1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 17 ods. 1 a článkov 20 až 33 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Daherom Musem Ahmedom a Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko), zastúpenou Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko, ďalej len „úrad“), týkajúceho sa rozhodnutia, ktorým tento úrad zamietol žiadosť pána Dahera Muse Ahmeda o azyl vzhľadom na neexistenciu dôvodov, ktoré by zakazovali jeho vyhostenie do Talianska, ktorým ho upozornil, že by do tohto členského štátu mohol byť vyhostený v prípade, ak neopustí Nemecko, a ktorým mu uložil zákaz vstupu a pobytu v rozsahu 30 mesiacov odo dňa jeho vyhostenia.

3

Odôvodnenia 4 a 5 nariadenia č. 604/2013 stanovujú:

4

Článok 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Toto nariadenie stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti…“

5

Článok 2 písm. b) a c) uvedeného nariadenia znie takto:

„Na účely tohto nariadenia:

…

6

Článok 18 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Členský štát zodpovedný podľa tohto nariadenia je povinný:

…

7

Článok 20 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 spresňuje:

„Proces určovania zodpovedného členského štátu sa začne čo najskôr po tom, ako je členskému štátu prvýkrát podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu.“

8

Článok 23 ods. 1 až 3 tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Ak členský štát, v ktorom osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d) podala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d), môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal späť túto osobu.

2.   Dožiadanie o prijatie späť sa podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac…

Ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na údajoch získaných zo systému Eurodac, zašle sa dožiadanému členskému štátu do troch mesiacov od dátumu podania žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 20 ods. 2.

3.   Ak sa dožiadanie o prijatie späť nepodá v lehotách stanovených v odseku 2, za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je zodpovedný členský štát, v ktorom sa podala nová žiadosť.“

9

Článok 24 ods. 1, 2 a 4 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d) zdržiava bez povolenia na pobyt a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d), môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť.

2.   Odchylne od článku 6 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území [(Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98)], ak sa členský štát, na území ktorého sa osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, rozhodne vyhľadávať v systéme Eurodac…, dožiadanie o prijatie späť osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. b) alebo c) tohto nariadenia alebo osoby uvedenej v jeho článku 18 ods. 1 písm. d), ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu nebola zamietnutá konečným rozhodnutím, sa podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac…

…

4.   Ak sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia, ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu bola v jednom členskom štáte zamietnutá konečným rozhodnutím, zdržiava na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt, tento iný členský štát môže buď dožiadať prvý členský štát, aby prijal dotknutú osobu späť, alebo uskutočniť konanie o návrate v súlade so smernicou 2008/115/ES.

…“

10

Článok 26 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má… prijať späť… inú osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci členský štát oznámi dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v príslušných prípadoch aj rozhodnutie neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu…“

11

Článok 10 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60):

„Pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu rozhodujúci orgán najprv určí, či žiadatelia spĺňajú podmienky na priznanie postavenia utečenca, a ak tomu tak nie je, určí, či sú žiadatelia oprávnení na doplnkovú ochranu.“

12

Článok 33 tejto smernice s názvom „Neprípustné žiadosti“ znie takto:

„1.   Okrem prípadov, v ktorých sa žiadosť neposudzuje v súlade s nariadením (EÚ) č. 604/2013, od členských štátov sa nevyžaduje, aby posudzovali, či žiadateľ spĺňa požiadavky na priznanie medzinárodnej ochrany podľa smernice 2011/95/EÚ v prípade, že sa žiadosť považuje za neprípustnú podľa tohto článku.

2.   Členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, iba ak:

…“

13

Pán Ahmed požiadal 7. decembra 2015 o azyl v Nemecku. Následne, 30. júna 2016, podal na úrad oficiálnu žiadosť o azyl.

14

Keďže pri vyhľadávaní v systéme „Eurodac“ vyšlo najmä najavo, že dotknutá osoba už 17. októbra 2013 požiadala o medzinárodnú ochranu v Taliansku, úrad požiadal talianske orgány 25. augusta 2016, aby bol pán Ahmed na základe nariadenia č. 604/2013 prijatý späť.

15

Talianske orgány listom z 9. septembra 2016 zamietli toto dožiadanie o prijatie späť z dôvodu, že pán Ahmed je v Taliansku osobou oprávnenou na doplnkovú ochranu a že k jeho prípadnému odovzdaniu by preto malo dôjsť v rámci platných readmisných dohôd.

16

Úrad rozhodnutím z 25. novembra 2016 zamietol žiadosť o azyl podanú pánom Ahmedom ako neprípustnú, konštatoval neexistenciu dôvodov, ktoré by zakazovali jeho vyhostenie do Talianska, upozornil ho, že by do tohto členského štátu mohol byť vyhostený v prípade, že neopustí Nemecko a zakázal mu vstup a pobyt na dobu 30 mesiacov odo dňa vyhostenia.

17

Pán Ahmed toto rozhodnutie napadol na vnútroštátnom súde.

18

Tento súd má pochybnosti o uplatniteľnosti ustanovení nariadenia č. 604/2013 týkajúcich sa postupu spätného prijatia štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má postavenie osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu v inom členskom štáte.

19

Za predpokladu, že by tieto ustanovenia boli uplatniteľné na situáciu, o akú ide vo veci samej, sa tento súd pýta, či sa žiadateľ o azyl môže v tejto situácii odvolávať na uplynutie lehôt na predloženie dožiadania o prijatie späť, stanovených v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 604/2013. Pýta sa tiež na spôsoby počítania týchto lehôt a na prípadné následky omeškania pri predložení dožiadania o prijatie späť na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl.

20

Za týchto podmienok Verwaltungsgericht Minden (Správny súd Minden, Nemecko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21

Článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.

22

Toto ustanovenie je potrebné uplatniť v prejednávanej veci.

23

Vzhľadom na prejednanie tejto veci týmto uznesením prijatým na základe článku 99 Rokovacieho poriadku nie je potrebné rozhodnúť o návrhu na skrátené konanie.

24

Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či ustanovenia a zásady nariadenia č. 604/2013, ktoré priamym alebo nepriamym spôsobom upravujú lehoty na podanie dožiadania o prijatie späť, sú uplatniteľné v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej štátny príslušník tretej krajiny podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte po tom, čo mu bola iným členským štátom priznaná doplnková ochrana.

25

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že tieto pravidlá, ktoré majú za cieľ upraviť postup spätného prijatia stanovený týmto nariadením tým, že zabezpečia, že dožiadanie o prijatie späť bude podané v primeranej lehote, sú vzhľadom na svoju povahu uplatniteľné iba na situácie, v ktorých tento postup môže byť v zásade oprávnene začatý podľa tohto nariadenia.

26

Pôsobnosť postupu o spätnom prijatí je definovaná v článkoch 23 a 24 nariadenia č. 604/2013. Zatiaľ čo článok 24 tohto nariadenia sa týka prípadov, v ktorých žiadateľ nepodal žiadnu novú žiadosť o medzinárodnú ochranu v žiadajúcom členskom štáte, článok 23 tohto nariadenia upravuje také situácie, o akú ide vo veci samej, v ktorých takáto žiadosť bola v tomto členskom štáte podaná.

27

Z článku 23 ods. 1 tohto nariadenia vyplýva, že v týchto situáciách sa postup o spätné prijatie môže týkať iba odovzdania osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. b), c) a d) tohto nariadenia.

28

Tieto tri posledné ustanovenia sa týkajú žiadateľa, ktorého žiadosť je v procese posudzovania, štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ktorí vzali svoju posudzovanú žiadosť späť, a štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ktorých žiadosť bola zamietnutá.

29

Keďže okolnosť, že štátny príslušník tretej krajiny je oprávnený na doplnkovú ochranu priznanú iným členským štátom, než je štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu, nemožno chápať v tom zmysle, že žiadosť podaná týmto štátnym príslušníkom tretej krajiny je v procese posudzovania alebo vzatá späť v inom členskom štáte, je potrebné určiť, či takúto osobu možno považovať za štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorého žiadosť bola zamietnutá v inom členskom štáte.

30

V tomto smere treba samozrejme uviesť, že článok 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013 nespresňuje, či zamietnutá „žiadosť“, na ktorú sa tu odkazuje, je žiadosťou o medzinárodnú ochranu, alebo žiadosťou o azyl stricto sensu.

31

Pokiaľ by sa toto ustanovenie malo vykladať tak, že odkazuje na zamietnutie žiadosti o azyl, mohlo by sa prípadne uplatňovať na štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má postavenie osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu, keďže v zmysle článku 10 ods. 2 smernice 2013/32 toto postavenie možno priznať až po rozhodnutí, že žiadateľ nespĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca.

32

Tento výklad článku 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013 však nemožno prijať.

33

Uvedený výklad by totiž pripúšťal, že normotvorca Únie použil v tomto ustanovení pojem „žiados“ vo viacerých odlišných významoch, keďže odkaz uvedený v tomto ustanovení na skutočnosť, že dotknutá osoba „podala žiados’ v inom členskom štáte“, sa nevyhnutne vzťahuje, najmä s ohľadom na článok 1 a článok 20 ods. 1 tohto nariadenia, na podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

34

Okrem toho z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pri výklade ustanovenia práva Únie je nutné vziať do úvahy nielen jeho doslovné znenie, ale aj vzájomný kontext a ciele právnej úpravy, ktorej je súčasťou (rozsudok z 19. decembra 2013, Koushkaki, C‑84/12, EU:C:2013:862, bod 34).

35

V tomto smere treba uviesť, že článok 2 písm. c) nariadenia č. 604/2013 definuje pojem „žiadateľ“ s odkazom na štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osobu bez štátnej príslušnosti, „ktorí podali žiadosť o medzinárodnú ochranu, v súvislosti s ktorou ešte nebolo prijaté konečné rozhodnutie“.

36

Rovnako, hoci toto nariadenie priamo nezahŕňa definíciu pojmu „žiadosť“, jeho článok 2 písm. b) definuje pojem „žiadosť o medzinárodnú ochranu“. Ustanovenia uvedeného nariadenia okrem toho používajú vo všeobecnosti pojmy „žiadosť“ a „žiadosť o medzinárodnú ochranu“ zameniteľným spôsobom bez toho, aby akokoľvek odkazovali na „žiadosť o azyl“, na rozdiel od nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 50, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 109).

37

Navyše na účely definovania režimu uplatniteľného na osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 604/2013, v prípade, keď táto osoba nepodala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, článok 24 ods. 2 a 4 tohto nariadenia odkazuje výslovne na právoplatný alebo neprávoplatný charakter rozhodnutia zamietajúceho „žiadosť o medzinárodnú ochranu“ podanú touto osobou.

38

Okrem toho článok 33 smernice 2013/32 jasne odlišuje prípady, v ktorých sa žiadosť o medzinárodnú ochranu neposudzuje podľa nariadenia č. 604/2013, od prípadov, v ktorých táto žiadosť môže byť zamietnutá ako neprípustná, pretože „iný členský štát poskytol medzinárodnú ochranu“.

39

Normotvorca Únie sa teda domnieval, že také zamietnutie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny, o aké ide v prejednávanej veci, musí byť uskutočnené skôr rozhodnutím o neprípustnosti podľa článku 33 tejto smernice, než prostredníctvom rozhodnutia o odovzdaní a o neposudzovaní žiadosti podľa článku 26 tohto nariadenia, čo vedie k určitým následkom, predovšetkým z hľadiska opravných prostriedkov, ktoré možno podať proti rozhodnutiu o zamietnutí.

40

Tento záver nemôže ohroziť dosiahnutie cieľov uvedených v odôvodnení č. 5 tohto nariadenia, ktoré sa snažia na jednej strane zaručiť efektívny prístup k postupom na udelenie medzinárodnej ochrany a na druhej strane neohroziť rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu, pokiaľ je štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, o akého ide v prejednávanej veci, už poskytnutá medzinárodná ochrana.

41

Z tohto dôvodu z článku 23 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 v spojení s článkom 18 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia vyplýva, že členský štát nemôže účinne dožiadať iný členský štát, aby v rámci postupov definovaných týmto nariadením prijal späť štátneho príslušníka tretej krajiny, o akého ide vo veci samej, ktorý v tomto prvom členskom štáte podal žiadosť o medzinárodnú ochranu po tom, čo mu bola týmto druhým členským štátom priznaná doplnková ochrana.

42

Z tohto dôvodu treba na prvú otázku odpovedať v tom zmysle, že ustanovenia a zásady nariadenia č. 604/2013 upravujúce priamym alebo nepriamym spôsobom lehoty na predloženie dožiadania o prijatie späť nie sú uplatniteľné v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej štátny príslušník tretej krajiny podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte po tom, čo mu bola v inom členskom štáte priznaná doplnková ochrana.

43

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú až deviatu otázku.

44

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Ustanovenia a zásady nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, upravujúce priamym alebo nepriamym spôsobom lehoty na predloženie dožiadania o prijatie späť, nie sú uplatniteľné v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej štátny príslušník tretej krajiny podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte po tom, čo mu bola v inom členskom štáte priznaná doplnková ochrana.