ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 13. septembra 2018 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Smernica 2005/29/ES – Nekalé obchodné praktiky – Článok 3 ods. 4 – Pôsobnosť – Články 5, 8 a 9 – Agresívne obchodné praktiky – Príloha I bod 29 – Obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za agresívne – Zotrvačný predaj – Smernica 2002/21/ES – Smernica 2002/22/ES – Telekomunikačné služby – Predaj SIM kariet (Subscriber Identity Module, účastnícka identifikačná karta) obsahujúcich niektoré prednastavené a vopred aktivované služby – Predchádzajúce neinformovanie spotrebiteľa“

V spojených veciach C‑54/17 a C‑55/17,

ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) z 22. septembra 2016 a doručené Súdnemu dvoru 1. februára 2017, ktoré súvisia s konaniami:

Autorità Garante della Concorreza e del Mercato

proti

Wind Tre SpA, predtým Wind Telecomunicazioni SpA (C‑54/17),

Vodafone Italia SpA, predtým Vodafone Omnitel NV (C‑55/17),

za účasti:

Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni (C‑54/17),

Altroconsumo,

Vito Rizzo (C‑54/17),

Telecom Italia SpA,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory M. Ilešič, sudcovia A. Rosas, C. Toader, A. Prechal a E. Jarašiūnas (spravodajca),

generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,

tajomník: R. Schiano, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 8. marca 2018,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

Wind Tre SpA, v zastúpení: G. Roberti, I. Perego a M. Serpone, avvocati,

Vodafone Italia SpA, v zastúpení: F. Cintioli a V. Minervini, avvocati,

Telecom Italia SpA, v zastúpení: M. Siragusa a F. Caronna, avvocati,

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci F. Meloncelli a S. Fiorentino, avvocati dello Stato,

Európska komisia, v zastúpení: A. Cleenewerck de Crayencour, L. Nicolae a L. Malferrari, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 31. mája 2018,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 3 ods. 4, článkov 8 a 9, ako aj prílohy I bodu 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22), článkov 3 a 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 33; Mim vyd. 13/029, s. 349), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 337, 2009, s. 37) (ďalej len „rámcová smernica“), ako aj článkov 20 a 21 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby) (Ú. v. EÚ L 108, 2002, s. 51; Mim. vyd. 13/029, s. 367), zmenenej a doplnenej smernicou 2009/136/ES Európskeho parlamentu a Rady z 25. novembra 2009 (Ú. v. ES L 337, 2009, s. 11) (ďalej len „smernica ‚univerzálnej služby‘“).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov, vo veci C‑54/17 medzi Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato (Úrad na ochranu hospodárskej súťaže a trhových pravidiel, ďalej len „AGCM“) a Wind Tre SpA, predtým Wind Telecomunicazioni SpA (ďalej len „Wind“), a vo veci C‑55/17 medzi AGCM a Vodafone Italia SpA, predtým Vodafone Omnitel NV (ďalej len „Vodafone“) vo veci rozhodnutí AGCM, ktoré ukladajú sankcie týmto spoločnostiam za zavedenie nekalých obchodných praktík.

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2005/29

3

Odôvodnenia 10, 17 a 18 smernice 2005/29 znejú:

„(10)

Je nevyhnutné zabezpečiť vnútorný súlad medzi touto smernicou a existujúcim právom [Európskej únie], najmä v špecifických odvetviach, kde sa uplatňujú podrobné ustanovenia o nekalých obchodných praktikách. … Táto smernica sa teda primerane uplatní iba vtedy, ak neexistujú iné osobitné predpisy práva [Únie] upravujúce osobitné aspekty nekalých obchodných praktík, akými sú napríklad požiadavky na informácie a pravidlá o spôsobe poskytovania informácií spotrebiteľovi. Poskytuje ochranu spotrebiteľom tam, kde neexistujú osobitné predpisy pre určité odvetvie na úrovni [Únie], a zakazuje obchodníkom vytvárať klamlivú predstavu o povahe produktov. … V dôsledku toho táto smernica dopĺňa acquis [Únie], ktoré sa vzťahuje na obchodné praktiky poškodzujúce ekonomické záujmy spotrebiteľov.

(17)

Je žiaduce, aby tie obchodné praktiky, ktoré sú za každých okolností nekalé, boli identifikované, aby sa poskytla väčšia právna istota. Príloha I preto obsahuje úplný výpočet všetkých týchto praktík. Toto sú jediné obchodné praktiky, ktoré môžu byť považované za nekalé bez toho, aby boli jednotlivo posudzované podľa ustanovení článkov 5 až 9. Tento výpočet môže byť upravený len novelizáciou tejto smernice.

(18)

Je vhodné chrániť všetkých spotrebiteľov pred nekalými obchodnými praktikami; … V súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov, … Pojem priemerného spotrebiteľa sa pritom nezakladá na štatistickom zistení. Vnútroštátne súdy a orgány budú musieť sami na základe vlastnej úvahy určiť, so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora, typickú reakciu priemerného spotrebiteľa v danom prípade.“

4

Podľa článku 1 tejto smernice „účelom tejto smernice je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aproximáciou zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o nekalých obchodných praktikách poškodzujúcich ekonomické záujmy spotrebiteľov“.

5

Článok 2 uvedenej smernice uvádza:

„Na účely tejto smernice:

a)

‚spotrebiteľ‘ je akákoľvek fyzická osoba, ktorá v rámci obchodných praktík, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, koná na účely spadajúce mimo rámca jej obchodnej, podnikateľskej, remeselnej alebo profesijnej činnosti;

c)

‚produkt‘ je akýkoľvek tovar alebo služba…

d)

‚obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom‘ (ďalej tiež ‚obchodné praktiky‘) sú akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom;

e)

‚podstatné narušenie ekonomického správania spotrebiteľa‘ je využitie obchodnej praktiky na značné narušenie schopnosti spotrebiteľa urobiť kvalifikované rozhodnutie, čo spôsobí, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil;

h)

‚odborná starostlivosť‘ je úroveň špeciálnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od obchodníka pri jeho konaní voči spotrebiteľom, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi a/alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňujúcej sa v oblasti obchodníkovej činnosti;

j)

‚neprimeraný vplyv‘ je využívanie silnejšieho postavenia vo vzťahu k spotrebiteľovi, aby sa vyvinul nátlak dokonca i bez použitia alebo hrozby použitia fyzickej sily spôsobom, ktorý významne obmedzuje schopnosť spotrebiteľa urobiť kvalifikované rozhodnutie;

…“

6

Článok 3 smernice 2005/29 znie:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu.

4.   V prípadoch rozporu medzi ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi [Únie] upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík majú prednosť a na tieto osobitné aspekty sa použijú iné právne predpisy [Únie].

…“

7

Článok 5 tejto smernice s názvom „Zákaz nekalých obchodných praktík“ stanovuje:

„1.   Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

2.   Obchodná praktika je nekalá, ak:

a)

je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti

a

b)

podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná…

4.   Za nekalé obchodné praktiky sa považujú najmä tie, ktoré:

a)

sú klamlivé v zmysle článkov 6 a 7,

alebo

b)

sú agresívne v zmysle článkov 8 a 9.

5.   Príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Ten istý jediný výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice.“

8

Článok 8 uvedenej smernice s názvom „Agresívne obchodné praktiky“ stanovuje:

„Obchodná praktika sa považuje za agresívnu, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti, obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.“

9

Článok 9 tej istej smernice, nazvaný „Použitie obťažovania, nátlaku a neprimeraného vplyvu“, obsahuje zoznam okolností, ktoré sa majú zohľadniť „pri určení, či používa obchodná praktika obťažovanie, nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv“.

10

Príloha I smernice 2005/29, ktorá vymenúva obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, uvádza vo svojom bode 29 medzi „agresívnymi obchodnými praktikami“ túto praktiku:

„Žiadanie spotrebiteľa, aby vykonal okamžité alebo odložené platby za produkty dodané obchodníkom alebo aby ich vrátil alebo uschoval, pričom si ich spotrebiteľ neobjednal, okrem prípadu, že tento produkt je náhradným tovarom dodaným v súlade s článkom 7 ods. 3 smernice 97/7/ES [Európskeho parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku (Ú. v. ES L 144, 1997, s. 19; Mim. vyd. 15/003, 319), zmenenej a doplnenej smernicou 2002/65/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. septembra 2002 (Ú. v. ES L 271, 2002, s. 16; Mim. vyd. 07/005, s. 376)] (zotrvačný predaj).“

Rámcová smernica

11

Podľa článku 1 ods. 1 rámcovej smernice sa touto smernicou „vytvára harmonizovaný rámec regulácie elektronických komunikačných služieb, elektronických komunikačných sietí, pridružených prostriedkov a pridružených služieb a určitých aspektov koncových zariadení na uľahčenie prístupu užívateľom so zdravotným postihnutím. Ustanovujú sa ňou povinnosti národných regulačných orgánov a zriaďuje sa sústava postupov na zabezpečenie harmonizovaného uplatňovania regulačného rámca v [celej Únii]“.

12

Článok 2 písm. g) rámcovej smernice definuje pojem „národný regulačný orgán“ (ďalej len „NRO“) ako „orgán alebo orgány, ktoré členský štát poveril regulačnými úlohami stanovenými touto smernicou a špecifickými smernicami“. Podľa tohto článku 2 písm. l) medzi špecifické smernice patrí smernica o „univerzálnej službe“.

13

Článok 3 rámcovej smernice upravuje prideľovanie úloh NRO a podmienky, ktoré musia členské štáty zaručiť na zabezpečenie výkonu týchto úloh.

14

Článok 8 rámcovej smernice, nazvaný „Ciele politiky a princípy regulácie“, vo svojom odseku 4 písm. b) stanovuje:

„[NRO] podporia záujmy občanov Európskej únie okrem iného tým, že:

b)

zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov pri ich rokovaniach s dodávateľmi, najmä zabezpečením dostupnosti jednoduchých a nenákladných postupov pri riešení sporov vykonávaných orgánom nezávislým od zúčastnených strán.“

Smernica „univerzálnej služby“

15

Podľa článku 1 smernice „univerzálnej služby“:

„1.   V rámci smernice 2002/21/ES (rámcová smernica) sa táto smernica vzťahuje na poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb koncovým užívateľom. Cieľom je zaručiť dostupnosť kvalitných verejne dostupných služieb v [celej Únii] prostredníctvom účinnej hospodárskej súťaže a výberu a zaoberať sa okolnosťami, za ktorých sa potreby koncových užívateľov na trhu dostatočne neuspokojujú. …

2.   Táto smernica zakladá práva koncových užívateľov a zodpovedajúce povinnosti podnikov poskytujúcich verejne dostupné elektronické komunikačné siete a služby. …

4.   Ustanovenia tejto smernice týkajúce sa práv koncových užívateľov sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté pravidlá [Únie] o ochrane spotrebiteľa, …, a vnútroštátne pravidlá, ktoré sú v súlade s právom [Únie].“

16

Článok 20 smernice „univerzálnej služby“ vo svojom odseku 1 stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby spotrebitelia a ďalší koncoví užívatelia, ktorí si objednajú služby poskytujúce pripojenie k verejnej komunikačnej sieti a/alebo verejne dostupné elektronické komunikačné služby a ktorí si tak želajú, mali právo uzatvoriť zmluvu s jedným podnikom alebo viacerými podnikmi poskytujúcimi takéto pripojenie a/alebo služby“. Toto ustanovenie obsahuje okrem iného zoznam skutočností, ktoré sa musia v tejto zmluve uviesť, ako sú poskytované služby a podrobnosti o cenách a tarifách.

17

Článok 21 tejto smernice s názvom „Transparentnosť a uverejňovanie informácií“ v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby [NRO] mohli podnikom poskytujúcim verejné elektronické komunikačné siete a/alebo verejne dostupné elektronické komunikačné služby uložiť povinnosť uverejňovať transparentné, porovnateľné, primerané a aktuálne informácie o platných cenách a tarifách, o akýchkoľvek poplatkoch spojených s ukončením zmluvy a o štandardných podmienkach súvisiacich s prístupom k službám poskytovaným koncovým užívateľom a spotrebiteľom a s ich využívaním v súlade s prílohou II. Tieto informácie sa musia uverejniť v jasnej, zrozumiteľnej a ľahko dostupnej podobe. …“

Talianske právo

18

Decreto legislativo no 206 – Codice del consumo, a norma dell’articolo 7 della legge 29 luglio 2003, no 229 (legislatívny dekrét č. 206 o Spotrebiteľskom zákonníku podľa článku 7 zákona č. 229 z 29. júla 2003) zo 6. septembra 2005 (riadny dodatok GURI č. 235 z 8. októbra 2005), v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „spotrebiteľský zákonník“), obsahuje článok 19, nazvaný „Pôsobnosť“, ktorý stanovuje:

„1.   Táto hlava sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu, …

3.   V prípadoch rozporu majú ustanovenia uvedené v smerniciach alebo v iných právnych predpisoch [Únie] a v iných vnútroštátnych preberajúcich ustanoveniach, ktoré upravujú osobitné aspekty nekalých obchodných praktík, prednosť pred ustanoveniami tejto hlavy a uplatňujú sa na tieto osobitné aspekty.“

19

Článok 20 tohto zákonníka zakazuje nekalé obchodné praktiky v podstate v rovnakom znení, ako je znenie uvedené v článku 5 smernice 2005/29.

20

Články 24 a 25, ako aj článok 26 ods. 1 písm. f) tohto zákonníka sa týkajú agresívnych obchodných praktík a v podstate preberajú príslušné znenia článkov 8 a 9, ako aj prílohy I bodu 29 tejto smernice.

21

Článok 27 ods. 1 písm. a) spotrebiteľského zákonníka, tak ako je vložený článkom 1 ods. 6 písm. a) decreto legislativo no 21 – Attuazione della direttiva 2011/83/UE sui diritti dei consumatori, recante modifica delle direttive 93/13/CEE e 1999/44/CE e che abroga le direttive 85/577/CEE e 97/7/CE (legislatívny dekrét č. 21, ktorým sa vykonáva smernica 2011/83/EÚ o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 93/13/EHS a smernica 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica 85/577/EHS a smernica 97/7/ES) z 21. februára 2014 (GURI č. 58, z 11. marca 2014, s. 1), znie:

„Aj v regulovaných odvetviach má na základe článku 19 ods. 3 právomoc zasahovať voči postupom obchodníkov, ktoré predstavujú nekalú obchodnú praktiku, bez toho, aby bola dotknutá povinnosť dodržiavať platnú právnu úpravu, výlučne [AGCM], ktorý túto právomoc vykonáva na základe oprávnení stanovených v tomto článku po obdržaní stanoviska príslušného regulačného orgánu. Týmto pravidlom nie je dotknutý výkon vlastnej právomoci regulačných orgánov v prípadoch porušenia právnej úpravy, ktoré nepredstavujú nekalú obchodnú praktiku. Orgány môžu prostredníctvom memoránd o porozumení upravovať aspekty uplatňovania a postupov ich spolupráce v rámci svojich vlastných právomocí.“

22

Decreto legislativo no 259 – Codice delle comunicazioni elettroniche (legislatívny dekrét č. 259 – Zákonník o elektronických komunikáciách) z 1. augusta 2003 (riadny dodatok GURI č. 214, z 15. septembra 2003, ďalej len „zákonník o elektronických komunikáciách“) obsahuje sériu ustanovení týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa v špecifickom odvetví elektronických komunikácií, pričom regulačné a sankčné právomoci sú zverené odvetvovému orgánu Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni (Orgán pre reguláciu komunikácií, Taliansko, ďalej len „AGCom“). Konkrétne uvedený zákonník vo svojom článku 70 preberá článok 20 smernice „univerzálnej služby“ a vo svojom článku 71 preberá článok 21 uvedenej smernice. Okrem toho zákonník o elektronických komunikáciách zveruje AGCom osobitné úlohy regulácie ex ante a kontroly ex post na ochranu spotrebiteľa v odvetví, pričom článok 98 tohto zákonníka mu zveruje najmä právomoci v oblasti ukladania sankcií.

Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

23

Dvoma rozhodnutiami AGCM zo 6. marca 2012 boli spoločnostiam Wind a Vodafone uložené pokuty za podobné praktiky spočívajúce v tom, že uvedené spoločnosti uvádzali na trh SIM karty (Subscriber Identity Module, účastnícka identifikačná karta), na ktorých boli prednastavené a vopred aktivované určité funkcie, napríklad služby prístupu na internet a hlasová odkazová služba, za ktoré boli spotrebiteľom účtované poplatky za používanie, pokiaľ neboli na výslovnú žiadosť spotrebiteľa deaktivované, a to bez toho, aby bol uvedený užívateľ vopred informovaný o uvedených službách a o ich spoplatnení.

24

AGCM zastával názor, že takéto praktiky, ktorými tieto spoločnosti automaticky aktivovali dotknuté služby na týchto SIM kartách bez predchádzajúceho získania súhlasu spotrebiteľa, čím bol spotrebiteľ vystavený prípadným dlhom, o ktorých nemal vedomosť, patria medzi agresívne obchodné praktiky v zmysle článkov 24 a 25, ako aj článku 26 ods. 1 písm. f) spotrebiteľského zákonníka. Následne uložil spoločnosti Wind pokutu vo výške 200000 eur a spoločnosti Vodafone pokutu vo výške 250000 eur.

25

Tieto spoločnosti podali proti týmto rozhodnutiam žaloby na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko).

26

Rozsudkami z 18. februára 2013 uvedený súd týmto žalobám vyhovel a zrušil napadnuté rozhodnutia z dôvodu nedostatku právomoci AGCM. Uvedený súd zastával názor, že s ohľadom na zásadu špeciality stanovenú v článku 19 ods. 3 spotrebiteľského zákonníka a zakotvenú v článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 a vzhľadom na to, že dotknuté praktiky spadali pod osobitnú právnu úpravu, ktorá inšpekčnú, regulačnú a sankčnú právomoc v oblasti služieb elektronických komunikácií priznáva výlučne AGCom, bola vylúčená uplatniteľnosť všeobecnej právnej úpravy týkajúcej sa nekalých obchodných praktík, v prejednávanej veci článkov 24 a 25, ako aj článku 26 ods. 1 písm. f) spotrebiteľského zákonníka, a že v dôsledku toho AGCM nemal právomoc uložiť sankcie za dotknuté praktiky.

27

AGCM podal proti uvedeným rozsudkom odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), vnútroštátny súd, a konkrétne tvrdil, že zásada špeciality musí byť chápaná v tom zmysle, že osobitná právna úprava môže byť uplatnená iba v prípade odchýlky vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave a pod podmienkou, že táto osobitná právna úprava pokrýva špecifické aspekty nekalých obchodných praktík, pričom upravuje obdobné situácie ako všeobecná právna úprava, avšak odlišuje sa od nej znakom, ktorý ich robí osobitnými.

28

Šiesta komora Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla požiadať plénum Consiglio di Stato (Štátna rada) o konzultáciu týkajúcu sa v zásade výkladu článku 27 ods. 1 písm. a) spotrebiteľského zákonníka. Najmä sa pýtala, či treba uvedené ustanovenie považovať za normu, ktorá priznáva AGCM výlučnú právomoc v oblasti nekalých obchodných praktík, aj keď ide o konania, ktorá patria do pôsobnosti osobitných odvetvových právnych predpisov vyplývajúcich z práva Únie.

29

Consiglio di Stato (Štátna rada), rozhodujúca v pléne, rozsudkami z 9. februára 2016 v podstate uviedla, že právomoc ukladať sankcie za „obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za agresívne“, prislúcha AGCM v súlade s kritériom špeciality podľa článku 3 ods. 4 smernice 2005/29, a to tiež v odvetví elektronických komunikácií. V tomto ohľade sa uviedlo, že aj keď porušenie povinnosti informovať spotrebiteľa môže patriť do právomoci AGCom, v prejednávanej veci toto porušenie v sebe zahŕňa uskutočnenie agresívnej obchodnej praktiky, keďže má za následok zhoršenie, či dokonca znemožnenie slobody výberu užívateľov, pokiaľ ide o použitie a platenie prednastavených služieb, čo môže viesť k záveru, že táto prax spočíva v požadovaní okamžitej alebo odloženej platby za produkty, ktoré si spotrebiteľ nevyžiadal.

30

Uvedený súd založil svoj názor tiež na konaní o nesplnenie povinnosti, ktoré Európska komisia začala proti Talianskej republike. V tomto konaní sa danému členskému štátu vytýkalo, že do svojho vnútroštátneho práva správne neuplatnil zásadu špeciality uvedenú v smernici 2005/29, ktorá upravuje koordináciu medzi všeobecnou právnou úpravou a osobitnými odvetvovými právnymi úpravami, a konkrétne že neprebral túto smernicu v odvetví elektronických komunikácií.

31

Šiesta komora Consiglio di Stato (Štátna rada) sa napriek tomu pýta na zlučiteľnosť článku 27 ods. 1 písm. a) spotrebiteľského zákonníka s právom Únie tak, ako ho vykladá plénum Consiglio di Stato (Štátna rada).

32

Vnútroštátny súd uvádza, že otázka určenia orgánu príslušného na uloženie sankcie závisí od skutočnosti, či možno dotknuté konania kvalifikovať ako „agresívne obchodné praktiky“ alebo ako „obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za agresívne“. V tomto ohľade uvádza, že skutok vytýkaný dotknutým spoločnostiam spočíva v opomenutí správne informovať spotrebiteľa. Naopak, konštatovanie „agresívnej obchodnej praktiky“ či „obchodnej praktiky, ktorá sa za každých okolností považuje za agresívnu“ v zmysle článkov 24 a 25, ako aj článku 26 ods. 1 písm. f) spotrebiteľského zákonníka, sa zakladá na logickej dedukcii, podľa ktorej mohlo takéto opomenutie informovať o prednastavení služieb na SIM karty výrazne zhoršiť slobodu výberu alebo konanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k službám spojeným so SIM kartami, a na skutočnosti, že toto opomenutie nezodpovedalo úrovni profesionálnej starostlivosti, ktorú možno vyžadovať od telefónnych operátorov s ohľadom na nepomer, ktorý je charakteristický pre vzťah medzi obchodníkmi a spotrebiteľmi.

33

Uvádza tiež, že odvetvová právna úprava zavedená zákonníkom o elektronických komunikáciách obsahuje sériu ustanovení týkajúcich sa ochrany spotrebiteľov v špecifickom odvetví elektronických komunikácií, pričom zveruje zodpovedajúce regulačné a represívne právomoci AGCom a stanovuje najmä sankcie pre operátorov za porušenie určitých povinností informovať užívateľov o poskytovaní služieb.

34

Za týchto podmienok Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla vo veciach C‑54/17 a C‑55/17 prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru v tom istom znení nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

Bránia články 8 a 9 smernice 2005/29 výkladu zodpovedajúcich vnútroštátnych ustanovení, ktorými sa tieto články prebrali (t. j. v uvedenom poradí články 24 a 25 spotrebiteľského zákonníka), na základe ktorého sa vychádza z predpokladu, že za ‚neprimeraný vplyv‘, a teda za ‚agresívnu obchodnú praktiku‘ spôsobilú ‚významne‘ zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa možno označiť postup telefónneho operátora spočívajúci v neinformovaní o prednastavení určitých telefónnych služieb (t. j. hlasovej odkazovej služby alebo internetovej služby) na SIM kartách, a to najmä v situácii, keď sa dotknutému telefónnemu operátorovi nepripisuje nijaký ďalší a odlišný konkrétny skutok?

2.

Možno bod 29 prílohy I smernice 2005/29 [prebratý do vnútroštátneho práva článkom 26 ods. 1 písm. f) spotrebiteľského zákonníka] vykladať v tom zmysle, že o ‚zotrvačný predaj‘ ide v prípade, ak mobilný operátor požiada zákazníka o zaplatenie ceny za hlasovú odkazovú službu a za internetovú službu, a to v situácii, ktorá sa vyznačuje týmito skutočnosťami:

telefónny operátor pri uzatváraní zmluvy o poskytovaní mobilných telefónnych služieb spotrebiteľa riadne neinformoval o tom, že hlasová odkazová služba a internetová služba sú na SIM karte prednastavené a spotrebiteľ môže z tohto dôvodu uvedené služby eventuálne využívať bez osobitého úkonu, pokiaľ ide o nastavenia (setting),

spotrebiteľ musí v každom prípade vykonať príslušné úkony, ktoré sú potrebné na účely skutočného využívania uvedených služieb (napríklad zadať číslo hlasovej odkazovej služby alebo aktivovať príkazy spúšťajúce prehliadanie internetu),

vôbec nejde o námietky týkajúce sa technických a prevádzkových podmienok, na základe ktorých spotrebiteľ dané služby konkrétne využíva, ani informácií o týchto podmienkach a o cene samotných služieb, pričom operátorovi sa vytýka iba neoznámenie prednastavenia služieb na SIM karte?

3.

Bránia zmysel a účel ‚všeobecnej‘ smernice 2005/29 ako ‚bezpečnostnej siete‘ na ochranu spotrebiteľov, ako aj odôvodnenie 10 a článok 3 ods. 4 tejto smernice vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zasadzuje posudzovanie dodržiavania osobitných povinností na ochranu spotrebiteľov stanovených sektorovou smernicou [‚univerzálnej služby‘] do rozsahu pôsobnosti všeobecnej smernice 2005/29 o nekalých obchodných praktikách, s tým dôsledkom, že tak vylučuje zásah orgánu príslušného na potláčanie porušovania sektorovej smernice, a to vo všetkých prípadoch, ktoré môžu zahŕňať aj prvky nekorektnej alebo nekalej obchodnej praktiky?

4.

Má sa zásada špeciality podľa článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 vykladať ako zásada upravujúca vzťahy medzi systémami právnej úpravy (všeobecnou a sektorovou právnou úpravou), alebo vzťahy medzi právnymi predpismi (všeobecnými a osobitnými predpismi) alebo vzťahy medzi orgánmi zodpovednými za reguláciu a dohľad v príslušných odvetviach?

5.

Možno pojem ‚rozpor‘ uvedený v článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 považovať za naplnený iba v prípade podstatného protirečenia medzi ustanoveniami právnych predpisov týkajúcich sa nekorektných obchodných praktík a inými predpismi práva Únie upravujúcimi osobitné sektorové aspekty obchodných praktík, alebo postačuje, že predmetné právne predpisy stanovujú natoľko odlišnú úpravu než právne predpisy o nekalých obchodných praktikách v súvislosti s osobitosťami príslušného odvetvia, že to vedie ku kolízii predpisov (Normenkollision), pokiaľ ide o rovnakú konkrétnu situáciu?

6.

Týka sa pojem ‚právne predpisy [Únie]‘ uvedený v článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 iba ustanovení uvedených v nariadeniach a smerniciach Únie a tiež predpisov, ktorými sa uvedené ustanovenia priamo preberajú, alebo daný pojem zahŕňa aj zákonné a podzákonné ustanovenia, ktorými sa vykonávajú zásady práva [Únie]?

7.

Bránia zásada špeciality podľa odôvodnenia 10 a článku 3 ods. 4 smernice 2005/29, ako aj články 20 a 21 smernice [‚univerzálnej služby‘] a články 3 a 4 [rámcovej smernice] výkladu zodpovedajúcich vnútroštátnych vykonávacích predpisov, na základe ktorého sa usudzuje, že vždy, keď v nejakom regulovanom odvetví, na ktoré sa vzťahuje sektorová ‚spotrebiteľská‘ právna úprava priznávajúca regulačné a sankčné právomoci sektorovému orgánu, dôjde k postupu, ktorý možno spojiť s pojmom ‚agresívna praktika‘ v zmysle článkov 8 a 9 smernice 2005/29, alebo ‚za každých okolností‘ agresívna podľa prílohy I smernice 2005/29, je potrebné uplatniť všeobecný právny predpis o nekalých praktikách, a to aj v prípade, ak existuje sektorový právny predpis prijatý na ochranu spotrebiteľov a založený na ustanoveniach práva Únie, ktorý úplným spôsobom upravuje rovnaké ‚agresívne praktiky‘, ale ‚za každých okolností agresívne‘ praktiky, alebo, v každom prípade, uvedené ‚nekalé praktiky‘?“

35

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 23. februára 2017 boli veci C‑54/17 a C‑55/17 spojené na spoločné konanie na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj rozsudku.

O prejudiciálnych otázkach

O prvej a druhej otázke

36

Na úvod treba uviesť, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ako aj zo spisu zaslaného Súdnemu dvoru vyplýva, že konanie dotknutých telefónnych operátorov vo veciach samých spočíva v tom, že uvedené spoločnosti uvádzali na trh SIM karty, na ktorých boli prednastavené a vopred aktivované internetové služby a hlasová odkazová služba, za ktoré boli užívateľom účtované poplatky, pokiaľ neboli na výslovnú žiadosť užívateľa deaktivované, a to bez toho, aby bol spotrebiteľ vopred vhodným spôsobom informovaný o skutočnosti, že tieto služby boli prednastavené a vopred aktivované a o ich spoplatnení.

37

Z tohto rozhodnutia tiež vyplýva, že internetová služba mohla po prvom vložení SIM karty do mobilného telefónu či iného zariadenia, ktoré umožňuje prístup k internetu, bez vedomia užívateľa viesť k pripojeniu, najmä prostredníctvom aplikácií nazývaných „always on“ (trvale aktivované). Okrem toho z rozhodnutí AGCM, ktoré viedli k sporom vo veciach samých, vyplýva, že AGCM začal konanie, ktoré viedlo k uloženiu sankcií napadnutých v uvedených sporoch, práve na základe sťažností spotrebiteľov, ktorým boli fakturované poplatky za pripojenia uskutočnené bez ich vedomia a za nevyžiadané služby.

38

Za týchto podmienok sa treba domnievať, že vnútroštátny súd sa svojou prvou a druhou otázkou v podstate pýta, či sa pojem „agresívna obchodná praktika“ vyplývajúci z článkov 8 a 9 smernice 2005/29 alebo pojem „zotrvačný predaj“ v zmysle prílohy I bodu 29 tejto smernice má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa konania, ako sú konania dotknuté vo veciach samých, spočívajúce, zo strany telefónneho operátora, v uvádzaní na trh SIM kariet, na ktorých sú prednastavené a vopred aktivované určité služby, ako napríklad prístup k internetu či hlasová odkazová služba, bez toho, aby bol spotrebiteľ vopred vhodným spôsobom informovaný o tomto prednastavení a predchádzajúcej aktivácii a o nákladoch spojených s týmito službami.

39

V tomto ohľade treba bez ďalšieho uviesť, že je nesporné, že spory dotknuté vo veciach samých sa týkajú obchodných praktík podnikov voči spotrebiteľom v zmysle článku 2 písm. d) smernice 2005/29 a že na dotknuté služby sa vzťahuje pojem „produkt“, ako je definovaný v tomto článku 2 písm. c). Na účely odpovede na prvú a druhú otázku treba preto určiť, či sa na konania, ako sú konania dotknuté vo veciach samých, vzťahuje pojem „nekalé obchodné praktiky“ v zmysle článku 5 smernice 2005/29.

40

Uvedený článok 5 v odseku 2 stanovuje kritériá umožňujúce určiť, či má obchodná praktika nekalú povahu, a v odseku 4 spresňuje, že nekalé sú najmä obchodné praktiky, ktoré sú „klamlivé“ v zmysle článkov 6 a 7 tejto smernice a ktoré sú „agresívne“ v zmysle článkov 8 a 9 uvedenej smernice. Odsek 5 tohto článku okrem toho stanovuje, že príloha I tej istej smernice obsahuje zoznam obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. V tomto ohľade odôvodnenie 17 smernice 2005/29 výslovne spresňuje, že praktiky uvedené v tejto prílohe sa považujú za nekalé bez toho, aby boli jednotlivo posudzované podľa ustanovení článkov 5 až 9 tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2016, Deroo‑Blanquart, C‑310/15, EU:C:2016:633, bod 29 a citovanú judikatúru).

41

Vzniká preto otázka, či konania, ako sú konania dotknuté vo veciach samých, patria medzi praktiky vymenované v uvedenej prílohe I a osobitne v jej bode 29.

42

Príloha I bod 29 smernice 2005/29 stanovuje, že medzi agresívne obchodné praktiky považované za nekalé za každých okolností patrí najmä „žiadanie spotrebiteľa, aby vykonal okamžité alebo odložené platby za produkty dodané obchodníkom…, pričom si ich spotrebiteľ neobjednal… (zotrvačný predaj)“.

43

„Zotrvačný predaj“ v zmysle tohto bodu 29 teda predstavuje najmä konanie obchodníka spočívajúce v požadovaní od spotrebiteľa zaplatenia produktu či služby, ktoré boli dodané tomuto spotrebiteľovi bez toho, aby o ne spotrebiteľ požiadal.

44

Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci je nesporné tak dodanie služieb dotknutých vo veciach samých, ako aj ich fakturácia, a teda žiadosť obchodníka o zaplatenie, stačí na účely odpovede na prvú a druhú otázku určiť, či dodanie dotknutých služieb možno považovať za nevyžiadané zo strany spotrebiteľa.

45

V tomto ohľade treba pripomenúť, že článok 8 smernice 2005/29 definuje pojem „agresívna obchodná praktika“ najmä skutočnosťou, že podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu. Z toho vyplýva, že žiadosť o službu musí spočívať v slobodnom výbere zo strany spotrebiteľa. To najmä znamená, že informovanie oznámené obchodníkom spotrebiteľovi musí byť jasné a primerané (pozri analogicky rozsudok z 18. októbra 2012, Purely Creative a i., C‑428/11, EU:C:2012:651, bod 53).

46

Treba tiež pripomenúť, že informácie poskytnuté pred uzavretím zmluvy o zmluvných podmienkach a dôsledkoch tohto uzavretia zmluvy majú zásadný význam pre spotrebiteľa (rozsudok zo 7. septembra 2016, Deroo‑Blanquart, C‑310/15, EU:C:2016:633, bod 40 a citovaná judikatúra).

47

Navyše, keďže cena v zásade predstavuje pre spotrebiteľa, ktorý má urobiť rozhodnutie o obchodnej transakcii, rozhodujúcu skutočnosť, treba ju považovať za nevyhnutnú informáciu, aby spotrebiteľ mohol prijať takéto kvalifikované rozhodnutie (rozsudok z 26. októbra 2016, Canal Digital Danmark, C‑611/14, EU:C:2016:800, bod 55).

48

V predmetnej veci sa zdá, že služby dotknuté vo veciach samých sú na SIM kartách prednastavené a vopred aktivované bez toho, aby o tom spotrebiteľ bol vopred vhodným spôsobom informovaný a spotrebiteľ navyše nebol informovaný o nákladoch spojených s prípadným využívaním týchto služieb, čo však musí overiť vnútroštátny súd. Ak spotrebiteľ nebol informovaný ani o nákladoch za dotknuté služby, ani o ich prednastavení a ich predchádzajúcej aktivácii na SIM karte, ktorú si kúpil, nemožno sa domnievať, že si slobodne vybral poskytovanie takýchto služieb.

49

V tomto ohľade je bezvýznamné, že používanie služieb dotknutých vo veciach samých mohlo v určitých prípadoch vyžadovať vedomý úkon zo strany spotrebiteľa. Vzhľadom na neexistenciu primeraného informovania o nákladoch na prístup k internetu a na hlasovú odkazovú službu nemožno totiž takýto úkon považovať za dôkaz o slobode výberu, pokiaľ ide o poskytovanie týchto služieb. Okrem toho služba prístupu na internet mohla spustiť pripojenie na internet bez vedomia spotrebiteľa a teda viesť k nákladom, o ktorých nemal vedomosť.

50

Rovnako je bezvýznamné, že spotrebiteľ mal možnosť pri dotknutých telefónnych operátoroch zvoliť deaktiváciu dotknutých služieb na SIM karte alebo že mal možnosť prostredníctvom nastavenia svojho zariadenia tieto služby deaktivovať. Vzhľadom na neexistenciu jasných a primeraných informácií oznámených pred kúpou dotknutej SIM karty uvedenými operátormi spotrebiteľom, pokiaľ ide o existenciu prednastavených a vopred aktivovaných služieb, ako aj o ich náklady, je totiž prinajmenšom nepravdepodobné, že spotrebiteľovi sa skutočne umožnilo takýto výber urobiť, minimálne predtým, než mu boli tieto služby fakturované, čo však musí overiť vnútroštátny súd.

51

Na druhej strane treba pripomenúť, že na účely výkladu ustanovení smernice 2005/29 má pojem spotrebiteľ prvoradý význam a že v súlade s odôvodnením 18 tejto smernice táto smernica berie za kritérium priemerného spotrebiteľa takého spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pričom zohľadňuje sociálne, kultúrne a jazykové faktory (rozsudok z 12. mája 2011, Ving Sverige, C‑122/10, EU:C:2011:299, bod 22).

52

Nie je pritom zjavné, že by si priemerný kupujúci SIM karty mohol byť vedomý skutočnosti, že ak kupuje takúto kartu, táto automaticky obsahuje prednastavenú a vopred aktivovanú hlasovú odkazovú službu a prístup k internetu, ktoré by mohli viesť k vzniku ďalších nákladov alebo skutočnosti, že keď kartu vloží do svojho mobilného telefónu alebo akéhokoľvek iného zariadenia, ktoré umožňuje prístup k internetu, môžu sa aplikácie či samotné zariadenie bez jeho vedomia pripojiť k internetu, ani že by uvedený spotrebiteľ bol dostatočne technicky zdatný, aby sám vykonal úpravy nevyhnutné na deaktiváciu týchto služieb alebo automatických pripojení na svojom zariadení. V súlade s týmto odôvodnením 18 je však úlohou vnútroštátneho súdu, aby určil typickú reakciu priemerného spotrebiteľa za okolností, ako sú okolnosti dotknuté vo veciach samých.

53

Z vyššie uvedeného vyplýva, že s výhradou overenia zo strany vnútroštátneho súdu sa má pojem „zotrvačný predaj“ v zmysle prílohy I bodu 29 smernice 2005/29 vykladať v tom zmysle, že pokrýva konania, ako sú konania dotknuté vo veciach samých.

54

Výklad uvedený v predchádzajúcom bode je okrem toho potvrdený cieľom, ktorý sleduje smernica 2005/29. Podľa článku 1 tejto smernice je totiž účelom tejto smernice najmä dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Tento cieľ spočívajúci v úplnej ochrane spotrebiteľa pred nekalými obchodnými praktikami, spočíva na okolnosti, že spotrebiteľ sa voči obchodníkovi nachádza v nerovnom postavení, najmä na úrovni informovania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. apríla 2015, UPC Magyarország, C‑388/13, EU:C:2015:225, bod 53). Pritom v tak technickej oblasti, ako sú elektronické komunikácie prostredníctvom mobilných telefónov, nemožno poprieť, že existuje značný nepomer informovania a technických spôsobilostí medzi týmito stranami.

55

Za týchto podmienok nie je nevyhnutné preskúmať praktiku z hľadiska článkov 8 a 9 smernice 2005/29.

56

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že pojem „zotrvačný predaj“ v zmysle prílohy I bodu 29 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že s výhradou overení zo strany vnútroštátneho súdu pokrýva konania, ako sú konania dotknuté vo veciach samých, spočívajúce v tom, že operátor telekomunikácií uvádza na trh SIM karty, na ktorých sú prednastavené a vopred aktivované určité služby, napríklad prístup k internetu a hlasová odkazová služba, bez toho, aby bol spotrebiteľ vopred vhodným spôsobom informovaný o tomto prednastavení a predchádzajúcej aktivácii a o nákladoch spojených s týmito službami.

O tretej až šiestej otázke

57

Vzhľadom na odpoveď na prvú a druhú otázku sa treba domnievať, že svojou treťou až šiestou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 4 smernice 2005/29 má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej musí byť konanie predstavujúce zotrvačný predaj v zmysle prílohy I bodu 29 smernice 2005/29, ako sú konania dotknuté vo veciach samých, posúdené s ohľadom na ustanovenia tejto smernice s tým dôsledkom, že podľa tejto právnej úpravy nemá NRO v zmysle rámcovej smernice právomoc uložiť sankcie za takéto konanie.

58

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 3 ods. 4 smernice 2005/29 stanovuje, že v prípadoch rozporu medzi ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi Únie upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík majú prednosť, a na tieto osobitné aspekty sa použijú, tieto iné právne predpisy. Uvedená smernica sa v dôsledku toho podľa jej odôvodnenia 10 uplatní iba vtedy, ak neexistujú iné osobitné predpisy práva Únie upravujúce osobitné aspekty nekalých obchodných praktík (pozri najmä rozsudok zo 16. júla 2015, Abcur, C‑544/13 a C‑545/13, EU:C:2015:481, bod 79).

59

Toto ustanovenie sa výslovne týka rozporov medzi pravidlami Únie, a nie medzi vnútroštátnymi pravidlami.

60

Ak uviedol generálny advokát v bodoch 124 a 126 svojich návrhov, pojem „rozpor“ označuje v prípade ustanovení, ktorých sa týka, vzťah idúci nad rámec obyčajnej roztrieštenosti či rozdielnosti, čo znamená, že ide o nezhodu, ktorú nemožno prekonať prostredníctvom kombinovaného riešenia umožňujúceho koexistenciu obidvoch situácií bez toho, aby bolo nevyhnutné skresliť ich.

61

V dôsledku toho rozpor, ako je rozpor dotknutý v článku 3 ods. 4 smernice 2005/29, existuje iba vtedy, ak ustanovenia iné než ustanovenia tejto smernice, upravujúce osobitné aspekty nekalých obchodných praktík, ukladajú bez akéhokoľvek rozhodovacieho priestoru obchodníkom povinnosti nezlučiteľné s povinnosťami stanovenými smernicou 2005/29.

62

Vzhľadom na tieto úvahy treba overiť, či právo Únie v oblasti elektronických komunikácií, konkrétnejšie smernica „univerzálnej služby“ a rámcová smernica, v súvislosti s ktorými vnútroštátny súd kladie otázky Súdnemu dvoru, upravuje osobitné aspekty nekalých obchodných praktík, ako je zotrvačný predaj v zmysle prílohy I bodu 29 smernice 2005/29.

63

V tomto ohľade treba uviesť, že podľa článku 1 ods. 1 smernice „univerzálnej služby“ sa v rámci rámcovej smernice táto smernica vzťahuje na poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb koncovým užívateľom. Cieľom je zaručiť dostupnosť kvalitných verejne dostupných služieb v celej Únii prostredníctvom účinnej hospodárskej súťaže a výberu a zaoberať sa okolnosťami, za ktorých sa potreby koncových užívateľov na trhu dostatočne neuspokojujú. Článok 1 ods. 2 smernice „univerzálnej služby“ stanovuje, že táto smernica zakladá práva koncových užívateľov a zodpovedajúce povinnosti podnikov poskytujúcich verejne dostupné elektronické komunikačné siete a služby.

64

Súdny dvor už uviedol, že NRO sú síce pri plnení svojich úloh povinné v súlade s článkom 8 ods. 4 písm. b) rámcovej smernice podporovať záujmy občanov Únie tým, že zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov, rámcová smernica a smernica „univerzálnej služby“ nestanovujú úplnú harmonizáciu aspektov, ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa (rozsudok zo 14. apríla 2016, Polkomtel, C‑397/14, EU:C:2016:256, bod 32, a citovaná judikatúra).

65

Pokiaľ ide o túto ochranu, smernica „univerzálnej služby“ najmä vo svojom článku 20 ods. 1 stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby spotrebitelia a ďalší koncoví užívatelia, ktorí si objednajú služby poskytujúce pripojenie k verejnej komunikačnej sieti a/alebo verejne dostupné elektronické komunikačné služby a ktorí si tak želajú, mali právo uzatvoriť zmluvu s jedným podnikom alebo viacerými podnikmi poskytujúcimi takéto pripojenie a/alebo služby. Toto ustanovenie vymenúva údaje, ktoré musia byť v zmluve uvedené v jasnej, zrozumiteľnej a ľahko dostupnej podobe.

66

Napriek tomu, hoci tento článok 20 ods. 1 smernice „univerzálnej služby“ ukladá v oblasti elektronických komunikácií poskytovateľovi služieb povinnosť uviesť v zmluve určité informácie, ani toto ustanovenie, ani nijaké iné ustanovenie tejto smernice neobsahujú pravidlá upravujúce osobitné aspekty nekalých obchodných praktík, ako je zotrvačný predaj v zmysle prílohy I bodu 29 smernice 2005/29.

67

Okrem toho treba uviesť, že článok 1 ods. 4 smernice „univerzálnej služby“ stanovuje, že ustanovenia tejto smernice týkajúce sa práv koncových užívateľov sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté pravidlá Únie o ochrane spotrebiteľa a vnútroštátne pravidlá, ktoré sú v súlade s právom Únie. Z výrazu „bez toho, aby boli dotknuté pravidlá [Únie] o ochrane spotrebiteľa“ pritom vyplýva, že uplatniteľnosť smernice 2005/29 nie je dotknutá ustanoveniami smernice „univerzálnej služby“.

68

Z toho vyplýva, že medzi ustanoveniami smernice 2005/29 a pravidlami stanovenými v smernici „univerzálnej služby“ neexistuje rozpor, pokiaľ ide o práva koncových užívateľov.

69

V dôsledku toho, za okolností, ako sú okolnosti dotknuté vo veciach samých, sa uplatnia relevantné pravidlá smernice 2005/29.

70

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na tretiu až šiestu otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 4 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej musí byť konanie predstavujúce zotrvačný predaj v zmysle prílohy I bodu 29 smernice 2005/29, ako sú konania dotknuté vo veciach samých, posúdené s ohľadom na ustanovenia tejto smernice s tým dôsledkom, že podľa tejto právnej úpravy nemá NRO v zmysle rámcovej smernice právomoc uložiť sankcie za takéto konanie.

O siedmej otázke

71

Svojou siedmou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 4 smernice 2005/29, články 20 a 21 smernice „univerzálnej služby“ a články 3 a 4 rámcovej smernice majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej, ak v regulovanom odvetví existuje odvetvový režim upravujúci ochranu spotrebiteľa, a v tomto odvetví dôjde ku konaniu, na ktoré sa vzťahuje pojem „agresívna obchodná praktika“ alebo „obchodná praktika, ktorá sa za každých okolností považuje za agresívnu“ v zmysle smernice 2005/29, musí sa posledná uvedená smernica vždy uplatniť, aj keď táto odvetvová právna úprava upravuje túto obchodnú praktiku vyčerpávajúcim spôsobom.

72

Je nutné konštatovať, že táto siedma otázka spočíva na predpoklade, podľa ktorého smernica „univerzálnej služby“ a rámcová smernica vyčerpávajúcim spôsobom upravujú ochranu spotrebiteľov v oblasti elektronických komunikácií a týkajú sa najmä konaní patriacich pod pojem „agresívna obchodná praktika“ alebo „obchodná praktika, ktorá sa za každých okolností považuje za agresívnu“ v zmysle smernice 2005/29.

73

Ako pritom vyplýva z analýzy tretej až šiestej otázky vykonanej v bodoch 57 až 70 tohto rozsudku, tento predpoklad je nesprávny. Za týchto podmienok nie je potrebné odpovedať na siedmu otázku.

O trovách

74

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

 

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

 

1.

Pojem „zotrvačný predaj“ v zmysle prílohy I bodu 29 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) sa má vykladať v tom zmysle, že s výhradou overení zo strany vnútroštátneho súdu pokrýva konania, ako sú konania dotknuté vo veciach samých, spočívajúce v tom, že operátor telekomunikácií uvádza na trh SIM (Subscriber Identity Module, účastnícka identifikačná karta) karty, na ktorých sú prednastavené a vopred aktivované určité služby, napríklad prístup k internetu a hlasová odkazová služba, bez toho, aby bol spotrebiteľ vopred vhodným spôsobom informovaný o tomto prednastavení a predchádzajúcej aktivácii a o nákladoch spojených s týmito službami.

 

2.

Článok 3 ods. 4 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej musí byť konanie predstavujúce zotrvačný predaj v zmysle prílohy I bodu 29 smernice 2005/29, ako sú konania dotknuté vo veciach samých, posúdené s ohľadom na ustanovenia tejto smernice s tým dôsledkom, že podľa tejto právnej úpravy nemá národný regulačný orgán v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/140/ES z 25. novembra 2009, právomoc uložiť sankcie za takéto konanie.

 

Podpisy


( *1 ) Jazyk konania: taliančina.