1

Svojou žalobou sa Európska komisia domáha čiastočného zrušenia rozhodnutia Rady (EÚ) 2019/1754 zo 7. októbra 2019 o pristúpení Európskej únie k Ženevskému aktu Lisabonskej dohody o ochrane označení pôvodu a zemepisných označení (Ú. v. EÚ L 271, 2019, s. 12, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2

Parížsky dohovor na ochranu priemyslového vlastníctva bol podpísaný v Paríži 20. marca 1883, naposledy revidovaný v Štokholme 14. júla 1967 a zmenený 28. septembra 1979 (Zbierka dohovorov Organizácie spojených národov, zv. 828, č. 11851, s. 305, ďalej len „Parížsky dohovor“). Všetky členské štáty Európskej únie sú zmluvnými stranami tohto dohovoru.

3

Článok 1 Parížskeho dohovoru predovšetkým stanovuje, že štáty, na ktoré sa uplatňuje, tvoria Úniu na ochranu priemyslového vlastníctva, pokiaľ ide o patenty, vzory, modely, dizajny, obchodné známky, obchodné meno a údaje o proveniencii tovaru alebo označení jeho pôvodu, ako aj o potlačovanie nekalej súťaže.

4

Podľa článku 19 tohto dohovoru si štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, vyhradzujú právo medzi sebou oddelene dojednávať osobitné dohody na ochranu priemyslového vlastníctva.

5

Lisabonská dohoda o ochrane označení pôvodu a ich medzinárodného zápisu bola podpísaná 31. októbra 1958, revidovaná v Štokholme 14. júla 1967 a zmenená 28. septembra 1979 (Zbierka dohovorov Organizácie Spojených národov, zv. 828, č. 13172, s. 205, ďalej len „Lisabonská dohoda“). Predstavuje osobitnú dohodu v zmysle článku 19 Parížskeho dohovoru, ku ktorej môže pristúpiť každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru.

6

Sedem členských štátov Únie, konkrétne Bulharská republika, Česká republika, Francúzska republika, Talianska republika, Maďarsko, Portugalská republika a Slovenská republika, sú zmluvnými stranami Lisabonskej dohody. Únia však nie je zmluvnou stranou tejto dohody, ku ktorej môžu pristúpiť len štáty.

7

Podľa článku 1 Lisabonskej dohody štáty, ktorých sa táto dohoda týka, tvoria Osobitnú úniu (ďalej len „Osobitná únia“) v rámci Únie na ochranu priemyslového vlastníctva založenej Parížskym dohovorom a zaväzujú sa podľa podmienok tejto dohody chrániť na svojich územiach označenia pôvodu výrobkov iných štátov tejto Osobitnej únie, ktoré sú z tohto dôvodu uznané a chránené v krajine pôvodu a zapísané na medzinárodnom úrade Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO).

8

Článok 21 Ženevského aktu Lisabonskej dohody o ochrane označení pôvodu a zemepisných označení (Ú. v. EÚ L 271, 2019, s. 15, ďalej len „Ženevský akt“), nazvaný „Členstvo v lisabonskej únii“, stanovuje:

„Zmluvné strany sú členmi tej istej [O]sobitnej únie ako štáty, ktoré sú stranami [L]isabonskej dohody[, v pôvodnom znení z 31. októbra 1958] alebo [Lisabonskej dohody, revidovanej 14. júla 1967 v Štokholme a zmenenej 28. septembra 1979], bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú stranami [L]isabonskej dohody[, v pôvodnom znení z 31. októbra 1958] alebo [Lisabonskej dohody, revidovanej 14. júla 1967 v Štokholme a zmenenej 28. septembra 1979].“

9

Článok 22 Ženevského aktu, nazvaný „Zhromaždenie [O]sobitnej únie“, v odseku 4 stanovuje:

„[Prijímanie rozhodnutí v zhromaždení]

…“

10

Článok 28 Ženevského aktu, nazvaný „Pristúpenie k tomuto aktu“, v odseku 1 stanovuje:

[Oprávnenosť] S výhradou článku 29 a odsekov 2 a 3 tohto článku

11

Podľa odôvodnenia 6 napadnutého rozhodnutia:

„V záujme toho, aby Únia mohla riadne uplatňovať svoju výlučnú právomoc v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje Ženevský akt, a svoje funkcie v kontexte svojich výlučných systémov ochrany poľnohospodárskych označení pôvodu a zemepisných označení, by Únia mala pristúpiť k Ženevskému aktu a stať jeho zmluvnou stranou.“

12

Článok 1 prvý odsek tohto rozhodnutia uvádza:

„Pristúpenie Európskej únie k [Ženevskému aktu] sa týmto v mene Únie schvaľuje.“

13

Článok 3 uvedeného rozhodnutia stanovuje:

„Týmto sa členským štátom, ktoré si to želajú, povoľuje v záujme Únie ratifikovať Ženevský akt alebo pristúpiť k nemu popri Únii, a to v plnom súlade s jej výlučnou právomocou.“

14

Článok 4 toho istého rozhodnutia stanovuje:

„1.   V Osobitnej únii zastupuje Úniu a členské štáty, ktoré Ženevský akt ratifikujú alebo k nemu pristúpia podľa článku 3 tohto rozhodnutia, v súlade s článkom 17 ods. 1 Zmluvy o EÚ Komisia. Únia zodpovedá za zaistenie výkonu práv a plnenie povinností Únie a členských štátov, ktoré Ženevský akt ratifikujú alebo k nemu pristúpia podľa článku 3 tohto rozhodnutia.

…

2.   V Zhromaždení Osobitnej únie hlasuje Únia a členské štáty, ktoré Ženevský akt ratifikujú alebo k nemu pristúpia, svoje hlasovacie právo nevykonávajú.“

15

Článok 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1753 z 23. októbra 2019 o činnosti Únie po jej pristúpení k Ženevskému aktu Lisabonskej dohody o označeniach pôvodu a zemepisných označeniach (Ú. v. EÚ L 271, 2019, s. 1) s názvom „Prechodné ustanovenia týkajúce sa označení pôvodu s pôvodom v členských štátoch, ktoré už sú zapísané podľa Lisabonskej dohody“ v odseku 1 stanovuje:

„Pokiaľ ide o každé označenie pôvodu s pôvodom v členskom štáte, ktorý je zmluvnou stranou Lisabonskej dohody, pre výrobok, ktorý je chránený podľa jedného z nariadení uvedených v článku 1 tohto nariadenia, dotknutý členský štát, na základe žiadosti fyzickej osoby alebo právneho subjektu ako sa uvádza v článku 5 ods. 2 bode ii) Ženevského aktu, alebo žiadosti prijímateľa, ako sa vymedzuje v článku 1 bode xvii) Ženevského aktu, alebo svojej vlastnej iniciatívy, si zvolí, či požiada o:

…“

16

V septembri 2008 Zhromaždenie Osobitnej únie vytvorilo pracovnú skupinu poverenú prípravou revízie Lisabonskej dohody s cieľom vylepšiť ju a urobiť ju príťažlivejšou a zároveň zachovať jej zásady a ciele.

17

Delegácie z 28 štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Lisabonskej dohody, ako aj dve takzvané „osobitné“ delegácie vrátane delegácie Únie a určitý počet takzvaných „pozorovateľských“ delegácií boli pozvaní zúčastniť sa diplomatickej konferencie uskutočnenej v Ženeve od 11. do 21. mája 2015 na účely preskúmania a prijatia návrhu revidovanej Lisabonskej dohody, ktorý pripravila táto pracovná skupina.

18

Aby sa mohla Únia na tejto diplomatickej konferencii zúčastniť, Komisia prijala 30. marca 2015 odporúčanie k rozhodnutiu Rady Európskej únie, ktorým sa povoľuje začatie rokovaní o revidovanej Lisabonskej dohode o ochrane označení pôvodu a zemepisných označení. V tomto odporúčaní Komisia najmä vyzvala Radu, aby založila svoje rozhodnutie na článku 207 ZFEÚ, ako aj na článku 218 ods. 3 a 4 ZFEÚ vzhľadom na výlučnú právomoc, ktorú Únii priznáva článok 3 ods. 1 ZFEÚ v oblasti spoločnej obchodnej politiky.

19

Dňa 7. mája 2015 prijala Rada rozhodnutie 8512/15, ktorým sa povoľuje začatie rokovaní o revidovanej Lisabonskej dohode o ochrane označení pôvodu a zemepisných označení, pokiaľ ide o otázky, ktoré patria do právomoci Únie. Na rozdiel od toho, čo odporučila Komisia, toto rozhodnutie sa zakladalo na článku 114 ZFEÚ, ako aj na článku 218 ods. 3 a 4 ZFEÚ.

20

Dňa 20. mája 2015 prijala diplomatická konferencia uvedená v bode 17 tohto rozsudku Ženevský akt, ktorý bol nasledujúci deň sprístupnený na podpis. Podľa článku 28 ods. 1 písm. iii) tohto aktu môže každá medzivládna organizácia podpísať uvedený akt a stať sa jeho zmluvnou stranou.

21

Rozsudkom z 25. októbra 2017, Komisia/Rada (Revidovaná Lisabonská dohoda) (C‑389/15, EU:C:2017:798), Súdny dvor rozhodol, že dojednávanie o Ženevskom akte patrí do výlučnej právomoci, ktorú článok 3 ods. 1 ZFEÚ priznáva Únii v oblasti spoločnej obchodnej politiky uvedenej v článku 207 ods. 1 ZFEÚ. Súdny dvor preto zrušil rozhodnutie 8512/15, pričom zachoval jeho účinky, až kým v primeranej lehote, ktorá nesmie byť dlhšia ako šesť mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku, nenadobudne účinnosť nové rozhodnutie Rady založené na článkoch 207 a 218 ZFEÚ.

22

Dňa 5. marca 2018 Rada vyhovela tomuto rozsudku a prijala na základe článku 207 ZFEÚ v spojení s článkom 218 ods. 3 a 4 ZFEÚ rozhodnutie (EÚ) 2018/416, ktorým sa povoľuje začatie rokovaní o revidovanej Lisabonskej dohode o ochrane označení pôvodu a zemepisných označení (Ú. v. EÚ L 75, 2018, s. 23).

23

Dňa 27. júla 2018 Komisia predstavila návrh rozhodnutia Rady o pristúpení Európskej únie k Ženevskému aktu Lisabonskej dohody o ochrane označení pôvodu a zemepisných označení [dokument COM(2018) 350 final] na základe článku 207 a článku 218 ods. 6 písm. a) ZFEÚ. Vzhľadom na výlučnú právomoc Únie, pokiaľ ide o rokovanie o tomto akte, tento návrh stanovoval, že k tomuto aktu pristúpi len Únia.

24

Dňa 15. marca 2019 Rada zaslala Európskemu parlamentu návrh rozhodnutia Rady o pristúpení Únie k Ženevskému aktu, ktorým sa všetkým členským štátom, ktoré si to želajú, povoľuje pristúpiť k tomuto aktu spolu s Úniou. Dňa 16. apríla 2019 Parlament schválil tento návrh.

25

Hoci Komisia uvedený návrh nepodporila, Rada 7. októbra 2019 jednomyseľne prijala napadnuté rozhodnutie v súlade s článkom 293 ods. 1 ZFEÚ.

26

Vo vyhlásení zaznamenanom do zápisnice Rady týkajúcom sa prijatia tohto rozhodnutia Komisia jednak spochybnila možnosť povoliť všetkým členským štátom Únie, ktoré si to želajú, ratifikovať Ženevský akt alebo k nemu pristúpiť spolu s Úniou a jednak uviedla, že bola ochotná súhlasiť s tým, aby bolo siedmim členským štátom, ktoré boli už dlho zmluvnými stranami Lisabonskej dohody a ktoré už zapísali množstvo práv duševného vlastníctva na základe tejto dohody, povolené pristúpiť k Ženevskému aktu v záujme Únie.

27

Únia 26. novembra 2019 pristúpila k Ženevskému aktu.

28

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

29

Samostatným podaním podaným do kancelárie Súdneho dvora 15. apríla 2020 Rada vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 151 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

30

Komisia predložila svoje pripomienky k tejto námietke 18. mája 2020.

31

Rozhodnutím Súdneho dvora zo 6. októbra 2020 bolo konanie o uvedenej námietke spojené s konaním vo veci samej.

32

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

33

Rozhodnutiami predsedu Súdneho dvora zo 17. decembra 2020 bol Belgickému kráľovstvu, Českej republike, Helénskej republike, Francúzskej republike, Chorvátskej republike, Talianskej republike, Maďarsku, Holandskému kráľovstvu, Rakúskej republike a Portugalskej republike povolený vstup do konania ako vedľajším účastníkom na podporu návrhov Rady.

34

Na podporu svojej námietky neprípustnosti, s ktorou sa v podstate zhodujú členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, Rada pripomína, že čiastočné zrušenie aktu Únie je možné len vtedy, ak časti, ktorých zrušenie sa navrhuje, sú oddeliteľné od ostatných častí aktu.

35

Pokiaľ ide v prvom rade o návrh na zrušenie článku 3 napadnutého rozhodnutia, Rada tvrdí, že tento článok nemožno oddeliť od ostatných častí tohto rozhodnutia bez toho, aby sa jeho podstata nezmenila. Na jednej strane cieľom uvedeného článku 3 v spojení s článkom 1 uvedeného rozhodnutia, ktorým sa schvaľuje pristúpenie Únie k Ženevskému aktu, je zabezpečiť, aby Únia mohla správne vykonávať svoju výlučnú vonkajšiu právomoc v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje tento akt, tým, že jej umožňuje disponovať hlasovacími právami v rámci Zhromaždenia Osobitnej únie. Keďže totiž v súlade s článkom 22 ods. 4 písm. b) bodom ii) Ženevského aktu môže každá medzivládna organizácia, ktorá je jeho zmluvnou stranou, disponovať len počtom hlasov rovnajúcim sa počtu jej členských štátov, ktoré sú zmluvnými stranami tohto aktu, zrušenie článku 3 napadnutého rozhodnutia by zbavilo Úniu práva voliť v rámci tohto zhromaždenia, a teda akejkoľvek možnosti riadneho výkonu jej výlučnej právomoci v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje Ženevský akt, čím by sa zostávajúci obsah tohto rozhodnutia stal nezlučiteľný s jeho deklarovaným predmetom a účelom.

36

Na druhej strane vzhľadom na to, že článok 3 napadnutého rozhodnutia umožňuje siedmim členským štátom Únie, ktoré sú zmluvnými stranami Lisabonskej dohody, stať sa zmluvnými stranami Ženevského aktu, tento článok zaručuje právo prednosti a kontinuitu ochrany označení pôvodu už zapísaných v týchto členských štátoch na základe Lisabonskej dohody.

37

Okrem toho sa Rada domnieva, že žiadosť Komisie o zachovanie účinkov zrušených častí tohto rozhodnutia, pokiaľ ide o uvedené členské štáty, preukazuje, že článok 3 uvedeného rozhodnutia nemožno oddeliť od zostávajúcej časti toho istého rozhodnutia.

38

Pokiaľ ide v druhom rade o návrh na zrušenie prvkov článku 4 napadnutého rozhodnutia, ktoré odkazujú na členské štáty, Rada sa domnieva, že tieto prvky sú neoddeliteľné od článku 3 tohto rozhodnutia a že v dôsledku toho je tento návrh neprípustný z rovnakých dôvodov, ako sú dôvody uvedené v súvislosti s návrhom na zrušenie tohto článku 3.

39

Talianska republika, ktorá podporuje námietku neprípustnosti Rady, dodáva, že na rozdiel od požiadaviek uvedených v článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie žaloba nesmeruje proti Parlamentu a Rade, ale len proti Rade, hoci podľa článku 218 ods. 6 písm. a) bodu iii) ZFEÚ Parlament schválil napadnuté rozhodnutie, ako to napokon vyplýva z jeho preambuly. Postup stanovený v článku 218 ods. 6 ZFEÚ zahŕňa skutočné spolurozhodovanie medzi Radou a Parlamentom, keďže bez jeho súhlasu Rada nemôže ani prerokovať, ani prijať rozhodnutie.

40

Komisia nesúhlasí s touto argumentáciou a tvrdí, že jej žaloba je prípustná.

41

Na účely rozhodnutia o námietke neprípustnosti vznesenej Radou treba najskôr preskúmať tvrdenie uvedené Talianskou republikou, podľa ktorého je žaloba Komisie neprípustná z dôvodu, že smeruje len proti Rade.

42

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že žaloba o neplatnosť na základe článku 263 ZFEÚ musí byť podaná proti inštitúcii, ktorá prijala napadnutý akt, a že takáto žaloba je neprípustná, ak smeruje proti inej inštitúcii (rozsudok z 11. septembra 2003, Rakúsko/Rada, C‑445/00, EU:C:2003:445, bod 32 a citovaná judikatúra).

43

V prejednávanej veci zo samotného názvu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto rozhodnutie bolo prijaté Radou, a okrem toho je nesporné, že toto rozhodnutie vzhľadom na to, že sa týka uzatvorenia medzinárodnej dohody, bolo prijaté na základe článku 218 ods. 6 ZFEÚ.

44

Podľa tohto ustanovenia je však len Rada oprávnená prijať rozhodnutie, ktorým sa uzaviera medzinárodná dohoda. Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 48 svojich návrhov, skutočnosť, že článok 218 ods. 6 druhý pododsek písm. a) ZFEÚ stanovuje, že Rada v určitých prípadoch prijme takéto rozhodnutie po udelení súhlasu Parlamentu, nemôže spochybniť toto konštatovanie, takže takéto schválenie nemožno zamieňať so samotným aktom o uzatvorení, v prípade ktorého článok 218 ods. 6 prvý pododsek ZFEÚ stanovuje prijatie aktu len samotnou Radou.

45

Za týchto podmienok je z právneho hľadiska správne, že v súlade s článkom 297 ods. 2 prvým pododsekom ZFEÚ, podľa ktorého nelegislatívne akty, ktoré neuvádzajú, komu sú určené, podpisuje predseda inštitúcie, ktorá ich prijala, bolo napadnuté rozhodnutie podpísané len predsedom Rady, takže tento podpis tak identifikuje autora tohto rozhodnutia.

46

V dôsledku toho sa tvrdenie Talianskej republiky musí zamietnuť.

47

Pokiaľ ide o argumentáciu Rady, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora čiastočné zrušenie aktu Únie je možné len vtedy, ak časti, ktorých zrušenie sa navrhuje, sú oddeliteľné od ostatných častí aktu. Táto podmienka nie je splnená, ak by čiastočné zrušenie aktu malo za následok zmenu jeho podstaty. Pokiaľ ide o preskúmanie oddeliteľnosti sporných ustanovení, vyžaduje si to preskúmanie rozsahu pôsobnosti týchto ustanovení, aby bolo možné posúdiť, či sa ich zrušením zmení zmysel a podstata napadnutého rozhodnutia (rozsudky zo 16. júla 2015, Komisia/Rada, C‑425/13, EU:C:2015:483, bod 94 a citovaná judikatúra, ako aj z 9. novembra 2017, SolarWorld/Komisia, C‑205/16 P, EU:C:2017:840, body 38 a 39, ako aj citovaná judikatúra).

48

Súdny dvor tiež spresnil, že otázka, či by čiastočné zrušenie zmenilo podstatu napadnutého aktu Únie, je objektívnym kritériom a nie subjektívnym kritériom súvisiacim s politickým zámerom inštitúcie, ktorá sporný akt prijala (rozsudok z 26. apríla 2022, Poľsko/Parlament a Rada, C‑401/19, EU:C:2022:297, bod 19, ako aj citovaná judikatúra).

49

V prejednávanej veci, ako uviedol generálny advokát v bode 39 svojich návrhov, podstata napadnutého rozhodnutia spočíva v pristúpení Únie k Ženevskému aktu schválenému v mene Únie podľa článku 1 tohto rozhodnutia.

50

Odôvodnenie 6 uvedeného rozhodnutia totiž uvádza, že „v záujme toho, aby Únia mohla riadne uplatňovať svoju výlučnú právomoc v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje Ženevský akt, a svoje funkcie v kontexte svojich výlučných systémov ochrany poľnohospodárskych označení pôvodu a zemepisných označení, by Únia mala pristúpiť k Ženevskému aktu a stať jeho zmluvnou stranou“.

51

Články 2 a 5 toho istého rozhodnutia stanovujú praktické podmienky tohto pristúpenia.

52

Ako však samotná Rada pripúšťa, dôvodom, pre ktorý článok 3 napadnutého rozhodnutia oprávňuje členské štáty, ktoré chcú ratifikovať Ženevský akt alebo k nemu pristúpiť, je len vyriešenie určitých ťažkostí, ktoré by podľa nej mohli vyplynúť z uvedeného pristúpenia. Článok 4 tohto rozhodnutia obsahuje spresnenia v súvislosti so zastupovaním Únie a členských štátov, ktoré ratifikujú tento akt alebo k nemu pristúpia, v rámci Osobitnej únie, ako aj v súvislosti so zodpovednosťou Únie v oblasti výkonu práv a plnenia povinností Únie a týchto členských štátov vyplývajúcich z uvedeného aktu.

53

Tieto články 3 a 4 tak majú umožniť členským štátom, ktoré si to želajú, ratifikovať Ženevský akt alebo k nemu pristúpiť spolu s Úniu. Z fakultatívnej povahy takýchto pristúpení alebo ratifikácií vyplýva, že článok 1 napadnutého rozhodnutia môže vyvolávať účinky v situácii, keď ani jeden členský štát nevyužije možnosť stanovenú v uvedených článkoch 3 a 4.

54

Aj keby takáto situácia, ako tvrdí Rada, mala mať dôsledky na možnosť Únie zúčastniť sa hlasovania v rámci Zhromaždenia Osobitnej únie, ako aj na záruku práva prednosti a kontinuity ochrany označení pôvodu zapísaných v členských štátoch na základe Lisabonskej dohody, neovplyvnila by právny dosah článku 1 napadnutého rozhodnutia a nespochybnila tak pristúpenie Únie k Ženevskému aktu, ktoré, čo bolo zdôraznené v bode 49 tohto rozsudku, predstavuje podstatu tohto rozhodnutia.

55

Z toho vyplýva, že ustanovenia napadnutého rozhodnutia, ktorých zrušenie Komisia navrhuje, sú oddeliteľné od zvyšku tohto rozhodnutia.

56

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, tento záver nemožno spochybniť okolnosťou, že Komisia navrhla zachovanie účinkov častí napadnutého rozhodnutia, ktorých zrušenie navrhuje, pokiaľ ide o členské štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Lisabonskej dohody. Táto okolnosť totiž nemá nijaký vplyv na oddeliteľnosť ustanovení tohto rozhodnutia, ktorých zrušenie sa navrhuje, a teda na prípustnosť žaloby.

57

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa námietka neprípustnosti vznesená Radou musí zamietnuť.

58

Na podporu svojej žaloby Komisia uvádza dva žalobné dôvody.

59

Prvý žalobný dôvod sa zakladá na porušení článku 218 ods. 6 ZFEÚ a článku 293 ods. 1 ZFEÚ, zásady prenesenia právomocí stanovenej v článku 13 ods. 2 ZEÚ, ako aj zásady inštitucionálnej rovnováhy a práva iniciatívy Komisie.

60

Komisia v prvom rade tvrdí, že nenavrhla a v nijakom prípade nesúhlasila s tým, aby členské štáty ratifikovali Ženevský akt alebo k nemu pristúpili, ale že len navrhla pristúpenie Únie k nemu. Aj keď v súlade s článkom 293 ods. 1 ZFEÚ Rada môže zmeniť návrh Komisie jednomyseľne, v prejednávanej veci neexistuje žiadny návrh, ktorý by členským štátom povoľoval ratifikovať Ženevský akt alebo k nemu pristúpiť, a teda nemohol byť zmenený. Opačné tvrdenie by znamenalo, že Rada by mohla jednomyseľne doplniť akýkoľvek návrh Komisie bez ohľadu na jeho predmet. Judikatúra pritom vyžaduje, aby akákoľvek zmena návrhu Komisie bola analyzovaná z hľadiska „predmetu“ a „účelu“ tohto návrhu. V skutočnosti Rada tým, že k pristúpeniu Únie doplnila všeobecné povolenie členským štátom na pristúpenie, prijala v tom istom „formálnom“ akte druhé odlišné rozhodnutie, ktoré nie je uvedené v návrhu Komisie.

61

Komisia v druhom rade vo svojej replike spochybňuje dôvody uvádzané Radou na odôvodnenie zmeny návrhu Komisie, a to potrebu zabezpečiť, aby Únia mala hlasovacie práva v Zhromaždení Osobitnej únie, ako aj zachovať právo prednosti a kontinuitu ochrany označení pôvodu zapísaných na základe Lisabonskej dohody v siedmich členských štátoch, ktoré už boli zmluvnými stranami tejto dohody.

62

Na jednej strane povolenie udelené členským štátom ratifikovať Ženevský akt alebo k nemu pristúpiť nezaručuje, že sa táto možnosť uplatní, a teda ani to, že Únia disponuje hlasovacími právami v Zhromaždení Osobitnej únie. V každom prípade by sa význam týchto hlasovacích práv nemal preceňovať. Zhromaždenie Osobitnej únie totiž rozhoduje len o administratívnych otázkach a vo väčšine prípadov na základe konsenzu.

63

Na druhej strane, pokiaľ ide o právo prednosti a kontinuitu ochrany označení pôvodu zapísaných na základe Lisabonskej dohody, príslušné pravidlá by mohli byť vykladané tak, aby bolo možné zohľadniť tieto označenia pôvodu. V každom prípade, pokiaľ ide o otázku, ktorá sa týka len siedmich členských štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Lisabonskej dohody, na to, aby sa vo vzťahu k nim naďalej uplatňovala Lisabonská dohoda, aby toto právo prednosti, ako aj táto kontinuita boli zaručené, stačí, aby tieto štáty nepristúpili k Ženevskému aktu.

64

Talianska republika v prvom rade namieta, že prvý žalobný dôvod je nedôvodný, pretože článok 293 ods. 1 ZFEÚ sa neuplatňuje na postup upravený článkom 218 ZFEÚ. Z tohto posledného uvedeného článku totiž vyplýva, že postup, ktorý je v ňom stanovený, sa zakladá na rozhodnutí Rady prijatom na základe „odporúčania“ Komisie, ktoré je podľa článku 288 ZFEÚ nezáväzným aktom. Rada má teda širokú právomoc prijať, odmietnuť alebo zmeniť odporúčanie Komisie týkajúce sa dojednania a následne uzavretia dohody. Konkrétne rozhodnutie o uzavretí dohody je upravené článkom 218 ods. 6 ZFEÚ, podľa ktorého Rada prijíma toto rozhodnutie „na návrh vyjednávača“. Komisia nezasiahne do tohto postupu uzatvárania zmlúv ako taká, ale len ako vyjednávač dohody. Návrh Komisie v rámci uvedeného postupu, ktorý je prispôsobený osobitnej povahe medzinárodných dohôd, nie je tak porovnateľný s návrhom stanoveným v článku 293 ods. 1 ZFEÚ.

65

Podľa Rady po prvé Súdny dvor vo svojej judikatúre uznal existenciu formálnej a hmotnoprávnej podmienky, ktorú musí Rada splniť v prípade, že dopĺňa alebo mení návrh Komisie v zmysle článku 293 ods. 1 ZFEÚ.

66

Pokiaľ ide o formálnu podmienku, ak Komisia neprijme zmenu predloženú Radou, Rada je povinná rozhodnúť jednomyseľne. V prejednávanej veci Rada splnila túto formálnu požiadavku tým, že jednomyseľne zmenila návrh Komisie.

67

Pokiaľ ide o hmotnoprávnu podmienku, Rada by nemala brániť dosiahnutiu cieľov sledovaných návrhom Komisie. Predovšetkým zmeny k návrhu by mali zostať v jej pôsobnosti, tak ako ju definuje Komisia. Tak je to v prípade, ak Rada rešpektuje zámery Komisie a nemení predmet ani účel návrhu.

68

Rada uvádza, že v prejednávanej veci Komisia v dôvodovej správe k svojmu návrhu uvedenom v bode 23 tohto rozsudku uviedla, že „aby… mohla riadne uplatňovať svoju výlučnú právomoc v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje Ženevský akt, a svoje funkcie v kontexte svojich výlučných systémov ochrany poľnohospodárskych označení pôvodu a zemepisných označení, by sa mala stať jeho zmluvnou stranou“. Uvádza tiež, že odôvodnenie 6 napadnutého rozhodnutia stanovuje, že „v záujme toho, aby Únia mohla riadne uplatňovať svoju výlučnú právomoc v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje Ženevský akt, a svoje funkcie v kontexte svojich výlučných systémov ochrany poľnohospodárskych označení pôvodu a zemepisných označení, by Únia mala pristúpiť k Ženevskému aktu a stať jeho zmluvnou stranou“.

69

Rada tak zostala v medziach deklarovaného cieľa návrhu Komisie. Podľa Rady pritom, ak by tento návrh nebol zmenený, neumožnil by dosiahnuť tento cieľ v dvoch ohľadoch: na jednej strane Únia by nemala hlasovacie práva v Zhromaždení Osobitnej únie a na druhej strane by právo prednosti zemepisných označení zapísaných na základe Lisabonskej dohody siedmimi členskými štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami tejto dohody, zaniklo v dôsledku zápisu ex novo Úniou ako novej zmluvnej strany v Osobitnej Únii zemepisných označení na základe Ženevského aktu.

70

Po druhé Rada tvrdí, že ak by sa uznalo tvrdenie Komisie uvedené v bode 60 tohto rozsudku, podľa ktorého by prijatie rozhodnutia Rady, ktorým sa mení návrh Komisie, znamenalo, že návrh nebol predložený, by bolo právo zmeniť a doplniť návrh, ktoré Rade priznáva článok 293 ods. 1 ZFEÚ, zbavené jeho podstaty, keďže by toto ustanovenie stratilo akýkoľvek potrebný účinok.

71

Rada po tretie poznamenáva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, neprijala dve rozhodnutia prostredníctvom jedného „formálneho aktu“, z ktorých jedno sa zakladá na návrhu Komisie, a druhé nie. Zmena vykonaná Radou v článku 3 napadnutého rozhodnutia nemá povoľovať členským štátom pristúpenie k Ženevskému aktu, aby mohli vykonávať svoje právomoci, ale zabezpečiť plný účinok predmetu a účelu tohto návrhu tak, aby Únia mohla konať v rámci Zhromaždenia Osobitnej únie účinným spôsobom a chrániť záujmy členských štátov. V tejto súvislosti Rada pripomína, že povolenie dané členským štátom sa udeľuje pod podmienkou „úplného súladu s výlučnou právomocou [Únie]“. Okrem toho na zabezpečenie jednotnosti medzinárodného zastúpenia Únie a jej členských štátov Rada zverila Komisii zastúpenie Únie, ako aj zastupovanie ktoréhokoľvek členského štátu, ktorý by chcel využiť toto povolenie.

72

V tejto súvislosti Rakúska republika poznamenáva, že ak by sa členským štátom povolilo pristúpiť k Ženevskému aktu za prísneho rešpektovania výlučnej právomoci Únie, nemalo by to zmysel. Podľa článku 4 napadnutého rozhodnutia Únii totiž prináleží zaistiť výkon práv a plnenie povinností Únie a členských štátov, ktoré Ženevský akt ratifikujú alebo k nemu pristúpia, a iba Únia by hlasovala v rámci Zhromaždenia Osobitnej únie, pričom členské štáty, ktoré ratifikovali Ženevský akt alebo k nemu pristúpili, by nevykonávali svoje hlasovacie právo.

73

Po štvrté sa Rada domnieva, že vyhlásenie Komisie uvedené v bode 26 tohto rozsudku, podľa ktorého bola ochotná akceptovať, aby sedem členských štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Lisabonskej dohody a ktoré už na základe tejto dohody zapísali viaceré práva duševného vlastníctva, mohlo pristúpiť k Ženevskému aktu v záujme Únie, je dôležité prinajmenšom z troch hľadísk. Po prvé týmto vyhlásením Komisia priznáva, že povolenie udelené Radou členským štátom, alebo aspoň niektorým z nich, je v záujme Únie. Po druhé Komisia implicitne súhlasí s tým, že Rada môže tomuto povoleniu udeliť účinnosť zmenou návrhu Komisie. Po tretie Komisia pripúšťa, že takéto povolenie je možné v oblasti patriacej do výlučnej právomoci Únie.

74

Česká republika a Portugalská republika spochybňujú tvrdenie Komisie, podľa ktorého sa Lisabonská dohoda bude naďalej uplatňovať na sedem členských štátov, ktoré sú jej zmluvnými stranami, ak tieto štáty nepristúpia k Ženevskému aktu, čím sa tak zabezpečí kontinuita ochrany už zapísaných zemepisných označení. Článok 11 nariadenia 2019/1753 totiž stanovuje, pokiaľ ide o prechodné ustanovenia pre označenia pôvodu členských štátov už zapísané na základe Lisabonskej dohody, medzinárodný zápis týchto označení pôvodu na základe Ženevského aktu pod podmienkou, že dotknutý členský štát ratifikuje Ženevský akt alebo k nemu pristúpi na základe povolenia uvedeného v článku 3 napadnutého rozhodnutia.

75

Svojím prvým žalobným dôvodom Komisia v podstate tvrdí, že Rada tým, že zmenila návrh Komisie vložením ustanovenia, ktoré oprávňuje členské štáty, ktoré ho chcú ratifikovať alebo k nemu pristúpiť, konala mimo akejkoľvek iniciatívy Komisie, čím porušila článok 218 ods. 6 a článok 293 ods. 1 ZFEÚ, a narušila inštitucionálnu rovnováhu vyplývajúcu z článku 13 ods. 2 ZEÚ.

76

Na úvod treba preskúmať tvrdenie Talianskej republiky, podľa ktorého sa článok 293 ods. 1 ZFEÚ neuplatňuje na rozhodnutie, akým je napadnuté rozhodnutie prijaté na základe článku 218 ods. 6 ZFEÚ z dôvodu, že tento článok 293 ods. 1 sa uplatňuje len na prijímanie aktov v rámci vnútornej činnosti Únie.

77

Zo samotného znenia článku 293 ods. 1 ZFEÚ vyplýva, že ak na základe Zmlúv Rada rozhoduje na návrh Komisie, môže návrh zmeniť a doplniť len jednomyseľne, okrem prípadov uvedených v niektorých ustanoveniach Zmluvy o FEÚ uvedených v tomto článku 293 ods. 1.

78

Na jednej strane sa článok 218 ZFEÚ pritom medzi týmito ustanoveniami nenachádza.

79

Na druhej strane, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 61 svojich návrhov, článok 293 ods. 1 ZFEÚ sa má uplatňovať na všetky právne akty Únie, pri ktorých prijímaní Rada rozhoduje na návrh Komisie, bez ohľadu na to, či tieto akty patria do vnútornej činnosti Únie, alebo jej vonkajšej činnosti. Konkrétne nič v znení tohto ustanovenia neumožňuje vylúčiť jeho uplatniteľnosť na postup prijímania rozhodnutia založeného na článku 218 ods. 6 ZFEÚ, pokiaľ Rada pri prijímaní takéhoto rozhodnutia rozhodne na návrh Komisie.

80

Je nesporne pravda, že v súlade s článkom 218 ods. 6 ZFEÚ Rada prijme rozhodnutie o uzavretí dohody na návrh vyjednávača.

81

Keďže však podľa článku 218 ods. 3 ZFEÚ Rada určila Komisiu za vyjednávača, nevyhnutne rozhoduje o návrhu Komisie na účely prijatia tohto rozhodnutia.

82

Z toho vyplýva, že článok 293 ods. 1 ZFEÚ sa uplatní, ak Rada na návrh Komisie prijme rozhodnutie založené na článku 218 ods. 6 ZFEÚ. Tvrdenie Talianskej republiky treba preto zamietnuť.

83

Na účely posúdenia, či v prejednávanej veci Rada porušila článok 293 ods. 1 ZFEÚ, treba pripomenúť, že toto ustanovenie treba vykladať s prihliadnutím na článok 13 ods. 2 ZEÚ, podľa ktorého každá inštitúcia Únie koná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené Zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich stanovenými. Toto posledné uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu inštitucionálnej rovnováhy, ktorou sa vyznačuje inštitucionálna štruktúra Únie, z ktorej vyplýva, že každá inštitúcia vykonáva svoje právomoci v súlade s právomocami ostatných inštitúcií (rozsudok z 2. septembra 2021, EPSU/Komisia, C‑928/19 P, EU:C:2021:656, bod 48 a citovaná judikatúra).

84

Článok 13 ods. 2 ZEÚ navyše stanovuje, že inštitúcie Únie navzájom v plnej miere spolupracujú.

85

V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 17 ods. 2 druhej vety ZEÚ sa iné než legislatívne akty Únie prijímajú na návrh Komisie, ak to stanovujú Zmluvy.

86

Ako bolo pripomenuté v bodoch 80 a 81 tohto rozsudku, z článku 218 ods. 3 a 6 ZFEÚ vyplýva, že rozhodnutie o uzatvorení predmetnej medzinárodnej dohody sa prijíma na návrh Komisie ako povereného vyjednávača.

87

Súdny dvor už spresnil, že právomoc iniciatívy priznaná Komisii článkom 17 ods. 2 druhou vetou ZEÚ sa neobmedzuje len na predloženie návrhu. V rámci tejto právomoci totiž v zásade prináleží Komisii, ktorá v súlade s článkom 17 ods. 1 ZEÚ podporuje všeobecný záujem Únie a na tieto účely prijíma vhodné iniciatívy, rozhodnúť, či predloží alebo nepredloží návrh, a prípadne určiť jeho predmet, účel a obsah, ako aj, pokým Rada nerozhodne, zmeniť svoj návrh, prípadne ho vziať späť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2015, Rada/Komisia, C‑409/13, EU:C:2015:217, body 70 až 74).

88

Výkon právomoci iniciatívy Komisiou je tak neoddeliteľne spojený s funkciou podpory všeobecného záujmu, ktorú jej priznáva článok 17 ods. 1 ZEÚ.

89

Článok 293 ZFEÚ spája túto právomoc legislatívnej iniciatívy s dvojitou zárukou.

90

Na jednej strane, ako bolo uvedené v bode 77 tohto rozsudku, článok 293 ods. 1 ZFEÚ stanovuje, že s výnimkou prípadov uvedených v ustanoveniach Zmluvy o FEÚ, ktoré sú v ňom uvedené, môže Rada, ak podľa Zmlúv rozhoduje na návrh Komisie, návrh zmeniť a doplniť len jednomyseľne.

91

Na druhej strane podľa článku 293 ods. 2 ZFEÚ môže Komisia zmeniť a doplniť svoj návrh kedykoľvek v priebehu postupu, ktorý vedie k prijatiu aktu Únie, až do prijatia rozhodnutia Rady.

92

Článok 293 ZFEÚ tak zabezpečuje dodržiavanie zásady inštitucionálnej rovnováhy tým, že zváži najmä právomoci Komisie podľa článku 17 ods. 2 ZEÚ a právomoci Rady stanovené v článku 16 ods. 1 ZEÚ, čo znamená, ako bolo uvedené v bode 83 tohto rozsudku, že každá inštitúcia vykonáva svoje právomoci v súlade s právomocami ostatných inštitúcií.

93

Z toho najmä vyplýva, že právomoc Rady zmeniť a doplniť návrh nemôže byť rozšírená tak, aby jej umožňovala skresliť návrh Komisie v takom zmysle, ktorý by bránil dosiahnutiu cieľov sledovaných Komisiou, a v dôsledku toho ho zbavoval dôvodu jeho existencie (pozri, pokiaľ ide o späťvzatie návrhu legislatívneho aktu, rozsudok zo 14. apríla 2015, Rada/Komisia, C‑409/13, EU:C:2015:217, bod 83).

94

Súdny dvor rozhodol, že o takýto prípad nejde, ak sa zmeny návrhu Komisie uskutočnené zo strany Rady neodkláňajú od predmetu tohto návrhu, ani nemenia jeho účel (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. mája 1989, Komisia/Rada, 355/87, EU:C:1989:220, bod 44, ako aj z 11. novembra 1997, Eurotunnel a i., C‑408/95, EU:C:1997:532, bod 39).

95

Treba preto overiť, či zmena návrhu Komisie prijatá jednomyseľne Radou uvedená v bode 23 tohto rozsudku, ktorou sa zavádza ustanovenie oprávňujúce členské štáty, ktoré chcú ratifikovať Ženevský akt alebo k nemu pristúpiť, skreslila predmet alebo účel tohto návrhu v zmysle, ktorý by bránil dosiahnutiu cieľov sledovaných týmto návrhom.

96

Na tieto účely treba pripomenúť, že predmetom uvedeného návrhu bolo len pristúpenie Únie k Ženevskému aktu a že účelom toho istého návrhu bolo, ako to vyplýva z odôvodnenia tohto aktu uvedeného v bode 68 tohto rozsudku, umožniť Únii správne vykonávať výlučnú právomoc v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje tento akt.

97

V tejto súvislosti treba pritom po prvé uviesť, že článok 3 ods. 1 písm. e) ZFEÚ priznáva Únii výlučnú právomoc v oblasti spoločnej obchodnej politiky. Podľa článku 207 ods. 1 ZFEÚ spoločná obchodná politika vychádza z jednotných zásad, najmä vo vzťahu k obchodným aspektom duševného vlastníctva, a uskutočňuje sa v rámci zásad a cieľov vonkajšej činnosti Únie.

98

Súdny dvor už mal príležitosť v podstate spresniť, že Ženevský akt má na jednej strane predovšetkým uľahčiť a upravovať obchod medzi Úniou a tretími štátmi, a na druhej strane môže mať priame a bezprostredné účinky na tento obchod, takže jeho dojednávanie patrí do tejto výlučnej právomoci [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2017, Komisia/Rada (Revidovaná Lisabonská dohoda), C‑389/15, EU:C:2017:798, bod 74].

99

Po druhé podľa článku 2 ods. 1 ZFEÚ, ak Zmluvy prenesú na Úniu výlučnú právomoc v určitej oblasti, iba Únia môže vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty.

100

Toto ustanovenie však dodáva, že členské štáty môžu najmä vykonávať legislatívnu činnosť a prijímať právne záväzné akty v takejto oblasti len vtedy, ak ich na to splnomocní Únia.

101

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zásada prenesenia právomocí uvedená v článku 4 ods. 1 ZEÚ a článku 5 ods. 1 a 2 ZEÚ, ako aj inštitucionálny rámec definovaný v článkoch 13 až 19 ZEÚ s cieľom umožniť Únii výkon právomocí, ktoré jej boli Zmluvami zverené, predstavujú špecifické znaky Únie a jej práva týkajúce sa inštitucionálnej štruktúry Únie [pozri v tomto zmysle stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454, bod 165].

102

Rozhodnutie priznať členským štátom takéto oprávnenie má vplyv na spôsoby výkonu právomocí, ktoré boli zverené výlučne Únii Zmluvami, keďže umožňuje, aby členské štáty vykonávali právomoc, ktorú Zmluvy zverili výlučne Únii a ktorú by mala Únia v zásade vykonávať sama.

103

Z toho vyplýva, že takéto rozhodnutie vyjadruje presnú a alternatívnu politickú voľbu medzi výkonom výlučnej právomoci samotnou Úniou, ktorú jej zverili Zmluvy v určitej oblasti, na jednej strane a oprávnením udeleným členským štátom Úniou vykonávať túto právomoc na druhej strane.

104

Takáto voľba patrí do posúdenia všeobecného záujmu Únie Komisiou s cieľom definovať najvhodnejšie iniciatívy na podporu tohto záujmu, s ktorým je právomoc iniciatívy, ako bolo spresnené v bode 88 tohto rozsudku, ktorú článok 17 ods. 2 ZEÚ priznáva tejto inštitúcii, neoddeliteľne spojená.

105

Preto pozmeňujúci a doplňujúci návrh Rady, aby členské štáty mohli vykonávať výlučnú právomoc Únie, skresľuje samotný cieľ návrhu Komisie vyjadrujúceho voľbu, že Únia sama vykonáva túto právomoc.

106

V prejednávanej veci mal návrh Komisie konkrétne umožniť Únii pristúpiť k Ženevskému aktu, ktorý jej v podstate umožnil stať sa členom Osobitnej únie, hoci Lisabonská dohoda umožňovala len pristúpenie štátov, a tak vykonávať sama svoju výlučnú právomoc v oblastiach patriacich do Ženevského aktu. Tento návrh nielenže nestanovoval poverenie členských štátov, ktoré si želajú ratifikovať Ženevský akt alebo k nemu pristúpiť, ale počas rokovaní Komisia jasne prejavila svoj nesúhlas s takýmto všeobecným povolením, hoci, ako vyplýva z vyhlásenia uvedeného v bode 26 tohto rozsudku, nenamietala proti pristúpeniu siedmich členských štátov.

107

Zmena a doplnenie Rady pritom viedli k prijatiu článku 3 napadnutého rozhodnutia, ktorý oprávňuje členské štáty, ktoré si to želajú, ratifikovať Ženevský akt alebo k nemu pristúpiť.

108

Treba preto dospieť k záveru, že táto zmena a doplnenie skresľujú predmet a účel návrhu Komisie.

109

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Rada, tento záver nemôže byť spochybnený okolnosťou, že povolenie stanovené v článku 3 napadnutého rozhodnutia sa udelí pod podmienkou „v plnom súlade s… výlučnou právomocou [Únie]“ a že v súlade s článkom 4 tohto rozhodnutia na zabezpečenie jednoty medzinárodného zastúpenia Únie a jej členských štátov Rada zverila Komisii zastúpenie Únie, ako aj zastupovanie každého členského štátu, ktorý chce využiť toto povolenie.

110

Napriek tomu, že napadnuté rozhodnutie obmedzuje výkon práv, ktoré členským štátom, ktoré ratifikovali Ženevský akt alebo k nemu pristúpili, priznáva tento akt, nič to totiž nemení na skutočnosti, že uplatnením tohto povolenia budú uvedené členské štáty ako nezávislé subjekty medzinárodného práva popri Únii vykonávať jej výlučnú právomoc, čím jej zabránia, aby túto právomoc vykonávala sama.

111

Pozmeňujúci a doplňujúci návrh Rady tiež nemôže odôvodniť jej tvrdenia uvedené v bodoch 61 až 63 tohto rozsudku týkajúce sa potreby zabezpečiť, aby Únia mala hlasovacie práva v Zhromaždení Osobitnej únie, ako aj zachovať právo prednosti a kontinuitu ochrany označení pôvodu zapísaných na základe Lisabonskej dohody v siedmich členských štátoch, ktoré už boli zmluvnými stranami tejto dohody.

112

Prípadné ťažkosti, s ktorými by sa Únia mohla stretnúť na medzinárodnej úrovni pri výkone svojich výlučných právomocí, alebo dôsledky tohto výkonu na medzinárodné záväzky členských štátov, totiž nemôžu ako také oprávňovať Radu vykonať zmenu návrhu Komisie do takej miery, aby skreslila jeho predmet alebo účel, keďže by porušila inštitucionálnu rovnováhu, ktorej dodržiavanie sa snaží zabezpečiť článok 293 ZFEÚ.

113

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s článkom 293 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 13 ods. 2 ZEÚ, a preto prvému žalobnému dôvodu treba vyhovieť.

114

Druhý žalobný dôvod sa zakladá na porušení článku 2 ods. 1 ZFEÚ a článku 207 ZFEÚ, ako aj povinnosti odôvodnenia.

115

Keďže Komisia tento žalobný dôvod predložila len subsidiárne a prvému žalobnému dôvodu sa má vyhovieť, nie je potrebné rozhodnúť o druhom žalobnom dôvode.

116

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba žalobe vyhovieť a napadnuté rozhodnutie čiastočne zrušiť v súlade s návrhmi Komisie. Pokiaľ ide konkrétne o článok 4 napadnutého rozhodnutia, tento článok v súlade s hlavnými návrhmi Komisie treba zrušiť len v rozsahu, v akom obsahuje odkazy na členské štáty, keďže tieto odkazy sú oddeliteľné od zostávajúcej časti uvedeného článku.

117

V súlade s článkom 264 prvým odsekom ZFEÚ, ak je žaloba opodstatnená, Súdny dvor vyhlási napadnutý akt za neplatný.

118

Podľa článku 266 prvého odseku ZFEÚ je potom inštitúcia, ktorej akt bol zrušený, povinná prijať potrebné opatrenia na dosiahnutie súladu s rozsudkom Súdneho dvora.

119

Na základe toho podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ pritom Súdny dvor Európskej únie môže uviesť, ak to považuje za potrebné, ktoré z účinkov aktu, ktorý vyhlásil za neplatný, sa považujú za konečné.

120

Túto právomoc možno využiť z dôvodu právnej istoty, najmä ak zrušenie rozhodnutia prijatého Radou v rámci postupu dojednávania a uzatvárania medzinárodných dohôd stanoveného v článku 218 ZFEÚ môže svojou povahou spochybniť účasť Únie na dotknutej medzinárodnej dohode alebo jej vykonanie, aj keď právomoc Únie na tieto účely nevyvoláva pochybnosti [pozri analogicky rozsudok z 25. októbra 2017, Komisia/Rada (Revidovaná Lisabonská dohoda), C‑389/15, EU:C:2017:798, bod 81 a citovanú judikatúru].

121

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor uplatnil článok 264 druhý odsek ZFEÚ s cieľom zmierniť účinky čiastočného zrušenia napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti Komisia uvádza, že výnimočne môže súhlasiť s kompromisom, v zmysle ktorého sedem členských štátov, ktoré sú v súčasnosti zmluvnými stranami Lisabonskej dohody, pristúpia k Ženevskému aktu, aby sa vyhlo problémom súvisiacim s kontinuitou práv. Okrem toho podľa Komisie vzhľadom na to, že článok 4 napadnutého rozhodnutia sa vzťahuje aj na ďalšie aspekty, ktoré ako také neboli napadnuté a ktoré sú dôležité pre riadne vykonávanie Ženevského aktu Úniou, je dôležité zachovať jeho účinky až do jeho nahradenia novým ustanovením.

122

V dôsledku toho, ako bolo uvedené v bode 28 tohto rozsudku, Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zachoval účinky zrušených častí napadnutého rozhodnutia, najmä akékoľvek uplatnenie povolenia priznaného článkom 3 členskými štátmi, ktoré sú v súčasnosti zmluvnými stranami Lisabonskej dohody, až do nadobudnutia účinnosti rozhodnutia Rady v primeranej lehote, ktorá nesmie byť dlhšia ako šesť mesiacov odo dňa vyhlásenia rozsudku, ktorým sa nahradí napadnuté rozhodnutie.

123

Francúzska vláda sa pripája k tomuto návrhu, ktorý podľa nej vychádza z existencie dôležitých dôvodov právnej istoty, keďže spochybnenie účasti členských štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Lisabonskej dohody, na Ženevskom akte by mohlo mať závažné negatívne dôsledky pre majiteľov označení pôvodu zapísaných týmito štátmi na základe Lisabonskej dohody.

124

Rada sa domnieva, že uvedený návrh je neprípustný z dôvodu, že týmto návrhom sa Komisia v skutočnosti snaží dosiahnuť nielen zachovanie účinkov napadnutého rozhodnutia, ale zmeny tohto rozhodnutia.

125

V tejto súvislosti treba uviesť, že Komisia sa svojím návrhom snaží o dočasné zachovanie účinkov zrušených častí napadnutého rozhodnutia.

126

Hoci je pravda, že vyhovenie tomuto návrhu by v praxi viedlo k dočasnej zmene rozsahu účinkov tohto rozhodnutia, takýto dôsledok vyplýva z výkonu právomoci Súdny dvorom, ktorú mu priznáva článok 264 druhý odsek ZFEÚ.

127

Z toho vyplýva, že návrh na zachovanie účinkov zrušených častí napadnutého aktu je prípustný.

128

Pokiaľ ide o vec samu, treba pripustiť, že zachovanie prednosti práv a kontinuity ochrany označení pôvodu zapísaných na základe Lisabonskej dohody v siedmich členských štátoch, ktoré sú už zmluvnými stranami tejto dohody, je v súlade so zásadou lojálnej spolupráce medzi Úniou a členskými štátmi zakotvenou v článku 4 ods. 3 ZEÚ potrebná najmä na účely ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich z týchto vnútroštátnych zápisov.

129

V dôsledku toho treba zachovať účinky zrušených častí napadnutého rozhodnutia len v rozsahu, v akom sa týkajú členských štátov, ktoré ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku už využili povolenie stanovené v článku 3 tohto rozhodnutia, ratifikovať Ženevský akt alebo k nemu pristúpiť popri Únii, a to až do nadobudnutia účinnosti nového rozhodnutia Rady v primeranej lehote, ktorá nesmie byť dlhšia ako šesť mesiacov od tohto dátumu.

130

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

131

Keďže v prejednávanej veci Komisia navrhla zaviazať Radu na náhradu trov konania a Rada nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Komisiou.

132

Okrem toho v súlade s článkom 140 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.

133

V dôsledku toho Belgické kráľovstvo, Česká republika, Helénska republika, Francúzska republika, Chorvátska republika, Talianska republika, Maďarsko, Holandské kráľovstvo, Rakúska republika a Portugalská republika znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: