—

Q, v zastúpení: A. Bakker a D. Smit, za právnej pomoci M. Hamer, advocaat,

—

holandská vláda, v zastúpení: B. Koopman, K. Bulterman a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a K. Petersen, splnomocnení zástupcovia,

—

španielska vláda, v zastúpení: A. Rubio González, splnomocnený zástupca,

—

francúzska vláda, v zastúpení: D. Colas a J.‑S. Pilczer, splnomocnení zástupcovia,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Brighouse, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci R. Hill, barrister,

—

Európska komisia, v zastúpení: W. Roels a W. Mölls, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 63 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi na jednej strane Staatssecretaris van Economische Zaken (štátny tajomník pre hospodárstvo) a Staatssecretaris van Financiën (štátny tajomník pre financie) a na druhej strane pani Q, ktorého predmetom je odmietnutie holandských daňových orgánov uznať postavenie vidieckych majetkov („landgoed“) majetku, ktorý dotknutá osoba vlastní v inom členskom štáte ako Holandsku, a teda neumožnenie oslobodenia tohto majetku od dane z darovania, ktorého sa domáha.

3

Článok 1 zákona o dedičstve z roku 1956 (Successiewet 1956, ďalej len „zákon o dedičstve“) stanovuje:

„1.   Podľa tohto zákona sa vyberajú nasledujúce dane:

…

2°   daň z darovania z hodnoty všetkého, čo sa darovaním získa od osoby, ktorá mala v čase darovania bydlisko v Holandsku.

…“

4

Článok 5 zákona o dedičstve znie takto:

„…

2.   Daň z darovania sa vyberá z toho, čo obdarovaný nadobudne, prípadne po odpočítaní poplatkov a záväzkov v prospech darcu alebo tretej osoby.“

5

Článok 1 zákona z roku 1928 o ochrane prírodného bohatstva (Natuurschoonwet 1928, ďalej len „zákon o ochrane prírodného bohatstva“) stanovuje:

„1.   V zmysle tohto zákona sa rozumie pod pojmom:

2.   Prostredníctvom alebo na základe nariadenia sa prijmú pravidlá upravujúce podmienky, za ktorých je možné považovať nehnuteľnosť za vidiecky majetok. Tieto podmienky sa týkajú:

…“

6

Článok 2 zákona o ochrane prírodného bohatstva stanovuje:

„1.   Vlastník, ktorý si želá, aby jeho nehnuteľnosť bola označená za vidiecky majetok, predloží príslušným ministrom odôvodnenú žiadosť, ktorá sa podáva u príslušného ministra.

…

4.   Ministri rozhodnú o žiadosti spoločným rozhodnutím.“

7

Článok 7 zákona o ochrane prírodného bohatstva stanovuje:

„Ak je súčasťou nadobudnutia v zmysle [zákona o dedičstve] nehnuteľnosť, ktorá sa kvalifikuje ako vidiecky majetok, a pokiaľ sú splnené podmienky stanovené v nasledujúcom odseku, nevyberá sa rozdiel medzi daňou z darovania, resp. dedičskou daňou stanovenou výmerom a daňou, ktorá by bola splatná, ak by sa táto nehnuteľnosť ohodnotila polovicou trhovej hodnoty, ktorá by sa nehnuteľnosti mala v čase nadobudnutia pripísať v prípade, že by sa toto nadobudnutie spájalo s podmienkou zachovať túto nehnuteľnosť počas 25 rokov a neťažiť z vysokých stromov viac dreva, ako je potrebné alebo bežné podľa pravidiel štandardného lesného hospodárstva. Ak je vidiecky majetok verejne prístupný v súlade s pravidlami schválenými ministrami, hodnota tohto majetku sa odchýlne od predchádzajúcej vety zredukuje na nulu.

…“

8

Článok 1 rozhodnutia o kvalifikácii prijatého na základe zákona o ochrane prírodného bohatstva stanovuje:

„1.   Na účely tohto rozhodnutia sa rozumie:

9

Článok 2 rozhodnutia o kvalifikácii prijatého na základe zákona o ochrane prírodného bohatstva stanovuje:

„1.   Na účely označenia nehnuteľnosti ako vidieckeho majetku musí táto nehnuteľnosť spĺňať nasledujúce podmienky:

2.   Ak pozemky, stavby a vodné plochy, z ktorých nehnuteľnosť pozostáva, alebo ich vyžívanie poškodzuje prírodné oblasti, uvedené pozemky, stavby a vodné plochy nebudú zohľadnené v rámci nehnuteľnosti, označenej za vidiecky majetok.

…“

10

Pani Q, holandská daňová rezidentka, je vlastníčkou pozemku nachádzajúceho sa v Spojenom kráľovstve („The Bean House“), ktorý zamýšľa darovať svojmu synovi.

11

Podľa holandskej právnej úpravy by takéto darovanie mohlo byť úplne alebo čiastočne oslobodené od dane najmä za predpokladu, ak by mal „The Bean House“ povahu vidieckeho majetku v zmysle zákona o ochrane prírodného bohatstva, teda ak by sa nachádzal v Holandsku.

12

Q neúspešne požiadala holandské daňové orgány o takéto označenie.

13

Prvostupňový súd, ktorý prejednával žalobu pani Q, sa domnieval, že právo na oslobodenie od dane z darovania nemožno obmedziť iba na vidiecke majetky nachádzajúce sa v Holandsku. Podľa tohto súdu prekážku voľného pohybu kapitálu, ktorá vyplýva z takéhoto obmedzenia, nemožno odôvodiť ani záujmom tohto členského štátu na ochrane jeho prírodného a kultúrneho dedičstva, ako ani nevyhnutnosťou zabezpečiť účinnosť daňových kontrol.

14

Raad van State (Štátna rada), rozhodujúci o odvolaní, ktoré podali Staatssecretaris van Economische Zaken a Staatssecretaris van Financiën, sa rovnako domnieva, že tu ide o obmedzenie voľného pohybu kapitálu, má však pochybnosti, pokiaľ ide o odôvodnenia, ktoré uviedol prvostupňový súd. Holandské daňové orgány pred Raad van State uviedli, že prekážka je odôvodnená praktickými ťažkosťami vyskytujúcimi sa pri daňových kontrolách v inom členskom štáte ako Holandsku, najmä nevyhnutnosťou overiť, či vlastníci rešpektujú záväzok zachovať vidiecky majetok počas obdobia 25 rokov. V tejto súvislosti sa pýta, v akom rozsahu by boli orgány iných členských štátov povinné spolupracovať s holandskými orgánmi pri ich kontrolách.

15

Za týchto podmienok Raad van State rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

16

Svojimi otázkami, ktoré je potrebné skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 63 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, akou je dotknutá úprava vo veci samej, podľa ktorej je oslobodenie od dane z darovania týkajúcej sa určitých chránených lokalít obmedzené na lokality, ktoré sa nachádzajú na území uvedeného členského štátu.

17

Podľa článku 63 ods. 1 ZFEÚ sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi navzájom, ako aj medzi členskými štátmi a tretími krajinami.

18

Súdny dvor už rozhodol, že na daňové zaobchádzanie s darovaním, či už sú jeho predmetom peniaze, hnuteľné alebo nehnuteľné veci, sa vzťahujú ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa pohybu kapitálu s výnimkou prípadov, keď podstatné prvky týchto transakcií sú obmedzené na jediný členský štát (pozri rozsudok Mattner, C‑510/08, EU:C:2010:216, bod 20).

19

Z toho vyplýva, že situácia, ako je dotknutá vo veci samej, keď osoba s bydliskom v určitom členskom štáte daruje nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v inom členskom štáte, spadá do pôsobnosti článku 63 ods. 1 ZFEÚ.

20

Súdny dvor už v oblasti dedičskej dane rozhodol, že viazanie poskytnutia daňových výhod na podmienku, že prevádzaný majetok sa musí nachádzať na vnútroštátnom území, predstavuje obmedzenie voľného pohybu kapitálu, ktoré je v zásade zakázané článkom 63 ods. 1 ZFEÚ (pozri rozsudok Jäger, C‑256/06, EU:C:2008:20, body 28 až 35). Rovnako, pokiaľ ide o prípad darovania, opatrenia, ktoré majú za následok zníženie hodnoty daru osoby s bydliskom v štáte odlišnom od členského štátu, na ktorého území sa nachádza predmetný majetok a ktorý zdaňuje darovanie predmetného majetku, sú takisto obmedzeniami voľného pohybu kapitálu (pozri rozsudok Mattner, EU:C:2010:216, bod 26).

21

V dôsledku toho, keďže dotknuté vnútroštátne ustanovenia vo veci samej viažu uplatnenie oslobodenia od dane z darovania na podmienku, že dotknutá nehnuteľnosť sa musí nachádzať v tuzemsku, väčšia daňová záťaž, ktorú nesie osoba s bydliskom v jednom členskom štáte v prípade darovania nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v inom členskom štáte, predstavuje obmedzenie voľného pohybu kapitálu.

22

Na to, aby toto obmedzenie mohlo byť považované za zlučiteľné s ustanoveniami Zmluvy o voľnom pohybe kapitálu, je predovšetkým nevyhnutné, aby sa rozdielne zaobchádzanie vzťahovalo na situácie, ktoré nie sú objektívne porovnateľné, pričom táto porovnateľnosť sa musí posudzovať s ohľadom na cieľ a obsah vnútroštátnych ustanovení dotknutých vo veci samej (pozri rozsudok X Holding, C‑337/08, EU:C:2010:89, body 20 a 22).

23

Súdny dvor sa domnieva, že tak je to aj v prípade sporu vo veci samej.

24

Cieľ oslobodenia od dane z darovania stanovený dotknutou holandskou právnou úpravou spočíva v ochrane integrity typických tradičných vidieckych majetkov v Holandsku („landgoed“) pred rozdrobením alebo znehodnotením, ktoré by mohli nastať vtedy, ak by boli darcovia pri platení dane z tejto transakcie nútení rozdeliť majetok na účely prevedenia jeho časti alebo ho využívať spôsobom ohrozujúcim jeho špecifický charakter.

25

Daňová výhoda, ktorá sa spája s prevodom „landgoed“, teda sleduje, ako samotný vnútroštátny súd zdôrazňuje, cieľ zachovať národné prírodné bohatstvo, ktorý zahrnuje cieľ zachovania kultúrneho a historického dedičstva. Tento cieľ možno konkrétne vyvodiť z definície tak vidieckeho majetku nachádzajúcej sa v článku 1 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane prírodného bohatstva, podľa ktorého pozemky, na ktorých sa nachádza vidiecky dom alebo iná budova, ktorá sa hodí k povahe vidieckeho majetku, môže byť považovaná za súčasť tohto majetku, ako aj z definície „vidieckeho sídla“, ktoré je súčasť „landgoed“ nachádzajúcej sa v článku 1 rozhodnutia o kvalifikácii, podľa ktorého komplex musí byť obklopený záhradou alebo historickým parkom, ktorý bol vybudovaný pred rokom 1850 a minimálne jedna z jeho častí musí byť chránenou pamiatkou v zmysle článku 6 ods. 1 zákona z roku 1998 o ochrane pamiatok.

26

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že predmetné darovanie sa týka majetku nachádzajúceho sa v Spojenom kráľovstve s rozlohou približne 18 hektárov, ktorého súčasťou sú pamiatky chránené právnou úpravou platnou v tomto členskom štáte.

27

Vzhľadom na cieľ sledovaný dotknutou právnou úpravou však nemožno predpokladať, že daňovník zamýšľajúci darovať „landgoed“, ktorého súčasťou je „vidiecke sídlo“, sa nachádza v objektívne porovnateľnej situácii so situáciou vo veci samej, v ktorej daňovník zamýšľa darovať majetok nachádzajúci sa v inom členskom štáte, aj keď tento majetok zahŕňa pamiatky chránené právnou úpravou platnou v tomto inom štáte. Keďže daňová výhody dotknutá vo veci samej má za cieľ ochranu integrity určitých majetkov, ktoré sú súčasťou národného kultúrneho a historického dedičstva, sú teda nevýhody, ktoré z toho vyplývajú pre daňovníka v druhej z týchto situácií, vlastné cieľu sledovaného holandským zákonodarcom.

28

Inak by to mohlo byť, ako bolo zdôraznené v bode 33 rozsudku z dnešného dňa vo veci X (C‑87/13), iba za predpokladu, že daňovník preukáže, že majetok, hoci sa nachádza na území iného členského štátu ako Holandského kráľovstva, patrí do holandského historického a kultúrneho dedičstva, a že nebyť toho, že sa nachádza v zahraničí, by mohol na základe takejto skutočnosti spadať pod ochranu holandského zákona o ochrane prírodného bohatstva.

29

S ohľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné na položené otázky odpovedať tak, že článok 63 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, akou je dotknutá úprava vo veci samej, podľa ktorej je oslobodenie od dane z darovania týkajúcej sa určitých majetkov chránených z dôvodu, že sú súčasťou národného kultúrneho a historického dedičstva, obmedzené na majetky, ktoré sa nachádzajú na území tohto členského štátu, pokiaľ toto oslobodenie nie je vylúčené v prípade, keď majetky môžu byť súčasťou historického a kultúrneho dedičstva uvedeného členského štátu napriek tomu, že sa nachádzajú na území iného štátu.

30

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 63 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, akou je dotknutá úprava vo veci samej, podľa ktorej je oslobodenie od dane z darovania týkajúcej sa určitých majetkov chránených z dôvodu, že sú súčasťou národného kultúrneho a historického dedičstva, obmedzené na majetky, ktoré sa nachádzajú na území tohto členského štátu, pokiaľ toto oslobodenie nie je vylúčené v prípade, keď majetky môžu byť súčasťou historického a kultúrneho dedičstva uvedeného členského štátu napriek tomu, že sa nachádzajú na území iného štátu.