—

Otis NV, v zastúpení: H. Speyart, S. Brijs a G. Borremans, advocaten,

—

Kone Belgium NV, v zastúpení: D. Paemen, avocat, D. Vermeiren, advocaat, a T. Vinje, solicitor,

—

Schindler NV, v zastúpení: P. Wytinck, advocaat,

—

ThyssenKrupp Liften Ascenseurs NV, v zastúpení: O. Brouwer, N. Lorjé a A. Pliego Selie, advocaten,

—

Európska komisia, v zastúpení: H. Krämer a C. ten Dam, splnomocnení zástupcovia,

—

Rada Európskej únie, v zastúpení: B. Driessen, splnomocnený zástupca,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 282 ES, 335 ZFEÚ a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj článkov 103 a 104 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74), zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES, Euratom) č. 1995/2006 z 13. decembra 2006 (Ú. v. EÚ L 390, s. 1, ďalej len „rozpočtové nariadenie“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Europese Gemeenschap (Európske spoločenstvo) zastúpeným Európskou komisiou na jednej strane a spoločnosťami Otis NV, Kone Belgium NV, Schindler NV, ThyssenKrupp Liften Ascenseurs NV, General Technic-Otis Sàrl, Kone Luxembourg Sàrl, Schindler Sàrl a ThyssenKrupp Ascenseurs Luxembourg Sàrl, ktoré sú výrobcami výťahov a eskalátorov, na druhej strane vo veci žaloby o náhradu škody spôsobenej tým, že tieto spoločnosti porušili článok 81 ES.

3

Článok 282 ES stanovoval:

„V každom členskom štáte požíva Spoločenstvo najširšiu spôsobilosť na práva a právne úkony, aké ich právo priznáva právnickým osobám; Spoločenstvo môže najmä nadobúdať alebo scudzovať hnuteľný a nehnuteľný majetok a môže vystupovať pred súdmi. V takom prípade zastupuje Spoločenstvo Komisia.“

4

Od 1. decembra 2009 bol tento článok v dôsledku nadobudnutia platnosti Zmluvy o FEÚ nahradený článkom 335 ZFEÚ, ktorý znie:

„V každom členskom štáte požíva Únia najširšiu spôsobilosť na práva a právne úkony, aké ich právo priznáva právnickým osobám; Únia môže najmä nadobúdať alebo scudzovať hnuteľný a nehnuteľný majetok a môže vystupovať pred súdmi. V takom prípade zastupuje Úniu Komisia. Únia je však zastúpená aj každou z inštitúcií na základe ich administratívnej autonómie v záležitostiach týkajúcich sa ich fungovania.“

5

Článok 339 ZFEÚ stanovuje:

„Povinnosť mlčanlivosti členov orgánov Únie, členov výborov, úradníkov a ostatných zamestnancov Únie, ktorá sa vzťahuje na informácie chránené služobným tajomstvom, najmä informácie o podnikoch, ich obchodných stykoch alebo nákladových položkách, trvá aj po ukončení ich funkcie.“

6

Článok 47 ZEÚ znie:

„Únia má právnu subjektivitu.“

7

Odôvodnenie 37 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) stanovuje:

„Toto nariadenie rešpektuje základné práva a je zhodné so zásadami uznávanými najmä [Chartou]. V zhode s tým by sa toto nariadenie malo vykladať a uplatňovať so zreteľom na tieto práva a zásady.“

8

Článok 16 tohto nariadenia s názvom „Jednotné uplatňovanie súťažného práva spoločenstva“ v odseku 1 stanovuje:

„Keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku 81 [ES] alebo článku 82 [ES], ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou. Musia sa vyhnúť takým rozhodnutiam, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím, o ktorom uvažuje Komisia v postupe, ktorý iniciovala [s rozhodnutím, ktoré Komisia zamýšľa prijať v konaní, ktoré začala – neoficiálny preklad]. Na tento účel môžu vnútroštátne súdy posúdiť, či je nevyhnutné zastaviť príslušný postup [prerušiť príslušné konanie – neoficiálny preklad]. Táto povinnosť nemá vplyv na práva a povinnosti podľa článku 234 [ES].“

9

Podľa článku 28 uvedeného nariadenia s názvom „Služobné tajomstvo“:

„1.   Bez dopadu na články 12 a 15 sa informácie získané podľa článkov 17 až 22 použijú len na účel, na ktorý boli získané.

2.   Bez dopadu na výmenu a využitie informácií podľa článkov 11, 12, 14, 15 a 27 Komisia a orgány hospodárskej súťaže členských štátov, ich úradníci, zamestnanci a ostatné osoby pracujúce pod dohľadom týchto orgánov, ako aj úradníci, civilní zamestnanci iných orgánov členských štátov nezverejnia informácie získané alebo medzi nimi vymenené podľa tohto nariadenia, ktoré podliehajú služobnému tajomstvu. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na všetkých predstaviteľov a odborníkov členských štátov, ktorí sa zúčastňujú zasadaní poradného výboru podľa článku 14.“

10

V súlade s článkom 50 rozpočtového nariadenia Komisia deleguje na ostatné orgány právomoci potrebné na plnenie rozpočtových oddielov, ktoré sa ich týkajú.

11

Podľa článku 59 tohto nariadenia:

„1.   Samotný orgán vykonáva povinnosti povoľujúceho úradníka.

…

2.   Každá inštitúcia stanovuje vo svojich vnútorných administratívnych predpisoch zamestnancov na príslušnej úrovni, na ktorých deleguje v súlade s podmienkami stanovenými v jej rokovacom poriadku povinnosti povoľujúceho úradníka, rozsah pôsobnosti delegovaných právomocí a možnosť, aby ich osoby, na ktoré sa tieto právomoci delegovali, mohli subdelegovať.

…“

12

V súlade s článkom 60 ods. 1 rozpočtového nariadenia je povoľujúci úradník v každom orgáne zodpovedný za realizáciu príjmov a výdavkov v súlade so zásadou riadneho finančného hospodárenia a za zabezpečovanie plnenia požiadaviek na zákonnosť a správnosť.

13

Článok 103 tohto nariadenia stanovuje:

„Ak sa preukáže, že počas postupu zadávania zákazky došlo k závažným chybám, nezrovnalostiam alebo podvodu, inštitúcie konanie pozastavia a môžu prijať akékoľvek potrebné opatrenia vrátane zrušenia konania.

Ak sa po zadaní zákazky preukáže, že pri postupe zadávania zákazky alebo plnení zmluvy došlo k podstatným chybám, nezrovnalostiam alebo podvodu, inštitúcia môže v závislosti na etape konania odstúpiť od uzatvorenia zmluvy, pozastaviť jej plnenie alebo ju prípadne i vypovedať.

Ak je možné tieto chyby, nezrovnalosti alebo podvod pripísať dodávateľovi, inštitúcie okrem toho môžu odmietnuť uskutočniť platby, môžu vymáhať sumy, ktoré už boli vyplatené, alebo môžu vypovedať všetky zmluvy, ktoré s týmto dodávateľom uzavreli, a to úmerne k závažnosti chýb, nezrovnalostí alebo podvodu.“

14

Článok 104 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Orgány spoločenstva sa v prípade zmlúv, ktoré uzatvárajú na vlastný účet, považujú za verejných obstarávateľov. …“

15

V súlade s bodom 26 oznámenia Komisie o spolupráci medzi Komisiou a súdmi členských štátov EÚ pri uplatňovaní článkov 81 a 82 Zmluvy o ES [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 54) „Komisia… bez súhlasu žiadateľa o zhovievavosť neposkytne vnútroštátnym súdom informácie, ktoré jej tento žiadateľ dobrovoľne predložil“ [neoficiálny preklad].

16

Článok 17 súdneho poriadku stanovuje:

„Žaloba je neprípustná, ak žalobca nemá aktívnu legitimáciu a záujem na jej podaní.“

17

Článok 1382 občianskeho zákonníka stanovuje:

„Akýkoľvek skutok každého, ktorým je inému spôsobená škoda, zaväzuje toho, koho vinou vznikla, na jej náhradu.“

18

Komisia po tom, čo dostala viacero sťažností, začala v roku 2004 vyšetrovanie týkajúce sa existencie kartelovej dohody medzi štyrmi hlavnými európskymi výrobcami výťahov a eskalátorov, a to medzi skupinami Otis, Kone, Schindler a ThyssenKrupp. Vyšetrovanie vyústilo do prijatia rozhodnutia Komisie z 21. februára 2007 o postupe podľa článku 81 Zmluvy o ES (Vec COMP/E-1/38.823 – Výťahy a eskalátory) [K(2007) 512 v konečnom znení] (ďalej len „rozhodnutie z 21. februára 2007“).

19

Komisia v tomto rozhodnutí konštatovala, že podniky, ktorým je toto rozhodnutie určené a medzi ktorými sú žalované v konaní vo veci samej, porušili článok 81 ES tým, že si v Belgicku, Nemecku, Luxembursku a Holandsku medzi sebou rozdeľovali verejné súťaže a iné zmluvy s cieľom rozdeliť si trhy a stanoviť ceny, v niektorých prípadoch sa dohodli na kompenzačnom mechanizme, vymieňali si informácie o objemoch predaja a o cenách, zúčastňovali sa na pravidelných stretnutiach a mali ďalšie kontakty s cieľom odsúhlasiť a zaviesť uvedené obmedzenia. Za tieto porušenia Komisia uložila pokuty v celkovej výške viac ako 992 miliónov eur.

20

Viaceré spoločnosti vrátane žalovaných v konaní vo veci samej podali na Všeobecný súd Európskej únie žaloby, ktorými sa domáhali zrušenia tohto rozhodnutia.

21

Rozsudkami z 13. júla 2011, Schindler Holding a i./Komisia (T-138/07, Zb. s. II-4819), General Technic-Otis/Komisia (T-141/07, T-142/07, T-145/07 a T-146/07, Zb. s. II-4977), ThyssenKrupp Liften Ascenseurs/Komisia (T-144/07, T-147/07 až T-150/07 a T-154/07, Zb. s. II-5129) a Kone a i./Komisia (T-151/07, Zb. s. II-5313), Všeobecný súd zamietol tieto žaloby okrem žalôb podaných spoločnosťami zo skupiny ThyssenKrupp, ktorým sa čiastočne vyhovelo, čo sa týka výšky uložených pokút.

22

Žalobkyne následne podali na Súdny dvor odvolania smerujúce k zrušeniu uvedených rozsudkov, ktoré boli zapísané pod číslami C-493/11 P, C-494/11 P, C-501/11 P, C-503/11 P až 506/11 P, C-510/11 P, C-516/11 P a C-519/11 P. Uzneseniami z 24. apríla a 8. mája 2012 predseda Súdneho dvora vykonal výmaz vecí C-503/11 P až 506/11 P, C-516/11 P a C-519/11 P z registra Súdneho dvora. Uzneseniami z 15. júna 2012, United Technologies/Komisia a Otis Luxembourg a i./Komisia, Súdny dvor zamietol odvolania vo veciach C-493/11 P a C-494/11 P. Vo veciach C-501/11 P a C-510/11 P prebieha na Súdnom dvore konanie.

23

Návrhom z 20. júna 2008 Európske spoločenstvo, teraz Európska únia, zastúpené Komisiou podalo na vnútroštátny súd žalobu, ktorou sa predovšetkým domáhalo, aby žalované v konaní vo veci samej zaplatili Únii predbežnú sumu vo výške 7061688 eur (bez úrokov a trov konania) z dôvodu ujmy spôsobenej Únii v súvislosti s protisúťažnými postupmi, ktoré boli preukázané v rozhodnutí z 21. februára 2007. Únia totiž zadala žalovaným v konaní vo veci samej viaceré zákazky týkajúce sa montáže, údržby a rekonštrukcie výťahov a eskalátorov v rôznych budovách Rady Európskej únie, Európskeho parlamentu, Komisie, Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru, Výboru regiónov Európskej únie a Úradu pre vydávanie publikácií Európskej únie so sídlami v Belgicku a Luxembursku. Únia subsidiárne požadovala, aby bol určený znalec na účely stanovenia najmä celého rozsahu spôsobenej ujmy.

24

Žalované v konaní vo veci samej spochybňujú spôsobilosť Komisie konať ako zástupca Únie v prípade neexistencie výslovného splnomocnenia udeleného na tento účel ostatnými inštitúciami Únie, ktorým bola týmto predmetným porušením údajne spôsobená ujma. Okrem toho poukázali na porušenie zásad nezávislosti súdu a rovnosti zbraní z dôvodu osobitného postavenia Komisie v rámci postupu podľa článku 81 ods. 1 ES. Vzhľadom na skutočnosť, že v súlade s článkom 16 nariadenia č. 1/2003 je rozhodnutie z 21. februára 2007 záväzné pre vnútroštátny súd, bola porušená tiež zásada, podľa ktorej nikto nemôže byť sudcom vo vlastnej veci (nemo iudex in sua causa).

25

Vnútroštátny súd vyhlásil, že nemá právomoc rozhodovať o ujme spôsobenej žalovanými v konaní vo veci samej, ktoré majú sídlo v Luxembursku.

26

Za týchto podmienok Rechtbank van koophandel te Brussel rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

27

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 282 ES a 335 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že Komisia je oprávnená zastupovať Úniu pred vnútroštátnymi súdmi v rámci občianskoprávnej žaloby o náhradu škody spôsobenej Únii v dôsledku kartelovej dohody alebo postupu zakázaného článkami 81 ES a 101 ZFEÚ, ktorý mohol ovplyvniť niektoré verejné zákazky zadané rôznymi inštitúciami alebo orgánmi Únie, a to bez toho, aby disponovala splnomocnením na zastupovanie ostatných dotknutých inštitúcií alebo orgánov.

28

Zastupovanie Spoločenstva pred súdmi členských štátov bolo až do 1. decembra 2009, ktorý je dňom nadobudnutia platnosti Zmluvy o FEÚ, upravené v článku 282 ES.

29

Keďže žaloba vo veci samej bola podaná pred týmto dňom, treba najskôr preskúmať, či tento článok oprávňoval Komisiu na zastupovanie Spoločenstva v rámci takej žaloby.

30

Zo znenia uvedeného článku vyplýva, že Spoločenstvo môže vystupovať pred súdmi v každom členskom štáte a že na tento účel ho zastupuje Komisia.

31

Žalované v konaní vo veci samej však uvádzajú, že článok 282 ES je len všeobecným pravidlom, z ktorého v prejednávanom prípade stanovujú výnimku články 274 ES a 279 ES. Tieto dve ustanovenia boli vykonané rozpočtovým nariadením, ktorého články 59 a 60 priznávajú inštitúciám Únie zodpovednosť za plnenie vlastných rozpočtových položiek. Okrem toho z článkov 103 a 104 tohto nariadenia vyplýva, že každá z týchto inštitúcií v prípade, že sa cíti byť poškodená predmetným porušením, má povinnosť podať žalobu o náhradu škody, keďže väčšina zákaziek bola zadaná v ich vlastnom mene a na ich vlastný účet.

32

V tejto súvislosti treba uviesť, že články 274 ES a 279 ES, ako aj ustanovenia rozpočtového nariadenia vymedzujú najmä právomoci inštitúcií v oblasti zostavovania a plnenia rozpočtu. Naopak článok 282 ES priznáva Spoločenstvu právnu spôsobilosť a upravuje jej zastupovanie, a to najmä pred súdmi členských štátov. Zastupovanie Spoločenstva pred uvedenými súdmi je však úplne odlišná otázka, než je otázka týkajúca sa opatrení na vykonanie rozpočtu, ktoré prijíma inštitúcia Spoločenstva. Zásada „lex specialis generalibus derogat“ je preto v tomto prípade irelevantná.

33

Čo sa týka najmä článkov 103 a 104 rozpočtového nariadenia, na ktoré odkazuje vnútroštátny súd v úvode svojej prvej otázky, treba konštatovať, že tieto ustanovenia obsahujú pravidlá týkajúce sa zadávania a vykonávania verejných zákaziek, a nie zastupovania Únie pred súdmi členských štátov.

34

Z toho vyplýva, že Komisia bola na základe článku 282 ES oprávnená zastupovať Spoločenstvo pred vnútroštátnym súdom.

35

Čo sa týka článku 335 ZFEÚ, treba uviesť, že Zmluva o FEÚ neobsahuje prechodné ustanovenia týkajúce sa zastupovania Únie v konaniach, ktoré boli začaté na súdoch členských štátov pred nadobudnutím platnosti tejto zmluvy a ktoré naďalej prebiehajú. Za týchto podmienok je relevantným ustanovením upravujúcim toto zastupovanie článok 282 ES, keďže spor vo veci samej bol začatý pred nadobudnutím platnosti Zmluvy o FEÚ.

36

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že za takých okolností, akými sú okolnosti, o ktoré ide v konaní vo veci samej, nebráni tomu, aby Komisia zastupovala Úniu pred vnútroštátnymi súdmi, ktoré rozhodujú o občianskoprávnej žalobe o náhradu škody spôsobenej Únii v dôsledku kartelovej dohody alebo postupu, ktoré sú zakázané článkami 81 ES a 101 ZFEÚ a ktoré mohli ovplyvniť niektoré verejné zákazky zadané rôznymi inštitúciami alebo orgánmi Únie, a to bez toho, aby na tento účel disponovala splnomocnením zo strany týchto inštitúcií alebo orgánov.

37

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 47 Charty bráni tomu, aby Komisia podala na vnútroštátny súd v mene Únie žalobu o náhradu škody spôsobenej Únii v dôsledku kartelovej dohody alebo postupu, ktorých rozpor s článkom 81 ES bol konštatovaný v rozhodnutí tejto inštitúcie.

38

Vnútroštátny súd sa predovšetkým v prvom rade pýta, či v rámci takej žaloby bolo právo na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty a článku 6 EDĽP, porušené z dôvodu, že podľa článku 16 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 je rozhodnutie Komisie týkajúce sa postupu podľa článku 81 ES pre tento súd záväzné. Konštatovanie porušenia článku 81 ES preň totiž vyplývalo z rozhodnutia, ktoré prijal jeden z účastníkov sporu, čo vnútroštátnemu súdu bránilo, aby nezávisle preskúmal jednu zo zložiek zakladajúcich nárok na náhradu škody, a to konkrétne vznik skutočnosti spôsobujúcej škodu.

39

Okrem toho sa vnútroštátny súd pýta, či v rámci takej žaloby nie je Komisia v rozpore so zásadou nemo iudex in sua causa zároveň sudcom a účastníkom konania vo svojej vlastnej veci.

40

Súdny dvor už mal príležitosť zdôrazniť, že akákoľvek osoba má právo súdnou cestou namietať porušenie článku 81 ES a z tohto dôvodu namietať aj neplatnosť kartelovej dohody alebo postupu, ktoré sú týmto článkom zakázané (rozsudok z 13. júla 2006, Manfredi a i., C-295/04 až C-298/07, Zb. s. I-6619, bod 59).

41

Konkrétne, čo sa týka možnosti domáhať sa náhrady škody spôsobenej zmluvou alebo správaním spôsobilým obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž, je potrebné pripomenúť, že úplná účinnosť článku 81 ES a najmä potrebný účinok zákazu uvedeného v jeho odseku 1 by boli spochybnené, ak by sa akákoľvek osoba nemohla domáhať náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená zmluvou alebo správaním spôsobilým obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž (rozsudky z 20. septembra 2001, Courage a Crehan, C-453/99, Zb. s. I-6297, bod 26, a Manfredi a i., už citovaný, bod 60).

42

Takéto právo totiž posilňuje operatívnosť pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže a svojou povahou odrádza od často utajených dohôd alebo postupov, ktoré sú spôsobilé obmedziť alebo narušiť hospodársku súťaž. Z tohto hľadiska môžu žaloby o náhradu škody prejednávané vnútroštátnymi súdmi podstatne prispieť k zachovaniu účinnej hospodárskej súťaže v Únii (rozsudok Courage a Crehan, už citovaný, bod 27).

43

Z toho vyplýva, že každá osoba má právo domáhať sa súdnou cestou náhrady spôsobenej škody, ak existuje príčinná súvislosť medzi takouto škodou a kartelovou dohodou alebo postupom zakázaným článkom 81 ES (rozsudok Manfredi a i., už citovaný, bod 61).

44

Toto právo preto prináleží aj Únii.

45

Uvedené právo však musí byť vykonávané pri dodržiavaní základných práv žalovaných, tak ako ich zaručuje najmä Charta. Podľa článku 51 ods. 1 Charty sa jej ustanovenia pri uplatňovaní práva Únie vzťahujú tak na inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, ako aj na členské štáty.

46

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá je v súčasnosti vyjadrená v článku 47 Charty (pozri rozsudok z 22. decembra 2010, DEB, C-279/09, Zb. s. I-13849, body 30 a 31; uznesenie z 1. marca 2011, Chartry, C-457/09, Zb. s. I-819, bod 25, ako aj rozsudok z 28. júla 2011, Samba Diouf, C-69/10, Zb. s. I-7151, bod 49).

47

Uvedený článok 47 Charty zabezpečuje v práve Únie ochranu priznanú článkom 6 ods. 1 EDĽP. Preto je namieste odkázať výlučne na prvé uvedené ustanovenie (rozsudok z 8. decembra 2011, Chalkor/Komisia, C-386/10 P, Zb. s. I-13085, bod 51).

48

Zásada účinnej súdnej ochrany obsiahnutá v uvedenom článku 47 sa skladá z viacerých zložiek, ktoré zahrnujú najmä právo na obranu, zásadu rovnosti zbraní, právo na prístup k súdu, ako aj právo poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

49

Konkrétne, pokiaľ ide o právo na prístup k súdu, treba spresniť, že na to, aby „súd“ mohol v súlade s článkom 47 Charty rozhodnúť o rozdielnych názoroch na práva a povinnosti vyplývajúce z práva Únie, treba, aby mal právomoc preskúmať všetky skutkové a právne otázky, ktoré sú relevantné na účely sporu, o ktorom rozhoduje.

50

V tejto súvislosti je nesporné, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok zo 14. septembra 2000, Masterfoods a HB, C-344/98, Zb. s. I-11369, bod 52), ktorá je v súčasnosti kodifikovaná v článku 16 nariadenia č. 1/2003, keď vnútroštátne súdy rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku 101 ZFEÚ, ktoré už sú predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou.

51

Táto zásada platí takisto v prípade, ak vnútroštátne súdy rozhodujú o žalobe o náhradu škody, ktorá bola spôsobená v dôsledku kartelovej dohody alebo postupu, ktorého rozpor s článkom 101 ZFEÚ bol konštatovaný rozhodnutím tejto inštitúcie.

52

Uplatňovanie predpisov Únie týkajúcich sa hospodárskej súťaže je založené na povinnosti lojálnej spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi na jednej strane a Komisiou a súdmi Únie na druhej strane, v rámci ktorej si každý z týchto orgánov musí plniť úlohu, ktorú mu priznáva Zmluva (rozsudok Masterfoods a HB, už citovaný, bod 56).

53

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že výlučná právomoc preskúmavať zákonnosť aktov inštitúcií Únie prináleží súdom Únie, a nie vnútroštátnym súdom. Vnútroštátne súdy nemôžu také akty vyhlasovať za neplatné (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 22. októbra 1987, Foto-Frost, 314/85, Zb. s. 4199, body 12 až 20).

54

Pravidlo, podľa ktorého vnútroštátne súdy nemôžu prijímať rozhodnutia, ktoré by boli v rozpore s rozhodnutím Komisie týkajúcim sa postupu podľa článku 101 ZFEÚ, je teda osobitným prejavom rozdelenia právomoci v rámci Únie medzi jednak vnútroštátne súdy a jednak Komisiu a súdy Únie.

55

Z tohto pravidla však nevyplýva, že by žalované v konaní vo veci samej boli zbavené svojho práva na prístup k súdu podľa článku 47 Charty.

56

Právo Únie totiž stanovuje systém súdneho preskúmania rozhodnutí Komisie týkajúcich sa postupov podľa článku 101 ZFEÚ, ktorý ponúka všetky záruky vyžadované článkom 47 Charty.

57

Vzhľadom na to treba konštatovať, že rozhodnutie Komisie môže byť podrobené preskúmaniu zákonnosti zo strany súdov Únie na základe článku 263 ZFEÚ. V tomto prípade žalované v konaní vo veci samej, ktorým bolo určené rozhodnutie, totiž podali žalobu o neplatnosť smerujúcu proti tomuto rozhodnutia, tak ako bolo pripomenuté v bodoch 20 až 22 tohto rozsudku.

58

Uvedené žalované však tvrdia, že preskúmanie zákonnosti zo strany súdov Únie na základe článku 263 ZFEÚ v oblasti práva hospodárskej súťaže je neúplné najmä z dôvodu miery voľnej úvahy, ktorú tieto súdy priznávajú Komisii v hospodárskej oblasti.

59

V tejto súvislosti mal Súdny dvor príležitosť zdôrazniť, že hoci v oblastiach, v ktorých dochádza ku komplexným hospodárskym posúdeniam, Komisia disponuje mierou voľnej úvahy v hospodárskej oblasti, neznamená to, že by sa mal súd Únie zdržať preskúmania toho, ako Komisia vykladá údaje hospodárskej povahy. Súd Únie totiž musí najmä nielen preskúmať vecnú presnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a súladnosť, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú súhrn podstatných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé opodstatniť závery, ktoré z nich boli vyvodené (rozsudok Chalkor/Komisia, už citovaný, bod 54 a citovaná judikatúra).

60

Súd Únie musí z úradnej moci takisto preskúmať, či Komisia odôvodnila svoje rozhodnutie a najmä či vysvetlila zváženie a zhodnotenie zohľadnených skutočností (pozri v tomto zmysle rozsudok Chalkor/Komisia, už citovaný, bod 61).

61

Súd Únie má ďalej povinnosť uskutočniť preskúmanie zákonnosti, ktorá mu prináleží na základe dôkazov predložených žalobcom na podporu uvádzaných dôvodov. Počas tohto preskúmavania sa súd v snahe vyhnúť sa vykonaniu podrobného vecného a právneho preskúmania nemôže opierať o mieru voľnej úvahy Komisie, a to ani pokiaľ ide o výber dôkazov zohľadnených pri uplatňovaní kritérií uvedených v oznámení Komisie s názvom „Usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003“ (Ú. v. EÚ C 210, s. 2), ani pokiaľ ide o hodnotenie týchto dôkazov (rozsudok Chalkor/Komisia, už citovaný, bod 62).

62

Napokon preskúmanie zákonnosti je doplnené neobmedzenou súdnou právomocou, ktorá bola priznaná súdu Únie článkom 17 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81] a [82] Zmluvy (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), a v súčasnosti je v súlade s článkom 261 ZFEÚ zakotvená v článku 31 nariadenia č. 1/2003. Táto právomoc oprávňuje súd, aby nad rámec jednoduchého preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušil, znížil alebo zvýšil uloženú pokutu alebo penále (rozsudok Chalkor/Komisia, už citovaný, bod 63 a citovaná judikatúra).

63

Preskúmanie upravené Zmluvami teda predpokladá, že súd Únie uskutoční tak právne, ako aj vecné preskúmanie a že má právomoc posúdiť dôkazy, zrušiť napadnuté rozhodnutie a zmeniť sumu pokút. Zdá sa preto, že preskúmanie zákonnosti podľa článku 263 ZFEÚ, doplnené neobmedzenou súdnou právomocou, pokiaľ ide o sumu pokuty, podľa článku 31 nariadenia č. 1/2003, je v súlade s požiadavkami zásady účinnej súdnej ochrany podľa článku 47 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok Chalkor/Komisia, už citovaný, bod 67).

64

Čo sa týka námietky žalovaných v konaní vo veci samej, ktorá sa zakladá na skutočnosti, že uvedené súdne preskúmanie je zverené Súdnemu dvoru, ktorého nezávislosť bola spochybnená z dôvodu, že sám je inštitúciou Únie, stačí konštatovať, že je nedôvodná jednak vzhľadom na všetky záruky zakotvené v Zmluvách zaručujúce nezávislosť a nestrannosť Súdneho dvora a jednak vzhľadom na skutočnosť, že každý súdny orgán je nevyhnutne súčasťou štátnej alebo nadnárodnej organizácie, pod ktorú spadá, bez toho, aby táto jediná skutočnosť mohla spôsobiť porušenie článku 47 Charty a článku 6 EDĽP.

65

Napokon je potrebné uviesť, že taká občianskoprávna žaloba o náhradu škody, akou je žaloba vo veci samej, zahrnuje, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nielen konštatovanie vzniku skutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody, ale takisto existenciu škody a priamej súvislosti medzi škodou a uvedenou skutočnosťou. Hoci je pravda, že z povinnosti vnútroštátneho súdu neprijať rozhodnutie, ktoré by bolo v rozpore s rozhodnutím Komisie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 ZFEÚ, vyplýva pre tento súd povinnosť, aby uznal existenciu kartelovej dohody alebo zakázaného postupu, treba spresniť, že existencia škody a priamej príčinnej súvislosti medzi touto škodou a predmetnou kartelovou dohodou alebo postupom naďalej podlieha posúdeniu vnútroštátnym súdom.

66

Aj keď Komisia mala vo svojom rozhodnutí určiť presné účinky porušenia, vnútroštátnemu súdu aj naďalej prináleží určiť jednotlivo škodu spôsobenú každému subjektu, ktorý podal žalobu o náhradu škody. Také posúdenie nie je v rozpore s článkom 16 nariadenia č. 1/2003.

67

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy Komisia nemôže byť v rámci takého sporu, akým je spor vo veci samej, považovaná za sudcu a účastníka konania vo svojej vlastnej veci.

68

Vnútroštátny súd sa v druhom rade pýta, či je zásada rovnosti zbraní porušená v prípade takej občianskoprávnej žaloby, o akú ide v konaní vo veci samej, z dôvodu, že samotná Komisia vykonala vyšetrovanie týkajúce sa predmetného porušenia.

69

Žalované v konaní vo veci samej sa domnievajú, že z tohto dôvodu bola táto inštitúcia vo vzťahu k nim vo zvýhodnenom postavení, čo jej umožnilo získavať a používať informácie, vrátane informácií, ktoré sú dôverné, a teda chránené obchodným tajomstvom, ktorými nedisponovali všetky žalované.

70

Komisia v rámci tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania namieta, že pri príprave žaloby vo veci samej použila iba informácie, ktoré sa nachádzali v nie dôvernom znení rozhodnutia z 27. februára 2007. Táto inštitúcia okrem toho uvádza, že služby zodpovedné za konanie vo veci samej, teda úrady pre infraštruktúru a logistiku v Bruseli a Luxemburgu, nedisponujú právom prednostného prístupu k dôvernému spisu Generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž. Komisia bola preto v rovnakej pozícii ako ostatné osoby podliehajúce súdnej právomoci.

71

Zásada rovnosti zbraní, ktorá úzko súvisí so samotným pojmom spravodlivý proces (rozsudok z 21. septembra 2010, Švédsko a i./API a Komisia, C-514/07 P, C-528/07 P a C-532/07 P, Zb. s. I-8533, bod 88), zahrnuje povinnosť poskytnúť každému účastníkovi konania primeranú možnosť uviesť svoje tvrdenia vrátane dôkazov za podmienok, ktoré ho zjavne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane.

72

Ako uviedol generálny advokát v bode 58 svojich návrhov, účelom rovnosti zbraní je zabezpečiť rovnováhu medzi účastníkmi konania a tým zaručiť, že ktorýkoľvek účastník konania môže posúdiť a spochybniť každý dokument predložený súdu. Naopak ujmu spôsobenú nedodržaním tejto rovnováhy v zásade musí preukázať ten, komu táto ujma vznikla.

73

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že informácie, na ktoré žalované v konaní vo veci samej odkazujú, Komisia vnútroštátnemu súdu neposkytla, pričom Komisia navyše uviedla, že vychádzala iba z informácií, ktoré boli dostupné v nie dôvernom znení rozhodnutia konštatujúceho porušenie článku 81 ES. Takéto okolnosti preto vylučujú porušenie zásady rovnosti zbraní.

74

Argumentácia žalovaných v konaní vo veci samej, podľa ktorej bola rovnosť medzi účastníkmi konania narušená z dôvodu, že Komisia viedla vyšetrovanie týkajúce sa porušenia článku 101 ZFEÚ, aby sa následne domáhala náhrady škody, ktorá bola spôsobená týmto porušením, naráža na zákaz používať informácie získané v rámci vyšetrovania na iné účely, než je samotné vyšetrovanie, ktorý je stanovený v článku 28 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.

75

Navyše okolnosť, že tak rozhodnutie z 27. februára 2007, ako aj rozhodnutie podať žalobu o náhradu škody, o ktorú ide v konaní vo veci samej, boli prijaté kolégiom Komisie, nespochybňuje predchádzajúce úvahy, pretože právo Únie obsahuje dostatočné záruky na zabezpečenie dodržiavania zásady rovnosti zbraní v rámci takej žaloby, tak ako vyplývajú z článku 339 ZFEÚ, článku 28 nariadenia č. 1/2003, ako aj z bodu 26 oznámenia Komisie o spolupráci medzi Komisiou a súdmi členských štátov EÚ pri uplatňovaní článkov 81 a 82 Zmluvy o ES.

76

Napokon tvrdenia, ktoré žalované v konaní vo veci samej zakladajú na rozsudku Yvon v. Francúzsko (rozsudok ESĽP z 24. apríla 2003, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2003-V), nemôžu vôbec obstáť. Skutočnosti, ktoré Európsky súd pre ľudské práva viedli ku konštatovaniu porušenia článku 6 EDĽP, a to najmä významný vplyv záverov vládneho komisára na posúdenie zo strany sudcu rozhodujúceho o vyvlastnení, ako aj prepisy týkajúce sa prístupu a používania relevantných informácií vládnym komisárom, nepodliehali na rozdiel od skutočností, o ktoré ide vo veci samej, súdnemu preskúmaniu alebo zárukám, ktoré sú porovnateľné alebo rovnocenné so zárukami uvedenými v bodoch 63 a 75 tohto rozsudku.

77

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 47 Charty nebráni tomu, aby Komisia podala na vnútroštátny súd v mene Únie žalobu o náhradu škody spôsobenej Únii v dôsledku kartelovej dohody alebo postupu, ktorých rozpor s článkom 81 ES alebo článkom 101 ZFEÚ bol konštatovaný v rozhodnutí tejto inštitúcie.

78

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: