I. Právny rámec

II. Okolnosti predchádzajúce sporu

A. Prevzatie spoločnosti Morpol

B. Rozhodnutie o povolení a konanie vedúce k jeho prijatiu

C. Napadnuté rozhodnutie a konanie vedúce k jeho prijatiu

III. Konanie na Všeobecnom súde a napadnutý rozsudok

IV. Konanie na Súdnom dvore a návrhy účastníkov konania

V. Posúdenie odvolacích dôvodov

A. O prvom odvolacom dôvode založenom na tom, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia tým, že neuplatnil článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Posúdenie

a) O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na tom, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka nepredstavujú jedinú koncentráciu

b) O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom reštriktívnom výklade zmyslu článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 Všeobecným súdom

B. O druhom odvolacom dôvode založenom na tom, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď neuplatnil zásadu ne bis in idem, zásadu započítania alebo zásadu upravujúcu súbeh protiprávnych konaní

1. Tvrdenia účastníkov konania

2. Posúdenie

a) Prípustnosť

b) O veci samej

1) O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu

i) O odvolacom dôvode založenom na porušení zásady ne bis in idem

ii) O odvolacom dôvode založenom na porušení zásady započítania

2) O druhej časti druhého odvolacieho dôvodu

i) Úvod

ii) Zásady upravujúce súbeh protiprávnych konaní v právnych poriadkoch členských štátov

iii) O tom, či možno čerpať inšpiráciu zo zásad právnych poriadkov členských štátov, pokiaľ ide o porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 rovnakým konaním

iv) Porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 zahŕňa porušenie článku 4 ods. 1 tohto nariadenia

v) Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď potvrdil konštatovanie Komisie, že Marine Harvest porušila článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

VI. Návrh

1. 

Týmto odvolaním Marine Harvest ASA (ďalej len „Marine Harvest“), ktorej právnym nástupcom je Mowi ASA navrhuje, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu, ( 2 ) ktorým Všeobecný súd zamietol žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie z 23. júla 2014, ktorým sa spoločnosti Marine Harvest ukladá pokuta za uskutočnenie koncentrácie, v rozpore s oznamovacou povinnosťou a povinnosťami status quo (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). ( 3 )

2. 

Napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na základe rozhodnutia Komisie z 30. septembra 2013, podľa ktorého bolo nadobudnutie spoločnosti Morpol ASA (ďalej len „Morpol“) spoločnosťou Marine Harvest vyhlásené za zlučiteľné s vnútorným trhom za predpokladu splnenia záväzkov (ďalej len „rozhodnutie o povolení“). ( 4 ) Toto nadobudnutie sa uskutočnilo v dvoch krokoch: najprv Marine Harvest uzavrela zmluvu o kúpe akcií s hlavným akcionárom spoločnosti Morpol, čím získala 48,5 % podiel na základnom imaní spoločnosti Morpol; následne Marine Harvest predložila verejnú ponuku na kúpu zvyšných akcií spoločnosti Morpol, čo jej umožnilo zvýšiť svoj podiel v spoločnosti Morpol zo 48,5 % na 87,1 %.

3. 

Prvý krok, konkrétne nadobudnutie podielu 48,5% v spoločnosti Morpol bol však dokončený skôr, ako bol oznámený Európskej komisii. Komisia sa domnieva, že nadobudnutie tohto podielu postačovalo na to, aby bolo možné získať kontrolu nad spoločnosťou Morpol, a preto predstavovalo koncentráciu na účely nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 ( 5 ). Komisia preto v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že dokončením kúpy podielu 48,5 % v spoločnosti Morpol pred jej oznámením a vyhlásením za zlučiteľnú s vnútorným trhom, Marine Harvest porušila na jednej strane oznamovaciu povinnosť podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 a na druhej strane povinnosť status quo podľa článku 7 ods. 1 tohto nariadenia. V dôsledku toho uložila Komisia dve pokuty vo výške 10 miliónov eur za porušenie týchto ustanovení.

4. 

Odvolanie podané na Súdny dvor nastoľuje dve otázky. Po prvé Súdny dvor má rozhodnúť, či samotné nadobudnutie podielu 48,5 % v spoločnosti Morpol predstavuje koncentráciu alebo či sa toto nadobudnutie a následná verejná ponuka majú považovať za jedinú koncentráciu. Po druhé, ak by sa Súdny dvor domnieval, že koncentrácia vyplýva zo samotného nadobudnutia podielu 48,5 %, bude musieť rozhodnúť, či je možné uložiť dve pokuty za dokončenie tejto kúpy, alebo či Komisia uložením samostatných pokút porušila konkrétne zásadu ne bis in idem.

5.

Odôvodnenie 20 nariadenia č. 139/2004 stanovuje:

„Je účelné definovať pojem koncentrácie takým spôsobom, aby zahŕňala činnosti vyvolávajúce trvalé zmeny kontroly účastníkov koncentrácie a tým aj štruktúry trhu. Preto je vhodné, aby predmetom tohto nariadenia boli aj všetky spoločné podniky, ktoré trvalo vykonávajú všetky funkcie samostatného hospodárskeho subjektu. Taktiež je vhodné, aby sa úzko súvisiace transakcie, ktoré sú uskutočnené za rovnakých podmienok [ktoré sú vzájomne podmienené – neoficiálny preklad], alebo ktoré majú formu niekoľkých transakcií s cennými papiermi uskutočnených v primerane krátkej lehote, považovali za jedinú koncentráciu.“

6.

Článok 4 nariadenia č. 139/2004, ktorý je nazvaný „Predbežné oznamovanie koncentrácií a postúpenie pred oznámením na žiadosť oznamujúcich osôb“, stanovuje:

„1.   Koncentrácie s významom pre [celú Európsku úniu] definované v tomto nariadení sa oznámia Komisii pred ich uskutočnením a po uzatvorení zmluvy, uskutočnení verejnej ponuky alebo nadobudnutí kontrolného podielu.

…“

7.

Podľa článku 7 nariadenia č. 139/2004, ktorý je nazvaný „Pozastavenie koncentrácií“:

„1.   Koncentrácia s významom pre [celú Európsku úniu] podľa článku 1, alebo ktorú bude posudzovať Komisia podľa článku 4 ods. 5, sa nevykoná pred jej oznámením alebo kým nie je vyhlásená za zlučiteľnú [s vnútorným] trhom rozhodnutím podľa článku 6 ods. 1 písm. b), článku 8 ods. 1 alebo článku 8 ods. 2, alebo na základe predpokladu podľa článku 10 ods. 6.

2.   Odsek 1 nie je prekážkou vykonania verejnej ponuky alebo viacerých transakcií s cennými papiermi vrátane cenných papierov prevoditeľných na iné cenné papiere obchodovateľné na trhu, akým je napríklad burza cenných papierov, ktorými sa získava kontrola v zmysle článku 3 od rôznych predávajúcich, ak:

…“

8.

Článok 14 nariadenia č. 139/2004, ktorý je nazvaný „Pokuty“, v odseku 2 stanovuje:

„Komisia môže rozhodnutím uložiť osobám uvedeným v článku 3 ods. 1 písm. b) alebo účastníkom koncentrácie pokuty až do výšky 10 % celkového obratu podniku v zmysle článku 5, ak úmyselne alebo z nedbalosti:

…“

9.

Marine Harvest uzavrela 14. decembra 2012 zmluvu o kúpe akcií (ďalej len „SPA“) so spoločnosťami Friendmall Ltd (ďalej len „Friendmall“) a Bazmonta Holding Ltd („Bazmonta“). Bazmonta je 100 % dcérska spoločnosť spoločnosti Friendmall, ktorú zase kontroluje pán M. Podľa SPA nadobudla Marine Harvest podiel 48,5 % v spoločnosti Morpol. K dokončeniu tejto kúpy („kúpa z decembra 2012“) došlo 18. decembra 2012.

10.

Podľa ustanovení nórskeho zákona je kupujúci viac ako jednej tretiny akcií spoločnosti kótovanej na burze ( 6 ) povinný predložiť ponuku na zvyšné akcie tejto spoločnosti. Marine Harvest preto 17. decembra 2012 prostredníctvom burzového komuniké oznámila, že vyhlási verejnú ponuku na kúpu zvyšných akcií spoločnosti Morpol, čo predstavovalo 51,5 % imania tejto spoločnosti. Dňa 15. januára 2013 Marine Harvest predložila povinnú verejnú ponuku na tieto akcie (ďalej len „verejná ponuka na kúpu“). Po vysporiadaní a vykonaní verejnej ponuky na kúpu 12. marca 2013 vlastnila Marine Harvest 87,1 % akcií spoločnosti Morpol. Prostredníctvom verejnej ponuky na kúpu teda Marine Harvest nadobudla akcie predstavujúce približne 38,6 % imania spoločnosti Morpol, okrem akcií predstavujúcich 48,5 % imania spoločnosti Morpol, ktoré už získala na základe kúpy z decembra 2012.

11.

Nadobudnutie zvyšných akcií spoločnosti Morpol bolo ukončené 12. novembra 2013. Dňa 15. novembra 2013 rozhodlo mimoriadne valné zhromaždenie o podaní žiadosti o vylúčenie akcií z kótovania, o znížení počtu členov správnej rady a o zrušení menovacieho výboru. Dňa 28. novembra 2013 Morpol už nebola kótovaná na burze v Osle.

12.

Dňa 21. decembra 2012 Marine Harvest zaslala Komisii žiadosť o vymenovanie skupiny poverenej posúdením jej spisu týkajúceho sa získania výlučnej kontroly nad spoločnosťou Morpol. V tejto žiadosti Marine Harvest informovala Komisiu, že kúpa z decembra 2012 bola dokončená a že do prijatia rozhodnutia Komisie nebude vykonávať svoje hlasovacie práva.

13.

Po niekoľkých žiadostiach Komisie o informácie a predložení prvého návrhu tlačiva oznámenia ( 7 )5. marca 2013 bola táto transakcia formálne oznámená 9. augusta 2013.

14.

Dňa 30. septembra 2013 Komisia rozhodnutím o povolení schválila koncentráciu s výhradou, že budú v celom rozsahu dodržané navrhnuté záväzky. Ako je uvedené v bode 3 vyššie, v tomto rozhodnutí Komisia konštatovala, že už kúpa z decembra 2012 poskytla spoločnosti Marine Harvest faktickú výlučnú kontrolu nad spoločnosťou Morpol. Komisia preto uviedla, že nemôže vylúčiť, že uskutočnením kúpy z decembra 2012 tým, že bola dokončená 18. decembra 2012, predtým, ako bola oznámená a vyhlásená za zlučiteľnú, porušila oznamovaciu povinnosť stanovenú v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 a povinnosť status quo podľa článku 7 ods. 1 tohto nariadenia. Komisia uviedla, že v rámci iného konania môže preskúmať, či je potrebné uplatniť sankciu podľa článku 14 ods. 2 nariadenia č. 139/2004. ( 8 )

15.

Komisia v liste z 30. januára 2014 informovala Marine Harvest, že prebieha vyšetrovanie týkajúce sa možných porušení článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

16.

Komisia 31. marca 2014 zaslala spoločnosti Marine Harvest oznámenie o výhradách, na ktoré táto spoločnosť odpovedala 30. apríla 2014.

17.

Dňa 23. júla 2014 prijala Komisia napadnuté rozhodnutie, v ktorom konštatovala, že Marine Harvest porušila oznamovaciu povinnosť stanovenú v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 a povinnosť status quo podľa článku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia, a za tieto porušenia uložila dve pokuty, každú vo výške 10 miliónov eur.

18.

V napadnutom rozhodnutí Komisia konštatovala po prvé, že Marine Harvest získala faktickú výlučnú kontrolu nad spoločnosťou Morpol v dôsledku kúpy z decembra 2012. Táto transakcia teda predstavovala koncentráciu v zmysle článku 3 nariadenia č. 139/2004. Po druhé Komisia tvrdila, že táto koncentrácia sa uskutočnila prostredníctvom jej dokončenia 18. decembra 2012, to znamená predtým, ako bola 9. augusta 2013 oznámená, a predtým, ako bola vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom rozhodnutím o povolení z 30. septembra 2013. ( 9 ) Po tretie Komisia konštatovala, že výnimka z povinnosti status quo podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 sa neuplatňuje. Komisia dospela k záveru, že dokončením kúpy z decembra 2012 Marine Harvest porušila článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 a za každé porušenie by sa mala uložiť pokuta vo výške 10 miliónov eur. ( 10 )

19.

Marine Harvest podala 3. októbra 2014 návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia alebo, subsidiárne, na zrušenie pokút, ktoré jej boli uložené na základe tohto rozhodnutia, alebo, ďalej subsidiárne, na podstatné zníženie týchto pokút.

20.

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom zamietol päť žalobných dôvodov, ktoré mu boli predložené, a žalobu zamietol.

21.

Konkrétne, ( 11 ) Všeobecný súd zamietol prvý žalobný dôvod založený na tom, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho a skutkového posúdenia, keď dospela k záveru, že v tejto veci sa neuplatňuje článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004.

22.

Po prvé Všeobecný súd zdôraznil, že Komisia sa mohla oprávnene domnievať, že Marine Harvest získala kontrolu nad spoločnosťou Morpol prostredníctvom kúpy z decembra 2012, a preto bola Marine Harvest povinná túto transakciu oznámiť a nevykonať ju dovtedy, kým nebude vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom. Bolo preto potrebné určiť, či sa uplatňuje oslobodenie od povinnosti status quo stanovenej v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004.

23.

Po druhé Všeobecný súd rozhodol, že situácia v prejednávanej veci sa líši od dvoch situácií, na ktoré sa vzťahuje táto výnimka, a to verejných ponúk a viacerých transakcií s cennými papiermi. Výnimka verejných ponúk sa neuplatňovala, keďže porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 nebolo dôsledkom uskutočnenia verejnej ponuky, ale kúpy z decembra 2012. Výnimka viacerých transakcií s cennými papiermi sa neuplatňovala, pretože sa vzťahovala iba na štruktúry transakcií, pri ktorých sa kontrola získava prostredníctvom viacerých transakcií od rôznych predávajúcich, zatiaľ čo kontrola nad spoločnosťou Morpol bola získaná prostredníctvom jednej transakcie, konkrétne kúpou z decembra 2012 a od jedného predávajúceho, konkrétne od pána M.

24.

Po tretie Všeobecný súd zamietol tvrdenie spoločnosti Marine Harvest, podľa ktorého sa majú kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka považovať za jedinú koncentráciu, takže sa na to mala vzťahovať výnimka verejných ponúk z povinnosti status quo stanovená v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004. Z dvoch scenárov, v ktorých sa podľa odôvodnenia 20 tohto nariadenia môže s niekoľkými transakciami zaobchádzať ako s jedinou koncentráciou, a to s transakciami, ktoré sú vzájomne podmienené a niekoľkými transakciami s cennými papiermi, sa Marine Harvest odvolávala iba na prvý uvedený scenár. V prvom rade to vyplývalo z bodu 44 konsolidovaného oznámenia Komisie o právomoci podľa nariadenia č. 139/2004 (ďalej len „konsolidované oznámenie o právomoci“) ( 12 ), že na to, aby sa dve operácie mohli považovať za jedinú koncentráciu, nestačí, aby boli vzájomne podmienené. Kontrola sa musí získať aj prostredníctvom niekoľkých transakcií. Keďže Marine Harvest získala kontrolu nad spoločnosťou Morpol prostredníctvom jedinej transakcie, táto transakcia a verejná ponuka nepredstavovali jedinú koncentráciu. V druhom rade tvrdenie spoločnosti Marine Harvest, podľa ktorého zmyslom článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 bolo zahrnúť „zdĺhavé prevzatia“, nemalo žiaden význam, pretože prevzatie spoločnosti Morpol nebolo „zdĺhavé“ a v každom prípade sa „zdĺhavé prevzatia“ týkali druhého scenára uvedeného v odôvodnení 20 tohto nariadenia, na ktorý sa Marine Harvest neodvolávala. Nakoniec skutočnosť, že účelom článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 bolo uľahčiť prevzatia a zabezpečiť likviditu burzových trhov neznamená, že je potrebné rozšíriť pôsobnosť tohto ustanovenia nad rámec jeho znenia s cieľom uľahčiť prevzatia.

25.

Všeobecný súd okrem toho zamietol tretí žalobný dôvod založený na porušení zásady ne bis in idem alebo zásady započítania a na porušení zásady súbehu protiprávnych konaní.

26.

Všeobecný súd v rámci úvodnej poznámky uviedol, že porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 má automaticky za následok porušenie článku 7 ods. 1 tohto nariadenia, ale naopak to neplatí. Ak podnik vykoná koncentráciu pred jej oznámením a skôr, ako sa vyhlási za zlučiteľnú, porušuje obidve ustanovenia. Ak však podnik vykoná koncentráciu po jej oznámení, ale skôr, ako sa vyhlási za zlučiteľnú, porušuje iba článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. Podľa Všeobecného súdu to spôsobilo, že uplatniteľný právny rámec je „neobvyklý“.

27.

Po prvé Všeobecný súd konštatoval, že zásada ne bis in idem sa neuplatňuje. Podľa judikatúry na to, aby sa táto zásada mohla uplatniť, musí byť dotknutý podnik sankcionovaný alebo v súvislosti s ktorým bolo rozhodnuté, že zaň nie je zodpovedný, a to skorším rozhodnutím, proti ktorému už nie je možný opravný prostriedok. Zásada ne bis in idem sa preto neuplatňuje na situáciu, akou je tá v prejednávanej veci, kedy príslušný orgán uloží dve sankcie v jednom rozhodnutí. Pokiaľ ide o takzvanú zásadu započítania, ktorá podľa judikatúry vyžaduje, aby Komisia pri stanovení výšky pokuty zohľadnila sankcie, ktoré už za rovnaké konanie uložil orgán hospodárskej súťaže členského štátu, Všeobecný súd rozhodol, že táto zásada sa tiež neuplatňuje, pretože rovnako ako zásada ne bis in idem sa uplatňuje iba v prípade, ak existovalo skoršie rozhodnutie.

28.

Po druhé Všeobecný súd zamietol tvrdenie spoločnosti Marine Harvest, podľa ktorého analogicky so zásadou „zdanlivého“ alebo „nepravého konfliktu“ [súbehu] podľa medzinárodného a nemeckého práva treba vychádzať z toho, že v prípade súbehu protiprávnych konaní platí, že závažnejšie protiprávne konanie zahŕňa menej závažné, takže je potrebné uložiť iba jednu sankciu. Všeobecný súd konštatoval, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Marine Harvest, porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 nebolo špecifickejším protiprávnym konaním ako porušenie článku 7 ods. 1 tohto nariadenia, a teda prvé protiprávne konanie nezahŕňalo neskoršie. Dôvodom bolo, že porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 bolo jednorazovým porušením, zatiaľ čo porušenie článku 7 ods. 1 tohto nariadenia bolo pokračujúcim porušením. Preto sa na prvé protiprávne konanie vzťahovala premlčacia lehota 3 roky, zatiaľ čo na posledné uvedené protiprávne konanie sa vzťahovala premlčacia lehota 5 rokov. Z toho vyplýva, že pokiaľ by sa článok 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 uplatňoval samostatne v prípade, keď podnik uskutočnil koncentráciu predtým, ako bola oznámená a vyhlásená za zlučiteľnú, bol by tento podnik v priaznivejšom postavení ako podnik, ktorý koncentráciu uskutočnil po jej oznámení, ale predtým, ako bolo vyhlásená za zlučiteľnú. Z toho vyplýva, že ani jedno z predmetných ustanovení nebolo primárne uplatniteľné, takže nedošlo k porušeniu zásady „zdanlivého“ alebo „nepravého konfliktu“.

29.

Vo svojom odvolaní Marine Harvest navrhuje, aby Súdny dvor:

30.

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

31.

Na pojednávaní 22. mája 2019 Marine Harvest a Komisia predniesli svoje ústne pripomienky.

32.

Marine Harvest uvádza dva odvolacie dôvody. Po prvé tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 sa neuplatňuje. Po druhé tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď neuplatnil zásadu ne bis in idem, zásadu započítania alebo zásady upravujúce súbeh protiprávnych konaní.

33.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode Marine Harvest tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 46 až 233 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho posúdenia, keď neuplatnil článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004.

34.

Prvý odvolací dôvod sa delí na dve časti.

35.

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Marine Harvest tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď konštatoval, že kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka nepredstavujú jedinú koncentráciu. Marine Harvest tvrdí, že z odôvodnenia 20 nariadenia č. 139/2004 vyplýva, že transakcie, ktoré sú „vzájomne podmienené“, sa majú považovať za jedinú koncentráciu bez ohľadu na to, či sa kontrola príslušného cieľa dosiahne prostredníctvom prvej alebo poslednej transakcie. V prejednávanej veci sú kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka spojené de iure a de facto, a preto sa musia považovať za jedinú koncentráciu.

36.

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu Marine Harvest tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho striktného výkladu zmyslu článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004. Marine Harvest tvrdí, že zmysel tohto ustanovenia, ktoré má uľahčiť verejné ponuky a zdĺhavé prevzatia vyžaduje, aby sa výnimka z povinnosti status quo vzťahovala na štruktúru transakcií, ktoré zahŕňajú verejnú ponuku, aj keď, ako je to v prejednávanej veci, kontrola bola získaná pred vyhlásením verejnej ponuky. Udelenie výnimky podľa článku 7 ods. 3 nariadenia č. 139/2004 nie je uspokojivou alternatívou k uplatneniu článku 7 ods. 2 tohto nariadenia. Uplatnenie posledného uvedeného ustanovenia na vyššie uvedenú jedinú transakciu okrem toho zaručuje, že Komisia posúdi všetky účinky transakcie, nielen účinky kúpy z decembra 2012.

37.

Marine Harvest dospela k záveru, že článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 je uplatniteľný v prejednávanej veci. Vzhľadom na to, že sú splnené dve podmienky, na ktoré sa vzťahuje výnimka z povinnosti status quo, táto výnimka sa uplatňuje.

38.

Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod je nedôvodný.

39.

Pokiaľ ide o prvú časť prvého odvolacieho dôvodu, Komisia zastáva názor, že kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka sa nepovažujú za jedinú koncentráciu. Podľa názoru Komisie na to, aby dve transakcie predstavovali jedinú koncentráciu nestačí, aby boli navzájom prepojené, ako sa uvádza v odôvodnení 20 nariadenia č. 139/2004. Kontrola v zmysle článku 3 tohto nariadenia sa musí získať aj prostredníctvom druhej transakcie. Ak sa kontrola získa prostredníctvom prvej transakcie, ako je v prejednávanej veci, druhá transakcia už nie je relevantná na účely určenia, či je získaná kontrola a či sa teda musí uskutočnenie koncentrácie prerušiť. Pre úplnosť, Komisia ďalej tvrdí, že kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka nie sú de iure ani de facto prepojené.

40.

Pokiaľ ide o druhú časť prvého odvolacieho dôvodu, Komisia tvrdí, že Všeobecný súd správne vyložil znenie a zmysel článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004. Komisia tvrdí, že z dvoch situácií predpokladaných týmto ustanovením, konkrétne verejných ponúk a niekoľkých transakcií s cennými papiermi, sa Marine Harvest odvoláva iba na prvú. Táto prvá situácia sa však v prejednávanej veci neuplatní, pretože kontrola bola získaná pred vyhlásením verejnej ponuky, nie prostredníctvom verejnej ponuky. Z toho vyplýva, že na Marine Harvest sa nemôže vzťahovať výnimka z povinnosti status quo podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004. Preto nie je relevantné, či Marine Harvest splnila požiadavku stanovenú v tomto ustanovení, že hlasovacie práva sa nevykonávajú.

41.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode Marine Harvest tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia keď rozhodol, že článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 sa neuplatňuje, pretože po prvé kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka predstavujú jedinú koncentráciu, a po druhé cieľ tohto ustanovenia, ktorým je uľahčenie verejných ponúk a zdĺhavých prevzatí, je potrebné vykladať tak, že sa uplatňuje na štruktúru transakcií, ktorá sa netýka iba verejnej ponuky, ale zahŕňa ju. Podľa názoru spoločnosti Marine Harvest sú splnené dve podmienky stanovené v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004, pretože koncentráciu oznámila „bezodkladne“ a nevykonala svoje hlasovacie práva v spoločnosti Morpol, takže výnimka z povinnosti status quo sa uplatňuje.

42.

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Marine Harvest tvrdí, že kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka predstavujú jedinú koncentráciu.

43.

Domnievam sa, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

44.

„Koncentrácia“ na účely nariadenia č. 139/2004 je podľa článku 3 ods. 1 tohto nariadenia „trvalá zmena kontroly“. „Kontrola“ je definovaná v článku 3 ods. 2 tohto nariadenia ako „možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv nad podnikom“. Podľa judikatúry možno kontrolu nad podnikom získať prostredníctvom jednej, dvoch alebo viacerých transakcií. ( 13 )

45.

V prejednávanej veci Marine Harvest získala Morpol prostredníctvom týchto transakcií: po prvé kúpa v decembri 2012, ktorou Marine Harvest získala podiel 48,5 % v spoločnosti Morpol, a po druhé verejná ponuka, ktorou Marine Harvest zvýšila svoj podiel v spoločnosti Morpol zo 48,5 % na 87,1 %. ( 14 )

46.

Kontrola nad spoločnosťou Morpol však bola získaná len prostredníctvom kúpy z decembra 2012. ( 15 ) Mal by som zdôrazniť, že Marine Harvest to nespochybňuje. Na podporu svojho tvrdenia, že kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka predstavujú jedinú transakciu, Marine Harvest netvrdí, že kontrola nad spoločnosťou Morpol bola získaná prostredníctvom druhej transakcie, konkrétne verejnej ponuky. Dôvodom, prečo podľa názoru spoločnosti Marine Harvest kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka tvoria jedinú koncentráciu, je to, že sú navzájom podmienené.

47.

V prejednávanej veci je preto otázkou, či v prípade, ak podnik získa iný podnik prostredníctvom viac ako jednej transakcie, ale kontrola je prevedená iba prostredníctvom prvej transakcie, sa majú všetky transakcie považovať za jedinú koncentráciu alebo, či samotná prvá transakcia predstavuje koncentráciu v zmysle článku 3 nariadenia č. 139/2004.

48.

Chcem pripomenúť, že zatiaľ čo žiadny článok nariadenia č. 139/2004 nestanovuje podmienky, podľa ktorých sa viaceré transakcie týkajúce sa rovnakého cieľa musia považovať za jedinú koncentráciu, odôvodnenie 20 tohto nariadenia v tejto súvislosti poskytuje niekoľko usmernení. Posledná veta tohto odôvodnenia uvádza, že „je … vhodné, aby sa úzko súvisiace transakcie, ktoré sú uskutočnené za rovnakých podmienok [ktoré sú vzájomne podmienené – neoficiálny preklad], alebo ktoré majú formu niekoľkých transakcií s cennými papiermi uskutočnených v primerane krátkej lehote, považovali za jedinú koncentráciu“.

49.

Ďalšie usmernenie možno nájsť v konsolidovanom oznámení o právomoci. Pokiaľ ide o prvú situáciu uvedenú v odôvodnení 20 tohto nariadenia (konkrétne transakcie, ktoré sú vzájomne podmienené), ( 16 ) v bode 43 konsolidovaného oznámenia o právomoci sa uvádza, že jediná koncentrácia vzniká v prípade, že „žiadna z operácií sa neuskutoční bez inej, a preto predstavujú jedinú operáciu“. V tom istom bode konsolidovaného oznámenia o právomoci sa uvádza, že podmienenosť je zvyčajne dokázaná, ak sú operácie prepojené de iure (keď „samotné dohody sú prepojené vzájomnou podmienenosťou“) alebo de facto (keď ekonomické posúdenie preukáže, že každá z operácií nevyhnutne závisí od výsledku ostatných).

50.

Podľa môjho názoru sa nemožno domnievať, že v prípade, keď podnik získa iný [podnik] prostredníctvom dvoch transakcií, ale kontrola sa prevedie iba prostredníctvom prvej transakcie, tieto dve transakcie sa musia považovať za jedinú koncentráciu. Ďalej uvediem dôvody, pre ktoré som dospel k tomuto záveru.

51.

Ako je vysvetlené v bode 44 vyššie, na to, aby vznikla koncentrácia, musí dôjsť k zmene kontroly. Z toho vyplýva, že ak podnik získa celé alebo väčšinu základného imania cieľového podniku prostredníctvom niekoľkých transakcií, ale kontrolu nad cieľovým podnikom získa iba prostredníctvom prvej transakcie, potom táto prvá transakcia predstavuje koncentráciu. Nasledujúce transakcie, ktorými nadobúdateľ zvyšuje svoj podiel na základnom imaní cieľového podniku, by sa nemali brať do úvahy na účely určenia, či vzniká koncentrácia, keďže už bola prevedená kontrola nad cieľovým podnikom.

52.

Podľa môjho názoru je to v súlade s rozsudkom Cementbouw Handel & Industrie/Komisia. V tomto rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že koncentrácia vzniká pri existencii formálne odlišných právnych transakcií, ak sú na jednej strane tieto transakcie vzájomne závislé, a na druhej strane „výsledok spočíva v tom, že [jeden alebo viacero podnikov] nadobudne… kontrolu“ nad cieľovým podnikom. ( 17 ) Naopak, ak získanie kontroly nie je „výsledkom“ viacerých transakcií, ale je výsledkom prvej transakcie, táto transakcia predstavuje sama osebe koncentráciu.

53.

Podporuje to aj článok 3 ods. 4 návrhu nariadenia č. 139/2004 ( 18 ) Komisie, v ktorom má pôvod posledná veta odôvodnenia 20 tohto nariadenia. Komisia navrhla vložiť štvrtý bod do článku 3 nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 ( 19 ), ktorý stanovoval, že „dve alebo viac transakcií, ktoré sú vzájomne podmienené alebo sú tak úzko spojené, že ich ekonomické zdôvodnenie odôvodňuje, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s jednou transakciou, sa považujú za jednu a tú istú koncentráciu, ktorá vznikla v deň poslednej transakcie, za predpokladu, že transakcie ako celok spĺňajú požiadavky bodu 1“ ( 20 ). „Požiadavky bodu 1“ sú tie, ktoré definujú koncentráciu ako zmenu kontroly na trvalom základe. Preto sa v návrhu Komisie považovali dve alebo viaceré transakcie za jednu a tú istú koncentráciu, ak ako celok dosiahli prevod kontroly, inými slovami, ak prevod kontroly nevyplýval z prvej transakcie, ale zo všetkých transakcií.

54.

Je pravda, že článok 3 nariadenia č. 4064/89 nebol zmenený a doplnený tak, ako to navrhovala Komisia. Je však možné zohľadniť článok 3 ods. 4 návrhu Komisie na účel výkladu poslednej vety odôvodnenia 20 nariadenia č. 139/2004, pretože táto veta bola zavedená v čase, keď sa rozhodlo o neprijatí návrhu Komisie týkajúceho sa nového článku 3 ods. 4 ( 21 )

55.

V každom prípade, pokiaľ by sa Súdny dvor domnieval, že ak sa kontrola prevádza prvou z dvoch transakcií, tieto dve transakcie sa musia považovať za jedinú koncentráciu, nevyplýva z toho, že v prejednávanej veci sa musí kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka považovať za jedinú koncentráciu.

56.

Ako je uvedené v bode 49 vyššie, na to, aby sa dve transakcie mohli považovať za jedinú koncentráciu, musia byť navzájom podmienené de iure alebo de facto. To však neplatí v prípade kúpy z decembra 2012 a verejnej ponuky.

57.

Po prvé kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka nie sú de iure navzájom podmienené. Je pravda, že verejná ponuka je nevyhnutným a priamym dôsledkom kúpy z decembra 2012. Je to tak preto, že podľa nórskeho práva je nadobúdateľ viac ako jednej tretiny akcií spoločnosti kótovanej na burze povinný predložiť ponuku na zvyšné akcie tejto spoločnosti. V dôsledku kúpy z decembra 2012 získala Marine Harvest podiel 48,5 % v spoločnosti Morpol, a preto bola povinná vyhlásiť verejnú ponuku. Opak však nie je pravdou. Pred vyhlásením verejnej ponuky nebolo potrebné, aby Marine Harvest získala určitý podiel na imaní spoločnosti Morpol.

58.

V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť, že z bodu 43 konsolidovaného oznámenia o právomoci vyplýva, že podmienenosť musí byť vzájomná, keďže v tomto bode sa uvádza, že „požadovaná podmienenosť znamená, že žiadna z operácií sa neuskutoční bez inej“ ( 22 ). Musím tiež poznamenať, že táto veta je formulovaná veľmi podobným spôsobom ako bod 109 rozsudku Cementbouw Handel & Industrie/Komisia. ( 23 )

59.

Po druhé kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka nie sú de facto prepojené vzájomnou podmienenosťou. Ako tvrdí Komisia, Marine Harvest podpísala SPA a vstúpila do kúpy z decembra 2012, hoci v tom čase nevedela, či verejná ponuka umožní získanie všetkých zvyšných akcií spoločnosti Morpol alebo či jej zostane len podiel 48,5 %. Okrem toho Marine Harvest mohla vyhlásiť verejnú ponuku bez toho, aby predtým uzatvorila SPA.

60.

Z uvedeného vyplýva, že kúpu z decembra 2012 a verejnú ponuku nemožno považovať za jedinú koncentráciu a že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

61.

Pre úplnosť by som tiež rád poznamenal, že ak by sa Súdny dvor domnieval, že kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka predstavujú jedinú koncentráciu, nevyplývalo by z toho, že zákaz vykonania stanovený v článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 sa uplatňuje iba na druhú transakciu, a teda na verejnú ponuku, takže prvá transakcia, a teda kúpa z decembra 2012, môže byť vykonaná skôr, ako bude oznámená a vyhlásená za zlučiteľnú. ( 24 )

62.

Súdny dvor v rozsudku Ernst & Young konštatoval, že článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 zakazuje vykonanie „[akýchkoľvek operácií prispievajúcich] k trvalej zmene kontroly nad“ cieľovým podnikom. ( 25 ) Z toho vyplýva, že za predpokladu jedinej koncentrácie by kúpa z decembra 2012 mala byť považovaná za príspevok k zmene kontroly, a preto by mala patriť do rozsahu zákazu vykonania stanoveného v článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

63.

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu Marine Harvest tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho reštriktívneho výkladu zmyslu článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004. Podľa názoru Marine Harvest sa musí toto ustanovenie vzhľadom na jeho zmysel, ktorým je uľahčenie verejných ponúk a zdĺhavých prevzatí, vykladať tak, že sa uplatňuje na štruktúru transakcií, ktorá zahŕňa verejnú ponuku, aj keď, ako je to v prejednávanej veci, kontrola cieľa nie je získaná prostredníctvom verejnej ponuky, ale prostredníctvom predchádzajúcej transakcie. Okrem toho, ako vyžaduje písm. a) a b) tohto ustanovenia, Marine Harvest oznámila koncentráciu „bezodkladne“ a nevykonala hlasovacie práva v spoločnosti Morpol. V dôsledku toho sa podľa spoločnosti Marine Harvest uplatňuje výnimka z povinnosti status quo podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 na kúpu z decembra 2012.

64.

Domnievam sa, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu je nedôvodná.

65.

Článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 totiž stanovuje výnimku z povinnosti status quo podľa článku 7 ods. 1 tohto nariadenia v dvoch situáciách. Posledné uvedené ustanovenie nebráni vykonaniu „verejnej ponuky“ (prvá situácia) alebo „viacerých transakcií s cennými papiermi“ (druhá situácia), ak sú splnené tieto dve podmienky: po prvé koncentrácia musí byť oznámená Komisii bezodkladne; a po druhé nadobúdateľ nesmie vykonať hlasovacie práva spojené s týmito cennými papiermi alebo tak robiť iba na základe výnimky udelenej Komisiou podľa článku 7 ods. 3 nariadenia č. 139/2004.

66.

Chcel by som zdôrazniť, že v prejednávanej veci je potrebné odpovedať na otázku, či sa uplatňuje výnimka z povinnosti status quo podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 iba v súvislosti s kúpou z decembra 2012, a nie v súvislosti s operáciou pozostávajúcou z kúpy z decembra 2012 a verejnej ponuky. Je to tak preto, ako som už uviedol vyššie, že samotná kúpa z decembra 2012 predstavuje koncentráciu, a preto samotné uskutočnenie tejto transakcie (jej dokončením z 18. decembra 2012 predtým, ako bola vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom) porušuje článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004.

67.

Je zrejmé, že článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 sa neuplatní na kúpu z decembra 2012, pretože na jednej strane táto transakcia nie je verejnou ponukou a na druhej strane je to jedna transakcia, nie „viaceré“ transakcie s cennými papiermi v zmysle tohto ustanovenia. Preto nie je relevantné, či Marine Harvest splnila dve podmienky stanovené v článku 7 ods. 2 písm. a) a b) nariadenia č. 139/2004.

68.

V dôsledku toho sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho posúdenia, keď v bode 83 napadnutého rozsudku potvrdil záver Komisie, že článok 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 sa neuplatňuje na kúpu z decembra 2012.

69.

V každom prípade, ak by sa Súdny dvor domnieval, že kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka predstavujú jedinú koncentráciu, a bolo by teda potrebné odpovedať na otázku, či sa uplatní výnimka z povinnosti status quo podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 v súvislosti s touto jedinou koncentráciou, nevyplývalo by z toho, že na kúpu z decembra 2012 sa vzťahuje táto výnimka.

70.

Na úvod je potrebné poznamenať, že ako výnimka z povinnosti status quo stanovená v článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, ktorej normotvorca Únie pripisuje zásadný význam, ( 26 ) článok 7 ods. 2 tohto nariadenia sa má vykladať reštriktívne.

71.

Pokiaľ ide o prvú situáciu uvedenú v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004, konkrétne vyňatie verejných ponúk, poznamenávam, že výnimka z povinnosti status quo podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 sa uplatňuje iba na verejné ponuky alebo viaceré transakcie s cennými papiermi „ktorými sa získava kontrola…“. Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že ak štruktúra transakcií zahŕňa verejnú ponuku, ale kontrola cieľa sa nezíska prostredníctvom tejto verejnej ponuky, potom táto ponuka nepatrí do rozsahu výnimky z povinnosti status quo. V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť, že verejná ponuka nemá za cieľ zmenu kontroly ani neprispieva k tejto zmene vzhľadom na to, že bola vyhlásená po získaní kontroly nad cieľom. Z toho vyplýva, že aj za predpokladu jedinej koncentrácie nespadá kúpa z decembra 2012 do rozsahu pôsobnosti prvej situácie uvedenej v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004.

72.

Pokiaľ ide o druhú situáciu uvedenú v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004, konkrétne viaceré transakcie s cennými papiermi, ( 27 ) nie je mi jasné, ako možno operáciu spočívajúcu v kúpe z decembra 2012 a verejnej ponuke považovať za „viaceré transakcie s cennými papiermi…, ktorými sa získava kontrola… od rôznych predávajúcich“. V prejednávanej veci sa kontrola cieľa v skutočnosti získala prostredníctvom jednej transakcie, konkrétne kúpou z decembra 2012, nie prostredníctvom „viacerých“ transakcií (bez ohľadu na to, či možno dve transakcie považovať za „viaceré“ transakcie). Kontrola bola získaná od jedného predávajúceho, konkrétne od pána M., nie od „rôznych predávajúcich“.

73.

Pokiaľ ide o to, že rozšírením rozsahu výnimky z povinnosti status quo na „viaceré transakcie s cennými papiermi“ ( 28 ), mal normotvorca Únie v úmysle, ako tvrdí Marine Harvest, uľahčiť zdĺhavé prevzatia, ( 29 ) chcel by som zdôrazniť, že operácia spočívajúca v kúpe z decembra 2012 a verejnej ponuke v žiadnom prípade nepredstavuje zdĺhavé prevzatie. Kontrola nad spoločnosťou Morpol bola získaná prostredníctvom jednej transakcie, v dôsledku čoho, ako správne konštatoval Všeobecný súd v bode 175 napadnutého rozsudku, prevzatie nebolo „zdĺhavé“.

74.

Z toho vyplýva, že ak by sa kúpa z decembra 2012 a verejná ponuka považovali za jedinú koncentráciu, uskutočnenie prvej uvedenej transakcie by napriek tomu nepatrilo do rozsahu výnimky z povinnosti status quo podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 139/2004.

75.

Dospel som k záveru, že druhá časť prvého odvolacieho dôvodu je nedôvodná a prvý odvolací dôvod musí byť zamietnutý.

76.

V druhom odvolacom dôvode Marine Harvest tvrdí, že konštatovaním, konkrétne v bodoch 306, 319, 339 až 344 a 362 napadnutého rozsudku, že Komisia mohla uložiť žalobkyni samostatné pokuty, jednu za porušenie oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, ďalšiu za porušenie povinnosti status quo podľa článku 7 ods. 1 tohto nariadenia, Všeobecný súd porušil zásadu ne bis in idem, zásadu započítania alebo zásady upravujúce súbeh protiprávnych konaní.

77.

Druhý odvolací dôvod sa delí na dve časti.

78.

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu Marine Harvest tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že zásada ne bis in idem sa neuplatňuje. Podľa názoru spoločnosti Marine Harvest sa táto zásada uplatňuje aj vtedy, ak, ako je to v prejednávanej veci, sú uložené dve sankcie v jednom rozhodnutí. Marine Harvest subsidiárne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď dospel k záveru, že všeobecná zásada započítania sa neuplatňuje. Podľa Marine Harvest táto zásada, ktorá sa uplatňuje v prípade, keď sa zásada ne bis in idem neuplatňuje v plnom rozsahu, vyžaduje, aby sa pri stanovení sankcie prihliadalo na predchádzajúcu sankciu.

79.

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu Marine Harvest tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď v bode 362 napadnutého rozsudku zamietol žalobný dôvod založený na porušení zásad upravujúcich súbeh protiprávnych konaní. Podľa týchto zásad, ak rovnaké konanie spadá pod dve zákonné ustanovenia a jedno ustanovenie stanovuje konkrétnejšie protiprávne konanie ako druhé, potom také konanie porušuje iba prvé uvedené ustanovenie a nie druhé. Podľa názoru spoločnosti Marine Harvest je porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 konkrétnejším protiprávnym konaním ako porušenie článku 7 ods. 1 tohto nariadenia. Z toho vyplýva, že Marine Harvest porušila iba prvé uvedené ustanovenie, a preto jej mohla byť uložená iba jedna pokuta.

80.

Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod musí byť zamietnutý.

81.

Podľa názoru Komisie je prvá časť druhého odvolacieho dôvodu čiastočne neprípustná a v celom rozsahu nedôvodná. Komisia tvrdí, že žalobný dôvod spoločnosti Marine Harvest založený na porušení zásady ne bis in idem je nedôvodný konkrétne preto, že táto zásada sa neuplatňuje, ak sú v jednom rozhodnutí uložené dve pokuty. Komisia ďalej tvrdí, že odvolací dôvod spoločnosti Marine Harvest založený na porušení zásady započítania je neprípustný a v každom prípade nedôvodný. Je neprípustný, pretože odvolanie neuvádza právne tvrdenia, na ktoré sa odvoláva Všeobecný súd, ani neidentifikuje konkrétne pochybenia Všeobecného súdu. Je nedôvodný, pretože v napadnutom rozhodnutí Komisia stanovila pokuty na úrovni primeranej povahe, závažnosti a trvania porušení, ako to vyžaduje článok 14 ods. 3 nariadenia č. 139/2004.

82.

Podľa Komisie je druhá časť druhého odvolacieho dôvodu nedôvodná. Podľa názoru Komisie po prvé zásady upravujúce súbeh protiprávnych konaní vo všeobecnosti nevylučujú konštatovanie, že rovnaké konanie porušuje dve samostatné zákonné ustanovenia. Po druhé porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 nie je konkrétnejším protiprávnym konaním ako porušenie článku 7 ods. 1 tohto nariadenia.

83.

Marine Harvest uviedla, že jej odvolací dôvod založený na porušení zásady započítania je prípustný, keďže odvolanie uvádza sporné body napadnutého rozsudku a uvádza tvrdenia na podporu tohto odvolacieho dôvodu.

84.

V druhom odvolacom dôvode Marine Harvest tvrdí, že konštatovaním, že je možné uložiť samostatné pokuty, jednu za porušenie oznamovacej povinnosti stanovenej v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, druhú za porušenie povinnosti status quo podľa článku 7 ods. 1 tohto nariadenia, Všeobecný súd porušil zásadu ne bis in idem, zásadu započítania alebo zásady upravujúce súbeh protiprávnych konaní.

85.

Komisia tvrdí, že odvolací dôvod založený na porušení zásady započítania je neprípustný, pretože nie je podložený právnymi tvrdeniami a neidentifikuje žiadne konkrétne pochybenie Všeobecného súdu. ( 30 )

86.

Podľa môjho názoru nemôže byť táto námietka neprípustnosti úspešná.

87.

Po prvé odvolanie spĺňa požiadavku podľa článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, keďže obsahuje právne tvrdenia, na ktorých je založené. Odvolanie vysvetľuje, že zásada započítania je všeobecnou zásadou práva Únie (odkazuje sa na nemecké právo „Anrechnungsprinzip“) a uvádza návrhy dvoch generálnych advokátov ( 31 ), čo tieto zásady vyžadujú (aby sa pri určovaní druhej sankcie brala do úvahy prvá sankcia), a prečo sa táto zásada uplatňuje v prejednávanej veci (uplatňuje sa, ak sa neuplatňuje zásada ne bis in idem). ( 32 )

88.

Po druhé, ako vyžaduje článok 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, odvolanie jasne uvádza, že spochybňuje body 339 až 344 napadnutého rozsudku.

89.

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu Marine Harvest uvádza porušenie zásady ne bis in idem alebo subsidiárne zásady započítania. Každý z týchto odvolacích dôvodov postupne preskúmam.

90.

Marine Harvest tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu ne bis in idem, keď konštatoval, že rovnaké konanie, konkrétne uskutočnenie kúpy z decembra 2012 môže byť sankcionované uložením samostatných pokút, jednou za porušenie povinnosti oznámiť koncentráciu pred jej uskutočnením stanovenú v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, druhou za porušenie povinnosti pozastaviť vykonanie koncentrácie až do jej vyhlásenia za zlučiteľnú podľa článku 7 ods. 1 tohto nariadenia.

91.

Podľa judikatúry sa zásada ne bis in idem, ktorá je v súčasnosti zakotvená v článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) musí dodržať v konaniach o uložení pokút týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže. Táto zásada v oblasti hospodárskej súťaže bráni tomu, aby sa podnik znova uznal za zodpovedný alebo bol znovu stíhaný pre protisúťažný postup, za ktorý už bol sankcionovaný alebo v súvislosti s ktorým bolo rozhodnuté, že zaň nie je zodpovedný, a to skorším rozhodnutím, proti ktorému už nie je možný opravný prostriedok. ( 33 )

92.

Z toho vyplýva, že zásada ne bis in idem, ktorej uplatňovanie na ukladanie pokút za porušenie povinností uložených podnikom nariadením č. 139/2004 vyplýva z judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode, má dve zložky: i) konanie musí byť rovnaké (zložka idem), a ii) predchádzajúce rozhodnutie musí byť konečné (bis komponent).

93.

Domnievam sa, že odvolací dôvod založený na porušení zásady ne bis in idem musí byť zamietnutý. Aj keď konanie, ktoré Komisia považovala za porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, je rovnaké, požiadavka skoršieho rozhodnutia nie je splnená.

94.

Ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode, zo zložky idem nevyplývajú žiadne ťažkosti.

95.

Podľa judikatúry, vo veciach týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže, uplatnenie zásady ne bis in idem podlieha trojitej podmienke totožnosti skutku, porušovateľa a chráneného právneho záujmu. ( 34 )

96.

Po prvé porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 vyplýva z rovnakých skutkov ako porušenie článku 7 ods. 1 tohto nariadenia.

97.

Možno tvrdiť, že porušenie prvého uvedeného ustanovenia vyplýva z porušenia povinnosti oznámiť SPA po jej uzavretí 14. decembra 2012, zatiaľ čo porušenie posledného uvedeného ustanovenia vyplynulo z dokončenia kúpy z decembra 2012, o 4 dni neskôr.

98.

Musím však poznamenať, že porušenie povinnosti oznámiť SPA samo osebe neznamená porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, keďže toto ustanovenie vyžaduje oznámenie koncentrácií „pred ich uskutočnením“. Nejde o žiadne porušenie tohto ustanovenia, ak sa podnik len vyhne oznámeniu koncentrácie „po uzatvorení zmluvy“. Porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 vyplýva z uskutočnenia neoznámenej koncentrácie. Naopak, článok 4 ods. 1 nariadenia č. 4064/89 vyžadoval, že koncentrácie sa musia oznámiť „najneskôr jeden týždeň po uzavretí zmluvy“, takže neoznámenie koncentrácie (do 1 týždňa) predstavovalo samo osebe porušenie tohto ustanovenia.

99.

K porušeniu článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 teda došlo v dôsledku dokončenia kúpy z decembra 2012, ktorým sa uskutočnila koncentrácia pred jej oznámením. Z toho vyplýva, že porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 bolo spôsobené rovnakými skutkami (dokončenie kúpy z decembra 2012), takže prvá podmienka uvedená v bode 95 vyššie, konkrétne totožnosť skutkov je splnená.

100.

Po druhé porušovateľom je v oboch prípadoch Marine Harvest. Vzhľadom na to, že táto spoločnosť získala výlučnú kontrolu nad spoločnosťou Morpol, vyžadovalo sa od spoločnosti Marine Harvest dodržanie povinnosti oznámiť koncentráciu pred jej uskutočnením, stanovenej v článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 ( 35 ), a povinnosti status quo stanovenej v článku 7 ods. 1 tohto nariadenia.

101.

Po tretie právny záujem chránený oboma povinnosťami je rovnaký, to znamená zabrániť uskutočneniu koncentrácií predtým, ako sú oznámené a schválené Komisiou, a tým zabrániť akémukoľvek narušeniu hospodárskej súťaže, ktoré môže, v zmysle odôvodnení 5 a 6 nariadenia č. 139/2004, ( 36 ) vyplynúť z takého skorého uskutočnenia.

102.

Sú teda splnené tri podmienky uvedené v bode 95 vyššie.

103.

Ako je však uvedené v bode 93 vyššie, ťažkosti vyplývajú zo zložky bis, takže zásada ne bis in idem sa v prejednávanej veci neuplatňuje.

104.

Aby sa mohla uplatniť zásada ne bis in idem, musí existovať skoršie rozhodnutie, podľa ktorého sa rovnakej osobe za rovnaké konanie uloží pokuta. Vyplýva to z judikatúry citovanej v bode 91 vyššie, ktorá podmieňuje zákaz dvojitých sankcií existenciou „skoršieho rozhodnutia, proti ktorému už nie je možný opravný prostriedok“. Vyplýva to aj zo znenia článku 50 Charty, ktorý vyžaduje, aby osoba bola „osloboden[á] alebo odsúden[á] konečným rozsudkom“.

105.

Naopak, pokiaľ neexistuje žiadne skoršie rozhodnutie a dve pokuty sú uložené v jednom rozhodnutí, ako je to v prejednávanej veci, zásada ne bis in idem sa neuplatňuje.

106.

Toto bolo potvrdené nedávnym rozsudkom, v ktorom Súdny dvor konštatoval, že zásada ne bis in idem sa neuplatní v takom prípade, keď vnútroštátny orgán hospodárskej súťaže uložil dve pokuty v jednom rozhodnutí, jednu za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie, druhú za porušenie vnútroštátnych pravidiel hospodárskej súťaže. ( 37 ) Pokiaľ v prejednávanej veci boli uložené dve pokuty za porušenie dvoch ustanovení práva Únie, a to článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, vzhľadom na moje poznámky v bode 104 vyššie nevidím dôvod, prečo by sa riešenie uvedené v tomto rozsudku nemalo vzťahovať aj na prejednávanú vec.

107.

To je navyše v súlade s rozsudkom LG Display a LG Display Taiwan/Komisia. Komisia prijala rozhodnutie v ktorom konštatovala, že výrobcovia LCD panelov porušili článok 101 ZFEÚ (ďalej len „prvé rozhodnutie“). Japonskí dodávatelia týchto panelov však boli vylúčení z rozsahu pôsobnosti prvého rozhodnutia a Komisia začala proti japonským dodávateľom ďalšie konanie, ktoré stále prebieha (ďalej len „druhé konanie“). Všeobecný súd konštatoval, že na podporu žaloby smerujúcej k zrušeniu prvého rozhodnutia sa nemožno odvolávať na zásadu ne bis in idem. ( 38 ) Na túto zásadu sa možno odvolávať iba na podporu žaloby o neplatnosť rozhodnutia, ktorým by sa ukončilo druhé konanie. Podľa Všeobecného súdu „zásada ne bis in idem nemôže hrať žiadnu úlohu vo vzťahu k [prvému] rozhodnutiu, ktorého existencia je podmienkou sine qua non, aby sa na túto zásadu bolo možné odvolávať pri druhom konaní.“ ( 39 )

108.

Uvedené je tiež v súlade s rozsudkom Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, v ktorom Súdny dvor na základe formálnych dôvodov zrušil rozhodnutie, ktorým Komisia uložila pokutu za porušenie článku 101 ZFEÚ. Súdny dvor rozhodol, že zásada ne bis in idem nebráni pokračovaniu v konaní zo strany Komisie a uloženiu novej pokuty. V tejto situácii sa pokuta uložená v novom rozhodnutí nepridáva, ale nahrádza pokutu uloženú prvom rozhodnutí. Inak povedané, skoršia pokuta už neexistuje. ( 40 )

109.

Môj záver v bode 105 vyššie nie je spochybnený tromi rozsudkami, na ktoré sa odvoláva Marine Harvest, konkrétne rozsudkami vo veciach Beneo‑Orafti, Coop de France Bétail et Viande a i./Komisia a Transcatab/Komisia. ( 41 )

110.

V týchto rozsudkoch boli v jednom rozhodnutí uložené viaceré sankcie. Konštatovaním, že nedošlo k porušeniu zásady ne bis in idem, sa súdy Únie vo všetkých uvedených veciach neodvolávali na neexistenciu skoršieho rozhodnutia, ale na tieto dôvody: jedno zo sporných opatrení nepredstavovalo sankciu, ( 42 ) neexistovala totožnosť porušovateľov ( 43 ) a neexistovala totožnosť skutkov ani totožnosť porušovateľov. ( 44 )

111.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Marine Harvest, skutočnosť, že súdy Únie sa neodvolávali na neexistenciu skoršieho rozhodnutia neznamená, že sa domnievali, že zásada ne bis in idem sa uplatňuje v prípade, ak sú v jednom rozhodnutí uložené viaceré sankcie. Jednoducho to znamená, že nebolo potrebné, aby súdy Únie preskúmali túto otázku, keďže podmienky, podľa ktorých musí existovať totožnosť skutkov, totožnosť porušovateľa a totožnosť chráneného právneho záujmu a musí existovať skoršie rozhodnutie, proti ktorému už nie je možný opravný prostriedok, sú kumulatívne. Pokiaľ teda, ako to bolo vo všetkých troch rozsudkoch, nie je splnená jedna z prvých troch podmienok, nie je potrebné skúmať, či je splnená podmienka existencie skoršieho rozhodnutia.

112.

Dospel som k záveru, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho posúdenia, keď v bode 319 napadnutého rozsudku konštatoval, že zásada ne bis in idem sa v prejednávanej veci neuplatňuje, pretože tieto dve pokuty boli uložené v jednom rozhodnutí.

113.

Marine Harvest tvrdí, že ak by Súdny dvor zamietol odvolací dôvod založený na porušení zásady ne bis in idem, mal by napriek tomu konštatovať porušenie zásady započítania, ktorá vyžaduje, aby pri stanovení druhej sankcie bola zohľadnená prvá sankcia.

114.

Podľa môjho názoru musí byť tento odvolací dôvod zamietnutý.

115.

Podľa judikatúry možnosť kumulácie sankcií, jednej na úrovni Únie, druhej na vnútroštátnej úrovni v dôsledku dvoch súbežných konaní, ktorých prípustnosť vyplýva z osobitného systému rozdelenia právomocí vo veciach kartelov medzi Úniu a členské štáty vzhľadom na sledovanie odlišných cieľov, podlieha požiadavke spravodlivosti. Táto požiadavka spravodlivosti Komisiu zaväzuje, aby pri stanovení výšky pokút zohľadnila sankcie, ktoré už ten istý podnik za rovnaký skutok znášal, pokiaľ ide o sankcie uložené za porušenia kartelového práva členského štátu, a teda spáchané na území Európskej únie. ( 45 )

116.

Ako vyplýva z judikatúry citovanej v predchádzajúcom bode, táto zásada, známa ako zásada započítania alebo účtovná zásada, sa uplatňuje na situácie, keď súbežné konania vedie Komisia (podľa pravidiel hospodárskej súťaže EÚ) a orgán hospodárskej súťaže členského štátu (podľa vnútroštátnych pravidiel hospodárskej súťaže). Ako je spomenuté vyššie, ( 46 ) v týchto situáciách sa zásada ne bis in idem neuplatňuje. Požiadavka, aby bola zohľadnená prvá pokuta pri stanovení druhej pokuty, zmierňuje dôsledky neuplatnenia zásady ne bis in idem.

117.

Zásada započítania sa však neuplatňuje, ak súbežné konania vedie Komisia a orgán hospodárskej súťaže tretieho štátu. V tejto situácii môže Komisia zohľadniť pokuty uložené orgánom tretieho štátu, avšak nie je povinná to urobiť. ( 47 ) To platí, aj keď v tejto situácii sa zásada ne bis in idem neuplatňuje, pretože chránený právny záujem nie je totožný. ( 48 ) Preto nesúhlasím s tvrdením spoločnosti Marine Harvest, že zásada započítania alebo účtovná zásada „sa uplatňuje na akúkoľvek situáciu, v ktorej zásada ne bis in idem nie je plne uplatniteľná“.

118.

Rovnako nesúhlasím s tvrdením spoločnosti Marine Harvest, že zásada započítania je „všeobecnou zásadou práva Únie“. V tejto súvislosti chcem poznamenať, že vyjadrenie generálnej advokátky Sharpston v návrhoch vo veci Kraaijenbrink, na ktoré sa Marine Harvest odvoláva, že „v práve EÚ existuje všeobecná zásada započítania, podľa ktorej musia byť skoršie sankcie zohľadnené, ak je páchateľ trestaný v druhom konaní za ten istý čin“ ( 49 ), nebolo potvrdené Súdnym dvorom. ( 50 ) Okrem toho, ak by sa Súdny dvor riadil návrhom generálnej advokátky Sharpston a uznal zásadu započítania ako všeobecnú zásadu, nemalo by to v prejednávanej veci aj tak vplyv. Podľa slov generálnej advokátky Sharpston by sa táto zásada uplatňovala v „druhom konaní“, ktoré v prejednávanej veci neexistuje.

119.

Okrem toho z judikatúry citovanej v bode 115 vyššie vyplýva, že na to, aby sa mohla uplatniť zásada započítania, musí existovať súbežné konanie na jednej strane pred Komisiou a na druhej strane pred orgánom hospodárskej súťaže členského štátu. Ak neexistuje súbežné konanie, pretože koná iba Komisia, ako je to v prejednávanej veci, nie je dôvod, prečo by sa táto judikatúra mala uplatňovať.

120.

V tejto súvislosti by som chcel zdôrazniť, že v prejednávanej veci ide o kontrolu fúzií v EÚ, ktorá sa riadi zásadou „jednostupňového konania“, podľa ktorej nikdy nemôže existovať súbežné konanie pred Komisiou a orgánom hospodárskej súťaže členského štátu. ( 51 ) Zásada započítania, ktorej cieľom je zmierniť následky systému súbežnej právomoci na vykonateľnosť článkov 101 a 102 ZFEÚ preto nemôže vstúpiť do hry. Z toho vyplýva, že ak sa na rovnaké konanie vzťahujú dve ustanovenia, ktoré patria do rovnakého právneho systému, ( 52 ) otázka, či je možné uložiť dve sankcie, by sa mala posudzovať podľa zásad upravujúcich súbeh protiprávnych konaní v rámci tohto právneho systému, nie podľa zásady započítania.

121.

Dospel som k záveru, že odvolací dôvod založený na porušení zásady započítania musí byť zamietnutý.

122.

Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že v odpovedi na otázku Súdneho dvora Marine Harvest na pojednávaní uviedla, že zásada započítania vyjadruje zásadu proporcionality.

123.

Súhlasím s Komisiou, že odvolací dôvod založený na porušení zásady proporcionality je neprípustný.

124.

Aj keď pripúšťam, že zásada započítania je v konečnom dôsledku vyjadrením požiadavky primeranosti pokút, neovplyvňuje to skutočnosť, že Marine Harvest vo svojom odvolaní pred Súdnym dvorom neuviedla odvolací dôvod založený na porušení zásady proporcionality. Nespochybnila body 579 až 631 napadnutého rozsudku, ktorými Všeobecný súd zamietol žalobný dôvod založený na neprimeranosti pokút. To je v rozpore s článkom 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktorý vyžaduje, aby odvolanie obsahovalo právne dôvody.

125.

Dospel som k záveru, že prvá časť druhého odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutá.

126.

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu Marine Harvest tvrdí, že medzinárodné právo a právne poriadky členských štátov stanovujú zásady upravujúce súbeh protiprávnych konaní. Podľa názoru spoločnosti Marine Harvest tieto zásady vyžadujú, aby v prípade, ak rovnaké konanie spadá pod viac ako jedno zákonné ustanovenie, ale jedno ustanovenie je viac osobitné ako druhé [všeobecné], sa uplatnilo iba prvé uvedené ustanovenie. Marine Harvest tvrdí, že porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 je osobitným protiprávnym konaním oproti protiprávnemu konaniu podľa článku 7 ods. 1 tohto nariadenia, a preto sa na jej konanie má uplatniť iba prvé uvedené ustanovenie. Podľa tvrdenia spoločnosti Marine Harvest z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia tým, že potvrdil konštatovanie Komisie, podľa ktorého konaním spoločnosti Marine Harvest došlo k porušeniu článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, a tak bolo možné uložiť osobitné pokuty.

127.

Domnievam sa, že druhej časti druhého odvolacieho dôvodu je potrebné vyhovieť. Ďalej uvediem dôvody, pre ktoré som dospel k tomuto záveru.

128.

Na úvod by som chcel pripomenúť, ako som už uviedol v bodoch 98 a 99 vyššie, že konanie, na ktoré sa vzťahuje článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 je jedno a to isté, konkrétne dokončenie kúpy z decembra 2012. Skutočnosť, že Marine Harvest neoznámila uzavretie SPA neznamená porušenie článku 4 ods. 1 tohto nariadenia, pretože na to, aby bolo toto ustanovenie porušené, nestačí, že koncentrácia nie je oznámená po uzavretí zmluvy. Toto ustanovenie je porušené, iba ak sa vykoná koncentrácia, ktorá nebola oznámená. Porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 teda nastáva uskutočnením koncentrácie bez predchádzajúceho oznámenia. Je nepochybné, že rovnaké konanie predstavuje porušenie článku 7 ods. 1 toho istého nariadenia.

129.

Otázkou ostáva, či v prípade, ak sa na rovnaké konanie (dokončenie kúpy z decembra 2012) vzťahujú dve ustanovenia práva Únie (článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004), môže Komisia konštatovať porušenie týchto dvoch ustanovení alebo má konštatovať porušenie iba jedného ustanovenia.

130.

Chcel by som poznamenať, ako uviedol Všeobecný súd v bode 348 napadnutého rozsudku, podľa môjho názoru v práve Únie v oblasti hospodárskej súťaže neexistujú osobitné pravidlá týkajúce sa súbehu porušení.

131.

Trestnoprávne predpisy členských štátov však stanovujú zásady upravujúce súbeh protiprávnych konaní. Tieto zásady by sa preto mali zohľadniť, s cieľom určiť, či z nich možno čerpať inšpiráciu na zodpovedanie otázky položenej v bode 129 vyššie.

132.

Po prvé preskúmam zásady upravujúce súbeh protiprávnych konaní v právnych poriadkoch niektorých členských štátov. Po druhé preskúmam, či z týchto zásad možno čerpať inšpiráciu. Podľa môjho názoru, ak rovnaké konanie spadá do pôsobnosti článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, ako je to v prejednávanej veci, a porušenie jedného ustanovenia zahŕňa porušenie druhého, malo by sa uplatňovať iba prvé ustanovenie. Po tretie posúdim, či porušenie jedného z týchto dvoch ustanovení zahŕňa porušenie druhého. Podľa môjho názoru porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 zahŕňa porušenie článku 4 ods. 1 tohto nariadenia. Po štvrté z tohto zistenia vyvodím závery a navrhnem zrušenie napadnutého rozsudku a čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia.

133.

Marine Harvest sa odvoláva na nemeckú doktrínu „zdanlivého“ alebo „nepravého konfliktu“ [súbehu] (v nemčine „unechte Konkurrenz“).

134.

Podľa nemeckého práva rovnaké konanie môže porušovať niekoľko zákonných ustanovení (situácia „skutočného konfliktu“), v nemčine: „echte Konkurrenz“). V takom prípade sa uloží iba jedna sankcia. Podľa § 52 ods. 2 Strafgesetzbuch (nemecký trestný zákon) táto jedna sankcia nemôže prekročiť najvyššiu z maximálnych sankcií za porušenie sporných ustanovení a nemôže byť nižšia ako najvyššia z minimálnych sankcií za porušenie týchto ustanovení. ( 53 )

135.

Je tiež možné konštatovať, že konanie, na ktoré sa vzťahuje niekoľko zákonných ustanovení, porušuje iba jedno ustanovenie. Je to tak preto, že uplatniteľnosť tohto ustanovenia vylučuje uplatniteľnosť iného ustanovenia (situácia „zjavného“ alebo „nepravého konfliktu“, v nemčine: „unechte Konkurrenz“). Situácia „zjavného“ alebo „nepravého konfliktu“ nastáva vtedy, keď i) zákonné ustanovenie, aj keď zahŕňa všetky prvky iného ustanovenia, obsahuje dodatočný prvok (zásada „špeciality“, v nemčine: „Spezialität“), ii) zákonné ustanovenie výslovne alebo vecne vylučuje uplatnenie iného ustanovenia (zásada „subsidiarity“, v nemčine: „Subsidiarität“) alebo iii) zákonné ustanovenie patrí do takzvaného „typického priebehu udalostí“, ktorý vedie k porušeniu iného ustanovenia, a preto je prvé uvedené ustanovenie pravidelne porušované spolu s posledným uvedeným ustanovením (zásada „spotreby“, v nemčine: „Konsumtion“). V prípade „zjavného“ alebo „nepravého konfliktu“ sa uplatňuje iba jedna sankcia, keďže sporné konanie porušilo iba jedno ustanovenie. ( 54 )

136.

Ako príklad možno uviesť zásady upravujúce súbeh protiprávnych konaní podľa francúzskeho práva, na ktoré sa Marine Harvest okrem iných právnych poriadkov odvoláva.

137.

Podľa francúzskeho práva, pokiaľ rovnaké konanie spadá pod viac ako jedno zákonné ustanovenie, obvykle sa zistí, že porušuje iba jedno ustanovenie. ( 55 ) Napríklad, rovnaké konanie nemôže predstavovať súbeh trestných činov znásilnenia a úmyselného ublíženia na zdraví. Bude sa uplatňovať iba na znásilnenie, s vylúčením úmyselného ublíženia na zdraví. ( 56 ) To je prípad, keď všetky uplatniteľné ustanovenia chránia rovnakú spoločenskú hodnotu. Protiprávne konanie, ktoré má prednosť a ktoré sa považuje za spáchané s vylúčením ostatných protiprávnych konaní, je protiprávnym konaním, ktoré je sankcionované najvyšším maximálnym trestom (znásilnenie má prednosť pred úmyselným ublížením na zdraví), alebo protiprávne konanie, ktoré zahŕňa iné protiprávne konanie, pretože to druhé bolo spáchané iba na účel spáchania prvého protiprávneho konania, alebo pretože druhé protiprávne konanie je prípravným krokom k spáchaniu prvého, ( 57 ) alebo to, ktoré je v súlade so zásadou specialia generalibus derogant špeciálne vo vzťahu k druhému protiprávnemu konaniu. Z toho vyplýva, že sa ukladá iba jedna sankcia. ( 58 )

138.

Rovnaké konanie môže tiež porušovať viac ako jedno zákonné ustanovenie. Ide konkrétne o prípad, keď dotknuté ustanovenia chránia rôzne spoločenské hodnoty. ( 59 ) V takom prípade sa v zásade uplatňuje článok 132‑3 Code pénal (francúzsky trestný zákon), ktorý stanovuje, že v priebehu rovnakého konania môže byť uložená iba jedna sankcia rovnakej povahy ( 60 ) v rámci najvyššieho zákonného maxima. ( 61 ) Je však možné, že výnimočne sa neuplatní požiadavka, aby bola uložená iba jedna sankcia rovnakej povahy, čo vedie k uloženiu samostatných sankcií, aj keď stále v rámci najvyššieho zákonného maxima. ( 62 )

139.

V prejednávanej veci sa na rovnaké konanie vzťahuje článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. Analogicky so zásadami vnútroštátnych právnych poriadkov opísanými vyššie sa javí, že otázne je, či jedno z týchto dvoch ustanovení zahŕňa druhé.

140.

Navrhujem, ak je to tak, malo by sa použiť iba ustanovenie, ktoré zahŕňa druhé ustanovenie, s vylúčením toho druhého, čo má za následok, že spoločnosti Marine Harvest môže byť uložená iba jedna sankcia (možnosť 1). ( 63 ) Ak to tak nie je, potom sa v prejednávanej veci musia uplatniť obidve ustanovenia. V tejto situácii však vyvstáva ďalšia otázka, a to, či možno uložiť samostatné sankcie. Možno sa domnievať, že sa majú uložiť samostatné sankcie, pretože Marine Harvest sa dopustila samostatných porušení (možnosť 2), alebo že sa má uložiť iba jedna sankcia, pretože tieto dve porušenia vyplývajú z rovnakého konania (možnosť 3), alebo že sa majú uložiť dve sankcie, avšak pod podmienkou, že ich celková výška nepresiahne strop 10 % stanovený v článku 14 ods. 2 nariadenia č. 139/2004, ( 64 ) ak opäť vplývajú tieto dve porušenia z rovnakého konania ( 65 ) (možnosť 4).

141.

Chcem zdôrazniť, že ak by boli vybraté možnosti 1 a 3, viedli by k zrušeniu napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom konštatuje porušenie viac ako jedného ustanovenia a ukladá viac ako jednu pokutu, zatiaľ čo možnosti 2 a 4 by neviedli k čiastočnému ani úplnému zrušeniu tohto rozhodnutia. Konkrétne, v súvislosti s možnosťou 4 by som chcel poznamenať, že celková výška pokút uložených spoločnosti Marine Harvest, t. j. 20 miliónov eur predstavuje menej ako 1 % obratu dotknutých podnikov, ( 66 ) čo je výrazne pod hranicou 10 % stanovenou v článku 14 ods. 2 nariadenia č. 139/2004.

142.

Domnievam sa, že konanie, ktorým sa vykoná koncentrácia pred jej oznámením, a predtým, ako je vyhlásená za zlučiteľnú s vnútorným trhom, má byť považované za porušenie len jedného ustanovenia, a to článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. Inými slovami, domnievam sa, že zo štyroch možností zvažovaných v predchádzajúcich dvoch bodoch by sa mala vybrať možnosť 1. Ďalej uvediem dôvody, pre ktoré som dospel k tomuto záveru.

143.

Ako som už uviedol, domnievam sa, že dokončenie kúpy z decembra 2012 predstavuje porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, nie článku 4 ods. 1 tohto nariadenia.

144.

Po prvé, ako bolo uvedené v bode 101 vyššie, článok 4 ods. 1 a článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 majú rovnaký cieľ. Obidva články sa snažia zabrániť uskutočneniu koncentrácií predtým, ako sú oznámené a vyhlásené za zlučiteľné, a tým zabrániť akémukoľvek narušeniu hospodárskej súťaže, ktoré môže vzniknúť pri takom skorom uskutočnení. Tieto dve ustanovenia teda chránia rovnakú hodnotu a nevidím dôvod, prečo by sa mali uplatňovať spoločne.

145.

Okrem toho akékoľvek narušenie hospodárskej súťaže zrejme nevyplýva z neoznámenia, ktoré je v rozpore s článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, ale z uskutočnenia koncentrácie, ktorá nebola vyhlásená za zlučiteľnú, v rozpore s článkom 7 ods. 1 tohto nariadenia. Z toho vyplýva, že akékoľvek narušenie hospodárskej súťaže, ktoré vzniklo v dôsledku skorého uskutočnenia koncentrácie, by malo byť považované za porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 a nie článku 4 ods. 1 tohto nariadenia.

146.

Po druhé je potrebné poznamenať, že neoznámenie koncentrácie je krokom, ktorý predchádza uskutočneniu tejto koncentrácie. Prečo by podnik neoznámil koncentráciu? Buď sa snaží zabrániť tomu, aby ho Komisia posudzovala, alebo si nie je vedomý toho, že predmetná operácia predstavuje koncentráciu s európskym rozmerom. V obidvoch prípadoch bude pokračovať s uskutočnením koncentrácie.

147.

Po tretie by som chcel zdôrazniť, že zatiaľ čo článok 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 vyžaduje, aby boli koncentrácie „oznám[ené]… pred ich uskutočnením“, článok 7 ods. 1 tohto nariadenia zakazuje vykonanie koncentrácie „pred jej oznámením“ (prvá časť) a „kým nie je vyhlásená za zlučiteľnú“ (druhá časť). Článok 4 ods. 1 a prvá časť článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 preto definujú rovnaké protiprávne konanie a postihujú rovnakú situáciu, v ktorej sa koncentrácia vykoná pred jej oznámením. ( 67 )

148.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, ako je vysvetlené v bode 98 vyššie, že nie je možné porušiť článok 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 samostatne. To bolo možné na základe nariadenia č. 4064/89, ktoré v pôvodnom znení článku 4 ods. 1 požadovalo, aby sa koncentrácie oznámili najneskôr 1 týždeň po uzavretí zmluvy. Preto, ak bola koncentrácia oznámená 1 mesiac po uzavretí zmluvy, ale pred jej vykonaním, oznamujúca strana porušila článok 4 ods. 1 nariadenia č. 4064/89, ale nie článok 7 ods. 1 uvedeného nariadenia. To už nie je možné, keďže nariadenie Rady (ES) č. 1310/97 ( 68 ) zrušilo lehotu na oznámenie v trvaní jedného týždňa (dôvodom tohto zrušenia je skutočnosť, že táto lehota sa považovala za zbytočnú „keďže je obvykle v záujme strán oznámiť to čo najskôr, s cieľom zabezpečiť rozhodnutie čo najskôr“ ( 69 ) a v praxi sa to striktne neuplatňovalo, pretože Komisia bola pri poskytovaní predĺžení flexibilná). ( 70 )

149.

Je tiež potrebné poznamenať, pokiaľ viem, Komisia neuložila pokutu za porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 alebo č. 4064/89. Vo všetkých prípadoch, v ktorých Komisia uložila pokutu za porušenie tohto ustanovenia, bola v rovnakom rozhodnutí uložená ďalšia pokuta za porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 4064/89 alebo č. 139/2004. ( 71 )

150.

Naopak, je možné porušiť článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 bez porušenia článku 4 ods. 1 tohto nariadenia. Ak sa koncentrácia vykoná po jej oznámení, ale skôr, ako sa vyhlási za zlučiteľnú, ( 72 ) oznamujúca strana porušuje druhú časť článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004, ktorá zakazuje vykonanie koncentrácie skôr, ako sa vyhlási za zlučiteľnú. Nedochádza však k porušeniu článku 4 ods. 1 tohto nariadenia. Okrem toho podľa rozsudku Ernst & Young vykonanie operácie, ktorá prispieva k zmene kontroly pred oznámením koncentrácie, je v rozpore s článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. ( 73 ) V tejto situácii však nejde o porušenie článku 4 ods. 1 tohto nariadenia, pretože táto operácia prispieva k zmene kontroly, ale nedosahuje ju, a teda nepredstavuje koncentráciu, ktorá musí byť oznámená.

151.

Preto teda, aj keď článok 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 obsahuje v prvej časti všetky prvky článku 4 ods. 1 tohto nariadenia, v druhej časti obsahuje dodatočný prvok. Z toho podľa môjho názoru vyplýva, že porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 predpokladá porušenie článku 4 ods. 1 tohto nariadenia.

152.

Preto sa domnievam, že uskutočnenie koncentrácie pred jej oznámením a vyhlásením za zlučiteľnú predstavuje porušenie samotného článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004. Nepredstavuje porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 tohto nariadenia.

153.

Všeobecný súd zamietol žalobný dôvod založený na porušení zásad upravujúcich súbeh protiprávnych konaní z dôvodu, že po prvé porušenia článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 boli predmetom rovnakej hornej hranice 10 %, takže žiadne z týchto dvoch ustanovení nemožno považovať za také, ktoré má prednosť pred ostatnými (bod 350 napadnutého rozsudku); a po druhé porušenie článku 4 ods. 1 nebolo viac osobitným porušením ako porušenie článku 7 ods. 1 (body 351 až 362). ( 74 )

154.

Po prvé by som chcel zdôrazniť, že skutočnosť, že na obidve protiprávne konania sa vzťahuje rovnaká horná hranica, nepreukazuje, že jedno nemá prednosť pred druhým. Je to jeden z prvkov, ktorý treba zohľadniť o to viac, že podľa nariadenia č. 4064/89 porušenie článku 4 ods. 1 podliehalo len pokute od 1000 do 50000 eur, zatiaľ čo porušenie článku 7 ods. 1 tohto nariadenia podliehalo rovnakej hornej hranici 10 % ako v súčasnosti. Pri určení, či má jedno protiprávne konanie prednosť pred druhým, by sa však mali zohľadniť ďalšie faktory. Mala by sa zohľadniť napríklad povaha týchto protiprávnych konaní (neoznámenie alebo skoré uskutočnenie); skutočnosť, že jedno protiprávne konanie (neoznámenie) je typickým krokom, ktorý predchádza druhému kroku (skorému uskutočneniu); a skutočnosť, že jedno protiprávne konanie, aj keď zachytáva všetky situácie, na ktoré sa uplatňuje druhé, sa vzťahuje na ďalšie situácie. Konkrétne, konštatovanie Všeobecného súdu v bodoch 294, 295 a 306 napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 „má … nevyhnutne za následok porušenie“ článku 7 ods. 1 tohto nariadenia, ale opak nie je pravdou, malo viesť k záveru, že posledné uvedené ustanovenie má prednosť pred tým druhým. Avšak pri posúdení žalobného dôvodu založeného na porušení zásad upravujúcich súbeh protiprávnych konaní Všeobecným súdom nie je žiadna zmienka o tomto zistení.

155.

Po druhé je potrebné poznamenať, že Všeobecný súd preskúmal, či porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 bolo osobitným porušením vo vzťahu k porušeniu článku 7 ods. 1 tohto nariadenia. Neskúmal opačný scenár, a to konkrétne, či porušenie článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 bolo osobitným porušením vo vzťahu k porušeniu článku 4 ods. 1 tohto nariadenia.

156.

Dôvodom tohto opomenutia je skutočnosť, že to nebolo spochybnené. Marine Harvest pred Všeobecným súdom tvrdila, že porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 je osobitným porušením vo vzťahu k porušeniu článku 7 ods. 1 tohto nariadenia. Netvrdila, že toto posledné uvedené porušenie je osobitným vo vzťahu k prvému. ( 75 )

157.

To však nemení nič na skutočnosti, že Všeobecný súd nemohol v bode 373 napadnutého rozsudku dospieť k záveru, že „v prejednávanej veci neexistuje primárne uplatniteľné ustanovenie“ len z dôvodu, že článok 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 nebol „primárne uplatniteľným“ vo vzťahu k článku 7 ods. 1 tohto nariadenia. Všeobecný súd by mohol dospieť k tomuto záveru iba vtedy, ak by zistil, že nielen že článok 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 nemá prednosť pred článkom 7 ods. 1 tohto nariadenia, čo urobil, ale tiež že toto posledné uvedené ustanovenie nemá prednosť pred prvým, čo neurobil. Záver, že „neexistuje primárne uplatniteľné ustanovenie“ vyžaduje predchádzajúce zistenie, že ani jedno z týchto dvoch sporných ustanovení nemá prednosť pred tým druhým. ( 76 ) Domnievam sa, že Všeobecný súd konštatovaním, že neexistuje „primárne uplatniteľné ustanovenie“ po preskúmaní iba jedného z dvoch možných scenárov, nevyvodil z vlastných zistení v bodoch 294 až 306 napadnutého rozsudku záver.

158.

Podľa môjho názoru nemožno namietať, že nezákonnosť článku 14 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 by mala byť vyhlásená skôr, ako je možné konštatovať, že uskutočnenie koncentrácie, ktorá nebola oznámená ani vyhlásená za zlučiteľnú, predstavuje porušenie jedného, nie dvoch ustanovení tohto nariadenia.

159.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že aj keď v bode 306 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že „súčasný právny rámec je neobvyklý“, Marine Harvest „nevzniesla námietku nezákonnosti, pokiaľ ide o určité ustanovenia nariadenia č. 139/2004“.

160.

Aj keď Marine Harvest nevzniesla námietku nezákonnosti ani pred Všeobecným súdom, ani v odvolaní pred Súdnym dvorom, na pojednávaní uviedla, že článok 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004 je nezákonný.

161.

Ako tvrdí Komisia, táto námietka nezákonnosti je neprípustná, pretože nebola podaná na Všeobecnom súde. ( 77 )

162.

Podľa môjho názoru však nie je potrebné, aby Súdny dvor vyhlásil, že článok 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 139/2004 je nezákonný skôr, ako zistí, že nemožno ukladať samostatné pokuty podľa tohto ustanovenia a článku 14 ods. 2 písm. b) toho istého nariadenia za uskutočnenie koncentrácie v rozpore s článkom 4 ods. 1 a článkom 7 ods. 1 tohto nariadenia.

163.

Článok 14 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 nešpecifikuje, či Komisia môže uložiť pokuty podľa písm. a) a b), ak sú splnené podmienky na uplatnenie každého písmena (to znamená, ak sa koncentrácia vykoná v rozpore s oznamovacou povinnosťou, respektíve s povinnosťou status quo). Je pravda, že článok 14 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 nestanovuje, že Komisia môže uložiť pokutu podľa písm. a) alebo písm. b), ak sú splnené podmienky na uplatnenie každého z týchto ustanovení. To však nemení nič na skutočnosti, že článok 14 ods. 2 nariadenia č. 139/2004 výslovne neumožňuje Komisii ukladať pokuty podľa písm. a) a písm. b), ak sú uplatniteľné obidve ustanovenia. Preto konštatovanie, že Komisia nemôže uložiť samostatné pokuty za porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 za rovnaké konanie, je v súlade s článkom 14 ods. 2 tohto nariadenia.

164.

Z toho vyvodzujem záver, že Všeobecný súd sa v bodoch 372 až 374 dopustil nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia mohla uložiť samostatné pokuty spoločnosti Marine Harvest za porušenie článku 4 ods. 1 a článku 7 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 bez toho, aby porušila zásady upravujúce súbeh protiprávnych konaní.

165.

Z toho vyplýva, že druhá časť druhého odvolacieho dôvodu je dôvodná.

166.

Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. V danej veci môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje. Domnievam sa, že je to tak v prejednávanej veci.

167.

Z dôvodov uvedených v bodoch 143 až 152 vyššie vyplýva, že Komisia sa dopustila nesprávneho posúdenia, keď konštatovala, že uskutočnením kúpy z decembra 2012 pred jej oznámením a vyhlásením za zlučiteľnú, Marine Harvest porušila článok 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 a následne uložila spoločnosti Marine Harvest pokutu vo výške 10 miliónov eur za porušenie tohto ustanovenia.

168.

Je teda potrebné vyhovieť žalobnému dôvodu, ktorý uviedla Marine Harvest na Všeobecnom súde založenom na porušení zásad upravujúcich súbeh protiprávnych konaní a zrušiť po prvé článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom konštatuje porušenie článku 4 ods. 1 nariadenia č. 139/2004 a po druhé článok 2 tohto rozhodnutia, ktorým sa spoločnosti Marine Harvest ukladá pokuta vo výške 10 miliónov eur z dôvodu porušenia článku 4 ods. 1 tohto nariadenia.

169.

Vzhľadom na uvedené navrhujem Súdnemu dvoru, aby: