1

Svojím odvolaním sa Central Bank of Iran (Iránska centrálna banka) domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 25. marca 2015 (T‑563/12, EU:T:2015:187, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd zamietol jej žalobu týkajúcu sa jednak zrušenia rozhodnutia Rady 2012/635/SZBP z 15. októbra 2012, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 282, s. 58), a jednak zrušenia vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 945/2012 z 15. októbra 2012, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 282, s. 16, ďalej len spoločne „sporné akty“), v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú Central Bank of Iran.

2

Dňa 26. júla 2010 Rada Európskej únie prijala rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, s. 39), ktorého príloha II vymenúva osoby a subjekty, ktorých majetok je zmrazený, pričom nejde o osoby a subjekty označené Bezpečnostnou radou Organizácie Spojených národov alebo výborom pre sankcie vytvoreným rezolúciou 1737 (2006) [RCSNU 1737 (2006)] a uvedené v prílohe I tohto rozhodnutia.

3

Rada prijala 23. januára 2012 rozhodnutie 2012/35/SZBP, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 19, s. 22). Podľa odôvodnenia 13 tohto rozhodnutia by sa „obmedzenia vstupu a zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov… mali vzťahovať na ďalšie osoby a subjekty, ktoré podporujú iránsku vládu a umožňujú jej pokračovať v jadrových činnostiach citlivých z hľadiska šírenia zbraní hromadného ničenia alebo vo vývoji nosičov jadrových zbraní, a to predovšetkým osoby a subjekty, ktoré iránskej vláde poskytujú finančnú, logistickú alebo materiálnu podporu“.

4

Článok 1 bod 7 písm. a) bod ii) rozhodnutia 2012/35 doplnil do článku 20 ods. 1 rozhodnutia 2010/413 nasledujúce písmeno, v ktorom sa stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov týkajúce sa:

5

Článok 1 bod 8 písm. a) rozhodnutia 2012/635 zmenil a doplnil článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, ktorý v novelizovanom znení stanovuje, že reštriktívne opatrenia sa týkajú:

6

Rozhodnutím 2012/35 bolo meno odvolateľky zapísané na zoznam v prílohe II rozhodnutia 2010/413 z dôvodu jej zapojenia do činností s cieľom obísť sankcie. Z rovnakého dôvodu bolo meno odvolateľky zapísané na zoznam v prílohe VIII nariadenia Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, s. 1), a to prostredníctvom vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 54/2012 z 23. januára 2012, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 19, s. 1).

7

Dôvod zápisu bol rozhodnutím 2012/635 doplnený takto:

„Poskytuje finančnú podporu iránskej vláde.“

8

Rada prijala 23. marca 2012 nariadenie (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, s. 1). Článok 23 ods. 2 tohto nariadenia upravuje zmrazenie finančných prostriedkov, ktoré patria osobám, subjektom a orgánom uvedeným v prílohe IX a označeným ako:

9

Dôvod zápisu mena odvolateľky na zoznam v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 bol nariadením č. 945/2012 doplnený takto:

„Poskytuje finančnú podporu iránskej vláde.“

10

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 26. decembra 2012 podala Central Bank of Iran žalobu, ktorej predmetom bolo v podstate zrušenie sporných aktov v rozsahu, v akom po preskúmaní ponechali jej meno na zozname subjektov, na ktoré sa vzťahovali reštriktívne opatrenia.

11

Central Bank of Iran uviedla na podporu svojej žaloby štyri žalobné dôvody. Prvý z nich bol založený na nesprávnom posúdení, druhý na porušení povinnosti odôvodnenia, tretí na porušení zásady dodržiavania práva na obhajobu a zásady práva na účinné súdne preskúmanie a napokon štvrtý sa týkal porušenia zásady proporcionality a porušenia základných práv odvolateľky, najmä práva na ochranu jej vlastníckeho práva a jej dobrej povesti.

12

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol v plnom rozsahu.

13

Central Bank of Iran navrhuje, aby Súdny dvor:

14

Rada navrhuje, aby Súdny dvor:

15

Central Bank of Iran sa vo svojom odvolaní opiera o štyri dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom posúdení, ktorého sa Všeobecný súd dopustil, keď konštatoval, že Rada dospela k oprávnenému záveru, že odvolateľka poskytovala iránskej vláde „finančnú podporu“. Druhý odvolací dôvod sa týka údajného nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa Všeobecný súd dopustil v súvislosti s povinnosťou odôvodenia prislúchajúcou Rade. Tretí odvolací dôvod vyplýva z údajného porušenia zásady dodržiavania práva na obhajobu, a napokon štvrtý odvolací dôvod je založený na porušení zásady proporcionality a základných práv odvolateľky, najmä práva na ochranu jej vlastníckeho práva a dobrej povesti.

16

Najskôr treba preskúmať druhý odvolací dôvod, potom tretí odvolací dôvod a napokon prvý a štvrtý odvolací dôvod.

17

V bodoch 53 až 58 napadnutého rozsudku Všeobecný súd pripomenul judikatúru týkajúcu sa povinnosti odôvodnenia aktov Únie. V bode 59 a nasl. tohto rozsudku potom preskúmal dôvody uvedené v sporných aktoch s ohľadom na kritériá zápisu uvedené v článku 23 ods. 2 písm. a), b) a d) nariadenia č. 267/2012 a v článku 20 ods. 1 písm. b) a c) rozhodnutia 2010/413, zmeneného a doplneného rozhodnutím 2012/635.

18

V bode 74 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že „dostatočnosť odôvodnenia [sporných] aktov možno posúdiť, len pokiaľ ide o kritérium pomoci obchádzať reštriktívne opatrenia a kritérium podpory iránskej vlády, na ktoré sa Rada v uvedených aktoch odvoláva implicitne, ale nevyhnutne“. V bode 75 tohto rozsudku však uviedol, že v rozsahu, v akom sú sporné akty založené na kritériu pomoci obchádzať reštriktívne opatrenia, je odôvodnenie, podľa ktorého bola odvolateľka „zapojená do činností s cieľom obísť sankcie“ nedostatočné v tom zmysle, že sa zdá byť jednoduchým zopakovaním samotného kritéria a neobsahuje žiadnu indíciu, ktorá by špecifikovala dôvody, prečo sa toto kritérium uplatňuje na odvolateľku. Okrem toho Všeobecný súd v bode 79 napadnutého rozsudku usúdil, že implicitné odôvodnenie nemožno zohľadniť na účely ospravedlnenia nedostatku výslovného odôvodnenia, pokiaľ ide o pomoc obchádzať reštriktívne opatrenia.

19

Všeobecný súd preskúmal kritérium podpory iránskej vlády a v bodoch 84 a 85 napadnutého rozsudku konštatoval, že odôvodnenie založené na tom, že odvolateľka „poskytuje finančnú podporu iránskej vláde“ bolo dostatočné na to, aby Rada splnila svoju povinnosť odôvodnenia, pretože odvolateľka mohla pochopiť, že Rada odkazuje na finančné služby, ktoré poskytuje iránskej vláde ako centrálna banka Iránskej islamskej republiky. Všeobecný súd vychádzal z písomností odvolateľky, a najmä zo svedeckej výpovede viceguvernérky tejto banky pre menové záležitosti, ktorú odvolateľka uviedla v prílohe svojho návrhu, a v zmysle ktorej uvedená banka poskytuje svoje služby vláde ako jednému zo svojich klientov. Všeobecný súd tiež odkázal na články 12 a 13 iránskeho menového a finančného zákona, ktorý vymedzuje niektoré funkcie a niektoré právomoci odvolateľky ako centrálnej banky Iránskej islamskej republiky.

20

Vo svojom druhom odvolacom dôvode Central Bank of Iran tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď usúdil, že Rada dodržala svoju povinnosť odôvodnenia stanovenú v článku 296 ZFEÚ.

21

Odvolateľka kritizuje najmä body 84 a 85 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd rozhodol, že mohla pochopiť, že Rada odkazuje na finančné služby, ktoré poskytuje iránskej vláde ako centrálna banka, a že nie je nevyhnutné spresniť jej funkcie a právomoci, „keďže tieto funkcie a právomoci sú stanovené verejne dostupnými ustanoveniami právnych predpisov, ktoré teda možno považovať za všeobecne známe“.

22

Central Bank of Iran tvrdí, že existencia iránskeho menového a finančného zákona, ktorý vymedzuje funkcie a právomoci odvolateľky ako centrálnej banky Iránskej islamskej republiky, neobjasňuje, čo Rada v odôvodnení sporných aktov vníma ako „finančnú podporu“. Odvolateľka nedokázala zistiť, či sa Rada domnievala, že poskytuje vláde rozsiahle finančné prostriedky, alebo či sa Rada opierala o skutočnosť, že reguluje menovú politiku, alebo že v mene iránskej vlády vedie účty a vykonáva iné podobné služby centrálnej banky. Tvrdí, že Rada mala presne uviesť služby, ktoré majú kvalitatívny a kvantitatívny význam potrebný na to, aby mohli spadať do rámca pojmu „podpora iránskej vlády“ v zmysle článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 (rozsudok zo 16. júla 2014, National Iranian Oil Company/Rada, T‑578/12, EU:T:2014:678, bod 119), čo Rada neurobila. Rada pri prijatí rozhodnutia ponechať odvolateľku na zozname osôb podliehajúcich reštriktívnym opatreniam vôbec nepoukázala na články 12 a 13 iránskeho menového a finančného zákona, takže funkcie odvolateľky, ktoré z uvedeného zákona vyplývajú, predstavovali nový dôvod, ktorý sa v sporných aktoch neuvádzal.

23

Rada tvrdenia Central Bank of Iran spochybňuje.

24

Ako Všeobecný súd pripomenul najmä v bodoch 53 až 58 napadnutého rozsudku, dostatočná povaha odôvodnenia aktu sa musí posúdiť s ohľadom na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť, takže akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť dosah opatrenia, ktoré bolo vo vzťahu k nej prijaté (pozri rozsudok z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, EU:C:2012:718, body 53 a 54).

25

Všeobecný súd sa preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď s odkazom na verejne dostupné ustanovenia právnych predpisov v bode 85 napadnutého rozsudku konštatoval, že odôvodnenie sporných aktov, v ktorom Rada uviedla, že odvolateľka „poskytuje finančnú podporu iránskej vláde“, sa implicitne, ale nevyhnutne odvoláva na funkcie a právomoci odvolateľky ako centrálnej banky Iránskej islamskej republiky, tak ako sú definované v kapitole 2 časti II iránskeho menového a finančného zákona, najmä v článkoch 12 a 13 tohto zákona.

26

Všeobecný súd preto oprávnene v bode 86 napadnutého rozsudku konštatoval, že „Rada nemusela poskytnúť výslovné odôvodnenie týkajúce sa finančných služieb, a teda ani zdrojov alebo finančných nástrojov, ktoré žalobkyňa poskytla iránskej vláde“.

27

Druhý odvolací dôvod preto nie je dôvodný.

28

Všeobecný súd v bodoch 92 až 94 napadnutého rozsudku pripomenul judikatúru týkajúcu sa dodržiavania práva na obhajobu, a následne v bodoch 95 a 98 tohto rozsudku konštatoval jednak, že Rada 2. augusta 2012 individuálne oznámila odvolateľke odôvodnenie sporných aktov založené na tom, že „poskyt[la] finančnú podporu iránskej vláde“ a jednak, že odvolateľka mohla napadnúť toto odôvodnenie a dôkazy, na ktorých je založené, pred prijatím týchto aktov.

29

V bode 97 napadnutého rozsudku Všeobecný súd usúdil, že „Rada v prejednávanej veci neoznámila žalobkyni listinné dôkazy, na ktorých je založené toto odôvodnenie, keďže tieto dôkazy týkajúce sa finančných služieb, ktoré žalobkyňa konkrétne poskytuje iránskej vláde ako centrálna banka Iránskej islamskej republiky, možno považovať za všeobecne známe a implicitne začlenené do odôvodnenia [sporných] aktov, pokiaľ ide o kritérium podpory iránskej vlády“. Všeobecný súd preto v bode 99 napadnutého rozsudku rozhodol, že „právo žalobkyne na obhajobu a jej právo na účinné súdne preskúmanie bolo teda v súvislosti s prijatím napadnutých aktov zachované“.

30

Svojím tretím odvolacím dôvodom Central Bank of Iran tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď usúdil, že bolo dodržané jej právo na obhajobu. Tvrdí, že Rada jej pred prijatím sporných aktov týkajúcich sa rozhodnutia o ponechaní Central Bank of Iran na zozname subjektov podliehajúcich reštriktívnym opatreniam neoznámila nijaký dôkaz. Všeobecný súd podľa nej dospel k nesprávnemu záveru, že Rada mohla doplniť dôvody ponechania odvolateľky na dotknutých zoznamoch na základe zohľadnenia faktorov vyplývajúcich z iránskeho menového a finančného zákona, ktoré zjavne neboli uvedené v dôvodoch sporných aktov, a neboli odvolateľke pred prijatím týchto aktov oznámené. Odvolateľka nepoznala tvrdenia uvádzané proti nej a nemohla použiť náležitú obhajobu. Prvýkrát mala príležitosť reagovať na tvrdenie, podľa ktorého poskytla finančné zdroje iránskej vláde, až v priebehu pojednávania.

31

Rada tvrdenia Central Bank of Iran spochybňuje.

32

Ako už Súdny dvor rozhodol, Rada v prípade prvého rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov nie je povinná dotknutej osobe alebo subjektu vopred oznámiť dôvody, pre ktoré chce zaradiť meno tejto osoby alebo subjektu do zoznamu, kým pred prijatím ďalšieho rozhodnutia, ktorým sa meno osoby alebo subjektu na uvedenom zozname ponechá, v zásade musia byť dotknutej osobe alebo subjektu oznámené skutočnosti uplatnené proti nim a takisto musí byť dotknutej osobe alebo subjektu poskytnutá možnosť byť vypočutý (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, EU:C:2011:853, body 61 a 62).

33

Z toho vyplýva, že v rámci prijatia rozhodnutia, ktorým sa ponecháva meno osoby alebo názov subjektu na zozname osôb alebo subjektov, ktorých sa týkajú reštriktívne opatrenia, musí Rada dodržať právo tejto osoby alebo tohto subjektu na predchádzajúci výsluch, ak proti nim uplatňuje v rozhodnutí týkajúcom sa ponechania zápisu ich mena na zozname nové dôkazy, a to dôkazy, ktoré neboli uvedené v pôvodnom rozhodnutí o zápise ich mena do tohto zoznamu (rozsudok z 18. júna 2015, Ipatau/Rada, C‑535/14 P, EU:C:2015:407, bod 26).

34

V bode 94 napadnutého rozsudku Všeobecný súd pripomenul túto judikatúru, pričom sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.

35

Následne v bodoch 95 a 98 uvedeného rozsudku konštatoval, jednak, že 2. augusta 2012 Rada oznámila Central Bank of Iran nové odôvodnenie založené na tom, že táto banka „poskyt[la] finančnú podporu iránskej vláde“ a jednak, že 7. októbra 2012 Central Bank of Iran toto odôvodnenie spochybnila.

36

Na rozdiel od tvrdenia odvolateľky nemôže skutočnosť, že Rada neoznámila skutočnosti, na základe ktorých usúdila, že Central Bank of Iran finančne podporuje iránsku vládu, porušiť právo tejto banky na obhajobu.

37

Ako totiž vyplýva z bodov 25 a 26 tohto rozsudku, úloha odvolateľky ako centrálnej banky Iránskej islamskej republiky a zákonné ustanovenia, ktoré sa jej týkajú, mohli byť považované za kontext, ktorý odvolateľka pozná, takže Všeobecný súd mohol oprávnene usúdiť, že Rada nebola povinná formulovať výslovné odôvodnenie týkajúce sa finančných služieb, a tiež finančných zdrojov alebo nástrojov, ktoré odvolateľka iránskej vláde poskytovala.

38

Za týchto okolností sa Všeobecný súd nedopustil porušenia práva odvolateľky na obhajobu, keď v súvislosti so skutočnosťami, ktoré jej boli známe, rozhodol, že Rada nebola povinná predložiť v tejto súvislosti dokumenty alebo dôkazy.

39

Tretí odvolací dôvod je preto nedôvodný.

40

V bode 103 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že zákonnosť sporných aktov treba posúdiť vzhľadom na ich odôvodnenie založené na tom, že odvolateľka „poskyt[la] finančnú podporu iránskej vláde“. V bode 104 tohto rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že na účely posúdenia dôvodnosti tohto odôvodnenia možno zohľadniť funkcie a právomoci odvolateľky ako centrálnej banky Iránskej islamskej republiky, tak ako sú definované v článkoch 12 a 13 iránskeho menového a finančného zákona. Po preskúmaní týchto ustanovení Všeobecný súd v bode 108 uvedeného rozsudku uviedol, že „je zrejmé, že žalobkyňa poskytuje iránskej vláde finančné služby, ktoré sú z hľadiska ich kvantitatívneho alebo kvalitatívneho významu spôsobilé podporovať šírenie jadrových zbraní, a to tým, že tejto vláde poskytuje podporu formou materiálnych, finančných a logistických zdrojov alebo nástrojov, ktoré jej umožňujú uvedené šírenie vykonávať“. V bode 111 rovnakého rozsudku tak Všeobecný súd dospel k záveru, že Rada sa nedopustila nesprávneho posúdenia.

41

Vo svojom prvom odvolacom dôvode Central Bank of Iran tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď usúdil, že Rada správne posúdila, či boli splnené kritériá na zaradenie na zoznam v sporných aktoch. Pri analýze článkov 12 a 13 iránskeho menového a finančného zákona uvádza, že služby, ktoré poskytuje ako centrálna banka, a ktoré spočívajú napríklad vo vedení účtov a kompenzačných operáciách, nie sú „finančnou podporou“ iránskej vlády v zmysle článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012, teda finančnou podporou takého kvantitatívneho alebo kvalitatívneho významu, ktorý by umožnil iránskej vláde rozvoj jadrového programu (rozsudok zo 16. júla 2014, National Iranian Oil Company/Rada, T‑578/12, EU:T:2014:678, bod 119).

42

Rada tvrdenia odvolateľky spochybňuje.

43

Je potrebné pripomenúť, že kritérium „podpory iránskej vlády“ uvedené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, zmeneného a doplneného rozhodnutím 2012/635, a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 sa týka podpory, ktorá môže mať materiálnu, logistickú alebo finančnú povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. marca 2016, National Iranian Oil Company/Rada, C‑440/14 P, EU:C:2016:128, bod 79).

44

Cieľom pridania tohto kritéria je zamerať sa na samotné činnosti dotknutej osoby alebo dotknutého subjektu, ktoré ako také síce nemajú priamu alebo nepriamu súvislosť so šírením jadrových zbraní, ale môžu prispievať k podpore tohto šírenia poskytovaním zdrojov alebo nástrojov materiálneho, finančného alebo logistického charakteru iránskej vláde, ktoré jej umožní šíriť jadrové zbrane (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. marca 2016, National Iranian Oil Company/Rada, C‑440/14 P, EU:C:2016:128, body 80 a 81).

45

Ako Všeobecný súd uviedol v bode 108 napadnutého rozsudku, odvolateľka poskytuje iránskej vláde finančné služby, ktoré sú z hľadiska ich kvantitatívneho alebo kvalitatívneho významu spôsobilé podporovať šírenie jadrových zbraní, a poskytuje tak tejto vláde podporu formou materiálnych, finančných a logistických zdrojov alebo nástrojov, ktoré jej uvedené šírenie umožňujú (pozri analogicky rozsudok z 1. marca 2016, National Iranian Oil Company/Rada, C‑440/14 P,EU:C:2016:128, bod 83). Služby ako vedenie účtov, výkon a uzatváranie finančných transakcií alebo nákup a predaj dlhopisov predstavujú pomoc tomuto štátu, ktorá je materiálna, rovnako ako logistická a finančná, a predstavuje tak podporu vlády tohto štátu.

46

Všeobecný súd preto v bode 109 napadnutého rozsudku oprávnene konštatoval, že nie je podstatné, že odvolateľka spochybňuje, že by dala svoje vlastné finančné zdroje k dispozícii iránskej vláde, keď vždy pripúšťala, že jej poskytuje finančné služby tým istým spôsobom, ako ich každá centrálna banka štátu poskytuje vláde takéhoto štátu.

47

Všeobecný súd sa preto nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 110 napadnutého rozsudku konštatoval, že Rada dôvodne dospela k záveru, že odvolateľka „poskyt[la] finančnú podporu iránskej vláde“, takže kritérium stanovené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, zmeneného a doplneného rozhodnutím 2012/635 a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012, bolo v prejednávanej veci splnené.

48

Prvý odvolací dôvod preto nie je dôvodný.

49

V bode 119 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že nepríjemnosti, ktoré sporné akty spôsobili odvolateľke, nie sú neprimerané vo vzťahu k významu cieľa týchto aktov spočívajúceho v zachovaní medzinárodného mieru a bezpečnosti. V rovnakom bode uviedol, že sporné akty sa týkajú len časti aktív odvolateľky, že za istých okolností existujú možnosti uvoľnenia finančných prostriedkov a že Rada netvrdí, že samotná odvolateľka je zapojená do šírenia jadrových zbraní.

50

Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode Central Bank of Iran tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia, keď zamietol žalobný dôvod odvolateľky spočívajúci v tom, že Rada bezdôvodne alebo neprimerane porušila jej základné práva, vrátane jej práva na ochranu vlastníckeho práva a jej dobrej povesti. Tvrdí, že Všeobecný súd primerane nepreskúmal otázku, či uplatnenie reštriktívnych opatrení na Central Bank of Iran predstavovalo nezákonné a neprimerané zasahovanie do základných práv odvolateľky, ako sú jej právo na ochranu vlastníckeho práva a jej dobrej povesti. Všeobecný súd mal rozhodnúť, že opatrenia boli vo vzťahu k sledovaným cieľom neprimerané.

51

Central Bank of Iran kritizuje najmä bod 119 napadnutého rozsudku. Zdôrazňuje, že Všeobecný súd dostatočne nezohľadnil negatívne dôsledky reštriktívnych opatrení na hospodársky život krajiny a iránskeho ľudu. Okrem toho tvrdí, že služby, ktoré poskytuje, nemajú nijaký vzťah k schopnosti iránskej vlády rozvíjať jadrový program a že prístup Všeobecného súdu umožňuje prijatie reštriktívnych opatrení vzťahujúcich sa na tisíce daňovníkov a poskytovateľov služieb. Napokon rozhodnutie Rady zapísať odvolateľku na zoznamy subjektov, ktoré sú predmetom reštriktívnych opatrení, a ponechať ju tam, je v rozpore s rôznymi verejnými vyhláseniami európskych inštitúcií, najmä so závermi Rady v súvislosti s Iránom, v ktorých Rada uvádza, že „reštriktívne opatrenia, ktoré dnes boli prijaté, majú za cieľ narušiť financovanie iránskeho atómového programu režimom a nie sú zamerané na iránsky ľud.“

52

Rada tvrdenia odvolateľky spochybňuje.

53

Je potrebné konštatovať, že Všeobecný súd s cieľom overiť, či došlo k porušeniu zásady proporcionality, zohľadnil v bode 117 napadnutého rozsudku cieľ všeobecného záujmu, ktorý sporné akty sledovali. V bode 118 tohto rozsudku Všeobecný súd uznal, že tieto akty spôsobujú odvolateľke ujmu, lebo zasahujú do jej práva vlastniť majetok a do jej dobrej povesti. V bode 119 však Všeobecný súd zohľadnil cieľ zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť, pričom uviedol, že sporné akty sa týkajú len časti aktív odvolateľky, že za istých okolností existujú možnosti uvoľnenia finančných prostriedkov a že Rada netvrdí, že samotná odvolateľka je zapojená do šírenia jadrových zbraní.

54

Za týchto okolností Všeobecný súd oprávnene zamietol žalobný dôvod založený na porušení zásady proporcionality a základných práv odvolateľky, najmä práva na ochranu jej vlastníckeho práva a jej dobrej povesti.

55

Preto je potrebné štvrtý odvolací dôvod zamietnuť.

56

Keďže všetky štyri odvolacie dôvody boli vyhlásené za nedôvodné, treba odvolanie zamietnuť.

57

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

58

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

59

Keďže Rada navrhla zaviazať Central Bank of Iran na náhradu trov konania a Central Bank of Iran nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania vynaložené Radou.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil: