–

Instituto de Financiamento da Agricultura e Pescas IP (IFAP), v zastúpení: J. Saraiva de Almeida a P. Estevão, advogados,

–

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, P. Barros da Costa, H. Almeida a A. Gameiro, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. França, B. Stromsky a G. Braga da Cruz, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 16 ods. 2 a 3 a článku 17 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) 2015/1589 z 13. júla 2015 stanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 108 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Ú. v. EÚ L 248, 2015, s. 9).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Nelson Antunes da Cunha Lda a Instituto de Financiamento da Agricultura e Pescas IP (IFAP) (Inštitút na financovanie poľnohospodárstva a rybolovu, Portugalsko) vo veci núteného vymáhania protiprávnej pomoci v celkovej výške 14953,56 eura od spoločnosti Nelson Antunes da Cunha vzhľadom na rozhodnutie Európskej komisie o vymáhaní pomoci.

3

Odôvodnenia 25 a 26 nariadenia 2015/1589 uvádzajú:

4

Článok 16 nariadenia 2015/1589, nazvaný „Vymáhanie pomoci“, stanovuje:

„1.   Ak sa prijmú záporné rozhodnutia v prípadoch neoprávnenej pomoci, Komisia rozhodne, že dotknutý členský štát prijme všetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od príjemcu (ďalej len ‚rozhodnutie o vymáhaní‘). Komisia nebude vyžadovať vymáhanie pomoci, ak by to bolo v rozpore so všeobecnou zásadou práva Únie.

2.   Pomoc, ktorá sa má vymôcť podľa rozhodnutia o vymáhaní, zahŕňa úrok s primeranou sadzbou stanovenou Komisiou. Úrok bude splatný od dátumu, kedy protiprávna pomoc bola k dispozícii príjemcovi, do dátumu jej vymáhania.

3.   Bez toho, aby bolo dotknuté akékoľvek uznesenie Súdneho dvora Európskej únie podľa článku 278 ZFEÚ, vymáhanie sa uskutoční bez meškania a v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu za predpokladu, že umožnia okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie. Na tento účel a v prípade konania na vnútroštátnych súdoch dotknuté členské štáty podniknú všetky potrebné kroky, ktoré sú k dispozícii v ich príslušných právnych systémoch, vrátane predbežných opatrení, bez toho, aby bolo dotknuté právo Únie.“

5

Článok 17 nariadenia 2015/1589, nazvaný „Premlčacie doby pre vymáhanie pomoci“, v odseku 1 stanovuje:

„Na právomoc Komisie vymáhať pomoc sa vzťahuje premlčacia doba desať rokov.“

6

Predchádzajúce ustanovenia boli prevzaté z nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), zmeneného nariadením Rady (EÚ) č. 734/2013 z 22. júla 2013 (Ú. v. EÚ L 204, 2013, s. 15), ktoré bolo zrušené nariadením 2015/1589.

7

Podľa článku 306 ods. 1 Código Civil (Občiansky zákonník) začína premlčacia doba plynúť okamihom, keď bolo možné právo uplatniť.

8

Článok 309 Občianskeho zákonníka, nazvaný „Všeobecná premlčacia doba“, stanovuje:

„Všeobecná premlčacia doba je [20] rokov.“

9

Článok 310 tohto zákonníka stanovuje:

„Po uplynutí piatich rokov sa premlčujú:

…

…“

10

Podľa článku 323 ods. 1 uvedeného zákonníka sa plynutie premlčacej doby prerušuje súdnym predvolaním alebo súdnym oznámením akéhokoľvek aktu, ktorý priamo alebo nepriamo vyjadruje úmysel uplatniť toto právo.

11

Článok 40 decreto‑lei n.o 155/92 (zákonný dekrét č. 155/92) z 28. júla 1992 (Diário da República, séria I‑A, č. 172/1992 z 28. júla 1992) upravuje režim správy štátnych financií. Tento článok s názvom „Premlčanie“ stanovuje:

„1.   – Povinnosť vrátiť vyplatené sumy sa premlčí päť rokov po ich získaní.

2.   – Plynutie uvedenej doby sa prerušuje alebo pozastavuje, ak nastane všeobecný dôvod na prerušenie alebo pozastavenie plynutia premlčania.“

12

Žalobkyňa vo veci samej, Nelson Antunes da Cunha, uzavrela 8. apríla a 7. júla 1993 zmluvy o úvere so spoločnosťou Caixa de Crédito Agrícola Mútuo – Coimbra (CCAM Coimbra), týkajúce sa poskytnutia úverov na obnovu poľnohospodárstva a živočíšnej výroby.

13

Decreto‑lei n.o 146/94 (zákonný dekrét č. 146/94) z 24. mája 1994 (Diário da República, séria I‑A, č. 120 z 24. mája 1994) vytvoril režim poskytovania úverov určených jednak na podporu oddlženia podnikov v odvetví intenzívnej živočíšnej výroby a jednak na ozdravenie chovu ošípaných. V rozpore s tým, čo vyžadoval článok 88 ods. 3 ES, Portugalská republika neoznámila túto schému pomoci Komisii.

14

V rámci týchto zmlúv o úvere právny predchodca inštitútu IFAP v súlade s ustanoveniami zákonného dekrétu č. 146/94 uskutočnil od roku 1994 do roku 1996 platby v prospech spoločnosti Nelson Antunes da Cunha z dôvodu zvýhodnenia úrokových sadzieb, a to v celkovej výške 7526,90 eura (4189,90 eura bolo zaplatených 12. júla 1994, potom 2513,94 eura 12. júla 1995 a napokon 823,06 eura 30. apríla 1996, ďalej len „sporná pomoc“).

15

Komisia prijala 25. novembra 1999 rozhodnutie 2000/200/ES o schéme pomoci zavedenej Portugalskom na oddlženie podnikov v odvetví intenzívnej živočíšnej výroby a na ozdravenie chovu ošípaných (Ú. v. ES L 66, 2000, s. 20, ďalej len „rozhodnutie Komisie z 25. novembra 1999“).

16

Z výroku tohto rozhodnutia určeného Portugalskej republike v podstate vyplýva, že režim poskytovania úverov zavedený zákonným dekrétom č. 146/94 je schémou pomoci, ktorá je nezlučiteľná so spoločným trhom. Ďalej z neho vyplýva, že Portugalská republika je povinná zrušiť túto schému pomoci a prijať všetky nevyhnutné opatrenia na vymáhanie protiprávne poskytnutej pomoci od jej príjemcov. Spresnilo sa, že vymáhanie sa má uskutočniť v súlade s postupmi vnútroštátneho práva a že sumy, ktoré sa majú vymáhať, sa úročia odo dňa, keď boli poskytnuté príjemcom, až do ich skutočného vrátenia. Bolo tiež uvedené, že Portugalská republika má informovať Komisiu v lehote dvoch mesiacov odo dňa oznámenia uvedeného rozhodnutia o opatreniach, ktoré prijala na dosiahnutie súladu s týmto rozhodnutím.

17

Dňa 23. júla 2002 právny predchodca inštitútu IFAP zaslal spoločnosti Nelson Antunes da Cunha list, v ktorom od nej žiadal vrátenie spornej pomoci. Táto spoločnosť na list nereagovala.

18

Dňa 12. augusta 2009 zaslal IFAP tejto spoločnosti nový list, ktorý jej bol doručený 13. augusta 2009 a ktorým ju žiadal o vrátenie spornej pomoci v lehote desiatich pracovných dní odo dňa doručenia uvedeného listu.

19

Dňa 7. júla 2013 začal Serviço de Finanças de Cantanhede (Daňový úrad Cantanhede, Portugalsko) daňové exekučné konanie proti spoločnosti Nelson Antunes da Cunha s cieľom vymáhať pohľadávku inštitútu IFAP vo výške 7526,90 eura z titulu spornej pomoci spolu s úrokmi z omeškania vo výške 7426,66 eura.

20

Nelson Antunes da Cunha podala proti tomuto konaniu námietku na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, teda Tribunal Administrativo e Fiscal de Coimbra (Správny a daňový súd Coimbra, Portugalsko). Na jednej strane tvrdí, že podľa článku 40 zákonného dekrétu č. 155/92 povinnosť vrátiť prijaté platby zanikne po uplynutí piatich rokov od ich prijatia, v dôsledku čoho je povinnosť vrátiť spornú pomoc premlčaná. Pokiaľ ide na druhej strane o úroky z omeškania, tvrdí, že vzhľadom na to, že odo dňa splatnosti záväzku, s ktorým sú spojené, uplynulo viac než päť rokov, tieto úroky sú podľa článku 310 písm. d) Občianskeho zákonníka takisto premlčané.

21

Vnútroštátny súd poznamenáva, že vnútroštátna právna úprava nestanovuje osobitnú premlčaciu dobu pre splnenie príkazu na vrátenie protiprávnej pomoci a že v dôsledku toho vnútroštátne súdy vyššej inštancie rozhodli, že pohľadávky inštitútu IFAP zodpovedajúce vymáhaniu peňažnej pomoci poskytnutej zo strany portugalského štátu, ktorá sa podľa rozhodnutia Komisie považuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, podliehajú všeobecnej premlčacej dobe 20 rokov stanovenej v článku 309 Občianskeho zákonníka.

22

Vnútroštátny súd dodáva, že pokiaľ ide o úroky spojené s pomocou v pravom zmysle slova, vnútroštátne súdy vyššej inštancie sa domnievajú, že nemožno len tak dospieť k záveru, že na takéto úroky sa vzťahuje premlčacia doba 20 rokov stanovená v článku 309 Občianskeho zákonníka. Podľa týchto súdov sa totiž podľa článku 310 písm. d) Občianskeho zákonníka zmluvné alebo zákonné úroky, aj keď neboli vyčíslené, premlčujú po uplynutí piatich rokov, čo je doba, ktorá v súlade s pravidlom podľa článku 306 toho istého zákonníka začína plynúť od splatnosti záväzku.

23

Vzhľadom jednak na ustálenú judikatúru Súdneho dvora v oblasti štátnej pomoci, podľa ktorej uplatnenie vnútroštátnych postupov nesmie brániť obnoveniu účinnej hospodárskej súťaže zamedzením okamžitého a účinného výkonu rozhodnutia Komisie o vymáhaní, a jednak na úmysel normotvorcu Únie, ktorý vyplýva z odôvodnenia 26 nariadenia 2015/1589, sa vnútroštátny súd pýta, či sa desaťročná premlčacia doba stanovená v článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 uplatňuje jedine vo vzťahoch medzi Európskou úniou a členským štátom, ktorý poskytol pomoc, alebo sa uplatňuje aj vo vzťahoch medzi týmto štátom a príjemcom protiprávnej pomoci.

24

Tento súd sa tiež pýta, či článok 16 ods. 2 nariadenia 2015/1589, podľa ktorého sa pomoc má vymáhať spolu s úrokmi, ako aj zásada efektivity bránia uplatniť na vymáhanie úrokov z takejto štátnej pomoci päťročnú premlčaciu dobu stanovenú v článku 310 písm. d) Občianskeho zákonníka.

25

Podľa názoru uvedeného súdu vzhľadom na to, že úroky splatné za obdobie viac než päť rokov pred vydaním aktu prerušujúceho plynutie premlčacej doby, uvedeného v článku 323 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa považujú za premlčané, pohľadávka týkajúca sa úrokov zo štátnej pomoci by sa mohla premlčať ešte skôr, než sa premlčí samotné právo Komisie požadovať vymáhanie tejto pomoci.

26

Vnútroštátny súd v odpovedi na žiadosť o vysvetlenie, ktorú mu zaslal Súdny dvor na základe článku 101 svojho rokovacieho poriadku, spresnil, že pokiaľ ide o situáciu dotknutú vo veci samej, vzhľadom na to, že plynutie päťročnej premlčacej doby bolo prerušené až doporučeným listom z 26. júla 2013, boli premlčané všetky úroky splatné pred 26. júnom 2008.

27

Dodal, že z hľadiska vnútroštátneho práva nemožno považovať plynutie päťročnej premlčacej doby, stanovenej v článku 310 písm. d) Občianskeho zákonníka, za prerušené akýmkoľvek listom Komisie zaslaným portugalským orgánom alebo zaslaným týmito orgánmi príjemcovi pomoci, keďže takýto list nemá povahu predvolania alebo oznámenia súdneho aktu v zmysle článku 323 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

28

Za týchto okolností Tribunal Administrativo e Fiscal de Coimbra (Správny a finančný súd Coimbra, Portugalsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 vykladať v tom zmysle, že desaťročná premlčacia doba, ktorú upravuje toto ustanovenie v súvislosti s výkonom právomocí Komisie v oblasti vymáhania pomoci, sa uplatňuje jedine vo vzťahoch medzi Komisiou a členským štátom, ktorému je určené rozhodnutie o vymáhaní pomoci vydané touto inštitúciou, alebo v tom zmysle, že sa uplatňuje aj vo vzťahoch medzi týmto štátom a príjemcom pomoci považovanej za nezlučiteľnú s vnútorným trhom.

30

Článok 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589, ktorý stanovuje desaťročnú premlčaciu dobu, sa týka výlučne právomoci Komisie v oblasti vymáhania pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2019, Fallimento Traghetti del Mediterraneo, C‑387/17, EU:C:2019:51, bod 52).

31

Túto dobu teda nemožno uplatniť na konanie o vymáhaní protiprávnej pomoci príslušnými vnútroštátnymi orgánmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, body 108 a 109).

32

Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že vzhľadom na to, že nariadenie 2015/1589 obsahuje pravidlá procesnej povahy, ktoré sa uplatňujú na všetky správne konania v oblasti štátnej pomoci prebiehajúce pred Komisiou, toto nariadenie kodifikuje a podporuje prax Komisie v oblasti skúmania štátnej pomoci a neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa právomocí a povinností vnútroštátnych súdov, ktoré sa naďalej riadia ustanoveniami Zmluvy, ako ich vykladá Súdny dvor (pozri analogicky rozsudky z 23. januára 2019, Fallimento Traghetti del Mediterraneo, C‑387/17, EU:C:2019:51, bod 66, a z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 110). Tieto posúdenia platia tiež na právomoci a povinnosti vnútroštátnych správnych orgánov (rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 111).

33

Vzhľadom na uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 sa má vykladať v tom zmysle, že desaťročná premlčacia doba, ktorú upravuje toto ustanovenie v súvislosti s výkonom právomocí Komisie v oblasti vymáhania pomoci, sa uplatňuje jedine vo vzťahoch medzi Komisiou a členským štátom, ktorému je určené rozhodnutie o vymáhaní pomoci vydané touto inštitúciou.

34

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku netreba odpovedať na druhú a tretiu otázku.

35

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 16 ods. 2 nariadenia 2015/1589, podľa ktorého sa má pomoc vymáhať spolu s úrokmi, ako aj zásada efektivity uvedená v odseku 3 toho istého článku majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa na vymáhanie týchto úrokov uplatnila vnútroštátna premlčacia doba, ktorá je kratšia než desaťročná premlčacia doba stanovená v článku 17 ods. 1 tohto nariadenia.

36

IFAP a portugalská vláda spochybňujú výklad vnútroštátneho súdu, podľa ktorého sa päťročná premlčacia doba stanovená v článku 310 písm. d) Občianskeho zákonníka môže uplatniť na vymáhanie úrokov z pomoci, ktorá sa má vrátiť, a môže zamedziť vymáhaniu týchto úrokov.

37

IFAP sa domnieva, že v prejednávanej veci mohla uplatniť svoj nárok z pohľadávky voči spoločnosti Nelson Antunes da Cunha až po skončení správneho konania začatého s cieľom vymáhať pomoc, teda až po 23. júli 2002 ako dátume listu uvedeného v bode 17 tohto rozsudku. V dôsledku toho sa domnieva, že právo na vrátenie úrokov zo spornej pomoci sa nepremlčalo. Pokiaľ ide o portugalskú vládu, tvrdí, že vzhľadom na to, že portugalské právo nestanovuje osobitnú premlčaciu dobu pre vymáhanie neoprávnene získanej štátnej pomoci, je premlčacou dobou uplatňujúcou sa tak na vymáhanie pomoci v pravom zmysle slova, ako aj na úroky z omeškania z tejto pomoci všeobecná vnútroštátna premlčacia doba 20 rokov.

38

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že Súdny dvor, na ktorý sa vnútroštátny súd obrátil s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, sa musí pridŕžať výkladu vnútroštátneho práva, ktorý mu bol predložený týmto vnútroštátnym súdom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2017, Online Games a i., C‑685/15, EU:C:2017:452, bod 45 a citovanú judikatúru). Bez ohľadu na kritiku zo strany účastníkov konania vo veci samej a dotknutých osôb, smerujúcu proti výkladu vnútroštátneho práva, ktorý zastáva vnútroštátny súd, musí byť posúdenie tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania uskutočnené vzhľadom na výklad tohto práva, ktorý poskytol tento vnútroštátny súd (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júna 2016, New Valmar, C‑15/15, EU:C:2016:464, bod 25).

39

Je nesporné, že Portugalská republika bola povinná vymáhať pomoc uvedenú v rozhodnutí Komisie z 25. novembra 1999 spolu s úrokmi v súlade s výrokom tohto rozhodnutia a článkom 16 ods. 2 nariadenia 2015/1589.

40

Podľa článku 16 ods. 3 tohto nariadenia sa vymáhanie takejto pomoci uskutoční v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ umožňujú okamžité a účinné vykonanie rozhodnutia Komisie.

41

Hoci sa totiž vnútroštátne pravidlá premlčania v zásade uplatňujú na vymáhanie protiprávne poskytnutej pomoci, tieto pravidlá sa musia uplatňovať takým spôsobom, aby vymáhanie vyžadované právom Únie nebolo prakticky nemožné a aby sa v plnom rozsahu zohľadnil záujem Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júna 2003, Komisia/Španielsko, C‑404/00, EU:C:2003:373, bod 51 a citovanú judikatúru).

42

Rovnako je potrebné pripomenúť, že hlavným cieľom vrátenia protiprávne poskytnutej štátnej pomoci je odstrániť narušenie hospodárskej súťaže, ktoré bolo spôsobené konkurenčnou výhodou plynúcou z protiprávnej pomoci (rozsudok zo 7. marca 2018, SNCF Mobilités/Komisia, C‑127/16 P, EU:C:2018:165, bod 104 a citovaná judikatúra). Obnovenie stavu, ktorý existoval pred poskytnutím protiprávnej pomoci alebo pomoci, ktorá ja nezlučiteľná s vnútorným trhom, predstavuje požiadavku, ktorá je nevyhnutná na zachovanie potrebného účinku ustanovení Zmlúv týkajúcich sa štátnej pomoci (rozsudok z 19. decembra 2019, Arriva Italia a i., C‑385/18, EU:C:2019:1121, bod 85 a citovaná judikatúra).

43

Povinnosť vymáhania je splnená iba vtedy, ak dotknutý členský štát skutočne vymáhal sumu nezlučiteľnej pomoci spolu s úrokmi (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. februára 2008, CELF a ministre de la Culture et de la Communication, C‑199/06, EU:C:2008:79, bod 54, ako aj z 3. septembra 2015, A2A, C‑89/14, EU:C:2015:537, bod 42).

44

Treba tiež pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že premlčacie doby vo všeobecnosti plnia funkciu zabezpečenia právnej istoty (rozsudok 23. januára 2019, Fallimento Traghetti del Mediterraneo, C‑387/17, EU:C:2019:51, bod 71 a citovaná judikatúra).

45

Hoci je však potrebné dbať na dodržiavanie požiadaviek právnej istoty, dodržiavanie týchto požiadaviek treba tiež vyvážiť verejným záujmom, ktorého cieľom je zabrániť tomu, aby fungovanie trhu nebolo narušené štátnou pomocou, ktorá je škodlivá pre hospodársku súťaž, čo podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyžaduje, aby došlo k uvedeniu do predošlého stavu vrátením protiprávnej pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. januára 1997, Španielsko/Komisia, C‑169/95, EU:C:1997:10, bod 47 a citovanú judikatúru).

46

Treba tiež pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry vzhľadom na kogentnú povahu kontroly štátnej pomoci vykonávanej Komisiou na základe článku 108 ZFEÚ jednak podniky prijímajúce pomoc môžu mať legitímnu dôveru v oprávnenosť pomoci v zásade len vtedy, ak sa poskytla v súlade s postupom stanoveným v tomto článku, a jednak starostlivý hospodársky subjekt musí byť za normálnych okolností schopný ubezpečiť sa, že uvedený postup bol dodržaný. Konkrétne, ak sa pomoc poskytla bez predchádzajúceho oznámenia Komisii, na základe čoho je podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ protiprávna, príjemca pomoci nemôže mať v tomto prípade legitímnu dôveru v zákonnosť jej poskytnutia (rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 98 a citovaná judikatúra). Ako uviedol generálny advokát v bode 67 svojich návrhov, platí to tak v prípade individuálnej pomoci, ako aj v prípade pomoci poskytnutej na základe schémy pomoci.

47

Z vysvetlení poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že vo veci samej bolo plynutie päťročnej premlčacej doby, ktorá sa uplatňuje na úroky zo spornej pomoci a ktorá je stanovená v článku 310 písm. d) Občianskeho zákonníka, prerušené až 26. júla 2013 a že podľa tohto ustanovenia sú premlčané všetky úroky splatné za obdobie pred 26. júnom 2008. Z toho teda vyplýva, že uplatnenie tejto premlčacej doby by bránilo vráteniu časti úrokov zo spornej pomoci, a preto aj úplnému vráteniu tejto pomoci.

48

Vnútroštátny súd navyše uviedol, že vzhľadom na to, že úroky splatné za obdobie viac než päť rokov pred vydaním aktu prerušujúceho plynutie premlčacej doby sa považujú za premlčané, pohľadávka týkajúca sa úrokov zo štátnej pomoci by sa mohla premlčať ešte skôr, než sa premlčí samotné právo Komisie požadovať vymáhanie tejto pomoci. Na pojednávaní pred Súdnym dvorom Komisia tiež zdôraznila, že uplatnenie takejto vnútroštátnej premlčacej doby by v prejednávanej veci viedlo k premlčaniu časti úrokov z prvej platby spornej pomoci, keďže medzi touto prvou platbou uskutočnenou v roku 1994 a rozhodnutím Komisie z 25. novembra 1999 uplynulo viac než päť rokov.

49

Pokiaľ ide v prvom rade o premlčanie časti úrokov zo spornej pomoci, týkajúcej sa obdobia pred prijatím rozhodnutia Komisie z 25. novembra 1999, treba uviesť, že ak by došlo k takémuto premlčaniu, znemožnilo by to úplné vymoženie požadované právom Únie.

50

Ako uviedol generálny advokát v bode 59 svojich návrhov, Komisia môže kedykoľvek počas desiatich rokov uvedených v článku 17 ods. 1 nariadenia 2015/1589 požiadať o vymáhanie protiprávnej pomoci, a to napriek prípadnému uplynutiu premlčacej doby uplatnenej vo vnútroštátnom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca 2019, Eesti Pagar, C‑349/17, EU:C:2019:172, bod 114).

51

Okrem toho, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 46 tohto rozsudku, Nelson Antunes da Cunha sa v prejednávanej veci nemôže platne odvolávať na legitímnu dôveru v zákonnosť spornej pomoci, keďže táto pomoc bola poskytnutá Portugalskou republikou bez predchádzajúceho oznámenia Komisii.

52

Vnútroštátny súd teda nesmie na vymáhanie pomoci, ktorá sa musí vrátiť, uplatniť vnútroštátnu premlčaciu dobu, ktorá uplynula ešte pred prijatím rozhodnutia Komisie o vymáhaní.

53

Pokiaľ ide v druhom rade o premlčanie časti úrokov zo spornej pomoci, týkajúcej sa obdobia po prijatí rozhodnutia Komisie z 25. novembra 1999, treba uviesť, že v súlade s článkom 16 ods. 3 nariadenia 2015/1589 sa rozhodnutie Komisie o vymáhaní musí vykonať okamžite.

54

Z písomných pripomienok inštitútu IFAP pritom vyplýva, že na to, aby sa vyhovelo tomuto rozhodnutiu, jeho právny predchodca zaslal spoločnosti Nelson Antunes da Cunha list 23. júla 2002, teda takmer tri roky po prijatí uvedeného rozhodnutia, v ktorom ju vyzval na vrátenie sumy 7526,90 eura zvýšenej o príslušné úroky. Keďže Nelson Antunes da Cunha nevyhovela tejto výzve, IFAP jej zaslal 12. augusta 2009, teda približne desať rokov po prijatí toho istého rozhodnutia, nový list, v ktorom žiadal vrátenie spornej pomoci. Po niekoľkých výmenách korešpondencie medzi spoločnosťou Nelson Antunes da Cunha a inštitútom IFAP sa napokon 26. júla 2013 začalo konanie na vymoženie tejto pohľadávky, ktorým sa prerušilo plynutie premlčacej doby.

55

Premlčanie časti úrokov zo spornej pomoci, týkajúcej sa obdobia po prijatí rozhodnutia Komisie z 25. novembra 1999, teda vyplýva hlavne zo skutočnosti, že IFAP a jeho právny predchodca boli v omeškaní s výkonom tohto rozhodnutia, pričom medzi prijatím tohto rozhodnutia a prerušením plynutia premlčacej doby uplynulo takmer štrnásť rokov, ako zdôraznila Komisia na pojednávaní pred Súdnym dvorom.

56

Pripustiť premlčanie úrokov z protiprávnej pomoci z dôvodu, že vnútroštátne orgány boli v omeškaní s postupom na vyhovenie rozhodnutiu Komisie o vymáhaní z 25. novembra 1999, by však prakticky znemožnilo úplné vymoženie tejto pomoci, pričom právna úprava Únie týkajúca sa súkromných štátnych pomocí by stratila všetok potrebný účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, C‑24/95, EU:C:1997:163, bod 37).

57

Pokiaľ ide okrem toho o štátnu pomoc vyhlásenú Komisiou za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, úloha vnútroštátnych orgánov sa obmedzuje na vykonanie akéhokoľvek rozhodnutia Komisie. Tieto orgány teda nedisponujú žiadnou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o vymáhanie tejto pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, C‑24/95, EU:C:1997:163, bod 34).

58

Vzhľadom na chýbajúcu diskrečnú právomoc vnútroštátneho orgánu tak príjemca individuálne poskytnutej protiprávnej pomoci v prípade, že Komisia prijala rozhodnutie vyhlasujúce túto pomoc za nezlučiteľnú s vnútorným trhom a vyžadujúcu jej vymáhanie, už viac nie je v neistote (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, C‑24/95, EU:C:1997:163, bod 36). Ako uviedol generálny advokát v bodoch 77 a 78 svojich návrhov, toto posúdenie platí rovnako aj pre pomoc poskytnutú na základe schémy pomoci.

59

V prejednávanej veci teda nemožno situáciu spoločnosti Nelson Antunes da Cunha prirovnávať k situácii, keď hospodársky subjekt nevie, či príslušný správny orgán prijme rozhodnutie, v ktorej si zásada právnej istoty vyžaduje, aby sa táto neistota skončila uplynutím určitého času (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. marca 1997, Alcan Deutschland, C‑24/95, EU:C:1997:163, bod 35).

60

Za týchto okolností by zásada právnej istoty, ktorej zabezpečenie je cieľom premlčacej doby, nemala byť prekážkou vymáhania pomoci vyhlásenej za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, ako zdôraznil generálny advokát v bode 81 svojich návrhov.

61

Vzhľadom na uvedené úvahy treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 16 ods. 2 nariadenia 2015/1589, podľa ktorého sa má pomoc vymáhať spolu s úrokmi, ako aj zásada efektivity uvedená v odseku 3 toho istého článku sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa na vymáhanie pomoci uplatnila vnútroštátna premlčacia doba, ak táto doba uplynula ešte pred tým, než Komisia prijala rozhodnutie vyhlasujúce túto pomoc za protiprávnu a nariaďujúce jej vymáhanie, alebo ak táto premlčacia doba uplynula hlavne z dôvodu omeškania vnútroštátnych orgánov s výkonom tohto rozhodnutia.

62

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: