ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 25. januára 2022 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Životné prostredie – Smernica 2012/19/EÚ – Odpad z elektrických a elektronických zariadení – Povinnosť financovať náklady na nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov – Retroaktívny účinok – Zásada právnej istoty – Nesprávne prebratie smernice – Zodpovednosť členského štátu“

Vo veci C‑181/20,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Nejvyššího soudu (Česká republika) z 12. marca 2020 a doručený Súdnemu dvoru 24. apríla 2020, ktorý súvisí s konaním:

VYSOČINA WIND a. s.

proti

Českej republike – Ministerstvu životního prostředí,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda K. Lenaerts, podpredseda L. Bay Larsen, predsedovia komôr A. Arabadžiev (spravodajca), A. Prechal, K. Jürimäe, C. Lycourgos, E. Regan, N. Jääskinen, I. Ziemele a J. Passer, sudcovia M. Ilešič, T. von Danwitz, M. Safjan, A. Kumin a N. Wahl,

generálna advokátka: J. Kokott,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

VYSOČINA WIND a.s., v zastúpení: M. Flora, advokát,

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, J. Vláčil a L. Dvořáková, splnomocnení zástupcovia,

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a S. Heimerl, splnomocnení zástupcovia,

Európsky parlament, v zastúpení: C. Ionescu Dima, O. Hrstková Šolcová a W. D. Kuzmienko, splnomocnení zástupcovia,

Rada Európskej únie, v zastúpení: A. Maceroni a M. Moore, splnomocnení zástupcovia,

Európska komisia, v zastúpení: L. Haasbeek a P. Ondrůšek, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 15. júla 2021,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/19/EÚ zo 4. júla 2012 o odpade z elektrických a elektronických zariadení (OEEZ) (Ú. v. EÚ L 197, 2012, s. 38).

2

Návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou prevádzkujúcou zariadenie na výrobu slnečnej energie, VYSOČINA WIND a. s., a Českou republikou – Ministerstvom životního prostředí (Česká republika), ktorý sa týkal nároku na náhradu škody, ktorú táto spoločnosť utrpela v dôsledku údajne nesprávneho prebratia smernice 2012/19.

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2002/96/ES

3

Článok 7 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/96/ES z 27. januára 2003 o odpade z elektrických a elektronických zariadení (OEEZ) (Ú. v. ES L 37, 2003, s. 24; Mim. vyd. 15/007, s. 359) stanovoval, že na účely výpočtu cieľov zhodnocovania odpadu z elektrických a elektronických zariadení (OEEZ) členské štáty zabezpečia, aby výrobcovia alebo tretie strany konajúce v mene výrobcov uchovávali záznamy o množstve [váhe – neoficiálny preklad] OEEZ, ich súčiastkach, materiáloch alebo látkach pri vstupe a výstupe zo spracovateľského zariadenia a/alebo pri vstupe do zariadenia na zhodnotenie alebo recykláciu.

4

V článku 9 smernice s názvom „Financovanie vzťahujúce sa na OEEZ od iných užívateľov ako súkromné domácnosti“ sa uvádzalo:

„Členské štáty zabezpečia, aby do 13. augusta 2005 výrobcovia financovali u výrobkov uvedených na trh po 13. auguste 2005 zber, spracovanie, zhodnotenie a environmentálne vhodné zneškodňovanie OEEZ od iných užívateľov ako súkromných domácností.

Pre OEEZ z výrobkov uvedených na trh pred 13. augustom 2005 (historický odpad) financovanie nákladov na hospodárenie zabezpečia výrobcovia. Členské štáty môžu alternatívne ustanoviť, aby iní užívatelia ako súkromné domácnosti boli čiastočne alebo celkom zodpovední za financovanie.

Výrobcovia a iní užívatelia ako súkromné domácnosti môžu bez toho, aby bola dotknutá táto smernica, uzavrieť dohody ustanovujúce iné metódy financovania.“

5

Článok 13 smernice 2002/96, zmenený smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/34/ES z 11. marca 2008 (Ú. v. EÚ L 81, 2008, s. 65), stanovoval:

„Prijmú sa všetky zmeny a doplnenia, ktoré sú potrebné na prispôsobenie článku 7 ods. 3, ako aj prílohy IB (najmä vzhľadom na možné zahrnutie svietidiel v domácnostiach, žiaroviek a fotoelektrických výrobkov, t. j. solárnych panelov), prílohy II (zohľadňujúc najmä nový technický vývoj pri spracovaní OEEZ) a prílohy III a IV vedeckému a technickému pokroku. Uvedené opatrenia zamerané na zmenu nepodstatných prvkov tejto smernice sa prijmú v súlade s regulačným postupom s kontrolou uvedeným v článku 14 ods. 3.

Predtým, ako sa prílohy zmenia a doplnia, sa Komisia okrem iného poradí s výrobcami elektrických a elektronických zariadení, recyklačnými a spracovateľskými zariadeniami, environmentálnymi organizáciami a zamestnaneckými a spotrebiteľskými zväzmi.“

Smernica 2003/108/ES

6

Odôvodnenie 3 smernice 2003/108/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. decembra 2003, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2002/96 (Ú. v. EÚ L 345, 2003, s. 106; Mim. vyd. 15/007, s. 692), stanovuje:

„Komisia v súlade so spoločným vyhlásením preskúmala finančné dôsledky pre výrobcov podľa skutočného znenia článku 9 smernice 2002/96/ES a zistila, že záväzok spätného preberania OEEZ umiestneného na trh v minulosti vytvára retroaktívnu zodpovednosť, pre ktorú neboli vytvorené žiadne ustanovenia a ktoré by pravdepodobne vystavili určitých výrobcov vážnym ekonomickým rizikám.“

7

Smernica 2003/108 nahradila článok 9 smernice 2002/96 týmto znením:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby od 13. augusta 2005 zber, spracovanie, zhodnotenie a environmentálne vhodné zneškodňovanie OEEZ, od iných užívateľov ako súkromných domácností, z výrobkov uvedených na trh po 13. auguste 2005, zabezpečovali výrobcovia.

Členské štáty zabezpečia, aby do 13. augusta 2005 pre OEEZ z výrobkov uvedených na trh pred 13. augustom 2005 (historický odpad) bolo financovanie nákladov na hospodárenie také, ako ustanovuje tretí a štvrtý pododsek.

Pre historický odpad, ktorý sa nahrádza novými rovnocennými výrobkami alebo novými výrobkami plniacimi tie isté funkcie, zabezpečujú financovanie nákladov výrobcovia týchto výrobkov, keď ich dodávajú. Členské štáty môžu alternatívne ustanoviť, aby iní užívatelia ako súkromné domácnosti boli čiastočne alebo celkom zodpovední za financovanie.

Financovanie nákladov na iný historický odpad zabezpečia užívatelia iní ako súkromné domácnosti.

2.   Výrobcovia a iní užívatelia ako súkromné domácnosti môžu bez toho, aby bola dotknutá táto smernica, uzavrieť dohody ustanovujúce iné metódy financovania.“

Smernica 2008/98/ES

8

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (Ú. v. EÚ L 312, 2008, s. 3) definuje v článku 3 bode 1 pojem „odpad“ ako „každú látku alebo vec, ktorej sa držiteľ zbavuje, chce sa jej zbaviť, alebo je povinný sa jej zbaviť“.

9

Článok 14 tejto smernice stanovuje:

„1.   V súlade so zásadou ‚znečisťovateľ platí‘, znáša náklady na nakladanie s odpadom pôvodca odpadu alebo súčasní alebo predchádzajúci držitelia odpadu.

2.   Členské štáty môžu rozhodnúť, že náklady na nakladanie s odpadom čiastočne alebo úplne znáša výrobca výrobku, z ktorého odpad vznikol, a že distribútori takéhoto výrobku sa môžu na nákladoch podieľať.“

Smernica 2012/19

10

Smernica 2012/19 zrušila smernicu 2002/96.

11

Odôvodnenia 9, 12 a 23 smernice 2012/19 znejú:

„(9)

Táto smernica by sa mala týkať všetkých [elektrických a elektronických zariadení (EEZ)] používaných spotrebiteľmi a EEZ určených na profesionálne používanie. Táto smernica by sa mala uplatňovať bez toho, aby boli dotknuté právne predpisy Únie týkajúce sa požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia, ktoré chránia všetkých, ktorí sú v styku s OEEZ, ako aj bez toho, aby boli dotknuté osobitné právne predpisy Únie o odpadovom hospodárstve,… a právne predpisy Únie o dizajne výrobkov… Ciele tejto smernice možno dosiahnuť bez toho, aby sa do jej rozsahu pôsobnosti začlenili veľké pevné inštalácie, akými sú ropné plošiny, systémy prepravy batožiny na letiskách alebo výťahy. Každé zariadenie, ktoré nie je osobitne navrhnuté a nainštalované ako súčasť uvedených inštalácií a ktoré môže plniť svoju funkciu, aj keď netvorí súčasť uvedených inštalácií, by sa však malo zahrnúť do rozsahu pôsobnosti tejto smernice. Myslia sa tým napríklad zariadenia ako osvetľovacie telesá a fotovoltické panely.

(12)

Ustanovenie zodpovednosti výrobcu na základe tejto smernice je jedným z prostriedkov na podporu dizajnu a výroby EEZ, ktoré plne zohľadňujú a uľahčujú opravu, možnú modernizáciu, opätovné použitie, demontáž a recykláciu EEZ.

(23)

… Členské štáty by mali podporiť výrobcov v tom, aby za zber OEEZ prevzali plnú zodpovednosť, a to najmä financovaním zberu OEEZ v rámci celého odpadového reťazca,… v súlade so zásadou ‚znečisťovateľ platí‘. Aby mala koncepcia zodpovednosti výrobcu čo najlepší účinok, mal by byť každý výrobca zodpovedný za financovanie hospodárenia s odpadmi, ktoré vznikajú z jeho vlastných výrobkov. Výrobca by mal mať možnosť zvoliť si, či si túto svoju povinnosť splní individuálne, alebo sa zapojí do kolektívneho systému. Každý výrobca by mal pri uvedení výrobku na trh poskytnúť finančnú záruku ako prevenciu, že sa náklady na nakladanie s OEEZ z ‚opustených‘ výrobkov neprenesú na spoločnosť alebo na ostatných výrobcov. Zodpovednosť za financovanie nakladania s historickými odpadmi by sa mala rozdeliť medzi všetkých existujúcich výrobcov prostredníctvom kolektívnych finančných systémov, do ktorých v prípade vzniku nákladov proporcionálne prispievajú všetci výrobcovia, ktorí sú na trhu. … V prípade výrobkov s dlhou životnosťou, ktoré v súčasnosti spadajú do pôsobnosti tejto smernice, ako sú fotovoltické panely, by sa mali čo najviac využívať existujúce systémy zberu a zhodnocovania, a to pod podmienkou, že sa budú dodržiavať požiadavky stanovené v tejto smernici.“

12

Článok 1 tejto smernice spresňuje, že v tejto smernici „sa ustanovujú opatrenia na ochranu životného prostredia a zdravia ľudí predchádzaním alebo znižovaním nepriaznivých vplyvov vzniku [OEEZ] a nakladania s ním a znižovaním celkových vplyvov využívania zdrojov a zefektívňovaním takéhoto využitia v súlade s článkami 1 a 4 smernice [2008/98], čím sa prispieva k trvalo udržateľnému rozvoju“.

13

Článok 2 ods. 1 smernice 2012/19 stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na [EEZ] takto:

a)

od 13. augusta 2012 do 14. augusta 2018 (prechodné obdobie), s výhradou odseku 3, na EEZ, ktoré patria do kategórií stanovených v prílohe I. Príloha II obsahuje orientačný zoznam EEZ, ktoré patria do kategórií stanovených v prílohe I;

b)

od 15. augusta 2018 s výhradou odsekov 3 a 4 na všetky EEZ. Všetky EEZ sa klasifikujú do kategórií stanovených v prílohe III. Príloha IV obsahuje neúplný zoznam EEZ, ktoré patria do kategórií stanovených v prílohe III (otvorený rozsah).“

14

Článok 3 ods. 1 písm. a) tejto smernice definuje „elektrické a elektronické zariadenia“ alebo „EEZ“ ako zariadenia, ktoré na svoju riadnu činnosť potrebujú elektrické prúdy alebo elektromagnetické polia, a zariadenia na výrobu, prenos a meranie takýchto prúdov a polí, ktoré sú navrhnuté na použitie pri hodnote napätia najviac 1000 voltov pre striedavý prúd a 1500 voltov pre jednosmerný prúd“.

15

Okrem toho podľa článku 3 ods. 1 písm. e) tejto istej smernice „odpad z elektrických a elektronických zariadení“ alebo „OEEZ“ sú „elektrické alebo elektronické zariadenia, ktoré sú odpadom v zmysle článku 3 ods. 1 smernice [2008/98] vrátane všetkých súčiastok, konštrukčných častí a spotrebných materiálov, ktoré sú súčasťou výrobku v čase, keď sa vyraďuje“.

16

Podľa článku 4 uvedenej smernice:

„Členské štáty bez toho, aby boli dotknuté požiadavky právnych predpisov Únie v oblasti riadneho fungovania vnútorného trhu a dizajnu výrobkov…, podporia spoluprácu medzi výrobcami a recyklačnými zariadeniami a opatrenia na presadzovanie dizajnu a výroby EEZ, a to najmä v záujme uľahčenia opätovného použitia, demontáže a zhodnocovania OEEZ, ich súčiastok a materiálov. …“

17

V článku 12 smernice 2012/19 s názvom „Financovanie vzťahujúce sa na OEEZ zo súkromných domácností“ sa v odseku 4 stanovuje, že OEEZ z výrobkov, ktoré boli uvedené na trh 13. augusta 2005 alebo pred týmto dátumom, sa považujú za „historický odpad“.

18

Článok 13 tejto smernice s názvom „Financovanie vzťahujúce sa na OEEZ od iných užívateľov ako súkromných domácností“ znie takto:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby financovanie nákladov na zber, spracovanie, zhodnocovanie a environmentálne šetrné zneškodňovanie OEEZ od iných užívateľov ako súkromných domácností z výrobkov uvedených na trh po 13. auguste 2005 zabezpečovali výrobcovia.

Pokiaľ ide o historický odpad, ktorý sa nahrádza novými rovnocennými výrobkami alebo novými výrobkami plniacimi tie isté funkcie, financovanie nákladov zabezpečujú výrobcovia týchto výrobkov, keď ich dodávajú. Členské štáty môžu alternatívne ustanoviť, aby iní užívatelia ako súkromné domácnosti boli tiež čiastočne alebo celkom zodpovední za toto financovanie.

Financovanie nákladov na iný historický odpad zabezpečia iní užívatelia ako súkromné domácnosti.

2.   Výrobcovia a iní užívatelia ako súkromné domácnosti môžu bez toho, aby bola dotknutá táto smernica, uzavrieť dohody ustanovujúce iné metódy financovania.“

19

V článku 24 ods. 1 uvedenej smernice sa spresňuje, že:

„Členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a administratívne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 14. februára 2014. Komisii bezodkladne oznámia znenie týchto ustanovení.“

20

V prílohe I smernice 2012/19 s názvom „Kategórie EEZ, na ktoré sa táto smernica vzťahuje počas prechodného obdobia uvedeného v článku 2 ods. 1 písm. a)“ sú uvedené fotovoltické panely. Fotovoltické panely sú uvedené aj v prílohe II k tejto smernici, ktorá obsahuje orientačný zoznam EEZ patriacich do kategórií uvedených v prílohe I, a v prílohe IV k uvedenej smernici, ktorá obsahuje demonštratívny zoznam EEZ patriacich do kategórií uvedených v prílohe III k tej istej smernici.

České právo

21

Česká republika si splnila povinnosti vyplývajúce zo smernice 2002/96 najmä prijatím zákona č. 185/2001 Sb., o odpadech a o změně některých dalších zákonů (ďalej len „zákon o odpadoch“).

22

Dňa 30. mája 2012 bol do tohto zákona vložený nový § 37p, ktorým sa zavádza mechanizmus financovania nákladov na nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov. Podľa tohto článku je prevádzkovateľ solárnej elektrárne povinný financovať náklady na nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh najneskôr 1. januára 2013 prostredníctvom recyklačných príspevkov. Na tento účel bola stanovená povinnosť tohto prevádzkovateľa najneskôr do 30. júna 2013 uzavrieť zmluvu zabezpečujúcu kolektívny systém financovania, a to tak, aby bolo toto financovanie zabezpečené najneskôr k 1. januáru 2019. V prípade fotovoltických panelov uvedených na trh po 1. januári 2013 sa táto povinnosť vzťahuje na ich výrobcu.

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

23

VYSOČINA WIND prevádzkuje solárnu elektráreň, ktorá bola uvedená do prevádzky v roku 2009 a je vybavená fotovoltickými panelmi uvedenými na trh po 13. auguste 2005, ale pred 1. januárom 2013.

24

V súlade s povinnosťou stanovenou v § 37p zákona o odpadoch sa táto spoločnosť podieľala na financovaní nákladov na nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov a na tento účel zaplatila v rokoch 2015 a 2016 príspevky v celkovej výške 1613773,24 českých korún (CZK) (približne 59500 eur).

25

Keďže VYSOČINA WIND sa domnievala, že táto povinnosť je priamym dôsledkom nesprávneho prebratia smernice 2012/19 Českou republikou a že zaplatenie týchto príspevkov predstavuje škodu, podala proti tomuto členskému štátu žalobu o náhradu škody na Obvodní soud pro Prahu 10 (Česká republika). Domnieva sa najmä, že § 37p zákona o odpadoch je v rozpore s článkom 13 ods. 1 smernice 2012/19, podľa ktorého je za financovanie nákladov na nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh po 13. auguste 2005 zodpovedný výrobca EEZ, a nie užívateľ EEZ.

26

Rozsudkom zo 6. apríla 2018 tento súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. Česká republika podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Městský soud v Praze (Česká republika), ktorý ho rozsudkom zo 14. novembra 2018 zamietol ako nedôvodné. Podľa tohto súdu zo znenia článku 13 ods. 1 smernice 2012/19 jasne vyplýva, že financovanie nákladov na nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh po 13. auguste 2005 musia zabezpečiť výrobcovia, takže § 37p zákona o odpadoch tým, že túto povinnosť naďalej ukladá užívateľom, nie je v súlade s touto smernicou.

27

Česká republika sa preto obrátila na Nejvyšší soud (Česká republika) v prvom rade s tvrdením, že takýto výklad článku 13 ods. 1 smernice 2012/19 vedie k nezákonnej retroaktivite tohto ustanovenia. V druhom rade mnohí výrobcovia, ktorí uviedli na trh fotovoltické panely v rokoch 2005 až 2013 už nepôsobia na trhu, čo by znemožnilo financovanie nákladov na nakladanie s odpadom z týchto panelov. V treťom rade sa Česká republika domnieva, že neexistencia pripomienok Komisie v rámci konania EÚ pilot týkajúceho sa prebratia smernice 2012/19 do vnútroštátneho práva, ako aj nezačatie konania o nesplnení povinnosti zo strany tejto inštitúcie, je dôkazom toho, že tento členský štát smernicu 2012/19 prebral správne, ako to údajne potvrdila Komisia na bilaterálnom stretnutí, ktoré sa uskutočnilo 1. októbra 2018.

28

Vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti pýta na výklad článku 13 ods. 1 smernice 2012/19, keďže je síce nesporné, že toto ustanovenie ukladá členským štátom povinnosť požadovať od výrobcov, aby financovali náklady spojené s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov, pokiaľ sú uvedené na trh po uplynutí lehoty na prebratie tejto smernice, teda po 14. februári 2014, a v prípade „historického odpadu“ z fotovoltických panelov uvedených na trh pred 13. augustom 2005 môžu členské štáty túto povinnosť uložiť užívateľom, avšak vzniká otázka, pokiaľ ide o túto povinnosť financovania v prípade odpadu z fotovoltických panelov uvedených na trh medzi 13. augustom 2005 a 14. februárom 2014.

29

Podľa vnútroštátneho súdu je potrebné najprv určiť okamih vzniku povinnosti financovať náklady súvisiace s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov. V tejto súvislosti sa stotožňuje s názorom žalobkyne vo veci samej, že táto povinnosť by mala vzniknúť, až keď odpad vzniká, a nie ako tvrdí Česká republika, pri uvedení týchto panelov na trh. Fotovoltické panely uvedené na trh pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2012/19, teda pred 14. februárom 2014, z ktorých vzniká odpad po tomto dátume, teda spadajú do vecnej pôsobnosti tejto smernice, takže povinnosť uložená článkom 13 ods. 1 tejto smernice nemá v žiadnom prípade retroaktívny účinok.

30

Vnútroštátny súd má ďalej pochybnosti o tom, či bola smernica 2012/19 správne prebratá do českého právneho poriadku, keďže po prvé samotná Komisia pri prijímaní smernice 2003/108, ktorou sa mení smernica 2002/96, konštatovala, že povinnosť financovať náklady spojené s nakladaním s odpadom z výrobkov uvedených na trh pred uplynutím lehoty na prebratie tejto smernice vytvorila retroaktívnu zodpovednosť, ktorá mohla výrobcov vystaviť vážnym hospodárskym rizikám, pričom toto konštatovanie možno podobne uplatniť aj na fotovoltické panely, ktoré boli smernicou 2012/19 nanovo zaradené do pôsobnosti právnych predpisov Únie. Po druhé by to narušilo legitímnu dôveru výrobcov fotovoltických panelov, ktorí nemohli predpokladať, že im bude uložená takáto povinnosť financovania odpadu z panelov, ktoré už boli v minulosti uvedené na trh, a ktorí preto nepremietli náklady na takéto financovanie do ceny svojich výrobkov. Po tretie by vznikol rozdiel v zaobchádzaní s užívateľmi, ktorí už spĺňali povinnosť financovania podľa vnútroštátneho práva pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2012/19, a tými, ktorí ju nespĺňali. Po štvrté vnútroštátny súd konštatuje, že ani Spolková republika Nemecko, Helénska republika a Rakúska republika neprebrali uvedenú smernicu zachovaním povinnosti výrobcov financovať náklady na nakladanie s odpadom z výrobkov uvedených na trh po 13. auguste 2005.

31

Napokon sa pýta, či vnútroštátna právna úprava nie je v rozpore s právom Únie, keďže po prijatí smernice 2012/19 zostali v platnosti zmluvy, ktoré boli prevádzkovatelia solárnych elektrární povinní uzavrieť na zabezpečenie financovania nákladov spojených s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov a ktoré stanovovali platenie príslušných príspevkov v splátkach, hoci toto financovanie podľa tejto smernice prináleží výrobcovi.

32

Za týchto okolností Nejvyšší soud rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa článok 13 smernice [2012/19] vykladať tak, že bráni členskému štátu uložiť povinnosť financovať náklady na zber, spracovanie, zhodnocovanie a environmentálne šetrné zneškodňovanie OEEZ pochádzajúceho z fotovoltických panelov uvedených na trh najneskôr 1. januára 2013 ich užívateľom, a nie výrobcom?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú predloženú otázku, má na účely posudzovania podmienok zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie vplyv skutočnosť[, o akú ide vo veci samej], že členský štát sám upravil spôsob financovania odpadu z fotovoltických panelov ešte pred prijatím smernice [2012/19], ktorá fotovoltické panely novo zahrnula do pôsobnosti právnej úpravy Únie a povinnosť financovať náklady uložila výrobcom, a to aj vo vzťahu k tým panelom, ktoré boli uvedené na trh pred uplynutím lehoty na prebratie [tejto] smernice (a samotným prijatím právnej úpravy na úrovni Únie)?“

33

Súdny dvor v súlade s článkom 61 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania vo veci samej a subjekty oprávnené v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, aby písomne odpovedali na niektoré otázky týkajúce sa najmä platnosti článku 13 ods. 1 smernice 2012/19.

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

34

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 13 ods. 1 smernice 2012/19 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá financovanie nákladov spojených s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh najneskôr 1. januára 2013 užívateľom týchto panelov, a nie ich výrobcom.

35

Na úvod treba uviesť, že hoci sa táto otázka formálne týka výlučne výkladu článku 13 ods. 1 smernice 2012/19, z odôvodnenia prejudiciálnej otázky vyplýva, že vnútroštátny súd skúma aj platnosť tohto ustanovenia s ohľadom na jeho prípadný retroaktívny účinok. Tento súd v podstate zdôrazňuje, že takýto účinok môže vyplývať z toho, že podľa uvedeného ustanovenia musia výrobcovia znášať náklady na nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov, ak tento odpad pochádza z výrobkov uvedených na trh po 13. auguste 2005, kedy lehota na prebratie stanovená v tejto smernici ešte neuplynula. To isté ustanovenie by teda mohlo vytvoriť retroaktívnu zodpovednosť, ktorá by mohla výrobcov vystaviť vážnym hospodárskym rizikám.

36

Hoci v rámci rozdelenia úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom na účely uplatnenia článku 267 ZFEÚ prináleží vnútroštátnym súdom rozhodnúť o relevantnosti položených otázok, pre Súdny dvor zostáva vyhradené, aby zo všetkých informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom vyvodil tie prvky práva Únie, ktoré si vzhľadom na predmet sporu vyžadujú výklad alebo posúdenie platnosti (rozsudok zo 17. septembra 2020, Compagnie des pêches de Saint‑Malo, C‑212/19, EU:C:2020:726, bod 27 a citovaná judikatúra).

37

V dôsledku toho je na účely poskytnutia úplnej odpovede vnútroštátnemu súdu potrebné preskúmať aj platnosť článku 13 ods. 1 smernice 2012/19 z hľadiska zásady právnej istoty v rozsahu, v akom toto ustanovenie vyžaduje, aby financovanie nákladov na nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov zabezpečili výrobcovia v súvislosti s odpadom z týchto panelov uvedených na trh po 13. auguste 2005, teda pred nadobudnutím účinnosti tejto smernice.

38

Je preto potrebné najprv poskytnúť výklad článku 13 ods. 1 smernice 2012/19 požadovaný vnútroštátnym súdom. Ak sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá povinnosť financovať náklady spojené s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh po 13. auguste 2005 užívateľom týchto panelov, a nie výrobcom, bude potrebné v druhom kroku preskúmať platnosť tohto ustanovenia.

39

V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry nemôže mať výklad ustanovenia práva Únie za následok odstránenie celého potrebného účinku jasného a presného znenia tohto ustanovenia (rozsudok zo 6. septembra 2012, Czop a Punakova, C‑147/11 a C‑148/11, EU:C:2012:538, bod 32, ako aj citovaná judikatúra). Ak teda význam ustanovenia práva Únie jednoznačne vyplýva zo znenia samotného ustanovenia, Súdny dvor sa nemôže od tohto výkladu odchýliť.

40

Podľa článku 13 ods. 1 smernice 2012/19 členské štáty zabezpečia, aby financovanie nákladov na zber, spracovanie, zhodnocovanie a environmentálne šetrné zneškodňovanie OEEZ od iných užívateľov ako súkromných domácností z výrobkov uvedených na trh po 13. auguste 2005 zabezpečovali výrobcovia.

41

Podľa definície uvedenej v článku 3 ods. 1 písm. e) tejto smernice pod pojem „OEEZ“ spadajú elektrické alebo elektronické zariadenia, ktoré sú odpadom v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2008/98 vrátane všetkých súčiastok, konštrukčných častí a spotrebných materiálov, ktoré sú súčasťou výrobku v čase, keď sa vyraďuje.

42

Konkrétne v súlade s jej článkom 2 ods. 1 písm. a) sa smernica 2012/19 uplatňuje od prechodného obdobia, ktoré začína 13. augusta 2012 a končí 14. augusta 2018 na EEZ patriace do kategórií uvedených v jej prílohe I, medzi ktorými sú výslovne uvedené fotovoltické panely, ktoré sú uvedené aj v prílohe II k tejto smernici, ktorá špecifikuje tieto kategórie EEZ, ako aj v jej odôvodneniach 9 a 23, v ktorých sa okrem iného zdôrazňuje, že uvedená smernica sa teraz vzťahuje aj na výrobky s dlhou životnosťou, ako sú fotovoltické panely.

43

Týmto spôsobom, ako v podstate zdôraznila generálna advokátka v bode 29 svojich návrhov, normotvorca Únie bez akejkoľvek pochybnosti vyjadril svoj zámer, že fotovoltické panely sa majú považovať za EEZ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 2012/19, a preto patria do pôsobnosti tejto smernice

44

Je preto potrebné konštatovať, že článok 13 ods. 1 smernice 2012/19 ukladá členským štátom povinnosť prijať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na to, aby výrobcovia fotovoltických panelov, a nie ich užívatelia, boli zodpovední za financovanie nákladov na nakladanie s odpadom z týchto panelov, ak boli uvedené na trh po 13. auguste 2005.

45

V dôsledku toho bez toho, aby bolo dotknuté preskúmanie platnosti uvedené v bode 38 tohto rozsudku, článok 13 ods. 1 smernice 2012/19 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá povinnosť financovať náklady spojené s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh po 13. auguste 2005 užívateľom týchto panelov, a nie ich výrobcom.

46

Vzhľadom na tento výklad je potrebné v druhom rade, ako je uvedené v bodoch 37 a 38 tohto rozsudku, posúdiť ešte platnosť tohto ustanovenia.

47

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zásada právnej istoty, ktorá je jednou zo všeobecných zásad práva Únie, vyžaduje, aby účinky právnych noriem boli jasné, presné a predvídateľné, najmä ak môžu mať nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov a podniky, aby subjekty práva mohli jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať [pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 161, a z 30. apríla 2019, Taliansko/Rada (Kvóta na rybolov stredomorského mečiara veľkého), C‑611/17, EU:C:2019:332, bod 111, ako aj citovanú judikatúru]. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry platí, že hoci zásada právnej istoty bráni retroaktívnemu uplatňovaniu novej právnej normy na situáciu, ktorá existovala pred nadobudnutím jej účinnosti, táto istá zásada vyžaduje, aby bol každý skutkový stav, ak nie je výslovne stanovené inak, riadne posúdený vzhľadom na účinné právne normy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. septembra 2015, A2A, C‑89/14, EU:C:2015:537, bod 37, ako aj z 26. marca 2020, Hungeod a i., C‑496/18 a C‑497/18, EU:C:2020:240, bod 94, ako aj citovanú judikatúru).

48

Okrem toho nová právna norma sa uplatní okamžite na budúce účinky situácie, ktoré vznikla počas účinnosti predchádzajúceho zákona, ako aj na nové právne situácie (rozsudky z 15. januára 2019, E.B., C‑258/17, EU:C:2019:17, bod 50, a zo 14. mája 2020, Azienda Municipale Ambiente, C‑15/19, EU:C:2020:371, bod 57, ako aj citovaná judikatúra). Niečo iné platí len vtedy, keď novú normu sprevádzajú osobitné ustanovenia, ktoré konkrétne určujú podmienky jej časovej platnosti (rozsudky zo 16. decembra 2010, Stichting Natuur en Milieu a i., C‑266/09, EU:C:2010:779, bod 32; z 26. marca 2015, Komisia/Moravia Gas Storage, C‑596/13 P, EU:C:2015:203, bod 32, a z 15. januára 2019, E.B., C‑258/17, EU:C:2019:17, bod 50).

49

Výnimočne to môže byť aj inak, ako v podstate zdôraznila generálna advokátka v bode 63 svojich návrhov, ak to vyžaduje všeobecný záujem a ak legitímna dôvera dotknutých subjektov je náležite rešpektovaná (rozsudky z 26. apríla 2005, Goed Wonen, C‑376/02, EU:C:2005:251, bod 33, a z 19. marca 2009, Mitsui & Co Deutschland, C‑256/07, EU:C:2009:167, bod 32).

50

V prejednávanej veci z článku 2 ods. 1 písm. a) smernice 2012/19 vyplýva, že táto smernica sa uplatňuje na zariadenia uvedené v jej prílohe I vrátane fotovoltických panelov od 13. augusta 2012, čo je navyše dátum, ktorý sa zhoduje s dátumom nadobudnutia jej účinnosti, ktorým je v súlade s článkom 26 tejto smernice dvadsiaty deň po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie24. júla 2012. Podľa článku 24 ods. 1 tej istej smernice však členské štáty mali dosiahnuť súlad s jej ustanoveniami najneskôr do 14. februára 2014.

51

Právna norma stanovená v článku 13 ods. 1 smernice 2012/19 sa teda ratione temporis uplatňuje len v rozsahu, v akom sa činnosti zberu, spracovania, zhodnocovania a environmentálne vhodného zneškodňovania odpadu z fotovoltických panelov, ktoré sú v ňom uvedené, realizujú od 13. augusta 2012. Ak totiž boli predmetné činnosti vykonané pred týmto dátumom, znamená to, že predmetné panely už neexistujú a že náklady súvisiace s týmito činnosťami už boli ku dňu nadobudnutia účinnosti smernice 2012/19 vynaložené, takže článok 13 ods. 1 tejto smernice sa na tieto činnosti nemôže uplatňovať.

52

Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bodoch 47 a 48 tohto rozsudku je preto potrebné určiť, či uplatnenie právnej normy stanovenej v článku 13 ods. 1 smernice 2012/19, podľa ktorej sú výrobcovia povinní zabezpečiť financovanie nákladov súvisiacich s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh po 13. auguste 2005, ak sa tieto panely stali alebo stanú odpadom od 13. augusta 2012, má vplyv na situáciu, ktorá existovala pred nadobudnutím účinnosti tejto smernice, alebo naopak, má upraviť budúce účinky situácie, ktorá vznikla pred nadobudnutím účinnosti tejto smernice.

53

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa právnej úpravy Únie, ktorá predchádzala prijatiu smernice 2012/19, sa povinnosť financovať náklady spojené s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov riadila článkom 14 smernice 2008/98, ktorý ponechal na členských štátoch, aby si zvolili, či náklady na toto nakladanie bude znášať súčasný alebo predchádzajúci držiteľ odpadu alebo výrobca alebo distribútor fotovoltických panelov.

54

Ak sa teda členský štát pred prijatím smernice 2012/19 rozhodol, že náklady súvisiace s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov budú znášať užívatelia týchto panelov, a nie ich výrobcovia, ako to bolo v prípade Českej republiky, nadobudnutie účinnosti článku 13 ods. 1 smernice 2012/19 spolu s povinnosťou prebrať toto ustanovenie do vnútroštátneho právneho poriadku malo vplyv na situácie existujúce pred nadobudnutím účinnosti tejto smernice, ako zdôraznila generálna advokátka v bodoch 53 a 57 svojich návrhov.

55

Takáto zmena v rozdelení nákladov súvisiacich s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov, ktorá existovala podľa pravidiel platných v čase, keď boli tieto panely uvedené na trh a predané za určitú cenu, pričom dátum a obchodnú transakciu výrobca nemôže a posteriori zmeniť, nemožno považovať za uplatnenie nového pravidla na budúce účinky situácie, ktorá vznikla počas účinnosti predchádzajúceho pravidla, keďže predmetné účinky sú už vo všetkých svojich aspektoch isté, a teda nadobudnuté, na rozdiel od účinkov, o ktoré šlo vo veci, ktorá bola predmetom rozsudku zo 14. mája 2020, Azienda Municipale Ambiente (C‑15/19, EU:C:2020:371), ktorá sa týkala zmeny doby starostlivosti o skládku po skončení jej prevádzky v čase, keď bola predmetná skládka ešte v prevádzke.

56

Je pravda, že platnosť ustanovenia práva Únie nemôže závisieť od stavu vnútroštátneho práva. Ak však normotvorca Únie najprv ponechá na členských štátoch, aby určili rozdelenie nákladov súvisiacich s nakladaním s odpadom z určitých výrobkov, a následne sa rozhodne zaviesť pravidlo, podľa ktorého musia tieto náklady vo všetkých členských štátoch znášať výrobcovia aj vo vzťahu k výrobkom, ktoré títo výrobcovia už uviedli na trh v čase platnosti uvedenej predchádzajúcej právnej úpravy Únie, treba konštatovať, že toto pravidlo sa uplatňuje retroaktívne v zmysle judikatúry uvedenej v bode 47 tohto rozsudku, a preto môže porušovať zásadu právnej istoty.

57

Za týchto okolností je potrebné overiť, či článok 13 ods. 1 smernice 2012/19 vzhľadom na skutočnosť, že sa uplatňuje na fotovoltické panely uvedené na trh medzi 13. augustom 2005 a dňom nadobudnutia účinnosti smernice 2012/19, t. j. 13. augusta 2012, a teda upravuje situácie, ktoré vznikli pred týmto posledným uvedeným dátumom, spĺňa podmienky vychádzajúce z judikatúry pripomenutej v bodoch 48 a 49 tohto rozsudku.

58

Je pravda, že toto nové pravidlo je sprevádzané osobitnými ustanoveniami, ktoré konkrétne určujú jeho podmienky uplatnenia v čase v zmysle uvedenej judikatúry, keďže sa výslovne a jednoznačne vzťahuje na odpad z fotovoltických panelov uvedených na trh po 13. auguste 2005. Nové právne pravidlo, ktoré sa uplatňuje na situácie nadobudnuté predtým, však nemožno považovať za pravidlo, ktoré je v súlade so zásadou zákazu retroaktivity právnych aktov, pokiaľ a posteriori a nepredvídateľne mení rozdelenie nákladov, ktorých vzniku sa už nemožno vyhnúť, ak sa subjekty mohli v rámci obchodných transakcií legitímne spoliehať na rozdelenie týchto nákladov stanovené vtedy platnou právnou úpravou, a teda zbavuje tieto subjekty akejkoľvek reálnej možnosti podniknúť primerané kroky v dôsledku nadobudnutia účinnosti tohto nového pravidla.

59

Okrem toho, keďže v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 49 tohto rozsudku môže byť retroaktívne uplatnenie nového pravidla odôvodnené aj vtedy, ak si to vyžaduje cieľ všeobecného záujmu a ak sa náležite rešpektuje legitímna dôvera dotknutých osôb, je dôležité uviesť, že v prejednávanej veci retroaktívne uplatnenie článku 13 ods. 1 smernice 2012/19 by bolo v rozpore s cieľom uvedeným v odôvodnení 12 tejto smernice, ktorým je podporiť výrobcov, aby pri navrhovaní svojich výrobkov v plnej miere zohľadňovali a uľahčovali ich opravu, možnú modernizáciu, opätovné použitie, demontáž a recykláciu. Ako uviedla nemecká vláda vo svojich odpovediach na otázky Súdneho dvora, ktoré vyžadujú písomnú odpoveď, dosiahnutie takéhoto cieľa sa zdá byť zložité, ak výrobcovia pri navrhovaní fotovoltických panelov nemohli predvídať, že budú musieť následne financovať náklady na nakladanie s odpadom z týchto panelov.

60

Pokiaľ ide o skutočnosť, ktorú Parlament, Rada Európskej únie a Komisia uviedli vo svojich odpovediach na otázky Súdneho dvora, ktoré vyžadujú písomnú odpoveď, že podľa článku 13 smernice 2002/96 by fotovoltické panely mohli byť prípadne doplnené do prílohy I B tejto smernice v rámci zmien potrebných najmä na účely prispôsobenia článku 7 ods. 3 tejto smernice, ktorý sa týka výpočtu cieľov zhodnotenia OEEZ, ktoré výrobcovia boli povinní dosiahnuť, vedeckému a technickému pokroku, táto nemôže vyvrátiť odôvodnenie uvedené v bodoch 47 až 59 tohto rozsudku. Je pravda, že už v roku 2002 sa v tomto ustanovení uvádzalo, že výrobcovia fotovoltických panelov budú pravdepodobne vyzvaní, aby znášali náklady spojené s nakladaním s odpadom z panelov uvedených na trh od dátumu v budúcnosti, ktorý bude v prípade potreby stanovený v novej smernici. Nemôže však byť základom pre záver, že títo výrobcovia mali očakávať, že povinnosť financovať náklady súvisiace s nakladaním s odpadom z EEZ, ako je stanovená v článku 13 ods. 1 smernice 2012/19, im bude uložená v súvislosti s fotovoltickými panelmi, ktoré už boli uvedené na trh medzi 13. augustom 2005 a 13. augustom 2012.

61

Za týchto okolností je retroaktívne uplatňovanie článku 13 ods. 1 smernice 2012/19 v rozpore so zásadou právnej istoty.

62

Z toho vyplýva, že toto ustanovenie treba vyhlásiť za neplatné v rozsahu, v akom ukladá výrobcom povinnosť financovať náklady súvisiace s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh medzi 13. augustom 2005 a 13. augustom 2012.

63

S ohľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že:

článok 13 ods. 1 smernice 2012/19 je neplatný v rozsahu, v akom ukladá výrobcom povinnosť financovať náklady na nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh medzi 13. augustom 2005 a 13. augustom 2012,

článok 13 ods. 1 smernice 2012/19 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá povinnosť financovať náklady spojené s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh od 13. augusta 2012, t. j. odo dňa nadobudnutia účinnosti tejto smernice, užívateľom týchto panelov, a nie ich výrobcom.

O druhej otázke

64

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že právna úprava členského štátu, ktorá je v rozpore so smernicou Únie, bola prijatá pred prijatím tejto smernice, má vplyv na posúdenie podmienok zodpovednosti tohto členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva Únie.

65

Na úvod treba uviesť, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že táto otázka je položená za predpokladu, že článok 13 ods. 1 smernice 2012/19 vyžaduje, že povinnosť financovať náklady spojené s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh najneskôr 1. januára 2013 prináleží výrobcom. Preto v rozsahu, v akom z odpovede na prvú otázku položenú vnútroštátnym súdom vyplýva, že táto povinnosť musí byť zavedená pre fotovoltické panely uvedené na trh od nadobudnutia účinnosti smernice 2012/19, t. j. od 13. augusta 2012, treba dospieť k záveru, že vnútroštátny súd sa druhou otázkou v podstate pýta, či skutočnosť, že česká právna úprava o odpadoch, ktorá je v rozpore s právom Únie, bola prijatá pred uvedenou smernicou, má vplyv na posúdenie podmienok zodpovednosti Českej republiky za škodu spôsobenú užívateľovi fotovoltických panelov uvedených na trh v období od 13. augusta 2012 do 1. januára 2013.

66

Zo spisového materiálu predloženého Súdnemu dvoru však vyplýva, že ako uviedla generálna advokátka v bode 94 svojich návrhov, existujú pochybnosti o tom, či sa spor vo veci samej skutočne týka fotovoltických panelov uvedených na trh v období od 13. augusta 2012 do 1. januára 2013.

67

Treba však pripomenúť, že Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočné zodpovedanie položených otázok [rozsudok z 2. júla 2020, Magistrat der Stadt Wien (Škrečok poľný), C‑477/19, EU:C:2020:517, bod 40 a citovaná judikatúra].

68

Vzhľadom na to, že nemožno vylúčiť, že VYSOČINA WIND v rámci prevádzky solárnej elektrárne uvedenej do prevádzky v roku 2009 skutočne nadobudla a používala fotovoltické panely uvedené na trh v období v období od 13. augusta 2012 do 1. januára 2013, čo musí overiť vnútroštátny súd, je vhodné odpovedať na druhú otázku s cieľom poskytnúť tomuto súdu užitočnú odpoveď.

69

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor opakovane rozhodol, že právo Únie priznáva právo na náhradu škody, ak sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušeného právneho predpisu je priznanie práv jednotlivcom, že porušenie je dostatočne závažné a napokon, že existuje priama súvislosť medzi porušením povinnosti, ktorá prislúcha členskému štátu, a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby (rozsudky z 5. marca 1996, Brasserie du pêcheur a Factortame, C‑46/93 a C‑48/93, EU:C:1996:79, bod 51, ako aj z 8. júla 2021, Koleje Mazowieckie, C‑120/20, EU:C:2021:553, bod 61).

70

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora ďalej vyplýva, že uplatnenie podmienok pripomenutých v predchádzajúcom bode, ktoré umožňujú založiť zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom v dôsledku porušenia práva Únie, ktoré mu možno pripísať, musia v zásade vykonať vnútroštátne súdy v súlade s usmerneniami poskytnutými Súdnym dvorom na účely tohto uplatnenia (rozsudok z 29. júla 2019, Hochtief Solutions Magyarországi Fióktelepe, C‑620/17, EU:C:2019:630, bod 40 a citovaná judikatúra).

71

V tejto súvislosti, najmä pokiaľ ide o druhú z uvedených podmienok, treba pripomenúť, že na účely určenia, či existuje dostatočne závažné porušenie práva Únie, musí vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na náhradu škody, zohľadniť všetky skutočnosti charakterizujúce situáciu, ktorá mu bola predložená (rozsudok z 29. júla 2019, Hochtief Solutions Magyarországi Fióktelepe, C‑620/17, EU:C:2019:630, bod 42).

72

V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že viac ako mesiac pred prijatím smernice 2012/19, konkrétne 30. mája 2012, český zákonodarca vložil do zákona o odpadoch § 37p, ktorým sa zaviedla zodpovednosť užívateľov za financovanie nákladov na nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh najneskôr 1. januára 2013. V tomto kontexte sa vnútroštátny súd najmä snaží zistiť, či skutočnosť, že Česká republika zmenila svoju právnu úpravu týkajúcu sa odpadov ešte pred prijatím smernice 2012/19, možno pripísať na jej ťarchu z dôvodu rozporu medzi touto vnútroštátnou právnou úpravou a uvedenou smernicou.

73

Na zodpovedanie tejto otázky je potrebné uviesť, že samotná smernica 2012/19 stanovuje v článku 24 ods. 1 lehotu, do ktorej majú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s ňou nadobudnúť účinnosť v členských štátoch, a to do 14. februára 2014.

74

V tejto súvislosti, hoci sa smernica 2012/19 ako taká uplatňuje ratione temporis od 13. augusta 2012, treba zdôrazniť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora keďže cieľom lehoty uvedenej v predchádzajúcom bode je najmä poskytnúť členským štátom čas potrebný na prijatie opatrení na prebratie smernice, nemožno týmto štátom vytýkať, že smernicu neprebrali do svojho právneho poriadku pred uplynutím tejto lehoty. Práve počas lehoty na prebratie smernice sú však členské štáty povinné prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby sa po uplynutí tejto lehoty dosiahol výsledok stanovený smernicou (rozsudky z 18. decembra 1997, Inter‑Environnement Wallonie, C‑129/96, EU:C:1997:628, body 4344, ako aj z 27. októbra 2016, Milev, C‑439/16 PPU, EU:C:2016:818, body 3031).

75

Z toho vyplýva, že podľa ustálenej judikatúry počas lehoty na prebratie smernice sa členské štáty, ktoré sú jej adresátmi, musia zdržať prijímania ustanovení, ktoré by mohli vážne ohroziť uskutočnenie cieľa stanoveného touto smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 1997, Inter‑Environnement Wallonie, C‑129/96, EU:C:1997:628, bod 45, a z 13. novembra 2019, Lietuvos Respublikos Seimo narių grupė, C‑2/18, EU:C:2019:962, bod 55).

76

V prejednávanej veci bol § 37p zákona o odpadoch prijatý ešte pred prijatím a uverejnením tejto smernice v Úradnom vestníku Európskej únie, takže lehota na jej prebratie ešte nezačala plynúť, a dokonca ešte predtým, ako táto smernica mohla vyvolať právne účinky vo vzťahu k členským štátom, ktorým je určená.

77

Českej republike preto nemožno vytýkať, že konala v rozpore s judikatúrou pripomenutou v bode 75 tohto rozsudku.

78

Z toho vyplýva, že začlenenie § 37p do zákona o odpadoch, ktorým sa zavádza zodpovednosť užívateľov za financovanie nákladov spojených s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh najneskôr 1. januára 2013, viac ako mesiac pred prijatím smernice 2012/19, nemôže samo osebe predstavovať dostatočne závažné porušenie práva Únie.

79

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že členský štát prijal právnu úpravu, ktorá je v rozpore so smernicou Únie, ešte pred prijatím tejto smernice, sama osebe nepredstavuje porušenie práva Únie, keďže dosiahnutie výsledku stanoveného touto smernicou nemožno považovať za vážne ohrozené skôr, ako sa táto smernica stane súčasťou právneho poriadku Únie.

O trovách

80

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

 

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

 

1.

Článok 13 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/19/EÚ zo 4. júla 2012 o odpade z elektrických a elektronických zariadení (OEEZ) je neplatný v rozsahu, v akom ukladá výrobcom povinnosť financovať náklady na nakladanie s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh v období medzi 13. augustom 2005 a 13. augustom 2012.

Článok 13 ods. 1 smernice 2012/19 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ukladá povinnosť financovať náklady spojené s nakladaním s odpadom z fotovoltických panelov uvedených na trh od 13. augusta 2012, t. j. odo dňa nadobudnutia účinnosti tejto smernice, užívateľom týchto panelov, a nie ich výrobcom.

 

2.

Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že členský štát prijal právnu úpravu, ktorá je v rozpore so smernicou Únie, ešte pred prijatím tejto smernice, sama osebe nepredstavuje porušenie práva Únie, keďže dosiahnutie výsledku stanoveného touto smernicou nemožno považovať za vážne ohrozené skôr, ako sa táto smernica stane súčasťou právneho poriadku Únie.

 

Podpisy


( *1 ) Jazyk konania: čeština.