1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985, uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/002, s. 9), podpísaného v Schengene 19. júna 1990 a ktorý nadobudol platnosť 26. marca 1995 (ďalej len „DVSD“).

2

Tento návrh bol predložený v rámci trestného konania vedeného proti GR, HS a IT, ako aj spoločnosti Inter Consulting d.o.o., v likvidácii, ktorí sú obvinení z toho, že v Chorvátsku spáchali alebo napomáhali spáchaniu skutkov kvalifikovaných ako zneužitie dôvery v obchodnom styku.

3

Článok 4 ods. 1 Aktu o podmienkach pristúpenia Chorvátskej republiky a o úpravách Zmluvy o Európskej únii, Zmluvy o fungovaní Európskej únie a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. EÚ L 112, 2012, s. 21, ďalej len „akt o pristúpení“) znie:

„Ustanovenia schengenského acquis uvedené v Protokole o schengenskom acquis začlenenom do rámca Európskej únie… pripojenom k Zmluve o EÚ a ZFEÚ a na ňom založených alebo inak s ním súvisiacich aktov, ktoré sú uvedené v prílohe II, ako aj všetkých ostatných takých aktov prijatých predo dňom pristúpenia sú odo dňa pristúpenia pre Chorvátsko záväzné a v ňom uplatniteľné.“

4

Príloha II aktu o pristúpení je nazvaná „Zoznam ustanovení schengenského acquis začleneného do rámca Európskej únie a na ňom založených alebo inak s ním súvisiacich aktov, ktoré sú od pristúpenia záväzné a uplatniteľné v Chorvátskej republike (podľa článku 4 ods. 1 aktu o pristúpení)“. V tomto zmysle bod 2 tejto prílohy uvádza: „nasledujúce ustanovenia [DVSD], jeho súvisiaci záverečný akt a spoločné vyhlásenia… zmenené a doplnené určitými aktmi uvedenými v bode 8 tejto prílohy:

… články 54 až 58…“

5

Článok 54 DVSD sa nachádza v jeho kapitole 3, nazvanej „Zákaz dvojitého trestu“. Tento článok stanovuje:

„Osoba právoplatne odsúdená jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol trest už odpykaný alebo sa práve odpykáva alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“

6

Článok 31 ods. 2 Ústavy Chorvátskej republiky znie takto:

„Nikoho nemožno opätovne súdiť ani nemôže byť trestne stíhaný v súvislosti so skutkom, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený právoplatným rozhodnutím súdu vydaným v súlade so zákonom.“

7

Článok 246 ods. 1 a 2 Kazneni zakon (Trestný zákon), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej, stanovuje zneužitie dôvery v obchodnom styku ako trestný čin hospodárskej povahy.

8

V čase skutkových okolností vo veci samej bol GR členom štatutárneho orgánu spoločností Skiper Hoteli d.o.o. a Interco Umag d.o.o., Umag (ďalej len „Interco“), ktorá sa neskôr stala spoločnosťou Inter Consulting. Bol tiež spoločníkom v spoločnosti Rezidencija Skiper d.o.o. a vlastnil obchodné podiely v spoločnosti Alterius d.o.o. HS bol predsedom štatutárneho orgánu spoločnosti Interco a tiež vlastnil obchodné podiely v spoločnosti Alterius, zatiaľ čo IT uskutočňoval odhady hodnoty nehnuteľností.

9

Dňa 28. septembra 2015 podala Županijsko državno odvjetništvo u Puli (Župná prokuratúra Pula, Chorvátsko, ďalej len „prokuratúra v Pule) obžalobu proti GR, HS, IT a Interco. V tejto obžalobe kládla za vinu na jednej strane GR a spoločnosti Interco, že sa dopustili zneužitia dôvery v obchodnom styku v zmysle § 246 ods. 1 a 2 Trestného zákona, v znení uplatniteľnom na skutkový stav v konaní vo veci samej, a na druhej strane HS a IT, že podnecovali, respektíve napomáhali spáchaniu tohto trestného činu.

10

Z obžaloby uvedenej v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v období od decembra 2004 do júna 2006 sa GR a HS snažili o to, aby Interco kúpila nehnuteľnosti nachádzajúce sa na viacerých susediacich parcelách v obci Savudrija (Chorvátsko), ktoré Skiper Hoteli plánovala využiť na realizáciu projektu výstavby turistického ubytovania. Tie isté osoby následne zabezpečili, aby Skiper Hoteli odkúpila tieto nehnuteľnosti za oveľa vyššiu cenu, ako je trhová cena, aby Interco získala nezákonnú výhodu na úkor spoločnosti Skiper Hoteli.

11

V tejto obžalobe sa okrem iného uvádza, že v období od novembra 2004 do novembra 2005 GR a HS konali tiež tak, aby GR a ďalšie spoločnosti zastúpené touto osobou predali spoločnosti Skiper Hoteli za oveľa vyššiu cenu, ako je cena zodpovedajúca ich skutočnej hodnote, podiely vo vlastníctve GR a týchto ďalších spoločností v spoločnosti Alterius, pričom pôvodné základné imanie poslednej uvedenej spoločnosti tvorili nehnuteľnosti postavené na susediacich pozemkoch nachádzajúcich sa na území obce Savudrija. Na tento účel GR a HS dali prostredníctvom Rezidencija Skiper a za účasti IT vykonať odhad, ktorý nadhodnotil cenu dotknutých nehnuteľností.

12

Obžaloba prokuratúry v Pule bola potvrdená rozhodnutím trestného senátu vnútroštátneho súdu, Županijski sud u Puli (Župný súd Pula, Chorvátsko) z 5. mája 2016.

13

Počas predbežného pojednávania pred vnútroštátnym súdom GR a HS navrhli prerušiť trestné konanie z dôvodu, že zásada ne bis in idem bráni ich obvineniu, ktoré sa proti nim vedie na tomto súde. V tejto súvislosti uviedli, že už boli obvinení z tých istých skutkov v Rakúsku a že toto trestné konanie bolo skončené právoplatným rozsudkom.

14

V tomto rámci vnútroštátny súd uvádza, že rakúske trestné orgány skutočne začali trestné stíhanie proti dvom bývalým členom predstavenstva Hypo Alpe Adria Bank International AG (ďalej len „Hypo Alpe Adria Bank“), banky nachádzajúcej sa v Rakúsku, ako aj proti GR a HS ako spolupáchateľom týchto dvoch bývalých členov. Podľa obžaloby, ktorú podala Staatsanwaltschaft Klagenfurt (prokuratúra v Klagenfurte, Rakúsko) 9. januára 2015 na Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt, Rakúsko), sa týmto bývalým členom predstavenstva kládlo za vinu, že sa dopustili zneužitia dôvery v zmysle Strafgesetzbuch (Trestný zákon) z dôvodu, že v období od septembra 2002 do júla 2005 schválili poskytnutie úverov spoločnostiam Rezidencija Skiper a Skiper Hoteli v celkovej výške najmenej 105 miliónov eur, bez toho, aby splnili požiadavky týkajúce sa poskytnutia primeraného kapitálu a kontroly použitia týchto finančných prostriedkov, a bez toho, aby zohľadnili po prvé, že chýbali dokumenty týkajúce sa konkretizácie projektov, ktoré by odôvodňovali poskytnutie týchto úverov, a po druhé, že nástroje záruky splácania týchto úverov, ako aj schopnosť dotknutých spoločností ich splatiť boli nedostatočné. Okrem toho sa GR a HS kládlo za vinu, že predložením sporných žiadostí o úver podnecovali tých istých bývalých členov k spáchaniu protiprávneho konania, ktoré im je kladené za vinu alebo k nemu prispeli.

15

V nadväznosti na žiadosť HS prokuratúra v Klagenfurte okrem toho listom zo 16. júla 2015, zaslaným jeho advokátom, potvrdila, že pokiaľ ide o trestné stíhanie začaté proti GR a HS, obžaloba, ktorú vypracovala, sa vzťahovala aj na predaj nehnuteľností spoločnosti Skiper Hoteli prostredníctvom spoločnosti Alterius za neprimerane vysokú cenu, ako aj na pochybné platby poplatkov za správu projektu.

16

Rozsudkom Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt, Rakúsko) z 3. novembra 2016 boli obaja bývalí členovia predstavenstva Hypo Alpe Adria Bank čiastočne uznaní vinnými zo spáchania skutkov, ktoré sa im kládli za vinu, a boli odsúdení za to, že schválili jeden z úverov poskytnutých spoločnosti Skiper Hoteli vo výške viac ako 70 miliónov eur. GR a HS boli naopak oslobodení spod obžaloby, pokiaľ ide o obvinenie, podľa ktorého podnecovali alebo napomáhali spáchaniu trestných činov, z ktorých boli obžalovaní bývalí členovia predstavenstva Hypo Alpe Adria Bank. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť po tom, ako bolo 4. marca 2019 proti nemu zamietnuté odvolanie podané na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko).

17

Okrem toho vnútroštátny súd uvádza, že prokuratúra v Pule, ktorá sa zaoberala aj ďalšími trestnými činmi v súvislosti s Hypo Alpe Adria Bank, v priebehu roka 2014 viackrát požiadala prokuratúru v Klagenfurte, aby overila, či táto prokuratúra vedie v Rakúsku súbežné konanie s konaním začatým v Chorvátsku. Vzhľadom na informácie poskytnuté prokuratúrou v Klagenfurte, ktoré sú v podstate zhodné s tými, ktoré boli predtým uvedené v návrhu obžaloby prokuratúry v Klagenfurte spomenutom v bode 14 tohto uznesenia, prokuratúra v Pule dospela k záveru, že skutky preskúmané prokuratúrou v Klagenfurte a Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt) neboli z právneho hľadiska relevantné na účely kvalifikácie trestného činu, ktorý je predmetom trestného konania vo veci samej, a nesúvisia s trestnými činmi opísanými v jej obžalobe z 28. septembra 2015, takže ich nemožno považovať za trestné činy, o ktorých už bolo rozhodnuté.

18

Za týchto okolností Županijski sud u Puli (Župný súd Pula) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Vzťahuje sa porušenie zásady ne bis in idem len na rozhodujúce skutkové okolnosti uvedené v návrhu obžaloby prokuratúry v Pule z 28. septembra 2015 v súvislosti s rozhodujúcimi skutkovými okolnosťami uvedenými v návrhu obžaloby prokuratúry v Klagenfurte z 9. januára 2015 a vo výroku rozsudku Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt) z 3. novembra 2016, potvrdeného rozsudkom Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) zo 4. marca 2019, alebo sa takéto porušenie týka aj iného konštatovania, čo sa týka:

19

Podľa článku 53 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je návrh na začatie prejudiciálneho konania zjavne neprípustný, môže Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.

20

Toto ustanovenie treba uplatniť v prejednávanej veci.

21

Na tento účel treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 44 ako aj citovaná judikatúra).

22

V rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zavedenej článkom 267 ZFEÚ prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok zo 4. júna 2020, Kancelaria Medius, C‑495/19, EU:C:2020:431, bod 21 a citovaná judikatúra).

23

Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v právnom a skutkovom rámci, ktorý tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorého správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok zo 4. júna 2020, Kancelaria Medius, C‑495/19, EU:C:2020:431, bod 22 a citovaná judikatúra).

24

Vzhľadom na to, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu slúži ako základ pre konanie na Súdnom dvore, je teda nevyhnutné, aby vnútroštátny súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol skutkový a právny rámec, do ktorého zapadá spor vo veci samej, a aby aspoň v minimálnej miere objasnil dôvody výberu ustanovení práva Únie, o ktorých výklad žiada, ako aj súvislosť medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá sa vzťahuje na spor, o ktorom rozhoduje [rozsudok zo 4. júna 2020, C. F. (Daňová kontrola), C‑430/19, EU:C:2020:429, bod 23 a citovaná judikatúra].

25

Tieto kumulatívne požiadavky týkajúce sa obsahu návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú výslovne uvedené v článku 94 rokovacieho poriadku, ktorý má vnútroštátny súd poznať a ktorý je povinný náležite dodržiavať (rozsudok zo 7. novembra 2019, UNESA a i., C‑80/18 až C‑83/18, EU:C:2019:934, bod 33, ako aj citovaná judikatúra). Uvedené požiadavky sú zopakované najmä v Odporúčaniach Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálnych konaní (Ú. v. EÚ C 380, 2019, s. 1).

26

Okrem toho treba pripomenúť, že informácie obsiahnuté v návrhu na začatie prejudiciálneho konania neslúžia Súdnemu dvoru len na to, aby poskytol užitočné odpovede, ale aj na to, aby vládam členských štátov, ako aj ďalším dotknutým stranám bola poskytnutá možnosť podať pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Súdnemu dvoru prináleží dbať na to, aby táto možnosť bola zaručená, lebo podľa uvedeného ustanovenia sa oznamujú dotknutým osobám iba návrhy na začatie prejudiciálneho konania (pozri najmä rozsudok z 20. decembra 2017, Asociación Profesional Elite Taxi, C‑434/15, EU:C:2017:981, bod 25, ako aj uznesenie z 15. mája 2019, MC, C‑827/18, neuverejnené, EU:C:2019:416, bod 35).

27

V prejednávanej veci treba konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania zjavne nezodpovedá požiadavkám pripomenutým v bodoch 24 a 25 tohto uznesenia.

28

Svojou otázkou sa totiž vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 54 DVSD vykladať v tom zmysle, že na určenie, či došlo k porušeniu zásady ne bis in idem z dôvodu zhodnosti skutkovej podstaty činov v trestných konaniach začatých v dvoch členských štátoch, musia príslušné orgány členského štátu, v ktorom naďalej prebieha trestné konanie, zohľadniť nielen skutky uvedené v obžalobe podanej príslušnými orgánmi druhého členského štátu, ako aj vo výroku právoplatného rozsudku, ktorý bol vyhlásený, ale musia zohľadniť tiež skutky uvedené v odôvodnení tohto rozsudku a skutky, ktorých sa týkalo vyšetrovanie, ale ktoré neboli uvedené v obžalobe.

29

Na účely odpovede na túto otázku treba pripomenúť, že relatívnym kritériom na účely určenia, či sa má článok 54 DVSD uplatniť, je kritérium zhodnosti skutkovej podstaty činov, a to aj v tom zmysle, že skutková podstata činov, ktoré tvoria základ trestných konaní začatých v obidvoch dotknutých členských štátoch, musí predstavovať celok činov, ktoré sú nerozlučiteľne spojené v čase, v priestore, ako aj z hľadiska svojho predmetu (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 18. júla 2007, Kraaijenbrink, C‑367/05, EU:C:2007:444, body 26 až 28).

30

Na to, aby Súdny dvor mohol poskytnúť užitočnú odpoveď na položenú otázku, je nevyhnutné, aby skutkové okolnosti, ktoré tvoria základ trestných konaní začatých v Chorvátsku a v Rakúsku, ako aj dôvody, pre ktoré by vnútroštátny súd mohol dospieť k záveru, že tieto okolnosti sú navzájom nerozlučiteľne spojené, boli v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvedené s dostatočnou jasnosťou a presnosťou, a to bez toho, aby tým bola dotknutá skutočnosť, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora pripomenutej v predchádzajúcom bode, že nie je úlohou Súdneho dvora, ale len vnútroštátneho súdu určiť, či sú skutkové okolnosti zhodné, alebo nie.

31

V prejednávanej veci však na jednej strane vnútroštátny súd opomenul uviesť, hoci len stručne, ale presne, súvislosť medzi skutkovými okolnosťami preskúmanými v rámci týchto jednotlivých trestných konaní, skutkovými okolnosťami uvedenými v odôvodnení právoplatného rozsudku, ktorý vydal Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt) 3. novembra 2016, skutkové okolnosti, ktoré boli preskúmané prokuratúrou v Klagenfurte, ale ktoré neboli formálne uvedené v obžalobe podanej touto prokuratúrou, ako aj dôvody, pre ktoré prokuratúra v Pule vyšetrovala trestné činy súvisiace s trestnými činmi, ktoré už boli predmetom trestného konania v Rakúsku. Tento súd sa na druhej strane obmedzuje iba na to, že opakuje obsah obžalôb podaných týmito dvoma vnútroštátnymi prokuratúrami, ako aj výrok rozsudku Landesgericht Klagenfurt (Krajinský súd Klagenfurt) bez toho, aby vysvetlil skutkové okolnosti spôsobom, ktorý by poskytol ich logický a zrozumiteľný prehľad. Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd dostatočne jasne a presne neuviedol všetky relevantné skutočnosti alebo skutkové okolnosti, na ktorých je táto otázka založená, a teda nesplnil požiadavku uvedenú v článku 94 písm. a) rokovacieho poriadku.

32

Okrem toho, tým že sa vnútroštátny súd uspokojil len so stručným zopakovaním tvrdení GR a HS založených na údajnom porušení zásady ne bis in idem, bez toho, aby vzhľadom na dokumenty predložené tými istými osobami vysvetlil, v akom rozsahu by prípadne bolo možné dospieť k záveru o zhodnosti skutkovej podstaty činov, a tým, že opomenul vysvetliť obsah položenej otázky tak z právneho hľadiska, ako aj z hľadiska relevantných skutočností, ako aj pochybnosti, ktoré má tento súd, pokiaľ ide o uplatnenie zásady ne bis in idem vo vzťahu ku kritériu zhody skutkových okolností a prípadne k judikatúre Súdneho dvora v danej oblasti, neuviedol dostatočne jasne a presne dôvody, ktoré ho viedli k položeniu tejto otázky, a teda nesplnil požiadavku uvedenú v článku 94 písm. c) rokovacieho poriadku.

33

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na základe článku 53 ods. 2 rokovacieho poriadku rozhodnúť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je zjavne neprípustný.

34

Vzhľadom na to treba pripomenúť, že vnútroštátny súd má možnosť podať nový návrh na začatie prejudiciálneho konania, ak bude schopný poskytnúť Súdnemu dvoru všetky informácie, ktoré Súdnemu dvoru umožnia rozhodnúť o položenej otázke (pozri v tomto zmysle uznesenia z 23. mája 2019, Trapeza Peiraios, C‑105/19, neuverejnené, EU:C:2019:452, bod 17, a z 11. júla 2019, Jadransko osiguranje, C‑651/18, neuverejnené, EU:C:2019:613, bod 31).

35

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný rozhodnutím Županijski sud u Puli (Župný súd Pula, Chorvátsko) zo 17. februára 2020 je zjavne neprípustný.