–

Associazione per gli Studi Giuridici sull’Immigrazione (ASGI), Avvocati per niente onlus (APN) a Associazione NAGA – Organizzazione di volontariato per l’Assistenza Socio‑Sanitaria e per i Diritti di Cittadini Stranieri, Rom e Sinti, v zastúpení: A. Guariso, L. Neri a I. Traina, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 11 ods. 1 písm. d) a f) smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. EÚ L 16, 2004, s. 44; Mim. vyd. 19/006, s. 272), článku 12 ods. 1 písm. e) a g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/98/EÚ z 13. decembra 2011 o jednotnom postupe vybavovania žiadostí o jednotné povolenie na pobyt a zamestnanie na území členského štátu pre štátnych príslušníkov tretích krajín a o spoločnom súbore práv pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom štáte (Ú. v. EÚ L 343, 2011, s. 1), článku 14 ods. 1 písm. e) smernice Rady 2009/50/ES z 25. mája 2009 o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely vysokokvalifikovaného zamestnania (Ú. v. EÚ L 155, 2009, s. 17) a článku 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi združením Associazione per gli Studi Giuridici sull’Immigrazione (ASGI), Avvocati per niente onlus (APN) a Associazione NAGA – Organizzazione di volontariato per l’Assistenza Socio‑Sanitaria e per i Diritti di Cittadini Stranieri, Rom e Sinti na jednej strane, a Presidenza del Consiglio dei Ministri – Dipartimento per le politiche della famiglia (Predsedníctvo Rady ministrov – odbor rodinnej politiky, Taliansko) a Ministero dell’economia e delle finanze (Ministerstvo hospodárstva a financií, Taliansko) týkajúceho sa vylúčenia štátnych príslušníkov tretích krajín z využívania karty udeľovanej rodinám, ktorá umožňuje prístup k zľavám alebo k zníženiu poplatkov za nákup tovaru a služieb (ďalej len „rodinná karta“).

3

Článok 11 smernice 2003/109, nazvaný „Rovnaké zaobchádzanie“, stanovuje:

„1.   Osoby s dlhodobým pobytom majú nárok na rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci vo vzťahu k:

…

…

…

2.   S ohľadom na ustanovenia ods. 1, písm. b), d), e), f) a g), dotknutý členský štát môže obmedziť rovnaké zaobchádzanie v prípadoch, keď bydlisko alebo obvyklé miesto pobytu osoby s dlhodobým pobytom alebo jeho rodinných príslušníkov, na ktorých žiadal/a podporu, sa nachádza na území príslušného členského štátu.

…“

4

Článok 14 smernice 2009/50, nazvaný „Rovnaké zaobchádzanie“, stanovuje v odseku 1:

„Držitelia modrej karty EÚ majú právo na rovnaké zaobchádzanie ako štátni príslušníci členského štátu, ktorí modrú kartu vydali, pokiaľ ide o:

…

…

…“

5

Článok 29 smernice 2011/95, nazvaný „Sociálne zabezpečenie“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zaistia, aby osoby s postavením medzinárodnej ochrany získali v členských štátoch, ktoré im udelili takúto ochranu, [rovnakú – neoficiálny preklad] potrebnú sociálnu pomoc, aká je poskytovaná štátnym príslušníkom tohto členského štátu.“

6

Článok 12 smernice 2011/98, nazvaný „Právo na rovnaké zaobchádzanie“, stanovuje:

„1.   S pracovníkmi z tretích krajín uvedenými v článku 3 ods. 1 písm. b) a c) sa zaobchádza rovnako ako so štátnymi príslušníkmi členského štátu, v ktorom majú pobyt, pokiaľ ide:

…

…

…

2.   Členské štáty môžu obmedziť rovnaké zaobchádzanie:

…

…“

7

Článok 1 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Definície“, stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

8

Článok 3 tohto nariadenia s názvom „Vecná pôsobnosť“ v odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:

…

j) rodinné dávky.“

9

Článok 1 ods. 391 legge n. 208/2015 – Disposizioni per la formazione del bilancio annuale e pluriennale dello Stato (legge di stabilità 2016) [zákon č. 208/2015 o pravidlách pre stanovenie ročného a viacročného štátneho rozpočtu (zákon o stabilite z roku 2016)] z 28. decembra 2015 (riadna príloha GURI č. 302 z 30. decembra 2015), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej, stanovuje:

„Od roku 2016 sa zavádza rodinná karta pre rodiny zložené z talianskych občanov alebo štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie s riadnym pobytom v Taliansku, ktorých domácnosť zahŕňa najmenej tri deti vo veku do 26 rokov. Karta sa vydáva rodinám, ktoré o ňu požiadajú v súlade s kritériami a postupmi stanovenými dekrétom predsedu Rady ministrov alebo ministra pre rodiny a záležitosti zdravotne postihnutých po konzultácii s ministrom hospodárstva a financií, prijatým do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto ustanovenia. Karta umožňuje prístup k zľavám na nákup tovaru alebo služieb alebo k zníženiu poplatkov zo strany verejných alebo súkromných subjektov, ktoré sa pripojili k iniciatíve. Subjekty zúčastňujúce sa na predmetnej iniciatíve, ktoré poskytujú významnejšie zľavy alebo zníženie poplatkov v porovnaní s bežnou trhovou praxou, môžu svoju účasť na tejto iniciatíve zhodnotiť na propagačné a reklamné účely.“

10

Článok 1 ods. 391 tohto zákona bol vykonaný decreto della Presidenza del Consiglio dei Ministri – Dipartimento per le politiche della famiglia – Rilascio della Carta della famiglia (dekrét predsedníctva Rady ministrov – Odbor rodinnej politiky, o vydaní rodinnej karty) z 27. júna 2019 (GURI č. 203 z 30. augusta 2019). Podľa tohto dekrétu odbor rodinnej politiky predsedníctva Rady ministrov vydá rodinnú kartu dotknutým osobám na základe žiadosti. Žiadosť sa odosiela prostredníctvom internetovej stránky, pričom žiadateľ v nej vyhlasuje, že spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky, najmä, že je štátnym príslušníkom Talianska alebo iného členského štátu s riadnym pobytom v Taliansku. K iniciatíve sa môžu dobrovoľne pripojiť verejní alebo súkromní dodávatelia tovaru a služieb (napríklad obchodníci). Na tieto účely môžu uzatvoriť dohodu s odborom rodinnej politiky predsedníctva Rady ministrov. Dodávatelia sa musia zaviazať, že držiteľom karty zaručia zľavu na niektoré tovary alebo služby podľa ich vlastného výberu vo výške aspoň 5 % z maloobchodnej ceny. Menný zoznam zúčastnených dodávateľov sa tiež zverejňuje na internetovej stránke.

11

Článkom 90a decreto‑legge n. 18/2020 – Misure di potenziamento del Servizio sanitario nazionale e di sostegno economico per famiglie, lavoratori e imprese connesse all’emergenza epidemiologica da COVID‑19 (zákonný dekrét č. 18/2020 o opatreniach na posilnenie národnej zdravotnej starostlivosti a hospodárskej pomoci rodinám, pracovníkom a podnikom v súvislosti s epidemiologickou krízou COVID‑19) zo 17. marca 2020 (GURI č. 70 zo 17. marca 2020), ktorý bol zavedený legge di conversione n. 27/2020 (zákon o konverzii č. 27/2020) z 24. apríla 2020 (riadna príloha GURI č. 110 z 29. apríla 2020) došlo pre rok 2020 k zníženiu počtu nezaopatrených detí požadovaných na účely rodinnej karty na jedno dieťa.

12

Listom z 31. marca 2020 ASGI a dve ďalšie združenia, ktoré neboli žalobkyňami vo veci samej, požiadali odbor rodinnej politiky predsedníctva Rady ministrov o upustenie od uplatňovania právnej úpravy týkajúcej sa rodinnej karty v rozsahu, v akom vylučuje z využívania tejto karty štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú postavenie chránené právom Únie.

13

Keďže táto žiadosť zostala bez odpovede, žalobkyne sa obrátili na Tribunale di Milano (súd v Miláne, Taliansko), vnútroštátny súd, a to prostredníctvom osobitného konania uplatniteľného na prípady diskriminácie s cieľom dosiahnuť upustenie od uplatňovania tejto právnej úpravy a nariadenie jej zmeny.

14

Pred týmto súdom žalobkyne najmä tvrdia, že právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, je v rozpore s článkom 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, keďže na rodinnú kartu sa podľa nich vzťahujú pojmy „sociálne zabezpečenie“, „sociálna pomoc“ a „sociálna ochrana“ uvedené v tomto ustanovení. Táto právna úprava je tiež v rozpore s článkom 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 v spojení s článkom 1 písm. z) a článkom 3 ods. 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004, keďže „rodinná karta“ patrí medzi „rodinné dávky“ stanovené týmto nariadením. Napokon uvedená právna úprava je v rozpore s článkom 14 ods. 1 písm. e) smernice 2009/50 v spojení s tými istými ustanoveniami nariadenia č. 883/2004, ako aj s článkom 29 smernice 2011/95, pretože rodinná karta patrí pod pojem „sociálna ochrana“ uvedený v tomto ustanovení.

15

Žalobkyne okrem iného uvádzajú, že právna úprava dotknutá vo veci samej by bola tiež nezlučiteľná s právom Únie, ak by sa vydanie rodinnej karty považovalo za službu v zmysle článku 11 ods. 1 písm. f) smernice 2003/109, článku 12 ods. 1 písm. g) smernice 2011/98 a článku 14 ods. 1 písm. g) smernice 2009/50.

16

Žalovaní vo veci samej navrhujú zamietnuť žalobu, pričom v súvislosti so smernicou 2003/109 tvrdia, že na rodinnú kartu sa nevzťahujú pojmy „sociálna pomoc“ alebo „sociálna ochrana“, ale predstavuje opatrenie na podporu rodiny a zníženie nákladov na služby pre rodinu. V tejto súvislosti tvrdia, že poskytnutie tejto karty nezávisí od príjmov príjemcov a táto karta nie je financovaná orgánmi verejnej moci, pretože zľavy poskytujú zmluvní dodávatelia tovaru a poskytovatelia služieb. Z analogických dôvodov sa domnievajú, že právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, nie je v rozpore so smernicou 2011/98, keďže rodinnú kartu nemožno považovať za rodinnú dávku, a ani so smernicou 2009/50 alebo smernicou 2011/95.

17

Vnútroštátny súd uvádza, že rozhodnutie vo veci samej závisí najmä od toho, či rodinná karta patrí do jedného z pojmov „sociálne zabezpečenie“, „sociálna pomoc“, „sociálna ochrana“, „prístup k tovaru a službám“ alebo „rodinná dávka“ podľa vyššie uvedených smerníc a nariadenia 883/2004.

18

Pripomína, že zatiaľ čo stratu zisku v dôsledku zliav, ktoré využívajú rodiny s rodinnou kartou, znášajú dodávatelia tovarov a poskytovatelia služieb, či už verejní alebo súkromní, ktorí sa rozhodnú uzavrieť dohodu s odborom rodinnej politiky predsedníctva Rady ministrov, tento odbor, ktorého fungovanie sa financuje zo štátneho rozpočtu, vybavuje žiadosti o udelenie rodinných kariet, vydáva ich a zverejňuje názvy verejných alebo súkromných subjektov, ktoré uzavreli takúto dohodu.

19

Uvádza, že o právnych otázkach nastolených účastníkmi konania sa musí rozhodnúť na základe autonómneho výkladu práva Únie.

20

Za týchto podmienok Tribunale di Milano (súd v Miláne) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21

Svojimi štyrmi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 11 ods. 1 písm. d) alebo článok 11 ods. 1 písm. f) smernice 2003/109, článok 12 ods. 1 písm. e) alebo článok 12 ods. 1 písm. g) smernice 2011/98, článok 14 ods. 1 písm. e) alebo článok 14 ods. 1 písm. g) smernice 2009/50 a článok 29 smernice 2011/95 majú vykladať v tomto zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá vylučuje štátnych príslušníkov tretích krajín, na ktorých sa vzťahujú tieto smernice, z využívania rodinnej karty, ktorá ich oprávňuje na zľavy alebo zníženia poplatkov za nákup tovaru a služieb poskytovaných verejnými alebo súkromnými subjektmi, ktoré uzavreli dohodu s vládou tohto členského štátu.

22

Na to, aby bolo možné v prvom rade určiť, či toto vylúčenie nie je v rozpore s rovnosťou zaobchádzania, pokiaľ ide o dávky, na ktoré sa vzťahujú tieto smernice, je potrebné v prvom rade preskúmať, či rodinná karta patrí pod jednu z týchto dávok.

23

Na tento účel treba najskôr uviesť, že dávky uvedené v článku 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 a článku 14 ods. 1 písm. e) smernice 2009/50 sú dávkami patriacimi do rôznych odvetví sociálneho zabezpečenia, ako sú definované právom Únie, konkrétne nariadením č. 883/2004.

24

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora rozdiel medzi dávkami, ktoré patria do pôsobnosti nariadenia č. 883/2004, a dávkami vylúčenými z jeho pôsobnosti spočíva v podstate v znakoch, ktoré tvoria každú dávku, najmä v účele takejto dávky a podmienkach jej priznania, a nie v tom, či vnútroštátna právna úprava túto dávku kvalifikuje ako dávku sociálneho zabezpečenia [rozsudky z 21. júna 2017, Martinez Silva,C‑449/16, EU:C:2017:485, bod 20 a citovaná judikatúra, ako aj z 2. apríla 2020, Caisse pour l’avenir des enfants (Dieťa manželského partnera cezhraničného pracovníka), C‑802/18, EU:C:2020:269, bod 35 a citovaná judikatúra].

25

Súdny dvor opakovane rozhodol, že dávku možno považovať za dávku sociálneho zabezpečenia, pokiaľ je na jednej strane priznávaná príjemcom mimo akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb na základe zákonom stanovenej situácie a ak sa na druhej strane vzťahuje na jedno z rizík výslovne uvedených v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 [rozsudky z 21. júna 2017, Martinez Silva, C‑449/16, EU:C:2017:485, bod 20 a citovaná judikatúra, ako aj z 2. apríla 2020, Caisse pour l’avenir des enfants (Dieťa manželského partnera cezhraničného pracovníka), C‑802/18, EU:C:2020:269, bod 36 a citovaná judikatúra].

26

Dávky, ktoré sa poskytujú automaticky rodinám, ktoré spĺňajú určité objektívne požiadavky týkajúce sa najmä ich veľkosti, príjmov a finančných prostriedkov bez ohľadu na akékoľvek individuálne a diskrečné posúdenie osobných potrieb a ktorých cieľom je kompenzovať rodinné výdavky, sa teda musia považovať za dávky sociálneho zabezpečenia [rozsudky z 21. júna 2017, Martinez Silva, C‑449/16, EU:C:2017:485, bod 22 a citovaná judikatúra, ako aj z 2. apríla 2020, Caisse pour l’avenir des enfants (Dieťa manželského partnera cezhraničného pracovníka), C‑802/18, EU:C:2020:269, bod 37].

27

Pokiaľ ide o otázku, či určitá dávka patrí medzi rodinné dávky podľa článku 3 ods. 1 písm. j) nariadenia č. 883/2004, treba uviesť, že podľa článku 1 písm. z) tohto nariadenia pojem „rodinné dávky“ znamená všetky vecné alebo peňažné dávky, ktorú sú určené na pokrytie rodinných výdajov, okrem preddavkov na výživné a osobitné prídavky pri narodení dieťaťa a osvojení dieťaťa, ako sú uvedené v prílohe I tohto nariadenia. Rodinné dávky sú teda dávky určené na sociálnu pomoc pracovníkom, ktorí sa starajú o rodinu, pričom sa na ich financovaní podieľa celá spoločnosť. Súdny dvor už rozhodol, že výraz „pokrytie rodinných výdavkov“ sa má vykladať v tom zmysle, že sa týka najmä verejného príspevku do rodinného rozpočtu, ktorý má uľahčiť bremeno výdavkov vyplývajúcich zo starostlivosti o deti [pozri v tomto zmysle rozsudky z 24. októbra 2013, Lachheb, C‑177/12, EU:C:2013:689, body 34 a 35, ako aj citovanú judikatúru; z 21. júna 2017, Martinez Silva, C‑449/16, EU:C:2017:485, bod 23 a citovanú judikatúru, ako aj z 2. apríla 2020, Caisse pour l’avenir des enfants (Dieťa manželského partnera cezhraničného pracovníka), C‑802/18, EU:C:2020:269, bod 38].

28

Hoci, ako tvrdia žalobkyne, rodinná karta je určená pre rodiny a taliansky zákonodarca ju kvalifikoval ako „podporné opatrenie pre početné rodiny“ a hoci vydanie tejto karty, uzavretie zmlúv s dodávateľmi tovarov alebo poskytovateľmi služieb, ktorí majú záujem, ako aj uverejnenie ich mena sú zabezpečené a financované štátom, zdá sa, že účelom uvedenej karty je získanie zliav alebo zníženia poplatkov poskytnutých týmito dodávateľmi alebo poskytovateľmi, ktorí znášajú súvisiace náklady a ktorých účasť na tejto činnosti v prospech rodín je dobrovoľná. Preto, ako tvrdia talianska vláda a Európska komisia, rodinná karta nepredstavuje dávku, ktorá má povahu verejného príspevku na rodinné výdavky so zapojením spoločnosti, a preto nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 883/2004.

29

V dôsledku toho sa článok 12 ods. 1 písm. e) smernice 2011/98 a článok 14 ods. 1 písm. e) smernice 2009/50 majú vykladať v tom zmysle, že nebránia právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej.

30

Ďalej na rozdiel od smerníc 2011/98 a 2009/50 smernica 2003/109 odkazuje na vnútroštátne právo s cieľom určiť, či určitá sociálna dávka patrí medzi dávky, na ktoré sa vzťahuje, keďže článok 11 ods. 1 písm. d) tejto smernice stanovuje rovnosť zaobchádzania s osobami s dlhodobým pobytom a so štátnymi príslušníkmi, pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie, sociálnu pomoc a sociálnu ochranu, „ako sú vymedzené vo vnútroštátnom práve“.

31

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pokiaľ normotvorca Únie výslovne odkazuje na vnútroštátnu právnu úpravu, ako je v tomto prípade článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109, Súdnemu dvoru neprináleží poskytnúť dotknutým pojmom autonómny a jednotný význam v zmysle práva Únie. Z neexistencie autonómneho a jednotného významu pojmov sociálne zabezpečenie, sociálna pomoc a sociálna ochrana v zmysle práva Únie na účely tejto smernice a z odkazu na vnútroštátne právo však nemožno vyvodiť, že členské štáty môžu narušiť potrebný účinok tejto smernice pri uplatnení zásady rovnosti zaobchádzania stanovenej týmto ustanovením (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. apríla 2012, Kamberaj, C‑571/10, EU:C:2012:233, body 77 a 78).

32

V prejednávanej veci sa však nezdá, že by vylúčenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú postavenie osoby s dlhodobým pobytom na základe smernice 2003/109, z výhod rodinnej karty mohlo ohroziť potrebný účinok tejto smernice, pokiaľ ide o rovnosť zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia, sociálnej pomoci a sociálnej ochrany. Preto pokiaľ táto karta nepatrí podľa talianskej právnej úpravy pod pojmy „sociálne zabezpečenie“, „sociálna pomoc“ alebo „sociálna ochrana“, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, článok 11 ods. 1 písm. d) smernice 2003/109 nebráni takej právnej úprave, o akú ide vo veci samej.

33

Pokiaľ ide o smernicu 2011/95, v článku 29 sa stanovuje, že členské štáty zaistia, aby osoby s postavením medzinárodnej ochrany získali v členských štátoch, ktoré im udelili takúto ochranu, rovnakú potrebnú sociálnu pomoc, aká je poskytovaná štátnym príslušníkom tohto členského štátu. Táto smernica tak vyžaduje, aby úroveň sociálnych dávok priznaných osobám s postavením medzinárodnej ochrany členským štátom, ktorý poskytol túto ochranu, bola rovnaká ako úroveň poskytovaná štátnym príslušníkom tohto členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. novembra 2018, Ayubi, C‑713/17, EU:C:2018:929, bod 25).

34

Hoci smernica 2011/95 neobsahuje žiadne spresnenie, pokiaľ ide o dávky, ktoré by príjemcovia sociálnej pomoci mali poberať podľa jej článku 29, z ustálenej judikatúry vyplýva, že pojem „dávky sociálnej pomoci“ odkazuje na všetky systémy pomoci zriadené verejnými orgánmi, či už na vnútroštátnej, regionálnej alebo miestnej úrovni, ktoré môže využiť jednotlivec, ktorý nemá dostatočné prostriedky na uspokojenie svojich základných potrieb, ako aj potrieb svojej rodiny (pozri analogicky rozsudky z 11. novembra 2014, Dano, C‑333/13, EU:C:2014:2358, bod 63, a z 15. septembra 2015, Alimanovic, C‑67/14, EU:C:2015:597, bod 44).

35

V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil, či vzhľadom na túto definíciu predstavuje rodinná karta dávku sociálnej pomoci v zmysle článku 29 smernice 2011/95.

36

Pokiaľ ide v druhom rade o určenie, či vylúčenie štátnych príslušníkov tretích krajín uvedených v smerniciach 2003/109, 2011/98 a 2009/50 z výhod rodinnej karty nie je v rozpore s rovnosťou zaobchádzania ustanovenou v článku 11 ods. 1 písm. f) smernice 2003/109, článku 12 ods. 1 písm. g) smernice 2011/98 a článku 14 ods. 1 písm. g) smernice 2009/50, je potrebné uviesť, že tieto ustanovenia stanovujú rovnaké zaobchádzanie so štátnymi príslušníkmi tretích krajín, na ktorých sa vzťahujú tieto smernice, ako so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu, pokiaľ ide o prístup k tovaru a službám a poskytovanie tovaru a služieb dostupných pre verejnosť.

37

Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom pritom vyplýva, že účelom rodinnej karty je umožniť prístup k tovaru a službám a poskytovanie tovarov a služieb ponúkaných verejnosti prostredníctvom zliav alebo zníženia poplatkov.

38

Vylúčenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorých sa týkajú tieto smernice, z výhod rodinnej karty v rozsahu, v akom im odníma prístup k týmto tovarom a službám, ako aj ich poskytovanie za rovnakých podmienok, aké sa vzťahujú na talianskych štátnych príslušníkov, preto predstavuje nerovnosť zaobchádzania v rozpore s článkom 11 ods. 1 písm. f) smernice 2003/109, článkom 12 ods. 1 písm. g) smernice 2011/98 a článkom 14 ods. 1 písm. g) smernice 2009/50.

39

V tejto súvislosti treba uviesť, že zo spisu a najmä z písomných pripomienok predložených talianskou vládou nevyplýva, že táto vláda jasne vyjadrila, že sa chce odvolávať na výnimky uvedené v článku 11 ods. 2 smernice 2003/109 a v článku 12 ods. 2 písm. d) bode i) smernice 2011/98 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júna 2017, Martinez Silva, C‑449/16, EU:C:2017:485, bod 29 a citovanú judikatúru).

40

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že:

41

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:

Článok 12 ods. 1 písm. e) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/98/EÚ z 13. decembra 2011 o jednotnom postupe vybavovania žiadostí o jednotné povolenie na pobyt a zamestnanie na území členského štátu pre štátnych príslušníkov tretích krajín a o spoločnom súbore práv pracovníkov z tretích krajín s oprávneným pobytom v členskom štáte a článok 14 ods. 1 písm. e) smernice Rady 2009/50/ES z 25. mája 2009 o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely vysokokvalifikovaného zamestnania sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia právnej úprave členského štátu, ktorá vylučuje štátnych príslušníkov tretích krajín, na ktorých sa vzťahujú tieto smernice, z výhod karty poskytovanej rodinám a umožňujúcej získať zľavy alebo zníženia poplatkov pri nákupe tovaru a služieb poskytovaných verejnými alebo súkromnými subjektmi, ktoré uzavreli dohodu s vládou tohto členského štátu.

Článok 11 ods. 1 písm. d) smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takejto právnej úprave, pokiaľ takáto karta nepatrí podľa vnútroštátnej právnej úpravy tohto členského štátu pod pojmy „sociálne zabezpečenie“, „sociálna pomoc“ alebo „sociálna ochrana“.

Článok 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách na oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takejto právnej úprave, ak sa na uvedenú kartu vzťahuje systém pomoci zavedený verejnými orgánmi, ktorý využíva jednotlivec, ktorý nemá dostatočné prostriedky na pokrytie svojich základných potrieb, ako aj potrieb svojej rodiny.

Článok 11 ods. 1 písm. f) smernice 2003/109, článok 12 ods. 1 písm. g) smernice 2011/98 a článok 14 ods. 1 písm. g) smernice 2009/50 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takejto právnej úprave.