1.

Táto vec ponúka Súdnemu dvoru príležitosť podať prvýkrát výklad smernice 2008/104/ES o dočasnej agentúrnej práci ( 2 ).

2.

Fínska odborová organizácia zamestnancov v doprave podala na Työtuomioistuin (pracovnoprávny súd, Fínsko) žalobu, ktorou sa domáhala určenia, že podnik z tohto odvetvia, ako aj združenie zamestnávateľov porušili ustanovenie uplatniteľnej kolektívnej zmluvy a najmä jej ustanovenia o využívaní dočasnej agentúrnej práce. Fínsky súd sa pýta, či toto porušenie predstavuje neodôvodnené obmedzenie týkajúce sa využívania dočasných agentúrnych pracovníkov, ktoré je nezlučiteľné s článkom 4 ods. 1 smernice 2008/104, a či sa teda toto ustanovenie nesmie uplatňovať.

3.

Tento spor sa vo veci samej týka určitých systematických aspektov práva Únie. Na jednej strane zahŕňa hľadanie rovnováhy medzi sociálnym právom Únie a zásadou slobodného poskytovania služieb. Na druhej strane môže byť Súdny dovedený k tomu, aby sa vyjadril k priamemu účinku smernice 2008/104 v rámci horizontálneho sporu medzi podnikom a odbormi zastupujúcimi zamestnancov.

4.

Článok 28 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) s názvom „Právo na kolektívne vyjednávanie a kolektívne akcie“ stanovuje:

„Pracovníci a zamestnávatelia alebo ich príslušné organizácie majú v súlade s právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou právo vyjednávať a uzatvárať kolektívne zmluvy na zodpovedajúcich úrovniach a v prípade konfliktu záujmov uskutočniť kolektívne akcie na ochranu svojich záujmov vrátane štrajku.“

5.

Článok 4 smernice 2008/104, nazvaný „Preskúmanie obmedzení alebo zákazov“, stanovuje:

„1.   Zákazy alebo obmedzenia využívania dočasnej agentúrnej práce sú odôvodnené len všeobecným záujmom v súvislosti s ochranou dočasných agentúrnych pracovníkov, požiadavkami zdravia a bezpečnosti pri práci alebo potrebou zabezpečiť riadne fungovanie trhu práce a predchádzanie zneužívaniu.

2.   Do 5. decembra 2011 členské štáty po porade so sociálnymi partnermi v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi, kolektívnymi zmluvami a postupmi preskúmajú všetky obmedzenia alebo zákazy využívania dočasnej agentúrnej práce, aby preverili, či sú odôvodnené na základe dôvodov uvedených v odseku 1.

3.   Ak sú takéto obmedzenia alebo zákazy ustanovené v kolektívnych zmluvách, preskúmanie uvedené v odseku 2 môžu vykonať sociálni partneri, ktorí príslušnú zmluvu dohodli.

…

5.   Členské štáty informujú Komisiu o výsledkov preskúmania uvedeného v odsekoch 2 a 3 do 5. decembra 2011.“

6.

Smernica 2008/104 bola do fínskeho práva prebratá zmenou a doplnením zákona č. 55/2001 o pracovnej zmluve [työsopimuslaki (55/2001)] a zákona č. 1146/1999 o vyslaných pracovníkoch [lähetetyistä työntekijöistä annettu laki (1146/1999)].

7.

Ako uvádza vnútroštátny súd, z dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorým sa vykonali zmeny a doplnenia, vyplýva, že fínska vláda považovala povinnosť preskúmania uvedenú v článku 4 smernice 2008/104 za jednorazovú povinnosť správno‑právnej povahy preskúmať obmedzenia a zákazy týkajúce sa využívania dočasnej agentúrnej práce a informovať o výsledku tohto preskúmania Komisiu. Ako zdôrazňuje vnútroštátny súd, podľa tohto návrhu zákona uvedený článok 4 neukladá členským štátom povinnosť zmeniť svoju právnu úpravu, dokonca ani v prípade, že obmedzenie využívania dočasnej agentúrnej práce nemôže byť odôvodnené dôvodmi všeobecného záujmu.

8.

Dňa 29. novembra 2011 oznámila fínska vláda Komisii výsledky preskúmania stanoveného v článku 4 ods. 2 a 3 smernice 2008/104.

9.

Všeobecná kolektívna zmluva uzatvorená v roku 1997 medzi ústrednými organizáciami zastupujúcimi zamestnávateľov a odbory ( 3 ) (ďalej len „všeobecná zmluva z roku 1997“) stanovuje v článku 8 ods. 3:

„Podniky musia obmedziť využívanie dočasnej agentúrnej práce na pokrytie obdobia nárastu práce alebo na iné úlohy, ktoré sú časovo alebo svojou povahou obmedzené a ktoré z dôvodu naliehavosti, obmedzeného trvania, odborných schopností, používania špecializovaných nástrojov alebo z iných podobných dôvodov, nemôžu byť vykonané vlastnými zamestnancami.

Nájom pracovnej sily predstavuje nekalú praktiku vtedy, keď dočasní agentúrni pracovníci zamestnaní v podnikoch, ktoré využívajú vonkajšiu pracovnú silu, dlhodobo vykonávajú bežnú pracovnú činnosť podniku popri jeho stálych zamestnancoch a sú zaradení pod rovnakým vedením.

…“

10.

Kolektívna zmluva v odvetví cisternovej prepravy a ropných výrobkov (ďalej len „odvetvová zmluva“) obsahuje v § 29 ods. 1 analogické ustanovenie.

11.

Auto‑ ja Kuljetusalan Työntekijäliitto AKT ry (ďalej len „AKT“) je odborová organizácia, ktorá zastupuje najmä zamestnancov v odvetví cisternovej prepravy a ropných výrobkov.

12.

Shell Aviation Finland Oy (ďalej len „Shell“) dodáva palivo na 18 letísk vo Fínsku. Je členom združenia zamestnávateľov v odvetví palív, a to Öljytuote ry (ďalej len „Öljytuote“).

13.

AKT sa obrátila na vnútroštátny súd so žalobou, ktorou sa domáhala, aby boli Öljytuote a Shell zaviazané na zaplatenie finančnej pokuty stanovenej v § 7 zákona č. 36/1946 o kolektívnych zmluvách [työoehtosopimuslaki (36/1946)], z dôvodu porušenia § 29 ods. 1 odvetvovej zmluvy. V žalobe AKT tvrdila, že Shell zamestnáva pravidelne od roku 2008 dočasných agentúrnych pracovníkov, a to v značnom rozsahu, na vykonávanie úloh zhodných s tými, ktoré vykonávajú jej vlastní zamestnanci. Toto využívanie dočasných agentúrnych pracovníkov predstavuje nekalú praktiku v zmysle sporného ustanovenia kolektívnej zmluvy.

14.

Žalované odpovedajú, že využívanie dočasných agentúrnych pracovníkov bolo odôvodnené legitímnymi dôvodmi, keďže jeho cieľom v podstate bolo zabezpečiť nahradenie zamestnancov počas období čerpania dovolenky za kalendárny rok a období práceneschopnosti. Okrem toho tvrdia, že § 29 ods. 1 odvetvovej zmluvy obsahuje obmedzenie, ktoré nemôže byť odôvodnené dôvodmi uvedenými v článku 4 ods. 1 smernice 2008/104. Podľa nich je vnútroštátny súd povinný odmietnuť uplatniť ustanovenia kolektívnej zmluvy, ktoré sú v rozpore so smernicou 2008/104.

15.

Vnútroštátny súd uvádza, že hoci rozsah povinnosti uloženej členským štátom v článku 4 smernice 2008/104 vzbudzuje pochybnosti, toto ustanovenie možno vykladať tak, že ukladá uvedeným členským štátom povinnosť dbať na to, aby ich právny poriadok neobsahoval neodôvodnené obmedzenia alebo zákazy v oblasti dočasnej agentúrnej práce. Podľa vnútroštátneho súdu pritom § 29 ods. 1 odvetvovej zmluvy sleduje iný prístup, ako je ten stanovený smernicou 2008/104, keďže zakazuje využívanie dočasných agentúrnych pracovníkov, s výnimkou určitých presne vymedzených prípadov s cieľom ochrany stálych zamestnancov podnikov.

16.

Okrem toho si vnútroštátny súd kladie otázku týkajúcu sa dôsledkov, ktoré je potrebné vyvodiť z prípadnej nezlučiteľnosti vnútroštátneho ustanovenia so smernicou 2008/104 v takej veci, akou je vec sama, ktorá sa týka sporu medzi jednotlivcami.

17.

Za týchto podmienok Työtuomioistuin rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

18.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania zo 4. októbra 2013 bol kancelárii Súdneho dvora doručený 9. októbra 2013. Písomné pripomienky predložili AKT, Öljytuote a Shell, fínska, nemecká, francúzska, maďarská, poľská, švédska a nórska vláda, ako aj Komisia.

19.

Títo účastníci konania a dotknuté osoby, s výnimkou francúzskej, maďarskej a poľskej vlády, sa zúčastnili takisto na pojednávaní, ktoré sa konalo 9. septembra 2014.

20.

Otázky položené vnútroštátnym súdom sa týkajú troch okruhov problémov spojených s výkladom článku 4 ods. 1 smernice 2008/104, pričom ide o:

21.

Budem ich skúmať v tom istom poradí.

22.

Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou pýta, či článok 4 ods. 1 smernice 2008/104 ukladá členským štátom povinnosť zrušiť zákazy alebo obmedzenia týkajúce sa využívania dočasných agentúrnych pracovníkov, ak nemôžu byť odôvodnené dôvodmi všeobecného záujmu.

23.

Účastníci konania vo veci samej a dotknuté osoby si protirečia, pokiaľ ide o výklad uvedeného ustanovenia.

24.

Niektorí účastníci konania sa domnievajú, že dotknuté ustanovenie ukladá členským štátom povinnosť odstrániť obmedzenia využívania dočasnej agentúrnej práce, ktoré nemožno odôvodniť. ( 4 )

25.

Iní účastníci konania ( 5 ) naopak tvrdia, že článok 4 ods. 1 smernice 2008/104 nestanovuje žiadnu hmotnoprávnu povinnosť, ale treba ho vnímať v spojení s odsekom 2. Tento posledný uvedený odsek stanovuje povinnosť, aby členské štáty preskúmali obmedzenia uplatniteľné na dočasnú agentúrnu prácu, a to pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2008/104, s cieľom overiť, či sú stále odôvodnené „na základe dôvodov uvedených v odseku 1“. Rozsah odseku 1 tohto článku sa teda obmedzuje na vymedzenie predmetu uvedeného preskúmania. Uvedený odsek 1 najmä neukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť výsledok spočívajúci v zabezpečení, aby obmedzenia existujúce v ich právnej úprave boli naozaj odôvodnené dôvodmi všeobecného záujmu.

26.

Podľa článku 4 ods. 1 smernice 2008/104 zákazy alebo obmedzenia týkajúce sa využívania dočasných agentúrnych pracovníkov „sú odôvodnené len všeobecným záujmom“, a nasleduje demonštratívny zoznam týchto dôvodov.

27.

Poznamenávam, že uvedená formulácia potvrdzuje výklad dotknutého ustanovenia, podľa ktorého obmedzenia, ktoré nie sú odôvodnené dôvodmi všeobecného záujmu, ktorých demonštratívny zoznam ( 6 ) je uvedený, sú nezlučiteľné s právom Únie. Ak by sa totiž dotknuté ustanovenie vôbec nezaoberalo zlučiteľnosťou obmedzenia s právom Únie, formulácia, podľa ktorej obmedzenia „sú odôvodnené len“ dôvodmi všeobecného záujmu, by stratila svoj význam.

28.

Toto znenie jasne vyjadruje hmotnoprávne pravidlo obsahujúce zákaz neodôvodnených obmedzení. Na rozdiel od toho, čo tvrdia viacerí účastníci konania, ( 7 ) zdá sa mi byť ťažké pripustiť, že ide o čisto procesné ustanovenie, podobné ustanoveniam obsiahnutým v nasledujúcich odsekoch toho istého článku 4.

29.

Tento výklad sa mi zdá byť potvrdený teleologickými úvahami, na ktorých je založená predmetná právna úprava.

30.

Žiadny z účastníkov konania nespochybňuje, že smernica 2008/104 sa týka jednak pracovných podmienok dočasných agentúrnych pracovníkov a jednak podmienok uplatniteľných na využívanie dočasnej agentúrnej práce.

31.

Tento dvojitý cieľ – ktorý sa odráža v samotnom nadpise smernice 2008/104 ( 8 ) – je zakotvený v článku 2 uvedenej smernice, ktorý odkazuje jednak na potrebu zabezpečiť ochranu dočasných agentúrnych pracovníkov a zlepšiť kvalitu dočasnej agentúrnej práce, najmä zabezpečením dodržiavania zásady rovnosti zaobchádzania s dočasnými agentúrnymi pracovníkmi a jednak na potrebu zriadiť vhodný rámec pre dočasnú agentúrnu prácu s cieľom účinného prispenia k vytváraniu pracovných miest a rozvoju pružných foriem práce. ( 9 )

32.

Dve zložky tohto cieľa sa navzájom dopĺňajú, takže sa nezdá byť koherentné oddeľovať ich. Zvýšenie úrovne ochrany dočasných agentúrnych pracovníkov totiž môže spochybniť potrebu určitých existujúcich zákazov alebo obmedzení, čo by malo umožniť väčšiu otvorenosť voči tejto forme práce. ( 10 )

33.

V určitom rozsahu ide o aspekt spoločný pre tri akty Európskej únie o atypickom zamestnávaní, týkajúce sa práce na čiastočný úväzok alebo na dobu určitú. ( 11 ) Činnosť Únie v tejto oblasti má za celkový cieľ rozvoj pružných foriem práce, pričom sa snaží dosiahnuť novú úroveň harmonizácie sociálneho práva. ( 12 ) Regulačný model, ktorý je základom pre túto činnosť, postavený na hľadaní rovnováhy medzi flexibilitou a bezpečnosťou na trhu práce, bol nazvaný „flexiistota“. ( 13 )

34.

Využívanie pružných foriem práce by malo podľa tohto modelu umožniť posilniť schopnosť adaptácie trhu práce, vytvoriť viac miest, ako aj zlepšiť prístup niektorých ohrozených skupín, ako sú mladiství zamestnanci, k práci na dobu neurčitú. Pre niektorých by tento typ zamestnania mohol slúžiť ako odrazový mostík – „stepping stone“ – na trhu práce. ( 14 )

35.

Dualita cieľa smernice 2008/104 sa prejavuje v jej štruktúre, ktorá má, okrem úvodných ustanovení (pôsobnosť, cieľ, definície) a záverečných ustanovení, dva ťažiskové body, a to kapitolu II, celú venovanú pracovným podmienkam dočasných agentúrnych pracovníkov, a článok 4, vložený do kapitoly I, týkajúci sa obmedzení využívania dočasnej agentúrnej práce.

36.

Nevidím však, ako by uvedený článok 4 mohol prispieť k cieľom smernice 2008/104, keby stanovil len jednoduchú povinnosť členských štátov identifikovať prekážky dočasnej agentúrnej práce bez toho, aby sa s tým viazal čo i len najmenší záväzný dôsledok.

37.

Podľa mňa sa uvedený článok 4 vzhľadom na jeho cieľ má vykladať tak, že stanovuje nielen procesné povinnosti (odseky 2 až 5), ale takisto hmotnoprávne pravidlo (odsek 1). Toto hmotnoprávne pravidlo zakazuje zachovanie obmedzení využívania dočasnej agentúrnej práce, keď nie sú odôvodnené, najmä vzhľadom na harmonizáciu minimálnych pracovnoprávnych podmienok. ( 15 )

38.

Odseky 2 až 5 uvedeného článku 4 stanovujú procesný mechanizmus, ktorého cieľom je pomoc pri uplatňovaní tohto zákazu, a to preskúmaním obmedzení existujúcich na vnútroštátnej úrovni, ako doplnok k obvyklým prostriedkom vykonávania práva Únie. Keby odsek 1 toho istého článku neobsahoval zákaz neodôvodnených obmedzení, tento procesný mechanizmus by nemal dôvod existovať.

39.

Nezdá sa mi dôvodné tvrdiť, že normotvorca Únie chcel len stanoviť, že členské štáty majú vytvoriť nezáväzný zoznam obmedzení, a to len informatívne a bez akéhokoľvek ďalšieho pokračovania. Komisia má právo zozbierať takéto informácie v rámci všeobecnej úlohy, ktorá jej prináleží podľa Zmlúv, a to dbať na uplatňovanie práva Únie.

40.

Právna náuka je takmer jednotná pri výklade článku 4 ods. 1 smernice 2008/104 ako ustanovenia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť zrušiť neodôvodnené obmedzenia týkajúce sa využívania dočasných agentúrnych pracovníkov. ( 16 ) Niektorí autori uvádzajú, že uvedené ustanovenie má za cieľ zjavne nájsť správnu rovnováhu medzi slobodami na vnútornom trhu a sociálnym právom a že by nemalo žiadny potrebný účinok, keby sa vykladalo ako jednoduché odporúčanie. ( 17 )

41.

Zdá sa, že to isté odôvodnenie inšpirovalo spoločné vyhlásenie sociálnych partnerov na európskej úrovni v odvetví práce na dobu určitú, distribuované krátko pred formálnym prijatím smernice 2008/104. Toto vyhlásenie uznalo potrebu stanoviť určité obmedzenia pre využívanie dočasnej agentúrnej práce, aby sa predišlo zneužívaniu, pričom sa v ňom okrem toho uvádzalo, že neodôvodnené obmedzenia musia byť odstránené. ( 18 )

42.

Zdá sa, že prípravné práce takisto svedčia v prospech záväznej povahy článku 4 ods. 1 smernice 2008/104.

43.

Niektorí účastníci konania tvrdia opak, ( 19 ) pričom uvádzajú, že návrh smernice predložený Komisiou Rade Európskej únie obsahoval v článku 4 ods. 2 výslovné ustanovenie, podľa ktorého členské štáty preskúmajú obmedzenia využívania dočasnej agentúrnej práce, aby preverili, či sú stále odôvodnené a „ak nie, tak ich zrušia“. ( 20 ) Táto posledná veta bola vymazaná v rámci diskusie v Rade ( 21 ), čo podľa uvedených účastníkov konania znamená, že Rada nechcela zakázať neodôvodnené obmedzenia.

44.

Toto odôvodnenie sa podľa mňa odchýlilo od správnej cesty.

45.

V prvom rade, zmena vykonaná Radou v priebehu legislatívneho konania sa týka článku 4 ods. 2 smernice 2008/104, ktorý je venovaný postupu preskúmania. Na druhej strane jeho odsek 1, o ktorý ide v tejto veci, bol prebratý ako taký do spoločnej pozície prijatej Radou.

46.

Okrem toho sa o zozname dôvodov všeobecného záujmu, stanovenom v uvedenom odseku 1, viedla bohatá diskusia v priebehu legislatívneho konania. ( 22 ) Prečo by inštitúcie priznali takú dôležitosť tomuto ustanoveniu, keby nemalo mať žiadnu záväznosť?

47.

V tejto súvislosti dôvody vymazania dotknutej časti odseku 2 uvedeného článku 4, podľa ktorého členské štáty mali „zrušiť“ obmedzenia, nemožno s presnosťou zistiť. Najpravdepodobnejšie vysvetlenie sa však zdá byť to, že Rada vymazala túto časť preto, lebo zákaz neodôvodnených obmedzení sa už nachádzal v odseku 1, ktorý sa nezmenil.

48.

V odôvodneniach spoločnej pozície Rada totiž uviedla, že „v zásade dodržala zmysel zmeny č. 34 Parlamentu“, ( 23 ) ale „nepovažovala za nevyhnutné zachovať časť týkajúcu sa zrušenia neodôvodnených obmedzení a zákazov“. ( 24 ) V rámci oznámenia spoločnej pozície adresovaného Parlamentu Komisia uviedla, že článok 4 ods. 2 smernice 2008/104 nadväzuje na zmenu č. 34, vykonanú Parlamentom, „keďže však Rada nepovažovala za potrebné, aby sa zopakoval účinok zákazu uvedeného v článku 4 ods. 1, alebo za vhodné, aby sa stanovil konečný výsledok preskúmania, už sa v ňom neuvádza, že členské štáty podliehajú povinnosti zrušiť akékoľvek obmedzenia“. ( 25 ) Spoločnú pozíciu teda Parlament schválil na základe týchto úvah. ( 26 )

49.

Genéza prijímania smernice 2008/104 teda podporuje výklad, podľa ktorého jej článok 4 ods. 1 zakazuje zachovanie obmedzení využívania dočasnej agentúrnej práce, ktoré nie sú odôvodnené dôvodmi všeobecného záujmu.

50.

Nakoniec nemecká vláda vyjadrila pochybnosti týkajúce sa otázky, či právny základ smernice 2008/104 umožňuje doplnenie hmotnoprávneho ustanovenia, ktorého cieľom je zrušiť obmedzenia týkajúce sa využívania dočasnej agentúrnej práce.

51.

Poznamenávam, že právny základ aktu je relevantný na účely jeho výkladu, keďže môže poskytnúť určité vysvetlenie k cieľom sledovaným normotvorcom. Okrem toho sa musí zohľadniť, aby sa vylúčil spomedzi rôznych možných výkladov ten, ktorý by mohol viesť k neplatnosti aktu.

52.

Smernica 2008/104 je založená na bývalom článku 137 ods. 1 a 2 ES, ktorý priznával inštitúciám právomoc „prijímať vo forme smerníc minimálne požiadavky na… postupné uskutočňovanie [cieľov]“, najmä pokiaľ ide o „pracovné podmienky“.

53.

Niektorí účastníci konania ( 27 ) tvrdia, že tento právny základ vylučuje možnosť vykladať článok 4 ods. 1 smernice 2008/104 tak, že zakazuje neodôvodnené obmedzenia využívania dočasnej agentúrnej práce. Podľa nich takýto zákaz nepatrí pod „pracovné podmienky“ a okrem toho nepredstavuje „minimálnu požiadavku“ v zmysle bývalého článku 137 ES.

54.

Logika tohto argumentu ma nepresvedčila.

55.

Podľa mňa je preukázané, že smernica 2008/104 sleduje dvojitý cieľ a že sa týka nielen pracovných podmienok dočasných agentúrnych pracovníkov, ale takisto obmedzení zavedených v rámci využívania tejto formy práce. Inak by článok 4 tejto smernice, akýkoľvek by bol jeho výklad, nemal zmysel.

56.

V tejto súvislosti podľa tvrdenia už citovaných účastníkov konania bývalý článok 137 ES nebráni tomu, aby sa smernica 2008/104 týkala obmedzení využívania dočasnej agentúrnej práce. Títo účastníci konania však tvrdia, že tento právny základ umožňuje uložiť členským štátom len veľmi „obmedzené“ alebo „jednoducho procesné“ povinnosti týkajúce sa takýchto obmedzení.

57.

V tejto súvislosti pripomínam, že výber právneho základu aktu sa musí zakladať na objektívnych prvkoch a najmä na cieli a obsahu aktu. ( 28 ) Nevidím však žiadny objektívny prvok, ktorý by odôvodňoval rozlišovanie v rámci bývalej Zmluvy o ES medzi hmotnoprávnymi a procesnými ustanoveniami, keď ide o odstránenie obmedzení využívania určitej formy práce.

58.

Keby platilo, že právny základ zvolený pri prijatí smernice 2008/104 neumožňuje doplniť ustanovenia týkajúce sa využívania dočasnej agentúrnej práce, tento prístup by viedol k neplatnosti jej článku 4, nezávisle od toho, či členským štátom stanovuje procesné alebo hmotnoprávne povinnosti.

59.

Tvrdenie, podľa ktorého bývalý článok 137 ES umožňoval len doplnenie určitých procesných povinností, ma nepresvedčilo.

60.

Treba si následne položiť otázku, či výklad, podľa ktorého článok 4 smernice 2008/104 obsahuje zákaz neodôvodnených obmedzení využívania dočasnej agentúrnej práce, nespochybňuje jeho platnosť.

61.

Pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry ak preskúmanie aktu Únie preukáže, že sleduje dvojaký cieľ alebo že obsahuje dve zložky, a ak jeden z nich možno označiť za hlavný alebo prevažujúci cieľ alebo zložku, zatiaľ čo druhý z nich je iba vedľajší, akt musí byť založený na jedinom právnom základe, a to na tom, ktorý vyžaduje hlavný alebo prevažujúci cieľ alebo zložka.

62.

Ak sa výnimočne preukáže, že akt sleduje viacero cieľov zároveň, ktoré sú nerozlučne spojené tak, že jeden vo vzťahu k druhému nie je druhoradý alebo nepriamy, takýto akt sa musí založiť na rôznych príslušných právnych základoch. ( 29 )

63.

Hlavnú zložku smernice 2008/104 tvoria jej ustanovenia týkajúce sa pracovných podmienok, pričom jej článok 4 zastáva jasne vedľajšie postavenie. Tento vzťah vyplýva jednak zo štruktúry smernice 2008/104 (celá kapitola je venovaná pracovným podmienkam) a jednak z odôvodnenia sledovaného pri jej prijímaní: až po tom, ako sa dosiahne harmonizácia pracovných podmienok, sa môže určitá liberalizácia dočasnej agentúrnej práce javiť ako dôvodná.

64.

Skutočnosť, že smernica 2008/104 sa viaže na ustanovenia Zmluvy v sociálnej oblasti, teda nebráni sledovaniu vedľajšieho cieľa, ktorým je odstránenie určitých obmedzení dočasnej agentúrnej práce.

65.

Poznamenávam napríklad, že smernica 97/81 o práci na kratší pracovný čas, ktorá bola prijatá na základe ustanovení Zmluvy v sociálnej oblasti, sleduje takisto dvojitý cieľ spočívajúci jednak v podpore práce na kratší pracovný čas a jednak v odstránení diskriminácie medzi pracovníkmi na čiastočný úväzok a pracovníkmi na plný úväzok. Okrem toho táto smernica obsahuje ustanovenie, ktorého cieľom je odstránenie prekážok pre prácu na kratší pracovný čas. ( 30 )

66.

Vzhľadom na tieto úvahy sa domnievam, že smernica 2008/104 bola správne prijatá na základe bývalého článku 137 ES, bez toho, aby sa odkazovalo na bývalý článok 47 ods. 2 ES a bývalý článok 55 ES, ktoré sa týkali služieb, napriek tomu, že táto smernica obsahuje v článku 4 niektoré ustanovenia uplatniteľné na obmedzenie poskytovania služieb v oblasti dočasnej agentúrnej práce.

67.

Žalobkyňa vo veci samej, ktorá sa odvoláva na zásadu autonómie sociálnych partnerov, spochybňuje takisto skutočnosť, že zákaz neodôvodnených obmedzení, pokiaľ ide o využívanie dočasnej agentúrnej práce, by sa mohol uplatniť na ustanovenia kolektívnych zmlúv. Na takéto ustanovenia sa podľa nej vzťahuje imunita vyplývajúca zo základného práva na kolektívne vyjednávanie zakotveného v článku 28 Charty.

68.

Pripomínam, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že články 45 ZFEÚ, 49 ZFEÚ a 56 ZFEÚ platia nielen pre akty štátnych orgánov, ale aj pre právne úpravy iného druhu, ktoré majú na kolektívnej úrovni upraviť závislú zárobkovú činnosť, samostatnú zárobkovú činnosť a poskytovanie služieb. Súdny dvor viackrát potvrdil, že kolektívne zmluvy nie sú vyňaté z pôsobnosti ustanovení týkajúcich sa slobôd zakotvených v Zmluve. ( 31 ) Teda, v rozsahu v akom kolektívna zmluva obsahuje ustanovenie obmedzujúce využívanie dočasných agentúrnych pracovníkov, patrí do pôsobnosti článku 56 ZFEÚ.

69.

Hoci autonómia sociálnych partnerov je plne uznaná v práve Únie, ich právo vyjednávať a uzatvárať kolektívne zmluvy sa musí vykonávať tak, aby bolo dodržané právo, vrátane práva Únie. ( 32 )

70.

Súdny dvor teda rozhodol, že sociálni partneri musia konať tak, aby dodržali ustanovenia sekundárneho práva Únie, ktoré konkretizujú zásadu zákazu diskriminácie v oblasti zamestnania a práce. Skutočnosť, že sekundárne právo Únie bráni ustanoveniu kolektívnej zmluvy, nemá dosah na právo vyjednávať a uzatvárať kolektívne zmluvy, uznané v článku 28 Charty. ( 33 ) Ak je ustanovenie kolektívnej zmluvy nezlučiteľné s právom Únie, súd musí odmietnuť uplatniť ho. ( 34 )

71.

Podľa mňa sa tieto úvahy uplatňujú s tou istou silou v prípade článku 4 ods. 1 smernice 2008/104, keďže ide o kogentné pravidlo vykonávajúce slobodu zakotvenú v Zmluve, pre ktoré neexistuje výnimka v prospech kolektívnych zmlúv. ( 35 )

72.

Tento prístup sa zhoduje so skutočnosťou, že ustanovenia smernice Únie v oblasti pracovného práva môžu byť vykonané nielen prostredníctvom legislatívy, ale aj prostredníctvom všeobecne záväzných kolektívnych zmlúv. Podľa článku 11 ods. 1 smernice 2008/104 sú teda členské štáty povinné nielen prijať opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s uvedenou smernicou, ale takisto sa ubezpečiť, že sociálni partneri sa dohodnú na potrebných ustanoveniach.

73.

V tejto súvislosti nevidím žiadny platný dôvod pre tvrdenie, že kolektívne zmluvy by mali byť uprednostnené pred právnou úpravou členských štátov a nemalo by sa na ne uplatňovať právo Únie.

74.

Z týchto úvah vôbec nevyplýva, že by slobodné poskytovanie služieb malo mať prednosť pred právom na kolektívne vyjednávanie. Skutočnosť, že niektoré obmedzenia obsahu kolektívnych zmlúv môžu byť stanovené kogentnými normami, nenarušuje výkon tohto základného práva.

75.

Právo na kolektívne vyjednávanie zakotvené v článku 28 Charty nebráni teda výkladu článku 4 ods. 1 smernice 2008/104, podľa ktorého obmedzenia zavedené kolektívnymi zmluvami, pokiaľ ide o využívanie dočasnej agentúrnej práce, musia byť odôvodnené dôvodmi všeobecného záujmu, inak budú vyhlásené za nezlučiteľné s právom Únie.

76.

Chcel by som upriamiť pozornosť Súdneho dvora na širší teleologický výklad.

77.

Právny poriadok Únie je založený na systémovej zásade, ktorá uznáva podstatnú úlohu vnútroštátnych súdov pri vykonávaní jeho ustanovení.

78.

V systéme zavedenom článkom 267 ZFEÚ sú funkcie pridelené vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru zásadné vzhľadom na samotnú povahu práva Únie. Ustanovenie, ktoré by zbavilo súdy členských štátov ich právomocí týkajúcich sa výkladu a uplatňovania práva Únie a ktoré by odňalo Súdnemu dvoru právomoc odpovedať na prejudiciálne otázky, ktoré mu boli položené, by skreslilo právomoci, ktoré Zmluvy zverujú inštitúciám Únie a členským štátom a ktoré sú podstatné pre zachovanie samotnej povahy práva Únie. ( 36 )

79.

Výklad zastávaný niektorými členskými štátmi v tejto veci, podľa ktorého členské štáty musia preskúmať obmedzenia využívania dočasnej agentúrnej práce, pričom by nemali žiadnu povinnosť týkajúcu sa následkov tohto preskúmania, sa mi nezdá byť zlučiteľný s touto zásadou.

80.

Podľa tohto výkladu iba správne orgány členských štátov, a prípadne spolu so sociálnymi partnermi, sú povinné identifikovať obmedzenia využívania dočasnej agentúrnej práce a zrealizovať postup, ktorý musí logicky viesť k zmene alebo zrušeniu tých obmedzení, ktoré nie sú dôvodné.

81.

V tejto súvislosti nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach odkazuje takisto na „administrative Überprüfung“ (správne preskúmanie), pričom pripúšťa, že predmetný článok 4 smernice 2008/104 by mohol vzhľadom na jeho zmysel a účel obsahovať nepísanú povinnosť zrušiť alebo prispôsobiť obmedzenia, ktoré nemožno odôvodniť.

82.

Komisia na pojednávaní uviedla, ( 37 ) že výklad, podľa ktorého článok 4 smernice 2008/104 stanovuje výlučne procesné povinnosti, ho nezbavuje potrebného účinku. Podľa Komisie vždy, keď sa dozvie o existencii obmedzenia, môže začať dialóg s orgánmi dotknutého členského štátu, aby sa našiel najlepší prostriedok na dosiahnutie súladu daného ustanovenia s uvedenou smernicou. Môže takisto začať konanie o nesplnení povinnosti.

83.

Niektorí autori takisto kritizujú článok 4 ods. 1 smernice 2008/104, keď tvrdia, že je riskantné ponechať súdom úlohu posudzovať odôvodnenie obmedzení a ich proporcionalitu. Podľa nich keby uplatňovanie dôvodov všeobecného záujmu a kritéria proporcionality bolo ponechané na súdoch, bolo by to riskantné a veľmi nepredvídateľné, obrazne povedané ako „pohyblivé piesky“. ( 38 )

84.

Podľa mňa by bolo v rozpore so základmi systému práva Únie prideliť správnym orgánom výlučnú právomoc na overenie zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy so smernicou Únie s súčasne odňať túto právomoc vnútroštátnym súdom.

85.

Poznamenávam, že tento prístup by nielen vylúčil vnútroštátne súdy z postupu vykonania článku 4 smernice 2008/104, ale takisto by spochybnil ich právomoc skúmať obmedzenia uplatniteľné na dočasnú agentúrnu prácu z hľadiska článku 56 ZFEÚ.

86.

Takýto prístup sa mi zdá byť nezlučiteľný s cieľom systému práva Únie, keďže by súdom členských štátov odňal hlavnú úlohu, ktorá im bola zverená, pokiaľ ide o vykonanie práva Únie.

87.

Podľa odôvodnenia 22 smernice 2008/104 sa táto smernica musí uplatňovať tak, aby boli dodržané ustanovenia primárneho práva, najmä tie, ktoré sú uplatniteľné na služby. Treba teda preskúmať existujúcu väzbu medzi článkom 56 ZFEÚ a článkom 4 ods. 1 smernice 2008/104.

88.

Poznamenávam, že ratio legis článku 4 ods. 1 smernice 2008/104 sa nezhoduje s ratio legis zásady voľného pohybu služieb. Cieľom uvedeného článku 4 ods. 1 je totiž odstrániť neodôvodnené prekážky dočasnej agentúrnej práce s cieľom podpory tejto pružnej formy práce a takto prispieť k vytváraniu pracovných miest a začleneniu na trhu práce.

89.

Keďže však dočasná agentúrna práca implikuje existenciu sprostredkovateľov (agentúr dočasného zamestnávania), akékoľvek obmedzenie tejto formy práce predstavuje takisto obmedzenie služieb poskytovaných týmito podnikmi. Liberalizácia tejto formy práce teda znamená liberalizáciu služieb dočasnej agentúrnej práce, lebo ide o dve strany tej istej mince.

90.

Článok 4 ods. 1 smernice 2008/104 hoci je zameraný na obmedzenia „využívania dočasných agentúrnych pracovníkov“ a týka sa primárne situácie dočasných agentúrnych pracovníkov, ( 39 ) sa uplatňuje v širšom zmysle aj na obmedzenia týkajúce sa služieb agentúr dočasnej práce.

91.

Poznamenávam, že zákaz obmedzení slobodného poskytovania služieb agentúrami dočasného zamestnávania vyplýva už z článku 56 ZFEÚ. ( 40 ) Keďže obmedzenia týkajúce sa využívania dočasných agentúrnych pracovníkov predstavujú takisto prekážku pre služby poskytované agentúrami dočasného zamestnávania, článok 4 ods. 1 smernice 2008/104 predstavuje konkretizáciu zákazu vyplývajúceho z článku 56 ZFEÚ.

92.

Uvedený článok 4 ods. 1 v tejto súvislosti stanovuje naliehavé dôvody všeobecného záujmu, ktoré sú obzvlášť spôsobilé odôvodniť takéto obmedzenia. Okrem toho rozšíril uplatnenie zásady slobodného poskytovania služieb na vnútroštátne situácie, keďže ide o už harmonizovanú oblasť práva Únie a uplatnenie smernice 2008/104 nevyžaduje zistenie cezhraničného prvku.

93.

Na záver navrhujem odpovedať na prvú otázku v tom zmysle, že článok 4 ods. 1 smernice 2008/104 zakazuje zachovanie alebo zavedenie zákazov alebo obmedzení týkajúcich sa využívania dočasných agentúrnych pracovníkov, ktoré nie sú odôvodnené dôvodmi všeobecného záujmu týkajúcimi sa najmä ochrany dočasných agentúrnych pracovníkov, požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci alebo potreby zabezpečiť riadne fungovanie trhu práce a zabrániť zneužívaniu.

94.

V prípade, že by sa Súdny dvor rozhodol, že nebude nasledovať môj návrh a vyloží uvedený článok 4 ods. 1 ako neplatný alebo zbavený akejkoľvek normatívnej hodnoty, myslím si, že by bolo užitočné, aby Súdny dvor vo svojom rozsudku výslovne pripomenul, že článok 56 ZFEÚ zostáva v plnej miere uplatniteľný na také obmedzenia, o aké ide vo veci samej.

95.

Toto spresnenie sa mi zdá byť obzvlášť dôležité, keďže niektorí účastníci konania, zdá sa, tvrdia, že predmetné obmedzenia nepodliehajú preskúmaniu vnútroštátnymi súdmi ani podľa článku 4 smernice 2008/104 (keďže uvedený článok stanovuje len procesné povinnosti), ani podľa článku 56 ZFEÚ (keďže ide o harmonizovanú oblasť). ( 41 )

96.

Sekundárne právo nemôže obmedzovať pôsobnosť základných slobôd. V prípade, že by sa Súdny dvor domnieval, že smernica 2008/104 nezakazuje zachovanie obmedzení dočasnej agentúrnej práce, prináleží ešte vnútroštátnemu súdu overiť, či tieto obmedzenia možno odôvodniť na základe článku 56 ZFEÚ.

97.

V tejto súvislosti poznamenávam, že predmetná právna úprava môže zjavne mať cezhraničné účinky, relevantné na účely článku 56 ZFEÚ, ktorý je teda naďalej prípadne uplatniteľný na spor vo veci samej. ( 42 )

98.

Vo svojej druhej otázke sa vnútroštátny súd pýta, či ustanovenie, akým je ustanovenie v § 29 ods. 1 odvetvovej zmluvy, predstavuje obmedzenie v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2008/104, a prípadne, či ho možno odôvodniť.

99.

Pripomínam, že článok 4 ods. 1 smernice 2008/104 stanovuje, že obmedzenia možno odôvodniť len dôvodmi všeobecného záujmu týkajúcimi sa najmä ochrany dočasných agentúrnych pracovníkov, požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci alebo potreby zabezpečiť riadne fungovanie trhu práce a zabrániť zneužívaniu.

100.

Ako o tom svedčí použitie slova „najmä“, nejde o vyčerpávajúci zoznam. Zo znenia už citovaného ustanovenia totiž vyplýva, že toto ustanovenie otvára možnosť, už prípustnú v rámci uplatňovania slobôd zakotvených v Zmluve, odôvodniť naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu obmedzenia uplatniteľné nerozdielne na vnútroštátnych poskytovateľov a aj tých z iných členských štátov.

101.

V tejto súvislosti pripomínam, že článok 56 ZFEÚ vyžaduje nielen odstránenie akejkoľvek diskriminácie voči poskytovateľovi služieb usadenému v inom členskom štáte z dôvodu jeho štátnej príslušnosti, ale takisto zrušenie akéhokoľvek obmedzenia, aj keď sa uplatňuje nerozdielne na vnútroštátnych poskytovateľov a na tých, ktorí sú z iných členských štátov, keď je takej povahy, že by mohlo brániť činnosti poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje obdobné služby, sťažovať ju alebo ju robiť menej atraktívnou. ( 43 )

102.

Takéto nerozdielne uplatňované obmedzenie však môže byť odôvodnené, keď zodpovedá naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, ak tento záujem nie je chránený pravidlami, ktorým podlieha poskytovateľ v členskom štáte, v ktorom je usadený a ak je uvedené obmedzenie spôsobilé zabezpečiť dosiahnutie sledovaného cieľa a neprekračuje to, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie. ( 44 )

103.

Tieto úvahy, ktoré platia v zásade v oblasti, ktorá nebola predmetom harmonizácie na úrovni Únie, sú takisto v predmetnom prípade relevantné, keďže článok 4 ods. 1 smernice 2008/104 konkretizuje článok 56 ZFEÚ v oblasti dočasnej agentúrnej práce.

104.

V tejto súvislosti poznamenávam, že článok 4 ods. 1 smernice 2008/104 zahŕňa obmedzenia uplatniteľné na služby agentúr dočasného zamestnávania, ak tieto obmedzenia limitujú využívanie dočasných agentúrnych pracovníkov. Článok 56 ZFEÚ sa teda stále uplatňuje na vnútroštátne ustanovenia ovplyvňujúce služby agentúr dočasného zamestnávania, ktoré sa odlišujú od tých, ktoré sa týkali „využívania dočasných agentúrnych pracovníkov“. ( 45 )

105.

Koherentné uplatňovanie dotknutých ustanovení vyžaduje, aby požiadavky týkajúce sa odôvodnenia obmedzení uvedených v článku 4 ods. 1 smernice 2008/104 boli rovnaké ako tie, ktoré platia na účely uplatnenia článku 56 ZFEÚ. Táto úvaha je potvrdená existujúcim úzkym prepojením medzi týmito ustanoveniami, ako aj odôvodnením 22 smernice 2008/104, ktoré pripomína potrebu uplatniť jej ustanovenia tak, aby bolo dodržané primárne právo v oblasti slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb.

106.

Pokiaľ ide o ustanovenie, ktoré je predmetom sporu vo veci samej, poznamenávam, že sa skladá z dvoch rozličných ustanovení:

107.

Znenie týchto dvoch ustanovení obmedzuje teda možnosť využívať dočasných agentúrnych pracovníkov v závislosti od povahy plnených úloh a od ich trvania. Uvedené ustanovenia tak obmedzujú využívanie tejto formy práce a majú takisto obmedzujúci účinok na služby agentúr dočasného zamestnávania, takže nepochybne predstavujú obmedzenia v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2008/104.

108.

Väčšina účastníkov konania, s výnimkou žalovanej vo veci samej, tvrdí, že predmetné obmedzenia sú odôvodnené dôvodom všeobecného záujmu týkajúcim sa potreby zabezpečiť riadne fungovanie trhu práce a zabrániť zneužívaniu.

109.

Ako vysvetľuje fínska vláda, má sa zabrániť tomu, aby úloha, ktorá patrí do rámca stáleho pracovného pomeru, nebola bez správneho dôvodu zverená dočasným agentúrnym pracovníkom a zabezpečiť tak, aby využívanie dočasnej agentúrnej práce neviedlo k strate pracovných miest v užívateľskom podniku.

110.

V tejto súvislosti poznamenávam, že z úvah, ktoré viedli k prijatiu smernice 2008/104, vyplýva, že dočasná agentúrna práca sa nepovažuje za náhradu stálych foriem práce.

111.

Na jednej strane legislatívna činnosť Únie v oblasti práce spočíva na základnom predpoklade, podľa ktorého zmluvy na dobu neurčitú predstavujú všeobecnú formu pracovných vzťahov. ( 46 ) Aj ustanovenia smernice 2008/104, najmä jej článok 6 týkajúci sa prístupu dočasných agentúrnych pracovníkov k zamestnaniu v užívateľskom podniku, preukazujú, že priame zamestnávanie predstavuje v porovnaní s dočasnou agentúrnou prácou privilegovaný pracovný pomer.

112.

Na druhej strane z definícií uvedených v článku 3 smernice 2008/104 vyplýva, že dočasná agentúrna práca implikuje vzťahy trvajúce „dočasne“. ( 47 ) Z toho možno vyvodiť, že táto forma práce nie je vhodná za akýchkoľvek okolností, najmä keď je potreba pracovnej sily stála.

113.

Smernica 2008/104 však nedefinuje dočasnú agentúrnu prácu a jej cieľom nie je ani vymenovať prípady, v ktorých možno odôvodniť využívanie tejto formy práce. Jej odôvodnenie 12 však pripomína, že chce rešpektovať diverzitu trhov práce.

114.

Keďže normotvorca Únie sa rozhodol nevymedziť situácie odôvodňujúce využívanie dočasnej agentúrnej práce, členské štáty si v tejto súvislosti zachovali značnú voľnú úvahu.

115.

Táto široká voľná úvaha vyplýva z právomoci členských štátov prijímať politické rozhodnutia ovplyvňujúce vývoj trhu práce, a prijímať zodpovedajúcu právnu úpravu v súlade s právom Únie. Je takisto potvrdená existenciou zásady zakazujúcej zníženie úrovne sociálnej ochrany uvedenej v článku 9 ods. 2 smernice 2008/104. Členské štáty totiž musia mať veľkú voľnosť konania a dbať na to, aby zrušenie určitých obmedzení neviedlo k zníženiu všeobecnej úrovne ochrany pracovníkov v dotknutej oblasti.

116.

Podľa mňa členský štát môže bez toho, aby prekročil hranice tejto voľnej úvahy, stanoviť, že využívanie dočasnej agentúrnej práce je povolené za okolností, ktoré sú v súlade s dočasnou povahou tejto formy práce, keďže uvedená forma práce nesmie poškodzovať priame zamestnávanie.

117.

Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby určil, či § 29 ods. 1 odvetvovej zmluvy, o ktorý ide vo veci samej, je odôvodnený v zmysle tejto poslednej uvedenej úvahy.

118.

Chcem však poznamenať, že sa zdá, že v prípade formulácie uvedeného ustanovenia to tak je.

119.

Po prvé vzhľadom na povahu dočasnej agentúrnej práce opísanej v bodoch 111 a 112 vyššie sa mi zdá byť odôvodnené obmedziť využívanie tejto formy práce, ako to stanovuje § 29 ods. 1 odvetvovej zmluvy, „na pokrytie obdobia nárastu práce alebo na iné úlohy, ktoré sú časovo alebo svojou povahou obmedzené a ktoré z dôvodu naliehavosti, obmedzeného trvania, odborných schopností, používania špecializovaných nástrojov alebo z iných podobných dôvodov nemôžu byť [v užívateľských podnikoch] vykonané vlastnými zamestnancami“.

120.

Po druhé, keďže sporné ustanovenie zakazuje „dlhodobé“ prideľovanie dočasných agentúrnych pracovníkov k vlastným zamestnancom podniku, sleduje tým podľa mňa legitímny cieľ, ktorým je obmedziť zneužívanie využívania tejto formy práce. V súlade so všeobecnými smermi, na ktorých je založená právna úprava Únie, totiž využívanie dočasnej agentúrnej práce nesmie viesť k poškodeniu priameho zamestnávania, ale naopak by malo viesť k formám práce, ktoré poskytujú viac istoty.

121.

Dlhodobé udržovanie vzťahov dočasnej agentúrnej práce, ktoré by z hľadiska svojej povahy mali byť dočasné, môže byť indikátorom zneužívania tejto formy práce.

122.

Poznamenávam, že prijatie opatrení, ktoré majú zabrániť zneužívaniu pri uzatváraní zmlúv o dočasnej agentúrnej práci, nemôže odôvodniť takmer všeobecné vylúčenie tejto formy práce, ako napríklad zákaz dočasnej agentúrnej práce v celom hospodárskom odvetví alebo stanovenie kvóty pre tento typ zmluvy, bez akéhokoľvek iného objektívneho odôvodnenia. Opatrenie, ktorého cieľom je zabrániť zneužívaniu pri výkone práva, sa nemôže rovnať popretiu predmetného práva.

123.

O takýto prípad nejde v tejto veci, keďže dotknuté obmedzenia sa obmedzujú na opis objektívnych dôvodov odôvodňujúcich využívanie dočasnej pracovnej sily a ich cieľom nie je vylúčenie tejto formy práce.

124.

Preto taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá jednak obmedzuje využívanie dočasnej agentúrnej práce na úlohy, ktoré vzhľadom na ich povahu alebo dĺžku trvania, objektívne zodpovedajú potrebe dočasnej pracovnej sily a ktorá jednak zakazuje dlhodobé pridelenie dočasných agentúrnych pracovníkov k vlastným zamestnancom podniku, sa mi zdá byť odôvodnená dôvodom všeobecného záujmu týkajúcim sa potreby zabezpečiť riadne fungovanie trhu práce a zabrániť zneužívaniu.

125.

Pokiaľ ide o proporcionalitu týchto obmedzení, konštatujem, že pripomienky účastníkov konania svedčia o veľkých rozdieloch v prístupoch členských štátov k prípadným obmedzeniam dočasnej agentúrnej práce. ( 48 )

126.

Variabilná intenzita obmedzení pri využívaní dočasnej agentúrnej práce v členských štátoch však nemôže mať dosah na posúdenie potreby a proporcionality skúmaných ustanovení ( 49 ).

127.

Hoci v tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vykonal skúmanie proporcionality, hneď na začiatku poznamenávam, že sa mi nezdá, že by obmedzenia uložené sporným ustanovením prekračovali to, čo je potrebné na zabezpečenie cieľa sledovaného právnou úpravou.

128.

Na jednej strane uvedené obmedzenia úzko súvisia so sledovanými legitímnymi cieľmi, keďže chcú len skonkretizovať dočasnú povahu dočasnej agentúrnej práce a vylúčiť tak, aby táto forma práce nahrádzala priame zamestnávanie. Na druhej strane, keď sa obmedzenia týkajú najmä „iných úloh“ a prác vykonávaných „dlhodobo“, zdajú sa byť dostatočne všeobecné na to, aby umožnili zohľadnenie individuálnych okolností, ktoré sú vlastné rôznym užívateľským podnikom.

129.

Na záver sa domnievam, že článok 4 ods. 1 smernice 2008/104 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá jednak obmedzuje využívanie dočasnej agentúrnej práce na úlohy, ktoré sú dočasné a ktoré z objektívnych dôvodov nemôžu byť vykonané pracovníkmi zamestnanými priamo užívateľským podnikom, a jednak zakazuje dlhodobé pridelenie dočasných agentúrnych pracovníkov k pracovníkom zamestnaným priamo podnikom, aby vykonávali úlohy zhodné s úlohami vykonávanými týmito poslednými uvedenými pracovníkmi.

130.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na úlohu, ktorá mu patrí podľa práva Únie v prípade, že by konštatoval, že sporné ustanovenie je nezlučiteľné s článkom 4 ods. 1 smernice 2008/104.

131.

Na túto otázku netreba odpovedať vzhľadom na môj návrh odpovede na druhú otázku. Aj tak ju však krátko zanalyzujem.

132.

Treba najprv pripomenúť, že vnútroštátne súdy sú viazané povinnosťou konformného výkladu, ktorý sa vzťahuje aj na ustanovenia kolektívnych zmlúv. ( 50 )

133.

Vnútroštátny súd si kladie otázku, či vnútroštátne právo možno vykladať v súlade so smernicou 2008/104, keď sa zdá, že táto smernica a odvetvová zmluva sú založené na rozdielnych prístupoch, pokiaľ ide o dočasnú agentúrnu prácu a keďže fínske právo neobsahuje špecifické ustanovenia, ktoré majú prebrať zákaz vyplývajúci z článku 4 ods. 1 smernice 2008/104.

134.

V tejto súvislosti pripomínam, že povinnosť konformného výkladu sa neobmedzuje na výklad vnútroštátnych ustanovení prijatých s cieľom prebratia smernice 2008/104, ale vyžaduje zohľadnenie celého vnútroštátneho práva na posúdenie, v akom rozsahu môže byť uplatnené, tak aby to neviedlo k výsledku, ktorý by bol v rozpore s výsledkom sledovaným uvedenou smernicou. ( 51 )

135.

Neexistencia opatrení na prebratie teda nebráni vnútroštátnemu súdu, aby preveril, pričom zohľadní celé vnútroštátne právo, či výklad, ktorý podá, môže viesť k riešeniu, ktoré je v súlade s právom Únie.

136.

V prípade, že by nebol možný konformný výklad, treba preskúmať, či článok 4 ods. 1 smernice 2008/104 má priamy účinok.

137.

Zdá sa, že uvedené ustanovenie vzhľadom na svoj obsah, môže mať priamy účinok. Treba však preskúmať, či sa žalovaná vo veci samej môže naň odvolávať proti odborovej organizácii zamestnancov.

138.

Hoci Súdny dvor zatiaľ neuznal priamy horizontálny účinok smerníc Únie, ( 52 ) z judikatúry možno vyvodiť, že základné slobody zakotvené v Zmluve majú priamy horizontálny účinok, keďže sa podnik môže na ne priamo odvolávať proti odborom alebo združeniu odborov. ( 53 )

139.

Zdá sa mi logické priznať ten istý účinok ustanoveniu článku 4 ods. 1 smernice 2008/104, ktoré konkretizuje zákaz obmedzení slobodného poskytovania služieb v špecifickej oblasti dočasnej agentúrnej práce.

140.

Pred prijatím smernice 2008/104 totiž vnútroštátne opatrenia, ktoré obmedzovali využívanie dočasných agentúrnych pracovníkov a bránili takisto poskytovaniu služieb v tejto oblasti, patrili potenciálne do pôsobnosti zákazu článku 56 ZFEÚ. Podľa mňa by nebolo koherentné umožniť, aby sa na takéto opatrenia nevzťahoval tento zákaz iba preto, že už je konkrétne formulovaný v smernici 2008/104 a smernice sa priamo neuplatňujú na vzťahy medzi jednotlivcami.

141.

Chcel by som to spresniť: nie je mojím zámerom rozšíriť diskusiu týkajúcu sa horizontálneho priameho účinku, ktorý môžu mať určité zásady práva Únie, najmä ak sú konkretizované smernicami. ( 54 )

142.

Situácia v predmetnom prípade je podľa mňa oveľa menej kontroverzná, keďže článok 4 ods. 1 smernice 2008/104 neovplyvňuje žiadnym spôsobom vecný obsah článku 56 ZFEÚ, ktorý navyše má podľa existujúcej judikatúry priamy účinok v určitých horizontálnych vzťahoch.

143.

Uvedený článok 4 ods. 1 sa totiž obmedzuje len na stanovenie zákazu neodôvodnených obmedzení dočasnej agentúrnej práce v akte sekundárneho práva, ktorým sa vykonala harmonizácia tejto oblasti (kým predtým takéto obmedzenia vyplývali z článku 56 ZFEÚ), ako aj na spresnenie dôvodov všeobecného záujmu, ktoré sú takej povahy, že môžu odôvodniť uvedené obmedzenia.

144.

Okrem toho harmonizácia vykonaná v tejto oblasti znamená, že už nie je potrebné hľadať cezhraničný prvok, ktorý by bol inokedy podmienkou na uplatnenie ustanovení týkajúcich sa základných slobôd. Je totiž nesporné, že smernica 2008/104 sa uplatňuje na vnútroštátne situácie.

145.

Poznamenávam však, že uplatnenie článku 56 ZFEÚ na spor, akým je ten, ktorý rieši vnútroštátny súd, hoci sa týka osôb patriacich do toho istého členského štátu, nie je vylúčené, a to ani keď sa odhliadne od smernice 2008/104.

146.

Sporné ustanovenie môže totiž zjavne mať cezhraničné účinky, relevantné na účely článku 56 ZFEÚ, najmä vzhľadom na to, že môže brániť spoločnosti Shell v prístupe k službám poskytovaným agentúrami dočasného zamestnávania usadenými v iných členských štátoch. ( 55 ) V takejto situácii sa mi zdá byť zbytočné hľadať čisto náhodný cezhraničný prvok, ako napríklad, či v priebehu relevantného obdobia Shell využila agentúru dočasného zamestnávania usadenú mimo Fínska, alebo či jeden z dočasných agentúrnych pracovníkov, ktorí pracovali pre spoločnosť Shell počas tohto obdobia, nepochádzal z iného členského štátu.

147.

Preto v prípade, že by sa Súdny dvor chcel vyjadriť k tretej otázke, navrhujem odpovedať v tom zmysle, že na článok 4 ods. 1 smernice 2008/104 sa môže odvolávať podnik proti odborom.

148.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Työtuomioistuin, odpovedal takto: