–

Volvo Group Belgium NV, v zastúpení: T. Lauwers, advocaat,

–

belgická vláda, v zastúpení: S. Baeyens, A. De Brouwer a C. Pochet, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci T. Bricout a C. Decordier, advocaten,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Ferrand a W. Roels, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 49 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Belgische Staat/Federale Overheidsdienst Financiën (Belgické kráľovstvo/Federálny úrad verejných financií) a spoločnosťou Volvo Group Belgium NV, dcérskou spoločnosťou spoločnosti nerezidenta, usadenou v Belgicku, vo veci dôsledkov vnútroštátnej právnej úpravy spočívajúcej v uložení fairness tax dcérskym spoločnostiam spoločností nerezidentov pre Volvo Group Belgium.

3

Článok 49 ZFEÚ znie:

„V rámci nasledujúcich ustanovení sa zakazujú obmedzenia slobody usadiť sa štátnych príslušníkov jedného členského štátu na území iného členského štátu. Zakazujú sa aj obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu.

Sloboda usadiť sa zahŕňa aj právo zahájiť a vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, založiť a viesť podniky, najmä spoločnosti v zmysle druhého pododseku článku 54, za podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa, pokiaľ ustanovenia kapitoly o pohybe kapitálu nestanovujú inak.“

4

Wetboek van de inkomstenbelastingen 1992 (Zákonník o dani z príjmov z roku 1992) bol zmenený zákonom wet houdende diverse bepaligen (zákon, ktorým sa prijímajú rôzne ustanovenia) z 30. júla 2013 (Belgisch Staatsblad z 1. augusta 2013). Kapitola 15 tohto zákona obsahuje oddiel 2, ktorého pododdiel 1 má názov „Fairness tax“. Tento pododdiel obsahuje články 43 až 51 uvedeného zákona, ktorými boli zmenené články 198, 207, 218, 219b, 233, 246, 275 a 463a tohto zákonníka.

5

Podľa článku 198 ods. 1 bodu 1° Zákonníka o dani z príjmov z roku 1992 v znení zákona z 30. júla 2013, ktorým sa prijímajú rôzne ustanovenia:

„Za prevádzkové náklady sa nepovažuje:

1° daň z príjmov právnických osôb, vrátane samostatných daní splatných na základe článkov 219a a 219c, sumy zaplatené ako preddavky na daň z príjmov právnických osôb a zrážková daň z hnuteľného majetku, ktoré znáša platiteľ príjmu namiesto príjemcu v rozpore s článkom 261, s výnimkou samostatnej dane splatnej podľa článku 219“.

6

Článok 207 druhý odsek tohto zákonníka stanovuje:

„Tieto odpočty alebo vyrovnanie straty za zdaniteľné obdobie nemožno uplatniť na časť výsledku, ktorá pochádza z mimoriadnych alebo bezodplatných výhod uvedených v článku 79, na získané finančné výhody alebo výhody akejkoľvek povahy uvedené v článku 53 bode 24°, na základ samostatnej dane, ktorý je stanovený na základe výdavkov alebo výhod akejkoľvek povahy, ktoré nie sú odôvodnené podľa článku 219, na časť ziskov, ktoré súvisia s výdavkami podľa článku 198 ods. 1 bodov 9° a 12°, na časť ziskov vzniknutých v rozpore s článkami 194c ods. 2 štvrtého pododseku a na základe uplatnenia článku 194c ods. 4, na výnosy uvedené v článku 217 bode 3°, ani na dividendy uvedené v bode 219c.“

7

Článok 219b uvedeného zákonníka stanovuje:

„§ 1.   Pre zdaniteľné obdobie, v ktorom boli prerozdelené zisky v zmysle článku 18 prvého odseku bodov 1° a 2°a sa zavádza samostatná daň, ktorej výška sa vypočíta podľa ustanovení nasledujúcich odsekov.

Táto samostatná daň je nezávislá od ostatných daní, ktoré sú splatné na základe iných ustanovení tohto zákonníka, alebo v rámci vykonávania osobitných zákonných ustanovení, prípadne tieto dane dopĺňa.

§ 2.   Základ tejto samostatnej dane tvorí kladný rozdiel medzi nezdanenými dividendami rozdelenými v zdaňovacom období a konečným zdaniteľným výsledkom, ktorý skutočne podlieha dani z príjmov právnických osôb podľa článkov 215 a 216.

§ 3.   Takto stanovený základ dane sa zníži o časť rozdelených dividend, ktoré pochádzajú z rezerv zdanených skôr, najneskôr však v zdaňovacom období 2014. Pri uplatnení tohto zníženia sa už zdanené rezervy zohľadnia v poradí začínajúcom rezervami prevedenými ako poslednými.

Pokiaľ ide o zdaňovacie obdobie 2014, dividendy rozdelené v tomto zdaňovacom období nemožno zohľadniť ako zdanené rezervy za toto isté zdaňovacie obdobie.

§ 4.   Takto získané saldo sa následne obmedzí podľa percentuálneho podielu, ktorý vyjadruje pomer medzi:

§ 5.   Základ dane stanovený podľa predchádzajúcich odsekov nemožno obmedziť alebo znížiť žiadnym iným spôsobom.

§ 6.   Samostatná daň zodpovedá 5 percentám z takto vypočítanej sumy.

§ 7.   Spoločnosti, ktoré možno na základe článku 15 Zákonníka o spoločnostiach považovať za malé spoločnosti na účely vyrubenia dane za zdaňovacie obdobie, v ktorom boli rozdelené dividendy, tejto dani nepodliehajú.“

8

Článok 233 tretí odsek tohto istého zákonníka stanovuje:

„Okrem toho samostatná daň sa stanovuje podľa pravidiel zakotvených v článku 219c. Pri uplatnení tohto opatrenia, pokiaľ ide o belgické podniky, sa pod pojmom ‚rozdelené dividendy‘ rozumie tá časť nezdanených dividend, ktoré spoločnosť rozdelila, zodpovedajúca podielu belgickej stálej prevádzkarne na celkovom účtovnom výsledku spoločnosti.“

9

V rokoch 2015 a 2016 bola spoločnosti Volvo Group Belgium uložená daň z príjmov právnických osôb vo výške 1056466,18 eura, z čoho 1052467,14 eura predstavovalo fairness tax za zdaňovacie obdobie 2015, a vo výške 773573,17 eura, z čoho 769881,87 eura predstavovalo fairness tax za zdaňovacie obdobie 2016.

10

V priebehu roka 2016 táto spoločnosť podala sťažnosti proti rozhodnutiam, ktorými boli uložené tieto dane, pričom tvrdila, že fairness tax je v rozpore s pravidlami práva Únie, zmluvami o zamedzení dvojitého zdanenia, ako aj s belgickou ústavou. V tejto súvislosti uviedla, že na Grondwettelijk Hof (Ústavný súd, Belgicko) v tom čase prebiehalo konanie o žalobe o neplatnosť a že tento súd položil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa fairness tax a jej zlučiteľnosti so slobodou usadiť sa zakotvenou v článku 49 ZFEÚ.

11

Rozsudkom Grondwettelijk Hof (Ústavný súd) z 1. marca 2018 boli zrušené ustanovenia týkajúce sa fairness tax, konkrétne články 43 až 49 a článok 51 prvý a druhý odsek zákona z 30. júla 2013, ktorým sa prijímajú rôzne ustanovenia. V nadväznosti na tento rozsudok boli sťažnosti podané spoločnosťou Volvo Group Belgium rozhodnutiami z 9. decembra 2019 zamietnuté ako nedôvodné vzhľadom na to, že posledný uvedený súd zachoval účinky zrušených ustanovení, pokiaľ ide o zdaňovacie obdobia 2014 až 2018.

12

Dňa 12. februára 2020 sa Volvo Group Belgium obrátila na rechtbank van eerste aanleg Oost‑Vlaanderen, afdeling Gent (Prvostupňový súd Oost Vlaanderen, pobočka Gent, Belgicko), ktorý rozsudkom zo 4. februára 2022 zrušil rozhodnutia, ktorými boli uložená daň z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobia 2015 a 2016 v rozsahu, v akom spoločnosti Volvo Group Belgium ukladali povinnosť zaplatiť fairness tax.

13

Proti tomuto rozsudku podalo Belgické kráľovstvo/Federálny úrad verejných financií odvolanie na hof van beroep te Gent (Odvolací súd Gent, Belgicko), teda na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

14

Vnútroštátny súd sa pýta, či rozhodnutie Grondwettelijk Hof (Ústavný súd) o zachovaní účinkov ustanovení zákona z 30. júla 2013, ktorým sa prijímajú rôzne ustanovenia, ktoré zrušil, porušuje slobodu usadiť sa zakotvenú v článku 49 ZFEÚ v rozsahu, v akom sa toto rozhodnutie uplatňuje len na dcérske spoločnosti spoločností nerezidentov, zatiaľ čo spoločnosti nerezidenti so stálou prevádzkarňou v Belgicku nie sú dotknuté týmto zachovaním účinkov, a preto nepodliehajú fairness tax.

15

Za týchto okolností hof van beroep te Gent (Odvolací súd Gent) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 49 [ZFEÚ] vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá je napadnutá na vnútroštátnom súde [ktorá bola Grondwettelijk Hof (Ústavný súd) vyhlásená za neplatnú a ktorej účinky sú však pri porušení slobody usadiť sa zachované, prečo sa zachovaná vnútroštátna úprava neuplatní v súvislosti so ziskom, ktorý bol vyplatený spoločnosťami, ktoré sú usadené v inom členskom štáte a majú stálu prevádzkáreň v Belgicku], podľa ktorej

16

Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 49 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej dcérska spoločnosť rezident spoločnosti nerezidenta podlieha dani nazývanej „fairness tax“ týkajúcej sa rozdelenia ziskov, ktoré sa z dôvodu využitia určitých daňových výhod stanovených vnútroštátnym daňovým režimom nezahrnú do konečného zdaniteľného výsledku tejto dcérskej spoločnosti, zatiaľ čo spoločnosť nerezident, ktorá vykonáva hospodársku činnosť v tomto členskom štáte prostredníctvom stálej prevádzkarne alebo pobočky, tejto dani nepodlieha.

17

Na úvod treba uviesť, že belgická vláda vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že na rozdiel od toho, čo tvrdí vnútroštátny súd, zachovanie účinkov fairness tax, o ktorom rozhodol Grondwettelijk Hof (Ústavný súd), sa môže týkať nielen dcérskych spoločností nerezidentov, ale aj ich stálych prevádzkarní. Tento súd totiž vo všeobecnosti zachoval fairness tax, pokiaľ ide o zdaňovacie obdobia 2014 až 2018, pričom jedinou výnimkou je situácia, keď zahraničná dcérska spoločnosť rozdeľuje zisky belgickej materskej spoločnosti, ktorá spadá do pôsobnosti smernice Rady 2011/96/EÚ z 30. novembra 2011 o spoločnom systéme zdaňovania uplatňovanom v prípade materských spoločností a dcérskych spoločností v rozličných členských štátoch (Ú. v. EÚ L 345, 2011, s. 8).

18

V tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil rozsah rozhodnutia o zachovaní účinkov fairness tax, ktoré prijal Grondwettelijk Hof (Ústavný súd). V rámci systému súdnej spolupráce, ktorý je ustanovený v článku 267 ZFEÚ, však Súdnemu dvoru neprináleží overovať alebo spochybňovať správnosť výkladu vnútroštátneho práva poskytnutého vnútroštátnym súdom, pretože takýto výklad patrí výlučne do právomoci vnútroštátneho súdu. Súdny dvor, na ktorý sa vnútroštátny súd obrátil s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, tak musí zohľadniť výklad vnútroštátneho práva, ktorý mu bol predložený uvedeným súdom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. októbra 2022, Instituto do Cinema e do Audiovisual,C‑411/21, EU:C:2022:836, bod 16 a citovanú judikatúru).

19

V rámci preskúmania prejudiciálnej otázky a v súlade s výkladom poskytnutým vnútroštátnym súdom treba teda vychádzať z predpokladu, že zachovanie účinkov fairness tax sa neuplatňuje na stále prevádzkarne spoločností nerezidentov, ale len na ich dcérske spoločnosti, ako je Volvo Group Belgium.

20

Sloboda usadiť sa, ktorú článok 49 ZFEÚ priznáva štátnym príslušníkom Európskej únie, zahŕňa ich právo prístupu k výkonu samostatne zárobkovej činnosti a právo na jej výkon, ako aj právo založiť a spravovať podniky za rovnakých podmienok, aké určuje právna úprava členského štátu usadenia sa pre vlastných štátnych príslušníkov. V súlade s článkom 54 ZFEÚ zahŕňa aj právo spoločností, ktoré sú založené v súlade s právnou úpravou členského štátu a majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti v Únii, vykonávať svoju činnosť v dotknutom členskom štáte prostredníctvom dcérskej spoločnosti, pobočky alebo obchodného zastúpenia (rozsudok zo 17. mája 2017, X, C‑68/15, EU:C:2017:379, bod 39 a citovaná judikatúra).

21

Pokiaľ ide o sídlo spoločnosti v zmysle článku 54 ZFEÚ, toto sídlo slúži, podobne ako štátna príslušnosť fyzických osôb, na určenie jej viazanosti s právnym poriadkom štátu. Uplatnenie vnútroštátnej daňovej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, na spoločnosť rezidenta, vrátane dcérskej spoločnosti rezidenta spoločnosti nerezidenta na jednej strane a na pobočku alebo stálu prevádzkareň spoločnosti nerezidenta na druhej strane, sa teda týka daňového zaobchádzania v prvom prípade s rezidentskou spoločnosťou a v druhom prípade so spoločnosťou nerezidentom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2023, Cofidis, C‑340/22, EU:C:2023:1019, bod 36 a citovanú judikatúru).

22

Ako vyplýva z článku 49 prvého odseku druhej vety ZFEÚ, hospodárske subjekty majú výslovnú možnosť slobodne si vybrať právnu formu vhodnú na výkon ich činností v inom členskom štáte. Tento slobodný výber nesmie byť obmedzený diskriminačnými daňovými ustanoveniami (rozsudok z 21. decembra 2023, Cofidis, C‑340/22, EU:C:2023:1019, bod 38 a citovaná judikatúra).

23

Cieľom slobody vybrať si právnu formu vhodnú na výkon činnosti v inom členskom štáte je najmä umožniť spoločnostiam, ktoré majú sídlo v členskom štáte, založiť organizačnú zložku v inom členskom štáte s cieľom vykonávať tam činnosť za rovnakých podmienok ako v prípade dcérskych spoločností (rozsudky z 23. februára 2006, CLT‑UFA, C‑253/03, EU:C:2006:129, bod 15; zo 6. septembra 2012, Philips Electronics UK, C‑18/11, EU:C:2012:532, bod 14 a citovaná judikatúra, ako aj z 21. decembra 2023, Cofidis, C‑340/22, EU:C:2023:1019, bod 39).

24

Podľa ustálenej judikatúry treba za obmedzenia slobody usadiť sa považovať všetky opatrenia, ktoré zakazujú výkon slobody zaručenej článkom 49 ZFEÚ, bránia jej alebo ju robia menej atraktívnou (rozsudok zo 7. septembra 2017, Eqiom a Enka, C‑6/16, EU:C:2017:641, bod 54, ako aj citovaná judikatúra).

25

Pokiaľ ide konkrétnejšie o daňové ustanovenia, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že každému členskému štátu prináleží upraviť v súlade s právom Únie svoj systém zdaňovania ziskov, pokiaľ tieto zisky patria do daňovej právomoci daného členského štátu. Z toho vyplýva, že hostiteľský členský štát môže slobodne určiť vznik daňovej povinnosti, základ dane, ako aj sadzbu dane, ktoré sa uplatnia na jednotlivé formy organizačných zložiek spoločností podnikajúcich v tomto členskom štáte, pokiaľ zabezpečí spoločnostiam nerezidentom zaobchádzanie, ktoré nie je oproti porovnateľným vnútroštátnym organizačným zložkám diskriminačné (rozsudok zo 17. mája 2017, X, C‑68/15, EU:C:2017:379, bod 41 a citovaná judikatúra).

26

V prejednávanej veci s výhradou overenia, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, rozhodnutie o zachovaní účinkov fairness tax sa dotýka spoločností nerezidentov v rozsahu, v akom vykonávajú svoju hospodársku činnosť v Belgicku prostredníctvom dcérskej spoločnosti, a nie prostredníctvom stálej prevádzkarne alebo pobočky. Zdá sa teda, že zachovanie účinkov fairness tax neumožňuje dcérskym spoločnostiam spoločností nerezidentov vykonávať ich činnosť za rovnakých podmienok, ako sú podmienky, ktoré sa uplatňujú na stále prevádzkarne takýchto spoločností, takže z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy sú tieto prvé uvedené spoločnosti znevýhodnené v porovnaní s poslednými uvedenými spoločnosťami.

27

Za týchto podmienok môže takéto rozhodnutie o zachovaní účinkov v prípade spoločností so sídlom v inom členskom štáte znížiť atraktívnosť vykonávania ich činností v Belgicku prostredníctvom dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2017, Eqiom a Enka, C‑6/16, EU:C:2017:641, body 55 a 56).

28

Rozdielne zaobchádzanie, ktoré môže obmedziť slobodný výber právnej formy vhodnej na výkon činnosti v inom členskom štáte v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 22 tohto rozsudku, môže predstavovať obmedzenie slobody usadiť sa zaručenej v článkoch 49 a 54 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2023, Cofidis, C‑340/22, EU:C:2023:1019, bod 47).

29

Na to, aby bolo toto rozdielne zaobchádzanie zlučiteľné s ustanoveniami Zmluvy týkajúcimi sa slobody usadiť sa, je podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora nevyhnutné, aby sa týkalo situácií, ktoré nie sú objektívne porovnateľné, alebo aby bolo odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu (rozsudky z 21. decembra 2023, Cofidis, C‑340/22, EU:C:2023:1019, bod 48, ako aj z 2. septembra 2015, Groupe Steria, C‑386/14, EU:C:2015:524, bod 21 a citovaná judikatúra).

30

Pokiaľ ide o objektívnu porovnateľnosť situácií, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ide o porovnanie cezhraničnej situácie s vnútroštátnou situáciou. Na účely odlíšenia cezhraničnej situácie od vnútroštátnej situácie je potrebné odkázať na sídlo dotknutých spoločností, ktoré, ako bolo uvedené v bode 21 tohto rozsudku, slúži na určenie viazanosti spoločnosti s právnym poriadkom štátu. Z toho vyplýva, že uplatnenie vnútroštátnej daňovej právnej úpravy, ako je právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, na dcérsku spoločnosť rezidenta spoločnosti nerezidenta a na stálu prevádzkareň takejto spoločnosti, ktorá je rezidentom, sa týka daňového zaobchádzania v prvom prípade so spoločnosťou rezidentom a v druhom prípade so spoločnosťou nerezidentom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2017, X, C‑68/15, EU:C:2017:379, body 35 a 36, ako aj citovanú judikatúru).

31

Toto objektívne porovnanie sa uskutočňuje s prihliadnutím na cieľ, ktorý sleduje predmetná vnútroštátna daňová právna úprava (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2017, X, C‑68/15, EU:C:2017:379, bod 51 a citovanú judikatúru).

32

Pokiaľ ide o porovnateľnosť situácií a cieľ sledovaný belgickou právnou úpravou, v tejto súvislosti Súdny dvor o fairness tax, ktorá bola platná v danom čase, uviedol nasledovné. Pokiaľ však ide o daňovú právnu úpravu hostiteľského členského štátu, ktorej cieľom je predchádzať tomu, aby zisky vytvorené v tomto štáte neboli z dôvodu využitia určitých daňových výhod stanovených vo vnútroštátnom daňovom ustanovení rozdelené bez toho, aby boli zdanené u tohto daňovníka, situácia daňovníka nerezidenta, ktorý vykonáva hospodársku činnosť v danom členskom štáte prostredníctvom stálej prevádzkarne, je porovnateľná so situáciou daňovníka rezidenta. V oboch prípadoch totiž táto daňová právna úprava umožňuje tomuto členskému štátu vykonávať svoju právomoc zdaniť zisky, ktoré patria do jeho daňovej právomoci (rozsudok zo 17. mája 2017, X, C‑68/15, EU:C:2017:379, bod 52 a citovaná judikatúra).

33

V konaní vo veci samej však stále prevádzkarne a pobočky spoločností nerezidentov nepodliehajú fairness tax.

34

Z toho vyplýva, že v rámci rozhodnutia o zachovaní účinkov fairness tax, ako ho vykladá vnútroštátny súd, Belgické kráľovstvo už nevykonáva svoju právomoc zdaňovať zisky stálych prevádzkarní alebo pobočiek spoločností nerezidentov. V dôsledku toho sa tieto spoločnosti nerezidenti nenachádzajú v situácii porovnateľnej so situáciou spoločností rezidentov, ako je dcérska spoločnosť spoločnosti nerezidenta.

35

V dôsledku toho v situácii, o akú ide vo veci samej, nemožno konštatovať nijaké obmedzenie slobody usadiť sa zaručenej v článku 49 ZFEÚ.

36

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej dcérska spoločnosť rezident spoločnosti nerezidenta podlieha dani nazývanej „fairness tax“ týkajúcej sa rozdelenia ziskov, ktoré sa z dôvodu využitia určitých daňových výhod stanovených vnútroštátnym daňovým režimom nezahrnú do konečného zdaniteľného výsledku tejto dcérskej spoločnosti, zatiaľ čo spoločnosť nerezident, ktorá vykonáva hospodársku činnosť v tomto členskom štáte prostredníctvom stálej prevádzkarne alebo pobočky, tejto dani nepodlieha.

37

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

Článok 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej dcérska spoločnosť rezident spoločnosti nerezidenta podlieha dani nazývanej „fairness tax“ týkajúcej sa rozdelenia ziskov, ktoré sa z dôvodu využitia určitých daňových výhod stanovených vnútroštátnym daňovým režimom nezahrnú do konečného zdaniteľného výsledku tejto dcérskej spoločnosti, zatiaľ čo spoločnosť nerezident, ktorá vykonáva hospodársku činnosť v tomto členskom štáte prostredníctvom stálej prevádzkarne alebo pobočky, tejto dani nepodlieha.