1.

Po globálnej finančnej kríze v roku 2008 zaviedol normotvorca Únie viacero opatrení označovaných ako banková únia, ktorých cieľom je chrániť do budúcna finančné trhy Únie pred nestabilitou.

2.

Jedným z takýchto opatrení je jednotný mechanizmus riešenia krízových situácií (ďalej len „SRM“), ktorý bol zavedený v roku 2014 ( 2 ). Jeho hlavným cieľom je zabezpečiť riadne riešenia krízových situácií zlyhávajúcich bánk bez použitia peňazí daňových poplatníkov a zároveň podporovať finančnú stabilitu. ( 3 ) Stručne povedané, ak určitá banka zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá, Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (SRB) môže za určitých podmienok prijať program riešenia krízových situácií, pričom Európska komisia má 24 hodín na jeho schválenie.

3.

Dňa 6. júna 2017 bol SRM prvýkrát použitý v súvislosti s bankou Banco Popular Español, S.A. (ďalej len „Banco Popular“).

4.

Hlavnou otázkou, ktorú vyvolalo odvolanie proti tomuto riešeniu krízových situácií je, kto je právne zodpovedný za program riešenia krízovej situácie banky Banco Popular, a proti komu by mala byť podaná žaloba o neplatnosť na súdoch Únie? Je to SRB, ktorá prijala program krízových situácií? ( 4 ) Je to Komisia, ktorá ho schválila v plnom rozsahu? ( 5 ) Alebo je riešenie krízovej situácie banky Banco Popular ich spoločným aktom?

5.

Podľa rozsudku Všeobecného súdu z 1. júna 2022, Fundación Tatiana Pérez de Guzmán el Bueno a SFL/SRB (T‑481/17, EU:T:2022:311) (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ( 6 ) je program riešenia krízových situácií napadnuteľným aktom a SRB je zaň právne zodpovedná.

6.

V tomto odvolaní Komisia spochybňuje zistenie, že žaloba smeruje proti SRB. Podľa jej názoru mala byť žaloba podaná proti samotnej Komisii, keďže program riešenia krízových situácií nadobudne účinnosť až po jeho schválení.

7.

Napadnutý rozsudok bol vydaný v jednej zo šiestich pilotných vecí, o ktorých rozhodoval Všeobecný súd a ktoré boli vybrané ako reprezentatívne z viac ako stovky priamych žalôb podaných fyzickými a právnickými osobami, ktoré vlastnili kapitál v banke Banco Popular pred riešením jej krízovej situácie. ( 7 )

8.

V rámci postupu riešenia krízových situácií stanoveného v nariadení o SRM sa v rôznych fázach počíta so zapojením Európskej centrálnej banky (ECB), SRB, Komisie a prípadne aj Rady Európskej únie. V odôvodnení 24 nariadenia o SRM sa uvádza:

„Keďže politiku Únie pre riešenie krízových situácií môžu stanoviť len inštitúcie Únie a keďže pri prijímaní každého osobitného programu riešenia krízových situácií zostáva priestor na voľné uváženie, je potrebné zabezpečiť náležité zapojenie Rady a Komisie ako inštitúcií, ktoré môžu v súlade s článkom 291 ZFEÚ vykonávať vykonávacie právomoci. Hodnotenie rozhodnutí o riešení krízových situácií prijímaných Jednotnou radou z hľadiska priestoru na voľné uváženie by mala vykonávať Komisia. Vzhľadom na značný dosah rozhodnutí o riešení krízových situácií na finančnú stabilitu členských štátov a na Úniu ako celok, ako aj na daňovú suverenitu členských štátov je dôležité, aby vykonávacia právomoc týkajúca sa prijímania určitých rozhodnutí o riešení krízových situácií bola prenesená na Radu. Preto by Rada na návrh Komisie mala vykonávať účinnú kontrolu posudzovania verejného záujmu uskutočňovaného Jednotnou radou a posudzovať každú podstatnú zmenu výšky fondu, ktorá sa má použiť na konkrétne opatrenie na riešenie krízovej situácie. Komisia je navyše splnomocnená prijímať delegované akty s cieľom spresniť ďalšie kritériá alebo podmienky, ktoré má Jednotná rada zohľadniť pri vykonávaní svojich jednotlivých právomocí. Takéto prenesenie úloh v oblasti riešenia krízových situácií by nemalo žiadnym spôsobom obmedzovať fungovanie vnútorného trhu s finančnými službami. Orgán [Európsky orgán pre bankovníctvo] by si mal preto zachovať svoju funkciu a svoje existujúce právomoci a úlohy: mal by vypracúvať právne predpisy Únie platné pre všetky členské štáty a prispievať k ich dôslednému uplatňovaniu a posilniť zbližovanie postupov v oblasti riešenia krízových situácií v celej Únii.“

9.

Článok 18 nariadenia o SRM podrobne stanovuje postup riešenia krízových situácií. Pre toto odvolanie sú relevantné nasledujúce odseky tohto ustanovenia:

„7.   Bezodkladne po prijatí programu riešenia krízových situácií ho Jednotná rada postúpi Komisii.

Do 24 hodín od postúpenia programu riešenia krízových situácií Jednotnou radou Komisia tento program buď schváli, alebo voči nemu vznesie námietku, pokiaľ ide o aspekty týkajúce sa jej vlastného uváženia v súvislosti s programom riešenia krízových situácií v prípadoch, ktoré nie sú uvedené v treťom pododseku tohto odseku.

Do 12 hodín od postúpenia programu riešenia krízových situácií Jednotnou radou môže Komisia navrhnúť Rade, aby:

Na účely tretieho pododseku rozhoduje Rada jednoduchou väčšinou.

Program riešenia krízových situácií môže nadobudnúť účinnosť len vtedy, ak Rada alebo Komisia nevznesú do 24 hodín od jeho postúpenia Jednotnou radou námietku.

Rada alebo podľa okolností Komisia uvedie dôvody pre uplatnenie právomoci vzniesť námietku.

Ak do 24 hodín od postúpenia programu riešenia krízových situácií Jednotnou radou schváli Rada návrh Komisie na zmenu programu riešenia krízových situácií z dôvodu uvedeného v treťom pododseku písm. b) alebo Komisia vznesie námietku v súlade s druhým pododsekom, Jednotná rada do ôsmich hodín vykoná príslušnú zmenu programu riešenia krízových situácií na základe vyjadrených dôvodov.

Ak sa v programe riešenia krízových situácií prijatom Jednotnou radou stanovuje vylúčenie určitých záväzkov vo výnimočných prípadoch uvedených v článku 27 ods. 5 a pokiaľ si ich vylúčenie vyžaduje príspevok z fondu alebo iného zdroja financovania, aby sa ochránila integrita vnútorného trhu, môže Komisia navrhované vylúčenie zakázať alebo požadovať jeho zmenu s uvedením zodpovedajúcich dôvodov, ktoré vychádzajú z porušenia požiadaviek stanovených v článku 27 a v delegovanom akte prijatom Komisiou na základe článku 44 ods. 11 smernice 2014/59/EÚ.

8.   Ak Rada vznesie námietku proti uplatneniu riešenia krízovej situácie na inštitúciu z dôvodu nesplnenia kritéria verejného záujmu uvedeného v odseku 1 písm. c), vykoná sa likvidácia príslušného subjektu riadnym spôsobom v súlade s rozhodným vnútroštátnym právom.“

10.

Skutočnosti relevantné pre toto odvolanie, ako sú podrobnejšie vysvetlené v napadnutom rozsudku, možno zhrnúť takto.

11.

Problémy banky Banco Popular sa začali v roku 2016 a vyvrcholili 3. júna 2017, keď SRB rozhodla o iniciovaní postupu predaja banky Banco Popular a informovala Fondo de Reestructuración Ordenada Bancaria (Fond pre riadenú reštrukturalizáciu bankových inštitúcií, Španielsko) (ďalej len „FROB“) o požiadavkách na uvedenie na trh.

12.

Dňa 6. júna 2017 ECB konštatovala, že Banco Popular zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá v zmysle článku 18 ods. 4 písm. c) nariadenia o SRM, a oznámila toto posúdenie SRB v súlade s článkom 18 ods. 1 druhým pododsekom nariadenia o SRM. ( 8 )

13.

Dňa 7. júna 2017 FROB informoval SRB, že v ten istý deň o 3.12 hod. mu bola doručená záväzná ponuka od banky Banco Santander (ďalej len „Banco Santander“), ktorá ponúkala odkúpenie akcií banky Banco Popular za sumu 1 euro. FROB navrhol SRB, aby túto ponuku prijala.

14.

SRB na svojom výkonnom zasadnutí 7. júna 2017 prijala ponuku banky Banco Santander a prijala program riešenia krízových situácií. ( 9 ) Ten bol Komisii predložený na schválenie o 5.13 hod. O 6.30 hod. rozhodnutím určeným SRB Komisia schválila program riešenia krízových situácií.

15.

Dňa 2. augusta 2017 podali Fundación Tatiana Pérez de Guzmán el Bueno a Stiftung für Forschung und Lehre (SFL) na Všeobecný súd žalobu proti SRB o zrušenie programu riešenia krízových situácií. ( 10 )

16.

Všeobecný súd sa rozhodol ex offo preskúmať prípustnosť žaloby a dospel k záveru, že správne smeruje proti SRB.

17.

Tento súd považoval za rozhodujúce, že Komisia nemôže vykonávať právomoci udelené SRB zmenou programu riešenia krízových situácií alebo jeho právnych účinkov. ( 11 ) Je to tak preto, že schválenie Komisie sa vyžaduje len pre diskrečné aspekty programu riešenia krízových situácií s cieľom vyhnúť sa skutočnému delegovaniu právomocí v zmysle rozsudku Súdneho dvora vo veci Meroni. ( 12 )

18.

Všeobecný súd sa na zamietnutie argumentu Komisie, že program riešenia krízovej situácie je len prípravným aktom, ktorý nemá povinnosť schváliť, opieral o rozsudok vo veci ABLV Bank a i. ( 13 ). Rozlišoval medzi posúdením ECB „zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá“ a programom riešenia krízových situácií: v rozsudku ABLV Bank a i. Súdny dvor konštatoval, že predchádzajúce hodnotenie nevyvolalo právne účinky voči odvolateľom, zatiaľ čo program riešenia krízových situácií a jeho realizácia áno. ( 14 ) Všeobecný súd tento záver podporil tým, že na rozdiel od právomocí SRB vo vzťahu k ECB Komisia nemôže namietať proti čisto technickým aspektom programu riešenia krízových situácií ani ich meniť.

19.

Všeobecný súd tiež odmietol argument Parlamentu a Rady, podľa ktorého sa článok 86 nariadenia o SRM vzťahuje len na rozhodnutia SRB, na ktoré sa nevyžaduje súhlas Komisie. Vysvetlil, že program riešenia krízových situácií je vylúčený z preskúmania odvolacím výborom a neexistuje žiadna iná výnimka, ktorá by ho vyňala z preskúmavacích právomocí súdov Únie podľa článku 86 nariadenia o SRM. ( 15 )

20.

Všeobecný súd napokon poukázal na zásady právnej istoty a účinnej súdnej ochrany ( 16 ) na podporu svojho záveru, že program riešenia krízových situácií je napadnuteľným aktom podľa článku 263 ZFEÚ.

21.

Odvolaním podaným 17. augusta 2022 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

22.

SRB navrhuje, aby Súdny dvor:

23.

SFL navrhuje, aby Súdny dvor:

24.

Parlament, ktorý vstúpil do konania ako vedľajší účastník na podporu Komisie, navrhuje, aby Súdny dvor vyhovel odvolaniu Komisie v celom rozsahu.

25.

Rada vstúpila do konania ako vedľajšia účastníčka v rozsahu, v akom podporuje zamietnutie žaloby o neplatnosť programu riešenia krízových situácií na základe zhodnotenia skutkovej podstaty veci.

26.

Dňa 13. júna 2023 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom Parlament, Rada, Komisia, SFL a SRB predniesli ústne vyjadrenia.

27.

Na podporu svojho odvolania Komisia uvádza tri odvolacie dôvody. Po prvé tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že program riešenia krízových situácií, ako ho prijala SRB, má záväzné právne účinky. Po druhé Komisia tvrdí, že Všeobecný súd pripustil žalobu proti nesprávnemu žalovanému, čím porušil právo Komisie na obhajobu. Komisia napokon tvrdí, že odôvodnenie Všeobecného súdu je rozporuplné.

28.

Všetky tri odvolacie dôvody sa redukujú na jedinú otázku: rozhodol Všeobecný súd správne, keď konštatoval, že proti SRB možno podať žalobu, ktorou sa napáda program riešenia krízovej situácie banky Banco Popular? Budem tieto dôvody preto analyzovať spoločne.

29.

Z mojej analýzy vyplynie, že Všeobecný súd sa dopustil chyby. Právne zodpovedným autorom programu riešenia krízových situácií je Komisia a v situácii, akou je situácia v prejednávanej veci, v ktorej Komisia schválila program riešenia krízových situácií, možno žalobu o neplatnosť podať len proti tejto inštitúcii.

30.

Tento záver vyplýva z nariadenia o SRM, ktorým normotvorca Únie upravil postup riešenia krízových situácií a rozdelil úlohy medzi rôzne subjekty. Na rozdiel od jedného z argumentov Komisie sa však nedomnievam, že by takéto riešenie zaviedla právna náuka odvodená z rozsudku Meroni. ( 17 )

31.

Normotvorca Únie mohol delegovať na SRB právomoc nezávisle prijímať programy riešenia krízových situácií v jednotlivých prípadoch za podmienok uvedených v splnomocňujúcej norme a s výhradou súdneho preskúmania. To sa však nestalo. Legislatívnou voľbou bolo skôr neudeliť SRB takúto nezávislú právomoc, ale podriadiť ju dodatočnému schváleniu Komisie.

32.

Na zdôvodnenie svojich zistení budem postupovať takto. Najprv opíšem SRB a jej úlohu, ako aj úlohu Komisie a Rady podľa nariadenia o SRM (oddiel A.1). Z toho vyplynie, že existujú štyri rôzne scenáre, aby program riešenia krízových situácií nadobudol účinnosť (oddiel A.2). Následne vysvetlím, že právna náuka odvodená z rozsudku Meroni v súčasnej podobe nevyžadovala účasť Komisie alebo Rady na rozhodnutiach, ktoré SRB prijala v jednotlivých prípadoch (oddiel B.1). Ďalej preukážem, že legislatívna voľba urobiť tak napriek tomu, robí Komisiu právne zodpovedným autorom programu riešenia krízových situácií (oddiel B.2). Žalobkyne preto nesprávne podali svoju žalobu proti SRB a Všeobecný súd jej nesprávne vyhovel.

33.

V odôvodnení 31 nariadenia o SRM sa uvádza, že SRB „by mala byť osobitnou agentúrou Únie s osobitnou štruktúrou zodpovedajúcou jej osobitným úlohám, ktorá sa odlišuje od modelu všetkých ostatných agentúr Únie“ ( 18 ). SRB je jednou z viac ako 35 agentúr, ktoré existujú na úrovni Únie, pričom každá má svoju špecifickú štruktúru, úlohy a právomoci. Ako zdôrazňujú rôzni odborníci, Zmluvy zatiaľ riadne nezohľadňujú tento proces „zriaďovania agentúr“ ( 19 ), jedným z prejavov ktorého je aj SRB.

34.

Článok 16 ods. 1 nariadenia o SRM oprávňuje SRB rozhodnúť, či pristúpi k riešeniu krízovej situácie. SRB iniciuje postup riešenia krízových situácií po tom, ako ECB zistí, že úverová inštitúcia zlyháva alebo pravdepodobne zlyhá. ( 20 ) Za určitých podmienok však môže SRB pristúpiť s ohľadom na zlyhanie alebo pravdepodobné zlyhanie aj k vlastnému posúdeniu. ( 21 ) Hoci teda v zásade vedie k iniciovaniu postupu riešenia krízových situácií posúdenie ECB, SRB ho môže iniciovať aj z vlastného podnetu.

35.

SRB môže pristúpiť k riešeniu krízových situácií len vtedy, ak to považuje za verejný záujem. ( 22 ) Ak k nemu SRB pristúpi, rozhodne tiež o tom, ktorý nástroj riešenia krízových situácií bude použitý. ( 23 )

36.

Všetci účastníci konania pred Súdnym dvorom sa zhodli na tom, že tieto rozhodnutia SRB majú diskrečnú povahu a podliehajú kontrole Komisiou. ( 24 )

37.

Ak SRB zistí, že riešenie krízových situácií je vo verejnom záujme, Komisia môže do 12 hodín od prijatia programu riešenia krízových situácií navrhnúť Rade, aby proti tomuto zisteniu vzniesla námietku, že riešenie krízovej situácie spĺňa kritérium verejného záujmu. ( 25 ) V tomto ohľade je diskrečná právomoc SRB obmedzená Komisiou a Radou.

38.

Ak však SRB konštatuje, že riešenie krízovej situácie nie je vo verejnom záujme, nariadenie o SRM nepredpokladá, že by Komisia alebo Rada mohli nesúhlasiť. Bez úmyslu prejudikovať budúce rozhodnutie Súdneho dvora v tomto ohľade ( 26 ) sa mi zdá, že spochybnenie záveru, že riešenie krízovej situácie nie je vo verejnom záujme, možno podať len proti SRB, keďže je to orgán, ktorý vydáva v danej veci konečné rozhodnutie.

39.

Okrem rozhodovania o tom, či sa má alebo nemá pristúpiť k riešeniu krízových situácií, je SRB oprávnená prijímať v rámci postupu riešenia krízových situácií množstvo ďalších individuálnych rozhodnutí. ( 27 )

40.

SRB napríklad vypracúva plány riešenia krízových situácií ( 28 ) a vydáva usmernenia a pokyny pre vnútroštátne orgány pre riešenie krízových situácií s cieľom zabezpečiť účinné a konzistentné uplatňovanie svojich osobitných právomocí podľa nariadenia o SRM. ( 29 ) Je oprávnená uložiť úverovej inštitúcii alebo jej materskému podniku, aby v rámci včasnej intervencie kontaktovali potenciálnych kupujúcich, a požadovať od príslušného vnútroštátneho orgánu vypracovanie predbežného programu riešenia krízovej situácie. ( 30 )

41.

SRB tiež rozhoduje o tom, kto vykoná spravodlivé, obozretné a realistické ocenenie aktív a pasív úverovej inštitúcie pred rozhodnutím o riešení krízovej situácie, a vyberá osobu nezávislú od akéhokoľvek verejného orgánu, ktorá toto ocenenie vykoná. ( 31 ) Počas vykonávania riešenia krízových situácií má SRB právomoc monitorovať a vydávať pokyny vo vzťahu k vnútroštátnym orgánom pre riešenie krízových situácií. ( 32 ) Napokon SRB má vyšetrovacie právomoci ( 33 ) a môže ukladať sankcie subjektom, ktoré nedodržiavajú jej rozhodnutia o vyšetrovaní. ( 34 )

42.

Program riešenia krízových situácií SRB podlieha schváleniu Komisiou alebo v prípade určitých otázok Radou. Pred udelením takéhoto schválenia nie je program riešenia krízových situácií prijatý SRB právne záväzný. To ma vedie k štyrom možným scenárom nadobudnutia účinnosti programu riešenia krízových situácií.

43.

V článku 18 ods. 7 piatom pododseku nariadenia o SRM sa uvádza, že systém riešenia krízových situácií „môže nadobudnúť účinnosť len vtedy, ak Rada alebo Komisia nevznesú do 24 hodín od jeho postúpenia Jednotnou radou námietku“. Zvyšná časť článku 18 ods. 7 nariadenia o SRM stanovuje štyri scenáre nadobudnutia účinnosti programu riešenia krízových situácií, ktoré zahŕňajú účasť SRB, Komisie a prípadne aj Rady.

44.

Riešenie krízovej situácie banky Banco Popular zahŕňa len prvý scenár. K tomuto scenáru sa vzťahu moja analýza vedúca k záveru, že Komisia je jediným právne zodpovedným subjektom, proti ktorému by mala byť podaná žaloba proti programu riešenia krízových situácií. Mojím zámerom nie je navrhovať plošné riešenia, ale považujem za dôležité odlíšiť súčasný scenár od ostatných. To nám pomôže lepšie pochopiť vzťah medzi Komisiou a SRB na účely riešenia tejto veci.

45.

Komisia môže schváliť program riešenia krízových situácií do 24 hodín od jeho postúpenia SRB. ( 35 )

46.

Práve to sa stalo v prípade riešenia krízovej situácie banky Banco Popular. Komisia nemala žiadne námietky a výslovne schválila program riešenia krízových situácií v celom rozsahu.

47.

Vzhľadom na to, že v tomto prípade neboli vznesené žiadne námietky, program riešenia krízových situácií nadobúda účinnosť. ( 36 )

48.

V programe o riešení krízovej situácie banky Banco Popular sa totiž v článku 12.1 uvádza, že nadobúda účinnosť 7. júna 2017 o 6.30 hod. To je okamih, kedy Komisia schválila program riešenia krízových situácií, a nie okamih, keď ho SRB postúpila Komisii (5.13 ráno).

49.

Napriek tomu sa v tomto spore objavili rôzne výklady nadobudnutia účinnosti. ( 37 ) Všeobecný súd na jednej strane konštatoval, že v článku 12 programu riešenia krízových situácií je stanovený okamih nadobudnutia jeho účinnosti, čo ho viedlo k záveru, že samotný program riešenia krízových situácií je aktom, ktorý môže nadobudnúť účinnosť. ( 38 ) Na druhej strane Komisia tvrdí, že práve jej schválenie je rozhodujúce pre nadobudnutie účinnosti programu riešenia krízových situácií. ( 39 )

50.

Ako podrobnejšie uvediem v časti B.2, zo znenia a schémy nariadenia o SRM jasne vyplýva, že v tomto scenári sa schválením Komisie stáva program riešenia krízových situácií právne záväzným aktom.

51.

Druhý scenár, ktorý Komisia na pojednávaní označila za veľmi nepravdepodobný, spočíva v tom, že Komisia je 24 hodín po postúpení programu riešenia krízových situácií nečinná.

52.

Článok 18 ods. 7 piaty pododsek nariadenia o SRM zrejme podporuje záver, že program riešenia krízových situácií by bez akýchkoľvek námietok (dokonca aj vo forme úplnej nečinnosti) nadobudol účinnosť bez schválenia Komisiou.

53.

Jedným z možných výkladov je, že v tejto situácii by jediným aktom, ktorý by mal záväzné právne účinky, bol samotný program riešenia krízových situácií. To by bolo v rozpore s tvrdením Komisie, že jej schválenie je základnou podmienkou nadobudnutia účinnosti programu riešenia krízových situácií.

54.

Iný spôsob vnímania tohto scenára spočíva v tom, že schválenie Komisie je v tomto prípade konkludentné a rovnako predstavuje nevyhnutnú podmienku pre nadobudnutie účinnosti programu riešenia krízových situácií. Takto argumentuje Komisia vo svojom odvolaní.

55.

Môžem súhlasiť s Komisiou, že tento scenár možno prirovnať k prvému scenáru a že bez ohľadu na absenciu výslovného súhlasu je potrebné program riešenia krízových situácií napádať voči Komisii, ktorá je zaň právne zodpovedná.

56.

Treba však byť opatrný v súvislosti s absenciou akéhokoľvek výslovného konania Komisie, pretože to môže naznačovať, že jej úloha pri schvaľovaní programu riešenia krízových situácií pripraveného SRB nebola skutočná, ale len symbolická. ( 40 ) Vzhľadom na to, že riešenie krízovej situácie banky Banco Popular bolo vôbec prvým riešením krízovej situácie podľa nariadenia o SRM, nie je možné zistiť, či by Komisia aj v budúcnosti schválila program riešenia krízových situácií konkludentne. Zatiaľ treba len veriť Komisii, že nebude takto postupovať. ( 41 )

57.

Komisia môže vzniesť námietky voči diskrečným aspektom ( 42 ) programu riešenia krízových situácií. ( 43 ) V takom prípade musí svoje námietky odôvodniť. ( 44 )

58.

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že Komisia nemôže namietať proti čisto technickým aspektom programu riešenia krízových situácií alebo ich meniť. ( 45 ) Tento súd teda dospel k záveru, že program riešenia krízových situácií vyvoláva samostatné právne účinky. Podobné stanovisko zaujala vo svojej odpovedi aj SRB.

59.

Námietky Komisie sa skutočne môžu týkať len diskrečných otázok. Diskrečná časť programu je však založená na záveroch vyvodených z jej nediskrečných častí. Komisia by napríklad mohla namietať proti výberu nástroja na riešenie krízových situácií, ktorý navrhla SRB, pretože z ocenenia banky vyvodzuje iný záver.

60.

V rámci tohto scenára má SRB osem hodín na vykonanie príslušnej zmeny programu riešenia krízových situácií v súlade s odôvodnením Komisie. ( 46 )

61.

V každom prípade ak Komisia vzniesla námietky voči programu riešenia krízových situácií, program nemôže nadobudnúť účinnosť bez zahrnutia týchto námietok. Podľa môjho názoru sa aj v tomto scenári javí ako rozumné považovať Komisiu za zodpovednú za program riešenia krízových situácií.

62.

Riešenie krízovej situácie musí byť nevyhnutné vo verejnom záujme. ( 47 ) Okrem toho je záchrana pomocou vnútorných zdrojov jedným z možných nástrojov na riešenie krízových situácií, na ktoré možno použiť prostriedky z jednotného fondu na riešenie krízových situácií (ďalej len „fond“). ( 48 ) Ide o dva aspekty programu riešenia krízových situácií, ktoré podliehajú kontrole Radou.

63.

Do 12 hodín od postúpenia programu riešenia krízových situácií ( 49 ) môže Komisia navrhnúť Rade, aby vzniesla námietku proti programu riešenia krízových situácií, ak po prvé riešenie nie je vo verejnom záujme, alebo po druhé aby schválila alebo vzniesla námietku proti návrhu Komisie na podstatnú zmenu sumy fondu, ktorá sa má použiť.

64.

Rada v prípade tohto scenára rozhoduje jednoduchou väčšinou ( 50 ) a musí uviesť dôvody pre uplatnenie svojej právomoci vzniesť námietku. ( 51 )

65.

Ak Rada namieta existenciu verejného záujmu, vykoná sa likvidácia príslušného subjektu v súlade s vnútroštátnym právom. ( 52 ) Rada má teda právomoc úplne zastaviť riešenie krízovej situácie.

66.

Ak Rada schváli návrh Komisie na námietku alebo zmenu použitia fondu, SRB do ôsmich hodín zodpovedajúcim spôsobom vykoná príslušnú zmenu programu riešenia krízových situácií. ( 53 )

67.

Podobne ako v treťom scenári Komisia vznáša námietky, ale na rozdiel od tohto scenára ich nemôže uložiť SRB bez súhlasu Rady. Existuje teda niekoľko ďalších možností vývoja: Rada môže súhlasiť, ale môže tiež odmietnuť stanovisko Komisie, a tak súhlasiť s pôvodným programom SRB.

68.

Čo je v tomto scenári napadnuteľným aktom? Ak stanovisko Rady vedie k zamietnutiu programu riešenia krízových situácií (napríklad pre nedostatok verejného záujmu), jediným aktom, ktorý možno napadnúť, je stanovisko Rady. V takomto scenári program riešenia krízových situácií neexistuje.

69.

Ak však Rada nesúhlasí s Komisiou a v uznesení potvrdí verejný záujem, program môže nadobudnúť účinnosť. A to aj napriek tomu, že ho Komisia neschválila. Kto by mal byť žalovaným v žalobe, ktorou je napadnutý takýto program: len Rada? Rada a Komisia spoločne? Podobná otázka vzniká v prípade, ak sa výška prostriedkov z fondu, ktorá sa má použiť, zmení v dôsledku nezhody medzi Radou a Komisiou.

70.

Nariadenie o SRM o týchto otázkach mlčí.

71.

Aj v tomto prípade bez toho, aby som chcela vylúčiť iné riešenie v prípade vzniku konkrétnej otázky, sa pri abstraktnom posúdení týchto situácií prikláňam k záveru, že v prípade napadnutia programu riešenia krízových situácií musí byť Komisia vždy zapojená (spoločne s Radou alebo aj samostatne). Ako vysvetlím v časti B.2, rozsah, v akom sa Komisia na rozdiel od Rady zúčastňuje na postupe riešenia krízových situácií, hovorí v prospech takéhoto názoru.

72.

Ako už bolo uvedené, navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že Všeobecný súd nesprávne vyložil nariadenie o SRM, keď konštatoval, že program riešenia krízovej situácie banky Banco Popular je aktom, ktorý možno pripísať SRB, a nie Komisii. Navrhujem preto, aby Súdny dvor vyhovel odvolaniu a zrušil napadnutý rozsudok. Moje argumenty sa však úplne nezhodujú s argumentmi Komisie.

73.

A čo je najdôležitejšie, nesúhlasím s argumentom Komisie, že právna náuka odvodená z rozsudku Meroni nariaďuje, aby sa program riešenia krízových situácií pripísal Komisii. Takýto výklad však vyplýva zo znenia a štruktúry nariadenia o SRM.

74.

Predtým, ako uvediem dôvody takéhoto výkladu nariadenia o SRM (časť 2), vysvetlím, ako by sa mala v súčasnosti chápať právna náuka odvodená z rozsudku Meroni (časť 1).

75.

Jedným z argumentov, o ktoré sa Komisia opiera v tomto odvolaní, je, že udelenie diskrečnej právomoci SRB by bolo v rozpore s právnou náukou odvodenou z rozsudku Meroni a zásadou inštitucionálnej rovnováhy. ( 54 ) Pri pohľade do legislatívnej histórie po zásahu Rady do legislatívneho postupu ( 55 ) nebola SRB udelená právomoc vyvolávať záväzné právne účinky pre jednotlivcov. To sa považovalo za nevyhnutné na zabezpečenie súladu s právnou náukou odvodenou z rozsudku Meroni.

76.

Táto doktrína je pomenovaná podľa rozsudku Meroni, o ktorom bolo rozhodnuté ešte v roku 1958. ( 56 ) V tom čase neexistovala Komisia, ako ju poznáme dnes, ale Vysoký úrad Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. Vysoký úrad delegoval právomoci v oblasti finančného fungovania režimu železného šrotu na súkromný subjekt. Súdny dvor konštatoval, že Vysoký úrad mohol delegovať len jasne vymedzené výkonné právomoci, ktoré by museli byť plne pod dohľadom Vysokého úradu. ( 57 )

77.

Rozsudok Meroni sa stal vzorom pre posudzovanie delegovania právomocí v práve Únie. ( 58 ) Často sa chápe ako uloženie pravidla, podľa ktorého nemožno delegovať diskrečnú právomoc. ( 59 )

78.

Avšak vylúčenie delegovania diskrečných právomocí na iný orgán ako na Komisiu nezodpovedá dnešnej realite. ( 60 ) Mnohé agentúry zriadené na úrovni Únie majú právomoc prijímať právne záväzné rozhodnutia, ktoré nevyhnutne vyplývajú z určitej miery voľnej úvahy. ( 61 )

79.

Lord Diplock ponúkol definíciu diskrečnej právomoci, ktorú považujem za užitočnú a uplatniteľnú v kontexte Únie: „Samotný pojem diskrečnej právomoci zahŕňa právo vybrať si medzi viacerými možnými postupmi, v súvislosti s ktorými môžu rozumní ľudia vyjadriť odlišné názory, ktorému z nich sa má dať prednosť.“ ( 62 )

80.

Diskrečná právomoc je nevyhnutne súčasťou tvorby pravidiel: prijímanie pravidiel všeobecne záväzných pre všetkých za rovnakých podmienok, ktoré vyplývajú z politických rozhodnutí. Takáto právomoc sa čoraz viac deleguje na výkonnú moc. ( 63 ) V rámci Únie môže byť prijímanie všeobecných pravidiel delegované len na Komisiu. ( 64 ) Možno namietať, že tvorba pravidiel v Únii musí zostať v kompetencii inštitúcií Únie.

81.

Diskrečná právomoc je však prítomná aj pri individuálnom rozhodovaní. ( 65 ) Uplatnenie určitého pravidla na individuálne skutkové okolnosti je zriedkavo, ak vôbec, automatizované; ( 66 ) zvyčajne zahŕňa proces rozhodovania. Takéto diskrečné rozhodovanie v jednotlivých veciach sa riadi a obmedzuje všeobecnými pravidlami vyššieho stupňa.

82.

Vývoj právnej úpravy Únie týkajúcej sa delegovania právomocí sa však nezastavil v roku 1958. Moja argumentácia spočíva v tom, že súčasná právna náuka odvodená z rozsudku Meroni vyžaduje, aby sa rozlišovalo medzi delegovaním právomocí na tvorbu pravidiel a diskrečnou právomocou prijímať individuálne rozhodnutia. Prvú z týchto právomocí nemožno delegovať na agentúry. Naopak v druhom prípade to možné je, avšak výkon týchto právomocí musí byť dostatočne obmedzený splnomocňovacím aktom.

83.

Vyplýva to z judikatúry vytvorenej po rozsudku Meroni.

84.

Prvým relevantným prípadom je rozsudok Romano ( 67 ). V tejto veci bola Správna komisia pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov (ďalej len „správna komisia“) splnomocnená Radou stanoviť konverzné koeficienty pre vnútroštátne orgány pri určovaní súm, ktoré prináležia osobe na úhradu rozdielu medzi výškami dôchodkových nárokov z viac ako jedného členského štátu.

85.

Súdny dvor konštatoval, že orgánu, akým je správna komisia, nemohla byť udelená právomoc prijímať „akty, ktoré majú silu zákona“ ( 68 ). Súdny dvor poukázal na článok 155 Zmluvy o EHS, ktorý upravuje právomoci Komisie. Pochybenie Rady teda podľa všetkého spočívalo v tom, že túto právomoc nedelegovala na Komisiu. ( 69 ) Súdny dvor pri tomto závere poukázal na články 173 a 177 Zmluvy o EHS [teraz články 263 a 267 ZFEÚ], ktoré v tom čase neuvádzali súdny prieskum proti rozhodnutiam orgánov, ako je správna komisia.

86.

V dôsledku toho nebol konverzný koeficient stanovený správnou komisiou záväzný pre vnútroštátne orgány pri určovaní výšky dôchodkov, ktoré sa majú vyplácať.

87.

Ďalším relevantným prípadom je rozsudok ESMA, známy aj ako vec „predaj nakrátko“ ( 70 ). Európska agentúra pre cenné papiere a trhy (ďalej len „ESMA“) bola zriadená ako súčasť reakcie Únie na finančnú krízu s cieľom posilniť dohľad nad finančnými trhmi na úrovni Únie. ( 71 ) V roku 2012 bola ESMA dodatočne udelená právomoc prijímať rozhodnutia týkajúce sa jednotlivých trhových subjektov, ak sa domnieva, že existuje „ohrozenie riadneho fungovania a integrity finančných trhov alebo stability celého finančného systému v Únii alebo jeho časti“ ( 72 ).

88.

Spojené kráľovstvo sa domáhalo zrušenia ustanovenia, ktoré udeľuje ESMA túto právomoc. Tvrdilo, že bola porušená právna náuka odvodená z rozsudkov Meroni a Romano, keďže ESMA bola udelená diskrečná právomoc vydávať opatrenia so silou zákona. Okrem toho Spojené kráľovstvo tvrdilo, že články 290 a 291 ZFEÚ upravujú delegovanie a vykonávanie právomocí v práve Únie vyčerpávajúcim spôsobom, s výnimkou prípadov, v ktorých sú takéto právomoci udelené agentúram. ( 73 )

89.

Súdny dvor sa vo veci ESMA zaoberal požiadavkami stanovenými v rozsudku Meroni v kontexte Lisabonskej zmluvy a dospel k záveru, že naďalej zostáva zakázané poskytnutie „rozsiahlej diskrečnej právomoci“ agentúre. ( 74 ) Rozhodol však, že právomoci udelené ESMA sú presne vymedzené a podliehajú súdnemu preskúmaniu. ESMA je oprávnená konať len v prípade „hrozby pre riadne fungovanie a integritu finančných trhov alebo stabilitu celého finančného systému v Únii alebo jeho časti s cezhraničnými dopadmi“ ( 75 ).

90.

Súdny dvor nepovažoval za relevantné, že samotné stanovenie týchto širokých pojmov môže samo osebe zahŕňať použitie diskrečnej právomoci. ( 76 ) Namiesto toho kládol dôraz na potrebu, aby ESMA skĺbila špecifické technické a odborné znalosti. ( 77 ) V spojení s obmedzením výkonu právomocí ESMA, ktoré Súdny dvor považoval za dostatočné, rozhodol, že nedošlo k porušeniu zákazu delegovania diskrečných právomocí, ktorý bol stanovený v rozsudku Meroni.

91.

Súdny dvor sa ďalej zaoberal rozsudkom Romano. Na základe návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen ( 78 ), Súdny dvor konštatoval, že keďže články 263 a 267 ZFEÚ už výslovne umožňujú súdne preskúmanie aktov agentúr, obmedzenie stanovené v rozsudku Romano sa už neuplatňuje. ( 79 )

92.

Pri prijímaní individuálneho rozhodnutia týkajúceho sa konkrétneho účastníka trhu, bez ohľadu na obmedzenia vyplývajúce z normy o splnomocnení, ESMA celkom určite uplatnila svoju diskrečnú právomoc. Na základe rozsudku ESMA som dospela k záveru, že delegovanie diskrečnej právomoci na agentúry pri individuálnom rozhodovaní je prípustné, pokiaľ podlieha súdnemu preskúmaniu.

93.

Celkovo možno z rozsudkov Romano a ESMA vyvodiť záver, že na agentúry nemožno delegovať právomoc prijímať všeobecne uplatniteľné akty, ale že agentúram možno udeliť jasne vymedzené výkonné právomoci, ktoré podliehajú súdnemu preskúmaniu. ( 80 )

94.

Preto by udelenie právomoci SRB rozhodovať o programe riešenia krízových situácií bez schválenia Komisiou nebolo v rozpore s právnou náukou odvodenou z rozsudku Meroni. Nariadenie o SRM obmedzuje a dostatočne presne usmerňuje výkon právomocí SRB: k riešeniu krízy môže prikročiť iba vtedy, ak zistí, že je tento krok vo verejnom záujme. Toto konštatovanie má síce diskrečnú povahu, ale nie je svojvoľné, pretože nariadenie o SRM ho obmedzuje požiadavkou dosiahnuť jeden z cieľov riešenia krízovej situácie podľa článku 14 ods. 2 tohto nariadenia. ( 81 ) Okrem toho vyžaduje posúdenie toho, či by tieto ciele neboli narušené, ak by banka bola zlikvidovaná podľa vnútroštátneho práva. ( 82 )

95.

To ponecháva priestor pre rôzne riešenia v individuálnych prípadoch, ale v nariadení o SRM boli prijaté hlavné politické rozhodnutia: existujú vymenované situácie, v ktorých je nevyhnutná trhová intervencia, pričom sa vyžaduje vyvažovanie výsledkov ponechania banky jej osudu na trhu a zásahu zo strany Únie. Okrem toho, ak by bolo individuálne rozhodnutie ponechané len na SRB, podliehalo by súdnemu preskúmaniu súdmi Únie.

96.

Delegovanie právomoci prijímať individuálne diskrečné rozhodnutia na SRB by bolo v súlade s normami zavedenými rozsudkami Meroni a ESMA, a to aj bez toho, aby sa vyžadovalo schválenie nadobudnutia účinnosti programu riešenia krízových situácií Komisiou.

97.

A predsa to nie je spôsob, akým normotvorca Únie upravil postup riešenia krízových situácií. V ďalšej časti ukážem, že na účely rozhodnutia o tomto odvolaní sú relevantné skôr legislatívne voľby zahrnuté v nariadení o SRM než právna náuka odvodená z rozsudku Meroni.

98.

Zo znenia a štruktúry nariadenia o SRM vyplýva záver, že Komisia je právne zodpovedná za program riešenia krízových situácií a je správne žalovanou stranou v tejto žalobe o neplatnosť. Ide teda o výsledok voľby, ktorú urobil normotvorca Únie.

99.

Keď SRB uplatní svoju diskrečnú právomoc a prijme program riešenia krízových situácií, musí tento program postúpiť Komisii na schválenie.

100.

Tento program riešenia krízových situácií môže nadobudnúť účinnosť len vtedy, ak Komisia alebo Rada nevzniesli námietku v lehote 24 hodín od jeho postúpenia SRB. Je teda zrejmé, že program riešenia krízových situácií, ako ho prijala SRB, sa nemôže stať právne záväzným aktom bez schválenia Komisiou (alebo v určitých situáciách Radou).

101.

Na základe článku 16 ods. 1 ( 83 ) a článku 47 nariadenia o SRM ( 84 ) dospel Všeobecný súd k záveru, že skutočným autorom programu na riešenie krízových situácií je SRB, ktorá by mala byť od tejto chvíle žalovanou v žalobe na neplatnosť. Normotvorca Únie však koncipoval postup riešenia krízových situácií tak, že nezávislosť SRB pri prijímaní programu riešenia krízových situácií nepostačuje na to, aby jej bolo priznané právne autorstvo tohto aktu. Z právneho hľadiska program riešenia krízových situácií neexistuje, ak nie je schválený Komisiou.

102.

Komisia tvrdí, a ja s tým plne súhlasím, že odôvodnenie Všeobecného súdu bolo rozporuplné. Všeobecný súd na jednej strane uznal, že schválenie programu riešenia krízových situácií Komisiou je nevyhnutnou podmienkou nadobudnutia jeho účinnosti. ( 85 ) Na druhej strane Všeobecný súd konštatoval, že program riešenia krízových situácií je aktom, ktorý môže nadobudnúť účinnosť a vyvolať samostatné právne účinky. ( 86 )

103.

V tejto veci program riešenia krízových situácií zjavne nemal samostatné právne účinky. Program sa stal právne záväzným až od momentu, keď ho Komisia výslovne schválila.

104.

Určitý zmätok v napadnutom rozsudku vyplýva zo skutočnosti, že v rámci postupu riešenia krízových situácií možno nájsť dva formálne akty: program riešenia krízových situácií prijatý SRB a schválenie Komisiou. Ak formálne existujú dva akty, ktorý z nich je napadnuteľný?

105.

To je však zavádzajúca otázka. Pojem napadnuteľný akt nie je otázkou formy, ale obsahu. Správna otázka skôr znie: čo je v tomto prípade napadnuté? Je zrejmé, že žalobkyne majú záujem na zrušení samotného programu riešenia krízových situácií alebo jeho častí. Schválenie Komisie je pre ne relevantné len do tej miery, že bez neho by neexistoval program riešenia krízových situácií.

106.

V tomto zmysle nie je schválenie Komisie nezávislým aktom. Súvisí s programom riešenia krízových situácií, ako ho predložila SRB, a bez jeho obsahu nemá význam. Preto, hoci je schválenie Komisie len pol strany dlhé, program riešenia krízových situácií je predmetom schválenia, a preto je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozhodnutia.

107.

Z rovnakého dôvodu nemožno program riešenia krízových situácií oddeliť od jeho schválenia, bez ktorého nemôže vzniknúť. Ani jeden z týchto dvoch aktov nie je samostatne napadnuteľný.

108.

Podľa môjho názoru napadnuteľným aktom môže byť len program riešenia krízových situácií schválený Komisiou. Možno to opísať aj naopak: schválenie Komisiou je napadnuteľným aktom, ale program riešenia krízových situácií tvorí jeho neoddeliteľnú súčasť.

109.

Otázkou zostáva, kto má byť považovaný za právne relevantného autora týchto neoddeliteľných aktov.

110.

Komisia v tomto ohľade tvrdí, že Všeobecný súd úplne ignoroval judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa zmiešaných konaní. Podľa tejto judikatúry má záväzné právne účinky len úkon, ktorým sa končí celé konanie. ( 87 ) Táto judikatúra je, ako tvrdí Komisia, uplatniteľná nielen na vertikálne zmiešané konania (keď sú zapojené tak orgány Únie, ako aj vnútroštátne orgány), ale aj na horizontálne konania, akým je postup riešenia krízových situácií. Komisia preto tvrdí, že jeho schválením sa končí postup riešenia krízových situácií, a je teda napadnuteľným aktom. Tento záver je však prijateľný len vtedy, ak schválenie nie je oddelené od aktu, ktorý schvaľuje.

111.

Táto judikatúra naznačuje, že právne relevantným autorom aktu je orgán, ktorého rozhodnutím sa konanie skončilo. Keďže konanie sa končí schválením programu riešenia krízových situácií, týmto orgánom je Komisia. ( 88 )

112.

Komisia svojím schválením schvaľuje celý systém riešenia krízových situácií, jeho technické aj diskrečné aspekty. Ako správne uviedla Komisia na pojednávaní, tieto aspekty sú vzájomne závislé a neoddeliteľné.

113.

Nič v znení nariadenia o SRM nenaznačuje, že Komisia schvaľuje len diskrečné časti programu riešenia krízových situácií. Práve naopak. V článku 18 ods. 7 nariadenia o SRM sa uvádza, že „Komisia tento program buď schváli, alebo voči nemu vznesie námietku, pokiaľ ide o aspekty týkajúce sa jej vlastného uváženia v súvislosti s programom riešenia krízových situácií…“ ( 89 ). Na rozdiel od námietky, ktorá smeruje len proti jeho diskrečným aspektom, sa teda schválenie týka programu riešenia krízových situácií ako celku.

114.

Všeobecný súd teda nesprávne založil svoje rozhodnutie na právomoci Komisie namietať len voči diskrečným aspektom programu riešenia krízových situácií. ( 90 ) Nediskrečné časti sú vecnými časťami a môžu byť nesprávne, ale nie sú vecou voľby. Keď Komisia schváli program riešenia krízových situácií, nevyhnutne tým schvaľuje také skutkové zistenia, na základe ktorých boli vykonané diskrečné voľby.

115.

Po schválení Komisiou začína program riešenia krízových situácií vyvolávať právne účinky pre tretie osoby a Komisia sa stáva právne zodpovednou za celý program riešenia krízových situácií. Preto nie je potrebné zahrnúť SRB medzi žalovaných.

116.

Na podporu svojej argumentácie, týkajúcej sa autorstva napadnuteľného aktu v prejednávanej veci, sa vo svojom druhom odvolacom dôvode Komisia odvolávala na svoje právo na obhajobu. Tvrdila, že jej právo obhajovať program riešenia krízových situácií by bolo obmedzené, ak by nebola v pozícii žalovanej. ( 91 )

117.

To tvrdenie je postavené na hlavu. Možnosť naplno obhajovať tento akt má význam len vtedy, keď je zaň Komisia právne zodpovedná. Právo na obhajobu neznamená, že Komisia je právne zodpovedným orgánom, ale je skôr jeho dôsledkom. Autorstvo Komisie vyplýva zo znenia a štruktúry nariadenia o SRM, podľa ktorej právna existencia tohto programu riešenia krízových situácií začína schválením Komisiou. Jej právo na obhajobu programu vyplýva z tohto autorstva.

118.

Súbežný argument SRB, že jej právo na obhajobu by bolo porušené, ak by nebola v pozícii žalovanej, neobstojí z rovnakého dôvodu. Ak SRB nemá niesť právnu zodpovednosť za program riešenia krízových situácií, nie je dôvod, aby požívala plné právo na obhajobu. To však neznamená, že nemôže zasiahnuť do konania proti programu riešenia krízových situácií.

119.

Napadnuteľným aktom je teda schválenie programu riešenia krízovej situácie banky Banco Popular Komisiou. Toto schválenie, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je program riešenia krízovej situácie, má právne účinky, a preto podlieha súdnemu preskúmaniu. ( 92 )

120.

Odôvodnenie Všeobecného súdu založené na článku 86 ods. 2 nariadenia o SRM, ( 93 ) podľa ktorého program riešenia krízových situácií prijatý SRB predstavuje napadnuteľný akt, pretože proti rozhodnutiam tohto orgánu možno podať odvolanie, nemá vplyv na predchádzajúci záver. Existujú aj iné rozhodnutia, ktoré možno pripísať SRB, ako napríklad rozhodnutie neiniciovať program riešenia krízových situácií, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie. ( 94 )

121.

Všeobecný súd sa okrem toho domnieval, že program riešenia krízových situácií vyvoláva záväzné právne účinky nezávisle, pretože FROB je povinný ho vykonať. ( 95 ) Všeobecný súd pri tomto závere zrejme nezohľadnil článok 13 programu riešenia krízových situácií, podľa ktorého je tento program určený FROB a bude mu oznámený hneď po jeho schválení Komisiou alebo Radou. Uvedené podporuje tvrdenie Komisie, že nadobudnutie účinnosti programu riešenia krízových situácií vo vzťahu k jeho adresátovi, vnútroštátnemu orgánu pre riešenie krízových situácií, sa riadi jej schválením.

122.

Všetky vyššie uvedené úvahy vedú k záveru, že Komisia je právne zodpovedným autorom programu riešenia krízových situácií.

123.

Je tu však ešte jeden problém, ktorý treba riešiť. Na zabezpečenie účinného súdneho preskúmania súdmi Únie musia právne záväzné opatrenia obsahovať odôvodnenie. ( 96 ) Bez jeho znalosti je pre osobu, ktorej sa opatrenie týka, ťažké proti nemu zmysluplne namietať.

124.

Odôvodnenie toho, akým spôsobom riešenie krízovej situácie banky Banco Popular spĺňa podmienky nariadenia o SRM, je vyjadrené v samotnom programe riešenia krízových situácií. Schválením tohto programu riešenia krízových situácií Komisia schvaľuje aj jeho odôvodnenie, a musí byť pripravená obhajovať ho pred súdmi Únie. ( 97 )

125.

Otázka, či Komisia môže skutočne v plnej miere obhájiť odôvodnenie riešenia krízovej situácie banky Banco Popular, nie je bezvýznamná. Možné to je len vtedy, ak je Komisia skutočným autorom tohto aktu.

126.

Podľa článku 43 ods. 3 nariadenia o SRM má Komisia (a ECB) svojho zástupcu, ktorý má právo zúčastňovať sa na výkonných a plenárnych zasadnutiach SRB ako stály pozorovateľ, ktorý sa zúčastňuje na diskusiách a má prístup ku všetkým dokumentom. ( 98 )

127.

V rozsudku Algebris ( 99 ) Všeobecný súd v súvislosti s riešením krízovej situácie banky Banco Popular taktiež konštatoval, že Komisia sa skutočne podieľala na príprave riešenia krízovej situácie a riadne posúdila program riešenia krízovej situácie, ktorý jej SRB predložila. Skutočnosť, že tak urobila za 77 minút, bola kompenzovaná jej účasťou na celom postupe, ktorý viedol k programu riešenia krízových situácií, čo je vzhľadom na svoju povahu naliehavá situácia. ( 100 )

128.

Zdá sa, že schválenie programu riešenia krízovej situácie banky Banco Popular zo strany Komisie nie je len obyčajným opečiatkovaním. Komisia jeho schválením potvrdila podstatu programu riešenia krízovej situácie.

129.

Samotný program riešenia krízových situácií však k tomuto schváleniu pripojený nebol. ( 101 ) Vo veci Algebris Všeobecný súd v určitom rozpore s napadnutým rozsudkom konštatoval, že odkaz Komisie na program riešenia krízových situácií a v ňom uvedené dôvody spĺňajú povinnosť uviesť odôvodnenie. Domnieval sa totiž, že „program riešenia krízovej situácie a jeho odôvodnenie sú súčasťou kontextu“ ( 102 ), v ktorom bolo schválenie Komisie prijaté.

130.

V prejednávanej veci však na pojednávaní vznikla otázka, ako by mali jednotlivci podať priamu žalobu podľa článku 263 ods. 4 ZEÚ, ak sa nemôžu zo samotného rozhodnutia o schválení dozvedieť o dôvodoch, na ktorých sa zakladá schválenie Komisie?

131.

Komisia odpovedala, že je nepraktické zverejniť program riešenia krízových situácií spolu so schválením, pretože obsahuje dôverné informácie. Tvrdila, že zo schválenia je napriek tomu zrejmé, že odkazuje na program riešenia krízovej situácie banky Banco Popular, ktorý SRB zverejnila na svojej internetovej stránke, a je teda verejne dostupné. ( 103 )

132.

Zastávam názor, že Komisia by mala v budúcnosti pripojiť k svojim schváleniam, ktoré sa uverejňujú v Úradnom vestníku Európskej únie, znenie programu riešenia krízových situácií, ktoré nemá dôverný charakter. Hoci vysoký počet priamych žalôb, o ktorých v súčasnosti prebieha konanie pred Všeobecným súdom, svedčí o tom, že dotknuté osoby boli oboznámené s programom riešenia krízových situácií, uverejnením schválenia a programu riešenia krízových situácií spoločne by bolo jasné, že Komisia svojím schválením potvrdzuje celý program riešenia krízových situácií vrátane dôvodov, na ktorých je založený.

133.

Na záver sa domnievam, že program riešenia krízových situácií sám osebe právne neobstojí, a preto ho nemožno napadnúť nezávisle od schválenia Komisiou. Priama žaloba by teda mala spochybňovať schválenie programu riešenia krízových situácií SRB zo strany Komisie. Preto existuje jediný napadnuteľný akt, ktorého autorom je Komisia.

134.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: