1

Svojím odvolaním sa PV domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 30. januára 2020, PV/Komisia (T‑786/16 a T‑224/18, neuverejnený, ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2020:17), ktorým tento súd zamietol žaloby, ktoré podal PV a ktorými sa domáhal

2

Článok 1e ods. 2 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení uplatniteľnom na spor (ďalej len „služobný poriadok“) stanovuje:

„Úradníkom v aktívnom pracovnom pomere sú poskytnuté pracovné podmienky spĺňajúce príslušné zdravotné a bezpečnostné normy, ktoré sú aspoň rovnocenné s minimálnymi požiadavkami, uplatniteľnými podľa opatrení, schválených v týchto oblastiach podľa zmlúv.“

3

Článok 11a ods. 1 a 2 služobného poriadku stanovuje:

„1.   Ak nie je ďalej ustanovené inak, úradník sa pri vykonávaní svojich služobných povinností nesmie zaoberať záležitosťou, na ktorej má priamy alebo nepriamy osobný záujem, najmä rodinný a finančný, ktorý by mohol ohroziť jeho nezávislosť.

2.   Každý úradník, ktorému pri vykonávaní jeho služobných povinností pripadne zaoberať sa vyššie uvedenou záležitosťou, musí o tom ihneď informovať ustanovujúci orgán [menovací orgán – neoficiálny preklad]. Ustanovujúci orgán [menovací orgán – neoficiálny preklad] prijme všetky potrebné opatrenia, najmä môže zbaviť úradníka povinnosti, ktorá súvisí s touto záležitosťou.“

4

Článok 12a ods. 1 až 3 služobného poriadku stanovuje:

„1.   Úradníci sa musia zdržať všetkých foriem psychického alebo sexuálneho obťažovania.

2.   Úradník, ktorý bol obeťou psychického alebo sexuálneho obťažovania, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie. Úradník, ktorý predložil dôkaz o psychickom alebo sexuálnom obťažovaní, nemôže byť vystavený zaujatému zaobchádzaniu zo strany inštitúcie, ak tento úradník konal čestne.

3.   ‚Psychické obťažovanie‘ je každé nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia, opakuje sa alebo je systematické a spojené s fyzickým správaním, hovoreným alebo písaným slovom, gestami alebo inými úmyselnými činmi, a ktoré môžu poškodiť osobnosť, dôstojnosť alebo fyzickú alebo psychickú integritu osoby.“

5

Článok 21a ods. 1 a 2 služobného poriadku znie:

„1.   Úradník, ktorý dostane pokyny, ktoré pokladá za neštandardné alebo o ktorých sa domnieva, že by mohli viesť k vážnym problémom, informuje o tom svojho priameho nadriadeného, ktorý na informáciu, ak bola predložená písomne, musí odpovedať písomne. S výhradou článku 2 [odseku 2 – neoficiálny preklad], ak priamy nadriadený potvrdí platnosť pokynov a ak sa úradník domnieva, že uvedené potvrdenie nedostatočne reaguje na dôvody jeho obavy, úradník predloží otázku písomne nasledujúcemu vyššiemu nadriadenému orgánu. Ak tento orgán písomne potvrdí uvedené pokyny, úradník ich vykoná, ak nie sú zjavne nezákonné alebo ak neporušujú príslušné bezpečnostné normy.

2.   Ak priamy nadriadený uzná, že uvedené pokyny sa musia urýchlene vykonať, úradník ich vykoná, ak nie sú zjavne nezákonné alebo ak neporušujú platné bezpečnostn[é] normy. Priamy nadriadený je povinný na žiadosť úradníka vydať tieto pokyny písomne.“

6

Článok 23 prvý odsek služobného poriadku spresňuje:

„Výsady a imunity úradníkov sa udeľujú iba v záujme Únie. Pokiaľ Protokol o výsadách a imunitách neustanovuje inak, úradníci nie sú oslobodení od plnenia svojich súkromných povinností ani od dodržiavania platných zákonov a policajných predpisov.“

7

Článok 24 služobného poriadku znie:

„Únia pomôže každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností.

Spoločne a nerozdielne nahradia úradníkovi škodu, ktorú utrpel v týchto prípadoch, ak úradník túto škodu nespôsobil úmyselne alebo hrubou nedbanlivosťou a ak sa mu nepodarilo získať náhradu škody od osoby, ktorá ju spôsobila.“

8

Článok 25 prvý a druhý odsek služobného poriadku stanovuje:

„Úradníci môžu predkladať žiadosti týkajúce sa záležitostí, na ktoré sa vzťahuje tento Služobný poriadok, ustanovujúcemu orgánu svojej inštitúcie.

Každé rozhodnutie týkajúce sa konkrétneho jednotlivca, prijaté v súlade s týmto služobným poriadkom, sa bezodkladne písomne oznámi dotknutému úradníkovi. Každé rozhodnutie negatívne ovplyvňujúce úradníka musí uvádzať dôvody, na ktorých je založené.“

9

Článok 59 ods. 1 a 3 služobného poriadku stanovuje:

„1.   Úradník, ktorý predloží doklad o svojej neschopnosti plniť svoje povinnosti z dôvodu choroby alebo úrazu, má nárok na zdravotnú dovolenku.

Príslušný úradník čo najskôr informuje svoju inštitúciu o svojej pracovnej neschopnosti a zároveň oznámi svoju súčasnú adresu. Ak jeho neprítomnosť presiahne viac ako tri dni, predloží lekárske potvrdenie. … Ak tak neurobí a ak neposlanie potvrdenia nie je spôsobené dôvodmi, ktoré úradník nemôže ovplyvniť, pokladá sa neprítomnosť úradníka za neospravedlnenú.

Úradník môže byť kedykoľvek požiadaný, aby sa podrobil lekárskemu vyšetreniu, ktoré sprostredkuje inštitúcia. Ak sa vyšetrenie nemôže uskutočniť z dôvodov na strane úradníka, jeho neprítomnosť sa pokladá za neospravedlnenú odo dňa, keď sa toto vyšetrenie malo uskutočniť.

Ak sa počas vyšetrenia zistí, že úradník je schopný plniť svoje povinnosti, jeho neprítomnosť sa podľa nasledujúceho pododseku pokladá za neospravedlnenú odo dňa vyšetrenia.

Ak úradník pokladá závery lekárskeho vyšetrenia sprostredkovaného ustanovujúcim orgánom [menovacím orgánom – neoficiálny preklad] za nepodložené z lekárskeho hľadiska, môže on sám alebo lekár konajúci v jeho mene požiadať do dvoch dní inštitúciu, aby záležitosť bola predložená na posúdenie nezávislému lekárovi.

…

3.   Bez toho, aby tým bolo dotknuté uplatňovanie predpisov o disciplinárnom konaní a ak je to potrebné, každá neprítomnosť pokladaná za neospravedlnenú podľa odsekov 1 a 2 sa odpočíta z dovolenky za kalendárny rok príslušného úradníka. V prípade, že úradník už nemá nárok na dovolenku, stráca nárok na svoju mzdu za zodpovedajúce obdobie.“

10

Článok 6 ods. 5 prílohy IX k služobnému poriadku stanovuje:

„Príslušný úradník mať právo odmietnuť jedného z členov komisie do piatich dní od jej ustanovenia. Aj inštitúcia má právo odmietnuť jedného z členov komisie.

Členovia komisie v rovnakej lehote môžu požiadať o uvoľnenie z funkcie z legitímnych dôvodov a odstúpiť v prípade konfliktu záujmov.

…“

11

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 1 až 33 napadnutého rozsudku. Pre potreby tohto rozsudku ich možno zhrnúť takto.

12

PV, ktorý bol úradníkom Európskej únie od 16. júla 2007, pracoval na GR Komisie pre zamestnanosť, sociálne záležitosti a začlenenie do 30. septembra 2009.

13

Keďže sa PV považoval za obeť obťažovania, podal 5. augusta 2009 žiadosť o pomoc na základe článku 24 služobného poriadku. Toto konanie bolo ukončené 9. júna 2010 po skončení vyšetrovania vedeného vyšetrovacím a disciplinárnym úradom Komisie, ktorý dospel k záveru, že podmienky požadované článkom 12a ods. 3 služobného poriadku na kvalifikovanie určitého konania ako psychického obťažovania neboli splnené. PV bol 1. októbra 2009 preradený na GR Komisie pre rozpočet.

14

Dňa 1. apríla 2013 bol PV zaradený na oddelenie pre rozpočtové a finančné hospodárenie GR pre tlmočníctvo.

15

Dňa 12. novembra 2013 podal vedúci tohto oddelenia disciplinárnu sťažnosť proti PV, pričom poukázal na problémy týkajúce sa správania, neuplatňovania platných postupov a nedostatku výkonnosti.

16

V období od 8. mája 2014 do 31. júla 2016 nechodil PV do práce, pretože sa považoval za obeť psychického obťažovania.

17

V dňoch 27. júna a 10. októbra 2014 posudkový lekár Komisie vydal lekárske posudky uvádzajúce, že PV je opäť práceschopný. PV bol následne predvolaný na kontrolné lekárske vyšetrenia a na tieto predvolania nereagoval.

18

Keďže generálny riaditeľ GR pre tlmočníctvo považoval neprítomnosť PV za neospravedlnenú, prijal viacero rozhodnutí o zrážke zo mzdy PV.

19

PV 23. decembra 2014 podal druhú žiadosť o pomoc na základe článku 24 služobného poriadku. MO rozhodnutím z 12. marca 2015 rozhodol, že neexistujú nijaké dôkazy o psychickom obťažovaní PV, a dospel k záveru, že uplatnenie naliehavých opatrení spočívajúcich v preradení nie je odôvodnené.

20

Dňa 10. júla 2015 Komisia začala disciplinárne konanie CMS 13/087 voči PV z dôvodu jeho opakovaného porušovania disciplíny pri vykonávaní služobných povinností, nevhodného správania a neospravedlnených neprítomností.

21

Rozhodnutiami z 31. mája a 5. júla 2016 generálny riaditeľ GR pre tlmočníctvo konštatoval, že neprítomnosť PV v období od 5. februára do 31. marca 2016 a od 4. apríla do 31. mája 2016 sa považuje za neoprávnenú a rozhodol o pozastavení vyplácania mzdy PV. Sťažnosti, ktoré PV podal proti tomuto rozhodnutiu, MO zamietol rozhodnutím z 28. novembra 2016.

22

Rozhodnutím z 11. júla 2016 MO rozhodol o pozastavení vyplácania mzdy MO od 1. júla 2016. Sťažnosť, ktorú PV podal proti tomuto rozhodnutiu, MO zamietol rozhodnutím zo 17. januára 2017.

23

Rozhodnutím MO z 26. júla 2016, prijatým v nadväznosti na disciplinárne konanie CMS 13/087, bol PV odvolaný z funkcie s účinnosťou od 1. augusta 2016 (ďalej len „rozhodnutie o odvolaní z funkcie z 26. júla 2016“). Sťažnosť, ktorú PV podal proti tomuto rozhodnutiu, MO zamietol rozhodnutím z 2. februára 2017.

24

Oznámením z 31. júla 2016 generálny riaditeľ GR pre tlmočníctvo oznámil PV svoj zámer považovať jeho neprítomnosť za neoprávnenú za obdobie od 2. júna do 31. júla 2016 a uplatniť zrážky z jeho mzdy. Sťažnosť, ktorú PV podal proti tomuto oznámeniu, MO zamietol rozhodnutím zo 17. januára 2017.

25

Listom o predbežnom informovaní z 21. septembra 2016 PMO informoval PV, že je povinný zaplatiť dlh voči Komisii vo výške 42704,74 eura, ktorý zodpovedá jeho neospravedlnenej neprítomnosti. Sťažnosť, ktorú PV podal proti tomuto rozhodnutiu, MO zamietol rozhodnutím zo 17. januára 2017.

26

Dňa 24. júla 2017 MO vzal svoje rozhodnutie o odvolaní z 26. júla 2016 späť a PV bol oznámením generálneho riaditeľa GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť informovaný, že 16. septembra 2017 bude opätovne zaradený na pracovné miesto na oddelenie pre informačné a konferenčné systémy GR pre tlmočníctvo. Sťažnosť, ktorú PV podal proti rozhodnutiu o zrušení jeho odvolania z funkcie, bola zamietnutá rozhodnutím MO z 15. januára 2018.

27

Oznámením z 12. septembra 2017 riaditeľ PMO započítal sumy, na ktoré mal PV nárok za obdobie, počas ktorého bol odvolaný z funkcie, v rámci jeho dlhov voči Komisii, na základe čoho bola PV vyplatená suma vo výške 9550 eur. Sťažnosť, ktorú PV podal proti tomuto oznámeniu, MO zamietol rozhodnutím z 9. marca 2018.

28

Dňa 20. septembra 2017 bol PV informovaný, že jeho neprítomnosť od 16. septembra 2017 sa považuje za neoprávnenú.

29

Dňa 6. októbra 2017 Komisia začala disciplinárne konanie CMS 17/025 z dôvodu tých istých výhrad, ako sú výhrady uvedené v disciplinárnom konaní CMS 13/087. Sťažnosť, ktorú podal PV proti začatiu nového disciplinárneho konania, bola zamietnutá rozhodnutím MO z 2. mája 2018.

30

Dňa 13. októbra 2017 prijal generálny riaditeľ GR pre tlmočníctvo rozhodnutie o pozastavení vyplácania mzdy PV od 1. októbra 2017.

31

E‑mailom z 15. novembra 2017 bol PV vyzvaný, aby sa zúčastnil na hodnotení VS 2016. Sťažnosť, ktorú PV podal proti tejto výzve, MO zamietol rozhodnutím zo 16. marca 2018.

32

E‑mailom z 22. februára 2018 bol PV vyzvaný, aby sa zúčastnil na hodnotení VS 2017. Sťažnosť, ktorú PV podal proti tejto výzve, MO zamietol rozhodnutím z 20. júna 2018.

33

Rozhodnutím z 21. októbra 2019, prijatým v nadväznosti na disciplinárne konanie CMS 17/025, Komisia odvolala PV z funkcie (ďalej len „rozhodnutie o odvolaní z funkcie z 21. októbra 2019“). Toto odvolanie z funkcie nadobudlo účinnosť 1. novembra 2019.

34

PV návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. decembra 2017 po tom, čo predseda Všeobecného súdu vyhovel jeho žiadosti o poskytnutie právnej pomoci, podal na Všeobecný súd žalobu zapísanú pod číslom T‑786/16, v prvom rade o zrušenie sporných aktov uvedených v bode 1 prvej a druhej zarážke tohto rozsudku. PV v druhom rade navrhoval, aby bola Komisii uložená povinnosť zaplatiť sumu vo výške 889000 eur a sumu vo výške 132828,67 eura ako náhradu nemajetkovej a majetkovej ujmy, ktorá mu bola údajne spôsobená.

35

Na podporu tejto žaloby PV uviedol päť žalobných dôvodov založených v podstate na porušení po prvé článku 12a služobného poriadku, po druhé článkov 21a a 23 služobného poriadku, po tretie zásady starostlivosti a článku 24 služobného poriadku, po štvrté článkov 59 a 60 služobného poriadku, ako aj po piate článku 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

36

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 11. apríla 2018 podal PV na Všeobecný súd žalobu zapísanú pod číslom T‑224/18, ktorou sa domáhal v prvom rade toho, aby Všeobecný súd určil, že PV bol obeťou psychického obťažovania, v druhom rade zrušenia sporných aktov uvedených v bode 1 štvrtej zarážke tohto rozsudku, ako aj po tretie toho, aby bola Komisii uložená povinnosť zaplatiť v prvom rade sumu vo výške 98000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a sumu vo výške 23190,44 eura ako náhradu majetkovej ujmy, a subsidiárne sumu vo výške 7612,87 eura ako náhradu majetkovej ujmy, ktorá mu bola údajne spôsobená.

37

Na podporu tejto žaloby PV uviedol sedem žalobných dôvodov založených v podstate na porušení po prvé článku 12a služobného poriadku, po druhé článkov 21a a 23 služobného poriadku, po tretie článku 11a služobného poriadku a článku 41 Charty, po štvrté zásady starostlivosti, po piate, zásady výnimky nevykonania a zásady zákonnosti, po šieste zásady ne bis in idem a po siedme článku 41 Charty.

38

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol obe žaloby, ktoré podal PV.

39

Všeobecný súd po prvé v bodoch 67 až 130 tohto rozsudku zamietol ako neprípustné návrhy PV, ktorými navrhoval, aby Všeobecný súd učil, že bol obeťou psychického obťažovania, ako aj návrhy na zrušenie najmä rozhodnutia o odvolaní z 26. júla 2016, disciplinárnych konaní CMS 13/087 a CMS 17/025 a rozhodnutí, ktorých zrušenie subsidiárne navrhuje vo veci T‑786/16.

40

Všeobecný súd po druhé v bodoch 131 a 132 toho istého rozsudku konštatoval, že nie je potrebné preskúmať piaty žalobný dôvod uvedený vo veci T‑786/16, ani šiesty a siedmy žalobný dôvod uvedený vo veci T‑224/18, keďže tieto žalobné dôvody boli uvedené na podporu návrhov na zrušenie prvého a druhého disciplinárneho konania, ktoré boli vyhlásené za neprípustné.

41

Všeobecný súd po tretie v bodoch 135 až 248 napadnutého rozsudku zamietol ostatné žalobné dôvody.

42

Na tieto účely na jednej strane v bode 173 tohto rozsudku konštatoval, že skutočnosti spočívajúce v psychickom obťažovaní, uvádzané PV, neboli z právneho hľadiska dostatočne preukázané.

43

Všeobecný súd na druhej strane v bodoch 177 až 241 uvedeného rozsudku zamietol žalobné dôvody PV založené na porušení článkov 11a, 21a, 23, 24, 59 a 60 služobného poriadku, ako aj zásad zákonnosti, starostlivosti a výnimky nevykonania.

44

Všeobecný súd po štvrté v bodoch 249 až 255 toho istého rozsudku zamietol návrhy PV na náhradu škody z dôvodu, že tieto návrhy sa v podstate zakladajú na údajnej nezákonnosti rozhodnutí, ktoré sú predmetom žalôb o neplatnosť, a že PV nepreukázal nezákonnosť týchto rozhodnutí.

45

PV svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor,

46

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

47

PV na podporu svojho odvolania uvádza desať odvolacích dôvodov založených po prvé na porušení článkov 72 a 270 ZFEÚ a článku 23 služobného poriadku, po druhé na porušení článku 4 ZEÚ, článku 41 Charty a článku 11a služobného poriadku, po tretie na porušení zásady fraus omnia corrumpit a článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, po štvrté na porušení článkov 1, 3, 4, 31 a 41 Charty, ako aj článku 1e a 12a služobného poriadku, po piate na nesprávnom výklade článku 59 služobného poriadku a na porušení interného rozhodnutia Komisie, po šieste na porušení zásady výnimky nevykonania, po siedme na porušení článku 41 Charty a článku 25 služobného poriadku, po ôsme na skreslení skutkového stavu, po deviate na porušení článku 15 Charty, ako aj po desiate na porušení zákazu rozhodnúť ultra petita.

48

Svojím prvým odvolacím dôvodom PV spochybňuje posúdenie Všeobecného súdu v bodoch 184 a 185 napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o jeho argumentáciu založenú na porušení článkov 21a a 23 služobného poriadku.

49

Všeobecný súd sa po prvé dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 184 tohto rozsudku rozhodol, že iba odsudzujúci rozsudok umožňuje preukázať skutočnosti spočívajúce v psychickom obťažovaní alebo uvádzaní nepravdivých tvrdení a že uznesenie o vykonaní dokazovania je úplne irelevantné v rámci preskúmania dôvodnosti takýchto skutočností.

50

Všeobecný súd po druhé porušil článok 270 ZFEÚ, keď v bode 185 uvedeného rozsudku rozhodol, že pracovnoprávny vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou sa riadi výlučne služobným poriadkom, zatiaľ čo ostatné zdroje práva sú relevantné, najmä trestné právo členského štátu, na ktorého území pracuje dotknutý zamestnanec. Každý trestný čin, ktorého sa dopustil zamestnanec, akým je psychické obťažovanie, falšovanie verejných listín alebo korupcia, ktoré je sankcionované belgickým Trestným zákonníkom, predstavuje tiež porušenie článku 23 služobného poriadku. Uznesenia vydané belgickým vyšetrujúcim sudcom v nadväznosti na sťažnosti podané PV proti viacerým úradníkom umožňujú preukázať, že takéto trestné činy boli spáchané. Všeobecný súd tým, že nezohľadnil dôkazy, na ktorých sa zakladajú tieto súdne rozhodnutia, porušil tiež článok 2 ZEÚ, ako aj článok 67 ods. 3 ZFEÚ.

51

Všeobecný súd po tretie skreslil skutkové okolnosti, keď nezohľadnil viaceré rozhodujúce skutočnosti. Všeobecný súd v prvom rade nezohľadnil uznesenia, ktoré boli prijaté belgickým vyšetrujúcim sudcom, aby vypočul niektorých úradníkov Komisie, ktorí sa podieľali na prijatí niektorých sporných aktov, hoci uznesenia boli prijaté na základe procesného režimu, ktorý preukazuje, že tieto osoby sú považované za podozrivé zo spáchania uvádzaných trestných činov. Všeobecný súd mal ďalej zohľadniť zaistenie disciplinárneho spisu CMS 17/025, ku ktorému došlo 19. septembra 2018 belgickým vyšetrujúcim sudcom, ako dôkaz dokazujúci spáchanie trestného činu falšovania verejných listín. Napokon sfalšovaný podpis, ktorý je uvedený v rozhodnutí o zrážke zo mzdy z 15. septembra 2016, mal viesť Všeobecný súd k uplatneniu zásady fraus omnia corrumpit.

52

Okrem toho Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti, keď v bode 184 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia na pojednávaní uviedla, bez toho, aby to PV spochybnil, že belgické súdy uložili PV povinnosť zaplatiť posudkovému lekárovi Komisie sumu 25000 eur ako náhradu. PV totiž nebola uložená povinnosť zaplatiť takúto sumu ako náhradu. Tribunal correctionnel de Bruxelles (Trestný súd Brusel, Belgicko) však konštatoval neprípustnosť priamej žaloby proti posudkovému lekárovi Komisie a uložil PV povinnosť zaplatiť trovy konania vo výške 440 eur.

53

Komisia sa domnieva, že ôsmy odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

54

Pokiaľ ide po prvé o nesprávne právne posúdenie, na ktoré poukazuje PV v súvislosti s konštatovaním Všeobecného súdu uvedeným v bode 184 napadnutého rozsudku, treba uviesť, že PV vytýka Všeobecnému súdu jednak to, že konštatoval, že iba odsudzujúci rozsudok umožňuje preukázať psychické obťažovanie alebo uvádzanie nepravdivých tvrdení, a jednak to, že konštatoval, že uznesenie o vykonaní dokazovania je v rámci preskúmania skutkového stavu úplne irelevantné.

55

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že Všeobecný súd v tomto bode 184 správne usúdil, že akty, ktoré neobsahujú konečné konštatovanie skutkov predstavujúcich uvádzanie nepravdivých údajov alebo obťažovania, svojou povahou samy osebe neumožňujú preukázať tieto skutočnosti.

56

V druhom rade tvrdenie PV, podľa ktorého Všeobecný súd v bode 184 napadnutého rozsudku konštatoval, že uznesenie o vykonaní dokazovania nie je vôbec relevantné na účely preukázania skutkov spočívajúcich v psychickom obťažovaní alebo uvádzaní nepravdivých údajov, vyplýva z nesprávneho výkladu tohto bodu 184.

57

Všeobecný súd totiž tým, že v uvedenom bode 184 konštatoval, že ani jedna zo skutočností, ktoré PV kvalifikoval ako psychické obťažovanie alebo uvádzanie nepravdivých tvrdení, nebola takto kvalifikovaná, ani nebola predmetom odsudzujúceho rozsudku v trestnom konaní vydaného belgickým súdom, dospel k záveru, že uznesenia prijaté v rámci trestného vyšetrovacieho konania, na ktoré sa odvoláva PV, samy osebe neumožňovali preukázať tieto skutočnosti, a teda neboli rozhodujúce v rámci tohto posúdenia.

58

V dôsledku toho argumentácia PV, podľa ktorej sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia v tom istom bode 184, nie je dôvodná.

59

Po druhé, pokiaľ ide o výklad článku 270 ZFEÚ, ktorý podal Všeobecný súd v bode 185 napadnutého rozsudku, ktorým na základe tohto ustanovenia odmietol akúkoľvek relevantnosť vnútroštátneho práva pri preskúmaní tvrdení PV týkajúcich sa porušenia článkov 21a a 23 služobného poriadku, treba uviesť, že článok 270 ZFEÚ stanovuje, že Súdny dvor má právomoc rozhodovať všetky spory medzi Úniou a jej zamestnancami v medziach a za podmienok stanovených služobným poriadkom a podmienkami zamestnávania ostatných zamestnancov Únie.

60

Z tohto ustanovenia vyplýva, že každý spor medzi úradníkom alebo zamestnancom Únie a inštitúciou, ktorej je zamestnancom, ktorý má svoj pôvod v pracovnoprávnom vzťahu spájajúcom dotknutú osobu s touto inštitúciou, patrí do výlučnej právomoci Súdneho dvora [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, OH (Imunita voči právomoci súdov), C‑758/19, EU:C:2021:603, body 24 a 34].

61

Naproti tomu zo znenia článku 270 ZFEÚ nijako nevyplýva, že by sa pracovnoprávny vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou riadil výlučne služobným poriadkom.

62

Na jednej strane, ako uviedol generálny advokát v bodoch 62 až 71 svojich návrhov, sa totiž na pracovnoprávny vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou uplatňujú iné ustanovenia práva Únie vyplývajúce z primárneho, ako aj sekundárneho práva.

63

Na druhej strane niektoré ustanovenia služobného poriadku obsahujú odkazy na vnútroštátne právo členských štátov.

64

Platí to najmä pre články 21a a 23 služobného poriadku, na ktoré sa odvoláva PV na podporu svojich žalôb o neplatnosť.

65

Článok 23 služobného poriadku týkajúci sa výsad a imunít, ktoré požívajú úradníci, vo svojom prvom odseku spresňuje, že dotknuté osoby nie sú oslobodené od dodržiavania platných zákonov a policajných predpisov. Z tohto ustanovenia teda vyplýva, že úradníci sú povinní dodržiavať zákony prijaté členským štátom ich miesta výkonu práce, ktoré má dodržiavať každý, kto sa nachádza na jeho území, čo zahŕňa aj trestné právo tohto členského štátu.

66

Takisto článok 21a ods. 1 služobného poriadku stanovuje, že úradník nevykoná pokyn, ktorý je zjavne nezákonný alebo je v rozpore s príslušnými bezpečnostnými normami. Toto ustanovenie v spojení s článkom 23 prvým odsekom služobného poriadku teda umožňuje úradníkovi odmietnuť vykonať pokyn, ktorý dostal, s odvolaním sa na porušenie trestného práva členského štátu svojho miesta výkonu práce, ku ktorému by viedlo vykonanie tohto pokynu.

67

Z týchto úvah vyplýva, že Všeobecný súd sa z právneho hľadiska dopustil nesprávneho posúdenia, keď v bode 185 napadnutého rozsudku rozhodol, že pracovnoprávny vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou sa riadi výlučne služobným poriadkom, čím tak na základe článku 270 ZFEÚ odmietol akúkoľvek relevantnosť vnútroštátneho trestného práva.

68

Platí však, že ak odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výrok sa napriek tomu javí ako dôvodný z iných právnych dôvodov, odvolanie sa musí zamietnuť (rozsudok z 25. februára 2021, Dalli/Komisia, C‑615/19 P, EU:C:2021:133, bod 165 a citovaná judikatúra).

69

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 21a služobného poriadku umožňuje úradníkovi odmietnuť vykonať pokyn, ak je tento pokyn zjavne nezákonný alebo v rozpore s príslušnými bezpečnostnými normami.

70

Z toho vyplýva, že na uvedené ustanovenie sa nemožno odvolávať na podporu žaloby o neplatnosť rozhodnutí, ktoré nenadväzujú na odmietnutie úradníka podriadiť sa pokynu, ktorý dostal.

71

Treba pritom konštatovať, že v prejednávanej veci ani jedno zo sporných rozhodnutí vo veciach T‑786/16 a T‑224/18 nenadväzuje na odmietnutie PV vykonať pokyn.

72

Pokiaľ ide o výhradu založenú na porušení článku 23 služobného poriadku, treba konštatovať, že samotné tvrdenie, že trestných činov sa dopustili úradníci, ktorí sa podieľali na prijatí sporných rozhodnutí, a že boli začaté trestné vyšetrovacie konania týkajúce sa týchto trestných činov, v rámci ktorých boli títo úradníci vypočutí, nepostačuje na preukázanie, že k takýmto trestným činom došlo pri prijímaní týchto rozhodnutí. V rozsahu, v akom sa argumentácia PV, ktorej sa týka bod 185 napadnutého rozsudku, zakladá na takýchto nepodložených tvrdeniach, mala byť v každom prípade odmietnutá ako nedôvodná.

73

Tvrdenie založené na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd v tomto bode 185, sa preto musí zamietnuť ako neúčinné.

74

Pokiaľ ide o tvrdenie PV, podľa ktorého Všeobecný súd porušil článok 2 ZEÚ a článok 67 ods. 3 ZFEÚ tým, že nezohľadnil dôkazy, na ktorých sa zakladajú uznesenia vydané belgickým vyšetrujúcim sudcom a ktoré predložil PV, stačí uviesť, že cieľom ani účinkom týchto ustanovení nie je určiť pravidlá týkajúce sa posúdenia skutkových okolností a dôkazov súdom Únie.

75

Pokiaľ ide po tretie o tvrdenie PV, podľa ktorého Všeobecný súd sa dopustil „skreslenia z dôvodu opomenutia“, treba uviesť, že hoci sa argumentácia rozvinutá PV v rámci jeho prvého odvolacieho dôvodu týka bodov 184 a 185 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd v tomto bode 185 nevykonal skutkové zistenia, a tak argumentáciu PV založenú na skreslení skutkových okolností treba chápať tak, že sa týka spochybnenia skutkových okolností uvedených v bode 184 tohto rozsudku.

76

V uvedenom bode 184 Všeobecný súd najmä konštatoval, že ani jedna zo skutočností, ktoré PV kvalifikoval ako psychické obťažovanie alebo uvádzanie nepravdivých tvrdení, tak nebola kvalifikovaná, ani nebola predmetom odsudzujúceho rozsudku vydaného belgickým vnútroštátnym súdom v trestnom konaní. Takisto uviedol, že sťažnosti, ktoré PV podal na belgické súdy, viedli k trestným konaniam.

77

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z článku 256 ZFEÚ, ako aj článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie sa obmedzuje len na právne otázky. Všeobecný súd je preto ako jediný oprávnený zistiť a posúdiť relevantný skutkový stav, ako aj posúdiť dôkazy. Posúdenie tohto skutkového stavu a dôkazov teda s výnimkou prípadu ich skreslenia nepredstavuje právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania (rozsudok z 21. októbra 2021, Parlament/UZ, C‑894/19 P, EU:C:2021:863, bod 46 a citovaná judikatúra).

78

O takéto skreslenie ide vtedy, ak sa posudzovanie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne bez toho, aby sa poukázalo na nové dôkazy. Toto skreslenie však musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov. Navyše, pokiaľ odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, musí presne uviesť údajne skreslené skutočnosti a preukázať chyby v analýze, ktoré podľa jeho posúdenia viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu (rozsudok z 27. februára 2020, Litva/Komisia, C‑79/19 P, EU:C:2020:129, bod 71 a citovaná judikatúra).

79

Vzhľadom na túto judikatúru by bolo možné skutkové zistenia Všeobecného súdu v bode 184 napadnutého rozsudku spochybniť len vtedy, ak by sa preukázalo, že z dokumentov predložených Všeobecnému súdu zjavne vyplýva, že tieto zistenia sú nepresné.

80

PV v prvom rade v tejto súvislosti uvádza viacero dôkazov, ktoré predložil v prvostupňovom konaní a ktoré Všeobecný súd údajne nezohľadnil.

81

Je pravda, že skutkové zistenia Všeobecného súdu uvedené v bode 184 napadnutého rozsudku sa zakladajú na okolnosti, že sťažnosti, ktoré PV podal na belgické súdy, viedli k začatiu trestných konaní prípade dvoch rozsudkov trestného senátu Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel, Belgicko) a iného rozsudku belgického súdu.

82

PV však tým, že len taxatívne vymedzil dokumenty, ktoré Všeobecný súd nepreskúmal, nepreukázal, že tieto dokumenty by mohli spochybniť posúdenie vykonané Všeobecným súdom v bode 184 tohto rozsudku, podľa ktorého ani jedna zo skutočností, ktoré PV označil za uvádzanie nepravdivých tvrdení alebo psychické obťažovanie, nebola takto kvalifikovaná, ani nebola predmetom odsudzujúceho rozsudku vydaného belgickým súdom v trestnom konaní.

83

Pokiaľ ide ďalej o uvádzané skreslenie vyjadrení Komisie na pojednávaní pred Všeobecným súdom, treba uviesť, že aj za predpokladu, že by Všeobecný súd nesprávne uviedol, že Komisia na tomto pojednávaní tvrdila, že belgické súdy uložili PV povinnosť zaplatiť posudkovému lekárovi Komisie sumu 25000 eur ako náhradu, aj keď PV mal v skutočnosti zaplatiť len sumu 440 eur, takáto chyba nemôže v každom prípade spochybniť posúdenie vykonané Všeobecným súdom v bode 184 napadnutého rozsudku a pripomenuté v bode 76 tohto rozsudku. Túto argumentáciu je preto potrebné zamietnuť ako neprípustnú.

84

Pokiaľ ide napokon o tvrdenie PV, podľa ktorého mal Všeobecný súd preskúmať, či údajný sfalšovaný podpis uvedený v rozhodnutí o zrážke zo mzdy z 15. septembra 2016 bráni uplatneniu zásady fraus omnia corrumpit, treba pripomenúť, že v rámci odvolania sa preskúmanie Súdneho dvora obmedzuje len na posúdenie právneho riešenia žalobných dôvodov a tvrdení prejednávaných pred Všeobecným súdom. Účastník konania preto nemôže predložiť po prvýkrát Súdnemu dvoru dôvody a tvrdenia, ktoré predtým neboli predložené Všeobecnému súdu (rozsudok z 18. marca 2021, Pometon/Komisia, C‑440/19 P, EU:C:2021:214, bod 51 a citovaná judikatúra).

85

V prejednávanej veci sa PV v prvostupňovom konaní odvolával na zásadu fraus omnia corrumpit iba na podporu návrhu na zrušenie disciplinárneho konania CMS 17/025, a tak výhradu založenú na porušení tejto zásady treba považovať za neprípustnú, pokiaľ ide o ostatné sporné akty uvedené v rámci prvého odvolacieho dôvodu, akým je rozhodnutie o zrážke zo mzdy z 15. septembra 2016.

86

Pokiaľ ide o disciplinárne konanie CMS 17/025, keďže Všeobecný súd v bode 94 napadnutého rozsudku vyhlásil návrhy na zrušenie tohto disciplinárneho konania za neprípustné, pričom PV toto posúdenie vo svojom odvolaní nespochybnil, nemožno Všeobecnému súdu platne vytýkať, že pri posúdení týchto návrhov nepreskúmal tvrdenie založené na porušení zásady fraus omnia corrumpit, a tak argumentáciu PV založenú na tvrdení, že Všeobecný súd neposúdil uvádzané porušenie tejto zásady, treba zamietnuť ako nedôvodnú.

87

Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

88

V rámci svojho druhého odvolacieho dôvodu PV na jednej strane tvrdí, že konštatovanie Všeobecného súdu v bode 184 napadnutého rozsudku, podľa ktorého ani jedna zo skutočností, ktoré PV kvalifikoval ako psychické obťažovanie alebo ako uvádzanie nepravdivých tvrdení, nebola ako taká kvalifikovaná, ani nebola predmetom odsudzujúceho rozsudku vydaného belgickým vnútroštátnym súdom v trestnom konaní, vyplýva zo systematickej „sabotáže“ trestného vyšetrovania Komisiou, čím porušila právo PV na spravodlivé súdne konanie. Táto inštitúcia údajne zneužila funkčnú imunitu tým, že systematicky odmietala povoliť výsluch úradníkov vyšetrovacím sudcom v rozpore so zásadou lojálnej spolupráce stanovenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ, hoci neboli spochybnené akty orgánu verejnej moci. Okrem toho Komisia a niektorí z jej úradníkov zasiahli do trestného vyšetrovania vedeného belgickými orgánmi, čím porušili článok 72 ZFEÚ, článok 23 služobného poriadku, ako aj právo, ktoré článok 41 Charty priznáva PV ako poškodenej strane v rámci týchto trestných konaní.

89

Na druhej strane Všeobecný súd údajne skreslil spis tým, že v bode 192 napadnutého rozsudku zamietol výhradu založenú na porušení článku 11a služobného poriadku z dôvodu, že samotné trestné oznámenie, ktoré PV podal proti členom MO, ktorí boli poverení prijať rozhodnutia voči nemu, nemôže postačovať na to, aby sa tieto osoby nachádzali v situácii konfliktu záujmov, zatiaľ čo viaceré trestné oznámenia podané PV viedli k začatiu trestného konania. Podľa PV mala táto okolnosť viesť Všeobecný súd ku konštatovaniu, že títo členovia MO sa nachádzali v situácii konfliktu záujmov v rámci disciplinárneho konania CMS 17/025, ako aj pri prijatí rozhodnutia o odvolaní z funkcie z 21. októbra 2019. Všeobecný súd mal preto dospieť k záveru o porušení článku 41 Charty, článku 11a služobného poriadku a článku 6 ods. 5 prílohy IX k služobnému poriadku.

90

Komisia zastáva názor, že druhý odvolací dôvod treba zamietnuť.

91

Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie, že Komisia systematicky zneužívala funkčnú imunitu a zasahovala do trestných vyšetrovaní v Belgicku, treba uviesť, že PV pred Všeobecným súdom iba tvrdil, že nesúhlas bývalého generálneho tajomníka Komisie s výsluchom osoby, ktorá sa podieľala na prijatí niektorých sporných aktov, by mohol predstavovať porušenie zásady lojálnej spolupráce.

92

Toto tvrdenie sa preto musí zamietnuť ako neprípustné v súlade s judikatúrou Súdneho dvora citovanou v bode 84 tohto rozsudku v rozsahu, v akom sa opiera o iné údajné odmietnutie výsluchu a údajné zásahy do trestných vyšetrovaní v Belgicku.

93

Pokiaľ ide o tvrdenie založené na porušení zásady lojálnej spolupráce z dôvodu, že bývalý generálny tajomník Komisie nedal súhlas na výsluch osoby, ktorá sa podieľala na prijatí niektorých sporných aktov, treba uviesť, že prvá veta bodu 184 napadnutého rozsudku len vedie ku konštatovaniu, že ani jedna zo skutočností, ktoré PV kvalifikoval ako psychické obťažovanie alebo šírenie nepravdivých informácií, nebola tak kvalifikovaná, ani nebola predmetom odsudzujúceho rozsudku vydaného belgickým súdom v trestnom konaní. Keďže takéto konštatovanie neobsahuje nijaké posúdenie zákonnosti tejto námietky, treba konštatovať, že argumentácia PV vychádza z nesprávneho výkladu tejto vety napadnutého rozsudku, a preto musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

94

Pokiaľ ide po druhé o pochybenia, ktorých sa údajne dopustil Všeobecný súd v bode 192 napadnutého rozsudku, treba uviesť, že argumentácia PV týkajúca sa porušenia článku 11a služobného poriadku sa týka disciplinárneho konania CMS 17/025 a rozhodnutia o odvolaní z 21. októbra 2019.

95

Ako však bolo uvedené v bode 86 tohto rozsudku, Všeobecný súd vyhlásil návrhy na zrušenie tohto disciplinárneho konania za neprípustné bez toho, aby PV toto posúdenie vo svojom odvolaní spochybnil. Okrem toho návrhy PV v rámci jeho odvolaní vo veciach T‑786/16 a T‑224/18 sa netýkajú rozhodnutia o odvolaní z funkcie z 21. októbra 2019.

96

Argumentácia založená na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd v bode 192 tohto rozsudku, je preto neúčinná.

97

Z toho vyplýva, že druhý odvolací dôvod treba zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

98

V rámci svojho tretieho odvolacieho dôvodu PV tvrdí, že Všeobecný súd „z nedbanlivosti skreslil skutkové okolnosti“ a porušil povinnosť odôvodnenia, ktorá vyplýva z článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie tým, že nepreskúmal uplatnenie zásady fraus omnia corrumpit na disciplinárne konanie CMS 17/025 z dôvodu, že v tomto konaní bolo použité rozhodnutie, na ktorom je uvedený sfalšovaný podpis.

99

Preskúmanie tejto zásady malo viesť Všeobecný súd k zrušeniu administratívneho vyšetrovania, disciplinárneho konania CMS 17/025 a viacerých rozhodnutí týkajúcich sa mzdy PV.

100

Komisia tvrdí, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť.

101

Je potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora citovanou v bode 84 tohto rozsudku účastník konania nemôže v rámci odvolania uviesť po prvýkrát pred Súdnym dvorom dôvody alebo tvrdenia, ktoré neuviedol v konaní pred Všeobecným súdom.

102

V prejednávanej veci sa PV v prvostupňovom konaní odvolával na zásadu fraus omnia corrumpit iba v súvislosti s disciplinárnym konaním CMS 17/025. Tretí odvolací dôvod sa preto musí považovať za neprípustný v rozsahu, v akom Všeobecnému súdu vytýka, že neuplatnil uvedenú zásadu vo vzťahu k rozhodnutiam týkajúcim sa mzdy PV.

103

Pokiaľ ide o disciplinárne konanie CMS 17/025, ako bolo uvedené v bode 86 tohto rozsudku, Všeobecný súd v bode 94 napadnutého rozsudku vyhlásil návrhy na zrušenie tohto konania za neprípustné, pričom toto posúdenie nebolo v odvolaní spochybnené. V dôsledku toho nemožno Všeobecnému súdu platne vytýkať, že z vecnej stránky nerozhodol o uplatnení zásady fraus omnia corrumpit. Výhradu PV založenú na opomenutí rozhodnúť o uplatnení zásady fraus omnia corrumpit treba teda zamietnuť ako nedôvodnú.

104

Z toho vyplýva, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

105

Svojím piatym odvolacím dôvodom, ktorý je v podstate rozdelený na tri časti a ktorý treba preskúmať ako štvrtý v poradí, PV tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil viacerých nesprávnych posúdení tým, že zamietol jeho argumentáciu týkajúcu sa porušenia článku 59 služobného poriadku a uvádzania nepravdivých tvrdení Komisiou.

106

V rámci druhej časti svojho piateho odvolacieho dôvodu, ktorú treba preskúmať ako prvú v poradí, PV tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkový stav a v bodoch 112 až 116 napadnutého rozsudku z právneho hľadiska nesprávne posúdil argumentáciu, podľa ktorej z toho, že Komisia uviedla nepravdivé tvrdenia v podobe lekárskych posudkov vydaných posudkovým lekárom inštitúcie, vyplýva ničotnosť sporných aktov.

107

Po prvé Všeobecný súd nemohol v bode 114 tohto rozsudku platne konštatovať, že okolnosť, že niektoré správy o nedostavení sa boli nazvané „lekárske posudky“, vyplývala z redakčnej chyby vyplývajúcej z nedbanlivosti. PV tvrdí, že vzhľadom na počet lekárskych posudkov posudkového lekára Komisie nemožno hovoriť o nedbanlivosti. Konanie tohto lekára sa naopak musí považovať za úmyselné.

108

Po druhé sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v tomto bode 114 konštatoval, že táto redakčná chyba bola objasnená a neskôr opravená. PV tvrdí, že predmetné lekárske posudky neboli opravené, a tak údajná nezákonnosť pretrvávala. Všeobecný súd okrem toho nespresnil, akým spôsobom boli tieto lekárske posudky opravené.

109

Toto nesprávne právne posúdenie viedlo Všeobecný súd v bodoch 115 a 116 napadnutého rozsudku k nesprávnemu záveru, že údajné protiprávne konanie nie je zjavné a dostatočne závažné na to, aby sporné akty vyhlásil za neexistujúce.

110

Po tretie sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 114 tohto rozsudku konštatoval, že správa posudkového lekára o nedostavení sa nie je aktom spôsobujúcim ujmu a že takúto správu nemožno napadnúť žiadosťou, aby bola záležitosť predložená na posúdenie nezávislému lekárovi podľa článku 59 ods. 1 piateho pododseku služobného poriadku. Obe podmienky vyžadované týmto ustanovením, a to existencia záverov lekárskeho vyšetrenia a nepodloženosť tohto záveru z lekárskeho hľadiska, sú totiž splnené, pokiaľ ide o stanoviská, ako aj sporné správy posudkového lekára. Tieto akty by preto mali byť zrušené, pretože posudkový lekár bezdôvodne zamietol žiadosti o posúdenie nezávislým lekárom, ktoré podal PV.

111

Komisia tvrdí, že druhú časť piateho žalobného dôvodu treba zamietnuť.

112

Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenia, ktorých sa dopustil Všeobecný súd v bode 114 napadnutého rozhodnutia, treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že za „napadnuteľné akty“ v zmysle článku 263 ZFEÚ sa považujú všetky opatrenia prijímané inštitúciami bez ohľadu na ich formu, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky (rozsudok zo 6. októbra 2021, Tognoli a i./Parlament, C‑431/20 P, EU:C:2021:807, bod 33, ako aj citovaná judikatúra).

113

Súdny dvor tiež spresnil, že dočasné opatrenia, ktorých cieľom je pripraviť v rámci konania pozostávajúceho z viacerých fáz konečné rozhodnutie, v zásade nepredstavujú akty, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť (rozsudok zo 6. októbra 2021, Tognoli a i./Parlament, C‑431/20 P, EU:C:2021:807, bod 35, ako aj citovaná judikatúra).

114

V prejednávanej veci, ako v podstate uviedol Všeobecný súd v bode 114 napadnutého rozsudku, správy posudkového lekára o nedostavení sa predstavujú predbežné opatrenia, ktoré nemajú samostatné právne účinky a ktoré môžu byť prípadne napadnuté v rámci žalôb podaných proti rozhodnutiam prijatým na ich základe.

115

Z toho vyplýva, že tvrdenie PV, podľa ktorého sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v tomto bode 114 rozhodol, že správa o nedostavení sa nepredstavuje akt spôsobujúci ujmu, musí byť zamietnuté ako nedôvodné.

116

Okrem toho, keďže z predchádzajúcich úvah vyplýva, že správy o nedostavení sa nepredstavujú napadnuteľné akty v zmysle článku 263 ZFEÚ, je potrebné zamietnuť tvrdenie PV založené na porušení článku 59 ods. 1 piateho pododseku služobného poriadku ako v každom prípade neúčinné.

117

To isté platí, pokiaľ ide o ostatné nesprávne právne posúdenia, na ktoré poukazuje PV v rámci druhej časti piateho odvolacieho dôvodu.

118

Aj za predpokladu, že by sa Všeobecný súd v bode 114 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že redakčná chyba, ktorá sa dotkla niektorých správ o nedostavení sa, bola objasnená a opravená, treba uviesť, že na jednej strane tieto správy o nedostavení sa nepredstavujú samy osebe akty, ktoré možno napadnúť v zmysle článku 263 ZFEÚ, a na druhej strane, že takáto chyba nemôže, pokiaľ ide o sporné akty, ktoré boli prijaté v súvislosti s týmito správami o nedostavení sa, spochybniť konštatovanie Všeobecného súdu v bode 115 tohto rozsudku, podľa ktorého požadovaná úroveň zjavnosti a závažnosti, ktorá by viedla k neexistencii týchto aktov, nebola dosiahnutá.

119

Z toho vyplýva, že druhú časť piateho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

120

Treťou časťou svojho piateho odvolacieho dôvodu PV spochybňuje body 112 a 113 napadnutého rozsudku, ktorými Všeobecný súd dospel k záveru o neexistencii zoznamu administratívnych rozhodnutí, ktoré PV kvalifikoval ako uvádzanie nepravdivých tvrdení. PV na jednej strane tvrdí, že Všeobecnému súdu predložil zoznam rozhodnutí, ktorých zrušenie navrhuje. Na druhej strane každé zamietajúce administratívne rozhodnutie alebo rozhodnutie spôsobujúce ujmu založené na konštatovaní neodôvodnenej neprítomnosti treba považovať za uvádzanie nepravdivých tvrdení, pretože všetky neprítomnosti PV boli odôvodnené potvrdeniami o pracovnej neschopnosti.

121

Komisia sa domnieva, že tretiu časť piateho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.

122

Po prvé tvrdenie PV, podľa ktorého mu Všeobecný súd v bodoch 112 a 113 napadnutého rozsudku nesprávne vytýkal, že nepredložil zoznam aktov, ktoré kvalifikuje ako nepravdivé šírenie informácií, treba zamietnuť ako nedôvodné, keďže sa zakladá na nesprávnom výklade týchto bodov.

123

Všeobecný súd totiž v bode 112 napadnutého rozsudku rozhodol, že PV musí pri každom spornom akte preukázať, ako údajné uvádzanie nepravdivých tvrdení Komisiou poznačilo akt vadou, ktorej závažnosť je taká zjavná, že nemôže byť právnym poriadkom Únie tolerovaná. V bode 113 tohto rozsudku ďalej konštatoval, že PV sa v tejto súvislosti obmedzil na uvedenie všeobecných tvrdení, čo ho viedlo k tomu, že v bode 115 uvedeného rozsudku rozhodol, že úroveň zjavnosti a závažnosti, ktorá má za následok neexistenciu aktu, nebola dosiahnutá.

124

Všeobecný súd tak dospel k záveru, že z argumentácie PV nevyplýva, že by bola dosiahnutá požadovaná úroveň zjavnosti a závažnosti bez toho, aby sa však opieral o to, že PV nepredložil zoznam aktov, ktoré kvalifikuje ako uvádzanie nepravdivých tvrdení.

125

Po druhé argumentácia PV založená na obsahu osvedčení o práceneschopnosti je neprípustná v súlade s judikatúrou citovanou v bode 77 tohto rozsudku, keďže sa týka posúdenia skutkových okolností Všeobecným súdom bez toho, aby PV spochybnil skreslenie v tejto súvislosti.

126

Z toho vyplýva, že tretiu časť piateho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako sčasti nedôvodnú a sčasti neprípustnú.

127

V prvej časti svojho piateho odvolacieho dôvodu, ktorý treba preskúmať ako tretí v poradí, PV po prvé tvrdí, že Všeobecný súd v bode 226 napadnutého rozsudku skreslil skutkové okolnosti.

128

Všeobecný súd na jednej strane konštatoval, že skutočnosť, že sa PV nedostavil na vyšetrenia, nebola z lekárskeho hľadiska oprávnená, hoci neprítomnosť PV bola odôvodnená potvrdeniami jeho ošetrujúceho lekára, ktorý mu predpísal vyhýbanie sa akémukoľvek kontaktu s jeho pracovným prostredím, čo zahŕňa aj kontrolnú lekársku službu v rámci Komisie. Okrem toho táto inštitúcia mohla podľa PV zorganizovať lekárske vyšetrenie v mieste bydliska, čo neurobila.

129

Všeobecný súd na druhej strane skreslil skutkové okolnosti, keď neuviedol, že osem predvolaní na lekárske vyšetrenia bolo PV zaslaných oneskorene, ktoré prijal po dátume dotknutého vyšetrenia. Z toho vyplýva, že posúdenie uvedené v bode 220 napadnutého rozsudku, podľa ktorého nedostavenie sa na jednotlivé lekárske vyšetrenia možno pripísať PV, je nesprávne, pokiaľ ide o týchto osem predvolaní.

130

Po druhé lekárske posudky z 27. júna a 10. októbra 2014, podľa ktorých PV mohol opätovne začať pracovať, pravdepodobne vyplývajú z pokynov prijatých od GR pre tlmočníctvo, a teda predstavujú aktívny podiel na psychickom obťažovaní, ktorého obeťou je PV, ako aj porušenie etických pravidiel a zásady obozretnosti.

131

Okrem toho podľa PV Všeobecný súd nepreskúmal nezrovnalosti, ktoré obsahujú posudky vydané posudkovým lekárom Komisie. Tieto lekárske posudky predstavujú totiž uvádzanie nepravdivých tvrdení. Na jednej strane tvrdia, že neprítomnosť PV bola neospravedlnená, hoci predložil potvrdenia o práceneschopnosti vydané jeho ošetrujúcim lekárom. Na druhej strane sa nezakladajú na nijakom lekárskom vyšetrení. Neuskutočnenie lekárskeho vyšetrenia by navyše zbavovalo záver o neoprávnenej neprítomnosti významu až do uplynutia lehoty s dátumom v budúcnosti, pretože takéto zistenie sa nezakladá na posúdení práceschopnosti.

132

Po tretie Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti, keď dospel k záveru o neexistencii zoznamu nezávislých lekárov, ktorý mal byť vypracovaný v súlade s článkom 59 ods. 6 služobného poriadku.

133

Komisia sa domnieva, že prvú časť piateho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.

134

Po prvé, keďže PV tvrdí, že Všeobecný súd skreslil dôkazy tým, že nesprávne vyložil niektoré osvedčenia, treba uviesť, že hoci skreslenie dôkazov môže spočívať vo výklade dokumentu, ktorý je v rozpore s jeho obsahom, na účely dokázania takéhoto skreslenia nestačí preukázať, že tento dokument bolo možné vykladať aj inak, než ho vyložil Všeobecný súd. Na tieto účely je nevyhnutné preukázať, že Všeobecný súd išiel zjavne nad rámec primeraného posúdenia tohto dokumentu najmä tým, že podal výklad tohto dokumentu v rozpore s jeho znením (rozsudok z 25. februára 2021, Dalli/Komisia, C‑615/19 P, EU:C:2021:133, bod 139 a citovaná judikatúra).

135

Hoci nie je vylúčené, že lekárske osvedčenia predložené PV, ktoré predpisujú, ako uviedol Všeobecný súd v bode 219 napadnutého rozsudku, že PV sa má vyhýbať „akémukoľvek kontaktu s pracovným prostredím…, aby sa predišlo druhému vyhoreniu“, môžu byť vykladané v tom zmysle, že jeho ošetrujúci lekár sa domnieval, že PV sa nemusí podrobiť lekárskemu vyšetreniu organizovanému Komisiou, nič to nemení na skutočnosti, že Všeobecný súd zjavne nešiel nad rámec hraníc primeraného posúdenia týchto dokumentov, keď v tomto bode 219 dospel k záveru, že kontrolná lekárska služba nie je pracovným prostredím PV, a preto tieto lekárske osvedčenia neoprávňujú PV k tomu, aby sa nepodrobil lekárskemu vyšetreniu organizovanému Komisiou.

136

Argumentáciu založenú na skreslení uvedených dokumentov treba teda zamietnuť ako nedôvodnú.

137

Pokiaľ ide po druhé o výhrady, ktorými PV jednak vytýka Komisii, že neorganizovala lekárske vyšetrenie v mieste jeho bydliska, oneskorene zaslala niektoré predvolania na lekárske vyšetrenia a údajne zaslala posudkovému lekárovi Komisie pokyny na vypracovanie určitých lekárskych posudkov, ako aj jednak to, že sa odvoláva na neexistenciu zoznamu nezávislých lekárov, tieto výhrady musia byť zamietnuté ako neprípustné v súlade s judikatúrou Súdneho dvora pripomenutou v bode 84 tohto rozsudku, pretože PV ich neuviedol v konaní pred Všeobecným súdom.

138

Po tretie vzhľadom na to, že výhrada predložená proti bodu 114 napadnutého rozsudku, podľa ktorého správa posudkového lekára o nedostavení sa nie je aktom spôsobujúcim ujmu, bola zamietnutá v bode 115 tohto rozsudku ako nedôvodná, treba zamietnuť výhrady uvedené proti správam o nedostavení sa v každom prípade ako neúčinné.

139

V dôsledku toho treba zamietnuť prvú časť piateho odvolacieho dôvodu ako sčasti nedôvodnú a sčasti neprípustnú.

140

Z toho vyplýva, že je potrebné zamietnuť piaty odvolací dôvod v celom jeho rozsahu.

141

Svojím šiestym odvolacím dôvodom PV v prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd skreslil spis, keď v bode 237 napadnutého rozsudku konštatoval, že pravidlo súladu medzi administratívnou sťažnosťou a následnou žalobou nebolo dodržané, pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na porušení zásady belgického práva výnimky nevykonania, hoci tento dôvod bol uvedený v sťažnosti R/413/17.

142

Všeobecný súd sa v druhom rade dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 239 tohto rozsudku dospel k záveru, že zásada belgického práva výnimky nevykonania sa v prejednávanej veci neuplatňuje. PV tvrdí, že táto zásada sa vo všeobecnosti uplatňuje v vzájomných zmluvných vzťahoch.

143

Všeobecný súd v treťom rade v bode 241 uvedeného rozsudku zamietol argumentáciu, na podporu ktorej sa PV odvolával na uvedenú zásadu, čím „skreslil“ chronológiu udalostí. Všeobecný súd totiž v bode 240 toho istého rozsudku konštatoval, že PV sa odvolal na rozhodnutie prijaté po tom, ako odmietol nastúpiť na GR pre tlmočníctvo, aby odôvodnil toto odmietnutie, zatiaľ čo udalosť uvádzaná PV na tieto účely predchádzala uvedenému odmietnutiu.

144

Komisia uvádza, že šiesty odvolací dôvod treba zamietnuť.

145

Po prvé, pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie, ktorého sa Všeobecný súd údajne dopustil v bode 239 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že Všeobecný súd v tomto bode 239 z právneho hľadiska správne konštatoval, že zásada belgického práva výnimky nevykonania nie je uplatniteľná vo vzťahoch medzi úradníkom a jeho inštitúciou.

146

Pracovnoprávny vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou má totiž služobnú povahu. V dôsledku toho sa naň vzťahuje právo Únie. Zásada belgického práva týkajúca sa nevykonania je však zásadou belgického občianskeho práva, ktorá sa má podľa PV uplatňovať na zmluvné vzťahy. Za týchto podmienok v prípade neexistencie výslovného odkazu v uplatniteľných ustanoveniach práva Únie sa nemožno domnievať, že takáto zásada sa uplatňuje na pracovnoprávny vzťah medzi úradníkom a jeho inštitúciou.

147

Tento argument treba teda zamietnuť ako nedôvodný.

148

Po druhé vzhľadom na predchádzajúce úvahy aj za predpokladu, že by sa Všeobecný súd jednak dopustil skreslenia spisu tým, že konštatoval, že PV neuviedol žalobný dôvod založený na porušení zásady belgického práva výnimky nevykonania vo svojej sťažnosti R/413/17, a jednak, že by Všeobecný súd „skreslil“ chronológiu udalostí, takéto pochybenia by nemali vplyv na zamietnutie uvedeného žalobného dôvodu v bode 241 založeného na porušení uvedenej zásady.

149

Preto je argumentácia PV založená na skreslení spisu a chronológie udalostí v každom prípade neúčinná.

150

Z toho vyplýva, že šiesty žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

151

Svojím siedmym odvolacím dôvodom PV na jednej strane tvrdí, že Všeobecný súd skreslil list PMO o predbežnom informovaní z 21. septembra 2016, keď v bode 20 napadnutého rozsudku konštatoval, že suma dlhu uvedená v tomto liste predstavovala 42704,74 eura, hoci z tabuľky pripojenej k žalobe v prvostupňovom konaní vo veci T‑786/16 vyplýva, že výška tohto dlhu bola 58837,20 eura.

152

Na druhej strane Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti, keď nezohľadnil podvodnú povahu tejto tabuľky, ktorá preberá neexistujúce dlhy. PV v tejto súvislosti tvrdí, že PMO porušil svoju povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 41 Charty a v článku 25 služobného poriadku tým, že nepredložil nijaký dôkaz, aby podložil zrážky zo mzdy vykonané na účely vyrovnania týchto dlhov. Okrem toho v rozhodnutí o zrážke zo mzdy z 15. septembra 2016 je údajne uvedený sfalšovaný podpis, čo malo viesť Všeobecný súd k uplatneniu zásady fraus omnia corrumpit. Tieto skreslenia viedli Všeobecný súd v bodoch 165 a 206 napadnutého rozsudku k nesprávnemu právnemu posúdeniu, keď dospel k záveru, že dlhy boli riadne zistené, hoci celkový dlh vo výške 58837,20 eura bol založený na nezrovnalostiach.

153

PV tiež v tejto súvislosti poukazuje na porušenie svojho práva na obranu, pretože mu nebolo umožnené namietať proti týmto dlhom z dôvodu, že PMO porušil svoju povinnosť odôvodnenia.

154

Komisia tvrdí, že siedmy odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

155

Pokiaľ ide po prvé o údajné skreslenie listu PMO o predbežnom informovaní z 21. septembra 2016, treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou citovanou v bode 134 tohto rozsudku, hoci skreslenie dôkazov môže spočívať vo výklade dokumentu v rozpore s jeho obsahom, na účely dokázania takéhoto skreslenia nestačí preukázať, že tento dokument mohol byť predmetom výkladu odlišného od výkladu prijatého Všeobecným súdom. V tejto súvislosti je nevyhnutné preukázať, že Všeobecný súd išiel zjavne nad rámec primeraného posúdenia tohto dokumentu najmä tým, že vyložil tento dokument v rozpore s jeho znením.

156

V prejednávanej veci sa v liste PMO o predbežnom informovaní z 21. septembra 2016, ktorý bol pripojený k žalobe v prvostupňovom konaní vo veci T‑786/16 a na ktorý Všeobecný súd odkazuje v bode 20 napadnutého rozsudku, uvádza dlh vo výške 42704,74 eura. Okrem toho rovnaká suma je uvedená v tabuľke pripojenej k uvedenému listu, ktorá tiež tvorí prílohu k žalobe v prvostupňovom konaní, v kolónke nazvanej „dlžná suma“.

157

Preto konštatovanie Všeobecného súdu v bode 20 napadnutého rozsudku, podľa ktorého suma dlhu uvedená v tom istom liste dosahovala 42704,74 eura, sa nezdá byť zjavne nesprávne vzhľadom na tabuľku, ktorú predložil PV.

158

Tvrdenie PV založené na skreslení tejto tabuľky sa teda musí zamietnuť ako nedôvodné.

159

Po druhé tvrdenia týkajúce sa podvodného charakteru uvedenej tabuľky a porušenia práva na obranu PV sú neprípustné v súlade s judikatúrou Súdneho dvora pripomenutou v bode 84 tohto rozsudku, keďže neboli uvedené pred Všeobecným súdom.

160

Pokiaľ ide o tvrdenie PV, podľa ktorého mal Všeobecný súd uplatniť zásadu fraus omnia corrumpit z dôvodu údajného sfalšovaného podpisu uvedeného v rozhodnutí o zrážke zo mzdy z 15. septembra 2016, musí byť z dôvodov uvedených v bodoch 84 až 86 tohto rozsudku zamietnuté ako nedôvodné, pokiaľ ide o disciplinárne konanie CMS 17/025, a ako neprípustné, pokiaľ ide o ostatné sporné akty uvedené v rámci siedmeho odvolacieho dôvodu.

161

Argumentáciu PV založenú na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd v bodoch 165 a 206 napadnutého rozsudku z dôvodu skreslenia, ktoré PV uvádza v rámci siedmeho odvolacieho dôvodu, treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

162

Z toho vyplýva, že siedmy odvolací dôvod sa musí zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

163

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom, ktorý treba preskúmať ako siedmy v poradí, PV po prvé tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 6, 8, 17, 20, 54, 147, 162, 163, 164, 166, 173, 205, 206, 242 a 246 napadnutého rozsudku dopustil skreslenia a „deformácie“ viacerých skutočností, na základe čoho nesprávne dospel k záveru, že psychické obťažovanie nebolo preukázané.

164

PV po prvé vytýka Všeobecnému súdu, že nespomenul psychické obťažovanie, ktorého bol obeťou v rámci GR pre rozpočet od júla 2010 do decembra 2011, ktoré bolo preukázané znaleckými posudkami jeho psychiatra.

165

Všeobecný súd mal údajne zohľadniť skutočnosť, že GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť schválilo a odporučilo opatrenia spočívajúce v preradení navrhnuté dôveryhodnou osobou, na ktorú sa PV obrátil počas obdobia svojho pôsobenia na GR pre tlmočníctvo, ako aj skutočnosť, že toto posledné uvedené GR na to nereagovalo.

166

Po tretie Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti, keď v bode 242 napadnutého rozsudku konštatoval, že skutočnosti týkajúce sa psychického obťažovania, ktoré bolo spôsobené PV, tak ako ich uvádza vo svojich písomných podaniach, neboli potvrdené svedkami, hoci PV predložil svedecké výpovede dvoch bývalých kolegov, ktoré tieto skutočnosti potvrdzovali.

167

Všeobecný súd po štvrté „skreslil“ vyjadrenia PV, keď najmä v bodoch 6, 17, 20 a 54 tohto rozsudku použil výrazy „údajné“ alebo „údajne“ v súvislosti s jeho tvrdeniami, čím naznačil, že tieto tvrdenia sú nesprávne alebo neboli uvedené v dobrej viere.

168

To isté platí, pokiaľ ide o posúdenie uvedené v bode 166 uvedeného rozsudku, podľa ktorého nebolo v rámci GR pre tlmočníctvo preukázané nijaké psychické obťažovanie.

169

Po piate Všeobecný súd „skreslil“ rozsah lekárskych správ predložených PV, keď v bode 164 toho istého rozsudku konštatoval, že tieto lekárske správy neumožňujú preukázať, že zdravotné problémy PV vyplývajú z psychického obťažovania.

170

To isté platí, pokiaľ ide o úvahu uvedenú v bode 205 napadnutého rozsudku, podľa ktorej PV neposkytol nijaký dôkaz o uvádzanom psychickom obťažovaní v rámci GR pre tlmočníctvo.

171

Všeobecný súd po šieste úmyselne ignoroval ostatné dôkazy o psychickom obťažovaní, ktoré bolo PV údajne spôsobené v rámci GR pre tlmočníctvo, najmä priznania jednej z dotknutých osôb a rozhodnutie belgického vyšetrovacieho sudcu považovať túto osobu za podozrivú, čo ho viedlo k nesprávnemu záveru v bode 173 tohto rozsudku, že psychické obťažovanie, ktoré uvádzal PV, nebolo z právneho hľadiska dostatočne preukázané.

172

Bod 163 uvedeného rozsudku, v ktorom Všeobecný súd dospel k záveru, že lekárske správy ošetrujúceho lekára PV nemohli samy osebe preukázať existenciu psychického obťažovania, a bod 206 toho istého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že PV nepredložil nijaký dôkaz umožňujúci dospieť k záveru, že bol obeťou akéhokoľvek psychického obťažovania v rámci GR pre tlmočníctvo, ani že neospravedlnené neprítomnosti, ktoré viedli k prijatiu napadnutých rozhodnutí, by mali byť dôsledkom takéhoto napadnutého obťažovania, sa tiež opierajú o skreslené skutkové okolnosti.

173

Po siedme Všeobecný súd mal v bodoch 8 a 162 napadnutého rozsudku zohľadniť skutočnosť, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti PV podanej proti rozhodnutiu, ktorým bolo zamietnuté prijatie požadovaných opatrení spočívajúcich v preradení, vychádzalo z vedomých opomenutí GR pre tlmočníctvo, pretože k odmietnutiu uplatniť tieto opatrenia spočívajúce v preradení došlo pred vypracovaním internej vyšetrovacej správy, ktorá dospela k záveru o neexistencii obťažovania.

174

Všeobecný súd sa okrem toho dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď v bode 162 tohto rozsudku konštatoval, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o pomoc podanej 23. decembra 2014 nadobudlo právoplatnosť. Obťažovanie totiž predstavuje nevhodné správanie, ktoré trvá počas určitého obdobia a nemusí sa teda nevyhnutne skončiť ku dňu prijatia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o pomoc.

175

Všeobecný súd po ôsme skreslil skutkové okolnosti, keď v bode 147 uvedeného rozsudku konštatoval, že PV nepredložil nijaký dôkaz, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru, že MO vyžadoval dôkaz o zlom úmysle údajných obťažovateľov, hoci táto okolnosť bola potvrdená listom doručeným PV 12. decembra 2019.

176

Okrem toho Všeobecný súd skreslil realitu, keď v bode 246 napadnutého rozsudku konštatoval, že niektoré správania, aj keď sa môžu javiť ako nevhodné, nie sú dostatočné na to, aby ich bolo možné kvalifikovať ako obťažovanie.

177

Po druhé sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď vzhľadom na dôkazy predložené PV na preukázanie psychického obťažovania neuznal, že zamietnutie žiadostí o zmenu miesta výkonu práce a sporných žiadostí o pomoc predstavuje porušenie článkov 1, 3, 4 a 31 Charty, ako aj článkov 1e a 12a služobného poriadku.

178

Po tretie Všeobecný súd mal zrušiť zamietnutie žiadostí o pomoc podaných PV z dôvodu porušenia jeho práva byť vypočutý zakotveného v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty. Ak by totiž PV bol vypočutý, mohol by predložiť výsledky trestných vyšetrovaní týkajúcich sa psychického obťažovania, ktorému čelil v rámci GR pre tlmočníctvo, čo MO mohlo viesť k prijatiu opatrení spočívajúcich v preradení.

179

Komisia sa domnieva, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť.

180

Po prvé treba preskúmať skreslenia a „deformácie“, na ktoré sa odvoláva PV v rámci štvrtého odvolacieho dôvodu.

181

V tejto súvislosti, pokiaľ ide v prvom rade o argumentáciu PV, podľa ktorej Všeobecný súd v napadnutom rozsudku neuviedol údajné obťažovanie, ktoré bolo PV údajne spôsobené v rámci GR pre rozpočet, treba na jednej strane uviesť, že Všeobecný súd v bode 150 napadnutého rozsudku konštatoval, že PV tvrdí, že bol obeťou neustáleho obťažovania od 1. septembra 2008 a že údajne bol obeťou rôznych postupov rozdielneho psychického obťažovania, čo zahŕňa, ako vyplýva z bodov 3 a 4 tohto rozsudku, GR pre rozpočet, kde bol PV zaradený v období od 1. októbra 2009 do 31. marca 2013.

182

Na druhej strane z bodu 155 uvedeného rozsudku, ktorý nie je napadnutý odvolaním, vyplýva, že tvrdenie PV o existencii psychického obťažovania zo strany jeho nadriadených nestačí na preukázanie toho, že každý akt prijatý týmito osobami je nezákonný a že na preukázanie tejto nezákonnosti bolo nevyhnutné, aby PV preukázal dopad konaní, ktoré predstavujú psychické obťažovanie, na obsah každého sporného rozhodnutia.

183

Žiadny zo sporných aktov uvedených v bodoch 129 a 130 napadnutého rozsudku však nebol prijatý v období, počas ktorého bol PV zaradený na GR pre rozpočet.

184

Všeobecný súd teda implicitne, ale nevyhnutne konštatoval, že PV nepreukázal vplyv údajného obťažovania v rámci GR pre rozpočet na preskúmanie ním podaných žalôb o neplatnosť. Preto nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že nekonštatoval existenciu psychického obťažovania v rámci tohto GR.

185

Pokiaľ ide po druhé o stanovisko GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť k opatreniam spočívajúcim v preradení navrhnutým dôveryhodnou osobou, na ktorú sa PV obrátil v období, keď bol zaradený na GR pre tlmočníctvo, treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora citovanou v bode 78 tohto rozsudku, ak odvolateľ namieta skreslenie skutkových okolností alebo dôkazov Všeobecným súdom, musí presne uviesť skutočnosti, ktoré tento súd skreslil a preukázať chyby v analýze, ktoré v rámci posúdenia viedli Všeobecný súd k tomuto skresleniu.

186

Treba však uviesť, že PV v rámci svojej argumentácie nevymedzil konštatovanie Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku, ktoré by bolo poznačené skreslením skutkového stavu alebo dôkazov na základe písomnosti, na ktorú sa odvoláva, a tak túto argumentáciu treba v súlade s touto judikatúrou zamietnuť ako neprípustnú.

187

Pokiaľ ide po tretie o údajné psychické obťažovanie v rámci GR pre tlmočníctvo, PV uvádza viacero písomností, ktoré boli predložené v prvostupňovom konaní.

188

PV sa však tým, že sa odvoláva na tieto písomnosti, ktoré Všeobecný súd v napadnutom rozsudku údajne nezohľadnil, neusiluje preukázať skreslenie alebo nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd v bode 173 napadnutého rozsudku, ale vyzýva Súdny dvor, aby vykonal nové posúdenie týchto dôkazov, ktoré nepatrí do jeho právomoci.

189

Po štvrté PV na podporu výhrady, podľa ktorej sa Všeobecný súd dopustil skreslenia skutkových okolností tým, že v bode 147 napadnutého rozsudku zamietol tvrdenie, podľa ktorého MO vyžadoval dôkaz o zlom úmysle údajných obťažovateľov, uvádza list, o ktorom tvrdí, že mu bol doručený 12. decembra 2019. Keďže však tento list nebol predložený Všeobecnému súdu, treba túto výhradu zamietnuť ako nedôvodnú.

190

Pokiaľ ide po piate o argumentáciu týkajúcu sa skreslenia skutkových okolností, ktorého sa údajne dopustil Všeobecný súd v bode 242 napadnutého rozsudku, treba ju v každom prípade zamietnuť ako neúčinnú.

191

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že výhrady uvádzané proti doplňujúcim dôvodom rozhodnutia Všeobecného súdu nemôžu mať za následok zrušenie tohto rozhodnutia a sú teda neúčinné (rozsudok z 2. októbra 2019, Crédit mutuel Arkéa/ECB, C‑152/18 P a C‑153/18 P, EU:C:2019:810, bod 68, ako aj citovaná judikatúra).

192

Keďže však Všeobecný súd v bodoch 135 až 241 napadnutého rozsudku zamietol všetky žalobné dôvody PV, ktoré uviedol na podporu svojej žaloby o neplatnosť, tvrdenia uvedené v bode 242 tohto rozsudku nemôžu vyvrátiť toto zamietnutie. Tieto tvrdenia preto treba považovať za nadbytočné dôvody.

193

Pokiaľ ide po šieste o tvrdenie PV týkajúce sa použitia výrazov „údajné“ a „údajne“ Všeobecným súdom v súvislosti s jeho vyjadreniami, treba konštatovať, že toto tvrdenie je založené na nesprávnom výklade uvedeného rozsudku, keďže použitie týchto výrazov má za cieľ len spresniť, že prvky, na ktoré sa tieto pojmy vzťahujú, predstavujú tvrdenia bez toho, aby zahŕňalo akékoľvek posúdenie ich dôvodnosti alebo dobrej viery autora. Toto tvrdenie treba preto zamietnuť ako nedôvodné.

194

Pokiaľ ide o tvrdenia PV založené na údajnom vedomom opomenutí zo strany GR pre tlmočníctvo, ako aj na porušení jeho práva byť vypočutý, keďže tieto tvrdenia neboli uvedené v prvostupňovom konaní, musia byť zamietnuté ako neprípustné v súlade s judikatúrou Súdneho dvora pripomenutou v bode 84 tohto rozsudku.

195

Pokiaľ ide po siedme o údajné skreslenia bodov 163, 164, 166, 205, 206 a 246 napadnutého rozsudku, stačí konštatovať, že PV nepreukázal, že posúdenie skutkových okolností alebo dôkazov vykonané Všeobecným súdom v týchto bodoch sa zdá byť zjavne nesprávne.

196

Pokiaľ ide po ôsme o tvrdenie týkajúce sa zjavne nesprávneho posúdenia, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd v bode 162 napadnutého rozsudku, treba uviesť, že dôvody uvedené v bodoch 163 až 165 uvedeného rozsudku, ktoré, ako bolo uvedené v bodoch 161 a 195 tohto rozsudku, neboli zo strany PV účinne spochybnené v rámci jeho odvolania, postačujú na odôvodnenie posúdenia uvedeného v bode 173 napadnutého rozsudku, podľa ktorého PV z právneho hľadiska dostatočne nepreukázal uvádzané skutočnosti psychického obťažovania v rámci tohto oddelenia GR pre tlmočníctvo.

197

Z toho vyplýva, že dôvod uvedený v bode 162 tohto rozsudku, ktorý podporuje toto posúdenie, je nadbytočný vo vzťahu k bodom 163 až 165 uvedeného rozsudku.

198

Argumentácia PV týkajúca sa bodu 162 toho istého rozsudku je preto neúčinná v súlade s judikatúrou citovanou v bode 191 tohto rozsudku.

199

Ako totiž vyplýva z článku 256 ods. 1 ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, v odvolaní musí byť presne uvedené, ktoré časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, sa napádajú, ako aj právne tvrdenia, ktorými je tento návrh osobitným spôsobom podložený, inak je odvolanie neprípustné alebo dotknutý odvolací dôvod neprípustný (rozsudok z 29. septembra 2022, ABLV Bank/SRB, C‑202/21 P, EU:C:2022:734, bod 34 a citovaná judikatúra).

200

Odvolací dôvod, ktorého argumentácia nie je dostatočne jasná a presná na to, aby mohol Súdny dvor vykonať preskúmanie súladu s právom, teda tieto požiadavky nespĺňa a musí byť vyhlásený za neprípustný najmä preto, že podstatné skutočnosti, o ktoré sa odvolací dôvod opiera, nevyplývajú dostatočne súvislým a zrozumiteľným spôsobom z textu tohto odvolania, ktorý je v tejto súvislosti nejasný a nejednoznačný (rozsudok z 3. marca 2022, WV/ESVČ, C‑162/20 P, EU:C:2022:153, bod 45 a citovaná judikatúra).

201

V prejednávanej veci treba konštatovať, že argumentácia PV, podľa ktorej sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď nedospel k záveru, že zamietnutie zmeny zaradenia a žiadostí o pomoc predstavuje porušenie článkov 1, 3, 4 a 31 Charty, ako aj článkov 1e a 12a služobného poriadku, neobsahuje presné údaje týkajúce sa bodov napadnutého rozsudku, v ktorých prípadne došlo k takémuto nesprávnemu právnemu posúdeniu. PV okrem toho neuvádza právne tvrdenia, ktoré by podkladali túto argumentáciu, ktorá musí byť preto vyhlásená za neprípustnú.

202

Z toho vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

203

Svojím ôsmym odvolacím dôvodom PV v prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa v bode 81 napadnutého rozsudku opieral o započítanie, ktoré vykonal MO v rámci jednotlivých dlhov PV voči Komisii. Podľa PV späťvzatie rozhodnutia o odvolaní z funkcie z 26. júla 2016 totiž retroaktívne odstránilo všetky dôsledky tohto rozhodnutia, najmä zistenia o neospravedlnenej neprítomnosti. Z toho vyplýva, že oznámenia o dlhu a zrážky z jeho mzdy už nemali právny základ v dôsledku tohto odvolania, a tak nebolo možné vykonať započítanie.

204

V druhom rade sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 82 tohto rozsudku konštatoval, že vzhľadom na to, že rozhodnutie o odvolaní z 26. júla 2016 bolo zrušené a jeho finančné účinky neutralizované pred podaním žaloby vo veci T‑786/16, návrh na zrušenie tohto rozhodnutia bol bezpredmetný.

205

MO totiž nekompenzoval finančné dôsledky uvedeného rozhodnutia, pretože na tieto účely bolo nevyhnutné, aby PV získal náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy.

206

Komisia sa domnieva, že ôsmy odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

207

Pokiaľ ide po prvé o nesprávne právne posúdenie, ktorého sa Všeobecný súd dopustil v bode 81 napadnutého rozsudku, treba uviesť, že nepravidelná povaha neospravedlnených neprítomností, ktoré sú PV vytýkané, nepredstavovala jeden z účinkov rozhodnutia o odvolaní z 26. júla 2016. Preto na rozdiel od toho, čo tvrdí PV, zrušenie tohto rozhodnutia nemôže mať za následok odôvodnenie tejto neprítomnosti. Z toho vyplýva, že tvrdenie založené na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd v tomto bode 81, je nedôvodné.

208

Pokiaľ ide po druhé o argumentáciu PV týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd v bode 82 tohto rozsudku, treba uviesť, že Všeobecný súd sa v tom istom bode tiež domnieval, že keďže rozhodnutie o odvolaní z funkcie z 26. júla 2016 bolo zrušené, PV už nemal záujem na konaní proti tomuto rozhodnutiu. Preto aj za predpokladu, že by sa Všeobecný súd v tomto bode 82 nesprávne domnieval, že finančné účinky uvedeného rozhodnutia o odvolaní z funkcie z 26. júla 2016 zanikli pred podaním žaloby vo veci T‑786/16, takéto nesprávne posúdenie nemôže spochybniť posúdenie Všeobecného súdu uvedené v bode 85 uvedeného rozsudku, podľa ktorého je návrh na zrušenie tohto rozhodnutia neprípustný. Túto argumentáciu treba teda v každom prípade zamietnuť ako neúčinnú.

209

Z toho vyplýva, že ôsmy žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

210

Svojím deviatym odvolacím dôvodom PV po prvé tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti, keď v bode 25 napadnutého rozsudku konštatoval, že jeho pracovnoprávny vzťah so súkromným zamestnávateľom sa začal v júli 2017, hoci tento pracovnoprávny vzťah vznikol 26. júna 2017. Toto skreslenie umožnilo Všeobecnému súdu nezohľadniť skutočnosť, že uvedený pracovnoprávny vzťah začal pred zrušením rozhodnutia o odvolaní z funkcie z 26. júla 2016.

211

V druhom rade sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 170 tohto rozsudku konštatoval, že PV mal opätovne nastúpiť na GR pre tlmočníctvo po zrušení rozhodnutia o odvolaní z funkcie z 26. júla 2016. Jeho opätovné zaradenie totiž predpokladalo uzavretie nového pracovnoprávneho vzťahu, pretože PV sa pred zrušením tohto rozhodnutia zamestnal u iného zamestnávateľa, čo znamená, že jeho súhlas mal byť získaný pred jeho opätovným zaradením na toto GR. S týmto opätovným zaradením pritom nesúhlasil.

212

Okrem toho Komisia neodškodnila stratu na mzde, ktorá vznikla PV počas obdobia, keď bol nezamestnaný v dôsledku jeho odvolania z funkcie, čo mu umožnilo uplatniť zásadu belgického práva výnimky nevykonania. PV navyše nemá technické znalosti nevyhnutné na to, aby zastával novú funkciu, do ktorej bol zaradený. Konštatovanie Všeobecného súdu, podľa ktorého mal PV opätovne nastúpiť na GR pre tlmočníctvo po zrušení jeho odvolania z funkcie, tak predstavuje aj porušenie článku 15 Charty.

213

Všeobecný súd v treťom rade skreslil skutkové okolnosti, keď neuviedol, že PV podal sťažnosť proti rozhodnutiu o odvolaní z funkcie z 21. októbra 2019.

214

Komisia tvrdí, že deviaty odvolací dôvod treba zamietnuť.

215

Pokiaľ ide po prvé o výhradu skreslenia žalôb v prvostupňovom konaní, ktorá je uvedená v bode 25 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že PV v bode 131 svojej žaloby vo veci T‑786/16 a bode 23 svojej žaloby vo veci T‑224/18 spresnil, že nemôže opätovne nastúpiť na GR pre tlmočníctvo z dôvodu existencie iného pracovnoprávneho vzťahu od júla 2017. PV teda nemôže oprávnene vytýkať Všeobecnému súdu, že prevzal toto tvrdenie do bodu 25 napadnutého rozsudku. Táto výhrada skreslenia teda nie je dôvodná.

216

Pokiaľ ide po druhé o nesprávne právne posúdenie, ktorého sa údajne dopustil Všeobecný súd v bode 170 tohto rozsudku, keďže zrušenie aktu zahŕňalo zánik účinkov tohto aktu, Všeobecný súd v tomto bode 170 správne konštatoval, že po zrušení rozhodnutia o odvolaní z funkcie z 26. júla 2016 bol PV plnoprávnym úradníkom s právami a povinnosťami vyplývajúcimi z tohto postavenia.

217

Argumentáciu PV založenú na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd v uvedenom bode 170, treba preto zamietnuť ako nedôvodnú.

218

Po tretie argumentácia PV týkajúca sa opomenutia uvedenia sťažnosti podanej proti rozhodnutiu o odvolaní z funkcie z 21. októbra 2019 je neprípustná v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 199 a 200 tohto rozsudku, keďže nespresňuje, v čom by takéto opomenutie predstavovalo skreslenie skutkových okolností.

219

Z toho vyplýva, že deviaty odvolací dôvod sa musí zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

220

Svojím desiatym odvolacím dôvodom PV subsidiárne tvrdí, že Všeobecný súd porušil zákaz rozhodnúť ultra petita, keď v poslednej vete bodu 246 napadnutého rozsudku rozhodol o bode, ktorý mu nebol predložený.

221

Komisia tvrdí, že desiaty odvolací dôvod treba zamietnuť.

222

Z pravidiel upravujúcich konanie na súdoch Únie, najmä z článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a z článku 76 a článku 84 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyplýva, že spor je v zásade určený a vymedzený účastníkmi konania a že súd Únie nemôže rozhodovať ultra petita. Pripomenul, že vzhľadom na to, že vnútroštátny súd nemôže rozhodnúť ultra petita, výrok o zrušení nemôže ísť nad rámec zrušenia navrhovaného žalobcom (rozsudok z 22. decembra 2022, Parlament/Moi, C‑246/21 P, neuverejnený, EU:C:2022:1026, body 55 a 56).

223

V prejednávanej veci je nesporné, že Všeobecný súd zamietol žalobu, teda nerozhodol o žiadnom zrušení, a preto nemohol rozhodnúť ultra petita.

224

Okrem toho, keďže Všeobecný súd zamietol všetky žalobné dôvody, ktoré PV uviedol na podporu svojich žalôb o neplatnosť v bodoch 135 až 241 napadnutého rozsudku, tvrdenia uvedené v poslednej vete bodu 246 tohto rozsudku treba považovať za dôvody uvedené pre úplnosť.

225

Z toho vyplýva, že desiaty odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

226

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

227

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

228

Keďže Komisia navrhla, aby bola PV uložená povinnosť nahradiť trovy konania, a PV nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť mu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: