1.

„Byť cudzincom je trestný čin? My si to nemyslíme.“

2.

To sú záverečné slová „spoločného čiastočne nesúhlasného stanoviska“, ktoré zaujali šiesti sudcovia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v prelomovej veci Saadi v. Spojené kráľovstvo. ( 2 )

3.

Agentúra Európskej únie pre základné práva sa rovnako domnieva, že „samotná skutočnosť, že človek je nelegálnym migrantom, by sa nikdy nemala považovať za dostatočný dôvod na jeho zaistenie“. ( 3 )

4.

Stíhanie a trestanie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu, je predmetom búrlivých debát. Ako sa to snažia ilustrovať obe vyššie citované vyhlásenia, dokonca ani orgány zodpovedné za právne posúdenie často vo svojej argumentácii nedokážu odolať pokušeniu skĺznuť do oblasti právnej politiky.

5.

Prejednávaná vec sa týka štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu v nadväznosti na jeho opätovný vstup na územie tohto členského štátu v rozpore so zákazom vstupu vydaným spolu s rozhodnutím o návrate podľa smernice 2008/115/ES ( 4 ). Súd čelí otázke, či smernica 2008/115 bráni odňatiu slobody tejto osobe.

6.

Navrhujem, ( 5 ) aby Súdny dvor spresnil a objasnil líniu judikatúry, ktorá sa začala vecou El Dridi, ( 6 ) pokračovala vecami Achughbabian ( 7 ) a Sagor, ( 8 ) a to s odvolaním sa na hlavný cieľ tejto smernice, ktorým je návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín. Súdny dvor by mal rozhodnúť, že smernica 2008/115 takúto trestnú sankciu vylučuje, nie však z politických dôvodov, ktoré sa uvádzajú vyššie, ale v záujme účinnosti smernice 2008/115.

7.

Cieľ smernice 2008/115 sa v jej článku 1 nazvanom „Predmet úpravy“ definuje nasledovne:

„Touto smernicou sa ustanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.“

8.

Článok 2 smernice 2008/115 s názvom „Rozsah pôsobnosti“ stanovuje:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu.

2.   Členské štáty sa môžu rozhodnúť, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín:

…“

9.

Článok 3 uvedenej smernice nazvaný „Vymedzenie pojmov“ stanovuje:

„Na účely tejto smernice…:

…

…“

10.

Článok 6 ods. 1 smernice 2008/115 nazvaný „Rozhodnutie o návrate“ stanovuje:

„Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.“

11.

Článok 8 ods. 1 smernice 2008/115 uvádza, že „členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate, ak sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 ods. 4 alebo sa nesplnila povinnosť návratu v rámci lehoty na dobrovoľný odchod poskytnutej v súlade s článkom 7.“

12.

Článok 11 uvedenej smernice má názov „Zákaz vstupu“ a znie nasledovne:

„1.   K rozhodnutiam o návrate sa pripája zákaz vstupu:

V ostatných prípadoch sa k rozhodnutiam o návrate môže pripojiť zákaz vstupu.

2.   Dĺžka trvania zákazu vstupu sa určí s náležitým zohľadnením všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a v zásade nesmie presiahnuť päť rokov. Päť rokov však môže presiahnuť v prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu hrozbu pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť.

3.   Členské štáty zvážia zrušenie alebo pozastavenie zákazu vstupu v prípade, ak štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bol podľa odseku 1 druhého pododseku tento zákaz vstupu uložený, môže dokázať, že opustil územie členského štátu v plnom súlade s rozhodnutím o návrate.

Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1 prvý pododsek písm. b) a pod podmienkou, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny nepredstavuje hrozbu pre verejný poriadok, verejnú bezpečnosť alebo národnú bezpečnosť, sa zákaz vstupu neukladá obetiam obchodovania s ľuďmi, ktorým bolo udelené povolenie na pobyt v zmysle smernice Rady 2004/81/ES z 29. apríla 2004 o povoleniach na trvalý pobyt, vydávaných štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú obeťami nezákonného obchodovania s ľuďmi alebo ktorí boli predmetom konania umožňujúceho nelegálne prisťahovalectvo a ktorí spolupracovali s príslušnými orgánmi. ( 9 )

Členské štáty môžu v jednotlivých prípadoch z humanitárnych dôvodov zákaz vstupu neuložiť, zrušiť alebo pozastaviť.

Členské štáty môžu v jednotlivých prípadoch alebo v určitých kategóriách prípadov zákaz vstupu zrušiť alebo pozastaviť z iných dôvodov.

4.   Ak členský štát zvažuje udelenie povolenia na pobyt alebo iného povolenia, ktorým sa poskytuje právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, na ktorého sa vzťahuje zákaz vstupu vydaný v inom členskom štáte, najprv sa poradí s členským štátom, ktorý vydal zákaz vstupu, a zohľadní jeho záujmy v súlade s článkom 25 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda. ( 10 )

5.   Odseky 1 až 4 sa uplatňujú bez toho, aby bolo dotknuté právo na medzinárodnú ochranu v členských štátoch v zmysle článku 2 písm. a) smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany.“ ( 11 )

13.

Článok 15 ods. 1 smernice 2008/115 stanovuje toto:

„Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:

Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.“

14.

Článok 13 ods. 13 legislatívneho dekrétu č. 286 z 25. júla 1998 stanovuje, že „cudzinec, voči ktorému sa vydalo rozhodnutie o odsune, nemôže opätovne vstúpiť na územie členského štátu bez osobitného povolenia ministra vnútra. V prípade porušenia sa cudzinec potrestá odňatím slobody na jeden až štyri roky a vyhostí sa s okamžitým vrátením na hranicu.“

15.

Pán Celaj, albánsky štátny príslušník, vstúpil na územie Talianska v neznámy deň. Dňa 26. augusta 2011 ho talianske orgány zatkli za lúpež, za ktorú bol odsúdený na jeden rok odňatia slobody (výkon trestu bol odložený) a pokutu 400 eur. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 15. marca 2012.

16.

Dňa 17. apríla 2012 Prefetto di Firenze voči nemu vydal príkaz na vrátenie na hranicu a Questore di Firenze rozhodnutie o odsune spolu so zákazom opätovného vstupu do Talianska počas obdobia troch rokov. Questore di Firenze vo svojom rozhodnutí uviedol, že bolo potrebné vylúčiť možnosť využitia dobrovoľného návratu vzhľadom na okolnosti, ktoré vyžadovali okamžité vrátenie pána Celaja na hranicu. Pán Celaj však nepožiadal o poskytnutie lehoty na dobrovoľné opustenie územia a pretrvávalo riziko úteku, keďže chýbali doklady, ktoré by preukazovali, že mal kde bývať.

17.

Vzhľadom na nedostupnosť leteckého dopravcu a nemožnosť držať pána Celeja vo väzenskom zariadení nebol nútene vrátený na štátnu hranicu a Questore di Firenze mu nariadil opustiť územie štátu s upozornením, že v opačnom prípade sa na neho uplatnia sankcie podľa zákona.

18.

Pán Celaj sa následne aj naďalej zdržiaval v Taliansku. Medzi 27. júlom 2012 a 30. augustom 2012 sa jeho totožnosť zistila trikrát na troch rôznych miestach a pri týchto príležitostiach bol obvinený z nelegálneho prisťahovalectva a z výroby omamných látok.

19.

Pán Celaj 4. septembra 2012 z vlastnej iniciatívy prišiel na Ufficio di Polizia di Frontiera di Brindisi (Úrad hraničnej polície v Brindisi) a dobrovoľne opustil územie členského štátu.

20.

Následne pán Celaj opätovne vstúpil na územie Talianska. Dňa 14. februára 2014 ho za porušenie článku 13 ods. 13 legislatívneho dekrétu č. 286 z roku 1998 zatkli karabinieri zo stanice San Piero a Sieve, ktorí vykonávali kontroly na miestnej železničnej stanici.

21.

Prokurátor proti nemu začal trestnoprávne konanie pred Tribunale di Firenze (Okresný súd, Florencia) a na základe článku 13 ods. 13 legislatívneho dekrétu č. 286 z roku 1998 žiadal uloženie trestu odňatia slobody v trvaní osem mesiacov.

22.

V rámci tohto konania Tribunale di Firenze uznesením z 22. mája 2014, doručeným Súdnemu dvoru 12. júna 2014, predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania o tejto otázke:

„Bránia ustanovenia smernice 2008/115 existencii vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov, ktorými sa stanovuje trest odňatia slobody až na štyri roky pre štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý po svojom návrate nepodmienenom trestnou sankciou ani nevyplývajúcom z trestnej sankcie opätovne vstúpil na územie členského štátu v rozpore s platným zákazom opätovného vstupu, bez toho, aby sa tento štátny príslušník predtým podrobil donucovacím opatreniam podľa článku 8 smernice 2008/115 na účely jeho urýchleného a účinného odsunu?“

23.

Vlády Českej republiky, Nemecka, Grécka, Talianska, Nórska a Švajčiarska predložili svoje písomné pripomienky, rovnako ako Európska komisia.

24.

Od Súdneho dvora sa opäť požaduje, aby rozhodol o zlučiteľnosti vnútroštátnej trestnej sankcie s ustanoveniami smernice 2008/115. Tentoraz je predmetom konania vnútroštátna trestná sankcia v podobe trestu odňatia slobody, ktorá sa má uložiť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny len z dôvodu, že potom, čo sa v rámci predchádzajúceho konania o návrate vrátil z členského štátu do krajiny svojho pôvodu, opätovne vstúpil na územie dotknutého členského štátu.

25.

Súdny dvor opakovane rozhodol, že, hoci trestnoprávna úprava a pravidlá trestného konania patria v zásade do právomoci členských štátov, a hoci ani smernica 2008/115, ani jej právny základ ( 12 ) nevylučujú trestnú právomoc členských štátov v oblasti nelegálneho prisťahovalectva a neoprávneného pobytu, členské štáty nemôžu uplatňovať trestnoprávnu úpravu, ktorá môže ohroziť dosiahnutie cieľov smernice 2008/115, a tým ju zbaviť potrebného účinku. ( 13 )

26.

Predtým, než sa budem venovať spornému vnútroštátnemu právu vo veci samej, rád by som na účely prejednávanej veci stručne pripomenul systém, ktorý zaviedla smernica 2008/115 a judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa trestných sankcií v kontexte tejto smernice.

27.

Súdny dvor sa už ku konaniu o návrate zavedenému smernicou 2008/115 vyjadroval dostatočne v rôznych veciach, ktoré sa pred ním prejednávali. ( 14 ) V tejto časti môžem byť teda stručný a na účely spornej veci sa obmedzím na rozhodujúce prvky.

28.

Cieľom smernice 2008/115 je podľa jej druhého odôvodnenia zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie založenej na spoločných normách pre osoby, ktoré majú byť vrátené humánnym spôsobom pri úplnom rešpektovaní ich ľudských práv a dôstojnosti. ( 15 ) S týmto cieľom zavádza konanie o návrate zamerané na rozhodnutie o návrate, ktorým sa zároveň začína, a ktoré sú členské štáty podľa článku 6 ods. 1 smernice 2008/115 povinné ( 16 ) vydať každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území. ( 17 ) Toto ustanovenie predstavuje kľúčový prvok smernice. ( 18 )

29.

Nasledujúce konanie sa opiera o zásadu proporcionality: ( 19 ) na tento účel je odsun, t. j. vykonanie povinnosti návratu fyzickým transportom z členského štátu, ( 20 ) spravidla možný, len ak je dobrovoľný odchod nemožný alebo neúspešný ( 21 ) a k zaisteniu sa možno uchýliť iba ako k záležitosti ultima ratio, a to len na nevyhnutný čas a kým sa čaká na odsun. ( 22 ) Základným princípom ustanovení o zaistení je, že iba konanie o návrate a odsune je dôvodom na pozbavenie osobnej slobody, a že ak sa tieto konania nevykonajú s požadovanou starostlivosťou, zaistenie prestáva byť na základe týchto ustanovení odôvodnené. ( 23 ) Ako som už zdôraznil vo svojom stanovisku vo veci Mahdi ( 24 ), zaistenie na účely odsunu nemá trestajúcu ani trestnoprávnu povahu a nepredstavuje trest odňatia slobody. ( 25 ) Článok 15 ods. 1 smernice 2008/115 si navyše vyžaduje zužujúci výklad, pretože nútené zaistenie ako pozbavenie osobnej slobody predstavuje výnimku zo základného práva osobnej slobody. ( 26 )

30.

Smernica teda sama osebe neobsahuje žiadne ustanovenie o možnosti členských štátov uchýliť sa k zaisteniu alebo k odňatiu slobody ako k trestnej sankcii v súvislosti s nelegálnym pobytom. Považujem za zrejmé, prečo to tak je: ak je cieľom smernice zabezpečiť urýchlený návrat štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov, pre takéto sankcie neexistuje žiadny priestor. Akékoľvek zaistenie alebo odňatie slobody, ktoré nie je súčasťou konania o návrate, v konečnom dôsledku takéto konanie oddiali.

31.

Ako je dobre známe a ako sa už spomínalo v úvode týchto návrhov, k danej problematike existuje taktiež judikatúra Súdneho dvora. Napriek tomu doposiaľ neexistuje vec, v ktorej by Súdny dvor na základe skutkových okolností, aké sú v konaní vo veci samej, rozhodol, že zaistenie alebo trest odňatia slobody sú ako trestné sankcie zlučiteľné so smernicou 2008/115.

32.

Vo veci El Dridi ( 27 ) sa od Súdneho dvora požadovalo, aby posúdil, či smernica 2008/115 bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou bola vo veci samej talianska právna úprava, ( 28 ) ktorá stanovila, že trest odňatia slobody sa uloží štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, len na základe toho, že v rozpore s príkazom na opustenie územia tohto štátu v stanovenej lehote zotrváva na uvedenom území, na území Talianska, bez legitímneho dôvodu. Súd rozhodol, že smernica 2008/115, najmä jej články 15 a 16, skutočne bráni takejto právnej úprave. ( 29 )

33.

Vo veci Achughbabian ( 30 ) sa od Súdneho dvora opäť požadovalo, aby určil, či smernica 2008/115 bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou bola vo veci samej francúzska právna úprava, ( 31 ) ktorá stanovila uloženie trestu odňatia slobody štátnemu príslušníkovi tretej krajiny len za jeho neoprávnený vstup alebo pobyt na území Francúzska. Súdny dvor znova rozhodol, že uvedená smernica bráni takejto právnej úprave „pokiaľ umožňuje uväznenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území daného členského štátu a ktorý nie je ochotný toto územie opustiť dobrovoľne, pričom voči nemu neboli uplatnené donucovacie opatrenia podľa článku 8 tejto smernice a v prípade, že bol na čas prípravy a výkonu svojho odsunu zaistený, mu neuplynula maximálna doba na zaistenie.“ ( 32 ) Prípad pána Achughbabiana vo veci samej patril do tejto kategórie.

34.

Súdny dvor v týchto dvoch veciach poskytol odôvodnenie, že trest odňatia slobody ohrozuje dosiahnutie cieľa sledovaného uvedenou smernicou, znemožňuje uplatnenie opatrení stanovených v článku 8 ods. 1 smernice 2008/115 a oddiali vykonanie rozhodnutia o návrate. ( 33 )

35.

Súd okrem toho použil vo veci Achughbabian širší spôsob formulácie než vo veci El Dridi: stanovil, že toto rozhodnutie sa uplatňuje aj na prijatie rozhodnutia o návrate. Súd rozhodol, že „členské štáty majú povinnosť uskutočniť odsunutie uvedené v článku 8 ods. 1 smernice 2008/115 v čo najskoršom termíne. Zjavne by to tak nebolo v prípade, ak by dotknutý členský štát po určení, že ide o nelegálny pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, viedol ešte pred vykonaním alebo samotným prijatím rozhodnutia o návrate ( 34 ) trestné stíhanie, ktoré by malo za následok trest odňatia slobody.“ ( 35 )

36.

Tento vývoj od veci El Dridi k veci Achughbabian stojí za zmienku, a preto sa k nemu nižšie ešte vrátim. ( 36 )

37.

Okrem toho je zaujímavé si všimnúť, a mne zároveň nie je jasné, prečo Súdny dvor už do svojho odôvodnenia a do prvej zarážky výroku nezahrnul odkaz na články 15 a 16 smernice 2008/115, na rozdiel od toho, ako to urobil vo veci El Dridi. ( 37 ) K tomuto bodu sa taktiež vrátim nižšie. ( 38 )

38.

Vo veci Sagor Súdny dvor potvrdil, že trest domáceho väzenia, uložený a vykonaný počas konania o návrate, „môže oneskoriť, a teda aj narušiť, také opatrenia, akými sú vrátenie na hranicu a vynútený návrat leteckou dopravou, ktoré prispievajú k vykonaniu odsunu“ ( 39 ).

39.

Vec Achughbabian ( 40 ) sa však neskončila vyhlásením uvedeným vyššie. Hoci neexistovala žiadna väzba ku skutkovým okolnostiam vo veci samej, Súdny dvor ďalej uviedol, že smernica 2008/115 nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá potláča neoprávnený pobyt trestnými sankciami ak „umožňuje uväznenie príslušníka tretej krajiny, voči ktorému bolo uplatnené konanie o návrate podľa [smernice 2008/115], a ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu bez opodstatneného dôvodu nevrátiť sa“ ( 41 ).

40.

Treba ešte raz zdôrazniť, že tak, ako vo veci El Dridi, ( 42 ) aj vo veci Achughbabian ( 43 ) boli skutkové okolnosti veci také, že príslušné konanie o návrate sa plne neuplatnilo. ( 44 )

41.

Následne vo veci Sagor Súdny dvor s ohľadom na trestné stíhanie vedúce k peňažnému trestu rozhodol, že takýto peňažný trest nemôže narušiť konanie o návrate upravené smernicou 2008/115. ( 45 ) Ďalej uviedol, že „uloženie peňažného trestu totiž nijakým spôsobom nebráni tomu, aby bolo rozhodnutie o návrate prijaté a vykonané pri plnom rešpektovaní podmienok stanovených v článkoch 6 až 8 smernice 2008/115, a neporušuje ani spoločné normy v oblasti odňatia slobody, ktoré sú upravené v článkoch 15 a 16 tejto smernice“ ( 46 ).

42.

Použitie výrazu „prijaté“ ( 47 ) je veľavravné, keďže preukazuje, že povinnosť prijať rozhodnutie o návrate je trvalá. Taktiež preukazuje, že rozdiel, či konanie o návrate prebieha alebo neprebieha, je v skutočnosti nepodstatný. Dokonca aj keď konanie o návrate neprebieha a podmienky článku 6 sú splnené, malo by sa začať.

43.

Prejdem k prejednávanej veci.

44.

Vnútroštátny súd zistil, že pán Celaj sa na území Talianska zdržiava neoprávnene. Na základe článku 2 ods. 1 smernice 2008/115 sa teda táto smernica uplatní. Žiadna z výnimiek uvedených v článku 2 ods. 2 a 3 sa neuplatní. Predovšetkým nič nenasvedčuje tomu, že pánovi Celajovi sa v súlade s článkom 13 Kódexu schengenských hraníc odoprel vstup. ( 48 )

45.

To vyvoláva otázku, či môžu v prejednávanej veci talianske orgány uložiť pánovi Celajovi trest odňatia slobody.

46.

Talianska, česká, nemecká, grécka, nórska a švajčiarska vláda, spolu s Komisiou, zastávajú názor, že možné to je. Domnievajú sa, že skutkové okolnosti prejednávanej veci možno odlíšiť od skutkových okolností vo veciach El Dridi a Achughbabian. Hoci sa ich argumentácia v niektorých podrobnostiach líši, zastáva názor, že treba rozlišovať medzi tým, keď štátny príslušník tretej krajiny vstupuje na územie členského štátu po prvýkrát, a keď na územie členského štátu vstupuje opätovne, pričom konanie o návrate sa už raz vykonalo. V prvom prípade členský štát nemá inú možnosť, než uplatniť smernicu 2008/115, zatiaľ čo v druhom prípade by mohol členský štát žiadať o uloženie trestu odňatia slobody s cieľom odradiť štátneho príslušníka tretej krajiny od opätovného neoprávneného vstupu na svoje územie.

47.

Na druhej strane vnútroštátny súd sa domnieva, že posudzovanie koncepčných a štrukturálnych rozdielov medzi situáciami, v ktorých sa môže ocitnúť cudzí štátny príslušník, podľa toho, či je jeho prítomnosť na území štátu dôsledkom neoprávneného pobytu, alebo neoprávneného opätovného vstupu po predchádzajúcom rozhodnutí o odsune, je irelevantné.

48.

Súhlasím s prístupom vnútroštátneho súdu a Súdnemu dvoru uvádzam, že takéto stanovisko je plne v súlade s jeho doterajšou judikatúrou.

49.

Cieľom smernice 2008/115, výslovne a jednoznačne uvedeným v jej článku 1, je návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín. Členské štáty sú vždy povinné začať konanie o návrate vydaním rozhodnutia o návrate a potom postupovať v rámci tohto konania podliehajúceho zásade proporcionality.

50.

Smernica vôbec nerozlišuje koľkokrát sa štátny príslušník tretej krajiny pokúsi vstúpiť na územie členského štátu, a to z dobrého dôvodu: otázky týkajúce sa neoprávneného vstupu sú v prvom rade záležitosťou právnej úpravy EÚ týkajúcej sa vstupu, akou je napríklad Kódex schengenských hraníc. Ak sa však štátny príslušník tretej krajiny nachádza na území členského štátu a zistilo sa, že sa tam zdržiava neoprávnene, musí byť vrátený. ( 49 ) Povinnosti členských štátov, ktoré im vznikli v dôsledku článku 6 a nasl. smernice 2008/115, sú trvalé, pokračujúce a uplatňujú sa bez prerušenia v tom zmysle, že vznikajú automaticky, hneď ako sú podmienky týchto článkov splnené. V prípade, že by členský štát neprijal rozhodnutie o návrate hneď, ako by sa zistilo, že štátny príslušník tretej krajiny sa na území členského štátu zdržiava neoprávnene, ale by namiesto toho osobu uväznil, vo výsledku by sa tým pozastavilo plnenie jeho povinností podľa tejto smernice.

51.

Zdá sa, že Súdny dvor si je toho plne vedomý, o čom svedčí jeho odôvodnenie vo veci Achughbabian, ( 50 ) v ktorom uvádza, že trestná sankcia by taktiež nemala predchádzať prijatiu rozhodnutia o návrate.

52.

Odňatie slobody štátnemu príslušníkovi tretej krajiny z iných dôvodov ako sú stanovené v smernici vskutku znamená jednostranné dočasné pozastavenie uplatňovania tejto smernice zo strany dotknutého členského štátu. Súdnemu dvoru uvádzam, že pre takéto pozastavenie uplatňovania smernice neexistuje žiadny priestor.

53.

Ako sa má v tejto súvislosti posudzovať existencia zákazu vstupu?

54.

Judikatúra k tejto problematike je nedostatočná a k prejednávanej veci neponúka dostatočné usmernenie. ( 51 )

55.

Zákaz vstupu smernica definuje ako správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým sa na stanovené obdobie zakazuje vstup na územie členských štátov a pobyt na tomto území. ( 52 ) Ako je zjavné z článku 11 smernice 2008/115, zákaz vstupu sa pripája k rozhodnutiu o návrate. Je teda len doplnkom k rozhodnutiu o návrate. ( 53 )

56.

Ako sa uvádza vyššie, smernica 2008/115 sa týka návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín. Otázka vstupu na územie Európskej únie je v prvom rade záležitosťou právnej úpravy schengenského acquis, ( 54 ) a konkrétne Kódexu schengenských hraníc. ( 55 ) Preto by sa nemala prehliadať skutočnosť, že hoci je politika Únie týkajúca sa vstupu neoddeliteľne spojená s politikou návratu, riadia sa rozdielnymi právnymi nástrojmi. Objasňuje to aj článok 2 ods. 2 písm. a) smernice, podľa ktorého sa členské štáty môžu rozhodnúť, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorým sa v súlade s článkom 13 Kódexu schengenských hraníc odoprel vstup. Ďalej to vyplýva aj zo skutočnosti, že ide len o odôvodnenie ( 56 ) smernice 2008/115, a nie jej normatívne ustanovenie, ktoré podporuje členské štáty, aby mali rýchly prístup k informáciám o zákazoch vstupu, ktoré vydali iné členské štáty a ktoré zároveň uvádza, že takáto výmena informácií by sa mala uskutočniť v súlade s nariadením SIS II ( 57 ).

57.

Prvoradým cieľom smernice 2008/115 nie je zabránenie, ale ukončenie nelegálneho pobytu. ( 58 ) Vzhľadom na doplnkovú povahu zákazu vstupu, opatrenia, ktoré postihujú jeho porušenie, nemôžu tento prvoradý cieľ ohroziť. Inými slovami zaistenie alebo trest odňatia slobody na účely vykonania zákazu vstupu nesmie ohroziť budúce konanie o návrate.

58.

To však v žiadnom prípade neznamená, že existencia zákazu vstupu nemá z pohľadu členského štátu žiadny zmysel: tým, že osobe bráni oprávnene opätovne vstúpiť na územie členského štátu v budúcnosti, môže štátneho príslušníka tretej krajiny odradiť od opätovného neoprávneného vstupu na toto územie. Samotná smernica teda členským štátom poskytuje prostriedky na odradenie štátnych príslušníkov tretích krajín od opätovného neoprávneného vstupu na ich územie.

59.

Potom, čo však štátny príslušník tretej krajiny (neoprávnene) (opätovne) vstúpil na územie členského štátu, uplatnia sa povinnosti členských štátov v zmysle smernice.

60.

Akokoľvek sa na to pozeráte: odňatie slobody osobe nakoniec oddiali jej budúci návrat. V tomto kontexte treba prihliadať na jednoduché tvrdenie, že smernica 2008/115 nebráni tomu, aby právo členského štátu kvalifikovalo nelegálny pobyt ako trestný čin a aby ustanovilo trestné sankcie s cieľom odradiť a zabrániť takémuto porušeniu vnútroštátnych právnych predpisov o pobyte. ( 59 ) Zaistenie alebo trest odňatia slobody by sa preto mali obmedziť na zaistenie za trestné činy, ktoré sa netýkajú neoprávnenosti pobytu, ( 60 ) na zaistenie v administratívnych prípadoch, ktoré upravuje kapitola IV smernice, a na zaistenie s cieľom určiť, či pobyt je alebo nie je legálny. ( 61 ) Ustanovenia kapitoly IV sú dostačujúce, pokiaľ ide o zaistenie alebo trest odňatia slobody, ktorý súvisí s nelegálnym pobytom. Z tohto dôvodu je účinkom týchto ustanovení, najmä článkov 15 a 16 tejto smernice, to, že uvedená smernica bráni iným prípadom zaistenia alebo uloženia trestu odňatia slobody.

61.

Plne si uvedomujem, že moje chápanie ustanovení smernice 2008/115 vedie k zužujúcemu výkladu druhej zarážky výroku vo veci Achughbabian ( 62 ). Ide však o jediný možný výklad, ktorý môže byť v súlade s ustanoveniami tejto smernice. ( 63 ) Druhú zarážku výroku veci Achughbabian vykladám preto v tom zmysle, že sa vzťahuje len na situácie, v ktorých bolo konanie o návrate neúspešné, a keď sa dotknutá osoba naďalej neoprávnene zdržiava na území členského štátu bez opodstatneného dôvodu nevrátiť sa. ( 64 )

62.

Na záver by sa mala pozornosť upriamiť na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej je vnútroštátny súd v rámci svojej právomoci povinný uplatňovať ustanovenia práva Únie a zabezpečiť jeho plný účinok, ako aj neuplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, pokiaľ sú v rozpore s ustanoveniami smernice 2008/115. ( 65 ) Vnútroštátny súd teda nemôže uplatniť článok 13 ods. 13 legislatívneho dekrétu č. 286/1998 v rozsahu, v akom stanovuje trest odňatia slobody, ktorý sa má pánovi Celajovi uložiť len z dôvodu, že potom, čo sa vrátil do svojej krajiny pôvodu, opätovne vstúpil na územie Talianska.

63.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Tribunale di Firenze (Taliansko) odpovedal takto:

Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, najmä jej články 15 a 16, treba vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, ktorá stanovuje uloženie trestu odňatia slobody štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území daného štátu, len z dôvodu, že potom, čo sa v rámci predchádzajúceho konania o návrate vrátil do krajiny svojho pôvodu, opätovne vstúpil na územie tohto členského štátu.