1

Svojím odvolaním Europäisch‑Iranische Handelsbank AG (ďalej len „EIH“) navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 6. septembra 2013, Europäisch‑Iranische Handelsbank/Rada (T‑434/11, EU:T:2013:405, ďalej len „napadnutý rozsudok“), v ktorom tento súd zamietol jej návrhy na zrušenie:

a to v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú.

2

Bezpečnostná rada Organizácie spojených národov (ďalej len „Bezpečnostná rada“), znepokojená mnohými správami Generálneho riaditeľa agentúry pre atómovú energiu (MAAE) a rezolúciami Rady guvernérov MAAE týkajúcimi sa jadrového programu Iránskej islamskej republiky, prijala 23. decembra 2006 rezolúciu 1737 (2006), ktorej bod 12 v spojení s jej prílohou vymenúva rad osôb a subjektov zúčastňujúcich sa na šírení jadrových zbraní, ktorých finančné prostriedky a hospodárske zdroje sa mali zmraziť.

3

Rada Európskej únie s cieľom vykonať rezolúciu 1737 (2006) v Európskej únii prijala 27. februára 2007 spoločnú pozíciu 2007/140/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 61, s. 49).

4

Článok 5 ods. 1 spoločnej pozície 2007/140 stanovoval zmrazenie všetkých finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov určitých kategórií osôb a subjektov uvedených v písmenách a) a b) tohto ustanovenia. Písmeno a) tohto článku 5 ods. 1 sa tak týkalo osôb a subjektov uvedených v prílohe k rezolúcii 1737 (2006), ako aj ďalších osôb a subjektov, ktoré určila Bezpečnostná rada alebo výbor Bezpečnostnej rady vytvorený podľa článku 18 rezolúcie 1737 (2006). Zoznam týchto osôb a subjektov je obsiahnutý v prílohe I spoločnej pozície 2007/140. Písmeno b) uvedeného článku 5 ods. 1 sa týkalo osôb a subjektov, na ktoré sa nevzťahuje táto príloha I, ktoré sa okrem iného podieľajú na činnostiach Iránskej islamskej republiky v jadrovej oblasti citlivých z hľadiska šírenia jadrových zbraní, sú s nimi priamo spojené alebo ich podporujú. Zoznam týchto osôb a týchto subjektov je uvedený v prílohe II uvedenej spoločnej pozície.

5

V rozsahu, v akom boli dotknuté právomoci Európskeho spoločenstva, bola rezolúcia 1737 (2006) vykonaná nariadením (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007, o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, s. 1), prijatým na základe článkov 60 ES a 301 ES, ktoré sa týka spoločnej pozície 2007/140 a ktorého obsah je v podstate podobný obsahu uvedenej spoločnej pozície, pretože v prílohe IV tohto nariadenia týkajúcej sa osôb, subjektov a orgánov označených Bezpečnostnou radou alebo výborom pre sankcie a v prílohe V tohto nariadenia týkajúcej sa iných osôb, subjektov a orgánov než uvedených v tejto prílohe IV sa uvádzajú rovnaké mená subjektov a fyzických osôb.

6

Článok 7 ods. 1 až 3 nariadenia č. 423/2007 upravuje zmrazenie finančných prostriedkov. Článok 7 ods. 4 tohto nariadenia znie:

„Zakazuje sa vedomá a úmyselná účasť na činnostiach, ktorých predmetom alebo dôsledkom je priame alebo nepriame obchádzanie opatrení uvedených v odsekoch 1, 2 a 3.“

7

Články 8 až 10 nariadenia č. 423/2007 uvádzajú rôzne situácie, v ktorých môžu príslušné orgány členských štátov povoliť uvoľnenie určitých zmrazených finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov.

8

Článok 8 písm. a) tohto nariadenia, zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES) č. 618/2007 z 5. júna 2007 (Ú. v. EÚ L 143, s. 1), stanovuje, že príslušné orgány členských štátov môžu povoliť uvoľnenie určitých zmrazených finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov, pokiaľ podliehajú súdnemu, správnemu alebo arbitrážnemu zádržnému právu, ktoré vzniklo pred dátumom, kedy táto osoba, subjekt alebo orgán boli vymenované výborom pre sankcie, Bezpečnostnou radou alebo Radou, alebo podliehajú súdnemu, administratívnemu alebo arbitrážnemu rozhodnutiu, ktoré bolo prijaté pred týmto dátumom.

9

Článok 9 nariadenia č. 423/2007 stanovuje, že príslušné orgány členských štátov môžu povoliť uvoľnenie určitých zmrazených finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov za predpokladu, že platba, ktorú uskutočnili osoba, subjekt alebo orgán, je splatná na základe zmluvy, dohody alebo záväzku, ktoré dotknutá osoba, subjekt alebo orgán uzavreli, pred dátumom, keď boli označené. Dotknutý príslušný orgán musí preukázať používanie finančných prostriedkov a oznámiť svoj zámer udeliť povolenie výboru pre sankcie alebo iným členským štátom a Európskej komisii v závislosti od toho, či osoba, subjekt alebo orgán boli alebo neboli označené Bezpečnostnou radou.

10

Článok 10 ods. 1 nariadenia č. 423/2007 stanovuje, že príslušné orgány členských štátov môžu povoliť uvoľnenie určitých zmrazených finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov potrebné na zabezpečenie základných potrieb osôb, na úhradu právnych služieb alebo nákladov súvisiacich s úschovou finančných prostriedkov. Ak sa povolenie týka osoby, subjektu, orgánu označených Bezpečnostnou radou, orgán musí oznámiť svoj zámer udeliť povolenie výboru pre sankcie. Článok 10 ods. 2 tohto nariadenia stanovuje, že príslušné orgány členských štátov môžu povoliť uvoľnenie určitých zmrazených finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov na úhradu mimoriadnych výdavkov. Ak sa povolenie týka osoby, subjektu alebo orgánu označených Bezpečnostnou radou, orgán musí oznámiť svoje rozhodnutie výboru pre sankcie, ktorý ho musí schváliť. Ak sa povolenie týka osoby, subjektu alebo orgánu, ktoré neboli označené Bezpečnostnou radou, príslušný orgán musí vopred oznámiť ostatným príslušným orgánom členských štátov a Komisii dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že by sa malo udeliť osobitné povolenie. Článok 10 ods. 3 uvedeného nariadenia stanovuje, že príslušný členský štát oznámi každé povolenie udelené podľa odsekov 1 a 2 tohto článku ostatným členským štátom a Komisii.

11

Podľa článku 18 písm. d) a e) nariadenia č. 427/2007 sa toto nariadenie uplatňuje okrem iného na každú právnickú osobu, subjekt alebo orgán, ktoré sú založené alebo zaregistrované podľa práva členského štátu, alebo v súvislosti s akoukoľvek obchodnou činnosťou, ktorá sa úplne alebo čiastočne vykonáva v Spoločenstve.

12

Bezpečnostná rada, ktorá konštatovala, že Iránska islamská republika pokračovala vo svojej činnosti spočívajúcej v obohacovaní jadrového materiálu a nespolupracovala s MAAE, prijala 3. marca 2008 rezolúciu 1803 (2008). V bode 10 tejto rezolúcie Bezpečnostná rada:

„Žiada všetky štáty, aby boli obozretné, pokiaľ ide o činnosti vykonávané finančnými inštitúciami nachádzajúcimi sa na ich území vo vzťahu k všetkým bankám usadeným v Iráne, predovšetkým pokiaľ ide o banky Melli a Saderat, ako aj vo vzťahu k ich organizačným zložkám a pobočkám v zahraničí, aby sa zabránilo tomu, aby tieto činnosti prispeli k činnostiam predstavujúcim nebezpečenstvo šírenia jadrových zbraní alebo k zhotovovaniu nosičov jadrových zbraní, ako sa uvádza v rezolúcii 1737 (2006)“.

13

Na vykonanie tejto rezolúcie Rada prijala 7. augusta 2008 spoločnú pozíciu 2008/652/SZBP, ktorou sa mení a dopĺňa spoločná pozícia 2007/140 (Ú. v. EÚ L 213, s. 58). Článok 3b ods. 1 spoločnej pozície 2007/140, zmenenej a doplnenej spoločnou pozíciou 2008/652, stanovuje, že členské štáty venujú zvýšenú pozornosť aktivitám finančných inštitúcií pod svojou jurisdikciou s bankami so sídlom v Iráne, najmä s Bank Saderat, s pobočkami a dcérskymi spoločnosťami týchto bánk, ako aj s finančnými subjektmi, ktoré kontrolujú osoby a subjekty so sídlom v Iráne, pokiaľ sú tieto inštitúcie uvedené v prílohách III alebo IV tejto spoločnej pozície, v znení zmien a doplnení, a to s cieľom vyhnúť sa tomu, aby sa prostredníctvom týchto aktivít prispievalo na činnosti v jadrovej oblasti citlivé z hľadiska šírenia jadrových zbraní. Článok 3b ods. 2 uvedenej spoločnej pozície, v znení zmien a doplnení, stanovuje, že členské štáty musia vyžadovať, aby finančné inštitúcie okrem iného:

14

Rada prijala 10. novembra 2008 nariadenie (ES) č. 1110/2008, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 300, s. 1). Článok 3b spoločnej pozície 2007/140, zmenenej a doplnenej spoločnou pozíciou 2008/652, je vykonaný článkom 11a, ktorý bol doplnený do nariadenia č. 423/2007 a ktorý sa okrem iného uplatňuje na subjekty, právnické osoby a orgány založené alebo zriadené podľa práva členského štátu, alebo v súvislosti s akoukoľvek podnikateľskou činnosťou, ktorá sa vykonáva v Spoločenstve. Článok 11b nariadenia 423/2007, zmenený a doplnený nariadením č. 1110/2008, upravuje osobitné ustanovenia pre pobočky a dcérske spoločnosti Bank Saderat.

15

Bezpečnostná rada, ktorá konštatovala, že Iránska islamská republika nerešpektovala jej rezolúcie, že postavila elektráreň v Qom v rozpore s jej povinnosťou zastaviť akékoľvek činnosti spojené s obohacovaním jadrového materiálu a oznámila to až v septembri 2009, že neinformovala MAAE a odmietla spolupracovať s touto agentúrou, prijala rezolúciou 1929 (2010) z 9. júna 2010 prísnejšie opatrenia. Body 21 až 24 tejto rezolúcie sa týkajú finančných služieb. V bode 21 uvedenej rezolúcie Bezpečnostná rada okrem iného vyzvala štáty k tomu, „aby zabránili poskytovaniu finančných služieb na svojom území vrátane poistenia a zaistenia alebo prevodu všetkých finančných prostriedkov, iných aktív alebo hospodárskych zdrojov cez svoje územie, alebo z neho, alebo na ich štátnych príslušníkov alebo subjekty podliehajúce ich právu (vrátane pobočiek v zahraničí) alebo na osoby či finančné inštitúcie na ich území, či prostredníctvom nich, pokiaľ majú k dispozícii informácie, na základe ktorých majú opodstatnený dôvod domnievať sa, že tieto služby, aktíva alebo zdroje by mohli prispieť k činnostiam Iránu v jadrovej oblasti citlivým z hľadiska šírenia jadrových zbraní alebo vývoja nosičov jadrových zbraní, a to najmä tým, že zmrazia finančné prostriedky, iné aktíva alebo hospodárske zdroje, ktoré sa nachádzajú alebo budú nachádzať na ich území alebo ktoré podliehajú či budú podliehať ich právu, a ktoré súvisia s týmito programami a činnosťami, a tým, že vykonajú zvýšené monitorovanie, aby sa predišlo takýmto transakciám po dohode so svojimi vnútroštátnymi orgánmi a v súlade so svojimi vnútroštátnymi predpismi“.

16

Európska rada vo vyhlásení pripojenom k jej záverom zo 17. júna 2010 zdôraznila svoje prehlbujúce sa obavy v súvislosti s iránskym jadrovým programom, privítala prijatie rezolúcie 1929 (2010) Bezpečnostnou radou a zobrala na vedomie poslednú správu MAAE z 31. mája 2010.

17

V bode 4 tohto vyhlásenia Európska rada konštatovala, že zavedenie nových reštriktívnych opatrení sa stalo nevyhnutným. Vzhľadom na prácu, ktorú vykonala Rada pre zahraničné veci, ju Európska rada vyzvala, aby na jej ďalšom zasadnutí prijala opatrenia na vykonanie opatrení stanovených rezolúciou Bezpečnostnej rady 1929 (2010). Tieto opatrenia sa mali okrem iného týkať „odvetvia financií vrátane zmrazenia majetku iných iránskych bánk a obmedzení v oblasti bankovníctva a poisťovníctva“.

18

Rozhodnutím Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140 (Ú. v. EÚ L 195, s. 39) Rada vykonala toto vyhlásenie, pričom zrušila spoločnú pozíciu 2007/140 a prijala v porovnaní s touto pozíciou dodatočné reštriktívne opatrenia. V odôvodneniach 17 až 20 rozhodnutia 2010/413 týkajúcich sa finančných činností sa spomínajú rozhodnutia Bezpečnostnej rady v rezolúcii 1929 (2010), ako aj vyhlásenie Európskej rady zo 17. júna 2010. Kapitola 2 rozhodnutia 2010/413 sa venuje finančnému sektoru. Článok 10 ods. 1 tohto rozhodnutia stanovuje, že s cieľom predchádzať poskytovaniu finančných služieb, alebo prevodu akýchkoľvek finančných alebo iných aktív alebo zdrojov, ktoré by mohli prispieť na činnosti Iránu v jadrovej oblasti citlivé z hľadiska šírenia jadrových zbraní alebo na vývoj nosičov jadrových zbraní, na územie členských štátov, cez toto územie, alebo z neho, alebo na štátnych príslušníkov členských štátov alebo subjekty podliehajúce ich právu (vrátane pobočiek v zahraničí), alebo osoby alebo finančné inštitúcie na území členských štátov, alebo prostredníctvom nich, členské štáty vykonávajú zvýšené monitorovanie všetkých činností finančných inštitúcií v rámci ich právomoci s bankami so sídlom v Iráne, s pobočkami a dcérskymi spoločnosťami alebo so subjektmi, ktoré podliehajú ich kontrole. Článok 10 ods. 3 uvedeného rozhodnutia upravuje kontrolu prevodov finančných prostriedkov.

19

Článok 20 ods. 1 rozhodnutia 2010/413 stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov viacerých kategórií osôb a subjektov. Písmeno a) tohto článku 20 ods. 1 sa týka osôb a subjektov označených Bezpečnostnou radou, ktoré sú uvedené v prílohe I tohto rozhodnutia. Písmeno b) uvedeného článku 20 ods. 1 sa týka „osôb a subjektov, na ktoré sa nevzťahuje príloha I, ktoré sú zapojené do činností Iránu v jadrovej oblasti citlivých z hľadiska šírenia jadrových zbraní alebo do vývoja nosičov jadrových zbraní alebo sú s týmito činnosťami a vývojom priamo spojené alebo ich podporujú, a to aj prostredníctvom zapojenia do obstarávania zakázaných položiek, tovaru, zariadení, materiálu a technológie, alebo osôb alebo subjektov, ktoré konajú v ich mene alebo podľa ich pokynov, alebo subjektov, ktoré vlastnia alebo kontrolujú, a to aj nezákonnými prostriedkami, ako aj osôb alebo subjektov, ktoré obchádzali alebo porušovali alebo pomáhali označeným osobám alebo subjektom pri obchádzaní alebo porušovaní ustanovení rezolúcií BR OSN 1737 (2006), BR OSN 1747 (2007), BR OSN 1803 (2008) a BR OSN 1929 (2010) alebo tohto rozhodnutia, ako aj ďalších príslušníkov a subjektov IRGC a spoločnosti IRISL a subjektov, ktoré vlastnia alebo kontrolujú alebo osôb a subjektov, ktoré konajú v ich mene alebo osôb a subjektov, ktoré poskytujú IRGC a spoločnosti IRISL poistenie alebo iné kľúčové služby, alebo subjektov v ich vlastníctve alebo nimi kontrolovanými alebo konajúcimi v ich mene, ako sa uvádzajú v prílohe II“.

20

Nariadenie č. 423/2007 bolo zrušené a nahradené nariadením Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010, o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, p. 1), ktoré bolo prijaté na základe článku 215 ZFEÚ. Článok 16 tohto nariadenia okrem iného stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, ktoré patria určitým osobám, subjektom alebo určitým orgánom alebo ktoré tieto osoby, subjekty alebo orgány kontrolujú. Odsek 1 tohto ustanovenia sa týka osôb, subjektov alebo orgánov, ktoré označila Bezpečnostná rada a ktoré sú uvedené v prílohe VII tohto nariadenia.

21

Článok 16 ods. 2 až 4 nariadenia č. 961/2010 stanovuje:

„2.   Všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám, subjektom a orgánom uvedeným v prílohe VIII alebo ktoré tieto osoby, subjekty alebo orgány vlastnia, majú v držbe alebo kontrolujú, sa zmrazia. Príloha VIII zahŕňa fyzické a právnické osoby, subjekty a orgány… ktoré boli v súlade s článkom 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia… 2010/413… označené za osoby, subjekty alebo orgány:

…

3.   Žiadne finančné prostriedky ani hospodárske zdroje sa priamo ani nepriamo nesprístupnia fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom uvedeným v prílohách VII a VIII, ani v ich prospech.

4.   Zakazuje sa vedomá a úmyselná účasť na činnostiach, ktorých predmetom alebo dôsledkom je priame alebo nepriame obchádzanie opatrení uvedených v odsekoch 1, 2 a 3.“

22

Články 18 a 19 nariadenia č. 961/2010 sa týkajú možností uvoľnenia určitých zmrazených finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov a zodpovedajú článkom 9 a 10 nariadenia č. 423/2007.

23

Obmedzenia prevodov finančných prostriedkov a finančných služieb sú stanovené v kapitole V nariadenia č. 961/2010. Článok 21 tohto nariadenia, ktorý je uvedený v tejto kapitole, stanovuje osobitné pravidlá upravujúce prevody finančných prostriedkov iránskej osobe, subjektu alebo orgánu alebo od iránskej osoby, subjektu alebo orgánu. Uvedený článok konkrétne stanovuje povinnosť zadovážiť si od príslušných orgánov členských štátov predchádzajúce povolenie na akýkoľvek iný prevod, než je prevod uvedený v odseku 1 písm. a) tohto článku vo výške 40000 eur alebo presahujúci túto sumu. Takéto povolenie je podľa článku 21 ods. 4 nariadenia č. 961/2010 udelené, pokiaľ plánovaný prevod finančných prostriedkov neprispeje k činnostiam uvedeným v tomto ustanovení. Prevody finančných prostriedkov v sume nižšej ako 40000 eur naproti tomu nevyžadujú predchádzajúce povolenie, no ak ich výška presahuje 10000 eur, musia byť oznámené. Článok 21 ods. 5 nariadenia č. 961/2010 stanovuje, že tento článok sa neuplatňuje, ak bolo povolenie na prevod okrem iného udelené v súlade s článkami 18 a 19 tohto nariadenia.

24

Článok 32 ods. 2 nariadenia č. 961/2010 znie:

„Zákazmi uvedenými v tomto nariadení nevzniká dotknutým fyzickým alebo právnickým osobám alebo subjektom zodpovednosť žiadneho druhu, ak nevedeli a nemali žiadny rozumný dôvod predpokladať, že svojím konaním tieto zákazy porušujú.“

25

Rada na základe rozhodnutia 2011/299/SZBP z 23. mája 2011, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 136, s. 65), a vykonávacieho nariadenia (EÚ) č. 503/2011 z 23. mája 2011, ktorým sa vykonáva nariadenie 961/2010 (Ú. v. EÚ L 136, s. 26) (ďalej spoločne len „akty z 23. mája 2011“), zaradila meno EIH do zoznamov osôb a subjektov, ktoré sú uvedené v prílohe II rozhodnutia 2010/413 a v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 (ďalej len „zoznamy z roku 2010“).

26

V aktoch z 23. mája 2011 Rada odôvodnila zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov odvolateľky takto:

„EIH zohráva kľúčovú úlohu v rámci poskytovania pomoci mnohým iránskym bankám v súvislosti s alternatívnymi možnosťami ukončenia transakcií, ktoré sa prerušili v dôsledku sankcií [Únie] voči Iránu. Skonštatovalo sa, že EIH pôsobí ako avizujúca a sprostredkovateľská banka pri transakciách s označenými iránskymi subjektmi.

EIH napríklad na začiatku augusta 2010 zmrazila účty banky Saderat Iran a banky Mellat so sídlom EIH v Hamburgu [Nemecko], ktoré označila [Únia]. Krátko nato obnovila EIH obchodovanie denominované v EUR s bankou Mellat a bankou Saderat Iran za využitia účtov EIH s neoznačenou iránskou bankou. V auguste 2010 vytvorila EIH systém, ktorý umožňuje vykonávanie bežných úhrad do bánk Bank Saderat London a Future Bank Bahrain a predísť tak sankciám [Únie]. Od októbra 2010 EIH naďalej pôsobila ako kanál pre vykonávanie platieb zo strany sankcionovaných iránskych bánk vrátane Bank Mellat a Bank Saderat. Tieto banky, na ktoré boli uvalené sankcie, majú smerovať svoje platby do EIH cez iránsku banku Bank of Industry and Mine. V roku 2009 bola EIH využitá zo strany banky Post Bank v systéme obchádzania sankcií, ktorého súčasťou bolo vybavovanie transakcií v mene banky Bank Sepah, ktorú označila OSN. Banka Bank Mellat, ktorú označila [Únia] je jednou z materských bánk EIH.“

27

Rada vo svojich záveroch z 1. decembra 2011 opäť vyjadrila svoje obavy v súvislosti s jadrovým programom Iránskej islamskej republiky a vzhľadom na tieto obavy oznámila, že do zoznamov osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, zaradí ďalších 180 subjektov a osôb.

28

V odôvodnení 3 rozhodnutia 2011/783 a v odôvodnení 3 vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 Rada uviedla, že na osoby, subjekty a orgány uvedené na zoznamoch z roku 2010, medzi ktoré patrí aj EIH, by sa naďalej mali uplatňovať osobitné reštriktívne opatrenia, ktoré sú v nich uvedené.

29

Vo svojich záveroch z 9. decembra 2011 Európska rada vyzvala Radu, aby sa prioritne venovala práci zameranej na rozšírenie rozsahu pôsobnosti reštriktívnych opatrení Únie a rozšírenie v súčasnosti platných sankcií zvážením zavedenia dodatočných opatrení voči Iránskej islamskej republike, a aby tieto opatrenia prijala najneskôr do svojho najbližšieho zasadnutia.

30

Rada s odkazom na tieto závery prijala nové opatrenia prostredníctvom rozhodnutia 2012/35/SZBP z 23. januára 2012, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 19, s. 22).

31

Rovnako prijala nové opatrenia prostredníctvom nariadenia č. 267/2012, ktoré zrušuje a nahradzuje nariadenie č. 961/2010. Zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov je upravené v článku 23 nariadenia č. 267/2012. Článok 23 ods. 2 písm. a) a b) tohto nariadenia stanovuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov osôb, subjektov a orgánov uvedených v prílohe IX tohto nariadenia. Meno odvolateľky bolo zaradené do zoznamu uvedeného v tejto prílohe.

32

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. augusta 2011 EIH podala žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu 2011/299 a vykonávaciemu nariadeniu č. 503/2011. Následne upravila svoje návrhy a požiadala o zrušenie rozhodnutia 2011/783, vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a nariadenia č. 267/2012.

33

Na podporu svojej žaloby odvolateľka uviedla štyri žalobné dôvody a vzniesla námietku nezákonnosti. Prvý žalobný dôvod bol založený na porušení povinnosti odôvodnenia, jej práva na obhajobu a na účinnú súdnu ochranu, druhý na zjavne nesprávnom posúdení, tretí na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, zásady právnej istoty a práva na dobrú správu vecí verejných a štvrtý na porušení zásady proporcionality, jej práva vlastniť majetok a jej slobody podnikania. Námietka nezákonnosti sa týkala článku 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413, článku 16 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 961/2010 a v dôsledku druhej úpravy návrhov článku 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012.

34

Všeobecný súd viackrát konštatoval, že odvolateľka vo svojich písomnostiach uznala, že uskutočnila operácie s označenými iránskymi bankami, avšak tvrdila, že tieto operácie boli legálne. Ako vyplýva z bodu 168 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd takisto poznamenal, že odvolateľka pripustila, že takéto operácie uskutočnila, okrem iného v liste z 29. júla 2011, ktorý adresovala Rade pri predložení pripomienok k tomu, že jej meno bolo na základe aktov z 23. mája 2011 zaradené do zoznamov z roku 2010.

35

Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod, Všeobecný súd zastával v bodoch 45 až 47 napadnutého rozsudku názor, že právnym základom zaradenia odvolateľky do zoznamov z roku 2010 a do zoznamu uvedeného v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 a jej ponechania na nich bol článok 20 ods. 1 písm. b) rozhodnutia 2010/413, článok 16 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 961/2010 a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012, teda kritérium vzťahujúce sa na subjekt, ktorý pomohol označenej osobe, subjektu alebo orgánu pri obchádzaní reštriktívnych opatrení alebo pri ich porušovaní. Všeobecný súd preskúmal dôvody pre zaradenie odvolateľky do uvedených zoznamov a následne dospel v bode 55 napadnutého rozsudku k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia 2011/299, vykonávacieho nariadenia č. 503/2011, rozhodnutia 2011/783, vykonávacieho nariadenia č. 1245/2011 a nariadenia č. 267/2010 (ďalej spoločne len „napadnuté akty“) je z hľadiska uvedeného kritéria postačujúce, lebo odvolateľke umožnilo pochopiť správanie, ktoré sa jej vytýka, a Všeobecnému súdu vykonať svoje preskúmanie.

36

V rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu Všeobecný súd v bode 166 napadnutého rozsudku pripomenul, že „pokiaľ ide o prvé zaradenie [odvolateľky] do zoznamov z roku 2010,… spis neobsahuje nijaké indície, ktoré by nasvedčovali tomu, že Rada overila dôvodnosť tvrdení uvedených v návrhu na zaradenie do zoznamu“. Uznal teda argument založený na tom, že Rada nemohla v prípade aktov z 23. mája 2011 pre nedostatok dôkazov posúdiť dôvodnosť zaradenia mena [odvolateľky] do uvedených zoznamov. Druhý žalobný dôvod v zostávajúcej časti zamietol.

37

Všeobecný súd následne zamietol tretí a štvrtý žalobný dôvod, ako aj námietku nezákonnosti.

38

Všeobecný súd preto zrušil rozhodnutie 2011/299, ako aj vykonávacie nariadenie č. 503/2011 a žalobu v zostávajúcej časti zamietol.

39

Všeobecný súd rozhodol, že EIH znáša tri pätiny svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť tri pätiny trov konania, ktoré vznikli Rade, a že Rada znáša dve pätiny svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť dve pätiny trov konania, ktoré vznikli EIH. Rozhodol tiež, že Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Komisia znášajú svoje vlastné trovy konania.

40

EIH navrhuje, aby Súdny dvor:

41

Rada navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie ako nedôvodné a zaviazal EIH na náhradu trov, ktoré Rade vznikli.

42

Spojené kráľovstvo navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie.

43

Vo svojom prvom odvolacom dôvode, ktorý je založený na porušení povinnosti odôvodnenia a práva na obhajobu, EIH tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a dospel k záveru, ktorý je nezlučiteľný so žalobnými návrhmi, tým, že rozhodol, že EIH priznala, že uskutočnila operácie, ktoré Rada uviedla s cieľom odôvodniť jej označenie ako osoby, subjektu a orgánu, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia.

44

EIH spochybňuje body 115 až 117 napadnutého rozsudku, ako aj jeho body 51 a 52, na ktoré odkazuje bod 115 uvedeného rozsudku. V týchto bodoch Všeobecný súd konštatoval, že odvolateľka pripustila, že uskutočnila určitý počet bankových operácií, medzi ktorými sú uvedené aj vytýkané operácie. Vzhľadom na toto konštatovanie Všeobecný súd dospel v bode 118 napadnutého rozsudku k záveru, že Rada nebola povinná preukázať nesporné skutočnosti.

45

Odvolateľka pripomína prvý žalobný dôvod týkajúci sa nedostatočnosti odôvodnenia napadnutých aktov a porušenia práva na obhajobu. Tvrdí, že nebolo možné z neho vyvodiť, že potvrdila, že uskutočnila operácie uvedené v odôvodnení jej zaradenia do zoznamov z roku 2010 a do zoznamu uvedeného v prílohe IX nariadenia č. 267/2012.

46

Rada a Spojené kráľovstvo tvrdia, ako uviedol Všeobecný súd v bode 114 napadnutého rozsudku, že odvolateľka vo svojich písomnostiach uznala, že uskutočnila operácie s iránskymi bankami, ktoré boli označené ako osoby, subjekty alebo orgány, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, no tvrdila, že tieto operácie boli legálne. Všeobecný súd sa teda nedopustil nijakého nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že nedošlo k porušeniu povinnosti odôvodnenia ani práva na obhajobu.

47

Všeobecný súd už viackrát konštatoval, že odvolateľka uskutočnila operácie, na ktorých mali záujem iránske banky označené ako osoby, subjekty alebo orgány, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia. Ako vyplýva z bodov 52, 167 a 168 napadnutého rozsudku, toto konštatovanie je výsledkom preskúmania návrhu podaného v prvostupňovom konaní a listu z 29. júla 2011, v ktorom odvolateľka uviedla svoje pripomienky k zaradeniu svojho mena do zoznamov z roku 2010 na základe aktov z 23. mája 2011.

48

Podľa článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje na právne otázky. Preto iba Všeobecný súd má právomoc zistiť skutkový stav, okrem prípadu, keby vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, ako aj posúdiť vykonané dôkazy. Zistenie tohto skutkového stavu a posúdenie týchto dôkazov teda okrem prípadu ich skreslenia nepredstavuje právnu otázku, ktorá by sama osebe podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudky Francúzsko/Komisia, C‑559/12 P, EU:C:2014:217, bod 78 a citovaná judikatúra, ako aj Commune de Millau a SEMEA/Komisia, C‑531/12 P, EU:C:2014:2008, bod 56).

49

V tejto poslednej súvislosti je potrebné pripomenúť, že takéto skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok General Motors/Komisia, C‑551/03 P, EU:C:2006:229, bod 54).

50

Ako pritom uviedol generálny advokát v bodoch 29 a 30 svojich návrhov, odvolateľka v žalobe uznala, že uskutočnila operácie so subjektmi označenými ako subjekty, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, no spochybnila skôr protiprávnu povahu týchto operácií. Za týchto okolností sa zjavne nezdá, že by Všeobecný súd skreslil skutkový stav konštatovaný v bodoch 51, 52, 101, 114 až 117 napadnutého rozsudku.

51

Pokiaľ ide o výhradu, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že zastával názor, že Rada nebola povinná predložiť dôkaz o existencii predmetných operácií, treba pripomenúť, že je úlohou príslušného orgánu Únie, aby v prípade pochybností preukázal, že dôvody uplatňované voči dotknutej osobe sú podložené (rozsudok Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, EU:C:2013:518, bod 121). Vzhľadom na to, že skutočnosti týkajúce sa samotnej existencie predmetných operácií možno považovať za skutočnosti, ktoré neboli v prejednávanej veci spochybnené, Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.

52

Vzhľadom na tieto úvahy sa prvý odvolací dôvod musí zamietnuť ako nedôvodný.

53

Vo svojom druhom odvolacom dôvode EIH tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že vecné kritériá na jej označenie ako osoby, subjektu alebo orgánu, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, boli splnené.

54

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že pri odôvodnení jej označenia ako osoby, subjektu alebo orgánu, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, zastával názor, že uznala, že vykonala operácie uvedené Radou.

55

Rada a Spojené kráľovstvo tvrdia, že prvá časť druhého odvolacieho dôvodu sa prelína s prvým odvolacím dôvodom a musí sa zamietnuť z tých istých dôvodov, ktoré sú uvedené voči prvému odvolaciemu dôvodu.

56

V druhej časti druhého odvolacieho dôvodu EIH tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení tým, že preskúmal tri kategórie operácií, ktoré uskutočnila a ktoré podľa nej neboli zakázané. Ide po prvé o operácie vylúčené z rozsahu pôsobnosti predmetnej právnej úpravy, po druhé o povolené operácie a po tretie o operácie uskutočnené v súlade s tzv. „tretím“ postupom (ďalej len „tretí postup“), teda postupom, ktorý spočíva v možnosti subjektu označeného ako subjekt, na ktorý sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, zaplatiť dlh zo záväzku, ktorý vznikol pred jej zaradením do zoznamu, v prospech veriteľa so sídlom na území Únie, prevodom aktív na tohto veriteľa prostredníctvom subjektu neoznačeného ako subjekt, na ktorý sa vzťahujú takéto opatrenia.

57

Odvolateľka na úvod spochybňuje bod 145 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že len uviedla, že niektoré operácie boli vylúčené z rozsahu pôsobnosti reštriktívnych opatrení bez toho, aby inak podporila svoju argumentáciu.

58

Pokiaľ ide o kategóriu povolených operácií, EIH napáda body 147 až 149 napadnutého rozsudku. Tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že dospel k záveru, že nepredložila dôkazy, ktoré by mohli preukázať, že jej boli v prípade operácií, ku ktorým došlo po 2. septembri 2010, udelené povolenia na základe článku 21 nariadenia č. 961/2010, ktorý sa týka prevodu finančných prostriedkov od iránskej osoby, subjektu alebo orgánu alebo v jej prospech, pretože boli poskytnuté len príklady takýchto povolení.

59

Pokiaľ ide o operácie uskutočnené podľa tretieho postupu, EIH tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že:

60

V tejto súvislosti tvrdí, že nemala príležitosť predložiť pripomienky k legalite všeobecných schválení, čím došlo k porušeniu jej práva na obhajobu.

61

Odvolateľka tvrdí, že relevantné ustanovenia predmetných nariadení nevylučujú všeobecné povolenia a že takéto všeobecné povolenia často vydávajú členské štáty. Ako príklad uvádza všeobecné povolenia, ktoré vydáva a uplatňuje ministerstvo financií Spojeného kráľovstva.

62

V podstate tvrdí, že Rada nemôže uložiť reštriktívne opatrenia v dôsledku operácií uskutočnených v súlade s postupom schváleným príslušným vnútroštátnym orgánom, ak toto schválenie spadá do implicitného rozsahu pôsobností takéhoto orgánu na základe nariadenia č. 423/2007. Ak je príslušný vnútroštátny orgán požiadaný, aby schválil výnimku podľa článku 9 tohto nariadenia, avšak tento orgán sa domnieva, že článok 7 uvedeného nariadenia sa v tomto prípade alebo v týchto prípadoch neuplatní, a teda že sa nijaké povolenie nevyžaduje alebo že nijaké povolenie nie je vhodné, a informuje o tom hospodársky subjekt, tento hospodársky subjekt musí požívať rovnakú právnu ochranu, ktorú by požíval, ak by daný orgán dospel k záveru, že sa uvedený článok 7 uplatní, a udelil mu tak požadovanú výnimku.

63

EIH tvrdí, že záver, ku ktorému dospel Všeobecný súd v bode 150 napadnutého rozsudku, že povolenia Bundesbank na základe článku 21 nariadenia č. 961/2010 nepotvrdili zákonnosť operácií uskutočnených podľa tretieho postupu, je z právneho hľadiska nesprávny. Okrem iného tvrdí, že hospodársky subjekt, ktorý oznámi všetky informácie o plánovanej operácii príslušnému vnútroštátnemu orgánu a opiera sa o schválenie alebo povolenie, ktoré udelil tento orgán na uskutočnenie predmetnej operácie, sa nemôže považovať za osobu, ktorá sa vedome a úmyselne podieľala na obchádzaní režimu zmrazenia aktív v zmysle článku 16 ods. 4 tohto nariadenia.

64

EIH navyše spochybňuje záver Všeobecného súdu, že tretí postup porušuje článok 16 ods. 4 nariadenia č. 961/2010 z dôvodu, že Všeobecný súd uplatnil ex offo nový dôvod. Subsidiárne pripomína, že operácie, ktoré uskutočnila, podliehali po prvé všeobecnému schváleniu zo strany Bundesbank a/alebo všeobecne uplatňovanému uisteniu, že sa nevyžadovalo nijaké povolenie, a po druhé povoleniam na základe článku 21 tohto nariadenia, ktoré potvrdili zákonnosť týchto operácií. Odvolateľka napokon vyjadruje svoj nesúhlas so závermi, ktoré Všeobecný súd vyvodil z rôznych dokumentov, z ktorých sa skladá jej spis.

65

Pokiaľ ide o operácie údajne vylúčené z rozsahu pôsobnosti reštriktívnych opatrení, Rada zastáva názor, že záver Všeobecného súdu, podľa ktorého EIH nepodložila svoje tvrdenia, je správny.

66

Pokiaľ ide o údajne povolené operácie, Rada sa takisto domnieva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.

67

Pokiaľ ide o operácie uskutočnené v súlade s tretím postupom, Rada pripomína, že Všeobecný súd položil účastníkom konania otázku týkajúcu sa právneho účinku schválenia takéhoto postupu príslušným vnútroštátnym orgánom a že títo účastníci konania sa mohli v tejto súvislosti vyjadriť. Rada okrem iného zastáva názor, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.

68

Spojené kráľovstvo pripomína článok 18 nariadenia č. 961/2010, podľa ktorého je príslušný vnútroštátny orgán povinný preukázať, že podmienky povolenia sú splnené. Povolenie sa poskytne po individuálnom preskúmaní a nemôže sa vzťahovať na súbor rôznych a neurčitých transakcií. Rovnako takémuto preskúmaniu sa nemožno vyhnúť tak, že platba bude vykonaná nepriamo. Spojené kráľovstvo rovnako zdôrazňuje, že inštitúcie Únie a ostatné členské štáty nie sú viazané výkladom príslušného orgánu členského štátu, podľa ktorého možno v prípade určitých operácií poskytnúť určitú formu všeobecného schválenia. Pokiaľ ide o povolenia vydané podľa právnych predpisov Spojeného kráľovstva, na ktoré odkazuje odvolateľka, Spojené kráľovstvo tvrdí, že sa uplatňujú v kontexte iného nariadenia Únie a že sú v prejednávanej veci irelevantné.

69

Spojené kráľovstvo okrem toho uvádza, že EIH sa snažila odôvodniť svoje operácie s poukazom na skutočnosť, že Bundesbank vydala povolenia na základe článku 21 nariadenia č. 961/2010, čo však nezodpovedá obvineniu, že EIH konala v rozpore s článkom 16 ods. 4 tohto nariadenia. Bez ohľadu na to, akú majú povahu vyhlásenia príslušného vnútroštátneho orgánu vo vnútroštátnom práve, Rada nimi nie je viazaná pri posudzovaní otázky, či osoba, subjekt alebo orgán uskutočnil operácie na účet bánk, ktoré sú označené ako banky, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia s cieľom obísť článok 16 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia.

70

Pokiaľ ide o prvú časť druhého odvolacieho dôvodu, treba konštatovať, že sa prelína s prvým odvolacím dôvodom, ktorý bol zamietnutý v bode 52 tohto rozsudku.

71

Pokiaľ ide o druhú časť druhého odvolacieho dôvodu, treba najprv pripomenúť, ako to konštatoval Všeobecný súd v bode 47 napadnutého rozsudku, že Rada zamýšľala odôvodniť prijatie reštriktívnych opatrení voči odvolateľke tým, že odvolateľka pomohla označenej osobe, subjektu a orgánu pri obchádzaní reštriktívnych opatrení alebo pri ich porušení.

72

Rada prijala prvé reštriktívne opatrenia voči odvolateľke 23. mája 2011. Skutočnosti uvedené v odôvodneniach aktov z 23. mája 2011 sú z rokov 2009 a 2010.

73

Reštriktívne opatrenia voči odvolateľke a skutočnosti, ktoré sa spomínajú v uvedených aktov, spadajú do kontextu narastajúceho podozrenia a zvýšených a čoraz prísnejších kontrol finančných operácií pripomenutého v bodoch 12 až 24 tohto rozsudku, teda do kontextu, o ktorom odvolateľka nemohla nevedieť, a to s ohľadom na jej postavenie banky, ktorá sa špecializuje na služby a činnosti týkajúce sa Iránu alebo vykonávané v Iráne.

74

EIH podľa svojich vlastných vyhlásení uskutočnila tri druhy operácií, ktoré podľa nej neboli zakázané.

75

Pokiaľ ide o tretiu kategóriu operácií, táto zahŕňala operácie, ktoré údajne schválila Bundesbank, a okrem iného operácie uskutočnené podľa tretieho postupu. Zo spisu z konania pred Všeobecným súdom vyplýva, že odvolateľka sa písomne vyjadrila k legalite týchto operácií v dokumente z 9. januára 2013, keď odpovedala na otázku Všeobecného súdu. K tejto záležitosti sa mohla tiež vyjadriť na pojednávaní na Všeobecnom súde, ktoré sa konalo 20. februára 2013. Jej tvrdenie založené na porušení jej práva na obhajobu je teda zjavne nedôvodné.

76

V bodoch 124 až 128 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vyložil články 7 až 10 nariadenia č. 423/2007, ako aj články 16 až 19 a 21 nariadenia č. 961/2010. Nedopustil sa nesprávneho právneho posúdenia tým, že uviedol, že uvoľnenie určitých finančných prostriedkov je výnimkou zo zásady zmrazenia finančných prostriedkov, že príslušné orgány musia vykonať posúdenie v každom jednotlivom prípade, a teda že nie je povolené vydať všeobecné schválenie pre určitú kategóriu operácií, v prípade ktorej by boli dotknuté subjekty oslobodené od povinnosti žiadať o individuálne povolenie.

77

Takýto záver vyplýva z jasného, presného a podrobného znenia uvedených ustanovení, ktoré v každom prípade stanovujú kontrolu podmienok uvoľnenia finančných prostriedkov príslušným orgánom a v závislosti od konkrétneho prípadu informovanie výboru pre sankcie alebo členských štátov a Komisie, aby tie mohli prípadne zareagovať v súlade s uplatniteľnými ustanoveniami.

78

V bodoch 132 až 141 napadnutého rozsudku Všeobecný súd skúmal, či bolo možné považovať za legálne operácie uskutočnené prostredníctvom subjektu neoznačeného ako subjekt, na ktorý sa vzťahujú reštriktívne opatrenia na účely uskutočnenia platieb, alebo ako je to v rámci tretieho postupu uhradenia dlhov subjektov označených ako subjekty, na ktoré sa vzťahujú takéto opatrenia. Všeobecný súd bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, zastával v bodoch 135 a 136 napadnutého rozsudku názor, že operácie uskutočnené prostredníctvom subjektu neoznačeného ako subjekt, na ktorý sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, môžu byť v rozpore so zákazom stanoveným v článku 7 ods. 4 nariadenia č. 423/2007 a v článku 16 ods. 4 nariadenia č. 961/2010, pokiaľ sa uskutočňujú s cieľom obísť zakazujúce opatrenia.

79

Všeobecný súd na základe tohto preskúmania dospel správne v bode 141 napadnutého rozsudku k záveru, že „na dosiahnutie potrebného účinku ustanovení článkov 7 až 10 nariadenia č. 423/2007 v spojení s článkami 16 až 19 a 21 nariadenia č. 961/2010 by preto bolo ohrozené, ak by neoznačený subjekt mohol voľne uskutočňovať tieto operácie prostredníctvom neoznačeného subjektu s cieľom vyrovnať dlhy alebo uskutočniť platby na účet označeného subjektu. Z toho vyplýva, že neoznačený subjekt sa musí vždy ubezpečiť o zákonnosti takýchto operácií takým spôsobom, že prípadne požiada príslušný orgán členského štátu o udelenie povolenia“.

80

Z tejto analýzy uvedených ustanovení, ktorú vykonal Všeobecný súd, vyplýva, že odvolateľka mala požiadať príslušný vnútroštátny orgán o osobitné povolenie v každom prípade, vrátane prevodov finančných prostriedkov, o ktoré ide v článku 21 nariadenia č. 961/2010. Odvolateľka nepochybne nemohla nevedieť o tejto požiadavke, keďže ako bolo uvedené v bode 73 tohto rozsudku, následne prijaté právne predpisy stanovovali zvýšenú a čoraz prísnejšiu kontrolu finančných operácií a odvolateľka je bankou, ktorá sa špecializuje na služby a činnosti týkajúce sa Iránu alebo vykonávané v Iráne. Ako uviedol generálny advokát v bode 62 svojich návrhov, odvolateľka okrem iného vedela, že operácie, ktoré uskutočnila, sa týkali subjektov označených ako subjekty, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, a boli preto osobitne podozrivé, lebo umožňovali obchádzať zmrazenie finančných prostriedkov týchto subjektov.

81

Na podporu svojho tvrdenia, že operácie podľa tretieho postupu boli legálne, odvolateľka poskytla určitý počet dôkazov, ako sú maily od Bundesbank, listy, ktoré Österreichische Nationalbank (Rakúska národná banka) adresovala Wirtschaftskammer Österreich (Rakúska obchodná komora), ako aj tri správy o audite. Všeobecný súd zastával v bode 155 napadnutého rozsudku názor, že listy banky Österreichische Nationalbank sú irelevantné a v bode 156 uvedeného rozsudku, že jedna zo správ z auditu bola v rozpore s tézou odvolateľky.

82

Pokiaľ ide o maily od Bundesbank, Všeobecný súd v bode 154 napadnutého rozsudku uviedol, že nepredchádzali operáciám uvedeným v napadnutých aktoch a že vzhľadom na neexistenciu povolení udelených v konkrétnych prípadoch neboli postačujúce na preukázanie legality uskutočnených operácií. Vzhľadom na požiadavky stanovené v článkoch 7 až 10 nariadenia č. 423/2007, ako aj v článkoch 16 až 19 a 21 nariadenia č. 961/2010, Všeobecný súd správne zastával v tom istom bode názor, že všeobecné schválenie udelené bez rozlišovania povahy konkrétnych operácií a dotknutých označených subjektov je nedostatočné.

83

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 157 napadnutého rozsudku rozhodol, že „v rozpore s tým, čo tvrdí odvolateľka, nie sú operácie uvedené v odôvodneniach napadnutých aktov vzhľadom na neexistenciu povolení udelených v konkrétnych prípadoch prípustné vo vzťahu k nariadeniu č. 423/2007 alebo nariadeniu č. 961/2010, a teda… mohla Rada prijatie reštriktívnych operácií voči odvolateľke právoplatne odôvodniť uvedenými operáciami“.

84

Za týchto podmienok netreba preskúmať, či sa Všeobecný súd v bodoch 145, 147 až 149 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o prvú a druhú kategóriu operácií. Vzhľadom na to, že samotná tretia kategória operácií odôvodňuje prijatie reštriktívnych opatrení voči odvolateľke, prípadné nesprávne právne posúdenie v súvislosti s prvou a druhou kategóriou operácií nemá vplyv na riešenie sporu a nemôže ovplyvniť výrok napadnutého rozsudku.

85

Druhý odvolací dôvod treba preto zamietnuť.

86

Vo svojom treťom odvolacom dôvode uvedenom v prvostupňovom konaní odvolateľka v podstate tvrdila, že Rada porušila zásadu legitímnej dôvery tým, že nezohľadnila povolenia a schválenia vydané zo strany Bundesbank. Subsidiárne tvrdila, že Rada porušila okrem iného zásadu právnej istoty, lebo zaradila jej meno do zoznamov z roku 2010 a do zoznamu uvedeného v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 na základe operácií schválených alebo uskutočnených podľa postupov, ktoré schválila Bundesbank.

87

V bode 176 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že Bundesbank nepovolila operácie uvedené v odôvodnení napadnutých aktov podľa ustanovení nariadenia č. 423/2007, teda po posúdení každého jednotlivého prípadu, takže tvrdenie založené na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery je nedôvodné. Pokiaľ ide o tvrdenie založené na porušení zásady právnej istoty, Všeobecný súd zastával v bode 179 napadnutého rozsudku názor, že nariadenie č. 423/2007, ako aj rozhodnutie 2010/413, nariadenie č. 961/2010 a nariadenie č. 267/2012 jasne stanovovali podmienky označovania ako osoby, subjektu alebo orgánu, na ktorý sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, spresňovali zakázané operácie a stanovovali podmienky na udelenie povolenia, takže ich uplatňovanie bolo pre odvolateľku predvídateľné.

88

Vo svojom treťom odvolacom dôvode EIH tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že zamietol žalobný dôvod založený na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery a zásady právnej istoty.

89

Tvrdí, že jednoznačné, konkrétne a opakované uistenia zo strany Bundesbank bránia nielen uloženiu akejkoľvek sankcie na základe nemeckých predpisov, ktoré vykonávajú článok 16 ods. 4 nariadenia č. 961/2010, ale tiež uloženiu reštriktívnych opatrení Radou, ktorá ako uznal Všeobecný súd, by mohla byť viazaná legitímnou dôverou vyplývajúcou z uistení Bundesbank. Podľa odvolateľky je vzhľadom na stanoviská uvedené v rámci dôkazov predložených Všeobecnému súdu zjavne nesprávne, že tento súd dospel k záveru, že relevantné pravidlá boli jednoznačné.

90

Rada tvrdí, že tretí odvolací dôvod sa opiera o druhý odvolací dôvod a musí sa zamietnuť z tých istých dôvodov, ktoré boli uvedené voči tomuto odvolaciemu dôvodu.

91

Uvádza, že odvolateľka zakladá svoju argumentáciu na judikatúre týkajúcej sa zásady ochrany legitímnej dôvery v trestných veciach, ukladania pokút a vymáhania štátnej pomoci. V prejednávanej veci pritom ide o reštriktívne opatrenia, ktoré nie sú sankciami, ale preventívnymi ochrannými opatreniami. Tvrdí, že riziko, že sa subjekt správal spôsobom, ktorý by bolo možné postihovať, môže postačovať (rozsudok Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P, EU:C:2013:776, bod 85). Navyše systém oznamovania určitých rozhodnutí príslušnými vnútroštátnymi orgánmi nie je pre inštitúcie Únie ani ostatné členské štáty záväzný.

92

Spojené kráľovstvo tvrdí, že názor príslušného vnútroštátneho orgánu nepredstavuje tvrdenie Rady, že tvrdenia, ktoré uviedla EIH, boli formulované všeobecne a nepredstavovali dostatočne presné a špecifické uistenie, že operácie, ktoré EIH skutočne uskutočnila, boli legálne, že hospodársky subjekt sa nemôže odvolávať na legitímnu dôveru založenú na uisteniach, ktoré nie sú v súlade s uplatniteľnými normami, a napokon, že ustanovenia nariadení č. 423/2007 a č. 961/2010 boli jednoznačné.

93

Zásada právnej istoty vyžaduje, aby právna úprava bola zrozumiteľná a určitá a aby jej uplatnenie bolo predvídateľné pre všetkých, ktorých sa týka (rozsudok Francúzsko/Komisia, C‑325/91, EU:C:1993:245, bod 26).

94

Ako bolo konštatované v bode 77 tohto rozsudku, právna úprava uplatniteľná vo veci samej bola zrozumiteľná, určitá a podrobná. Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 179 napadnutého rozsudku konštatoval, že táto právna úprava bola pre odvolateľku predvídateľná, a v bode 181 uvedeného rozsudku zamietol ako nedôvodné tvrdenie odvolateľky založené na porušení zásady právnej istoty.

95

Pokiaľ ide o tvrdenie založené na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery, Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 174 napadnutého rozsudku pripomenul judikatúru, podľa ktorej sa právo odvolávať sa na túto zásadu vzťahuje na každú osobu podliehajúcu súdnej právomoci nachádzajúcu sa v situácii, keď v nej inštitúcia Únie vyvolala odôvodnené očakávania z dôvodu presných ubezpečení, ktoré jej poskytla. Ak je obozretný a uvážlivý hospodársky subjekt schopný predvídať prijatie opatrenia Únie spôsobilého ovplyvniť jeho záujmy, nemôže sa v prípade prijatia tohto opatrenia tejto zásady dovolávať (okrem judikatúry citovanej v uvedenom bode 174 pozri rozsudok Alcoa Trasformazioni/Komisia, C‑194/09 P, EU:C:2011:497, bod 71).

96

V prejednávanej veci treba konštatovať, že znenie predmetnej právnej úpravy bolo jasné a neponechávalo priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že predmetné operácie podliehali režimu uvoľnenia a povolenia udeleného v konkrétnych prípadoch, ktorý je okrem iného opísaný v bodoch 76 a 77 tohto rozsudku. Navyše treba pripomenúť konštatovanie, ktoré už bolo vykonané v bode 73 tohto rozsudku, a to že uplatniteľná právna úprava bola prijatá v kontexte narastajúceho podozrenia a zvýšených a čoraz prísnejších kontrol finančných operácií, teda v kontexte, o ktorom odvolateľka nemohla nevedieť, a to s ohľadom na jej postavenie banky, ktorá sa špecializuje na služby a činnosti týkajúce sa Iránu alebo vykonávané v Iráne. V tejto súvislosti odvolateľka musela vedieť, že uskutočnené operácie sa týkali subjektov označených ako subjekty, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, a boli preto osobitne podozrivé.

97

Napokon treba uviesť, že predmetné opatrenia boli s ohľadom na tento kontext prijaté voči odvolateľke len z toho dôvodu, že operácie, ktoré uskutočnila, boli nelegálne. Aj za predpokladu, že by povolenia alebo všeobecné schválenia, ktoré udelila Bundesbank ako príslušný vnútroštátny orgán určený Radou, mohli u odvolateľky založiť legitímnu dôveru, táto legitímna dôvera nemôže viesť k legalite operácií, ktoré výslovne zakazovala predmetná právna úprava, a nemôže preto brániť prijatiu reštriktívnych opatrení voči odvolateľke.

98

Všeobecný súd sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 177 napadnutého rozsudku zamietol ako nedôvodné tvrdenie založené na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery.

99

Tretí odvolací dôvod treba preto zamietnuť.

100

Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode EIH tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 205 napadnutého rozsudku rozhodol, že sa nemohla odvolávať na článok 32 ods. 2 nariadenia č. 961/2010, lebo uskutočnila nelegálne operácie, ktoré uvádzala Rada. EIH pripomína, že cieľom tohto článku 32 ods. 2 je chrániť podniky, ktoré porušili zákazy uvedené v tomto nariadení, no ktoré nevedeli ani nemohli odôvodnene predpokladať, že sa toho dopustili.

101

EIH navyše spochybňuje záver Všeobecného súdu v bodoch 209 až 211 napadnutého rozsudku, podľa ktorého bolo prijatie reštriktívnych opatrení nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného legitímneho cieľa. Odvolateľka tvrdila, že sa mohli prijať iné opatrenia, ako napríklad, že Bundesbank už viac neschváli tretí postup alebo už viac nevydá povolenia na základe článku 21 nariadenia č. 961/2010. Podľa odvolateľky Všeobecný súd nesprávne zamietol možnosť prijať takéto opatrenia z dôvodu, že nemohli zabezpečiť dostatočný preventívny účinok.

102

Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil povinnosť lojálnej spolupráce Bundesbank, pokiaľ ide o účinné vykonávanie sankčného režimu. Navyše do zodpovednosti inštitúcií Únie patrí prijatie opatrení nevyhnutných na to, aby sa predišlo tomu, že príslušné vnútroštátne orgány budú rozdielne vykladať pravidlá týkajúce sa sankčného režimu. Odvolateľka dospela k záveru, že jej označenie ako osoby, subjektu alebo organizácie, na ktorú sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, bolo neprimeraným opatrením, že Všeobecný súd nesprávne právne kvalifikoval skutkové okolnosti a že zo spisu vyvodil závery, ktoré sú úplne nesprávne. Usúdila tiež, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 210 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že systém schvaľovania stanovený v článku 21 nariadenia č. 961/2010 nemohol zabezpečiť preventívny účinok, ktorý by zodpovedal zmrazeniu aktív, pričom oba systémy sú porovnateľné.

103

Rada a Spojené kráľovstvo tvrdia, že Všeobecný súd sa pri výklade článku 32 ods. 2 nariadenia č. 961/2010 nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. Okrem toho toto ustanovenie nebráni označeniu subjektu, ktorý spĺňa kritériá na to, aby bol označený ako subjekt, na ktorý sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, no bráni len tomu, aby bol tento subjekt zodpovedný za neúmyselné porušenia. Rada usudzuje, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že zastával názor, že predmetné reštriktívne opatrenia boli primerané. Pripomína, že je oprávnený posúdiť nebezpečenstvo úniku finančných prostriedkov v prípade kategórie osôb alebo subjektov označených ako osoby a subjekty, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia.

104

Rada a Spojené kráľovstvo napokon tvrdia, že systém schvaľovania stanovený v článku 21 nariadenia č. 961/2010 nemá rovnaký účinok ako zmrazenie aktív. Po zmrazení aktív je totiž riziko, že budú použité v rozpore s reštriktívnymi opatreniami, zjavne menšie než riziko porušenia spojené s potenciálne veľkým počtom operácií, v prípade ktorých sa vyžaduje povolenie.

105

Problematické časti napadnutého rozsudku v rámci štvrtého odvolacieho dôvodu sú súčasťou odpovede, ktorú Všeobecný súd poskytol na štvrtý žalobný dôvod, ktorý bol pred ním uplatnený a v ktorom odvolateľka tvrdila, že Rada porušila zásadu proporcionality, jej právo vlastniť majetok, ako aj jej slobodu podnikania.

106

Odvolateľka okrem iného tvrdila, že uložiť povinnosť označiť každý subjekt identifikovaný ako subjekt, ktorý pomohol inému sankcionovanému subjektu pri porušovaní alebo obchádzaní sankcií, napriek tomu, že takáto pomoc môže byť poskytnutá omylom alebo byť zanedbateľná, porušovalo zásadu proporcionality a bolo v rozpore s ustanoveniami článku 32 ods. 2 nariadenia č. 961/2010, ktorý stanovuje, že zákazmi uvedenými v tomto nariadení nevzniká dotknutým fyzickým alebo právnickým osobám alebo subjektom zodpovednosť žiadneho druhu, ak nevedeli a nemali žiadny rozumný dôvod predpokladať, že svojím konaním tieto zákazy porušujú.

107

V bode 205 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zamietol toto tvrdenie, a pripomenul, že ako vyplývalo z odpovede na druhý žalobný dôvod, ktorý bol pred ním uplatnený, operácie uvedené v odôvodneniach napadnutých aktov neboli legálne.

108

Všeobecný súd sa tak nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. Je totiž nesporné, že zamietnutie žalobného dôvodu, v ktorom odvolateľka spochybnila reštriktívne opatrenia prijaté z dôvodu, že pomohla subjektom označeným ako subjekty, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, pri obchádzaní reštriktívnych opatrení, ktoré sa ich týkali, je dostatočným dôvodom na zamietnutie tvrdenia založeného na údajnej dôvodnej nevedomosti o protiprávnosti poskytnutej pomoci.

109

Pokiaľ ide o alternatívne opatrenia navrhnuté odvolateľkou, ktoré spočívajú okrem iného v tom, aby Bundesbank už neschvaľovala tretí postup alebo aby Rada navrhla Bundesbank zmeniť svoju regulačnú prax, nemôžu sa považovať za opatrenia umožňujúce dosiahnuť sledovaný cieľ, ktorým je boj proti šíreniu jadrových zbraní a jeho financovanie, tak účinným spôsobom, akým sú reštriktívne opatrenia prijaté voči odvolateľke. Všeobecný súd sa tak nedopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bodoch 210 a 211 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že prijatie reštriktívnych opatrení voči odvolateľke bolo nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného legitímneho cieľa.

110

V dôsledku toho treba štvrtý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

111

Z vyššie uvedeného vyplýva, že keďže sa nevyhovelo nijakému z odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľka uviedla na podporu svojho odvolania, odvolanie sa musí zamietnuť v celom rozsahu.

112

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

113

Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

114

Keďže Rada navrhla zaviazať odvolateľku na náhradu trov konania a odvolateľka nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené rozhodnúť tak, že odvolateľka znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Rade.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol a vyhlásil: