–

Südbrandenburger Nahverkehrs GmbH, v zastúpení: A.‑K. Pfeifer, M. Sandmaier a O. Grimm, Rechtsanwälte,

–

OSL Bus GmbH, v zastúpení: A. Braun a D. Ledwon, Rechtsanwälte,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Kellerbauer a C. Hödlmayr, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 smernice Rady 77/187/EHS zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 61, 1977, s. 26).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánmi Reinerom Grafem a Jürgenom Pohleom na jednej strane a spoločnosťami Südbrandenburger Nahverkehrs GmbH (ďalej len „SBN“) a OSL Bus GmbH (ďalej len „OSL“) na druhej strane, ktorý sa týka zákonnosti dania výpovede týmto zamestnancom zo strany spoločnosti SBN.

3

Smernica Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 82, 2001, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 98), ktorá nadobudla účinnosť 11. apríla 2001, uskutočnila podľa znenia jej odôvodnenia 1 kodifikáciu smernice 77/187.

4

Odôvodnenie 3 smernice 2001/23 stanovuje, že „je potrebné zabezpečiť ochranu zamestnancov pre prípad zmeny zamestnávateľa, najmä postarať sa o to, aby ich práva boli zachované“.

5

Podľa odôvodnenia 8 tejto smernice „úvahy o právnej bezpečnosti a transparentnosti si vyžiadali, aby bola objasnená právna koncepcia prevodu z hľadiska precedenčného práva Súdneho dvora“ a „toto objasnenie však nezmenilo rozsah pôsobnosti smernice [77/187], ako ju interpretoval Súdny dvor“.

6

Článok 1 ods. 1 smernice 2001/23 stanovuje:

…“

7

Článok 2 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

8

SBN prevádzkovala pre Landkreis Oberspreewald‑Lausitz (okres Oberspreewald‑Lausitz, Nemecko) verejnú autobusovú dopravu od 1. augusta 2008 až do septembra 2016, kedy tento okres uskutočnil novú verejnú súťaž na dotknuté dopravné služby.

9

SBN sa rozhodla nezúčastniť sa na súťaži, keďže sa domnievala, že nemôže predložiť ekonomicky únosnú ponuku. SBN ukončila svoju činnosť a svojim zamestnancom dala výpovede. Táto spoločnosť 19. januára 2017 uzavrela dohodu o reorganizácii a sociálnom pláne so zamestnaneckou radou podniku, pričom táto dohoda stanovovala vyplatenie odstupného, ak zamestnanci nedostanú ponuku na zamestnanie od nového úspešného uchádzača alebo ak im v novom zamestnaní vzniknú mzdové straty.

10

Dotknutá zákazka na poskytovanie služieb verejnej autobusovej dopravy bola zadaná spoločnosti Kraftverkehrsgesellschaft Dreiländereck mbH od 1. augusta 2017. Táto spoločnosť na poskytovanie týchto služieb založila dcérsku spoločnosť, OSL, v ktorej vlastní 100 %. Posledná uvedená spoločnosť najala väčšinu vodičov a väčšinu riadiaceho personálu spoločnosti SBN.

11

V apríli 2017 Kraftverkehrsgesellschaft Dreiländereck oznámila spoločnosti SBN, že neplánuje kupovať ani si prenajímať autobusy, sklady a iné prevádzkové zariadenia spoločnosti SBN, a nebude ani využívať jej servisné služby.

12

Pán Grafe pracoval od júla 1978 na plný pracovný úväzok ako vodič autobusu a predák v spoločnosti SBN, ako aj u jej právnej predchodkyne. Listom z 27. januára 2017 mu SNB dala výpoveď s účinnosťou od 31. augusta 2017. Od 1. septembra 2017 pracuje u spoločnosti OSL ako vodič. OSL mu neuznala predchádzajúcu dobu zamestnania a zaradila ho podľa platnej kolektívnej zmluvy do prvého platového stupňa.

13

Pán Grafe sa v tejto súvislosti bráni proti výpovedi od spoločnosti SBN a tvrdí, že OSL musí pri jeho zaradení podľa profesijnej skúsenosti zohľadniť absolvovanú dobu zamestnania u spoločnosti SBN. Tento žalobca vo veci samej a jeho predchádzajúci zamestnávateľ sa domnievajú, že pracovná zmluva dotknutého pracovníka prešla na OSL v rámci prevodu podniku v zmysle smernice 2001/23.

14

Pán Pohle takisto pracoval od novembra 1979 na plný pracovný úväzok ako vodič autobusu a predák v spoločnosti SBN. Táto spoločnosť mu listom z 27. januára 2017 dala výpoveď s účinnosťou od 31. augusta 2017. Nový úspešný uchádzač ho nezamestnal. Pán Pohle sa v tejto súvislosti bráni proti výpovedi a subsidiárne požaduje vyplatenie odstupného vo výške 68034,56 eura na základe sociálneho plánu zavedeného spoločnosťou SBN. SBN vo vzájomnom návrhu tvrdí, že pracovná zmluva pána Pohleho bola pri prevode podniku prevedená na OSL a že z tohto dôvodu nie je povinná vyplatiť odstupné.

15

OSL sa odvoláva na rozsudok z 25. januára 2001, Liikenne (C‑172/99, EU:C:2001:59), a tvrdí, že z dôvodu, že materiálne výrobné prostriedky, obzvlášť autobusy, neboli v predmetnom prípade prevedené, nemohlo dôjsť k prevodu podniku v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 2001/23.

16

SBN uvádza, že prevzatie autobusov uvedeným novým dodávateľom, ktorý uspel vo verejnej súťaži, neprichádza do úvahy vzhľadom na platné technické a environmentálne normy. Podmienky verejného obstarávania totiž požadovali, aby autobusy neboli staršie ako 15 rokov. Zároveň by mali spĺňať aspoň environmentálnu normu „Euro 6“. Ku dňu zadania verejnej zákazky na obdobie desiatich rokov bol priemerný vek autobusov spoločnosti SBN podľa tvrdení danej spoločnosti 13 rokov. Okrem toho uvedené autobusy spĺňali len normy „Euro 3“ alebo „Euro 4“. Navyše nespĺňali požiadavky prístupnosti pre ľudí so zdravotným postihnutím. SBN dodáva, že prevod služieb poskytovaných depami pre autobusy viac nie je potrebný, pretože ich údržbu alebo opravu môžu zabezpečiť špecializované servisy.

17

Podľa názoru spoločnosti SBN z dotknutej výzvy na predkladanie ponúk vyplýva, že vodiči autobusu musia byť držiteľmi platného oprávnenia, poznať platné právne a odborné právne predpisy, musia byť schopní poskytnúť cestujúcim informácie, dobre poznať cestnú sieť a trasy, ovládať cestovný poriadok a príchody a odchody v obsluhovanej oblasti, poznať regionálne autobusové linky, prípoje, železničné trate, ako aj tarifné podmienky. Dodáva, že títo vodiči sú vo vidieckych oblastiach „nedostatkovým zdrojom“. Ich know‑how a ich znalosť trás umožňuje nasadenie vodičov autobusov spoločnosti SBN od 1. augusta 2017 s cieľom zabezpečiť kontinuitu služby verejnej dopravy v oblasti. SBN z toho vyvodzuje záver, že práve títo vodiči utvárajú hospodársky subjekt.

18

V tomto kontexte sa vnútroštátny súd, ktorý považuje právny a skutkový rámec predstavený spoločnosťou SBN za jasný, pýta, či riešenie vyplývajúce z rozsudku z 25. januára 2001, Liikenne (C‑172/99, EU:C:2001:59), sa analogicky uplatní na vec samu.

19

Za týchto okolností Arbeitsgericht Cottbus – Kammern Senftenberg (Pracovný súd Cottbus – komora Senftenberg, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20

Na úvod treba uviesť, že aj keď sa otázka týka výkladu smernice 77/187, uplatniteľným znením v čase skutkových okolností veci samej je znenie smernice 2001/23, ktorej cieľom je výslovne, ako sa uvádza v jej odôvodnení 8, kodifikácia smernice 77/187 na účely objasnenia právnej koncepcie prevodu podniku z hľadiska judikatúry Súdneho dvora.

21

Svojimi dvomi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 1 smernice 2001/23 vykladať v tom zmysle, že prevzatie činnosti v rámci verejného obstarávania určitým hospodárskym subjektom, ale neprevzatie prevádzkových prostriedkov, ktoré predtým vlastnil iný hospodársky subjekt vykonávajúci túto činnosť, bráni tomu, aby sa táto transakcia považovala za prevod podniku.

22

Treba pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 1 písm. b) tejto smernice prevod je, keď ide o prevod hospodárskeho subjektu, ktorý si ponecháva svoju identitu v zmysle organizovaného zoskupenia zdrojov, ktorého cieľom je vykonávať hospodársku činnosť bez ohľadu na to, či je táto činnosť hlavná alebo doplnková. Pojmom subjekt sa teda rozumie organizované zoskupenie osôb a majetku umožňujúce výkon hospodárskej činnosti, ktorá sleduje konkrétny cieľ.

23

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že rozhodujúce kritérium na preukázanie existencie takéhoto prevodu spočíva v skutočnosti, že si hospodársky subjekt zachová svoju identitu, čo vyplýva najmä zo skutočného pokračovania prevádzky alebo z jej obnovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2015, Ferreira da Silva e Brito a i., C‑160/14, EU:C:2015:565, bod 25, ako aj citovanú judikatúru).

24

Na účely určenia splnenia tejto podmienky treba vziať do úvahy všetky skutkové okolnosti charakteristické pre danú transakciu, medzi ktoré patrí najmä druh podniku alebo závodu, o ktorý ide, otázka, či dochádza k prevodu hmotného majetku, ako sú budovy a hnuteľné veci, hodnota nehmotného majetku v čase prevodu, otázka, či dochádza alebo nedochádza k prevodu väčšiny zamestnancov na nového majiteľa podniku a či dochádza alebo nedochádza k prevodu zákazníkov, ako aj miera podobnosti činností vykonávaných pred prevodom a po ňom a dĺžka prípadného pozastavenia týchto činností. Tieto okolnosti sú však len čiastkovými aspektmi celkového posúdenia, ktoré sa musí urobiť, a preto ich nemožno posudzovať izolovane (rozsudok z 9. septembra 2015, Ferreira da Silva e Brito a i., C‑160/14, EU:C:2015:565, bod 26, ako aj citovaná judikatúra).

25

Význam, ktorý sa má priznať jednotlivým kritériám, sa teda nevyhnutne mení v závislosti od vykonávanej činnosti a výrobných alebo prevádzkových metód používaných v podniku, závode alebo dotknutej časti závodu (rozsudok z 9. septembra 2015, Ferreira da Silva e Brito a i., C‑160/14, EU:C:2015:565, bod 27, ako aj citovaná judikatúra).

26

Treba taktiež spresniť, že jednoduché prevzatie hospodárskej činnosti určitého hospodárskeho subjektu iným hospodárskym subjektom neumožňuje dospieť k záveru o zachovaní identity zo strany posledného uvedeného subjektu. Identitu takého subjektu totiž nemožno obmedziť na činnosť, ktorú vykonáva. Táto identita vyplýva z viacerých neoddeliteľných zložiek, akými sú zamestnanci, ktorí ho tvoria, ich zaradenie, organizácia práce, spôsoby ich využívania, prípadne disponibilné prevádzkové prostriedky podniku (rozsudky z 20. januára 2011, CLECE, C‑463/09, EU:C:2011:24, bod 41, a z 20. júla 2017, Piscarreta Ricardo, C‑416/16, EU:C:2017:574, bod 43).

27

Z vyššie uvedeného vyplýva, že vzhľadom na to, že kvalifikácia ako prevodu si vyžaduje posúdenie určitého množstva okolností skutkovej povahy, musí túto otázku posúdiť in concreto vnútroštátny súd z hľadiska kritérií stanovených Súdnym dvorom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. augusta 2018, Colino Siguënza, C‑472/16, EU:C:2018:646, bod 45), ako aj z hľadiska cieľov sledovaných smernicou 2001/23, najmä cieľov zakotvených v jej odôvodnení 3.

28

Vnútroštátny súd sa v tejto súvislosti konkrétne pýta, či sa na predmetnú vec uplatní riešenie prijaté v rozsudku z 25. januára 2001, Liikenne (C‑172/99, EU:C:2001:59), v ktorom išlo o zákazku na dodávku služby autobusovej dopravy, ktorá pokrývala sedem regionálnych liniek, na obdobie troch rokov. Nový prevádzkovateľ odkúpil niekoľko uniforiem vodičov, ktorí prešli pracovať k nemu, a prenajal si na niekoľko mesiacov dva autobusy od predchádzajúceho prevádzkovateľa, pokiaľ mu nebudú dodané objednané vozidlá.

29

Súdny dvor v odpovedi na otázku o existencii prevodu podniku v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 77/187 najprv v bode 39 rozsudku z 25. januára 2001, Liikenne (C‑172/99, EU:C:2001:59), zdôraznil, že autobusovú dopravu nemožno považovať za činnosť, pri ktorej je podstatná ľudská pracovná sila, pretože takáto aktivita si vyžaduje značné hmotné prostriedky a zariadenia. Súdny dvor dodal, že neprevedenie hmotného majetku používaného pri prevádzkovaní dotknutých autobusových liniek z pôvodného na nového dodávateľa je okolnosťou, ktorú treba zohľadniť pri kvalifikácii prevodu podniku. Následne v bode 42 tohto rozsudku rozhodol, že vzhľadom na fakt, že hmotné aktíva významne prispievajú k výkonu tejto činnosti, musí absencia významného prevodu tohto majetku, ktorý je nevyhnutný na riadne fungovanie subjektu, z pôvodného na nového dodávateľa verejnej autobusovej dopravy, viesť k záveru, že subjekt si neponechal svoju identitu. Napokon Súdny dvor v bode 43 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že v takej situácii, o akú ide v tejto veci, sa smernica 77/187 neuplatní v prípade absencie prevodu významného hmotného majetku zo starého na nového dodávateľa.

30

Treba však uviesť, že hoci Súdny dvor v bode 39 rozsudku z 25. januára 2001, Liikenne (C‑172/99, EU:C:2001:59), zdôraznil, že skutočnosť, že hmotný majetok využívaný na prevádzkovanie predmetných autobusových liniek nebol prevedený z pôvodného dodávateľa na nového, predstavuje okolnosť, ktorú treba vziať do úvahy, nemožno z tohto bodu vyvodiť záver, že prevzatie autobusov sa má považovať in abstracto za jediné kritérium určujúce, že ide o prevod podniku, ktorého činnosť spočíva vo verejnej preprave cestujúcich autobusmi.

31

Z tohto dôvodu vnútroštátny súd na účely určenia, či absencia prevodu takých prevádzkových prostriedkov, ako sú autobusy, bráni kvalifikácii ako prevodu podniku, musí zohľadniť okolnosti konkrétneho prípadu, ktorý prejednáva.

32

V tejto súvislosti z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že rešpektovanie nových technických a environmentálnych noriem vyžadovaných verejných obstarávateľom pri prevádzkových prostriedkoch z ekonomického a z právneho hľadiska neumožňuje, aby podnik, ktorý získal zákazku, prevzal prevádzkové prostriedky od podniku, ktorý pôvodne dodával sporné služby verejnej dopravy. Z ekonomického hľadiska by totiž nebolo rozumné, aby nový prevádzkovateľ prevzal existujúci autobusový park pozostávajúci z vozidiel, ktoré sa stali nepoužiteľnými z dôvodu uplynutia povolenej doby prevádzkovania a nespĺňania požiadaviek stanovených verejným obstarávateľom.

33

Inými slovami, rozhodnutie nového prevádzkovateľa neprevziať prevádzkové prostriedky uvedeného podniku bolo diktované vonkajšími prekážkami, zatiaľ čo, ako uviedla generálna advokátka v bode 54 svojich návrhov, v skutkovom stave predstavenom vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 25. januára 2001, Liikenne (C‑172/99, EU:C:2001:59), nič nenasvedčuje tomu, že by to tak bolo v tejto veci.

34

Z informácií predložených vnútroštátnym súdom, ktoré sú zhrnuté v bode 16 tohto rozsudku, vyplýva, že vzhľadom na technické a environmentálne normy stanovené verejným obstarávateľom by aj samotný podnik, ktorý predtým dodával predmetné služby verejnej dopravy, musel v blízkej budúcnosti obmeniť svoje prevádzkové prostriedky, pokiaľ by sa uchádzal o predmetnú zákazku, a uspel by vo verejnom obstarávaní.

35

V tomto kontexte absencia prevodu prevádzkových prostriedkov vyplývajúca z právnych, environmentálnych alebo technických požiadaviek teda nevyhnutne nebráni kvalifikácii prevzatia dotknutej činnosti ako „prevodu podniku“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 2001/23.

36

V dôsledku toho prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil, či iné okolnosti spomedzi tých, ktoré sú uvedené v bodoch 24 až 26 tohto rozsudku, umožňujú dospieť k záveru, že dotknutý subjekt si ponecháva svoju identitu, a teda existuje prevod podniku.

37

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, ako uviedla generálna advokátka v bode 40 svojich návrhov, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že nový hospodársky subjekt poskytuje službu autobusovej dopravy, ktorá je v zásade podobná službe poskytovanej predchádzajúcim podnikom, ktorá nebola prerušená, a pravdepodobne bola prevádzkovaná na väčšine tých istých trás a pre väčšinu tých istých cestujúcich.

38

V druhom rade vnútroštátny súd zdôrazňuje, že výskyt skúsených vodičov autobusov vo vidieckom regióne, akým je Oberspreewald‑Lausitz, má rozhodujúci význam pre zabezpečenie kvality dotknutej služby verejnej dopravy. Predovšetkým uvádza, že títo vodiči musia mať dostatočné vedomosti o trasách, cestovných poriadkoch v obsluhovanej zóne a o tarifných podmienkach, ako aj o iných regionálnych autobusových linkách, trasách železničnej dopravy a existujúcich prípojoch, aby mohli zabezpečiť nielen predaj cestovných lístkov, ale aj poskytnutie potrebných informácií cestujúcim na účely realizácie plánovanej trasy.

39

V tejto súvislosti treba uviesť, že vzhľadom na to, že skupina pracovníkov vykonávajúcich trvalo spoločnú činnosť môže predstavovať hospodársky subjekt, tento subjekt si môže ponechať svoju identitu aj po prevode, pokiaľ sa nový zamestnávateľ neuspokojí s pokračovaním v činnosti, ale prevezme aj podstatnú časť (pokiaľ ide o počet a schopnosti) pracovnej sily, ktorú jeho predchodca vyčlenil osobitne na túto činnosť. V takom prípade totiž nový zamestnávateľ získa organizovaný súbor prostriedkov, ktoré mu umožnia trvale pokračovať v činnostiach alebo v časti činností prevádzajúceho podniku (rozsudok z 20. januára 2011, CLECE, C‑463/09, EU:C:2011:24, bod 36 a citovaná judikatúra).

40

Preto vo veci samej v rozsahu, v akom sa uviedlo v bodoch 32 a 35 tohto rozsudku, absencia prevzatia prevádzkových prostriedkov, ktoré sú potrebné na pokračovanie v ekonomickej činnosti, nevyhnutne nebráni tomu, aby si subjekt dotknutý vo veci samej ponechal svoju identitu, treba prevzatie podstatnej časti vodičov považovať za skutkovú okolnosť, ktorú treba zohľadniť pri kvalifikácii dotknutej transakcie ako prevodu podniku. Z tohto hľadiska zo skutkových okolností, o aké ide vo veci samej, vyplýva, že personál prevzatý novým prevádzkovateľom vykonával rovnaké alebo podobné úlohy a mal osobitné kvalifikácie a schopnosti, ktoré sú nevyhnutné pre pokračovanie v dotknutej ekonomickej činnosti bez prerušenia.

41

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 smernice 2001/23 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak hospodársky subjekt v rámci postupu verejného obstarávania prevezme činnosť, ktorej výkon si vyžaduje významný objem prevádzkových prostriedkov, absencia prevzatia týchto prostriedkov novým úspešným uchádzačom od hospodárskeho subjektu, ktorý predtým túto činnosť vykonával, z dôvodu právnych, environmentálnych a technických požiadaviek stanovených verejným obstarávateľom, nevyhnutne nebráni kvalifikácii tohto prevzatia činnosti ako prevodu podniku, pokiaľ iné skutkové okolnosti, akými sú prevzatie väčšiny zamestnancov a pokračovanie v uvedenej činnosti bez prerušenia, umožňujú určiť, že dotknutý hospodársky subjekt si ponechal svoju identitu, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.

42

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru, a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 1 ods. 1 smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak hospodársky subjekt v rámci postupu verejného obstarávania prevezme činnosť, ktorej výkon si vyžaduje významný objem prevádzkových prostriedkov, absencia prevzatia týchto prostriedkov novým úspešným uchádzačom od hospodárskeho subjektu, ktorý predtým túto činnosť vykonával, z dôvodu právnych, environmentálnych a technických požiadaviek stanovených verejným obstarávateľom, nevyhnutne nebráni kvalifikácii tohto prevzatia činnosti ako prevodu podniku, pokiaľ iné skutkové okolnosti, akými sú prevzatie väčšiny zamestnancov a pokračovanie v uvedenej činnosti bez prerušenia, umožňujú určiť, že dotknutý hospodársky subjekt si ponechal svoju identitu, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.