–

D. Meyn, v zastúpení: W. Säftel, Rechtsanwalt,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Braun a N. Yerrell, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 1 a článku 11 ods. 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/126/ES z 20. decembra 2006 o vodičských preukazoch (Ú. v. EÚ L 403, 2006, s. 18).

2

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti Detlefovi Meynovi za vedenie motorového vozidla bez vodičského oprávnenia.

3

Odôvodnenie 8 smernice 2006/126 znie takto:

„Z dôvodu bezpečnosti cestnej premávky by sa mali ustanoviť minimálne požiadavky na vydanie vodičského preukazu. Je potrebné harmonizovať normy týkajúce sa vodičských skúšok a udeľovania oprávnení. Na tento účel by sa mali vymedziť vedomosti, zručnosti a správanie súvisiace s vedením motorového vozidla, skúška z vedenia motorových vozidiel by mala vychádzať z týchto princípov a mali by sa znovu vymedziť minimálne požiadavky telesnej a duševnej spôsobilosti na vedenie týchto vozidiel.“

4

Článok 1 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty zavedú národný vodičský preukaz podľa vzoru Spoločenstva stanoveného v prílohe I v súlade s ustanoveniami tejto smernice. Symbol na strane 1 vzoru vodičských preukazov Spoločenstva obsahuje rozlišovací znak členského štátu vydávajúceho vodičský preukaz.“

5

Článok 2 uvedenej smernice, nazvaný „Vzájomné uznávanie“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Vodičské preukazy vydané členskými štátmi sa vzájomne uznávajú.“

6

Článok 7 ods. 1 tejto smernice definuje podmienky vydania vodičského preukazu a vo svojom bode e) najmä spresňuje, že tento preukaz sa vydáva len žiadateľom, ktorí majú obvyklé bydlisko na území členského štátu vydávajúceho vodičský preukaz.

7

V zmysle článku 11 smernice 2006/126:

„1.   Ak držiteľ platného vodičského preukazu vydaného členským štátom má obvyklé bydlisko v inom členskom štáte, môže požiadať, aby bol jeho vodičský preukaz vymenený za rovnocenný preukaz. Členský štát vykonávajúci výmenu skontroluje, pre akú skupinu je predložený vodičský prekaz v skutočnosti ešte platný.

…

6.   Ak členský štát vymení vodičský preukaz vydaný treťou krajinou za vodičský preukaz vzoru Spoločenstva, táto výmena, ako aj akékoľvek následné obnovenie alebo náhrada, sa vo vodičskom preukaze vzoru Spoločenstva zaznamená.

Táto výmena sa môže uskutočniť len vtedy, ak preukaz vydaný treťou krajinou bol odovzdaný príslušným orgánom členského štátu, ktorý realizuje výmenu. Ak držiteľ tohto preukazu prenesie svoje obvyklé bydlisko do iného členského štátu, tento iný členský štát nemusí uplatniť zásadu vzájomného uznávania uvedenú v článku 2.“

8

V zmysle § 28 ods. 1 Verordnung über die Zulassung von Personen zum Straßenverkehr (nariadenie o prístupe osôb do cestnej premávky) v znení uplatniteľnom v spore vo veci samej:

„1.   Držitelia platného vodičského oprávnenia Únie alebo [Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP)], ktorí majú svoje obvyklé bydlisko v [Nemecku], sú oprávnení – s výhradou obmedzení podľa odsekov 2 až 4 – v rozsahu ich oprávnenia viesť na vnútroštátnom území motorové vozidlá. …“

9

V § 28 ods. 4 tohto nariadenia sa najmä spresňuje, že oprávnenie uvedené v odseku 1 sa neuplatňuje na držiteľov vodičského oprávnenia Únie alebo EHP vydaného na základe sfalšovaného vodičského preukazu vydaného tretím štátom.

10

Po dopravnej nehode, ku ktorej došlo 1. septembra 2015, bolo zistené, že D. Meyn, nemecký štátny príslušník s bydliskom na nemeckom území, od odobratia svojho vodičského preukazu v roku 2006 už nie je držiteľom nemeckého vodičského oprávnenia.

11

D. Meyn však bol držiteľom poľského vodičského preukazu, ktorý mu bol vydaný 1. augusta 2011 na základe maďarského vodičského preukazu z 3. novembra 2010. Tento preukaz bol vydaný na základe výmeny za ruský vodičský preukaz z roku 1986, o ktorom sa zistilo, že bol sfalšovaný. Za tento trestný čin použitia sfalšovaných písomností bol D. Meyn nemeckým súdom odsúdený v roku 2012.

12

Amtsgericht Bad Säckingen (Okresný súd Bad Säckingen, Nemecko) odsúdil D. Meyna 24. apríla 2017 za úmyselné vedenie motorového vozidla bez vodičského oprávnenia podľa § 21 odseku 1 bodu 1 Straßenverkehrsgesetz (zákon o cestnej premávke).

13

Vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku „Revision“ proti tomuto rozsudku, si kladie otázku, či odmietnutie – na základe § 28 ods. 4 nariadenia o prístupe osôb do cestnej premávky – uznať vodičský preukaz vydaný jedným členským štátom na základe výmeny vodičského preukazu vydaného iným členským štátom, ktorý sa ako taký zakladal na sfalšovanom vodičskom preukaze vydanom v treťom štáte, je v súlade s ustanoveniami smernice 2006/126.

14

Za týchto okolností Oberlandesgericht Karlsruhe (Vyšší krajinský súd Karlsruhe, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Existuje povinnosť uznávania podľa článku 2 ods. 1 [smernice 2006/126] aj po výmene vodičského preukazu zo strany členského štátu Európskej únie uskutočnenej bez vykonania skúšky spôsobilosti, ak predchádzajúci vodičský preukaz nepodlieha povinnosti uznávania (uvedený predchádzajúci vodičský preukaz bol vydaný iným členským štátom Európskej únie na základe výmeny vodičského preukazu tretieho štátu [v súlade s článkom] 11 ods. 6 treťou vetou smernice 2006/126)?“

15

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či ustanovenia smernice 2006/126 bránia tomu, aby členský štát odmietol uznať vodičský preukaz, ktorého držiteľ má svoje obvyklé bydlisko na jeho území a ktorý bol vydaný iným členským štátom bez vykonania skúšky spôsobilosti na základe vodičského preukazu vydaného ďalším členských štátom, ktorý bol zas ako taký vydaný na základe výmeny vodičského preukazu vydaného tretím štátom.

16

Na úvod treba pripomenúť, že článok 2 ods. 1 smernice 2006/126 stanovuje vzájomné uznávanie vodičských preukazov vydaných členskými štátmi bez akýchkoľvek formalít (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2017, I,C‑195/16, EU:C:2017:815, bod 34).

17

Na tieto účely článok 7 ods. 1 tejto smernice stanovuje podmienky vydania vodičského preukazu, pričom vo svojom bode e) spresňuje, že žiadateľ o vodičský preukaz musí mať obvyklé bydlisko na území členského štátu vydávajúceho uvedený preukaz.

18

Článok 11 ods. 1 uvedenej smernice dopĺňa, že ak držiteľ platného vodičského preukazu vydaného členským štátom má obvyklý pobyt v inom členskom štáte, môže požiadať, aby bol jeho vodičský preukaz vymenený za rovnocenný preukaz.

19

Pokiaľ ide o vydanie vodičského preukazu podľa vzoru Spoločenstva (ďalej len „vodičský preukaz EÚ“) na základe výmeny vodičského preukazu vydaného tretím štátom, hoci smernica 2006/126 neupravuje podmienky, za akých členské štáty môžu pristúpiť k takejto výmene, stanovuje, že táto výmena spôsobuje následky, pokiaľ ide o uplatňovanie zásady vzájomného uznávania zakotvenej v článku 2 ods. 1 tejto smernice.

20

Na základe článku 11 ods. 6 druhého pododseku uvedenej smernice v prípade, že držiteľ vodičského preukazu vydaného na základe výmeny za vodičský preukaz vydaný tretím štátom prenesie svoje obvyklé bydlisko do iného členského štátu, tento iný členský štát nemusí uplatniť zásadu vzájomného uznávania.

21

Ďalej podľa článku 11 ods. 6 prvého odseku smernice 2006/126, pokiaľ vydanie vodičského preukazu EÚ vyplýva z výmeny za vodičský preukaz vydaný v treťom štáte, táto výmena sa musí zaznamenať na vodičskom preukaze EÚ.

22

V dôsledku toho v zmysle ustanovení smernice 2006/126 sa povinnosť vzájomného uznávania zakotvená v jej článku 2 ods. 1 obmedzuje na vodičské preukazy vydané členskými štátmi a netýka sa vodičských preukazov vydaných tretími štátmi.

23

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v čase skutkových okolností vo veci samej mal D. Meyn bydlisko v Nemecku. V dôsledku toho na základe článku 11 ods. 6 druhého pododseku smernice 2006/126 Spolková republika Nemecko nebola povinná uznať vodičský preukaz vydaný D. Meynovi iným členským štátom na základe výmeny vodičského preukazu vydaného tretím štátom.

24

Vnútroštátny súd sa však pýta, či tento záver platí v takej situácii ako vo veci samej, v ktorej bol vodičský preukaz vydaný na základe výmeny vodičského preukazu vydaného iným členským štátom, ktorý bol zas ako taký vydaný na základe výmeny vodičského preukazu vydaného tretím štátom.

25

V tejto súvislosti treba konštatovať, že znenie článku 11 ods. 6 druhého pododseku smernice 2006/126 samo osebe neumožňuje poskytnúť odpoveď na otázku, ktorú položil vnútroštátny súd. Z tohto znenia vyplýva, že toto ustanovenie sa týka vydania vodičského preukazu jedným členským štátom na základe výmeny za vodičský preukaz vydaný tretím štátom a netýka sa vydania vodičského preukazu jedným členským štátom na základe výmeny za vodičský preukaz vydaný iným členským štátom, ktorý bol ako taký vydaný na základe výmeny vodičského preukazu vydaného tretím štátom.

26

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že pri výklade ustanovenia práva Únie je nutné vziať do úvahy nielen jeho doslovné znenie, ale aj vzájomný kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok z 26. septembra 2018, Baumgartner, C‑513/17, EU:C:2018:772, bod 23).

27

V tomto ohľade treba uviesť, že cieľom smernice 2006/126 podľa jej odôvodnenia 8 je stanoviť minimálne požiadavky, za akých možno vydať vodičský preukaz EÚ, a to z dôvodu bezpečnosti cestnej premávky.

28

Uloženie povinnosti vzájomného uznávania vodičských preukazov vydaných členskými štátmi na základe smernice 2006/126 je dôsledkom toho, že táto smernica zaviedla minimálne požiadavky na vydanie vodičského preukazu EÚ.

29

Členskému štátu vydávajúcemu vodičský preukaz prináleží overiť, či sú splnené minimálne požiadavky, ktoré ukladá právo Únie, najmä požiadavky stanovené v článku 7 ods. 1 uvedenej smernice, ktoré sa týkajú bydliska a spôsobilosti viesť motorové vozidlo, a teda či je vydanie vodičského preukazu odôvodnené (rozsudok z 26. októbra 2017, I, C‑195/16, EU:C:2017:815, bod 46).

30

Z toho vyplýva, že ak orgány členského štátu vydali vodičský preukaz, ostatné členské už nemajú možnosť overiť dodržanie požiadaviek na jeho vydanie, ktoré sú uvedené v tejto smernici, keďže držba vodičského preukazu vydaného členským štátom sa musí považovať za dôkaz toho, že jeho držiteľ splnil ku dňu jeho vydania uvedené požiadavky (rozsudok z 26. októbra 2017, I, C‑195/16, EU:C:2017:815, bod 47).

31

Cieľom smernice 2006/126 však nie je stanoviť požiadavky, ktoré je potrebné splniť na účely výmeny vodičských preukazov vydaných v tretích štátoch, keďže táto výsada patrí výlučne do právomoci členských štátov, čiže tieto štáty nemôžu byť viazané posúdeniami vykonanými v tejto súvislosti inými členskými štátmi.

32

Z toho vyplýva, že na to, aby nedošlo k ohrozeniu dôvodov bezpečnosti cestnej premávky, na ktorých je postavená smernica 2006/126, členskému štátu nemožno uložiť povinnosť uznania vodičského preukazu, ktorého držiteľ má svoje obvyklé bydlisko na jeho území, a ktorý vydal iný členský štát bez preskúmania spôsobilosti na základe výmeny vodičského preukazu vydaného ďalším členským štátom, a to z jediného dôvodu, ktorým je, že tento posledný uvedený vodičský preukaz bol ako taký vydaný na základe predchádzajúcej výmeny vodičského preukazu vydaného tretím štátom.

33

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že ustanovenia smernice 2006/126 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát odmietol uznať vodičský preukaz, ktorého držiteľ má svoje obvyklé bydlisko na jeho území a ktorý bol vydaný iným členským štátom bez vykonania skúšky spôsobilosti na základe vodičského preukazu vydaného ďalším členských štátom, ktorý bol zas ako taký vydaný na základe výmeny vodičského preukazu vydaného tretím štátom.

34

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/126/ES z 20. decembra 2006 o vodičských preukazoch sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát odmietol uznať vodičský preukaz, ktorého držiteľ má svoje obvyklé bydlisko na jeho území a ktorý bol vydaný iným členským štátom bez vykonania skúšky spôsobilosti na základe vodičského preukazu vydaného ďalším členských štátom, ktorý bol zas ako taký vydaný na základe výmeny vodičského preukazu vydaného tretím štátom.