13. januára 2022 a následne každé tri roky Komisia vykoná hodnotenie tohto nariadenia a predloží správu Európskemu parlamentu, Rade [Európskej únie] a Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru.

…

3.   Členské štáty poskytnú všetky relevantné informácie, ktoré majú k dispozícii a ktoré môže Komisia požadovať na účely vypracovania správy uvedenej v odseku 1.“

9

Článok 1 legge n. 249 – Istituzione dell’Autorità per le garanzie nelle comunicazioni e norme sui sistemi delle telecomunicazioni e radiotelevisivo (zákon č. 249, ktorým sa zriaďuje Úrad pre dohľad nad komunikáciami a stanovujú predpisy týkajúce sa telekomunikačných a rádiotelevíznych systémov) z 31. júla 1997 (riadna príloha GURI č. 177 z 31. júla 1997) stanovuje:

„…

29.   Osobám, ktoré v oznámeniach požadovaných [AGCOM‑om] poskytnú účtovné údaje alebo skutočnosti týkajúce sa výkonu svojej činnosti, ktoré nezodpovedajú skutočnosti, sa ukladajú tresty stanovené v článku 2621 Občianskeho zákonníka.

30.   Osobám, ktoré neposkytnú v stanovených lehotách a za stanovených podmienok dokumenty, údaje a informácie požadované [AGCOM‑om], sa uloží správna pokuta vo výške jeden milión [talianskych lír (ITL) (približne 516 eur) až dvesto miliónov ITL (približne 103000 eur)], ktorú ukladá tento orgán.

…“

10

Zákon č. 249 z 31. júla 1997 v znení legge n. 178 – Bilancio di previsione dello Stato per l’anno fanziario 2021 e bilancio pluriennale per il triennio 2021 – 2023 (zákon č. 178 – odhad štátneho rozpočtu na rozpočtový rok 2021 a viacročný rozpočet na trojročné obdobie 2021 až 2023) z 30. decembra 2020 (riadna príloha GURI č. 322 z 30. decembra 2020) v článku 1 ods. 6 písm. c) bode 14‑bis stanovuje:

„Úlohy [AGCOM‑u] sú vymedzené takto:

…

c) rada:

…

14‑bis) zabezpečuje primerané a účinné presadzovanie nariadenia [2019/1150], a to aj prostredníctvom prijatia usmernení, podpory uplatňovania kódexov správania a zhromažďovania relevantných informácií.“

11

Dňa 25. júna 2013 AGCOM prijal rozhodnutie č. 397/13/CONS – Informativa economica di sistema (rozhodnutie č. 397/13/CONS, systematické ekonomické vyhlásenie) (ďalej len „rozhodnutie č. 397/13“).

12

V článku 2 ods. 1 rozhodnutia č. 397/13 sú vymenované kategórie osôb, ktoré sú povinné zasielať AGCOM‑u dokument nazvaný „Informativa economica di sistema“ (systematické ekonomické vyhlásenie) (ďalej len „IES“).

13

Článok 6 tohto rozhodnutia stanovuje:

„1.   Osoby, ktoré na účely splnenia povinnosti uvedenej v článku 2 tohto rozhodnutia poskytnú údaje, ktoré nezodpovedajú skutočnosti, sa potrestajú podľa článku 1 ods. 29 zákona č. [249 z 31. júla 1997].

2.   Osoby, ktoré si v stanovených lehotách a za stanovených podmienok neplnia povinnosť uvedenú v článku 2, sa potrestajú podľa článku 1 ods. 30 zákona č. [249 z 31. júla 1997].“

14

Dňa 12. mája 2021 AGCOM prijal rozhodnutie č. 161/21/CONS – Modifiche alla delibera n. 397/13 del 25 giugno 2013 „Informativa Economica di Sistema“ (rozhodnutie č. 161/21/CONS, ktorým sa mení rozhodnutie č. 397/13 z 25. júna 2013, „systematické ekonomické vyhlásenie“) (ďalej len rozhodnutie č. 161/21“).

15

Podľa preambuly rozhodnutia č. 161/21:

„…

Vzhľadom na nariadenie 2019/1150…

Vzhľadom na [zákon č. 178 z 30. decembra 2020,]…

…

Vzhľadom na to, že [IES] je vyhlásenie, ktoré každoročne musia [predkladať] prevádzkovatelia komunikácií a ktoré sa týka identifikačných a ekonomických údajov týkajúcich sa činnosti vykonávanej príslušnými osobami, ktorého cieľom je zhromaždiť údaje potrebné na splnenie konkrétnych zákonných povinností, medzi ktoré patria zhodnotenie Sistema integrato delle comunicazioni [(integrovaný systém komunikácií) (SIC)] a overenie prahových hodnôt [koncentrácie] v rámci tohto systému, analýzy trhu a prípadného dominantného postavenia alebo postavenia, ktoré v každom prípade poškodzuje pluralitu, výročná správa a vyšetrovanie, ako aj aktualizácia štatistickej databázy prevádzkovateľov komunikácií;

Vzhľadom na to, že zákon [č. 178 z 30. decembra 2020] priznáva [AGCOM‑u] nové právomoci, pričom mu zveruje úlohu zabezpečiť ‚primerané a účinné presadzovanie nariadenia [2019/1150], a to aj prostredníctvom prijímania usmernení, podpory uplatňovania kódexov správania a zhromažďovania relevantných informácií‘;

[Vzhľadom na to, že] preto je potrebné rozšíriť [určité] oznamovacie povinnosti IES na poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb a internetových vyhľadávačov s cieľom každoročne zhromažďovať relevantné informácie a vykonávať činnosti zamerané na zabezpečenie riadneho a účinného presadzovania nariadenia 2019/1150 a výkonu funkcií zverených [AGCOM‑u] zákonom [č. 178 z 30. decembra 2020];

…“

16

Článok 1 ods. 1 tohto rozhodnutia zmenil zoznam uvedený v článku 2 rozhodnutia č. 397/13 s cieľom rozšíriť povinnosť zasielať AGCOM‑u IES na tieto dve kategórie osôb:

„…

h) Poskytovatelia online sprostredkovateľských služieb: fyzické alebo právnické osoby, ktoré napriek tomu, že nie sú usadené ani nemajú sídlo alebo bydlisko v tuzemsku, poskytujú alebo ponúkajú online sprostredkovateľské služby vymedzené v nariadení 2019/1150 komerčným používateľom usadeným alebo majúcim sídlo v Taliansku;

i) Poskytovatelia internetových vyhľadávačov: fyzické alebo právnické osoby, ktoré napriek tomu, že nie sú usadené ani nemajú sídlo alebo bydlisko v tuzemsku, poskytujú alebo ponúkajú internetový vyhľadávač, ako je vymedzený v nariadení 2019/1150, v talianskom jazyku alebo používateľom usadeným alebo majúcim sídlo alebo bydlisko v Taliansku.

…“

17

Expedia Inc. je spoločnosť so sídlom v Seattli (Spojené štáty americké), ktorá spravuje digitálne platformy na poskytovanie online rezervácií ubytovacích a cestovných služieb.

18

Po zmenách vnútroštátneho právneho rámca, vyplývajúcich zo zákona č. 178 z 30. decembra 2020 a z rozhodnutia č. 161/21, ktoré talianske orgány prijali najmä s cieľom zabezpečiť presadzovanie nariadenia 2019/1150, Expedia ako poskytovateľ online sprostredkovateľských služieb po novom podlieha povinnosti zaslať AGCOM‑u dokument IES, v ktorom musia byť zahrnuté informácie týkajúce sa ekonomickej situácie poskytovateľa.

19

Expedia podala na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, žalobu, ktorou sa domáha zrušenia rozhodnutia č. 161/21.

20

Expedia pred týmto súdom tvrdí, že toto rozhodnutie je v rozsahu, v akom jej ukladá povinnosť zasielať AGCOM‑u IES v rozpore s nariadením 2019/1150, ktoré je harmonizačným aktom inšpirovaným zásadou proporcionality, a teda neumožňuje sprísniť procesné požiadavky uložené poskytovateľom online sprostredkovateľských služieb, či už sú usadení v Únii alebo v tretej krajine.

21

V tejto súvislosti uvedený súd v prvom rade pripomína, že po prijatí nariadenia 2019/1150 taliansky zákonodarca zákonom č. 178 z 30. decembra 2020 zmenil zákon č. 249 z 31. júla 1997.

22

Po druhé je AGCOM poverený tým, aby zabezpečil presadzovanie nariadenia 2019/1150, najmä zhromažďovaním informácií [článok 1 ods. 6 písm. c) bod 14‑bis zákona č. 249 z 31. júla 1997, v znení zákona č. 178 z 30. decembra 2020].

23

V druhom rade vnútroštátny súd uvádza, že AGCOM rozhodnutím č. 161/21 zmenil rozhodnutie č. 397/13 s cieľom zohľadniť opatrenia prijaté talianskym zákonodarcom na účely zabezpečenia presadzovania nariadenia 2019/1150. V dôsledku toho bola povinnosť zasielať AGCOM‑u IES rozšírená na poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb a internetových vyhľadávačov (ďalej len „dotknutí poskytovatelia služieb“), ktorí ponúkajú služby v Taliansku.

24

Tento súd spresňuje, že zasielanie IES bolo pôvodne stanovené pre potreby Garante per la radiodiffusione e l’editoria (Úrad pre dohľad nad rádiovým vysielaním, Taliansko) na základe právnych predpisov, ktoré mu zverovali právomoc prijať opatrenia na určenie účtovných údajov a iných informácií, ktoré mu mali niektoré subjekty oznamovať, a že právomoci tohto úradu boli prenesené na AGCOM.

25

Uvedený súd zastáva názor, že rozhodnutím č. 161/21 AGCOM uložil dotknutým poskytovateľom služieb povinnosť poskytnúť mu dôležité a konkrétne informácie týkajúce sa ich ekonomickej situácie. Títo poskytovatelia sú tak napríklad povinní oznámiť celkové príjmy pochádzajúce zo stránok internetového obchodu, sumy vybrané ako poplatky za predplatné a ako poplatky za zápis, členstvo alebo prihlásenie sa k odberu potrebné na používanie platformy online predaja týchto poskytovateľov používateľmi usadenými v Taliansku, aby mohli spotrebiteľom ponúkať tovary alebo služby, pevné a variabilné poplatky vyberané z predaja realizovaného prostredníctvom platformy online predaja tovaru alebo služieb, ktoré spotrebiteľom ponúkajú komerční používatelia online sprostredkovateľských služieb v zmysle článku 2 ods. 1 nariadenia 2019/1150 (ďalej len „komerční používatelia“) usadení v Taliansku, pevné a variabilné poplatky, ktoré zaplatili komerční používatelia usadení v Taliansku za predaj tovaru alebo služieb ponúkaných spotrebiteľom prostredníctvom platformy online predaja, iné príjmy zo sprostredkovateľských služieb okrem reklamy, poskytovaných komerčným používateľom alebo iným používateľom usadeným v Taliansku, ktorí ponúkajú spotrebiteľom tovar alebo služby prostredníctvom platformy online predaja.

26

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že za nezaslanie IES AGCOM‑u alebo oznámenie nesprávnych údajov sa ukladajú sankcie stanovené v článku 1 ods. 29 a 30 zákona č. 249 z 31. júla 1997.

27

Vzhľadom na tieto skutočnosti tento súd zastáva názor, že povinnosť zaslať AGCOM‑u IES by mohla byť nezlučiteľná s nariadením 2019/1150.

28

Tento súd poznamenáva, že toto nariadenie obsahuje ustanovenia týkajúce sa monitorovania jeho presadzovania a jeho účinkov. Pripomína na jednej strane, že podľa článku 15 tohto nariadenia každý členský štát zabezpečí primerané a účinné presadzovanie uvedeného nariadenia a stanoví opatrenia uplatniteľné v prípade porušení tohto nariadenia, pričom tieto opatrenia musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.

29

Na druhej strane vnútroštátny súd cituje článok 16 nariadenia 2019/1150, podľa ktorého Komisia v úzkej spolupráci s členskými štátmi dôkladne monitoruje vplyv tohto nariadenia na vzťahy medzi online sprostredkovateľskými službami a ich komerčnými používateľmi, a na tento účel Komisia zhromažďuje relevantné informácie na monitorovanie zmien v týchto vzťahoch, a to s pomocou členských štátov, ktoré na požiadanie poskytnú Komisii všetky zhromaždené relevantné informácie, a to aj o konkrétnych prípadoch, pričom Komisia môže zhromažďovať informácie od dotknutých poskytovateľov služieb.

30

Tento súd preto dospel k záveru, že neexistuje žiadna súvislosť medzi dodržiavaním povinností stanovených v nariadení 2019/1150 a informáciami požadovanými v rámci IES, ktoré sa týkajú najmä príjmov dotknutých poskytovateľov služieb a nie sú relevantné na zabezpečenie transparentnosti a spravodlivosti vzťahov medzi týmito poskytovateľmi a komerčnými používateľmi. Uvedený súd preto zastáva názor, že vnútroštátnymi opatreniami, na základe ktorých sú poskytovatelia online sprostredkovateľských služieb povinní zasielať AGCOM‑u IES (ďalej len „sporné vnútroštátne opatrenia“), talianske orgány zaviedli do svojho právneho poriadku ustanovenia stanovujúce monitorovanie týkajúce sa subjektívnych skutočností vlastných týmto poskytovateľom, ktorá sa úplne líši od monitorovania stanoveného týmto nariadením, ktoré sa týka dodržiavania povinností stanovených uvedeným nariadením zo strany týchto poskytovateľov.

31

Spresňuje, že v prípade, ak by povinnosť zasielať AGCOM‑u IES nebola v súlade s nariadením 2019/1150, rozhodnutie č. 161/21 by bolo neplatné, keďže zákon č. 178 z 30. decembra 2020 priznáva AGCOM‑u len úlohu zabezpečiť riadne a účinné presadzovanie tohto nariadenia.

32

V tomto kontexte Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

33

Talianska vláda má pochybnosti, pokiaľ ide o prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a to z dôvodu, že tieto dve položené otázky si odporujú, keďže vnútroštátny súd na jednej strane bez vysvetlenia dôvodov tvrdí, že povinnosť zasielať AGCOM‑u IES nesúvisí s presadzovaním nariadenia 2019/1150, a na druhej strane žiada Súdny dvor, aby preskúmal relevantnosť a užitočnosť informácií, ktoré majú byť zahrnuté v IES na účely správneho uplatnenia tohto nariadenia, hoci toto preskúmanie patrí do právomoci vnútroštátneho súdu, najmä v rozsahu, v akom by zahŕňalo posúdenie skutkového stavu.

34

V prvom rade treba pripomenúť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktoré spočíva na jednoznačnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, je na posúdenie skutkového stavu príslušný vnútroštátny súd. Súdny dvor však v duchu spolupráce s vnútroštátnymi súdmi a s cieľom poskytnúť im užitočnú odpoveď môže vnútroštátnemu súdu poskytnúť všetky údaje, ktoré považuje za nevyhnutné (rozsudok z 1. júla 2008, MOTOE, C‑49/07, EU:C:2008:376, bod 30 a citovanú judikatúru).

35

Okrem toho, hoci Súdnemu dvoru neprináleží podať výklad vnútroštátneho práva členského štátu, môže vnútroštátnemu súdu poskytnúť potrebné objasnenia týkajúce sa ustanovení práva Únie, ktoré môžu brániť týmto pravidlám (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C‑243/15, EU:C:2016:838, bod 64 a citovanú judikatúru, ako aj z 8. mája 2019, Rossato a Conservatorio di Musica F. A. Bonporti, C‑494/17, EU:C:2019:387, bod 29, ako aj citovanú judikatúru).

36

V druhom rade treba uviesť, podobne ako uviedol generálny advokát v bode 80 svojich návrhov, že rozpor uvádzaný talianskou vládou, ako je uvedený v bode 33 tohto rozsudku, vyplýva zo skutočnosti, že samotný vnútroštátny súd vo svojej prvej otázke uvádza, že informácie, ktoré sa majú poskytnúť v rámci IES podľa jeho posúdenia nesúvisia s cieľmi nariadenia 2019/1150, pričom sa svojou druhou otázkou pýta, či tieto informácie môžu byť relevantné a užitočné na primerané a účinné presadzovanie tohto nariadenia.

37

Pochybnosti talianskej vlády týkajúce sa tak hraníc právomoci Súdneho dvora, ako aj údajného rozporu medzi položenými otázkami však možno rozptýliť spoločným preskúmaním týchto otázok, ktoré sa týka otázky, či nariadenie 2019/1150 bráni takým vnútroštátnym opatreniam, ako sú sporné vnútroštátne opatrenia.

38

Z toho vyplýva, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

39

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má nariadenie 2019/1150 vykladať v tom zmysle, že odôvodňuje, aby členský štát prijal opatrenia, podľa ktorých sa na poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb na to, aby mohli poskytovať svoje služby v tomto členskom štáte, vzťahuje povinnosť pravidelne zasielať orgánu tohto členského štátu dokument týkajúci sa ich ekonomickej situácie, v ktorom musia byť podrobne opísané mnohé informácie týkajúce sa najmä príjmov dosiahnutých týmito poskytovateľmi, pričom v prípade nesplnenia povinnosti im hrozia sankcie.

40

Na úvod treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora podľa článku 288 ZFEÚ a z dôvodu povahy nariadení a ich funkcie v systéme prameňov práva Únie majú ustanovenia nariadení vo všeobecnosti bezprostredný účinok vo vnútroštátnych právnych poriadkoch, a to bez toho, aby vnútroštátne orgány museli prijať vykonávacie predpisy. Niektoré ustanovenia nariadení však na svoje vykonávanie môžu vyžadovať prijatie vykonávacích predpisov členskými štátmi (rozsudok z 15. júna 2021, Facebook Ireland a i., C‑645/19, EU:C:2021:483, bod 110, ako aj citovaná judikatúra).

41

Vzhľadom na to, že vykonanie niektorých ustanovení nariadenia to vyžaduje, členské štáty môžu prijímať vykonávacie opatrenia k nariadeniu v prípade, ak tieto opatrenia neobmedzujú jeho priamu uplatniteľnosť, nezastierajú jeho povahu ako práva Únie a spresňujú, že sa nimi vykonáva voľná úvaha v rozsahu vymedzenom týmto nariadením, pričom zostávajú v medziach stanovených jeho ustanoveniami (rozsudok z 22. januára 2020, Ursa Major Services, C‑814/18, EU:C:2020:27, bod 34 a citovaná judikatúra).

42

V tejto súvislosti treba práve, vychádzajúc z príslušných ustanovení dotknutého nariadenia vykladaných s ohľadom na jeho ciele, určiť, či tieto ustanovenia zakazujú, ukladajú alebo umožňujú členským štátom vydať niektoré vykonávacie opatrenia a či, najmä v tomto poslednom uvedenom prípade, dotknuté opatrenie spadá do rámca voľnej úvahy priznanej každému členskému štátu (rozsudok z 22. januára 2020, Ursa Major Services, C‑814/18, EU:C:2020:27, bod 35 a citovaná judikatúra).

43

Z judikatúry vyplýva aj to, že členské štáty sú pri prijímaní takýchto opatrení povinné dodržiavať zásadu proporcionality, ktorá sa vzťahuje najmä na ich legislatívne a regulačné orgány pri uplatňovaní práva Únie a vyžaduje, aby prostriedky použité v ustanovení boli vhodné na dosiahnutie cieľa sledovaného predmetnou právnou úpravou Únie a nešli nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. apríla 2018, Komisia/Dánsko, C‑541/16, EU:C:2018:251, body 49 a 50, ako aj citovanú judikatúru).

44

Na účely poskytnutia odpovede na otázky položené vnútroštátnym súdom je teda potrebné určiť, aký cieľ sleduje nariadenie 2019/1150, ako aj jeho ustanovenia, ktoré priznávajú členským štátom úlohu pri jeho presadzovaní.

45

Pokiaľ ide na jednej strane o tento cieľ, z odôvodnení 7 a 51 vyplýva, že cieľom tohto nariadenia je stanoviť cielený súbor záväzných pravidiel na úrovni Únie s cieľom dosiahnuť spravodlivosť, predvídateľnosť, udržateľnosť a dôveryhodnosť online obchodných operácií v rámci vnútorného trhu. Konkrétne by v prospech komerčných používateľov mala existovať primeraná transparentnosť a účinné opravné prostriedky v celej Únii s cieľom uľahčiť cezhraničné obchodné činnosti v rámci Únie, a tým aj riadne fungovanie vnútorného trhu.

46

Článok 1 ods. 1 uvedeného nariadenia spresňuje, že toto nariadenie prispieva k riadnemu fungovaniu uvedeného trhu stanovením pravidiel na zabezpečenie toho, aby sa komerčným používateľom online sprostredkovateľských služieb a používateľom webových stránok podnikov vo vzťahu k internetovým vyhľadávačom poskytovala primeraná transparentnosť, spravodlivosť a možnosti účinnej nápravy.

47

V tejto súvislosti, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 100 svojich návrhov, nariadenie 2019/1150 ukladá dotknutým poskytovateľom služieb konkrétne povinnosti týkajúce sa transparentnosti, ako aj spravodlivosti podmienok uplatňovaných vo vzťahu ku komerčným používateľom a obsahuje ustanovenia týkajúce sa mimosúdneho a súdneho riešenia sporov medzi takýmito poskytovateľmi a komerčnými používateľmi.

48

Pokiaľ ide na druhej strane o ustanovenia nariadenia 2019/1150, ktoré priznávajú členským štátom úlohu pri jeho presadzovaní, treba v prvom rade pripomenúť, že podľa článku 15 ods. 1 tohto nariadenia každý členský štát „zabezpečí riadne a účinné presadzovanie“ uvedeného nariadenia. Odsek 2 tohto článku spresňuje, že „členské štáty stanovia pravidlá ustanovujúce opatrenia uplatniteľné v prípade porušení tohto nariadenia a zabezpečia ich vykonanie“ a že tieto opatrenia „musia byť účinné, primerané a odrádzajúce“.

49

Uvedený článok 15 treba vykladať s prihliadnutím na odôvodnenie 46 nariadenia 2019/1150, podľa ktorého by okrem iného „členské štáty… mali mať možnosť poveriť presadzovaním tohto nariadenia existujúce orgány vrátane súdov,“ pričom sa však spresňuje, že toto „nariadenie by nemalo členským štátom ukladať povinnosť stanoviť jeho presadzovanie z úradnej povinnosti alebo ukladať pokuty“.

50

V druhom rade článok 16 nariadenia 2019/1150 okrem iného stanovuje, že „Komisia v úzkej spolupráci s členskými štátmi dôkladne monitoruje vplyv tohto nariadenia na vzťahy medzi online sprostredkovateľskými službami a ich komerčnými používateľmi“. Na tento účel „Komisia zhromažďuje relevantné informácie na monitorovanie zmien v týchto vzťahoch“. Pokiaľ ide o členské štáty, tento článok 16 stanovuje, že „pomáhajú Komisii tým, že na požiadanie poskytnú všetky zhromaždené relevantné informácie, a to aj o konkrétnych prípadoch“. Okrem toho sa „Komisia… môže… usilovať o zhromažďovanie informácií od poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb“.

51

V treťom rade článok 18 ods. 3 nariadenia 2019/1150 spresňuje, že „členské štáty poskytnú [Komisii] všetky relevantné informácie, ktoré majú k dispozícii a ktoré môže Komisia požadovať na účely vypracovania správy“, ktorú je táto inštitúcia povinná pravidelne vypracovávať v rámci preskúmania uvedeného nariadenia stanoveného v odseku 1 tohto článku 18.

52

Po prvé z bodov 50 a 51 tohto rozsudku vyplýva, že informácie, ktorých poskytnutie môže Komisia požadovať od členských štáty podľa článkov 16 a 18 nariadenia 2019/1150, musia byť relevantné na to, aby sa tejto inštitúcii umožnilo monitorovať vývoj vzťahov najmä medzi poskytovateľmi online sprostredkovateľských služieb a komerčnými používateľmi alebo vypracúvať správy o hodnotení tohto nariadenia.

53

Keďže, ako vyplýva z bodov 45 až 47 tohto rozsudku, cieľom nariadenia 2019/1150 je dosiahnuť spravodlivé, predvídateľné, udržateľné a dôveryhodné prostredie pre online obchodné operácie v rámci vnútorného trhu, v ktorom v prospech komerčných používateľov existuje primeraná transparentnosť, spravodlivosť a účinné možnosti nápravy, informácie zhromaždené vnútroštátnymi orgánmi možno kvalifikovať ako „relevantné“ v zmysle článkov 16 a 18 tohto nariadenia len vtedy, ak majú dostatočne priamu súvislosť s týmto cieľom.

54

Naopak, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 113 a 114 svojich návrhov, členský štát nemôže na základe presadzovania nariadenia 2019/1150 zhromažďovať vybrané informácie svojvoľne z dôvodu, že by ich Komisia mohla neskôr požadovať v rámci výkonu svojej úlohy monitorovať a prehodnocovať toto nariadenie. Možnosť zhromažďovať informácie pod takouto zámienkou by totiž umožnila členskému štátu obísť požiadavky, ktoré vyplývajú zo zásad pripomenutých v bodoch 41 až 43 tohto rozsudku, pokiaľ ide o prijímanie opatrení na vykonanie nariadenia členskými štátmi. Okrem toho nariadenie 2019/1150 neukladá členským štátom povinnosť zhromažďovať z vlastnej iniciatívy informácie, ktoré by Komisia mohla potrebovať na plnenie svojich úloh, keďže takéto informácie sa musia predkladať len „na požiadanie“ tejto inštitúcie, ktorá sa navyše môže snažiť zhromažďovať informácie priamo od poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb.

55

Po druhé, ak členský štát zverí správnemu orgánu úlohu monitorovať v súlade s článkom 15 nariadenia 2019/1150 presadzovanie tohto nariadenia, informácie, ktoré môže tento orgán zhromažďovať pri výkone tejto úlohy, sú vhodné na dosiahnutie cieľa tohto nariadenia len vtedy, ak s ním dostatočne priamo súvisia.

56

V tejto súvislosti, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 121 až 123 svojich návrhov, informácie týkajúce sa ekonomickej situácie poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb nemajú dostatočne priamu súvislosť s cieľom nariadenia 2019/1150, ako bol pripomenutý v bodoch 45 až 47 tohto rozsudku. Informácie požadované od poskytovateľov týchto služieb na základe nariadenia 2019/1150 sa totiž musia týkať podmienok poskytovanej služby, najmä s cieľom umožniť príslušným orgánom oboznámiť sa so zmluvnými podmienkami, ktoré títo poskytovatelia stanovujú pre komerčných používateľov v rámci Únie a posúdiť ich spravodlivosť. Súvislosť medzi ekonomickou situáciou poskytovateľa takýchto služieb na jednej strane a podmienkami, v rámci ktorých sa tieto služby poskytujú komerčným používateľom na druhej strane, za predpokladu, že existuje, však môže byť len nepriama. Preto vo vzťahu k tomuto nariadeniu kontrola pravdivosti informácií týkajúcich sa tejto ekonomickej situácie, na ktorú sa odvoláva talianska vláda, nie je relevantná. Pokiaľ ide o odhaľovanie prípadných „prípadov narušenia hospodárskej súťaže“, na ktoré táto vláda tiež odkazuje, toto odhaľovanie nie je jedným z cieľov uvedeného nariadenia, keďže týmto nariadením nie je dotknuté právo Únie uplatniteľné v oblasti hospodárskej súťaže, ako to spresňuje jeho článok 1 ods. 5.

57

Preto vzhľadom na informácie týkajúce sa obsahu IES poskytnuté ako príklad vnútroštátnym súdom, ako sú uvedené v bode 25 tohto rozsudku, sa zdá, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 125 až 128 svojich návrhov, že presadzovanie nariadenia 2019/1150 neodôvodňuje také opatrenia, akými sú sporné vnútroštátne opatrenia.

58

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že nariadenie 2019/1150 sa má vykladať v tom zmysle, že neodôvodňuje, aby členský štát na účely riadneho a účinného presadzovania tohto nariadenia prijal opatrenia, podľa ktorých sa na poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb na to, aby mohli poskytovať svoje služby v tomto členskom štáte, vzťahuje povinnosť pravidelne zasielať orgánu tohto členského štátu dokument týkajúci sa ich ekonomickej situácie, v ktorom musia byť podrobne uvedené mnohé informácie týkajúce sa najmä príjmov dosiahnutých týmito poskytovateľmi, pričom v prípade nesplnenia povinnosti im hrozia sankcie.

59

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1150 z 20. júna 2019 o podpore spravodlivosti a transparentnosti pre komerčných používateľov online sprostredkovateľských služieb

sa má vykladať v tom zmysle, že:

neodôvodňuje, aby členský štát na účely riadneho a účinného presadzovania tohto nariadenia prijal opatrenia, podľa ktorých sa na poskytovateľov online sprostredkovateľských služieb na to, aby mohli poskytovať svoje služby v tomto členskom štáte, vzťahuje povinnosť pravidelne zasielať orgánu tohto členského štátu dokument týkajúci sa ich ekonomickej situácie, v ktorom musia byť podrobne uvedené mnohé informácie týkajúce sa najmä príjmov dosiahnutých týmito poskytovateľmi, pričom v prípade nesplnenia povinnosti im hrozia sankcie.