–

G. Hampshire, v zastúpení: I. Walker, solicitor, J. Bourke, barrister, a G. Facenna, QC,

–

The Board of the Pension Protection Fund, v zastúpení: A. Banister, solicitor, a J. Hilliard, QC,

–

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Brandon, R. Fadoju a C. Crane, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci J. Coppel, QC,

–

vláda Írska, v zastúpení: M. Browne, J. Quaney, E. Creedon a A. Joyce, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci Ú. Tighe, BL,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Kellerbauer a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. EÚ L 283, 2008, s. 36).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Grenvilleom Hampshireom a Board of the Pension Protection Fund (Rada Fondu dôchodkového zabezpečenia, ďalej len „Rada PPF“) vo veci výpočtu jeho nároku na dávky v starobe.

3

Odôvodnenie 3 smernice 2008/94 znie takto:

„Treba zabezpečiť ochranu zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa a zaručiť im minimálny stupeň ochrany, najmä zaručiť výplatu ich neuspokojených nárokov, a zároveň prihliadať na potrebu vyváženého hospodárskeho a sociálneho rozvoja [Európskej únie]. Na tento účel by členské štáty mali zriadiť orgán, ktorý zaručuje výplatu neuspokojených nárokov dotknutých zamestnancov.“

4

Podľa článku 1 ods. 1 smernice 2008/94 sa táto smernica uplatňuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1 uvedenej smernice.

5

Podľa článku 8 tej istej smernice:

„Členské štáty zabezpečia, aby sa prijali potrebné opatrenia na ochranu záujmov zamestnancov a osôb, ktoré v deň, keď sa začala platobná neschopnosť ich zamestnávateľa, už podnik alebo podnikateľskú činnosť opustili, v súvislosti s právami zakladajúcimi ich okamžitý alebo budúci nárok na dávky v starobe vrátane pozostalostných dávok v rámci doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov mimo vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia.“

6

Článok 12 písm. a) smernice 2008/94 stanovuje, že táto smernica nemá vplyv na možnosť členských štátov prijímať nevyhnutné opatrenia, aby sa predišlo zneužívaniu.

7

Čo sa týka ochrany nárokov zamestnancov na dávky v starobe, smernica 2008/94 bola transponovaná do práva Spojeného kráľovstva v podstate prostredníctvom Pensions Act 2004 (zákon o dôchodkoch z roku 2004, ďalej len „zákon z roku 2004“).

8

Tento zákon zriadil zákonný fond dôchodkového zabezpečenia, nazvaný „Pension Protection Fund“ (ďalej len „PPF“), ktorý spravuje Rada PPF. V prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa preberá PPF za určitých podmienok zodpovednosť za nároky zamestnancov vyplývajúce z doplnkového podnikového dôchodkového systému. Na financovanie tejto úlohy PPF vyberá príspevok od všetkých registrovaných doplnkových podnikových dôchodkových systémov.

9

Pokiaľ sa zamestnávateľ, ktorý sa zúčastňuje na nejakom schválenom dávkovo definovanom dôchodkovom systéme, dostane do platobnej neschopnosti, Rada PPF preberá zodpovednosť za tento systém na základe zákona z roku 2004, ak sú splnené určité podmienky.

10

Medzi tieto podmienky patrí podmienka, ktorá je uvedená v článku 127 ods. 2 písm. a) zákona z roku 2004, že „hodnota aktív systému musí byť v rozhodnom čase nižšia ako výška chránených záväzkov“.

11

Chránené záväzky, ktoré sú definované v článku 131 zákona z roku 2004, nezahŕňajú nároky na dôchodok všetkých zamestnancov zúčastnených na doplnkovom podnikovom dôchodkovom systéme v plnom rozsahu, ale len náklady na zabezpečenie dávok, ktoré zodpovedajú náhrade, ktorá by sa vyplácala v súlade s ustanoveniami o náhrade dôchodku, ak by Rada PPF prevzala zodpovednosť za systém (ďalej len „náhrada z PPF“).

12

Zákon z roku 2004, osobitne jeho článok 162, nestanovuje, že zamestnancom, ktorí ku dňu, keď nastala platobná neschopnosť ich zamestnávateľa, už dosiahli obvyklý vek odchodu do dôchodku stanovený v ich dôchodkovom systéme, sa skrátia ich nároky. Naopak, zamestnanci, ktorí ku dňu, keď nastala platobná neschopnosť, ešte nedosiahli obvyklý vek odchodu do dôchodku, majú nárok len na 90 % hodnoty svojich nadobudnutých nárokov. Navyše ich nárok podlieha maximálnemu limitu v súlade s bodom 26 prílohy 7 zákona z roku 2004.

13

Výšku maximálneho limitu pre náhradu, ktorá sa uplatňuje na zamestnancov určitej vekovej skupiny, stanovuje PPF. Rada PPF zverejňuje poistno–matematické faktory, ktorými sa znižuje maximálny limit pre účastníkov, ktorí poberajú náhradu pred dovŕšením veku 65 rokov. Na základe bodu 26 ods. 7 prílohy 7 zákona z roku 2004 nie je hornou hranicou náhrady samotný maximálny limit, ale suma zodpovedajúca 90 % hodnoty maximálneho limitu.

14

Bod 28 prílohy 7 zákona z roku 2004 okrem iného stanovuje, že maximálne limity sú upravené s ohľadom na infláciu, avšak maximálne o 2,5 % ročne. Úprava maximálneho limitu sa však podľa tohto ustanovenia nevzťahuje na náhrady, ktoré sa poberajú z dôvodu zamestnania, ktoré bolo vykonávané pred 6. aprílom 1997.

15

V prípade platobnej neschopnosti, na ktorú sa vzťahuje zákon z roku 2004, začína plynúť hodnotiace obdobie podľa článku 132 tohto zákona, počas ktorého sa zisťuje úroveň financovania systému s cieľom určiť, či PPF musí alebo nemusí prevziať zodpovednosť za dotknutý systém v súlade s článkom 127 ods. 2 (ďalej len „hodnotiace obdobie“). Počas tohto hodnotiaceho obdobia článok 138 zákona z roku 2004 vyžaduje, aby sa dávky vyplácané účastníkom znížili na úroveň náhrady, ktorá by sa vyplácala, ak by PPF musel prevziať zodpovednosť za systém.

16

Podľa článkov 143 a 144 zákona z roku 2004 sa ocenenie chránených záväzkov a aktív systému, ktoré bolo vykonané počas hodnotiaceho obdobia, ak ho Rada PPF schváli, stáva záväzným za predpokladu, že nie je predmetom preskúmania alebo odvolania, a toto ocenenie je rozhodujúce pri posúdení toho, či je splnená podmienka stanovená v článku 127 ods. 2 písm. a) uvedeného zákona na účely prenesenia zodpovednosti na PPF.

17

Podľa § 154 zákona z roku 2004 platí, že ak sa aktíva systému v čase vzniku platobnej neschopnosti považujú za postačujúci na krytie nákladov na „chránené záväzky“, systém ostane mimo správy PPF a správcovia systému vykonajú jeho likvidáciu. V tomto prípade dotknutý doplnkový dôchodkový systém musí vyplatiť zamestnancom dávky v starobe v hodnote rovnajúcej sa náhrade z PPF zo zostávajúcich finančných prostriedkov. Na základe § 154 ods. 7 zákona z roku 2004 sa doplnkový podnikový dôchodkový systém riadi v tomto rámci pokynmi PPF.

18

V prípade, že sa aktíva systému považujú za nepostačujúce na uspokojenie chránených záväzkov, Rada PPF prevezme zodpovednosť za tento systém. V tejto súvislosti článok 161 ods. 2 zákona z roku 2004 stanovuje:

„Prevzatie zodpovednosti za systém Radou [PPF] má za následok to, že

19

Podľa Pension Protection Fund (Pension Compensation Cap) Order 2006 [uznesenie z roku 2006 o Fonde dôchodkového zabezpečenia (maximálny limit pre náhradu dôchodku)] bola od 1. apríla 2006 výška maximálneho limitu pre vek 65 rokov 28944,45 libier šterlingov (GBP).

20

Pán Hampshire bol v rokoch 1971 až 1998 zamestnancom spoločnosti Turner & Newall plc (ďalej len „T&N“). Počas celého tohto obdobia bol poistený v dôchodkovom systéme T&N (ďalej len „systém T&N“).

21

Po tom, čo bol v roku 1998 v dôsledku prevzatia spoločnosti T&N korporáciou Federal‑Mogul Corporation of America prepustený zo zamestnania, odišiel vo veku 51 rokov do predčasného dôchodku, pričom obvyklý vek odchodu do dôchodku bol v prípade zamestnancov poistených v systéme T&N 62 rokov. Správcovia systému T&N ho informovali, že jeho dôchodok bude 48781,80 GBP ročne pred zdanením s ročným nárastom minimálne o 3 %.

22

Keďže Federal‑Mogul Corporation of America požiadala v roku 2001 o ochranu pre prípad platobnej neschopnosti v Spojených štátoch, PPF začal 10. júla 2006 v Spojenom kráľovstve hodnotenie chránených záväzkov a aktív systému T&N. K tomuto dátumu mal pán Hampshire 58 rokov.

23

Po skončení tohto hodnotenia Rada PPF schválila 19. septembra 2011 ocenenie, podľa ktorého aktíva systému T&N prevyšovali k 10. júlu 2006 jeho chránené záväzky, takže bol dostatok finančných prostriedkov na to, aby sa zabezpečilo vyplácanie dávok v starobe v hodnote rovnajúcej sa výške náhrady z PPF (ďalej len „rozhodnutie z 19. septembra 2011“). Rada PPF by tak nemala prebrať zodpovednosť za tento systém.

24

Hrubá výška dôchodku pána Hampshirea bola po úprave zohľadňujúcej paušálnu sumu vo výške 89965 GBP, ktorá mu bola vyplatená po jeho odchode do dôchodku v roku 1998, stanovená na 19819 GBP ročne, a to s prihliadnutím najmä na skutočnosť, že k 10. júlu 2006 ešte nedosiahol obvyklý vek odchodu do dôchodku stanovený v rámci systému T&N a že v dôsledku toho sa na neho uplatňovalo pravidlo o maximálnom limite stanovené v bode 26 prílohy 7 zákona z roku 2004.

25

Pán Hampshire mal preto znížený dôchodok približne o 67 % oproti nároku vo výške 60240 GBP ročne, ktoré by sa mu vyplatili, ak by nedošlo k platobnej neschopnosti jeho zamestnávateľa.

26

Okrem iného, keďže pracovný pomer pána Hampshire trval v prevažnej časti v období do 6. apríla 1997, prišiel aj o väčšinu svojich nárokov na ročné zvýšenie svojho dôchodku. Podľa svojich vlastných výpočtov teda poberá dôchodok zodpovedajúci približne 25 % svojich nadobudnutých nárokov na dôchodok vyplývajúcich z jeho zamestnania v spoločnosti T&N.

27

Pán Hampshire, rovnako ako pätnásť ďalších bývalých zamestnancov spoločnosti T&N, ktorí sú dotknutí podobným znížením, sa obrátil na Pension Protection Fund Ombudsman (ombudsman Fondu dôchodkového zabezpečenia, Spojené kráľovstvo), aby spochybnil ocenenie systému T&N, ktoré schválila Rada PPF vo svojom rozhodnutí z 19. septembra 2011.

28

Po tom, čo bol tento podnet 19. februára 2014 zamietnutý, podal pán Hampshire žalobu na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Chancery, Spojené kráľovstvo].

29

Rozsudkom z 23. decembra 2014 tento súd zamietol žalobu, ktorú podal pán Hampshire. Pán Hampshire sa proti tomuto rozsudku odvolal na Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) [Odvolací súd (Anglicko a Wales) (občianskoprávny senát), Spojené kráľovstvo].

30

Pán Hampshire v podstate tvrdil, že ustanovenia zákona z roku 2004, z ktorých vychádzalo rozhodnutie z 19. septembra 2011, nie sú v súlade s článkom 8 smernice 2008/94, ako ich vykladá Súdny dvor, keďže tieto ustanovenia majú za následok to, že určití zamestnanci dostávajú menej ako 50 % hodnoty svojich nadobudnutých nárokov na dávky v starobe.

31

PPF však namietal, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa článku 8 tejto smernice vyžaduje len to, aby systémy ochrany zabezpečili všetkým zamestnancom zúčastneným na doplnkovom podnikovom dôchodkovom systéme náhradu, ktorej výška je v priemere prinajmenšom 50 % hodnoty ich nadobudnutých nárokov. Naopak, nemožno vyžadovať, aby každý jednotlivý zamestnanec dostával náhradu vo výške prinajmenšom 50 % hodnoty svojich nadobudnutých nárokov.

32

Za týchto podmienok Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) [Odvolací súd (Anglicko a Wales) (občianskoprávny senát)] rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

33

Vláda Spojeného kráľovstva tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu hypotetickej povahy položených otázok. Totiž aj v prípade, že by záväzky systému T&N boli ocenené bez ohľadu na maximálny limit stanovený vo vnútroštátnej právnej úprave, aktíva tohto systému by presahovali chránené záväzky, takže PPF by neniesol zodpovednosť za uvedený systém, ktorý by naďalej riadili jeho správcovia. V prípade neexistencie priamej horizontálnej uplatniteľnosti článku 8 smernice 2008/94 by pán Hampshire mohol uplatniť svoje nároky len tak, že by náhradu požadoval od štátu, čo však nie je predmetom žaloby vo veci samej.

34

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, ktorá je zakotvená v článku 267 ZFEÚ, prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydávané súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci posúdil tak nevyhnutnosť rozhodnutia o prejudiciálnej otázke pre vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Pokiaľ sa teda položené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok z 23. januára 2018, F. Hoffmann‑La Roche a i., C‑179/16, EU:C:2018:25, bod 44, ako aj citovaná judikatúra).

35

Z toho vyplýva, že na otázky týkajúce sa výkladu práva Únie položené vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, sa vzťahuje domnienka relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 23. januára 2018, F. Hoffmann‑La Roche a i., C‑179/16, EU:C:2018:25, bod 45, ako aj citovaná judikatúra).

36

V prejednávanej veci pritom nie je zjavné, či požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej. Tieto otázky, ktoré sa týkajú výkladu článku 8 smernice 2008/94, totiž spadajú do rámca sporu, ktorý sa týka súladu pravidiel zákona z roku 2004 o výpočte chránených záväzkov s požiadavkami tohto ustanovenia. Keďže výklad uvedeného ustanovenia Súdnym dvorom môže viesť k tomu, že PPF vykoná nové ocenenie chránených záväzkov a v dôsledku toho aj dôchodkových nárokov pána Hampshirea, existuje dostatočná súvislosť medzi predmetom sporu vo veci samej a uvedenými prejudiciálnymi otázkami.

37

Navyše otázka, či článok 8 smernice 2008/94 má priamy účinok v takom prípade, o aký ide vo veci samej, je takisto relevantná, keďže by vnútroštátny súd mohol byť na účely rozhodnutia sporu, ktorý mu bol predložený, nútený rozhodnúť, či sa pán Hampshire môže alebo nemôže voči Rade PPF odvolávať na uvedený článok 8.

38

Za týchto podmienok sú prejudiciálne otázky prípustné.

39

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 smernice 2008/94 vykladať v tom zmysle, že každý jednotlivý zamestnanec musí v prípade platobnej neschopnosti svojho zamestnávateľa získať náhradu vo výške aspoň 50 % hodnoty svojich nárokov nadobudnutých na základe doplnkového podnikového dôchodkového systému, alebo či postačuje, že sa táto náhrada zaručí prevažnej väčšine zamestnancov, pričom na základe určitých obmedzení stanovených vnútroštátnym právom niektorí z týchto zamestnancov dostanú náhradu nižšiu ako 50 % hodnoty svojich nadobudnutých nárokov.

40

Podľa znenia článku 8 smernice 2008/94 členské štáty zabezpečia, aby sa prijali potrebné opatrenia na ochranu záujmov zamestnancov a osôb, ktoré už odišli z podniku alebo prevádzkarne zamestnávateľa ku dňu vzniku platobnej neschopnosti tohto zamestnávateľa, pokiaľ ide o nadobudnuté alebo nadobúdané práva na dávky v starobe na základe doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré existujú mimo vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia.

41

V tejto súvislosti členské štáty nepochybne disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri určovaní tak mechanizmu, ako aj úrovne ochrany, ktorá vylučuje povinnosť záruky v plnom rozsahu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. januára 2007, Robins a i., C‑278/05, EU:C:2007:56, body 36 a 42 až 45; z 25. apríla 2013, Hogan a i., C‑398/11, EU:C:2013:272, bod 42, ako aj z 24. novembra 2016, Webb‑Sämann, C‑454/15, EU:C:2016:891, bod 34).

42

Článok 8 smernice 2008/94 preto nebráni tomu, aby členské štáty znížili pri dosahovaní legitímnych hospodárskych a sociálnych cieľov, a predovšetkým v súlade so zásadou proporcionality, nadobudnuté nároky zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa.

43

Pokiaľ však ide o článok 8 smernice 80/987, teraz článok 8 smernice 2008/94, Súdny dvor rozhodol, že ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré môžu v určitých situáciách viesť k zabezpečeniu dávok obmedzenému na menej ako polovicu nárokov, nezodpovedajú definícii pojmu „ochrana“, ktorý je použitý v tomto ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2007, Robins a i., C‑278/05, EU:C:2007:56, bod 57).

44

Treba spresniť, že vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, išlo predovšetkým o nároky na dávky dvoch bývalých zamestnancov, z ktorých jeden dostal len 20 % a druhý len 49 % dávok v starobe, na ktoré mali nárok (rozsudok z 25. januára 2007, Robins a i., C‑278/05, EU:C:2007:56, bod 54).

45

Súdny dvor potvrdil tento výklad v rozsudku z 25. apríla 2013Hogan a i. (C‑398/11, EU:C:2013:272), vo veci, v ktorej išlo o individuálne nadobudnuté nároky na dávky v starobe desiatich bývalých zamestnancov, ktorí sú v rozsudku označení svojím menom, z ktorých každý bol účastníkom niektorého z doplnkových dávkovo definovaného dôchodkových systémov zriadených ich zamestnávateľom. Súdny dvor po tom, čo odkázal na bod 57 rozsudku z 25. januára 2007, Robins a i., (C‑278/05, EU:C:2007:56), rozhodol, že správne prebratie článku 8 smernice 2008/94 vyžaduje, aby zamestnanec získal v prípade platobnej neschopnosti svojho zamestnávateľa aspoň polovicu dávok v starobe vyplývajúcich z nadobudnutých nárokov na dôchodok, na ktoré platil odvody v rámci doplnkového podnikového dôchodkového systému (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. apríla 2013, Hogan a i., C‑398/11, EU:C:2013:272, body 43 a 51).

46

Z tejto judikatúry, naposledy potvrdenej rozsudkom z 24. novembra 2016, Webb‑Sämann (C‑454/15, EU:C:2016:891, bod 35), vyplýva, že úroveň ochrany, ako je stanovená v článku 8 smernice 2008/94, predstavuje minimálnu individuálnu záruku pre každého jednotlivého zamestnanca.

47

Cieľ tejto smernice, ktorým je zabezpečiť každému zamestnancovi minimálnu ochranu na úrovni Spoločenstva v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, by bol totiž vážne narušený, ak by v prípade neexistencie akéhokoľvek zneužitia práva zo strany zamestnanca v zmysle článku 12 uvedenej smernice členské štáty mohli plniť povinnosti, ktoré majú na základe článku 8 tej istej smernice, bez toho, aby poskytli každému jednotlivému zamestnancovi takúto minimálnu ochranu.

48

Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo v tomto konaní tvrdila vláda Spojeného kráľovstva, výklad, ktorý podal Súdny dvor, pokiaľ ide o úroveň a povahu ochrany stanovenej v článku 8 smernice 2008/94, a pokiaľ ide o jednotlivé osoby, ktorým sa poskytuje táto ochrana, sa neobmedzuje na predmetné veci, v ktorých boli vydané rozsudky z 25. januára 2007, Robins a i. (C‑278/05, EU:C:2007:56), z 25. apríla 2013, Hogan a i. (C‑398/11, EU:C:2013:272), ako aj z 24. novembra 2016, Webb‑Sämann (C‑454/15, EU:C:2016:891), ale je všeobecne záväzný.

49

Nemožno preto tvrdiť, že dosah tohto výkladu sa obmedzuje na určitých platobne neschopných zamestnávateľov, ktorí pôsobia v osobitných odvetviach, alebo na určitých zamestnancov nachádzajúcich sa v osobitných hospodárskych a sociálnych podmienkach.

50

V dôsledku toho článok 8 smernice 2008/94 ukladá členských štátom povinnosť, aby bez výnimky zabezpečili každému jednotlivému zamestnancovi v prípade platobnej neschopnosti jeho zamestnávateľa náhradu, ktorá zodpovedá prinajmenšom 50 % hodnoty jeho nárokov nadobudnutých na základe doplnkového podnikového dôchodkového systému, bez toho, aby sa vylúčilo, že utrpené straty, aj keď je ich percentuálny podiel nižší, by sa mohli za iných okolností považovať za zjavne neprimerané s ohľadom na povinnosť chrániť záujmy zamestnancov, ktorá je stanovená v uvedenom ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 2016, Webb‑Sämann, C‑454/15, EU:C:2016:891, bod 35).

51

Okrem toho, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bodoch 48 až 53 svojich návrhov, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť minimálnej ochrany zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa stanovenej v článku 8 smernice 2008/94, ktorý vyžaduje, aby sa táto ochrana vzťahovala na celú dobu trvania dôchodku, je potrebné, aby sa náhrada zodpovedajúca aspoň 50 % hodnoty ich nadobudnutých nárokov vypočítala s ohľadom na predpokladaný vývoj dávok v dôchodku po celú dobu trvania tohto dôchodku, aby sa zabránilo tomu, že garantovaná suma bude v dôsledku plynutia času nižšia ako 50 % hodnoty, ktorá bola pôvodne nadobudnutá za daný rok dôchodku.

52

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 8 smernice 2008/94 sa má vykladať v tom zmysle, že každý jednotlivý zamestnanec musí v prípade platobnej neschopnosti svojho zamestnávateľa získať dávky v starobe, ktoré zodpovedajú aspoň 50 % hodnoty jeho nárokov nadobudnutých na základe doplnkového podnikového dôchodkového systému.

53

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či má článok 8 smernice 2008/94 priamy účinok.

54

Podľa judikatúry Súdneho dvora sa osoby podliehajúce súdnej právomoci môžu odvolávať na bezpodmienečné a dostatočne presné ustanovenia smernice nielen voči členskému štátu a všetkým jeho správnym orgánom, ale aj voči iným inštitúciám alebo subjektom, ktoré podliehajú štátu alebo jeho dohľadu, alebo disponujú výnimočnými právomocami v porovnaní s tými, ktoré vyplývajú z pravidiel uplatniteľných na vzťahy medzi jednotlivcami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. októbra 2017, Farrell, C‑413/15, EU:C:2017:745, bod 33 a citovanú judikatúru).

55

K štátu možno pripodobniť aj subjekty alebo orgány, ktoré boli príslušným orgánom poverené plnením úlohy vo verejnom záujme a ktorým boli na tento účel udelené výnimočné právomoci (rozsudok z 10. októbra 2017, Farrell, C‑413/15, EU:C:2017:745, bod 34).

56

V prejednávanej veci treba teda posúdiť, či článok 8 smernice 2008/94 je bezpodmienečne a dostatočne presný. Toto posúdenie sa musí zamerať na tri aspekty, a síce stanovenie osôb, ktoré majú nárok na ochranu podľa tohto ustanovenia, obsah tejto ochrany a totožnosť subjektu zodpovedného za poskytnutie uvedenej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. novembra 1991, Francovich a i., C‑6/90 a C‑9/90, EU:C:1991:428, bod 12).

57

V súvislosti s osobami, ktorým sa poskytuje ochrana stanovená v článku 8 smernice 2008/94, zo znenia tohto článku jasne vyplýva, že táto smernica má chrániť zamestnancov, ktorých sa dotýka platobná neschopnosť ich zamestnávateľa. Čo sa týka stanovenia príjemcov ochrany, uvedený článok tak splňuje požiadavky jasnosti a bezpodmienečnosti, ktoré sa vyžadujú na priamu uplatniteľnosť ustanovenia smernice.

58

Pokiaľ ide o obsah ochrany stanovenej v článku 8 smernice 2008/94, stačí pripomenúť, že v rozsudku z 25. januára 2007, Robins a i. (C‑278/05, EU:C:2007:56), Súdny dvor konštatoval, že tento článok 8 vyžaduje, aby zamestnanec v prípade platobnej neschopnosti svojho zamestnávateľa získal aspoň polovicu dávok v starobe vyplývajúcich z nadobudnutých práv na dôchodok, na ktoré platil príspevky v rámci doplnkového podnikového dôchodkového systému (rozsudok z 25. apríla 2013, Hogan a i., C‑398/11, EU:C:2013:272, bod 51).

59

Tento výklad uvedeného ustanovenia objasňuje a spresňuje význam a dosah tohto ustanovenia tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od dátumu, keď nadobudlo účinnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 40, ako aj z 22. novembra 2017, Cussens a i., C‑251/16, EU:C:2017:881, bod 41).

60

Článok 8 smernice 2008/94 teda obsahuje jasnú a presnú povinnosť členských štátov, ktorej účelom je priznať práva jednotlivcom. Je potrebné dodať, že táto povinnosť nepodlieha žiadnej osobitnej podmienke.

61

Pokiaľ ide o totožnosť subjektu zodpovedného za poskytnutie ochrany uvedenej v článku 8 smernice 2008/94, treba pripomenúť, že členské štáty majú široký priestor na voľné uváženie, pokiaľ ide o mechanizmus, ktorý má byť na účely tejto ochrany prijatý, takže môžu okrem iného stanoviť financovanie orgánmi verejnej moci, poisťovaciu povinnosť na ťarchu zamestnávateľa alebo zriadenie záručnej inštitúcie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2007, Robins a i., C‑278/05, EU:C:2007:56, body 36 až 37).

62

Ako pritom uviedla generálna advokátka v bode 79 svojich návrhov, po tom, čo sa tento priestor na voľné uváženie plne využije, nemôže viac brániť tomu, aby sa jednotlivec mohol dovolávať minimálnej ochrany, na ktorú má nárok na základe článku 8 smernice 2008/94.

63

V tejto súvislosti zo spisu, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, vyplýva, že vnútroštátny zákonodarca prijatím zákona z roku 2004 rozhodol, že pokiaľ sa zamestnávateľ, ktorý sa zúčastňuje na schválenom dávkovo definovanom dôchodkovom systéme, dostane do platobnej neschopnosti, treba preskúmať úroveň financovania predmetného systému a osobitne oceniť jeho chránené záväzky a aktíva. Podľa uvedeného zákona, ak toto ocenenie po svojom schválení Radou PPF poukazuje na to, že aktíva systému postačujú na krytie nákladov za chránené záväzky, tento systém, aj keď podlieha pokynom Rady PPF, naďalej riadia jeho správcovia. Naopak, v prípade, že sa ukáže, že aktíva systému sú nepostačujúce, zákon z roku 2004 stanovuje, že Rada PPF preberá zodpovednosť za tento systém, čo znamená, že riaditelia systému sú oslobodení od svojich povinností v oblasti dôchodkov a že Rada PPF je povinná zabezpečiť vyplatenie náhrad.

64

Zákon z roku 2004 teda jasne určuje subjekt, ktorý je príslušný vyhodnotiť stav chránených záväzkov a aktív doplnkových podnikových dôchodkových systémov, ako aj bremeno zodpovednosti zabezpečiť minimálnu ochranu stanovenú v článku 8 smernice 2008/94.

65

Plniť povinnosť, ktorá je uložená členským štátom, chrániť záujmy zamestnancov, pokiaľ ide o ich nadobudnuté nároky na dávky v starobe na základe dodatkového podnikového dôchodkového systému, prináleží teda v Spojenom kráľovstve PPF.

66

Pokiaľ ide o to, či je PPF subjektom štátu alebo sa k nemu dá pripodobniť v zmysle judikatúry citovanej v bodoch 54 a 55 tohto rozsudku, treba uviesť, že PPF je poverený plnením úloh vo verejnom záujme a disponuje výnimočnými právomocami pri plnení tejto úlohy, keďže vyberá poplatky od registrovaných doplnkových podnikových dôchodkových systémov a je oprávnený udeľovať týmto systémom potrebné pokyny v súvislosti s ich likvidáciou. Navyše Rada PPF tým, že schvaľuje ocenenie chránených záväzkov doplnkového podnikového dôchodkového systému, stanovuje úroveň ochrany každého zamestnanca, pokiaľ ide o jeho nadobudnuté nároky na dávky v starobe, a to tak v prípade, keď PPF prevezme zodpovednosť za systém, ako aj v prípade možnej likvidácie mimo PPF.

67

Sú teda splnené podmienky na to, aby sa zamestnanec, v takej situácii, ako je situácia pána Hampshirea, mohol voči Rade PPF dovolávať článku 8 smernice 2008/94.

68

Pokiaľ ide o tvrdenie vlády Spojeného kráľovstva, že článku 8 smernice 2008/94 sa nemožno dovolávať voči správcom systému T&N z toho dôvodu, že títo správcovia sú súkromné osoby, pričom aktíva tohto systému sú určené na krytie chránených záväzkov systému a že pánovi Hampshireovi bude vyplatená jeho dávka v starobe z uvedeného systému, treba konštatovať jednak, že účastníkmi konania vo veci samej sú pán Hampshire, ako aj Rada PPF a Secretary of State for Work and Pensions (minister práce a dôchodkového zabezpečenia, Spojené kráľovstvo). Systém T&N ani správcovia tohto systému nie sú účastníkmi konania vo veci samej.

69

Ďalej podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa spor vo veci samej netýka toho, či pán Hampshire môže od systému T&N alebo od jeho správcov priamo vyžadovať zaplatenie náhrady vo výške zodpovedajúcej aspoň 50 % jeho nárokov na dôchodok nadobudnutých v tomto systéme, ale zákonnosti rozhodnutia, ktorým Rada schválila chránené záväzky uvedeného systému. Ako uviedla generálna advokátka v bodoch 89, 91 a 92 svojich návrhov, v tomto spore ide o určenie toho, či je s odvolaním sa na článok 8 smernice 2008/94 možné uložiť Rade PPF povinnosť, aby vykonala nové ocenenie chránených záväzkov. V tejto súvislosti by vplyv, ktorý by nový výpočet náhrady z PPF mohol mať na systém T&N, predstavoval len negatívne dôsledky na práva tretích osôb a neodôvodňoval by odmietnutie uznania priameho účinku tomuto ustanoveniu voči subjektu, ktorá sa má kvalifikovať ako odnož štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2015, T‑Mobile Czech Republic a Vodafone Czech Republic, C‑508/14, EU:C:2015:657, bod 48, ako aj citovanú judikatúru).

70

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 8 smernice 2008/94 má, za takých okolností, o aké ide vo veci samej, priamy účinok, takže sa naň jednotlivý zamestnanec môže odvolávať pred vnútroštátnym súdom na účely napadnutia rozhodnutia takého subjektu, akým je Rada PPF.

71

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: