1. 

Aké druhy škody musí Európska únia nahradiť podľa článku 340 ZFEÚ jednotlivcom, ktorých právo na to, aby sa ich vec rozhodla v primeranej lehote, porušil Súdny dvor Európskej únie? Najmä za akých okolností by sa mala priznať náhrada škody údajne spôsobenej neprimeranými prieťahmi?

2. 

Toto sú v zásade kľúčové otázky uvedené v odvolaniach, ktoré podala Európska únia, zastupovaná Súdnym dvorom Európskej únie ( 2 ), a Kendrion NV proti rozsudku Všeobecného súdu z 1. februára 2017, Kendrion/Európska únia, T‑479/14 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) ( 3 ), v ktorom Všeobecný súd priznal spoločnosti Kendrion určité sumy ako náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej tejto spoločnosti v dôsledku nedodržania primeranej lehoty na rozhodnutie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. novembra 2011, Kendrion/Komisia, T‑54/06 ( 4 ).

3. 

Veľmi podobné otázky sú uvedené aj v ďalších štyroch odvolaniach, z ktorých dve odvolania podala Európska únia a dve odvolania podali ďalšie spoločnosti, proti dvom rozsudkom Všeobecného súdu, v ktorých uvedený súd priznal náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej týmto spoločnostiam v dôsledku nedodržania primeranej lehoty na rozhodnutie. Dnes prednesiem svoje návrhy aj v týchto konaniach. ( 5 ) Tieto návrhy by sa preto mali vykladať v spojení s uvedenými návrhmi.

4.

Návrhom podaným 22. februára 2006 Kendrion podala žalobu podľa (terajšieho) článku 263 ZFEÚ proti rozhodnutiu Komisie K(2005) 4634 z 30. novembra 2005 týkajúceho sa konania podľa článku [101 ZFEÚ] (vec COMP/F/38.354 – Priemyselné vrecia) [ďalej len „rozhodnutie K(2005) 4634“]. ( 6 )

5.

Rozsudkom zo 16. novembra 2011 Všeobecný súd zamietol uvedenú žalobu. ( 7 ) Kendrion sa odvolala proti rozsudku Všeobecného súdu. Rozhodnutím z 26. novembra 2013 Súdny dvor ( 8 ) toto odvolanie zamietol. Vo svojom rozsudku však Súdny dvor konštatoval, že „dĺžku konania pred Všeobecným súdom, ktorá dosiahla 5 rokov a 9 mesiacov, [nebolo možné] odôvodniť žiadnou z okolností“ veci. ( 9 )

6.

Návrhom podaným 26. júna 2014 Kendrion podala žalobu proti Európskej únii na základe článku 268 ZFEÚ na dosiahnutie náhrady škody, ktorú žalobkyňa údajne utrpela z dôvodu dĺžky konania pred Všeobecným súdom vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. novembra 2011 vo veci T‑54/06. Kendrion v zásade žiadala Všeobecný súd, aby nariadil Únii zaplatiť z dôvodu majetkovej ujmy sumu 2308463,98 eura a pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, sumu 11050000 eur (alebo subsidiárne sumu 1700000 eur). Rovnako žiadala, aby od 26. novembra 2013 navýšil každú z priznaných súm o úroky z omeškania v sadzbe, ktorú bude považovať za primeranú.

7.

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd nariadil: i) Európskej únii, aby zaplatila spoločnosti Kendrion náhradu škody vo výške 588769,18 eura z dôvodu majetkovej ujmy spôsobenej tejto spoločnosti nedodržaním primeranej lehoty na rozhodnutie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. novembra 2011, Kendrion/Komisia vo veci T‑54/06; ii) Európskej únii, aby zaplatila spoločnosti Kendrion náhradu škody vo výške 6000 eur z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorá tejto spoločnosti vznikla z dôvodu, že nebola dodržaná primeraná lehota na rozhodnutie vo veci T‑54/06, a iii) že náhrady škody budú zvýšené o úroky z omeškania plynúce odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku až do ich úplného zaplatenia v sadzbe stanovenej Európskou centrálnou bankou pre jej hlavné refinančné operácie zvýšenej o tri a pol percentuálneho bodu. Všeobecný súd v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

8.

Pokiaľ ide o trovy konania, Všeobecný súd nariadil: i) Európskej únii, aby okrem svojich vlastných trov konania nahradila aj trovy konania vynaložené spoločnosťou Kendrion v súvislosti s námietkou neprípustnosti, ktorá viedla k vydaniu uznesenia zo 6. januára 2015, Kendrion/Európska únia (T‑479/14); ii) Kendrion na jednej strane a Európskej únii na strane druhej, aby znášali svoje vlastné trovy konania súvisiace so žalobou, ktorá viedla k uvedenému rozsudku, a iii) Európskej komisii, aby znášala svoje vlastné trovy konania.

9.

V odvolaní podanom 24. marca 2017 Európska únia navrhuje, aby Súdny dvor:

10.

Pokiaľ ide o hlavné odvolanie, Kendrion navrhuje, aby Súdny dvor:

11.

Dňa 31. mája 2017 Kendrion podala vzájomné odvolanie podľa článku 176 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, v ktorom navrhuje, aby Súdny dvor:

12.

V uvedenom konaní sa vyhovelo návrhu Komisie, aby vstúpila do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Európskej únie.

13.

Vo svojom návrhu Európska únia uvádza tri odvolacie dôvody. Vo svojom prvom a druhom odvolacom dôvode Európska únia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade pojmov „príčinná súvislosť“ a „ujma“. Vo svojom treťom odvolacom dôvode Európska únia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia obdobia, počas ktorého došlo k majetkovej ujme, a poskytol nedostatočné odôvodnenie.

14.

Kendrion tvrdí, že žaloba by sa mala zamietnuť ako neprípustná alebo v každom prípade ako nedôvodná.

15.

Vo svojom vzájomnom odvolaní Kendrion uvádza štyri odvolacie dôvody. Vo svojom prvom odvolacom dôvode Kendrion tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a neposkytol dostatočné odôvodnenie, keď rozhodol, že obdobie 26 mesiacov od ukončenia písomnej časti konania do začatia ústnej časti konania predstavovalo primeranú lehotu na riešenie danej veci. Vo svojom druhom odvolacom dôvode Kendrion kritizuje Všeobecný súd za to, že zamietol jej návrh na náhradu úrokov, ktoré táto spoločnosť zaplatila Komisii v období, ktoré zodpovedá prekročeniu primeranej lehoty na rozhodnutie (ďalej len „obdobie zodpovedajúce prekročeniu“). Vo svojom treťom odvolacom dôvode Kendrion uvádza, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo v každom prípade neposkytol dostatočné odôvodnenie pri posudzovaní obdobia, za ktoré bola spoločnosti Kendrion priznaná náhrada za náklady na bankovú záruku. Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode Kendrion tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a neposkytol dostatočné odôvodnenie, keď za spôsobenú nemajetkovú ujmu priznal spoločnosti Kendrion náhradu len v symbolickej výške 6000 eur.

16.

Európska únia podporovaná Komisiou žiada Súdny dvor, aby toto vzájomné odvolanie zamietol.

17.

V týchto návrhoch v prvom rade preskúmam tvrdenie spoločnosti Kendrion, že odvolanie je neprípustné. Potom sa budem zaoberať odvolacími dôvodmi, ktoré sa v prvom rade týkajú majetkovej ujmy a následne nemajetkovej ujmy. Nakoniec sa zameriam na tvrdenia spoločnosti Kendrion, ktoré sa týkajú primeranej dĺžky konania.

18.

Než sa začnem zaoberať samotnou vecou, je nevyhnutné zodpovedať určité otázky týkajúce sa prípustnosti, ktoré uviedla Kendrion.

19.

Kendrion v podstate tvrdí, že hlavné odvolanie by sa malo zamietnuť v celom rozsahu, pretože v tomto konaní existuje konflikt záujmov: Európska únia je zastupovaná Súdnym dvorom Európskej únie (inštitúcia), ktorý koná pred Súdnym dvorom (najvyšší súdny orgán v rámci tejto inštitúcie). ( 10 ) Preto sa podľa jej názoru odvolanie dostáva do konfliktu s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), v ktorom sa zaručuje preskúmanie nezávislým a nestranným súdom. Okrem toho Kendrion tvrdí, že ak by bolo odvolanie považované za prípustné, preskúmanie Súdnym dvorom by sa malo obmedziť na zjavné pochybenia Všeobecného súdu.

20.

Podľa môjho názoru by sa mali tvrdenia spoločnosti Kendrion o neprípustnosti hlavného odvolania zamietnuť.

21.

V článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhom a treťom odseku ZFEÚ je veľmi jasne uvedené, že Súdnemu dvoru Európskej únie je udelená výhradná právomoc, pokiaľ ide o žaloby o nezmluvnej zodpovednosti proti Európskej únii. ( 11 ) V týchto ustanoveniach nie je žiadna výnimka: Súdny dvor Európskej únie teda rozhoduje aj o zodpovednosti vyplývajúcej z jeho vlastného konania alebo opomenutí, či už uskutočnených v rámci jeho správnej funkcie alebo jeho súdnej funkcie. Zdá sa, že zatiaľ čo v prvom prípade neexistujú skutočné dôvody na obavy, ( 12 ) je pravda, že právomoc v prípade druhej funkcie by sa nemusela považovať za úplne dokonalé riešenie. Napriek tomu bolo nepochybne zámerom autorov Zmlúv udeliť Súdnemu dvoru Európskej únie, pokiaľ ide o žaloby o náhradu škody, takúto rozsiahlu a plnú právomoc.

22.

V súlade s článkom 13 ods. 2 ZEÚ Súdny dvor Európskej únie „koná v medziach právomocí, ktoré sú [mu] zverené zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich ustanovenými“. Preto ak sú splnené podmienky stanovené v Zmluvách, Súdny dvor Európskej únie nemôže vyhlásiť, že nie je príslušný. Súdny dvor Európskej únie nemôže vytvoriť ani nový základ pre právomoc súdov členských štátov, ktorý by presahoval rámec stanovený v článku 274 ZFEÚ. ( 13 ) Je preto na členských štátoch, aby prípadne v súčasnosti platný systém EÚ súdnych prostriedkov nápravy v súlade s článkom 48 ZEÚ zreformovali. ( 14 )

23.

V konaní iniciovanom podľa článkov 268 a 340 ZFEÚ sa musí dodržiavať rozdelenie výkonu právomoci uvedené v ustanoveniach Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. V súlade s tým Súdny dvor už rozhodol, že návrh na náhradu škody proti Európskej únii založený na údajnom pochybení Všeobecného súdu, pokiaľ ide o dodržanie primeranej lehoty na rozhodnutie, sa musí podať na Všeobecný súd. ( 15 )

24.

V takom prípade je Európska únia v zásade zastupovaná inštitúciou, ktorá je pravdepodobne zodpovedná za danú vec, z ktorej ujma vyplýva. ( 16 ) V prejednávanej veci ide o Súdny dvor Európskej únie, pretože Všeobecný súd je súčasťou tejto inštitúcie. ( 17 ) To bolo tiež stanovisko, ktoré Kendrion obhajovala v konaní pred Všeobecným súdom. ( 18 )

25.

Ak je to tak, v konaniach, ako je konanie v prejednávanej veci, takáto inštitúcia koná ako zúčastnená strana, a to so všetkými jej prislúchajúcimi právami a povinnosťami voči nej. Konkrétne v článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa uvádza, že „strana, ktorá so svojimi podaniami nebola úspešná vôbec alebo len čiastočne“, má právo podať odvolanie proti rozhodnutiam Všeobecného súdu na Súdny dvor. ( 19 ) Ťažko teda pochopiť, prečo by sa toto ustanovenie malo vykladať ako každá strana s výnimkou Európskej únie, keď ju zastupuje Súdny dvor Európskej únie.

26.

Napriek tomu vzhľadom na zásadu rovnosti zbraní, ( 20 ) ak má jedna strana právo odvolať sa, takéto právo musí existovať aj pre ostatné strany za predpokladu, že sú splnené príslušné podmienky. Preto nevidím nič, čo by podporovalo názor, že Súdny dvor Európskej únie nemôže podať odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu, v ktorom vystupoval ako žalovaná strana v mene Európskej únie a ktorý považuje za nesprávny.

27.

V tejto súvislosti by som rád zdôraznil, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je možnosť mať prístup k nezávislému a nestrannému súdu základným kameňom práva na spravodlivé súdne konanie. Z tohto dôvodu je každý súd povinný z vlastného podnetu takéto skutočnosti preskúmať. ( 21 ) Vzhľadom na tvrdenia, ktoré uviedla Kendrion, sa domnievam, že je potrebné preskúmať nestrannosť Súdneho dvora v tomto konaní v zmysle uvedenej judikatúry.

28.

V tejto súvislosti je potrebné mať na zreteli, že požiadavka nestrannosti súdu pokrýva dva aspekty, a to po prvé, všetci členovia súdu musia byť subjektívne nestranní, to znamená, že žiadny z jeho členov nesmie prejavovať osobnú zaujatosť; po druhé, súd musí byť objektívne nestranný, to znamená, že musí poskytovať dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností v tomto ohľade. ( 22 )

29.

Pokiaľ ide o prvú podmienku, osobná nestrannosť člena súdu sa predpokladá, pokiaľ sa nepreukáže opak. ( 23 ) Aj keď v Rokovacom poriadku Súdneho dvora ( 24 ) nie je uvedené žiadne osobitné pravidlo týkajúce sa zdržania sa hlasovania a námietky proti zaujatosti jeho členov, ( 25 ) strany sa môžu odvolať na zásady stanovené v článku 18 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak sa domnievajú, že jeden alebo viacerí členovia Súdneho dvora (sudca alebo generálny advokát), ( 26 ) ktorí rozhodujú vo svojej veci, by nemali zasadať v danom zložení. ( 27 ) V prejednávanej veci sa však v tomto zmysle neobjavili žiadne takéto okolnosti a ani Kendrion nepredložila žiadne konkrétne tvrdenie alebo dôkazy, ktoré by mohli v tejto súvislosti vyvolať pochybnosti.

30.

V každom prípade podľa ustálenej judikatúry platí, že na to, aby sudcovia, ktorí rozhodujú v určitej veci, boli nestranní, alebo aby boli vnímaní ako nestranní, súd EÚ, ktorý rozhoduje o žalobe o náhradu škody, akou je žaloba podaná spoločnosťou Kendrion, musí zasadať v odlišnom rozhodovacom zložení, než v ktorom rozhodoval spor, ktorý viedol ku konaniu, ktorého dĺžka sa kritizuje. ( 28 ) Inými slovami, žiadny člen súdu EÚ, ktorý sa zaoberal prvou žalobou, nemôže rozhodovať v následnej žalobe.

31.

Kľúčovou otázkou v tejto veci sa preto skôr zdá to, či Súdny dvor ako orgán poskytuje dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek dôvodnej pochybnosti o jeho objektívnej nestrannosti. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že spojenie súdnych a mimosúdnych funkcií môže, ale nemusí ovplyvňovať nestrannosť súdu – závisí to od okolností. ( 29 )

32.

Z dôvodov vysvetlených v nasledujúcom texte a vzhľadom na inštitucionálne obmedzenia súdneho systému EÚ sa domnievam, že Súdny dvor v konaniach, akým je toto konanie, spĺňa požiadavky nezávislého súdu. Najmä v tvrdeniach, ktoré uviedla Kendrion, sa neberie do úvahy, že sa má rozlišovať medzi Súdnym dvorom Európskej únie ako inštitúciou a súdnymi orgánmi, ktoré sú súčasťou tejto inštitúcie (v súčasnosti je to Súdny dvor a Všeobecný súd). ( 30 )

33.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v rámci inštitúcie existuje jasné rozlíšenie medzi správnymi a súdnymi funkciami. To znamená, že právny poradca pre správne záležitosti Súdneho dvora Európskej únie a jeho tím na jednej strane a členovia Súdneho dvora a ich zamestnanci na strane druhej pracujú samostatne a nezávisle. Na to, aby sa predišlo prípadnému konfliktu záujmov alebo iným problémom vzhľadom na spravodlivé súdne konanie, nesmie medzi nimi prebiehať žiadna ex parte komunikácia, pokiaľ ide o predmet konania.

34.

Hlavným kontaktným miestom medzi oboma zložkami inštitúcie je predseda Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „predseda“), ktorý predsedá inštitúcii a zároveň aj jej najvyššiemu súdnemu orgánu. V prejednávanej veci rozhodnutie o podaní odvolania proti rozsudku Všeobecného súdu v skutočnosti prijal predseda, ktorý na výkon tohto rozhodnutia vymenoval ako splnomocneného zástupcu právneho poradcu pre správne záležitosti Súdneho dvora Európskej únie. ( 31 )

35.

Z tohto dôvodu predseda nezasahuje do súdneho konania v prejednávanej veci, t. j. nezúčastňuje sa rozhodovania Súdneho dvora v takom zložení, ktoré prejednáva odvolanie, a zodpovednosť za procesné úkony, ktoré by ako predseda Súdneho dvora musel vykonať, je delegovaná na podpredsedu Súdneho dvora.

36.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zastávam názor, že Súdny dvor ako orgán spĺňa v kontexte tohto konania aj požiadavku objektívnej nestrannosti. Nejde teda o porušenie článku 47 Charty.

37.

Napokon nevidím nijaký dôvod na to, aby Súdny dvor v konaní, akým je konanie v prejednávanej veci, vykonával svoj mandát odvolacieho sudcu (a poslednej inštancie) odlišne od toho, čo je povinný urobiť v každej inej veci. Aj v tomto konaní sa opäť v plnej miere uplatňujú pravidlá Zmluvy o fungovaní Európskej únie (najmä článku 256 ods. 1 druhého pododseku) a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie (najmä článku 58) o odvolaniach.

38.

Keďže Kendrion nepredložila k tejto otázke konkrétne informácie, je pre mňa ťažké pochopiť dôvody, pre ktoré by Súdny dvor musel uplatniť viac či menej prísnejšie štandardy preskúmania napadnutého rozsudku v závislosti od totožnosti strany, ktorá predložila príslušný dôvod odvolania. Zároveň nemožno akceptovať, že Európska únia (skutočná žalovaná v žalobe o náhradu škody podľa článkov 268 a 340 ZFEÚ) by mohla mať silnejšie alebo slabšie procesné práva v závislosti od inštitúcie, ktorá ju zastupuje.

39.

Za týchto okolností považujem odvolanie za prípustné.

40.

Všetky tri odvolacie dôvody, ktoré uviedla Európska únia, ako aj druhý a tretí odvolací dôvod, ktorý uviedla Kendrion, sa týkajú záverov Všeobecného súdu v súvislosti s majetkovou ujmou, ktorú údajne utrpela Kendrion. Obe strany predovšetkým tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri preskúmaní tvrdení spoločnosti Kendrion, ktoré sa týkali ujmy vyplývajúcej z nákladov na bankovú záruku, ktorú táto spoločnosť poskytla Komisii s cieľom vyhnúť sa okamžitému zaplateniu pokuty, ktorá bola uložená rozhodnutím K(2005) 4634. Kendrion tvrdí aj, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol jej návrh na náhradu úrokov, ktoré zaplatila Komisii za obdobie zodpovedajúce prekročeniu.

41.

Považujem za vhodné začať svoje právne posúdenie týchto otázok preskúmaním tvrdení týkajúcich sa nákladov na bankovú záruku, ktoré zaplatila Kendrion. Z tohto dôvodu začnem s prvým odvolacím dôvodom, ktorý uviedla Európska únia. Len pre úplnosť sa následne budem zaoberať druhým odvolacím dôvodom Európskej únie. Potom nebude potrebné preskúmať zostávajúce odvolacie dôvody týkajúce sa nákladov na bankovú záruku.

42.

Nakoniec preskúmam druhý odvolací dôvod, ktorý uviedla Kendrion a ktorý sa týka platby úrokov z pokuty za obdobie zodpovedajúce prekročeniu.

43.

Svojím prvým odvolacím dôvodom Európska únia, podporovaná Európskou komisiou, spochybňuje výklad pojmu „príčinná súvislosť“ a jeho uplatnenie zo strany Všeobecného súdu. Európska únia v podstate tvrdí, že neexistuje žiadna priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti Všeobecného súdu rozhodnúť v primeranej lehote vo veci T‑54/06 a ujmou spôsobenou spoločnosti Kendrion, ktorá vznikla v dôsledku platby nákladov na bankovú záruku. Európska únia predovšetkým zdôrazňuje, že táto ujma vyplýva z vlastného rozhodnutia spoločnosti Kendrion ponechať bankovú záruku zriadenú počas celého konania namiesto toho, aby zaplatila pokutu, ktorú jej uložila Komisia. Kendrion sa v tejto súvislosti odvoláva na napadnutý rozsudok a podľa jej názoru náklady na bankovú záruku, ktoré boli zaplatené v období zodpovedajúcom prekročeniu, boli spôsobené nedodržaním primeranej lehoty na rozhodnutie Všeobecným súdom.

44.

Ďalej na úvod stručne objasním odôvodnenie Všeobecného súdu a potom vysvetlím, prečo je podľa môjho názoru prvý odvolací dôvod Európskej únie dôvodný.

45.

V bodoch 64 a 65 napadnutého rozsudku Všeobecný súd pripomenul ustálenú judikatúru, podľa ktorej škoda, ktorej náhrada sa požaduje v žalobe o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie, musí byť skutočná a určitá, čo musí preukázať žalobca. Rovnako je na zodpovednosti žalobcu, aby predložil dôkaz o existencii príčinnej súvislosti, teda dostatočne priamej súvislosti, medzi vytýkaným konaním a uvádzanou ujmou.

46.

V bodoch 81 až 84 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že ak by konanie vo veci T‑54/06 neprekročilo primeranú lehotu na rozhodnutie, Kendrion by nemusela uhradiť náklady na bankovú záruku počas obdobia, ktoré zodpovedá tomuto prekročeniu. To znamená, že podľa nej existovala príčinná súvislosť medzi nedodržaním primeranej lehoty na rozhodnutie a vznikom ujmy, ktorú Kendrion utrpela z dôvodu, že zaplatila náklady na bankovú záruku počas obdobia, ktoré zodpovedá prekročeniu tejto primeranej lehoty na rozhodnutie.

47.

Podľa predchádzajúcej judikatúry (ďalej len „judikatúra vo veci Holcim“) ( 32 ) Všeobecný súd uznal v bode 86 napadnutého rozsudku, že v zásade náklady na bankovú záruku, ktoré vznikli spoločnosti, ktorá bola sankcionovaná rozhodnutím Komisie, vyplývajú z vlastného rozhodnutia tejto spoločnosti zriadiť bankovú záruku, aby nemusela zaplatiť pokutu v lehote stanovenej sporným rozhodnutím. Tieto náklady teda nemožno považovať za priamy dôsledok konania inštitúcie.

48.

Všeobecný súd však naďalej rozlišoval – v bodoch 87 až 89 napadnutého rozsudku – prejednávanú vec od tých vecí, na ktorých je založená judikatúra vo veci Holcim. Všeobecný súd sa domnieval, že v čase, keď Kendrion podala žalobu vo veci T‑54/06 a v čase, keď zriadila bankovú záruku, nedodržanie primeranej lehoty na rozhodnutie nebolo predvídateľné a Kendrion mohla legitímne očakávať, že jej žaloba bude prejednaná v primeranej lehote. Všeobecný súd rovnako uviedol, že k prekročeniu primeranej lehoty na rozhodnutie vo veci T‑54/06 došlo po pôvodnom rozhodnutí žalobkyne zriadiť bankovú záruku. Z týchto dôvodov usúdil, že súvislosť medzi prekročením primeranej lehoty na rozhodnutie vo veci T‑54/06 a úhradou nákladov na bankovú záruku počas obdobia prekročenia nemožno považovať za prerušenú počiatočným rozhodnutím spoločnosti Kendrion nezaplatiť ihneď pokutu a zriadiť bankovú záruku. V bode 90 uvedeného rozsudku preto dospel k záveru, že príčinná súvislosť je v zmysle článku 340 ZFEÚ dostatočne priama.

49.

Odôvodnenie Všeobecného súdu je podľa môjho názoru nesprávne. Všeobecný súd v podstate prijíma judikatúru založenú na rozsudku vo veci Holcim, ale potom odlišuje prejednávanú vec od tých vecí, ktoré boli predmetom uvedenej judikatúry. Rovnako ako Všeobecný súd sa domnievam, že judikatúra vo veci Holcim je správna, ale na rozdiel od Všeobecného súdu si nemyslím, že táto vec je podstatne odlišná od vecí, ktoré viedli ku vydaniu rozsudku vo veci Holcim: podľa môjho názoru ani jeden z dvoch dôvodov, ktoré uviedol Všeobecný súd, pokiaľ ide o toto rozlíšenie, nie je presvedčivý, a to ani samostatne, ani v kombinácii.

50.

Predtým, než podrobne vysvetlím, prečo zastávam tento názor, chcem zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry nemožno článok 340 ZFEÚ vykladať tak, že sa v ňom vyžaduje, aby Európska únia nahradila každý, aj vzdialený, škodlivý dôsledok správania jej inštitúcií. ( 33 ) Preto v prípade žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť Únie nestačí, že vytýkané konanie je jednou z príčin údajnej ujmy. Toto konanie musí byť rozhodujúcou príčinou ujmy. ( 34 ) Inými slovami, dostatočná súvislosť existuje len vtedy, ak je ujma priamym dôsledkom protiprávneho konania zodpovednej inštitúcie a nezávisí od vplyvu iných, či už pozitívnych alebo negatívnych príčin. ( 35 )

51.

Prvý dôvod Všeobecného súdu, podľa ktorého je prejednávaná vec odlišná od vecí, na ktorých je založená judikatúra vo veci Holcim, je, že v čase keď Kendrion podala žalobu vo veci T‑54/06, a v čase, keď zriadila bankovú záruku, bolo nedodržanie primeranej lehoty na rozhodnutie Všeobecným súdom nepredvídateľné.

52.

Toto tvrdenie je však predovšetkým nepresné. Bohužiaľ, niektoré veci, o ktorých Všeobecný súd rozhodol krátko predtým, než bola podaná žaloba vo veci T‑54/06, boli značne dlhé. ( 36 ) Platí to najmä v prípade vecí týkajúcich sa uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže EÚ, a najmä kartelov, ( 37 ) ktoré, ako je známe, sú veľmi zložité a časovo náročné a môžu si vyžadovať súbežné alebo koordinované riešenie viacerých vecí naraz.

53.

Je pravda, že Kendrion, ako každá iná žalobkyňa, mohla očakávať, že sa o jej veci rozhodne v primeranom čase. Vzhľadom na postupy Všeobecného súdu a súdne záznamy v rozhodnom čase však bolo pomerne neisté a náročné vypočítať pravdepodobnú dĺžku konania s cieľom odhadnúť prípadné celkové náklady na bankovú záruku.

54.

Po druhé a čo je dôležitejšie, bez ohľadu na to, či boli neprimerané prieťahy vo veci T‑54/06 predvídateľné, Všeobecný súd nesprávne použil pojem „predvídateľnosť“ s cieľom preukázať existenciu dostatočnej príčinnej súvislosti, ktorá má za následok vznik zodpovednosti Európskej únie.

55.

Kľúčovou otázkou v prejednávanej veci nie je, či poškodená, ktorá utrpela údajnú ujmu, mohla predvídať nezákonnú udalosť, ktorá spôsobila údajnú ujmu. Rozhodujúce pre určenie mimozmluvnej zodpovednosti Európskej únie v prejednávanej veci je v prvom rade to, či je údajná ujma priamym dôsledkom nezákonného konania inštitúcie.

56.

To je bod, ktorý Všeobecný súd nepreskúmal podrobne. Domnievam sa, že v rámci tohto preskúmania by prípadná nepredvídateľnosť neprimeraných prieťahov mohla byť relevantná len za dvoch okolností. V prejednávanej veci však nejde ani o jednu z týchto okolností.

57.

Na jednej strane by tento prvok mohol byť relevantný, ak by Kendrion neskôr nemohla zmeniť svoje pôvodné rozhodnutie o odložení platby a zriadení bankovej záruky. Nie je to však tento prípad, ako bude preukázané v bodoch 68 až 74 nižšie. Kendrion mohla kedykoľvek v priebehu súdneho konania uhradiť pokutu a zrušiť bankovú záruku. Ak teda najskôr aj išlo o nepredvídateľnú udalosť, na základe tejto novej udalosti mohla Kendrion prispôsobiť svoje konanie.

58.

Na druhej strane by prípadná nepredvídateľnosť neprimeraných prieťahov mohla byť relevantná aj vtedy, ak by Európska únia pred Všeobecným súdom tvrdila, že Kendrion pri zabránení ujme alebo obmedzovaní jej rozsahu nepreukázala náležitú starostlivosť, čo mohlo vyplynúť z jej rozhodnutia odložiť zaplatenie pokuty do konca súdneho konania.

59.

V tejto súvislosti treba mať na mysli, že podľa ustálenej judikatúry v prípade žaloby o mimozmluvnú zodpovednosť je potrebné overiť, či poškodená osoba, ktorá riskuje, že bude musieť znášať škodu sama, vynaložila ako uvedomelá osoba náležitú starostlivosť, aby zabránila ujme alebo obmedzila jej rozsah. Príčinná súvislosť môže byť prerušená nedbanlivosťou poškodenej osoby, keďže jej konanie môže byť rozhodujúcou príčinou ujmy. ( 38 )

60.

To však nie je dôvod, prečo sa Všeobecný súd v napadnutom rozsudku odvolával na tento bod. Všeobecný súd nepoužil kritérium predvídateľnosti s cieľom preskúmať, či nedbanlivosťou spoločnosti Kendrion bola prerušená príčinná súvislosť medzi údajnou ujmou a vytýkaným konaním inštitúcie EÚ, namiesto toho použil tento pojem na to, aby v prvom rade preukázal existenciu takejto súvislosti.

61.

Napriek tomu potenciálna nepredvídateľnosť udalosti, ktorá spôsobila údajnú ujmu, nič nevypovedá o určujúcom faktore údajnej škody. Dokonca aj za predpokladu, že neprimerané prieťahy boli nepredvídateľné, táto skutočnosť nie je ani nevyhnutná, ani dostatočná na to, aby mala za následok vznik zodpovednosti Európskej únie.

62.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa domnievam, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku nesprávne vyložil a uplatnil pojem „predvídateľnosť“ v zmysle článku 340 ZFEÚ v záujme preukázania existencie príčinnej súvislosti medzi údajnou ujmou a vytýkaným konaním.

63.

Druhý dôvod Všeobecného súdu, podľa ktorého je prejednávaná vec odlišná od vecí, na ktorých je založená judikatúra vo veci Holcim je, že primeraná lehota na rozhodnutie vo veci T‑54/06 bola prekročená po rozhodnutí spoločnosti Kendrion zriadiť bankovú záruku.

64.

Ani tento prvok nie je podľa môjho názoru relevantný.

65.

Na úvod je potrebné mať na pamäti, že rozhodnutie Komisie, akým je rozhodnutie K(2005) 4634, je právne záväzné a predpokladá sa, že je platné až do jeho zrušenia súdmi EÚ. Ak podnik, ktorý bol sankcionovaný pokutou, ktorú mu uložila Komisia, považuje rozhodnutie Komisie za nezákonné a jeho okamžité dodržiavanie za také, ktoré môže spôsobiť nenapraviteľnú ujmu, môže tento podnik podať návrh na nariadenie predbežných opatrení pred súdmi EÚ podľa článkov 278 a 279 ZFEÚ, pričom spochybní platnosť uvedeného rozhodnutia.

66.

Ak sa takýto návrh nepodá, alebo ak súdy EÚ takýto návrh zamietnu, v zásade sa musí zaplatiť pokuta v lehote stanovenej v rozhodnutí. Preto rozpočtové pravidlá EÚ ( 39 ) umožňujú Komisii súhlasiť s odložením platby pokuty za predpokladu, že sa dlžník zaviaže zaplatiť úroky z omeškania a zloží finančnú zábezpeku, ktorá pokrýva nezaplatený dlh, pokiaľ ide o výšku istiny a tiež úroky.

67.

Preto sa podnikom, ktoré majú v úmysle napadnúť pokutu pred súdmi EÚ, ponúkne možnosť rozhodnúť sa okamžite zaplatiť (pravidlo), alebo požiadať o možnosť zriadenia bankovej záruky (výnimka). Rozhodnutie podniku musí byť pre Úniu finančne neutrálne: odloženie platby nemôže viesť k strate v rozpočte Únie. Účtovník, ktorý v spolupráci s príslušným povoľujúcim úradníkom rozhoduje o žiadosti podniku o odloženie platby, nemá právomoc meniť výšku pokuty, o ktorej rozhodla Komisia ako inštitúcia (teda kolégium komisárov). Rozhodnutie podniku okamžite zaplatiť pokutu napriek svojmu zámeru napadnúť rozhodnutie Komisie pred súdmi EÚ by zároveň nemalo viesť k bezdôvodnému obohateniu Európskej únie. Preto na jednej strane, ak súdy EÚ potvrdia rozhodnutie Komisie, pokuta, ktorej platba bola odložená, sa stáva splatnou spolu s úrokmi. Na druhej strane sa na základe zrušenia napadnutého rozhodnutia Komisie zakladá povinnosť Únie vrátiť zaplatené sumy navýšené o príslušnú úrokovú sadzbu. ( 40 )

68.

Je zjavné, že rozhodnutie odložiť zaplatenie pokuty umožňuje podniku, aby v priebehu súdneho konania aj naďalej využíval príslušné sumy. Znamená to však aj dodatočné náklady (tie, ktoré súvisia so zriadením bankovej záruky), ktoré podnik musí znášať aj v prípade, keď sa nakoniec domôže zrušenia napadnutého rozhodnutia. Preto prináleží každému podniku, ktorému Komisia uložila pokutu, aby posúdil, či je v jeho finančnom záujme uhradiť pokutu v stanovenej lehote, alebo požiadať o odloženie platby a zriadiť bankovú záruku.

69.

Dôležité je, že na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd, nejde o rozhodnutie, ktoré sa môže vykonať len raz. Každý podnik, ktorý sa rozhodol zriadiť bankovú záruku, môže kedykoľvek zmeniť svoje pôvodné rozhodnutie a pristúpiť k zaplateniu pokuty. ( 41 ) Týmto spôsobom zabráni nárastu dodatočných úrokov z istiny a môže zrušiť bankovú záruku, ktorá bola predtým zriadená.

70.

Podľa práva Únie nič nebráni podniku, aby zrušil bankovú záruku a zaplatil pokutu, ak tento podnik považuje takýto postup za výhodnejší. Možno teda predpokladať, že ak v priebehu konania podnik nezmení svoje pôvodné rozhodnutie, dôvodom je, že nepretržitá existencia bankovej záruky je stále v najlepšom záujme tohto podniku. Otázka, či pôvodné rozhodnutie je aj naďalej výhodné, závisí od viacerých faktorov, ktoré, ako uvádza Komisia, sa môžu časom značne zmeniť (náklady na požičiavanie peňazí, poplatky účtované bankou za bankovú záruku, výnosy zo splatnej sumy v prípade investovania do iných ekonomických činností, atď.) Z ekonomického hľadiska je preto rozumné očakávať, že podnik môže pravidelne prehodnocovať svoje pôvodné rozhodnutie.

71.

Preto ako správne tvrdí Európska únia, voľba zriadiť bankovú záruku namiesto zaplatenia pokuty, ktorú uložila Komisia, sa neuskutočnila iba na začiatku konania: túto voľbu Kendrion slobodne a vedome udržiavala (alebo potvrdzovala) počas celého obdobia, počas ktorého trvalo súdne konanie vo veci T‑54/06, a to aj vtedy, keď sa toto konanie značne predlžovalo.

72.

Do určitej miery to potvrdila aj Kendrion.

73.

Vo svojich podaniach Kendrion uvádza, že pôvodné rozhodnutie zriadiť bankovú záruku bolo prijaté, pretože v tom čase sa to považovalo za „finančne primerané“. Ďalej tvrdí, že by bolo ťažké prijať rozhodnutie o zrušení bankovej záruky a zaplatení pokuty pred ukončením súdneho konania z dôvodu vyplývajúcich finančných následkov (zaplatenie veľkej sumy zodpovedajúcej polovici jej vlastného kapitálu) a vzhľadom na súvisiace praktické problémy (najmä vo vzťahu k finančným inštitúciám, ktoré poskytli bankovú záruku, akcionárom a ostatným zainteresovaným stranám).

74.

Tieto tvrdenia dokazujú, že Kendrion si bola vedomá toho, že môže kedykoľvek zrušiť bankovú záruku a zaplatiť pokutu. Dokazuje to aj, že táto spoločnosť v priebehu tohto konania vykonala (priamo alebo nepriamo) analýzu nákladov a prínosov zákonných možností v súvislosti s nezaplatenou pokutou. Skutočnosť, že Kendrion sa rozhodla ponechať bankovú záruku počas celého konania pred Všeobecným súdom, z viacerých strategických, hospodárskych, finančných a praktických dôvodov preukazuje, že konala tak, ako sa domnievala, že je v jej najlepšom záujme. Okrem toho ešte možno dodať, že zriadená banková záruka bola predlžovaná až do skončenia odvolacieho konania pred Súdnym dvorom, aj keď Kendrion v prvostupňovom konaní prehrala.

75.

Na záver o tomto bode: druhý dôvod Všeobecného súdu, podľa ktorého je prejednávaná vec odlišná od vecí, na ktorých je založená judikatúra vo veci Holcim, sa teda zakladá na nesprávnom predpoklade, že jediným rozhodnutím, ktoré bolo relevantné v prejednávanej veci, bolo pôvodné rozhodnutie spoločnosti Kendrion odložiť platbu a zriadiť bankovú záruku pred začiatkom konania.

76.

Nesprávnosť tohto predpokladu je nepriamo potvrdená aj v napadnutom rozsudku.

77.

V bode 98 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že neexistuje dostatočne priama príčinná súvislosť, pokiaľ ide o náklady na bankovú záruku, ktoré vznikli po vydaní rozsudku vo veci T‑54/06. Podľa Všeobecného súdu je zaplatenie takýchto poplatkov dôsledkom osobného a samostatného rozhodnutia spoločnosti Kendrion, ku ktorému dospela po vydaní tohto rozsudku, týkajúceho sa nezaplatenia pokuty, nepožiadania o odklad výkonu rozhodnutia K(2005) 4634 a podania odvolania proti uvedenému rozsudku. Ak je to tak, nie je podľa mňa jasné, prečo rozhodnutie o ponechaní bankovej záruky bolo podľa názoru Všeobecného súdu rozhodujúce na vylúčenie zodpovednosti Európskej únie po vydaní rozsudku, ale nie pred jeho vydaním.

78.

Ako tvrdí Európska únia, nezdá sa, že by medzi týmito obdobiami existoval nejaký zmysluplný rozdiel, ktorý môže byť relevantný podľa článku 340 ZFEÚ. Aj počas prvostupňového konania sa Kendrion vedome rozhodla nepožadovať pozastavenie sporného rozhodnutia a ponechať bankovú záruku zriadenú až do ukončenia uvedeného konania. V bode 98 napadnutého rozsudku sa teda potvrdzuje, že prvky, ktoré Všeobecný súd považoval za relevantné v bodoch 87 až 89 toho istého rozsudku pre rozlíšenie prejednávanej veci od judikatúry vo veci Holcim, sú nepodstatné.

79.

Na záver nemožno spochybniť skutočnosť, že Kendrion musela znášať náklady spojené s bankovou zárukou, ktorú poskytla Komisii v období zodpovedajúcom prekročeniu, okrem iného ako dôsledok neschopnosti Všeobecného súdu vydať svoje rozhodnutie v primeranom čase.

80.

To však nebola rozhodujúca príčina údajnej ujmy. Rozhodujúcim faktorom bolo rozhodnutie spoločnosti Kendrion naďalej využívať výnimku z povinnosti zaplatiť splatnú pokutu, o ktorú požiadala, a to s plným vedomím o nákladoch a rizikách, ktoré toto rozhodnutie predstavovalo. Preto sa v prejednávanej veci uplatňujú zásady vyplývajúce z judikatúry vo veci Holcim.

81.

Na základe všetkých týchto dôvodov sa domnievam, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho výkladu a uplatnenia pojmu „príčinná súvislosť“ v zmysle článku 340 ZFEÚ. Podľa môjho názoru neexistuje dostatočne priama príčinná súvislosť medzi tým, že Všeobecný súd porušil vo veci T‑54/06 svoju povinnosť rozhodnúť v primeranom čase, a medzi údajnou ujmou, ktorú utrpela Kendrion v súvislosti s platbou nákladov bankovej záruky v období zodpovedajúcom prekročeniu.

82.

Na základe toho musí byť napadnutý rozsudok zrušený v tej časti, v ktorej Všeobecný súd nariadil Európskej únii zaplatiť spoločnosti Kendrion náhradu škody vo výške 588769,18 eura z dôvodu majetkovej ujmy spôsobenej tejto spoločnosti nedodržaním primeranej lehoty na rozhodnutie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 16. novembra 2011, Kendrion/Komisia (T‑54/06 EU:T:2011:667).

83.

To znamená, že ak Súdny dvor bude v tomto bode so mnou súhlasiť, nebude potrebné skúmať druhý a tretí odvolací dôvod, ktoré uviedla Európska únia, a ani tretí odvolací dôvod, ktorý uviedla Kendrion. Vzhľadom na dôležitosť položenej otázky pre budúce prípady si napriek tomu myslím, že by bolo užitočné len pre úplnosť sa zaoberať druhým odvolacím dôvodom, ktorý uviedla Európska únia. Z tejto analýzy vyplynú aj prvky užitočné pre preskúmanie druhého odvolacieho dôvodu, ktorý uviedla Kendrion.

84.

Vo svojom druhom odvolacom dôvode, ktorý smeruje proti bodom 81 až 99 napadnutého rozsudku, Európska únia, podporovaná Komisiou tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil pojem „ujma“. Podľa jeho názoru mal prvostupňový súd preskúmať, či v období zodpovedajúcom prekročeniu boli náklady na bankovú záruku, ktoré zaplatila Kendrion, vyššie ako výhoda, ktorú Kendrion získala z dôvodu nakladania so sumou zodpovedajúcou výške pokuty. Kendrion žiada Súdny dvor, aby tento odvolací dôvod zamietol ako nedôvodný. Podľa jej názoru neexistuje nijaký vzťah medzi výhodami, z ktorých mala Kendrion úžitok, a stratami, ktoré utrpela v období zodpovedajúcom prekročeniu.

85.

Domnievam sa, že aj tento odvolací dôvod je dôvodný. Všeobecný súd sa totiž dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď bez konkrétneho vysvetlenia alebo ďalšieho preskúmania v bodoch 81 a 82 napadnutého rozsudku prirovnal náklady na bankovú záruku v období zodpovedajúcom prekročeniu ujme, ktorá sa má nahradiť podľa článku 340 ZFEÚ.

86.

Tieto dva pojmy by sa nemali spájať.

87.

Úkony alebo opomenutia inštitúcie EÚ môžu mať rôzne dôsledky na finančnú situáciu podniku, akým je Kendrion. Môžu z nich vzniknúť určité náklady pre podnik, ale zároveň môžu priniesť podniku určitý zisk. „Škoda“ v zmysle článku 340 ZFEÚ existuje len vtedy, ak je čistý rozdiel medzi nákladmi a ziskom záporný. ( 42 ) Inými slovami, musí dôjsť k celkovej strate vyplývajúcej z vytýkaného konania. Inak by nastala paradoxná situácia, v ktorej by aj napriek finančnému prospechu z konania inštitúcie EÚ bol podnik oprávnený požadovať od Únie dodatočné sumy.

88.

Ako sa vysvetľuje v bodoch 68 a 70 vyššie, rozhodnutie podniku odložiť platbu a zriadiť bankovú záruku na jednej strane prináša určité náklady, na druhej strane však umožňuje tomuto podniku použiť na určité obdobie sumu, ktorá môže priniesť zisk. Tieto rôzne účinky nie sú nesúvisiace, ako nesprávne tvrdí Kendrion, ale sú navzájom neoddeliteľne spojené: sú to dve strany tej istej mince.

89.

Z ekonomického hľadiska je možnosť odložiť platbu pokuty v podstate formou financovania príslušného podniku: až do skončenia súdneho konania si tento podnik prakticky požičiava peniaze, ktoré dlhuje Únii, od samotnej Únie. Jednoducho povedané, celkové náklady na financovanie sú súčtom nákladov na bankovú záruku a v prípade, že podnik v súdnom konaní prehrá, úrokov, ktoré sú v konečnom dôsledku splatné z istiny. Napadnutý rozsudok sa však zameriava iba na náklady, ktoré vynaložila Kendrion, a nehovorí sa v ňom nič o možnom zisku alebo úsporách, ktoré táto spoločnosť získala v dôsledku odkladu platby.

90.

Podľa môjho názoru ide o pochybenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd. Ako sa uvádza v bodoch 70 a 74 vyššie, je predpoklad, že podnik vždy koná takým spôsobom, ktorý z ekonomického a finančného hľadiska považuje za racionálny. Preto možno odôvodnene predpokladať, že počas celého trvania súdneho konania vo veci T‑54/06 Kendrion považovala za výhodnejšie aj naďalej si požičiavať od Únie sumu zodpovedajúcu výške splatnej pokuty, a nie použiť vlastnú likviditu alebo si túto sumu požičať od úverových inštitúcií.

91.

Ak je to tak, nemožno vylúčiť, že neprimerané prieťahy pri rozhodovaní vo veci T‑54/06 nielenže nespôsobili spoločnosti Kendrion nijakú stratu, ale dokonca tejto spoločnosti priniesli finančnú výhodu. To však nie je možné zistiť na základe napadnutého rozsudku, keďže Všeobecný súd bez akéhokoľvek ďalšieho preskúmania usúdil, že náklady na bankovú záruku v období zodpovedajúcom prekročeniu zodpovedali ujme, ktorú Kendrion utrpela počas uvedeného obdobia.

92.

Nakoniec by som dodal, že aj v tomto bode sa napadnutý rozsudok zdá rozporuplný. Pokiaľ ide o ďalšiu formu údajnej ujmy (platba úrokov z pokuty), Všeobecný súd konštatoval, že Kendrion nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by umožnil preukázať, že počas obdobia zodpovedajúceho prekročeniu „boli úroky z omeškania, ktoré boli neskôr zaplatené Komisii, vyššie ako výhoda, z ktorej mala prospech z dôvodu nakladania so sumou zodpovedajúcou výške pokuty navýšenej o úroky z omeškania“. ( 43 )

93.

Je ťažké pochopiť, prečo Všeobecný súd neuplatnil podobný štandard, pokiaľ ide o údajnú ujmu spočívajúcu v platbe nákladov na bankovú záruku za rovnaké obdobie.

94.

Na záver aj druhý odvolací dôvod, ktorý uviedla Európska únia, je dôvodný.

95.

Vo svojom druhom odvolacom dôvode smerujúcom proti bodom 75 až 80 napadnutého rozsudku Kendrion tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že zamietol jej návrh na náhradu škody, ktorá predstavovala úroky so sadzbou vo výške 3,56 % z pokuty, ktorá jej bola uložená za obdobie zodpovedajúce prekročeniu.

96.

Vo svojom rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že Kendrion nepredložila žiaden dôkaz, ktorý by preukázal, že počas obdobia zodpovedajúceho prekročeniu boli úroky z omeškania, ktoré boli neskôr zaplatené Komisii, vyššie ako výhoda, z ktorej mala Kendrion prospech z dôvodu nakladania so sumou zodpovedajúcou výške pokuty navýšenej o úroky z omeškania.

97.

Podľa môjho názoru Všeobecný súd z dôvodov uvedených v bodoch 43 až 94 vyššie správne zamietol návrh spoločnosti Kendrion. Keďže súdy EÚ v konečnom dôsledku zamietli žalobu spoločnosti Kendrion, úroky z omeškania, ktoré majú byť zaplatené Komisii z výšky pokuty, sú jednoznačne náklady, ktoré mala Kendrion znášať počas obdobia, v ktorom prebiehalo súdne konanie. To však automaticky neznamená, že takéto náklady predstavujú škodu v zmysle článku 340 ZFEÚ.

98.

Zásadnejšie je, že v prejednávanej veci neexistuje v zmysle článku 340 ZFEÚ dostatočne priama príčinná súvislosť medzi neprimeranou dĺžkou konania a stratou spočívajúcou v úhrade úrokov za obdobie zodpovedajúce prekročeniu. Ako je vysvetlené v bodoch 71 až 74 vyššie, riziko znášania týchto nákladov vyplynulo z rozhodnutia spoločnosti Kendrion o odložení platby pokuty až do skončenia súdneho konania. Kendrion prijala toto rozhodnutie slobodne a s plným vedomím finančných následkov, ktoré z neho vyplývajú.

99.

Preto je potrebné druhý odvolací dôvod zamietnuť.

100.

Štvrtý odvolací dôvod, ktorý uviedla Kendrion, smeruje proti bodom 121 až 135 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd priznal tejto spoločnosti náhradu škody vo výške 6000 eur z dôvodu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranými prieťahmi vo veci T‑54/06. Kendrion tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a žiada, aby jej bola priznaná vyššia suma.

101.

Európska únia považuje tvrdenia spoločnosti Kendrion za neprípustné a v každom prípade za nedôvodné.

102.

Ďalej vysvetlím, prečo zastávam názor, že štvrtý odvolací dôvod spoločnosti Kendrion nemôže uspieť. Na tento účel považujem za užitočné najprv objasniť niektoré kľúčové pojmy.

103.

V článku 340 druhom odseku ZFEÚ sa uvádza, že „v prípade nezmluvnej zodpovednosti Únia, v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií“ ( 44 ). Preto súdy EÚ dôrazne vykladajú toto ustanovenie ako také ustanovenie, ktoré v zásade pokrýva ako majetkovú ujmu (vo forme zníženia aktív ( 45 ) a ušlého zisku ( 46 )), tak aj nemajetkovú ujmu. ( 47 )

104.

V súlade s touto judikatúrou vo svojom rozsudku z 26. novembra 2013 vo veci Kendrion ( 48 ) Súdny dvor jasne uviedol, že „v prípade žaloby o náhradu škody založenej na porušení článku 47 druhého odseku Charty Všeobecným súdom, ktorý porušil požiadavky súvisiace s dodržaním lehoty na rozhodnutie veci v primeranej lehote, Všeobecnému súdu prináleží… najmä zistiť, či možno identifikovať okrem majetkovej ujmy aj nemajetkovú ujmu, ktorú dotknutý účastník konania utrpel prekročením lehoty, a ktorá by prípadne mala byť predmetom primeranej náhrady“ ( 49 ).

105.

Náhrada škody podľa článku 340 ZFEÚ má za cieľ obnoviť, pokiaľ je to možné, majetok poškodenej osoby do takej miery, v akej bol pred nezákonným konaním inštitúcie EÚ. ( 50 ) Preto sa majetková ujma, ktorá je priamym dôsledkom tohto konania, zvyčajne odškodňuje zaplatením sumy zodpovedajúcej takejto ujme.

106.

To však nie je možné pre ujmu alebo škodu, ktorá je nemajetková. ( 51 ) Vo väčšine právnych systémov sa pojem „nemajetková“ ujma alebo škoda vzťahuje na druhy škôd, ktoré sú nehmotné a ťažko pri nich vyčísliť ekonomickú hodnotu, pretože v skutočnosti pre ne neexistuje trhová hodnota. Typické príklady takejto ujmy alebo škody predstavujú bolesť a utrpenie, emocionálne ťažkosti, zhoršenie života alebo vzťahov. V podstate zahŕňa rôzne formy fyzickej a/alebo psychickej ujmy.

107.

Vo všetkých týchto situáciách nemožno status quo ante zjavne obnoviť. Preto akákoľvek náhrada škody, ktorú môžu súdy priznať, bude vždy a nevyhnutne „druhým najlepším“ riešením. Z tohto dôvodu vyplatenie sumy peňazí môže ale nemusí byť najvhodnejšou formou náhrady – závisí to od okolností. ( 52 ) Súdy EÚ už v určitých prípadoch rozhodli, že symbolická finančná náhrada ( 53 ) je dostatočná, alebo že môže byť poskytnutá náhrada v naturálnej forme. ( 54 ) V iných prípadoch súdy EÚ nepriznali žiadnu konkrétnu formu náhrady škody, pretože sa domnievali, že zrušenie protiprávneho konania, ( 55 ) alebo samotné zaznamenanie nezákonnej udalosti v rozsudku, ( 56 ) môže predstavovať uspokojivú náhradu v zmysle článku 340 ZFEÚ. ( 57 )

108.

Ak je v danom prípade peňažná (a nesymbolická) náhrada považovaná za najvhodnejšiu formu náhrady, nie je ľahké vyčísliť sumu, ktorá sa má priznať. Súdy, ktoré majú v takomto prípade právomoc, musia odhadnúť sumu, ktorá primerane odráža ujmu, ktorú poškodená osoba utrpela, bez toho, aby neoprávnene potrestali páchateľa nezákonného konania. V prípade nedostatku zjavných alebo všeobecne uznávaných ekonomických kritérií môžu súdy nájsť usmernenia len v rámci všeobecných zásad, akými sú napríklad objektívnosť, spravodlivosť a proporcionalita na jednej strane a predvídateľnosť, právna istota a rovnaké zaobchádzanie na strane druhej.

109.

Je preto nevyhnutné, aby pri stanovovaní existencie nemajetkovej ujmy, určovaní najlepších prostriedkov na primeranú náhradu a prípadne pri výpočte sumy, ktorá sa má priznať, súdy mali značnú slobodu pri rozhodovaní.

110.

To znamená, že považujem za dôležité zdôrazniť, že nemajetková ujma je podľa môjho názoru nielen ujmou, ktorej peňažnú hodnotu je ťažko odhadnúť z praktických dôvodov. Je to škoda, ktorá sa na základe svojej samotnej povahy nemôže z finančného hľadiska presne a jednoznačne určiť.

111.

Tento aspekt je podľa môjho názoru obzvlášť relevantný, pokiaľ ide o prípadnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej sa dovolávajú právnické osoby. Je zrejmé, že pojem nemajetkovej ujmy sa javí ako nehodiaci sa k myšlienke, že právnická osoba môže utrpieť určitú psychickú alebo fyzickú ujmu. Preto je možnosť právnických osôb dovolávať sa nemajetkovej ujmy kontroverznou otázkou v mnohých jurisdikciách. ( 58 ) Na účely tohto konania však nie je potrebná hĺbková diskusia o tejto otázke. V tejto súvislosti postačuje poukázať na to, že v judikatúre súdov EÚ a Európskeho súdu pre ľudské práva sa konštatuje, že za určitých okolností sú aj právnické osoby oprávnené požadovať náhradu nemajetkovej ujmy.

112.

Nedávno vo veci Safa Nicu Sepahan Súdny dvor potvrdil rozsudok Všeobecného súdu, v ktorom Všeobecný súd uznal existenciu nemajetkovej ujmy subjektu, ktorý bol „spojený so správaním, ktoré [bolo považované] za závažné ohrozenie medzinárodného mieru a bezpečnosti, čo [malo] za následok jeho potupu a vyvolanie nedôvery voči nemu, čím [bola] dotknutá jeho dobrá povesť“ ( 59 ). V iných veciach Všeobecný súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy podnikom, ktoré boli z dôvodu nezákonného konania inštitúcie EÚ uvedené „do situácie neistoty a boli prinútené, aby vyvinuli zbytočné úsilie s cieľom reagovať na naliehavosť situácie“ ( 60 ) alebo ich „imidž a dobrá povesť“ utrpeli ujmu. ( 61 ) Zároveň v mnohých prípadoch Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že v záujme primeranej kompenzácie právnických osôb, ktoré môžu utrpieť nemajetkovú ujmu, „treba vziať do úvahy dobrú povesť spoločnosti, neistotu pri rozhodovaní, narušenie riadenia spoločnosti… ako aj… úzkosť a nepríjemnosti spôsobené členom riadiaceho tímu“ ( 62 ).

113.

Tieto vyhlásenia by sa však podľa môjho názoru mali posudzovať opatrne. Z dôvodu vysvetleného v bode 110 vyššie sa domnievam, že nie každú ujmu, ktorá vyplýva napríklad z poškodenia dobrej povesti spoločnosti alebo zo stavu neistoty vyvolaného vedením spoločnosti, možno považovať za nemateriálnu ujmu. Negatívne dôsledky, akými sú strata zákazníkov, strata obchodných príležitostí, potreba väčších investícií do reklamy alebo označovania, atď. majú totiž pravdepodobne peňažnú povahu.

114.

Je pravda, že môže byť ťažké preukázať a/alebo vyčísliť takéto dôsledky, najmä ak sa očakáva, že určitá ujma môže vzniknúť v budúcnosti. Napriek tomu sa nestávajú „nemajetkovou ujmou“ len z dôvodu praktických ťažkostí, s ktorými sa poškodené môžu stretnúť pri odôvodňovaní svojich tvrdení. Nahradiť sa môžu aj budúce straty, ak spoľahlivé skutočnosti preukážu, že nie sú špekulatívne a že vzniknú v primeranej lehote. ( 63 ) Okrem toho, s cieľom zabezpečiť primeranú náhradu v prípadoch, v ktorých by prísne uplatňovanie pravidiel o úrovni v oblasti hodnotenia dôkazov znamenalo pre poškodenú príliš vysoké zaťaženie, súdy, ktoré rozhodujú v danej veci, môžu rozhodnúť o prijatí nižšej úrovne dôkazov, alebo použiť aproximácie alebo domnienky. ( 64 ) Súdy EÚ majú v každom prípade širokú mieru voľnej úvahy pri výbere údajov, ktoré považujú za vhodné na výpočet a posúdenie ujmy, ktorú strana uvádza. ( 65 )

115.

Inštitúcia EÚ, ktorá je zodpovedná za údajnú ujmu, nemôže obmedziť svoje tvrdenia iba na spochybnenie informácií a číselných údajov, ktoré predložili žalobkyne pred súdmi EÚ. Je povinná poskytnúť podrobné informácie o kritizovaných záležitostiach. ( 66 ) Inštitúcie EÚ majú vo všeobecnosti konať v dobrej viere a v tejto súvislosti nesmú odmietnuť pomoc žalobkyni, napríklad poskytnutím dokumentov a informácií, ktoré jej inak nie sú dostupné. ( 67 )

116.

Preto by sa za nemajetkovú ujmu, za ktorú môže byť právnickej osobe priznaná náhrada, mali považovať iba tie účinky, ktoré súvisia s tým, čo by som nazval podnikové ťažkosti. ( 68 )

117.

V tejto súvislosti preskúmam argumenty, ktoré pri tejto otázke uviedla Kendrion.

118.

Na podporu svojho štvrtého odvolacieho dôvodu uvádza Kendrion niekoľko tvrdení. Predovšetkým tvrdí, že Všeobecný súd nedostatočne vysvetlil kritériá, ktoré použil na určenie náhrady škody za nemajetkovú ujmu vo výške 6000 eur. Kendrion v každom prípade považuje túto sumu za čisto symbolickú a tvrdí, že Všeobecný súd mal priznať náhradu škody zodpovedajúcu 5 % pokuty, ktorú uložila Komisia (teda 1700000 eur). Kendrion v tejto súvislosti odkazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Heineken. ( 69 ) Subsidiárne vyzýva Súdny dvor, aby určil spravodlivú náhradu ex aequo et bono.

119.

Tieto tvrdenia považujem za nepresvedčivé. Aby som vysvetlil prečo, musím pripomenúť relevantné časti napadnutého rozsudku.

120.

V bodoch 121 až 128 napadnutého rozsudku Všeobecný súd najskôr zamietol návrh spoločnosti Kendrion na náhradu škody za nemajetkovú ujmu, ktorá sa týkala údajného poškodenia jej dobrej povesti. Všeobecný súd ďalej uznal, že aj napriek určitej neistote týkajúcej sa výsledku jej žaloby, ktorá je nevyhnutná pre každú žalobkyňu, značná dĺžka konania vo veci T‑54/06 postavila Kendrion „do situácie neistoty, ktorá išla nad rámec neistoty obvykle vyvolanej súdnym konaním“. Tento stav dlhodobej neistoty mal podľa prvostupňového súdu „vplyv na plánovanie potrebných rozhodnutí a riadenie tejto spoločnosti, a teda spôsoboval nemajetkovú ujmu“.

121.

V bodoch 129 až 134 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že „za okolností prejednávanej veci nemajetková ujma, ktorá bola spôsobená [spoločnosti Kendrion] z dôvodu dlhodobého stavu neistoty, do ktorého bola uvedená, nebola nahradená v celom rozsahu tým, že sa konštatovalo nedodržanie primeranej lehoty na rozhodnutie“. Všeobecný súd však zamietol žiadosť spoločnosti Kendrion, podľa ktorej musí byť náhrada, ktorá sa má priznať, vypočítaná ako určité percento z výšky pokuty uloženej Komisiou. To by podľa názoru Všeobecného súdu malo za následok spochybnenie tejto pokuty, hoci nebolo preukázané, že porušenie primeranej lehoty na vyhlásenie rozsudku vo veci T‑54/06 malo vplyv na výšku pokuty.

122.

V bode 135 napadnutého rozsudku teda Všeobecný súd rozhodol, že na určenie výšky náhrady škody, ktorá sa má priznať spoločnosti Kendrion za nemajetkovú ujmu, bolo potrebné zohľadniť najmä „rozsah nedodržania primeranej lehoty na rozhodnutie, správanie žalobkyne a skutočnosť, že v rámci konania pripomenula, že očakáva prijatie rozhodnutia, potrebu zabezpečiť dodržanie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže a účinnosť tohto návrhu“. Na základe toho sa Všeobecný súd rozhodol ex aequo et bono, že náhrada škody vo výške 6000 eur predstavuje primeranú náhradu škody, ktorá bola spôsobená spoločnosti Kendrion z dôvodu dlhodobého stavu neistoty, v ktorom sa nachádzala v konaní vo veci T‑54/06.

123.

Od začiatku treba mať na mysli, že podľa ustálenej judikatúry, ak Všeobecný súd konštatoval existenciu škody, má sám právomoc posúdiť v medziach návrhu spôsob a rozsah náhrady škody. Na to, aby Súdny dvor mohol vykonávať súdne preskúmanie rozsudkov Všeobecného súdu, musia byť tieto rozsudky dostatočne odôvodnené, a pokiaľ ide o posúdenie ujmy, musia uvádzať kritériá zohľadňované na účely určenia priznanej sumy. ( 70 )

124.

Vzhľadom na tieto okolnosti sa domnievam, že napadnutý rozsudok bol v tomto bode dostatočne odôvodnený. Po prvé Všeobecný súd stručne, ale jasne ilustroval dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že určité druhy nemajetkovej ujmy, ktoré uviedla Kendrion, boli dostatočne preukázané, zatiaľ čo iné neboli. Po druhé Všeobecný súd vysvetlil, prečo považoval za potrebné priznať peňažnú náhradu a po tretie uviedol kritériá, ktoré zohľadnil na účely určenia priznanej výšky tejto náhrady škody. ( 71 )

125.

Navyše podľa môjho názoru sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výbere týchto kritérií alebo, v širšom zmysle, pri výklade pojmu „náhrada“ podľa článku 340 ZFEÚ. V tejto súvislosti je opäť potrebné zdôrazniť, že ako je vysvetlené v bodoch 106 až 110 vyššie, náhrada, ktorá sa má poskytnúť za nemajetkovú ujmu, nemá v žiadnom prípade pokryť hospodársku stratu, ktorú utrpela žalobkyňa. Z tohto dôvodu nie je úplne vylúčená náhrada sumy, ktorá sa môže považovať len za „symbolickú“. Suma priznaná spoločnosti Kendrion v napadnutom rozsudku sa síce môže javiť ako nízka, nemala by však byť považovaná za náhradu dodatočných nákladov a ušlého zisku, ktoré mohli byť spôsobené stavom neistoty, do ktorého sa Kendrion dostala na základe neprimeranej dĺžky konania vo veci T‑54/06. Je to len náhrada za ťažkosti, ktoré utrpela Kendrion (jej orgány a spoločnosť ako celok), počas obdobia zodpovedajúceho prekročeniu.

126.

Na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Kendrion v rozsudku Súdneho dvora vo veci Heineken ( 72 ) sa nevyžaduje od súdov EÚ, aby stanovili sumy, ktoré sa majú priznať za neprimeranú dĺžku konania, vo forme percentuálneho podielu z pokuty uloženej Komisiou. V uvedenom rozsudku Súdny dvor jednoducho zamietol tvrdenia odvolateľky, podľa ktorých Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti a zásadu proporcionality tým, že priznal zníženie pokuty, ktorú uložila Komisia, o 5 % po správnom konaní, ktorého trvanie považovala samotná Komisia za neprimerané. Súdny dvor uviedol, že Všeobecný súd uplatnil svoju neobmedzenú súdnu právomoc a priznal odvolateľke predmetné zníženie. Súdny dvor uviedol, že príslušné tvrdenie odvolateľky bolo vyriešené a že táto spoločnosť by nemala požadovať dodatočné zníženie pokuty z toho istého dôvodu. ( 73 )

127.

Okrem toho Komisia nepodala odvolanie proti tejto časti prvostupňového rozsudku. Preto skutočnosť, že Súdny dvor potvrdil napadnutý rozsudok, nemožno považovať v tejto súvislosti za súhlas Súdneho dvora so závermi Všeobecného súdu. V každom prípade, aj keby sa rozsudok vo veci Heineken vykladal ako rozsudok, ktorý podporuje tvrdenie spoločnosti Kendrion, nemal by sa už v tomto bode považovať za uplatniteľný. Všeobecný súd totiž vo svojom rozsudku uplatňoval prístup, ktorý bol zjavne inšpirovaný rozsudkom Súdneho dvora vo veci Baustahlgewebe. ( 74 ) Napriek tomu, približne dva roky po ukončení konania vo veci Heineken, Súdny dvor výslovne a s konečnou platnosťou zrušil judikatúru vo veci Baustahlgewebe. ( 75 ) Aj v konaní, v ktorom Súdny dvor vydal rozsudok z 26. novembra 2013, sa Kendrion neúspešne odvolávala na podobné tvrdenie. ( 76 ) Nevidím nijaký vhodný dôvod, prečo by záver týkajúci sa tohto bodu mal byť teraz iný.

128.

Za týchto okolností nemôže byť konštatovanie uvedené v bode 135 napadnutého rozsudku v tom zmysle, že nemajetková ujma, ktorú utrpela Kendrion, musela byť na základe posúdenia ex aequo et bono nahradená sumou 6000 eur, preskúmané Súdnym dvorom v odvolacom konaní. ( 77 ) V dôsledku toho Súdny dvor nemôže jednoducho zamietnuť posúdenie Všeobecného súdu, pokiaľ ide o výšku náhrady škody za nemajetkovú ujmu, a sám určiť spravodlivú náhradu ex aequo et bono.

129.

Štvrtý odvolací dôvod spoločnosti Kendrion je preto potrebné zamietnuť.

130.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode, ktorý smeruje proti bodom 44 až 63 napadnutého rozsudku, Kendrion tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že konanie (ktoré celkovo trvalo približne päť rokov a deväť mesiacov), ktoré bolo ukončené vydaním rozsudku zo 16. novembra 2011 vo veci T‑54/06, prekročilo primeranú lehotu na rozhodnutie v takejto veci o 20 mesiacov. Podľa názoru spoločnosti Kendrion by maximálna primeraná dĺžka konania v takejto veci mala byť dva a pol roka. V tejto súvislosti odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a na správu Európskej komisie pre efektívnosť súdnictva (ďalej len „CEPEJ“) z roku 2012. ( 78 ) Okrem toho Kendrion vytýka Všeobecnému súdu, že sa sústredil len na čas, ktorý uplynul medzi koncom písomnej časti konania a začatím ústnej časti konania, pričom mal zohľadniť celkovú dĺžku konania.

131.

Európska únia tvrdí, že Všeobecný súd správne posúdil obdobie zodpovedajúce prekročeniu, a žiada Súdny dvor, aby zamietol prvý odvolací dôvod spoločnosti Kendrion.

132.

Pre niektoré tvrdenia, ktoré predložila Kendrion, mám pochopenie. Po podrobnejšom preskúmaní napadnutého rozsudku je však vidieť, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, ako to tvrdí Kendrion.

133.

Na úvod musím zdôrazniť, že súhlasím so spoločnosťou Kendrion v tom, že v súvislosti s otázkou prípadnej nadmernej dĺžky predchádzajúcich konaní musí Všeobecný súd v prvom rade preskúmať celkovú dĺžku konania. Môže byť skutočne neprirodzené pokúsiť sa rozdeliť celé konanie do jednotlivých fáz, aby sa posúdila primeranosť trvania jednej alebo viacerých týchto fáz v „klinickej izolácii“ od ostatných. Na druhej strane malé prieťahy v jednotlivých fázach konania sa môžu javiť ako nevýznamné, keď sa posudzujú jednotlivo, ale keď sa spoja, môžu vyústiť do neprimeranej dĺžky celého konania. ( 79 ) Zároveň nemožno vylúčiť, že výrazné prieťahy v jednej fáze konania sa môžu vykompenzovať tým, že sa bude rýchlejšie konať v ostatných fázach konania.

134.

Napríklad uplynutie značného obdobia medzi koncom písomnej časti konania a začatím ústnej časti konania nemusí nevyhnutne znamenať značné trvanie celého konania. Naopak relatívne krátke obdobie medzi týmito dvoma fázami nevylučuje možnosť, že celé konanie prekročí primeranú dĺžku. Všetko závisí od spôsobu, akým komora, ktorá vec prejednáva, organizuje svoju prácu, a teda aj to, ako pokračuje súdne konanie.

135.

Komora sa môže rozhodnúť presunúť ťažisko svojej práce do začiatočnej fázy, teda ešte predtým, než sa uskutoční pojednávanie, alebo naopak môže zorganizovať pojednávanie hneď po ukončení písomnej časti konania, pričom značná časť práce sa dokončí po pojednávaní. Rozhodnutie medzi týmito možnosťami môže závisieť od viacerých faktorov: pracovné postupy sudcov zasadajúcich v rozhodcovskej komore, ich vyťaženie v danej veci a osobitné charakteristiky každého prípadu (napríklad, či existuje veľa otázok, ktoré treba objasniť na pojednávaní alebo nie).

136.

Krátke časové obdobie medzi písomnou a ústnou časťou konania pomôže stranám v tom prípade, ak nasleduje obzvlášť dlhé rokovanie. Naopak, dlhšie obdobie, než je zvyčajné, medzi písomnou a ústnou časťou konania môže byť plodné, ak umožní následné rýchle rokovanie.

137.

Napriek tomu sa existencia značných období úplnej nečinnosti pri riešení sporu môže určite považovať za dôležitú indíciu, že primeraná dĺžka konania bola prekročená. Napriek tomu obdobie, ktoré sa stranám môže zdať ako obdobie nečinnosti, nemusí byť nevyhnutne takýmto obdobím.

138.

Platí to najmä pre obdobie, ktoré trvá medzi koncom písomnej časti konania a začiatkom ústnej časti konania. Počas tohto obdobia sa uskutočňuje niekoľko dôležitých činností, aj keď zúčastnené strany nie sú o nich informované (a v prípade niektorých z týchto činností nie je možné informovať strany z dôvodov týkajúcich sa zachovania mlčanlivosti o rokovaniach Súdneho dvora EÚ). ( 80 ) Okrem dokončenia potrebných prekladov v tomto štádiu konania sudca spravodajca predovšetkým predloží Všeobecnému súdu predbežnú správu, ktorá obsahuje analýzu relevantných skutkových a právnych otázok, ktoré boli predložené v rámci žaloby, návrhy, či by sa mali prijať opatrenia na zabezpečenie priebehu konania alebo vyšetrovacie opatrenia, či by sa mala uskutočniť ústna časť konania a či má byť vec postúpená veľkej komore alebo komore, ktorá zasadá s iným počtom sudcov, alebo či by mal byť prípad postúpený samosudcovi. ( 81 )

139.

Je ťažké preceniť význam takéhoto dokumentu na účely konania. Takisto nie je možné a priori posúdiť čas potrebný na prípravu uvedeného dokumentu v každej veci: pred vypracovaním návrhu musí sudca spravodajca dôkladne zvážiť právne otázky, ktoré sú uvedené v danej veci, aby sa určili možnosti analýzy a body, v prípade ktorých sú potrebné ďalšie úvahy alebo objasnenie. ( 82 ) Jeho návrhy ako pokračovať pri ďalšom riešení danej veci, vychádzajú z jeho predbežnej právnej analýzy.

140.

Okrem toho prípadná pasivita Súdneho dvora v určitom čase v priebehu konania nie je jediným prvkom, ktorý by sa mal v tejto súvislosti zohľadniť. Neúčinné riešenie veci môže byť v skutočnosti rovnako neprijateľné aj na účely článku 47 Charty. Uvediem pár príkladov: môže sa to stať, keď potrebné preklady aktov konania trvajú príliš dlho pre problémy týkajúce sa zamestnancov alebo vnútornej organizácie súdov EÚ. ( 83 ) Môže to nastať aj vtedy, keď sa sudcovia dlhodobo nevedia dohodnúť na znení rozhodnutia, ktoré uzatvára daný stupeň konania, a to aj napriek častým a opakovaným pokusom. Môže sa to takisto stať, ak v zložení komory, ktorá prejednáva určitú vec, dôjde k viacerým alebo následným zmenám a tým členovia tejto komory musia opätovne spraviť prácu, ktorá už bola vykonaná. Za všetkých takýchto okolností môže byť trvanie konania príliš dlhé z dôvodov, z ktorých nemožno obviňovať účastníkov konania a pravdepodobne by to nemalo ovplyvniť právo týchto účastníkov na rýchle súdne konanie.

141.

Preto súhlasím so spoločnosťou Kendrion, že analýza, ktorá je potrebná na určenie toho, či predchádzajúce konanie prekročilo primeranú dĺžku trvania, by sa v zásade mala zamerať na celkovú dĺžku konania. Vo všeobecnosti nie je možné klásť dôraz len – alebo hlavne na prípadné obdobia nečinnosti a najmä nie na čas, ktorý uplynul medzi koncom písomnej časti konania a začatím ústnej časti konania.

142.

Napriek tomu v prejednávanej veci nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že opomenul ostatné fázy konania. V bode 62 napadnutého rozsudku uvedený súd konštatoval, že „zo skúmania spisu vo veci T‑54/06 nevyplynula žiadna okolnosť umožňujúca dospieť k záveru, že existuje neodôvodnené obdobie nečinnosti na jednej strane od podania žaloby do dátumu podania dupliky a na strane druhej od začatia ústnej časti konania do vyhlásenia rozsudku“.

143.

V dôsledku toho Všeobecný súd riadne preskúmal činnosť (alebo nečinnosť) Súdneho dvora v celom konaní. Všeobecný súd sústredil svoju analýzu na konkrétnu fázu konania, pretože skutkové okolnosti prípadu preukázali, že počas tohto obdobia nastali problémy, ktoré spôsobili prieťahy v konaní. Súdny dvor už vo svojom rozsudku z 26. novembra 2013 uviedol, že obdobie medzi koncom písomnej časti konania a začatím ústnej časti konania trvajúce približne 3 roky a 10 mesiacov „[nebolo možné] vysvetľovať okolnosťami veci, či už ide [o] zložitosť veci, správanie účastníkov konania alebo výskyt prekážok v konaní“ ( 84 ).

144.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, aj keby tvrdenia spoločnosti Kendrion týkajúce sa spôsobov, ktoré by mal Všeobecný súd uplatňovať pri analýze, akou je analýza vykonaná v predmetnej veci, neboli nesprávne, kritika vytýkaná Všeobecnému súdu vyplýva z nepresného výkladu napadnutého rozsudku.

145.

V konečnom dôsledku, pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Kendrion, že maximálna primeraná dĺžka trvania takéhoto konania pred Všeobecným súdom by mala byť dva a pol roka, považujem ho za neudržateľné.

146.

Kendrion tvrdí, že takýto limit by bol zrejmý z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Napriek tomu neuvádza žiadnu konkrétnu vec. Namiesto toho z krátkeho preskúmania judikatúry súdu v Štrasburgu vyplýva, že každá vec sa posudzuje na základe preskúmania veci samej a ako sa zdá, tento súd sa veľmi zdráha stanoviť prísne alebo fixné prahové hodnoty. ( 85 )

147.

Navyše bez ohľadu na hodnotu, ktorá by sa mala priradiť k takémuto dokumentu, nenachádzam jasnú podporu pre tvrdenia spoločnosti Kendrion ani vo vyššie uvedenej správe CEPEJ. Po prvé pripomínam, že takáto správa má odrážať úvahy týkajúce sa súdnych konaní na vnútroštátnej úrovni. Konania pred súdmi EÚ, s ich viacjazyčným prostredím, prebiehajú s inými obmedzeniami než konania na vnútroštátnej úrovni. Po druhé v časti správy, na ktorú sa odvoláva Kendrion, sa uvádza len to, že dĺžka konania do dvoch rokov sa zvyčajne považuje za prijateľnú v prípadoch, ktoré nie sú zložité. V správe sa ďalej uvádza, že v prípade zložitých vecí môže Európsky súd pre ľudské práva odsúhlasiť dodatočné časové obdobie, ale že súd bude venovať pozornosť prípadným obdobiam nečinnosti. Zdá sa mi, že nie je správne vykladať túto správu tak, že konanie pred Všeobecným súdom by v žiadnom prípade nemalo presiahnuť dva a pol roka bez ohľadu na jeho zložitosť.

148.

Z týchto dôvodov sa domnievam, že aj prvý odvolací dôvod, ktorý predložila Kendrion, by mal byť zamietnutý.

149.

Ak bude Súdny dvor súhlasiť s mojím posúdením, odvolanie, ktoré podala Európska únia, musí byť potvrdené a bod 1 výroku napadnutého rozsudku následne zrušený.

150.

Keďže vzhľadom na dostupné skutočnosti a výmenu názorov pred Súdnym dvorom je možné vydať rozsudok s konečnou platnosťou v tejto veci, Súdny dvor by mal zamietnuť návrh spoločnosti Kendrion, v ktorom sa táto domáha náhrady majetkovej ujmy spočívajúcej v zaplatení nákladov na bankovú záruku v súvislosti s obdobím, ktoré zodpovedá prekročeniu primeranej lehoty na rozhodnutie vo veci T‑54/06, Kendrion/Európska komisia.

151.

Odvolanie spoločnosti Kendrion by malo byť zamietnuté ako celok.

152.

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

153.

Ak bude Súdny dvor súhlasiť s mojím posúdením odvolania, v súlade s článkami 137, 138 a 184 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora by mala Kendrion uhradiť trovy tohto konania. Trovy spojené s prvostupňovým konaním by podľa môjho názoru mali zostať také, ako o nich rozhodol Všeobecný súd. Európska komisia by mala znášať svoje vlastné trovy konania, ktoré jej vznikli v konaniach na oboch stupňoch.

154.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: