1

Spoločnosť Mowi ASA, predtým Marine Harvest ASA, sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 26. októbra 2017, Marine Harvest/Komisia (T‑704/14, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2017:753), ktorým tento súd zamietol jej žalobu o neplatnosť rozhodnutia Európskej komisie C(2014) 5089 final z 23. júla 2014 o uložení pokuty za uskutočnenie koncentrácie v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia (ES) č. 139/2004 [(vec M.7184 – Marine Harvest/Morpol) (proc. článok 14 ods. 2)] (ďalej len „sporné rozhodnutie“) a subsidiárne na zrušenie alebo zníženie pokút uložených odvolateľke.

2

Odôvodnenia 5, 6, 8, 20 a 34 nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Nariadenie ES o fúziách) (Ú. v. EÚ L 24, 2004, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40) stanovujú:

…

…

…

3

Článok 1 tohto nariadenia s názvom „Pôsobnosť“ v odseku 1 stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 4 ods. 5 a článok 22, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky koncentrácie s významom pre celé spoločenstvo podľa tohto článku.“

4

Článok 3 uvedeného nariadenia s názvom „Definícia koncentrácie“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Za vznik koncentrácie sa považuje, ak je trvalá zmena kontroly spôsobená:

2.   Kontrola pozostáva z práv, zmlúv alebo akýchkoľvek iných prostriedkov, ktoré samostatne alebo spoločne a vzhľadom na príslušné skutočnosti alebo právne predpisy dávajú možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv nad podnikom predovšetkým prostredníctvom:

5

Článok 4 toho istého nariadenia, nazvaný „Predbežné oznamovanie koncentrácií a postúpenie pred oznámením na žiadosť oznamujúcich osôb“, v odseku 1 stanovuje:

„Koncentrácie s významom pre celé spoločenstvo definované v tomto nariadení sa oznámia Komisii pred ich uskutočnením a po uzatvorení zmluvy, uskutočnení verejnej ponuky alebo nadobudnutí kontrolného podielu.

Oznámenie je možné podať aj keď účastníci koncentrácie vyjadria voči Komisii svoju skutočnú vôľu uzatvoriť zmluvu, alebo v prípade verejnej ponuky, ak verejne oznámia svoj úmysel uskutočniť takúto ponuku, pokiaľ bude výsledkom takejto zmluvy alebo ponuky koncentrácia s významom pre celé spoločenstvo.

Na účely tohto nariadenia znamená výraz ‚oznámená koncentrácia‘ aj zamýšľané koncentrácie oznámené podľa druhého pododseku. Na účely odsekov 4 a 5 tohto článku výraz ‚koncentrácia‘ znamená aj zamýšľanú koncentráciu v zmysle druhého pododseku.“

6

Článok 7 nariadenia č. 139/2004 s názvom „Pozastavenie koncentrácií“ v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Koncentrácia s významom pre celé spoločenstvo podľa článku 1, alebo ktorú bude posudzovať Komisia podľa článku 4 ods. 5, sa nevykoná pred jej oznámením alebo kým nie je vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom rozhodnutím podľa článku 6 ods. 1 písm. b), článku 8 ods. 1 alebo článku 8 ods. 2, alebo na základe predpokladu podľa článku 10 ods. 6.

2.   Odsek 1 nie je prekážkou vykonania verejnej ponuky alebo viacerých transakcií s cennými papiermi vrátane cenných papierov prevoditeľných na iné cenné papiere obchodovateľné na trhu, akým je napríklad burza cenných papierov, ktorými sa získava kontrola v zmysle článku 3 od rôznych predávajúcich, ak:

7

Podľa ustanovenia článku 14 ods. 2 až 4 tohto nariadenia:

„2.   Komisia môže rozhodnutím uložiť osobám uvedeným v článku 3 ods. 1 písm. b) alebo účastníkom koncentrácie pokuty až do výšky 10 % celkového obratu podniku v zmysle článku 5, ak úmyselne alebo z nedbalosti:

3.   Pri určovaní výšky pokuty sa zohľadňuje povaha, závažnosť a trvanie porušenia.

4.   Rozhodnutia prijaté podľa odsekov 1, 2 a 3 nemajú trestnoprávnu povahu.“

8

Okolnosti predchádzajúce sporu sú zhrnuté v bodoch 1 až 37 napadnutého rozsudku takto:

9

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. októbra 2014 podala odvolateľka žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia sporného rozhodnutia a subsidiárne zrušenia alebo zníženia pokút uložených Komisiou.

10

Na podporu svojej žaloby uviedla päť žalobných dôvodov, z ktorých len prvý a tretí majú význam pre toto odvolanie. Prvý žalobný dôvod bol založený na „zjavne nesprávnom právnom a skutkovom posúdení“ v rozsahu, v akom bola v spornom rozhodnutí zamietnutá uplatniteľnosť článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004. Tretí žalobný dôvod bol založený na porušení všeobecnej zásady ne bis in idem.

11

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v celom rozsahu.

12

Odvolateľka svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

13

Komisia navrhuje odvolanie zamietnuť a uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania.

14

Na podporu svojho odvolania uvádza odvolateľka dva odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Všeobecný súd porušil článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004. Druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení spočívajúcom v tom, že Všeobecný súd porušil zásadu ne bis in idem, zásadu započítania a zásadu, ktorou sa riadi súbeh porušení.

15

Na pojednávaní pred Súdnym dvorom odvolateľka uviedla nový odvolací dôvod založený na nezákonnosti článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004.

16

Prvý odvolací dôvod sa delí na päť častí.

17

V prvej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď v bodoch 70, 150 a 151, ako aj v bode 230 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil pojem „jediná koncentrácia“ v zmysle odôvodnenia 20 nariadenia č. 139/2004.

18

Podľa jej názoru Všeobecný súd tým, že v bodoch 70 a 230 napadnutého rozsudku rozhodol, že nie je potrebné preskúmať tvrdenia odvolateľky týkajúce sa existencie podmienenosti kúpy z decembra 2012 a dotknutej verejnej ponuky, porušil relevantné kritérium na určenie, či možno viaceré transakcie považovať za jedinú koncentráciu, pričom toto kritérium podľa nej spočíva v tom, či sú tieto transakcie vzájomne podmienené, a nie v tom, v akom okamihu sa uskutočnila transakcia, ktorou došlo k získaniu kontroly.

19

V tejto súvislosti odvolateľka v prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, a to osobitne v bodoch 150 a 151 napadnutého rozsudku, keď vychádzal z toho, že odôvodnenie 20 nariadenia č. 139/2004 nepredstavuje vhodný základ pre výklad pojmu „jediná koncentrácia“. Podľa nej pritom toto odôvodnenie jasne vyjadruje zámer normotvorcu považovať za „jedinú koncentráciu“ všetky „úzko súvisiace transakcie, ktoré sú [vzájomne podmienené]“.

20

Konštatovanie Všeobecného súdu v bode 150 napadnutého rozsudku, podľa ktorého je uvedené odôvodnenie 20 len „veľmi krátka veta“ a nepredstavuje právne záväzné právne pravidlo, podľa jej názoru neumožnilo Všeobecnému súdu vyvrátiť výklad pojmu „jediná koncentrácia“, ktorý zastáva odvolateľka. Odvolateľka sa totiž domnieva, že Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že to isté odôvodnenie bolo vyjadrené v záväznej právnej norme, konkrétne v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004, ktorý odkazuje na verejné ponuky a na sériu viacerých transakcií s cennými papiermi. Okrem toho podľa nej Všeobecný súd pri zamietnutí tohto výkladu v bodoch 106 až 109 napadnutého rozsudku vychádzal z konsolidovaného oznámenia Komisie o právomoci podľa nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. EÚ C 95, 2008, s. 1), ktoré podľa judikatúry Súdneho dvora predstavuje súbor nezáväzných usmernení. Ďalej podľa nej Všeobecný súd v bode 151 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil to isté odôvodnenie 20, keď uviedol, že ak by sa mal prijať rovnaký výklad, všetky transakcie „ktoré sú navzájom podmienené“, by sa museli považovať za jedinú koncentráciu, hoci by aj neviedli k získaniu kontroly.

21

V druhom rade sa odvolateľka domnieva, že kúpa z decembra 2012 a dotknutá verejná ponuka boli vzájomne podmienené a v dôsledku toho predstavovali jedinú koncentráciu.

22

Tvrdí jednak, že v prejednávanej veci vyplýva požiadavka zakladajúca vzájomnú podmienenosť medzi touto verejnou ponukou a kúpou z decembra 2012 z nórskeho zákona o obchodovaní s cennými papiermi, čo podľa nej predstavuje najvyššiu možnú mieru podmienenosti. Táto požiadavka podľa nej osobitne vyplýva z nórskych právnych predpisov, ktorými sa vykonáva smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES z 21. apríla 2004 o ponukách na prevzatie (Ú. v. EÚ L 142, 2004, s. 12; Mim. vyd. 17/002, s. 20). Všeobecný súd pritom túto okolnosť nespochybnil.

23

Okrem toho podľa nej existenciu vzájomnej podmienenosti medzi verejnou ponukou a kúpou z decembra 2012 potvrdzuje aj konsolidované oznámenie uvedené v bode 20 tohto rozsudku, podľa ktorého môžu byť dve alebo viaceré transakcie právne alebo fakticky prepojené. V prejednávanej veci boli podľa nej kúpa z decembra 2012 a dotknutá verejná ponuka vzájomne podmienené z právneho hľadiska, keďže povinnosť uskutočniť túto verejnú ponuku vznikla v dôsledku uskutočnenia kúpy z decembra 2012 a je touto kúpou podmienená. Tieto dve transakcie boli podľa odvolateľky zároveň vzájomne podmienené aj skutkovo, keďže v súlade s bodom 43 tohto oznámenia z hľadiska ekonomického posúdenia „každá z [transakcií] nevyhnutne závisí od výsledku ostatných“. Tieto dve transakcie boli plánované a dohodnuté súčasne a vykonané na účely uskutočnenia rovnakého hospodárskeho cieľa, ktorým je nadobudnutie všetkých akcií spoločnosti Morpol, ktoré sú v obehu.

24

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil dôvod existencie výnimky uvedenej v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004.

25

Odvolateľka v prvom rade tvrdí, že formalistický prístup, ktorý si zvolil Všeobecný súd, je nevhodný na účely výkladu cieľa sledovaného touto výnimkou, ktorý si vyžaduje analýzu jej politického cieľa. Všeobecný súd podľa nej prijal reštriktívny prístup, keď v bodoch 174 až 189 napadnutého rozsudku odmietol relevantnosť zelenej knihy Rady o revízii nariadenia (EHS) č. 404/89 (KOM/2001/0745 v konečnom znení, ďalej len „Zelená kniha“), ktorá vyzvala na rozšírenie pôsobnosti uvedenej výnimky s cieľom uľahčiť akvizície. Navyše bod 189 napadnutého rozsudku sa podľa jej názoru zakladá na formalistickom rozlišovaní medzi štruktúrami transakcií a nesprávne odmieta uplatnenie článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 na štruktúru transakcií, ak mohlo k získaniu kontroly dôjsť pred vyhlásením verejnej ponuky.

26

V druhom rade politický cieľ výnimky stanovenej v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 spočíva podľa odvolateľky v uľahčení verejných ponúk a zdĺhavých prevzatí pri dodržaní prísnych podmienok, ktorých cieľom je vyhnúť sa zmenám štruktúry trhu predtým, ako Komisia prijme rozhodnutie o oznámenej koncentrácii. Kupujúci tak v zásade podľa nej môže nadobudnúť akcie cieľovej spoločnosti, ale nemôže ich skutočne využiť predtým, ako Komisia povolí túto koncentráciu, čo tejto inštitúcii nebráni vo výkone jej právomoci kontroly koncentrácií.

27

Podľa jej názoru nie je dôvodné odmietnuť uplatnenie výnimky stanovenej v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 na osobitnú štruktúru transakcií, ak mohlo k získaniu kontroly dôjsť pred vyhlásením verejnej ponuky. V bode 134 Zelenej knihy Komisia podľa nej uznala, že na nadobudnutie spoločnosti kótovanej na burze by sa mala vzťahovať výnimka stanovená v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 z dôvodu, že „v týchto typoch scenárov obvykle nebude praktické a prirodzené domnievať sa, že ku koncentrácii dôjde pri odkúpení akcie alebo balíka akcií, ktoré kupujúcemu poskytujú (faktickú) kontrolu nad cieľovým podnikom“. Hoci sa toto tvrdenie týkalo zdĺhavých prevzatí, podľa nej rovnako platí aj pre verejné ponuky.

28

Všeobecný súd teda podľa nej tým, že dospel k záveru, že toto ustanovenie sa neuplatňuje na štruktúru transakcií, v rámci ktorej mohlo k získaniu kontroly dôjsť pred vyhlásením verejnej ponuky, vykonal formalistické rozlišovanie medzi štruktúrami transakcií, čím vyvolal neistotu, pokiaľ ide o transakcie, na ktoré sa vzťahuje uvedená výnimka, a vystavil nadobúdateľov značným praktickým a finančným rizikám.

29

Po tretie odvolateľka odkazuje na rozhodnutie Komisie z 20. januára 2005 (vec Orkla/Elkem – COMP/M.3709), ktoré sa podľa nej týkalo situácie podobnej situácii v prejednávanej veci, v ktorom táto inštitúcia najmä pripustila, že nadobúdateľ podielu, ktorý zakladá povinnosť uskutočniť verejnú ponuku, sa vystavuje vážnym finančným rizikám, kým Komisia neschváli toto nadobudnutie.

30

Vo štvrtom rade odvolateľka tvrdí, že výklad článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 v tom zmysle, že sa uplatňuje na všetky verejné ponuky, by uľahčil ciele kontroly koncentrácií tým, že by Komisii umožnil zohľadniť konečnú mieru nadobudnutého podielu a rôzne účinky posudzovanej transakcie.

31

V piatom rade odvolateľka tvrdí, že v prejednávanej veci konala v súlade s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004, keď koncentráciu oznámila bezodkladne, teda tri dni po uskutočnení kúpy z decembra 2012, a zdržala sa výkonu hlasovacích práv spojených s nadobudnutými akciami, čo Všeobecný súd nespochybnil.

32

Komisia spochybňuje tvrdenia odvolateľky a domnieva sa, že prvý odvolací dôvod nie je dôvodný.

33

Svojím prvým odvolacím dôvodom, ktorého obe časti je potrebné preskúmať spoločne, odvolateľka v podstate spochybňuje výklad článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004, ktorý uskutočnil Všeobecný súd a ktorý ho viedol k zamietnutiu jej prvého žalobného dôvodu smerujúceho k zrušeniu.

34

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 stanovuje, že za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené v tomto ustanovení, odsek 1 tohto článku nie je prekážkou vykonania verejnej ponuky alebo transakcií, pri ktorých prostredníctvom série viacerých transakcií s cennými papiermi dôjde k získaniu kontroly od rôznych predávajúcich.

35

Je potrebné konštatovať, že Všeobecný v bodoch 68 až 83 napadnutého rozsudku preskúmal uplatniteľnosť článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 na situáciu, o ktorú ide v prejednávanej veci, len pokiaľ ide o kúpu z decembra 2012.

36

V bodoch 69 a 70 napadnutého rozsudku pritom jednak uviedol, že porušenie článku 7 ods. 1 a článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 konštatované Komisiou vyplýva zo samotnej kúpy z decembra 2012, to znamená z transakcie, ktorou odvolateľka získala kontrolu nad spoločnosťou Morpol. Keďže k tejto transakcii došlo pred predmetnou verejnou ponukou, dospel k záveru, že článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 je irelevantný z dôvodu, že toto ustanovenie sa týka verejných ponúk.

37

Okrem toho Všeobecný súd tiež vylúčil uplatniteľnosť článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 v rozsahu, v akom sa toto ustanovenie týka vykonávania transakcií, ktorými sa kontrola v zmysle článku 3 tohto nariadenia získa od viacerých predávajúcich na základe série viacerých transakcií s cennými papiermi. Ako vyplýva zo znenia bodov 75 a 79 až 81 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že odvolateľka získala kontrolu nad spoločnosťou Morpol od jediného predávajúceho a v rámci jednej transakcie s cennými papiermi, a to kúpy z decembra 2012. Pokiaľ ide o predmetnú verejnú ponuku, tá sa podľa Všeobecného súdu uskutočnila v čase, keď odvolateľka už mala faktickú výlučnú kontrolu nad spoločnosťou Morpol z dôvodu kúpy z decembra 2012.

38

Pred Všeobecným súdom však odvolateľka v podstate tvrdila, že kúpa z decembra 2012 a predmetná verejná ponuka predstavujú z dôvodu vzájomných väzieb medzi nimi jednotlivé etapy jedinej koncentrácie, takže na základe článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 sa na túto koncentráciu neuplatní odsek 1 tohto článku.

39

V bodoch 85 až 229 napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal tvrdenia uvedené odvolateľkou na podporu tejto tézy, pričom ich zamietol. V rámci toho uviedol, že pojem „jediná koncentrácia“ sa nemá uplatniť v prípade, keď došlo k získaniu faktickej výlučnej kontroly nad jedinou cieľovou spoločnosťou od jediného predávajúceho na základe jedinej súkromnoprávnej transakcie, aj keď po nej nasleduje povinná verejná ponuka.

40

V rámci prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka v podstate tvrdí, že takýto výklad článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 je nesprávny, keďže toto ustanovenie by sa v spojení s odôvodnením 20 tohto nariadenia malo vykladať extenzívne, takže uvedené ustanovenie sa malo uplatniť na kúpu z decembra 2012 a na dotknutú verejnú ponuku, keďže tieto dve transakcie predstavovali etapy jedinej koncentrácie.

41

V prvom rade sa odvolateľka domnieva, že Všeobecný súd pri svojom výklade článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 nerešpektoval pojem „jediná koncentrácia“, tak ako vyplýva z odôvodnenia 20 tohto nariadenia č. 139/2004, ktoré podľa nej predstavuje vhodný právny základ pre tento výklad.

42

V tejto súvislosti, ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 91 napadnutého rozsudku, je potrebné konštatovať, že pojem „jediná koncentrácia“ sa nachádza len v odôvodnení 20 nariadenia č. 139/2004 a nie v článkoch tohto nariadenia.

43

V bode 150 napadnutého rozsudku pritom Všeobecný súd dospel k záveru, že toto odôvodnenie neobsahuje vyčerpávajúcu definíciu podmienok, za ktorých dve transakcie predstavujú jedinú koncentráciu. V tejto súvislosti vychádzal z osobitnej povahy uvedeného odôvodnenia, ktoré napriek tomu, že umožňuje objasniť výklad, ktorý je potrebné použiť pri právnej norme, nemôže predstavovať takúto normu, pretože nemá vlastnú právnu záväznosť.

44

Hoci, ako odvolateľka uznáva svojimi tvrdeniami, odôvodnenie 20 nariadenia č. 139/2004 môže poslúžiť ako prvok výkladu ustanovení tohto nariadenia, len zo samotného znenia tohto odôvodnenia nemôže platne vyvodzovať výklad pojmu „jediná koncentrácia“, ktorý by nebol v súlade s týmito ustanoveniami. V tomto zmysle mal Súdny dvor viackrát príležitosť uviesť, že odôvodnenia aktu Únie nemajú záväznú právnu silu a nemožno sa na ne účinne odvolávať na účely výnimky z ustanovení dotknutého aktu, ani s cieľom výkladu týchto ustanovení v zmysle, ktorý je zjavne v rozpore s ich znením (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. januára 2006, IATA a ELFAA, C‑344/04, EU:C:2006:10, bod 76, ako aj z 2. apríla 2009, Tyson Parketthandel, C‑134/08, EU:C:2009:229, bod 16).

45

Odvolateľka sa preto nemôže opierať o široký výklad znenia odôvodnenia 20 nariadenia č. 139/2004 s cieľom rozšíriť pôsobnosť článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004.

46

Ako v tejto súvislosti uviedol Všeobecný súd v bode 71 napadnutého rozsudku, článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 umožňuje za určitých okolností uskutočniť verejnú ponuku pred jej oznámením Komisii a predtým, ako ju Komisia povolí, aj keď táto transakcia predstavuje koncentráciu s významom pre celé Spoločenstvo v zmysle článku 3 tohto nariadenia.

47

Článok 7 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktorý zakazuje vykonanie koncentrácie, pritom obmedzuje tento zákaz na koncentrácie, ktoré sú definované v článku 3 tohto nariadenia (rozsudok z 31. mája 2018, Ernst & Young, C‑633/16, EU:C:2018:371, bod 43).

48

Keďže článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 predstavuje výnimku z uvedeného zákazu, na účely vymedzenia rozsahu pôsobnosti tohto ustanovenia je potrebné zohľadniť definíciu pojmu „koncentrácia“ uvedenú v uvedenom článku 3 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. mája 2018, Ernst & Young, C‑633/16, EU:C:2018:371, bod 44).

49

Podľa tohto ustanovenia sa pritom za vznik koncentrácie považuje trvalá zmena kontroly spôsobená fúziou dvoch alebo viacerých predtým nezávislých podnikov alebo častí podnikov, alebo získaním priamej alebo nepriamej kontroly nad celým alebo nad časťami jedného alebo viacerých ďalších podnikov jednou alebo viacerými osobami, ktoré už kontrolujú najmenej jeden podnik, alebo jedným alebo viacerými podnikmi, pokiaľ kontrola vyplýva z možnosti, priznanej zákonom, zmluvami alebo inými prostriedkami, vykonávať rozhodujúci vplyv na podnik (rozsudok z 31. mája 2018, Ernst & Young, C‑633/16, EU:C:2018:371, bod 45).

50

Z toho vyplýva, že k vykonaniu koncentrácie dôjde v okamihu, keď účastníci fúzie uskutočnia transakcie prispievajúce k trvalej zmene kontroly dotknutého podniku (rozsudok z 31. mája 2018, Ernst & Young, C‑633/16, EU:C:2018:371, bod 46).

51

Hoci odôvodnenie 20 nariadenia č. 139/2004 nepochybne stanovuje, že je vhodné, aby sa úzko súvisiace transakcie, ktoré sú uskutočnené za rovnakých podmienok, alebo ktoré majú formu niekoľkých transakcií s cennými papiermi uskutočnených v primerane krátkej lehote, považovali za jedinú koncentráciu, pod článok 7 tohto nariadenia môžu spadať len také transakcie, ktoré sú nevyhnutné na zmenu kontroly podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. mája 2018, Ernst & Young, C‑633/16, EU:C:2018:371, body 48 a 49).

52

Za týchto podmienok je potrebné konštatovať, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 70 napadnutého rozsudku rozhodol, že článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 nie je relevantný v situácii, keď k preneseniu kontroly dochádza v rámci prvej súkromnoprávnej transakcie, hoci po nej nasleduje verejná ponuka, ktorá nie je potrebná na zmenu kontroly nad podnikom dotknutým predmetnou koncentráciou.

53

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd tiež správne odmietol tvrdenia odvolateľky založené na existencii jedinej koncentrácie v prejednávanej veci, keďže, ako to v podstate uviedol v bode 151 napadnutého rozsudku, tieto tvrdenia by viedli k tomu, že pod pojem „jediná koncentrácia“, a teda do pôsobnosti článku 7 nariadenia č. 139/2004, by patrili transakcie, ktoré hoci majú vedľajšiu povahu ku koncentrácii, nemajú priamu funkčnú súvislosť s jej uskutočnením.

54

Odvolateľka preto nemôže tvrdiť, že transakcia, ktorá nie je nevyhnutná na dosiahnutie zmeny kontroly nad podnikom, akou je verejná ponuka vyhlásená po získaní kontroly nad cieľovým podnikom, spadá pod pojem „koncentrácia“ podľa článkov 3 a 7 nariadenia č. 139/2004.

55

V dôsledku toho je potrebné zamietnuť tvrdenia odvolateľky založené na nesprávnom výklade pojmu „jediná koncentrácia“.

56

V druhom rade odvolateľka tvrdí, že výklad článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 zo strany Všeobecného súdu je v rozpore s cieľom sledovaným týmto ustanovením. V tejto súvislosti tvrdí, že cieľom uvedeného ustanovenia je uľahčiť verejné ponuky a zdĺhavé prevzatia, takže na štruktúry transakcií, pri ktorých mohlo dôjsť k získaniu kontroly pred vyhlásením verejnej ponuky, sa uplatní článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004.

57

Je potrebné konštatovať, že odvolateľka uznáva, že jej široký výklad pojmu „jediná koncentrácia“ by viedol k tomu, že článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 by sa priznal širší rozsah, než aký vyplýva zo znenia tohto ustanovenia.

58

V bodoch 200 a 201 napadnutého rozsudku Všeobecný súd správne uviedol, čo pripúšťa aj odvolateľka, že článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 stanovuje výnimku z článku 7 ods. 1 tohto nariadenia, ktorú je potrebné vykladať reštriktívne.

59

Ako však bolo uvedené v bode 57 tohto rozsudku a ako zdôraznil Všeobecný súd v bodoch 202 až 204 napadnutého rozsudku, výklad uvádzaný odvolateľkou by viedol k rozšíreniu pôsobnosti výnimky stanovenej v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004.

60

Za týchto podmienok musia byť tvrdenia odvolateľky založené na tom, že takýto výklad je odôvodnený cieľmi práva Únie v danej oblasti, tak ako vyplývajú zo smernice 2004/25 alebo zo Zelenej knihy, zamietnuté.

61

Uspieť nemôže ani tvrdenie odvolateľky, že tento výklad článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 by umožnil uľahčiť vecné posúdenie koncentrácie. Takéto tvrdenie, ktoré sa týka preskúmania zlučiteľnosti koncentrácie s vnútorným trhom, je totiž irelevantné, pokiaľ ide o predbežnú otázku, či táto koncentrácia mohla byť oslobodená od povinnosti jej oznámenia Komisii v súlade s článkom 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004.

62

Tvrdenia odvolateľky založené na porušení cieľa uvedeného v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 je preto potrebné zamietnuť ako nedôvodné.

63

Po tretie z bodov 52 a 55 tohto rozsudku vyplýva, že tvrdenia odvolateľky založené jednak na tom, že existovala vzájomná podmienenosť medzi kúpou z decembra 2012 a dotknutou verejnou ponukou a jednak, že odvolateľka splnila podmienky stanovené v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004, musia byť zamietnuté.

64

Ako totiž správne uviedol Všeobecný súd v bodoch 229 a 230 napadnutého rozsudku, keďže pojem „jediná koncentrácia“ sa nevzťahuje na prípad, keď dôjde k získaniu faktickej výlučnej kontroly od jediného predávajúceho na základe jedinej transakcie, otázka existencie právnej alebo faktickej podmienenosti medzi kúpou z decembra 2012 a dotknutou verejnou ponukou je irelevantná. Rovnaký záver platí a fortiori aj pokiaľ ide o otázku, či odvolateľka dodržala podmienky stanovené v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004.

65

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné prvý odvolací dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

66

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd tým, že osobitne v bodoch 306, 319, 339 až 344 a 362 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia mohla uložiť odvolateľke samostatné pokuty, a to jednu za porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 a druhú za porušenie povinnosti pozastaviť koncentráciu stanovenú v článku 7 ods. 1 tohto nariadenia, porušil zásadu ne bis in idem, zásadu započítania a zásadu, ktorou sa riadi súbeh porušení.

67

Druhý odvolací dôvod sa skladá z dvoch častí.

68

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v prejednávanej veci neuplatnil zásadu ne bis in idem alebo subsidiárne zásadu započítania.

69

Toto nesprávne právne posúdenie sa podľa nej nachádza najmä v bode 344 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že dve samostatné pokuty uložené odvolateľke za to isté konanie neporušujú zásadu ne bis in idem. Pritom podľa jej názoru táto zásada, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, obsahuje súčasne zákaz dvojitého stíhania a zákaz dvojitého potrestania v tom zmysle, že určitá osoba nesmie byť dvakrát sankcionovaná za to isté porušenie.

70

V prvom rade podľa odvolateľky Všeobecný súd tým, že v bode 319 napadnutého rozsudku použil ako relevantné kritérium skutočnosť, že obe samostatné pokuty, ktoré jej boli uložené, „uložil ten istý orgán v jednom a tom istom rozhodnutí“, uplatnil formalistický a umelý výklad zásady ne bis in idem, hoci táto zásada sa podľa nej vzťahuje na každú dvojitú sankciu, bez ohľadu na to, či bola uložená v tom istom konaní alebo v odlišných konaniach.

71

Táto zásada podľa nej zakazuje uložiť viaceré sankcie za to isté protiprávne konanie, pokiaľ sú splnené tri podmienky totožnosti skutku, porušovateľa a chráneného právneho záujmu, čo je prípad prejednávanej veci. Pokiaľ ide o kritérium totožnosti skutku a osoby porušovateľa, podľa odvolateľky Všeobecný súd v bode 305 napadnutého rozsudku uznal, že dve samostatné pokuty boli uložené z dôvodu jediného konania, ktorého sa dopustila odvolateľka, a to kúpy z decembra 2012. Pokiaľ ide o totožnosť chráneného právneho záujmu, článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 sú podľa jej názoru koncipované tak, aby chránili ten istý právny záujem, a to dbať na to, aby nevzniklo žiadne trvalé a nenapraviteľné narušenie účinnej hospodárskej súťaže v dôsledku predčasného uskutočnenia koncentrácií.

72

V druhom rade bod 344 napadnutého rozsudku nie je podľa odvolateľky v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a Všeobecného súdu, z ktorej podľa nej vyplýva, že zásada ne bis in idem sa uplatňuje v kontexte jedného a toho istého rozhodnutia alebo konania. Odvolateľka v tejto súvislosti odkazuje na rozsudky z 18. decembra 2008, Coop de France bétail et viande a i./Komisia (C‑101/07 P a C‑110/07 P, EU:C:2008:741), a z 21. júla 2011, Beneo‑Orafti (C‑150/10, EU:C:2011:507), ako aj na rozsudok Všeobecného súdu z 5. októbra 2011, Transcatab/Komisia (T‑39/06, EU:T:2011:562). Okrem toho odkazy Všeobecného súdu v bodoch 333 až 338 napadnutého rozsudku na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva nie sú podľa jej názoru relevantné, keďže ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora a Všeobecného súdu, právo Únie stanovuje širšiu ochranu proti dvojitej sankcii.

73

Subsidiárne odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd pochybil, keď neuplatnil zásadu započítania (Anrechnungsprinzip), ktorá podľa nej vyžaduje pri stanovení druhej sankcie zohľadniť prvú uloženú sankciu, pričom táto zásada sa podľa nej uplatní na každú situáciu, v ktorej sa v plnej miere neuplatní zásada ne bis in idem. Podľa odvolateľky ani Komisia v bodoch 206 a 207 sporného rozhodnutia, ani Všeobecný súd v bodoch 339 až 344 napadnutého rozsudku pri uložení druhej pokuty nezohľadnili prvú pokutu.

74

Komisia sa domnieva jednak, že tvrdenia odvolateľky sú nedôvodné v rozsahu, v akom sa týkajú údajného porušenia zásady ne bis in idem zo strany Všeobecného súdu. Okrem toho, pokiaľ ide o údajné porušenie zásady započítania, Komisia sa domnieva, že vzhľadom na to, že odvolateľka správne nerozvinula svoje tvrdenia ani neuviedla konkrétne pochybenie, ktorého sa podľa nej Všeobecný súd v tejto súvislosti dopustil, uvedené tvrdenia musia byť zamietnuté ako neprípustné.

75

Prvou časťou druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 344 napadnutého rozsudku rozhodol, že zásada ne bis in idem a zásada započítania sa neuplatňujú na situáciu, v ktorej bolo viacero sankcií uložených v jednom a tom istom rozhodnutí, aj keď sú tieto sankcie uložené za ten istý skutok.

76

Pokiaľ ide v prvom rade o zásadu ne bis in idem, Súdny dvor rozhodol, že túto zásadu je potrebné dodržiavať v konaniach o uložení pokút týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže. Uvedená zásada teda bráni tomu, aby bol podnik znovu uznaný za zodpovedný alebo aby bol znovu stíhaný pre protisúťažný postup, za ktorý už bol sankcionovaný, alebo v súvislosti s ktorým bolo rozhodnuté, že zaň nie je zodpovedný, a to skorším rozhodnutím, proti ktorému už nie je možný opravný prostriedok. Cieľom tejto zásady je teda zabrániť tomu, aby bol podnik „znovu uznaný za zodpovedný alebo znovu stíhaný“, čo predpokladá, že tento podnik bol skorším rozhodnutím, proti ktorému už nie je možný opravný prostriedok, uznaný za zodpovedný alebo bolo určené, že nie je zodpovedný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. apríla 2019, Powszechny Zakład Ubezpieczeń na Życie, C‑617/17, EU:C:2019:283, body 28 a 29, ako aj citovanú judikatúru).

77

Tento výklad zásady ne bis in idem potvrdzuje znenie článku 50 Charty základných práv Európskej únie, ako aj ratio legis tejto zásady, keďže tento článok sa zameriava konkrétne na opakovanie konania týkajúceho sa toho istého hmotnoprávneho činu, ktoré bolo ukončené konečným rozhodnutím (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. apríla 2019, Powszechny Zakład Ubezpieczeń na Życie, C‑617/17, EU:C:2019:283, body 30 a 32).

78

Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľka, Všeobecný súd v bode 319 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že zásada ne bis in idem sa v prejednávanej veci neuplatňuje z dôvodu, že sankcie za porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 uložil ten istý orgán v jednom a tom istom rozhodnutí, ktorým je sporné rozhodnutie.

79

Ako zdôraznil generálny advokát v bode 106 svojich návrhov, tento záver nemožno spochybniť tvrdením odvolateľky uvedeným na pojednávaní, podľa ktorého je situácia, v ktorej bol vydaný rozsudok z 3. apríla 2019, Powszechny Zakład Ubezpieczeń na Życie (C‑617/17, EU:C:2019:283), odlišná od situácie, o ktorú ide v prejednávanej veci, keďže v danom prípade išlo o uloženie dvoch pokút v rámci jedného rozhodnutia, z ktorých prvá bola uložená za porušenie vnútroštátnych pravidiel hospodárskej súťaže a druhá za porušenie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže.

80

Ochrana zaručovaná zásadou ne bis in idem pred opakovaným stíhaním vedúcim k uloženiu trestu je totiž bezpredmetná v prípade, keď sa v tom istom rozhodnutí uplatňuje článok 14 ods. 2 písm. a) a b) nariadenia č. 139/2004 na účely sankcionovania porušenia článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 tohto nariadenia (pozri analogicky rozsudok z 3. apríla 2019, Powszechny Zakład Ubezpieczeń na Życie, C‑617/17, EU:C:2019:283, bod 34).

81

Okrem toho je potrebné zamietnuť tvrdenia, ktoré odvolateľka vyvodzuje z judikatúry Súdneho dvora a Všeobecného súdu uvedenej v bode 72 tohto rozsudku.

82

V tejto súvislosti stačí uviesť, že v bodoch 322 až 328 napadnutého rozsudku Všeobecný súd analyzoval túto judikatúru a správne dospel k záveru, že ani Súdny dvor, ani Všeobecný súd sa nevyjadrili k otázke, či sa zásada ne bis in idem uplatňuje v situácii, keď boli v jednom a tom istom rozhodnutí uložené viaceré sankcie. Preto, ako uviedol generálny advokát v bodoch 110 a 111 svojich návrhov, táto judikatúra nemôže preukázať, že Všeobecný súd sa pri výklade zásady ne bis in idem dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

83

Pokiaľ ide v druhom rade o tvrdenie odvolateľky formulované subsidiárne, podľa ktorého sa Všeobecný súd dopustil pochybenia, keď neuplatnil zásadu započítania, je potrebné konštatovať, že hoci z odvolania vyplýva, že odvolateľka sa týmto tvrdením snaží spochybniť body 339 až 344 napadnutého rozsudku, neuvádza žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď osobitne v uvedených bodoch rozhodol, že zásada započítania, aj keby v prejednávanej veci predstavovala zásadu, na ktorú by sa bolo možné odvolávať, sa neuplatní v situácii, keď sú viaceré sankcie uložené v jednom a tom istom rozhodnutí, aj keď sú tieto sankcie uložené za rovnaké skutky.

84

Keďže odvolateľka tento predpoklad nespochybnila, je potrebné konštatovať, že tvrdenia, v ktorých uvádza, že táto zásada si vyžaduje, aby Všeobecný súd konštatoval, že Komisia mala pri stanovení druhej sankcie zohľadniť prvú sankciu uloženú odvolateľke, sú neúčinné.

85

Okrem toho je potrebné uviesť, že odvolateľka na otázku Súdneho dvora v tejto súvislosti na pojednávaní spresnila, že osobitne odkazom na zásadu započítania mala v úmysle založiť svoje tvrdenie na neprimeranosti týchto sankcií. Toto tvrdenie je však neprípustné, keďže odvolateľka neuviedla žiadnu výhradu voči bodom 579 až 631 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd osobitne posúdil výšku pokuty, ktorá jej bola uložená, z hľadiska zásady proporcionality.

86

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy musí byť prvá časť druhého odvolacieho dôvodu zamietnutá v celom rozsahu.

87

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 362 napadnutého rozsudku rozhodol, že údajné porušenie oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 nepredstavuje špecifickejšie porušenie, a teda v sebe nezahŕňa všeobecnejšie porušenie článku 7 ods. 1 tohto nariadenia. Tým podľa nej Všeobecný súd porušil zásadu, ktorou sa riadi súbeh porušení.

88

V prvom rade odvolateľka tvrdí, že táto zásada patrí medzi zásady uznané v medzinárodnom práve a v právnom poriadku členských štátov. Z tejto zásady podľa nej vyplýva, že pokiaľ sa na konanie zrejme vzťahujú dve zákonné ustanovenia, primárne uplatniteľné ustanovenie vylučuje všetky ostatné ustanovenia na základe zásad subsidiarity, konzumpcie alebo špeciality. Niektoré členské štáty podľa nej tiež zakazujú uloženie dvojitých sankcií, ak je ich cieľom sankcionovať závažnejšie a menej závažné porušenie zahrnuté v prvom uvedenom porušení. Okrem toho odvolateľka zdôrazňuje, že ustálená judikatúra medzinárodných súdov zakazuje uložiť osobe dvojitú sankciu, ak z porušenia ustanovenia vyplýva, že došlo aj k porušeniu iného ustanovenia.

89

V druhom rade odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 302, 352 a 361 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uskutočnil „technokratické“ rozlíšenie medzi prvkami, ktoré definujú oznamovaciu povinnosť, a prvkami, ktoré definujú povinnosť pozastavenia koncentrácie. Všeobecný súd podľa nej dospel k záveru, že porušenie prvej z týchto povinností predstavuje jednorazové porušenie, zatiaľ čo porušenie druhej z nich predstavuje pokračujúce porušenie. Toto rozlišovanie však podľa nej nie je relevantné na účely posúdenia paralelnej povahy oboch predmetných porušení, ktoré sa podľa nej vzťahujú na to isté konanie, a to uskutočnenie koncentrácie, ale v rôznych časových okamihoch, a to pred jej oznámením a pred jej povolením. V každom prípade uvedené rozlišovanie podľa jej názoru neodôvodňuje uloženie kumulatívnych sankcií za to isté konanie.

90

Po tretie odvolateľka vo svojom odvolaní uviedla, že údajné porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 predstavuje špecifickejšie porušenie a zahŕňa v sebe údajné porušenie článku 7 ods. 1 tohto nariadenia.

91

Odvolateľka sa domnieva, že schopnosť Komisie ukladať pokuty musí zodpovedať rôznym scenárom uvedeným v ustanoveniach nariadenia č. 139/2004. Článok 7 ods. 1 tohto nariadenia a právomoc Komisie sankcionovať porušenie tohto článku podľa článku 14 ods. 2 písm. b) uvedeného nariadenia sa teda podľa nej týkajú situácie, v ktorej bola koncentrácia oznámená, ale uskutočnila sa pred jej povolením. V prípade neoznámenia predstavuje podľa jej názoru uskutočnenie koncentrácie pred jej oznámením, a teda nevyhnutne pred jej povolením, špecifickejšie a primeranejšie porušenie, ktoré má za následok uloženie pokuty podľa článku 14 ods. 2 písm. a) toho istého nariadenia.

92

Na pojednávaní pred Súdnym dvorom však odvolateľka spresnila, že sa naopak domnieva, že článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 v rozsahu, v akom odkazuje tak na oznamovaciu povinnosť, ako aj na povinnosť pozastavenia koncentrácie, v sebe zahŕňa článok 4 ods. 1 tohto nariadenia.

93

Podľa odvolateľky možno porušenie oznamovacej povinnosti konštatovať len vtedy, ak bola porušená povinnosť pozastavenia koncentrácie. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 306 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že „súčasný právny rámec je neobvyklý, keďže v nariadení č. 139/2004 existujú dva články, za ktorých porušenie možno uložiť pokuty v rovnakom rozsahu, ale v prípade ktorých má porušenie prvého článku nevyhnutne za následok porušenie druhého článku“. Okrem toho sa odvolateľka analogicky odvoláva na rozsudok z 24. marca 2011, IBP a International Building Products France/Komisia (T‑384/06, EU:T:2011:113, bod 109), v ktorom Všeobecný súd v súvislosti s uložením pokuty za obštrukcie alebo poskytnutie nesprávnych alebo zavádzajúcich informácií v odpovedi na žiadosť o informácie uviedol, že „stanovenie jednej z týchto dvoch kvalifikácií vylučuje možnosť stanoviť súčasne druhú kvalifikáciu, pokiaľ ide o to isté správanie“.

94

Na rozdiel od toho, ako rozhodol Všeobecný súd v bodoch 356 a 357 napadnutého rozsudku, podľa nej by tak neexistovalo riziko dosiahnutia „nezmyselného“ výsledku opísaného v tomto bode 356 za predpokladu, že ako tvrdí odvolateľka, na porušenie oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 sa vzťahuje všeobecnejšie porušenie stanovené v článku 7 ods. 1 tohto nariadenia.

95

Podľa odvolateľky je takýto výklad predmetných ustanovení Všeobecným súdom v súlade s nariadením Rady (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. ES L 395, 1989, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 31), ktoré bolo nahradené nariadením č. 139/2004 a ktoré vyžadovalo, aby bola koncentrácia oznámená v stanovenej lehote. Tento výklad však podľa jej názoru nemá zmysel v rámci nariadenia č. 139/2004, ktoré ukladá jednoduchú povinnosť oznámiť transakciu pred jej uskutočnením, takže podľa nej už nie je odôvodnené ukladať kumulatívne sankcie z dôvodu porušenia článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

96

Komisia spochybňuje tvrdenia odvolateľky a považuje druhú časť druhého odvolacieho dôvodu za nedôvodnú.

97

V tejto druhej časti odvolateľka v podstate tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu, ktorou sa riadi súbeh porušení, keď osobitne v bode 362 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia správne sankcionovala odvolateľku súčasne za porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

98

Je potrebné uviesť, že ako vyplýva z bodov 348 a 349 napadnutého rozsudku, hoci Všeobecný súd konštatoval, že v práve Únie v oblasti hospodárskej súťaže neexistujú osobitné pravidlá týkajúce sa súbehu porušení, preskúmal tvrdenia odvolateľky založené na zásadách medzinárodného práva a právnych poriadkov členských štátov. Overil teda to, či nariadenie č. 139/2004 obsahuje, ako tvrdí odvolateľka „primárne uplatniteľné ustanovenie“ vylučujúce uplatnenie ostatných ustanovení tohto nariadenia.

99

V tejto súvislosti Všeobecný súd po prvé v bode 350 napadnutého rozsudku potvrdil konštatovanie Komisie, podľa ktorého normotvorca Únie nedefinoval jedno porušenie ako závažnejšie než druhé, keďže na porušenia článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 sa vzťahuje rovnaká horná hranica podľa článku 14 ods. 2 písm. a) a b) tohto nariadenia.

100

Takýmto konštatovaním sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.

101

V bodoch 294 a 295 napadnutého rozsudku vo svojich úvodných pripomienkach k vzťahu medzi článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 správne uviedol, že hoci existuje súvislosť medzi týmito ustanoveniami v tom zmysle, že porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 má automaticky za následok porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, naopak to neplatí.

102

V situácii, keď podnik oznámi koncentráciu pred jej uskutočnením v súlade s článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, je teda možné, že tento podnik poruší článok 7 ods. 1 tohto nariadenia, ak túto koncentráciu uskutoční predtým, než ju Komisia vyhlási za zlučiteľnú s vnútorným trhom.

103

Z toho vyplýva, že článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 sledujú v rámci systému „jednostupňového konania“ uvedeného v odôvodnení 8 tohto nariadenia autonómne ciele.

104

Ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 302 napadnutého rozsudku, článok 4 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje povinnosť konať spočívajúcu v povinnom oznámení koncentrácie pred jej uskutočnením a článok 7 ods. 1 toho istého nariadenia stanovuje povinnosť zdržať sa konania, to znamená neuskutočniť koncentráciu pred jej oznámením a povolením.

105

Nariadenie č. 139/2004 vo svojom článku 14 ods. 2 písm. a) a b) stanovuje rôzne pokuty za porušenie každej z týchto povinností.

106

Preto ak ako tvrdí odvolateľka v rámci nariadenia č. 139/2004, skutočne nie je možné uvažovať o porušení článku 4 ods. 1 tohto nariadenia nezávisle na porušení článku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia, nič to nemení na tom, že ako Všeobecný súd správne rozhodol v bodoch 296 a 297 napadnutého rozsudku, to isté nariadenie v súlade so svojím článkom 14 ods. 2 písm. a) a b) stanovuje Komisii možnosť uložiť samostatné pokuty za každé z týchto porušení, a to v situácii, keď k týmto porušeniam došlo súčasne, uskutočnením koncentrácie pred jej oznámením Komisii.

107

Výklad odvolateľky, podľa ktorého Komisia v takejto situácii môže sankcionovať len porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, keďže toto ustanovenie podľa nej v sebe zahŕňa článok 4 ods. 1 tohto nariadenia, nemôže uspieť.

108

Tento výklad je totiž v rozpore s cieľom nariadenia č. 139/2004, ktorým je, ako vyplýva z odôvodnenia 34 tohto nariadenia, zabezpečiť účinnú kontrolu koncentrácií s významom pre celé Spoločenstvo tým, že ukladá podnikom povinnosť vopred oznámiť svoje koncentrácie, a stanovuje, že ich uskutočnenie bude pozastavené až do prijatia konečného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. mája 2018, Ernst & Young, C‑633/16, EU:C:2018:371, bod 42).

109

Uvedený výklad by však tým, že by Komisiu zbavil možnosti rozlíšiť prostredníctvom ukladaných pokút situácie uvedené v bodoch 102 a 106 tohto rozsudku, teda na jednej strane situáciu, keď podnik dodrží oznamovaciu povinnosť, ale poruší povinnosť pozastaviť koncentráciu, a na druhej strane situáciu, keď tento podnik poruší obe tieto povinnosti, neumožňoval dosiahnuť tento cieľ, keďže porušenie oznamovacej povinnosti by nikdy nemohlo byť predmetom osobitnej sankcie.

110

Okrem toho by rovnaký výklad viedol k tomu, že článok 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004 by bol zbavený akéhokoľvek potrebného účinku, pretože, ako uznáva samotná odvolateľka, neexistuje žiadna iná situácia, než je tá, o ktorej uvažoval Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, v ktorej by sa toto ustanovenie mohlo uplatniť. Vzhľadom na to, že výklad odvolateľky by v tejto súvislosti viedol k spochybneniu platnosti toho istého ustanovenia, je potrebné zdôrazniť, že ako uviedol Všeobecný súd v bode 306 napadnutého rozsudku, pričom odvolateľka to nijako nespochybnila, odvolateľka nevzniesla pred Všeobecným súdom žiadnu námietku nezákonnosti, pokiaľ ide o článok 14 ods. 2 písm. a) tohto nariadenia.

111

Všeobecný súd preto oprávnene mohol dospieť k záveru, že Komisia mohla uložiť dve samostatné pokuty na základe článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia.

112

V druhom rade Všeobecný súd v bodoch 351 až 358 napadnutého rozsudku preskúmal a zamietol tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 predstavuje špecifickejšie porušenie, ktoré v sebe zahŕňa porušenie článku 7 ods. 1 tohto nariadenia.

113

Na tento účel Všeobecný súd v podstate vychádzal z konštatovania uvedeného v bode 352 napadnutého rozsudku, že porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 je jednorazovým porušením, zatiaľ čo porušenie článku 7 ods. 1 tohto nariadenia je pokračujúcim porušením, ktoré sa začína v rovnakom okamihu, v ktorom dôjde k porušeniu článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia.

114

V bodoch 353 až 356 napadnutého rozsudku z toho vyvodil, že vzhľadom na rôzne premlčacie lehoty, ktoré sa uplatňujú na stíhanie týchto dvoch druhov porušení, by výklad zastávaný odvolateľkou mal za následok zvýhodnenie podniku, ktorý porušil tak oznamovaciu povinnosť, ako aj povinnosť pozastaviť koncentráciu, v porovnaní s podnikom, ktorý porušil len povinnosť pozastavenia.

115

Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdení odvolateľky je správne konštatované rozlišovanie Všeobecného súdu medzi porušením článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, ktoré predstavuje jednorazové porušenie, a porušením článku 7 ods. 1 tohto nariadenia, ktoré je pokračujúcim porušením, relevantné pre posúdenie otázky, či je potrebné jedno z týchto dvoch porušení kvalifikovať ako „špecifickejšie“, a teda či jedno z nich môže v sebe zahŕňať druhé porušenie.

116

Okrem toho vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 100 až 111 tohto rozsudku je tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého rovnaké rozlišovanie neumožňuje Komisii uložiť kumulatívne sankcie, v každom prípade nedôvodné.

117

Po tretie nemožno prijať ani tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého Všeobecný súd porušil zásadu, ktorou sa riadi súbeh porušení, ako vyplýva z medzinárodného práva a právneho poriadku členských štátov.

118

Ani za predpokladu, že by táto zásada bola v prejednávanej veci relevantná, ako Všeobecný súd správne rozhodol v bodoch 372 a 373 napadnutého rozsudku, totiž z dôvodu, že nariadenie č. 139/2004 neobsahuje „primárne uplatniteľné“ ustanovenie, ako vyplýva aj z bodov 100 až 111 tohto rozsudku, toto tvrdenie nemôže uspieť.

119

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy musí byť druhá časť druhého odvolacieho dôvodu zamietnutá ako nedôvodná.

120

Keďže žiadnej z častí uvedených odvolateľkou na podporu druhého odvolacieho dôvodu nebolo vyhovené, je potrebné zamietnuť tento odvolací dôvod v celom rozsahu.

121

Novým odvolacím dôvodom uvedeným na pojednávaní sa odvolateľka na základe článku 277 ZFEÚ odvoláva na nezákonnosť článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004.

122

V tejto súvislosti tvrdí, že článok 14 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 139/2004 predstavuje právny základ umožňujúci sankcionovať zároveň porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 tohto nariadenia, takže podľa nej neexistuje žiadny dôvod na uplatnenie článku 14 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia.

123

Komisia tvrdí, že tento nový odvolací dôvod je neprípustný.

124

Svojím novým odvolacím dôvodom vzneseným na pojednávaní odvolateľka namieta nezákonnosť článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004.

125

V tejto súvislosti, ako už bolo uvedené v bode 110 tohto rozsudku, z bodu 306 napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolateľka nevzniesla pred Všeobecným súdom námietku nezákonnosti, pokiaľ ide o toto ustanovenie.

126

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ak by sa povolilo účastníkovi konania predložiť po prvýkrát v konaní pred Súdnym dvorom dôvod, ktorý nebol predložený v konaní pred Všeobecným súdom, znamenalo by to možnosť predniesť pred Súdnym dvorom, ktorý má v odvolacom konaní obmedzené právomoci, spor v širšom rozsahu ako pred Všeobecným súdom. V rámci odvolacieho konania je totiž právomoc Súdneho dvora obmedzená na posúdenie právneho riešenia dôvodov, o ktorých sa diskutovalo na Všeobecnom súde (rozsudky z 19. apríla 2012, Tomra Systems a i./Komisia, C‑549/10 P, EU:C:2012:221, bod 99, ako aj z 3. júla 2014, Electrabel/Komisia, C‑84/13 P, neuverejnený, EU:C:2014:2040, bod 35 a citovaná judikatúra).

127

V dôsledku toho musí byť nový odvolací dôvod uvádzaný odvolateľkou zamietnutý ako neprípustný.

128

Keďže sa nevyhovelo žiadnemu z odvolacích dôvodov uvedených odvolateľkou na podporu jej odvolania, je potrebné zamietnuť toto odvolanie v celom rozsahu.

129

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla uložiť odvolateľke povinnosť nahradiť trovy konania a odvolateľka nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: