–

„Tiketa“ UAB, v zastúpení: A. Korsakas, advokatas,

–

litovská vláda, v zastúpení: R. Dzikovič a K. Dieninis, splnomocnení zástupcovia,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci M. F. Severi, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: J. Jokubauskaitė, I. Rubene a N. Ruiz García, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 bodu 2, článku 6 ods. 1 a 5 a článku 8 ods. 1 a 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou „Tiketa“ UAB a M. Š. vo veci náhrady sumy, ktorú zaplatil M. Š. za kúpu vstupenky na kultúrnu udalosť, ktorá bola neskôr zrušená, a náhrady súvisiacich výdavkov, a to cestovných výdavkov a výdavkov na poštovné, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej dotknutej osobe v dôsledku tohto zrušenia.

3

Odôvodnenia 14 a 16 smernice 2011/83 uvádzajú:

…

4

Podľa znenia článku 1 tejto smernice:

„Účelom tejto smernice je prispieť prostredníctvom dosiahnutia vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu aproximáciou určitých aspektov zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa zmlúv uzavretých medzi spotrebiteľmi a obchodníkmi.“

5

Článok 2 uvedenej smernice znie:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

6

Článok 3 ods. 5 tej istej smernice stanovuje:

„Táto smernica nemá vplyv na vnútroštátne všeobecné zmluvné právo, ako sú predpisy o platnosti, zostavení alebo účinku zmluvy, pokiaľ sa aspekty všeobecného zmluvného práva v tejto smernici neupravujú.“

7

Článok 6 smernice 2011/83 stanovuje:

„1.   Predtým, ako sa zmluva uzavretá na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov či akákoľvek zodpovedajúca ponuka stane pre spotrebiteľa záväznou, obchodník mu jasným a zrozumiteľným spôsobom poskytne tieto informácie:

…

…

5.   Informácie, ktoré sa uvádzajú v odseku 1, sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy uzatvorenej na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov a nemožno ich meniť, pokiaľ sa zmluvné strany výslovne nedohodnú inak.

…“

8

Článok 8 tejto smernice znie takto:

„1.   V prípade zmlúv uzatvorených na diaľku obchodník poskytne informácie stanovené v článku 6 ods. 1 alebo ich sprístupní spotrebiteľovi spôsobom, ktorý je primeraný použitému prostriedku komunikácie na diaľku, v jasnom a zrozumiteľnom jazyku. Pokiaľ sú uvedené informácie poskytnuté na trvalom nosiči, musia byť čitateľné.

…

7.   Obchodník poskytne spotrebiteľovi potvrdenie o uzavretí zmluvy na trvalom nosiči, v primeranom čase po uzavretí zmluvy na diaľku, a to najneskôr do momentu dodania tovaru alebo pred začiatkom poskytovania služby. Toto potvrdenie zahŕňa:

…“

9

Podľa článku 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22),

„Na účely tejto smernice:

…

…“

10

Článok 7 ods. 4 smernice 2005/29 stanovuje:

„V prípade výzvy na kúpu sa za podstatné považujú nasledujúce informácie, ak už nie sú zrejmé z kontextu:

…

…“

11

§ 2.133 Lietuvos Respublikos civilinis kodeksas (Občiansky zákonník Litovskej republiky) stanovuje:

„1.   Transakcia uzatvorená jednou osobou (zástupcom) v mene inej osoby (zastúpeného) s uvedením informácie o zastúpení a bez prekročenia priznaných oprávnení zakladá, mení a zrušuje práva a povinnosti v oblasti občianskeho práva priamo zastúpenému.

2.   Oprávnenia zástupcu možno tiež vyvodiť z okolností, za ktorých zástupca koná (predajca v maloobchode, pokladník atď.). Ak správanie určitej osoby umožňuje tretím osobám dôvodne predpokladať, že zastúpený určil inú osobu za svojho zástupcu, zmluvy uzatvorené touto osobou v mene zastúpeného sú pre zastúpeného záväzné.

3.   Ak pri uzatváraní transakcie zástupca neposkytne informácie o tom, že koná v mene zastúpeného a v jeho záujme, zastúpený nadobudne práva a prevezme povinnosti vyplývajúce z transakcie, iba ak druhá zmluvná strana transakcie musela pochopiť z okolností, za ktorých sa transakcia uzatvárala, že bola uzavretá so zástupcom, alebo ak totožnosť osoby, s ktorou sa transakcia uzatvárala, nie je pre takú osobu podstatná.“

12

Podľa článku 6.2281 odseku 3 tohto zákonníka:

„‚Obchodník‘ je každá fyzická alebo právnická osoba alebo iný subjekt, alebo akákoľvek organizačná jednotka právnickej osoby alebo iného subjektu, ktorá sa snaží uzavrieť alebo uzatvára zmluvy na účely spadajúce do rámca jej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti, a ktokoľvek, kto koná v mene alebo na účet obchodníka. Právnickú osobu možno považovať za obchodníka bez ohľadu na právnu formu jej členov.“

13

§ 2 ods. 24 Lietuvos Respublikos vartotojų teisių apsaugos įstatymas (zákon Litovskej republiky o ochrane práv spotrebiteľov) v znení uplatňujúcom sa na spor vo veci samej stanovuje:

„‚Obchodník‘ je každá fyzická alebo právnická osoba alebo iný subjekt, alebo akákoľvek organizačná jednotka právnickej osoby alebo iného subjektu, ktorá sa snaží uzavrieť alebo uzatvára zmluvy na účely spadajúce do rámca jej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti, a ktokoľvek, kto koná v mene alebo na účet obchodníka. Právnickú osobu možno považovať za obchodníka bez ohľadu na právnu formu jej členov.“

14

Tiketa vykonáva prostredníctvom svojej internetovej stránky činnosť predaja vstupeniek na podujatia organizované tretími osobami.

15

M. Š. kúpil od spoločnosti Tiketa 7. decembra 2017 vstupenku na kultúrne podujatie, ktoré sa malo uskutočniť 20. januára 2018. Pred dokončením kúpy tejto vstupenky internetová stránka spoločnosti Tiketa uvádzala, že toto podujatie organizuje spoločnosť „Baltic Music“ VšĮ, a odkazovala na inú internetovú stránku a telefónne číslo s cieľom získať podrobnejšie informácie. Červeným písmom bola uvedená aj informácia, že „organizátor podujatia nesie plnú zodpovednosť za toto podujatie, jeho kvalitu, obsah a súvisiace informácie. Tiketa koná ako distribútor vstupeniek a vystupuje ako oznámený sprostredkovateľ“. Podrobnejšie informácie o príslušnom poskytovateľovi služieb a vrátení ceny vstupeniek boli uvedené vo všeobecných podmienkach poskytovania služieb dostupných na internetovej stránke spoločnosti Tiketa.

16

Na vstupenke, ktorú dostal M. Š., bola uvedená len časť týchto všeobecných podmienok. Obsahovala najmä zmienku, že „vstupenky nemožno zameniť ani vrátiť. V prípade zrušenia alebo odkladu podujatia je za vrátenie ceny vstupenky plne zodpovedný organizátor“. Uvádzal sa tiež názov, adresa a telefónne číslo organizátora predmetného podujatia, ako aj to, že organizátor je plne zodpovedný za „podujatie, jeho kvalitu, obsah a súvisiace informácie“ a že Tiketa koná ako distribútor vstupeniek a „vystupuje ako oznámený sprostredkovateľ“.

17

Dňa 20. januára 2018 sa M. Š. dostavil na predmetné podujatie a pri čítaní oznamu vyveseného na vstupe do priestoru, kde sa malo odohrať, sa dozvedel, že sa neuskutoční.

18

Dňa 22. januára 2018 Baltic Music informovala Tiketa, že predmetné podujatie bolo zrušené a že osoby, ktoré si kúpili vstupenky, si môžu dať nahradiť ich cenu. V ten istý deň Tiketa informovala M. Š. o možnosti dať si nahradiť ceny vstupeniek buď v pokladniciach, kde boli zakúpené, alebo v prípade vstupeniek, zakúpených on-line, tou istou cestou.

19

Dňa 23. januára 2018 M. Š. požiadal Tiketa o náhradu ceny jeho vstupenky, ako aj náhradu cestovných výdavkov a náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zrušením dotknutého podujatia. Tiketa mu oznámila, že sa musí obrátiť na Baltic Music, keďže ona bola len distribútorom vstupeniek, a teda nezodpovedá za kvalitu alebo zrušenie tohto podujatia. Zotrvala na tomto stanovisku v odpovedi na opakovanú žiadosť, ktorú jej zaslal M. Š. o niekoľko týždňov neskôr. M. Š. sa teda obrátil na Baltic Music, ale jeho žiadosti zostali bez odpovede.

20

Dňa 18. júla 2018 podal M. Š. na Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius, Litva) žalobu, ktorou sa domáhal, aby bola spoločnostiam Tiketa a Baltic Music spoločne a nerozdielne uložená povinnosť nahradiť hmotnú škodu, a to konkrétne cenu vstupenky, cestovné výdavky a výdavky na poštovné, ako aj nemajetkovú ujmu, ktorú utrpel v dôsledku zrušenia dotknutého podujatia.

21

Rozsudkom z 8. októbra 2018 Vilniaus miesto apylinkės teismas (Okresný súd mesta Vilnius) čiastočne vyhovel tomuto návrhu a uložil spoločnosti Tiketa povinnosť zaplatiť mu sumy požadované z dôvodu náhrady hmotnej škody, ako aj časť súm požadovaných z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy, to všetko zvýšené o úroky s ročnou sadzbou 5 % odo dňa podania žaloby až do dňa úplného vykonania jeho rozsudku.

22

Keďže odvolanie, ktoré podala Tiketa proti tomuto rozsudku na Vilniaus apygardos teismas (Krajský súd Vilnius, Litva), bolo zamietnuté, podala kasačný opravný prostriedok na Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd Litvy).

23

Za týchto okolností Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd Litvy) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

24

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 bod 2 smernice 2011/83 vykladať v tom zmysle, že „obchodník“ v zmysle tohto ustanovenia predstavuje nielen fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá koná na účely spadajúce do rámca jej vlastnej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti, pokiaľ ide o zmluvy, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, ale aj fyzickú alebo právnickú osobu konajúcu ako sprostredkovateľ, v mene alebo na účet tohto obchodníka, a či tohto sprostredkovateľa a tohto hlavného obchodníka možno obidvoch považovať za „obchodníkov“ v zmysle uvedeného ustanovenia, pokiaľ sa preukáže dvojaké poskytovanie služieb.

25

Na úvod treba uviesť, že rôzne jazykové verzie článku 2 bodu 2 smernice 2011/83 vykazujú rozdiely. Ako totiž zdôrazňuje vnútroštátny súd, podľa znenia tohto ustanovenia v litovskom jazyku každá osoba konajúca v mene alebo na účet obchodníka, ktorý je definovaný ako akákoľvek fyzická alebo právnická osoba bez ohľadu na to, či je verejná alebo súkromná, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná na účely spadajúce do rámca jej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti, je sama obchodníkom v zmysle tejto smernice. Naproti tomu iné jazykové verzie toho istého ustanovenia, najmä jeho anglická a francúzska verzia, stanovujú, že takýmto odborníkom je každá osoba napĺňajúca túto definíciu, vrátane prípadu, keď koná prostredníctvom tretej osoby konajúcej v jej mene alebo na jej účet, čím naznačuje, že skutočnosť, že osoba využíva sprostredkovateľa, jej neodníma postavenie obchodníka.

26

Bez ohľadu na jazykovú verziu článku 2 bodu 2 smernice 2011/83 sa tak sprostredkovateľ, akým je Tiketa, musí považovať za „obchodníka“ v zmysle tohto ustanovenia, ak koná na účely spadajúce do rámca jeho vlastnej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti, pokiaľ ide o zmluvy, na ktoré sa vzťahuje táto smernica. Treba však určiť, či takýto sprostredkovateľ nie je vo všetkých prípadoch „obchodníkom“ v zmysle tohto ustanovenia už vzhľadom na samotnú skutočnosť, že koná v mene alebo na účet takéhoto obchodníka.

27

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (pozri najmä rozsudok z 21. decembra 2021, Trapeza Peiraios, C‑243/20, EU:C:2021:1045, bod 32 a citovanú judikatúru).

28

Pokiaľ ide o všeobecnú štruktúru smernice 2011/83, treba uviesť, že podľa článku 6 ods. 1 písm. c) a d) tejto smernice je každý obchodník povinný predtým, ako je spotrebiteľ viazaný zmluvou uzavretou na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov alebo ponukou rovnakého druhu, oznámiť spotrebiteľovi prípadne totožnosť a poštovú adresu obchodníka, na účet ktorého koná, a v prípade potreby aj adresu jeho sídla. Toto ustanovenie tak zahŕňa do kategórie obchodníkov v zmysle článku 2 bodu 2 tejto smernice fyzické alebo právnické osoby konajúce na účet iných obchodníkov

29

Okrem toho v bodoch 28 a 29 rozsudku zo 4. októbra 2018, Kamenova (C‑105/17, EU:C:2018:808), Súdny dvor rozhodol, že pojem „obchodník“, ako ho vymedzujú smernice 2011/83 a 2005/29, sa musí vykladať jednotne, keďže základom týchto smerníc je článok 114 ZFEÚ, a preto sledujú rovnaké ciele, ktorými je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov v kontexte zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení, na ktoré sa vzťahujú. V bodoch 32, 33 a 36 toho istého rozsudku v podstate rozhodol, že na rozdiel od pojmu „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 bodu 1 smernice 2011/83, ktorý označuje akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá nekoná v rámci výkonu svojho podnikania alebo povolania, pojem „obchodník“ znamená, že je potrebné, aby dotknutá fyzická alebo právnická osoba konala na účely, ktoré sa týkajú jej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, remesla alebo povolania, alebo v mene alebo na účet obchodníka.

30

Napokon cieľ pripomenutý v predchádzajúcom bode, ktorý je uvedený v článku 1 smernice 2011/83, si žiada extenzívny výklad pôsobnosti tejto smernice, a teda aj pojmu „obchodník“ v zmysle článku 2 bodu 2 tejto smernice.

31

Z uvedeného vyplýva, že „obchodník“ v zmysle článku 2 bodu 2 smernice 2011/83 predstavuje nielen fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá koná na účely spadajúce do rámca jej vlastnej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti, pokiaľ ide o zmluvy, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, ale aj fyzickú alebo právnickú osobu konajúcu ako sprostredkovateľ v mene alebo na účet tohto obchodníka.

32

To platí nezávisle od toho, či si takýto sprostredkovateľ splnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo smernice 2011/83.

33

Hoci je v tejto súvislosti pravda, že v bode 45 rozsudku z 9. novembra 2016, Wathelet (C‑149/15, EU:C:2016:840), Súdny dvor rozhodol, že osobu konajúcu ako sprostredkovateľ pre jednotlivca v rámci predaja tovaru možno považovať za „predávajúceho“ tohto tovaru v zmysle smernice 1999/44/ES Európskeho parlamentu a Rady z 25. mája 1999 o určitých aspektoch predaja spotrebného tovaru a záruk na spotrebný tovar (Ú. v. ES L 171, 1999, s. 12; Mim. vyd. 15/004, s. 223) v prípade, že riadne neinformovala kupujúceho o totožnosti vlastníka tohto tovaru, riešenie prijaté v tomto rozsudku nemožno preniesť na výklad pojmu „obchodník“ v zmysle smernice 2011/83, ktorý sa riadi inou logikou. Zatiaľ čo totiž smernica 1999/44 zavádza osobitnú zodpovednosť predávajúceho v prípade predaja tovaru, ktorý nie je v súlade s kúpnou zmluvou, z odôvodnení 14 a 16, ako aj z článku 3 ods. 5 smernice 2011/83 vyplýva, že táto posledná uvedená smernica upravuje práva spotrebiteľov, a nie všeobecné aspekty zmluvného práva, akými sú pravidlá uplatňujúce sa v oblasti uzatvárania zmlúv alebo právneho zastúpenia. Konkrétne smernica 2011/83 neurčuje totožnosť zmluvných strán v prípade zmluvy uzatvorenej so spotrebiteľom za predpokladu, že hlavný obchodník využije sprostredkovateľa, ani neupravuje rozdelenie zodpovednosti medzi tieto posledné uvedené osoby v prípade porušenia povinností, ktoré stanovuje.

34

Vzhľadom na to, čo bolo uvedené, teda otázka, či fyzická alebo právnická osoba konajúca ako sprostredkovateľ v mene alebo na účet iného obchodníka oboznámila spotrebiteľa s tým, že konala v tomto postavení, nemá vplyv ani na kvalifikáciu tohto sprostredkovateľa ako „obchodníka“ v zmysle článku 2 bodu 2 smernice 2011/83.

35

Napokon zo znenia tohto ustanovenia, ako aj z kontextu, do ktorého patrí, a z cieľa sledovaného smernicou 2011/83, ktoré sú pripomenuté v bodoch 28 až 30 tohto rozsudku, vyplýva, že skutočnosť, že tento sprostredkovateľ predstavuje obchodníka, nebráni tomu, aby to tak bolo aj v prípade hlavného obchodníka, v mene alebo na účet ktorého koná tento sprostredkovateľ, bez toho, aby na to bolo potrebné preukazovať dvojaké poskytovanie služieb, keďže obaja títo obchodníci sú povinní dbať na dodržiavanie požiadaviek stanovených touto smernicou.

36

Vzhľadom na uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 2 bod 2 smernice 2011/83 sa má vykladať v tom zmysle, že „obchodník“ v zmysle tohto ustanovenia predstavuje nielen fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá koná na účely spadajúce do rámca jej vlastnej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti, pokiaľ ide o zmluvy, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, ale aj fyzickú alebo právnickú osobu konajúcu ako sprostredkovateľ v mene alebo na účet tohto obchodníka, pričom tohto sprostredkovateľa a tohto hlavného obchodníka možno obidvoch považovať za „obchodníkov“ v zmysle tohto ustanovenia bez toho, aby na to bolo potrebné preukázať dvojaké poskytovanie služieb.

37

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 6 ods. 1 a 5 a článok 8 ods. 1 a 7 smernice 2011/83 vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby informácie uvedené v tomto článku 6 ods. 1 boli spotrebiteľovi poskytnuté pred uzavretím zmluvy jedine vo všeobecných podmienkach poskytovania služieb na internetovej stránke sprostredkovateľa, schválených úkonom tohto spotrebiteľa tak, že zaškrtol políčko určené na tento účel, a či tieto informácie sprístupnené týmto spôsobom tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy uzavretej na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov, vrátane prípadu, že mu neboli odovzdané na trvalom nosiči v zmysle článku 8 ods. 7 tejto smernice a/alebo že spotrebiteľ následne nedostal potvrdenie o uzavretí zmluvy na takomto nosiči.

38

Najskôr treba uviesť, že podľa spoločnosti Tiketa druhá otázka nesúvisí s predmetom sporu vo veci samej, keďže dotknutý spotrebiteľ dostal v prejednávanej veci všetky požadované informácie na trvalom nosiči, ktorý predstavuje vstupenka, ktorá mu bola odovzdaná na to, aby sa zúčastnil predmetného podujatia. Táto argumentácia znamená spochybnenie prípustnosti druhej otázky.

39

Podľa ustálenej judikatúry platí pre návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Súdnemu dvoru prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené, alebo pokiaľ ide o hypotetický problém [rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín), C‑510/19, EU:C:2020:953, bod 26 a citovaná judikatúra].

40

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa pýta, či poskytnutie informácií požadovaných smernicou 2011/83 vo všeobecných podmienkach poskytovania služieb, uvedených na internetovej stránke sprostredkovateľa, schválených spotrebiteľom tým, že pred zaplatením vstupenky zaškrtne políčko určené na tento účel, postačuje na zabezpečenie splnenia informačnej povinnosti stanovenej v článku 6 ods. 1 a článku 8 ods. 1 a 7 tejto smernice. Za predpokladu, že spotrebiteľ dostal všetky požadované informácie na vstupenke na podujatie, ktorá mu bola následne odovzdaná, táto okolnosť by nemala mať vplyv na relevantnosť druhej otázky. V každom prípade vnútroštátny súd, ktorý ako jediný môže posúdiť skutkový stav sporu vo veci samej, spresňuje, že v prejednávanej veci nebolo spotrebiteľovi odovzdané potvrdenie o uzavretí zmluvy na trvalom nosiči obsahujúce všetky informácie uvedené v článku 6 ods. 1 smernice 2011/83, ako to vyžaduje článok 8 ods. 7 tejto smernice. V dôsledku toho treba námietku neprípustnosti druhej otázky zamietnuť.

41

Pokiaľ ide o otázku, či je povinnosť informovať spotrebiteľa splnená, ak sa oboznámi s informáciami požadovanými smernicou 2011/83 vo všeobecných podmienkach poskytovania služieb sprostredkovateľa, schválených spotrebiteľom tým, že zaškrtol políčko určené na tento účel, treba uviesť, že pokiaľ ide o zmluvy uzavreté na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov, táto smernica rozlišuje medzi hmotnoprávnymi povinnosťami obchodníka, čo sa týka informovania spotrebiteľa, ktoré sú predmetom jej článku 6, a povinnosťami týkajúcimi sa formy, ktorú musia mať tieto informácie a ktoré sú predmetom jej článku 8.

42

Podľa článku 6 ods. 1 smernice 2011/83 musí obchodník pred uzavretím zmluvy jasne a zrozumiteľne poskytnúť spotrebiteľovi určitý počet informácií vrátane jeho totožnosti a kontaktných údajov, ako aj prípadne totožnosti a kontaktných údajov obchodníka, za ktorého koná, ale tiež ceny príslušného tovaru alebo služieb a existencie a podmienok práva tohto spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy. Cieľom tohto ustanovenia je zabezpečiť, aby boli spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy oznámené tak informácie o zmluvných podmienkach a dôsledkoch tohto uzavretia, čo umožní tomuto spotrebiteľovi, aby sa rozhodol, či sa chce zmluvne zaviazať obchodníkovi, ako aj informácie potrebné na riadne splnenie danej zmluvy a predovšetkým na výkon jeho práv (rozsudok z 10. júla 2019, Amazon EU, C‑649/17, EU:C:2019:576, bod 43 a citovaná judikatúra).

43

Článok 8 ods. 1 smernice 2011/83 pripomína požiadavku, podľa ktorej informácie uvedené v článku 6 ods. 1 tejto smernice musia byť spotrebiteľovi poskytnuté alebo sprístupnené v jasnom a zrozumiteľnom jazyku, a stanovuje, že ak sú mu tieto informácie sprístupnené na trvalom nosiči, musia byť čitateľné.

44

Článok 8 ods. 7 tejto smernice stanovuje, že obchodník musí spotrebiteľovi poskytnúť potvrdenie o zmluve na trvalom nosiči v primeranej lehote po jej uzavretí, pričom toto potvrdenie musí zahŕňať najmä informácie uvedené v článku 6 ods. 1 uvedenej smernice, okrem prípadu, že tieto informácie už boli spotrebiteľovi poskytnuté na trvalom nosiči.

45

Z kombinácie ustanovení uvedených v bodoch 41 až 44 tohto rozsudku vyplýva, že pred uzavretím zmluvy je iba obchodník povinný poskytnúť spotrebiteľovi informácie vyžadované článkom 6 ods. 1 smernice 2011/83 v jasnej a zrozumiteľnej podobe. Až po uzavretí tejto zmluvy je tento obchodník okrem toho povinný podľa článku 8 ods. 7 tejto smernice poskytnúť spotrebiteľovi v primeranej lehote potvrdenie o uzavretej zmluve na trvalom nosiči, okrem prípadu, že informácie stanovené v článku 6 ods. 1 tej istej smernice mu už boli odovzdané na takomto nosiči.

46

Smernica 2011/83 rozhodne nezakazuje využívanie určitých prostriedkov komunikácie, ale sa obmedzuje iba na to, že vymedzuje obsah informácie pred uzavretím zmluvy, ktoré sa musí poskytnúť spotrebiteľovi (pozri analogicky rozsudok z 23. januára 2019, Walbusch Walter Busch, C‑430/17, EU:C:2019:47, bod 43). Z toho vyplýva, že nič nebráni tomu, aby bol pred uzavretím zmluvy spotrebiteľ oboznámený s informáciami stanovenými v článku 6 ods. 1 tejto smernice vo všeobecných podmienkach poskytovania služieb na internetovej stránke sprostredkovateľa, ktoré tento spotrebiteľ schváli tým, že zaškrtne políčko určené na tento účel.

47

Posúdiť, či vo veci samej bol dotknutý spotrebiteľ skutočne oboznámený so všetkými týmito informáciami jasným a zrozumiteľným spôsobom, však prislúcha vnútroštátnemu súdu.

48

Takýto spôsob informovania naopak nemôže mať podobu potvrdenia, ktoré musí byť spotrebiteľovi poskytnuté na trvalom nosiči po uzavretí zmluvy v súlade s článkom 8 ods. 7 smernice 2011/83.

49

Podľa článku 2 bodu 10 tejto smernice totiž pojem „trvalý nosič“ odkazuje na „akýkoľvek prostriedok, ktorý umožňuje spotrebiteľovi alebo obchodníkovi uchovávať informácie určené jemu osobne spôsobom dostupným na budúce použitie na obdobie primerané účelu týchto informácií a ktorý umožňuje nezmenenú reprodukciu uložených informácií“.

50

Ako už Súdny dvor rozhodol v súvislosti s pojmom „trvalý nosič“ v zmysle smernice 97/7/ES Európskeho Parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku (Ú. v. ES L 144, 1997, s. 19; Mim. vyd. 15/003, s. 319), ktorú zrušila a nahradila smernica 2011/83, takýto nosič tak musí v praxi spĺňať rovnaké funkcie ako papierový nosič, aby umožnil spotrebiteľovi v prípade potreby uplatniť svoje práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júla 2012, Content Services, C‑49/11, EU:C:2012:419, bod 41 a 42).

51

Samotné poskytnutie informácií stanovených v článku 6 ods. 1 smernice 2011/83 vo všeobecných podmienkach poskytovania služieb na internetovej stránke sprostredkovateľa, schválených spotrebiteľom tým, že zaškrtol políčko určené na tento účel predtým, než pristúpi k platbe, však nespĺňa tieto požiadavky, keďže nemá za následok, že by boli tieto informácie osobne určené tomuto spotrebiteľovi, nezaručuje, že nedôjde k zmene ich obsahu ani dostupnosti počas primeraného času, ani neumožňuje spotrebiteľovi uchovávať tieto informácie alebo ich reprodukovať ako také (pozri analogicky rozsudok z 5. júla 2012, Content Services, C‑49/11, EU:C:2012:419, bod 43). Za týchto podmienok takýto spôsob informovania nezodpovedá vymedzeniu pojmu „trvalý nosič“ v zmysle článku 2 bodu 10 tejto smernice.

52

Neodovzdanie potvrdenia o zmluve na trvalom nosiči spotrebiteľovi však nemá vplyv na uplatnenie ustanovení článku 6 ods. 5 smernice 2011/83, ktoré stanovujú, že informácie uvedené v článku 6 ods. 1 tejto smernice sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy uzatvorenej na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov a nemožno ich meniť, pokiaľ sa zmluvné strany výslovne nedohodnú inak. Zo samotného znenia tohto článku 6 ods. 5 totiž vyplýva, že normotvorca Únie nepodmienil zahrnutie týchto informácií do zmluvy uzavretej so spotrebiteľom tým, že obchodník dodrží svoju povinnosť odovzdať tomuto spotrebiteľovi potvrdenie o zmluve na trvalom nosiči. Opačný výklad by bol v rozpore s cieľom ochrany spotrebiteľa, sledovaným smernicou 2011/83.

53

Vzhľadom na už uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 a 5 a článok 8 ods. 1 a 7 smernice 2011/83 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby informácie uvedené v tomto článku 6 ods. 1 boli spotrebiteľovi poskytnuté pred uzavretím zmluvy jedine vo všeobecných podmienkach poskytovania služieb na internetovej stránke sprostredkovateľa, schválených úkonom tohto spotrebiteľa tak, že zaškrtol políčko určené na tento účel, pokiaľ bol tento spotrebiteľ oboznámený s týmito informáciami jasným a zrozumiteľným spôsobom. Takýto spôsob informovania však nemôže nahradiť odovzdanie potvrdenia o zmluve na trvalom nosiči spotrebiteľovi v zmysle článku 8 ods. 7 tejto smernice, keďže táto okolnosť nebráni tomu, aby boli tieto informácie neoddeliteľnou súčasťou zmluvy uzatvorenej na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov.

54

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: