–

D. P. O’Brien, v zastúpení: C. Jones, solicitor, T. Burton, barrister, a R. Crasnow, QC, a R. Allen, QC,

–

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Brandon a C. Crane, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. Cavanagh, QC, a R. Hill, barrister,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. van Beek a N. Yerrell, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúcej sa rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC (Ú. v. ES L 14, 1998, s. 9; Mim. vyd. 05/003, s. 267), zmenenej smernicou Rady 98/23/ES zo 7. apríla 1998 (Ú. v. ES L 131, 1998, s. 10; Mim. vyd. 05/003, s. 278) (ďalej len „smernica 97/81“).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú pán Dermod Patrick O’Brien a Ministry of Justice (ministerstvo spravodlivosti, Spojené kráľovstvo), predtým Department for Constitutional Affairs (oddelenie pre ústavné záležitosti) a ktorý sa týka výšky starobného dôchodku vyplácaného za výkon sudcovských funkcií na kratší pracovný čas.

3

V súlade so smernicou 98/23, ktorou sa smernica 97/81 stala záväznou aj pre Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, lehota na prebratie tejto smernice uplynula 7. apríla 2000.

4

Článok 1 smernice 97/81 stanovuje, že cieľom smernice je vykonanie rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, uzavretej 6. júna 1997 medzi všeobecnými prierezovými priemyselnými organizáciami (UNICE, CEEP a ETUC) (ďalej len „rámcová dohoda“).

5

Doložka 4 rámcovej dohody s názvom „Zásada nediskriminácie“ stanovuje:

„1.   Pokiaľ ide o podmienky zamestnania, s pracovníkmi na kratší pracovný čas sa nebude zaobchádzať nevýhodnejším spôsobom ako s porovnateľnými pracovníkmi na plný úväzok len preto, že pracujú na kratší pracovný čas, pokiaľ nebude odlišné zaobchádzanie odôvodnené objektívnymi dôvodmi.

2.   Tam, kde to bude možné, bude platiť zásada časového pomeru (pro rata temporis).

3.   Úpravy na uplatňovanie tejto doložky budú definovať členské štáty a/alebo sociálni partneri so zreteľom na európske právne predpisy, vnútroštátne právne predpisy, kolektívne zmluvy a prax.

…“

6

Vyplácanie dôchodkov sudcom upravuje Judicial Pensions Act 1981 (zákon o dôchodkoch pre sudcovské povolania z roku 1981, ďalej len „zákon z roku 1981 o dôchodkoch pre sudcovské povolania“) a Judicial Pensions and Retirement Act 1993 (zákon o dôchodkoch a odchode do dôchodku v sudcovských povolaniach z roku 1993, ďalej len „zákon z roku 1993“).

7

Zákon z roku 1981 sa uplatňuje na osoby vymenované pred 31. marcom 1995, pokiaľ sa nerozhodnú pre poberanie dôchodku podľa zákona z roku 1993. Zákon z roku 1993 sa uplatňuje na osoby vymenované od 31. marca 1995.

8

Podľa týchto dvoch zákonov má nárok na dôchodok každý, kto odíde do dôchodku zo „sudcovskej funkcie spĺňajúcej požadované podmienky“ (qualifying judicial office), pokiaľ dosiahol vek 65 rokov, a podľa zákona z roku 1993 sa tiež vyžaduje, aby odpracoval v takej funkcii aspoň päť rokov.

9

V čase, keď odišiel do dôchodku pán O’Brien, sa za vykonávajúcich „sudcovskú funkciu spĺňajúcu požadované podmienky“ považovali iba sudcovia na plný úväzok a sudcovia na kratší pracovný čas odmeňovaní mzdou, čo nebol prípad sudcov na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu za odpracované dni, akými sú recorders.

10

Režim zákona z roku 1981, ako aj režim zákona z roku 1993 stanovujú, že výška dôchodku sudcu na plný úväzok je založená na mzde, ktorú poberal v poslednom roku výkonu funkcie, a na počte rokov, počas ktorých vykonával sudcovskú funkciu pred dátumom odchodu do dôchodku.

11

Podľa zákona z roku 1981 circuit judge (sudca druhostupňového súdu) musí na získanie nároku na starobný dôchodok vo výške jednej polovice svojej poslednej ročnej mzdy preukázať, že má odpracovaných 15 rokov. Zodpovedajúca lehota podľa zákona z roku 1993 sa zvýšila na 20 rokov.

12

Podľa oboch režimov sudcovia, ktorí odpracovali kratšie obdobie, dostanú časť dôchodku zníženú v pomere zodpovedajúcom dĺžke obdobia výkonu ich funkcií. Pri odchode do dôchodku sa tiež vypláca paušálna suma, ktorej výška je založená na výške ročného dôchodku.

13

Spojené kráľovstvo vykonalo smernicu 97/81 prostredníctvom Part‑time Workers (Prevention of Less Favourable Treatment) Regulations 2000 (SI 2000/1551) [vyhláška č. 1551 z roku 2000, o pracovníkoch zamestnaných na kratší pracovný čas (o zamedzení nevýhodnejšieho zaobchádzania)], ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2000. Táto vyhláška stanovuje, že s pracovníkom na kratší pracovný čas nemá jeho zamestnávateľ zaobchádzať nevýhodnejšie ako s porovnateľným pracovníkom na plný úväzok a že v tejto súvislosti sa má použiť zásada pro rata temporis, pokiaľ jej použitie nie je neprimerané.

14

Pán O’Brien bol počas roku 1962 zapísaný do advokátskej komory a v roku 1983 bol vymenovaný za Queen’s Counsel. Na Crown Court v čase od 1. marca 1978 do 31. marca 2005, teda dátumu, keď vo veku 65 rokov odišiel na dôchodok, vykonával funkciu označovanú ako recorder. Ako recorder nemal vyplácanú mzdu, ale bol odmeňovaný na základe odpracovaných dní.

15

V júni 2005 pán O’Brien požiadal oddelenie pre ústavné záležitosti o vyplácanie starobného dôchodku na tom istom základe, podľa ktorého sa vypláca bývalým sudcom pracujúcim na plný úväzok, ktorí vykonávali rovnaké alebo podobné funkcie, upraveného podľa zásady pro rata temporis. Oddelenie pre ústavné záležitosti mu oznámilo, že nepatrí do žiadnej z kategórií sudcov, ktorí by mohli mať nárok na starobný dôchodok pre sudcovské povolania.

16

V septembri 2005 sa pán O’Brien obrátil na Employment Tribunal (pracovný súd, Spojené kráľovstvo) a uvádzal, že má nárok na taký dôchodok na základe uplatnenia smernice 97/81 a predpisov, ktorými sa táto smernica prebrala do vnútroštátneho práva. Tento súd mu vyhovel, ale v odvolacom konaní pred Employment Appeal Tribunal (odvolací pracovný súd, Spojené kráľovstvo) a následne pred Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) [Odvolací súd (Anglicko a Wales) (občianskoprávne oddelenie), Spojené kráľovstvo] neuspel. Na základe odvolania, ktoré mu bolo predložené, sa Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania.

17

Rozsudkom z 1. marca 2012, O’Brien (C‑393/10, EU:C:2012:110), Súdny dvor po tom, čo pripomenul, že prislúcha vnútroštátnemu súdu, aby určil, či sa má pán O’Brien považovať za pracovníka na kratší pracovný čas v zmysle doložky 2 bodu 1 rámcovej dohody, rozhodol, že vnútroštátne právo nemôže stanoviť rozlišovanie medzi sudcami na plný úväzok a sudcami na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu za odpracované dni, ak toto rozdielne zaobchádzanie nie je odôvodnené objektívnymi dôvodmi.

18

V nadväznosti na tento rozsudok Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) rozsudkom zo 6. februára 2013 rozhodol, že v priebehu obdobia, ktorého sa týkalo konanie vo veci samej, sa pán O’Brien mal považovať za pracovníka na kratší pracovný čas v zmysle doložky 2 bodu 1 rámcovej dohody a že nebolo poskytnuté nijaké objektívne odôvodnenie na odklon od zásady odmeňovania sudcov na kratší pracovný čas na tom istom základe ako sudcov na plný úväzok, pokiaľ sa vykoná úprava podľa pravidla pro rata temporis. Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) teda uznal, že pán O’Brien má nárok na starobný dôchodok za rovnakých podmienok ako circuit judge (sudca druhostupňového súdu).

19

Vec bola vrátená na Employment Tribunal (pracovný súd), aby určil sumu starobného dôchodku, na ktorý mal pán O’Brien nárok. Pred týmto súdom vznikla otázka, či sa pri určení tejto sumy má vziať do úvahy celé trvanie funkčného obdobia, ktoré menovaný odpracoval od svojho vymenovania do funkcie 1. marca 1978, teda 27 rokov, alebo len funkčné obdobie, ktoré odpracoval od uplynutia lehoty na prebratie smernice 97/81, teda obdobie kratšie než 5 rokov. Employment Tribunal (pracovný súd) zastával názor, že je potrebné zohľadniť celé funkčné obdobie, ale Employment Appeal Tribunal (odvolací pracovný súd) rozhodol opačne. Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) [Odvolací súd (Anglicko a Wales) (občianskoprávne oddelenie)] potvrdil toto rozhodnutie. Pán O’Brien podal na vnútroštátny súd odvolanie.

20

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa väčšina členov Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) prikláňa k názoru, že účinkom smernice 97/81 je zákaz diskriminácie pracovníkov na kratší pracovný čas v súvislosti so splatnosťou starobného dôchodku. Táto smernica sa z časového hľadiska uplatní, ak sa starobný dôchodok stane splatným po dátume nadobudnutia jej účinnosti. Pokiaľ bola časť odpracovaného obdobia odpracovaná pred týmto dátumom, uvedená smernica sa uplatní na budúce účinky tejto situácie.

21

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa Súdny dvor ešte nevyjadril k tvrdeniu, podľa ktorého sa starobný zamestnanecký dôchodok má, ako to možno vyvodzovať z rozsudku zo 6. októbra 1993, Ten Oever (C‑109/91, EU:C:1993:833), považovať za odloženú odmenu, na ktorú vzniká nárok v čase výkonu činnosti, ktorej sa táto odmena týka. Pokiaľ by sa takýto argument uznal, smernica 97/81 by podľa všeobecnej zásady zákazu retroaktivity nemohla mať vplyv na práva nadobudnuté, alebo ako je to v prípade pána O’Briena, na práva nenadobudnuté pred nadobudnutím jej účinnosti, pokiaľ v uvedenej smernici neexistuje ustanovenie vylučujúce túto zásadu. Hoci sa väčšina členov vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, prikláňa k názoru, že riešenie vyplývajúce z rozsudku zo 6. októbra 1993, Ten Oever (C‑109/91, EU:C:1993:833), nemožno prebrať na konanie vo veci samej, domnieva sa napriek tomu, že riešenie, ktoré je potrebné prijať, nie je jasné.

22

Za týchto podmienok Supreme Court of the United Kingdom (Najvyšší súd Spojeného kráľovstva) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Vyžaduje smernica [97/81], a najmä doložka 4 [rámcovej dohody], ktorá sa týka zásady nediskriminácie, aby sa pri výpočte výšky starobného dôchodku pracovníka na kratší pracovný čas vzali do úvahy obdobia odpracované pred uplynutím lehoty na prebratie tejto smernice, ak by sa tieto obdobia vzali do úvahy pri výpočte starobného dôchodku porovnateľného pracovníka na plný úväzok?“

23

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernica 97/81 má vykladať v tom zmysle, že obdobia odpracované pred dátumom uplynutia lehoty na prebratie tejto smernice, zohľadnené pri určení starobného dôchodku pracovníka na plný úväzok, sa majú zohľadniť pri určení nároku na starobný dôchodok porovnateľného pracovníka na kratší pracovný čas.

24

V prejednávanej veci treba poznamenať, že pán O’Brien vykonával svoju sudcovskú funkciu na kratší pracovný čas, odmeňovanú na základe odpracovaných dní, medzi 1. marcom 1978 a 31. marcom 2005, teda v prevažnej časti počas obdobia predchádzajúceho uplynutiu lehoty na prebratie smernice 97/81 v Spojenom kráľovstve, ktorým bol 7. apríl 2000. V priebehu tohto obdobia však vnútroštátny režim starobného dôchodku sudcovských povolaní nestanovoval, že sudcovia na kratší pracovný čas, odmeňovaní na základe odpracovaných dní, majú nárok na starobný dôchodok z dôvodu výkonu týchto funkcií.

25

Zo spisu, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, okrem toho vyplýva, že sudcovia získavajú nárok na dôchodok na základe režimu dôchodkov sudcovských povolaní uplatniteľného v Anglicku a Walese v závislosti od odpracovaných období zakladajúcich nárok na dôchodok. Relevantné režimy dôchodku sú režimy nazývané „posledné mzdy“, podľa ktorých sa dôchodok sudcov vypočíta vynásobením určitej časti odmien za posledný rok výkonu funkcie, ktorý zakladá nárok na dôchodok, celkovým počtom odpracovaných rokov a dní k dátumu odchodu do dôchodku.

26

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa procesné pravidlá všeobecne uplatňujú od dátumu, kedy nadobudnú účinnosť (rozsudok z 11. decembra 2012, Komisia/Španielsko, C‑610/10, EU:C:2012:781, bod 45), na rozdiel od hmotnoprávnych predpisov, ktoré sa spravidla vykladajú tak, že sa vzťahujú na skutočnosti existujúce pred nadobudnutím ich účinnosti len v rozsahu, v akom z ich znenia, cieľa a štruktúry vyplýva, že sa im má takýto účinok priznať (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. novembra 1981, Meridionale Industria Salumi a i., 212/80 až 217/80, EU:C:1981:270, bod 9, ako aj z 23. februára 2006, Molenbergnatie, C‑201/04, EU:C:2006:136, bod 31).

27

Treba dodať, že nová právna norma sa uplatní od nadobudnutia účinnosti aktu, ktorým sa táto norma zavádza, a že hoci sa neuplatní na právne situácie, ktoré vznikli a definitívne prebehli pred týmto nadobudnutím účinnosti, uplatní sa bezprostredne na budúce účinky situácie vzniknutej za účinnosti skoršieho zákona, ako aj na nové právne situácie. Bez toho, aby tým bola dotknutá zásada zákazu retroaktivity právnych aktov, platí niečo iné len vtedy, keď novú normu sprevádzajú osobitné ustanovenia, ktoré konkrétne určujú podmienky jej časovej platnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2015, Komisia/Moravia Gas Storage, C‑596/13 P, EU:C:2015:203, bod 32 a citovanú judikatúru).

28

Hneď na úvod treba pripomenúť, že ani smernica 97/81 ani rámcová dohoda sa neodchyľujú od zásady uvedenej v predchádzajúcom bode (rozsudok z 10. júna 2010, Bruno a i., C‑395/08 a C‑396/08, EU:C:2010:329, bod 54).

29

Je preto potrebné preskúmať, či postupné nadobúdanie dôchodkových práv počas obdobia pred dátumom uplynutia lehoty na prebratie smernice 97/81 v Spojenom kráľovstve má za následok, že právna situácia žalobcu vo veci samej sa musí považovať za definitívne nadobudnutú v tento deň.

30

Vláda Spojeného kráľovstva v tejto súvislosti tvrdí, že odmeny odložené vo forme práva na dôchodok sa zvyšujú tým istým spôsobom ako iné formy odmeňovania. V prípadoch dôchodkových režimov sudcovských povolaní, o ktoré ide vo veci samej, sa dôchodok nadobúda na základe po sebe nasledujúcich odpracovaných období, z ktorých každé zakladá nárok na dôchodok, čím sa nárok na dôchodok zvyšuje úmerne každému ukončenému odpracovanému obdobiu. Preto, keďže na konci každého odpracovaného obdobia zodpovedajúce nadobudnuté právo na dôchodok vyčerpá svoje účinky, nemožno prihliadať na dôchodkové nároky nadobudnuté pred dátumom uplynutia lehoty na prebratie smernice 97/81 v Spojenom kráľovstve.

31

S odkazom na rozsudky zo 17. mája 1990, Barber (C‑262/88, EU:C:1990:209), a zo 6. októbra 1993, Ten Oever (C‑109/91, EU:C:1993:833), v tejto súvislosti, vláda Spojeného kráľovstva zdôrazňuje osobitosť tejto formy odmeňovania, ktorá spočíva v časovom oddelení vzniku práva na dôchodok, ktoré vzniká progresívne počas celej kariéry pracovníka, a skutočným vyplácaním plnenia, ktoré je naopak odložené až k určitému veku.

32

Treba však poznamenať, že na jednej strane okolnosti veci samej sa odlišujú od okolností vecí, v ktorých boli vyhlásené tieto rozsudky, v ktorých bolo sporné uplatnenie časových účinkov rozsudku.

33

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že otázku retroaktívneho účinku právneho predpisu nemožno zamieňať s otázkou časových účinkov rozsudku Súdneho dvora. Ako to Súdny dvor pripomenul vo svojom rozsudku zo 17. mája 1990, Barber (C‑262/88, EU:C:1990:209), podmienky, ktorým podlieha obmedzenie účinkov rozsudku z časového hľadiska, spočívajú v existencii vážnych ťažkostí, ktoré by tieto účinky mohli mať vo vzťahu k minulosti.

34

V prejednávanej veci treba konštatovať, že vláda Spojeného kráľovstva nikdy nepožiadala Súdny dvor, aby obmedzil účinky rozsudku z 1. marca 2012, O’Brien (C‑393/10, EU:C:2012:110), z časového hľadiska. Takéto obmedzenie možno pripustiť len v samotnom rozsudku, v ktorom sa rozhoduje o požadovanom výklade (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 1990, Barber, C‑262/88, EU:C:1990:209, bod 41).

35

Na druhej strane, pokiaľ ide o tvrdenie vlády Spojeného kráľovstva, podľa ktorého je potrebné odlišovať výpočet odpracovanej doby potrebnej na získanie nároku na dôchodok od nároku na dôchodok, treba uviesť, že skutočnosť, že nárok na dôchodok je s konečnou platnosťou nadobudnutý na konci príslušného odpracovaného obdobia, neumožňuje dospieť k záveru, že právnu situáciu pracovníka treba považovať za definitívnu. V tejto súvislosti treba konštatovať, že až následne, a po zohľadnení všetkých relevantných odpracovaných období, uvedený pracovník môže skutočne uplatňovať toto právo na účely vyplácania jeho starobného dôchodku.

36

V dôsledku toho v situácii, ako je situácia vo veci samej, v ktorej vznik nároku na dôchodok súvisí s obdobiami pred, ako aj s obdobiami po uplynutí lehoty na prebratie smernice 97/81, treba prijať záver, že určenie tohto nároku sa riadi ustanoveniami tejto smernice, vrátane toho, čo sa týka období odpracovaných pred dátumom nadobudnutia jej účinnosti.

37

Takáto situácia sa v tejto súvislosti musí odlišovať od situácie, ktorú uvádzala vláda Spojeného kráľovstva na podporu svojich tvrdení, teda situácie kolegov žalobcu vo veci samej, ktorí odišli do dôchodku pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 97/81.

38

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať, že smernica 97/81 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ako je prípad vo veci samej, sa obdobia odpracované pred dátumom uplynutia lehoty na prebratie tejto smernice majú zohľadniť na určenie nároku na starobný dôchodok.

39

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Smernica Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúca sa rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC, zmenená smernicou Rady 98/23/ES zo 7. apríla 1998, sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ako je prípad vo veci samej, sa obdobia odpracované pred dátumom uplynutia lehoty na prebratie smernice 97/81, zmenenej smernicou 98/23, majú zohľadniť na určenie nároku na starobný dôchodok.