–

TP, v zastúpení: F. Rocheteau, avocat,

–

francúzska vláda, v zastúpení: A. Daniel a A.‑L. Desjonquères, splnomocnené zástupkyne,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia

–

španielska vláda, v zastúpení: pôvodne I. Herranz Elizalde a S. Jiménez García, neskôr I. Herranz Elizalde, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: pôvodne C. Valero a M. Wilderspin, neskôr C. Valero, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (Ú. v. EÚ L 201, 2012, s. 107).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi V A a Z A (ďalej len „žalobcovia vo veci samej“), potomkami XA, na jednej strane a TP, manželkou poslednej uvedenej osoby, na druhej strane vo veci návrhu na ustanovenie správcu dedičstva pre celé dedičstvo po XA.

3

Odôvodnenia 7, 27, 30, 43 a 82 nariadenia č. 650/2012 stanovujú:

…

…

…

…

4

Kapitola II tohto nariadenia vzťahujúca sa na „Právomoci“ obsahuje okrem iného články 4 až 6, 10 a 15 tohto nariadenia.

5

Článok 4 uvedeného nariadenia, nazvaný „Všeobecná právomoc“, stanovuje:

„Právomoc konať vo veci celého dedičstva majú súdy členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti.“

6

Článok 5 toho istého nariadenia s názvom „Dohoda o voľbe súdu“ v odseku 1 stanovuje:

„Ak je právny poriadok, ktorý si zosnulý zvolil na vyporiadanie svojho dedičstva podľa článku 22, právnym poriadkom členského štátu, môžu sa dotknutí účastníci dohodnúť, že výlučnú právomoc konať v dedičskej veci bude mať súd alebo súdy uvedeného členského štátu.“

7

Článok 6 nariadenia č. 650/2012, nazvaný „Odmietnutie vykonávať právomoc v prípade voľby práva“, stanovuje:

„Ak je právny poriadok, ktorý si zosnulý zvolil na vyporiadanie svojho dedičstva podľa článku 22, právnym poriadkom členského štátu, konajúci súd podľa článku 4 alebo článku 10:

8

Článok 10 tohto nariadenia, nazvaný „Subsidiárna právomoc“, stanovuje:

„1.   Ak nemal zosnulý v čase smrti obvyklý pobyt v členskom štáte, majú napriek tomu právomoc konať vo veci celého dedičstva súdy členského štátu, v ktorom sa nachádza majetok, ktorý je predmetom dedičstva, ak:

2.   Ak na základe odseku 1 nemá právomoc žiadny súd v členskom štáte, majú právomoc konať o majetku, ktorý je predmetom dedičstva, súdy členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza.“

9

Článok 15 uvedeného nariadenia, nazvaný „Preskúmanie právomoci“, stanovuje:

„Ak sa začalo konanie na súde členského štátu v dedičskej veci, v ktorej nemá podľa tohto nariadenia právomoc konať, súd bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.“

10

Článok 21 toho istého nariadenia s názvom „Všeobecné pravidlo“, ktorý sa nachádza v kapitole III toho istého nariadenia, nazvanej „Rozhodné právo“, stanovuje:

„1.   Ak nie je v tomto nariadení ustanovené inak, rozhodným právom vo veci celého dedičstva je právny poriadok štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti.

2.   Ak zo všetkých okolností prípadu jasne vyplýva, že v čase smrti mal zosnulý preukázateľne užšie väzby na iný štát, ako je štát, ktorého právo by bolo rozhodným právom podľa odseku 1, rozhodným právom v dedičských veciach je výnimočne právo tohto iného štátu.“

11

Článok 22 nariadenia č. 650/2012, nazvaný „Voľba práva“, v odseku 1 stanovuje:

„Osoba si môže za rozhodné právo, ktorým sa bude spravovať dedenie jej celého dedičstva, zvoliť právny poriadok štátu, ktorého je v čase voľby alebo úmrtia štátnym príslušníkom.

…“

12

XA, francúzsky štátny príslušník, zomrel 3. septembra 2015 vo Francúzsku. Od roku 1981 býval v Spojenom kráľovstve, kde sa v roku 1996 zosobášil s TP. Potom, ako ochorel, sa vrátil do Francúzska, kde žil od augusta 2012 u jedného zo svojich potomkov, a to v byte nadobudnutom dva mesiace pred týmto návratom prostredníctvom spoločnosti pre správu nehnuteľného majetku podľa občianskeho práva, ktorej bol spoločníkom.

13

Pozostalými po XA boli manželka TP, štátna príslušníčka Spojeného kráľovstva, ako aj tri deti z prvého manželstva, a to YA a žalobcovia vo veci samej. Vzhľadom na to, že YA medzičasom zomrel, žalobcovia vo veci samej uviedli, že konajú aj ako právni nástupcovia svojho brata. XA vo Francúzsku vlastnil majetok, ktorý je predmetom dedičstva.

14

Žalobcovia vo veci samej podali na francúzskych súdoch proti TP ako odporkyni návrh na ustanovenie správcu dedičstva na účely správy celého dedičstva po zosnulom, pričom sa odvolávali na uplatnenie článku 4 nariadenia č. 650/2012 a na skutočnosť, že zosnulý mal v čase svojej smrti obvyklý pobyt vo Francúzsku.

15

Uznesením z 12. decembra 2017 predseda Tribunal de grande instance de Nanterre (Prvostupňový súd Nanterre, Francúzsko), ktorý rozhodoval o nariadení predbežného opatrenia, vyhlásil, že má právomoc rozhodovať o návrhu žalobcov vo veci samej podľa článku 4 nariadenia č. 650/2012. V dôsledku toho došlo k ustanoveniu správcu dedičstva.

16

Rozsudkom z 21. februára 2019 Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles, Francúzsko) zrušil toto uznesenie a na základe nariadenia č. 650/2012 vyhlásil, že francúzske súdy nemajú právomoc rozhodovať o celom dedičstve po zosnulom v zmysle článku 4 nariadenia č. 650/2012, a to v podstate z dôvodu, že zosnulý mal v čase smrti svoj obvyklý pobyt stále v Spojenom kráľovstve.

17

Žalobcovia vo veci samej podali proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom okrem iného tvrdili, že Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles) vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď nezohľadnil článok 10 nariadenia č. 650/2012 stanovujúci subsidiárnu právomoc súdov členského štátu, v ktorom sa nachádza majetok, ktorý je predmetom dedičstva, rozhodovať o celom dedičstve, a to aj napriek skutočnosti, že zosnulý v čase úmrtia nemal obvyklý pobyt vo Francúzsku, hoci mal občianstvo tohto členského štátu a vlastnil tam majetok.

18

Vnútroštátny súd v prvom rade uvádza, že žalobcovia vo veci samej sa na Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles) neodvolávali na článok 10 nariadenia č. 650/2012. Preto podľa neho vzniká otázka, či bol tento odvolací súd, ktorý konštatoval, že XA mal francúzske občianstvo a v čase svojej smrti vo Francúzsku vlastnil majetok, ktorý je predmetom dedičstva, povinný ex offo preskúmať kritériá svojej subsidiárnej právomoci podľa tohto článku 10.

19

Vnútroštátny súd totiž uvádza, že hoci článok 15 nariadenia č. 650/2012 umožňuje, aby súd členského štátu konajúci v dedičskej veci, v ktorej podľa uvedeného nariadenia nemá právomoc konať, ex offo vyhlásil, že nemá právomoc, toto ustanovenie nespresňuje, či tomuto súdu prináleží predtým overiť všetky možné kritériá tak svojej všeobecnej, ako aj subsidiárnej právomoci. Uvedené nariadenie podľa neho konkrétne nespresňuje, či má preskúmanie subsidiárnej právomoci fakultatívnu povahu.

20

Vnútroštátny súd jednak zdôrazňuje, že nariadenie č. 650/2012 zavádza systém riešenia konfliktov právomocí súdov, ktorý musia konajúce súdy členských štátov uplatňovať ex offo v prípade, že daný spor patrí do vecnej pôsobnosti tohto nariadenia. Podľa neho však nie je logické, aby mohli konajúce súdy členských štátov po ex offo preskúmaní uplatniteľnosti uvedeného nariadenia na účely vyriešenia konfliktov právomocí súdov, odmietnuť vykonávať právomoc v prospech súdov tretieho štátu výlučne len na základe článku 4 tohto nariadenia, bez toho, aby predtým museli overiť svoju subsidiárnu právomoc podľa článku 10 toho istého nariadenia. Podľa vnútroštátneho súdu sa teda skôr javí, že uvedené konajúce súdy sú aj bez návrhu povinné overiť všetky kritériá výkonu právomoci.

21

Okrem toho vnútroštátny súd poznamenáva, že právomoc stanovená v článku 10 nariadenia č. 650/2012, ktorá je v ňom kvalifikovaná ako „subsidiárna“, vedie k odchýleniu sa od zásady jednotnosti súdnej a legislatívnej právomoci, ktorou sa riadi toto nariadenie. Ak totiž súd členského štátu uznal svoju právomoc na základe tohto článku 10, stále je podľa jeho názoru povinný uplatniť právo štátu obvyklého pobytu zosnulého v čase smrti, okrem prípadu, ak by v súlade s článkom 21 ods. 2 uvedeného nariadenia zo všetkých okolností prípadu jasne vyplývalo, že zosnulý mal v čase smrti preukázateľne užšie väzby na iný štát, alebo ak si táto osoba podľa článku 22 toho istého nariadenia predtým výslovne zvolila právo iného štátu. Preto sa podľa vnútroštátneho súdu zdá ťažké pripustiť, že konajúci súd členského štátu musí povinne zohľadniť pravidlo právomoci kvalifikovanej ako „subsidiárna“, aj keď sa účastníci na takéto pravidlo neodvolávajú.

22

Okrem toho, hoci nariadenie č. 650/2012 vo svojom článku 15 výslovne stanovuje povinnosť súdu, ktorý nemá právomoc, vyhlásiť bez návrhu, že nemá právomoc, toto nariadenie podľa jeho názoru naopak nestanovuje žiadne porovnateľné ustanovenie, ktoré by mu ukladalo povinnosť preskúmať ex offo svoju právomoc. Podľa vnútroštátneho súdu sú pravidlá týkajúce sa dedenia v zmysle tohto nariadenia právami, s ktorými je možné disponovať, keďže uvedené nariadenie umožňuje účastníkom dohodnúť sa na výlučnej právomoci súdu alebo súdov členského štátu, ktorého právny poriadok si zvolil zosnulý na vyporiadanie svojho dedičstva, a to uzatvorením dohody o voľbe súdu (článok 5 nariadenia č. 650/2012), a stanovuje možnosť, aby tieto súdy naďalej vykonávali svoju právomoc, ak sa účastníci konania, ktorí nie sú stranami tejto dohody, zúčastnia na konaní bez toho, aby namietali túto právomoc (článok 9 tohto nariadenia).

23

Za týchto podmienok Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa ustanovenia článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia [č. 650/2012] vykladať v tom zmysle, že ak nemal zosnulý v čase smrti obvyklý pobyt v členskom štáte, musí súd členského štátu, v ktorom zosnulý nemal obvyklý pobyt, ale ktorý konštatuje, že zosnulý mal štátnu príslušnosť tohto štátu a vlastnil v ňom majetok, preskúmať ex offo, či má subsidiárnu právomoc stanovenú týmito ustanoveniami?“

24

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 650/2012 vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu musí ex offo preskúmať, či je daná jeho právomoc na základe pravidla subsidiárnej právomoci stanoveného v tomto ustanovení, ak po tom, čo začal konať na základe pravidla všeobecnej právomoci stanoveného v článku 4 tohto nariadenia, konštatuje, že nemá právomoc podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia.

25

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles) dospel k záveru, že posledný obvyklý pobyt zosnulého bol v Spojenom kráľovstve, a nie vo Francúzsku. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ako vyplýva z odôvodnenia 82 nariadenia č. 650/2012, Spojené kráľovstvo sa v súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a Zmluve o FEÚ, nezúčastnilo na prijatí tohto nariadenia. Okrem toho sa nezdá, že by Spojené kráľovstvo ku dňu úmrtia XA využilo možnosť stanovenú v článku 4 tohto protokolu oznámiť svoj zámer akceptovať uvedené nariadenie. K tomuto dňu teda Spojené kráľovstvo, aj keď bolo členským štátom Európskej únie, nebolo viazané nariadením č. 650/2012, a teda ani nepodliehalo jeho uplatňovaniu. Na účely výkladu článku 10 tohto nariadenia je však potrebné vychádzať z toho, že ak mal zosnulý obvyklý pobyt v takomto členskom štáte, ktorý v čase jeho úmrtia nebol viazaný uvedeným nariadením, právomoc stanovená v tomto ustanovení sa môže uplatniť. V dôsledku toho, pokiaľ sú splnené aj ostatné kritériá stanovené v uvedenom ustanovení, je potrebné dospieť k záveru, že situácia, o ktorú ide vo veci samej, môže patriť do pôsobnosti tohto ustanovenia.

26

V tejto súvislosti je nesporné, že žalobcovia vo veci samej sa ani v prvostupňovom, ani v odvolacom konaní neodvolávali na článok 10 nariadenia č. 650/2012. Preto sa prejudiciálna otázka týka výlučne len určenia, či nariadenie č. 650/2012 ukladá súdu členského štátu konajúcemu na základe článku 4 tohto nariadenia povinnosť, aby ex offo preskúmal, či má právomoc vzhľadom na kritériá stanovené v článku 10 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia, alebo či tento súd môže vyhlásiť, že nemá právomoc, pokiaľ sa navrhovateľ na účely výkonu právomoci tohto súdu na toto ustanovenie neodvolával.

27

V súlade s ustálenou judikatúrou si ustanovenia týkajúce sa pravidiel určovania právomoci v prípade, že neodkazujú na právo členských štátov na vymedzenie ich zmyslu a rozsahu, vyžadujú samostatný a jednotný výklad v celej Únii, ktorý musí zohľadňovať nielen znenie týchto ustanovení, ale aj ich kontext a cieľ sledovaný dotknutou právnou úpravou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júna 2018, Oberle, C‑20/17, EU:C:2018:485, bod 33 a citovanú judikatúru).

28

Pokiaľ ide v prvom rade o znenie článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 650/2012, je potrebné uviesť, že toto ustanovenie stanovuje pravidlo právomoci, podľa ktorého ak zosnulý nemal v čase smrti obvyklý pobyt v členskom štáte, právomoc konať vo veci celého dedičstva majú aj napriek tomu súdy toho členského štátu, v ktorom sa nachádza majetok, ktorý je predmetom dedičstva, ak mal zosnulý v čase smrti štátnu príslušnosť tohto členského štátu.

29

Zo znenia článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 650/2012 teda vyplýva, že dvomi kritériami stanovenými v tomto ustanovení na účely priznania právomoci súdom určitého členského štátu v prípade, že zosnulý nemal v čase smrti v tomto členskom štáte obvyklý pobyt, sú jednak existencia majetku, ktorý je predmetom dedičstva, v uvedenom členskom štáte a jednak to, že zosnulý mal v čase smrti štátne občianstvo toho istého členského štátu. Z tohto znenia naopak vôbec nevyplýva, že by založenie takejto právomoci záviselo od akéhokoľvek úkonu zo strany zosnulého alebo dotknutého účastníka konania. Práve naopak, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 67 a 68 svojich návrhov, použitie výrazu „majú… právomoc“, naznačuje, že právomoc stanovená v článku 10 ods. 1 tohto nariadenia má kogentnú povahu.

30

Pokiaľ ide v druhom rade o kontext článku 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 650/2012, je potrebné uviesť, že článok 10 tohto nariadenia sa nachádza v jeho kapitole II, ktorá stanovuje súbor pravidiel právomoci v dedičských veciach. Konkrétne tento článok 10 stanovuje subsidiárnu právomoc vo vzťahu k všeobecnej právomoci stanovenej pravidlom upraveným v článku 4 uvedeného nariadenia, ktoré ako súdy príslušné konať vo veci celého dedičstva určuje súdy miesta obvyklého pobytu zosnulého.

31

V treťom rade pokiaľ ide o cieľ článku 10 nariadenia č. 650/2012, je potrebné uviesť, že tento článok sa má vykladať s prihliadnutím na odôvodnenie 30 tohto nariadenia, podľa ktorého je potrebné „zabezpečiť, aby súdy všetkých členských štátov mohli z rovnakých dôvodov vykonávať právomoc v súvislosti s dedením po osobách, ktoré v čase smrti nemali obvyklý pobyt v členskom štáte“. Na tento účel by sa podľa tohto odôvodnenia v tomto nariadení „mal uviesť v hierarchickom poradí taxatívny zoznam dôvodov, na základe ktorých sa môže vykonať takáto subsidiárna právomoc“.

32

Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že účelom nariadenia č. 650/2012 je okrem iného zabezpečiť jednotné uplatňovanie pravidiel medzinárodnej súdnej právomoci v dedičských veciach, jediným cieľom tak článku 4 tohto nariadenia, ako aj jeho článku 10 ods. 1, je vymedziť jednotné kritériá súdnej právomoci na rozhodnutie o celom dedičstve. V tejto súvislosti teda tieto ustanovenia, s výhradou uplatnenia článku 5 uvedeného nariadenia v prípade voľby rozhodného práva pre dedenie vykonanej zosnulým, dotknutým účastníkom neposkytujú možnosť zvoliť si súd niektorého členského štátu v závislosti od svojich vlastných záujmov.

33

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ako uviedol generálny advokát v bodoch 47 a 65 svojich návrhov, neexistuje žiadny hierarchický vzťah medzi súdom, ktorého právomoc je založená článkom 4 nariadenia č. 650/2012 a súdom, ktorého právomoc je založená jeho článkom 10, pretože každý z týchto prípadov sa týka odlišných situácií. Rovnako tak aj skutočnosť, že právomoc uvedená v článku 10 tohto nariadenia je kvalifikovaná ako „subsidiárna“, neznamená, že toto ustanovenie je menej záväzné ako ustanovenie článku 4 uvedeného nariadenia týkajúce sa všeobecnej právomoci.

34

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že použitie výrazu „napriek tomu“ v článku 10 ods. 1 nariadenia č. 650/2012 naznačuje, že toto ustanovenie sa týka pravidla právomoci, ktoré je rovnocenné a doplňujúce k pravidlu všeobecnej právomoci stanovenému v článku 4 tohto nariadenia, v dôsledku čoho v prípade neuplatniteľnosti tohto posledného uvedeného článku je potrebné overiť, či sú splnené kritériá právomoci stanovené v článku 10 uvedeného nariadenia.

35

Takýto výklad okrem toho podporuje aj cieľ, ktorý sleduje nariadenie č. 650/2012, ktorým, ako vyplýva z jeho odôvodnenia 7, je uľahčiť riadne fungovanie vnútorného trhu odstránením prekážok voľného pohybu osôb, ktoré chcú uplatňovať svoje práva v kontexte dedenia, ktoré má cezhraničné dôsledky, a to predovšetkým tým, že sa v európskom priestore spravodlivosti zaručia práva dedičov zo zákona a zo závetu, ďalších osôb s blízkym vzťahom k zosnulému, ako aj veriteľov poručiteľa (pozri v tejto súvislosti rozsudok z 1. marca 2018, Mahnkopf, C‑558/16, EU:C:2018:138, bod 35).

36

Na tento účel nariadenie č. 650/2012 stanovuje pravidlá medzinárodnej súdnej právomoci pre celé dedičstvo, ktoré sú založené na objektívnych kritériách. Z tohto hľadiska článok 10 ods. 1 tohto nariadenia prispieva k zabezpečeniu prístupu dedičov zo zákona a zo závetu, iných osôb blízkych zosnulému, ako aj veriteľov dedičstva, k spravodlivosti, pokiaľ má dotknutá situácia úzku väzbu s členským štátom, a to osobitne z dôvodu existencie majetku, ktorý je predmetom dedičstva, na území tohto štátu.

37

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že s cieľom prispieť k účinnému riešeniu sporov týkajúcich sa dedičstva sa nariadenie č. 650/2012 snaží uprednostniť jednotné prejednanie dedičstva. Súdny dvor už viackrát rozhodol, že výklad ustanovení tohto nariadenia, ktorý by viedol k rozdeleniu dedičstva na niekoľko častí, by bol nezlučiteľný s cieľmi uvedeného nariadenia [pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. júna 2018, Oberle, C‑20/17, EU:C:2018:485, bod 56, a zo 16. júla 2020, E. E. (Súdna právomoc a rozhodné právo pre dedenia), C‑80/19, EU:C:2020:569, bod 41].

38

Z tejto zásady celistvosti dedičstva vychádza aj pravidlo stanovené v článku 10 ods. 1 nariadenia č. 650/2012, keďže podľa spresnenia v uvedenom ustanovení toto pravidlo určuje, ktoré súdy členských štátov majú právomoc konať vo veci „celého dedičstva“.

39

Napokon je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že rešpektovanie autonómie súdu pri výkone jeho činností vyžaduje, aby tento súd mohol preskúmať svoju medzinárodnú právomoc z hľadiska všetkých informácií, ktoré má k dispozícii, a to pri sledovaní cieľa riadneho výkonu spravodlivosti, na ktorom je založená právna úprava Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 64, a zo 16. júna 2016, Universal Music International Holding, C‑12/15, EU:C:2016:449, bod 45).

40

Vzhľadom na cieľ sledovaný nariadením č. 650/2012, ktorým je zaručiť riadny výkon spravodlivosti, nič nebráni tomu, aby sa tie isté zásady uplatnili aj pokiaľ ide o preskúmanie právomoci konajúcim súdom v rámci uplatňovania pravidiel medzinárodnej právomoci v dedičských veciach stanovených v tomto nariadení.

41

Keďže pravidlá subsidiárnej právomoci stanovené v článku 10 ods. 1 nariadenia č. 650/2012 prispievajú k dosiahnutiu tohto cieľa riadneho výkonu spravodlivosti, uplatnenie tohto ustanovenia nemôže závisieť od skutočnosti, že sa naň neodvolával niektorý z účastníkov dotknutého konania.

42

Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 87 svojich návrhov, článok 10 nariadenia č. 650/2012 je potrebné vykladať v spojení s článkom 15 tohto nariadenia v tom zmysle, že hoci tento článok 10 neukladá konajúcemu súdu povinnosť aktívne hľadať skutkový základ pre rozhodnutie o svojej právomoci v danom spore, uvedený článok mu ukladá povinnosť určiť s prihliadnutím na nesporné skutočnosti základ svojej právomoci, ktorý sa prípadne môže odlišovať od základu uvádzaného navrhovateľom.

43

Konkrétne je potrebné uviesť, že vyhlásenie konajúceho súdu na základe článku 15 nariadenia č. 650/2012 o neexistencii jeho právomoci si vyžaduje predchádzajúce preskúmanie všetkých kritérií stanovených v kapitole II nariadenia č. 650/2012, pričom v rámci tohto preskúmania je tento súd povinný preskúmať svoju prípadnú právomoc z hľadiska všetkých informácií, ktoré má k dispozícii. Takéto preskúmanie teda nemožno vykonať len vzhľadom na pravidlo právomoci, na ktoré sa výslovne odvolali dotknutí účastníci konania.

44

Tento výklad nie je spochybnený výkladom vnútroštátneho súdu, podľa ktorého sa článok 10 nariadenia č. 650/2012 odchyľuje od zásady zhody súdnej a legislatívnej právomoci, čo konajúci súd povedie k uplatňovaniu práva štátu obvyklého pobytu zosnulého v čase jeho smrti. Cieľ uvedený v odôvodnení 27 tohto nariadenia, ktorým je zosúladenie súdnej právomoci a rozhodného práva, totiž nemá, ako uviedol generálny advokát v bode 70 svojich návrhov, absolútnu povahu.

45

Hoci podľa odôvodnenia 27 nariadenia č. 650/2012 je cieľom jeho ustanovení zabezpečiť, aby orgán, ktorý koná v dedičskej veci, vo väčšine prípadov uplatňoval svoj vlastný právny poriadok, toto nariadenie neukladá ani nezaručuje zhodu súdnej právomoci a rozhodného práva. To, že táto zhoda nemá absolútnu povahu, potvrdzuje jednak výraz „vo väčšine prípadov“ použitý v odôvodnení 27 uvedeného nariadenia a jednak skutočnosť, že samotný normotvorca Únie v odôvodnení 43 toho istého nariadenia stanovil, že pravidlá určenia právomoci súdu ustanovené v tomto nariadení môžu v určitých prípadoch viesť k situácii, keď súd, ktorý má právomoc rozhodovať o dedičstve, nebude uplatňovať svoje vlastné právo.

46

Vzhľadom na všetky uvedené úvahy je na položenú otázku potrebné odpovedať tak, že článok 10 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 650/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu musí ex offo preskúmať, či je daná jeho právomoc na základe pravidla subsidiárnej právomoci stanoveného v tomto ustanovení, ak po tom, čo začal konať na základe pravidla všeobecnej právomoci stanoveného v článku 4 tohto nariadenia, konštatuje, že nemá právomoc podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia.

47

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 10 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve sa má vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu musí ex offo preskúmať, či je daná jeho právomoc na základe pravidla subsidiárnej právomoci stanoveného v tomto ustanovení, ak po tom, čo začal konať na základe pravidla všeobecnej právomoci stanoveného v článku 4 tohto nariadenia, konštatuje, že nemá právomoc podľa tohto posledného uvedeného ustanovenia.