–

A. Buhagiar a i., v zastúpení: L. Baglietto, QC, a C. Bonfante, barrister,

–

Minister for Justice, v zastúpení: M. Llamas, QC, a Y. Sanguinetti, barrister,

–

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: G. Brown a C. Brodie, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci M. Demetriou, QC, a M. Birdling, barrister,

–

Európsky parlament, v zastúpení: P. Schonard, R. van de Westelaken a I. McDowell, splnomocnení zástupcovia,

–

Rada Európskej únie, v zastúpení: S. Petrova, E. Moro a I. Lai, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: E. Manhaeve, K. Mifsud‑Bonnici, E. White a G. Braga da Cruz, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 29 Aktu o podmienkach pristúpenia Dánskeho kráľovstva, Írska, Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k Európskej únii a o zmenách zmlúv (Ú. v. ES L 73, 1972, s. 14, ďalej len „akt o pristúpení z roku 1972“) v spojení s prílohou I časťou I bodom 4 tohto aktu, ako aj výkladu a platnosti článku 12 ods. 2 smernice Rady 91/477/EHS z 18. júna 1991 o kontrole získavania a vlastnenia zbraní (Ú. v. ES L 256, 1991, s. 51; Mim. vyd. 13/011, s. 3), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/51/ES z 21. mája 2008 (Ú. v. EÚ L 179, 2008, s. 5) (ďalej len „smernica 91/477“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Albertom Buhagiarom a ďalšími šiestimi žalobcami (ďalej len „Buhagiar a i.“) na jednej strane a Minister for Justice (minister spravodlivosti, Gibraltár, ďalej len „minister“) na druhej strane, ktorý sa týka toho, že minister zamietol žiadosť Buhagiara a i. o vydanie európskeho zbrojného pasu (ďalej len „zbrojný pas“).

3

Článok 28 aktu o pristúpení z roku 1972 stanovuje:

„Akty orgánov [Európskej únie] týkajúce sa výrobkov prílohy II zmluvy o EHS a výrobkov podliehajúcich pri dovoze do [Únie] osobitnej právnej úprave v dôsledku uplatňovania spoločnej poľnohospodárskej politiky rovnako ako akty v oblasti zosúlaďovania právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu sa nevzťahujú na Gibraltár, pokiaľ Rada jednomyseľne na návrh Komisie nestanoví inak.“

4

Článok 29 tohto aktu o pristúpení stanovuje, že „akty uvedené v prílohe I k tomuto aktu sa upravujú tak, ako je uvedené v tejto prílohe“.

5

Príloha I uvedeného aktu o pristúpení, ktorá obsahuje zoznam uvedený v predchádzajúcom bode, obsahuje časť I s názvom „Colné právne predpisy“. V bode 4 tejto časti sa uvádzajú zmeny k nariadeniu Rady (EHS) č. 1496/68 z 27. septembra 1968 o definícii colného územia [Únie] [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 238, 1968, s. 1). Článok 1 tohto nariadenia tak bol nahradený týmto textom:

„Colné územie [Únie] sa skladá z týchto území:

…

6

Časť VIII prílohy I s názvom „Obchodná politika“ aktu o pristúpení z roku 1972 nahradila zoznam krajín uvedených v prílohe II k nariadeniu Rady (EHS) č. 1025/70 z 25. mája 1970 o spoločných pravidlách pre dovozy z tretích krajín [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 124, 1970, s. 6), zmeneného nariadeniami Rady (EHS) č. 1984/70 z 29. septembra 1970 (Ú. v. ES L 218, 1970, s. 1), č. 724/71 z 30. marca 1971 (Ú. v. ES L 80, 1971, s. 3), č. 1080/71 z 25. mája 1971 (Ú. v. ES L 116, 1971, s. 8), č. 1429/71 z 2. júla 1971 (Ú. v. ES L 151, 1971, s. 8), a č. 2384/71 z 8. novembra 1971 (Ú. v. ES L 249, 1971, s. 1) novým zoznamom, v ktorom nebol zahrnutý Gibraltár.

7

Príloha II takisto s názvom „Obchodná politika“ časti VI aktu o pristúpení z roku 1972 sa týka nariadenia č. 1025/70:

„Problém spôsobený nezaradením Gibraltáru do prílohy II musí byť vyriešený tak, aby sa zabezpečilo, že Gibraltár bude v rovnakej situácii, pokiaľ ide o režim oslobodenia dovozu do [Únie], v akej sa nachádzal pred pristúpením.“

8

Znenie smernice 91/477 uplatniteľnej v čase skutkových okolností vo veci samej je znenie vychádzajúce zo zmien vykonaných vo vzťahu k základnému zneniu tejto smernice smernicou 2008/51 v nadväznosti na pristúpenie Únie k Protokolu proti nezákonnej výrobe a obchodovaniu so strelnými zbraňami, ich súčasťami a komponentmi a strelivom, ktorý je prílohou Dohovoru OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu prijatého rezolúciou Valného zhromaždenia č. 55/255 z 8. júna 2001. Smernica 2008/51 bola prijatá na základe článku 95 ods. 1 ES, ktorého obsah v podstate zodpovedá článku 100A ods. 1 Zmluvy o EHS, na ktorom je založená smernica 91/477, ako aj článku 114 ods. 1 ZFEÚ, ktorý je v súčasnosti účinný.

9

Druhé až siedme odôvodnenie smernice 91/477 stanovujú:

„keďže Európska Rada na svojom zasadnutí vo Fontainebleau 25. a 26. júna 1984 výslovne stanovila cieľ zrušenia všetkých policajných a colných formalít na vnútorných hraniciach spoločenstva;

keďže… Komisia vo svojej bielej knihe – ‚Dokončenie vnútorného trhu‘ vyhlásila, že zrušenie kontrol bezpečnosti prepravovaných predmetov a osôb si vyžaduje, okrem iného, aproximáciu právnych predpisov týkajúcich sa zbraní;

keďže zrušenie kontrol držby zbraní na vnútorných hraniciach spoločenstva si nevyhnutne vyžaduje prijatie účinných pravidiel umožňujúcich, aby kontroly nadobúdania a držby strelných zbraní a ich prepravy do iného členského štátu vykonávali v rámci členských štátov…

keďže vzájomná dôvera v oblasti ochrany osôb, ktorá sa vytvorí medzi členskými štátmi vďaka týmto pravidlám, bude väčšia, ak bude podložená čiastočne zosúladenými právnymi predpismi; keďže by preto bolo prospešné určiť kategóriu strelných zbraní, ktorých nadobudnutie a držba súkromnými osobami sa má zakázať alebo sa má podrobiť oprávneniu, alebo ohláseniu;

keďže prechádzanie z jedného členského štátu do druhého so zbraňou by v zásade malo byť zakázané; keďže odchýlka z tohto je prijateľná iba vtedy, ak sa prijme postup, ktorý umožní členským štátom, aby sa im oznamovalo, že na ich územie sa má priniesť strelná zbraň;

keďže by sa však mali prijať flexibilnejšie pravidlá, pokiaľ ide o lov a športovú streľbu, aby sa zabránilo ohrozeniu voľného pohybu viac, ako je nevyhnutné.“

10

Podľa článku 1 tejto smernice:

„1.   Na účely tejto smernice ‚strelná zbraň‘ znamená akúkoľvek prenosnú zbraň s hlavňou, v ktorej sa strela, náboj alebo projektil uvádza do pohybu okamžitým uvoľnením nahromadenej energie, alebo zbraň, ktorá je na tento účel vyrobená alebo ktorú je možné na tento účel upraviť… Strelné zbrane sú rozdelené do kategórií v prílohe I časti II.

…

1d.   Na účely tejto smernice ‚sledovanie‘ znamená systematické sledovanie strelných zbraní a, ak je to možné, aj ich súčastí a streliva od výrobcu až po nadobúdateľa…

…

2.   Na účely tejto smernice ‚podnikateľ v oblasti zbraní‘ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorej obchodná alebo podnikateľská činnosť spočíva… vo výrobe, obchodovaní, výmene, prenájme, oprave alebo úprave strelných zbraní, súčastí a streliva.

…

4.   ‚[Zbrojný pas]‘ vydávajú na žiadosť orgány členských štátov osobe, ktorá sa zákonne stáva držiteľom a užívateľom strelnej zbrane. Obdobie platnosti európskeho zbrojného pasu je najviac päť rokov a je možné ho predĺžiť. Európsky zbrojný pas obsahuje informácie stanovené v prílohe II. [Zbrojný pas] je neprenosný a je v ňom zapísaná strelná zbraň alebo strelné zbrane, ktoré drží a užíva držiteľ tohto pasu. Osoba používajúca strelnú zbraň musí mať tento pas vždy pri sebe a uvedú sa v ňom všetky zmeny v držbe alebo charakteristických vlastnostiach strelnej zbrane, ako aj jej strata alebo krádež.“

11

Článok 4 tejto smernice znie:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby každá strelná zbraň alebo jej súčasť uvedená na trh bola buď označená a zaregistrovaná v súlade s touto smernicou, alebo aby bola vyradená.

…

4.   Členské štáty zabezpečia… zriadenie a údržbu počítačového informačného systému údajov, …ktorý zabezpečí oprávneným orgánom prístup do informačných systémov údajov, v ktorých sa zaeviduje každá strelná zbraň, na ktorú sa vzťahuje táto smernica. …

…

5.   Členské štáty zabezpečia, aby bolo možné zistiť vlastníka každej strelnej zbrane v každom okamihu. …“

12

Podľa článku 4a smernice 91/477:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 3, členské štáty povolia nadobudnutie vlastníctva a držanie strelných zbraní iba osobám, ktorým bola udelená licencia alebo, pokiaľ ide o kategórie C alebo D, ktoré majú na nadobudnutie vlastníctva a držanie takýchto strelných zbraní osobitné povolenie v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.“

13

Článok 5 tej istej smernice stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 3, členské štáty povolia nadobudnutie vlastníctva a držanie strelných zbraní iba osobám, ktoré na to majú riadny dôvod a ktoré:

Členské štáty môžu odňať povolenie na držanie strelnej zbrane, ak už nie je splnená niektorá z podmienok, na základe ktorých bolo udelené.

…“

14

Článok 6 tejto smernice znie takto:

„Členské štáty prijmú príslušné opatrenia, aby zakázali nadobúdanie a držbu strelných zbraní a streliva zaradených do kategórie A. …

…“

15

Podľa článku 7 uvedenej smernice:

„1.   Na území členského štátu nesmie nikto nadobudnúť strelnú zbraň zaradenú do kategórie B, pokiaľ ho tento členský štát na to neoprávni.

…

2.   Nikto nesmie mať na území členského štátu v držbe strelnú zbraň zaradenú do kategórie B, pokiaľ ho tento členský štát na to neoprávni. Ak ide o občana s bydliskom v inom členskom štáte, tento iný členský štát bude o tom informovaný.

…“

16

Článok 8 tejto smernice stanovuje:

„1.   Nikto nesmie mať v držbe strelnú zbraň zaradenú do kategórie C bez toho, aby to ohlásil úradom členského štátu, v ktorom je táto strelná zbraň v držbe.

…

3.   Ak členský štát na svojom území zakazuje alebo podrobuje oprávneniu nadobúdanie a držbu strelnej zbrane zaradenej do kategórie B, C alebo D, bude o tom informovať ostatné členské štáty, ktoré potom podľa článku 12 ods. 2 do každého pasu vydaného pre takúto strelnú zbraň výslovne zaznamenajú vyhlásenie v tomto zmysle.“

17

Článok 11 smernice 91/477 znie takto:

„1.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 12, strelné zbrane sa môžu prevážať z jedného členského štátu do druhého iba podľa postupu stanoveného v nasledujúcich odsekoch. Tieto ustanovenia sa použijú aj na prevozy strelných zbraní na základe zásielkového predaja.

…

3.   V prípade prevozu strelných zbraní… môže každý členský štát udeliť predajcovi právo vykonávať prevozy strelných zbraní z jeho územia predajcovi etablovanému v inom členskom štáte bez predchádzajúceho oprávnenia uvedeného v odseku 2. Na tento účel vydá oprávnenie platné najviac tri roky, ktoré je možné kedykoľvek pozastaviť alebo zrušiť odôvodneným rozhodnutím. …

…“

18

Podľa znenia článku 12 tejto smernice:

„1.   Ak sa nepoužije postup stanovený v článku 11, nepovolí sa držba zbrane počas cesty cez dva alebo viacero členských štátov, kým dotknutá osoba nezíska oprávnenie každého z týchto členských štátov.

Členské štáty môžu udeliť takéto oprávnenie na jednu alebo niekoľko ciest najviac na dobu jedného roka, ktorú je možné predĺžiť. Takéto oprávnenia sa zapíšu do… pasu, ktorý musí cestujúci predložiť vždy, keď o to úrady členských štátov požiadajú.

2.   Bez ohľadu na odsek 1 môžu poľovníci v súvislosti s kategóriami C a D a strelci v súvislosti s kategóriami B, C a D držať bez predchádzajúceho povolenia jednu alebo viacero strelných zbraní počas cesty cez dva alebo viaceré členské štáty na účely vykonávania svojej činnosti, pokiaľ vlastnia [zbrojný pas], v ktorom je zapísaná táto strelná zbraň alebo tieto strelné zbrane, a pokiaľ vedia preukázať dôvody svojej cesty, najmä predložením pozvánky alebo iného dôkazu o ich poľovníckej činnosti alebo činnosti športovej streľby v cieľovom členskom štáte.

Členské štáty nesmú podmieňovať uznanie [zbrojného pasu] zaplatením akýchkoľvek poplatkov,

Táto odchýlka sa však nepoužije na cesty do členského štátu, ktorý zakazuje nadobúdanie alebo držbu príslušnej strelnej zbrane, alebo ktorý to v súlade s článkom 8 ods. 3 podmieňuje oprávnením; v takomto prípade sa do [zbrojného pasu] zaznamená výslovné vyhlásenie v tomto zmysle.

…“

19

V prílohe I časti II A tejto smernice sa nachádza zoznam objektov rozdelených do týchto kategórií: „Kategória A – Zakázané strelné zbrane“, „Kategória B – Strelné zbrane podliehajúce oprávneniu“, „Kategória C – Strelné zbrane a zbrane podliehajúce ohláseniu“, a „Kategória D – Iné strelné zbrane“, ktoré sa v zásade majú považovať za „strelné zbrane“ v zmysle tejto smernice.

20

Príloha II smernice 91/477 spresňuje informácie, ktoré musí zbrojný pas obsahovať a skutočnosť, že musí obsahovať aj túto informáciu:

„‚Právo cestovať do iného členského štátu s jednou alebo viacerými strelnými zbraňami kategórie B, C alebo D uvedených v tomto pase podlieha jednému alebo niekoľkým predchádzajúcim príslušným oprávneniam navštíveného členského štátu. Toto alebo tieto oprávnenia sa môžu zaznamenať do pasu.

Vyššie uvedené predchádzajúce oprávnenie nie je v zásade potrebné na cestu so strelnou zbraňou kategórie C alebo D s cieľom účasti na love, alebo so strelnou zbraňou kategórie B, C alebo D s cieľom účasti na športovej streľbe pod podmienkou, že cestujúci je držiteľom zbrojného pasu a môže preukázať dôvod svojej cesty.‘

Keď členský štát informoval ostatné členské štáty v súlade s článkom 8 ods. 3 [tejto smernice], že držba určitých strelných zbraní kategórie B, C alebo D je zakázaná alebo podlieha oprávneniu, doplní sa jedno z týchto vyhlásení:

‚Cesta do… (príslušného štátu/ov) so strelnou zbraňou… (identifikácia) je zakázaná.‘

‚Cesta do… (príslušného štátu/ov) so strelnou zbraňou… (identifikácia) podlieha oprávneniu.‘“

21

Odôvodnenie 1 smernice 2008/51 uvádza:

„Smernica [91/477] predstavuje sprievodné opatrenie vnútorného trhu. Nastoľuje rovnováhu medzi záväzkom zabezpečiť určitú slobodu pohybu niektorých strelných zbraní v rámci [Únie] na jednej strane a potrebou kontrolovať túto slobodu bezpečnostnými zárukami primeranými tomuto druhu produktu na strane druhej.“

22

Buhagiar a i. sú členmi združenia športovej streľby Gibraltar Target Shooting Association. Dňa 19. mája 2015 pán Buhagiar, predseda združenia, poslal list ministrovi so žiadosťou o vydanie zbrojného pasu pre každého zo žalobcov vo veci samej.

23

Dňa 2. júna 2015 minister odpovedal, že vzhľadom na stanovisko tak Európskej komisie, ako aj vlády Spojeného kráľovstva, podľa ktorého sa smernica 91/477 na Gibraltári neuplatňuje z toho dôvodu, že má za cieľ uľahčiť voľný pohyb tovaru, vláda Gibraltáru sa rozhodla nepristúpiť k jej prebratiu. V dôsledku toho minister nemohol vydať požadované pasy. Po tomto zamietnutí sa Buhagiar a i. obrátili na Supreme Court of Gibraltar (Najvyšší súd Gibraltáru).

24

Podľa uvedeného súdu sa právo Únie v plnej miere uplatňuje na území Gibraltáru, na základe článku 355 bodu 3 ZFEÚ, s výhradou výnimiek stanovených v článkoch 28 až 30 aktu o pristúpení z roku 1972. Podľa článku 29 aktu o pristúpení v spojení s prílohou I časťou I bodom 4 je územie Gibraltáru vylúčené z colného územia Únie a Súdny dvor už v tejto súvislosti spresnil, že uplatňovanie smerníc, ktorých právnym základom je článok 114 alebo článok 115 ZFEÚ, ktorých hlavným účelom je voľný pohyb tovaru, je vylúčené na území Gibraltáru.

25

Žalobcovia vo veci samej však tvrdia, že vzhľadom na cieľ výnimiek stanovených v akte o pristúpení z roku 1972, ktoré musia byť vykladané reštriktívne, opatrenia práva Únie týkajúce sa voľného pohybu tovaru, ktoré neohrozujú účel takéto vylúčenia, by sa mali uplatňovať na území Gibraltáru. To isté platí aj pre ustanovenia smernice 91/477 týkajúce sa zbrojného pasu pre poľovníkov a športových strelcov, keďže takýto doklad sa vydáva výlučne na účely cestovania do a z členských štátov, aby sa týmto osobám umožnilo zúčastňovať sa na športových podujatiach. Vydávanie zbrojného pasu nesúvisí s obchodnými transakciami týkajúcimi sa tovaru, ktorého sa týka, napríklad strelných zbraní.

26

Žalobcovia vo veci samej ďalej tvrdia, že ustanovenia smernice 91/477 týkajúce sa zbrojného pasu majú za cieľ uľahčiť slobodné poskytovanie a prijímanie služieb poľovníkov a športových strelcov medzi členskými štátmi. Z toho dôvodu sa tieto ustanovenia vzťahujú na územie Gibraltáru a príslušné orgány sú teda povinné prebrať ich do vnútroštátneho právneho aktu platného na tomto území. Neprebratie spôsobuje diskrimináciu vo vzťahu k poľovníkom a športovým strelcom s bydliskom na Gibraltári, ktorí tak musia znášať dodatočné náklady a administratívne prieťahy pri cestovaní v rámci Únie so svojimi strelnými zbraňami s cieľom zúčastňovať sa na podujatiach a poľovníckych alebo streleckých súťažiach, čo predstavuje porušenie článku 56 ZFEÚ. Strelné zbrane použité v takomto kontexte nemožno považovať za tovar, s ktorým sa obchoduje, ale za športové vybavenie potrebné pri takýchto podujatiach alebo súťažiach.

27

Buhagiar a i. napokon tvrdia, že ustanovenia smernice 91/477 týkajúce sa zbrojného pasu sa vzťahujú na voľný pohyb osôb, ako to potvrdzuje aj siedme odôvodnenie tejto smernice. Vzhľadom na to sa táto smernica, keďže bola prijatá na základe článku 100A ods. 1 Zmluvy o EHS, zakladá na nesprávnom právnom základe. Podľa článku 100A ods. 2 Zmluvy o EHS, ktorého obsah v podstate zodpovedá článku 95 ods. 2 ES a článku 114 ods. 2 ZFEÚ, sa totiž nemožno riadiť legislatívnym postupom uvedeným v odsekoch 1 oboch týchto článkov pri prijímaní aktov Únie týkajúcich sa voľného pohybu osôb. V dôsledku toho žalobcovia vo veci samej spochybňujú platnosť ustanovení smernice 91/477 týkajúcich sa zbrojného pasu alebo dokonca celej tejto smernice.

28

Za týchto podmienok Supreme Court of Gibraltar (Najvyšší súd Gibraltáru) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29

Svojimi tromi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby spresnil rozsah vylúčenia Gibraltáru z colného územia Únie, ako sa uvádza v článku 29 aktu o pristúpení z roku 1972 v spojení s prílohou I časťou I bodom 4 tohto aktu, a v tejto súvislosti preskúmal otázku uplatniteľnosti ustanovení smernice 91/477 týkajúcich sa zbrojného pasu na územie Gibraltáru, pokiaľ ide o poľovníkov a športových strelcov.

30

Na úvod je potrebné po prvé spresniť, že vzhľadom na predmet sporu vo veci samej, teda zamietnutie žiadosti Buhagiara a i. o vydanie zbrojného pasu s cieľom využiť ho v rámci zjednodušeného postupu prevozu strelných zbraní poľovníkmi a športovými strelcami medzi členskými štátmi, ustanovenie smernice 91/477, ktorá by podľa nich mala byť prebraná na území Gibraltáru, je ustanovenie týkajúce sa používania zbrojného pasu v tejto súvislosti, teda článok 12 ods. 2 tejto smernice v spojení s článkom 1 ods. 4 a prílohou II tejto smernice. Tieto posledné dve ustanovenia vymedzujú pojem zbrojného pasu a jeho obsah.

31

Po druhé, aj keď sa právo Únie v zásade uplatňuje na územie Gibraltáru podľa článku 355 bodu 3 ZFEÚ, uplatňovanie určitých aktov Únie je vylúčené podľa aktu o pristúpení z roku 1972, s prihliadnutím na právnu situáciu a najmä osobitný status slobodného prístavu na tomto území (pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. júla 2005, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑349/03, EU:C:2005:488, bod 41, a z 13. júna 2017, The Gibraltar Betting and Gaming Association, C‑591/15, EU:C:2017:449, body 29 a 30).

32

Ako Súdny dvor už rozhodol v bode 59 rozsudku z 23. septembra 2003, Komisia/Spojené kráľovstvo (C‑30/01, EU:C:2003:489), vylúčenie Gibraltáru z colného územia Únie, ako je stanovené v článku 29 aktu o pristúpení z roku 1972 v spojení s prílohou I časťou I bodom 4 tohto aktu, má za následok, že sa naň nevzťahujú ani ustanovenia Zmluvy týkajúce sa voľného pohybu tovaru, ani ustanovenia sekundárneho práva Únie, ktorých cieľom je vo vzťahu k voľnému pohybu tovaru zabezpečiť zosúladenie zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov podľa článkov 94 a 95 Zmluvy o ES, teraz článkov 114 a 115 ZFEÚ.

33

Tento záver nevyvracia ani okolnosť, že smernice dotknuté vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, ktoré sa zväčša zameriavali na odstránenie prekážok obchodu s tovarom a boli založené na uvedených článkoch 94 a 95, obsahovali ustanovenia týkajúce sa ochrany životného prostredia, ktorá je oblasťou, ktorej pravidlá práva Únie sa v zásade uplatňujú na územie Gibraltáru (pozri v tejto súvislosti rozsudok z 23. septembra 2003, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑30/01, EU:C:2003:489, body 61 a 62).

34

Súdny dvor v tejto súvislosti spresnil, že neuplatňovanie týchto smerníc na území Gibraltáru určite môže ohroziť koherentnosť s ostatnými politikami Únie, ak tieto smernice sledujú – ako vedľajšie – aj ciele spojené s týmito inými politikami, ako je politika ochrany životného prostredia. Napriek tomu existencia takéhoto rizika nemôže viesť k rozšíreniu územnej pôsobnosti týchto smerníc, ktoré ako hlavné ciele sledujú ciele súvisiace s voľným pohybom tovaru za hranice stanovené v zmluvách a v akte o pristúpení z roku 1972 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. septembra 2003, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑30/01, EU:C:2003:489, bod 63).

35

Z týchto úvah vyplýva po prvé, že ak je cieľom právneho aktu Únie v prvom rade zabezpečenie zosúladenia zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, pokiaľ ide o voľný pohyb tovaru, v súlade s článkami 114 a 115 ZFEÚ, nemôže sa uplatňovať na územie Gibraltáru, a to ani vtedy, ak sa týmto právnym aktom má dosiahnuť jeden alebo viaceré vedľajšie ciele spojené s ostatnými politikami Únie.

36

Po druhé na rozdiel od toho, čo tvrdia Buhagiar a i., a ako uviedol generálny advokát v bodoch 54 a 55 svojich návrhov, preskúmanie hlavného cieľa právneho aktu Únie je relevantné pre určenie toho, či sa tento akt uplatňuje na území, ktoré je vylúčené z územnej pôsobnosti práva Únie v danej oblasti.

37

Práve vzhľadom na tieto úvahy je potrebné skúmať otázky položené vnútroštátnym súdom.

38

Svojimi otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 29 aktu o pristúpení z roku 1972 v spojení s prílohou I časťou I bodom 4 má vykladať v tom zmysle, že článok 12 ods. 2 smernice 91/477 v spojení s článkom 1 ods. 4 a prílohou II tejto smernice sa uplatňuje na území Gibraltáru, buď z toho dôvodu, že jeho cieľom je uľahčiť slobodu poskytovania služieb a voľný pohyb osôb, alebo z toho dôvodu, že napriek tomu, že sa týka voľného pohybu tovaru, nevzťahuje sa ani na obchod, ani na obchodné transakcie so strelnými zbraňami.

39

Ak sa článok 12 ods. 2 smernice 91/477 má vykladať v tom zmysle, že sleduje cieľ uľahčiť voľný pohyb osôb, uvedený vnútroštátny súd má pochybnosti o platnosti tohto ustanovenia, prípadne smernice 91/477 ako celku, a to kvôli tomu, že voľba právneho základu je nesprávna, pretože základom pre túto smernicu bol článok 100A ods. 1 Zmluvy o EHS, zmenený na článok 95 ods. 1 ES – na základe ktorého bola prijatá smernica 2008/51, ktorou sa mení smernica 91/477 –, teraz článok 114 ods. 1 ZFEÚ, zatiaľ čo článok 100A ods. 2 Zmluvy o EHS, zmenený na článok 95 ods. 2 ES, teraz článok 114 ods. 2 ZFEÚ, vylučuje prijatie ustanovení týkajúcich sa voľného pohybu osôb na základe odsekov 1 uvedených článkov.

40

V tejto súvislosti, pokiaľ ide po prvé o otázku, či sa článok 12 ods. 2 smernice 91/477 v spojení s článkom 1 ods. 4 a prílohou II tejto smernice uplatňuje na Gibraltár z toho dôvodu, že jeho cieľom je uľahčiť poskytovanie služieb alebo voľný pohyb osôb, treba preskúmať hlavný cieľ tejto smernice, ako sa už uviedlo v bode 36 tohto rozsudku.

41

Okrem toho, keďže vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti v súvislosti s voľbou právneho základu, na ktorom sa zakladá smernica 91/477, treba uviesť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že voľba právneho základu právneho aktu Únie musí byť založená na objektívnych prvkoch, ktoré môžu byť predmetom súdneho preskúmania, pričom medzi ne patria najmä cieľ a obsah tohto právneho aktu. Ak preskúmanie dotknutého aktu preukáže, že sleduje dvojaký cieľ alebo že obsahuje dve zložky, a ak jeden z nich možno označiť za hlavný alebo prevažujúci, zatiaľ čo druhý je len doplňujúci, musí sa tento akt založiť iba na jedinom právnom základe, a to na tom, ktorý si vyžaduje hlavný alebo prevažujúci cieľ alebo zložka (rozsudok zo 6. mája 2014, Komisia/Parlament a Rada, C‑43/12, EU:C:2014:298, body 29 a 30, ako aj citovaná judikatúra).

42

S cieľom poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď na jeho otázky preto treba určiť hlavný cieľ smernice 91/477 a preskúmať jeho obsah.

43

Pokiaľ ide o cieľ tejto smernice, z jej druhého až štvrtého odôvodnenia vyplýva, že bola prijatá s cieľom vybudovať vnútorný trh a že v tejto súvislosti zrušenie kontrol bezpečnosti prepravovaných predmetov a osôb si okrem iného vyžadovalo aproximáciu právnych predpisov prostredníctvom účinných pravidiel o strelných zbraniach s cieľom stanoviť kontroly ich nadobudnutia, držby a prepravy v rámci členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2014, Zeman, C‑543/12, EU:C:2014:2143, body 42 a 43). Podľa piateho odôvodnenia tejto smernice bude vzájomná dôvera medzi členskými štátmi v oblasti ochrany osôb väčšia, ak bude podložená čiastočne zosúladenými právnymi predpismi.

44

Podľa šiesteho odôvodnenia uvedenej smernice by prechádzanie z jedného členského štátu do druhého so zbraňou malo byť v zásade zakázané a odchýlka z tejto zásady je prijateľná iba vtedy, ak sa prijme postup, ktorý umožní členským štátom, aby sa im oznamovalo, že na ich územie sa má priniesť strelná zbraň. Siedme odôvodnenie stanovuje, že by sa mali prijať flexibilnejšie pravidlá, pokiaľ ide o lov a športovú streľbu, aby sa zabránilo ohrozeniu voľného pohybu osôb viac, ako je nevyhnutné.

45

Pokiaľ ide o obsah smernice 91/477, treba uviesť, že článok 1 tejto smernice, ktorý sa nachádza v jej kapitole 1, týkajúci sa jej rozsahu pôsobnosti, vymedzuje viaceré pojmy, ktoré sa v nej používajú, napríklad „strelná zbraň“ a „podnikateľ v oblasti zbraní“, ako aj pojem „zbrojný pas“ vymedzený v odseku 4 tohto článku v podstate ako doklad vydaný orgánmi členského štátu na žiadosť osoby, ktorá sa legálne stáva držiteľom a užívateľom strelnej zbrane. Ďalej sa v ňom uvádza, že zbrojný pas je neprenosný a je v ňom zapísaná strelná zbraň alebo strelné zbrane, ktoré drží a užíva držiteľ tohto pasu, pričom osoba používajúca strelnú zbraň musí mať tento pas vždy pri sebe a jeho obsah sa stanoví v prílohe II tejto smernice.

46

Kapitola 2 smernice 91/477 s názvom „Zosúladenie právnych predpisov týkajúcich sa strelných zbraní“ obsahuje ustanovenia, ktoré predpokladajú zosúladenie právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa držby a nadobúdania strelných zbraní.

47

Vo svojej kapitole 3 s názvom „Formálne náležitosti pre pohyb zbraní v rámci [Únie]“ smernica 91/477 stanovuje zásadu zákazu prevozu strelných zbraní z jedného členského štátu do druhého, s výnimkou postupu stanoveného v článku 11, podľa ktorého sa vyžaduje predchádzajúce oprávnenie na plánovaný prevoz vydané členským štátom, v ktorom sa zbrane nachádzajú, po tom, čo tento členský štát preskúmal podmienky bezpečnosti tohto prevozu. Článok 12 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že ak sa nepoužije postup stanovený v článku 11, nepovolí sa držba strelnej zbrane počas cesty cez dva alebo viacero členských štátov, kým dotknutá osoba nezíska oprávnenie každého z týchto členských štátov, pričom tieto oprávnenia sa musia zapísať do zbrojného pasu.

48

Článok 12 ods. 2 prvý pododsek tejto smernice stanovuje, že bez ohľadu na odsek 1 môžu poľovníci v súvislosti s kategóriami C a D a športoví strelci v súvislosti s kategóriami B, C a D držať bez predchádzajúceho povolenia jednu alebo viacero strelných zbraní počas cesty cez dva alebo viaceré členské štáty na účely vykonávania svojej činnosti, pokiaľ vlastnia európsky zbrojný pas, v ktorom je zapísaná táto strelná zbraň alebo tieto strelné zbrane, a pokiaľ vedia preukázať dôvody svojej cesty.

49

Z týchto prvkov smernice 91/477 vyplýva, že bola – ako to potvrdzuje odôvodnenie 1 smernice 2008/51 – prijatá ako „sprievodné opatrenie vnútorného trhu“, ktoré zabezpečením vysokej úrovne bezpečnosti pre občanov EÚ prispieva k vytváraniu podmienok umožňujúcich zrušenie kontrol na hraniciach medzi členskými štátmi prostredníctvom zavedenia minimálneho harmonizovaného rámca týkajúceho sa nadobudnutia a držby strelných zbraní na civilné použitie, ako aj na ich prevoz medzi členskými štátmi.

50

Z obsahu uvedenej smernice okrem iného vyplýva, že táto smernica na jednej strane vedie k aproximácii ustanovení členských štátov, pokiaľ ide o podmienky, za ktorých sa môžu nadobúdať a držať strelné zbrane rôznych kategórií, a súčasne stanovuje, že z dôvodu verejnej bezpečnosti by sa získavanie určitých druhov strelných zbraní malo zakázať.

51

Na druhej strane táto smernica obsahuje pravidlá, ktorými sa zosúlaďujú administratívne opatrenia členských štátov týkajúce sa pohybu strelných zbraní na civilné použitie, keďže základnou zásadou je – opäť s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň verejnej bezpečnosti – zákaz pohybu zbraní, pokiaľ neboli dodržané postupy ustanovené na tento účel v tejto smernici.

52

Z vyššie uvedeného vyplýva, že smernica 91/477 predstavuje opatrenie s cieľom zabezpečiť, pokiaľ ide o voľný pohyb tovaru, konkrétne strelné zbrane na civilné použitie, aproximáciu zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov vymedzením tejto slobody bezpečnostnými zárukami primeranými povahe tohto tovaru.

53

Toto konštatovanie nespochybňujú ani tvrdenia žalobcov vo veci samej, podľa ktorých článok 12 ods. 2 smernice 91/477 v spojení s článkom 1 ods. 4 a prílohou II tejto smernice majú za cieľ uľahčiť buď poskytovanie a prijímanie služieb poľovníkov a športových strelcov, alebo voľný pohyb osôb.

54

V tejto súvislosti treba uviesť, že vzhľadom na riziko pre bezpečnosť osôb, ktoré predstavujú strelné zbrane, ich voľný pohyb sa môže dosiahnuť len prostredníctvom prísneho rámca podmienok ich prepravy medzi členskými štátmi, do ktorého patrí zásada predchádzajúceho oprávnenia vydaného členskými štátmi, ktorých sa preprava takého tovaru týka.

55

Vzhľadom na uvedené si normotvorca Únie želal, aby určité prevozy strelných zbraní neboli nevyhnutne predmetom takéhoto oprávnenia, pokiaľ možno preukázať, že predstavujú nižšie riziko pre verejnú bezpečnosť. Medzi takéto prevozy patria aj tie, ktoré sú uvedené v článku 11 ods. 3 smernice 91/477, a vykonávajú ich niektorí podnikatelia v oblasti zbraní. Využívanie tohto režimu závisí od udelenia predchádzajúceho oprávnenia, ktoré dopĺňa prísne kontroly činnosti týchto podnikateľov stanovené v článku 4 ods. 3 tejto smernice. Podobne prevozy uvedené v článku 12 ods. 2 uvedenej smernice uskutočňujú poľovníci a športoví strelci, t. j. kategória držiteľov strelných zbraní, ktorá sa z dôvodu ich príslušných činností považuje za takú, ktorá má ľahko kontrolovateľný legitímny dôvod – najmä prostredníctvom zbrojného pasu, ktorý musia mať pri sebe – na prepravu zbraní.

56

Berúc do úvahy požiadavky týkajúce sa verejnej bezpečnosti preto normotvorca Únie stanovil flexibilnejšie podmienky, pokiaľ ide o prepravu strelných zbraní určených na lov a športové súťaže, keďže, ako vyplýva zo siedmeho odôvodnenia smernice 91/477, harmonizovaný rámec zavedený touto smernicou môže mať negatívny vplyv na výkon ďalších základných slobôd osobami, ktoré chcú prepravovať svoje strelné zbrane na legitímne účely.

57

V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že zbrojný pas má za cieľ umožniť voľný pohyb poľovníkov a športových strelcov, ktorí majú v držbe zbraň, z jedného členského štátu do druhého, pričom zdôraznil, že článok 1 ods. 4 v spojení s článkom 12 ods. 2 smernice 91/477 má za cieľ predovšetkým uľahčiť pohyb zbraní určených na výkon poľovníctva alebo športových činností (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2014, Zeman, C‑543/12, EU:C:2014:2143, body 39, 52 a 57).

58

Preto hoci zjednodušený postup prepravy strelných zbraní, ako je stanovený v článku 12 ods. 2 smernice 91/477, ktorá zahŕňa zbrojný pas, môže mať pozitívny vplyv na slobodu poskytovania služieb a voľný pohyb osôb v oblasti poľovníctva a športovej streľby, nič to nemení na tom, že toto ustanovenie prispieva k hlavnému cieľu tejto smernice, ktorým nie je uľahčiť tieto slobody, ale stanoviť rámec pre nadobúdanie a držbu strelných zbraní na civilné účely, ako aj pre voľný pohyb týchto zbraní v rámci Únie.

59

Nemožno preto usudzovať, že článok 12 ods. 2 smernice 91/477 v spojení s článkom 1 ods. 4 a prílohou II tejto smernice sa uplatňuje na Gibraltár z toho dôvodu, že jeho cieľom nie je uľahčiť voľný pohyb tovaru.

60

Podobne analýza tejto smernice pozostávajúca, v súlade s judikatúrou uvedenou v bode 41 tohto rozsudku, z určenia jej hlavného cieľa a preskúmania jeho obsahu, neodhalila žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť platnosť tejto smernice z dôvodu rozhodnutia normotvorcu Únie zvoliť ako základ tejto smernice článok 100A ods. 1 Zmluvy o EHS, a pokiaľ ide o smernicu 2008/51, článok 95 ods. 1 ES.

61

Pokiaľ ide po druhé o otázku, či sa článok 12 ods. 2 smernice 91/477 v spojení s článkom 1 ods. 4 a prílohou II tejto smernice uplatňuje na Gibraltár z toho dôvodu, že hoci sa týka voľného pohybu tovaru, netýka sa ani obchodu, ani obchodných transakcií týkajúcich sa strelných zbraní, treba spresniť, že vnútroštátny súd súhlasí s premisou, že vylúčenie Gibraltáru stanovené v článku 29 aktu o pristúpení z roku 1972 v spojení s prílohou I časťou I bodom 4 tohto aktu v zásade vyžaduje, aby sa právne akty Únie, ktorých cieľom je v prvom rade zabezpečiť, pokiaľ ide o voľný pohyb tovaru, aproximáciu ustanovení členských štátov, neuplatňovali na území Gibraltáru, v súlade s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku z 23. septembra 2003, Komisia/Spojené kráľovstvo (C‑30/01, EU:C:2003:489).

62

Má však pochybnosti, pokiaľ ide o rozhodnutie v súvislosti s tvrdeniami žalobcov vo veci samej, podľa ktorých všeobecná zásada, podľa ktorej sa výnimky majú vykladať striktne, má za následok, že ustanovenia, ako napríklad článok 12 ods. 2 smernice 91/477 v spojení s článkom 1 ods. 4 a prílohou II tejto smernice sa majú na toto územie uplatňovať z toho dôvodu, že sa netýkajú voľného pohybu tovaru v obchodnom styku, a preto patria do kategórie opatrení týkajúcich sa voľného pohybu tovaru, ktoré neovplyvňujú nepriaznivo záujmy špecifikované v bode 31 tohto rozsudku, ktoré toto vylúčenie má chrániť.

63

V tejto súvislosti je nesporné, že článok 29 aktu o pristúpení z roku 1972 predstavuje výnimku z pravidla stanoveného v článku 355 bode 3 ZFEÚ, podľa ktorého sa právo Únie uplatňuje na Gibraltár, čo je výnimka, ktorá sa má – ako zdôraznil Súdny dvor v bodoch 43 a 51 rozsudku z 21. júla 2005, Komisia/Spojené kráľovstvo (C‑349/03, EU:C:2005:488), vykladať reštriktívne v tom zmysle, že jej pôsobnosť je obmedzená na to, čo je striktne nevyhnutné na ochranu záujmov, ktoré umožňuje Gibraltáru chrániť.

64

Treba však zdôrazniť, že vo veci, ktorá viedla k poslednému uvedenému rozsudku, Súd nebol požiadaný rozhodnúť o statuse právnych aktov Únie týkajúcich sa voľného pohybu tovaru vo svetle tejto výnimky, a to na rozdiel od veci, ktorá viedla k rozsudku z 23. septembra 2003, Komisia/Spojené kráľovstvo (C‑30/01, EU:C:2003:489).

65

Z toho vyplýva, že potreba vykladať článok 29 aktu o pristúpení z roku 1972 reštriktívne, pripomenutá v bode 63 tohto rozsudku, neznamená, že existujú ustanovenia Únie, ktoré hoci prispievajú k hlavnému cieľu právneho aktu zameranému na zabezpečenie, pokiaľ ide o voľný pohyb tovaru, zosúladenia právnych predpisov členských štátov, by sa uplatňovali na území Gibraltáru, ako si to, zdá sa, myslia žalobcovia vo veci samej.

66

V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť, že podľa článku 28 ods. 1 ZFEÚ, ktorý sa nachádza v hlave II tretej časti Zmluvy o FEÚ týkajúcej sa voľného pohybu tovaru, sa colná únia vzťahuje na celý obchod s tovarom. Táto únia nevyhnutne znamená, že voľný pohyb tovaru sa musí zabezpečiť medzi členskými štátmi, a vo všeobecnosti v rámci tejto únie (rozsudok z 23. septembra 2003, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑30/01, EU:C:2003:489, bod 53).

67

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora „tovarom“ v zmysle tohto ustanovenia sú výrobky, ktorých hodnotu možno vyjadriť v peniazoch a ktoré ako také môžu byť predmetom obchodných transakcií. Ustanovenia Zmluvy o FEÚ o voľnom pohybe tovaru sa v zásade uplatnia bez ohľadu na to, či sa dotknutý tovar prepravuje alebo neprepravuje cez štátne hranice na účely predaja alebo spätného predaja, alebo na osobné použitie či spotrebu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. marca 1989, Schumacher, 215/87, EU:C:1989:111, bod 22, ako aj z 3. decembra 2015, Pfotenhilfe‑Ungarn, C‑301/14, EU:C:2015:793, bod 47).

68

Vzhľadom na to, že sekundárne právne predpisy Únie sa v zásade uplatňujú v takom rozsahu ako samotné zmluvy (pozri analogicky rozsudok z 15. decembra 2015, Parlament a Komisia/Rada, C‑132/14 až C‑136/14, EU:C:2015:813, bod 77), a reštriktívny výklad vylúčenia Gibraltáru zo spoločného colného územia Únie nemôže – pokiaľ sa nemá ohroziť jednotné uplatňovanie práva Únie – viesť k výkladu, podľa ktorého by voľný pohyb tovaru vo vzťahoch s Gibraltárom mal užší rozsah pôsobnosti, než je ten, ktorý vyplýva z ustanovení Zmluvy o FEÚ, sa tak ustanovenia smernice 91/477 týkajúce sa prepravy strelných zbraní na civilné účely musia považovať za ustanovenia, ktoré patria pod voľný pohyb tovaru, bez ohľadu na to, či sa taká preprava uskutočňuje v obchodnom styku, aj vrátane prostredníctvom podnikateľov v oblasti zbraní alebo v rámci zásielkového predaja, alebo mimo tohto styku, t. j. jednotlivcami, konkrétne poľovníkmi a športovými strelcami, na účely ich použitia v rámci ich príslušných činností.

69

Z toho vyplýva, že článok 12 ods. 2 smernice 91/477 v spojení s článkom 1 ods. 4 a prílohou II tejto smernice sa neuplatňuje na územie Gibraltáru, ani v tom prípade, že toto ustanovenie práva Únie sa netýka ani obchodu, ani obchodných transakcií týkajúcich sa strelných zbraní.

70

Okrem toho, na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia vo veci samej vo svojich písomných pripomienkach, uplatniteľnosť aktov Únie, ktorými sa harmonizujú ustanovenia členských štátov týkajúce sa voľného pohybu tovaru na území Gibraltáru, nemôže závisieť od dôvodov súvisiacich s prepravou dotknutého tovaru. Keby to tak bolo, vyvolalo by to, ako už uviedla gibraltárska vláda a Komisia na pojednávaní pred Súdnym dvorom, a aj generálny advokát v bode 73 svojich návrhov, situáciu právnej neistoty, pokiaľ ide o určenie pravidiel práva Únie týkajúcich sa voľného pohybu tovaru uplatniteľných na území Gibraltáru, čo by mohlo tiež ohroziť záujmy, ktoré má režim priznaný Gibraltáru v akte o pristúpení z roku 1972 za cieľ chrániť.

71

Navyše z uvedeného vyplýva, po prvé, že uplatňovanie postupu stanoveného v článku 12 ods. 2 smernice 91/477 nemožno realizovať mimo čiastočne harmonizovaného rámca kontrol nadobúdania a držby strelných zbraní stanoveného touto smernicou.

72

A po druhé prebratie ustanovení smernice 91/477 na území Gibraltáru potrebných na zabezpečenie spoľahlivého a efektívneho fungovania zbrojného pasu v kontexte tohto postupu a dosiahnutie cieľa smernice, ktorým je zaručenie vysokej úrovne bezpečnosti osôb, by si vyžadovalo, aby sa prebral značný počet ustanovení uvedenej smernice, čo by neprimerane rozšírilo územnú pôsobnosť práva Únie.

73

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 29 aktu o pristúpení z roku 1972 v spojení s jeho prílohou I časťou I bodom 4 sa má vykladať v tom zmysle, že článok 12 ods. 2 smernice 91/477 v spojení s článkom 1 ods. 4 a prílohou II tejto smernice sa neuplatňujú na územie Gibraltáru. Z preskúmania položených otázok nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť platnosť tejto smernice.

74

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: