1

Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) vo svojom odvolaní navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 13. apríla 2018, Alba Aguilera a i./ESVČ (T‑119/17, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2018:183), ktorým tento súd zrušil rozhodnutie generálneho riaditeľa pre rozpočet a administratívu ESVČ z 19. apríla 2016 (ďalej len „sporné rozhodnutie“) týkajúce sa stanovenia príspevku na životné podmienky uvedené v článku 10 prílohy X služobného poriadku – Rozpočtový rok 2016 [ADMIN(2016) 7], v rozsahu, v akom znižuje od 1. januára 2016 príspevok na životné podmienky (ďalej len „PŽP“) vyplácaný zamestnancom Európskej únie pôsobiacim v Etiópii z 30 % na 25 % z referenčnej sumy.

2

Služobný poriadok úradníkov Európskej únie vo svojom znení uplatniteľnom v spore (ďalej len „služobný poriadok“) spresňuje vo svojom článku 1b písm. a), že ak služobný poriadok neustanovuje inak, ESVČ sa na účely tohto služobného poriadku pokladá za inštitúciu Únie.

3

Článok 101a služobného poriadku je jediným článkom hlavy VIIIb tohto služobného poriadku. Tento článok stanovuje, že bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia služobného poriadku, príloha X tohto služobného poriadku určuje osobitné a mimoriadne ustanovenia o úradníkoch pôsobiacich v tretej krajine.

4

Článok 110 služobného poriadku, ktorý je uvedený v hlave IX tohto služobného poriadku týkajúcej sa prechodných a konečných ustanovení, stanovuje:

„1.   Všeobecné vykonávacie ustanovenia k tomuto služobnému poriadku prijíma menovací orgán každej inštitúcie po porade s Výborom zamestnancov a Výborom pre služobný poriadok.

2.   Vykonávacie predpisy prijaté Komisiou na účely vykonávania tohto služobného poriadku vrátane všeobecných vykonávacích ustanovení uvedených v odseku 1 sa analogicky vzťahujú aj na agentúry. …

…

3.   Na účely prijímania predpisov dohodou medzi inštitúciami sa agentúry za inštitúcie nepovažujú. …

4.   Zamestnanci dostanú na vedomie vykonávacie predpisy tohto služobného poriadku vrátane všeobecných vykonávacích ustanovení uvedených v odseku 1, ako aj predpisy prijaté na základe dohody medzi menovacími orgánmi inštitúcií.

…“

5

Príloha X štatútu s názvom „Osobitné a mimoriadne ustanovenia, použiteľné na úradníkov pôsobiacich v tretej krajine“ obsahuje vo svojej kapitole 1 s názvom „Všeobecné ustanovenia“ články 1 až 3 tejto prílohy.

6

Článok 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Táto príloha určuje osobitné a mimoriadne ustanovenia, použiteľné na úradníkov Európskej únie pôsobiacich v tretej krajine.

…

Všeobecné vykonávacie ustanovenia sa prijmú v súlade s článkom 110 služobného poriadku.“

7

Článok 2 druhý odsek tej istej smernice spresňuje:

„Ustanovujúci orgán [Menovací orgán – neoficiálny preklad] vykoná tieto preloženia na základe osobitného postupu, uvádzaného ako ‚postup pri mobilite‘, pre ktorý stanoví po konzultácii s Výborom zamestnancov podrobné vykonávacie predpisy.“

8

Podľa článku 3 prílohy X služobného poriadku:

„V postupe pri mobilite úradník, ktorý bol preložený do tretej krajiny, môže byť na základe rozhodnutia ustanovujúceho orgánu [menovacieho orgánu – neoficiálny preklad] opätovne dočasne pridelený na svoje pracovné miesto v sídle inštitúcie alebo na inom mieste zamestnania v Únii;…. Odchylne od prvého pododseku článku 1 môže menovací orgán rozhodnúť v súlade so všeobecnými vykonávacími ustanoveniami, že úradník bude ďalej podliehať niektorým ustanoveniam tejto prílohy počas trvania tohto dočasného preloženia, s výnimkou jej článkov 5, 10 a 12.“

9

Článok 5 ods. 2 tejto prílohy stanovuje:

„Podrobné predpisy na uplatňovanie ods. 1 ustanoví ustanovujúci orgán [menovací orgán – neoficiálny preklad] po konzultácii s Výborom zamestnancov. …“

10

Článok 10 uvedenej prílohy uvádza:

„1.   [PŽP] sa určí podľa miesta výkonu práce úradníka ako percento z referenčnej sumy. Táto referenčná suma zahŕňa celkový základný plat po pripočítaní príspevku na expatriáciu, príspevku na domácnosť a príspevku na nezaopatrené dieťa a odpočítaní povinných zrážok uvedených v služobnom poriadku alebo v jeho vykonávacích predpisoch.

Ak je úradník zamestnaný v krajine, ktorej životné podmienky možno považovať za rovnocenné s bežnými životnými podmienkami v Európskej únii, tento príspevok sa nevypláca.

V prípade ostatných miest výkonu práce sa [PŽP] určí okrem iného na základe zohľadnenia týchto parametrov:

[PŽP] určený pre každé miesto výkonu práce každý rok posúdi a v prípade potreby upraví menovací orgán po získaní stanoviska od výboru zamestnancov.

…

3.   O podrobných ustanoveniach týkajúcich sa uplatňovania tohto článku rozhodne menovací orgán.“

11

Článok 15 tej istej smernice stanovuje:

„Za podmienok určených menovacím orgánom bude úradník dostávať príspevok na vzdelanie…“

12

Podľa článku 21 prílohy X služobného poriadku:

„Ak úradník musí zmeniť bydlisko, aby splnil požiadavky článku 20 Služobného poriadku…, inštitúcia v súlade s podmienkami stanovenými ustanovujúcim orgánom [menovacím orgánom – neoficiálny preklad] a v závislosti od typu ubytovania,…, uhradí [určité náklady.]“

13

Článok 23 štvrtý odsek tejto prílohy znie takto:

„Podrobné pravidlá týkajúce sa uplatňovania tohto článku stanoví menovací orgán. Tento príspevok na ubytovanie v žiadnom prípade neprevyšuje náklady vynaložené úradníkom.“

14

Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie v znení uplatniteľnom na spor (ďalej len „PZOZ“) spresňujú vo svojom článku 10 ods. 5, že hlava VIIIb služobného poriadku sa uplatňuje analogicky na dočasných zamestnancov pracujúcich v tretej krajine.

15

V článku 118 PZOZ sa uvádza, že príloha X k služobnému poriadku sa uplatňuje analogicky na zmluvných zamestnancov pracujúcich v tretích krajinách s výhradou článku 21 tejto prílohy za určitých okolností.

16

Rozhodnutie vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku zo 17. decembra 2013, týkajúce sa príspevku na životné podmienky a ďalšieho príspevku, ktoré sú uvedené v článku 10 prílohy X služobného poriadku [HR DEC(2013) 013] (ďalej len „rozhodnutie zo 17. decembra 2013“), sa týka služobného poriadku a PZOZ, a predovšetkým samotného článku 10, a uvádza sa v ňom, že bolo prijaté po porade s výborom zamestnancov. Podľa jeho jediného odôvodnenia je jeho cieľom prijať interné smernice týkajúce sa najmä PŽP.

17

Článok 1 tohto rozhodnutia stanovuje:

„Parametre uvedené v odseku 1 článku 10 prílohy X služobného poriadku hodnotí [menovací orgán], ktorý sa môže opierať okrem iného o informácie poskytnuté spoľahlivými medzinárodnými zdrojmi, či už verejnými alebo súkromnými, členskými štátmi, ako aj delegáciami Únie a službami inštitúcií a orgánov Únie.“

18

Podľa článku 2 ods. 1 uvedeného rozhodnutia:

„Po porade s výbormi zamestnancov ESVČ a Komisie stanoví [menovací orgán] percentá [PŽP] vzťahujúce sa na jednotlivé miesta pôsobiska. Tieto percentá sú rozdelené do ôsmych kategórií… v závislosti od parametrov…“

19

Článok 7 tohto istého rozhodnutia demonštratívne vymenúva parametre, ktoré sa okrem iného zohľadňujú pri určení PŽP, ktoré zodpovedajú parametrom uvedeným v článku 10 ods. 1 treťom pododseku prílohy X služobného poriadku. Tento článok v podstate taktiež stanovuje, že na účely spresnenia použitej metodológie ESVČ prijme usmernenia v súlade s príslušnými službami Komisie a po konzultácii technickej skupiny ad hoc, ktorú tvoria členovia administratívy, a zástupcovia ESVČ a Komisie, vymenovaní výborom zamestnancov ich inštitúcie.

20

Článok 12 rozhodnutia zo 17. decembra 2013 spresňuje, že ustanovenia tohto rozhodnutia sa analogicky uplatňujú na dočasných zamestnancov, ako aj na zmluvných zamestnancov a že nadobudne účinnosť 1. januára 2014.

21

Na základe tohto rozhodnutia, najmä jeho článkov 2 a 7, ako aj na základe prílohy X služobného poriadku, predovšetkým jej článkov 8 a 10, a po porade s výborom zamestnancov ESVČ a s výborom zamestnancov Komisie, bolo prijaté rozhodnutie administratívneho generálneho riaditeľa ESVČ ad interim EEAS DEC(2014) 049 z 3. decembra 2014 o usmerneniach, ktorými sa stanovujú pravidlá na určenie okrem iného PŽP (ďalej len „rozhodnutie z 3. decembra 2014“).

22

Sporné rozhodnutie sa týka predovšetkým rozhodnutí zo 17. decembra 2013 a z 3. decembra 2014 a uvádza, že bolo prijaté po porade s výborom zamestnancov ESVČ a ústredného výboru zamestnancov, t. j. oddelenia Komisie mimo Únie. Prvé odôvodnenie tohto rozhodnutia okrem iného uvádza, že „posúdenie a prípadne každoročná úprava [PŽP] sú každoročnou činnosťou, ktorá sa vzťahuje na každé miesto výkonu práce na účely zohľadnenia kontextuálneho vývoja“ a že táto činnosť „zahŕňa skúmanie životných podmienok prevládajúcich v mieste výkonu práce, pričom majú určiť, či sú rovnocenné alebo zostanú rovnocenné bežným životným podmienkam v Únii“.

23

Uvedeným rozhodnutím menovací orgán poverený uzatváraním pracovných zmlúv vykonal každoročnú úpravu PŽP za rok 2016. S prihliadnutím na odporúčania technickej skupiny s účinnosťou od 1. januára 2016 znížil najmä sadzbu PŽP vyplácaného zamestnancom pôsobiacim v Etiópii, pričom táto sadzba klesla z 30 na 25 %.

24

Žalobcovia v prvostupňovom konaní, pán Alba Aguilera a i., sú úradníci alebo dočasní alebo zmluvní zamestnanci Únie, ktorí v čase prijatia sporného rozhodnutia pôsobili v Etiópii. Keďže toto rozhodnutie znížilo sadzbu PŽP vyplácaného zamestnancom Únie pôsobiacim v tejto krajine, pán Alba Aguilera a i. podali na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku medzi 13. júlom a 18. júlom 2016 menovaciemu orgánu (ďalej len „MO“) alebo orgánu oprávnenému uzatvárať pracovné zmluvy sťažnosť proti spornému rozhodnutiu, ktorým toto zníženie spochybnili.

25

Tieto sťažnosti boli zamietnuté jediným rozhodnutím z 9. novembra 2016.

26

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. februára 2017 pán Alba Aguilera a i. podali žalobu na zrušenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom od 1. januára 2016 znižuje PŽP vyplácaný zamestnancom Únie pôsobiacim v Etiópii z 30 % na 25 % z referenčnej sumy, na uloženie povinnosti ESVČ zaplatiť paušálnu sumu, ktorej výšku určí Všeobecný súd ex æquo et bono, z dôvodu spôsobenej nemajetkovej ujmy a na uloženie povinnosti ESVČ nahradiť trovy konania.

27

Pán Alba Aguilera a i. na podporu svojich návrhov na zrušenie uvádzali tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod bol založený na porušení povinnosti prijať všeobecné vykonávacie ustanovenia (ďalej len „VVU“) k prílohe X služobného poriadku, druhý žalobný dôvod bol založený na porušení článku 10 prílohy X služobného poriadku v rozsahu, v akom metóda použitá ESVČ v rozhodnutí z 3. decembra 2014 na určenie výšky PŽP v mieste výkonu práce zohľadnila „regionálnu koherenciu“ a tretí žalobný dôvod bol založený na zjavne nesprávnych posúdeniach kritérií uvedených v článku 10 prílohy X služobného poriadku na určenie výšky predmetného PŽP.

28

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom vyhovel prvému žalobnému dôvodu, ktorý mu bol predložený, zrušil sporné rozhodnutie v navrhovanom rozsahu, zamietol návrhy na náhradu škody, ktoré mu boli predložené a uložil ESVČ povinnosť nahradiť trovy konania.

29

ESVČ navrhuje, aby Súdny dvor:

30

Pán Alba Aguilera a i. navrhujú, aby Súdny dvor:

31

Na podporu svojho odvolania ESVČ uvádza dva odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 1 prílohy X služobného poriadku v rozsahu, v akom povinnosť, ktorú obsahuje, prijať VVU v súlade s článkom 110 služobného poriadku, zahŕňa povinnosť prijať VVU vo vzťahu k celej tejto prílohe. Druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom právnom posúdení pri výklade článku 10 uvedenej prílohy v rozsahu, v akom predstavuje natoľko nejasné a nepresné ustanovenie, že by ho bolo možné uplatniť svojvoľne, čo si vyžaduje prijatie VVU.

32

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že týmito odvolacími dôvodmi ESVČ odkazuje len na odôvodnenie napadnutého rozsudku, na základe ktorého Všeobecný súd vyhovel návrhu na čiastočné zrušenie sporného rozhodnutia, pričom však neodkazuje na odôvodnenie tohto rozsudku, ktorým Všeobecný súd zamietol návrhy na náhradu škody, ktoré mu boli predložené. Za týchto podmienok ESVČ vo svojom odvolaní navrhuje zrušenie napadnutého rozsudku nie v celom rozsahu, ale len v časti, v ktorej Všeobecný súd týmto rozsudkom zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa mu navrhovalo, a v dôsledku toho uložil ESVČ povinnosť nahradiť trovy konania.

33

ESVČ tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že rozhodol v bodoch 30 a 31 napadnutého rozsudku, že povinnosť stanovená v článku 1 treťom odseku prílohy X služobného poriadku prijať VVU v súlade s článkom 110 služobného poriadku predstavuje povinnosť prijať VVU vo vzťahu k celej tejto prílohe z dôvodu, že tento článok 1 patrí medzi všeobecné ustanovenia tejto prílohy, dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade uvedeného článku 1.

34

Rozsah pôsobnosti článku 1 tretieho odseku prílohy X služobného poriadku závisí od toho, či sú osobitné postupy uplatnenia ustanovení tejto prílohy stanovené v jej ustanoveniach alebo nie, a v prípade neexistencie takejto úpravy od úrovne presnosti týchto ustanovení alebo od toho, či je potrebné, aby boli tieto ustanovenia doplnené alebo rozvinuté VVU. Postoj Všeobecného súdu by mal za následok zmenu postupov stanovených uvedenou prílohou na účely prijatia určitých konkrétnych vykonávacích ustanovení, zbavil by zmyslu ustanovenia tejto prílohy, ktoré sú samy osebe dostatočné, a bola by súdnou cestou uznaná ich neúplná povaha, ktorú nevyhnutne nemajú.

35

Skúmanie prílohy X služobného poriadku preukazuje, že len článok 3 tejto prílohy výslovne stanovuje, že MO môže rozhodnúť „v súlade so [VVU]“. Článok 10 tejto prílohy používa odlišnú terminológiu, z ktorej vyplýva, že normotvorca Únie nemal v úmysle požadovať rovnaký postup. Odsek 1 štvrtý pododsek tohto článku stanovuje, že PŽP každý rok posúdi a v prípade potreby upraví „menovací orgán po získaní stanoviska od výboru zamestnancov“ a jeho odsek 3 stanovuje, že MO „[rozhodne o] podrobných ustanoveniach týkajúcich sa uplatňovania“ tohto článku 10. Rozhodnutia zo 17. decembra 2013 a 3. decembra 2014 boli prijaté po získaní stanoviska, pokiaľ ide o prvé uvedené rozhodnutie, Výboru zamestnancov a pokiaľ ide o druhé rozhodnutie, Výboru zamestnancov ESVČ a Komisie.

36

Celkové skúmanie prílohy X služobného poriadku preukazuje, že táto príloha stanovuje rôzne druhy rozhodnutí a rôzne postupy prijímania vykonávacích opatrení, konkrétne postupy, ako sú VVU, ktoré vyžadujú konzultáciu s Výborom zamestnancom a stanovisko Výboru pre služobný poriadok, postupy predstavujúce podrobné ustanovenia týkajúce sa uplatňovania, ktoré má MO prijať po oznámení Výberovej komisie a ustanovenia tvoriace spôsoby alebo podmienky, ktoré má MO stanoviť bez toho, aby mal povinnosť konzultovať Výbor zamestnancov. Ak by bolo úmyslom normotvorcu Únie dosiahnuť, aby bola povinnosť prijať VVU uplatniteľná vo vzťahu ku všetkým ustanoveniam prílohy X služobného poriadku, výslovne by to uviedol, prijal by jednotnú terminológiu v celej tejto prílohe a nestanovil by osobitné a odlišné postupy pre niektoré ustanovenia tejto prílohy.

37

Výklad podaný Všeobecným súdom mal paradoxne za následok, že na vykonanie článkov 2, 5 a 10 prílohy X služobného poriadku by bolo nevyhnutné najprv prijatie VVU, ktoré vyžadujú konzultáciu s Výborom zamestnancov, a následne opätovné získanie stanoviska tohto výboru na účely prijatia určitých osobitných vykonávacích opatrení. Tento výbor bol teda vyzvaný, aby sa dvakrát vyjadril k tej istej veci. To nemohlo byť úmyslom normotvorcu Únie. Tento výklad by navyše zbavil ostatné ustanovenia tejto prílohy, v ktorých normotvorca Únie jasne stanovil mechanizmy odlišné od mechanizmu prijímania VVU, akéhokoľvek potrebného účinku.

38

Jediným možným výkladom článku 1 tretieho odseku prílohy X služobného poriadku je, že v prípade ak relevantné ustanovenie tejto prílohy vyžaduje prijatie VVU, tieto VVU musia byť prijaté v súlade s postupom stanoveným v článku 110 služobného poriadku.

39

ESVČ okrem iného tvrdí, že prvý odvolací dôvod nemení predmet sporu pred Všeobecným súdom ani nepredstavuje nový odvolací dôvod. Tento odvolací dôvod je teda prípustný. Rozsah povinnosti prijať VVU bol medzi účastníkmi konania prejednaný v rámci prvého žalobného dôvodu predloženého žalobcami v prvostupňovom konaní, ktorí navyše v tomto postavení určili predmet sporu. ESVČ dodáva, že v každom prípade aj za predpokladu, že by sa prvý odvolací dôvod považoval za nový, nebude zbavená práva spochybniť úvahy, na základe ktorých Všeobecný súd rozhodol, že VVU sú potrebné vo vzťahu k celej prílohe X služobného poriadku, keďže tieto úvahy boli prvýkrát uvedené v napadnutom rozsudku.

40

Pán Alba Aguilera a i. v prvom rade tvrdia, že prvý odvolací dôvod je neprípustný. Povinnosť prijať VVU k článku 10 prílohy X služobného poriadku, pripomenutá Všeobecným súdom v bodoch 30 až 33 napadnutého rozsudku, vychádza z ustálenej judikatúry, ktorú ESVČ v prvostupňovom konaní nespochybnila, ako vyplýva z bodu 25 napadnutého rozsudku, a bodu 16 vyjadrenia k žalobe predloženého ESVČ Všeobecnému súdu. Z bodu 27 napadnutého rozsudku vyplýva, že ESVČ tvrdila len to, že rozhodnutia zo 17. decembra 2013 a z 3. decembra 2014 sú VVU k článku 10 tejto prílohy, alebo že môžu byť prinajmenšom postavené na ich úroveň. Všeobecný súd napriek tomu rozhodol, že takéto postavenie na úroveň nie je možné, keďže ESVČ nezískala stanovisko Výboru pre služobný poriadok podľa článku 110 služobného poriadku, čo ESVČ v rámci tohto odvolania nespochybňuje. Navyše ESVČ netvrdí, že Všeobecný súd v bode 25 napadnutého rozsudku skreslil jej argumentáciu.

41

ESVČ tak namieta prvýkrát pred Súdnym dvorom, že mala povinnosť prijať VVU k článku 10 prílohy X služobného poriadku na základe článku 1 tretieho odseku služobného poriadku. ESVČ pritom nie je oprávnená zmeniť predmet sporu, inak by sa Súdnemu dvoru predložil spor v širšom rozsahu, ako bol spor, ktorý prejednával Všeobecný súd. Navyše nejde o skutočnosť, ktorá bola prvýkrát uvedená v napadnutom rozsudku, keďže túto povinnosť stanovil Súd pre verejnú službu v rozsudku z 25. septembra 2014, Osorio a i./ESVČ (F‑101/13, EU:F:2014:223), a potvrdil v rozsudku zo 17. marca 2016, Vanhalewyn/ESVČ (T‑792/14 P, EU:T:2016:156). Navyše počas postupu pred podaním žaloby bola preukázaná skutočnosť, že ESVČ nesplnila povinnosti vyplývajúce z týchto rozsudkov, keďže neprijala VVU pred vydaním rozhodnutia, ktorým sa určuje výška predmetného PŽP. Z napadnutého rozsudku teda nič „nevyplývalo“.

42

V každom prípade prvý odvolací dôvod nie je dôvodný. Článok 1 prílohy X služobného poriadku je zaradený pod kapitolu tejto prílohy týkajúcu sa všeobecných ustanovení a tretí odsek tohto článku je formulovaný všeobecne. Z uvedeného vyplýva, že normotvorca Únie ukladá povinnosť prijať VVU vo vzťahu k celej tejto prílohe. Tento článok 1 tretí odsek bráni teda tomu, aby ESVČ znížila výšku PŽP poberaného žalobcami v prvostupňovom konaní bez toho, aby predtým prijala VVU upravujúce vykonanie článku 10 uvedenej prílohy, ako v napadnutom rozsudku správne konštatoval Všeobecný súd.

43

Tvrdenie, ktoré ESVČ vyvodzuje zo skutočnosti, že normotvorca Únie niekedy spresnil, že prijatie VVU sa vyžadovalo pre osobitne určené ustanovenie, nepodporuje jej stanovisko. Ak by mal totiž normotvorca Únie skutočne v úmysle obmedziť povinnosť prijať VVU k prílohe X služobného poriadku pre určité ustanovenia tejto prílohy, bol by to spresnil.

44

Ani ďalšie tvrdenia predložené ESVČ nemožno prijať. Po prvé skutočnosť, že článok 3 prílohy X služobného poriadku konkrétne stanovuje prijatie VVU k tomuto článku nie je relevantné, ako už konštatoval Súd pre verejnú službu v bodoch 24 a 25 rozsudku z 25. septembra 2014, Osorio a i./SEAE (F‑101/13, EU:F:2014:223). Keďže článok 3 prílohy X služobného poriadku je stanovený ako výnimka z článku 1 prvého odseku tejto prílohy, ktorý sa týka ustanovení uvedenej prílohy, VVU uvedené v tomto článku 3 nemôžu odkazovať na VVU stanovené v tomto článku 1 treťom odseku a v dôsledku toho ani brániť povinnosti prijať VVU vo vzťahu k celej prílohe X služobného poriadku vyplývajúcej z uvedeného článku 1 tretieho odseku. Po druhé skutočnosť, že článok 10 tejto prílohy ukladá povinnosť prijať „podrobné ustanovenia týkajúce sa uplatňovania“ tohto ustanovenia, nezakazuje, aby tieto ustanovenia boli vo forme VVU v zmysle článku 110 služobného poriadku, ako Súd pre verejnú službu už konštatoval v bode 26 tohto rozsudku. Po tretie nie je paradoxné stanoviť zároveň povinnosť prijať VVU vo vzťahu k celej uvedenej prílohe a navyše získať stanovisko Výboru zamestnancov pred každoročnou úpravou výšky PŽP v každom mieste výkonu práce.

45

Keďže pán Alba Aguilera a i. namietajú prípustnosť prvého odvolacieho dôvodu z dôvodu, že je nový a mení predmet sporu pred Všeobecným súdom, ktorý sa netýkal otázky, či bola ESVČ povinná prijať VVU k článku 10 prílohy X služobného poriadku na základe článku 1 tretieho odseku služobného poriadku, ale len otázky, či ESVČ splnila túto povinnosť a či rozhodnutia zo 17. decembra 2013 a z 3. decembra 2014 tvorili takéto VVU alebo mohli byť postavené na ich úroveň, je potrebné v rámci odvolania pripomenúť, že právomoc Súdneho dvora je obmedzená iba na posúdenie právneho riešenia v súvislosti so žalobným dôvodom prejednávaným na prvom stupni. Účastník konania teda nemôže predniesť pred Súdnym dvorom po prvýkrát odvolací dôvod, ktorý nebol prednesený pred Všeobecným súdom, keďže by mu to umožnilo predložiť Súdnemu dvoru, ktorý má obmedzené právomoci v odvolacom konaní, spor v širšom rozsahu, než bol ten, ktorým sa zaoberal Všeobecný súd (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92 P, EU:C:1994:211, bod 59, ako aj z 18. februára 2016, Rada/Bank Mellat, C‑176/13 P, EU:C:2016:96, bod 116 a citovanú judikatúru).

46

V prejednávanej veci je pravda, že Všeobecný súd v bode 25 napadnutého rozsudku uviedol, že „ESVČ nespochybňuje skutočnosť, že z rozsudku zo 17. marca 2016, Vanhalewyn/ESVČ (T‑792/14 P, EU:T:2016:156), vyplýva, že mala prijať VVU týkajúce sa článku 10 prílohy X služobného poriadku, keďže povinnosť vyplývajúca z článku 1 tretieho odseku [tejto] prílohy sa vzťahuje aj na ustanovenia upravujúce PŽP“. Navyše, ako uvádza pán Alba Aguilera a i., ESVČ netvrdí, že Všeobecný súd v tomto bode skreslil jej argumentáciu.

47

Na jednej strane však z bodov 26 a 27 napadnutého rozsudku vyplýva, že ESVČ pred Všeobecným súdom v podstate tvrdila, že rozsudok zo 17. marca 2016, Vanhalewyn/ESVČ (T‑792/14 P, EU:T:2016:156), je v prejednávanej veci uplatniteľný. To pritom nebráni tomuto účastníkovi konania, aby v rámci tohto odvolania spochybnil výklad týchto ustanovení prílohy X služobného poriadku, ktorý podal Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, najmä na základe tohto rozsudku.

48

Na druhej strane pán Alba Aguilera a i. v bode 26 ich žaloby pred Všeobecným súdom tvrdili na podporu svojho prvého žalobného dôvodu, že „tento článok [1] tretí odsek prílohy X služobného poriadku výslovne stanovuje povinnosť dotknutej inštitúcie prijať VVU, ktoré sa týkajú celej prílohy X služobného poriadku“, pričom bolo navyše zdôraznené slovné spojenie „celá príloha X služobného poriadku“. Títo účastníci konania upravili túto argumentáciu v bode 33 tejto žaloby, podľa ktorého „nič nemôže odôvodniť omeškanie ESVČ pri plnení jej povinnosti prijať VVU k celej prílohe X služobného poriadku“.

49

Všeobecný súd prevzal túto argumentáciu v bode 24 napadnutého rozsudku, v ktorom uviedol, že „[žalobcovia v prvostupňovom konaní] tvrdia, že ESVČ sa nemôže odvolávať na skutočnosť, že rozsudok zo 17. marca 2016, Vanhalewyn/ESVČ (T‑792/14 P, EU:T:2016:156), bol vyhlásený iba… o niečo viac ako mesiac pred prijatím [sporného] rozhodnutia,… preto, lebo povinnosť prijať VVU k prílohe X služobného poriadku je v každom prípade obsiahnutá v článku 1 treťom odseku [tejto] prílohy“.

50

V sporovom systéme preskúmania zákonnosti pred súdom Únie sú to pritom účastníci konania, ktorým prináleží procesná iniciatíva a ktorí určujú predmet konania (rozsudok zo 14. novembra 2017, British Airways/Komisia, C‑122/16 P, EU:C:2017:861, bod 87). Pán Alba Aguilera a i. teda nemôžu účinne namietať, že svojím prvým odvolacím dôvodom ESVČ predkladá Súdnemu dvoru spor v širšom rozsahu, ako boli spory, ktoré predložili Všeobecnému súdu.

51

Okrem toho v bode 30 napadnutého rozsudku, ktorého sa týka prvý odvolací dôvod, Všeobecný súd rozhodol, že „i keď článok 10 prílohy X služobného poriadku, ktorý je právnym základom [sporného] rozhodnutia, neobsahuje nijaké výslovné ustanovenie, ktoré by stanovovalo prijatie VVU, článok 1 tretí odsek prílohy X služobného poriadku, ktorý patrí do kapitoly [I] tejto prílohy, ktorá upravuje ‚Všeobecné ustanovenia‘ osobitných a mimoriadnych ustanovení uplatniteľných na úradníkov pôsobiacich v tretej krajine, výslovne uvádza túto povinnosť“.

52

Všeobecný súd z toho v bode 31 tohto rozsudku, ktorého sa taktiež týkal prvý odvolací dôvod, vyvodil, že „článok 1 tretí odsek prílohy X služobného poriadku [má] všeobecnú pôsobnosť a VVU, ktorých prijatie stanovuje, sa týkajú celej prílohy X služobného poriadku, vrátane ustanovení upravujúcich poskytovanie PŽP stanovených v článku 10 prílohy X služobného poriadku“. V tom istom bode Všeobecný súd dodal, že „orgán Únie vykonávajúci tieto ustanovenia je preto povinný prijať VVU k článku 10 prílohy X služobného poriadku v súlade s článkom 1 tretím odsekom [tejto] prílohy“, keďže táto „povinnosť prijať VVU k celej prílohe X služobného poriadku“ bola ešte pripomenutá Všeobecným súdom v bode 42 uvedeného rozsudku.

53

Navyše z celého výkladu tohto istého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd vyhovel prvému žalobnému dôvodu, ktorý mu bol predložený, najmä na základe tohto výkladu článku 1 tretieho odseku prílohy X služobného poriadku.

54

Súdny dvor pritom opakovane rozhodol, že odvolateľ má právo podať odvolanie, v rámci ktorého uvedie odvolacie dôvody vyplývajúce zo samotného napadnutého rozsudku, ktoré majú z právneho hľadiska spochybniť jeho dôvodnosť (rozsudky z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, C‑176/06 P, neuverejnený, EU:C:2007:730, bod 17, ako aj zo 6. septembra 2018, Česká republika/Komisia, C‑4/17 P, EU:C:2018:678, bod 24).

55

Z uvedeného vyplýva, že prvý odvolací dôvod je prípustný.

56

Podľa článku 1 tretieho odseku prílohy X služobného poriadku „[VVU] sa prijmú v súlade s článkom 110 služobného poriadku“. Tento článok 110 v odseku 1 stanovuje, že „[VVU] k tomuto Služobnému poriadku sa prijímajú [MO] každ[ej] inštitúci[e] po konzultácii s jej Výborom zamestnancov a Výborom pre Služobný poriadok“.

57

Podľa judikatúry Súdneho dvora pripomenutej v podstate Všeobecným súdom v bode 28 napadnutého rozsudku výraz „[VVU]“ uvedený v článku 110 ods. 1 služobného poriadku sa týka v prvom rade VVU výslovne stanovených určitými osobitnými ustanoveniami služobného poriadku. Vzhľadom na neexistenciu výslovného ustanovenia možno povinnosť prijať vykonávacie predpisy, ktoré spĺňajú formálne podmienky tohto článku, pripustiť len výnimočne, a to vtedy, keď sú ustanovenia služobného poriadku natoľko nejasné a nepresné, že ich nemožno uplatniť spôsobom, ktorý nie je svojvoľný (rozsudok z 8. júla 1965, WillameBonino/Komisia, 110/63, EU:C:1965:71, s. 815).

58

V prejednávanej veci, ako už bolo uvedené v bodoch 51 a 52 tohto rozsudku, Všeobecný súd v podstate v bodoch 30 a 31 napadnutého rozsudku rozhodol, že článok 1 tretí odsek prílohy X služobného poriadku predstavuje ustanovenie, ktoré ukladá výslovnú povinnosť prijať VVU ku všetkým ustanoveniam prílohy X služobného poriadku, vrátane jeho článku 10, v zmysle judikatúry pripomenutej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku, a že tento článok 1 tretí odsek ukladal teda pred prijatím rozhodnutia upravujúceho výšku PŽP uplatniteľného na úradníkov a zamestnancov Únie pôsobiacich v tretích krajinách, akým je sporné rozhodnutie, povinnosť prijať VVU k tomuto článku 10 podľa postupu stanoveného v článku 110 služobného poriadku.

59

Ako uviedol ESVČ a ako vyplýva z týchto bodov napadnutého rozsudku, Všeobecný súd v tejto súvislosti vychádzal zo skutočnosti, že článok 1 tretí odsek prílohy X služobného poriadku patrí medzi všeobecné ustanovenia toto služobného poriadku.

60

Z tejto okolnosti však nemožno vyvodiť, že toto ustanovenie má rozsah pôsobnosti, ktorý mu priznal Všeobecný súd.

61

Treba totiž konštatovať, že článok 3 tejto prílohy taktiež osobitne odkazuje na prijatie VVU, kým článok 10 ods. 3 tejto prílohy sa obmedzuje na stanovenie toho, že podrobné ustanovenia týkajúce sa uplatňovania tohto článku 10 určuje MO a že odsek 1 štvrtý pododsek toho istého článku 10 stanovuje, že PŽP, určený pre každé miesto výkonu práce, bude preskúmavať a v prípade potreby upraví každý rok MO po získaní stanoviska od Výboru zamestnancov. Podobne článok 2 prílohy X služobného poriadku spresňuje, že postup mobility je stanovený MO po získaní stanoviska od Výboru zamestnancov, článok 5 ods. 2 tejto prílohy uvádza, že podrobné predpisy na uplatňovanie odseku 1 tohto článku ustanoví MO po konzultácii s Výborom zamestnancov a článok 23 štvrtý odsek uvedenej prílohy spresňuje, že podrobné pravidlá týkajúce sa uplatňovania tohto článku stanoví MO. Pokiaľ ide o články 15 a 21 tejto prílohy, tieto články stanovujú, že výhody, ktoré sú v nich uvedené, budú priznané dotknutým zamestnancom za podmienok stanovených MO.

62

Zo spoločného výkladu týchto ustanovení tak vyplýva, že príloha X služobného poriadku odkazuje nielen na prijatie VVU, ale aj na „podrobn[é] ustanoven[ia] týkajúc[e] sa uplatňovania“ alebo aj iných druhov aktov, pri ktorých sa niekedy spresňuje, že môžu byť prijaté len po získaní stanoviska od Výboru zamestnancov. Zo znenia článku 110 služobného poriadku, najmä z odseku 2 prvého pododseku, ako aj z odsekov 3 a 4 pritom vyplýva, že „VVU“ upravené v odseku 1 tohto článku a ktorých prijatie vyžaduje od MO každej inštitúcie konzultovať s Výborom zamestnancov a získať stanovisko Výboru pre Služobný poriadok, predstavujú osobitnú kategóriu vykonávacích predpisov služobného poriadku, odlišnú od predpisov prijatých na základe dohody medzi inštitúciami a odlišnú aj od iných predpisov alebo vykonávacích ustanovení tohto služobného poriadku.

63

Z toho vyplýva, že systém zavedený rôznymi ustanoveniami služobného poriadku a jeho prílohou X stanovuje, že VVU treba odlišovať od iných vykonávacích predpisov služobného poriadku, ako sú podrobné ustanovenia týkajúce sa uplatňovania stanovené v článku 10 ods. 3 tejto prílohy.

64

Navyše treba konštatovať, že z hľadiska požiadavky uvedenej v článku 110 ods. 1 služobného poriadku, podľa ktorej VVU môžu byť prijaté len po konzultácii s Výborom zamestnancov a po získaní stanoviska Výboru pre služobný poriadok, výklad článku 1 tretieho odseku prílohy X služobného poriadku Všeobecným súdom má za následok zdvojenie procesných požiadaviek, ktoré majú rovnaký účel.

65

Tento výklad tak zbavuje článok 10 ods. 3 prílohy X služobného poriadku aspoň čiastočne svojho potrebného účinku, keďže toto posledné uvedené ustanovenie stanovuje menej prísne procesné požiadavky na prijatie podrobných ustanovení týkajúcich sa uplatňovania tohto článku, ako sú ustanovenia vyplývajúce z článku 110 ods. 1 služobného poriadku, ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 41 a 42 svojich návrhov.

66

Rovnako výklad Všeobecného súdu ohrozuje potrebný účinok ostatných ustanovení tejto prílohy, v súvislosti s ktorými normotvorca Únie stanovil, že sa vykoná osobitný postup prijatia vykonávacích predpisov, odlišný od postupu uvedeného v článku 110 ods. 1 služobného poriadku.

67

Naopak prvky uvedené v bodoch 61 až 66 tohto rozsudku majú preukázať, že článok 1 tretí odsek prílohy X služobného poriadku sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa prijatie VVU k ustanoveniu tejto prílohy ukladá v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 57 tohto článku, tento článok 1 tretí odsek spresňuje postup, akým sa majú prijať, t. j. postup stanovený v článku 110 služobného poriadku.

68

V tomto zmysle treba v prvom rade pripomenúť, že článok 3 prílohy X služobného poriadku stanovuje, že „v súlade s [VVU]“ môže MO rozhodnúť, že odlišne od článku 1 prvého odseku tejto prílohy úradník pôsobiaci v tretej krajine, ktorý je opätovne dočasne pridelený na svoje pracovné miesto v sídle inštitúcie alebo na inom mieste zamestnania v Únii, počas tohto dočasného pridelenia podlieha určitým ustanoveniam uvedenej prílohy.

69

Aj keď, ako rozhodol Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, povinnosť prijať VVU vo vzťahu k všetkým ustanoveniam prílohy X služobného poriadku už vyplývala z článku 1 ods. 3 tejto prílohy, nebolo pritom potrebné vložiť toto výslovné spresnenie do tohto článku 3. V tejto súvislosti výklad uvedeného článku 3, ktorý vykonali pán Alba Aguilera a i., uvedený v bode 44 tohto rozsudku, nemožno prijať. Je pravda, že posledná veta tohto istého článku zavádza výnimku z článku 1 prvej vety tejto prílohy. Tento článok 1 prvý odsek však uvádza, že uvedená príloha určuje osobitné a mimoriadne ustanovenia, použiteľné na úradníkov Únie pôsobiacich v tretej krajine. Určuje tak pôsobnosť ratione personae tej istej prílohy.

70

Účelom tejto výnimky teda nie je výnimka z „ustanovení“ prílohy X služobného poriadku, vrátane tretieho odseku článku 1 tejto prílohy, čo by malo za následok vyňať článok 3 tejto prílohy z pôsobnosti článku 1 tretieho odseku tejto prílohy, ako tvrdia, ale len umožňuje MO za určitých okolností rozšíriť pôsobnosť ratione personae uvedenej prílohy nad rámec pôsobnosti, ktorá vyplýva zo samotného článku 1 ods. 1 tejto prílohy.

71

Ďalej je potrebné konštatovať, rovnako ako generálny advokát v bodoch 48 až 54 svojich návrhov, že skutočnosť, že rozsah pôsobnosti článku 1 tretieho odseku prílohy X služobného poriadku je obmedzená na rozsah pôsobnosti procesného odkazu, nezbavuje toto ustanovenie jeho potrebného účinku. Najmä tento odkaz zostáva v každom prípade jednak potrebný, pokiaľ ide o článok 3 tejto prílohy. Jednak je uvedený odkaz relevantný aj za predpokladu, že by sa malo konštatovať, že jedno z ustanovení uvedenej prílohy je natoľko nejasné a nepresné, že existuje riziko, že bude použité svojvoľne a že v dôsledku toho je potrebné prijať VVU k tomuto ustanoveniu.

72

Napokon skutočnosť, že článok 1 tretí odsek prílohy X služobného poriadku predstavuje len procesný odkaz určený na spresnenie metodológie, podľa ktorej musia byť prijaté prípadné VVU, je potvrdená prípravnými prácami, ktoré viedli k vloženiu tejto prílohy do tohto služobného poriadku.

73

Pôvodne návrh nariadenia Rady (EHS), ktorým sa zavádzajú osobitné a mimoriadne ustanovenia uplatniteľné na úradníkov Európskych spoločenstiev pôsobiacich v štáte, ktorý nie je súčasťou Európskych spoločenstiev [KOM(86) 83 v konečnom znení] (Ú. v. ES C 74, 1986, s. 11) [neoficiálny preklad], predložený Komisiou Rade 6. marca 1986, obsahoval v článku 1 jediný odsek, ktorý v súčasnosti v podstate zodpovedá článku 1 prvému odseku prílohy X služobného poriadku, a viaceré ustanovenia tohto návrhu výslovne upravovali prijatie VVU. Tak to bolo najmä v prípade článku 3 tohto návrhu, ktorý v podstate zodpovedá článku 3 prílohy X služobného poriadku, ale aj článku 10, ktorý sa rovnako ako článok 10 prílohy X služobného poriadku týkal PŽP. Tento návrh článku 10 teda stanovoval, že „[PŽP] uvedený [v tomto článku a v súlade s ktorými PŽP musí byť určený] definujú parametre použité na určenie percentuálneho podielu príspevku, ako aj zoznam príslušných miest a sadzieb, za ktoré sa takýto príspevok poskytuje“.

74

Rozhodnutie o ukončení postupu konzultácií Európskeho parlamentu o návrhu nariadenia uvedeného v predchádzajúcom bode z 12. septembra 1986 (dokument A2‑83/86), pripojené k zápisnici z piatkového zasadnutia 12. septembra 1986 (Ú. v. ES C 255, 1986, s. 213 a 245) [neoficiálny preklad], a zmenené znenie navrhnuté Parlamentom v tejto súvislosti preukazujú, že Parlament navrhol, aby bolo vložené spresnenie, ktoré v súčasnosti predstavuje článok 1 tretí odsek prílohy X služobného poriadku, pričom takáto zmena je podľa tejto inštitúcie nevyhnutná „na účely… spresnenia podmienok, za ktorých môžu byť prijaté vykonávacie ustanovenia“.

75

Komisia tým, že 23. októbra 1986 predložila Rade zmenený návrh nariadenia, ktorým sa zavádzajú osobitné a mimoriadne ustanovenia uplatniteľné na úradníkov Európskych spoločenstiev pôsobiacich v štáte, ktorý nie je súčasťou Európskych spoločenstiev [KOM(86) 565 v konečnom znení] (Ú. v. ES C 284, 1986, s. 8) [neoficiálny preklad], ktorá v podstate prijala tento návrh Parlamentu, vyhovela zmenám navrhnutým Parlamentom.

76

V znení tohto nariadenia, ktoré napokon prijala Rada, konkrétne nariadenie Rady (Euratom, ESUO, EHS) č. 3019/87 z 5. októbra 1987, ktorým sa zavádzajú osobitné a mimoriadne ustanovenia uplatniteľné na úradníkov Európskych spoločenstiev pôsobiacich v tretej krajine (Ú. v. ES L 286, 1987, s. 3) [neoficiálny preklad], ktorým bola príloha X, v znení vyplývajúcom z tohto nariadenia, vložená do služobného poriadku, bol na jednej strane návrh Parlamentu teraz uvedený v článku 1 treťom odseku tejto prílohy ponechaný v znení navrhnutom touto inštitúciou. Na druhej strane každý odkaz na prijatie VVU v článku 10 uvedenej smernice bol zrušený, keďže článok 10 prílohy X služobného poriadku v znení vyplývajúcom z návrhu upravujúceho nariadenie uvedené v predchádzajúcom bode bol však preformulovaný a spresnený, aby obsahoval tak zoznam parametrov, na základe ktorých sa stanovia PŽP, ako aj koeficientov, ktorým boli tieto parametre pridelené, ich hodnotu, ako aj stupnicu, podľa ktorej bol príspevok stanovený ako percentuálny podiel z referenčnej sumy od 10 %, ak sa celková hodnota jednotlivých parametrov rovnala nule, až do 35 %, ak bola táto hodnota vyššia než osem. Stanovilo sa tiež, ako v súčasnosti platnom znení tohto ustanovenia, aby PŽP stanovený pre každé miesto poverenia bol predmetom každoročného posúdenia a prípadne úpravy zo strany MO po získaní stanoviska Výboru zamestnancov.

77

Z prípravných prác, ktoré viedli k vloženiu prílohy X do služobného poriadku, tak jasne vyplýva, jednak, že ustanovenie uvedené v súčasnosti v článku 1 treťom odseku tejto prílohy, ktoré zostalo nezmenené po nariadení č. 3019/87, bolo vložené na jediný účel, aby spresnilo postup, ktorý sa má dodržať v prípade, ak majú byť prijaté VVU k tejto prílohe a jednak, že normotvorca Únie mal jednoznačne v úmysle vylúčiť, aby prijatie VVU bolo potrebné, najmä pokiaľ ide o článok 10 uvedenej prílohy.

78

V tejto súvislosti ešte treba uviesť, že až do prijatia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15), zostal článok 10 prílohy X služobného poriadku, v znení vyplývajúcom z nariadenia č. 3019/87, v podstate nezmenený. Bol však nahradený s účinnosťou od 1. januára 2014 znením, ktoré je v súčasnosti platné, na základe článku 1 bodu 70 písm. e) nariadenia č. 1023/2013 a to podľa odôvodnenia 27 tohto nariadenia s účelom „modernizovať pracovné podmienky pre zamestnancov zamestnaných v tretích krajinách a zabezpečiť ich väčšiu nákladovú účinnosť pri súčasnom vytváraní úspor nákladov… a [aby sa stanovila] možnosť zahrnúť širokú škálu parametrov na stanovenie [PŽP] bez toho, aby to malo vplyv na celkový cieľ vytvárania úspor nákladov“.

79

Na tento účel bol článok 10 prílohy X služobného poriadku v znení vyplývajúcom z nariadenia č. 3019/87 zjednodušený. Zoznam parametrov, ktoré sa mali zohľadniť pri stanovení PŽP, sa stal v podstate demonštratívny, spresnenia týkajúce sa koeficientov, hodnôt týchto parametrov a percentuálnych podielov referenčnej sumy boli odstránené a bol doplnený odsek 3, podľa ktorého MO určí podrobné ustanovenia týkajúce sa uplatňovania tohto článku.

80

Toto nahradenie článku 10 prílohy X služobného poriadku okrem iného nadobudlo účinnosť v ten istý deň ako nahradenie článku 110 služobného poriadku, vykonané článkom 1 bodom 59 nariadenia č. 1023/2013, ktorého nové znenie spresňuje rôzne druhy vykonávacích pravidiel k služobnému poriadku, ktoré môžu byť prijaté.

81

Z tohto posledného uvedeného legislatívneho vývoja teda jasne vyplýva, že ak by mal normotvorca Únie v úmysle uložiť povinnosť prijať VVU, a nie podrobné ustanovenia týkajúce sa uplatňovania článku 10 prílohy X služobného poriadku, keď zjednodušil obsah tohto ustanovenia, výslovne by to uviedol.

82

Tvrdenia uvedené pánom Albom Aguilerom a i. na podporu napadnutého rozsudku, uvedené v bodoch 42 až 44 tohto rozsudku, treba teda zamietnuť, keďže sú v priamom rozpore s úmyslom normotvorcu Únie.

83

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že Všeobecný súd sa tým, že v bodoch 30 a 31 napadnutého rozsudku rozhodol, že článok 1 tretí odsek prílohy X služobného poriadku predstavuje ustanovenie, ktoré stanovuje výslovnú povinnosť prijať VVU vo vzťahu k celej tejto prílohe, a tým, že z toho vyvodil, že ESVČ mala povinnosť prijať VVU k článku 10 uvedenej prílohy predtým, ako mohla zákonne prijať sporné rozhodnutie, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

84

Prvý odvolací dôvod je teda dôvodný. Keďže však v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 57 tohto rozsudku môže byť povinnosť prijať VVU v zmysle článku 110 služobného poriadku v prípade neexistencie výslovného ustanovenia v tomto zmysle prípustná, ak je dotknuté ustanovenie služobného poriadku natoľko nejasné a nepresné, že ho nemožno uplatniť spôsobom, ktorý nie je svojvoľný, a keďže v druhom odvolacom dôvode ESVČ tvrdí, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku tiež rozhodol, že článok 10 prílohy X služobného poriadku spĺňa túto podmienku, čím sa dopustil druhého nesprávneho právneho posúdenia, sa treba pred rozhodnutím, či je potrebné zrušiť napadnutý rozsudok v navrhovanom rozsahu, zaoberať druhým odvolacím dôvodom.

85

ESVČ odkazom na body 28, 29 a 38 napadnutého rozsudku tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že článok 10 prílohy X služobného poriadku je ustanovením takej povahy, že vyžaduje prijatie VVU v tom zmysle, že je nejasné a nepresné v takom rozsahu, že ho nemožno uplatniť spôsobom, ktorý nie je svojvoľný. V rámci prijímania podrobných ustanovení týkajúcich sa uplatňovania PŽP ukladá článok 10 ods. 1 štvrtý pododsek tejto prílohy výslovne jedinú povinnosť, aby sa získalo stanovisko Výboru zamestnancom, k čomu došlo pri prijatí rozhodnutí zo 17. decembra 2013 a z 3. decembra 2014. Táto fáza sama osebe umožňuje vylúčiť akékoľvek riziko, že kritériá určujúce sadzbu PŽP budú stanovené administratívou na základe výsledku, ktorý sa snaží dosiahnuť. Stupeň podrobnosti tohto článku 10, ktorý stanovuje parametre, ktoré sa majú zohľadniť pri stanovení PŽP, a zavádza ich každoročné posúdenie, navyše sám osebe preukazuje, že neponecháva priestor na svojvoľné uplatnenie.

86

Navyše druhý odvolací dôvod je riadne účinný. Keďže normotvorca Únie nestanovuje výslovne povinnosť prijať VVU k článku 10 prílohy X služobného poriadku a keďže povaha tohto ustanovenia nevyžaduje prijatie VVU, preukazuje to, že neexistuje povinnosť prijať VVU k článku 10 tejto prílohy v zmysle, akom tvrdia pán Alba Aguilera a i. Druhý odvolací dôvod sa netýka otázky vhodnosti konzultovania Výboru pre Služobný poriadok, ani relevantnosti jeho stanoviska, ani nevyžadoval od pána Albu Aguileru a i. dôkaz o negatívnej skutočnosti.

87

Pán Alba Aguiolera a i. v prvom rade tvrdia, že druhý odvolací dôvod je neúčinný. Vzhľadom na to, že Všeobecný súd správne rozhodol, že článok 1 tretí odsek prílohy X služobného poriadku výslovne stanovuje povinnosť ESVČ prijať VVU k článku 10 tejto prílohy, údajná jasnosť tohto článku 10 je irelevantná.

88

V každom prípade tento odvolací dôvod nie je dôvodný. Prijatie VVU totiž znamená, že stanovisko Výboru pre služobný poriadok môže ovplyvniť rozhodnutie MO. Vyžadovať predloženie negatívneho dôkazu t. j. dôkazu, že sporné rozhodnutie mohlo mať iný obsah, ak by boli prijaté VVU, nemožno pripustiť a zbavilo by povinnosť konzultácie s týmto výborom potrebného účinku.

89

Keďže pán Alba Aguilera a i. predovšetkým namietajú účinnosť druhého odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že ich tvrdenia v tejto súvislosti vychádzajú z predpokladu, že Všeobecný súd správne rozhodol, že článok 1 tretí odsek prílohy X služobného poriadku predstavuje ustanovenie ukladajúce výslovnú povinnosť prijať VVU vo vzťahu ku všetkým ustanoveniam tejto prílohy, vrátane článku 10 tejto prílohy, v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 57 tohto rozsudku. Zo skúmania prvého odvolacieho dôvodu však vyplýva, že tento predpoklad je nesprávny.

90

V dôsledku toho treba konštatovať, že v tomto druhom odvolacom dôvode ESVČ v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa v bode 38 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že bez ohľadu na povinnosť prijať VVU k článku 10 prílohy X služobného poriadku, ktorá podľa neho vyplýva z článku 1 tretieho odseku tejto prílohy, povaha tohto článku 10 taktiež vyžaduje, aby predtým, ako bude možné zákonne prijať rozhodnutie o úprave výšky PŽP, boli prijaté VVU k uvedenému článku 10.

91

Je pravda, že v prvej vete tohto bodu 38 Všeobecný súd konštatoval, že „stanovisko externého alebo medziinštitucionálneho orgánu, akým je Výbor pre služobný poriadok, je potrebné na to, aby sa zabezpečilo, že kritériá, podľa ktorých sa vymedzujú životné podmienky v tretích krajinách, budú stanovené abstraktne a nezávisle od akéhokoľvek postupu, ktorého predmetom je úprava výšky PŽP, aby sa zabránilo riziku, že výber kritérií bude ovplyvnený výsledkom, ktorý sa administratíva prípadne snaží dosiahnuť“.

92

Zo spoločného výkladu napadnutého rozsudku a najmä z bodov 30, 31, 33 a 40 tohto rozsudku však vyplýva, že Všeobecný súd nezaložil zrušenie sporného rozhodnutia na druhom z prípadov uvedených v judikatúre pripomenutej v bode 57 tohto rozsudku, ale na skutočnosti, že podľa svojho výkladu ukladá článok 1 tretí odsek prílohy X služobného poriadku výslovnú povinnosť prijať VVU pre všetky ustanovenia tejto prílohy, vrátane článku 10 tejto prílohy.

93

Navyše, ako stanovujú body 34 a 35, druhá veta bodu 38 a bod 39 napadnutého rozsudku, odôvodnenia uvedené Všeobecným súdom v prvej vete tohto bodu 38 sa týkajú otázky, či rozhodnutia zo 17. decembra 2013 a z 3. decembra 2014 môžu byť považované za VVU v zmysle článku 1 tretieho odseku prílohy X služobného poriadku. Netýkajú sa teda povahy článku 10 tejto prílohy, ale výkladu tohto článku 1 tretieho odseku. Navyše ako bolo v podstate konštatované v bode 48 tohto rozsudku, prvý žalobný dôvod na zrušenie predložený Všeobecnému súdu sa týkal len prvého z dvoch prípadov uvedených v judikatúre pripomenutej v bode 57 tohto rozsudku.

94

Druhý odvolací dôvod preto vychádza z nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku a treba ho preto zamietnuť ako nedôvodný.

95

Keďže je však prvý odvolací dôvod dôvodný a posúdenie Všeobecného súdu, ktorého nesprávnosť tento odvolací súd konštatuje, predstavuje, ako bolo uvedené najmä v bode 92 tohto rozsudku, základ pre zrušenie sporného rozhodnutia, treba zrušiť body 1 a 3 výroku napadnutého rozsudku.

96

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď sám vydať konečný rozsudok vo veci samej, ak to stav konania dovoľuje, alebo vrátiť vec Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

97

V prejednávanej veci zo skúmania odvolania vyplýva, že prvý žalobný dôvod predložený pánom Albom Aguilerom a i. v prvostupňovom konaní, podľa ktorého mala ESVČ podľa článku 1 tretieho odseku prílohy X služobného poriadku povinnosť prijať VVU k článku 10 tejto prílohy pred prijatím sporného rozhodnutia, nebol dôvodný.

98

Keďže však Všeobecný súd vyhovel tomuto žalobnému dôvodu a zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa to od neho žiadalo bez toho, aby skúmal druhý a tretí žalobný dôvod, ktorý mu bol predložený, Súdny dvor sa domnieva, že stav konania nedovoľuje vo veci rozhodnúť. Vec preto treba vrátiť Všeobecnému súdu na ďalšie konanie.

99

Keďže vec musí byť vrátená Všeobecnému súdu, o trovách konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto: