1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 4 a 5 rámcového rozhodnutia Rady 2005/212/SVV z 24. februára 2005 o konfiškácii príjmov, nástrojov a majetku z trestnej činnosti (Ú. v. EÚ L 68, 2005, s. 49), ako aj článku 49 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania začatého proti spoločnosti DELTA STROJ 2003 EOOD (ďalej len „Delta Stroj“) na účely uloženia peňažného trestu tejto spoločnosti za trestný čin súvisiaci s daňou z pridanej hodnoty (DPH), ktorého spáchanie sa kladie za vinu jej konateľke a zástupkyni.

3

Článok 1 rámcového rozhodnutia 2005/212, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„Na účely tohto rámcového rozhodnutia:

…“

4

Článok 2 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Konfiškácia“, stanovuje:

„1.   Každý členský štát prijíma potrebné opatrenia umožňujúce mu konfiškovať, celkom alebo sčasti, nástroje a príjmy z trestných činov, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody na obdobie viac ako jedného roka [trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby presahujúcou jeden rok – neoficiálny preklad], alebo majetok, ktorého hodnota zodpovedá týmto príjmom.

2.   Pokiaľ ide o daňové trestné činy, členské štáty môžu použiť iné postupy než [aj iné než – neoficiálny preklad] trestné konanie, aby odňali páchateľovi príjmy z trestného činu.“

5

Článok 4 uvedeného rámcového rozhodnutia, nazvaný „Opravné prostriedky“, stanovuje:

„Každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie, aby zainteresované strany, ktorých sa dotýkajú opatrenia podľa článkov 2 a 3, mali účinné opravné prostriedky na ochranu svojich práv.“

6

Článok 5 toho istého rámcového rozhodnutia, nazvaný „Kontrola bezpečnosti [Záruky – neoficiálny preklad]“, stanovuje:

„Toto rámcové rozhodnutie neovplyvňuje povinnosť rešpektovať základné práva a základné zásady, najmä vrátane prezumpcie neviny, ustanovené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii.“

7

Článok 1 rámcového rozhodnutia Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (Ú. v. EÚ L 76, 2005, s. 16), nazvaný „Definície“, stanovuje:

„Na účely tohto rámcového rozhodnutia:

…

…

Peňažná sankcia nezahŕňa:

…“

8

Článok 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 127, 2014, s. 39) stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

9

Článok 14 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Jednotná akcia 98/699/SVV [z 3. decembra 1998 prijatá Radou na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o praní špinavých peňazí, identifikácii, vyhľadávaní, zmrazení, zhabaní a konfiškácii prostriedkov a ziskov z trestnej činnosti (Ú. v. ES L 333, 1998, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 97)], článok 1 písm. a) a články 3 a 4 rámcového rozhodnutia [Rady] 2001/500/SVV [z 26. júna 2001 o praní špinavých peňazí, identifikácii, vyhľadávaní, zmrazení, zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti (Ú. v. ES L 182, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 158)] a prvé štyri zarážky článku 1 a článok 3 rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV sa nahrádzajú touto smernicou pre členské štáty viazané touto smernicou bez toho, aby boli dotknuté povinnosti týchto členských štátov týkajúce sa lehôt na transpozíciu uvedených rámcových rozhodnutí do vnútroštátneho práva.“

10

Zakon za administrativnite narušenia i nakazania (zákon o priestupkoch a správnych sankciách) (DV č. 92 z 28. novembra 1969), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „Zann“) obsahuje kapitolu 4, nazvanú „Správne sankcie trestnej povahy uložené právnickým osobám a podnikateľom – fyzickým osobám“, ktorá obsahuje články 83, 83a, 83b a 83d až 83g tohto zákona.

11

Článok 83 tohto zákona stanovuje:

„1.   V prípadoch stanovených zákonom, vyhláškou, nariadením Rady ministrov alebo obecným nariadením možno právnickým osobám a podnikateľom – fyzickým osobám uložiť peňažný trest za nesplnenie povinností voči štátu alebo obci pri výkone ich činnosti.

2.   Trest uvedený v predchádzajúcom odseku sa ukladá spôsobom stanoveným týmto zákonom, ak príslušný normatívny akt neustanovuje inak.

12

Článok 83a toho istého zákona stanovuje:

„1.   Každej právnickej osobe, ktorá sa obohatila alebo ktorá sa môže obohatiť v dôsledku trestného činu podľa článku 255… Trestného zákonníka, ako aj akéhokoľvek trestného činu, ktorý spáchala v prospech alebo na podnet organizovanej zločineckej skupiny:

bude uložený peňažný trest zodpovedajúci minimálne hodnote výhody, až do maximálnej výšky 1000000 [bulharských leva (BGN), približne 511000 eur], ak ide o majetkový prospech…

2.   Peňažný trest sa uloží tiež každej právnickej osobe, ktorá nemá sídlo na území Bulharskej republiky, ak bol trestný čin uvedený v odseku 1 spáchaný na území Bulharskej republiky.

3.   Peňažný trest sa uloží právnickej osobe aj vtedy, ak osoby uvedené v odseku 1 bodoch 1, 2 a 3 podnecovali k uvedeným trestným činom alebo sa na nich podieľali, ako aj vtedy, keď trestný čin neprekročil štádium pokusu.

4.   Peňažný trest sa uloží nezávisle na skutočnom vzniku trestnoprávnej zodpovednosti osôb, ktoré sa zúčastnili na trestnom čine uvedenom v odseku 1.

5.   Priama alebo nepriama výhoda, ktorú právnická osoba získala z trestného činu uvedeného v odseku 1, prepadne v prospech štátu, ak nemusí byť vrátená alebo nahradená, alebo prípadne bude zabavená podľa trestného zákona. Ak majetok alebo aktívum, ktoré sú predmetom trestného činu, neexistujú alebo boli scudzené, musí sa poskytnúť suma zodpovedajúca ich hodnote v leva (BGN).

…“

13

Podľa článku 83b Zann:

„1.   Konanie podľa článku 83a sa začne na odôvodnený návrh prokurátora príslušného pre preskúmanie veci alebo spisu týkajúceho sa dotknutého trestného činu, podaný na Okrăžen săd (Krajský súd, Bulharsko), v mieste sídla právnickej osoby, a v prípadoch uvedených v článku 83а ods. 2 na Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia, Bulharsko):

…

2.   Návrh musí…:

…“

14

V článku 83d tohto zákona sa uvádza:

„…

2.   Súd zasadajúci ako samosudca preskúma návrh na verejnom pojednávaní, na ktorom sa zúčastní prokurátor a na ktoré je predvolaná dotknutá právnická osoba.

3.   Skutočnosť, že zástupca riadne predvolanej právnickej osoby sa nedostavil na pojednávanie, nebráni súdu v prejednaní veci.

4.   Súd vykoná dokazovanie bez návrhu alebo na návrh účastníkov konania.

5.   Súd preskúma vec a na základe zhromaždených dôkazov posúdi:

6.   Súd vydá rozhodnutie, ktorým:

7.   Rozhodnutie uvedené v odseku 6 bode 1 obsahuje:

…“

15

Podľa článku 83e uvedeného zákona:

„…

1.   Rozhodnutie Okrăžen săd [(Krajský súd)] vydané podľa článku 83d ods. 6 môže napadnúť [osoba, ktorej bol uložený trest] odvolaním alebo [prokurátor] sťažnosťou (‚protest‘) podanou na Apelativen săd (Odvolací súd, Bulharsko) v lehote 14 dní od jeho doručenia účastníkom konania.

2.   Vec sa prejedná na verejnom pojednávaní za účasti prokurátora. Na pojednávanie sa predvolá aj dotknutá právnická osoba.

3.   V konaní… sa pripúšťajú len písomné dôkazy.

4.   Apelativen săd [(Odvolací súd)] rozhoduje prostredníctvom rozhodnutia, ktorým môže:

5.   Rozhodnutie Apelativen săd [(Odvolací súd)] je konečné.“

16

Článok 83f Zann znie takto:

„…

1.   Konanie, v ktorom Okražen săd [(Krajský súd)] alebo Apelativen săd [(Odvolací súd)] vydal konečné rozhodnutie, možno obnoviť, ak:

2.   Návrh na obnovu konania môže byť podaný v lehote šiestich mesiacov od zistenia rozhodujúcej skutočnosti a v prípadoch uvedených v odseku 1 bode 6 od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Okrăžen săd [(Krajský súd)] alebo Apelativen săd [(Odvolací súd)].

3.   Návrh na obnovu konania nemá odkladný účinok v súvislosti s výkonom právoplatného rozhodnutia, okrem prípadu, keď súd rozhodne inak.

4.   Návrh na obnovu konania môže podať:

5.   Návrh na obnovu konania preskúmava Apelativen săd [(Odvolací súd)] súdneho obvodu, v ktorom sa nachádza orgán, ktorý vydal rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť.

6.   Apelativen săd [(Odvolací súd)] preskúmava žiadosť v zložení troch sudcov. Pokiaľ sa návrh týka rozhodnutia Apelativen săd [(Odvolací súd)], návrh na obnovu konania preskúma iná komora tohto Apelativen săd [(Odvolací súd)].

7.   Vec sa prejednáva na verejnom pojednávaní za účasti prokurátora. Na pojednávanie sa predvolá aj dotknutá právnická osoba.

8.   Pokiaľ sa Apelativen săd [(Odvolací súd)] domnieva, že návrh je dôvodný, zruší rozhodnutie a vráti vec na opätovné prejednanie, pričom uvedie procesný úkon, od ktorého má nové prejednanie veci začať.“

17

Článok 83g tohto zákona stanovuje:

„Na otázky, ktoré nie sú upravené článkami 83b a 83d až 83f, sa vzťahujú ustanovenia Trestného poriadku.“

18

Článok 255 ods. 1 Nakazatelen kodeks (Trestný zákonník) stanovuje:

„Každému, kto sa vyhýba vyrubeniu daňových povinností alebo splateniu daňových dlhov vo veľkom rozsahu tým, že:

…

…

bude uložený trest odňatia slobody na jeden až šesť rokov a pokuta až do výšky 2000 [BGN].“

19

ZK je konateľkou a zástupkyňou spoločnosti Delta Stroj, ktorá má sídlo v Burgase (Bulharsko). ZK bola 5. augusta 2019 obvinená z toho, že v tejto funkcii a vo forme pokračujúceho trestného činu sa vyhýbala zaplateniu daňového dlhu v celkovej výške 11388,98 BGN (približne 5800 eur), ktorá zodpovedá DPH splatnej za zdaňovacie obdobia marec, apríl a júl 2009, čo je trestný čin stanovený a trestný podľa článku 255 ods. 1 bodov 2 a 3 Trestného zákonníka. Ku dňu podania tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania toto trestné konanie prebiehalo na Okrăžen săd – Burgas (Krajský súd Burgas, Bulharsko).

20

Dňa 9. decembra 2020 prokurátor Okrăžna prokuratura – Burgas (Krajská prokuratúra Burgas, Bulharsko) podal na základe článku 83a a nasl. Zann v rámci samostatného konania na tento súd návrh, aby bol spoločnosti Delta Stroj uložený peňažný trest z dôvodu, že táto spoločnosť získala majetkový prospech z trestného činu, ktorý spáchala ZK. K tomuto návrhu bola pripojená obžaloba proti ZK.

21

Okrăžen săd – Burgas (Krajský súd Burgas) má pochybnosti o súlade článku 83a a nasl. Zann s rámcovým rozhodnutím 2005/212, ako aj so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov zakotvenou v článku 49 Charty, keďže umožňujú trestnému súdu uložiť právnickej osobe peňažný trest za trestný čin, ktorý je predmetom súbežného trestného konania, ktoré ešte nebolo právoplatne skončené.

22

Tento súd najprv pripomína, že skoršie znenie relevantných ustanovení Zann stanovovalo, že právnickej osobe možno uložiť peňažný trest za trestný čin spáchaný fyzickou osobou v súvislosti s činnosťou tejto právnickej osoby až po tom, čo súdne rozhodnutie odsudzujúce uvedenú fyzickú osobu nadobudlo právoplatnosť. Po zmene týchto ustanovení sa však od tejto požiadavky upustilo.

23

Uvedený súd vysvetľuje, že v prejednávanej veci boli začaté dve súbežné konania, jedno proti ZK na základe článku 255 ods. 1 Trestného zákonníka pre daňový trestný čin, ktorého sa údajne dopustila, a druhé proti spoločnosti Delta Stroj na základe článku 83a a nasl. Zann s cieľom uložiť tejto spoločnosti peňažný trest vo výške rovnajúcej sa majetkovému prospechu získanému z tohto trestného činu. Ten istý súd uvádza, že Zann neupravuje možnosť prerušiť konanie začaté na základe jeho článku 83a a nasl. až do doby, kým bude ukončené trestné konanie proti ZK.

24

Vnútroštátny súd sa ďalej domnieva, že uloženie peňažného trestu právnickej osobe z dôvodu spáchania trestného činu fyzickou osobou, vo výške zodpovedajúcej výhode, ktorú táto právnická osoba získala alebo by mohla získať z tohto trestného činu, predstavuje úplnú alebo čiastočnú konfiškáciu príjmov z trestného činu v zmysle článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2005/212.

25

Napokon vnútroštátny súd pripomína, že článok 49 Charty zakotvuje zásadu zákonnosti trestných činov a trestov, ktorá obsahuje zákaz uložiť trest skôr, ako bolo konštatované spáchanie trestného činu. Pokiaľ však ide o Zann, otázka, či fyzická osoba skutočne spáchala trestný čin, nie je uvedená medzi okolnosťami, ktoré musí trestný súd na účely uloženia prípadného peňažného trestu právnickej osobe posúdiť podľa článku 83d ods. 5 tohto zákona.

26

Konanie podľa článku 83a a nasl. Zann tak v praxi umožňuje uložiť právnickej osobe trest len na základe okolností uvedených v obžalobe podanej voči zástupcovi a konateľovi tejto právnickej osoby v súvislosti s konkrétnym trestným činom, ktorého existencia ešte nebola preukázaná právoplatným súdnym rozhodnutím.

27

Za týchto podmienok Okrăžen săd – Burgas (Krajský súd Burgas) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

28

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zakotvenej v článku 267 ZFEÚ, prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prislúcha v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené. Povinnosťou Súdneho dvora je totiž vykladať všetky ustanovenia práva Únie, ktoré vnútroštátne súdy potrebujú na rozhodovanie o žalobách, ktoré im boli predložené, aj keď tieto ustanovenia nie sú výslovne spomenuté v otázkach položených Súdnemu dvoru týmito súdmi [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júla 2022, Pensionsversicherungsanstalt (Doby starostlivosti o dieťa dosiahnuté v zahraničí), C‑576/20, EU:C:2022:525, bod 35 a citovanú judikatúru].

29

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že hoci sa vnútroštátny súd svojou prvou otázkou pýta na výklad článkov 4 a 5 rámcového rozhodnutia 2005/212, ktorý sa týka konfiškácie príjmov, nástrojov a majetku z trestnej činnosti, konanie vo veci samej sa na takéto konanie o konfiškácii nevzťahuje.

30

Pokiaľ totiž ide najskôr o pojem „konfiškácia“, nemožno odkázať na definíciu uvedenú v článku 1 štvrtej zarážke rámcového rozhodnutia 2005/212, ale na definíciu uvedenú v článku 2 bode 4 smernice 2014/42, pretože táto smernica nahradila na základe svojho článku 14 ods. 1 okrem iného prvé štyri zarážky článku 1 tohto rámcového rozhodnutia. Podľa tejto poslednej uvedenej definície je konfiškácia „konečné odňatie majetku nariadené súdom v súvislosti s trestným činom“.

31

Ďalej článok 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2005/212 vyžaduje, aby každý členský štát prijal potrebné opatrenia umožňujúce mu celkom alebo sčasti konfiškovať nástroje a príjmy z trestných činov, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody na obdobie viac ako jedného roka, alebo majetok, ktorého hodnota zodpovedá týmto príjmom.

32

Napokon z článku 2 bodu 1 smernice 2014/42 vyplýva, že pojem „príjmy“ zodpovedá každému hospodárskemu prospechu pochádzajúcemu z trestnej činnosti, ktorý môže pozostávať z majetku v akejkoľvek podobe.

33

Aj keď v tomto rámci predstavuje peňažná suma „majetok“, ktorý možno skonfiškovať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. októbra 2021, Okrăžna prokuratura – Varna, C‑845/19 a C‑863/19, EU:C:2021:864, bod 58), takýto majetok môže byť predmetom konfiškačného opatrenia podľa článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2005/212 len vtedy, ak zodpovedá výhode vyplývajúcej z trestného činu, teda príjmu z tohto trestného činu, alebo nástroju tohto trestného činu, t. j. predmetu použitému alebo určenému na spáchanie uvedeného trestného činu.

34

Naopak pojem „peňažná sankcia“, ako je definovaný v článku 1 písm. b) bode i) rámcového rozhodnutia 2005/214, označuje povinnosť zaplatiť určitú peňažnú sumu uloženú rozhodnutím o odsúdení pre trestný čin. Toto ustanovenie spresňuje, že tento pojem nezahŕňa najmä príkazy na zhabanie nástrojov alebo ziskov z trestného činu.

35

V tejto súvislosti treba uviesť, že výška peňažného trestu nebude nevyhnutne zodpovedať hodnote hospodárskeho prospechu pochádzajúceho z trestného činu, ktorý táto sankcia postihuje. Takýto trest môže byť totiž stanovený vo výške nižšej, rovnajúcej sa alebo vyššej, ako je hodnota tejto výhody, a môže byť uložený aj v prípade neexistencie takejto výhody alebo súčasne s konfiškáciou príjmov z trestného činu. Okrem toho takýto peňažný trest nemožno prirovnať ani ku konfiškácii nástroja, ktorým bol predmetný trestný čin spáchaný.

36

Zdá sa, že normotvorca Únie mal teda prijatím rámcových rozhodnutí 2005/212 a 2005/214 v úmysle rozlišovať medzi opatreniami týkajúcimi sa konfiškácie majetku, ktorý je príjmom z trestnej činnosti, alebo nástrojom trestného činu a opatreniami týkajúcimi sa peňažného trestu za takéto trestné činy.

37

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd domnieva, že uloženie peňažného trestu právnickej osobe z dôvodu spáchania trestného činu fyzickou osobou, vo výške zodpovedajúcej výhode, ktorú táto osoba získala alebo by mohla získať z tohto trestného činu, predstavuje úplnú alebo čiastočnú konfiškáciu príjmov z trestného činu v zmysle rámcového rozhodnutia 2005/212. Spresňuje však, že bulharské právo umožňuje uloženie takéhoto peňažného trestu aj v prípade, že nebola získaná nijaká skutočná výhoda, alebo ak výhoda nemá majetkový charakter, a dodáva, že konanie upravené v článku 83a a nasl. Zann sa nezameriava výlučne na nezákonne nadobudnutý majetok. Okrem toho z tohto článku 83a ods. 1 vyplýva, že výška peňažného trestu, ktorý možno uložiť, môže presiahnuť hodnotu získanej výhody.

38

Vzhľadom na vyššie uvedené peňažný trest, aký stanovuje článok 83a ods. 1 Zann, nepredstavuje konfiškačné opatrenie v zmysle rámcového rozhodnutia 2005/212 a smernice 2014/42, aj keď výška tohto trestu zodpovedá hodnote majetkového prospechu získaného z trestného činu.

39

Z toho vyplýva, že toto rámcové rozhodnutie nie je uplatniteľné na spor vo veci samej, a preto nie je potrebné vykladať jeho články 4 a 5 v rámci tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

40

Pokiaľ ide v druhom rade o pochybnosti, ktoré má vnútroštátny súd, pokiaľ ide o súlad článku 83a a nasl. Zann s článkom 49 Charty, treba po prvé konštatovať, že predmetom konania vo veci samej je uloženie peňažného trestu spoločnosti z dôvodu neoprávneného majetkového prospechu, ktorý táto spoločnosť získala z trestného činu, ktorého sa mala dopustiť jej zástupkyňa a konateľka v súvislosti s priznaním k DPH.

41

Súdny dvor už rozhodol, že keďže cieľom správnych sankcií uložených vnútroštátnymi daňovými orgánmi a trestných konaní pre porušenia v oblasti DPH je zaručiť riadny výber DPH a predchádzať daňovým podvodom, predstavujú vykonanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10, EU:C:2013:105, body 26 a 27, ako aj z 5. mája 2022, BV, C‑570/20, EU:C:2022:348, bod 26). To isté platí pre tresty uložené súdom v súvislosti s takýmito trestnými konaniami. Z toho vyplýva, že Charta je vo veci samej uplatniteľná.

42

Po druhé je nesporné, že režim sankcií dotknutý vo veci samej má trestnoprávnu povahu. Vnútroštátny súd najmä uvádza, že konanie podľa článku 83a a nasl. Zann má všetky znaky trestného konania.

43

Po tretie článok 49 Charty zakotvuje najmä zásadu zákonnosti trestných činov a trestov a zodpovedá, ako vyplýva z Vysvetliviek k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17), článku 7 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“).

44

Článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že v rozsahu, v akom táto Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v tomto dohovore. Súdny dvor preto musí dbať na to, aby výklad článku 49 Charty, ktorý poskytuje, zabezpečil takú úroveň ochrany, ktorá neporušuje úroveň zaručenú článkom 7 EDĽP, tak ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva [pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. novembra 2021, IS (Nezákonnosť uznesenia o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania), C‑564/19, EU:C:2021:949, bod 101 a citovanú judikatúru].

45

Ako však uviedol samotný vnútroštátny súd, Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že článok 7 EDĽP bráni tomu, aby jednotlivcovi mohla byť uložená sankcia trestnej povahy bez toho, aby bola vopred preukázaná a vyhlásená jeho osobná trestná zodpovednosť, inak by bola porušená aj prezumpcia neviny zaručená v článku 6 ods. 2 EDĽP (ESĽP, 28. júna 2018, G.I.E.M s.r.l a i. v. Taliansko,CE:ECHR:2018:0628JUD000182806, § 251).

46

Keďže článok 49 Charty sa má vykladať tak, že obsahuje rovnaké požiadavky ako tie, ktoré vyplývajú z článku 7 EDĽP a ktoré sú uvedené v predchádzajúcom bode, tento článok 49 je relevantný pre odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku.

47

Ako však potvrdzuje judikatúra pripomenutá v bode 45 tohto rozsudku, takéto požiadavky sú tiež rovnocenné s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady prezumpcie neviny stanovenej v článku 6 ods. 2 EDĽP, ktorá je výslovne zakotvená v článku 48 ods. 1 Charty.

48

Vzhľadom na predmet prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa v podstate týka pripísania trestnoprávnej zodpovednosti právnickej osobe za konanie jej zástupcu a konateľa na základe domnienky, v rámci odpovede, ktorá sa má poskytnúť na túto otázku, stačí odkázať nie na článok 49 Charty, ale na článok 48 ods. 1 Charty, ktorý, rovnako ako sa uvádza v judikatúre citovanej v bode 44 tohto rozsudku, sa musí vykladať tak, že zaručuje úroveň ochrany, ktorá nie je v rozpore s úrovňou ochrany zaručenou článkom 6 EDĽP.

49

Pokiaľ ide o článok 48 ods. 2 Charty, ktorý zakotvuje zásadu dodržiavania práva na obhajobu, zdá sa tiež relevantný na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu.

50

Preto treba preformulovať prvú otázku tak, že jej cieľom je v podstate určiť, či sa má článok 48 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej vnútroštátny súd môže uložiť právnickej osobe trestnú sankciu za trestný čin, za ktorý je zodpovedná fyzická osoba, ktorá má právomoc zaväzovať alebo zastupovať túto právnickú osobu, v prípade, že táto zodpovednosť nebola ešte právoplatne preukázaná.

51

Podľa článku 48 ods. 1 Charty každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom. Táto zásada sa uplatní pri určovaní objektívnych znakov skutkovej podstaty porušenia, za ktoré by bolo možné uložiť správne sankcie trestnoprávnej povahy (rozsudok z 9. septembra 2021, Adler Real Estate a i., C‑546/18, EU:C:2021:711, bod 46, ako aj citovaná judikatúra), ako je to v prejednávanej veci a ako bolo konštatované v bode 42 tohto rozsudku.

52

Článok 48 ods. 2 Charty okrem toho stanovuje, že každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu. Súdny dvor už rozhodol, že dodržiavanie práva na obhajobu predstavuje v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, základnú zásadu práva Únie [rozsudky zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., C‑550/07 P, EU:C:2010:512, bod 92, ako aj z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 204].

53

Podľa vnútroštátneho súdu z ustanovení článku 83a ods. 1 v spojení s článkami 83b a 83f Zann vyplýva, že právnickej osobe možno uložiť trestnú sankciu v prípade, že sa obohatila alebo sa môže obohatiť v dôsledku trestného činu pripisovaného fyzickej osobe, ktorá je oprávnená ju zaväzovať alebo ktorá ju zastupuje, a to ešte predtým, ako bola táto fyzická osoba za tento trestný čin právoplatne odsúdená.

54

Z vnútroštátneho rozhodnutia okrem toho vyplýva, že súd, ktorému bol predložený návrh príslušného prokurátora na uloženie peňažného trestu právnickej osobe podľa článku 83a ods. 1 Zann, musí v súlade s článkom 83d ods. 5 tohto zákona vec preskúmať len na základe skutočností uvedených v poslednom uvedenom ustanovení, t. j. získanie neoprávnenej výhody dotknutou právnickou osobou, existencia väzby medzi páchateľom trestného činu a získanou výhodou, existencia súvislosti medzi trestným činom a získanou výhodou, ako aj povaha a hodnota výhody, pokiaľ je táto výhoda majetkovej povahy. Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že všetky tieto skutočnosti vychádzajú z predpokladu, že bol spáchaný trestný čin, a dodáva, že súd, ktorému bol predložený návrh príslušného prokurátora, nie je oprávnený spochybniť dôvodnosť tohto predpokladu, lebo otázku, či bol trestný čin spáchaný, možno riešiť len v rámci trestného konania vedeného proti dotknutej fyzickej osobe.

55

Napokon zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, nijako nevyplýva, že právnická osoba má právo podať opravný prostriedok v rámci neobmedzenej právomoci, ktorý by jej umožnil v neskoršom štádiu konania začatého proti nej spochybniť, že k trestnému činu skutočne došlo.

56

Aj keď sa totiž táto právnická osoba môže odvolať proti svojmu odsúdeniu podľa článku 83e Zann, zdá sa, že ani súd rozhodujúci o odvolaní nemôže posúdiť existenciu uvedeného predpokladu.

57

Rovnako tak konanie, ktoré viedlo k trestnému stíhaniu právnickej osoby, možno obnoviť len za určitých veľmi osobitných okolností v súlade s článkom 83f tohto zákona. Preto bez toho, aby bolo nutné rozhodnúť o tom, či tieto dôvody na obnovu konania priznávajú súdu rozhodujúcemu vo veci rozsiahlejšie právomoci, než aké mal pri rozhodovaní v prvostupňovom konaní alebo v odvolacom konaní, stačí teda konštatovať, že ide o výnimočný opravný prostriedok, ktorý právnická osoba odsúdená v trestnom konaní nemôže automaticky využiť podľa článku 83a a nasl. uvedeného zákona.

58

Z toho vyplýva, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 50 a 52 svojich návrhov, že právnická osoba môže byť právoplatne potrestaná za trestný čin pripisovaný fyzickej osobe, ktorá je oprávnená ju zaväzovať alebo zastupovať, bez toho, aby príslušný súd mohol posúdiť, či tento trestný čin skutočne nastal, a bez toho, aby právnická osoba mohla v tejto súvislosti účinne uplatniť svoje pripomienky.

59

Takáto situácia môže viesť k zjavne neprimeranému porušeniu zásady prezumpcie neviny, ako aj práva na obhajobu, ktoré sú tejto právnickej osobe zaručené na základe článku 48 Charty.

60

Hoci je pravda, že článok 48 Charty nebráni tomu, aby členský štát uplatňoval skutkové alebo právne domnienky, prináleží tomuto členskému štátu, aby udržiaval domnienky, ktoré sú upravené v jeho trestnom práve, v primeraných medziach s prihliadnutím na závažnosť veci a pri zachovaní práva na obhajobu, inak by došlo k neprimeranému porušeniu zásady prezumpcie neviny zakotvenej v odseku 1 tohto článku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2021, Adler Real Estate a i., C‑546/18, EU:C:2021:711, bod 47).

61

Podobne Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že zmluvné štáty môžu okrem iného za určitých podmienok stanoviť trestnosť materiálnej alebo objektívnej skutočnosti ako takej. V trestných veciach im však EDĽP ukladá povinnosť dodržiavať určitú hranicu. Táto hranica je prekročená, ak je určitá osoba zbavená v dôsledku určitej domnienky akejkoľvek možnosti oslobodiť sa od zodpovednosti za skutky z ktorých je obvinená, čím je zbavená možnosti využiť článok 6 ods. 2 EDĽP (pozri v tomto zmysle ESĽP, 28. júna 2018, G.I.E.M s.r.l a i. v. Taliansko, CE:ECHR:2018:0628JUD000182806, § 243 a citovanú judikatúru).

62

Ako však bolo zdôraznené v bode 54 tohto rozsudku, súd, ktorý má uložiť trest právnickej osobe, je oprávnený rozhodnúť iba o určitých konkrétnych skutočnostiach bez toho, aby mohol posúdiť existenciu trestného činu, ktorý môže odôvodňovať takýto trest. Z toho vyplýva, že táto právnická osoba nemôže účinne vykonávať svoje právo na obhajobu, pretože nemôže spochybniť existenciu tohto trestného činu, a v konečnom dôsledku musí znášať dôsledky existencie samostatného konania začatého proti fyzickej osobe, ktorá je oprávnená ju zaväzovať alebo zastupovať.

63

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právo na obhajobu má subjektívnu povahu, takže možnosť toto právo skutočne uplatniť musia mať samotní dotknutí účastníci konania (rozsudok z 9. septembra 2021, Adler Real Estate a i., C‑546/18, EU:C:2021:711, bod 59, ako aj citovaná judikatúra). Okrem toho vôbec nemožno vylúčiť rozdielnosť záujmov medzi právnickou osobou a fyzickou osobou, ktorá je oprávnená ju zaväzovať alebo zastupovať.

64

Takýto záver nemôže byť spochybnený možnosťou právnickej osoby podať podľa článku 83f Zann návrh na obnovu konania s cieľom dosiahnuť oslobodenie od peňažného trestu, ktorý jej bol uložený, najmä v prípade, ak fyzická osoba, ktorá je oprávnená ju zaväzovať alebo zastupovať, je zbavená obvinení, ktoré boli proti nej vznesené. Ako totiž bolo uvedené v bode 55 tohto rozsudku, takýto opravný prostriedok nemožno stotožňovať s odvolaním podaným v rámci neobmedzenej právomoci, ktoré by táto právnická osoba mohla podať automaticky.

65

Okrem toho, hoci je pravda, že konanie stanovené v článku 83a a nasl. Zann umožňuje chrániť finančné záujmy Únie zabezpečením správneho výberu DPH, nič to nemení na tom, že takýto cieľ nemôže odôvodniť neprimeraný zásah do záruk obsiahnutých v článku 48 Charty (pozri analogicky ESĽP, 23. novembra 2006, Jussila v. Fínsko, CE:ECHR:2006:1123JUD007305301, § 36). Navyše nie je preukázané, že konanie, o aké ide vo veci samej, je nevyhnutné na zabránenie systémovému riziku beztrestnosti.

66

Z toho vyplýva, že konanie, akým je konanie upravené v článku 83a a nasl. Zann, predstavuje zjavne neprimeraný zásah do práv zakotvených v článku 48 Charty.

67

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že článok 48 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej vnútroštátny súd môže uložiť právnickej osobe trestnú sankciu za trestný čin, za ktorý je zodpovedná fyzická osoba, ktorá je oprávnená zaväzovať alebo zastupovať túto právnickú osobu, v prípade, že tejto právnickej osobe nebolo umožnené spochybniť existenciu tohto trestného činu.

68

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.

69

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 48 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej vnútroštátny súd môže uložiť právnickej osobe trestnú sankciu za trestný čin, za ktorý je zodpovedná fyzická osoba, ktorá je oprávnená zaväzovať alebo zastupovať túto právnickú osobu, v prípade, že tejto právnickej osobe nebolo umožnené spochybniť existenciu tohto trestného činu.