ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

zo 4. októbra 2018 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Spoločná politika vo veciach azylu a doplnkovej ochrany – Normy pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany – Smernica 2011/95/EÚ – Články 3, 4, 10 a 23 – Žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré samostatne podali príslušníci tej istej rodiny – Posúdenie na individuálnom základe – Zohľadnenie hrozieb, ktorým čelí rodinný príslušník v rámci posúdenia žiadosti iného rodinného príslušníka na individuálnom základe – Výhodnejšie normy, ktoré členské štáty môžu zachovávať alebo zaviesť na rozšírenie azylu alebo doplnkovej ochrany na rodinných príslušníkov osoby s postavením medzinárodnej ochrany – Posúdenie dôvodov prenasledovania – Účasť azerbajdžanského štátneho príslušníka na podaní sťažnosti proti svojej krajine na Európsky súd pre ľudské práva – Spoločné procesné normy – Smernica 2013/32/EÚ – Článok 46 – Právo na účinný opravný prostriedok – Posúdenie v plnom rozsahu ex nunc – Dôvody prenasledovania alebo skutkové okolnosti zamlčané pred rozhodujúcim orgánom, ale uplatnené v rámci opravného prostriedku podaného proti rozhodnutiu prijatého týmto orgánom“

Vo veci C‑652/16,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia, Bulharsko) z 5. decembra 2016 a doručený Súdnemu dvoru 19. decembra 2016, ktorý súvisí s konaním:

Nigyar Rauf Kaza Ahmedbekova,

Rauf Emin Ogla Ahmedbekov

proti

Zamestnik‑predsedatel na Dăržavna agencija za bežancite,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory M. Ilešič (spravodajca), sudcovia A. Rosas, C. Toader, A. Prechal a E. Jarašiūnas,

generálny advokát: P. Mengozzi,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–	česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–	grécka vláda, v zastúpení: M. Michelogiannaki, splnomocnená zástupkyňa,

–	maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér, G. Koós a M. M. Tátrai, splnomocnení zástupcovia,

–	vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: R. Fadoju a C. Crane, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci D. Blundell, barrister,

–	Európska komisia, v zastúpení: V. Soloveytchik a M. Condou‑Durande, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. júna 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9), ako aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60).

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Nigyar Rauf Kaza Ahmedbekovou a jej synom Rauf Emin Ogla Ahmedbekom na jednej strane a Zamestnik-predsedatel na Dăržavna agencija za bežancite (zástupca riaditeľa Národnej agentúry pre utečencov, Bulharsko) na druhej strane vo veci jeho zamietnutia žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej pani Ahmedbekovou.

Právny rámec

Medzinárodné právo

Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný 28. júla 1951 v Ženeve [Zbierka dohovorov Organizácie spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], nadobudol platnosť 22. apríla 1954 a bol doplnený a zmenený protokolom o právnom postavení utečencov uzavretým 31. januára 1967 v New Yorku, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“).

4	Článok 1 časti A Ženevského dohovoru v definícii pojmu „utečenec“ odkazuje najmä na hrozbu prenasledovania.

Právo Únie

Smernica 2011/95

Smernica 2011/95 bola prijatá na základe článku 78 ods. 2 písm. a) a b) ZFEÚ, v ktorom sa uvádza:

„Na účely [spoločnej politiky v oblasti azylu, doplnkovej ochrany a dočasnej ochrany s cieľom poskytnúť zodpovedajúce právne postavenie každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potrebuje medzinárodnú ochranu, a zabezpečiť súlad so zásadou non‑refoulement] Európsky parlament a Rada [Európskej únie] v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú opatrenia týkajúce sa spoločného európskeho azylového systému, ktorý zahŕňa:

a)	jednotný štatút azylu pre štátnych príslušníkov tretích krajín platný v celej [Európskej] [ú]nii;

b)	jednotný štatút doplnkovej ochrany pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí bez toho, aby získali európsky azyl, potrebujú medzinárodnú ochranu“.

Odôvodnenia 14, 16, 18, 24 a 36 tejto smernice uvádzajú:

„(14)

Členské štáty by mali mať právomoc uvádzať alebo udržiavať výhodnejšie ustanovenia, ako sú normy ustanovené v tejto smernici pre štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo pre osoby bez štátneho občianstva, ktoré požadujú ochranu od členského štátu tam, kde sa takáto požiadavka chápe z dôvodov, že dotknutá osoba je utečencom v zmysle článku 1 písm. A Ženevského dohovoru alebo osobou oprávnenou na doplnkovú ochranu.

…

(16)

Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie. Táto smernica sa snaží predovšetkým o zaistenie plného rešpektovania ľudskej dôstojnosti a práva na azyl žiadateľov o azyl a ich sprevádzajúcich rodinných príslušníkov, ako aj o podporu uplatňovania článkov 1, 7, 11, 14, 15, 16, 18, 21, 24, 34 a 35 uvedenej charty a mala by sa preto vykonávať primerane.

…

(18)

Pri vykonávaní tejto smernice by členské štáty mali zohľadňovať hlavne ‚najlepší záujem dieťaťa‘ v súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989. Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by členské štáty mali riadne zohľadňovať najmä zásadu celistvosti rodiny, prospechu a sociálneho rozvoja maloletej osoby, hľadiská ochrany a bezpečnosti a názory maloletej osoby v súlade s jej vekom a zrelosťou.

…

(24)	Je potrebné zaviesť spoločné kritériá pre uznanie žiadateľov o azyl ako utečencov v zmysle článku 1 Ženevského dohovoru.

…

(36)	Rodinní príslušníci sú už len z dôvodu svojho vzťahu k utečencovi obvykle zraniteľní, čo sa týka činov prenasledovania, takým spôsobom, ktorý by mohol byť základom pre postavenie utečenca.“

Článok 2 uvedenej smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

a)	‚medzinárodná ochrana‘ znamená postavenie utečenca a doplnkovú ochranu, ako sú vymedzené v písmenách e) a g);

…

‚utečenec‘ je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý kvôli oprávnenej obave pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny, alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, alebo ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť a na ktorú sa neuplatňuje článok 12;

e)	‚postavenie utečenca‘ znamená uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva členským štátom za utečenca;

‚osoba oprávnená na doplnkovú ochranu‘ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá nie je oprávnená ako utečenec, ale vzhľadom ku ktorej boli preukázané podstatné dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba by v prípade, keď by bola vrátená do svojej krajiny pôvodu alebo v prípade osoby bez štátneho občianstva do krajiny svojho doterajšieho pobytu, čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia, ako je definované v článku 15, a na ktorú sa neuplatňuje článok 17 ods. 1 a 2 a ktorá nemôže prijať alebo v dôsledku takéhoto rizika odmieta ochranu tejto krajiny;

g)	‚doplnková ochrana‘ znamená uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva členským štátom za osobu oprávnenú na doplnkovú ochranu;

‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ znamená požiadavku predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu, a ktorí výslovne nepožadujú iný druh ochrany mimo rozsahu tejto smernice, o ktorú možno požiadať osobitne;

i)	‚žiadateľ‘ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá podala žiadosť o medzinárodnú ochranu, vo veci ktorej zatiaľ nebolo prijaté konečné rozhodnutie;

‚rodinní príslušníci‘ sú, pokiaľ už rodina existovala v krajine pôvodu, títo rodinní príslušníci osoby s postavením medzinárodnej ochrany, ktorí sú prítomní v tom istom členskom štáte, pokiaľ ide o žiadosť o medzinárodnú ochranu:

–

manželský partner osoby s postavením medzinárodnej ochrany alebo jej nezosobášený partner v stabilnom vzťahu tam, kde právo alebo vnútroštátne postupy dotknutého členského štátu zaobchádzajú s nezosobášenými dvojicami spôsobom porovnateľným so zosobášenými dvojicami podľa svojho práva týkajúceho sa štátnych príslušníkov tretej krajiny,

–	maloleté deti dvojíc uvedených v prvej zarážke alebo osoby s postavením medzinárodnej ochrany pod podmienkou, že sú nezosobášené, a bez ohľadu na to, či sa narodili v manželskom zväzku alebo mimo neho, alebo boli adoptované, ako je vymedzené podľa vnútroštátneho práva,

–	otec, matka alebo iný dospelý, ktorý je zodpovedný za osobu s postavením medzinárodnej ochrany zo zákona alebo podľa vnútroštátnych postupov dotknutého členského štátu, ak je táto osoba maloletá a nezosobášená;

k)	‚maloletý‘ je osoba mladšia ako 18 rokov, ktorá je štátnym príslušníkom tretej krajiny, alebo osoba bez štátnej príslušnosti;

…“

8	Článok 3 tej istej smernice stanovuje: „Členské štáty môžu zaviesť alebo zachovávať výhodnejšie normy pre určovanie, kto je oprávnený ako utečenec alebo ako osoba oprávnená na doplnkovú ochranu, a pre určenie obsahu medzinárodnej ochrany, pokiaľ sú tieto normy zlučiteľné s touto smernicou.“

Článok 4 smernice 2011/95, ktorý je nazvaný „Posudzovanie skutočností a okolností“ a ktorý je zaradený do kapitoly II tejto smernice s názvom „Posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu“, vo svojich odsekoch 1 až 4 stanovuje:

„1. Členské štáty môžu považovať za povinnosť žiadateľa predložiť čo najskôr všetky náležitosti potrebné na zdôvodnenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. V spolupráci so žiadateľom je povinnosťou členského štátu posúdiť príslušné náležitosti žiadosti.

2. Náležitosti uvedené v odseku 1 pozostávajú z vyhlásení žiadateľa a celej dokumentácie, ktorá je k dispozícii žiadateľovi, ktoré sa týkajú veku žiadateľa a základných informácií vrátane tých, ktoré sa týkajú príslušných príbuzných, totožnosti, štátnej príslušnosti (štátnych príslušností), krajiny (krajín) a miesta (miest) predchádzajúceho pobytu, predchádzajúcich žiadostí o azyl, cestovných trás, cestovných dokladov a dôvodov pre požadovanie medzinárodnej ochrany.

3. Posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu sa má vykonať na individuálnom základe a zahŕňa zohľadnenie:

a)	všetkých príslušných skutočností, pokiaľ sa týkajú krajiny pôvodu v čase prijatia rozhodnutia o žiadosti, vrátane zákonov a nariadení krajiny pôvodu a spôsobu, ktorým sú uplatňované;

b)	príslušných vyhlásení a dokumentácie predloženej žiadateľom vrátane informácií o tom, či žiadateľ bol alebo môže byť predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia;

c)	individuálneho postavenia a osobných okolností žiadateľa vrátane takých faktorov ako pôvod, pohlavie a vek, s cieľom posúdenia, či by na základe osobných okolností žiadateľa činy, ktorým bol alebo mohol byť žiadateľ vystavený, predstavovali prenasledovanie alebo vážne bezprávie;

…

4. Skutočnosť, že žiadateľ už bol predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia alebo priamych hrozieb takéhoto prenasledovania alebo takéhoto bezprávia, je vážnou známkou oprávnenej obavy žiadateľa z prenasledovania alebo reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia, pokiaľ neexistujú primerané dôvody domnievať sa, že takéto prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa nebudú opakovať.“

Podľa článku 10 tejto smernice s názvom „Dôvody prenasledovania“ uvedeného v kapitole III tejto smernice s názvom „Oprávnenie na postavenie utečenca“:

„1. Členské štáty zohľadnia pri posudzovaní dôvodov pre prenasledovanie tieto prvky:

a)	pojem rasy…

b)	pojem náboženstvo…

c)	pojem občianstva…

skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä v prípade, že:

–	príslušníci tejto skupiny majú prirodzenú charakteristiku alebo spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo vieru, ktorá je taká základná pre identitu alebo vedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa jej zriekla, a

–

táto skupina má jednoznačnú identitu v príslušnej krajine, pretože je vnímaná ako odlišná od okolitej spoločnosti.

V závislosti od okolností v krajine pôvodu môže určitá sociálna skupina zahŕňať skupinu vychádzajúcu zo spoločnej charakteristiky sexuálnej orientácie. Sexuálna orientácia sa nemôže chápať ako orientácia zahŕňajúca činy považované za trestné v súlade s vnútroštátnym právom členských štátov. Aspektom týkajúcim sa rodu vrátane rodovej identity sa venuje náležitá pozornosť na účely určenia príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zisťovania charakteristík takejto skupiny;

pojem politického názoru bude zahŕňať najmä zastávanie určitého názoru, filozofie alebo náboženského presvedčenia [filozofie alebo presvedčenia – neoficiálny preklad] v záležitosti spojenej s prípadnými aktérmi prenasledovania uvedenými v článku 6 a ich politikami alebo metódami bez ohľadu na to, či tento žiadateľ uplatňoval tento názor, filozofiu alebo náboženské presvedčenie.

2. Pri posudzovaní, či žiadateľ má oprávnenú obavu z prenasledovania, je nepodstatné, či má žiadateľ skutočne takú rasovú, náboženskú, národnú, sociálnu alebo politickú charakteristiku, ktorá spôsobuje prenasledovanie, za predpokladu, že takáto charakteristika je prisudzovaná žiadateľovi aktérom prenasledovania.“

Článok 12 uvedenej smernice stanovuje:

„1. Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení z postavenia utečenca, ak:

a)	patria do rozsahu pôsobnosti článku 1 písm. d) Ženevského dohovoru…;

…

2. Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení zo získania postavenia utečenca, ak existujú vážne dôvody domnievať sa:

a)	že sa dopustili trestného činu proti mieru, vojnových zločinov alebo trestných činov proti ľudskosti podľa medzinárodných dokumentov obsahujúcich ustanovenia o takýchto trestných činoch;

že sa dopustili vážneho nepolitického trestného činu mimo štátu svojho azylu pred tým, ako v ňom boli prijatí ako utečenci, čo znamená čas vydania povolenia na pobyt na základe priznania postavenia utečenca; najmä neľudské činy, aj keď sú spáchané s údajne politickým cieľom, môžu byť klasifikované ako vážne nepolitické trestné činy;

c)	že sú vinní za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov, ako sú uvedené v preambule a článkoch 1 a 2 Charty Organizácie Spojených národov.

3. Odsek 2 sa uplatňuje na osoby, ktoré podnecujú trestné činy alebo sa inak podieľajú na páchaní trestných činov alebo činov uvedených v tomto dokumente.“

12	Článok 13 tej istej smernice stanovuje: „Členské štáty priznajú postavenie utečenca štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorí sú oprávnení ako utečenci v súlade s kapitolami II a III.“

Podľa článku 15 smernice 2011/95 s názvom „Vážne bezprávie“ uvedeného v kapitole V tejto smernice s názvom „Predpoklady na poskytnutie doplnkovej ochrany“:

„Vážne bezprávie pozostáva:

a)	z trestu smrti alebo popravy, alebo

b)	z mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo potrestania žiadateľa v krajine pôvodu, alebo

c)	z vážneho a individuálneho ohrozenia života občana alebo osoby z dôvodu všeobecného násilia v situáciách medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.“

14	Článok 18 tejto smernice stanovuje: „Členské štáty priznajú doplnkovú ochranu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátneho občianstva oprávneným na doplnkovú ochranu v súlade s kapitolami II a V.“

Článok 23 uvedenej smernice s názvom „Zachovanie celistvosti rodiny“ stanovuje:

„1. Členské štáty zaistia, aby sa zachovala celistvosť rodiny.

2. Členské štáty zaistia, aby rodinní príslušníci osoby s postavením medzinárodnej ochrany, ktorí nie sú jednotlivo oprávnení na takúto ochranu, boli oprávnení požadovať výhody uvedené v článkoch 24 až 35 v súlade s vnútroštátnymi postupmi, pokiaľ je to zlučiteľné s ich osobným právnym postavením rodinného príslušníka.

3. Odseky 1 a 2 nie sú uplatniteľné v prípade, keď rodinný príslušník je alebo by bol vylúčený z medzinárodnej ochrany podľa kapitol III a V.

4. Bez ohľadu na odseky 1 a 2 môžu členské štáty odmietnuť, znížiť alebo zrušiť výhody uvedené v tomto dokumente z dôvodov vnútornej bezpečnosti alebo verejného poriadku.

…“

Smernica 2013/32

16	Smernica 2013/32 bola prijatá na základe článku 78 ods. 2 písm. d) ZFEÚ. Toto ustanovenie stanovuje zavedenie spoločných postupov udeľovania a odnímania jednotného štatútu azylu alebo doplnkovej ochrany.

Odôvodnenia 12 a 60 tejto smernice uvádzajú:

„(12)

Hlavným cieľom tejto smernice je stanoviť ďalšie normy pre konania v členských štátoch o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany s cieľom zaviesť v Únii spoločné konanie o azyle.

…

(60)

Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané [Chartou základných práv Európskej únie]. Táto smernica sa najmä snaží zabezpečiť úplné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a podporovať uplatňovanie článkov 1, 4, 18, 19, 21, 23, 24 a 47 [uvedenej] charty a musí sa zodpovedajúcim spôsobom vykonávať.“

18	Článok 1 uvedenej smernice stanovuje: „Účelom tejto smernice je stanoviť spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95].“

Podľa článku 2 tej istej smernice:

„Na účely tejto smernice:

…

c)	‚žiadateľ‘ znamená štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorí podali žiadosť o medzinárodnú ochranu, v súvislosti s ktorou ešte nebolo prijaté konečné rozhodnutie;

…

f)	,rozhodujúci orgán‘ znamená akýkoľvek kvázi súdny alebo správny orgán v členskom štáte zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu s právomocou prijímať rozhodnutia v prvom stupni o takýchto prípadoch;

g)	,utečenec‘ znamená štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, ktorí spĺňajú podmienky článku 2 písm. d) smernice [2011/95];

…

l)	,maloletá osoba‘ znamená osobu mladšiu ako 18 rokov, ktorá je štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti;

…“

Článok 7 smernice 2013/32 stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby každá dospelá osoba spôsobilá na právne úkony mala právo podať vo svojom vlastnom mene žiadosť o medzinárodnú ochranu.

2. Členské štáty môžu ustanoviť, že žiadateľ môže podať žiadosť v mene osôb, ktoré sú na ňom závislé. V takom prípade členské štáty zabezpečia súhlas dospelých závislých osôb so žiadosťou podanou v ich mene, pričom ak tento súhlas odmietnu, budú mať príležitosť podať žiadosť vo svojom vlastnom mene.

Súhlas sa vyžaduje v čase podania žiadosti alebo najneskôr pri osobnom pohovore s touto dospelou závislou osobou. Pred vyžiadaním súhlasu je každá dospelá závislá osoba osobitne informovaná o príslušných procesných dôsledkoch podania žiadosti v jej mene a o jej práve podať samostatnú žiadosť o medzinárodnú ochranu.

3. Členské štáty zabezpečia, aby mala maloletá osoba právo podať žiadosť o medzinárodnú ochranu buď vo svojom vlastnom mene, pokiaľ je spôsobilá vykonávať právne úkony v rámci konaní v súlade s právom dotknutého členského štátu, alebo prostredníctvom svojich rodičov alebo iných dospelých rodinných príslušníkov, alebo dospelých osôb, ktoré sú za ňu zodpovedné, či už podľa zákona alebo praxe dotknutého členského štátu, alebo prostredníctvom zástupcu.

…“

Podľa článku 9 ods. 1 tejto smernice:

„Žiadateľom musí byť umožnené zostať v členskom štáte výlučne na účely konania dovtedy, kým rozhodujúci orgán neprijme rozhodnutie v súlade s konaním na prvom stupni stanoveným v kapitole III. Uvedené právo zostať na danom území nezakladá nárok na povolenie na pobyt.“

22	Článok 10 ods. 2 uvedenej smernice stanovuje: „Pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu rozhodujúci orgán najprv určí, či žiadatelia spĺňajú podmienky na priznanie postavenia utečenca, a ak tomu tak nie je, určí, či sú žiadatelia oprávnení na doplnkovú ochranu.“

23	Článok 13 ods. 1 tej istej smernice stanovuje: „Členské štáty uložia žiadateľom povinnosť spolupracovať s príslušnými orgánmi na účely stanovenia ich totožnosti a iných údajov uvedených v článku 4 ods. 2 smernice [2011/95]. …“

Podľa článku 31 smernice 2013/32:

„1. Členské štáty spracujú žiadosti o medzinárodnú ochranu v konaní o posúdení žiadosti podľa základných zásad a záruk kapitoly II.

2. Členské štáty zabezpečia, aby sa konanie o posúdení žiadosti skončilo čo najskôr bez toho, aby bolo dotknuté primerané a úplné posúdenie.

…“

Článok 33 ods. 2 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, iba ak:

…

e)	žiadosť podáva osoba závislá na žiadateľovi po tom, ako podľa článku 7 ods. 2 súhlasila s tým, že jej prípad bude súčasťou žiadosti podanej v jej mene, a neexistujú nijaké skutočnosti týkajúce sa situácie tejto závislej osoby, ktoré by odôvodňovali osobitnú žiadosť.“

Podľa článku 40 ods. 1 uvedenej smernice:

„Ak osoba, ktorá požiadala v členskom štáte o medzinárodnú ochranu, urobí ďalšie vyhlásenia alebo podá následnú žiadosť v tom istom členskom štáte, tento členský štát posúdi tieto ďalšie vyhlásenia alebo údaje následnej žiadosti v rámci posúdenia predchádzajúcej žiadosti alebo v rámci preskúmania rozhodnutia, proti ktorému bol podaný opravný prostriedok, pokiaľ môžu príslušné orgány v tomto rámci vziať do úvahy a zvážiť všetky údaje, o ktoré sa opierali tieto ďalšie vyhlásenia alebo následná žiadosť.“

Článok 46 tej istej smernice stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby žiadatelia mali právo na účinný opravný prostriedok pred súdom proti:

rozhodnutiu o ich žiadosti o medzinárodnú ochranu vrátane rozhodnutia:

i)	považovať žiadosť za neopodstatnenú v súvislosti s postavením utečenca a/alebo postavením osoby s doplnkovou ochranou;

ii)	považovať žiadosť za neprípustnú podľa článku 33 ods. 2;

…

3. V záujme dosiahnutia súladu s odsekom 1 členské štáty zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95], a to aspoň v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa.

…“

Smernica 2013/33/EÚ

Odôvodnenia 9, 11 a 35 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 96), stanovujú:

„(9)

Členské štáty by sa pri uplatňovaní tejto smernice mali usilovať o to, aby sa plne rešpektovali zásady najlepších záujmov dieťaťa a zlúčenia rodiny, a to v súlade s [Chartou základných práv], Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

…

(11)	Mali by sa stanoviť normy pre prijímanie žiadateľov, ktoré postačia na zabezpečenie ich dôstojnej životnej úrovne a porovnateľných životných podmienok vo všetkých členských štátoch.

…

(35)

Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré uznáva najmä [Charta základných práv]. Táto smernica sa najmä snaží zabezpečiť úplné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a podporovať uplatňovanie článkov 1, 4, 6, 7, 18, 21, 24 a 47 [tejto] charty a má sa zodpovedajúcim spôsobom vykonávať.“

Článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby do troch dní od podania žiadosti o medzinárodnú ochranu žiadateľ dostal doklad vydaný na jeho meno a potvrdzujúci jeho postavenie žiadateľa alebo skutočnosť, že je oprávnený zdržiavať sa na území členského štátu až do vybavenia jeho žiadosti alebo počas jej posudzovania.

…“

30	Podľa článku 12 uvedenej smernice: „Členské štáty prijmú vhodné opatrenia v záujme maximálneho možného zlúčenia rodín, ktoré sa zdržiavajú na ich území, ak príslušný členský štát poskytne žiadateľom ubytovanie. Takéto opatrenia sa vykonávajú so súhlasom žiadateľa.“

Bulharské právo

31	Posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu upravuje v Bulharsku Zakon za ubežišteto i bežancite (zákon o azyle a utečencoch, ďalej len „ZUB“).

32	§ 8 a § 9 ZUB v podstate preberajú podmienky priznania medzinárodnej ochrany stanovené v smernici 2011/95.

33	Podľa § 8 ods. 9 ZUB: „Rodinní príslušníci cudzinca, ktorému bolo priznané postavenie utečenca,… sa považujú za utečencov, pokiaľ je to zlučiteľné s jeho osobným postavením a neexistujú podmienky uvedené v § 12 ods. 1“

34	§ 12 ods. 1 a 2 ZUB vymenúva podmienky, ktoré bránia priznaniu medzinárodnej ochrany, medzi ktoré patrí existencia hrozby pre národnú bezpečnosť.

§ 32 s názvom „Spojené konania“ Administrativnoprocesualen kodeks (Správny poriadok), stanovuje:

„V konaniach, v ktorých práva a povinnosti účastníkov vyplývajú z jedného skutkového stavu a v ktorých je príslušný jeden a ten istý správny orgán, je možné začať a viesť jediné konanie týkajúce sa viacerých účastníkov konania.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

36	Pani Ahmedbekova, narodená 12. mája 1975, a jej syn Rauf Emin Ogla Ahmedbekov, narodený 5. októbra 2007, sú azerbajdžanskí štátni príslušníci.

Dňa 19. novembra 2014 Emin Ahmedbekov (ďalej len „pán Ahmedbekov“), manžel pani Ahmedbekovej a otec Raufa Emina Ogla Ahmedbekova, podal žiadosť o medzinárodnú ochranu na Dăržavna agencija za bežancite (Národná agentúra pre utečencov, Bulharsko) (ďalej len „DAB“), ktorú zamietol zástupca riaditeľa tejto agentúry rozhodnutím z 12. mája 2015. Pán Ahmedbekov podal žalobu proti tomuto rozhodnutiu na Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia, Bulharsko), ktorý ju zamietol 2. novembra 2015. Okrem toho podal kasačný opravný prostriedok na Vărchoven administrativen săd (Najvyšší správny súd, Bulharsko), ktorý ako vyplýva z odpovede vnútroštátneho súdu na žiadosť o vysvetlenia zaslanú Súdnym dvorom, bol zamietnutý 25. januára 2017.

38	Pani Ahmedbekova podala 25. novembra 2014 na DAB za seba a za svojho syna žiadosť o medzinárodnú ochranu. Táto žiadosť bola zamietnutá rozhodnutím z 12. mája 2015 zástupcom riaditeľa DAB z dôvodu, že podmienky priznania medzinárodnej ochrany uvedené v § 8 a § 9 ZUB neboli splnené.

39	Pani Ahmedbekova podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na vnútroštátny súd, Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia).

40	V rámci svojej žaloby sa odvoláva tak na prenasledovania, ktorých obeťou sa údajne stal jej manžel zo strany azerbajdžanských orgánov, ako aj na okolnosti, ktoré sa jej osobne týkajú.

V tejto poslednej uvedenej súvislosti pani Ahmedbekova poukazuje na riziko, že bude prenasledovaná z dôvodu jej politických názorov, ako aj na problémy sexuálneho obťažovania na pracovisku v Azerbajdžane. Pani Ahmedbekova sa domnieva, že riziko prenasledovania z dôvodu jej politických názorov je okrem iného preukázané jej účasťou na podaní sťažnosti proti Azerbajdžanu na Európsky súd pre ľudské práva, ako aj jej účasťou na obhajobe práv osôb, ktoré už boli prenasledované azerbajdžanskými orgánmi z dôvodu ich činností v oblasti ochrany základných práv. Pani Ahmedbekova je okrem toho aktívna v rámci audiovizuálnych médií „Azerbajdžanski čas“, ktoré vedú opozičnú kampaň proti režimu, ktorý je v Azerbajdžane pri moci.

Vnútroštátny súd sa okrem iného pýta, ako by sa mali posudzovať žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré samostatne podali príslušníci tej istej rodiny. Taktiež sa pýta, či skutočnosť, že sa žiadateľ o medzinárodnú ochranu zúčastnil na podaní sťažnosti proti svojej krajine pôvodu na Európsky súd pre ľudské práva je relevantným prvkom na účely určenia, či má byť priznaná medzinárodná ochrana.

Za týchto podmienok Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Vyplýva z článku 78 ods. 1 a článku 78 ods. 2 písm. a), d) a f) [ZFEÚ], ako aj z odôvodnenia 12 a z článku 1 smernice [2013/32], že dôvod neprípustnosti žiadostí o medzinárodnú ochranu stanovený v článku 33 ods. 2 písm. e) tejto smernice predstavuje ustanovenie s priamym účinkom, ktoré členské štáty nemôžu nezohľadniť napríklad takým spôsobom, že uplatnia výhodnejšie ustanovenia vnútroštátneho práva, podľa ktorých prvá žiadosť o medzinárodnú ochranu, ako to vyžaduje článok 10 ods. 2 smernice, sa posúdi najprv z toho hľadiska, či žiadateľ spĺňa podmienky pre priznanie postavenia utečenca, a následne, či je oprávnený na doplnkovú ochranu?

Vyplýva z článku 33 ods. 2 písm. e) smernice [2013/32] v spojení s článkom 7 ods. 3 a článkom 2 písm. a), c) a g), ako aj s odôvodnením 60 tejto smernice, že za okolností konania vo veci samej je žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná rodičom v mene sprevádzanej maloletej osoby neprípustná, ak je žiadosť odôvodnená tým, že dieťa je rodinným príslušníkom osoby, ktorá požiadala o medzinárodnú ochranu s odôvodnením, že je utečencom v zmysle článku 1 časti A Ženevského dohovoru?

Vyplýva z článku 33 ods. 2 písm. e) smernice [2013/32] v spojení s článkom 7 ods. 1 a článkom 2 písm. a), c) a g), ako aj s odôvodnením 60 tejto smernice, že za okolností konania vo veci samej je žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná v mene dospelej osoby neprípustná, ak je žiadosť v konaní pred príslušným správnym orgánom odôvodnená iba tým, že žiadateľ je rodinným príslušníkom osoby, ktorá požiadala o medzinárodnú ochranu s odôvodnením, že je utečencom v zmysle článku 1 časti A Ženevského dohovoru a žiadateľ v čase podania žiadosti nemá právo na výkon zárobkovej činnosti?

4.	Je podľa článku 4 ods. 4 smernice [2011/95] v spojení s odôvodnením 36 tejto smernice potrebné, aby sa posudzovanie, či má žiadateľ opodstatnenú obavu z prenasledovania, resp. či je reálne ohrozený vážnym bezprávím, vykonalo iba na základe skutočností a okolností, ktoré sa vzťahujú na žiadateľa?

Je podľa článku 4 smernice [2011/95] v spojení s odôvodnením 36 tejto smernice a s článkom 31 ods. 1 smernice [2013/32] prípustná v členskom štáte vnútroštátna judikatúra, ktorá:

a)	príslušnému orgánu ukladá povinnosť, aby žiadosti o medzinárodnú ochranu príslušníkov jednej a tej istej rodiny posúdil v spoločnom konaní, ak tieto žiadosti možno odôvodniť tými istými skutočnosťami, konkrétne tvrdením, že iba jeden z rodinných príslušníkov je utečencom;

príslušnému orgánu ukladá povinnosť, aby konanie o žiadostiach o medzinárodnú ochranu podaných tými rodinnými príslušníkmi, ktorí nie sú jednotlivo oprávnení na takúto ochranu, prerušil až do skončenia konania o žiadosti rodinného príslušníka, ktorá bola podaná s odôvodnením, že dotknutá osoba je utečencom v zmysle článku 1 časti A Ženevského dohovoru;

je táto judikatúra prípustná aj z hľadiska úvah týkajúcich sa záujmov dieťaťa, zachovania celistvosti rodiny a rešpektovania práva na súkromný a rodinný život, ako aj práva zostať v členskom štáte do posúdenia žiadosti, konkrétne na základe článkov 7, 18 a 47 [Charty základných práv], odôvodnení 12 a 60, ako aj článku 9 smernice [2013/32], odôvodnení 16, 18 a 36, ako aj článku 23 smernice [2011/95], a odôvodnení 9, 11 a 35, ako aj článkov 6 a 12 smernice [2013/33]?

Vyplýva z odôvodnení 16, 18 a 36, ako aj z článku 3 smernice [2011/95] v spojení s odôvodnením 24, s článkom 2 písm. d) a j), s článkom 13 a s článkom 23 ods. 1 a 2 tejto smernice, že ustanovenie vnútroštátneho práva, akým je § 8 ods. 9 [ZUB], na základe ktorého sa aj rodinní príslušníci cudzinca, ktorému bolo priznané postavenia utečenca, považujú za utečencov, je prípustné, pokiaľ je to zlučiteľné s ich osobným postavením a neexistujú dôvody podľa vnútroštátneho práva, ktoré by vylučovali priznanie postavenia utečenca?

Vyplýva z právnej úpravy dôvodov prenasledovania v článku 10 smernice [2011/95], že podanie sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva proti krajine pôvodu dotknutej osoby zakladá príslušnosť tejto osoby k určitej sociálnej skupine v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) tejto smernice, alebo že podanie sťažnosti sa má považovať za politický názor v zmysle článku 10 ods. 1 písm. e) smernice?

8.	Vyplýva z článku 46 ods. 3 smernice [2013/32], že súd je povinný vo veci posúdiť nové dôvody pre medzinárodnú ochranu, ktoré boli uvedené v priebehu súdneho konania, ale neboli obsiahnuté v žalobe proti rozhodnutiu o zamietnutí medzinárodnej ochrany?

Vyplýva z článku 46 ods. 3 smernice [2013/32], že súd je povinný posúdiť prípustnosť žiadosti o medzinárodnú ochranu na základe článku 33 ods. 2 písm. e) tejto smernice v súdnom konaní z dôvodu napadnutia rozhodnutia o zamietnutí medzinárodnej ochrany, pokiaľ bola žiadosť v napadnutom rozhodnutí – ako to stanovuje článok 10 ods. 2 smernice – posúdená najprv z hľadiska, či žiadateľ spĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca, a následne z hľadiska, či je oprávnený na doplnkovú ochranu?“

O prejudiciálnych otázkach

O štvrtej otázke

44	Štvrtá otázka, ktorú treba skúmať v prvom rade, sa týka otázky, či posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu treba vykonať „iba na základe skutočností a okolností, ktoré sa vzťahujú na žiadateľa“.

45	Ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, táto otázka sa kladie z dôvodu skutočnosti, že pani Ahmedbekova sa odvoláva okrem iného na hrozby prenasledovania a vážneho bezprávia, ktorým údajne čelí jej manžel.

Vnútroštátny súd sa preto svojou štvrtou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 4 smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že v rámci posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu na individuálnom základe treba zohľadniť hrozby prenasledovania a vážneho bezprávia, ktorým čelí rodinný príslušník žiadateľa.

Na účely odpovede na túto otázku treba v prvom rade pripomenúť, že z článkov 13 a 18 smernice 2011/95, v spojení s vymedzením pojmov „utečenec“ a „osoba oprávnená na doplnkovú ochranu“ uvedených v článku 2 písm. d) a f) tejto smernice vyplýva, že medzinárodnú ochranu podľa tejto smernice treba v zásade poskytnúť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny a osobe bez štátnej príslušnosti, ktorá má oprávnenú obavu pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo ktorá čelí reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia v zmysle článku 15 uvedenej smernice.

Smernica 2011/95 nestanovuje priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou iným štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobám bez štátnej príslušnosti, ako sú uvedení v predchádzajúcom bode. Z ustálenej judikatúry navyše vyplýva, že každé rozhodnutie o priznaní postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou musí byť založené na individuálnom základe (rozsudok z 25. januára 2018, F, C‑473/16, EU:C:2018:36, bod 41 a citovaná judikatúra), ktorého účelom je určiť, či sú vzhľadom na osobnú situáciu žiadateľa splnené podmienky na priznanie takéhoto postavenia (rozsudok z 5. septembra 2012, Y a Z, C‑71/11 a C‑99/11, EU:C:2012:518, bod 68).

Z režimu priznania jednotného štatútu azylu alebo doplnkovej ochrany stanoveného normotvorcom Únie tak vyplýva, že účelom posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 4 smernice 2011/95 je určiť, či žiadateľ, alebo prípadne osoba, v mene ktorej bola podaná žiadosť, má oprávnenú obavu, že bude osobne prenasledovaná alebo osobne čelí reálnemu riziku vážneho bezprávia.

Aj keď z vyššie uvedeného vyplýva, že žiadosti o medzinárodnú ochranu ako takej nemožno vyhovieť z dôvodu, že rodinný príslušník má oprávnenú obavu z prenasledovania alebo čelí reálnemu riziku vážneho bezprávia, treba naopak, ako uviedol generálny advokát v bode 32 svojich návrhov, zohľadniť takéto hrozby, ktorým čelí rodinný príslušník žiadateľa, aby sa určilo, či je žiadateľ z dôvodu svojej rodinnej väzby s uvedenou ohrozenou osobou sám vystavený hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia. V tejto súvislosti a ako zdôrazňuje odôvodnenie 36 smernice 2011/95, rodinným príslušníkom ohrozenej osoby vo všeobecnosti hrozí, že sa budú tiež nachádzať v zraniteľnej situácii.

Na štvrtú otázku treba preto odpovedať tak, že článok 4 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu na individuálnom základe treba zohľadniť hrozby prenasledovania a vážneho bezprávia, ktorým čelí rodinný príslušník žiadateľa, aby sa určilo, či je tento žiadateľ z dôvodu svojej rodinnej väzby s uvedenou ohrozenou osobou sám vystavený takýmto hrozbám.

O piatej otázke

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú smernice 2011/95 a 2013/32 v spojení s článkami 7, 18 a 47 Charty základných práv a vzhľadom na najlepší záujem dieťaťa vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby žiadosti o medzinárodnú ochranu podané samostatne príslušníkmi tej istej rodiny boli skúmané v rámci spoločného konania, alebo tomu, aby posúdenie jednej z týchto žiadostí bolo prerušené až do ukončenia konania o posúdení inej z týchto žiadostí.

Podľa článku 7 ods. 1 smernice 2013/32 má mať každá dospelá osoba spôsobilá na právne úkony právo podať vo svojom vlastnom mene žiadosť o medzinárodnú ochranu. Na účely tohto ustanovenia treba pojem „dospelá osoba“ vzhľadom na definíciu pojmu „maloletá osoba“ uvedeného v článku 2 písm. l) tejto smernice chápať tak, že sa vzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín a osôb bez štátnej príslušnosti, ktorí dovŕšili vek osemnásť rokov.

Pokiaľ ide o maloleté osoby, článok 7 ods. 3 smernice 2013/32 stanovuje, že tieto osoby musia mať právo podať žiadosť o medzinárodnú ochranu vo svojom vlastnom mene v členských štátoch, ktoré priznávajú maloletým osobám spôsobilosť vykonávať právne úkony v rámci konaní a ktorí musia mať právo vo všetkých členských štátoch, ktoré sú viazané touto smernicou, podať žiadosť o medzinárodnú ochranu prostredníctvom dospelej osoby, akou je rodič alebo iný dospelý rodinný príslušník.

Z týchto ustanovení vyplýva, že právna úprava Únie nebráni tomu, aby viacerí rodinní príslušníci, ako v prejednávanej veci pani Ahmedbekova a pán Ahmedbekov, podali žiadosť o medzinárodnú ochranu, ani tomu, aby jeden z nich podal svoju žiadosť aj v mene maloletého rodinného príslušníka, ako je Rauf Emin Ogla Ahmedbekov.

Smernice 2011/95 a 2013/32 nespresňujú, ako treba prípadnú spojitosť medzi uvedenými žiadosťami o medzinárodnú ochranu, ktoré sa sčasti môžu týkať rovnakých skutočností alebo okolností, posudzovať. V prípade neexistencie osobitných ustanovení disponujú členské štáty v tejto súvislosti rozhodovacím priestorom.

Vzhľadom na uvedené treba po prvé pripomenúť, že článok 4 ods. 3 smernice 2011/95 stanovuje posúdenie každej žiadosti na individuálnom základe, po druhé, že podľa článku 23 ods. 1 tejto smernice členské štáty zabezpečia, aby sa zachovala celistvosť rodiny, a po tretie, že článok 31 ods. 2 smernice 2013/32 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby rozhodujúci orgán viedol a čo najskôr ukončil primerané a úplné posúdenie.

Z požiadaviek na posúdenie na individuálnom základe a na úplné posúdenie žiadostí o medzinárodnú ochranu vyplýva, že žiadosti podané samostatne príslušníkmi tej istej rodiny, hoci by mohli podliehať opatreniam, ktorých cieľom je upraviť akúkoľvek prípadnú väzbu, musia byť predmetom posudzovania situácie každej dotknutej osoby. Tieto žiadosti preto nemôžu byť predmetom spoločného posudzovania.

Pokiaľ ide najmä o otázku, či je potrebné pokračovať súbežne v konaniach o posúdení žiadostí o medzinárodnú ochranu, ktoré samostatne podali príslušníci tej istej rodiny, alebo, či naopak rozhodujúci orgán môže prerušiť posudzovanie žiadosti do ukončenia konania o posudzovaní inej z týchto žiadostí, je potrebné sa na jednej strane domnievať, že v prípade, o aký ide vo veci samej, v ktorom sa jeden z príslušníkov rodiny odvoláva najmä na hrozby, ktorým čelí iný príslušník rodiny, môže byť potrebné skúmať v prvom rade v rámci posudzovania žiadosti tohto posledného uvedeného príslušníka rodiny, či k týmto hrozbám došlo, a v druhom rade skúmať v prípade potreby, či manžel a dieťa tejto ohrozenej osoby tiež čelia z dôvodu existencie rodinnej väzby hrozbe prenasledovania alebo vážneho bezprávia.

Na druhej strane vzhľadom na pravidlo uvedené v článku 31 ods. 2 smernice 2013/32, podľa ktorého každé posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu treba ukončiť čo najskôr, ako aj na účel tejto smernice spočívajúci v zabezpečení toho, aby sa žiadosti o medzinárodnú ochranu vybavili čo najskôr (rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 109), posúdenie žiadosti jedného z rodinných príslušníkov by nemalo viesť k prerušeniu posudzovania žiadosti iného príslušníka tejto rodiny, v dôsledku čoho toto posledné posudzovanie môže začať len v čase, keď konanie o posúdení predchádzajúcej žiadosti už bolo ukončené prijatím rozhodnutia rozhodujúcim orgánom. Naopak, na dosiahnutie cieľa rýchlosti a na uľahčenie zachovania celistvosti rodiny je potrebné, aby rozhodnutia o žiadostiach podaných príslušníkmi tej istej rodiny a vykazujúcimi spojitosť, boli prijaté v krátkom časovom odstupe.

V tejto súvislosti je potrebné domnievať sa, že v prípade, ak rozhodujúci orgán konštatuje, že osoba má oprávnenú obavu z prenasledovania alebo čelí reálnemu riziku vážneho bezprávia, tento orgán musí byť v zásade schopný posúdiť v krátkom časovom období, či rodinní príslušníci tejto osoby tiež čelia alebo nie takejto hrozbe z dôvodu rodinnej väzby, ktorá ich spája. Toto posúdenie by sa malo dať viesť alebo aspoň začať pred prijatím rozhodnutia o priznaní medzinárodnej ochrany uvedenej osobe.

62	V prípade, ak rozhodujúci orgán konštatuje, že žiadny rodinný príslušník nemá oprávnenú obavu z prenasledovania alebo nečelí reálnemu riziku vážneho bezprávia, musí byť v zásade schopný prijať svoje rozhodnutia o zamietnutí žiadostí o medzinárodnú ochranu v ten istý deň.

Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci nemožno zástupcovi riaditeľa DAB vytýkať, že prijal svoje rozhodnutia o žiadosti podanej pani Ahmedbekovou a o žiadosti podanej pánom Ahmedbekovom v ten istý deň, pokiaľ tieto žiadosti neboli predmetom spoločného posudzovania, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

Napokon, pokiaľ ide o skúmanie vnútroštátneho súdu týkajúce sa vplyvu najlepšieho záujmu dieťaťa a článkov 7, 18 a 47 Charty základných práv, treba poznamenať, že hoci sa pri vykonávaní smerníc 2011/95 a 2013/32 musia dodržiavať základné práva uznané touto Chartou, neposkytujú v rámci odpovede na túto prejudiciálnu otázku ďalšie konkrétne informácie.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na piatu otázku odpovedať tak, že smernice 2011/95 a 2013/32 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby žiadosti o medzinárodnú ochranu podané samostatne príslušníkmi tej istej rodiny podliehali opatreniam, ktorých cieľom je upraviť akúkoľvek prípadnú väzbu, ale bránia tomu, aby tieto žiadosti boli predmetom spoločného posudzovania. Bránia taktiež tomu, aby posudzovanie uvedených žiadostí bolo prerušené až do ukončenia konania o posúdení inej z týchto žiadostí.

O šiestej otázke

66	Svojou šiestou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu v prípade priznania medzinárodnej ochrany príslušníkovi rodiny stanoviť rozšírenie tejto ochrany na iných príslušníkov tejto rodiny.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že § 8 ods. 9 ZUB upravuje takéto rozšírenie. Nemožno vylúčiť, že toto ustanovenie sa v prejednávanej veci uplatňuje na Raufa Emina Ogla Ahmedbekova, ako aj na pána Ahmedbekova. Ak by totiž vnútroštátny súd konštatoval, že pani Ahmedbekova má z dôvodu okolností, ktoré sa jej týkajú osobne, ako sú uvedené v bode 41 tohto rozsudku, oprávnenú obavu z prenasledovania, malo by toto konštatovanie v zásade viesť k priznaniu postavenia utečenca pani Ahmedbekovej. Následne, podľa § 8 ods. 9 ZUB sa toto postavenie v zásade rozširuje na príslušníkov jej rodiny, pričom nie je potrebné skúmať, či v prípade týchto rodinných príslušníkov existuje oprávnená obava z prenasledovania.

Je potrebné uviesť, že smernica 2011/95 nestanovuje takéto rozšírenie postavenia utečenca alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou na rodinných príslušníkov osoby, ktorej bolo toto postavenie priznané. Z článku 23 tejto smernice totiž vyplýva, že táto smernica len ukladá členským štátom povinnosť upraviť svoje vnútroštátne právo tak, aby sa v zmysle článku 2 písm. j) uvedenej smernice rodinní príslušníci osoby, ktorej bolo priznané takéto postavenie, mohli, ak individuálne nespĺňajú podmienky na priznanie tohto istého postavenia, dožadovať určitých výhod, ktoré okrem iného zahŕňajú vydanie povolenia na pobyt, prístup k zamestnaniu alebo prístup ku vzdelaniu a ktorých cieľom je zachovať celistvosť rodiny.

Treba preto skúmať, či je zachovanie ustanovenia, akým je § 8 ods. 9 ZUB, v platnosti povolené na základe článku 3 smernice 2011/95, ktorý umožňuje členským štátom zaviesť alebo zachovávať „výhodnejšie normy pre určovanie, kto je oprávnený ako utečenec alebo ako osoba oprávnená na doplnkovú ochranu, a pre určenie obsahu medzinárodnej ochrany, pokiaľ sú tieto normy zlučiteľné s touto smernicou“.

Z tohto znenia v spojení s odôvodnením 14 smernice 2011/95 vyplýva, že výhodnejšie normy uvedené v článku 3 tejto smernice môžu okrem iného spočívať v zjednodušení podmienok, za ktorých štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti môže mať postavenie utečenca alebo postavenie osoby s doplnkovou ochranou.

Súdny dvor už uviedol, že spresnenie obsiahnuté v uvedenom článku 3, podľa ktorého musí byť každá výhodnejšia norma zlučiteľná so smernicou 2011/95, znamená, že táto norma nesmie narušiť všeobecnú štruktúru alebo ciele tejto smernice. Zakázané sú predovšetkým normy, ktoré sú zamerané na priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou štátnym príslušníkom tretích krajín alebo osobám, ktorí sa nachádzajú v situáciách, ktoré vôbec nesúvisia s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany (pozri v tejto súvislosti rozsudok z 18. decembra 2014, M’Bodj, C‑542/13, EU:C:2014:2452, body 42 a 44). Platí to najmä pre normy, ktoré priznávajú takéto postavenie osobám, na ktoré sa vzťahuje dôvod vylúčenia uvedený v článku 12 tejto smernice (rozsudok z 9. novembra 2010, B a D, C‑57/09 a C‑101/09, EU:C:2010:661, bod 115).

Ako uviedol generálny advokát v bode 58 svojich návrhov, automatické priznanie postavenia utečenca podľa vnútroštátneho práva rodinným príslušníkom osoby, ktorej bolo toto postavenie priznané podľa režimu zavedeného smernicou 2011/95, nie je a priori zbavené akejkoľvek súvislosti s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany.

V tomto ohľade treba konštatovať, že v prejednávanej veci by prípadné priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou synovi a manželovi pani Ahmedbekovej v dôsledku priznania takéhoto postavenia pani Ahmedbekovej z dôvodu potreby zachovania celistvosti rodiny dotknutých osôb, malo súvislosť s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany, ktorá viedla k priznaniu tohto posledného uvedeného postavenia.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na šiestu otázku odpovedať tak, že článok 3 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu v prípade priznania medzinárodnej ochrany príslušníkovi rodiny podľa režimu zavedeného touto smernicou stanoviť rozšírenie tejto ochrany na iných príslušníkov tejto rodiny, pokiaľ sa na tieto osoby nevzťahuje dôvod vylúčenia uvedený v článku 12 tej istej smernice a pokiaľ ich situácia má z dôvodu potreby zachovania celistvosti rodiny súvislosť s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany.

O druhej a tretej otázke

Svojou druhou a treťou otázkou, na ktoré je potrebné odpovedať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má dôvod prípustnosti uvedený v článku 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32 vzťahovať na situáciu, o akú ide vo veci samej, v ktorej dospelá osoba podá vo svojom mene a v mene svojho maloletého dieťaťa žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá sa okrem iného zakladá na existencii rodinnej väzby s inou osobou, ktorá samostatne podala žiadosť o medzinárodnú ochranu.

76	Ako bolo uvedené v bodoch 53 až 55 tohto rozsudku, z článku 7 ods. 1 a 3 smernice 2013/32 vyplýva, že rodinní príslušníci môžu podať samostatne žiadosti o medzinárodnú ochranu a uviesť v jednej z týchto žiadostí maloletú osobu, ktorá je príslušníkom tejto rodiny.

Dôvod neprípustnosti uvedený v článku 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32 sa týka osobitnej situácie, v ktorej osoba, ktorá závisí od inej osoby, dá vopred súhlas v súlade s článkom 7 ods. 2 tejto smernice, aby v jej mene bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu a následne sama podala žiadosť o medzinárodnú ochranu.

78	Pod podmienkou overenia vnútroštátnym súdom z opisu sporu vo veci samej poskytnutého touto osobou vyplýva, že ani na pani Ahmedbekovu, ani na Raufa Emina Ogla Ahmedbekova sa nevzťahuje táto osobitná situácia. Navyše sa zdá, že to isté platí pre pána Ahmedbekova.

79	Za týchto podmienok sa dôvod neprípustnosti uvedený v článku 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32 nemôže uplatniť.

Tento záver nie je spochybnený okolnosťou, že jeden z rodinných príslušníkov sa odvoláva na rodinnú väzbu a vo svojej žiadosti poukazuje na určité skutkové okolnosti, ktoré boli tiež opísané v žiadosti podanej iným príslušníkom tejto rodiny. Takáto situácia nepatrí pod situáciu uvedenú v článku 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32, ale treba ju skúmať z hľadiska zásad pripomenutých a spresnených v odpovedi na štvrtú a piatu otázku.

Z toho vyplýva, že na druhú a tretiu otázku treba odpovedať tak, že dôvod neprípustnosti uvedený v článku 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32 sa nevzťahuje na situáciu, o akú ide vo veci samej, v ktorej dospelá osoba podá vo svojom mene a v mene svojho maloletého dieťaťa žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá sa okrem iného zakladá na existencii rodinnej väzby s inou osobou, ktorá samostatne podala žiadosť o medzinárodnú ochranu.

O prvej a deviatej otázke

82	Vzhľadom na odpovede na druhú a tretiu otázku, nie je potrebné odpovedať na prvú a deviatu otázku.

Svojou prvou a deviatou otázkou sa vnútroštátny súd totiž v podstate pýta, či má článok 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32 priamy účinok a môže byť uplatnený súdom, na ktorý bola podaná žaloba proti rozhodnutiu týkajúcemu sa žiadosti o medzinárodnú ochranu, aj keď autor tohto rozhodnutia nepreskúmal uplatniteľnosť tohto ustanovenia. Ako pritom vyplýva z odpovede na druhú a tretiu otázku, článok 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32 sa v žiadnom prípade nemôže uplatniť v prípade, o aký ide vo veci samej.

O siedmej otázke

Svojou siedmou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa účasť žiadateľa o medzinárodnú ochranu na podaní sťažnosti proti svojej krajine pôvodu na Európsky súd pre ľudské práva má považovať v rámci posúdenia dôvodov prenasledovania uvedeného v článku 10 smernice 2011/95 tak, že preukazuje príslušnosť tohto žiadateľa k „určitej sociálnej skupine“ v zmysle odseku 1 písm. d) tohto článku alebo za dôvod prenasledovania za „politický názor“ v zmysle odseku 1 písm. e) uvedeného článku.

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 10 ods. 1 smernice 2011/95 treba vykladať v spojení s odsekom 2 toho istého článku. Podľa tohto odseku 2 pri posudzovaní, či má žiadateľ oprávnenú obavu z prenasledovania, je nepodstatné, či má skutočne takú rasovú, náboženskú, národnú, sociálnu alebo politickú charakteristiku, ktorá spôsobuje prenasledovanie, za predpokladu, že takáto charakteristika je prisudzovaná žiadateľovi aktérom prenasledovania.

Preto nezávisle od otázky, či účasť štátneho príslušníka Azerbajdžanu na podaní sťažnosti proti tejto krajine na Európsky súd pre ľudské práva na účely určenia porušenia základných slobôd režimom, ktorý je v tejto krajine pri moci, predstavuje „politický názor“ zo strany tohto štátneho príslušníka, je v rámci posúdenia dôvodov prenasledovania uvedených v žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej uvedeným štátnym príslušníkom potrebné skúmať, či existujú oprávnené dôvody k obave, že uvedená účasť bude vnímaná týmto režimom ako akt politického disentu, proti ktorému tento režim môže uplatniť represálie.

Ak existujú oprávnené dôvody k obave, že ide o takýto prípad, treba dospieť k záveru, že žiadateľ čelí vážnej a preukázanej hrozbe prenasledovania z dôvodu prejavu svojich názorov o politike a metódach jeho krajiny pôvodu. Ako vyplýva zo znenia tohto istého článku 10 ods. 1 písm. e) smernice 2011/95, pojem „politické názory“ uvedený v tomto ustanovení sa vzťahuje na takúto situáciu.

88	Naopak skupinu osôb, ktorých príslušníkom je prípadne žiadateľ o medzinárodnú ochranu pri účasti na podaní sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva, nemožno v zmysle článku 10 ods. 1 písm. d) smernice 2011/95 v zásade považovať za „sociálnu skupinu“.

Na to, aby sa totiž mohla konštatovať existencia „sociálnej skupiny“ v zmysle tohto ustanovenia, musia byť splnené dve kumulatívne podmienky. Príslušníci tejto skupiny majú mať na jednej strane „prirodzenú charakteristiku“ alebo „spoločný pôvod, ktorý sa nemôže zmeniť“, alebo zdieľajú charakteristiku alebo vieru, „ktorá je taká základná pre identitu alebo svedomie, že osoba by nemala byť nútená, aby sa jej zriekla“. Na druhej strane musí mať táto skupina vlastnú identitu v príslušnej tretej krajine, pretože ju okolitá spoločnosť vníma ako „odlišnú“ (rozsudok zo 7. novembra 2013, X a i., C‑199/12 až C‑201/12, EU:C:2013:720, bod 45). Pod podmienkou overenia vnútroštátnym súdom sa nezdá, že by boli v prejednávanom prípade tieto podmienky splnené.

Vzhľadom na vyššie uvedené je na siedmu otázku potrebné odpovedať tak, že účasť žiadateľa o medzinárodnú ochranu na podaní sťažnosti proti svojej krajine pôvodu na Európsky súd pre ľudské práva sa v zásade nemá považovať v rámci posúdenia dôvodov prenasledovania uvedeného v článku 10 smernice 2011/95 za účasť, ktorá preukazuje príslušnosť tohto žiadateľa k „určitej sociálnej skupine“ v zmysle odseku 1 písm. d) tohto článku, ale sa má považovať za dôvod prenasledovania za „politický názor“ v zmysle odseku 1 písm. e) uvedeného článku, ak existujú oprávnené dôvody k obave, že účasť na podaní tejto sťažnosti bude uvedenou krajinou vnímaný ako akt politického disentu, proti ktorému tento režim môže uplatniť represálie.

O ôsmej otázke

Svojou ôsmou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že súd, na ktorý bol podaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zamietnutí medzinárodnej ochrany, má povinnosť posúdiť dôvody priznania medzinárodnej ochrany, ktoré hoci sa týkajú skutočností alebo hrozieb, ku ktorým údajne došlo pred prijatím tohto rozhodnutia alebo dokonca pred podaním žiadosti o medzinárodnú ochranu, sú prvýkrát uvedené v konaní o opravnom prostriedku.

Článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 spresňuje rozsah práva na účinný opravný prostriedok, ktorý musia mať žiadatelia o medzinárodnú ochranu, ako to stanovuje článok 46 ods. 1 tejto smernice, k dispozícii proti rozhodnutiam o ich žiadosti (rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 105). Tento článok uvádza, že členské štáty viazané uvedenou smernicou zabezpečia, aby súd, na ktorom sa prejednáva opravný prostriedok proti rozhodnutiu o žiadosti o medzinárodnú ochranu, zabezpečil aspoň v prvostupňovom konaní „posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95]“.

V tejto súvislosti výraz „ex nunc“ zdôrazňuje povinnosť súdu vykonať posúdenie, ktoré prípadne zohľadní nové skutočnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia, ktoré je predmetom opravného prostriedku. Slovné spojenie „v plnom rozsahu“ zase potvrdzuje, že súd je povinný posúdiť tak skutočnosti, ktoré rozhodujúci orgán zohľadnil alebo mohol zohľadniť, ako aj tie, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia týmto orgánom (rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, body 111 a 113).

Aj keď teda z článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 vyplýva, že členské štáty sú povinné upraviť svoje vnútroštátne právne predpisy takým spôsobom, aby pri rozhodovaní o uvedených opravných prostriedkoch súd posúdil všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré mu umožnia vykonať aktualizované posúdenie danej veci (rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 110), nevyplýva z toho naopak, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu môže bez toho, aby sa vystavil dodatočnému posúdeniu rozhodujúcim orgánom, zmeniť predmet svojej žiadosti, a teda okolnosti prejednávanej veci, odkazujúc počas konania o opravnom prostriedku na dôvod medzinárodnej ochrany, ktorý hoci sa týka skutočností, alebo hrozieb, ku ktorým údajne došlo pred prijatím rozhodnutia tohto orgánu alebo dokonca pred podaním žiadosti, bol zamlčaný pred uvedeným orgánom.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z článku 2 písm. d) a f), ako aj z článkov 10 a 15 smernice 2011/95 vyplýva, že medzinárodná ochrana môže byť priznaná na základe oprávnenej obavy z prenasledovania z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo z politických názorov, pričom každý z týchto dôvodov je v uvedenom článku 10 vymedzený odlišne, alebo z dôvodu jedného z vážnych bezpráví vymenovaných v uvedenom článku 15.

Treba taktiež pripomenúť, že posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu rozhodujúcim orgánom, ktorý je správnym alebo kvázi súdnym orgánom vybaveným osobitnými prostriedkami a v tejto oblasti kvalifikovaným personálom, je kľúčovou fázou spoločných postupov zavedených smernicou 2013/32 a že právo na posúdenie v plnom rozsahu a ex nunc súdom, ktoré priznáva žiadateľovi článok 46 ods. 3 tejto smernice, nemôže zmierniť povinnosť tohto žiadateľa spolupracovať s týmto orgánom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 116).

Toto podstatné štádium pred rozhodujúcim orgánom by sa obišlo, ak by sa bez akéhokoľvek procesného následku umožnilo žiadateľovi predložiť na účely zrušenia alebo nahradenia súdom rozhodnutia o zamietnutí prijatého týmto orgánom z dôvodu medzinárodnej ochrany, ktorý aj keď sa týka skutočností, alebo hrozieb, ku ktorým už údajne došlo, nebol predložený uvedenému orgánu a nemohol ho teda tento orgán skúmať.

V dôsledku toho, ak sa jeden z dôvodov medzinárodnej ochrany uvedených v bode 95 tohto rozsudku prvýkrát uvádza v konaní o opravnom prostriedku a týka sa skutočností, alebo hrozieb, ku ktorým údajne došlo pred prijatím tohto rozhodnutia alebo dokonca pred podaním žiadosti o medzinárodnú ochranu, tento dôvod treba považovať za „ďalšie vyhlásenie“ v zmysle článku 40 ods. 1 smernice 2013/32. Ako vyplýva z tohto ustanovenia, takáto kvalifikácia má za účinok, že súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku, má povinnosť skúmať tento dôvod v rámci posúdenia rozhodnutia, ktoré je predmetom opravného prostriedku, za predpokladu však, že každý z „príslušných orgánov“, ktoré zahŕňajú nielen tento súd, ale aj rozhodujúci orgán, má možnosť v tomto kontexte posúdiť uvedené ďalšie vyhlásenie.

Na účely určenia, či súd sám má možnosť preskúmať ďalšie vyhlásenie v rámci opravného prostriedku, prináleží uvedenému súd overiť podľa procesných pravidiel stanovených vo svojom vnútroštátnom práve, či bol dôvod medzinárodnej ochrany prvýkrát uvedený pred týmto súdom v štádiu konania o opravnom prostriedku, ktoré nebolo oneskorené, a bol dostatočne konkrétny, aby sa mohol riadne preskúmať.

100

Pokiaľ z tohto overenia vyplynie, že súd má možnosť zahrnúť tento dôvod do svojho posúdenia opravného prostriedku, prináleží mu požadovať od rozhodujúceho orgánu, a to v lehote, ktorá je v súlade s účelom rýchlosti, ktorý sleduje smernica 2013/32 (pozri v tejto súvislosti rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 109), posúdenie uvedeného dôvodu, ktorého výsledok a odôvodnenie, na ktorom je založené, musia byť oznámené žiadateľovi a súdu predtým, než tento súd pristúpi k vypočutiu žiadateľa a posúdi prípad.

101

V prejednávanej veci, ako uviedol generálny advokát v bode 74 svojich návrhov, z niektorých skutočností v spise predloženom Súdnemu dvoru vyplýva, že dôvod obavy z prenasledovania za politické názory, ktorých sa týka skúmanie vnútroštátneho súdu, už bol predložený DAB, pričom pani Ahmedbekova napriek tomu počas konania o opravnom prostriedku doplnila ďalšie skutkové okolnosti na podporu tohto dôvodu.

102

Pokiaľ pani Ahmedbekova počas konania o opravnom prostriedku nedoplnila dôvod na medzinárodnú ochranu, čo prináleží overiť len vnútroštátnemu súdu, ale skutkové okolnosti, ktorých cieľom je podporiť dôvod, ktorého sa dovolávala pred rozhodujúcim orgánom a ktorý ním bol zamietnutý, v takom prípade prináleží súdu, ktorý prejednáva opravný prostriedok, posúdiť, či sú skutkové okolnosti, ktoré boli prvýkrát uvedené pred týmto súdom, významné a nijako sa neprekrývajú so skutočnosťami, ktoré už rozhodujúci orgán mohol zohľadniť. V prípade, že je to tak, úvahy uvedené v bodoch 97 až 100 tohto rozsudku sa uplatňujú mutatis mutandis.

103

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na ôsmu otázku odpovedať tak, že článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s odkazom na konanie o opravnom prostriedku uvedené v článku 40 ods. 1 tejto smernice, sa má vykladať v tom zmysle, že súd, na ktorý bola podaná žaloba proti rozhodnutiu o zamietnutí medzinárodnej ochrany, má v zásade povinnosť posúdiť z titulu „ďalších vyhlásení“ a potom, ako požiadal o ich posúdenie rozhodujúci orgán, dôvody priznania medzinárodnej ochrany alebo skutkové okolnosti, ktoré hoci sa týkajú skutočností alebo hrozieb, ku ktorým údajne došlo pred prijatím uvedeného rozhodnutia o zamietnutí, alebo dokonca pred podaním žiadosti o medzinárodnú ochranu, sú prvýkrát uvedené v konaní o opravnom prostriedku. Tento súd naopak nemá uvedenú povinnosť, ak konštatuje, že tieto dôkazy alebo tieto skutočnosti boli uvedené v neskorom štádiu konania o opravnom prostriedku a nie sú dostatočne konkrétne, aby mohli byť riadne skúmané, alebo pokiaľ ide o skutkové okolnosti, ak konštatuje, že tieto okolnosti nie sú významné alebo dostatočne odlišné od okolností, ktoré rozhodujúci orgán už mohol zohľadniť.

O trovách

104

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci posúdenia žiadosti o medzinárodnú ochranu na individuálnom základe treba zohľadniť hrozby prenasledovania a vážneho bezprávia, ktorým čelí rodinný príslušník žiadateľa, aby sa určilo, či je tento žiadateľ z dôvodu svojej rodinnej väzby s uvedenou ohrozenou osobou sám vystavený takýmto hrozbám.

Smernica 2011/95 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby žiadosti o medzinárodnú ochranu podané samostatne príslušníkmi tej istej rodiny podliehali opatreniam, ktorých cieľom je upraviť akúkoľvek prípadnú väzbu, ale bránia tomu, aby tieto žiadosti boli predmetom spoločného posudzovania. Bránia taktiež tomu, aby posudzovanie uvedených žiadostí bolo prerušené až do ukončenia konania o posúdení inej z týchto žiadostí.

Článok 3 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu v prípade priznania medzinárodnej ochrany príslušníkovi rodiny podľa režimu zavedeného touto smernicou stanoviť rozšírenie tejto ochrany na iných príslušníkov tejto rodiny, pokiaľ sa na tieto osoby nevzťahuje dôvod vylúčenia uvedený v článku 12 tej istej smernice a pokiaľ ich situácia má z dôvodu potreby zachovania celistvosti rodiny súvislosť s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany.

Dôvod neprípustnosti uvedený v článku 33 ods. 2 písm. e) smernice 2013/32 sa nevzťahuje na situáciu, o akú ide vo veci samej, v ktorej dospelá osoba podá vo svojom mene a v mene svojho maloletého dieťaťa žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá sa okrem iného zakladá na existencii rodinnej väzby s inou osobou, ktorá samostatne podala žiadosť o medzinárodnú ochranu.

Účasť žiadateľa o medzinárodnú ochranu na podaní sťažnosti proti svojej krajine pôvodu na Európsky súd pre ľudské práva sa v zásade nemá považovať v rámci posúdenia dôvodov prenasledovania uvedeného v článku 10 smernice 2011/95 za účasť, ktorá preukazuje príslušnosť tohto žiadateľa k „určitej sociálnej skupine“ v zmysle odseku 1 písm. d) tohto článku, ale sa má považovať za dôvod prenasledovania za „politický názor“ v zmysle odseku 1 písm. e) uvedeného článku, ak existujú oprávnené dôvody k obave, že účasť na podaní tejto sťažnosti bude uvedenou krajinou vnímaný ako akt politického disentu, proti ktorému tento režim môže uplatniť represálie.

Článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s odkazom na konanie o opravnom prostriedku uvedené v článku 40 ods. 1 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že súd, na ktorý bola podaná žaloba proti rozhodnutiu o zamietnutí medzinárodnej ochrany, má v zásade povinnosť posúdiť z titulu „ďalších vyhlásení“ a potom, ako požiadal o ich posúdenie rozhodujúci orgán, dôvody priznania medzinárodnej ochrany alebo skutkové okolnosti, ktoré hoci sa týkajú skutočností, alebo hrozieb, ku ktorým údajne došlo pred prijatím uvedeného rozhodnutia o zamietnutí, alebo dokonca pred podaním žiadosti o medzinárodnú ochranu, sú prvýkrát uvedené v konaní o opravnom prostriedku. Tento súd naopak nemá uvedenú povinnosť, ak konštatuje, že tieto dôkazy alebo tieto skutočnosti boli uvedené v neskorom štádiu konania o opravnom prostriedku a nie sú dostatočne konkrétne, aby mohli byť riadne skúmané, alebo pokiaľ ide o skutkové okolnosti, ak konštatuje, že tieto okolnosti nie sú významné alebo dostatočne odlišné od okolností, ktoré rozhodujúci orgán už mohol zohľadniť.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: bulharčina.