1. 

Cour de cassation (kasačný súd, Francúzsko) kladie Súdnemu dvoru otázku, ktorej podstatou je – veľmi zjednodušene povedané – či sa možno vo vzťahoch medzi jednotlivcami dovolávať Charty základných práv Európskej únie v prípade, ak bol jej obsah konkretizovaný smernicou. Pre prípad, ak bude odpoveď na túto otázku kladná, vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru oveľa konkrétnejšiu otázku, ku ktorej existuje judikatúra Súdneho dvora, ktorá mu podstatne uľahčí jeho úlohu. Najprv sa však budem zaoberať zásadnou otázkou.

2. 

Základom prejednávanej veci sú pochybnosti Cour de cassation o tom, či je vnútroštátny právny predpis zlučiteľný s právom pracovníkov na informácie a konzultácie, ako je konkretizované smernicou 2002/14/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre informovanie a porady so zamestnancami v Európskom spoločenstve ( 2 ). Touto smernicou bolo totiž podrobne upravené právo, ktoré je v súčasnosti zakotvené v článku 27 Charty, v súvislosti s ktorým bude treba posúdiť, či má v zmysle všeobecných ustanovení Charty (článok 51 ods. 1 a článok 52 ods. 5) povahu „práva“ alebo „zásady“. Treba navyše poznamenať, že pochybnosti, ktoré má Cour de cassation, vznikli v kontexte sporu medzi odborovým zväzom a zamestnávateľom, v dôsledku čoho treba preskúmať tak účinok predmetného práva, ako aj účinok konkretizácie tohto práva, ktorá vyplýva zo smernice 2002/14, v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami.

3. 

Vzhľadom na toto stručné vymedzenie predmetu prejednávanej veci je zrejmé, že Súdny dvor má rozhodnúť o viacerých otázkach, ktoré majú nepochybne ústavný význam.

4. 

Prvou z nich je v logickom poradí mimoriadne všeobecná otázka, ktorou sa Charta výslovne nezaoberá, týkajúca sa účinku základných práv v oblasti vzťahov medzi jednotlivcami („horizontálny“ účinok), ako aj jeho prípadného rozsahu v prípade práva, o ktoré ide v prejednávanej veci.

5. 

Mohla by to byť tiež prvá príležitosť všeobecne a konkrétne sa zaoberať otázkou, ktorá je v Charte a v jej vysvetlivkách sotva spresnená, týkajúcou sa rozlíšenia „práv“ a „zásad“ stanoveného v článku 51 ods. 1 Charty a vyjadreného v jej článku 52 ods. 5 s rozdielnym zaobchádzaním, ktoré z tohto rozlíšenia vyplýva.

6. 

Tiež by to mala byť príležitosť po prvý raz preskúmať veľmi zložitý odsek 5 uvedeného článku 52 Charty. Vzniká tak konkrétne otázka „vykonávania“„zásad“ ako predpokladu ich uplatniteľnosti. Zároveň však vzniká aj otázka týkajúca sa rozsahu súdnej záruky týchto „zásad“, ako je vymedzená druhou vetou tohto odseku.

7. 

Napokon, ak sa Súdny dvor stotožní s argumentáciou, ktorú uvediem ďalej, bude sa musieť zaoberať otázkou, ktorá je možno najcitlivejšou z otázok, ktoré položil Cour de cassation: Aké dôsledky vyplývajú zo skutočnosti, že účastníkmi konania sú dvaja jednotlivci, v prípade, ak je aktom Únie, ktorý bezprostredne vykonáva a konkretizuje „zásadu“, smernica? Táto posledná uvedená otázka opäť poukazuje na hranice priameho horizontálneho účinku smerníc, čím sa po tejto dlhej ceste nevyhnutne dostávame okrem iného k veciam Mangold a Kücükdeveci.

8.

Ako vyplýva z jeho nadpisu, článok 27 Charty zakotvuje právo pracovníkov na informácie a konzultácie v rámci podniku. Tento článok stanovuje:

„Pracovníkom alebo ich zástupcom sa zaručuje na zodpovedajúcich úrovniach právo na informácie a konzultácie v primeranom čase v prípadoch a za podmienok ustanovených právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou.“

9.

V článku 51 ods. 1 Charty a v jej článku 52 ods. 5 je podrobnejšie upravený rozdiel medzi „právami“ a „zásadami“, a to takto:

„Článok 51

Rozsah pôsobnosti

1.   Ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

…

Článok 52

Rozsah a výklad práv a zásad

…

5.   Ustanovenia tejto charty, ktoré obsahujú zásady, môžu byť vykonávané legislatívnymi a exekutívnymi aktmi prijatými inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie, a aktmi členských štátov, ak tieto vykonávajú právo Únie, pri výkone svojich príslušných právomocí. Možno sa ich dovolávať pred súdom len na účely výkladu a preskúmavania zákonnosti týchto aktov.“

10.

Smernica 2002/14, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre informovanie a porady so zamestnancami v Únii, obsahuje v článku 2 zoznam definícií, medzi ktorými je uvedená definícia pojmu zamestnanec. Písmeno d) tohto článku stanovuje:

11.

Pôsobnosť smernice 2002/14 je upravená v článku 3 takto:

„Pôsobnosť

1.   Táto smernica sa vzťahuje, podľa rozhodnutia každého členského štátu, na:

Členské štáty určia metódu na výpočet limitu počtu zamestnaných zamestnancov.

2.   V súlade so zásadami a cieľmi tejto smernice môžu členské štáty ustanoviť osobitné ustanovenia platné pre podniky a prevádzky, ktoré plnia priamo a zásadne politické, profesionálne organizačné, náboženské, charitatívne, vzdelávacie, vedecké alebo umelecké ciele, ako aj ciele, ktorých súčasťou je informovanie a vyjadrovanie stanoviska, za predpokladu, že v deň nadobudnutia účinnosti tejto smernice sú už ustanovenia tohto charakteru súčasťou vnútroštátnych právnych predpisov.

3.   Členské štáty môžu uplatniť odchýlku z tejto smernice pomocou osobitných ustanovení, ktoré sa vzťahujú na posádky lodí, ktoré sa plavia po otvorenom mori.“

12.

Smernica 2002/14 nadobudla účinnosť 23. marca 2002. Lehota na jej prebratie uplynula 23. marca 2005.

13.

Článok L.1111-3 francúzskeho Zákonníka práce (Code du travail) stanovuje nasledujúcu výnimku zo všeobecnej úpravy výpočtu počtu zamestnancov:

„Pri výpočte počtu zamestnancov sa neberú do úvahy:

Uvedení zamestnanci sa však berú do úvahy na účely uplatňovania právnych predpisov týkajúcich sa posudzovania rizík pracovných úrazov a chorôb z povolania.“

14.

Association de médiation sociale (Združenie sociálnej mediácie, ďalej len „AMS“) je súkromné neziskové združenie upravené francúzskym zákonom o združeniach z roku 1901, ktorého hlavným cieľom je predchádzanie kriminalite v obvode mesta Marseille. Na tento účel AMS uskutočňuje činnosti, ktoré sa označujú ako sociálno-pracovná mediácia, založené na zamestnávaní mladých ľudí prostredníctvom takzvaných zmlúv o dohľade, ktoré im majú pomôcť nájsť si neskôr stabilnejšie pracovné alebo sociálne uplatnenie. Prostredníctvom týchto zmlúv chce teda AMS dosiahnuť pracovnú a sociálnu reintegráciu osôb, ktoré sa nachádzajú v mimoriadne zložitej situácii. Do vzniku prejednávaného sporu AMS uzavrela 120 až 170 „zmlúv o dohľade“.

15.

Vzhľadom na to, že – ako už bolo uvedené – ide o súkromné neziskové združenie, však AMS má podporu viacerých regionálnych a obecných inštitúcií, ako aj iných súkromných miestnych sociálnych zástupcov.

16.

Na uskutočňovanie svojich činností má AMS vlastných zamestnancov zamestnaných na dobu neurčitú, ktorých je celkovo osem. Pán Hichem Laboubi je jedným z týchto stálych zamestnancov. Bol zamestnaný na dobu neurčitú 28. novembra 2005 a je zodpovedný za lokálne mediačné činnosti na prvom stupni stredných škôl v Marseille.

17.

V dôsledku vylúčenia kategórie „zmlúv o dohľade“ stanoveného v článku L.1111-3 francúzskeho Zákonníka práce AMS započítava na účely výpočtu počtu svojich zamestnancov len svojich osem zamestnancov zamestnaných na dobu neurčitú. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, tento výpočet má vplyv na režim zastúpenia zamestnancov v podniku. Na rozdiel od zmlúv na dobu určitú, ktoré sa započítavajú v pomere k svojmu trvaniu, sú „zmluvy o dohľade“ z uvedeného výpočtu úplne vylúčené. Napriek tomu, že AMS má popri ôsmich stálych zamestnancoch približne sto zamestnancov, ktorí majú uzavretú „zmluvu o dohľade“, v dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy tento podnik nedosahuje minimálny počet zamestnancov podniku, od ktorého sa uplatňujú relevantné ustanovenia smernice 2002/14.

18.

Napriek vyššie uvedenému Union Locale des Syndicats CGT Quartiers Nord (Miestna únia odborových zväzov CGT Quartiers Nord) 4. júna 2010 oznámila riaditeľovi AMS zriadenie odborovej sekcie CGT v rámci tohto združenia, pričom za jej zástupcu bol vymenovaný pán Laboubi. AMS odpovedalo na list odborov tvrdením, že toto združenie vzhľadom na to, že nedosahuje minimálny počet 50 zamestnancov, nie je povinné zaviesť opatrenia na zastupovanie zamestnancov.

19.

Dňa 18. júna 2010 AMS pozvalo pána Laboubiho na stretnutie, na ktorom mu bolo oznámené dočasné prerušenie pracovného pomeru. V ten istý deň AMS podalo na Tribunal d’instance de Marseille (Súd prvého stupňa v Marseille) žalobu, ktorou sa domáhalo určenia neplatnosti vymenovania pána Laboubiho za zástupcu odborovej sekcie CGT.

20.

Počas konania pred Tribunal d’instance de Marseille tento súd položil Conseil constitutionnel (Ústavná rada) prioritnú otázku ústavnosti, keďže sa domnieval, že vylúčenie „zmlúv o dohľade“ z výpočtu počtu zamestnancov podniku môže porušovať ústavnú zásadu rovnosti. Rozsudkom z 29. apríla 2011 Conseil constitutionnel rozhodla, že uvedené vylúčenie nie je protiústavné.

21.

Po skončení uvedeného konania o ústavnosti Tribunal d’instance de Marseille konštatoval, že článok L.1111-3 francúzskeho Zákonníka práce je v rozpore s právom Únie, konkrétne so smernicou 2002/14, a neuplatnil tento vnútroštátny právny predpis a v dôsledku toho zamietol žalobu AMS.

22.

Po podaní odvolania proti tomuto rozsudku na Cour de cassation sa tento súd rozhodol predložiť Súdnemu dvoru v súlade s článkom 267 ZFEÚ prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania.

23.

Dňa 16. apríla 2012 bol do kancelárie Súdneho dvora podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, v ktorom boli položené nasledujúce otázky:

24.

Písomné pripomienky predložili CGT, žalovaná v konaní vo veci samej, vlády Francúzskej republiky, Poľskej republiky, Spolkovej republiky Nemecko a Holandského kráľovstva, ako aj Komisia.

25.

Dňa 23. apríla 2013 sa konalo pojednávanie, na ktorom sa zúčastnili zástupcovia CGT, ako aj splnomocnení zástupcovia Francúzskej republiky, Poľskej republiky a Komisie.

26.

Cour de cassation kladie Súdnemu dvoru dve otázky veľmi odlišnej povahy, pričom druhá otázka je podmienená kladnou odpoveďou na prvú otázku. Ako som uviedol v úvode týchto návrhov, z prvej otázky vyplývajú v podstate zásadné otázky. V konečnom dôsledku ide o otázku, či právo zakotvené v Charte, ktoré je konkretizované sekundárnym právom, predstavuje oprávnené kritérium posudzovania v konkrétnom prípade sporu medzi jednotlivcami. Pre prípad, ak Súdny dvor odpovie, že takéto kritérium je použiteľné, a len pre tento prípad kladie vnútroštátny súd Súdnemu dvoru konkrétnu a špecifickú otázku týkajúcu sa zlučiteľnosti konkrétneho ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu s právom Únie, v tomto prípade článku L.1111.3 bodu 4 francúzskeho Zákonníka práce, lebo aj o tom má pochybnosti.

27.

To znamená – keďže je to nevyhnutné na zabránenie nedorozumeniu –, že Cour de cassation nekladie Súdnemu dvoru zvyčajnú otázku, či určitá smernica môže mať horizontálny účinok vo vzťahoch medzi jednotlivcami, lebo Cour de cassation je vzhľadom na jeho návrh na začatie prejudiciálneho konania dostatočne známa judikatúra Súdneho dvora v tejto oblasti. V prvom rade sa pýta Súdneho dvora na niečo úplne iné: či je Charta v prípade, ak si jej obsah jednak vyžaduje prijatie konkretizačného aktu a ak sa jednak táto konkretizácia uskutočnila prostredníctvom smernice, prípustným kritériom preskúmania na účely posúdenia zákonnosti vnútroštátneho predpisu vnútroštátnym súdom. Ako som už uviedol, ďalšia otázka Cour de cassation vyjadruje pochybnosť o súlade vnútroštátneho práva s právom Únie.

28.

Domnievam sa, že skôr než navrhnem odpoveď na otázku týkajúcu sa horizontálneho účinku základných práv, je vhodné zaoberať sa tým, čo považujem za nedorozumenie. Je to tvrdenie, že Charta obsahuje ustanovenie týkajúce sa účinku alebo presnejšie neexistencie účinku základných práv vo vzťahoch medzi jednotlivcami. Podľa uvedeného tvrdenia je takým ustanovením článok 51 ods. 1 prvá veta, podľa ktorého „ustanovenia tejto charty sú… určené pre inštitúcie… Únie, a tiež pre členské štáty…“.

29.

Na základe tejto formulácie názor, s ktorým nesúhlasím, vyvodzuje následok a contrario – alebo, inak povedané, inclusio unius –, podľa ktorého vzhľadom na to, že ustanovenia Charty sú určené pre inštitúcie Únie a členské štáty, tieto ustanovenia nie sú určené jednotlivcom. ( 3 )

30.

Tento záver jednoznačne považujem za predčasný. Stačí uviesť, že – prevažne ústavné – dokumenty, ktoré zakotvujú práva, spravidla výslovne neodkazujú na subjekty, ktorým sú práva určené alebo ktorým ukladajú povinnosti, pričom automaticky sa vychádza z toho, že ide o orgány verejnej moci. Okrem toho výslovné určenie jednotlivcov ako možných subjektov, ktorým sú práva určené, je naďalej zriedkavé. To znamená, že vo väčšine prípadov bolo potrebné vyriešiť otázku významu základných práv v súkromnoprávnych vzťahoch výkladom, bez pomoci výslovnej ústavnej normy a vo všeobecnosti kazuisticky. ( 4 )

31.

Domnievam sa, že bez toho, aby bolo potrebné vyčerpávajúcim spôsobom rozobrať toto ustanovenie, je dostatočne jasné, že problém, ktorý mal článok 51 ods. 1 Charty v zásade vyriešiť, sa týkal rozsahu, v akom základné práva zakotvené v Charte zaväzujú na jednej strane inštitúcie Únie a na druhej strane členské štáty. Pokiaľ sa nemýlim, podľa môjho názoru nič v znení tohto ustanovenia, v prípravných dokumentoch ani vo vysvetlivkách k Charte nenasvedčuje tomu, že formuláciou uvedeného ustanovenia sa mala vyriešiť veľmi zložitá otázka účinku základných práv vo vzťahoch medzi jednotlivcami. ( 5 )

32.

Napokon zastávam názor, že na vyššie uvedenej argumentácii nič nemení ani článok 51 ods. 1 druhá veta Charty, v ktorom sa uvádza, že Únia a členské štáty „rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami“. Je jasné, že cieľom tejto vety nie je ani nepriamo vylúčiť význam základných práv zakotvených v Charte v súkromnoprávnych vzťahoch. Význam tejto vety spočíva v prvom rade v tom, že zavádza summa divisio medzi „právami“ a „zásadami“, a v druhom rade v tom, že stanovuje caveat v súvislosti s prípadnou zmenou prenesenia právomocí na Úniu, ako je stanovené v Zmluvách, v dôsledku nadobudnutia účinnosti Charty.

33.

Ak by to bolo tak – ako si myslím –, znamenalo by to, že v tejto súvislosti sa subjekt, ktorý podáva výklad Charty, pohybuje v tom istom – často nejasnom – prostredí, s ktorým sa vo všeobecnosti stretáva subjekt, ktorý podáva výklad ústav členských štátov.

34.

Pokiaľ ide o samotnú podstatu otázky, vzhľadom na niektoré názory vyjadrené v tejto súvislosti by sa mohlo zdať, že myšlienka horizontálneho účinku je v práve Únie neznámym pojmom, s ktorým sa stretávame po prvý raz v dôsledku začlenenia Charty do primárneho práva Únie. Myšlienka, že základné slobody pohybu ( 6 ) alebo určité zásady, ako napríklad zásada zákazu diskriminácie na základe pohlavia ( 7 ), majú význam v súkromnoprávnych vzťahoch, je však stará a ustálená. Vzhľadom na to sa myšlienka, že pre základné práva zakotvené v Charte odlišné od základných slobôd alebo od zásady rovnosti by mohli platiť odlišné pravidlá a že tieto práva by mohli mať v rámci Charty ako celku takpovediac horšie postavenie, zdá mimoriadne problematická.

35.

Ako vnútroštátny súd správne poznamenáva, vzhľadom na to, že horizontálny účinok základných práv nie je v práve Únie neznámy, v konečnom dôsledku by bolo paradoxné, ak by práve začlenenie Charty do primárneho práva mohlo zmeniť tento stav k horšiemu.

36.

Problémom javu, ktorý sa často označuje populárnym nemeckým pojmom „Drittwirkung“, nie je tak samotná myšlienka, jej poňatie alebo výskyt v našej ústavnej kultúre, ktorý možno sotva spochybniť. ( 8 ) Problémom je správne pochopenie jeho konkrétneho účinku, pričom tento problém je ešte závažnejší v prípade, ak je tento účinok – takmer nevyhnutne – premenlivý v tom zmysle, že sa prejavuje veľmi odlišným spôsobom. Preto problém spočíva v pochopení, že povinnosť jednotlivcov rešpektovať práva a slobody iných spravidla bezprostredne a priamo ukladá samotná verejná moc. Z tohto hľadiska sa myšlienka uplatnenia základných práv na jednotlivcov často prejavuje v „povinnosti ochrany“ práv zo strany verejnej moci. ( 9 ) Tento prístup, ktorý má v súčasnosti nepochybný význam, si navyše osvojil aj Európsky súd pre ľudské práva. ( 10 )

37.

V praxi nadobúda účinok základných práv medzi jednotlivcami význam, keď právny poriadok stanovuje konkrétneho garanta základných práv, ktorým je často súd. V takých prípadoch sa typická povaha základných práv uplatňuje v súkromnoprávnych vzťahoch, a to vďaka štátnemu orgánu, ktorý autoritatívne rozhoduje o základných právach. Z tohto hľadiska sa pojem horizontálny účinok prejavuje značným rozšírením významu súdu ako subjektu, ktorý podáva výklad základných práv, v rámci súkromnoprávnych vzťahov. Najkonkrétnejším nástrojom, prostredníctvom ktorého sa tento mechanizmus uplatňuje, je mechanizmus konaní ad hoc týkajúcich sa individuálnej ochrany základných práv, pokiaľ také konania existujú. ( 11 )

38.

Napokon horizontálny účinok základných práv sa uplatňuje veľmi odlišne vo vzťahu ku každému z týchto práv alebo – jednoduchšie povedané – vo vzťahu k jednotlivým skupinám týchto práv. Existujú práva, ktoré vzhľadom na svoju samotnú štruktúru nie sú určené jednotlivcom, ako aj práva, v prípade ktorých by bolo nepredstaviteľné poprieť ich význam v súkromnoprávnych vzťahoch. Nie je potrebné a v tomto prípade ani možné bližšie sa zaoberať touto otázkou. Stačí, ak sa zameriame na právo, ktoré je predmetom prejednávanej veci, teda na právo pracovníkov na informácie a konzultácie v rámci podniku, ktoré je zakotvené v článku 27 Charty.

39.

Právo uznané v tomto článku je výborným príkladom skupiny práv, ktoré som práve uviedol ako druhé v poradí, teda práv, v prípade ktorých by bolo viac ako riskantné poprieť ich význam v súkromnoprávnych vzťahoch. Ako už bolo uvedené, tento článok, ktorého znením sa budem ešte podrobne zaoberať, stanovuje, že „pracovníkom alebo ich zástupcom sa zaručuje na zodpovedajúcich úrovniach právo na informácie a konzultácie v primeranom čase v prípadoch a za podmienok ustanovených právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“.

40.

Predmetný článok je nazvaný „Právo pracovníkov na informácie a konzultácie v rámci podniku“, pričom toto posledné uvedené spresnenie znamená, že je nevyhnutné uznať, že „podnik“ určitým spôsobom súvisí s účinkami tohto práva. Je pravda, že toto právo má pracovníkom „zaručiť“ v prvom rade verejná moc (Únia a členské štáty), a to prijatím a vykonávaním príslušných ustanovení. Samotné podniky – pričom na tento účel je irelevantné, či sú verejné alebo súkromné – však tiež – pri dodržaní ustanovení prijatých verejnou mocou – musia v každodennej praxi zaručiť informovanie a konzultácie so zamestnancami na zodpovedajúcich úrovniach.

41.

Vzhľadom na vyššie uvedené som dospel k predbežnému záveru podmienenému tým, čo uvediem ďalej, že v spore medzi jednotlivcami sa možno dovolávať článku 27. Inak povedané, nemožno poprieť túto možnosť na základe tvrdenia, že Charta v dôsledku svojho článku 51 ods. 1 nemá význam v súkromnoprávnych vzťahoch.

42.

Problémom, ktorým sa budem musieť ďalej zaoberať, je, že Charta obsahuje tak „práva“, ako aj „zásady“ v zmysle jej všeobecných ustanovení. V prípade, ak je právo na informácie a konzultácie „zásadou“, ako som už uviedol, článok 52 ods. 5 Charty obsahuje veľmi konkrétne ustanovenia týkajúce sa obmedzených možností uplatnenia „zásady“ pred súdom. Preto treba overiť, či možno konštatovať, že článok 27 Charty zakotvuje „zásadu“.

43.

Medzi novinky zavedené Chartou v jej platnom znení z roku 2007 patrí najmä rozlíšenie „práv“ a „zásad“ zavedené v článku 51 ods. 1, ktoré je uvedené v nadpise článku 52 a ktorého účinky v súvislosti so zásadami sú spresnené v odseku 5 tohto článku. Je však zjavné, že Charta nezaraďuje základné práva do týchto dvoch skupín, ako to obvykle býva v porovnávacom práve. ( 12 ) Vo vysvetlivkách je uvedených len niekoľko príkladov práv a zásad, pričom sa medzi nimi žiaľ nenachádza právo, o ktoré ide v prejednávanej veci. ( 13 ) Ako som už uviedol, pre prejednávaný prípad to znamená problém, aj keď tento problém samozrejme nie je neprekonateľný.

44.

Sotva je potrebné na úvod uviesť, že v štruktúre Charty sú „základné práva“ všeobecnou kategóriou, ktorá sa nachádza v jej samotnom názve a ktorá charakterizuje celý jej obsah. Inak povedané, nijaké hmotnoprávne ustanovenie, ktoré tvorí obsah Charty, nemožno vylúčiť z kategórie „základných práv“. V tejto súvislosti treba uviesť – a to môže byť menej zrejmé –, že skutočnosť, že určité hmotnoprávne ustanovenie Charty sa vyskytuje na inom mieste Charty, kde je označené ako „právo“, sama osebe nespôsobuje, že nemôže ísť o „zásadu“ v zmysle článku 52 ods. 5.

45.

Tak v samotnej Charte, ako aj v ústavných tradíciách členských štátov sa totiž často označujú ako „práva“ alebo „sociálne práva“ tie hmotnoprávne ustanovenia sociálnej povahy, ktoré sa vzhľadom na to, že z nich nemožno vyvodiť bezprostredne uplatniteľné subjektívne práva, uplatňujú len na základe zásahu alebo konkretizácie zo strany verejnej moci. Vzhľadom na svoj predmet alebo aj na svoju povahu sú to (sociálne) „práva“ a vzhľadom na svoju uplatniteľnosť sú to „zásady“.

46.

Tvorcovia Charty sa viac či menej odôvodnene domnievali, že tým, že vymedzia účinok práv slovesom „rešpektovať“ a účinok zásad slovesom „dodržiavať“, sa zvýši jednoznačnosť. Domnievam sa, že to nie je zrejmé. Naopak, zastávam názor, že je výstižnejšie vyjadrenie príkazu „podporovať uplatňovanie“„zásad“ uvedené v článku 51 ods. 1 druhej vete. Tento príkaz je skutočne dôležitý a zároveň vyjadruje potenciálnu podstatu „zásad“. V nasledujúcich úvahách sa pokúsim stručne vysvetliť význam existencie ustanovení tohto druhu v deklaráciách práv členských štátov a v súčasnosti v Charte, s niekoľkými odkazmi na ich vývoj, skôr než navrhnem, aby sa právo, o ktoré ide v prejednávanej veci, chápalo ako „zásada“.

47.

Konvent, ktorý mal vypracovať prvé znenie Charty, už prihliadal na to, že je vhodné zaviesť rozlíšenie „práv“ a „zásad“. Tieto kategórie by slúžili nielen na uľahčenie širokého konsenzu v rámci prvého konventu, ale aj na uľahčenie praktického uplatňovania ustanovení Charty. ( 14 ) Tvorcovia Charty vychádzali zo skúseností niektorých členských štátov, v ktorých takéto odlíšenie umožnilo úplné uplatnenie „práv“ pred súdom a obmedzené – alebo v niektorých prípadoch žiadne – uplatnenie takzvaných „zásad“ pred súdom.

48.

Írska ústava už od roku 1937 vo svojom článku 45 odkazovala na uzatvorený zoznam takzvaných „usmerňujúcich zásad sociálnej politiky“ („directive principles of social policy“), ktorých obsah súd nemôže vôbec posudzovať, lebo jediným subjektom, ktorý má dohliadať na ich dodržiavanie, je zákonodarca. ( 15 ) O niekoľko desaťročí neskôr španielska ústava z roku 1978 rozvinula tento prístup do takej miery, že v článku 53 ods. 3 uznala, že „zásady“ môžu v každom prípade „ovplyvňovať“ súdnu prax. ( 16 ) Týmto spôsobom postupovali aj iné členské štáty, ktoré uznali existenciu podobných kategórií, ktoré však boli odlišné od „práv“ a boli určené predovšetkým pre zákonodarcu, ale mohli mať interpretačný význam pre súdy a dokonca aj pre určitú formu preskúmavania platnosti legislatívnych aktov v tých štátoch, ktoré pripúšťajú súdne preskúmanie zákonov. ( 17 ) Túto úlohu plnili okrem iného „ciele ústavnej hodnoty“ vytvorené v judikatúre francúzskej Ústavnej rady ( 18 ), „ústavné ciele“ zakotvené v rakúskej ústave ( 19 ), ako aj rovnocenná kategória uvedená v nemeckom základnom zákone. ( 20 ) Je to tak aj v prípade poľskej ústavy, ktorej článok 81 tiež obmedzuje rozsah určitých hospodárskych a sociálnych práv, hoci judikatúra poľského Ústavného súdu umožnila obmedzené preskúmanie ústavnosti zákonov z hľadiska uvedených práv. ( 21 )

49.

V konečnom dôsledku členské štáty, ktoré poznajú rozlíšenie podobné tomu, ktoré je stanovené v článku 52 ods. 5 Charty, vytvorili doplňujúcu kategóriu ku kategórii „práv“, ktorá sa vyznačuje tým, že nepriznáva subjektívne práva, ktorých sa možno priamo dovolávať pred súdom, ale má právnu silu ústavnej normy, prostredníctvom ktorej možno preskúmať – predovšetkým legislatívne – akty. ( 22 ) Táto myšlienka tiež vyjadruje obavu v rámci konventu povereného vypracovaním Charty a v rámci Konventu o budúcnosti Európy. Viaceré členské štáty sa obávali, že uznanie určitých hospodárskych a sociálnych práv spôsobí podriadenie verejných politík súdnej moci, najmä v oblastiach, ktoré majú veľký význam pre rozpočet. To, čo sa teraz označuje pojmom „zásada“, sa v pôvodných návrhoch označovalo ako „sociálne zásady“. ( 23 ) Napriek tomu, že toto prídavné meno neskôr bolo vypustené, je zrejmé, že tvorcovia Charty sa v prvom rade zamerali na práva, ktoré poskytujú nárok na plnenie, a na práva sociálno-pracovnej povahy. ( 24 )

50.

Zo znenia Charty vyplýva, že „zásady“ obsahujú príkazy pre orgány verejnej moci, čím sa odlišujú od „práv“, ktorých predmetom je ochrana individuálnej právnej situácie, ktorá je bezprostredne vymedzená, aj keď je možná aj jej konkretizácia na nižších úrovniach právneho poriadku. Orgány verejnej moci musia rešpektovať individuálnu právnu situáciu zaručenú „právami“, ale v prípade „zásady“ ide o oveľa otvorenejšiu požiadavku: jej znenie nevymedzuje individuálnu právnu situáciu, ale určité všeobecné oblasti a určité výsledky, ktoré podmieňujú konanie všetkých orgánov verejnej moci. Inak povedané, orgány verejnej moci a osobitne zákonodarca majú podporovať a premeniť „zásadu“ na hmatateľnú právnu realitu, pričom však musia rešpektovať objektívny rámec (oblasť) a jej účelovú povahu (výsledky) uvedené v ustanovení Charty, ktoré zakotvuje „zásadu“. ( 25 )

51.

Aj z vysvetliviek k článku 52 Charty, ktorých interpretačnú hodnotu vo svojom článku 6 ods. 1 treťom pododseku potvrdzuje samotná Zmluva o Európskej únii, vyplýva, že „zásady“ sa vyznačujú pojmom príkaz. Vysvetlivky totiž poskytujú viaceré príklady „zásad“, ktoré sú sformulované ako príkazy určené „Únii“, ktorá sa chápe v širokom zmysle tak, že zahŕňa všetky inštitúcie, ale aj členské štáty, ak vykonávajú právo Únie. ( 26 ) Článok 25, ktorý je výslovne spomenutý v uvedených vysvetlivkách, stanovuje, že Únia „uznáva a rešpektuje právo starších osôb na dôstojný a nezávislý život a na účasť na spoločenskom a kultúrnom živote“. Podľa článku 26 treba rovnako uznať a rešpektovať právo osôb so zdravotným postihnutím „využívať opatrenia, ktoré sú určené na zabezpečenie ich nezávislosti, sociálnej integrácie a integrácie v zamestnaní a účasti na spoločenskom živote“. Príkaz Únii je vyjadrený aj v článku 37, ktorý vyžaduje, aby Únia začlenila a zabezpečila „vysok[ú] úroveň ochrany životného prostredia a zlepšovanie kvality životného prostredia… v súlade so zásadou trvalo udržateľného rozvoja“.

52.

Ako je to v prípade článku 27? V prvom rade je potrebné uviesť, že vložením práva pracovníka na informácie a konzultácie v rámci podniku do Charty hneď do prvého článku pod názvom „Solidarita“ rozhodne nie je náhodné. Toto sociálne právo je – podľa dôvodovej správy – odrazom článku 21 Európskej sociálnej charty ( 27 ) a bodov 17 a 18 Charty základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva. Toto právo sa vyskytuje aj v sekundárnom práve z obdobia pred vstupom Charty do platnosti, a to nielen vo vyššie uvedenej smernici 2002/14, ale aj v ďalších aktoch Únie z oblasti pracovného práva, napríklad v smernici 98/59/ES o aproximácii právnych predpisov týkajúcich sa hromadného prepúšťania ( 28 ) či v smernici 94/45 o európskych zamestnaneckých radách ( 29 ).

53.

V tejto súvislosti a vzhľadom na všetky ťažkosti, ktoré sú spojené s doplnením významu Charty tam, kde sa takpovediac končí úloha Charty, zastávam názor, že prevažujú dôvody, podľa ktorých hmotnoprávny obsah jej článku 27 patrí do kategórie „zásad“. Existuje predovšetkým systematický dôvod, ktorý potvrdzuje, že ide o príkaz orgánom verejnej moci v zmysle bodu 50 týchto návrhov.

54.

Okrem samotného zakotvenia práva a povinnosti zaručiť ho, ktorá z toho vyplýva, je totiž rozsah práva priamo zaručeného týmto ustanovením značne úzky: „… v prípadoch a za podmienok ustanovených právom Únie a vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“. To potvrdzuje, že toto ustanovenie nemá vymedziť individuálnu právnu situáciu a necháva na normotvorcu Únie a vnútroštátneho zákonodarcu, aby konkretizovali obsah a ciele stanovené „zásadou“. Je nesporné, že oprávnenému subjektu, ktorým sú pracovníci, sa „zaručujú“„informácie a konzultácie“. Nie je však spresnené, o aký druh informácií ide, aké sú pravidlá konzultácie, na akých úrovniach a prostredníctvom akých zástupcov sa majú zaručiť. Obsah tohto ustanovenia je taký neurčitý, že ho možno vykladať len ako príkaz konať, na základe ktorého majú orgány verejnej moci prijať nevyhnutné opatrenia na zaručenie práva. ( 30 ) Toto ustanovenie teda nevymedzuje individuálnu právnu situáciu, ale predpisuje orgánom verejnej moci určenie objektívneho obsahu (informovanie a konzultácie so zamestnancami) a určité ciele (efektivita informovania, zastúpenie podľa úrovní, primeraný čas).

55.

Existuje tiež systematický dôvod. Skupina práv zaradená do hlavy „Solidarita“ zahŕňa prevažne práva, ktoré sa považujú z hľadiska ich podstaty za sociálne a ktorých obsah je vymedzený prevažne takými formuláciami, aké sú použité v článku 27. To znamená, že existuje dôvodná domnienka, že základné práva stanovené v uvedenej hlave patria do kategórie „zásad“. Je nesporné, že toto zaradenie môže byť len domnienkou, ale v prípade článku 27 ide o znak, ktorý dopĺňa znaky, ktoré už boli uvedené vyššie.

56.

Vzhľadom na vyššie uvedené považujem za odôvodnený svoj predbežný záver, že právo pracovníkov na informácie a konzultácie v rámci podniku, ako je zakotvené v článku 27 Charty, sa má chápať ako „zásada“ v zmysle jej článku 51 ods. 1 a článku 52 ods. 5.

57.

Z vyššie uvedeného logicky vyplýva, že taká „zásada“, aká je vyjadrená v článku 27 Charty, ktorý zaručuje pracovníkom informácie a konzultácie v rámci podniku, podlieha – pokiaľ ide o jej právnu úpravu – článku 52 ods. 5 Charty s dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú z hľadiska možnosti dovolávať sa jej pred súdom. Článok 52 ods. 5 je však veľmi zložitý, pričom je potrebné samostatne rozobrať každú z jeho viet. Preto na úvod pripomeniem, že uvedený odsek obsahuje prvú vetu, ktorá upravuje to, čo môžeme označiť ako podmienky uplatniteľnosti„zásad“, a druhú vetu, v ktorej je vymedzený rozsah možnosti dovolávať sa ich pred súdom.

58.

Prvá veta má určiť obsah „zásady“, a to tým, že stanovuje, že „ustanovenia tejto charty, ktoré obsahujú zásady, môžu byť vykonávané legislatívnymi a exekutívnymi aktmi“ prijatými Úniou alebo členskými štátmi, ak tieto vykonávajú právo Únie. Tento aspekt predmetného ustanovenia označím ako rozmer „konkretizácie“„zásady“, ku ktorému dochádza pri normatívnom stanovení „zásady“.

59.

Druhá veta obsahuje prvky, ktoré majú zabezpečiť, aby „zásady“ boli účinné pred súdom, aj keď – ako toto ustanovenie spresňuje – tieto účinky sú obmedzené „len na účely výkladu a preskúmavania zákonnosti týchto aktov“. Tento druhý aspekt označím ako rozmer „dovolávania sa“„zásady“, ktorý sa rozvíja v súdnych konaniach týkajúcich sa „zásady“.

60.

Únia a členské štáty majú povinnosť „podporovať“„zásady“ vymenované v Charte (článok 51 ods. 1) a na tento účel majú prijať „vykonávacie“ opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie účinnosti tohto podporovania. Napriek použitiu slovesa „môžu“ je zrejmé, že nejde o absolútnu diskrečnú právomoc, ale o možnosť podmienenú – ako som práve uviedol – existenciou jednoznačného príkazu v článku 51 ods. 1 Charty, ktorý vyžaduje, aby Únia a členské štáty „podporovali“„zásady“. Je zrejmé, že toto podporovanie bude možné uskutočniť len prostredníctvom „vykonávacích“ aktov, na ktoré následne odkazuje článok 52.

61.

Analýza znenia článku 52 ods. 5 prvej vety Charty rovnako potvrdzuje, že toto ustanovenie odkazuje na opatrenia normatívneho rozpracovania „zásad“ s dôsledkami, ktoré opíšem ďalej.

62.

Prvá veta uvedeného odseku 5 totiž stanovuje, že „zásady“ zakotvené v Charte môžu byť „vykonávané“ aktmi Únie a členských štátov. Tieto vykonávacie akty treba chápať ako nevyhnutné akty normatívnej konkretizácie, ktorých jediným účelom je poskytnúť „zásade“ dostatočný obsah tak, aby mohla získať samostatný obsah a v konečnom dôsledku sa zmenila na právo, ktoré môže súd priznať. Toto znenie nemožno chápať inak, lebo príkaz je určený nielen výkonnej moci, ale aj zákonodarcovi. Keď teda toto ustanovenie odkazuje na „vykonávanie“, odkazuje predovšetkým na osobitne normatívne vykonávanie.

63.

Ďalej sa domnievam, že v rámci aktov, na ktoré odkazuje článok 52 ods. 5 prvá veta Charty, možno identifikovať existenciu určitých ustanovení, o ktorých možno povedať, že zásadne a bezprostredne konkretizujú obsah „zásady“. Toto odlíšenie je nevyhnutné, lebo v takých širokých oblastiach, ako je sociálna politika, životné prostredie alebo ochrana spotrebiteľov, by inak „vykonávanie“„zásady“ predstavovalo celé odvetvie právneho poriadku, ako napríklad celé sociálne právo, právo životného prostredia alebo spotrebiteľské právo. Tento dôsledok by spôsoboval, že funkcia, ktorú Charta priznáva „zásadám“ ako výkladovému kritériu a kritériu skúmania platnosti aktov, by bola zbytočná a rušivá, lebo by bola nerealizovateľná.

64.

Týmto odlíšením aktov, ktoré zásadne a bezprostredne konkretizujú obsah „zásady“, od ostatných aktov, a to tak normatívnych aktov, ako aj individuálnych vykonávacích aktov týkajúcich sa týchto zásad by sa preto zachoval potrebný účinok tak „zásad“ obsiahnutých v Charte, ako aj cieľa, ktorý sleduje článok 52 ods. 5, ktorý spočíva v zaručení – aj keď podmienenej – ochrany tých ustanovení Charty, ktoré si vyžadujú prijatie normatívneho aktu.

65.

Práve článok 3 ods. 1 smernice 2002/14 poskytuje vhodný príklad toho, čo označujem ako akty, ktorými sa zásadne a bezprostredne konkretizuje „zásada“. Ako sa uvádza v jeho nadpise, citovaný článok upravuje „pôsobnosť“ práv vymedzených v smernici 2002/14. Názov smernice 2002/14 má tiež význam pre prejednávanú vec, lebo sa v ňom uvádza, že cieľom tejto smernice je „ustanov[iť] všeobecný rámec pre informovanie a porady so zamestnancami v Európskom spoločenstve“, čo sa presne zhoduje s článkom 27 Charty.

66.

V tejto súvislosti článok 3 ods. 1 smernice 2002/14 poskytuje určenie, ktoré je zásadné a bezprostredné z hľadiska obsahu „zásady“: osobnú pôsobnosť práva na informácie a konzultácie. Je zbytočné pripomínať, že určenie postavenia nositeľa práva je základným predpokladom na uplatnenie tohto práva, na základe ktorého možno vymedziť osobitnú ochranu, ktorú má zabezpečiť Charta. V tomto zmysle možno článok 3 ods. 1 smernice 2002/14 označiť za prípad zásadnej a bezprostrednej konkretizácie článku 27 Charty, a preto ho možno začleniť do obsahu článku 27 Charty, ktorého sa možno dovolávať pred súdom, ako ďalej vysvetlím.

67.

Druhá veta viackrát citovaného článku 52 ods. 5 Charty stanovuje, že „zásad“ sa možno „dovolávať pred súdom len na účely výkladu a preskúmavania zákonnosti týchto aktov“. Toto ustanovenie obsahuje dva aspekty, implicitný a explicitný, ktoré treba zdôrazniť. Výklad prvého z nich nespôsobuje ťažkosti, čo však nemožno povedať o druhom z nich.

68.

Pokiaľ ide o prvý aspekt, zo znenia článku 52 ods. 5 druhej vety Charty je zrejmé, že táto formulácia implicitne ale jednoznačne vylučuje možnosť bezprostredne sa dovolávať „zásady“ s cieľom uplatniť subjektívne právo založené na tejto zásade. ( 31 ) Preto Charta obmedzuje možnosť dovolávať sa „zásad“ pred súdom na jej rozmer, o ktorom možno povedať, že vyčleňuje normy a akty, a to na základe kritéria stanoveného v doslovnom vymedzení „zásady“ v Charte a aktov, ktoré ju zásadne a priamo konkretizujú.

69.

Predmetom explicitného aspektu, ktorého výklad je najcitlivejší, sú „akty“, na ktoré sa predpis odvoláva. Hoci totiž výraz „tieto akty“ odkazuje výhradne na normatívne akty, ktoré poskytujú zásade jej obsah, dostávame sa do situácie „začarovaného kruhu“: tieto normatívne vykonávacie predpisy by museli byť preskúmavané vzhľadom na zásadu, ktorej obsah je podľa článku 27 Charty stanovený práve týmito normatívnymi vykonávacími predpismi.

70.

Je preto nevyhnutné dospieť k záveru, že okruh aktov, ktorých výklad a preskúmanie umožňuje článok 52 ods. 5 druhá veta Charty, je iný a širší než okruh normatívnych konkretizujúcich aktov. Konkrétne sa popri ostatných vykonávacích aktoch bude možné pred súdmi dovolávať všetkých vykonávacích aktov, ktoré prekračujú rámec podstatného a bezprostredného konkretizovania „zásady“. V opačnom prípade by článok 27 a jeho súdna garancia uvedená v článku 52 ods. 5 druhé vete Charty stratili svoj potrebný účinok.

71.

Preto vzhľadom na výklad prvej a druhej vety článku 52 ods. 5 Charty v ich vzájomnej súvislosti zastávam názor, že charakteristickou funkciou aktov, ktoré som označil ako akty, ktoré zásadne a bezprostredne konkretizujú „zásadu“, je začleniť sa do kritéria platnosti ostatných aktov, ktoré vykonávajú uvedenú „zásadu“ v zmysle uvedenej vety. Práve vzhľadom na toto kritérium zložené zo znenia „zásady“ a aktov, ktoré ju zásadne a bezprostredne konkretizujú, treba posúdiť platnosť ostatných vykonávacích aktov.

72.

Príkladom aktu, ktorý môže podliehať preskúmavaniu zákonnosti podľa článku 52 ods. 3 druhej vety Charty, je akt, ktorý je predmetom druhej otázky Cour de cassation: článok L.1111.3 bod 4 francúzskeho Zákonníka práce, čo je ustanovenie začlenené do pravidiel výpočtu počtu zamestnancov podniku na účely zastúpenia zamestnancov. Toto zastúpenie slúži ako prostriedok na realizáciu práva pracovníkov na informácie a konzultácie, a preto je dôležitým prvkom koncepcie a praktického uplatňovania „zásady“ zakotvenej v článku 27 Charty. Ustanovenie, ktoré vylučuje určitú kategóriu zamestnancov zo systému výpočtu počtu zamestnancov, je ustanovením, ktoré jednoznačne môže narušiť obsah „zásady“, samozrejme vrátane obsahu vymedzeného v aktoch, ktoré zásadne a bezprostredne konkretizujú túto zásadu.

73.

V prípade, ktorý Cour de cassation predložil na posúdenie Súdnemu dvoru, je konkretizácia práva pracovníkov na informácie a konzultácie stanovené aj v smernici. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci ide o spor medzi jednotlivcami, z tejto okolnosti vyplýva otázka, či uvedená povaha konkretizačnej normy, konkrétne jej obmedzené možnosti horizontálneho účinku, môže predstavovať úplne neprekonateľnú prekážku všetkého, čo som doteraz uviedol. Pokúsim sa preukázať, že podľa môjho názoru to tak nie je.

74.

Hoci uvedené ustanovenie Charty si vyžaduje spoluprácu normotvorcu Únie, neznamená to, že s uvedenou spoluprácou je spojené neobmedzené splnomocnenie zákonodarnej moci, a to tým skôr v prípade, ak takéto splnomocnenie môže v konečnom dôsledku skresliť význam článku 52 ods. 5 druhej vety Charty. K tomu by došlo v prípade, ak by normotvorca tým, že by sa rozhodol prijať smernicu, odňal jednotlivcom v sporoch inter privatos súdne preskúmanie platnosti, ktoré im zaručuje Charta.

75.

Nemožno však nespomenúť, že tento záver treba zosúladiť s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej sa v sporoch medzi jednotlivcami možno dovolávať smerníc len na účely výkladu. ( 32 ) Nemyslím si, že by to nebolo možné, a tiež si nemyslím, že – ako Spolková republika Nemecko poznamenala vo svojich písomných pripomienkach v súvislosti s touto otázkou – dôsledky môjho návrhu vyvolávajú právnu neistotu.

76.

Ustanovení smernice, ktoré hypoteticky môžu zásadne a bezprostredne konkretizovať obsah „zásady“, nebude mnoho, ba práve naopak. V tomto zmysle sa domnievam, že možno dospieť k veľmi striktnému chápaniu noriem tohto druhu tak, aby bol výsledok určite znesiteľný pre právnu úpravu normatívnej kategórie, ktorej sú tieto normy súčasťou, teda pre smernice. Inak povedané, zásadná a bezprostredná konkretizácia ustanovenia Charty je funkciou, ktorú treba chápať ako špecifickú a v každom prípade „identifikovateľnú“. V každom prípade počet ustanovení smernice, ktoré plnia túto funkciu, bude veľmi nízky, takže musí byť možné zabezpečiť, aby ustálená judikatúra v tejto citlivej oblasti nebola dotknutá takmer všetkými ustanoveniami obsiahnutými v súčasných a budúcich smerniciach.

77.

Napokon zastávam názor, že môj návrh v tejto citlivej oblasti je v súlade s vývojom judikatúry Súdneho dvora, ktorý – tiež veľmi presne – pripustil objektívne preskúmanie zákonnosti vnútroštátnych aktov z hľadiska smerníc v sporoch inter privatos. Bez toho, aby som sa musel podrobnejšie zaoberať touto otázkou, tu navrhnem riešenie, ktoré by v žiadnom prípad nemalo byť prelomom v judikatúre Súdneho dvora, ale naopak nadväzuje na smer, ktorý už bol vytýčený v rozsudkoch CIA Security, Mangold alebo Kücükdeveci ( 33 ), pričom uvádzam len najvýznamnejšie z nich. ( 34 )

78.

Treba uviesť posledné dôležité spresnenie: riešenie, ktoré tu navrhujem, sa nemôže zmeniť na situáciu právnej neistoty. Práve naopak, situáciu neistoty by mohla vyvolať možnosť, že normotvorca jednostranne zmení účinok všeobecných ustanovení Charty. Proces konkretizácie obsahu „zásad“ je súčasťou prvého cyklu konsolidácie Charty, k čomu celkom prirodzene dochádza počas prvých rokov existencie deklarácie práv v ústavnom poriadku. Časom sa uvedený obsah skonsoliduje a vymedzí sa možnosť dovolávať sa „zásad“ zakotvených v Charte pred súdom, pričom tak orgánom verejnej moci, ako aj občanom bude jasné, aký druh preskúmania s akými obmedzeniami môžu súdy uskutočniť. Tento výsledok môže len prispieť k posilneniu právnej istoty pri vykonávaní ústredného nástroja právneho poriadku Únie, akým je Charta, a najmä „zásad“ uvedených v jej článku 52 ods. 5.

79.

Vzhľadom na vyššie uvedené je nesporné, že v prípade sporu medzi jednotlivcami, hoci súd len určí neplatnosť nezákonného aktu alebo ho neuplatní, vždy dôjde k uloženiu povinnosti subjektu, ktorý pôvodne nepredpokladal, že bude mať túto povinnosť. Ako však uviedol zástupca CGT na pojednávaní, jednotlivec, ktorý utrpí ujmu v dôsledku nepredpokladaného vzniku povinnosti, ktorá mu dodatočne vznikne z dôvodu protiprávneho konania členského štátu, sa vždy môže prípadne domáhať náhrady spôsobenej škody od tohto štátu na základe uvedenej nezákonnosti. Je nesporné, že žaloba o určenie zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie bola pôvodne vytvorená s cieľom chrániť tých, ktorí sa dovolávajú určitého práva pred vnútroštátnymi súdmi. ( 35 ) V takom prípade, ako je tento, keď je normou Únie „zásada“ stanovená v Charte, ktorej obsah bol porušený aktom, ktorého zákonnosť je predmetom sporu medzi jednotlivcami, je však opodstatnené, aby bremeno spojené so žalobou o náhradou škody znášal ten, kto mal z nezákonného konania prospech, a nie nositeľ práva vyplývajúceho z konkretizácie obsahu „zásady“.

80.

Preto som na základe článku 52 ods. 5 druhej vety Charty dospel k záveru, že v spore medzi jednotlivcami sa možno dovolávať článku 27 Charty, zásadne a bezprostredne konkretizovaného v článku 3 ods. 1 smernice 2002/14, s prípadnými dôsledkami neuplatnenia vnútroštátnych predpisov.

81.

Svojou druhou otázkou, ktorá sa týka vykonávania vyššie opísaných pravidiel upravujúcich možnosť dovolávať sa určitého práva pred súdom, sa Cour de cassation pýta Súdneho dvora priamo na zlučiteľnosť takých pravidiel, aké sú stanovené v článku L.1111-3 francúzskeho Zákonníka práce, s právom Únie, v tomto prípade s článkom 27 Charty, ako bol konkretizovaný článkom 3 ods. 1 smernice 2002/14. Podľa článku L.1111-3 francúzskeho Zákonníka práce sú z výpočtu počtu zamestnancov podniku, a to najmä na účely stanovenia prahových hodnôt na zriadenie orgánov zastupujúcich zamestnancov, vylúčení zamestnanci, s ktorými boli uzavreté takzvané „zmluvy na podporu zamestnávania“, „zmluvy o dohľade“ a „zmluvy na zvyšovanie odbornej kvalifikácie“.

82.

Hoci otázka sa všeobecne týka troch kategórií vylúčených zmlúv, zo spisu vyplýva, že žalobca – AMS – uzavrel približne 120 až 170 „zmlúv o dohľade“, pričom nie je preukázané, že boli uzavreté „zmluvy na podporu zamestnávania“ alebo „zmluvy na zvyšovanie odbornej kvalifikácie“. Preto okrem prípadu, ak vnútroštátny súd zistí opak, odpoveď, ktorú Súdny dvor má poskytnúť, sa musí týkať výlučne súladu vylúčenia „zmlúv o dohľade“ stanoveného v článku L.1111‑3 bodu 4 so smernicou 2002/14.

83.

K tejto otázke sa vyjadrila len Francúzska republika, CGT a Komisia. Podľa Francúzskej republiky osobitná povaha vylúčených zmlúv, medzi ktorými sa nachádzajú „zmluvy o dohľade“, odôvodňuje obmedzenie dosahu článku 27 Charty, konkretizovaného smernicou 2002/14. Vzhľadom na to, že ide o zmluvy zamerané na pracovnú integráciu, a nie o zmluvy, ktorými je zamestnanec viazaný v rámci bežného pracovného pomeru, ciele článku 27 a smernice 2002/14 týmto vylúčením nie sú ohrozené. Francúzska republika sa odvoláva na článok 52 ods. 1 Charty, podľa ktorého výkon práv a slobôd možno obmedziť, pokiaľ je toto obmedzenie v súlade so zásadou proporcionality.

84.

CGT sa vo svojej argumentácii sústredí na rozsudok Súdneho dvora vydaný vo veci Confédération générale du travail a i. (ďalej len „CGT“) ( 36 ). Toto rozhodnutie umožnilo Súdnemu dvoru po prvý raz sa vyjadriť k smernici 2002/14, a to práve vo veci týkajúcej sa Francúzskej republiky, v ktorej išlo o vylúčenie určitej kategórie zamestnancov až do dosiahnutia určitého veku. Podľa názoru CGT skutočnosť, že Súdny dvor rozhodol, že uvedené vylúčenie odporovalo smernici 2002/14, potvrdzuje, že v prejednávanej veci, v ktorej opäť dochádza k vylúčeniu určitej kategórie zamestnancov, ide o porušenie uvedenej smernice. Komisia sa stotožňuje s tvrdeniami CGT a tiež navrhuje, aby Súdny dvor vyložil smernicu 2002/14 v tom zmysle, že jej odporuje taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide v prejednávanej veci.

85.

Ako totiž CGT a Komisia správne zdôrazňujú, rozsudok vydaný vo veci CGT je užitočný pri zodpovedaní druhej prejudiciálnej otázky. V uvedenej veci napadla CGT žalobou na francúzskej Štátnej rade vnútroštátnu právnu úpravu, podľa ktorej sa pri výpočte počtu zamestnancov podniku určitá kategória zamestnancov nebrala do úvahy, kým títo zamestnanci nedovŕšili určitý vek. Súdny dvor sa stotožnil s odporúčaním generálneho advokáta Mengozziho a konštatoval, že odklad výpočtu na základe veku nie je ničím iným ako vylúčením z výpočtu. ( 37 ) Francúzska právna úprava nevylučovala určitú skupinu zamestnancov úplne, ale vylučovala týchto zamestnancov, kým nedovŕšili určitý vek. Súdny dvor však – ešte pred nadobudnutím účinnosti Charty – konštatoval, že uvedený odklad je rovnocenný vylúčeniu, lebo prispieva k tomu, aby práva zaručené v smernici 2002/14 boli „zbav[ené]… ich podstaty“, a preto zbavuje uvedenú „smernicu jej potrebného účinku“. ( 38 )

86.

Je nesporné, že článok 3 ods. 1 druhý pododsek smernice 2002/14 stanovuje, že členské štáty určia metódu na výpočet limitu počtu zamestnaných zamestnancov. Súdny dvor však konštatoval, že vylúčenie určitej kategórie zamestnancov nie je len výpočtom, ale jednostrannou zmenou výkladu pojmu „zamestnanec“. Podľa názoru Súdneho dvora, „aj keď táto smernica nepredpisuje členským štátom, akým spôsobom majú zohľadniť zamestnancov spadajúcich do jej pôsobnosti pri výpočte dolnej hranice počtu zamestnancov, predsa len stanovuje, že sa musia zohľadniť“ ( 39 ).

87.

Preto sa má článok 27 Charty, zásadne a bezprostredne konkretizovaný článkom 3 ods. 1 druhým pododsekom smernice 2002/14 vzhľadom na rozsudok CGT vykladať tak, že dovoľuje členským štátom určiť metódu na výpočet počtu zamestnaných zamestnancov, ale to v nijakom prípade neumožňuje vylúčiť určitého zamestnanca z uvedeného výpočtu. Platí to – tak ako to bolo vo veci CGT – dokonca aj v prípade, ak ide len o dočasné vylúčenie.

88.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú povinné vykladať toto právo čo najväčšmi s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok. ( 40 ) Tiež je nesporné, že táto zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva má určité obmedzenia. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými právnymi zásadami a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem. ( 41 )

89.

Otázku, či existuje možnosť podať konformný výklad, však môže posúdiť len vnútroštátny súd, keďže na tento účel je potrebné vyložiť vnútroštátne právo ako celok, čo zjavne nepatrí do právomoci Súdneho dvora.

90.

Cour de cassation však žiada Súdny dvor, aby sa vyjadril k možnosti dovolávať sa článku 27 Charty, konkretizovaného článkom 3 ods. 1 smernice 2002/14, práve na základe toho, že v prípade, ak sa potvrdí taký výklad, aký som navrhol v bode 87 týchto návrhov, nebude možné podať konformný výklad. Cour de cassation si uvedomuje túto skutočnosť, lebo tento vyšší súd nie po prvý raz posudzuje túto otázku a žiada Súdny dvor, aby o nej rozhodol. Okrem toho by nemalo zmysel pýtať sa na možnosť dovolávať sa uvedených ustanovení práva Únie za takých okolností, o aké ide v prejednávanej veci, ak by bol Cour de cassation presvedčený, že možno podať konformný výklad.

91.

K tomu istému záveru dospela aj vláda Francúzskej republiky, a to tak vo svojich písomných, ako aj ústnych pripomienkach. Splnomocnená zástupkyňa francúzskej vlády v reakcii na výslovnú otázku položenú v tejto súvislosti na pojednávaní uznala, že nie je možné podať výklad francúzskeho práva, ktorý by mohol zaručiť dodržanie práva Únie tak, ako ho navrhujem vyložiť v bode 87 týchto návrhov, a to ani s prihliadnutím na ustanovenia pracovného práva, ktoré vo výnimočných prípadoch dovoľujú odchýliť sa kolektívnou zmluvou od ustanovenia zákona.

92.

Podľa francúzskej vlády na to, aby bolo možné podať výklad článku L.1111-3 bodu 4 v spojení s článkom 27 Charty, konkretizovaným článkom 3 ods. 1 smernice 2002/14, by musela existovať „výnimka z výnimky“, ktorá v prejednávanom prípade neexistuje. Splnomocnená zástupkyňa v reakcii na otázku týkajúcu sa možnosti, že uvedená „výnimka z výnimky“ je zakotvená v článku L 2251-1 francúzskeho zákonníka práce, položenú na pojednávaní zdôraznila, že citované ustanovenie sa týka len opatrení schválených kolektívnou zmluvou, čo v prejednávanom prípade neplatí.

93.

Okrem toho, čo bolo uvedené vyššie, treba tiež pripomenúť, že keď vnútroštátny súd (ktorý je navyše najvyšším orgánom oprávneným vykladať vnútroštátne právo), a vláda toho istého členského štátu zhodne tvrdia, že právny poriadok tohto členského štátu nepripúšťa výklad v súlade s právom Únie, Súdny dvor má na základe zásady lojálnej spolupráce ( 42 ) povinnosť akceptovať toto posúdenie a odpovedať na konkrétnu otázku, ktorá mu bola položená. V opačnom prípade by bol spochybnený nielen duch spolupráce medzi súdmi, na ktorom je založený mechanizmus prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ale aj potrebný účinok uvedeného konania.

94.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže nemožno podať výklad vnútroštátneho práva, ktorý by bol v súlade s článkom 27 Charty, konkretizovaným článkom 3 ods. 1 smernice 2002/14, zostáva len overiť, či vylúčenia obsiahnuté v článku L.1111-3 a najmä vylúčenie týkajúce sa „zmlúv o dohľade“ odporujú článku 3 ods. 1 druhému pododseku smernice 2002/14.

95.

V tomto zmysle vzhľadom na záver, ku ktorému dospel Súdny dvor vo veci CGT, ak také dočasné vylúčenie, o aké išlo v uvedenej veci, porušovalo uvedenú smernicu, treba a fortiori dospieť k rovnakému záveru, pokiaľ ide o úplné a neobmedzené vylúčenie. Skutočnosť, že „zmluva o dohľade“ sleduje cieľ pracovnej integrácie, navyše nič nemení na tomto závere, lebo nie je vôbec sporné, že zamestnanec, s ktorým bola uzavretá uvedená zmluva, je „pracovníkom“ v zmysle článku 27 Charty, ako ho konkretizuje smernica 2002/14.

96.

Okrem toho, pokiaľ ide tvrdenie Francúzskej republiky týkajúce sa osobitnej povahy „zmlúv o dohľade“ a ich odôvodnenie na základe všeobecného záujmu, Súdny dvor v už citovanom rozsudku CGT odpovedal na podobné tvrdenie, pričom konštatoval, že odôvodnenie vylúčenia je nezlučiteľné s článkom 11 ods. 1 smernice 2002/14, ktorý stanovuje, že členské štáty sú povinné prijať všetky potrebné opatrenia, ktoré zaručia výsledky stanovené uvedenou smernicou. ( 43 ) V prejednávanej veci, v ktorej navyše ide o úplné a časovo neobmedzené vylúčenie určitej kategórie zamestnancov, by ťažko bolo možné poskytnúť odlišnú odpoveď.

97.

Preto ako odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku navrhujem, aby Súdny dvor vyložil článok 27 Charty, zásadne a bezprostredne konkretizovaný v článku 3 ods. 1 smernice 2002/14, v prípade, ak nie je možné podať konformný výklad vnútroštátneho práva, v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá vylučuje určitú kategóriu zamestnancov, konkrétne zamestnancov, s ktorými boli uzavreté „vylúčené zmluvy“, z výpočtu počtu zamestnaných zamestnancov na účely uvedeného ustanovenia.

98.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Cour de Cassation, v tomto zmysle: