–

Kansallinen audiovisuaalinen instituutti (KAVI), v zastúpení: E. Lauri a L. Pekkala,

–

fínska vláda, v zastúpení: H. Leppo, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: J. Ringborg, I. Söderlund a F. Thiran, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 34 a 36 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania začatého na podnet spoločnosti Booky.fi Oy vo veci rozhodnutia Kansallinen audiovisuaalinen instituutti (KAVI) (Národný audiovizuálny inštitút, Fínsko), ktorým bola tejto spoločnosti uložená povinnosť uviesť v informáciách týkajúcich sa záznamov audiovizuálnych programov ponúkaných na predaj prostredníctvom jej internetového obchodu vekovú hranicu, pod ktorou sa tieto programy nesmú sledovať, a to na základe klasifikácie stanovenej fínskymi právnymi predpismi.

3

Článok 17 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý prijalo Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov 20. novembra 1989 (Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov, zv. 1577, s. 3) a ktorý nadobudol platnosť 2. septembra 1990, stanovuje:

„Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú dôležitú funkciu hromadných oznamovacích prostriedkov a zabezpečujú dieťaťu prístup k informáciám a materiálom z rôznych národných a medzinárodných zdrojov, najmä takým, ktoré sú zamerané na rozvoj sociálneho, duchovného a mravného blaha dieťaťa a tiež jeho telesného a duševného zdravia. Za tým účelom štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, podporujú:

…

4

Odôvodnenia 59 a 104 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010 o koordinácii niektorých ustanovení upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica o „audiovizuálnych mediálnych službách“) (Ú. v. EÚ L 95, 2010, s. 1) stanovujú:

…

5

V § 1 kuvaohjelmalaki (710/2011) (zákon č. 710/2011 o audiovizuálnych programoch) zo 17. júna 2011 (ďalej len „zákon o audiovizuálnych programoch“) sa uvádza, že účel tohto zákona spočíva v ochrane detí pred audiovizuálnymi programami, ktoré sú škodlivé pre ich vývoj.

6

Podľa § 2 prvého odseku tohto zákona:

„Tento zákon sa uplatňuje na poskytovanie a kontrolu audiovizuálneho programu vo Fínsku, ak sa tento program vysiela v televízii alebo v rámci služby vysielania na požiadanie, na ktoré sa uplatní laki sähköisen viestinnän palveluista (917/2014) (zákon č. 917/2014 o elektronických komunikačných službách). Na iné poskytovanie audiovizuálneho programu a na dohľad nad ním vo Fínsku sa tento zákon vzťahuje, ak:

7

V § 3 bode 3 zákona o audiovizuálnych programoch sa definuje poskytovanie audiovizuálneho programu ako jeho sprístupnenie verejnosti na účely sledovania.

8

V § 3 bode 5 tohto zákona sa stanovuje, že klasifikácia je posúdenie, či sledovanie audiovizuálneho programu môže nepriaznivo ovplyvniť vývoj dieťaťa, ktoré nedosiahlo určitú vekovú hranicu.

9

V § 5 prvom odseku tohto zákona sa uvádza:

„Pokiaľ články 9 až 11 neustanovujú inak, audiovizuálny program možno ponúkať len v prípade, ak bol klasifikovaný v súlade s ustanovením § 16 prvým odsekom a ak je v ňom alebo pri ňom uvedený jasne viditeľný údaj o veku, od ktorého môže byť tento program prístupný, a o jeho obsahu alebo, pokiaľ ide o audiovizuálny program v zmysle § 16 tretieho odseku, ak je v ňom alebo pri ňom uvedený jasne viditeľný údaj o veku, od ktorého môže byť tento program prístupný, a o jeho obsahu. Ak ide o audiovizuálny program v zmysle článku 16 druhého odseku, môže sa ponúkať len v prípade, ak je v ňom alebo pri ňom uvedený jasne viditeľný údaj, že tento program je prístupný len osobám, ktoré dovŕšili vek 18 rokov.“

10

Podľa § 6 piateho odseku zákona o audiovizuálnych programoch:

„Poskytovateľ audiovizuálnych programov musí pri poskytovaní programov dodať informácie o veku, od ktorého môžu byť tieto programy prístupné, a o iných opatreniach na podporu ochrany detí.“

11

V súlade s § 9 tohto zákona:

„Audiovizuálny program nie je potrebné klasifikovať alebo označiť ak:

Odchylne od prvého odseku bodu 4 musí byť klasifikovaný audiovizuálny program, ktorého obsahom je len marketing audiovizuálnych programov.“

12

Podľa § 10 uvedeného zákona:

„Audiovizuálny program nie je potrebné klasifikovať alebo označiť ak:

13

V § 11 prvom odseku zákona o audiovizuálnych programoch sa stanovuje:

„[KAVI] môže na žiadosť udeliť povolenie, aby sa audiovizuálne programy bez klasifikácie a označenia podľa tohto zákona poskytovali na osobitnom podujatí, ktoré sa organizuje na účely poskytovania audiovizuálnych programov.“

14

Podľa § 15 uvedeného zákona:

„Audiovizuálny program sa považuje za škodlivý pre vývoj dieťaťa, ak môže z dôvodu násilia alebo sexuálneho obsahu alebo ohrozenia psychiky, resp. iným porovnateľným spôsobom nepriaznivo ovplyvniť vývoj dieťaťa.

Pri posudzovaní nepriaznivého vplyvu audiovizuálneho programu sa musí zohľadniť kontext a spôsob, akým sú udalosti v programe opísané.“

15

V § 16 zákona o audiovizuálnych programoch sa uvádza:

„Pokiaľ môže audiovizuálny program nepriaznivo ovplyvniť vývoj dieťaťa spôsobom uvedeným v § 15, musí sa podľa svojho obsahu klasifikovať ako obrazový program prístupný od dovŕšenia 7, 12, 16 alebo 18 rokov, pričom sa mu musí prideliť symbol opisujúci jeho obsah. Pokiaľ sa program nemá považovať za nepriaznivý pre vývoj dieťaťa, má sa klasifikovať ako prístupný pre všetky vekové kategórie.

Ak ide o program, ktorý je výslovne určený len osobám, ktoré dovŕšili 18 rokov, nemusí sa klasifikovať. Program tohto druhu sa môže poskytovať len vtedy, keď je v ňom alebo pri ňom uvedený jasne viditeľný údaj, že tento program je prístupný len osobám, ktoré dovŕšili vek 18 rokov.

[KAVI] môže v prípade určitého programu povoliť používanie vekovej hranice a symbolu opisujúceho obsah programu, schválených na území Európskej únie na účely používania tohto programu vo Fínsku v súlade s týmto zákonom bez toho, aby bol tento program vo Fínsku klasifikovaný.“

16

Podľa § 19 tohto zákona je KAVI poverený dohľadom nad dodržiavaním uvedeného zákona.

17

V § 30 toho istého zákona sa upravuje možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o klasifikácii, ktoré prijal KAVI.

18

Booky.fi je fínska spoločnosť, ktorá prostredníctvom svojho internetového obchodu uvádza na trh audiovizuálne programy zaznamenané na fyzických nosičoch, ako sú DVD a disky Blu‑ray.

19

KAVI pri kontrole uskutočnenej v roku 2018 zistil, že Booky.fi ponúkala predaj záznamov audiovizuálnych programov bez uvedenia údajov o povolenej vekovej hranici a obsahu audiovizuálneho programu, teda požiadaviek, ktoré stanovuje zákon o audiovizuálnych programoch.

20

KAVI rozhodnutím z 9. júla 2018 najmä nariadil spoločnosti Booky.fi, aby medzi informácie o záznamoch programov, ktoré predáva, pripojila aj uvedené údaje, a neskôr rozhodnutím z 9. októbra 2018 zamietol sťažnosť, ktorú podala Booky.fi proti tomuto rozhodnutiu.

21

Booky.fi podala proti rozhodnutiu KAVI žalobu na Helsingin hallinto‑oikeus (Správny súd Helsinki, Fínsko), ktorý túto žalobu zamietol rozsudkom z 9. decembra 2019. Tento súd rozhodol, že vzhľadom na to, že k verejnému poskytovaniu audiovizuálneho programu podľa § 5 prvého odseku zákona o audiovizuálnych programoch dochádza v internetovom obchode v okamihu, keď sa dá záznam takéhoto programu v internetovom obchode kúpiť alebo inak objednať, musí byť uvedená nahrávka sprevádzaná údajom o vekovej hranici, ako to vyžaduje spomenutý zákon.

22

Booky.fi na podporu opravného prostriedku podanému proti tomuto rozsudku na Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko), ktorý je v prejednávanej veci vnútroštátnym súdom podávajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, tvrdí, že požiadavka, aby boli audiovizuálne programy, ktoré predáva vo svojom internetovom obchode, predmetom klasifikácie a označenia podľa vekovej hranice uplatniteľnej vo Fínsku, aj keď sú už takto klasifikované v inom členskom štáte a boli na ne umiestnené upozornenia o vekových hraniciach v súlade s pravidlami tohto iného členského štátu, predstavuje opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu v zmysle článku 34 ZFEÚ.

23

Podľa spoločnosti Booky.fi ustanovenia zákona o audiovizuálnych programoch prekračujú rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ochrany detí, ak je poskytovanie audiovizuálnych programov určené výlučne plnoletým kupujúcim. Okrem toho tvrdí, že povinnosť klasifikovať v súlade s fínskou právnou úpravou všetky záznamy audiovizuálnych programov ponúkané v internetovom obchode je v rozpore so zásadou proporcionality a že pre voľný pohyb tovaru by bolo menej obmedzujúce, ak by tejto povinnosti podliehali len záznamy skutočne dovezené do Fínska. V tejto súvislosti Booky.fi uvádza, že záznamy audiovizuálnych programov, ktoré ponúka na svojej predajnej stránke, objednáva od medzinárodných veľkoobchodníkov výlučne na základe prijatých objednávok.

24

Podľa vnútroštátneho súdu sa na poskytovanie záznamov audiovizuálnych programov prostredníctvom internetových obchodov vzťahuje pojem poskytovanie audiovizuálnych programov v zmysle § 5 prvého odseku zákona o audiovizuálnych programoch, takže údaj o vekovej hranici zodpovedajúcej klasifikácii na základe tohto zákona musí byť uvedený v informáciách týkajúcich sa záznamu, pokiaľ je tento program ponúkaný na predaj, a to bez ohľadu na skutočnosť, že program na tomto zázname už bol klasifikovaný príslušným orgánom iného členského štátu.

25

Uvádzanie na trh záznamov audiovizuálnych programov s označením vekovej hranice zodpovedajúcej klasifikácii iného členského štátu by totiž neumožnilo, aby bol kupujúci v čase predaja informovaný o obsahu audiovizuálneho programu a o označení vekovej hranice platnej vo Fínsku, čo by neumožnilo dosiahnuť úroveň ochrany detí, ktorá je cieľom zákona o audiovizuálnych programoch.

26

Vnútroštátny súd sa však pýta, či za okolností, akými sú tie v spore, o ktorom rozhoduje, povinnosť klasifikácie a označovania programov podľa veku stanovená týmto zákonom nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ochrany dieťaťa, ktorý sleduje.

27

Tento súd predovšetkým usúdil, že okolnosti tohto sporu sa odlišujú od okolností veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok zo 14. februára 2008, Dynamic Medien (C‑244/06, EU:C:2008:85), keďže v prejednávanej veci sa nemožno odchýliť od povinnosti týkajúcej sa údajov o vekovej hranici stanovenej zákonom o audiovizuálnych programoch, aj keď je isté, že kupujúci záznamu audiovizuálneho programu je plnoletý.

28

Ustanovenia tohto zákona sa odlišujú aj od nemeckej právnej úpravy, o ktorú išlo v rozsudku zo 14. februára 2008, Dynamic Medien (C‑244/06, EU:C:2008:85), keďže táto právna úprava sa uplatňovala tak na predajcov audiovizuálnych záznamov so sídlom na vnútroštátnom území, ako aj na predajcov so sídlom v iných členských štátoch, kým v prípade zákona o audiovizuálnych programoch to tak nie je.

29

Za týchto okolností Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

30

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 34 a 36 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá s cieľom chrániť maloletých pred audiovizuálnym obsahom, ktorý by mohol poškodiť ich blaho a vývoj, vyžaduje, aby audiovizuálne programy, zaznamenané na fyzickom nosiči a predávané prostredníctvom internetového obchodu, boli najprv podrobené overovaciemu postupu a klasifikácii podľa príslušných vekových hraníc a zodpovedajúcemu označeniu v súlade s právom tohto členského štátu, a to aj v prípade, že tieto programy už boli predmetom podobného postupu, ako aj podobnej klasifikácie a označenia podľa práva iného členského štátu.

31

Vnútroštátny súd okrem toho žiada Súdny dvor, aby spresnil, či sú v rámci tohto posúdenia relevantné jednak skutočnosť, že dotknutá vnútroštátna právna úprava nestanovuje výnimku z takejto požiadavky, ak možno preukázať, že kupujúci záznamu, na ktorý sa vzťahuje táto právna úprava, je plnoletý, a jednak skutočnosť, že uvedená právna úprava sa vzťahuje len na programy poskytnuté podnikmi alebo prevádzkovateľmi, ktorí sú zaregistrovaní alebo majú prevádzkareň v dotknutom členskom štáte, alebo osobou, ktorá je občanom tohto členského štátu alebo v ňom má obvyklý pobyt, alebo ak bolo rozhodnutie o poskytovaní týchto programov prijaté v tomto členskom štáte.

32

Na úvod treba pripomenúť, že voľný pohyb tovaru medzi členskými štátmi je základnou zásadou Zmluvy o FEÚ, ktorá nachádza svoje vyjadrenie v zákaze množstevných obmedzení dovozu medzi členskými štátmi stanovenom v článku 34 ZFEÚ, ako aj všetkých opatrení s rovnakým účinkom (rozsudok z 18. júna 2019, Rakúsko/Nemecko, C‑591/17, EU:C:2019:504, bod 119 a citovaná judikatúra).

33

Podľa ustálenej judikatúry zákaz opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu uvedený v článku 34 ZFEÚ sa vzťahuje na každé opatrenie členských štátov, ktoré môže priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne narušiť obchod medzi členskými štátmi Únie (rozsudok z 18. júna 2019, Rakúsko/Nemecko, C‑591/17, EU:C:2019:504, bod 120 a citovaná judikatúra).

34

Okrem toho opatrenie – aj keď jeho cieľom ani následkom nie je menej priaznivé zaobchádzanie s výrobkami z iných členských štátov – spadá do pôsobnosti pojmu „opatrenia s rovnocenným účinkom ako množstevné obmedzenia“ v zmysle článku 34 ZFEÚ aj vtedy, ak bráni prístupu tovaru s pôvodom v iných členských štátoch na trh niektorého členského štátu (rozsudok z 18. júna 2019, Rakúsko/Nemecko, C‑591/17, EU:C:2019:504, bod 121 a citovaná judikatúra).

35

V tomto prípade má také opatrenie, o aké ide vo veci samej, podľa ktorého musia byť audiovizuálne programy v súlade s právom členského štátu, v ktorom sa uvádzajú na trh prostredníctvom internetového obchodu, predtým predmetom overovacieho postupu, ako aj klasifikácie a označenia podľa vekových hraníc stanovených na účely ochrany maloletých, za následok, že dovoz záznamov audiovizuálnych programov pochádzajúcich z iného členského štátu sa stane náročnejším a nákladnejším.

36

Takéto opatrenie teda môže brániť tomu, aby mali na trh dotknutého členského štátu prístup záznamy audiovizuálnych programov pochádzajúcich z iných členských štátov, a preto v súlade s judikatúrou uvedenou v bodoch 32 až 34 tohto rozsudku predstavuje opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia v zmysle článku 34 ZFEÚ, ktoré je v zásade nezlučiteľné s povinnosťami vyplývajúcimi z tohto článku (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 2008, Dynamic Medien, C‑244/06, EU:C:2008:85, body 34 a 35).

37

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, ktorá predstavuje opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia, môže byť odôvodnená dôvodmi všeobecného záujmu vymenovanými v článku 36 ZFEÚ alebo naliehavými požiadavkami všeobecného záujmu. V oboch prípadoch musí byť vnútroštátne opatrenie schopné zaručiť uskutočnenie sledovaného cieľa a nesmie ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 12. novembra 2015, Visnapuu, C‑198/14, EU:C:2015:751, bod 110 a citovanú judikatúru).

38

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že cieľom opatrenia, o ktoré ide vo veci samej, je, ako stanovuje článok 1 zákona o audiovizuálnych programoch, ochrana maloletých pred audiovizuálnych programami, ktorých obsah je škodlivý pre ich rozvoj.

39

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ochrana dieťaťa je zakotvená v Charte základných práv Európskej únie, ktorej článok 24 ods. 1 stanovuje, že deti majú právo na takú ochranu a starostlivosť, ktorá je potrebná pre ich blaho. Je tiež uznaná viacerými medzinárodnými právnymi nástrojmi, medzi ktoré patrí najmä Dohovor o právach dieťaťa, ktorý bol ratifikovaný všetkými členskými štátmi a ktorého článok 17 písm. e) stanovuje, že štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, podporujú vypracovanie zodpovedajúcich zásad ochrany dieťaťa pred informáciami a materiálmi škodlivými pre jeho blaho.

40

Pokiaľ ide konkrétne o audiovizuálne programy, normotvorca Únie v odôvodnení 59 smernice 2010/13 zdôraznil potrebu chrániť maloleté osoby pred obsahom, ktorý by pre nich mohol byť škodlivý, pričom v odôvodnení 104 tejto smernice pripomenul, že ide o cieľ všeobecného záujmu, ktorý si zaslúži vysokú úroveň ochrany.

41

Preto ochrana maloletých pred audiovizuálnymi programami, ktorých obsah môže poškodiť ich blaho a vývoj, predstavuje naliehavú požiadavku všeobecného záujmu, ktorá v zásade odôvodňuje obmedzenie voľného pohybu tovaru (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. februára 2008, Dynamic Medien, C‑244/06, EU:C:2008:85, bod 42 a citovanú judikatúru, ako aj z 19. novembra 2020, ZW, C‑454/19, EU:C:2020:947, bod 40).

42

Ako vyplýva z bodu 37 tohto rozsudku, treba ešte posúdiť, či právna úprava vo veci samej je vhodná na zabezpečenie dosiahnutia tohto legitímneho cieľa a či nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.

43

V tejto súvislosti vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný právomoc posúdiť skutkový stav sporu vo veci samej a vykladať vnútroštátnu právnu úpravu, v konečnom dôsledku prináleží, aby určil, či a v akom rozsahu takáto právna úprava spĺňa tieto požiadavky (rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20, EU:C:2022:638, bod 72, ako aj citovaná judikatúra). Z toho vyplýva, že tento súd je povinný objektívnym spôsobom pomocou presných štatistických údajov alebo iných prostriedkov skúmať, či dôkazné prostriedky poskytnuté orgánmi dotknutého členského štátu umožňujú rozumne usúdiť, že zvolené prostriedky sú vhodné na uskutočnenie sledovaných cieľov, ako aj či je možné dosiahnuť tieto ciele opatreniami menej obmedzujúcimi voľný pohyb tovaru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. októbra 2016, Deutsche Parkinson Vereinigung, C‑148/15, EU:C:2016:776, bod 36 a citovanú judikatúru).

44

Súdny dvor, ktorý bol požiadaný, aby vnútroštátnemu súdu poskytol užitočnú odpoveď, má však na základe informácií vyplývajúcich zo spisu v spore vo veci samej, ako aj z písomných pripomienok, ktoré mu boli predložené, právomoc poskytnúť uvedenému súdu usmernenia, ktoré mu umožnia rozhodnúť (rozsudok zo 7. septembra 2022, Cilevičs a i., C‑391/20, EU:C:2022:638, bod 73, ako aj citovaná judikatúra).

45

Pokiaľ ide v prvom rade o schopnosť vnútroštátnej právnej úpravy vo veci samej dosiahnuť stanovené ciele, je potrebné uviesť, že požiadavka, aby audiovizuálne programy uvádzané na trh v členskom štáte boli najprv klasifikované a/alebo označené údajom o minimálnom veku odporúčanom na ich sledovanie, aby tento údaj umožnil spotrebiteľom získať informácie o povahe obsahu týchto programov, a zistiť tak, ktoré z nich sú vhodné pre vek detí, za ktoré sú zodpovední, je vhodná na ochranu maloletých pred programami, ktorých obsah by mohol byť škodlivý pre ich blaho a vývoj (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 2008, Dynamic Medien, C‑244/06, EU:C:2008:85, bod 47).

46

Vnútroštátna právna úprava, z ktorej takéto opatrenie vyplýva, však môže zaručiť naplnenie sledovaného cieľa len vtedy, ak skutočne zodpovedá úsiliu dosiahnuť ho a ak sa uplatňuje koherentne a systematicky (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júla 2019, Komisia/Nemecko, C‑377/17, EU:C:2019:562, bod 89 a citovanú judikatúru).

47

V tejto súvislosti treba na jednej strane uviesť, že právna úprava dotknutá vo veci samej stanovuje niekoľko výnimiek z povinnosti klasifikácie a označovania audiovizuálnych programov vo Fínsku.

48

Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, tieto výnimky stanovené v § 9 a 10 zákona o audiovizuálnych programoch sú založené na obsahu dotknutého programu alebo na kontexte, v akom sa poskytuje. Okrem toho podľa § 11 tohto zákona možno na základe žiadosti udeliť za určitých podmienok výnimku.

49

Takéto výnimky, pokiaľ sú striktne vymedzené a/alebo sa týkajú audiovizuálnych programov, ktorých obsah a priori nemôže narušiť vývoj maloletých, však majú obmedzenú pôsobnosť. Nezdá sa teda, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že by mohli byť prekážkou dosiahnutia cieľa sledovaného uvedeným zákonom.

50

Na druhej strane z § 2 zákona o audiovizuálnych programoch vyplýva, že záznam audiovizuálneho programu sa riadi týmto zákonom len vtedy, ak ho vo Fínsku uvádza na trh podnik alebo prevádzkovateľ, ktorý je v tomto členskom štáte registrovaný alebo tam má prevádzkareň, fínsky občan alebo osoba, ktorá má vo Fínsku obvyklý pobyt, alebo ak rozhodnutie o uvedení tohto záznamu na trh bolo prijaté vo Fínsku.

51

Takéto ustanovenie, pokiaľ má za následok vylúčenie časti záznamov, ktoré môžu byť vo Fínsku uvedené na trh a pochádzajú z iného členského štátu, z pôsobnosti zákona o audiovizuálnych programoch, čo umožňuje vo Fínsku uvádzať na trh programy bez označenia minimálneho veku vyžadovaného na ich sledovanie, by mohlo obmedziť účinnosť právnej úpravy, o ktorú ide vo veci samej, na úkor dosiahnutia cieľa ochrany maloletých.

52

Fínska vláda vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že vo Fínsku nebolo možné zaviesť právny režim, na základe ktorého by záznamy audiovizuálnych programov predávaných na diaľku z iného členského štátu mohli podliehať povinnosti klasifikácie stanovenej zákonom o audiovizuálnych programoch. V každom prípade v praxi by nebolo možné účinne dohliadať na dodržiavanie takejto povinnosti.

53

Okrem toho podľa tejto vlády väčšina fínskych spotrebiteľov uskutočňuje nákup v internetových obchodoch so sídlom vo Fínsku, takže dosiahnutie cieľa sledovaného zákonom o audiovizuálnych programoch nie je podstatne ohrozené skutočnosťou, že jeho ustanovenia sa nevzťahujú na všetkých zahraničných poskytovateľov záznamov audiovizuálnych programov.

54

Ako vyplýva z judikatúry pripomenutej v bode 43 tohto rozsudku, vnútroštátnemu súdu prináleží, aby objektívne preskúmal, najmä na základe informácií poskytnutých orgánmi dotknutého členského štátu, či najmä vzhľadom na pôsobnosť právnej úpravy vo veci samej povinnosť klasifikácie a označovania záznamov audiovizuálnych programov uvádzaných na trh vo Fínsku skutočne zodpovedá snahe dosiahnuť cieľ spočívajúci v ochrane maloletých osôb pred záznamami, ktorých obsah môže poškodiť ich blaho a vývoj.

55

Na tento účel treba zohľadniť najmä ratio legis, na ktorom je založené obmedzenie pôsobnosti právnej úpravy vo veci samej, a dôsledky, ktoré má toto obmedzenie konkrétne na dosiahnutie sledovaného cieľa.

56

V druhom rade, pokiaľ ide o posúdenie nevyhnutnosti opatrenia, o ktoré ide vo veci samej, treba zdôrazniť, že v prípade neexistencie harmonizácie pravidiel uplatniteľných na klasifikáciu a označovanie audiovizuálnych programov na úrovni Únie prináleží členským štátom, aby určili úroveň, na ktorej chcú zabezpečiť ochranu maloletých osôb pred audiovizuálnym obsahom, ktorý by mohol poškodiť ich blaho a vývoj.

57

Opatrenia prijaté členským štátom s cieľom chrániť maloleté osoby pred takýmto obsahom teda nevyhnutne nezodpovedajú koncepcii, ktorú zdieľajú všetky členské štáty, pokiaľ ide o úroveň a spôsob tejto ochrany. Keďže táto koncepcia sa môže v jednotlivých členských štátoch líšiť najmä podľa morálnych a kultúrnych súvislostí, členským štátom treba priznať v tejto oblasti určitú mieru voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. novembra 2020, ZW, C‑454/19, EU:C:2020:947, bod 42 a citovanú judikatúru).

58

Preto okolnosť, že členský štát si zvolil odlišné spôsoby ochrany maloletých pred obsahom, ktorý by mohol byť škodlivý pre ich blaho a vývoj, ako tie, ktoré prijal iný členský štát, nemôže mať sama osebe vplyv na posúdenie proporcionality vnútroštátnych ustanovení prijatých v predmetnej oblasti, pretože tie sa musia posúdiť iba vzhľadom na ich cieľ a úroveň ochrany, ktorú dotknutý členský štát zamýšľa zabezpečiť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo14. februára 2008, Dynamic Medien, C‑244/06, EU:C:2008:85, bod 49 a citovanú judikatúru).

59

Z toho najmä vyplýva, že členský štát sa môže oprávnene domnievať, že spotrebitelia na jeho území musia mať možnosť vychádzať z údajov o vekovej hranici a obsahu, ktoré odrážajú právne a kultúrne súvislosti v tomto členskom štáte, aby sa mohli so znalosťou veci rozhodnúť, či daný audiovizuálny program je prispôsobený veku maloletých osôb, za ktoré sú zodpovední.

60

Preto nemožno od členského štátu požadovať, aby upustil od povinnosti spočívajúcej v tom, že audiovizuálne programy uvádzané na trh prostredníctvom internetového obchodu musia byť v tomto členskom štáte najprv klasifikované a označené podľa vekovej hranice na účely ochrany maloletých, z dôvodu, že takýto program už bol klasifikovaný a označený na tento účel v inom členskom štáte.

61

Rovnako členský štát nemôže byť povinný stanoviť výnimku z povinnosti klasifikácie a označovania audiovizuálnych programov na základe vekovej hranice za predpokladu, že sa preukáže, že nadobúdateľ záznamu je plnoletou osobou. Ak sa totiž klasifikácia a označovanie audiovizuálnych programov podľa vekovej hranice vykoná pred odoslaním nosiča, na ktorom sú zaznamenané, ale až po jeho zakúpení, spotrebitelia nebudú môcť so znalosťou veci určiť, či je program prispôsobený veku maloletých osôb, za ktoré sú zodpovední alebo ktoré môžu mať prístup k tomuto záznamu. Preto by existovalo väčšie riziko, že maloletá osoba bude mať prístup k programu, ktorý nie je vhodný pre jej vek. Vzhľadom na tieto úvahy nemožno od členského štátu požadovať, aby podriadil povinnosti klasifikácie a označovania iba programy, ktorých záznamy sa do tohto členského štátu skutočne dodávajú.

62

Okrem toho treba uviesť, že zásah do voľného pohybu záznamov audiovizuálnych programov na základe opatrenia, o aké ide vo veci samej, zrejme nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného týmto opatrením, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

63

V tejto súvislosti treba predovšetkým uviesť, že ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, fínsky zákonodarca obmedzil pôsobnosť sporného opatrenia prostredníctvom § 2 prvého odseku zákona o audiovizuálnych programoch a v § 9 až 11 tohto zákona stanovil niekoľko výnimiek z povinnosti klasifikácie a označovania audiovizuálnych programov.

64

Okrem toho zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že by konanie o klasifikácii podľa tohto zákona bolo ťažko dostupné, že by sa nemohlo uskutočniť v primeranej lehote alebo že by v prípade jeho zamietnutia rozhodnutie prijaté v tejto súvislosti nepodliehalo súdnemu preskúmaniu. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby to overil (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. februára 2008, Dynamic Medien, C‑244/06, EU:C:2008:85, body 50 a 51).

65

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať takto:

66

Vzhľadom na odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku nie je potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku.

67

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:

Články 34 a 36 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia právnej úprave členského štátu, ktorá s cieľom chrániť maloletých pred audiovizuálnym obsahom, ktorý by mohol byť škodlivý pre ich blaho a vývoj, vyžaduje, aby audiovizuálne programy, zaznamenané na fyzickom nosiči a uvádzané na trh prostredníctvom internetového obchodu, boli najprv predmetom overovacieho postupu a klasifikácie podľa vekových hraníc a zodpovedajúceho označenia v súlade s právom tohto členského štátu, a to aj v prípade, že tieto programy už boli predmetom podobného postupu, ako aj podobnej klasifikácie a označenia podľa práva iného členského štátu, za predpokladu, že takáto právna úprava je vhodná na zabezpečenie dosiahnutia tohto cieľa a neprekračuje rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie.

V tejto súvislosti okolnosť, že časť záznamov, ktoré môžu byť uvedené na trh v dotknutom členskom štáte z iného členského štátu, je vylúčená z pôsobnosti uvedenej právnej úpravy, nemá rozhodujúci význam za predpokladu, že takéto obmedzenie neohrozuje dosiahnutie sledovaného cieľa. Rozhodujúca nie je ani skutočnosť, že dotknutá vnútroštátna právna úprava nestanovuje výnimku z tejto požiadavky, ak možno preukázať, že kupujúci záznamu uvedeného v tejto právnej úprave je plnoletý.