–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, J. Vláčil a T. Machovičová, splnomocnení zástupcovia,

–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, M. Hellmann a E. Lankenau, splnomocnení zástupcovia,

–

maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér a R. Kissné Berta, splnomocnení zástupcovia,

–

rakúska vláda, v zastúpení: J. Schmoll, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: pôvodne S. Grünheid, Y. G. Marinova a R. Troosters, neskôr S. Grünheid a Y. G. Marinova, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 6 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článku 4, článku 6 ods. 2 a článku 7 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1), ako aj článku 1 ods. 3, článku 8 a formulára nachádzajúceho sa v prílohe rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“), a platnosti tohto rámcového rozhodnutia.

2

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti IR pre trestné činy spojené s obchodovaním s cigaretami.

3

Odôvodnenia 5, 6 a 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovujú:

…

4

Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia stanovuje:

„1.   Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [s cieľom, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody, alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad].

2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.   Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

5

Článok 8 uvedeného rámcového rozhodnutia stanovuje:

„1.   Európsky zatykač obsahuje nasledujúce informácie stanovené v súlade s formou, obsiahnutou v prílohe:

2.   Európsky zatykač sa musí preložiť do úradného jazyka alebo jedného z úradných jazykov vykonávajúceho členského štátu. Každý členský štát môže v čase prijatia tohto rámcového rozhodnutia alebo neskôr uviesť vo vyhlásení, uloženom na Generálnom sekretariáte Rady, že akceptuje preklad do jedného alebo viacerých ďalších úradných jazykov inštitúcií Európskych spoločenstiev.“

6

V prílohe rámcového rozhodnutia 2002/584 sa nachádza formulár, v ktorom sú podrobne uvedené informácie, ktoré sa majú uviesť v európskom zatykači.

7

Odôvodnenia 3, 11, 14, 21, 27, 28 a 39 smernice 2012/13 stanovujú:

…

…

…

…

…

8

Článok 1 tejto smernice stanovuje:

„Touto smernicou sa stanovujú pravidlá týkajúce sa práva na informácie podozrivých alebo obvinených osôb o ich právach v trestnom konaní a o obvinení vznesenom voči nim. Smernica taktiež stanovuje pravidlá týkajúce sa práva na informácie o právach osôb zatknutých v súvislosti s vykonaním európskeho zatykača.“

9

Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám poskytli bezodkladne informácie aspoň o uvedených procesných právach uplatniteľných podľa vnútroštátneho práva s cieľom umožniť ich účinné uplatňovanie:

2.   Členské štáty zabezpečia, aby sa informácie poskytnuté podľa odseku 1 podali v jednoduchej a prístupnej forme, ústne alebo písomne, pričom sa prihliada na akékoľvek konkrétne potreby podozrivých zraniteľných osôb alebo obvinených zraniteľných osôb.“

10

Článok 4 tej istej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré sú zatknuté alebo zadržané, bezodkladne poskytlo písomné poučenie o právach. Dotknutej osobe sa umožní prečítať si písomné poučenie o právach a ponechať si ho počas celého trvania pozbavenia slobody.

2.   Písomné poučenie o právach uvedené v odseku 1 tohto článku obsahuje okrem informácií stanovených v článku 3 aj informácie o týchto právach, tak ako sa uplatňujú vo vnútroštátnom práve:

3.   Písomné poučenie o právach obsahuje základné informácie týkajúce sa všetkých možností podľa vnútroštátneho práva, ako je napadnutie zákonnosti zatknutia, dosiahnutie preskúmania zákonnosti zadržania a požiadanie o predbežné prepustenie.

4.   Písomné poučenie o právach sa vypracuje v jednoduchej a zrozumiteľnej forme. Orientačný vzor písomného poučenia o právach je uvedený v prílohe I.

5.   Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby dostali písomné poučenie o právach napísané v jazyku, ktorému rozumejú. Ak písomné poučenie o právach nie je v príslušnom jazyku k dispozícii, budú podozrivé alebo obvinené osoby informované o svojich právach ústne v jazyku, ktorému rozumejú. Písomné poučenie o právach v jazyku, ktorému tieto osoby rozumejú, im bude poskytnuté bez zbytočného odkladu.“

11

Článok 5 smernice 2012/13 stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa osobám, ktoré sú zatknuté v súvislosti s vykonaním európskeho zatykača, bezodkladne poskytlo vhodné písomné poučenie o právach, ktoré obsahuje informácie o ich právach podľa ustanovení, ktorými sa v príslušnom členskom štáte vykonáva rámcové rozhodnutie… 2002/584…

2.   Písomné poučenie o právach sa vypracuje v jednoduchom a zrozumiteľnom jazyku. Orientačný vzor písomného poučenia o právach je uvedený v prílohe II.“

12

Podľa článku 6 tejto smernice:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby podozrivým alebo obvineným osobám boli poskytnuté informácie o trestnom čine, zo spáchania ktorého sú podozrivé alebo obvinené. Tieto informácie sa poskytnú bezodkladne v takom rozsahu, aký je potrebný na zaručenie spravodlivého konania a účinné uplatnenie práva na obhajobu.

2.   Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby, ktoré sú zatknuté alebo zadržané, boli informované o dôvodoch zatknutia alebo zadržania vrátane trestného činu, z ktorého spáchania sú podozrivé alebo obvinené.

3.   Členské štáty zabezpečia, aby sa najneskôr pri podaní obžaloby súdu poskytli podrobné informácie o obvinení vrátane povahy a právnej kvalifikácie predmetného trestného činu, ako aj povahy predpokladanej účasti obvinenej osoby na spáchaní tohto činu.

4.   Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby boli bezodkladne informované o akýchkoľvek zmenách, ktoré sa týkajú informácií, ktoré im boli poskytnuté v súlade s týmto článkom, ak je to potrebné na zaručenie spravodlivého konania.“

13

Článok 7 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Ak je určitá osoba zatknutá a zadržaná počas ktoréhokoľvek štádia trestného konania, členské štáty zabezpečia, aby sa zatknutej osobe alebo jej advokátovi sprístupnili dokumenty týkajúce sa daného prípadu, ktoré majú príslušné orgány v držbe a ktoré sú podstatné pre účinné napadnutie zákonnosti zatknutia alebo zadržania v súlade s vnútroštátnym právom.

2.   Členské štáty zabezpečia, aby bol podozrivým alebo obvineným osobám alebo ich advokátom zabezpečený prístup aspoň k všetkým dôkazom, ktoré majú v držbe príslušné orgány, svedčiacim v prospech či neprospech týchto osôb, aby sa zaručilo spravodlivé súdne konanie a príprava obhajoby.

3.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1, prístup k materiálom uvedeným v odseku 2 sa poskytne včas, aby sa tým umožnilo účinné uplatnenie práva na obhajobu, a najneskôr pri podaní obžaloby súdu na účel vynesenia rozsudku. Ak neskôr príslušné orgány získajú ďalšie dôkazy, prístup k nim poskytnú včas na to, aby sa mohli vziať do úvahy.

4.   Odchylne od odsekov 2 a 3, a pokiaľ tým nie je ohrozené právo na spravodlivý proces, možno prístup k určitým materiálom odmietnuť, ak by takýto prístup viedol k vážnemu ohrozeniu života alebo základných práv inej osoby alebo ak je odmietnutie prístupu nevyhnutné na ochranu dôležitého verejného záujmu, ako napríklad v prípade, ak by prístup mohol ohroziť prebiehajúce vyšetrovanie alebo vážnym spôsobom poškodiť bezpečnosť členského štátu, v ktorom trestné konanie prebieha. Členské štáty zabezpečia, aby v súlade s postupmi zakotvenými vo vnútroštátnom práve rozhodol o odmietnutí prístupu k určitým materiálom v súlade s týmto odsekom justičný orgán alebo aby aspoň toto rozhodnutie podliehalo súdnemu preskúmaniu.

5.   Prístup k materiálom podľa tohto článku sa poskytne bezplatne.“

14

V prílohe I smernice 2012/13 sa nachádza orientačný vzor písomného poučenia o právach. V tejto prílohe sa uvádza, že „jediným cieľom tohto vzoru je pomôcť vnútroštátnym orgánom pri vypracovaní písomného poučenia o právach na vnútroštátnej úrovni. Tento vzor nie je pre členské štáty záväzný. Pri príprave písomného poučenia o právach ho členské štáty môžu prispôsobiť vnútroštátnym predpisom a doplniť ho o ďalšie užitočné informácie. Písomné poučenie členského štátu o právach sa musí poskytnúť pri zatknutí alebo zadržaní. Toto však nebráni tomu, aby členské štáty poskytli podozrivej alebo obvinenej osobe písomné informácie aj v iných štádiách trestného konania“.

15

Uvedený vzor obsahuje osem rubrík s informáciami.

16

V prílohe II smernice 2012/13 sa nachádza orientačný vzor písomného poučenia o právach, ktoré sa má poskytnúť osobám zatknutým na základe európskeho zatykača. V tejto prílohe sa uvádza, že „jediným cieľom tohto vzoru je pomôcť vnútroštátnym orgánom pri vypracovaní písomného poučenia o právach na vnútroštátnej úrovni. Tento vzor nie je pre členské štáty záväzný. Členské štáty môžu prispôsobiť písomné poučenie o právach vnútroštátnym predpisom a doplniť ho o ďalšie užitočné informácie“.

17

Uvedený vzor obsahuje päť rubrík s informáciami.

18

Zakon za extradiciata i evropejskata zapoved za arest (zákon o vydávaní osôb a európskom zatykači) (DV č. 46 z roku 2005) vykonáva rámcové rozhodnutie 2002/584. § 37 tohto zákona a k nemu priložený formulár zodpovedajú článku 8 uvedeného rámcového rozhodnutia a formuláru uvedenému v jeho prílohe.

19

§ 65 ods. 3 druhá veta a § 269 ods. 3 bod 4 písm. b) Nakazatelno‑procesualen kodex (Trestný poriadok, ďalej len „NPK“) nebránia uplatneniu opravných prostriedkov, ak je osoba zatknutá vo vykonávajúcom členskom štáte.

20

§ 55 NPK a § 72 až 74 Zakon za Ministerstvoto na vatrešnite raboti (zákon o ministerstve vnútra, ďalej len „ZMVR“) stanovujú, že osoba zatknutá bulharskými orgánmi v Bulharsku v nadväznosti na vnútroštátny zatykač je informovaná o právach, ktoré má ako zatknutá osoba, a tiež o právach, ktoré má ako obvinená osoba. Podľa § 72 ods. 4 ZMVR, ako aj podľa § 65 a 270 NPK je zatknutá osoba informovaná o práve podať opravný prostriedok proti zatykaču a oboznámiť sa so všetkými dokumentmi vo veci v rámci tohto opravného prostriedku. Musí mať možnosť priameho kontaktu so svojím advokátom, aj keď bol ustanovený ex offo. Navyše súd zašle z úradnej moci zatknutej osobe kópiu obžaloby, v ktorej sú skutky, ktoré sú predmetom obžaloby, podrobne opísané, ako aj uznesenie stanovujúce dátum pojednávania, v ktorom sú podrobne opísané práva, ktoré má táto osoba v súdnom konaní. Zatknutá osoba, ktorá je informovaná o svojich právach, ako aj o skutkových a právnych okolnostiach spojených s jej zatknutím, môže proti nemu ihneď podať opravný prostriedok na súd.

21

Specializirana prokuratura (Špecializovaná prokuratúra, Bulharsko) začala trestné stíhanie proti IR, ktorý je obvinený z toho, že bol členom organizovanej zločineckej skupiny na páchanie daňových trestných činov. Počas prípravnej fázy trestného konania vedeného proti nemu, počas ktorej využil služby dvoch advokátov, ktorých si zvolil, bol IR informovaný iba o niektorých svojich právach ako obvinenej osoby.

22

V čase začatia súdnej fázy trestného konania vedeného proti IR, 24. februára 2017, IR opustil miesto svojho trvalého bydliska a nebolo ho možné nájsť. Dvaja advokáti, ktorí ho zastupovali v prípravnej fáze trestného konania, vyhlásili, že ho už nezastupujú. Na jeho zastupovanie mu bol ustanovený nový advokát ex offo.

23

Uznesením z 10. apríla 2017, potvrdeným v odvolacom konaní 19. apríla 2017, vnútroštátny súd prijal voči IR opatrenie predstavujúce vnútroštátny zatykač, ktorým nariadil jeho vyšetrovaciu väzbu. IR sa nezúčastnil konania a bol obhajovaný ustanoveným advokátom.

24

Dňa 25. mája 2017 bol proti IR, ktorého sa stále nepodarilo nájsť, vydaný európsky zatykač. Advokát ustanovený ex offo na jeho zastupovanie bol nahradený novým advokátom, ktorý bol tiež ustanovený ex offo.

25

Keďže vnútroštátny súd si nebol istý, či je európsky zatykač, ktorý vydal vo vzťahu k IR, v súlade s právom Únie z dôvodu, že určité práva, ktorých sa táto osoba mohla domáhať podľa bulharského práva, mu neboli oznámené, rozhodol o zrušení tohto zatykača.

26

Zdôrazňuje, že tým, že sa rozhodol vydať nový európsky zatykač vo vzťahu k IR, chce získať spresnenia o informáciách, ktoré treba pripojiť k uvedenému zatykaču, s cieľom zaručiť dodržanie práv priznaných smernicou 2012/13.

27

Vnútroštátny súd po prvé usudzuje, že z ustanovení tejto smernice jasne nevyplýva, či sa článok 4, článok 6 ods. 2 a článok 7 ods. 1 uplatňujú na osobu, ktorá bola zatknutá na území iného členského štátu na základe európskeho zatykača.

28

Treba vedieť, či sa osoby zatknuté na základe európskeho zatykača môžu dovolávať nielen práv výslovne uvedených v článku 5 a prílohe II smernice 2012/13, ale aj práv uvedených v článku 4 a prílohe I tejto smernice. Táto otázka vzniká aj v súvislosti s právami uvedenými v článku 6 ods. 2 a článku 7 ods. 1 uvedenej smernice, keďže nie je isté, či sa ich osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, môže dovolávať v členskom štáte vykonávajúcom takýto zatykač.

29

Ak sa treba po druhé domnievať, že osoba zatknutá vo vykonávajúcom členskom štáte na základe európskeho zatykača musí mať všetky práva, ktoré by mala, ak by bola zatknutá na území členského štátu vydávajúceho zatykač, vnútroštátny súd sa pýta, či sa má článok 8 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že obsah európskeho zatykača možno zmeniť tak, aby v ňom boli v súlade s článkom 4 ods. 3 smernice 2012/13 uvedené opravné prostriedky, ktoré možno podať proti zatykačom vydaným týmto súdom.

30

Ak by sa bolo treba po tretie domnievať, že informácie obsiahnuté vo formulári rámcového rozhodnutia 2002/584 nemožno doplniť, vnútroštátny súd sa pýta, či existujú iné prostriedky zaručujúce skutočný a účinný výkon práv, ktoré má IR podľa smernice 2012/13 bezodkladne po svojom zatknutí v inom členskom štáte na základe európskeho zatykača. Jeden z týchto prostriedkov môže spočívať v tom, že táto osoba bude informovaná o svojich právach podľa článku 4 ods. 3 tejto smernice a o dôvodoch jej zatknutia podľa článku 6 ods. 2 uvedenej smernice, ako aj o svojom práve na prístup k dokumentom podľa článku 7 ods. 1 tej istej smernice. To by mohlo viesť vnútroštátny súd, ktorý vydal európsky zatykač, k tomu, aby uvedenej osobe po tom, čo sa dozvedel o jej zatknutí, zaslal poučenie o právach v prípade zatknutia, kópiu vnútroštátneho zatykača a súvisiace dôkazy, ako aj údaje o jej zástupcovi, a v prípade, ak o to požiada, kópiu ostatných dokumentov vo veci, ktoré sa jej týkajú.

31

Po štvrté v prípade, že by sa vychádzalo z toho, že súd vydávajúci európsky zatykač má možnosť buď doplniť znenie uvedeného zatykača pridaním informácií týkajúcich sa práv zatknutej osoby, alebo informovať zatknutú osobu o jej právach po jej zatknutí bez toho, aby bol povinný tak konať, vnútroštátny súd sa domnieva, že vzniká otázka platnosti rámcového rozhodnutia 2002/584, ktoré nezaručuje skutočný výkon práv, ktoré by mala mať zatknutá osoba k dispozícii podľa smernice 2012/13, ako aj článkov 6 a 47 Charty.

32

Za týchto okolností Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

33

Nemecká vláda vyjadruje výhrady k prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania z dôvodu, že pred vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, neexistuje spor, keďže európsky zatykač vydaný voči IR bol zrušený. Zdá sa teda, že položené otázky sú hypotetické a navyše majú zmysel len na účely prijatia nového európskeho zatykača za predpokladu, že IR už nebude na bulharskom území.

34

V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa vnútroštátne súdy môžu obrátiť na Súdny dvor, iba ak ide o prebiehajúce konanie, ktoré prejednávajú, a ak majú rozhodnúť v rámci konania, ktoré sa má ukončiť rozhodnutím s povahou súdneho rozhodnutia (rozsudky z 31. mája 2005, Syfait a i., C‑53/03, EU:C:2005:333, bod 29, ako aj zo 16. septembra 2020, Anesco a i., C‑462/19, EU:C:2020:715, bod 36).

35

V rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydávané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia na to, aby mohol vydať svoj rozsudok, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok zo 17. októbra 2019, Elektrorazpredelenie Yug, C‑31/18, EU:C:2019:868, bod 31 a citovaná judikatúra).

36

Z toho vyplýva, že pre otázky týkajúce sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad alebo posúdenie platnosti právneho predpisu Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo aj ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok zo 16. októbra 2019, Winterhoff a Eisenbeis, C‑4/18 a C‑5/18, EU:C:2019:860, bod 36, ako aj citovaná judikatúra).

37

V tomto prípade niet pochýb o aktuálnosti sporu a súdnej povahe konania, keďže špecializovaná prokuratúra začala trestné stíhanie, ktoré stále prebieha, proti IR, ktorý je obvinený z toho, že sa zúčastnil na organizovanej zločineckej skupine s cieľom spáchať daňové trestné činy, a ktorému bol ustanovený advokát ex offo.

38

Tiež treba zdôrazniť, že vnútroštátny súd uvádza, že na Súdny dvor podal návrh preto, aby v závislosti od odpovedí na položené otázky vydal proti IR nový európsky zatykač. Preto nemožno konštatovať, že položené otázky nijako nesúvisia s existenciou alebo predmetom konania prebiehajúceho na vnútroštátnom súde, ani že by šlo o hypotetický problém.

39

Vydanie európskeho zatykača má navyše za následok možné zatknutie vyžiadanej osoby, a teda zasahuje do jej osobnej slobody. Súdny dvor však už rozhodol, že pokiaľ ide o konanie týkajúce sa takého zatykača, zaručenie dodržania základných práv patrí predovšetkým do zodpovednosti členského štátu vydávajúceho zatykač. S cieľom zaručiť tieto práva, čo môže viesť súdny orgán k prijatiu rozhodnutia o vydaní európskeho zatykača, je potrebné, aby takýto orgán mal možnosť obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnym návrhom [pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 2018, AY (Zatykač – svedok), C‑268/17, EU:C:2018:602, body 28 a 29].

40

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto prípustný.

41

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa článok 4, osobitne jeho odsek 3, článok 6 ods. 2 a článok 7 ods. 1 smernice 2012/13 majú vykladať v tom zmysle, že práva, ktoré sú v nich upravené, sa vzťahujú na osoby zatknuté na účely výkonu európskeho zatykača.

42

V súlade s ustálenou judikatúrou treba pri výklade ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri najmä rozsudky zo 4. mája 2010, TNT Express Nederland, C‑533/08, EU:C:2010:243, bod 44, a zo 6. októbra 2020, Jobcenter Krefeld, C‑181/19, EU:C:2020:794, bod 61).

43

Pokiaľ ide v tejto súvislosti o znenie predmetných ustanovení, článok 4 ods. 1 smernice 2012/13 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré sú zatknuté alebo zadržané, bezodkladne poskytlo písomné poučenie o právach. Článok 4 ods. 3 tejto smernice spresňuje, že toto poučenie o právach obsahuje základné informácie týkajúce sa všetkých možností podľa vnútroštátneho práva, ako je napadnutie zákonnosti zatknutia, dosiahnutie preskúmania zákonnosti zadržania a požiadanie o predbežné prepustenie.

44

Článok 6 ods. 2 uvedenej smernice sa vzťahuje aj na podozrivé a obvinené osoby, ktoré sú zatknuté alebo zadržané. Toto ustanovenie upravuje, že členské štáty zabezpečia, aby uvedené osoby boli informované o dôvodoch zatknutia alebo zadržania vrátane trestného činu, z ktorého spáchania sú podozrivé alebo obvinené.

45

Pokiaľ ide o článok 7 ods. 1 smernice 2012/13, ktorý stanovuje, že ak je určitá osoba zatknutá a zadržaná počas ktoréhokoľvek štádia trestného konania, členské štáty zabezpečia, aby sa zatknutej osobe alebo jej advokátovi sprístupnili dokumenty týkajúce sa daného prípadu, ktoré majú príslušné orgány v držbe a ktoré sú podstatné pre účinné napadnutie zákonnosti zatknutia alebo zadržania v súlade s vnútroštátnym právom, týka sa aj uvedených podozrivých a obvinených osôb, ako to vyplýva z výkladu tohto odseku v spojení s odsekom 2 toho istého článku.

46

Treba konštatovať, že analýza znenia predmetných ustanovení neumožňuje sama osebe určiť, či osoby zatknuté na účely výkonu európskeho zatykača patria medzi podozrivé a obvinené osoby, ktoré sú zatknuté alebo zadržané v zmysle smernice 2012/13 a na ktoré sa vzťahujú práva uvedené v týchto ustanoveniach.

47

Za týchto podmienok treba uvedené ustanovenia vykladať s prihliadnutím na ich kontext, ako aj na cieľ smernice 2012/13.

48

Pokiaľ ide o kontext týchto ustanovení, treba konštatovať, že článok 5 smernice 2012/13 sa výslovne týka práv osôb zatknutých na účely výkonu európskeho zatykača. Podľa odseku 1 tohto článku členské štáty zabezpečia, aby sa týmto osobám bezodkladne poskytlo vhodné písomné poučenie o právach, ktoré obsahuje informácie o ich právach podľa ustanovení, ktorými sa v príslušnom členskom štáte vykonáva rámcové rozhodnutie 2002/584. Podľa odseku 2 tohto článku je orientačný vzor poučenia uvedený v prílohe II predmetnej smernice.

49

Tento istý článok treba vykladať s prihliadnutím na odôvodnenie 39 smernice 2012/13, ktoré spresňuje, že právo na písomné informácie o právach v súvislosti so zatknutím ustanovené v tejto smernici by sa malo len primerane vzťahovať na osoby zatknuté na účely vykonania európskeho zatykača, pričom toto odôvodnenie na tento účel odkazuje na jediný orientačný vzor uvedený v prílohe II tejto smernice s cieľom pomôcť členským štátom vyhotoviť poučenie o právach pre takéto osoby.

50

Treba zdôrazniť, že tento orientačný vzor sa odlišuje od vzoru uvedeného v prílohe I uvedenej smernice, na ktorý sa vzťahuje článok 4 tejto smernice týkajúci sa písomného poučenia o právach, poskytovaného podozrivým a obvineným osobám, ktoré sú zatknuté alebo zadržané.

51

Ako to totiž výslovne vyplýva z úvodnej časti príloh I a II smernice 2012/13, hoci členské štáty môžu prispôsobiť tieto dva orientačné vzory vnútroštátnym predpisom a doplniť ich o ďalšie užitočné informácie, uvedené vzory obsahujú len jednu totožnú rubriku, a to tú, ktorá sa týka pomoci advokáta. Ostatné rubriky týchto vzorov sa, ako to vyplýva z ich názvu alebo ich obsahu, týkajú práv podozrivej alebo obvinenej osoby v trestnom konaní, pokiaľ ide o prílohu I smernice 2012/13, alebo osoby zatknutej na základe európskeho zatykača, pokiaľ ide o prílohu II tejto smernice.

52

Treba konštatovať, ako to uviedol generálny advokát v bode 44 svojich návrhov, že žiadne ustanovenie smernice 2012/13 nestanovuje, že by osoba zatknutá na základe európskeho zatykača mala dostať písomné poučenie kumulujúce informácie obsiahnuté v oboch orientačných vzoroch nachádzajúcich sa v prílohách I a II tejto smernice.

53

Keďže tiež ustanovenia, ktorých výklad požaduje vnútroštátny súd, sa týkajú podozrivých alebo obvinených osôb, ktoré sú zatknuté alebo zadržané, článok 5 smernice 2012/13 v spojení s odôvodnením 39 tejto smernice vedie k záveru, že sa netýkajú osôb zatknutých na účely výkonu európskeho zatykača.

54

Toto konštatovanie je potvrdené odôvodnením 21 tejto smernice, podľa ktorého odkazy tejto smernice na podozrivé alebo obvinené osoby, ktoré sú zatknuté alebo zadržané, by sa mali týkať každej situácie, keď sú podozrivé alebo obvinené osoby v priebehu trestného konania pozbavené osobnej slobody v zmysle článku 5 ods. 1 písm. c) EDĽP a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

55

Ako to zdôraznil generálny advokát v bode 47 svojich návrhov, toto ustanovenie sa týka situácie, v ktorej bol jednotlivec zákonne zatknutý alebo pozbavený slobody na účel predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné na účel zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní. Táto situácia sa však odlišuje od situácie uvedenej v článku 5 ods. 1 písm. f) EDĽP, teda zákonného zatknutia alebo iného pozbavenia slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Tento prípad zodpovedá mechanizmu európskeho zatykača zavedenému rámcovým rozhodnutím 2002/584.

56

Výklad článku 4, článku 6 ods. 2 a článku 7 ods. 1 smernice 2012/13 vzhľadom na kontext týchto ustanovení, podľa ktorého sa tieto ustanovenia neuplatňujú na osoby zatknuté na účely výkonu európskeho zatykača, je potvrdený aj cieľmi tejto smernice.

57

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 1 smernice 2012/13, ktorý stanovuje jej predmet, rozlišuje medzi na jednej strane právami podozrivých a obvinených osôb a na druhej strane právami osôb zatknutých v súvislosti s vykonaním európskeho zatykača. Tento článok tak stanovuje, že touto smernicou sa stanovujú pravidlá týkajúce sa práva na informácie podozrivých alebo obvinených osôb o ich právach v trestnom konaní a o obvinení vznesenom voči nim. Uvádza sa v ňom, že smernica taktiež stanovuje pravidlá týkajúce sa práva na informácie o právach osôb zatknutých v súvislosti s vykonaním európskeho zatykača.

58

Z výkladu tohto článku v spojení s odôvodneniami 14, 27 a 39 smernice 2012/13 vyplýva, že jej cieľom je stanoviť minimálne normy, ktoré sa majú uplatňovať v oblasti informovania osôb podozrivých alebo obvinených zo spáchania trestného činu, aby sa im umožnilo pripraviť si obhajobu a zaručil sa spravodlivý proces, ale že jej cieľom je tiež zachovať osobitosti konania o európskom zatykači.

59

Rámcové rozhodnutie 2002/584 o európskom zatykači zavedením zjednodušeného a efektívnejšieho systému odovzdávania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona priamo medzi súdnymi orgánmi smeruje k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného Európskou úniou, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi [rozsudok z 24. septembra 2020, Generalbundesanwalt beim Bundesgerichtshof (Zásada špeciality), C‑195/20 PPU, EU:C:2020:749, bod 32 a citovaná judikatúra].

60

Tým, že smernica 2012/13 v článku 5 stanovuje, že osobám, ktoré sú zatknuté v súvislosti s vykonaním európskeho zatykača, sa bezodkladne poskytne vhodné písomné poučenie o právach, ktoré obsahuje informácie o ich právach podľa ustanovení, ktorými sa v príslušnom členskom štáte vykonáva rámcové rozhodnutie 2002/584, účinne prispieva k tomuto cieľu zjednodušenia a rýchlosti konania.

61

Ako to navyše uviedol generálny advokát v bode 44 svojich návrhov, ak je osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely trestného stíhania, odovzdaná orgánom členského štátu, ktorý vydal tento zatykač, získava postavenie „obvinenej osoby“ v zmysle smernice 2012/13 a požíva všetky práva spojené s týmto postavením, najmä práva stanovené v článkoch 4, 6 a 7 tejto smernice. Môže si tak pripraviť svoju obranu a mať zabezpečený spravodlivý proces v súlade s cieľmi uvedenej smernice.

62

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 4, osobitne jeho odsek 3, článok 6 ods. 2 a článok 7 ods. 1 smernice 2012/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že práva, ktoré sú v nich upravené, sa nevzťahujú na osoby zatknuté na účely výkonu európskeho zatykača.

63

Keďže druhá otázka bola položená len pre prípad, že by sa článok 4, článok 6 ods. 2 a článok 7 ods. 1 smernice 2012/13 mali vykladať v tom zmysle, že práva, ktoré sú v nich upravené, sa vzťahujú na osoby zatknuté na účely výkonu európskeho zatykača, vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné na ňu odpovedať.

64

Svojou treťou a štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby sa vyjadril k platnosti rámcového rozhodnutia 2002/584 vzhľadom na smernicu 2012/13 a články 6 a 47 Charty v rozsahu, v akom toto rámcové rozhodnutie stanovuje, že informácie oznámené osobám zatknutým na účely výkonu európskeho zatykača sa obmedzujú na informácie uvedené v článku 8 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia a nachádzajúce sa vo formulári v jeho prílohe, ako aj vo vzore v prílohe II tejto smernice.

65

Na úvod treba pripomenúť, že vnútornú zákonnosť aktu Únie nemožno preskúmať z hľadiska iného aktu Únie rovnakej právnej sily, s výnimkou prípadu, ak bol prijatý na základe tohto posledného uvedeného aktu alebo ak je v jednom z týchto dvoch aktov výslovne stanovené, že jeden z týchto dvoch aktov má prednosť (rozsudok z 8. decembra 2020, Maďarsko/Parlament a Rada, C‑620/18, EU:C:2020:1001, bod 119).

66

V tomto prípade sú rámcové rozhodnutie 2002/584 a smernica 2012/13 aktmi sekundárneho práva a rámcové rozhodnutie 2002/584 nebolo prijaté na základe smernice 2012/13, ktorá bola navyše prijatá po ňom. Okrem toho nie je výslovne stanovené, že jeden z týchto dvoch aktov má prednosť pred druhým. V dôsledku toho nie je potrebné preskúmať platnosť rámcového rozhodnutia 2002/584 z hľadiska ustanovení smernice 2012/13.

67

Naproti tomu treba preskúmať platnosť tohto rámcového rozhodnutia vzhľadom na články 6 a 47 Charty.

68

Vnútroštátny súd sa konkrétnejšie pýta, či v prípade, keď sa práva uvedené v článku 4, článku 6 ods. 2 a článku 7 ods. 1 smernice 2012/13 nevzťahujú na osoby zatknuté na účely výkonu európskeho zatykača, je pre uvedené osoby nemožné alebo nadmerne ťažké napadnúť vnútroštátny a európsky zatykač, ktoré boli proti nim vydané.

69

Konkrétne z bodu 70 rozsudku z 27. mája 2019, OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau) (C‑508/18 a C‑82/19 PPU, EU:C:2019:456), vyplýva, že proti rozhodnutiu o vydaní európskeho zatykača musí byť možné podať v členskom štáte vydávajúcom zatykač súdny prostriedok nápravy, ktorý v plnom rozsahu spĺňa požiadavky účinnej súdnej ochrany. Na to, aby dotknutá osoba mohla účinne uplatňovať práva, ktoré jej priznáva smernica 2012/13, by mala požívať tieto práva nielen po svojom odovzdaní súdnym orgánom vydávajúcim zatykač, ale od okamihu svojho zatknutia vo vykonávajúcom členskom štáte.

70

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 ZEÚ.

71

Systém európskeho zatykača zavedený týmto rámcovým rozhodnutím spočíva na zásade vzájomného uznávania, ktorá sa zakladá na vzájomnej dôvere medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o skutočnosť, že ich vnútroštátne právne poriadky sú spôsobilé poskytnúť rovnocennú a účinnú ochranu základných práv uznaných na úrovni Únie, osobitne v Charte [rozsudky z 10. novembra 2016, Özçelik, C‑453/16 PPU, EU:C:2016:860, bod 23 a citovaná judikatúra, ako aj z 9. októbra 2019, NJ (Prokuratúra Viedeň), C‑489/19 PPU, EU:C:2019:849, bod 27].

72

Pokiaľ je v tomto rámci európsky zatykač vydaný preto, aby iný členský štát zatkol a odovzdal vyžiadanú osobu na účely vedenia trestného stíhania, táto osoba mohla už v prvom štádiu konania využiť procesné záruky a základné práva, ktorých ochranu musia zabezpečovať súdne orgány členského štátu vydávajúceho zatykač podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva najmä na účely vydania vnútroštátneho zatykača [pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. mája 2019, OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), C‑508/18 a C‑82/19 PPU, EU:C:2019:456, bod 66, ako aj z 9. októbra 2019, NJ (Prokuratúra Viedeň), C‑489/19 PPU, EU:C:2019:849, bod 33].

73

Súdny dvor tak už usúdil, že systém európskeho zatykača zahŕňa dvojúrovňovú ochranu procesných a základných práv, ktoré musí mať vyžiadaná osoba, keďže k súdnej ochrane stanovenej na prvej úrovni, teda pri prijímaní vnútroštátneho rozhodnutia, akým je vnútroštátny zatykač, sa pridáva ochrana, ktorá musí byť zabezpečená na druhej úrovni, teda pri vydávaní európskeho zatykača, ku ktorému môže prípadne dôjsť aj krátko po prijatí uvedeného vnútroštátneho súdneho rozhodnutia [rozsudky z 27. mája 2019, OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), C‑508/18 a C‑82/19 PPU, EU:C:2019:456, bod 67; z 9. októbra 2019, NJ (Prokuratúra Viedeň), C‑489/19 PPU, EU:C:2019:849, bod 34, ako aj z 12. decembra 2019, Parquet général du Grand‑Duché de Luxembourg a Openbaar Ministerie (Prokuratúry Lyon a Tours), C‑566/19 PPU a C‑626/19 PPU, EU:C:2019:1077, bod 59].

74

Keďže vydanie európskeho zatykača môže porušiť právo dotknutej osoby na slobodu zakotvené v článku 6 Charty, táto ochrana zahŕňa požiadavku, aby rozhodnutie spĺňajúce požiadavky účinnej súdnej ochrany bolo prijaté minimálne na jednej z dvoch úrovní uvedenej ochrany [rozsudky z 27. mája 2019, OG a PI (Prokuratúry Lübeck a Zwickau), C‑508/18 a C‑82/19 PPU, EU:C:2019:456, bod 68, ako aj z 12. decembra 2019, Parquet général du Grand‑Duché de Luxembourg a Openbaar Ministerie (Prokuratúry Lyon a Tours), C‑566/19 PPU a C‑626/19 PPU, EU:C:2019:1077, bod 60].

75

Druhá úroveň ochrany práv dotknutej osoby spočíva v tom, že súdny orgán vydávajúci zatykač preveruje predovšetkým dodržiavanie nevyhnutných podmienok na jeho vydanie a objektívne skúma, či s ohľadom na všetky dôkazy v prospech a v neprospech, a bez toho, aby bol vystavený riziku, že jeho rozhodovacia právomoc bude podliehať vonkajším pokynom najmä zo strany výkonnej moci, je vydanie uvedeného zatykača primerané [rozsudok z 12. decembra 2019, Parquet général du Grand‑Duché de Luxembourg a Openbaar Ministerie (Prokuratúry Lyon a Tours), C‑566/19 PPU a C‑626/19 PPU, EU:C:2019:1077, bod 61, ako aj citovaná judikatúra].

76

Treba dodať, ako to uvádza generálny advokát v bode 81 svojich návrhov, že rámcové rozhodnutie 2002/584 je súčasťou celkového systému záruk účinnej súdnej ochrany stanovených v iných právnych predpisoch Únie, medzi ktoré patrí smernica 2012/13, ktoré boli prijaté v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach a ktoré pomáhajú osobe, ktorej sa týka európsky zatykač, vykonávať svoje práva.

77

Ako už bolo uvedené v bode 61 tohto rozsudku, osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely trestného stíhania, nadobudne od okamihu svojho odovzdania orgánom členského štátu, ktorý vydal tento zatykač, postavenie „obvinenej osoby“ v zmysle smernice 2012/13, a teda požíva všetky práva spojené s týmto postavením, ktoré sú stanovené v článkoch 4, 6 a 7 tejto smernice, takže si môže pripraviť svoju obhajobu a môže mať zaručené spravodlivé konanie v súlade s cieľmi uvedenej smernice.

78

Pokiaľ ide navyše o obdobie predchádzajúce odovzdaniu osoby, na ktorú sa vzťahuje takýto európsky zatykač, príslušným orgánom členského štátu vydávajúceho zatykač, treba na jednej strane uviesť, že článok 8 ods. 1 písm. d) a e) rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje, že európsky zatykač musí obsahovať informácie týkajúce sa charakteru a skutkovej podstaty trestného činu, ako aj opis okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný, vrátane času, miesta a miery účasti vyžiadanej osoby. Ako to uviedol generálny advokát v bode 79 svojich návrhov, tieto informácie v podstate zodpovedajú informáciám uvedeným v článku 6 smernice 2012/13.

79

Na druhej strane právo na účinnú súdnu ochranu nevyžaduje, aby právo na opravný prostriedok stanovené právnou úpravou členského štátu vydávajúceho zatykač proti rozhodnutiu o vydaní európskeho zatykača na účely trestného stíhania mohlo byť uplatnené pred odovzdaním dotknutej osoby príslušným orgánom tohto členského štátu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2019, Parquet général du Grand‑Duché de Luxembourg a Openbaar Ministerie (Prokuratúry Lyon a Tours), C‑566/19 PPU a C‑626/19 PPU, EU:C:2019:1077, body 69 až 71].

80

Žiadne porušenie práva na účinnú súdnu ochranu preto nemôže vyplývať zo samotnej okolnosti, že osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely trestného stíhania, bola informovaná o opravných prostriedkoch dostupných v členskom štáte vydávajúcom zatykač a prístup k spisovému materiálu získala až po svojom odovzdaní príslušným orgánom členského štátu vydávajúceho zatykač.

81

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že preskúmaním tretej a štvrtej otázky sa neodhalila žiadna skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť platnosť rámcového rozhodnutia 2002/584 vzhľadom na články 6 a 47 Charty.

82

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: