1

Svojím odvolaním odvolateľka navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 8. novembra 2018, Troszczynski/Parlament (T‑550/17, neuverejnený, ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2018:754), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu o neplatnosť rozhodnutia Európskeho parlamentu zo 14. júna 2017 o zbavení odvolateľky jej poslaneckej imunity (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Článok 8 protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie, ktorý je pripojený k ZEÚ a ZFEÚ (Ú. v. EÚ C 202, 2016, s. 266, ďalej len „protokol“), stanovuje:

„Členovia Európskeho parlamentu nepodliehajú žiadnej forme vyšetrovania, zadržania alebo súdneho stíhania vo vzťahu k vyjadreným názorom alebo hlasovaniu pri výkone svojich úloh.“

3

Článok 9 protokolu stanovuje:

„Členovia Európskeho parlamentu požívajú v priebehu zasadnutia:

Imunita sa obdobne vzťahuje na členov Európskeho parlamentu počas ich cesty z miesta a do miesta jeho zasadnutia.

Imunita sa neuplatní, ak je člen Európskeho parlamentu pristihnutý pri páchaní trestného činu, a tiež nezabráni Európskemu parlamentu vo výkone jeho práva zbaviť imunity niektorého zo svojich členov.“

4

Článok 5 rokovacieho poriadku Európskeho parlamentu (8. volebné obdobie – január 2017) s názvom „Výsady a imunity“ v odseku 2 druhej vete stanovuje:

„Poslanecká imunita nie je osobná výsada poslanca, ale záruka nezávislosti Parlamentu ako celku a jeho poslancov.“

5

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 1 až 10 napadnutého rozsudku a možno ich na účely tohto konania zhrnúť nasledujúcim spôsobom.

6

Odvolateľka bola zvolená za poslankyňu do Európskeho parlamentu počas volieb na 8. volebné obdobie, ktoré sa konali od 22. do 25. mája 2014.

7

Dňa 23. septembra 2015 bola na jej účte na sociálnej sieti Twitter uverejnená fotografia, na ktorej sa nachádzala skupina žien s oblečením, ktoré zakrývalo celú ich tvár s výnimkou očí a ktoré vyzerali tak, ako keby čakali pred poisťovňou zodpovednou za vyplácanie rodinných prídavkov (CAF). Fotografia bola sprevádzaná týmto komentárom: „CAF v Rosny‑sous‑Bois 9. decembra 2014. Úplné zahalenie tváre je zákonom zakázané…“ (ďalej „sporný tweet“).

8

V nadväznosti na trestné oznámenie, ktoré podal 27. novembra 2015 generálny riaditeľ CAF v Seine‑Saint‑Denis (Francúzsko) za ohováranie orgánu verejnej moci, procureur de la République de Bobigny (prokurátor v Bobigny, Francúzsko) začal 19. januára 2016 trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu „podnecovania nenávisti alebo násilia voči osobe alebo skupine osôb z dôvodu ich pôvodu alebo ich príslušnosti alebo nepríslušnosti k určitej etnickej skupine, národu, rase alebo náboženstvu“ a pre podozrenie zo spáchania trestného činu ohovárania.

9

Odvolateľka bola predvolaná vyšetrovacím sudcom na účely prvého výsluchu 20. septembra 2016. Voči tomuto predvolaniu uplatnila svoju poslaneckú imunitu.

10

Návrhom z 23. septembra 2016 vyšetrujúci sudca Tribunal de grande instance de Bobigny (Prvostupňový súd Bobigny, Francúzsko) požiadal Parlament o zbavenie uvedenej imunity.

11

Dňa 1. decembra 2016 francúzsky minister spravodlivosti postúpil túto žiadosť predsedovi Parlamentu.

12

Odvolateľka bola vypočutá výborom Parlamentu pre právne veci 11. apríla 2017.

13

Dňa 14. júna 2017 Parlament prijal sporné rozhodnutie.

14

Uznesením z 26. apríla 2018 podpredseda Tribunal de grande instance de Bobigny (Prvostupňový súd Bobigny) poverený vyšetrovaním postúpil vec odvolateľky na Tribunal correctionnel (trestný súd, Francúzsko).

15

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. augusta 2017 podala odvolateľka žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia sporného rozhodnutia, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola údajne spôsobená týmto rozhodnutím.

16

Na podporu svojich návrhov odvolateľka uviedla štyri žalobné dôvody: prvý založený na porušení článku 8 protokolu, druhý založený na porušení článku 9 protokolu, tretí založený na porušení povinnosti odôvodnenia, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania a zásady riadnej správy vecí verejných a štvrtý založený na porušení práva na obhajoby, ako aj na námietke protiprávnosti článku 9 ods. 9 a článku 150 ods. 2 rokovacieho poriadku Parlamentu.

17

Všeobecný súd sa zaoberal prvými dvoma žalobnými dôvodmi spoločne, pričom na úvod v bode 34 napadnutého rozsudku pripomenul, že ak Parlament, ktorému bola predložená žiadosť o zbavenie poslaneckej imunity, dospeje k záveru, že na skutočnosti, ktoré sú základom tejto žiadosti, sa nevzťahuje článok 8 protokolu, musí overiť, či poslanec požíva imunitu stanovenú v článku 9 protokolu pre tieto skutky, a ak áno, rozhodnúť, či ho treba alebo netreba tejto imunity zbaviť.

18

Ďalej Všeobecný súd rozdelil tvrdenia predložené odvolateľkou na podporu týchto dvoch žalobných dôvodov na päť výhrad: prvá, vyvodzovaná z toho, že na sporný tweet by sa mal uplatniť článok 26 francúzskej Ústavy; druhá, vyvodzovaná z toho, že uvedený tweet predstavuje názor vyjadrený pri výkone poslaneckých úloh odvolateľky v zmysle článku 8 protokolu; tretia, vyvodzovaná z porušenia základného práva na slobodu prejavu, ktorého sa mal Parlament dopustiť tým, že neoprávnene zbavil odvolateľku poslaneckej imunity; štvrtá, vyvodzovaná z toho, že odvolateľka nebola autorom sporného tweetu; piata, vyvodzovaná zo zásahu do nezávislosti odvolateľky, ako aj Parlamentu.

19

Všeobecný súd zamietol prvú výhradu ako neúčinnú. V bode 41 napadnutého rozsudku konštatoval, že dôvod, pre ktorý sa Parlament domnieval, že na odvolateľku sa nemôže vzťahovať článok 26 francúzskej Ústavy, nespočíval v tom, že sporné vyhlásenie bolo zverejnené službou Twitter, ale skôr v tom, že sporný tweet nemožno označiť za vyjadrenie názoru alebo hlasovanie pri výkone poslaneckých úloh odvolateľky, v zmysle článku 8 protokolu.

20

Druhá výhrada bola zamietnutá ako nedôvodná. Všeobecný súd v bode 53 napadnutého rozsudku v podstate konštatoval, že sporný tweet mal predovšetkým za cieľ vyjadriť poľutovanie nad nedodržiavaním francúzskeho zákona zakazujúceho zahaľovanie tváre na verejnom priestranstve v súvislosti s konkrétnou udalosťou, ktorá sa údajne mala stať pred orgánom povereným vykonávaním úloh vo verejnom záujme na francúzskom území, a nemožno ho považovať za zaujatie všeobecnejšieho stanoviska k aktuálnym záležitostiam alebo záležitostiam, ktorými sa zaoberá Parlament. Všeobecný súd z uvedeného v bode 54 napadnutého rozsudku vyvodil, že neexistovala priama súvislosť, ktorá je jednoznačne nevyhnutná, medzi sporným tweetom a poslaneckými úlohami odvolateľky a že Parlament sa preto nedopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď dospel k záveru, že obvinenia vznesené proti odvolateľke sa netýkali názorov alebo hlasovania vyjadrených pri výkone svojich poslaneckých úloh v zmysle článku 8 protokolu.

21

Tretia výhrada bola taktiež zamietnutá ako nedôvodná. Aj keď Všeobecný súd v bode 58 napadnutého rozsudku pripomenul, že článok 8 protokolu úzko súvisí s ochranou slobody prejavu, v bode 59 tohto rozsudku konštatoval, že skutky vytýkané odvolateľke nespadajú pod uvedený článok, a v dôsledku toho Parlament túto slobodu neporušil.

22

Všeobecný súd zamietol štvrtú výhradu ako neúčinnú. V bodoch 61 a 62 napadnutého rozsudku jednak uviedol, že otázka, či boli splnené podmienky požadované na zbavenie imunity v okamihu podania žiadosti, je odlišná od otázky spočívajúcej v určení toho, či sú skutky, ktoré sa predmetnému poslancovi vytýkajú, preukázané, a jednak, že neprináleží Parlamentu vyjadrovať sa k pripísateľnosti takýchto skutkov.

23

Napokon piata výhrada bola zamietnutá ako nedôvodná. V bodoch 66 a 67 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že vzhľadom na to, že článok 9 protokolu umožňuje Parlamentu zbaviť poslancov imunity, nemožno tejto inštitúcii vytýkať, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu a v nadväznosti na žiadosť predloženú francúzskym ministrom spravodlivosti považovala za vhodné zbaviť odvolateľku imunity s cieľom umožniť pokračovanie vo vyšetrovaní, ktoré vedú francúzske súdne orgány.

24

Pokiaľ ide ďalej o tretí žalobný dôvod, ktorého prvá časť je založená na porušení povinnosti odôvodnenia, ako aj zásady rovnosti zaobchádzania, a druhá na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, Všeobecný súd ho v bode 102 napadnutého rozsudku v celom rozsahu zamietol.

25

Pokiaľ ide o prvú časť tohto žalobného dôvodu, v ktorej odvolateľka tvrdila, že Parlament s ňou zaobchádzal odlišne ako s poslancami, ktorí sa nachádzali v porovnateľných situáciách, bez toho, aby to dostatočne odôvodnil, Všeobecný súd na úvod v bode 76 napadnutého rozsudku spresnil, že dokument výboru Parlamentu pre právne veci a vnútorný trh zo 6. júna 2003 s názvom „Oznámenie č. 11/2003 členom“ sa týkal: „Zbavenia imunity v súlade s článkom [9] Protokolu o výsadách a imunitách. Zásady vyvodené na základe vecí týkajúcich sa vyjadrovania názorov“ (ďalej len „oznámenie č. 11/2003“), na ktorý odkázala odvolateľka na podporu tejto prvej časti, nie je aktom Parlamentu v zmysle článku 288 ZFEÚ a nemá záväzné účinky. Všeobecný súd v bodoch 80 a 81 napadnutého rozsudku na jednej strane uviedol, že keďže odvolateľka nespresnila ani konania, ani vyjadrenia, ktoré sa vytýkali poslancov, ktorých označila za adresátov tohto oznámenia, ani okolností, za ktorých došlo k predmetným skutočnostiam, nepreukázala, že by situácia týchto poslancov bola porovnateľná s jej situáciou. Na druhej strane, keďže v prejednávanej veci neexistuje priama súvislosť medzi sporným tweetom a poslaneckými úlohami odvolateľky, odvolateľka nepreukázala, že by sa Parlament odchýlil od zásady stanovenej v uvedenom oznámení, podľa ktorej sa imunita neodníme v prípadoch, keď skutky, z ktorých je poslanec obvinený, spadajú do rámca jeho politickej činnosti alebo sú s ňou priamo spojené.

26

Pokiaľ ide o druhú časť toho istého žalobného dôvodu, Všeobecný súd v bodoch 88 a 99 napadnutého rozsudku uviedol, že odvolateľka nepredložila žiadnu konkrétnu skutočnosť, okrem rozdielov v politickej ideológii, ktorá by mohla preukázať, že francúzska vláda, a najmä francúzsky minister spravodlivosti, sa dopúšťa prenasledovania Front national, ktorej je odvolateľka jedným zo zástupcov, ani že by to bola jej príslušnosť k Front national, ktorá viedla výlučne alebo čo i len sčasti k začatiu súdneho vyšetrovania v prejednávanej veci. Všeobecný súd v bode 94 napadnutého rozsudku taktiež konštatoval, že žiadna skutočnosť neumožňuje domnievať sa, že by žiadosť o zbavenie odvolateľky poslaneckej imunity bola podaná v rámci súdneho konania, ktoré prebehlo neobvyklým spôsobom, najmä pokiaľ ide o lehoty. Napokon v bode 96 napadnutého rozsudku konštatoval, že žiadna zo skutočností, na ktoré sa odvoláva odvolateľka v tomto kontexte – ktorou je skutočnosť, že sporný tweet napísal jej asistent, ktorý vymazala hneď, ako sa o ňom dozvedela, a že v prípade odsúdenia by jej hrozilo uloženie vedľajšieho trestu nevoliteľnosti do verejných funkcií ako aj straty jej mandátu európskej poslankyne, ako aj všetkých jej mandátov v zastupiteľských zboroch – nepatrí medzi okolnosti, ktoré by mal Parlament brať do úvahy pri rozhodovaní o tom, či boli v prejednávanej veci splnené podmienky pre odňatie poslaneckej imunity podľa článku 9 protokolu.

27

Všeobecný súd v bode 101 napadnutého rozsudku pre úplnosť konštatoval, že uznesenie o postúpení veci na Tribunal correctionnel (trestný súd), uvedené v bode 14 tohto rozsudku, bolo predložené po spornom rozhodnutí a vyvracalo tvrdenie odvolateľky týkajúce sa existencie fumus persecutionis zo strany francúzskych súdnych orgánov. Všeobecný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že podľa uvedeného uznesenia okrem iného okolnosť, že odvolateľka nie je autorkou sporného tweetu, nie je prekážkou tomu, aby bola stíhaná na základe loi du 29 juillet 1881 sur la liberté de la presse (zákon z 29. júla 1881 o slobode tlače) (JORF z 30. júla 1881, s. 4201) v uplatniteľnom znení (ďalej len „zákon z 29. júla 1881).

28

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

29

Parlament navrhuje odvolanie zamietnuť a navrhuje Súdnemu dvoru, aby uložil odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

30

Na podporu svojho odvolania odvolateľka uvádza dva odvolacie dôvody, ktoré sú zoskupené do jediného oddielu s názvom „Porušenie práva Únie Všeobecným súdom – nesprávne právne posúdenie a nesprávne posúdenie právnej kvalifikácie skutkov – zjavne nesprávne posúdenie“. Odvolateľka konkrétne vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil dvoch „zjavne nesprávnych posúdení“ pri analýze tak druhého, ako aj tretieho žalobného dôvodu žaloby, t. j. nesprávnych posúdení, ktoré mali „vplyv na právnu kvalifikáciu stíhaných prejavov a ich kontextu uskutočnenú Všeobecným súdom“ a viedli k nesprávnemu neuplatneniu ustanovení článkov 8 a 9 v prospech odvolateľky.

31

Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľka odkazom na body 47, 52 až 54 napadnutého rozsudku vytýka Všeobecnému súdu, že sporný tweet nepovažoval za názor vyjadrený pri výkone jej poslaneckých úloh. Na podporu tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka uvádza tri tvrdenia.

32

V prvom rade Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že komentovaná udalosť v spornom tweete, z dôvodu jej umiestnenia vo Francúzsku, nepatrí medzi predmety záujmu európskeho poslanca, keďže každý poslanec je zvolený vo svojej krajine, zastupuje svojich voličov a počas svojho mandátu musí s nimi udržiavať potrebnú väzbu, pričom sa odvoláva najmä na skutočnosti, ktoré ich zaujímajú alebo sa ich týkajú.

33

V druhom rade sa Všeobecný súd nesprávne domnieval, že názorom musí nevyhnutne byť zaujatie všeobecného stanoviska, pričom vylučuje akýkoľvek odkaz na konkrétnu udalosť. Podľa odvolateľky je toto konštatovanie v rozpore tak s oznámením č. 11/2003, najmä s jeho zásadou č. 2, ako aj zákonom z 29. júla 1881, podľa ktorého treba sporný tweet považovať za názor. Napokon odvolateľka odkazuje na rozsudok z 8. októbra 2009, Brunet‑Lecompte a Tanant v. Francúzsko (CE:ECHR:2009:1008JUD 001266206), v ktorom Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil, že zraňujúci, hanobiaci alebo iný prejav sa môže stať prvkom politickej diskusie a môže byť chránený z dôvodu základného práva, ktorým je sloboda prejavu vtedy, keď existuje všeobecný záujem diskutovať o ňom.

34

V treťom rade sa Všeobecný súd nesprávne domnieval, že skutočnosť, že poslanec upozorňuje na správanie, ktoré je v rozpore s francúzskym právom, nie je predmetom aktuálneho diania. V tejto súvislosti odvolateľka jednak tvrdí, že úplné zahalenie tváre na verejnom priestranstve ako vonkajší prejav príslušnosti k islamu je „predmetom všeobecného záujmu, ktorý sa týka verejného života, ako aj práv žien“. Všeobecný súd jednak uplatnil ustálenú judikatúru v rozsudku zo 6. septembra 2011, Patriciello (C‑163/10, EU:C:2011:543), podľa ktorej pri odmietnutí zbavenia imunity poslanca parlamentu treba zistiť, či poslanec konal vo všeobecnom záujme svojich voličov v rámci svojej politickej činnosti.

35

Parlament sa domnieva, že tieto tri tvrdenia sú založené na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku a prvý odvolací dôvod treba preto zamietnuť ako nedôvodný.

36

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že porušil článok 8 protokolu, keď rozhodol, že sporný tweet nebol názorom vyjadreným pri výkone jej poslaneckých úloh v zmysle tohto ustanovenia.

37

V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že článok 8 protokolu predstavuje osobitné ustanovenie týkajúce sa ochrany slobody prejavu a nezávislosti európskych poslancov, takže je prekážkou akéhokoľvek súdneho konania z dôvodu vyjadrených názorov poslancov a ich hlasovania pri výkone ich poslaneckých úloh (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2011, Patriciello, C‑163/10, EU:C:2011:543, bod 26 a citovanú judikatúru).

38

V druhom rade článok 8 protokolu sa vzhľadom na svoj cieľ a svoje znenie, ktoré výslovne odkazuje na názory vyjadrené európskymi poslancami a ich hlasovanie, má predovšetkým uplatniť na vyhlásenia európskych poslancov v samotnom Európskom parlamente. Nie je však vylúčené, že vyhlásenie poslanca mimo priestorov Európskeho parlamentu môže predstavovať názor vyjadrený pri výkone jeho poslaneckých úloh, keďže existencia takého názoru nezávisí od miesta, kde bolo vyhlásenie urobené, ale od jeho povahy a obsahu. Pojem „názor“ v zmysle tohto ustanovenia sa má chápať v širokom zmysle ako pojem zahŕňajúci návrhy alebo vyhlásenia, ktoré svojím obsahom zodpovedajú tvrdeniam predstavujúcim subjektívne posúdenia (pozri v tom zmysle rozsudok zo 6. septembra 2011, Patriciello, C‑163/10, EU:C:2011:543, body 29, 30 a 32).

39

V treťom rade, keďže imunita stanovená v článku 8 protokolu môže v konečnom dôsledku zabrániť súdnym orgánom a vnútroštátnym súdom, aby vykonávali svoje príslušné právomoci v oblasti stíhania a sankcionovania trestných činov s cieľom zabezpečiť dodržiavanie právneho poriadku na svojom území, a zároveň tak úplne zbaviť osoby poškodené týmito vyhláseniami prístupu k spravodlivosti, a to prípadne aj na účely získania náhrady vzniknutej ujmy v občianskoprávnom konaní, spojitosť medzi vyjadreným názorom a poslaneckými úlohami tohto poslanca musí byť priama a jednoznačná (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2011, Patriciello, C‑163/10, EU:C:2011:543, body 33 až 35).

40

V štvrtom rade na rozdiel od nedotknuteľnosti poslancov stanovenej v článku 9 prvom odseku písm. a) protokolu, ktorá závisí od vnútroštátneho práva, rozsah imunity stanovený v článku 8 protokolu sa musí v prípade neexistencie odkazu na vnútroštátne právne poriadky stanoviť len na základe práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2011, Patriciello, C‑163/10, EU:C:2011:543, bod 25).

41

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o prvé tvrdenie predložené na podporu prvého odvolacieho dôvodu, treba konštatovať, ako uviedol generálny advokát v bodoch 61 až 63 svojich návrhov, že na rozdiel od tvrdení odvolateľky Všeobecný súd nepotvrdil, že udalosť komentovaná v spornom tweete, nepredstavovala z dôvodu jej umiestnenia vo Francúzsku súčasť predmetov záujmu európskeho poslanca. Všeobecný súd taktiež nevylúčil, že by udalosti súvisiace s problémami, ktoré sú spojené s islamizmom a s porušovaním práv žien mohli predstavovať otázky všeobecného záujmu. Všeobecný súd v bode 53 napadnutého rozsudku v podstate rozhodol, že keďže sporný tweet vyjadroval skôr vôľu klásť dôraz na správanie, ktoré je v rozpore s francúzskym právom, než vyjadrenie snahy chrániť práva žien, nebolo možné považovať za všeobecnejšie zaujatie stanoviska k aktuálnym záležitostiam alebo záležitostiam, ktorými sa zaoberá Parlament.

42

Z uvedeného vyplýva, že prvé tvrdenie predložené na podporu prvého odvolacieho dôvodu vyplýva z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku a treba ho zamietnuť.

43

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie predložené na podporu prvého odvolacieho dôvodu, treba po prvé konštatovať, ako uviedol generálny advokát v bodoch 64 a 65 svojich návrhov, že Všeobecný súd v bode 46 napadnutého rozsudku neobmedzil pojem „názor“ v zmysle článku 8 protokolu, na zaujatie všeobecných stanovísk, s vylúčením akéhokoľvek odkazu na konkrétnu udalosť. Naopak, Všeobecný súd s odvolaním sa na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa pojmu „názor“, pripomenul, že uvedený pojem treba chápať v širokom zmysle ako pojem zahŕňajúci návrhy alebo vyhlásenia, ktoré svojím obsahom zodpovedajú tvrdeniam predstavujúcim subjektívne posúdenia. Všeobecný súd teda neobmedzil neprávom tento pojem, ale len dospel k záveru na konci svojho skúmania, že neexistovala priama súvislosť, ktorá je jednoznačne nevyhnutná, medzi sporným tweetom a poslaneckými úlohami odvolateľky.

44

Po druhé oznámenie č. 11/2003, na ktoré sa odvoláva odvolateľka, bez toho, aby tým bola dotknutá jeho právne nezáväzná povaha, sa vo svojej zásade č. 2 obmedzuje na spresnenie, že za vyjadrenia názorov, ktoré patria do politickej činnosti poslanca, za ktoré nemožno zbaviť imunity, sa považujú prejavy, a to aj z miest vo vnútroštátnom parlamente, ktoré sú vyhradené pre verejnosť, pri verejných zasadnutiach, v politických publikáciách, v tlači, v knihách, v televízii, pri podpísaní politickej dohody, a dokonca aj na súde, pričom sa však nevyjadrila k podmienkam vyžadovaným, aby sa na tieto názory mohol osobitne vzťahovať článok 8 protokolu ako na vyjadrené názory poslancov alebo ich hlasovanie pri výkone svojich parlamentných úloh. Nič v tomto oznámení nemožno teda uplatniť proti záveru Všeobecného súdu, podľa ktorého sporný tweet nepatril do výkonu poslaneckých úloh odvolateľky v zmysle článku 8 protokolu, ako ho vykladal najmä rozsudok zo 6. septembra 2011, Patriciello (C‑163/10, EU:C:2011:543, body 32 až 35).

45

Po tretie, keďže ako bolo pripomenuté v bode 40 tohto rozsudku, rozsah imunity stanovený v článku 8 protokolu sa musí stanoviť len na základe práva Únie, tvrdenie odvolateľky založené na zákone z 29. júla 1881 je irelevantné a treba ho zamietnuť ako neúčinné.

46

Po štvrté je tiež irelevantný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. októbra 2009, Brunet‑Lecompte a Tanant v. Francúzsko (CE:ECHR:2009:1008JUD 001266206), na ktorý sa v tomto kontexte odvoláva odvolateľka. Stačí konštatovať, že tento rozsudok sa netýka otázky, či vyhlásenie predstavuje názor poslanca pri výkone jeho úloh, ale sa týka, ako to uvádza samotná odvolateľka, možnosti domnievať sa, že hanobiaci prejav je chránený z dôvodu základného práva, ktorým je sloboda prejavu.

47

Pokiaľ ide o tretie tvrdenie predložené na podporu prvého odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že na rozdiel od tvrdenia odvolateľky, Všeobecný súd nekonštatoval, že skutočnosť, že poslanec kladie dôraz na správanie v rozpore s vnútroštátnym právom, nie je predmetom aktuálneho diania. V bode 53 napadnutého rozsudku totiž Všeobecný súd len konštatoval, že sporný tweet sa javí skôr ako snaha zdôrazniť správanie, ktoré je v rozpore s francúzskym právom, a nie ako vyjadrenie snahy chrániť práva žien, takže skutočnosť, že odvolateľka je náhradníčkou výboru Parlamentu pre práva žien a rodovú rovnosť neumožňuje spájať sporný tweet s poslaneckými úlohami, ktoré vykonáva.

48

Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod založený na porušení článku 8 protokolu Všeobecným súdom treba zamietnuť ako nedôvodný.

49

Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolateľka odkazom na body 61, 62, 96, 100 a 101 napadnutého rozsudku v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že potvrdil sporné rozhodnutie, keď nesprávne rozhodol, že podmienky požadované na to, aby bola zbavená svojej imunity, boli splnené. Na podporu tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka uvádza tri tvrdenia.

50

V prvom rade Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že neprináleží Parlamentu, aby overil, či sú skutočnosti vytýkané poslancovi, ktorého zbavenie imunity sa požaduje, splnené, hoci Parlament tieto skutočnosti preskúmal a uznal.

51

V druhom rade Všeobecný súd nevyvodil správne právne dôsledky z článku 42 zákona z 29. júla 1881, ktorý tým, že zavádza „zostupnú zodpovednosť“, príslušným vnútroštátnym orgánom umožnil stíhať skutočného autora sporného tweetu, ktorým je v prejednávanej veci asistent odvolateľky.

52

V treťom rade Všeobecný súd v bode 101 napadnutého rozsudku vyvodil z uznesenia o postúpení veci na Tribunal correctionnel (trestný súd), uvedeného v bode 14 tohto rozsudku, právny dôsledok, ktorý je opačný ako ten, ktorý mal vyvodiť, keďže odvolateľka nebola autorkou sporného tweetu a odstránila ho, len čo sa o ňom dozvedela, čo dokazuje, že nemala v úmysle spáchať trestný čin. Okrem toho skutočnosť, že odvolateľka bola jedinou osobou, ktorej vec bola postúpená na Tribunal correctionnel (trestný súd), zatiaľ čo autor sporného tweetu využil premlčanie trestného stíhania, vyjadrovala „zaujatosť sudcu“ voči jej osobe a odhaľovala „úmysel politicky ju poškodiť, čo je správanie, ktoré je charakteristické pre fumus persecutionis“.

53

Parlament sa domnieva, že druhý odvolací dôvod je neprípustný, keďže tri tvrdenia predložené na jeho podporu nezodpovedajú ani požiadavkám vyplývajúcim z článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, článku 168 ods. 1 písm. d) a z článku 169 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ako aj z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa identifikácie nesprávnych posúdení Všeobecného súdu, ktoré možno uplatniť na podporu odvolania, ani podmienok, za ktorých nesprávne posúdenia dôkazov môže podliehať preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolania. Parlament vychádza najmä z uznesení z 27. júna 2013, Concal/Komisia, (C‑570/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:440, bod 13), a zo 16. septembra 2010), Dominio de la Vega/ÚHVT (C‑459/09 P, neuverejnený, EU:C:2010:533, bod 44).

54

Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolateľka v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že porušil článok 9 protokolu, ktorým sa potvrdzuje sporné rozhodnutie.

55

V prvom rade treba uviesť, že tvrdenie predložené na podporu druhého odvolacieho dôvodu dostatočne identifikuje nesprávne posúdenia, ktoré odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, takže v rozpore s tvrdením Parlamentu tento odvolací dôvod nemožno na úvod zamietnuť ako neprípustný.

56

Pokiaľ ide o vecné preskúmanie tohto odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že aj keď článok 9 protokolu vo svojom prvom odseku písm. a) stanovuje, že členovia Parlamentu požívajú v priebehu zasadnutia na území ich vlastného štátu imunitu priznanú členom ich parlamentu, ten istý článok vo svojom treťom odseku spresňuje, že Parlament môže rozhodnúť o zbavení imunity niektorého zo svojich členov.

57

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie predložené na podporu druhého odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 61, 62 a 96 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že otázka, či sú podmienky na zbavenie poslaneckej imunity splnené podľa článku 9 protokolu v čase, keď sa o to požiadalo, je odlišná od otázky spočívajúcej v určení toho, či sa preukázali skutky vytýkané dotknutému poslancovi, keďže táto otázka patrí do právomoci úradov členského štátu.

58

Aj keď je pravda, ako Všeobecný súd konštatoval v bode 100 napadnutého rozsudku, že Parlament v spornom rozhodnutí uznal, že odvolateľka nebola autorkou sporného tweetu a že ho vymazala hneď, ako sa o ňom dozvedela, cieľom tohto konštatovania bolo uvedenie skutočností, o ktorých sa dozvedela, na podporu žiadosti o zbavenie poslaneckej imunity odvolateľky, a nemožno ho vôbec považovať za posúdenie zodpovednosti odvolateľky za prípadné použitie jej účtu Twitter jej asistentom, ktorý mohol prípadne viesť Parlament k odmietnutiu zbaviť poslaneckej imunity odvolateľku podľa článku 9 protokolu. Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že táto okolnosť nemá vplyv na zákonnosť sporného rozhodnutia.

59

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie predložené na podporu druhého odvolacieho dôvodu, ktorým odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že nevyvodil vhodné právne dôsledky z článku 42 zákona z 29. júla 1881, treba konštatovať, že neprináleží ani Parlamentu, pri prijatí sporného rozhodnutia, ani Všeobecnému súdu pri skúmaní zákonnosti tohto rozhodnutia, uplatniť zákon z 29. júla 1881. Toto tvrdenie je preto neúčinné.

60

Pokiaľ ide o tretie tvrdenie, stačí konštatovať, že sa týka bodu 101 napadnutého rozsudku, podľa ktorého, ako uviedol samotný Všeobecný súd, uvádza doplňujúci dôvod vo vzťahu k žalobným dôvodom uvedeným v bodoch 99 a 100 daného rozsudku. Odvolateľka pritom jednak nenamieta bod 99 uvedeného rozsudku, a jednak bod 100 daného rozsudku, ako vyplýva z bodu 58 tohto rozsudku, nevychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Za týchto podmienok treba toto tvrdenie zamietnuť ako neúčinné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 2018, Azoulay a i./Parlament, C‑390/17 P, EU:C:2018:347, bod 29).

61

Z toho vyplýva, že druhý odvolací dôvod treba zamietnuť ako čiastočne nedôvodný a čiastočne neúčinný.

62

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že toto odvolanie treba zamietnuť.

63

V súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľným na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Parlament navrhol zaviazať odvolateľku na náhradu trov konania a odvolateľka nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov odvolacieho konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: