–

rumunská vláda, v zastúpení: C. Canţăr, E. Gane a A. Voicu, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci D. Calciu, avocate,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 písm. a) a d) a článku 5 nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (Ú. v. EÚ L 7, 2009, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi R, bydliskom v Spojenom kráľovstve, a P, bydliskom v Rumunsku, vo veci návrhov na rozvod, platenie výživného na účely starostlivosti o ich maloleté dieťa a návrhu týkajúceho sa rodičovských práv a povinností.

3

Odôvodnenia 5 a 12 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243), znejú:

…

4

Článok 1 tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na:

…

…

…“

5

Podľa článku 2 bodu 7 uvedeného nariadenia:

„Na účely tohto nariadenia:

6

Podľa článku 3 ods. 1 písm. b) toho istého nariadenia majú vo veciach rozvodu právomoc súdy členského štátu, ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia.

7

Článok 8 nariadenia č. 2201/2003 stanovuje:

„1.   Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

2.   Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.“

8

Článok 12 toho nariadenia, nazvaný „Dohoda o právomoci“, stanovuje:

„1.   Súdy členského štátu pri výkone svojej právomoci podľa článku 3, na základe návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, majú právomoc v každej veci, ktorá sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí s týmto návrhom, ak:

a

…“

9

Podľa odôvodnení 1 a 2 nariadenia č. 4/2009 je jeho cieľom prijať opatrenia v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach s cezhraničnými dôsledkami a okrem iného opatrenia na podporu zlučiteľnosti noriem členských štátov týkajúcich sa kolíznych noriem a konfliktov právomoci.

10

Podľa odôvodnenia 9 nariadenia č. 4/2009:

„Oprávnenému na výživné by sa malo umožniť jednoduchým spôsobom dosiahnuť v členskom štáte vydanie rozhodnutia, ktoré bude automaticky, bez akejkoľvek ďalšej formality vykonateľné v inom členskom štáte.“

11

Odôvodnenie 15 tohto nariadenia znie:

„S cieľom ochrániť záujmy oprávnených na výživné a podporiť riadny výkon spravodlivosti v rámci Európskej únie je potrebné prispôsobiť normy právomoci, ako vyplývajú z nariadenia [Rady] (ES) č. 44/2001 [z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42)]. Skutočnosť, že povinný má obvyklý pobyt v treťom štáte by nemala vylučovať uplatnenie noriem Spoločenstva týkajúcich sa právomoci, a preto by sa viac nemalo odkazovať na normy vnútroštátneho právneho poriadku. Preto je potrebné v tomto nariadení určiť, v ktorých prípadoch môže súd členského štátu vykonávať subsidiárnu právomoc.“

12

Podľa článku 2 ods. 1 bodu 10 uvedeného nariadenia „oprávnený“ je definovaný ako „každá fyzická osoba, ktorá má nárok výživné alebo o ktorej sa tvrdí, že má takýto nárok“.

13

Článok 3 tohto nariadenia stanovuje:

„V členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:

14

Článok 5 nariadenia č. 4/2009 s názvom „Právomoc založená na účasti odporcu“ stanovuje:

„Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. To neplatí, ak sa odporca zúčastní konania len, aby namietol absenciu právomoci.“

15

Článok 10 toho nariadenia, nazvaný „Skúmanie právomoci“, stanovuje:

„Ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej nemá podľa tohto nariadenia právomoc konať, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.“

16

Podľa vnútroštátneho súdu rumunské súdy musia svoju právomoc overiť ex offo. Na súd, ktorý vyhlási, že má právomoc, však v akomkoľvek štádiu konania môže jeden z účastníkov konania podať námietku nedostatku právomoci a tento súd je povinný ju preskúmať.

17

R a P, rumunskí štátni príslušníci, uzatvorili manželstvo 15. augusta 2015 v Rumunsku. Sú matkou a otcom dieťaťa narodeného 8. novembra 2015 v Belfaste (Spojené kráľovstvo), kde žili predtým, ako sa rozišli.

18

Počas rozluky v roku 2016 sa P, otec, vrátil do Rumunska, zatiaľ čo R, matka, zostala v Belfaste s dieťaťom.

19

Žalobou z 29. septembra 2016 R podala proti P na Judecătoria Constanța (Súd prvého stupňa Constanța, Rumunsko) návrh, ktorým sa domáhala zrušenia manželstva, určenia bydliska dieťaťa u matky, povolenia na samostatný výkon rodičovských práv a povinností a uloženia povinnosti P platiť výživné na dieťa.

20

P napadol právomoc vnútroštátneho súdu, na ktorý bola podaná žaloba.

21

Na základe článku 3 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 2201/2003 uvedený súd vyhlásil svoju právomoc rozhodnúť o návrhu na rozvod z dôvodu štátnej príslušnosti manželov.

22

Uvedený súd však 8. júna 2017 rozhodol o oddelení časti návrhu týkajúceho sa výkonu rodičovských práv a povinností matkou a určenia bydliska dieťaťa u matky od časti návrhu týkajúceho sa platenia výživného na dieťa. V dôsledku toho začal dve nové konania týkajúce sa týchto dvoch častí návrhu.

23

Pokiaľ ide o prvú časť návrhu týkajúceho sa výkonu rodičovských práv a povinností, vnútroštátny súd konštatoval, že nemá právomoc, pretože neboli splnené podmienky dohody o právomoci stanovené v článku 12 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003, vrátane podmienky týkajúcej sa najlepšieho záujmu dieťaťa. Tento súd sa okrem toho domnieval, že podľa článku 8 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003 majú súdy Spojeného kráľovstva právomoc rozhodnúť o tejto časti návrhu, pretože dieťa má od svojho narodenia obvyklý pobyt na území tohto členského štátu. Účastníci konania nepodali opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým vnútroštátny súd v tejto súvislosti vyhlásil, že nemá právomoc.

24

Pokiaľ ide o druhú časť návrhu týkajúceho sa platenia výživného na dieťa otcom, vnútroštátny súd vyhlásil, že má právomoc na základe článku 3 písm. a) nariadenia č. 4/2009 z dôvodu obvyklého pobytu odporcu. Tento súd dodáva, že hoci sa P zúčastnil konania bez toho, aby vzniesol námietku nedostatku právomoci pre túto časť návrhu, chcel, rovnako ako R, aby vnútroštátny súd predložil v tejto veci Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku.

25

Vnútroštátny súd má rovnako ako účastníci konania pochybnosti o vlastnej právomoci a spresňuje, že na základe rumunského práva môže svoju právomoc overiť ex offo v akomkoľvek štádiu konania. Pýta sa, či z rozsudku zo 16. júla 2015, A (C‑184/14, EU:C:2015:479), vyplýva, že ak má súd právomoc rozhodnúť o rozvode manželstva rodičov maloletého dieťaťa a iný súd má právomoc rozhodnúť o rodičovských právach a povinnostiach vo vzťahu k tomuto dieťaťu, má iba druhý z nich právomoc rozhodnúť o otázke vyživovacej povinnosti na toto dieťa.

26

Vnútroštátny súd zdôrazňuje, že sa pýta konkrétne na vzťah medzi článkom 3 písm. a) nariadenia č. 4/2009, ktorý určuje súd podľa miesta, kde má odporca obvyklý pobyt, článkom 3 písm. d) tohto nariadenia, ktorý určuje právomoc súdu vo veciach rodičovských práv a povinností, a článkom 5 uvedeného nariadenia, ktorý určuje právomoc súdu, pred ktorým sa odporca zúčastnil konania bez toho, aby vzniesol námietku nedostatku právomoci.

27

Za týchto podmienok Judecătoria Constanța (Súd prvého stupňa Constanța) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

28

Svojimi tromi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3 písm. a) a d) a článok 5 nariadenia č. 4/2009 majú vykladať v tom zmysle, že ak sa na súd členského štátu podajú tri spoločné návrhy týkajúce sa rozvodu rodičov maloletého dieťaťa, rodičovských práv a povinností vo vzťahu k tomuto dieťaťu a vyživovacej povinnosť na neho, súd rozhodujúci o rozvode, ktorý vyhlásil, že nemá právomoc rozhodnúť o návrhu týkajúcom sa rodičovských práv a povinností, má napriek tomu právomoc rozhodnúť o návrhu týkajúcom sa vyživovacej povinnosti na uvedené dieťa, pretože je aj súdom podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, a súdom, pred ktorým sa odporca zúčastnil konania, alebo o návrhu týkajúcom sa vyživovacej povinnosti na dieťa môže rozhodovať iba súd, ktorý má právomoc rozhodnúť o návrhu týkajúcom sa rodičovských práv a povinností vo vzťahu k dieťaťu.

29

Zo znenia článku 3 nariadenia č. 4/2009, nazvaného „Všeobecné ustanovenia o právomoci“ vyplýva, že toto ustanovenie stanovuje všeobecné kritériá určovania právomoci súdov členských štátov rozhodujúcich vo veciach vyživovacej povinnosti. Tieto kritériá sú alternatívne, ako to potvrdzuje použitie spojky „alebo“ po uvedení každého z nich (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, A, C‑184/14, EU:C:2015:479, bod 34).

30

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vzhľadom na to, že cieľom nariadenia č. 4/2009 je ochrana záujmov oprávneného na výživné, ktorý je považovaný za najslabšieho účastníka konania týkajúceho sa vyživovacej povinnosti, ako to vyplýva z jeho odôvodnenia 15, článok 3 uvedeného nariadenia mu ponúka možnosť podať svoj návrh vybratím si z iných základov právomoci – na rozdiel od článku 3 písm. a) tohto nariadenia – pokiaľ koná ako navrhovateľ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. januára 2004, Blijdenstein, C‑433/01, EU:C:2004:21, bod 29, ako aj z 18. decembra 2014, Sanders a Huber, C‑400/13 a C‑408/13, EU:C:2014:2461, body 27 a 28).

31

Oprávnený na výživné môže teda svoj návrh podať buď na súd podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, podľa písm. a) tohto článku 3, alebo na súd podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, podľa písm. b) uvedeného článku, alebo aj podľa písm. c) a d) toho istého článku, pokiaľ je návrh na určenie vyživovacej povinnosti vedľajším návrhom k hlavnému návrhu týkajúcemu sa osobného stavu, ako je návrh na rozvod [písm. c)], alebo na určenie rodičovských práv a povinností [písm. d)], na súd, ktorý má právomoc rozhodnúť o jednom či druhom návrhu.

32

Článok 5 nariadenia č. 4/2009 navyše stanovuje právomoc súdu členského štátu, pred ktorým sa odporca zúčastnil konania okrem prípadu, že sa ho zúčastní len preto, aby namietal proti uvedenej právomoci. Ako vyplýva z časti vety „okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia“, tento článok stanovuje základ právomoci pre prípad, že nie je ustanovené inak, najmä ak nie sú uplatniteľné kritériá článku 3 tohto nariadenia.

33

V takej situácii, o akú ide vo veci samej, súd podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, na ktorý podal návrh oprávnený na výživné, má právomoc rozhodnúť o návrhu týkajúcom sa vyživovacej povinnosti na dieťa podľa článku 3 písm. a) nariadenia č. 4/2009. Tiež má právomoc podľa článku 5 tohto nariadenia ako súd, pred ktorým sa uvedený odporca zúčastnil konania bez vznesenia námietky nedostatku právomoci.

34

Vnútroštátny súd chce však zistiť, či skutočnosť, že vyhlásil, že nemá právomoc rozhodnúť o návrhu týkajúcom sa rodičovských práv a povinností, konkrétne o výkone týchto práv a povinností a o právach na starostlivosť vrátane určenia bydliska dieťaťa, nespôsobuje, že nemá právomoc rozhodnúť o návrhu týkajúcom sa vyživovacej povinnosti na dieťa.

35

Ako bolo uvedené v bode 23 tohto rozsudku, vnútroštátny súd zdôrazňuje, že konštatoval, že nemá právomoc rozhodnúť o časti návrhu týkajúceho sa výkonu rodičovských práv a povinností z dôvodu, že nie sú splnené podmienky dohody o právomoci stanovené v článku 12 nariadenia č. 2201/2003. Domnieva sa tiež, že podľa článku 8 ods. 1 tohto nariadenia sú príslušné súdy Spojeného kráľovstva, kde má dieťa obvyklý pobyt. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu navyše vyplýva, že na súdy tohto členského štátu nebol podaný návrh týkajúci sa výkonu rodičovských práv a povinností.

36

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor v bode 40 rozsudku zo 16. júla 2015, A (C‑184/14, EU:C:2015:479), konštatoval, že návrh týkajúci sa vyživovacích povinností na maloleté deti je svojou povahou neoddeliteľne spojený s konaním o rodičovských právach a povinnostiach. Súdny dvor v bode 43 tohto rozsudku tiež uviedol, že súd, ktorý má právomoc rozhodovať v konaniach o rodičovských právach a povinnostiach, môže najlepšie in concreto posúdiť otázky súvisiace s návrhom týkajúcim sa vyživovacej povinnosti na dieťa, ako aj stanoviť výšku uvedenej povinnosti určenej na prispievanie k nákladom na výživu a výchovu dieťaťa a prispôsobiť ju podľa stanoveného spôsobu striedavej alebo výlučnej starostlivosti, podľa práva styku s dieťaťom a rozsahu tohto práva a ďalších údajov o skutkových okolnostiach týkajúcich sa výkonu rodičovských práv a povinností, ktoré mu boli predložené.

37

Súdny dvor na konci svojho odôvodnenia v bode 48 uvedeného rozsudku rozhodol, že pokiaľ bol na súd v členskom štáte podaný návrh na rozluku alebo rozvod manželstva rodičov maloletého dieťaťa, a na súd iného členského štátu návrh týkajúci sa rodičovských práv a povinností k tomuto dieťaťu, návrh týkajúci sa vyživovacej povinnosti na to isté dieťa je vedľajším návrhom výlučne v konaní o rodičovských právach a povinnostiach v zmysle článku 3 písm. d) nariadenia č. 4/2009.

38

Z rozsudku zo 16. júla 2015, A (C‑184/14, EU:C:2015:479), však nevyplýva, že keď, ako vo veci samej, súd vyhlásil, že nemá právomoc rozhodnúť o žalobe týkajúcej sa výkonu rodičovských práv a povinností vo vzťahu k maloletému dieťaťu, a označil iný súd, ktorý má právomoc o nej rozhodnúť, iba tento posledný uvedený súd má v každom prípade právomoc rozhodnúť o každom návrhu týkajúcom sa vyživovacej povinnosti na toto dieťa.

39

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Súdny dvor v rozsudku zo 16. júla 2015, A (C‑184/14, EU:C:2015:479), iba podal výklad písm. c) a d) článku 3 nariadenia č. 4/2009, a nie iných kritérií právomoci stanovených v tomto článku 3 alebo článku 5 tohto nariadenia. Tieto ďalšie kritériá neboli v tejto veci relevantné, pretože na rozdiel od skutkových okolností vo veci samej, manželia, ktorí boli rodičmi dieťaťa oprávneného na výživné, mali obvyklý pobyt v tom istom členskom štáte ako ich deti, ako uviedol generálny advokát v bode 52 svojich návrhov, a okrem toho sa odporca zúčastnil konania iba na účely vznesenia námietky nedostatku právomoci tohto súdu.

40

V dôsledku toho skutočnosť, že súd vyhlási, že nemá právomoc rozhodnúť v konaní o výkone rodičovských práv a povinností vo vzťahu k maloletému dieťaťu, nemá vplyv na jeho právomoc rozhodnúť o návrhoch vo veciach vyživovacej povinnosti na toto dieťa, pokiaľ túto právomoc možno založiť ako v prejednávanej veci na článku 3 písm. a) nariadenia č. 4/2009 alebo na článku 5 tohto nariadenia.

41

Tento záver potvrdzujú systematika a ciele nariadenia č. 4/2009.

42

Pokiaľ ide o systematiku nariadenia č. 4/2009, toto nariadenie v kapitole II, nazvanej „Súdna právomoc“, stanovuje súbor pravidiel na určenie súdu s právomocou vo veciach vyživovacej povinnosti. Odôvodnenie 15 tohto nariadenia uvádza, že odteraz by už nemala existovať možnosť odkázať na pravidlá o súdnej právomoci v rámci vnútroštátneho práva a pravidlá vyplývajúce z uvedeného nariadenia treba považovať za taxatívne.

43

Pokiaľ súd, na ktorý bol podaný návrh vo veci vyživovacej povinnosti na dieťa, nemá právomoc rozhodnúť o žalobe týkajúcej sa rodičovských práv a povinností vo vzťahu k tomuto dieťaťu, treba na úvod overiť, či tento súd má podľa tohto nariadenia právomoc rozhodnúť na inom základe (uznesenia zo 16. januára 2018, PM, C‑604/17, neuverejnené, EU:C:2018:10, bod 33, a z 10. apríla 2018, CV, C‑85/18 PPU, EU:C:2018:220, bod 55).

44

Treba navyše zdôrazniť, že nariadenie č. 4/2009 nestanovuje možnosť, aby súd, ktorého právomoc je založená na niektorom z jeho ustanovení, na ktorý bol riadne podaný návrh, postúpil vec na prejednanie súdu, ktorý je podľa jeho názoru vzhľadom na jeho umiestnenie vhodnejší na rozhodnutie o návrhu, ako to vo veciach rodičovských práv a povinností umožňuje článok 15 nariadenia č. 2201/2003.

45

Taký výklad zodpovedá aj cieľu nariadenia č. 4/2009 pripomenutému v bode 31 tohto rozsudku. Ako uviedol generálny advokát v bodoch 59 a 61 svojich návrhov, uvedené nariadenie stanovuje alternatívne a nehierarchické kritériá právomoci, ktoré uprednostňujú voľbu navrhovateľa.

46

Význam tejto voľby s cieľom chrániť oprávneného na výživné sa odzrkadľuje v Haagskom protokole z 23. novembra 2007 o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť, ktorý bol schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2009/941/ES z 30. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 331, 2009, s. 17), o ktorom Súdny dvor uviedol, že úzko súvisí s nariadením č. 4/2009 (rozsudok zo 7. júna 2018, KP, C‑83/17, EU:C:2018:408, bod 49). Súdny dvor teda rozhodol, že tento protokol umožňuje oprávnenému na výživné uskutočniť de facto výber práva uplatniteľného na jeho návrh vo veciach vyživovacej povinnosti, pretože stanovuje, že pokiaľ oprávnený podal návrh príslušnému orgánu štátu, v ktorom má oprávnený obvyklý pobyt, uplatní sa prednostne právo štátu, v ktorom má sídlo súd, a nie právo štátu, v ktorom má obvyklý pobyt povinný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. septembra 2018, Mölk, C‑214/17, EU:C:2018:744, body 31 a 32).

47

Výklad nariadenia č. 4/2009, podľa ktorého má právomoc rozhodnúť o návrhu týkajúcom sa vyživovacej povinnosti iba súd, ktorý má právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností, môže viesť k narušeniu tejto možnosti oprávneného na výživné zvoliť si nielen príslušný súd, ale v dôsledku toho aj právo uplatniteľné na jeho návrh.

48

V takej situácii, o akú ide vo veci samej, treba uviesť, že pôvodná voľba rodiča zastupujúceho maloleté dieťa, ktoré je oprávneným na výživné, zlúčiť všetky časti návrhov do návrhu podanému tomu istému súdu naráža na námietku nedostatku právomoci vznesenú odporcom a na rozhodnutie tohto súdu o nedostatku právomoci na základe článku 12 nariadenia č. 2201/2003, pokiaľ ide o časť návrhu týkajúceho sa rodičovských práv a povinností.

49

S prihliadnutím na riziko, že bude potrebné podať návrh vo veciach vyživovacej povinnosti a návrh vo veciach rodičovských práv a povinností dvom rôznym súdom, môže tento rodič v najlepšom záujme dieťaťa chcieť stiahnuť svoj pôvodný návrh vo veciach vyživovacej povinnosti podaný na súd, ktorý rozhoduje o návrhu na rozvod, a to z dôvodu, aby súd, ktorý má právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností mal aj právomoc rozhodnúť o tomto návrhu vo veciach vyživovacej povinnosti.

50

Uvedený rodič však tiež môže v najlepšom záujme dieťaťa chcieť ponechať svoj pôvodný návrh vo veciach vyživovacej povinnosti na dieťa na súde, ktorý rozhoduje o návrhu na rozvod, pretože ide aj o súd podľa miesta obvyklého pobytu odporcu.

51

Voľba oprávneného na výživné, konkrétne možnosť uplatňovať právo súdu, v prejednávanej veci rumunské právo, môže byť motivovaná množstvom dôvodov, napríklad dôvodmi uvedenými generálnym advokátom v bodoch 65 až 71 jeho návrhov, a to možnosťou vyjadrovať sa v rodnom jazyku, prípadne nižšími trovami konania, možnosťou súdu zistiť platobnú schopnosť odporcu a prípadnou vykonateľnosťou rozhodnutia.

52

V dôsledku toho treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 3 písm. a) a d) a článok 5 nariadenia č. 4/2009 sa majú vykladať v tom zmysle, že ak je na súde členského štátu podaná žaloba, ktorá obsahuje tri návrhy týkajúce sa rozvodu rodičov maloletého dieťaťa, rodičovských práv a povinností vo vzťahu k tomuto dieťaťu a vyživovacej povinnosti na toto dieťa, súd rozhodujúci o rozvode, ktorý vyhlásil, že nemá právomoc rozhodnúť o návrhu týkajúcom sa rodičovských práv a povinností, má napriek tomu právomoc rozhodnúť o návrhu týkajúcom sa vyživovacej povinnosti na uvedené dieťa, pokiaľ je tiež súdom podľa miesta obvyklého pobytu odporcu alebo súdom, pred ktorým sa odporca zúčastnil konania bez toho, aby vzniesol námietku nedostatku právomoci.

53

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Článok 3 písm. a) a d) a článok 5 nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti sa majú vykladať v tom zmysle, že ak je na súde členského štátu podaná žaloba, ktorá obsahuje tri návrhy týkajúce sa rozvodu rodičov maloletého dieťaťa, rodičovských práv a povinností vo vzťahu k tomuto dieťaťu a vyživovacej povinnosti na toto dieťa, súd rozhodujúci o rozvode, ktorý vyhlásil, že nemá právomoc rozhodnúť o návrhu týkajúcom sa rodičovských práv a povinností, má napriek tomu právomoc rozhodnúť o návrhu týkajúcom sa vyživovacej povinnosti na uvedené dieťa, pokiaľ je tiež súdom podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo súdom, pred ktorým sa odporca zúčastnil konania bez toho, aby vzniesol námietku nedostatku právomoci.