–

Société de perception et de distribution des droits des artistes‑interprètes de la musique et de la danse (Spedidam), PG a GF, v zastúpení: C. Waquet a H. Hazan, avocats,

–

Institut national de l’audiovisuel, le Syndicat indépendant des artistes‑interprètes (SIA‑UNSA) a Syndicat français des artistes‑interprètes (CGT), v zastúpení: C. Caron, avocat,

–

francúzska vláda, v zastúpení: D. Colas, B. Fodda, D. Segoin, A.‑L. Desjonquères a A. Daniel, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: É. Gippini Fournier a J. Samnadda, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 písm. b), článku 3 ods. 2 písm. a) a článku 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230).

2

Návrh bol podaný v rámci sporu medzi na jednej strane Société de perception et de distribution des droits des artistes‑interprètes de la musique et de la danse (ďalej len „Spedidam“), ako aj PG a GF, a na druhej strane Institut national de l’audiovisuel (Národný audiovizuálny inštitút, ďalej len „INA“), týkajúceho sa údajného porušenia práv výkonných umelcov, ktorých nositeľmi sú PG a GF, zo strany INA.

3

Odôvodnenia 9, 10, 21, 24 a 31 smernice 2001/29 stanovujú:

…

…

…

4

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Právo rozmnožovania“, znie:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

…

…“

5

Článok 3 uvedenej smernice, nazvaný „Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“, v odseku 2 písm. a) stanovuje:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať sprístupňovanie verejnosti po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami takým spôsobom, že verejnosť má k nim prístup z miesta a v čase individuálne zvolenom:

…“

6

Článok 5 smernice 2001/29 uvádza viacero výnimiek a obmedzení výlučných práv stanovených v článkoch 2 až 4 tejto smernice, ktoré majú členské štáty možnosť alebo povinnosť upraviť vo svojom vnútroštátnom práve.

7

Článok 10 uvedenej smernice, nazvaný „Časová pôsobnosť“, stanovuje:

„1.   Ustanovenia tejto smernice platia vo vzťahu ku všetkým dielam a iným predmetom ochrany, o ktorých sa zmieňuje táto smernica a ktoré budú 22. decembra 2002 chránené právnymi predpismi členských štátov v oblasti autorského práva a s ním súvisiacich práv, alebo ktoré spĺňajú kritériá na ochranu podľa ustanovení tejto smernice alebo podľa ustanovení uvedených v článku 1 ods. 2.

2.   Táto smernica platí bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek uzavreté akty a práva nadobudnuté do 22. decembra 2002.“

8

Článok L. 212‑3 prvý odsek code de la propriété intellectuelle (Zákonník duševného vlastníctva) stanovuje:

„Písomnému súhlasu výkonného umelca podlieha záznam výkonu, jeho rozmnožovanie a verejný prenos, ako aj akékoľvek samostatné použitie zvuku a obrazu výkonu, ak bol zaznamenaný ako zvuk aj obraz.

Tento súhlas a odmeny, ktoré sú s tým spojené, sa riadia ustanoveniami článkov L. 762‑1 a L. 762‑2 code de travail [Zákonník práce], s výhradou ustanovení článku L. 212‑6 tohto zákonníka.“

9

Článok L. 212‑4 tohto zákonníka stanovuje:

„Podpísanie dohody uzavretej medzi výkonným umelcom a producentom na výrobu audiovizuálneho diela predstavuje súhlas na vyhotovenie záznamu výkonu výkonného umelca, jeho rozmnožovanie a verejný prenos.

Táto dohoda stanovuje osobitnú odmenu za každý spôsob využívania diela.“

10

Článok 49 loi no 86‑1067 du 30 septembre 1986 relative à la liberté de communication (zákon č. 86‑1067 z 30. septembra 1986 o slobode komunikácie) (JORF z 1. októbra 1986, s. 11749) v znení vyplývajúcom z článku 44 loi no 2006‑961 du 1er août 2006 (zákon č. 2006‑961 z 1. augusta 2006) (JORF z 3. augusta 2006, s. 11529 (ďalej len „zmenený článok 49“), stanovuje:

„Inštitút [INA], verejnoprávna inštitúcia priemyselnej a obchodnej povahy, je poverený uchovávať a zhodnocovať národné audiovizuálne dedičstvo.

I. – Inštitút zabezpečuje uchovávanie audiovizuálnych archívov národných programových spoločností a prispieva k ich využívaniu. Povaha, sadzby, finančné podmienky dokumentárnych služieb a prevádzkové podmienky týchto archívov sú stanovené v zmluve medzi inštitútom a každou z dotknutých spoločností. Tieto zmluvy sa schvaľujú vyhláškou ministrov pre rozpočet a komunikáciu.

II. – Inštitút využíva diela z audiovizuálnych archívov národných programových spoločností za podmienok stanovených v špecifikáciách. Z tohto dôvodu disponuje právami na využívanie týchto diel po uplynutí lehoty jedného roka od ich prvého vysielania.

Inštitút zostáva vlastníkom nosičov a technického materiálu, ako aj nositeľom práv na využívanie audiovizuálnych archívov národných programových spoločností a spoločnosti uvedenej v článku 58, ktoré boli na neho prevedené pred uverejnením loi no 2000‑719 du 1er août 2000 [zákon č. 2000‑719 z 1. augusta 2000] [v znení zákona č. 86‑1067 z 30. septembra 1986 o slobode komunikácie (JORF z 2. augusta 2000, s. 11903)]. Národné programové spoločnosti, ako aj spoločnosť uvedená v článku 58 si však ponechávajú každá vlastné právo prednostného využívania týchto archívov.

Inštitút vykonáva práva na využívanie uvedené v tomto odseku v súlade s osobnostnými a majetkovými právami nositeľov autorských práv alebo s nimi súvisiacich práv a ich právnych nástupcov. Odchylne od článkov L. 212‑3 a L. 212‑4 Zákonníka duševného vlastníctva sú podmienky využívania výkonov výkonných umelcov z archívov uvedených v tomto článku a odmeny vyplývajúce z tohto využívania upravené dohodami uzavretými medzi inštitútom a samotnými výkonnými umelcami, resp. zastupujúcimi odborovými organizáciami výkonných umelcov. Tieto dohody musia predovšetkým spresniť sadzobník odmien a podmienky vyplácania týchto odmien.“

11

Inštitút INA, verejnoprávna inštitúcia francúzskeho štátu priemyselnej a obchodnej povahy, je poverený uchovávať a zhodnocovať národné audiovizuálne dedičstvo. V tejto súvislosti zabezpečuje najmä uchovávanie audiovizuálnych archívov producentov audiovizuálnych diel, ktorými sú národné programové spoločnosti a prispieva k ich využívaniu.

12

PG a GF sú právnymi nástupcami ZV, t. j. muzikanta, ktorý zomrel v roku 1985.

13

V priebehu roka 2009 PG a GF zistili, že INA vo svojom internetovom obchode ponúka bez ich súhlasu na predaj videozáznamy a zvukové záznamy, na ktorých sú nahrané umelecké výkony ZV pochádzajúce z rokov 1959 až 1978. Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že tieto videozáznamy a zvukové záznamy boli vyrobené a následne vysielané národnými programovými spoločnosťami.

14

Dňa 28. decembra 2009 PG a GF podali na základe článku L. 212‑3 Zákonníka duševného vlastníctva žalobu proti spoločnosti INA, ktorou sa domáhali náhrady škody údajne spôsobenej porušením práv výkonného umelca, ktorých sú nositeľmi.

15

Rozsudkom z 24. januára 2013 Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvého stupňa Paríž, Francúzsko) vyhovel tomuto návrhu. Tento súd najmä dospel k záveru, že uplatnenie zmeneného článku 49 nezbavuje INA povinnosti získať predchádzajúci súhlas výkonného umelca na použitie záznamu jeho výkonov. Cieľom kolektívnych dohôd upravených ustanovením tohto článku je teda len určiť odmeny za každé ďalšie použitie, pokiaľ dotknutí výkonní umelci udelili súhlas na ich prvé využívanie. V danom konaní však INA dôkaz o takomto udelení súhlasu nepredložil. Rozsudkom z 11. júna 2014 Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž, Francúzsko), na ktorý podal INA odvolanie, v podstate potvrdil rozsudok vydaný v prvostupňovom konaní.

16

Cour de Cassation (Kasačný súd, Francúzsko) rozsudkom zo 14. októbra 2015 čiastočne zrušil rozsudok Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž). Tento súd rozhodol, že Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že uplatnenie režimu výnimky, o ktorý ide vo veci samej, bolo podmienené dôkazom, že výkonný umelec udelil súhlas na prvé využitie svojho výkonu, a tým doplnil zákon o podmienku, ktorú tento zákon neobsahoval.

17

Rozsudkom z 10. marca 2017, ktorý bol vydaný po vrátení veci z Cour de Cassation (Kasačný súd), Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles, Francúzsko) zamietol žaloby PG a GF. Tento súd totiž v podstate rozhodol, že zmenený článok 49 zavádza jednoduchú vyvrátiteľnú domnienku v prospech INA, že predchádzajúci súhlas výkonného umelca bol daný a nespochybňuje teda výlučné právo výkonného umelca. Dohody s odborovými organizáciami, na ktoré odkazuje uvedený článok, nepriznávajú týmto organizáciám právo „udeľovať súhlas a zakázať“, ktoré prináleží výkonnému umelcovi, ale ich jediným cieľom je stanoviť jeho odmenu.

18

PG a GF, ako aj spoločnosť Spedidam, ktorá na základe vlastného podnetu vstúpila do konania ako vedľajší účastník konania pred Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles), podali odvolanie proti tomuto rozsudku na Cour de cassation (Kasačný súd), t. j. vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Vnútroštátny súd uvádza, že má pochybnosti o zlučiteľnosti právneho režimu uvedeného v zmenenom článku 49 s článkami 2, 3 a 5 smernice 2001/29.

19

Za týchto podmienok Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa článok 2 písm. b), článok 3 ods. 2 [písm.] a) a článok 5 smernice [2001/29] vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby vnútroštátna právna úprava, akou je právna úprava vyplývajúca [zo zmeneného] článku 49, zaviedla v prospech [INA], ktorý disponuje právami na využívanie audiovizuálnych archívov národných programových spoločností, režim výnimky, ktorý stanovuje, že podmienky využívania umeleckých výkonov výkonných umelcov a odmeny vyplývajúce z tohto využívania sú upravené dohodami uzavretými medzi týmto inštitútom a samotnými výkonnými umelcami, resp. zastupujúcimi organizáciami výkonných umelcov, pričom tieto dohody musia predovšetkým vymedziť sadzobník odmien a podmienky ich vyplácania?“

20

Ako už bolo pripomenuté v bode 13 tohto rozsudku, dotknuté záznamy boli nahrané v rokoch 1959 až 1978.

21

Podľa článku 10 ods. 1 smernice 2001/29 sa jej ustanovenia uplatnia vo vzťahu ku všetkým dielam a iným predmetom ochrany, o ktorých sa zmieňuje táto smernica a ktoré boli k 22. decembru 2002 chránené právnymi predpismi členských štátov v oblasti autorského práva a s ním súvisiacich práv, alebo ktoré spĺňali kritériá na ochranu podľa ustanovení tejto smernice alebo podľa ustanovení smerníc uvedených v jej článku 1 ods. 2 článok 10 ods. 2 smernice 2001/29 spresňuje, že sa uplatní „bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek uzavreté akty a práva nadobudnuté do 22. decembra 2002“.

22

Zatiaľ čo INA a francúzska vláda na pojednávaní tvrdili, že smernica 2001/29 nie je uplatniteľná ratione temporis na spor vo veci samej, pričom francúzska vláda spresnila, že sa zdá, že INA mal dávno pred 22. decembrom 2002 práva k predmetným nahrávkam, Spedidam tvrdila, že INA nemal žiadne nadobudnuté právo pred týmto dátumom.

23

Vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, či a v akom rozsahu sa účastníci konania vo veci samej môžu odvolávať na prípadné nadobudnuté práva alebo zmluvy uzavreté pred 22. decembrom 2002, ktoré nemôžu byť nijako dotknuté ustanoveniami smernice 2001/29.

24

Na úvod treba poznamenať, že pokiaľ ide o právny kontext prejednávanej veci, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa článku L. 212‑3 Zákonníka duševného vlastníctva sa vyžaduje písomný súhlas výkonného umelca na vyhotovenie záznamu jeho výkonu, jeho rozmnožovanie a verejný prenos. Podľa článku L. 212‑4 tohto zákonníka podpísanie zmluvy uzavretej medzi výkonným umelcom a producentom na výrobu audiovizuálneho diela predstavuje súhlas na vyhotovenie záznamu, rozmnožovanie a verejný prenos výkonu výkonného umelca.

25

Zákon č. 2006/961 z 1. augusta 2006 zmenil bod II článku 49 zákona o slobode komunikácie najmä tým, že jednak stanovil, že „inštitút využíva diela z audiovizuálnych archívov národných programových spoločností za podmienok stanovených v špecifikáciách“ a že „z tohto dôvodu disponuje právami na využívanie týchto diel po uplynutí lehoty jedného roka od ich prvého vysielania“, a jednak, že „odchylne od článkov L. 212‑3 a L. 212‑4 Zákonníka duševného vlastníctva sú podmienky využívania výkonov výkonných umelcov z archívov uvedených v tomto článku a odmeny vyplývajúce z tohto využívania upravené dohodami uzavretými medzi inštitútom a samotnými výkonnými umelcami, resp. zastupujúcimi odborovými organizáciami výkonných umelcov“ a že „tieto dohody musia predovšetkým spresniť sadzobník odmien a podmienky vyplácania týchto odmien“.

26

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že PG, GF a Spedidam tvrdia, že zmenený článok 49 zavádza režim výnimky z výlučných práv výkonných umelcov uvedených v článku 2 písm. b) a článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/29, ktorý nie je v súlade s článkom 5 tejto smernice, keďže umožňuje INA ponúkať na svojej internetovej stránke spoplatnené sťahovanie výkonov takých výkonných umelcov bez toho, aby sa muselo preukazovať udelenie súhlasu na takéto použitie.

27

INA naopak tvrdí, že tento článok nepredstavuje ani výnimku, ani obmedzenie výlučných práv výkonných umelcov, pretože sa obmedzuje na úpravu režimu dokazovania týchto práv tým, že zavádza vyvrátiteľnú domnienku prevodu práv na využívanie výkonov výkonných umelcov v prospech INA, pričom takáto domnienka umožňuje tomuto inštitútu predchádzať tomu, aby musel preukazovať písomný súhlas alebo pracovné zmluvy uvedené v článkoch L. 212‑3 a L. 212‑4 Zákonníka duševného vlastníctva. INA dodáva, že na základe zmeneného článku 49 uzavrel kolektívne dohody s odborovými organizáciami zastupujúcimi výkonných umelcov, ktoré určujú podmienky využívania ich výkonov, ako aj ich odmeňovanie.

28

Vzhľadom na tieto úvahy treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú v rámci postupu upraveného v článku 267 ZFEÚ úlohy Súdneho dvora a vnútroštátneho súdu jasne oddelené a výklad vnútroštátnych právnych predpisov prináleží výhradne vnútroštátnemu súdu (rozsudok z 15. januára 2013, Križan a i., C‑416/10, EU:C:2013:8, bod 58, ako aj citovaná judikatúra).

29

Súdnemu dvoru teda neprináleží vyjadrovať sa v rámci prejudiciálneho konania k výkladu vnútroštátnych ustanovení. Súdny dvor má totiž v rámci rozdelenia právomocí medzi súdmi Únie a vnútroštátnymi súdmi zohľadniť skutkový a právny rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho vymedzilo rozhodnutie vnútroštátneho súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. októbra 2010, Padawan, C‑467/08, EU:C:2010:620, bod 22 a citovanú judikatúru).

30

Treba tiež pripomenúť ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej keď vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne právo, sú povinné vykladať toto právo s čo najväčším ohľadom na znenie a účel dotknutej smernice, aby sa dosiahol výsledok, ktorý sleduje, a teda sú povinné konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom Zmluvy o FEÚ, keďže umožňuje vnútroštátnym súdom zaistiť v rámci ich právomocí úplnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní sporov, ktoré im boli predložené (rozsudok z 24. januára 2012, Dominguez, C‑282/10, EU:C:2012:33, bod 24 a citovaná judikatúra).

31

Vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania spresňuje, že INA, ktorý je poverený, ako bolo pripomenuté v bode 11 tohto rozsudku, uchovávať a zhodnocovať národné audiovizuálne dedičstvo, nemohol využívať časť svojho fondu, pretože v dokumentácii o výrobe predmetných audiovizuálnych programov neboli uvedené pracovné zmluvy uzatvárané s dotknutými výkonnými umelcami. Keďže INA nemal k dispozícii písomný súhlas podľa článku L. 212‑3 Zákonníka duševného vlastníctva výkonných umelcov alebo ich právnych nástupcov, ktorých identifikácia a vyhľadávanie by sa mohli ukázať ako ťažké, ba až nemožné, ani pracovnú zmluvu uzavretú medzi týmito výkonnými umelcami a producentmi daných programov, tento inštitút sa nemohol odvolávať na domnienku udelenia súhlasu stanovenú v článku L. 212‑4 Zákonníka duševného vlastníctva.

32

Vnútroštátny súd dodáva, že na to, aby INA mohol plniť svoju úlohu vo verejnom záujme, zákonom č. 2006/961 z 1. augusta 2006 bol zmenený bod II článku 49 zákona o slobode komunikácie v zmysle uvedenom v bode 24 tohto rozsudku. Tento súd okrem toho uvádza, že vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, nespadá do pôsobnosti žiadnej z výnimiek a obmedzení, ktoré sú členské štáty oprávnené stanoviť podľa článku 5 smernice 2001/29.

33

Okrem toho, ako už bolo uvedené v bodoch 15 až 17 tohto rozsudku, zatiaľ čo Tribunal de grande instance de Paris (Súd prvého stupňa Paríž) a Cour d’appel de Paris (Odvolací súd Paríž) rozhodli, že zmenený článok 49 nezbavuje INA povinnosti získať predchádzajúci súhlas od výkonného umelca na použitie záznamu jeho výkonov, Cour de cassation (Kasačný súd), rozhodujúci o odvolaní v podstate zastával názor, že uplatnenie režimu „výnimky“, o ktorý ide vo veci samej, nebolo podmienené dôkazom, že výkonný umelec udelil súhlas na prvé využitie svojho výkonu. Cour d’appel de Versailles (Odvolací súd Versailles), ktorého rozsudok je predmetom kasačného opravného prostriedku podaného na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, vyložil tento zmenený článok 49 v tom zmysle, že zavádza pre INA vyvrátiteľnú domnienku predchádzajúceho súhlasu výkonného umelca na komerčné využívanie záznamu jeho výkonov, ktoré sa nachádzajú v jeho archívoch.

34

Za týchto podmienok sa treba domnievať, že vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa majú článok 2 písm. b) a článok 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v oblasti využívania audiovizuálnych archívov inštitúciou určenou na tento účel zavádza vyvrátiteľnú domnienku, že výkonný umelec udelil súhlas na vyhotovenie záznamu svojho výkonu a jeho využívanie, ak sa tento výkonný umelec zúčastnil na nahrávaní audiovizuálneho diela na účely jeho vysielania.

35

Podľa článku 2 písm. b) a článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/29 členské štáty ustanovia výhradné právo pre výkonných umelcov udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie záznamov ich výkonov, ako aj ich sprístupňovanie verejnosti.

36

Na úvod treba uviesť, že ochranu, ktorú tieto ustanovenia priznávajú výkonným umelcom, treba vykladať extenzívne (pozri analogicky rozsudok zo 16. novembra 2016, Soulier a Doke, C‑301/15, EU:C:2016:878, bod 30, ako aj citovanú judikatúru). Ako totiž stanovujú odôvodnenia 21 a 24 smernice 2001/29, na jednej strane treba činnostiam, na ktoré sa vzťahuje právo rozmnožovania, poskytnúť širokú definíciu, aby bola zabezpečená právna istota v rámci vnútorného trhu. Na druhej strane právo sprístupňovať verejnosti predmety ochrany uvedené v článku 3 ods. 2 písm. a) tejto smernice sa má chápať tak, že sa vzťahuje na všetky činnosti, pri ktorých sa predmety ochrany sprístupňujú verejnosti, ktorá nie je prítomná na mieste, kde činnosť sprístupnenia vzniká.

37

Táto ochrana sa preto musí chápať podobne ako ochrana, ktorú priznáva autorské právo, v tom zmysle, že sa neobmedzuje len na priznanie práv zaručených článkom 2 písm. b) a článkom 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/29, ale zahŕňa aj výkon uvedených práv (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2016, Soulier a Doke, C‑301/15, EU:C:2016:878, bod 31).

38

Treba tiež pripomenúť, že práva zaručené výkonným umelcom v článku 2 písm. b) a článku 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/29 majú preventívnu povahu, v tom zmysle, že každé vyhotovenie rozmnoženiny alebo sprístupnenie záznamov ich výkonov verejnosti si vyžaduje predchádzajúci súhlas týchto umelcov. Z toho vyplýva, že okrem výnimiek a obmedzení, ktoré sú taxatívne stanovené v článku 5 tejto smernice, treba každé použitie takých predmetov ochrany treťou osobou bez tohto predchádzajúceho súhlasu považovať za porušenie majiteľových práv (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. novembra 2016, Soulier a Doke, C‑301/15, EU:C:2016:878, body 33 a 34, ako aj zo 7. augusta 2018, Renckhoff, C‑161/17, EU:C:2018:634, bod 29 a citovanú judikatúru).

39

Takýto výklad je v súlade s cieľom vysokej ochrany práv výkonných umelcov, na ktorý odkazuje odôvodnenie 9 smernice 2001/29, ako aj potrebou, ktorá je v podstate pripomenutá v odôvodnení 10 tejto smernice a ktorou je získanie primeranej odmeny pre výkonných umelcov za používanie záznamov ich výkonov, aby mohli pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci.

40

Ako Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 16. novembra 2016, Soulier a Doke (C‑301/15, EU:C:2016:878, bod 35), v súvislosti s výlučnými právami autora už uviedol, článok 2 písm. b) a článok 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/29 nespresňujú, akým spôsobom má byť predchádzajúci súhlas výkonného umelca prejavený, takže tieto ustanovenia nemožno vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, že daný súhlas musí byť nevyhnutne vyjadrený písomne či explicitne. Naopak, treba sa domnievať, že uvedené ustanovenia takisto umožňujú, aby bol uvedený súhlas vyjadrený implicitne, pokiaľ sú podmienky – ako pripomenul Súdny dvor v bode 37 toho istého rozsudku –, za ktorých možno pripustiť implicitný súhlas, presne definované, aby samotná zásada predchádzajúceho súhlasu nebola zbavená účinku.

41

V tomto prípade, ako bolo uvedené v bodoch 31 až 33 tohto rozsudku, zmenený článok 49 stanovuje s ohľadom na výkonného umelca, ktorý sa zúčastňuje na výrobe audiovizuálneho diela, vyvrátiteľnú domnienku v prospech INA, že tento výkonný umelec udelil svoj súhlas na vyhotovenie záznamu svojho výkonu a jeho využívanie, ktorá umožňuje splniť požiadavku podľa článku L. 212‑3 Zákonníka duševného vlastníctva, podľa ktorého je potrebné mať písomný súhlas uvedeného výkonného umelca na takéto použitia.

42

V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že výkonný umelec, ktorý sa sám zúčastnil na výrobe audiovizuálneho diela na účely jeho vysielania národnými programovými spoločnosťami a ktorý sa teda nachádzal na mieste nahrávania takéhoto diela na tieto účely, jednak vedel o plánovanom použití svojho výkonu (pozri analogicky rozsudok zo 16. novembra 2016, Soulier a Doke, C‑301/15, EU:C:2016:878, bod 43), a jednak predviedol svoj výkon na účely takéhoto použitia, takže v prípade neexistencie dôkazu o opaku je možné predpokladať, že z dôvodu tejto svojej účasti udelil súhlas na vyhotovenie záznamu daného výkonu, ako aj jeho využívanie.

43

Okrem toho, keďže sa javí, že podľa právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, môže výkonný umelec alebo jeho právni nástupcovia preukázať, že tento umelec nesúhlasil s ďalším využívaním svojho výkonu, je domnienka uvedená v bode 34 tohto rozsudku vyvrátiteľná. V rozsahu, v akom sa uvedená právna úprava obmedzuje na to, že sa odchyľuje od požiadavky stanovenej v článku L. 212‑3 Zákonníka duševného vlastníctva, ktorá však nie je upravená právom Únie a ktorou je písomný súhlas výkonného umelca, sa uvedená právna úprava týka len úpravy spôsobov dokazovania existencie takéhoto súhlasu.

44

Napokon takáto domnienka umožňuje zachovať primeranú rovnováhu práv a záujmov medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv uvedenú v odôvodnení 31 smernice 2001/29. Konkrétne, ako v podstate uvádza odôvodnenie 10 tejto smernice, aby mohli výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci, musia za používanie záznamov ich výkonov dostávať primeranú odmenu, rovnako ako producenti, aby boli schopní financovať túto prácu. V prejednávanej veci však vzhľadom na to, že INA nemal vo svojich archívoch písomné povolenia výkonných umelcov alebo ich právnych nástupcov ani pracovné zmluvy, ktoré títo umelci uzavreli s producentmi predmetných audiovizuálnych programov, ocitol sa tento inštitút v situácii, že by nemohol využívať časť svojho fondu, čo by sa mohlo ukázať ako škodlivé pre záujmy iných nositeľov práv, akými sú napríklad práva režisérov predmetných audiovizuálnych diel, producentov týchto diel, t. j. národných programových spoločností, ktorých práva vykonáva INA, alebo aj iných výkonných umelcov, ktorí mohli predviesť svoje výkony pri výrobe tých istých diel.

45

Takáto domnienka však nemôže v žiadnom prípade ovplyvniť právo výkonných umelcov získať primeranú odmenu za používanie záznamov ich výkonov.

46

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 2 písm. b) a článok 3 ods. 2 písm. a) smernice 2001/29 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v oblasti využívania audiovizuálnych archívov inštitúciou určenou na tento účel zavádza vyvrátiteľnú domnienku, že výkonný umelec udelil súhlas na vyhotovenie záznamu svojho výkonu a jeho využívanie, ak sa tento výkonný umelec zúčastnil na nahrávaní audiovizuálneho diela na účely jeho vysielania.

47

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 2 písm. b) a článok 3 ods. 2 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v oblasti využívania audiovizuálnych archívov inštitúciou určenou na tento účel zavádza vyvrátiteľnú domnienku, že výkonný umelec udelil súhlas na vyhotovenie záznamu svojho výkonu a jeho využívanie, ak sa tento výkonný umelec zúčastnil na nahrávaní audiovizuálneho diela na účely jeho vysielania.