1

Svojím odvolaním sa Evropäiki Dynamiki – Proigmena Systimata Tilepikoinonion Pliroforikis kai Tilematikis AE (ďalej len „Evropaïki Dynamiki“) domáha zrušenia uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 22. júna 2011, Evropäiki Dynamiki/Komisia (T-409/09, Zb. s. II-3765, ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu o náhradu škody, o ktorej tvrdí, že jej bola spôsobená z dôvodu zamietnutia ponuky predloženej v rámci verejného obstarávania.

2

Článok 46 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa uplatňuje na konanie pred Všeobecným súdom na základe článku 53 prvého pododseku uvedeného štatútu, v znení platnom v čase podania odvolania, stanovuje:

„Nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Únie sa premlčujú po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala. Táto lehota sa prerušuje podaním návrhu na začatie konania na Súdny dvor, alebo ak si pred týmto konaním poškodená strana uplatnila svoj nárok pred príslušným orgánom Únie. V posledne menovanom prípade sa návrh musí podať v lehote dvoch mesiacov podľa článku 263 [ZFEÚ]; v prípade potreby sa uplatnia ustanovenia článku 265 druhého pododseku [ZFEÚ].“

3

Článok 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje:

„k procesným lehotám sa pripočíta 10-dňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť“.

4

Evropaïki Dynamiki v máji 2004 podala ponuku v rámci verejného obstarávania Európskej únie.

5

Listom z 15. septembra 2004, ktorý bol Evropaïki Dynamiki doručený v ten istý deň, ju Komisia informovala, že jej ponuka nebola vybraná, pričom spresnila, že dôvody tohto zamietnutia sa týkajú zloženia a stability tímu, postupov navrhovaných na odovzdávanie vedomostí po ukončení projektu a skutočnosti, že ponuka nebola z hľadiska pomeru kvality a ceny najvýhodnejšia. Uviedla tiež, že Evropaïki Dynamiki môže písomne požiadať o ďalšie informácie týkajúce sa dôvodov zamietnutia jej ponuky.

6

Listom z 22. októbra 2004 Komisia poskytla na žiadosť Evropaïki Dynamiki niekoľko doplňujúcich informácii týkajúcich sa ohodnotenia jej ponuky.

7

Evropaïki Dynamiki podala na Všeobecný súd žalobu týkajúcu sa zrušenia rozhodnutia Komisie z 15. septembra 2004 obsiahnutého v liste Komisie z toho istého dňa o zamietnutí jej ponuky v rámci verejného obstarávania a zadaní zákazky uchádzačovi, ktorý bol v rámci verejného obstarávania vybraný. Rozsudkom z 10. septembra 2008, Evropaïki Dynamiki/Komisia (T-465/04), Súd prvého stupňa zrušil toto rozhodnutie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Konštatoval, že uvedené rozhodnutie, ako aj ďalšia korešpondencia jasne neuvádzajú dôvody zamietnutia ponuky spoločnosti Evropaïki Dynamiki.

8

Dňa 25. septembra 2009 Evropaïki Dynamiki podala faxom na Súd prvého stupňa žalobu, ktorou sa domáhala náhrady škody, o ktorej tvrdí, že jej bola spôsobená z dôvodu nezákonného zamietnutia jej ponuky, a ktorá zodpovedá hrubému zisku, ktorý by dosiahla zo zákazky, ak by jej bola táto zadaná. Navyše podala návrh na náhradu škody z dôvodu straty šance, pretože jej bola spôsobená ujma z dôvodu straty príležitosti jednak realizovať predmetnú zákazku a jednak získať ďalšie zákazky, najmä zákazku, ktorá bola zadaná zmluvnej strane, ktorá vyhrala prvé obstarávanie.

9

Zásielky obsahujúce podpísaný originál žaloby, ako aj jej kópie a prílohy boli zaslané 3. októbra 2009 kuriérnou službou.

10

Dňa 5. októbra 2009 kancelária Súdu prvého stupňa upozornila radu Evropaïki Dynamiki, že zásielka obsahujúca originál nebola ešte doručená. Kópia chýbajúcich dokumentov, ako aj nový podpísaný originál žaloby boli podané do kancelárie Súdu prvého stupňa v ten istý deň.

11

Dňa 16. novembra 2009 kancelária Súdu prvého stupňa informovala Evropaïki Dynamiki, že nový podpísaný originál žaloby podaný 5. októbra 2009 je odlišný od kópie, ktorá bola doručená prostredníctvom faxu 25. septembra 2009. Na základe článku 43 ods. 6 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa bol 5. október 2009 zohľadnený ako deň podania žaloby.

12

V nadväznosti na to Evropaïki Dynamiki v dvoch listoch objasnila dôvody, prečo originál žaloby nebol doručený v lehote, ako aj okolnosti straty obálky spoločnosťou, ktorej zverili doručenie. Okrem toho požiadala Všeobecný súd, aby v prejednávanej veci uznal existenciu okolností vyššej moci a pokladal za deň podania originálu žaloby 25. september 2009 a nie 5. október 2009.

13

V decembri 2009 kuriérska spoločnosť, na ktorú sa Evropaïki Dynamiki obrátila, ju informovala, že stratená zásielka nebola nájdená.

14

Komisia pred Všeobecným súdom na základe článku 114 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vzniesla námietku neprípustnosti, pretože lehota na podanie návrhu na náhradu škody už uplynula.

15

Všeobecný súd napadnutým uznesením predovšetkým rozhodol, že premlčacia lehota začala plynúť od okamihu, keď bola odvolateľka informovaná o rozhodnutí Komisie, ktorým sa zamieta jej ponuka, t. j. 15. septembra 2004. V tejto súvislosti Všeobecný súd konštatoval, že nie dôvody zamietnutia tejto ponuky, ale zamietnutie ponuky predstavovalo skutočnosť dávajúcu podnet na podanie žaloby o určenie zodpovednosti v oblasti verejného obstarávania, čiže skutočnosť, ktorá konkretizovala škody údajne spôsobené neúspešnému uchádzačovi. Hoci, ako tvrdila odvolateľka, body 44, 45 a 48 uznesenia Súdu prvého stupňa zo 14. septembra 2005, Ehcon/Komisia (T-140/04, Zb. s. II-3287), by sa mohli určite vykladať s opačným významom, nemožno nimi spochybniť tento prístup, keďže tieto body treba vykladať v ich vzájomnej súvislosti a v ich logickom poradí.

16

Zabrániť začatiu plynutia premlčacej lehoty pri žalobe o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie dovtedy, kým údajne poškodený účastník konania osobne nenadobudol presvedčenie, že mu bola spôsobená ujma, by malo za dôsledok, že uplynutie lehoty na podanie uvedenej žaloby by záviselo od individuálneho vnímania ujmy každým účastníkom konania, čo by bolo v rozpore s požiadavkou právnej istoty.

17

V tejto súvislosti je potrebné navyše pripomenúť, že z listu, ktorý odvolateľka zaslala do kancelárie Všeobecného súdu, vyplýva, že sa domnievala, že k nezákonnému konaniu Komisie došlo, keď jej Komisia zaslala list z 15. septembra 2004, ktorým bola informovaná o zamietnutí jej ponuky, lebo týmto listom začala od uvedeného dňa implicitne plynúť premlčacia lehota.

18

Päťročná premlčacia lehota teda uplynula 15. septembra 2009.

19

Všeobecný súd ďalej rozhodol, že táto premlčacia lehota nebola predĺžená o lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, ktorú stanovuje článok 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Táto lehota sa týka iba procesných lehôt, a nie premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora, ktorej uplynutie vedie k zániku možnosti podania žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti [pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. januára 2002, Biret a Cie/Rada, T-210/00, Zb. s. II-47, body 19 a 45, a z 21. apríla 2005, Holcim (Deutschland)/Komisia, T-28/03, Zb. s. II-1357, bod 74, ako aj uznesenie Súdu prvého stupňa z 19. mája 2008, Transports Schiocchet – Excursions/Komisia, T-220/07, body 15 a 35, a uznesenie Všeobecného súdu zo 16. decembra 2009 Cattin/Komisia, T-194/08, body 61 a 65].

20

Tieto dva typy lehôt sa svojou povahou líšia, čo možno vyvodiť z judikatúry. Procesné lehoty, ako sú lehoty na podanie žaloby, sú kogentné a ani účastníci konania, ani súd o nich nerozhodujú. Súd však nemôže bez návrhu vzniesť námietku založenú na premlčaní lehoty na podanie žaloby o určenie zodpovednosti. Okrem toho článok 46 Štatútu Súdneho dvora, pokiaľ ide o výpočet premlčacej lehoty, nerozlišuje, či dôvodom prerušenia tejto lehoty je podanie návrhu na začatie konania, alebo uplatnenie nároku ešte pred týmto konaním.

21

Uplatnenie procesnej lehoty stanovenej v článku 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu by malo za následok, že premlčanie by nastalo po uplynutí doby, ktorej dĺžka by bola odlišná v závislosti od toho, či sa poškodená strana rozhodla predložiť vec priamo súdu Únie, alebo ešte predtým príslušnej inštitúcii. Na základe tohto rozdielu, ktorý nie je upravený v článku 46 Štatútu Súdneho dvora, by uplynutie premlčacej lehoty podliehalo faktoru, ktorý nie je objektívny a ktorý má za následok aj to, že podporuje skôr riešenie sporov súdnou cestou ako hľadaním riešenia zmierom.

22

Skutočnosť, že Súd prvého stupňa v rozsudku zo 14. septembra 1995, Lefebvre a i./Komisia (T-571/93, Zb. s. II-2379, bod 26), rozhodol, že pokiaľ ide o uplynutie lehoty na podanie žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie, bolo potrebné zohľadniť lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, nemôže tento záver spochybniť, pretože v prípade tohto rozsudku ide o osobitný prípad.

23

Napokon Všeobecný súd z toho vyvodil záver, že lehota na podanie žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti, o ktorej rozhodoval, uplynula, pokiaľ ide o návrhy v súvislosti so spôsobenou škodou, keďže v zmysle článku 46 Štatútu Súdneho dvora bola podaná viac ako päť rokov po tom, ako nastali udalosti, ktoré ju vyvolali, a nie je potrebné skúmať ostatné žalobné dôvody a tvrdenia predložené účastníkmi konania vrátane tvrdenia založeného na nepredvídateľných okolnostiach alebo okolnostiach vyššej moci.

24

Pokiaľ ide o návrh odvolateľky na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená v dôsledku straty príležitosti získať ďalšie verejné zákazky, Všeobecný súd konštatoval, že tento návrh treba zamietnuť ako zjavne nedôvodný a že nie je potrebné rozhodnúť o jeho prípustnosti.

25

Evropaïki Dynamiki navrhuje, aby Súdny dvor:

26

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

27

Evropaïki Dynamiki na podporu svojho odvolania uvádza štyri odvolacie dôvody založené na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd. Prvý a štvrtý odvolací dôvod je založený na nesprávnom výklade jednak článku 46 Štatútu Súdneho dvora a jednak článku 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v spojení s uvedeným článkom 46. Druhý a tretí odvolací dôvod je založený na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a právnej istoty.

28

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom, ktorý treba preskúmať na prvom mieste, Evropaïki Dynamiki tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že premlčacia lehota začala plynúť odo dňa, keď jej bolo doručené rozhodnutie o zamietnutí jej ponuky, t. j. 15. septembra 2004. Všeobecný súd na rozdiel od toho, ako rozhodol v napadnutom uznesení, v už citovanom uznesení Ehcon/Komisia konštatoval, že premlčacia lehota začala plynúť odo dňa, keď sa uchádzač skutočne dozvedel o dôvodoch zamietnutia jeho ponuky. Evropaïki Dynamiki zastáva názor, že uchádzač môže posúdiť zákonnosť postupu zadávania zákazky len od okamihu, keď sú mu oznámené dôvody rozhodnutia Komisie o zamietnutí jeho ponuky.

29

V prejednávanej veci jej boli dôvody rozhodnutia Komisie oznámené v dňoch 20. až 23. októbra 2004, takže premlčacia lehota začala plynúť 23. októbra 2004.

30

Komisia sa domnieva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že premlčacia lehota začala plynúť 15. septembra 2004. Ako vyplýva z napadnutého uznesenia, Evropaïki Dynamiki implicitne pripustila, že táto lehota začala plynúť v uvedený deň.

31

Komisia tiež tvrdí, že analýza Všeobecného súdu týkajúca sa začiatku plynutia uvedenej lehoty je v každom prípade správna.

32

Podľa článku 46 Štatútu Súdneho dvora sa nároky vyplývajúce z mimozmluvnej zodpovednosti Únie premlčujú po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá ich vyvolala.

33

Takto stanovená premlčacia lehota bola vymedzená predovšetkým vzhľadom na čas nevyhnutný na to, aby osoba, ktorej bola údajne spôsobená škoda, mohla získať relevantné informácie na účely prípadnej žaloby a overiť skutočnosti, ktoré by bolo možné na podporu tejto žaloby uplatniť (uznesenie z 18. júla 2002, Autosalone Ispra dei Fratelli Rossi/Komisia, C-136/01 P, Zb. s. I-6565, bod 28).

34

Podľa ustálenej judikatúry táto lehota začína plynúť vtedy, keď sú splnené všetky podmienky, ktorým je podriadená povinnosť náhrady škody, a najmä keď je konkretizovaná škoda, ktorá sa má nahradiť [rozsudky z 27. januára 1982, Birra Wührer a i./Rada a Komisia, 256/80, 257/80, 265/80, 267/80 a 5/81, Zb. s. 85, bod 10; z 19. apríla 2007, Holcim (Deutschland)/Komisia, C-282/05 P, Zb. s. I-2941, bod 29, ako aj zo 17. júla 2008, Komisia/Cantina sociale di Dolianova a i., C-51/05 P, Zb. s. I-5341, bod 54].

35

Článok 46 Štatútu Súdneho dvora treba istotne vykladať v tom zmysle, že uplynutie premlčacej lehoty nemožno platne namietať proti poškodenej osobe, ak sa uvedená osoba oneskorene dozvedela o udalosti, ktorá túto škodu spôsobila, a teda nemala primeranú lehotu na podanie žaloby alebo návrhu pred uplynutím premlčacej lehoty (rozsudok zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia, 145/83, Zb. s. 3539, bod 50).

36

Podmienky, ktorým je však povinnosť náhrady škody uvedená v článku 340 druhom odseku ZFEÚ podriadená, čiže pravidlá premlčania, ktoré upravujú žaloby o náhradu uvedených škôd, nemôžu byť založené na iných ako striktne objektívnych kritériách (rozsudok Komisia/Cantina sociale di Dolianova a i., už citovaný, bod 59).

37

Presná a podrobná znalosť skutkového stavu veci nepatrí medzi skutočnosti, ktoré musia byť splnené na to, aby začala plynúť premlčacia lehota (pozri uznesenie Autosalone Ispra dei Fratelli Rossi/Komisia, už citované, bod 31, a rozsudok Komisia/Cantina sociale di Dolianova a i., už citovaný, bod 61). Subjektívne posúdenie existencie škody osobou, ktorej bola spôsobená táto škoda, teda nemôže byť zohľadnené pri určení začiatku plynutia premlčacej lehoty na podanie žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie (rozsudok Komisia/Cantina sociale di Dolianova a i., už citovaný, bod 61).

38

V sporoch, ktoré vznikli z individuálnych aktov, premlčacia lehota začína plynúť v okamihu, keď rozhodnutie nadobudne voči osobám, ktorých sa dotýka, svoje účinky [rozsudky Súdneho dvora Holcim (Deutschland)/Komisia, už citovaný, bod 30, a z 11. júna 2009, Transports Schiocchet – Excursions/Komisia, C-335/08 P, bod 33].

39

V prejednávanej veci sa návrh Evropaïki Dynamiki na náhradu škody zakladá na zamietnutí ponuky, ktorú táto spoločnosť predložila v rámci verejného obstarávania Komisiou.

40

V takomto prípade, ako Všeobecný súd správne konštatoval v napadnutom uznesení, čo Evropaïki Dynamiki nespochybnila, rozhodnutie obstarávateľa o zamietnutí predloženej ponuky predstavuje akt spôsobujúci ujmu, ktorá môže viesť k mimozmluvnej zodpovednosti tohto orgánu verejnej moci. Účinky tohto rozhodnutia spôsobujúce ujmu začínajú voči dotknutému uchádzačovi pôsobiť od okamihu zamietnutia jeho ponuky. Za začiatok plynutia premlčacej lehoty preto treba v zásade považovať okamih, keď sa uchádzač o tomto rozhodnutí dozvedel, a nie okamih, keď sa dozvedel o dôvodoch tohto rozhodnutia.

41

Za týchto podmienok a vzhľadom na to, čo sa konštatovalo v bodoch 36 a 37 tohto rozsudku, treba dospieť k záveru, že premlčacia lehota začala plynúť v deň, keď Evropaïki Dynamiki dostala list od Komisie, ktorým ju Komisia informovala, že jej ponuka nebola vybraná, t. j. 15. septembra 2004. V tejto súvislosti sa nezdá byť relevantná skutočnosť, že odvolateľka dostala doplňujúce informácie týkajúce sa dôvodov zamietnutia jej ponuky neskôr.

42

Za týchto okolností nie je relevantná ani skutočnosť, že rozhodnutie z 15. septembra 2004 bolo 10. septembra 2008 zrušené už citovaným rozsudkom Súdu prvého stupňa Evropaïki Dynamiki/Komisia, z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Pokiaľ ide o začiatok plynutia premlčacej lehoty, nie je totiž podstatné, že súdnym rozhodnutím sa konštatovalo nezákonné konanie Únie [rozsudok Súdneho dvora Holcim (Deutschland)/Komisia, už citovaný, bod 31].

43

V každom prípade Evropaïki Dynamiki netvrdila, že jej nebola daná primeraná lehota na podanie žaloby alebo návrhu pred uplynutím premlčacej lehoty z dôvodu, že táto lehota začala plynúť od okamihu, keď sa dozvedela o rozhodnutí Komisie zamietajúcom jej ponuku, alebo aj z dôvodu, že toto rozhodnutie bolo nedostatočne odôvodnené.

44

Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že Všeobecný súd z právneho hľadiska správne rozhodol, že premlčacia lehota začala plynúť 15. septembra 2004 a štvrtý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

45

Svojím prvým odvolacím dôvodom Evropaïki Dynamiki tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že článok 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorý stanovuje lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť, sa neuplatňuje na premlčaciu lehotu stanovenú v článku 46 Štatútu Súdneho dvora. Zastáva názor, že lehota zohľadňujúca vzdialenosť sa uplatňuje na všetky lehoty na podanie návrhov na začatie konania alebo procesných písomností. Rozlišovanie Všeobecného súdu medzi „procesnou lehotou“ a „premlčacou lehotou“ nemá svoj základ ani v znení týchto ustanovení, ani v judikatúre.

46

Judikatúra, ktorú Všeobecný súd citoval na podporu svojho konštatovania a podľa ktorého sa článok 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu neuplatňuje na premlčaciu lehotu, sa týka len procesných lehôt a nie premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 Štatútu Súdneho dvora. Naopak, Všeobecný súd v bode 26 už citovaného rozsudku Lefebvre a i./Komisia výslovne pripustil, že články 101 až 103 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa uplatňujú na prípady v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti, a teda na premlčaciu lehotu.

47

Podľa Komisie sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že lehota zohľadňujúca vzdialenosť sa neuplatňuje na premlčaciu lehotu, pretože táto posledná uvedená lehota má povahu sui generis. Tak Súdny dvor, ako aj Všeobecný súd rozhodli, že žaloba o náhradu škody sa premlčuje po uplynutí piatich rokov od udalosti, ktorá škodu spôsobila. Už citovaný rozsudok Lefebvre a i./Komisia sa od neskoršej judikatúry odkláňa a nemožno sa na neho odvolávať z dôvodu, že sa netýka výslovne otázky, či sa lehota zohľadňujúca vzdialenosť uplatňuje.

48

Podľa článku 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa lehota zohľadňujúca vzdialenosť uplatňuje na procesné lehoty a má zohľadňovať ťažkosti, ktorým čelia účastníci konania z dôvodu ich viac-menej väčšej vzdialenosti od sídla Súdneho dvora (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i., C-137/92 P, Zb. s. I-2555, bod 40).

49

Premlčacia lehota stanovená v článku 46 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora však nie je procesnou lehotou. Tieto dve lehoty, ako správne konštatoval Všeobecný súd, sú svojou povahou odlišné.

50

Procesné lehoty boli stanovené na účely zabezpečenia riadneho výkonu súdnictva, jasnosti a právnej istoty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. júla 1984, Moussis/Komisia, 227/83, Zb. s. 3133, bod 12, ako aj zo 7. mája 1986, Barcella a i./Komisia, 191/84, Zb. s. 1541, bod 12). Cieľom procesných lehôt, o aké ide v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, a lehôt na podanie odvolania, o aké ide v článku 56 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora, je predovšetkým zabezpečiť, aby administratívne a súdne rozhodnutia nadobudli konečnú platnosť, a chrániť tak verejné záujmy. Z toho dôvodu procesné lehoty sú kogentné a ani účastníci konania, ani súd o nich nerozhodujú, pričom ich dodržiavanie súd Únie musí skúmať aj bez návrhu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 1997, Coen, C-246/95, Zb. s. I-403, bod 21 a citovanú judikatúru).

51

Súdny dvor už rozhodol, že dodržanie premlčacej lehoty nemôže súd Únie preskúmať bez návrhu, ale že musí naň dotknutý účastník konania poukázať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 1989, Roquette frères/Komisia, 20/88, Zb. s. 1553, bod 12).

52

Na rozdiel od procesných lehôt sa dotknutá premlčacia lehota tým, že jej uplynutím dochádza k zániku možnosti podať žalobu na súd, vzťahuje na vecné právo, lebo má vplyv na uplatnenie subjektívneho práva, ktorého sa dotknutá osoba už viac nemôže účinne dovolávať na súde.

53

Okrem toho úlohou premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora je na jednej strane zabezpečiť ochranu práv poškodenej osoby, aby táto osoba mala dostatok času na získanie relevantných informácií na prípadné podanie žaloby, a na druhej strane zabrániť tomu, aby poškodená osoba mala možnosť neobmedzene zdržiavať uplatnenie svojho nároku na náhradu škody. Napokon táto lehota chráni poškodenú osobu a osobu zodpovednú za spôsobenú škodu.

54

Premlčanie teda predstavuje prekážku konania, ktorá na rozdiel od procesných lehôt nie je kogentná, ale prerušuje konanie o žalobe o určenie zodpovednosti len na návrh žalovaného.

55

V tejto súvislosti článok 46 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora vo svojej prvej vete vymedzuje dĺžku premlčacej lehoty. Vo svojej druhej vete toto ustanovenie vymedzuje skutočnosti, v dôsledku ktorých dochádza k prerušeniu uvedenej lehoty, a to podaním návrhu na začatie konania na Súdny dvor z dôvodu namietanej mimozmluvnej zodpovednosti Únie alebo vopred uplatneným nárokom pred príslušnou inštitúciou Únie. Táto druhá veta síce bezpochyby stanovuje procesné účinky skutočností, ktoré taxatívne vymedzuje a v dôsledku ktorých dochádza k prerušeniu lehoty a medzi ktorými sa nachádza najmä procesný akt, neukladá však poškodenej osobe lehotu na podanie žaloby, a teda procesnú lehotu, ktorá tiež môže viesť k prerušeniu premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 ods. 1 prvej vete Štatútu Súdneho dvora vopred adresovaným návrhom príslušnej inštitúcii Únie.

56

Navyše pri výpočte premlčacej lehoty nemožno v súlade s judikatúrou už citovanou v bode 36 tohto rozsudku vychádzať z iných než zo striktne objektívnych kritérií, a ako správne konštatoval Všeobecný súd, tento výpočet sa ani nemôže odlišovať podľa toho, či je prerušenie tejto lehoty spôsobené podaním návrhu na začatie konania, alebo vopred uplatneným nárokom. Uplatnenie lehoty zohľadňujúcej vzdialenosť na premlčaciu lehotu by malo za následok, že premlčanie by uplynulo po uplynutí rozdielnej lehoty podľa toho, či sa poškodená osoba rozhodla podať žalobu na Všeobecný súd, alebo sa chce s uplatnením nároku vopred obrátiť na príslušnú inštitúciu Únie, čo by bolo v rozpore s požiadavkou právnej istoty nevyhnutnej pri uplatňovaní premlčacích lehôt (rozsudok Komisia/Cantina sociale di Dolianova a i., už citovaný, bod 60).

57

Pokiaľ ide o prípadný vplyv bodu 26 už citovaného rozsudku Lefebvre a i./Komisia, na ktorý poukázala Evropaïki Dynamiki na podporu svojho prvého odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že hoci v uvedenom rozsudku došlo k uplatneniu lehoty zohľadňujúcej vzdialenosť, aby sa dospelo k záveru, že žaloba v predmetnej veci bola prípustná, toto uplatnenie nesprevádza nijaké odôvodnenie, ktoré by mohlo ovplyvniť predchádzajúce posúdenie.

58

Napokon treba konštatovať, že dĺžka premlčacej lehoty stanovenej v článku 46 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora sa nezdá porovnateľná s dĺžkou lehoty na podanie žaloby alebo odvolania, takže nemožno tvrdiť, že uplatnenie lehoty zohľadňujúcej vzdialenosť na túto premlčaciu lehotu by bolo potrebné na zabezpečenie skutočného výkonu nároku na náhradu škody stanoveného v článku 340 druhom odseku ZFEÚ.

59

Za týchto podmienok sa Všeobecný nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že článok 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa neuplatňuje na premlčaciu lehotu stanovenú v článku 46 ods. 1 Štatútu Súdneho dvora. Prvý odvolací dôvod treba preto zamietnuť ako nedôvodný.

60

Svojím druhým a tretím odvolacím dôvodom Evropaïki Dynamiki tvrdí, že Všeobecný súd tým, že konštatoval, že článok 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa neuplatňuje na článok 46 Štatútu Súdneho dvora, porušil zásady rovnosti zaobchádzania a právnej istoty.

61

Pokým článok 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu zostane v účinnosti, Všeobecný súd ho musí uplatňovať jednotným spôsobom. Hoci sú ťažkosti, s ktorými sa jednotlivci a členské štáty stretávajú pri dodržiavaní lehôt, v súčasnosti oveľa menšie než v čase, keď bola lehota zohľadňujúca vzdialenosť stanovená, zrušenie lehoty zohľadňujúcej vzdialenosť by bolo porušením zásady rovnosti zaobchádzania medzi účastníkmi konania a advokátmi, ktorí majú svoje sídlo v Luxembursku, a tými, ktorí majú svoje sídlo v iných členských štátoch.

62

Pokiaľ ide o zásadu právnej istoty vzhľadom na skutočnosť, že vzťah medzi článkom 46 Štatútu Súdneho dvora a článkom 102 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu predmetné procesné akty nespresňujú, zmenu v uplatnení článku 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu by bolo možné uskutočniť len zmenou rokovacích poriadkov a nie výkladovým uznesením Všeobecného súdu.

63

Podľa Komisie sú tieto odvolacie dôvody vzhľadom na tvrdenia vznesené v súvislosti s prvým odvolacím dôvodom nepodložené.

64

Svojím druhým a tretím odvolacím dôvodom sa Evropaïki Dynamiki v podstate snaží preukázať, že Všeobecný súd mal v prejednávanej veci uplatniť lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť stanovenú v článku 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

65

V tejto súvislosti treba konštatovať, že uplatnenie článku 102 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v prejednávanej veci závisí v súlade s tým, čo sa konštatovalo v bode 48 tohto rozsudku, výlučne od toho, či sa má premlčacia lehota stanovená v článku 46 Štatútu Súdneho dvora kvalifikovať ako procesná lehota, alebo nie.

66

V súlade s tým, čo sa konštatovalo v bode 49 tohto rozsudku, premlčacia lehota nie je procesnou lehotou.

67

Za týchto podmienok druhý a tretí odvolací dôvod založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a zásady právnej istoty treba zamietnuť ako nedôvodný.

68

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že ani jednému z odvolacích dôvodov odvolateľky sa nevyhovelo, treba odvolanie zamietnuť v celom jeho rozsahu.

69

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Evropaïki Dynamiki na náhradu trov konania a Evropaïki Dynamiki nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol a vyhlásil: