–

belgická vláda, v zastúpení: C. Pochet, J.‑C. Halleux a L. Van den Broeck, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin, splnomocnený zástupca,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 11 ods. 7 a 8 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243, ďalej len „nariadenie“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi RG a SF vo veci rodičovských práv a povinností k ich synovi TE, ktorého v Poľsku zadržiava SF.

3

Článok 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, uzatvoreného 25. októbra 1980 v Haagu (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1980“), stanovuje:

„Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak:

Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.“

4

Článok 12 uvedeného dohovoru znie takto:

„Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.

…“

5

Článok 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 stanovuje:

„Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že

…“

6

Haagsky dohovor z roku 1980 nadobudol platnosť 1. decembra 1983. Všetky členské štáty Európskej únie sú jeho zmluvnými stranami.

7

Odôvodnenia 12, 17, 18 a 33 nariadenia znejú takto:

…

…

8

Článok 1 ods. 1 a 2 nariadenia stanovuje:

9

Podľa článku 2 nariadenia:

„Na účely tohto nariadenia:

…

10

Článok 8 nariadenia, nazvaný „Všeobecná právomoc“, stanovuje:

11

Článok 11 nariadenia, nazvaný „Návrat dieťaťa“, je sformulovaný takto:

…

…

12

Článok 15 nariadenia, nazvaný „Postúpenie súdu, ktorý je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci“, v odseku 1 stanovuje:

„Vo výnimočných prípadoch, ak sa súdy členského štátu, ktoré majú právomoc vo veci samej, domnievajú, že súd iného členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu, je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci alebo jej špecifickej časti, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa, môžu:

13

Článok 1322i Súdneho poriadku (Code judiciaire) v znením zmenenom a doplnenom zákonom z 30. júla 2013 o zriadení súdu pre rodinné veci (loi du 30 juillet 2013 portant création du tribunal de la famille) (ďalej len „Súdny poriadok“) je sformulovaný takto:

„(1) Rozhodnutie o nevrátení dieťaťa vydané v cudzine, ako aj sprievodné dokumenty zaslané belgickému ústrednému orgánu podľa článku 11 ods. 6 nariadenia Rady uvedeného v článku 1322a bode 3 sa zašlú doporučeným listom tajomníkovi prvostupňového súdu zriadeného v sídle odvolacieho súdu, v ktorého obvode malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním.

(2) Po doručení dokumentov, najneskôr však v lehote troch pracovných dní, pošle tajomník účastníkom konania a prokuratúre súdnu zásielku s informáciami obsiahnutými v článku 11 ods. 7 nariadenia Rady uvedeného v odseku 1. Súdna zásielka obsahuje tieto údaje:

(3) Pokiaľ aspoň jeden z účastníkov konania predloží svoje návrhy, tajomník okamžite predvolá účastníkov konania na pojednávanie v najbližšom možnom termíne.

(4) Podanie návrhu na súd pre rodinné veci vedie k prerušeniu konaní začatých pred druhostupňovými a prvostupňovými súdmi, ktoré prejednávajú spor vo veci rodičovských práv a povinností alebo súvisiaci spor.

(5) Pokiaľ účastníci konania nepredložia súdu pripomienky v lehote uvedenej v odseku 2 bode 2, súd pre rodinné veci vydá uznesenie, ktorým konštatuje túto skutočnosť. Tajomník doručí toto uznesenie účastníkom konania, ústrednému orgánu a prokuratúre.

(6) Pokiaľ sa rozhodnutím o opatrovníckom práve k dieťaťu vydaným podľa článku 11 ods. 8 nariadenia Rady uvedeného v odseku 1 nariaďuje návrat dieťaťa do Belgicka, toto rozhodnutie môže na návrh jedného z účastníkov konania upraviť aj právo styku s dieťaťom.

(7) Tajomník doručí rozhodnutie uvedené v odseku 6 súdnou zásielkou účastníkom konania, prokuratúre a belgickému ústrednému orgánu.

(8) Jedine belgický ústredný orgán je oprávnený zabezpečiť zaslanie rozhodnutia a pripojených listín príslušným orgánom štátu, v ktorom bolo vydané rozhodnutie o nevrátení.

(9) Na uplatnenie článku 11 ods. 7 a 8 nariadenia Rady uvedeného v odseku 1 sa vykoná vypočutie dieťaťa v súlade s článkom 42 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia a s nariadením Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach.“

14

TE je dieťa, ktoré sa narodilo 21. decembra 2011 v Poľsku zo vzťahu medzi SF, poľskou štátnou príslušníčkou, a RF, britským štátnym príslušníkom s bydliskom v Belgicku.

15

Matka [SF] a dieťa sa usadili v Bruseli (Belgicko) v priebehu júla a augusta 2012, keď malo dieťa sedem mesiacov. Od začiatku ich pobytu dieťa bývalo so svojou matkou a pravidelne sa stretávalo so svojím otcom.

16

Otec a matka v auguste a septembri 2013 absolvovali miestnu mediáciu s cieľom dohodnúť sa na rozdelení starostlivosti o dieťa, ale nepodarilo sa im dospieť k dohode.

17

Dňa 16. októbra 2013 matka oznámila otcovi, že s dieťaťom odchádza na dovolenku do Poľska.

18

Podaním z 18. októbra 2013 sa otec obrátil na Tribunal de la jeunesse de Bruxelles (Súd pre mládež v Bruseli) s návrhom na rozhodnutie najmä o podmienkach výkonu rodičovských práv a povinností a o bydlisku dieťaťa.

19

Podaním z 23. októbra 2013 sa otec obrátil aj na sudcu príslušného na nariadenie predbežných opatrení s naliehavým a predbežným návrhom na určenie prechodného bydliska dieťaťa u neho.

20

Keď otec pochopil, že matka nemá v úmysle vrátiť sa do Belgicka s ich spoločným dieťaťom, zmenil svoje návrhy v konaniach pred sudcom príslušným na nariadenie predbežných opatrení a pred Tribunal de la jeunesse de Bruxelles a požiadal najmä o výlučný výkon rodičovských práv a povinností, určenie hlavného bydliska dieťaťa a uloženie zákazu matke opustiť územie Belgicka s dieťaťom. Matka spochybnila medzinárodnú právomoc belgických súdov, pričom žiadala o uplatnenie článku 15 nariadenia a o postúpenie veci poľským súdom, ktoré majú osobitnú väzbu so situáciou dieťaťa, keďže dieťa býva v Poľsku a medzičasom bolo zapísané do materskej škôlky.

21

Uznesením z 19. decembra 2013 sudca príslušný na nariadenie predbežných opatrení vyhlásil, že má právomoc, a v rámci predbežného a naliehavého rozhodnutia vyhovel návrhom otca.

22

Rozsudkom z 26. marca 2014 Tribunal de la jeunesse de Bruxelles po potvrdení svojej právomoci rozhodol, že rodičovské práva a povinnosti budú rodičia vykonávať spoločne a že dieťa bude mať hlavné bydlisko u matky, a predbežne rozhodol, že dieťa bude mať u otca prechodné bydlisko každý druhý víkend, pričom do Poľska musí cestovať na vlastné náklady.

23

Keďže otec sa domnieval, že týmto rozsudkom bolo potvrdené neoprávnené premiestnenie spoločného dieťaťa do Poľska a tomuto porušeniu práva bol priznaný pozitívny právny následok, podal odvolanie proti uvedenému rozsudku na Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd v Bruseli), ktorým sa domáhal výlučného výkonu rodičovských práv a povinností, ako aj určenia hlavného bydliska dieťaťa.

24

Súbežne s konaním vo veci samej na belgických súdoch sa otec obrátil 20. novembra 2013 na belgický ústredný orgán so žiadosťou o okamžité vrátenie dieťaťa do Belgicka podľa postupu vrátenia upraveného Haagskym dohovorom z roku 1980.

25

Dňa 13. februára 2014 Okresný súd v Płońsku (Poľsko) určil, že došlo k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa jeho matkou a že dieťa malo pred svojím premiestnením obvyklý pobyt v Belgicku. Tento súd však vydal rozhodnutie o nevrátení dieťaťa založené na článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980.

26

Belgický ústredný orgán, ktorý dostal od poľského ústredného orgánu kópiu uvedeného rozhodnutia o nevrátení a príslušné dokumenty, postúpil tento spis 10. apríla 2014 kancelárii Tribunal de première instance francophone de Bruxelles (Frankofónny súd prvého stupňa v Bruseli), ktorý vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje návrhy. Otec predložením svojich návrhov tomuto súdu 9. júla 2014 začal konanie pred predsedom Tribunal de première instance francophone de Bruxelles, ktorý bol v súlade s článkom 1322i Súdneho poriadku v znení uplatniteľnom pred nadobudnutím účinnosti zákona z 30. júla 2013 o zriadení súdu pre rodinné veci príslušný na preskúmanie otázky opatrovníckeho práva k dieťaťu podľa článku 11 ods. 6 a 7 nariadenia. Na základe článku 1322i Súdneho poriadku podanie návrhu na uvedený súd vedie k prerušeniu konaní začatých pred druhostupňovými a prvostupňovými súdmi, ktoré prejednávajú spor vo veci rodičovských práv a povinností alebo súvisiaci spor. Po nadobudnutí účinnosti uvedeného zákona bola vec opätovne pridelená na Tribunal de la famille de Bruxelles (Súd pre rodinné veci v Bruseli).

27

Cour d’appel de Bruxelles medzirozsudkom z 30. júla 2014, ktorý bol voči matke vyhlásený ako rozsudok pre zmeškanie, potvrdil rozsudok Tribunal de la jeunesse de Bruxelles v rozsahu, v akom konštatoval medzinárodnú právomoc belgického súdu na rozhodnutie vo veci samej o otázkach rodičovských práv a povinností. Naproti tomu Cour d’appel de Bruxelles konštatoval, že účastníci konania sa medzičasom obrátili na predsedu Tribunal de première instance francophone de Bruxelles s návrhom založeným na článku 11 ods. 6 a 7 nariadenia, a preto prerušil konanie vo veci samej a požiadal belgický ústredný orgán, aby založil do súdneho spisu vo veci, ktorú prejednával, celý spis, ktorý tento orgán postúpil na základe článku 1322i Súdneho poriadku kancelárii Tribunal de première instance francophone de Bruxelles. Cour d’appel de Bruxelles napokon až do skončenia konania upraveného v článku 11 ods. 6 až 8 nariadenia pred uvedeným súdom prvého stupňa predbežne rozhodol a nariadil matke, aby oznámila otcovi adresu nového miesta bydliska, v ktorom býva s dieťaťom, a určil podmienky výkonu práva styku otca s dieťaťom.

28

Keďže matka odmietla oznámiť adresu, na ktorej býva s dieťaťom, otec nemohol využiť právo styku, ktoré mu odvolací súd priznal.

29

Súbežne s konaniami vedenými v Belgicku na základe návrhov otca podala matka na poľských súdoch viacero návrhov týkajúcich sa rodičovských práv a povinností. Poľské súdy po tom, čo určili, že belgický súd začal konať ako prvý a uznal svoju medzinárodnú právomoc, dospeli k záveru, že nemajú právomoc rozhodovať o veci.

30

Tribunal de la famille de Bruxelles konečným rozsudkom z 8. októbra 2014 postúpil vec Cour d’appel de Bruxelles s odôvodnením, že otec sa obrátil na belgické súdy pred neoprávneným premiestnením dieťaťa v zmysle článku 11 ods. 7 nariadenia a že pred uvedeným odvolacím súdom stále prebieha konanie vo veci samej.

31

Cour d’appel de Bruxelles zastáva názor, že podľa belgického práva sa nemôže považovať za súd, na ktorom sa začalo konanie upravené v článku 11 ods. 6 až 8 nariadenia, na základe rozhodnutia Tribunal de la famille de Bruxelles z 8. októbra 2014 o postúpení veci. Uvedený odvolací súd sa totiž domnieva, že toto konanie by sa mohlo začať len na základe odvolania proti uvedenému rozsudku podaného účastníkom konania.

32

Tento súd si kladie otázku, či vzhľadom na požiadavky rýchlosti a efektivity, ktorými sa musí riadiť konanie upravené v článku 11 ods. 6 až 8 nariadenia, odsek 7 tohto článku nebráni tomu, aby právo členského štátu priznalo špecializovanému súdu výlučnú právomoc na rozhodnutie v tomto konaní a zároveň stanovilo, že všetky konania týkajúce sa rodičovských práv a povinností začaté na druhostupňovom alebo prvostupňovom súde sa okamihom začatia konania na tomto súde prerušia.

33

Cour d’appel de Bruxelles sa teda domnieva, že je potrebné položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 11 ods. 7 a 8 nariadenia, aby mohol určiť, ktorý belgický súd je príslušný podľa práva Únie, a najmä rozhodnúť, či tomuto odvolaciemu súdu, ktorý rozhoduje v konaní vo veci samej týkajúcom sa rodičovských práv a povinností, prináleží, aby rozhodol v súlade s postupom upraveným v článku 11 ods. 6 až 8 nariadenia.

34

Za týchto podmienok Cour d’appel de Bruxelles rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Možno článok 11 ods. 7 a 8 nariadenia vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát

35

Cour d’appel de Bruxelles požiadal o prejednanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania v naliehavom konaní upravenom v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora z dôvodu mimoriadnej naliehavosti veci, ktorá je predmetom konania vo veci samej. Táto vec sa totiž týka výkonu rodičovských práv a povinností a opatrovníckeho práva k dieťaťu v kontexte, v ktorom hrozí nenapraviteľné narušenie vzťahu medzi otcom a synom, ktorý v súčasnosti nemá žiadny kontakt so svojím otcom.

36

V prvom rade treba konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia, ktoré bolo prijaté najmä na základe článku 61 písm. c) ES, teraz článok 67 ZFEÚ, ktorý sa nachádza v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ, týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, takže uvedený návrh na začatie prejudiciálneho konania patrí do pôsobnosti naliehavého prejudiciálneho konania definovaného v článku 107 rokovacieho poriadku.

37

V druhom rade z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že SF sa odmieta podrobiť rozsudku Cour d’appel de Bruxelles z 30. júla 2014, ktorým tento súd jednak nariadil SF, aby RG do ôsmich dní od oznámenia uvedeného rozsudku oznámila adresu nového miesta bydliska, v ktorom býva s dieťaťom, a jednak rozhodol, že RG bude vykonávať právo styku s TE každý tretí víkend, pokiaľ sa účastníci konania nedohodnú inak.

38

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že prejednávaná vec sa týka trojročného dieťaťa, ktoré je viac ako rok odlúčené od svojho otca. Preto by pokračovanie súčasnej situácie, ktorá sa navyše vyznačuje značnou vzdialenosťou medzi bydliskom otca a miestom pobytu dieťaťa, mohlo vážne poškodiť budúci vzťah dieťaťa s jeho otcom.

39

Za týchto podmienok štvrtá komora Súdneho dvora na základe článku 108 rokovacieho poriadku na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta rozhodla, že žiadosti vnútroštátneho súdu o prejednanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania v naliehavom konaní sa vyhovuje.

40

Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 11 ods. 7 a 8 nariadenia vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát priznal špecializovanému súdu právomoc rozhodovať o otázkach vrátenia dieťaťa alebo opatrovníckeho práva k dieťaťu v rámci konania upraveného týmito ustanoveniami aj za predpokladu, že druhostupňový alebo prvostupňový súd už začal konať vo veci samej o rodičovských právach a povinnostiach k dieťaťu.

41

Je potrebné pripomenúť, že cieľom nariadenia nie je zjednotiť hmotnoprávne a procesné pravidlá rôznych členských štátov. Uplatňovanie týchto vnútroštátnych pravidiel však nesmie ohrozovať potrebný účinok tohto nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Rinau, C‑195/08 PPU, EU:C:2008:406, bod 82).

42

V prejednávanom kontexte treba tiež zdôrazniť, že z odôvodnenia 33 nariadenia vyplýva, že toto nariadenie uznáva základné práva a dodržiava zásady Charty, pričom sa predovšetkým snaží zabezpečiť rešpektovanie základných práv dieťaťa, ktoré sú ustanovené v článku 24 Charty, medzi ktoré patrí najmä právo dieťaťa pravidelne udržiavať osobné vzťahy a priame styky s obidvomi svojimi rodičmi (pozri v tomto zmysle rozsudok McB, C‑400/10 PPU, EU:C:2010:582, bod 60).

43

Podľa článku 11 ods. 6 nariadenia, ak súd v dôsledku únosu dieťaťa vydá rozhodnutie o nevrátení podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980, musí okamžite zaslať odpis súdneho rozhodnutia o nevrátení a súvisiace písomnosti súdu s právomocou alebo ústrednému orgánu členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, podľa vnútroštátneho práva. Treba poukázať na to, že výslovný odkaz na vnútroštátne právo svedčí najmä o tom, že prináleží členskému štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením, aby v súlade s cieľmi nariadenia určil súd, ktorý má právomoc rozhodnúť o otázke návratu dieťaťa, ktorá vyplýva z rozhodnutia o nevrátení vydaného v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené.

44

Pokiaľ ide o článok 11 ods. 7 nariadenia, v tomto ustanovení sa uvádza, že v prípade prijatia súdneho rozhodnutia o nevrátení, ak súdy v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, nezačali konať, súd alebo ústredný orgán, ktorému sa zašlú informácie o tomto súdnom rozhodnutí, musí o tom informovať účastníkov a vyzvať ich, aby urobili svoje podania na súd, aby tento súd mohol preskúmať otázku opatrovníckeho práva k dieťaťu. Toto ustanovenie nariadenia ani článok 11 ods. 6 nariadenia však neurčuje vnútroštátny súd, ktorý má právomoc preskúmať otázku opatrovníckeho práva k dieťaťu v nadväznosti na rozhodnutie o nevrátení. To isté platí pre odsek 8 tohto článku.

45

V tejto súvislosti, hoci podľa článku 11 ods. 7 nariadenia tento súd alebo ústredný orgán musí doručiť účastníkom konania okrem iného kópiu rozhodnutia o nevrátení vydaného podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 s cieľom prípadne umožniť preskúmanie otázky opatrovníckeho práva k dieťaťu, ak súdy v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, nezačali konanie, otázka, či v prípade, ak sa začalo také konanie, súd určený členským štátom ako súd, ktorý má právomoc preskúmať uvedenú otázku, stráca svoju právomoc v prospech iných súdov toho istého členského štátu, sa spravuje vnútroštátnym právom.

46

Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 60 svojho stanoviska, článok 11 ods. 7 nariadenia nepredstavuje normu, ktorá má určiť, ktorý súd má právomoc, ale skôr normu technickej povahy, ktorej účelom je predovšetkým určiť podmienky oznámenia informácií týkajúcich sa rozhodnutia o nevrátení.

47

Okrem toho možno pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora z článku 11 ods. 7 nariadenia nemožno vyvodiť, že rozhodnutie o opatrovníckom práve k dieťaťu je nevyhnutne predbežnou podmienkou na prípadné prijatie rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje návrat dieťaťa. Toto predbežné rozhodnutie totiž tiež slúži na dosiahnutie cieľa správnych a súdnych konaní, ktorým je vyriešenie situácie dieťaťa (pozri v tomto zmysle rozsudok Povse, C‑211/10 PPU, EU:C:2010:400, bod 53).

48

Hoci belgická vláda tvrdí, že podľa vnútroštátneho procesného práva špecializovaný súd, ktorý prejednával otázku návratu dieťaťa na základe článku 11 ods. 6 až 8 nariadenia, mohol na návrh jedného z účastníkov konania postúpiť vec odvolaciemu súdu, ktorý rozhodoval vo veci samej o rodičovských právach a povinnostiach, aby tento súd rozhodol o uvedenej otázke návratu, ako aj o otázke opatrovníckeho práva k dieťaťu, tento aspekt sa týka výkladu vnútroštátneho práva a nepatrí do pôsobnosti Súdneho dvora. Prináleží teda belgickým súdom, aby o ňom rozhodli.

49

Z vyššie uvedeného vyplýva, že určenie vnútroštátneho súdu, ktorý má právomoc preskúmať otázky návratu alebo opatrovníckeho práva k dieťaťu v rámci konania upraveného v článku 11 ods. 6 až 8 nariadenia, závisí od rozhodnutia členských štátov, a to aj za predpokladu, že ku dňu oznámenia rozhodnutia o nevrátení dieťaťa druhostupňový alebo prvostupňový súd už začal konať vo veci samej o rodičovských právach a povinnostiach k tomuto dieťaťu.

50

Ako však vyplýva z bodu 41 tohto rozsudku, také rozhodnutie nesmie ohrozovať potrebný účinok nariadenia.

51

Skutočnosť, že členský štát prizná špecializovanému súdu právomoc skúmať otázky návratu alebo opatrovníckeho práva k dieťaťu v rámci konania upraveného v článku 11 ods. 7 a 8 nariadenia, a to aj za predpokladu, že druhostupňový alebo prvostupňový súd už začal konať vo veci samej o rodičovských právach a povinnostiach k dieťaťu, pritom sama osebe nemôže ohroziť potrebný účinok nariadenia.

52

Treba však zabezpečiť, aby v prípade, o aký ide v konaní vo veci samej, také priznanie právomoci bolo v súlade so základnými právami dieťaťa, ktoré sú stanovené v článku 24 Charty, a najmä s cieľom rýchlosti týchto konaní.

53

Pokiaľ ide o cieľ rýchlosti, treba pripomenúť, že vnútroštátny súd, ktorý má podať výklad relevantných ustanovení vnútroštátneho práva, je povinný pri ich uplatňovaní podať ich výklad z hľadiska práva Únie a najmä nariadenia.

54

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné odpovedať na položenú otázku tak, že článok 11 ods. 7 a 8 nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že v zásade nebráni tomu, aby členský štát priznal špecializovanému súdu právomoc skúmať otázky návratu alebo opatrovníckeho práva k dieťaťu v rámci konania upraveného v týchto ustanoveniach, a to aj za predpokladu, že druhostupňový alebo prvostupňový súd už začal konať vo veci samej o rodičovských právach a povinnostiach k dieťaťu.

55

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 11 ods. 7 a 8 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, sa má vykladať v tom zmysle, že v zásade nebráni tomu, aby členský štát priznal špecializovanému súdu právomoc skúmať otázky návratu alebo opatrovníckeho práva k dieťaťu v rámci konania upraveného v týchto ustanoveniach, a to aj za predpokladu, že druhostupňový alebo prvostupňový súd už začal konať vo veci samej o rodičovských právach a povinnostiach k dieťaťu.