1

Svojím odvolaním sa spoločnosť Vivendi SE domáha zrušenia uznesenia predsedu Všeobecného súdu Európskej únie z 19. januára 2024 vo veci Vivendi/Komisia (T‑1097/23 R, ďalej len napadnuté uznesenie, EU:T:2024:15), ktorým tento súd zamietol jej návrh jednak na odklad výkonu rozhodnutia Komisie C(2023) 6428 final z 19. septembra 2023 týkajúceho sa konania podľa článku 11 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 (vec M.11184 – Vivendi/Lagardère), zmeneného rozhodnutím Komisie C(2023) 7463 final z 27. októbra 2023 (ďalej len „sporné rozhodnutie“), a jednak aby jej bola predbežným opatrením uložená povinnosť uchovať všetky dokumenty v jej držbe, dotknuté sporným rozhodnutím, na určenom elektronickom nosiči odoslanom s elektronickou pečaťou nezávislej dôveryhodnej tretej strane.

2

Odôvodnenie 10 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov) (Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1) (ďalej len „GDPR“), znie:

„… Týmto nariadením sa tiež členským štátom dáva priestor na spresnenie svojich pravidiel vrátane pravidiel spracúvania osobitných kategórií osobných údajov (ďalej len ‚citlivé údaje‘)…“

3

V článku 6 ods. 1 a 3 daného nariadenia sa stanovuje:

„1.   Spracúvanie je zákonné iba vtedy a iba v tom rozsahu, keď je splnená aspoň jedna z týchto podmienok:

…

…

…

3.   Základ pre spracúvanie uvedené v odseku 1 písm. c) a e) musí byť stanovený:

…“

4

V článku 9 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia sa stanovuje:

„1.   Zakazuje sa spracúvanie osobných údajov, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenie alebo členstvo v odborových organizáciách, a spracúvanie genetických údajov, biometrických údajov na individuálnu identifikáciu fyzickej osoby, údajov týkajúcich sa zdravia alebo údajov týkajúcich sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie fyzickej osoby.

2.   Odsek 1 sa neuplatňuje, ak platí niektorá z týchto podmienok:

…

…“

5

Okolnosti sporu sú uvedené v bodoch 2 až 8 napadnutého uznesenia. Pre potreby tohto konania ich možno zhrnúť nasledovným spôsobom.

6

Spoločnosť Vivendi 24. októbra 2022 oznámila Európskej komisii koncentráciu spočívajúcu v získaní výlučnej kontroly nad spoločnosťou Lagardère SA. Komisia 9. júna 2023 túto koncentráciu povolila pod podmienkou, že spoločnosť Vivendi splní prijaté záväzky.

7

Komisia 25. júla 2023 informovala spoločnosť Vivendi o začatí formálneho vyšetrovania vo veci možného očakávaného uskutočnenia koncentrácie. V rámci tohto konania Komisia rozhodnutím C(2023) 6428 final z 19. septembra 2023 zaslala spoločnosti Vivendi žiadosť o poskytnutie informácií v lehote do 27. októbra 2023. Rozhodnutím C(2023) 7463 final z 27. októbra 2023 Komisia túto lehotu predĺžila do 1. decembra 2023.

8

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 23. novembra 2023 spoločnosť Vivendi podala žalobu o zrušenie sporného rozhodnutia.

9

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 24. novembra 2023 podala spoločnosť Vivendi návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala jednak odkladu výkonu daného rozhodnutia a jednak aby jej ako predbežné opatrenie bola uložená povinnosť uchovávať všetky dokumenty, ktoré má v držbe a ktorých sa sporné rozhodnutie týka, na určenom elektronickom nosiči, ktorý sa elektronicky odošle, zapečatený elektronickou pečaťou, nezávislej dôveryhodnej tretej osobe, napríklad súdnemu úradníkovi alebo splnomocnencovi, v primeranej lehote, ktorá je zlučiteľná s faktickými obmedzeniami spojenými s kopírovaním nosičov obsahujúcich uvedené dokumenty.

10

Uznesením z 28. novembra 2023, Vivendi/Komisia (T‑1097/23 R), prijatým na základe článku 157 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, predseda Všeobecného súdu rozhodol o prerušení výkonu sporného rozhodnutia až do prijatia uznesenia o ukončení konania vo veci T‑1097/23 R, a to bez toho, aby tým bola dotknutá povinnosť spoločnosti Vivendi pokračovať v zhromažďovaní informácií a uchovávať vo svojej držbe a na elektronickom nosiči všetky dokumenty dotknuté týmto rozhodnutím, ktoré môžu byť predmetom záujmu pre vyšetrovanie Komisie.

11

Napadnutým uznesením predseda Všeobecného súdu zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia uvedený v bode 9 tohto uznesenia z dôvodu, že spoločnosť Vivendi nepreukázala splnenie podmienky naliehavosti, a zrušil svoje uznesenie z 28. novembra 2023 (T‑1097/23 R).

12

Po prvé v bode 29 napadnutého uznesenia predseda Všeobecného súdu rozhodol, že riziko, že spoločnosti Vivendi budú uložené sankcie v podobe penále alebo pokút, bolo v štádiu konania, v ktorom sa malo toto uznesenie vydať, hypotetické.

13

Po druhé v bode 39 uvedeného uznesenia Všeobecný súd zamietol tvrdenie spoločnosti Vivendi, že utrpela ujmu v dôsledku mobilizácie značných ľudských a finančných zdrojov.

14

Po tretie v bodoch 41 a 42 toho istého uznesenia predseda Všeobecného súdu dospel k záveru, že skutočnosť, že Komisia sa mohla oboznámiť s množstvom dokumentov napriek tomu, že zjavne nesúvisia s predmetom vyšetrovania, nemohla spôsobiť spoločnosti Vivendi vážnu a nenapraviteľnú ujmu.

15

Po štvrté v bode 43 napadnutého uznesenia predseda Všeobecného súdu zamietol tvrdenie spoločnosti Vivendi, že jej vznikla ujma v dôsledku narušenia súkromia niektorých jej zamestnancov a členov štatutárnych orgánov spoločnosti.

16

Po piate v bode 51 daného uznesenia dospel k záveru, že údajná ujma vyplývajúca z rizika, že spoločnosť Vivendi prispeje k vlastnej trestnej zodpovednosti, nepreukazuje splnenie podmienky naliehavosti.

17

Po šieste v bodoch 52 a 54 uvedeného uznesenia predseda Všeobecného súdu rozhodol, že riziko, že spoločnosť Vivendi bude musieť platiť penále alebo pokuty, nie je nenapraviteľné a je čisto hypotetické.

18

Spoločnosť Vivendi navrhuje, aby Súdny dvor:

19

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

20

Svojím uznesením zo 6. februára 2024 vo veci Vivendi/Komisia [C‑90/24 P(R)–R, EU:C:2024:121], prijatým na základe článku 160 ods. 7 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, podpredseda Súdneho dvora nariadil odklad povinnosti, ktorá bola uložená spoločnosti Vivendi sporným rozhodnutím, zhromažďovať a oznamovať Komisii dokumenty, ktorých sa dané rozhodnutie týka, až do prijatia skoršieho z týchto uznesení: uznesenia, ktorým sa skončí konanie o nariadení predbežného opatrenia vo veci C‑90/24 P(R)‑R, a uznesenia, ktorým sa rozhodne o tomto odvolaní, a to bez toho, aby tým bola dotknutá povinnosť spoločnosti Vivendi prijať všetky vhodné opatrenia na zabezpečenie uchovania všetkých týchto dokumentov.

21

Na podporu svojho odvolania spoločnosť Vivendi uvádza šesť odvolacích dôvodov, z ktorých prvý je založený na porušení zásad rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania a druhý až šiesty na zjavne nesprávnom posúdení ujmy, ktorá podľa spoločnosti Vivendi existuje.

22

Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode, ktorý treba preskúmať na úvod, spoločnosť Vivendi tvrdí, že predseda Všeobecného súdu sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia ujmy, ktorá údajne vznikla v dôsledku rozsiahleho zásahu do súkromia osôb dotknutých sporným rozhodnutím.

23

Po prvé argumentácia uvedená v bode 45 napadnutého uznesenia zužuje rozsah ochrany súkromia len na citlivé osobné údaje, ako sú vymedzené v GDPR. Tento pojem má však veľmi obmedzený rozsah, keďže z GDPR a judikatúry Všeobecného súdu vyplýva, že sa vzťahuje len na najintímnejšie a najcitlivejšie informácie dotknutých osôb. Záruky ponúkané v súvislosti s citlivými osobnými údajmi by preto neumožnili zabezpečiť ochranu všetkých osobných údajov týkajúcich sa súkromia týchto osôb, a teda ani primerane zabrániť ujme, na ktorú sa spoločnosť Vivendi odvoláva.

24

Po druhé spoločnosť Vivendi tvrdí, že viaceré dôkazy uvedené v prílohe k jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia dokazujú, že sporným rozhodnutím sa ukladá povinnosť zhromažďovať a zaslať Komisii dokumenty, ktoré sa týkajú súkromia dotknutých osôb.

25

Po tretie v napadnutom uznesení sa vôbec nezohľadňujú obmedzenia, ktoré pre spoločnosť Vivendi vyplývajú z francúzskeho trestného práva a pracovného práva. Pre spoločnosť Vivendi by teda bolo fakticky nemožné splniť sporné rozhodnutie bez toho, aby sa vystavila trestnoprávnym a občianskoprávnym sankciám.

26

Po štvrté záruky ponúkané Komisiou v súvislosti s citlivými osobnými údajmi by neumožnili zabrániť ujme, na ktorú sa spoločnosť Vivendi odvoláva, keďže tieto záruky by znamenali, že dokumenty obsahujúce tieto údaje by sa postúpili Komisii a Komisia by sa s nimi mohla oboznámiť.

27

Po piate na rozdiel od toho, čo sa tvrdí v napadnutom uznesení, povinnosť zachovávať služobné tajomstvo, ktorej podliehajú úradníci a pracovníci Komisie, nemôže predstavovať dostatočnú záruku na zabránenie vzniku uvádzanej ujmy, keďže spoločnosť Vivendi má záujem aj na tom, aby zabránila prístupu týchto úradníkov a pracovníkov k chráneným dokumentom. Okrem toho predseda Všeobecného súdu nezohľadnil (hoci sa na to spoločnosť Vivendi výslovne odvoláva), že Komisia pripustila vstup viacerých tretích strán do konania, čím vzniklo riziko, že tieto tretie strany získajú prístup k dôverným údajom a budú ich šíriť.

28

Komisia tvrdí, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

29

Konkrétne tvrdí, že je nevyhnutné, aby na účely správneho vykonania vyšetrovania spracúvala osobné údaje. Samotná skutočnosť, že overuje relevantnosť takýchto údajov, nemôže spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú ujmu. V tomto kontexte by relevantným faktorom pri posudzovaní primeranosti predmetného zásahu do práva na ochranu súkromia bola existencia procesných záruk, ktoré sa vzťahujú na citlivé osobné údaje. Pokiaľ ide o to ostatné, riziku neoprávneného šírenia zhromaždených osobných údajov by zabránili prísne povinnosti služobného tajomstva, ktorým by podliehali úradníci a pracovníci Komisie.

30

Pokiaľ ide o tvrdenie založené na možnom prístupe tretích strán k osobným údajom, Komisia v prvom rade tvrdí, že toto tvrdenie musí byť zamietnuté ako neprípustné z dôvodu, že nebolo dostatočne odôvodnené v prvostupňovom konaní. Následne tvrdí, že vzhľadom na prísne povinnosti jej úradníkov a pracovníkov v oblasti dôvernosti títo nemôžu poskytnúť dôverné informácie tretím stranám. Zainteresované tretie strany napokon mali prístup k spisu len v prípade oznámenia námietok a nikdy by nemali prístup k dôvernej verzii dokumentov v spise.

31

Pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti Vivendi založenú na riziku narušenia súkromia niektorých jej zamestnancov a členov štatutárnych orgánov, predseda Všeobecného súdu dospel v bode 44 napadnutého uznesenia k záveru, že pokiaľ podniky konajú prostredníctvom svojich zamestnancov a členov štatutárnych orgánov, Komisia je oprávnená na účely vyšetrovania v rámci práva hospodárskej súťaže požadovať informácie týkajúce sa ich konania, pokiaľ sa toto konanie týka činnosti podniku a nezasahuje do ich súkromia.

32

V bode 45 daného uznesenia predseda Všeobecného súdu zdôraznil, že Komisia v tomto zmysle informovala spoločnosť Vivendi o osobitných procesných zárukách uplatňovaných v oblasti citlivých osobných údajov a že táto inštitúcia preto prijala opatrenia na zabránenie vzniku rizika uvádzaného spoločnosťou Vivendi. Na základe toho dospel k záveru, že vzhľadom na tieto opatrenia nemohli žiadosti o informácie zamerané na mobilné telefóny a elektronické správy zamestnancov spoločnosti Vivendi spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú ujmu, na ktorú sa spoločnosť Vivendi odvolávala.

33

V bode 46 uvedeného uznesenia predseda Všeobecného súdu uviedol, že úradníci a ostatní pracovníci Komisie sú v každom prípade viazaní prísnou povinnosťou služobného tajomstva. V tejto súvislosti v bode 47 toho istého uznesenia zdôraznil, že títo úradníci a pracovníci nesmú bez povolenia šíriť informácie, ktoré sa dozvedeli pri výkone svojich povinností, pokiaľ tieto informácie už neboli zverejnené alebo prístupné verejnosti.

34

Pokiaľ ide po prvé o posúdenie uvedené v bode 45 napadnutého uznesenia, v tomto kontexte treba uviesť, že zo samotného znenia tohto bodu vyplýva, že sa zakladá na zohľadnení procesných záruk uvedených v bodoch 26 až 28 daného uznesenia.

35

Z týchto bodov 26 až 28 je zrejmé, že tieto záruky sa týkajú výlučne údajov v troch kategóriách, a to údajov chránených dôvernosťou komunikácie medzi advokátmi a klientmi, údajov týkajúcich sa novinárskych zdrojov a citlivých osobných údajov.

36

Posledná uvedená kategória, ktorá sa ako jediná uvádza v bode 45 napadnutého uznesenia, nie je v danom uznesení vymedzená.

37

Za týchto okolností je na posúdenie rozsahu posúdení vykonaných predsedom Všeobecného súdu potrebné určiť rozsah, ktorý sa tejto kategórii priznáva v spornom rozhodnutí. V danom rozhodnutí sa uvádza, že vyhradzuje osobitný režim pre „citlivé osobné údaje, ako sú vymedzené v [GDPR]“. Z článku 9 ods. 1 GDPR, v spojení s jeho odôvodnením 10, vyplýva, že tento pojem sa vzťahuje na osobné údaje, ktorých spracúvanie odhaľuje rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo filozofické presvedčenie alebo členstvo v odborových organizáciách, ako aj na genetické údaje, biometrické údaje, ktorých spracúvanie umožňuje individuálnu identifikáciu fyzickej osoby, a údaje týkajúce sa zdravia, sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie fyzickej osoby.

38

Vzhľadom na rozsah, ktorý sa takto pojmu „citlivé osobné údaje“ pripisuje, sa javí, ako tvrdí spoločnosť Vivendi, že procesné záruky uvedené v bode 45 napadnutého uznesenia sa nevzťahujú na všetky údaje týkajúce sa súkromia dotknutých osôb, najmä pokiaľ tieto záruky neposkytujú žiadnu formu ochrany takých údajov týkajúcich sa napríklad rodinného života, vkusu alebo súkromných aktivít týchto osôb, ktoré nemajú politickú, náboženskú, filozofickú alebo odborovú povahu.

39

Treba však poznamenať, že spoločnosť Vivendi vo svojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia uviedla, že existuje riziko prístupu k údajom, ktoré by mohli byť všeobecne spojené so súkromím dotknutých osôb. V bode 95 daného návrhu sa síce odkazuje na citlivé osobné údaje, tento odkaz však bol uvedený v citácii z judikatúry Všeobecného súdu a nemožno ho chápať tak, že by jeho cieľom bolo obmedziť rozsah argumentácie spoločnosti Vivendi.

40

Spoločnosť Vivendi teda právom tvrdí, že predseda Všeobecného súdu tým, že rozhodol, že záruky uvedené v bode 45 napadnutého uznesenia boli zamerané práve na to, aby zabránili vzniku rizika uvádzaného spoločnosťou Vivendi, a že z tejto okolnosti vyvodil, že žiadosti o informácie nemohli spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú ujmu, na ktorú sa Vivendi odvoláva, nezohľadnil všetky osobné údaje, ktoré sa môžu objaviť v dokumentoch, ktoré sa majú postúpiť Komisii, a ktoré sú relevantné pre posúdenie reálnosti a závažnosti tejto ujmy.

41

Predseda Všeobecného súdu sa preto dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospel k záveru, že tieto záruky postačujú na vyvrátenie tvrdenia spoločnosti Vivendi o existencii rizika narušenia súkromia niektorých jej zamestnancov a členov štatutárnych orgánov spoločnosti.

42

Po druhé, pokiaľ ide o dôvody uvedené pre úplnosť v bodoch 46 a 47 napadnutého uznesenia, treba samozrejme konštatovať, že predseda Všeobecného súdu mohol oprávnene dospieť k záveru, že úradníci a pracovníci Komisie nie sú oprávnení voľne verejne šíriť informácie obsiahnuté v dokumentoch, ktoré by spoločnosť Vivendi postúpila Komisii pri výkone sporného rozhodnutia.

43

Na jednej strane však, ako tvrdí spoločnosť Vivendi, povinnosť služobného tajomstva, ktorej podliehajú úradníci a pracovníci Komisie, nedokáže zabrániť porušeniu práva na rešpektovanie súkromia niektorých zamestnancov a členov štatutárnych orgánov spoločnosti Vivendi, ktorým je už skutočnosť, že títo úradníci a pracovníci sami majú prístup k osobným údajom týkajúcim sa súkromia týchto zamestnancov a členov štatutárnych orgánov.

44

Treba tiež pripomenúť, že spoločnosť Vivendi sa v bode 96 svojho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia odvolávala aj na riziko, že „zainteresované tretie strany, ktorým Komisia umožnila vstúpiť do konania“, by sa mohli oboznámiť s dokumentmi odovzdanými touto spoločnosťou Komisii, pričom v tejto súvislosti odkazovala na listy uvedené v prílohe k návrhu, ktoré ju informovali o umožnení vstupu niektorých zainteresovaných tretích strán do konania.

45

Keďže toto tvrdenie je dostatočne jasné a odôvodnené na to, aby ho Všeobecný súd musel zohľadniť, nemožno dospieť k záveru, že by sa tvrdenie týkajúce sa rizika sprístupnenia určitých dokumentov tretím osobám, uvedené na podporu štvrtého odvolacieho dôvodu, malo odmietnuť ako neprípustné z dôvodu, že predstavuje nové tvrdenie, ktoré nebolo uvedené v prvostupňovom konaní.

46

Ako totiž spoločnosť Vivendi pripomína, povinnosť služobného tajomstva uložená úradníkom a pracovníkom Komisie nemá za cieľ ani za následok reguláciu prístupu tretích osôb, ktorým bol umožnený vstup do konania, k dokumentom obsiahnutým v spise Komisie.

47

Okrem toho, hoci Komisia tvrdí, že by takémuto prístupu mohli brániť iné pravidlá, treba konštatovať, že tieto pravidlá neboli v bodoch 46 a 47 napadnutého uznesenia uvedené.

48

Z toho vyplýva, že predseda Všeobecného súdu sa tým, že v bodoch 46 a 47 napadnutého uznesenia dospel k záveru, že povinnosť služobného tajomstva uložená úradníkom a pracovníkom Komisie by mohla zabrániť vzniku ujmy tvrdenej spoločnosťou Vivendi, dopustil nesprávnej právnej kvalifikácie skutkových okolností.

49

Po tretie treba konštatovať, že úvahy uvedené v bode 44 napadnutého uznesenia samy osebe nepostačujú na odôvodnenie zamietnutia tvrdenia spoločnosti Vivendi, že existuje riziko narušenia súkromia niektorých jej zamestnancov a členov štatutárnych orgánov.

50

V tomto bode totiž predseda Všeobecného súdu iba odkázal na právomoc Komisie požadovať informácie týkajúce sa správania zamestnancov a členov štatutárnych orgánov spoločnosti Vivendi, „pokiaľ sa toto správanie týka činnosti podniku a nezasahuje do ich súkromia“. Vôbec pritom neposúdil možnú existenciu ujmy v prípade, že by sa informácie postúpené Komisii týkali súkromia dotknutých osôb, ako tvrdí spoločnosť Vivendi.

51

Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že vzhľadom na chyby súvisiace s bodmi 45 až 47 napadnutého uznesenia dané uznesenie neobsahuje dôvody, na základe ktorých by sa mohlo zamietnuť tvrdenie spoločnosti Vivendi, že existuje riziko narušenia súkromia niektorých jej zamestnancov a členov štatutárnych orgánov spoločnosti.

52

V dôsledku toho treba štvrtý odvolací dôvod prijať.

53

Keďže návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý z dôvodu, že spoločnosť Vivendi nepreukázala splnenie podmienky naliehavosti, znamená to, že výrok napadnutého uznesenia je neopodstatnený.

54

Z toho vyplýva, že je namieste zrušiť napadnuté uznesenie v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné predložené odvolacie dôvody.

55

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie ak Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu, môže sám vydať konečné rozhodnutie vo veci, ak to stav konania umožňuje, alebo vrátiť vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie. Toto ustanovenie sa vzťahuje aj na odvolania podané podľa článku 57 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie [uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 24. mája 2022, Puigdemont i Casamajó a i./Parlament a Španielsko, C‑629/21 P(R), EU:C:2022:413, bod 172 a citovaná judikatúra].

56

Na tento účel treba pripomenúť, že článok 156 ods. 4 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia musí obsahovať predmet konania, okolnosti, ktoré spôsobujú naliehavosť veci, a skutkové a právne dôvody, ktoré prima facie odôvodňujú nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora teda súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, môže nariadiť odklad vykonateľnosti aktu alebo iné predbežné opatrenie, ak sa preukáže, že takéto opatrenie je prima facie skutkovo a právne odôvodnené (fumus boni iuris) a že je naliehavé, keďže na to, aby sa zabránilo vážnemu a nenapraviteľnému poškodeniu záujmov účastníka konania, ktorý podal návrh, musí byť vydané a vyvolať svoje účinky skôr, ako sa rozhodne vo veci samej. Tieto podmienky sú kumulatívne, preto musia byť návrhy na nariadenie predbežných opatrení zamietnuté, pokiaľ niektorá z nich nie je splnená. Sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia tak prípadne pristupuje aj k zváženiu záujmov, o ktoré ide [uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 24. mája 2022, Puigdemont i Casamajó a i./Parlament a Španielsko, C‑629/21 P(R), EU:C:2022:413, bod 175 a citovaná judikatúra].

57

V rámci preskúmania uvedených podmienok má sudca rozhodujúci o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia širokú mieru voľnej úvahy a vzhľadom na osobitosti prejednávanej veci môže slobodne určiť spôsob, akým sa majú tieto jednotlivé podmienky overiť, ako aj poradie tohto preskúmania, keďže žiadne pravidlo práva Únie mu neukladá vopred stanovenú schému analýzy pri posudzovaní nevyhnutnosti predbežne rozhodnúť [uznesenie podpredsedu Súdneho dvora zo 16. júla 2021, Symrise/ECHA, C‑282/21 P(R), EU:C:2021:631, bod 28 a citovaná judikatúra].

58

V prejednávanej veci má podpredseda Súdneho dvora vzhľadom na posúdenia, ktoré už vykonal predseda Všeobecného súdu, a na písomné konanie medzi účastníkmi konania dostatok informácií na to, aby mohol s konečnou platnosťou rozhodnúť o podmienke naliehavosti.

59

Na preukázanie splnenia podmienky naliehavosti sa spoločnosť Vivendi odvoláva na viaceré samostatné ujmy.

60

Pokiaľ ide o tvrdenie, že sporné rozhodnutie vytvára riziko zásahu do súkromia niektorých zamestnancov a členov štatutárnych orgánov spoločnosti Vivendi, ktoré treba preskúmať najprv, spoločnosť Vivendi uvádza, že sa jej v spornom rozhodnutí ukladá postúpiť Komisii všetky konverzácie, ktoré sa uskutočnili medzi viacerými fyzickými osobami, a to v plnom rozsahu a za celé dotknuté obdobie, bez rozlišovania na základe pracovnej alebo súkromnej povahy týchto konverzácií. Spoločnosť Vivendi by bola tiež povinná postúpiť všetky konverzácie obsahujúce určité kľúčové slová, aj keď tieto konverzácie pochádzajú zo súkromných alebo z osobných e-mailových schránok a súkromných alebo osobných mobilných zariadení dotknutých zamestnancov a členov štatutárnych orgánov spoločnosti, ak tieto e-mailové schránky alebo zariadenia boli aspoň raz použité na pracovnú komunikáciu. Mnohé z dokumentov, ktoré sa majú takto zaslať Komisii, budú pravdepodobne obsahovať informácie, ktoré sú pre spoločnosť Vivendi citlivé a týkajú sa súkromia dotknutých osôb, ako aj tretích strán.

61

Zhromažďovanie a postupovanie týchto dokumentov Komisii spoločnosťou Vivendi by bolo nezlučiteľné s pravidlami francúzskeho občianskeho a trestného práva, ako aj s pravidlami práva Európskej únie a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950. Spoločnosť Vivendi by tak bola postavená pred nemožnú voľbu, pretože bez ohľadu na to, či by sa spornému rozhodnutiu podriadila alebo nie, vystavila by sa výrazným sankciám.

62

Okrem toho by oznámenie predmetných informácií spôsobilo vážnu ujmu spoločnosti Vivendi a dotknutým osobám tým, že by sa rozšíril okruh osôb, ktoré sa o týchto informáciách dozvedeli. Táto ujma by bola nenapraviteľná, pretože zrušenie sporného rozhodnutia by už neumožnilo nápravu porušenia predmetných práv.

63

Komisia po prvé tvrdí, že právna nemožnosť vykonania napadnutého rozhodnutia, na ktorú sa spoločnosť Vivendi odvoláva, by mohla spôsobiť nanajvýš majetkovú ujmu, ktorá nemá výnimočný charakter.

64

Po druhé základ väčšiny tvrdení spoločnosti Vivendi sa týka porušenia práv tretích strán. Na preukázanie splnenia podmienky naliehavosti sa však žalobca v konaní o predbežnom opatrení môže opierať len o preukázanie rizika pre svoje vlastné záujmy.

65

Po tretie podľa judikatúry Všeobecného súdu by samotné šírenie citlivých osobných údajov mohlo preukázať existenciu vážnej a nenapraviteľnej ujmy. V skutočnosti by bolo nevyhnutné, aby Komisia na účely vykonania vyšetrovania spracúvala osobné údaje. Samotná skutočnosť, že overuje relevantnosť takýchto údajov, nemôže spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú ujmu.

66

Spoločnosť Vivendi však nepreukázala, že dokumenty, ktoré sa majú postúpiť Komisii, obsahujú citlivé osobné údaje. V každom prípade by Komisia poskytla spoločnosti Vivendi osobitné procesné záruky týkajúce sa citlivých osobných údajov, ktoré by dopĺňali prísnu povinnosť služobného tajomstva uloženú úradníkom a pracovníkom Komisie.

67

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že účelom konania o nariadení predbežného opatrenia je zaručiť plnú účinnosť budúceho konečného rozhodnutia, aby sa zabránilo vzniku medzery v právnej ochrane poskytovanej Súdnym dvorom. Práve na účely dosiahnutia tohto cieľa sa naliehavosť musí posudzovať vo svetle potreby predbežného opatrenia, aby sa predišlo vážnej a nenapraviteľnej ujme účastníka konania, ktorý žiada o nariadenie predbežného opatrenia. Je na tomto účastníkovi konania, aby preukázal, že nemôže čakať na výsledok sporu vo veci samej bez toho, aby utrpel takúto ujmu. Aj keď je pravda, že na preukázanie existencie vážnej a nenapraviteľnej ujmy nie je nevyhnutné, aby vznik a bezprostrednosť ujmy boli preukázané s absolútnou istotou, a stačí preukázať, že ujma je dostatočne predvídateľná, nič to nemení na tom, že účastník konania, ktorý žiada o nariadenie predbežného opatrenia, je povinný preukázať skutočnosti, ktoré majú odôvodňovať očakávanie takejto ujmy [uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 24. mája 2022, Puigdemont i Casamajó a i./Parlament a Španielsko, C‑629/21 P(R), EU:C:2022:413, bod 75, ako aj citovaná judikatúra].

68

Po prvé treba uviesť, ako tvrdí Komisia, že tvrdenie spoločnosti Vivendi vychádzajúce z toho, že sporné rozhodnutie by vytvorilo riziko porušenia práva na rešpektovanie súkromia, sa zakladá v podstate na porušení práv tretích osôb, konkrétne zamestnancov a členov štatutárnych orgánov spoločnosti Vivendi, ktorých komunikácia by sa mala na základe sporného rozhodnutia zhromažďovať a postupovať Komisii.

69

Hoci teda spoločnosť Vivendi vo svojom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vo veľkej miere poukazuje na zásah do súkromia týchto zamestnancov a členov štatutárnych orgánov spoločnosti, ktorý by znamenalo vykonanie sporného rozhodnutia, avšak pokiaľ ide o jej vlastné práva, uvádza len, že dokumenty, ktoré majú byť postúpené Komisii, môžu obsahovať informácie citlivé pre túto spoločnosť, ale bez toho, aby vysvetlila, v čom by tieto informácie spočívali a ako by súviseli s právom na rešpektovanie súkromia.

70

Z judikatúry uvedenej v bode 67 tohto uznesenia pritom vyplýva, že podmienka naliehavosti sa zvyčajne posudzuje z hľadiska ujmy, ktorá môže byť spôsobená strane, ktorá o predbežnú ochranu žiada.

71

Táto zásada sa však nesmie vykladať tak, že by bránila dosiahnutiu účelu konania o nariadení predbežného opatrenia, a to zabezpečiť úplnú účinnosť budúceho konečného rozhodnutia, aby sa predišlo vzniku medzery v právnej ochrane poskytovanej Súdnym dvorom. Z tohto hľadiska padlo okrem iného rozhodnutie, že členský štát sa môže dovolávať ujmy, ktorá mu nevznikla priamo, lebo členské štáty sú zodpovedné za záujmy, ktoré sú na vnútroštátnej úrovni považované za všeobecné a v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia môžu zaisťovať ich ochranu (pozri v tomto zmysle uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 3. júna 2022, Bulharsko/Parlament a Rada, C‑545/20 R, EU:C:2022:445, bod 35, ako aj citovanú judikatúru).

72

Nemení to však nič na tom, že súkromný podnik, akým je spoločnosť Vivendi, sa nemôže s cieľom získať predbežné opatrenie v súvislosti s aktom, ktorý nemá negatívny vplyv na jeho záujmy, dovolávať rizika porušenia práv tretích osôb (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 6. mája 1988, Union des producteurs de cédrats de Crète/Komisia, 112/88 R, EU:C:1988:241, bod 20).

73

V prejednávanej veci to však nie je tak.

74

Ujma, ktorú spoločnosť Vivendi uvádza v súvislosti s právom na rešpektovanie súkromia, by totiž bola priamym dôsledkom konania, ktoré by podľa jej názoru musela realizovať vo vzťahu k niektorým svojim zamestnancom a členom štatutárnych orgánov, aby vyhovela spornému rozhodnutiu.

75

Z toho vyplýva, že spoločnosť Vivendi sa svojím návrhom na nariadenie predbežného opatrenia snaží konať nie namiesto tretích osôb, ktoré by boli nezávisle dotknuté účinkami sporného rozhodnutia, ale sama za seba, aby chránila svoje záujmy a vyhla sa tomu, že by sama spôsobila vážnu a nenapraviteľnú ujmu tretím osobám, za ktorú by okrem toho mohla niesť zodpovednosť, a to v situácii, keď by táto ujma bola spôsobená týmto tretím osobám z dôvodu ich väzby na spoločnosť Vivendi, a bez toho, aby uvedené tretie osoby mohli samy získať predbežnú ochranu, ktorá by zabránila vzniku uvedenej ujmy.

76

Za týchto osobitných okolností súd rozhodujúci o predbežnom opatrení nemôže bez porušenia účelu konania o nariadení predbežného opatrenia uvedeného v bode 71 tohto uznesenia usúdiť, že vážna a nenapraviteľná ujma, ktorú by spoločnosť Vivendi bola nútená spôsobiť niektorým svojim zamestnancom a členom svojich štatutárnych orgánov, aby vyhovela napadnutému rozhodnutiu, nemôže byť touto spoločnosťou uvádzaná na preukázanie splnenia podmienky naliehavosti.

77

Po druhé je preto vhodné posúdiť, či vykonanie napadnutého rozhodnutia môže s dostatočnou pravdepodobnosťou spôsobiť vážnu a nenapraviteľnú ujmu niektorým zamestnancom a členom štatutárnych orgánov spoločnosti Vivendi.

78

Keďže spoločnosť Vivendi sa chce odvolávať na porušenie určitých základných práv, je dôležité pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že tézu, podľa ktorej ujma je už zo svojej podstaty nenapraviteľná, lebo zasahuje do oblasti základných práv, nemožno prijať, keďže nestačí abstraktne tvrdiť, že dôjde k zásahu do základných práv, na účely preukázania toho, že ujma, ktorá by z toho mohla vyplynúť, by mala nevyhnutne nenapraviteľnú povahu [uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 28. novembra 2013, EMA/InterMune UK a i., C‑390/13 P(R), EU:C:2013:795, bod 42, ako aj citovaná judikatúra].

79

Z toho však nevyplýva, že porušenie základného práva nemožno nikdy považovať za vážnu a nenapraviteľnú ujmu.

80

Na jednej strane by porušenie niektorých základných práv, ako je zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, zakotvený v článku 4 Charty, mohlo ako také, z dôvodu samotnej povahy porušovaného práva, viesť k vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy [uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 28. novembra 2013, EMA/InterMune UK a i., C‑390/13 P(R), EU:C:2013:795, bod 43].

81

Na strane druhej treba porušenie základných práv, ktoré – podobne ako právo na rešpektovanie súkromia zakotvené v článku 7 Charty základných práv – nepatrí do kategórie uvedenej v predchádzajúcom bode, posúdiť so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, aby sa určilo, či rozsah a povaha ujmy spôsobenej týmto porušením odôvodňujú to, aby sa táto ujma považovala za vážnu a nenapraviteľnú [pozri v tomto zmysle uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 28. novembra 2013, EMA/InterMune UK a i., C‑390/13 P(R), EU:C:2013:795, bod 44].

82

Je preto úlohou súdu rozhodujúceho o predbežnom opatrení, aby určil, či vykonanie sporného rozhodnutia môže s dostatočnou pravdepodobnosťou viesť k zásahu do súkromia niektorých zamestnancov a členov štatutárnych orgánov spoločnosti Vivendi, a aby prípadne, so zreteľom na všetky okolnosti veci, posúdil rozsah a povahu ujmy vyplývajúcej z tohto zásahu.

83

V tomto ohľade sa v napadnutom rozhodnutí pritom ukladá spoločnosti Vivendi povinnosť zhromaždiť všetky výmeny informácií, ktoré sa uskutočnili rôznymi komunikačnými prostriedkami v priebehu niekoľkých rokov medzi viacerými fyzickými osobami, ako aj niektoré výmeny informácií medzi inými fyzickými osobami a následne takto zhromaždené informácie postúpiť Komisii.

84

Pokiaľ ide o posledné uvedené výmeny informácií, z daného rozhodnutia vyplýva, že dokumenty, ktoré sa majú postúpiť Komisii, sa musia vybrať na základe použitia série kľúčových slov určitej všeobecnej úrovne vrátane priezvisk alebo krstných mien viacerých verejných činiteľov zo sveta politiky alebo z mediálneho sektora.

85

Okrem toho aj samotné výmeny informácií súvisiace, hoci aj nepriamo, s akýmkoľvek dokumentom, ktorý sa má postúpiť Komisii, musia byť tejto inštitúcii oznámené, keďže z bodu 9 sporného rozhodnutia vyplýva, že Komisii musia byť postúpené všetky e-maily, ktoré patria „do tej istej série“ ako takýto dokument, alebo ak má dokument formu správy vymenenej prostredníctvom SMS alebo okamžitých správ, celá konverzácia za celé príslušné obdobie.

86

Okrem toho je nepochybné, že v súlade s bodom 2 tohto rozhodnutia sa tieto povinnosti vzťahujú najmä na výmenu informácií uskutočnenú prostredníctvom súkromných alebo osobných e-mailových schránok a súkromných alebo osobných mobilných zariadení dotknutých zamestnancov a vedúcich pracovníkov spoločnosti, ak tieto e-mailové schránky a zariadenia boli aspoň raz použité na pracovnú komunikáciu.

87

Vzhľadom na znenie sporného rozhodnutia treba predovšetkým uviesť, že dokumenty, ktoré musí spoločnosť Vivendi zhromaždiť a postúpiť Komisii, sa týkajú obsahu komunikácie medzi fyzickými osobami.

88

Treba tiež zdôrazniť, že vzhľadom na veľmi rozsiahlu povahu povinností uložených spoločnosti Vivendi týmto rozhodnutím, a to tak z vecného, ako aj časového hľadiska, a vzhľadom na to, že tieto povinnosti sú zamerané najmä na zhromažďovanie výmen informácií uskutočnených prostredníctvom komunikačných prostriedkov, ktoré sa bežne používajú čisto súkromne, sa javí ako veľmi pravdepodobné, že mnohé dokumenty, ktoré sa takto majú postúpiť Komisii, nebudú patriť do pracovnej sféry a môžu poskytovať informácie o súkromí dotknutých osôb.

89

Napokon napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadny mechanizmus, ktorý by mal všeobecne brániť tomu, aby sa zhromažďovali a Komisii postupovali dokumenty týkajúce sa súkromia týchto osôb, ani neposkytuje záruky, pokiaľ ide o spracovanie takýchto dokumentov.

90

Tvrdenia predložené spoločnosťou Vivendi teda s dostatočnou mierou pravdepodobnosti preukazujú, že osobné údaje, ktoré sa majú zhromažďovať a postupovať Komisii na základe sporného rozhodnutia, umožňujú vyvodiť presné závery o súkromí dotknutých osôb, z čoho v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora vyplýva, že z toho vyplývajúce porušenie práva na súkromie treba považovať za závažné [pozri analogicky rozsudok z 2. marca 2021, Prokuratuur (Podmienky prístupu k údajom týkajúcim sa elektronických komunikácií), C‑746/18, EU:C:2021:152, bod 39].

91

Vzhľadom na to, že nemajetkovú ujmu vyplývajúcu z takéhoto porušenia práva na súkromie nemožno v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia v plnej miere kompenzovať finančnou náhradou alebo odstrániť a posteriori, treba túto ujmu považovať za nenapraviteľnú.

92

Toto posúdenie nie je spochybnené riešením, ku ktorému dospel predseda Súdneho dvora v uznesení z 27. septembra 2004, Komisia/Akzo a Akcros [C‑7/04 P(R), EU:C:2004:566], na ktoré sa odvoláva Komisia.

93

Je pravda, že predseda Súdneho dvora v danom uznesení dospel k záveru, že porušenie povinnosti služobného tajomstva, ktoré by mohlo vyplývať z toho, že Komisia mala prístup k dokumentom, na ktoré sa údajne táto povinnosť služobného tajomstva vzťahuje, nie je také, aby dotknutému podniku spôsobilo vážnu a nenapraviteľnú ujmu.

94

Toto riešenie však bolo odôvodnené najmä tým, že riziko, na ktoré sa odvolával navrhovateľ predbežného opatrenia vo veci, ktorá viedla k vydaniu daného uznesenia, vyplývalo výlučne z toho, že úradníci Komisie sa mali dôkladnejšie oboznámiť s dokumentmi, ktoré už predtým preskúmali, hoci len stručne. Treba tiež zdôrazniť, že v tomto prípade išlo len o obmedzený počet dokumentov, ktoré sa netýkali súkromia fyzických osôb.

95

V tomto kontexte treba po tretie navyše uviesť, že procesné záruky, na ktoré sa odvoláva Komisia, nie sú dostatočné na to, aby ujmu, na ktorú sa odvoláva spoločnosť Vivendi, zbavili jej závažnej povahy.

96

Na jednej strane zo sporného rozhodnutia vyplýva, že Komisia stanovila osobitný postup, ktorého cieľom je obmedziť prístup jej úradníkov a pracovníkov k dokumentom obsahujúcim citlivé osobné údaje.

97

Z bodov 34 až 41 tohto uznesenia však vyplýva, že tento postup pravdepodobne nevylúči ani nezníži na minimum spracúvanie osobných údajov, ktoré sa týkajú súkromia dotknutých osôb, ale nemožno ich označiť za „citlivé osobné údaje“.

98

Táto ochrana však nemôže zabrániť tomu, aby z nahliadnutia do údajov postúpených Komisii bolo možné vyvodiť presné závery o súkromí dotknutých osôb, keďže citlivé osobné údaje tvoria len obmedzenú časť osobných údajov týkajúcich sa súkromia týchto osôb a v spornom rozhodnutí sa vyžaduje rozsiahle zhromažďovanie tohto druhého typu údajov na účely ich oznámenia Komisii.

99

Po druhé z tvrdení Komisie vlastne vyplýva, že jej úradníci a iní pracovníci podliehajú prísnej povinnosti služobného tajomstva, takže v zásade nesmú šíriť informácie pochádzajúce z dokumentov postúpených spoločnosťou Vivendi, o ktorých sa dozvedeli.

100

Táto povinnosť však neobmedzuje možnosti týchto úradníkov a pracovníkov mať prístup k osobným údajom týkajúcim sa súkromia dotknutých osôb, pričom tento prístup ako taký predstavuje závažný zásah do práva týchto osôb na súkromie.

101

Po štvrté treba určite poznamenať, že sa javí zjavne nevyhnutné, ako uvádza Komisia, aby Komisia mohla do určitej miery spracúvať osobné údaje týkajúce sa súkromia zamestnancov a členov štatutárnych orgánov spoločností, v súvislosti s ktorými vedie vyšetrovanie, pretože bez toho by jej vyšetrovacie právomoci mohli byť do značnej miery neefektívne. Podobne je v praxi v rámci vyšetrovania vedeného Komisiou ťažké vyhnúť sa zhromažďovaniu dokumentov, ktoré by sa v konečnom dôsledku mohli ukázať ako irelevantné na účely vyšetrovania.

102

Podobne Komisia správne poukazuje na to, že v článku 6 GDPR sa stanovuje, že spracúvanie osobných údajov môže byť za určitých podmienok zákonné, aj keď dotknutá osoba so spracúvaním nesúhlasila.

103

Úvahy uvedené v bodoch 101 a 102 tohto uznesenia sa preto javia ako relevantné pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, a teda aj pre preskúmanie podmienky týkajúcej sa zásady fumus boni juris.

104

Tieto faktory však naopak nemožno zohľadniť pri skúmaní podmienky naliehavosti.

105

Súd rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení totiž musí výlučne na účely posúdenia podmienky naliehavosti a bez toho, aby to znamenalo zaujatie akéhokoľvek stanoviska z jeho strany k dôvodnosti výhrad uvádzaných vo veci samej navrhovateľom predbežného opatrenia, predpokladať, že týmto výhradám možno vyhovieť. Vážna a nenapraviteľná ujma, ktorej pravdepodobný vznik sa musí preukázať, je totiž ujma, ktorá by prípadne vznikla v dôsledku zamietnutia požadovaného predbežného opatrenia, ak by bola žaloba vo veci samej následne úspešná [pozri v tomto zmysle uznesenie podpredsedu Súdneho dvora z 19. decembra 2013, Komisia/Nemecko, C‑426/13 P(R), EU:C:2013:848, bod 52, a uznesenie zo 17. decembra 2018, Komisia/Poľsko, C‑619/18 R, EU:C:2018:1021, bod 61].

106

V prejednávanej veci je preto nutné posúdiť podmienku naliehavosti na základe predpokladu, že sporné rozhodnutie je nezákonné a že zásah do práva na súkromie dotknutých osôb vyplývajúci z tohto rozhodnutia je preto neoprávnený.

107

Z toho vyplýva, že súd rozhodujúci o predbežných opatreniach nesmie na účely posúdenia splnenia tejto podmienky v prejednávanej veci určiť, či je tento zásah nevyhnutný alebo v širšom zmysle oprávnený, ale musí posúdiť len rozsah a povahu ujmy, ktorá by vznikla v dôsledku uvedeného zásahu, ak by sa nakoniec zistilo, že bol neoprávnený.

108

Tvrdenia Komisie, ktorými sa snaží preukázať, že daný zásah je nevyhnutný pre efektívnosť jej vyšetrovania a zároveň je v súlade s príslušnými pravidlami práva Únie, treba preto zamietnuť ako irelevantné vo fáze preskúmania podmienky naliehavosti.

109

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je preto v prejednávanej veci nutné považovať podmienku naliehavosti za splnenú.

110

Keďže predseda Všeobecného súdu dospel k nesprávnemu záveru, že táto podmienka nie je splnená, bez toho, aby preskúmal podmienku týkajúcu sa zásady fumus boni juris, ktorej preskúmanie zahŕňa skutkové aj právne posúdenie, je v zostávajúcej časti potrebné vrátiť vec Všeobecnému súdu na rozhodnutie o tejto podmienke a na prípadné zváženie dotknutých záujmov.

111

Keďže prejednávaná vec musí byť vrátená Všeobecnému súdu, o trovách konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov podpredseda Súdneho dvora nariadil: