–

G. K., B. O. D. GmbH a S. L., v zastúpení: W. Gappmayer, Rechtsanwalt,

–

Österreichischer Delegierter Europäischer Staatsanwalt, v zastúpení: L. De Matteis, T. Gut, I. Maschl‑Clausen a F.‑R. Radu, splnomocnení zástupcovia,

–

rakúska vláda, v zastúpení: J. Schmoll, J. Herrnfeld a C. Leeb, splnomocnené zástupkyne,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, P. Busche a M. Hellmann, splnomocnení zástupcovia,

–

francúzska vláda, v zastúpení: R. Bénard a A. Daniel, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman, A. Hanje a J. M. Hoogveld, splnomocnení zástupcovia,

–

rumunská vláda, v zastúpení: M. Chicu, E. Gane a A. Wellman, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: J. Baquero Cruz a S. Grünheid, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 31 ods. 3 prvého pododseku a článku 32 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. EÚ L 283, 2017, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti G. K., B. O. D. GmbH a S. L., ktorí sú obvinení z dovozu bionafty do Európskej únie v rozpore s colnými predpismi na základe nepravdivých vyhlásení.

3

Článok 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34) stanovuje:

„Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.“

4

Článok 6 ods. 1 a 2 tohto rámcového rozhodnutia uvádza:

„1.   Vydávajúci súdny orgán bude súdny orgán vydávajúceho členského štátu [Súdny orgán vydávajúci zatykač bude súdny orgán členského štátu vydávajúceho zatykač – neoficiálny preklad], ktorý je oprávnený vydať európsky zatykač v zmysle právnych predpisov tohto štátu.

2.   Vykonávajúci súdny orgán bude súdny orgán vykonávajúceho členského štátu [Súdny orgán vykonávajúci zatykač bude súdny orgán členského štátu vykonávajúceho zatykač – neoficiálny preklad], ktorý je oprávnený vykonať európsky zatykač v zmysle právnych predpisov tohto štátu.“

5

Článok 1 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach (Ú. v. EÚ L 130, 2014, s. 1) uvádza:

„Členské štáty vykonajú EVP na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s touto smernicou.“

6

Článok 6 tejto smernice znie takto:

„1.   Vydávajúci orgán môže vydať EVP, len ak sú splnené tieto podmienky:

2.   Podmienky uvedené v odseku 1 posúdi vydávajúci orgán v každom jednotlivom prípade.

3.   Ak má vykonávajúci orgán dôvod domnievať sa, že neboli splnené podmienky uvedené v odseku 1, môže sa poradiť s vydávajúcim orgánom o potrebe vykonať EVP. Po tejto porade môže vydávajúci orgán rozhodnúť, že vezme EVP späť.“

7

Článok 9 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Vykonávajúci orgán uzná EVP zaslaný v súlade s touto smernicou bez toho, aby sa museli splniť akékoľvek ďalšie formálne náležitosti, a zabezpečí jeho vykonanie rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok, ako keby dotknuté vyšetrovacie opatrenie nariadil orgán vykonávajúceho štátu, pokiaľ tento orgán nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov neuznania alebo nevykonania EVP alebo jedného z dôvodov odkladu stanoveného v tejto smernici.“

8

Odôvodnenia 12, 14, 20, 30, 32, 60, 72, 73, 80, 83 a 85 nariadenia 2017/1939 stanovujú:

…

…

…

…

…

…

…

…

…

9

Podľa článku 1 tohto nariadenia:

„Týmto nariadením sa zriaďuje Európska prokuratúra a stanovujú sa pravidlá jej fungovania.“

10

Článok 2 body 5 a 6 uvedeného nariadenia znie takto:

„Na účely tohto nariadenia sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

11

Článok 4 toho istého nariadenia stanovuje:

„Európska prokuratúra je zodpovedná za vyšetrovanie, trestné stíhanie páchateľov a spolupáchateľov trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Únie… V tejto súvislosti Európska prokuratúra vedie vyšetrovania, vykonáva úkony trestného stíhania a vystupuje vo funkcii prokurátora na príslušných súdoch členských štátov až do konečného rozhodnutia vo veci.“

12

Článok 5 ods. 1 nariadenia 2017/1939 znie:

„Európska prokuratúra zabezpečí, aby sa pri jej činnostiach rešpektovali práva zakotvené v [C]harte.“

13

Článok 8 ods. 1 až 4 tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Európska prokuratúra je nedeliteľný orgán Únie, ktorý koná ako jediný úrad s decentralizovanou štruktúrou.

2.   Európska prokuratúra je organizovaná na ústrednej a decentralizovanej úrovni.

3.   Ústredná úroveň pozostáva z ústredia v mieste sídla Európskej prokuratúry. Ústredie pozostáva z kolégia, stálych komôr, hlavného európskeho prokurátora, zástupcov hlavného európskeho prokurátora, európskych prokurátorov a administratívneho riaditeľa.

4.   Decentralizovanú úroveň tvoria európski delegovaní prokurátori, ktorí sa nachádzajú v členských štátoch.“

14

Článok 13 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Európski delegovaní prokurátori konajú v mene Európskej prokuratúry vo svojich členských štátoch a majú rovnaké právomoci ako vnútroštátni prokurátori, pokiaľ ide o vyšetrovanie, trestné stíhanie a podanie obžaloby na súd, a to popri osobitných oprávneniach a postavení, ktoré sa im priznávajú týmto nariadením, s ich výhradou a za podmienok stanovených v tomto nariadení.

Európski delegovaní prokurátori sú zodpovední za vyšetrovanie a stíhanie, ktoré začali, ktoré im bolo pridelené alebo ktoré prevzali na základe práva odňať vec. Európski delegovaní prokurátori plnia usmernenia a pokyny stálej komory príslušnej vo veci, ako aj pokyny dozorujúceho európskeho prokurátora.

…“

15

Článok 28 ods. 1 toho istého nariadenia znie:

„Konajúci európsky delegovaný prokurátor môže v súlade s týmto nariadením a vnútroštátnym právom sám vykonať vyšetrovacie a iné opatrenia alebo nariadiť ich vykonanie príslušným orgánom vo svojom členskom štáte. …“

16

Článok 30 ods. 1 nariadenia 2017/1939 stanovuje:

„Aspoň v prípadoch, keď možno trestný čin, ktorý je predmetom vyšetrovania, potrestať trestom odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej štyri roky, členské štáty zabezpečia, aby boli delegovaní európski prokurátori oprávnení nariadiť tieto vyšetrovacie opatrenia alebo o ne požiadať:

…

…“

17

Podľa článku 31 tohto nariadenia s názvom „Cezhraničné vyšetrovania“:

„1.   Európski delegovaní prokurátori konajú v úzkej spolupráci na základe vzájomného poskytovania pomoci a pravidelných vzájomných konzultácií v cezhraničných prípadoch. Ak je potrebné prijať opatrenie v inom členskom štáte, než je členský štát konajúceho európskeho delegovaného prokurátora, tento európsky delegovaný prokurátor rozhodne o prijatí potrebného opatrenia a postúpi ho európskemu delegovanému prokurátorovi nachádzajúcemu sa v členskom štáte, v ktorom je toto opatrenie potrebné vykonať.

2.   Konajúci európsky delegovaný prokurátor môže postúpiť akékoľvek opatrenia, ktoré sú mu dostupné v súlade s článkom 30. Odôvodnenie a prijatie takýchto opatrení sa spravujú právom členského štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora. Ak konajúci európsky delegovaný prokurátor postúpi vyšetrovacie opatrenie jednému alebo viacerým európskym delegovaným prokurátorom z iného členského štátu, zároveň informuje svojho dozorujúceho európskeho prokurátora.

3.   Ak sa podľa práva členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora vyžaduje pre dané opatrenie súhlas súdu, takýto súhlas tento asistujúci európsky delegovaný prokurátor získa v súlade s právom tohto členského štátu.

Ak sa súhlas súdu pre postúpené opatrenie zamietne, konajúci európsky delegovaný prokurátor postúpenie vezme späť.

Ak sa však podľa práva členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora takýto súhlas súdu nevyžaduje, ale vyžaduje sa podľa práva členského štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora, súhlas musí získať konajúci európsky delegovaný prokurátor a predložiť ho spolu s postúpením.

4.   Asistujúci európsky delegovaný prokurátor vykoná postúpené opatrenie alebo vydá pokyn príslušnému vnútroštátnemu orgánu, aby opatrenie vykonal.

5.   Ak asistujúci európsky delegovaný prokurátor dospeje k názoru, že:

…

…

informuje svojho dozorujúceho európskeho prokurátora a poradí sa s konajúcim európskym delegovaným prokurátorom s cieľom vyriešiť túto záležitosť dvojstranne.

6.   Ak postúpené opatrenie neexistuje vo výlučne vnútroštátnej situácii, ale bolo by dostupné v cezhraničnej situácii, na ktorú sa vzťahujú právne nástroje o vzájomnom uznávaní alebo cezhraničnej spolupráci, dotknutý európsky delegovaný prokurátor môže po dohode s dotknutými dozorujúcimi európskymi prokurátormi uplatniť takéto nástroje.

7.   Ak európski delegovaní prokurátori nemôžu vyriešiť danú záležitosť do siedmich pracovných dní a postúpenie trvá, záležitosť sa postúpi príslušnej stálej komore. Ten istý postup sa uplatní aj vtedy, keď sa postúpené opatrenie nevykoná v lehote stanovenej v postúpení alebo v primeranej lehote.

…“

18

Článok 32 uvedeného nariadenia, nazvaný „Výkon postúpených opatrení“, uvádza:

„Postúpené opatrenia sa vykonávajú v súlade s týmto nariadením a právom členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora. Formálne náležitosti a postupy, ktoré výslovne uviedol konajúci európsky delegovaný prokurátor, sa musia dodržať, pokiaľ nie sú v rozpore so základnými zásadami práva členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora.“

19

Článok 41 ods. 1 a 2 toho istého nariadenia stanovuje:

„1.   Európska prokuratúra pri vykonávaní svojich činností v plnej miere dodržiava práva podozrivých a obvinených osôb zakotvené v [C]harte vrátane práva na spravodlivé súdne konanie a práva na obhajobu.

2.   Každá podozrivá alebo obvinená osoba má v trestnom konaní Európskej prokuratúry aspoň procesné práva ustanovené v práve Únie vrátane smerníc týkajúcich sa práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní, ako sú vykonané vo vnútroštátnom práve, ako napríklad:

20

Ustanovenie § 11 ods. 2 Bundesgesetz zur Durchführung der Europäischen Staatsanwaltschaft (spolkový zákon, ktorým sa vykonáva nariadenie o Európskej prokuratúre) stanovuje, že pri cezhraničných vyšetrovaniach Európskej prokuratúry v prípade vykonania vyšetrovacieho opatrenia na rakúskom území možno súhlas súdu uvedený v článku 31 ods. 3 prvom pododseku nariadenia 2017/1939 získať od Landesgericht (Krajinský súd, Rakúsko), v ktorého sídle sa nachádza príslušná prokuratúra.

21

Ustanovenie § 119 ods. 1 Strafprozessordnung (Trestný poriadok) stanovuje podmienky vykonávania prehliadok.

22

Ustanovenie § 120 ods. 1 Trestného poriadku stanovuje, že prehliadky musí nariadiť prokuratúra na základe súhlasu súdu a že kriminálna polícia je oprávnená dočasne vykonávať prehliadky bez príkazu alebo súhlasu len v prípade bezprostredného nebezpečenstva.

23

Ustanovenie § 102 Strafprozessordnung (Trestný poriadok, ďalej len „StPO“) znie:

„Každý, kto je podozrivý zo spáchania alebo účasti na spáchaní trestného činu alebo zo zatajovania údajov, spolupáchateľstva, marenia trestného konania alebo ukrývania odcudzeného majetku, môže byť podrobený domovej prehliadke a prehliadke iných priestorov, ako aj osobnej prehliadke a prehliadke vecí, a to na účely jeho zatknutia, ako aj v prípade, že existuje dôvodný predpoklad, že prehliadka povedie k nájdeniu dôkazov.“

24

Podľa § 105 ods. 1 StPO:

„Prehliadky môže nariadiť len sudca a v prípade bezprostredného nebezpečenstva tiež prokurátor a jeho asistenti [§ 152 Gerichtsverfassungsgesetz (zákon o organizácii súdov)]. …“

25

Ustanovenie § 3 ods. 2 Gesetz zur Ausführung der EU‑Verordnung zur Errichtung der Europäischen Staatsanwaltschaft (zákon, ktorým sa vykonáva nariadenie Európskej únie o zriadení Európskej prokuratúry) stanovuje:

„Ak sa v ustanoveniach Trestného poriadku stanovuje súdny príkaz alebo potvrdenie sudcu na účely vyšetrovania, takýto príkaz alebo potvrdenie sa od nemeckého sudcu musí získať na účely cezhraničných opatrení, ktoré sa majú vykonať v inom členskom štáte zúčastnenom na zriadení Európskej prokuratúry, v súlade s článkom 31 ods. 3 [nariadenia 2017/1939] len vtedy, ak právny poriadok iného členského štátu nevyžaduje takýto príkaz alebo potvrdenie sudcu.“

26

Nemecký európsky delegovaný prokurátor začal v mene Európskej prokuratúry vyšetrovanie rozsiahlych daňových podvodov a členstva v zločineckej skupine založenej s cieľom páchať daňové trestné činy.

27

V rámci tohto vyšetrovania sú spoločnosť B. O. D., ako aj jej konatelia G. K. a S. L. stíhaní za to, že do Únie dovážali bionaftu s pôvodom v Spojených štátoch v rozpore s colnými predpismi na základe nepravdivých vyhlásení, čím spôsobili škodu vo výške 1295000 eur.

28

Dňa 9. novembra 2021 rakúsky asistujúci európsky delegovaný prokurátor, v rámci pomoci poskytnutej pri tomto vyšetrovaní podľa článku 31 nariadenia 2017/1939 jednak nariadil prehliadky a zaistenia tak v obchodných priestoroch spoločnosti B. O. D. a jej materskej spoločnosti, ako aj v obytných priestoroch G. K. a S. L., ktoré sa všetky nachádzajú v Rakúsku, a jednak požiadal príslušné rakúske súdy o udelenie súhlasu s týmito opatreniami.

29

Po získaní požadovaného súhlasu tento rakúsky asistujúci európsky delegovaný prokurátor nariadil príslušnému finančnému orgánu vykonať uvedené opatrenia, ktoré tento orgán aj vykonal.

30

Dňa 1. decembra 2021 podali G. K., B. O. D. a S. L. žaloby proti rozhodnutiam rakúskych súdov, ktorými sa udelil súhlas s predmetnými opatreniami, na Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko), vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

31

Pred týmto súdom G. K., B. O. D. a S. L. okrem iného tvrdili, že v Rakúsku nedošlo ku spáchaniu žiadneho trestného činu, podozrenia voči nim sú nedostatočné, tieto rozhodnutia rakúskych súdov nie sú dostatočne odôvodnené, nariadené prehliadky neboli ani nevyhnutné, ani primerané a bolo porušené ich právo na vzťah dôvery s ich advokátom.

32

Pred uvedeným súdom dotknutý rakúsky asistujúci európsky delegovaný prokurátor tvrdí, že v súlade s právnym rámcom stanoveným nariadením 2017/1939 pre cezhraničné vyšetrovania Európskej prokuratúry sa odôvodnenia postúpených vyšetrovacích opatrení spravujú právom členského štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora a analogicky s režimom zavedeným smernicou 2014/41 ich môžu preskúmať len orgány tohto členského štátu. Predmetné trestné činy však už preskúmal príslušný vyšetrovací sudca na Amtsgericht München (Okresný súd Mníchov, Nemecko). Príslušné orgány členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora môžu preskúmať len formálne náležitosti súvisiace s vykonaním týchto postúpených vyšetrovacích opatrení.

33

Vnútroštátny súd na jednej strane uvádza, že na základe znenia článku 31 ods. 3 a článku 32 nariadenia 2017/1939 možno tieto ustanovenia vykladať v tom zmysle, že ak si postúpené vyšetrovacie opatrenie vyžaduje získanie súhlasu súdu v členskom štáte asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora, toto opatrenie musí preskúmať súd tohto členského štátu z hľadiska všetkých formálnych a hmotnoprávnych pravidiel stanovených uvedeným členským štátom.

34

Zdôrazňuje však, že takýto výklad by mal za následok, že takéto opatrenie by prípadne muselo byť predmetom preskúmania v plnom rozsahu v dvoch členských štátoch a podľa ich príslušného vnútroštátneho práva, čo by znamenalo, že všetky dokumenty potrebné na vykonanie takéhoto preskúmania by sa museli poskytnúť príslušnému súdu v členskom štáte asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora a prípadne preložiť. Takýto systém by však predstavoval krok späť v porovnaní so systémom zavedeným smernicou 2014/41, v rámci ktorého môže vykonávajúci členský štát posúdiť len určité formálne aspekty.

35

Na druhej strane vnútroštátny súd zastáva názor, že výklad nariadenia 2017/1939 z hľadiska cieľa účinného trestného stíhania by mohol znamenať, v každom prípade v situácii, keď už bolo súdne preskúmanie vykonané v členskom štáte konajúceho európskeho delegovaného prokurátora, že preskúmanie vykonávané v rámci súhlasu súdu vyžadovaného v členskom štáte asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora sa týka len určitých formálnych aspektov.

36

Za týchto podmienok Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

37

Listom z 10. januára 2023 kancelária Súdneho dvora zaslala vnútroštátnemu súdu žiadosť o vysvetlenie. V odpovedi na túto žiadosť vnútroštátny súd uviedol, že G. K., B. O. D. a S. L. sú uvedení v uznesení Amtsgericht München (Okresný súd Mníchov) z 2. septembra 2021, ktorým sa udeľuje súhlas na prehliadky v Nemecku, bez toho, aby sa preskúmalo odôvodnenie prípadných prehliadok obchodných priestorov B. O. D. a obytných priestorov G. K. a S. L. v Rakúsku.

38

Svojimi tromi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 31 a 32 nariadenia 2017/1939 majú vykladať v tom zmysle, že preskúmanie vykonané v členskom štáte asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora, ak si postúpené vyšetrovacie opatrenie vyžaduje súhlas súdu v súlade s právom tohto členského štátu, sa môže týkať tak aspektov súvisiacich s odôvodnením a prijatím tohto opatrenia, ako aj aspektov súvisiacich s jeho vykonaním. V tomto kontexte sa pýta na vplyv súdneho preskúmania uvedeného opatrenia, ktoré bolo predtým vykonané v členskom štáte konajúceho európskeho delegovaného prokurátora, na rozsah preskúmania toho istého opatrenia na základe tohto súhlasu súdu v členskom štáte asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora.

39

Na úvod treba uviesť, že cieľom nariadenia 2017/1939 je v súlade s jeho článkom 1 zriadiť Európsku prokuratúru a stanoviť pravidlá jej fungovania.

40

V článku 4 tohto nariadenia sa uvádza, že Európska prokuratúra je zodpovedná za vyšetrovanie, trestné stíhanie páchateľov a spolupáchateľov trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Únie a za podanie žaloby na nich. V tejto súvislosti Európska prokuratúra vedie vyšetrovania, vykonáva úkony trestného stíhania a vystupuje vo funkcii prokurátora na príslušných súdoch členských štátov až do konečného rozhodnutia vo veci.

41

V článku 8 ods. 1 uvedeného nariadenia sa stanovuje, že Európska prokuratúra je nedeliteľný orgán Únie, ktorý koná ako jediný úrad s decentralizovanou štruktúrou. Odseky 2 až 4 tohto článku uvádzajú, že Európska prokuratúra je organizovaná na dvoch úrovniach, a to jednak na ústrednej úrovni, ktorá pozostáva z ústredia v mieste sídla Európskej prokuratúry, jednak na decentralizovanej úrovni, ktorú tvoria európski delegovaní prokurátori, ktorí sa nachádzajú v členských štátoch.

42

Podľa článku 13 ods. 1 toho istého nariadenia v spojení s jeho odôvodneniami 30 a 32 vyšetrovania Európskej prokuratúry v zásade vykonávajú európski delegovaní prokurátori, ktorí konajú v mene Európskej prokuratúry vo svojich členských štátoch.

43

Zo znenia tohto článku 13 ods. 1 v spojení s článkom 28 ods. 1 nariadenia 2017/1939 vyplýva, že konajúci európsky delegovaný prokurátor, teda európsky delegovaný prokurátor zodpovedný za vyšetrovanie a stíhanie, ktoré začal, ktoré mu bolo pridelené alebo ktoré prevzal na základe svojho práva odňať vec, môže v súlade s týmto nariadením a právom svojho členského štátu buď sám vykonať vyšetrovacie opatrenia a iné opatrenia, alebo nariadiť ich vykonanie príslušným orgánom vo svojom členskom štáte.

44

V rámci vyšetrovaní vedených konajúcim európskym delegovaným prokurátorom v jeho členskom štáte, ak sa tento rozhodne prijať vyšetrovacie opatrenie, ktoré si vyžaduje súhlas súdu v súlade s právom tohto členského štátu, preskúmanie dodržiavania všetkých podmienok stanovených na tento účel prináleží súdom uvedeného členského štátu. Naopak, v cezhraničných prípadoch, keď sa má vyšetrovacie opatrenie vykonať v inom členskom štáte, než je členský štát konajúceho európskeho delegovaného prokurátora, musí mať tento prokurátor možnosť spoľahnúť sa, ako vyplýva z článku 2 bodu 6 uvedeného nariadenia v spojení s odôvodnením 72 tohto nariadenia, na asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora nachádzajúceho sa v členskom štáte, v ktorom sa má takéto opatrenie vykonať.

45

Režim uplatniteľný na prijatie a výkon takéhoto opatrenia v rámci cezhraničného vyšetrovania je vymedzený v článkoch 31 a 32 toho istého nariadenia, o ktorých výklad žiada vnútroštátny súd. Treba preto na ne odkázať s cieľom určiť rozsah súdneho preskúmania, ktoré možno vykonať v členskom štáte asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora, ak si takéto opatrenie vyžaduje súhlas súdu v súlade s právom tohto členského štátu.

46

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou je pri výklade ustanovenia práva Únie nutné vziať do úvahy nielen jeho doslovné znenie, ale aj vzájomný kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [rozsudok z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem), C‑435/22 PPU, EU:C:2022:852, bod 67, ako aj citovaná judikatúra].

47

Po prvé pokiaľ ide o znenie článkov 31 a 32 nariadenia 2017/1939, z článku 31 ods. 1 tohto nariadenia vyplýva, že vedenie cezhraničných vyšetrovaní Európskej prokuratúry je založené na úzkej spolupráci medzi európskymi delegovanými prokurátormi. V rámci tejto spolupráce ak je potrebné prijať opatrenie v inom členskom štáte, než je členský štát konajúceho európskeho delegovaného prokurátora, tento konajúci európsky delegovaný prokurátor rozhodne o prijatí potrebného opatrenia a postúpi ho asistujúcemu európskemu delegovanému prokurátorovi nachádzajúcemu sa v členskom štáte, v ktorom sa má toto opatrenie vykonať.

48

Článok 31 ods. 2 uvedeného nariadenia v tejto súvislosti spresňuje, že odôvodnenie a prijatie takéhoto opatrenia sa spravuje právom členského štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora.

49

Podľa článku 31 ods. 3 prvého pododseku toho istého nariadenia ak sa podľa práva členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora vyžaduje pre postúpené opatrenie súhlas súdu, takýto súhlas tento asistujúci európsky delegovaný prokurátor získa v súlade s právom tohto členského štátu.

50

Podľa článku 31 ods. 3 tretieho pododseku nariadenia 2017/1939 ak sa však podľa práva členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora takýto súhlas súdu nevyžaduje, ale vyžaduje sa podľa práva členského štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora, súhlas musí získať konajúci európsky delegovaný prokurátor a predložiť ho spolu s postúpením.

51

Článok 31 ods. 4 tohto nariadenia stanovuje, že asistujúci európsky delegovaný prokurátor vykoná postúpené opatrenie alebo vydá pokyn príslušnému vnútroštátnemu orgánu, aby opatrenie vykonal.

52

Článok 32 uvedeného nariadenia spresňuje, že takéto opatrenie sa vykonáva v súlade s tým istým nariadením a právom členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora.

53

Vzhľadom na tieto skutočnosti treba uviesť, že hoci článok 31 ods. 3 prvý pododsek nariadenia 2017/1939 stanovuje, že ak si postúpené vyšetrovacie opatrenie vyžaduje takýto súhlas podľa práva tohto členského štátu, súhlas súdu sa má získať v súlade s právom členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora, články 31 a 32 tohto nariadenia nespresňujú rozsah preskúmania, ktoré môžu príslušné orgány uvedeného členského štátu vykonať na účely tohto súhlasu súdu.

54

Zo znenia článku 31 ods. 1 a 2 a článku 32 uvedeného nariadenia však vyplýva, že konajúci európsky delegovaný prokurátor rozhoduje o prijatí postúpeného vyšetrovacieho opatrenia a že toto prijatie, ako aj odôvodnenie tohto opatrenia sa spravujú právom členského štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora, zatiaľ čo vykonanie takéhoto opatrenia sa spravuje právom členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora.

55

Po druhé pokiaľ ide o kontext, do ktorého patria články 31 a 32 toho istého nariadenia, treba uviesť, že rozlíšenie zavedené týmito článkami medzi odôvodnením a prijatím postúpeného vyšetrovacieho opatrenia na jednej strane a jeho vykonaním na druhej strane odráža logiku systému justičnej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi, ktorý je založený na zásadách vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania.

56

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania, ktorá sa samotná opiera o vzájomnú dôveru medzi členskými štátmi, majú v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc [rozsudok z 28. októbra 2022, Generalstaatsanwaltschaft München (Extradícia a zásada ne bis in idem), C‑435/22 PPU, EU:C:2022:852, bod 92, ako aj citovaná judikatúra].

57

Zo zásady vzájomného uznávania rozsudkov a súdnych rozhodnutí vyplýva, že existuje vzájomná dôvera členských štátov, pokiaľ ide o to, že každý z členských štátov súhlasí s použitím trestného práva platného v iných členských štátoch, hoci by uplatnenie jeho vlastnej právnej úpravy viedlo k inému výsledku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. januára 2018, Piotrowski, C‑367/16, EU:C:2018:27, bod 52, a z 10. januára 2019, ET, C‑97/18, EU:C:2019:7, bod 33).

58

Táto zásada sa vykonáva prostredníctvom rôznych nástrojov justičnej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi.

59

Uvedená zásada je tak vyjadrená najmä v článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý európsky zatykač na základe tejto zásady a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 43, ako aj citovanú judikatúru].

60

V rámci systému odovzdávania osôb zavedeného uvedeným rámcovým rozhodnutím súdne orgány uvedené v článku 6 ods. 1 a 2 tohto rámcového rozhodnutia vykonávajú odlišné funkcie súvisiace jednak s vydaním európskeho zatykača a jednak s výkonom takéhoto zatykača [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín), C‑510/19, EU:C:2020:953, bod 47].

61

Prináleží teda súdnemu orgánu vydávajúcemu zatykač, aby preskúmal dodržiavanie podmienok nevyhnutných na vydanie európskeho zatykača bez toho, aby toto posúdenie mohlo byť v súlade so zásadou vzájomného uznávania následne preskúmané vykonávajúcim súdnym orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. januára 2018, Piotrowski, C‑367/16, EU:C:2018:27, bod 52, ako aj z 31. januára 2023, Puig Gordi a i., C‑158/21, EU:C:2023:57, body 87 a 88).

62

Zásada vzájomného uznávania je tiež vyjadrená v článku 1 ods. 2 smernice 2014/41, ktorý stanovuje, že členské štáty vykonajú európsky vyšetrovací príkaz na základe tejto zásady a v súlade s ustanoveniami tejto smernice.

63

Zo znenia článku 6 v spojení s článkom 9 uvedenej smernice vyplýva, že systém justičnej spolupráce stanovený touto smernicou spočíva, podobne ako systém zavedený rámcovým rozhodnutím 2002/584, na rozdelení právomocí medzi vydávajúcim súdnym orgánom a vykonávajúcim súdnym orgánom, v rámci ktorého prináleží vydávajúcemu súdnemu orgánu preskúmať splnenie hmotnoprávnych podmienok nevyhnutných na vydanie európskeho vyšetrovacieho príkazu bez toho, aby toto posúdenie mohlo byť následne v súlade so zásadou vzájomného uznávania preskúmané vykonávajúcim súdnym orgánom [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2021, Specializirana prokuratura (Údaje o prenose dát a o polohe), C‑724/19, EU:C:2021:1020, bod 53].

64

Z týchto úvah vyplýva, že v rámci justičnej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi založenej na zásadách vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania nemá vykonávajúci orgán preskúmavať, či vydávajúci orgán dodržiava podmienky vydania súdneho rozhodnutia, ktoré má vykonať.

65

Po tretie z odôvodnení 12, 14, 20 a 60 nariadenia 2017/1939 vyplýva, že cieľom tohto nariadenia je prostredníctvom zriadenia Európskej prokuratúry účinnejšie bojovať proti trestným činom poškodzujúcim finančné záujmy Únie.

66

V tejto súvislosti z článku 31 ods. 6 nariadenia 2017/1939 v spojení s jeho odôvodnením 73 vyplýva, že osobitné pravidlá stanovené týmto nariadením na účely cezhraničného vyšetrovania musia mať možnosť byť doplnené o možnosť použiť právne nástroje, najmä v oblasti vzájomného uznávania, ako sú tie, ktoré boli zavedené smernicou 2014/41, s cieľom zabezpečiť, aby sa v prípade, že je pri takom vyšetrovaní potrebné opatrenie, ktoré však vo vnútroštátnom práve neexistuje pre výlučne vnútroštátnu situáciu, táto možnosť mohla využiť v súlade s vnútroštátnym právom, ktorým sa vykonáva dotknutý nástroj.

67

Z toho vyplýva, že normotvorca Únie mal pri vymedzení postupov stanovených v nariadení 2017/1939 v úmysle vytvoriť mechanizmus zaručujúci taký stupeň účinnosti cezhraničných vyšetrovaní vedených Európskou prokuratúrou, ktorý by bol prinajmenšom rovnako vysoký ako mechanizmus vyplývajúci z uplatnenia postupov stanovených v rámci systému justičnej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi, ktorý je založený na zásadách vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania.

68

Výklad článkov 31 a 32 tohto nariadenia, podľa ktorého by udelenie súhlasu súdu uvedeného v článku 31 ods. 3 prvom pododseku uvedeného nariadenia mohlo byť podmienené tým, že príslušný orgán členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora preskúma aspekty súvisiace s odôvodnením a prijatím dotknutého postúpeného vyšetrovacieho opatrenia, by v praxi viedol k menej účinnému systému, než je systém zavedený takýmito právnymi nástrojmi, a ohrozil by tak cieľ sledovaný týmto nariadením.

69

Na jednej strane totiž na to, aby mohol vykonať takéto preskúmanie, príslušný orgán členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora musí najmä dôkladne preskúmať celý spis, ktorý mu majú postúpiť orgány členského štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora a v prípade potreby ho dať preložiť.

70

Na druhej strane, keďže odôvodnenie a prijatie postúpeného vyšetrovacieho opatrenia je na základe rozhodnutia normotvorcu Únie vecou práva členského štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora, príslušný orgán členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora by mal na účely preskúmania dodržiavania týchto dvoch aspektov uplatniť právo prvého členského štátu. Tento orgán však nemožno považovať za orgán, ktorý je vhodnejší ako príslušný orgán členského štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora na účely vykonania takéhoto preskúmania z hľadiska práva tohto posledného uvedeného členského štátu.

71

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že nariadenie 2017/1939 na účely spolupráce medzi európskymi delegovanými prokurátormi pri cezhraničných vyšetrovaniach Európskej prokuratúry rozlišuje medzi povinnosťami súvisiacimi s odôvodnením a prijatím postúpeného opatrenia, ktoré prináležia konajúcemu európskemu delegovanému prokurátorovi, a povinnosťami týkajúcimi sa výkonu tohto opatrenia, ktoré prináležia asistujúcemu európskemu delegovanému prokurátorovi.

72

V súlade s týmto rozdelením zodpovednosti sa preskúmanie súvisiace so súhlasom súdu, ktorý by sa vyžadoval podľa práva členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora, môže vzťahovať len na aspekty súvisiace s týmto výkonom.

73

V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že v súlade s článkom 31 ods. 2 nariadenia 2017/1939 prináleží členskému štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora stanoviť predbežné súdne preskúmanie podmienok týkajúcich sa odôvodnenia a prijatia postúpeného vyšetrovacieho opatrenia s prihliadnutím na požiadavky vyplývajúce z Charty, ktoré sú členské štáty povinné dodržiavať pri vykonávaní tohto nariadenia podľa článku 51 ods. 1 Charty.

74

Rozdelením zodpovednosti, opísaným v bodoch 71 a 72 tohto rozsudku, tak nie sú dotknuté požiadavky týkajúce sa dodržiavania základných práv pri prijímaní postúpených vyšetrovacích opatrení, ktoré podobne ako opatrenia dotknuté vo veci samej predstavujú zásahy do práva každého na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie, zaručeného v článku 7 Charty, ako aj do vlastníckeho práva zakotveného v článku 17 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 2021, Gavanozov II, C‑852/19, EU:C:2021:902, bod 31).

75

Pokiaľ ide o vyšetrovacie opatrenia, ktoré zahŕňajú závažné zásahy do týchto základných práv, ako sú prehliadky súkromných obydlí, preventívne opatrenia týkajúce sa osobného majetku a zaistenia majetku, uvedené v článku 30 ods. 1 písm. a) a d) nariadenia 2017/1939, prináleží členskému štátu, do ktorého patrí konajúci európsky delegovaný prokurátor, aby vo vnútroštátnom práve stanovil primerané a dostatočné záruky, ako je napríklad predbežné súdne preskúmanie, s cieľom zabezpečiť zákonnosť a nevyhnutnosť takýchto opatrení.

76

Okrem toho nad rámec záruk ochrany základných práv spojených s právnymi nástrojmi Únie, ktoré môžu európski delegovaní prokurátori uplatniť podľa článku 31 ods. 6 nariadenia 2017/1939 v rámci cezhraničných vyšetrovaní, treba na jednej strane uviesť, že tak podľa odôvodnení 80 a 83, ako aj článku 5 ods. 1 tohto nariadenia Európska prokuratúra zabezpečuje, aby jej činnosti rešpektovali základné práva. Táto všeobecná požiadavka je konkretizovaná v článku 41 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia, z ktorého vyplýva, že Európska prokuratúra musí predovšetkým dodržiavať právo na spravodlivé súdne konanie a právo podozrivých a obvinených osôb na obhajobu, ktoré musia požívať aspoň procesné práva ustanovené v práve Únie, najmä v nástrojoch tohto práva uvedených v tomto poslednom ustanovení a v odôvodnení 85 toho istého nariadenia.

77

Na druhej strane, hoci orgány, najmä justičné, členského štátu asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora, nie sú oprávnené preskúmať odôvodnenie a prijatie postúpeného vyšetrovacieho opatrenia, treba zdôrazniť, že podľa článku 31 ods. 5 písm. c) nariadenia 2017/1939 ak asistujúci európsky delegovaný prokurátor dospeje k záveru, že alternatívnym alebo menej rušivým opatrením by sa dosiahli rovnaké výsledky ako predmetným postúpeným vyšetrovacím opatrením, informuje svojho dozorujúceho európskeho prokurátora a poradí sa s konajúcim európskym delegovaným prokurátorom s cieľom vyriešiť túto záležitosť dvojstranne. Podľa článku 31 ods. 7 tohto nariadenia ak dotknutí európski delegovaní prokurátori nemôžu vyriešiť túto záležitosť do siedmich pracovných dní a postúpenie trvá, záležitosť sa postúpi príslušnej stálej komore.

78

V dôsledku toho treba na tri otázky odpovedať tak, že články 31 a 32 nariadenia 2017/1939 sa majú vykladať v tom zmysle, že preskúmanie vykonané v členskom štáte asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora, ak si postúpené vyšetrovacie opatrenie vyžaduje súhlas súdu v súlade s právom tohto členského štátu, sa môže týkať len aspektov súvisiacich s vykonaním tohto opatrenia, a nie aspektov súvisiacich s odôvodnením a prijatím uvedeného opatrenia, pričom tieto posledné aspekty musia byť predmetom predbežného súdneho preskúmania v členskom štáte konajúceho európskeho delegovaného prokurátora v prípade závažného zásahu do práv dotknutej osoby zaručených Chartou.

79

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Články 31 a 32 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

preskúmanie vykonané v členskom štáte asistujúceho európskeho delegovaného prokurátora, ak si postúpené vyšetrovacie opatrenie vyžaduje súhlas súdu v súlade s právom tohto členského štátu, sa môže týkať len aspektov súvisiacich s vykonaním tohto opatrenia, a nie aspektov súvisiacich s odôvodnením a prijatím uvedeného opatrenia, pričom tieto posledné aspekty musia byť predmetom predbežného súdneho preskúmania v členskom štáte konajúceho európskeho delegovaného prokurátora v prípade závažného zásahu do práv dotknutej osoby zaručených chartou základných práv Európskej únie.