–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, M. Hellmann a U. Kühne, splnomocnení zástupcovia,

–

estónska vláda, v zastúpení: N. Grünberg, splnomocnená zástupkyňa,

–

francúzska vláda, v zastúpení: A. Daniel a A.‑L. Desjonquères, splnomocnené zástupkyne,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Natale, avvocato dello Stato,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: H. Leupold, M. Wilderspin a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov [rozhodnutí – neoficiálny preklad] v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243, ďalej len „nariadenie Brusel IIa“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Senatsverwaltung für Inneres und Sport, Standesamtsaufsicht (Krajinské ministerstvo vnútra a športu, orgán pre dohľad nad osobným stavom Berlín, Nemecko) (ďalej len „orgán pre dohľad nad osobným stavom“) a TB v súvislosti s tým, že tento orgán odmietol povoliť zápis rozvodu TB a RD, ku ktorému došlo v Taliansku mimosúdnou cestou, do nemeckej knihy manželstiev, a to vzhľadom na neexistenciu predchádzajúceho uznania tohto rozvodu príslušným nemeckým súdnym orgánom.

3

Článok 25 Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmeneného neskoršími dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“), stanovuje:

„Na účely tohto dohovoru pojem ‚rozhodnutie‘ znamená každé rozhodnutie súdu členského štátu bez ohľadu na svoje označenie vrátane rozsudku, rozhodnutia, uznesenia alebo exekučného príkazu, ako aj určenia trov konania súdnym úradníkom.“

4

Odôvodnenia 1, 2, 8, 21 a 22 nariadenia Brusel IIa stanovovali:

…

…

5

Článok 1 tohto nariadenia bol formulovaný takto:

„1.   Toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na:

…

3.   Toto nariadenie sa nevzťahuje na:

…

…“

6

Článok 2 uvedeného nariadenia stanovoval:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…“

7

Kapitola III nariadenia Brusel IIa, nazvaná „Uznávanie a výkon“, obsahovala oddiel 1 s názvom „Uznávanie“, v ktorom sa nachádzali články 21 až 27 tohto nariadenia.

8

Článok 21 uvedeného nariadenia stanovoval:

„1.   „Rozsudok [‚rozhodnutie‘ – neoficiálny preklad] vydan[é] v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania.“

2.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 3, sa najmä nevyžaduje žiadny osobitný postup pri aktualizácii záznamov členského štátu o osobnom stave na základe rozsudku [‚rozhodnutia‘ – neoficiálny preklad] o rozvode, rozluke alebo anulovaní manželstva, ktor[é] bol[o] vydan[é] v inom členskom štáte a proti ktorému už podľa práva tohto členského štátu nie je možné odvolanie.

…“

9

Podľa článku 22 toho istého nariadenia s názvom „Dôvody neuznania rozsudkov [‚rozhodnutí‘ – neoficiálny preklad] o rozvode, rozluke alebo anulovaní manželstva“:

„Rozsudok [‚rozhodnutie‘ – neoficiálny preklad] o rozvode, rozluke alebo anulovaní manželstva sa neuzná:

…“

10

Článok 25 nariadenia Brusel IIa znel:

„Uznanie rozsudku [‚rozhodnutia‘ – neoficiálny preklad] nemožno odmietnuť z dôvodu, že právny poriadok členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, by za rovnakého skutkového stavu nepripúšťal rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva.“

11

V oddiele 3 s názvom „Spoločné ustanovenia pre oddiely 1 a 2“ kapitoly III tohto nariadenia sa okrem iného nachádzal jeho článok 39, ktorý stanovoval:

„Príslušný súd alebo orgán členského štátu pôvodu na žiadosť zainteresovaného účastníka vydá osvedčenie podľa vzoru ustanoveného v prílohe I (rozsudky [‚rozhodnutia‘ – neoficiálny preklad] v manželských veciach) alebo v prílohe II (rozsudky [‚rozhodnutia‘ – neoficiálny preklad] o rodičovských právach a povinnostiach).“

12

Oddiel 5 tejto kapitoly III s názvom „Verejné listiny a dohody“ obsahoval iba článok 46 uvedeného nariadenia, ktorý znel takto:

„Listiny, ktoré sa úradne vyhotovili alebo zaregistrovali ako verejné listiny… a ktoré sú vykonateľné v jednom členskom štáte, ako aj dohody medzi účastníkmi, ktoré sú vykonateľné v členskom štáte, v ktorom boli uzatvorené, sa uznávajú a vyhlasujú za vykonateľné za rovnakých podmienok ako rozsudky [rozhodnutia – neoficiálny preklad].“

13

Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (Ú. v. EÚ L 178, 2019, s. 1, ďalej len „nariadenie Brusel IIb“), ktorým sa prepracovalo nariadenie Brusel IIa, v súlade so svojím článkom 104 ods. 1 zrušilo uvedené nariadenie s účinnosťou od 1. augusta 2022. Podľa článku 100 ods. 2 nariadenia Brusel IIb sa však nariadenie Brusel IIa naďalej uplatňuje na rozhodnutia vydané v začatých konaniach, na úradne vyhotovené alebo zaregistrované verejné listiny a na dohody, ktoré sa stali vykonateľnými v členskom štáte, v ktorom boli uzatvorené pred 1. augustom 2022. Vzhľadom na dátum skutkových okolností sporu vo veci samej sa teda na tento spor vzťahuje nariadenie Brusel IIa.

14

Odôvodnenie 14 nariadenia Brusel IIb stanovuje:

„V súlade s judikatúrou Súdneho dvora by sa mal pojem ‚súd‘ vykladať v širokom zmysle tak, aby zahŕňal aj správne orgány alebo iné orgány (napríklad notárov), ktoré vykonávajú súdnu právomoc v niektorých manželských veciach alebo vo veciach rodičovských práv a povinností. Ako ‚rozhodnutie‘ by sa mala uznať a vykonať akákoľvek dohoda schválená súdom po preskúmaní merita veci v súlade s vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi postupmi. Iné dohody, ktoré nadobúdajú v členskom štáte pôvodu záväzný právny účinok po formálnom zásahu orgánu verejnej moci alebo iného orgánu oznámeného Komisii na tento účel členským štátom, by mali nadobudnúť účinok v iných členských štátoch v súlade s osobitnými ustanoveniami tohto nariadenia o verejných listinách a dohodách. Toto nariadenie by nemalo umožňovať voľný obeh súkromných dohôd. Mal by sa však umožniť voľný pohyb dohôd, ktoré nie sú rozhodnutím ani verejnou listinou, ale boli zaregistrované orgánom verejnej moci, ktorý je na to príslušný. Takýmito orgánmi verejnej moci môžu byť notári, ktorí registrujú dohody, aj keď vykonávajú slobodné povolanie.“

15

Článok 30 tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Rozhodnutie vydané v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez potreby osobitného konania.

2.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 3, sa najmä nevyžaduje osobitné konanie pri aktualizácii záznamov členského štátu o osobnom stave na základe rozhodnutia o rozvode, rozluke alebo anulovaní manželstva, ktoré bolo vydané v inom členskom štáte a proti ktorému už podľa právneho poriadku tohto členského štátu nie je možné podať ďalší opravný prostriedok.

…“

16

Článok 65 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Verejné listiny a dohody o rozluke a rozvode, ktoré majú záväzný právny účinok v členskom štáte pôvodu, sa uznávajú v ostatných členských štátoch bez potreby osobitného konania. Pokiaľ nie je v tomto oddiele ustanovené inak, primerane sa uplatňuje oddiel 1 tejto kapitoly.

2.   Verejné listiny a dohody vo veciach rodičovských práv a povinností, ktoré majú záväzný právny účinok a sú vykonateľné v členskom štáte pôvodu, sa uznávajú a vykonávajú v ostatných členských štátoch bez toho, aby bolo potrebné vyhlásenie ich vykonateľnosti. Pokiaľ nie je v tomto oddiele ustanovené inak, primerane sa uplatňujú oddiely 1 a 3 tejto kapitoly.“

17

V § 97 ods. 1 druhej vete Gesetz über das Verfahren in Familiensachen und in den Angelegenheiten der freiwilligen Gerichtsbarkeit (zákon o konaní v rodinných a nesporových veciach) zo 17. decembra 2008 (BGBl. 2008 I, s. 2586) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „FamFG“) sa stanovuje, že „ustanovenia obsiahnuté v právnych predpisoch aktoch Európskej únie nie sú dotknuté“ ustanoveniami FamFG.

18

V § 107 FamFG s názvom „Uznávanie cudzích rozhodnutí v manželských veciach“ odseku 1 sa uvádza:

„Rozhodnutia vydané v zahraničí, ktorými sa manželstvo anuluje, vyhlasuje za neplatné alebo zaniká, sa uznávajú až po tom, čo orgány súdnej správy spolkovej krajiny potvrdí, že sú splnené podmienky uznania. Ak súd alebo orgán štátu, ktorého boli obaja manželia štátnymi príslušníkmi ku dňu rozhodnutia, už rozhodol, nezávisí uznanie rozhodnutia od potvrdenia príslušným súdnym orgánom spolkovej krajiny.“

19

Ustanovenie § 3 Personenstandsgesetz (zákon o osobnom stave) z 19. februára 2007 (BGBl. 2007 I, s. 122) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „PStG“) má názov „Register osobného stavu“. Odsek 1 tohto paragrafu znie:

„Matričný úrad v rámci svojej právomoci vedie:

…“

20

Ustanovenie § 5 PStG s názvom „Aktualizácia registra osobného stavu“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Zápis do registra sa musí doplniť a opraviť v súlade s ustanoveniami tohto zákona (aktualizácia).“

21

Ustanovenie § 16 PStG s názvom „Aktualizácia“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„V zápise týkajúcom sa manželstva sa uvedú následné akty týkajúce sa

…

…“

22

Decreto‑legge no 132 – Misure urgenti di degiurisdizionalizzazione ed altri interventi per la definizione dell’arretrato in materia di processo civile (zákonný dekrét č. 132 o neodkladných opatreniach na mimosúdne riešenie a iné zásahy na zníženie prieťahov v občianskoprávnom konaní) z 12. septembra 2014 (GURI č. 212 z 12. septembra 2014), zmenený na zákon, v znení zákona č. 162 z 10. novembra 2014 (GURI č. 261 z 10. novembra 2014) (ďalej len „zákonný dekrét č. 132/2014“) v prvých dvoch odsekoch svojho článku 12, nazvaného „Rozluka na základe vzájomného súhlasu, návrh na zrušenie manželstva alebo na ukončenie občianskoprávnych účinkov manželstva a zmena podmienok rozluky alebo rozvodu pred matričným úradníkom“, stanovuje, že manželia môžu, prípadne s právnou pomocou advokáta, okrem iného uzatvoriť pred príslušným matričným úradníkom dohodu o zrušení manželstva alebo o ukončení občianskoprávnych účinkov manželstva pod podmienkou, že títo manželia nemajú maloleté deti ani plnoleté deti závislé od starostlivosti, ťažko zdravotne postihnuté alebo ekonomicky nesamostatné.

23

Článok 12 ods. 3 zákonného dekrétu č. 132/2014 okrem iného stanovuje, že matričný úradník prijme od každej zo strán osobne vyhlásenie, že si prajú zrušenie alebo ukončenie občianskoprávnych účinkov manželstva v súlade s podmienkami, na ktorých sa dohodli, že dohoda sa nemôže týkať prevodu majetku, že akt obsahujúci dohodu sa vypracuje a podpíše bezprostredne po prijatí vyhlásení manželov, že uvedená dohoda nahrádza súdne rozhodnutia týkajúce sa okrem iného podmienok zrušenia a ukončenia občianskoprávnych účinkov manželstva a že pokiaľ matričný úradník prijme vyhlásenia manželov, vyzve ich, aby sa pred neho dostavili najskôr 30 dní od prijatia týchto vyhlásení s cieľom potvrdiť dohodu, pričom nedostavenie sa niektorého z nich sa považuje za nepotvrdenie dohody.

24

Obežník Ministero della Giustizia (Ministerstvo spravodlivosti, Taliansko) z 22. mája 2018 o zákonnom dekréte č. 132/2014 označuje matričného úradníka za príslušný orgán na vydanie osvedčenia podľa článku 39 nariadenia Brusel IIa v Taliansku.

25

TB, ktorá má nemeckú aj taliansku štátnu príslušnosť, sa 20. septembra 2013 na Standesamt Mitte von Berlin (Matričný úrad Berlín‑Mitte, Nemecko) vydala za RD, ktorý má taliansku štátnu príslušnosť. Toto manželstvo bolo zapísané do knihy manželstiev v Berlíne.

26

Dňa 30. marca 2017 sa TB a RD po prvýkrát dostavili pred matričného úradníka mesta Parma (Taliansko), aby začali konanie o rozvode mimosúdnym spôsobom na základe článku 12 zákonného dekrétu č. 132/2014. Dňa 11. mája 2017 sa pred tohto úradníka dostavili po druhýkrát, aby potvrdili svoje vyhlásenie. Dňa 15. februára 2018 na konci tretieho stretnutia TB a RD s odkazom na svoje vyhlásenie z 30. marca 2017 vyhlásili, že si želajú zrušenie svojho manželstva, pričom tiež spresnili, že v tejto súvislosti neprebieha žiadne konanie. Keďže tieto vyhlásenia boli 26. apríla 2018 ešte potvrdené pred uvedeným úradníkom, tento úradník 2. júla 2018 vydal TB osvedčenie uvedené v článku 39 nariadenia Brusel IIa, ktoré potvrdzuje jej rozvod s RD, s účinnosťou od 15. februára 2018.

27

TB požiadala Matričný úrad Berlín‑Mitte o zápis tohto rozvodu do knihy manželstiev v Berlíne v súlade s ustanoveniami PStG. Keďže si tento úrad kladie otázku, či tento zápis predsa nevyžaduje predchádzajúce uznanie podľa § 107 FamFG, prostredníctvom orgánu pre dohľad nad osobným stavom sa obrátil na Amtsgericht (okresný súd, Nemecko), ktorý má právomoc vyriešiť túto otázku.

28

Uznesením z 1. júla 2019 tento súd rozhodol, že zápis mimosúdneho rozvodu TB a RD do knihy manželstiev je možný až po tom, ako príslušný súdny orgán spolkovej krajiny, v tomto prípade Senatsverwaltung für Justiz, Verbraucherschutz und Antidiskriminierung (Krajinské ministerstvo spravodlivosti, ochrany spotrebiteľov a boja proti diskriminácii Berlín, Nemecko) (ďalej len „krajinské ministerstvo spravodlivosti“), toto rozhodnutie uzná na základe § 107 ods. 1 prvej vety FamFG.

29

Žiadosť o uznanie, ktorú podala TB na krajinské ministerstvo spravodlivosti, však toto ministerstvo zamietlo z dôvodu, že nejde o rozhodnutie vyžadujúce uznanie. Konanie o odvolaní TB proti zamietnutiu tejto žiadosti na Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko) stále prebieha.

30

TB okrem toho podala žalobu proti uzneseniu z 1. júla 2019, ktorej Kammergericht Berlin (Vyšší krajinský súd Berlín, Nemecko) vyhovel. Tento súd tak zakázal Matričnému úradu Berlín‑Mitte podmieniť zápis rozvodu TB a RD, ku ktorému došlo v Taliansku, do knihy manželstiev predchádzajúcim uznaním krajinským ministerstvom spravodlivosti.

31

Orgán pre dohľad nad osobným stavom s cieľom dosiahnuť obnovenie uznesenia z 1. júla 2019 podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

32

Vnútroštátny súd si kladie otázku, či sa vzhľadom na pojem „rozhodnutie“ uvedený v článku 21 nariadenia Brusel IIa v spojení s článkom 2 bodom 4 tohto nariadenia pravidlá uznávania rozhodnutí o rozvode stanovené uvedeným nariadením uplatnia v prípade rozvodu vyplývajúceho z dohody uzavretej manželmi a vysloveného matričným úradníkom členského štátu v súlade s právnou úpravou tohto štátu. V prípade kladnej odpovede a vzhľadom na skutočnosť, že tieto pravidlá nie sú podľa § 97 ods. 1 druhej vety FamFG dotknuté pravidlami nemeckej právnej úpravy, nie je v Nemecku potrebné žiadne konanie o uznaní. Treba teda určiť, či sa má pojem „rozhodnutie“ v zmysle týchto ustanovení nariadenia Brusel IIa vykladať tak, že sa vzťahuje len na akty pochádzajúce od súdneho orgánu alebo orgánu vykonávajúceho právomoci verejnej moci, ktoré zakladajú práva, alebo či sa vzťahuje aj na súkromné právne akty patriace do autonómnej vôle strán, prijaté bez takejto účasti štátneho orgánu s konštitutívnym účinkom, ako to vyplýva z postupu upraveného v Taliansku v článku 12 zákonného dekrétu č. 132/2014.

33

Vnútroštátny súd zastáva názor, že ani znenie uvedených ustanovení, ani poznatky vyplývajúce z rozsudku z 20. decembra 2017, Sahyouni (C‑372/16, EU:C:2017:988), neumožňujú jasne rozhodnúť o tejto otázke, hoci časť nemeckej právnej vedy sa prikláňa k extenzívnemu výkladu tohto znenia, ktorý umožňuje usúdiť, že pravidlá v oblasti uznávania rozhodnutí o rozvode stanovené nariadením Brusel IIa sa majú uplatniť na rozvody, ku ktorým došlo v závere mimosúdneho konania, akým je konanie upravené talianskou právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej.

34

Zatiaľ čo táto časť právnej vedy tvrdí, že takýto výklad je odôvodnený z hľadiska cieľa nariadenia Brusel IIa, ktorý spočíva v tom, že dbá na jednoduchom uznávaní v oblasti manželských vecí v Únii, vnútroštátny súd sa prikláňa k opačnému výkladu. Podľa tohto súdu je nariadenie Brusel IIa založené na predpoklade, že iba rozhodnutie o rozvode vydané orgánom verejnej moci, s ktorým je spojený konštitutívny účinok práv, umožňuje zaručiť ochranu „slabšieho“ manžela pred nevýhodami spojenými s rozvodom, keďže takýto orgán tak môže zabrániť rozvodu uplatňovaním svojej kontrolnej právomoci. O taký prípad však nejde, ak právny základ zrušenia manželstva vychádza z autonómnej vôle manželov vyjadrenej v súkromnom právnom akte a účasť orgánu verejnej moci sa obmedzuje na funkciu upozornenia, objasnenia, dokazovania alebo poradenstva bez vecnej kontrolnej právomoci.

35

Vnútroštátny súd dodáva, že takýto prístup je podporený na jednej strane tým, že v čase prijatia nariadenia Brusel IIa neexistovalo v práve členských štátov žiadne mimosúdne konanie o rozvode, takže normotvorca Únie nemohol tento prípad zohľadniť. Na druhej strane z ustanovení nariadenia Brusel IIb, ktoré od 1. augusta 2022 zrušilo a nahradilo nariadenie Brusel IIa, vyplýva, že normotvorca Únie medzičasom stanovil také pravidlá vzťahujúce sa na rozvody, aké upravuje talianska právna úprava dotknutá vo veci samej, pričom v čase nariadenia Brusel IIa to tak nebolo.

36

V prípade, že by Súdny dvor dospel k záveru o absencii „rozhodnutia“ v zmysle článku 21 nariadenia Brusel IIa v spojení s článkom 2 bodom 4 tohto nariadenia v prípade rozvodov, akým je rozvod upravený talianskou právnou úpravou dotknutou vo veci samej, chce vnútroštátny súd vedieť, či je uznanie takého rozvodu napriek tomu možné, a to na základe článku 46 uvedeného nariadenia. Vnútroštátny súd sa prikláňa k vylúčeniu takejto možnosti z dôvodu, že toto ustanovenie, na rozdiel od zodpovedajúceho ustanovenia upraveného v nariadení Brusel IIb, uvádza len verejné listiny a „vykonateľné“ dohody medzi účastníkmi zmluvy, pričom tieto akty sa netýkajú vecí rozvodu, ale len rodičovských práv a povinností.

37

Vnútroštátny súd však uvádza, že podľa časti nemeckej právnej vedy sa článok 46 nariadenia Brusel IIa má uplatniť v prípade rozvodov, akým je rozvod upravený talianskou právnou úpravou dotknutou vo veci samej.

38

Za týchto podmienok Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

39

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 bod 4 nariadenia Brusel IIa vykladať, okrem iného na účely uplatnenia článku 21 ods. 1 tohto nariadenia, v tom zmysle, že akt o rozvode vyhotovený matričným úradníkom členského štátu, ktorý obsahuje dohodu o rozvode uzavretú manželmi a potvrdenú týmito manželmi pred týmto úradníkom v súlade s podmienkami stanovenými právnou úpravou tohto členského štátu, predstavuje „rozhodnutie“ v zmysle tohto článku 2 bodu 4.

40

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora tak z požiadaviek jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať nielen znenie tohto ustanovenia, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [rozsudok z 31. marca 2022, Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl a i. (Umiestnenie žiadateľa o azyl na psychiatrickom oddelení nemocnice), C‑231/21, EU:C:2022:237, bod 42, ako aj citovaná judikatúra].

41

Vzhľadom na to, že žiadne ustanovenie nariadenia Brusel IIa, najmä jeho článok 2 bod 4, neobsahuje výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah pojmu „rozhodnutie“ uvedeného okrem iného tak v tomto ustanovení, ako aj v článku 21 tohto nariadenia, treba konštatovať, že tento pojem sa má v práve Únie vykladať autonómne a jednotne v súlade s metodológiou pripomenutou v predchádzajúcom bode.

42

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že tak z ustanovení článku 67 ods. 1 a 4 v spojení s článkom 81 ods. 1 a 2 ZFEÚ, ako aj zo skorších ustanovení článku 61 písm. c) v spojení s článkom 65 písm. a) ES vyplýva, že Únia na účely vytvorenia priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti rozvíja justičnú spoluprácu v občianskych veciach, ktoré majú cezhraničné dôsledky, pričom okrem iného, najmä ak je to potrebné na riadne fungovanie vnútorného trhu, zabezpečuje vzájomné uznávanie súdnych a mimosúdnych rozhodnutí medzi členskými štátmi.

43

V tomto rámci tak zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, ako aj zásada vzájomného uznávania rozhodnutí, ktorá samotná sa opiera o recipročnú dôveru medzi členskými štátmi, majú v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc (rozsudok z 9. marca 2017, Pula Banking, C‑551/15, EU:C:2017:193, bod 51 a citovaná judikatúra).

44

Práve v tomto kontexte je cieľom nariadenia Brusel IIa, ako vyplýva z jeho odôvodnení 1, 2 a 21, okrem iného uľahčiť, na základe zásady vzájomnej dôvery ako základného kameňa vytvorenia skutočného justičného priestoru, uznávanie rozhodnutí vydaných v členských štátoch vo veciach rozvodu tým, že sa dôvody neuznania takýchto rozhodnutí obmedzia na nutné minimum (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. januára 2019, Liberato, C‑386/17, EU:C:2019:24, body 41 a 46 a citovanú judikatúru).

45

Článok 21 ods. 1 a 2 nariadenia Brusel IIa v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. a) a článkom 25 tohto nariadenia tak okrem iného stanovuje, že pokiaľ nie je preukázaný niektorý z dôvodov neuznania taxatívne uvedených v článku 22 uvedeného nariadenia v spojení s odôvodnením 21 tohto nariadenia, rozhodnutia vydané v členskom štáte vo veciach rozvodu sa musia uznávať v iných členských štátoch bez potreby uplatnenia akéhokoľvek konania, pričom sa spresňuje, že jednak na účely aktualizácie aktov o osobnom stave v dožiadanom členskom štáte je potrebné, aby už voči dotknutému rozhodnutiu nebolo možné podať opravný prostriedok podľa práva členského štátu pôvodu, a jednak že uznanie rozhodnutia nemôže byť odmietnuté okrem iného z dôvodu, že právo dožiadaného členského štátu neumožňuje rozvod na základe rovnakých skutkových okolností.

46

Pokiaľ ide o pojem „rozhodnutie“ v zmysle článku 2 bodu 4 nariadenia Brusel IIa, treba uviesť, že vo veciach rozvodu tento pojem zahŕňa „rozvod… vydan[ý] súdom členského štátu bez ohľadu na to, ako sa [rozhodnutie] označuje, vrátane uznesenia, príkazu alebo [rozsudku]“. Samotný pojem „súd“ je definovaný v bode 1 tohto článku ako „všetky orgány v členských štátoch s právomocou vo veciach, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia podľa článku 1“. Okrem toho treba spresniť, že podľa článku 2 bodu 3 nariadenia Brusel IIa sa výraz „členský štát“ vzťahuje na všetky členské štáty Únie okrem Dánskeho kráľovstva.

47

Z výkladu článku 1 ods. 1 písm. a) v spojení s článkom 2 bodmi 1, 3 a 4 nariadenia Brusel IIa teda vyplýva, že pojem rozhodnutie vo veciach rozvodu sa vzťahuje na každé rozhodnutie o rozvode bez ohľadu na jeho označenie, ktoré vydal orgán príslušného členského štátu, okrem orgánov Dánskeho kráľovstva.

48

Z tejto definície poskytnutej samotným nariadením Brusel IIa vyplýva, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 34 a 36 svojich návrhov, že toto nariadenie sa môže vzťahovať na rozhodnutia o rozvode, ktoré boli vydané na konci tak súdneho, ako aj mimosúdneho konania, pokiaľ právo členských štátov priznáva právomoci vo veciach rozvodu aj mimosúdnym orgánom.

49

Z toho vyplýva, že každé rozhodnutie vydané takýmito mimosúdnymi orgánmi príslušnými vo veciach rozvodu v členskom štáte okrem Dánskeho kráľovstva sa musí podľa článku 21 nariadenia Brusel IIa automaticky uznať v iných členských štátoch okrem Dánskeho kráľovstva, čím nie sú dotknuté ani uplatnenie článku 22 tohto nariadenia, pokiaľ ide o dôvody neuznania, ani skutočnosť, že na účely aktualizácie aktov o osobnom stave v dožiadanom členskom štáte už nemôže byť rozhodnutie napadnuteľné opravným prostriedkom.

50

Treba spresniť, že tento výklad pojmu „rozhodnutie“ nemôže byť oslabený skutočnosťou, že v čase vypracovania a prijatia nariadenia Brusel IIa ešte žiadny členský štát neupravil vo svojich právnych predpisoch možnosť manželov rozviesť sa mimosúdnou cestou. Uvedený výklad totiž vyplýva priamo zo širokých a otvorených definícií pojmov „súd“ a „rozhodnutie“ uvedených, v tomto poradí, v bodoch 1 a 4 článku 2 tohto nariadenia.

51

Okrem toho sa rovnaký výklad opiera aj o cieľ sledovaný nariadením Brusel IIa, ktorým je okrem iného, ako vyplýva z bodov 42 až 44 tohto rozsudku, uľahčiť na základe zásady vzájomnej dôvery, ktorá je základom vytvorenia skutočného justičného priestoru na úrovni Únie, uznávanie rozhodnutí vydaných v členských štátoch okrem iného vo veciach rozvodu.

52

Ako vyplýva z okolností uvedených vnútroštátnym súdom v jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania a pripomenutých v bodoch 32 až 34 tohto rozsudku, tento súd sa ešte pýta aj na stupeň skúmania, ktorý musí vykonať orgán príslušný vo veciach rozvodu, aby mohol byť akt o rozvode, ktorý vyhotoví, najmä v rámci rozvodu na základe vzájomného súhlasu, posúdený ako „rozhodnutie“ v zmysle článku 2 bodu 4 nariadenia Brusel IIa na účely uplatnenia článku 21 ods. 1 tohto nariadenia.

53

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nariadenie Brusel IIa sa vzťahuje len na rozvody vyslovené buď štátnym súdom, alebo orgánom verejnej moci, alebo pod dohľadom takéhoto orgánu, čo vylučuje jednoduché súkromné rozvody, akým je napríklad rozvod vyplývajúci z jednostranného vyhlásenia jedného z manželov pred cirkevným súdom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. decembra 2017, Sahyouni, C‑372/16, EU:C:2017:988, body 39 až 43, 48 a 49).

54

Z tejto judikatúry možno vyvodiť, že každý orgán verejnej moci, ktorý má prijať „rozhodnutie“ v zmysle článku 2 bodu 4 nariadenia Brusel IIa, si musí zachovať právomoc preskúmať vyslovenie rozvodu, čo v rámci rozvodov na základe vzájomného súhlasu znamená, že pristúpi ku skúmaniu podmienok rozvodu z hľadiska vnútroštátneho práva, ako aj z hľadiska existencie a platnosti súhlasu manželov s rozvodom.

55

Požiadavku skúmania v zmysle predchádzajúceho bodu ako charakteristický prvok pojmu rozhodnutie možno vyvodiť aj z rozsudku z 2. júna 1994, Solo Kleinmotoren (C‑414/92, EU:C:1994:221). V bodoch 15 až 17 tohto rozsudku Súdny dvor rozhodol, pokiaľ ide o článok 25 Bruselského dohovoru, ktorého znenie je vo veľkej miere zhodné so znením článku 2 bodu 4 nariadenia Brusel IIa, s výnimkou významnej skutočnosti, že toto ustanovenie uvedeného dohovoru sa vzťahuje len na súdne rozhodnutia, že pojem „rozhodnutie“ znamená, že súd rozhoduje „na základe vlastnej právomoci o sporných bodoch medzi účastníkmi konania“.

56

Je pravda, ako pripomenula poľská vláda na pojednávaní, že Súdny dvor v uvedenom rozsudku rozhodol, že zmier, ku ktorému došlo pred súdom členského štátu a ktorým sa ukončuje spor, nemôže predstavovať „rozhodnutie“ v zmysle článku 25 Bruselského dohovoru. Nemožno však z toho analogicky vyvodiť, že posúdenie aktu ako „rozhodnutia“ v zmysle článku 2 bodu 4 nariadenia Brusel IIa by sa malo systematicky vylúčiť v prípade, že mimosúdny orgán je oprávnený vysloviť rozvod na základe dohody uzavretej manželmi po skúmaní podmienok stanovených platnými vnútroštátnymi ustanoveniami.

57

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 50 svojich návrhov, Súdny dvor v rozsudku z 2. júna 1994, Solo Kleinmotoren (C‑414/92, EU:C:1994:221), založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že predmetné zmiery majú v podstate zmluvnú povahu, a dotknutý súd sa tak obmedzil na to, že zmier vzal na vedomie bez akéhokoľvek skúmania jeho obsahu z hľadiska platných zákonných ustanovení.

58

Navyše nariadenie Brusel IIb, ktorým sa pristúpilo k prepracovaniu nariadenia Brusel IIa, vo svojom odôvodnení 14 uvádza, že „ako ‚rozhodnutie‘ by sa mala uznať a vykonať akákoľvek dohoda schválená súdom po preskúmaní merita veci v súlade s vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi postupmi“. Dodáva, že „iné dohody, ktoré nadobúdajú v členskom štáte pôvodu záväzný právny účinok po formálnom zásahu orgánu verejnej moci alebo iného orgánu oznámeného Komisii na tento účel členským štátom, by mali nadobudnúť účinok v iných členských štátoch v súlade s osobitnými ustanoveniami tohto nariadenia o verejných listinách a dohodách. Toto nariadenie by nemalo umožňovať voľný obeh súkromných dohôd. Mal by sa však umožniť voľný pohyb dohôd, ktoré nie sú rozhodnutím ani verejnou listinou, ale boli zaregistrované orgánom verejnej moci, ktorý je na to príslušný. Takýmito orgánmi verejnej moci môžu byť notári, ktorí registrujú dohody, aj keď vykonávajú slobodné povolanie“.

59

Normotvorca Únie tak s prihliadnutím na kontinuitu výslovne uviedol skutočnosť, že dohody o rozvode, ktoré boli schválené súdnym alebo mimosúdnym orgánom po hmotnoprávnom skúmaní vedenom podľa vnútroštátnych právnych predpisov a postupov, predstavujú „rozhodnutia“ v zmysle článku 2 bodu 4 nariadenia Brusel IIa a ustanovení nariadenia Brusel IIb, ktoré toto ustanovenie nahradili, a že práve toto hmotnoprávne skúmanie odlišuje tieto rozhodnutia od verejných listín a dohôd v zmysle týchto nariadení.

60

Preto ak príslušný mimosúdny orgán po hmotnoprávnom skúmaní schváli dohodu o rozvode, táto dohoda sa uznáva ako „rozhodnutie“ v súlade s článkom 21 nariadenia Brusel IIa a článkom 30 nariadenia Brusel IIb, zatiaľ čo iné dohody o rozvode, ktoré majú záväzný právny účinok v členskom štáte pôvodu, sa v jednotlivých prípadoch uznávajú ako verejné listiny alebo dohody v súlade s článkom 46 nariadenia Brusel IIa a článkom 65 nariadenia Brusel IIb.

61

V tejto súvislosti treba uviesť, že ako Komisia správne uviedla na pojednávaní, z genézy odôvodnenia 14 a článku 65 nariadenia Brusel IIb vyplýva, že normotvorca Únie prijatím tohto nariadenia nemal v úmysle inovovať a zaviesť nové pravidlá, ale len „vyjasniť“ jednak rozsah pravidla, ktoré už bolo uvedené v článku 46 nariadenia Brusel IIa, a jednak kritérium umožňujúce odlíšiť pojem „rozhodnutie“ od pojmov „verejná listina“ a „dohoda medzi účastníkmi“, a to kritérium týkajúce sa hmotnoprávneho skúmania.

62

Všetky tieto úvahy treba zohľadniť pri určení, či v prejednávanej veci akt o rozvode vydaný matričným úradníkom členského štátu, ktorý obsahuje dohodu o rozvode uzavretú manželmi a potvrdenú týmto úradníkom v súlade s podmienkami stanovenými vnútroštátnou právnou úpravou tohto členského štátu, predstavuje „rozhodnutie“ v zmysle článku 2 bodu 4 nariadenia Brusel IIa na účely uplatnenia článku 21 ods. 1 tohto nariadenia.

63

V tejto súvislosti zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že matričný úradník je v Taliansku zákonne zriadeným orgánom, ktorý má podľa práva tohto členského štátu právomoc vysloviť rozvod právne záväzným spôsobom, a to tak, že po vykonaní skúmania v zmysle bodu 54 tohto rozsudku vyhotoví v písomnej forme dohodu o rozvode vyhotovenú manželmi.

64

Podľa článku 12 zákonného dekrétu č. 132/2014 totiž musí matričný úradník osobne a dvakrát v intervale najmenej 30 dní prijať vyhlásenia každého z manželov, čo znamená, že sa uistí o platnej, slobodnej a jasnej povahe ich súhlasu s rozvodom.

65

Okrem toho v súlade s týmto ustanovením tento úradník skúma obsah dohody o rozvode z hľadiska platných zákonných ustanovení tak, že sa uistí, že táto dohoda sa týka len zrušenia alebo ukončenia občianskoprávnych účinkov manželstva, s vylúčením akéhokoľvek prevodu majetku, a že manželia nemajú maloleté deti ani plnoleté deti závislé od starostlivosti, ťažko zdravotne postihnuté alebo ekonomicky nesamostatné, takže dohoda sa netýka takýchto detí.

66

Z článku 12 zákonného dekrétu č. 132/2014 tiež vyplýva, že matričný úradník nie je oprávnený rozhodnúť o rozvode, ak nie je splnená jedna alebo viacero podmienok stanovených v tomto ustanovení, najmä ak má tento úradník pochybnosť o slobodnej a jasnej povahe súhlasu jedného z manželov s rozvodom, ak sa dohoda týka prevodu majetku alebo ak majú manželia iné ako plnoleté ekonomicky samostatné deti.

67

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 2 bod 4 nariadenia Brusel IIa sa má vykladať, okrem iného na účely uplatnenia článku 21 ods. 1 tohto nariadenia, v tom zmysle, že akt o rozvode vyhotovený matričným úradníkom členského štátu pôvodu, ktorý obsahuje dohodu o rozvode uzavretú manželmi a potvrdenú týmito manželmi pred týmto úradníkom v súlade s podmienkami stanovenými právnou úpravou tohto členského štátu, predstavuje „rozhodnutie“ v zmysle tohto článku 2 bodu 4.

68

Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na prvú otázku netreba odpovedať na druhú otázku.

69

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 2 bod 4 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov [rozhodnutí – neoficiálny preklad] v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000,

sa má vykladať, okrem iného na účely uplatnenia článku 21 ods. 1 tohto nariadenia, v tom zmysle, že:

akt o rozvode vyhotovený matričným úradníkom členského štátu pôvodu, ktorý obsahuje dohodu o rozvode uzavretú manželmi a potvrdenú týmito manželmi pred týmto úradníkom v súlade s podmienkami stanovenými právnou úpravou tohto členského štátu, predstavuje „rozhodnutie“ v zmysle tohto článku 2 bodu 4.