1

Poľská republika sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 10. júna 2009, Poľsko/Komisia (T-257/04, Zb. s. II-1545, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd prvého stupňa zamietol jej žalobu o neplatnosť článku 3, článku 4 ods. 3 a článku 4 ods. 5 ôsmej zarážky nariadenia Komisie (ES) č. 1972/2003 z 10. novembra 2003 o prechodných opatreniach prijatých v súvislosti s pristúpením Českej republiky, Estónska, Cypru, Lotyšska, Litvy, Maďarska, Malty, Poľska, Slovinska a Slovenska s ohľadom na obchod s poľnohospodárskymi výrobkami (Ú. v. EÚ L 293, s. 3; Mim. vyd. 03/040, s. 474), zmeneného a doplneného nariadením Komisie (ES) č. 230/2004 z 10. februára 2004 (Ú. v. EÚ L 39, s. 13; Mim. vyd. 03/042, s. 443).

2

Článok 2 ods. 3 Zmluvy medzi Belgickým kráľovstvom, Dánskym kráľovstvom, Spolkovou republikou Nemecko, Helénskou republikou, Španielskym kráľovstvom, Francúzskou republikou, Írskom, Talianskou republikou, Luxemburským veľkovojvodstvom, Holandským kráľovstvom, Rakúskou republikou, Portugalskou republikou, Fínskou republikou, Švédskym kráľovstvom, Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska (členskými štátmi Európskej únie) a Českou republikou, Estónskou republikou, Cyperskou republikou, Lotyšskou republikou, Litovskou republikou, Maďarskou republikou, Maltskou republikou, Poľskou republikou, Slovinskou republikou, Slovenskou republikou o pristúpení Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky k Európskej únii (Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 17, ďalej len „Zmluva o pristúpení“) podpísanej v Aténach 16. apríla 2003 a ratifikovanej Poľskou republikou 23. júla 2003:

„Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 2, sú orgány únie oprávnené prijať pred pristúpením opatrenia uvedené [v článku 41 aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 33, ďalej len ‚akt o pristúpení z roku 2003‘), ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o pristúpení]. Tieto opatrenia nadobudnú platnosť a účinnosť iba za podmienky a ku dňu nadobudnutia platnosti [Zmluvy o pristúpení].“

3

Článok 41 aktu o pristúpení z roku 2003 stanovuje:

„Ak sú v nových členských štátoch na uľahčenie prechodu zo súčasného režimu na režim vyplývajúci z uplatňovania spoločnej poľnohospodárskej politiky podľa podmienok uvedených v [akte o pristúpení z roku 2003] potrebné prechodné opatrenia, prijme Komisia v súlade s postupom uvedeným v článku 42 odseku 2 nariadenia Rady (ES) č. 1260/2001 [z 19. júna 2001] o spoločnej organizácii trhu v sektore cukru [(Ú. v. ES L 178, s. 1; Mim. vyd. 03/033, s. 17)] alebo v zodpovedajúcich článkoch ostatných nariadení o spoločnej organizácii poľnohospodárskych trhov alebo v súlade s postupmi výboru, ako sú ustanovené v príslušných právnych predpisoch. Prechodné opatrenia uvedené v tomto článku môžu byť prijaté počas obdobia troch rokov nasledujúcich po dni pristúpenia a ich uplatňovanie bude obmedzené na toto obdobie. Rada môže na návrh Komisie a po porade s Európskym parlamentom jednomyseľne rozhodnúť o predĺžení tohto obdobia.

…“

4

Kapitola 4 prílohy IV aktu o pristúpení s názvom „Poľnohospodárstvo“, ktorá sa týka zoznamu uvedeného v článku 22 tohto aktu, v bodoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Verejné zásoby, ktoré udržujú nové členské štáty ku dňu pristúpenia a ktoré sú výsledkom ich politiky na podporu trhu, budú prevzaté spoločenstvom v hodnote vyplývajúcej z uplatnenia článku 8 nariadenia Rady (EHS) č. 1883/78 [z 2. augusta 1978], ktorým sa ustanovujú všeobecné pravidlá pre financovanie intervencií oddelením záruk Európskeho poľnohospodárskeho usmerňovacieho a záručného fondu [(Ú. v. ES L 216, s. 1; Mim. vyd. 03/003, s. 266)]. Uvedené zásoby budú prevzaté iba za podmienky, že verejné intervenčné opatrenia vo vzťahu k dotknutým výrobkom sú ustanovené v právnych predpisoch spoločenstva a tieto zásoby spĺňajú požiadavky spoločenstva na intervencie.

2.   Všetky zásoby, verejné aj súkromné, ktoré sú ku dňu pristúpenia vo voľnom obehu na území nového členského štátu a ktoré presahujú množstvo, ktoré možno považovať za obvyklý prenos zásob, musia byť odstránené na náklady nových členských štátov.“

5

Kapitola 5 uvedenej prílohy nazvaná „Colná únia“ stanovuje:

„…

Nariadenie [Rady] (EHS) č. 2913/92 [z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (Ú. v. ES L 302, s. 1; Mim. vyd. 02/004, s. 307)] a nariadenie [Komisie] (EHS) č. 2454/93 [z 2. júla 1993, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92 (Ú. v. ES L 253, s. 1; Mim. vyd. 02/006, s. 3)] sa vzťahuj[ú] na nové členské štáty pri súčasnom uplatnení týchto osobitných ustanovení:

…“

6

Dňa 10. novembra 2003 Komisia prijala nariadenie č. 1972/2003, ktorým sa v zásade zavádza, pokiaľ ide o prejednávaný spor, najmä systém poplatkov za niektoré poľnohospodárske výrobky prostredníctvom prechodných výnimiek z pravidiel Spoločenstva.

7

Článok 3 tohto nariadenia preto stanovuje:

„Dočasný režim

1.   Tento článok sa uplatňuje bez ohľadu na prílohu IV kapitolu 5 aktu o pristúpení [z roku 2003] a bez ohľadu na články 20 a 214 nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92…

2.   Výrobky uvedené v článku 4 ods. 5 ktoré do 1. mája 2004 boli vo voľnom obehu v spoločenstve pätnástky alebo v novom členskom štáte a dňa 1. mája 2004 sú dočasne uskladnené alebo v rámci jedného z colných konaní, alebo postupov [alebo spadajú pod jedno z colných schválených určení alebo jeden z colných režimov – neoficiálny preklad] uvedených v článku 4 ods. 15 bodu b) a ods. 16 bodov b) až g) nariadenia (EHS) č. 2913/92 v rozšírenom spoločenstve, alebo ktoré sú v štádiu prepravy po vybavení vývozných formalít v rámci rozšíreného spoločenstva podliehajú dovoznému clu erga omnes uplatňovanému v deň prepustenia do voľného obehu.

Prvý pododsek sa neuplatňuje na výrobky vyvážané zo spoločenstva pätnástky, ak dovozca predloží dôkaz, že v krajine vývozu nežiadal na výrobky žiadnu vývoznú náhradu. Na žiadosť dovozcu vývozca zabezpečí potvrdenie na vývoznej deklarácii od kompetentného orgánu, že na výrobky sa v krajine vývozu nežiadala vývozná náhrada.

…“

8

Článok 4 nariadenia č. 1972/2003 stanovuje:

„Poplatky za tovar vo voľnom obehu

1.   Bez ohľadu na prílohu IV, kapitolu 4 aktu o pristúpení [z roku 2003] a pokiaľ sa na národnej úrovni neuplatňujú prísnejšie právne predpisy, držiteľom nadbytočných zásob výrobkov vo voľnom obehu k 1. máju 2004 ukladajú nové členské štáty poplatky.

2.   S cieľom určenia nadbytočných zásob jednotlivých držiteľov musia nové členské štáty vziať do úvahy najmä:

Pojem nadbytočné zásoby sa uplatňuje na výrobky dovážané do nových členských štátov alebo na výrobky s pôvodom v nových členských štátoch. Pojem nadbytočné zásoby sa uplatňuje aj na výrobky určené pre trh nových členských štátov.

…

3.   Výška poplatku uvedeného v odseku 1 sa určuje podľa erga omnes dovozného cla platného k 1. máju 2004. Príjem z poplatku vybraného národnými orgánmi bude určený národnému rozpočtu nového členského štátu.

…

5.   Tento článok sa uplatňuje na výrobky nasledovných číselných znakov KN:

…

…

6.   Komisia môže do zoznamu podľa odseku 5 ďalšie výrobky pridať alebo môže výrobky zo zoznamu odobrať.“

9

Podľa článku 10 nariadenia č. 1972/2003:

„Toto nariadenie nadobúda účinnosť podľa [pod podmienkou nadobudnutia platnosti – neoficiálny preklad] a v deň nadobudnutia platnosti Zmluvy o pristúpení…

Bude sa uplatňovať do 30. apríla 2007.“

10

Pokiaľ ide o Poľskú republiku, nariadením č. 735/2004 bolo do zoznamu uvedeného v článku 4 ods. 5 ôsmej zarážke nariadenia č. 1972/2003 zaradených hlavne sedem výrobkov, na ktoré sa vzťahujú číselné znaky KN 0202 30 10, 0202 30 50, 0207 14 10, 0207 14 70, 1602 32 11, 2008 30 55 a 2008 30 75. Nariadenie č. 735/2004 zmenilo a doplnilo len uvedený zoznam a nie znenie ostatných ustanovení nariadenia č. 1972/2003, ktoré boli napadnuté v rámci tohto konania.

11

Návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 28. júna 2004 Poľská republika na základe článku 230 ES podala žalobu o neplatnosť článku 3, článku 4 ods. 3 a článku 4 ods. 5 ôsmej zarážky nariadenia č. 1972/2003, zmeneného a doplneného nariadením č. 735/2004.

12

Na podporu svojej žaloby, ktorá bola rozdelená na štyri časti, Poľská republika uviedla desať žalobných dôvodov založených na porušení zásady voľného pohybu tovaru, zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, zásady ochrany legitímnej dôvery, zásady proporcionality, ako aj na nedostatku právomoci Komisie, na porušení článkov 22 a 41 aktu o pristúpení z roku 2003, na neexistencii alebo nedostatku odôvodnenia a na zneužití právomoci.

13

Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že táto žaloba bola podaná po uplynutí lehoty.

14

Súd prvého stupňa, ktorý rozhodoval v rozšírenom rozhodovacom zložení, v napadnutom rozsudku vyhlásil časť uvedenej žaloby, ktorá sa týkala nariadenia č. 1972/2003, za neprípustnú.

15

Súd prvého stupňa po tom, ako konštatoval, že dvojmesačnú lehotu na podanie žaloby stanovenú v článku 230 piatom odseku ES treba počítať odo dňa uverejnenia nariadenia č. 1972/2003 v Úradnom vestníku Európskej únie, a to od 11. novembra 2003, po zohľadnení rôznych procesných lehôt rozhodol, že celková lehota na podanie žaloby o neplatnosť proti nariadeniu č. 1972/2003 uplynula 4. februára 2004 o polnoci.

16

Vzhľadom na to, že žaloba Poľskej republiky bola podaná 28. júna 2004, Súd prvého stupňa ju v časti návrhu týkajúcej sa zrušenia nariadenia č. 1972/2003, vyhlásil za oneskorenú.

17

Naopak, pokiaľ ide o časť žaloby Poľskej republiky týkajúcej sa nariadenia č. 735/2004, Súd prvého stupňa ju vyhlásil za prípustnú, keďže ju možno vykladať ako návrh na zrušenie nariadenia č. 735/2004, ktoré v prípade tohto členského štátu stanovuje v súvislosti so siedmimi dodatočnými výrobkami rovnaké opatrenia, ako sú opatrenia, ktoré boli pôvodne zavedené nariadením č. 1972/2003 pre iné výrobky.

18

Pokiaľ ide však o vec samu, Súd prvého stupňa zamietol všetky uvedené žalobné dôvody.

19

Žaloba bola preto zamietnutá v celom rozsahu.

20

Poľská republika svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, ako aj článok 3, článok 4 ods. 3 a článok 4 ods. 5 ôsmu zarážku nariadenia č. 1972/2003, zmeneného a doplneného nariadením č. 735/2004.

21

Európska komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal Poľskú republiku na náhradu trov konania.

22

Komisia, ktorá odpovedá na každý z odvolacích dôvodov, ktoré Poľská republika uviedla na podporu svojho odvolania, v prvom rade spochybňuje prípustnosť niektorých odvolacích dôvodov, pretože tieto dôvody sa zakladajú na rovnakých tvrdeniach, ako boli tvrdenia uvedené v rámci žaloby vo veci samej, a jasne neuvádzajú, v čom je rozsudok Súdu prvého stupňa nesprávny.

23

Treba pripomenúť, že podľa článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie proti rozhodnutiam Všeobecného súdu obmedzuje len na právne otázky a musí sa zakladať na dôvodoch založených na nedostatku právomoci Všeobecného súdu, porušení procesných pravidiel pred Všeobecným súdom, ktoré sa nepriaznivo dotýka záujmov odvolateľa, alebo na porušení práva Spoločenstva Všeobecným súdom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C-136/92 P, Zb. s. I-1981, bod 47).

24

Len Všeobecný súd má teda právomoc zistiť skutkový stav, okrem prípadu, keď by vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, ako aj posúdiť zaistené dôkazy. Zistenie tohto skutkového stavu a posúdenie týchto dôkazov nepredstavuje, okrem prípadu ich skreslenia, právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdneho dvora (pozri najmä rozsudok z 2. októbra 2001, EIB/Hautem, C-449/99 P, Zb. s. I-6733, bod 44, ako aj z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C-105/04 P, Zb. s. I-8725, body 69 a 70).

25

Okrem toho z článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, ako aj článku 112 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že v odvolaní musí byť presne uvedené, ktoré časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, sa napádajú, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú (pozri najmä rozsudky zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C-352/98 P, Zb. s. I-5291, bod 34; zo 6. marca 2003, Interporc/Komisia, C-41/00 P, Zb. s. I-2125, bod 15, a z 12. septembra 2006, Reynolds Tobacco a i./Komisia, C-131/03 P, Zb. s. I-7795, bod 49).

26

Požiadavky odôvodnenia, ktoré vyplývajú z týchto ustanovení, preto nespĺňa odvolanie, ktoré len opakuje alebo doslovne preberá dôvody a tvrdenia, ktoré už boli uvedené pred Všeobecným súdom, vrátane tých, ktoré vychádzali zo skutočností výslovne zamietnutých týmto súdom (pozri najmä rozsudok Interporc/Komisia, už citovaný, bod 16). Takéto odvolanie totiž v skutočnosti sleduje iba opätovné posúdenie žaloby podanej na Všeobecný súd, čo nepatrí do právomocí Súdneho dvora (pozri najmä rozsudok Reynolds Tobacco a i./Komisia, už citovaný, bod 50).

27

Pokiaľ však odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Únie vykonané Všeobecným súdom, môžu sa právne otázky skúmané na prvom stupni nanovo prejednať v rámci odvolania (rozsudok z 13. júla 2000, Salzgitter/Komisia, C-210/98 P, Zb. s. I-5843, bod 43). Ak by totiž odvolateľ nemohol takýmto spôsobom založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už uplatnených pred Všeobecným súdom, odvolacie konanie by čiastočne stratilo svoj zmysel (rozsudok Interporc/Komisia, už citovaný, bod 17).

28

V tejto veci pritom odvolanie v podstate spochybňuje stanovisko Súdu prvého stupňa v súvislosti s viacerými právnymi otázkami, ktoré mu boli predložené v prvostupňovom konaní, pokiaľ ide jednak o prípustnosť žaloby Poľskej republiky so zreteľom najmä na právo na účinnú súdnu ochranu a jednak o rovnosť niektorých prechodných opatrení v poľnohospodárskej oblasti osobitne so zreteľom na článok 41 aktu o pristúpení a jednotlivé všeobecné zásady práva Únie. Keďže uvedené odvolanie presne uvádza vytýkané body napadnutého rozsudku, ako aj dôvody a tvrdenia, o ktoré sa opiera, nemožno ho vyhlásiť za neprípustné v celom rozsahu.

29

Prípustnosť osobitných tvrdení uvedených na podporu jednotlivých odvolacích dôvodov treba teda preskúmať so zreteľom na uvedené kritériá.

30

Poľská republika na podporu svojho odvolania uvádza päť odvolacích dôvodov smerujúcich proti napadnutému rozsudku, ktorým boli vyhlásené za neprípustné jej návrhy týkajúce sa zrušenia nariadenia č. 1972/2003, lebo jej žaloba bola podaná po uplynutí lehoty. Tieto odvolacie dôvody sa zakladajú po prvé na neúplnom uverejnení nariadenia č. 1972/2003, po druhé na nesprávnom výklade článku 230 štvrtého odseku ES, po tretie na porušení základných zásad spoločenstva práva a zásady účinnej súdnej ochrany, po štvrté na porušení zásad solidarity a dobrej viery, ako aj pravidiel konania a po piate na nedostatku odôvodnenia.

31

V prvom rade treba preskúmať tretí odvolací dôvod založený na porušení základných zásad spoločenstva práva a zásady účinnej súdnej ochrany.

32

Poľská republika tvrdí, že Súd prvého stupňa tým, že vyhlásil jej žalobu o neplatnosť za čiastočne neprípustnú, pozbavil nové členské štáty práva predložiť ustanovenia nariadenia č. 1972/2003 na súdne preskúmanie na základe článku 230 druhého odseku ES napriek tomu, že toto nariadenie im bolo adresované ako členským štátom.

33

Poľská republika s poukázaním na skutočnosť, že striktné uplatnenie právnej úpravy Spoločenstva týkajúcej sa procesných lehôt zodpovedá požiadavke právnej istoty a potrebe vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii alebo akémukoľvek svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti, sa však domnieva, že takéto uplatnenie nemôže odôvodniť nerovnosť v oblasti súdnej ochrany, ktorá vyplýva zo skutočnosti, že nové členské štáty nemôžu napadnúť zákonnosť nariadenia č. 1972/2003 na základe svojho postavenia členských štátov, hoci sa ich toto nariadenie osobitne dotýka.

34

Na podporu svojho odvolacieho dôvodu sa Poľská republika na jednej strane opiera o rozsudok z 23. apríla 1986, Les Verts/Parlament (294/83, Zb. s. 1339, bod 23), z ktorého vyplýva, že Európske hospodárske spoločenstvo je spoločenstvom práva, pretože tak akty jeho členských štátov, ako aj jeho inštitúcií podliehajú preskúmaniu ich súladu so základnou ústavnou listinou, ktorou je Zmluva o ES. Na druhej strane Poľská republika na záver odkazuje na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci, v ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom z 23. októbra 2007, Poľsko/Komisia (C-273/04, Zb. s. I-8925, bod 50) s tvrdením, že Súd prvého stupňa zjavne porušil základné zásady spoločnosti práva a zásadu účinnej súdnej ochrany.

35

Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa tým, že zamietol žalobu podanú po uplynutí lehoty ako neprípustnú, neporušil ani zásadu účinnej súdnej ochrany, ani základné zásady spoločenstva práva. Navyše na rozdiel od tvrdení Poľskej republiky skutočnosť, že postavenie tohto štátu sa nadobudnutím platnosti Zmluvy o pristúpení, ako aj aktu o pristúpení z roku 2003 zmenilo zo žalobcu na privilegovaného žalobcu, neumožňuje odchýliť sa od zásady, podľa ktorej sa procesné lehoty musia uplatňovať striktne.

36

Poľská republika týmto odvolacím dôvodom Súdu prvého stupňa vytýka, že odmietol jej tvrdenie, podľa ktorého nariadenie č. 1972/2003 bolo adresované všetkým členským štátom, vrátane Poľskej republiky, takže ho mohla napadnúť aj v postavení žalobcu na základe článku 230 druhého odseku ES.

37

V tejto súvislosti Súd prvého stupňa v bode 46 napadnutého rozsudku v prvom rade uviedol, že hoci akt o pristúpení z roku 2003 osobitne pre inštitúcie Spoločenstva upravuje možnosť prijať určité opatrenia medzi dňom podpísania tohto aktu a dňom pristúpenia nových členských štátov, uvedený akt nestanovuje nijakú výnimku zo systému preskúmania zákonnosti aktov Spoločenstva.

38

Súd prvého stupňa ďalej v bode 47 uvedeného rozsudku s odvolaním sa na rozsudok z 15. januára 1987, Misset/Rada (152/85, Zb. s. 223, bod 11), pripomenul, že právna úprava Spoločenstva týkajúca sa procesných lehôt sa uplatňuje striktne.

39

Súd prvého stupňa napokon v bode 48 uvedeného rozsudku konštatoval, že „ak treba tvrdenie Poľskej republiky chápať v tom zmysle, že považovala za potrebné vyčkať na postavenie členského štátu, aby mohla podať svoju žalobu, je potrebné zdôrazniť, že lehota na podanie žaloby stanovená v článku 230 ES je všeobecne uplatniteľná“, a že „nevyžadovala, pokiaľ ide o Poľskú republiku, aby mala postavenie členského štátu“. Súd prvého stupňa dodal, že „táto lehota na podanie žaloby sa na ňu v každom prípade uplatň[ovala], pretože je právnickou osobou“.

40

Na to, aby bolo možné zodpovedať otázku, či Poľská republika mohla právoplatným spôsobom napadnúť nariadenie č. 1972/2003 ako žalobca na základe článku 230 druhého odseku ES, treba pripomenúť, že článok 2 ods. 3 Zmluvy o pristúpení výslovne priznáva inštitúciám Únie možnosť prijať niektoré opatrenia ešte pred pristúpením.

41

Medzi týmito opatreniami sa nachádza najmä článok 41 aktu o pristúpení z roku 2003, podľa ktorého je Komisia oprávnená prijať akékoľvek prechodné ustanovenia potrebné na uľahčenie prechodu zo súčasného režimu nových členských štátov na režim vyplývajúci z uplatňovania spoločnej poľnohospodárskej politiky.

42

Nariadenie č. 1972/2003 bolo prijaté na základe tohto článku a ako uviedol generálny advokát v bode 27 svojich návrhov prednesených vo veci, v ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom z dnešného dňa (C-336/09 P), je súčasťou aktov, ktorých prijatie je podmienené pristúpením.

43

Keďže bolo nariadenie č. 1972/2003 prijaté medzi dňom podpísania Zmluvy o pristúpení, ako aj aktu o pristúpení z roku 2003 a ich dňom nadobudnutia platnosti, odlišuje sa od ostatných právnych predpisov vyplývajúcich z acquis communautaire, ktoré už boli v čase podpísania uvedenej Zmluvy o pristúpení a uvedeného aktu o pristúpení v platnosti.

44

Navyše napriek skutočnosti, že nariadenie č. 1972/2003 bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie pred pristúpením nových členských štátov, je nepopierateľné, že opatrenia prijaté týmto nariadením sa predovšetkým vzťahovali na tieto nové členské štáty od okamihu ich pristúpenia k Únii. Uvedené nariadenie v súlade so svojím článkom 10 tak nadobudlo účinnosť len dňom nadobudnutia platnosti a pod podmienkou nadobudnutia platnosti Zmluvy o pristúpení.

45

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, ako to uviedol aj generálny advokát v bodoch 39 a 40 svojich návrhov prednesených k už citovanému rozsudku Poľsko/Komisia z dnešného dňa, že ustanovenia nariadenia č. 1972/2003 sa na nové členské štáty vzťahovali len od okamihu ich pristúpenia, keď nadobudli postavenie členských štátov, a že na základe tohto postavenia boli uvedené štáty oprávnené napadnúť tieto ustanovenia.

46

V prejednávanej veci je zrejmé, že vzhľadom na deň uverejnenia nariadenia č. 1972/2003 v Úradnom vestníku Európskej únie, ktorým je 11. november 2003, dvojmesačná lehota na podanie žaloby stanovená v článku 230 ES uplynula predtým, než Poľská republika nadobudla v deň svojho pristúpenia k Únii, a to 1. mája 2004, postavenie členského štátu.

47

Nové členské štáty teda nemali možnosť v postavení žalobcov podľa článku 230 druhého odseku ES podať v stanovenej lehote žaloby proti aktom prijatým na základe článku 2 ods. 3 Zmluvy o pristúpení.

48

Treba pritom pripomenúť, že Únia je úniou práva, v ktorej jej inštitúcie podliehajú preskúmaniu súladu ich aktov najmä so Zmluvou a všeobecnými zásadami práva (pozri rozsudky z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C-402/05 P a C-415/05 P, Zb. s. I-6351, bod 281, a z 29. júna 2010, E a F, C-550/09, Zb. s. I-6213, bod 44).

49

Tieto zásady predstavujú samotný základ tejto únie a ich dodržiavanie vyžaduje, ako to navyše výslovne stanovuje článok 4 ods. 2 ZEÚ, aby sa s novými členskými štátmi zaobchádzalo rovnakým spôsobom ako so starými členskými štátmi.

50

Nové členské štáty musia teda mať právo na podanie žaloby ako žalobcovia na základe článku 230 druhého odseku ES voči všetkým aktom, ktoré boli tak ako akt napadnutý vo veci samej prijaté na základe článku 2 ods. 3 Zmluvy o pristúpení a ktoré sa ich dotýkajú vzhľadom na ich postavenie členského štátu.

51

Keďže toto postavenie nové členské štáty nadobudli iba v deň nadobudnutia platnosti Zmluvy o pristúpení, ako aj aktu o pristúpení z roku 2003, treba uviesť, že pokiaľ ide o tieto členské štáty, lehota na podanie žaloby uvedená v článku 230 piatom odseku ES v súvislosti s aktmi, akým je aj dotknutý akt vo veci samej, začala plynúť až od tohto dňa, a síce, v tejto veci, od 1. mája 2004.

52

Súd prvého stupňa teda aj napriek osobitnému kontextu tejto veci nesprávne rozhodol, že podanie žaloby podľa článku 230 ES si v prípade Poľskej republiky nevyžadovalo, aby mala postavenie členského štátu, na základe čoho dospel k záveru, že žaloba podaná týmto členským štátom 28. júna 2004 proti nariadeniu č. 60/2004 bola oneskorená, a preto neprípustná.

53

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že tretí odvolací dôvod treba považovať za dôvodný.

54

Treba preto konštatovať, že v napadnutom rozsudku v rozsahu, v akom vyhlasuje žalobu o neplatnosť podanú Poľskou republikou za neprípustnú v časti týkajúcej sa nariadenia č. 1972/2003, došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu.

55

Vzhľadom na skutočnosť, že Súd prvého stupňa v skutočnosti analýzou tvrdení spochybňujúcich nariadenie č. 735/2004 z vecného hľadiska preskúmal aj tvrdenia uvedené proti nariadeniu č. 1972/2003, však nesprávne právne posúdenie zistené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku nemôže mať za následok zrušenie napadnutého rozsudku.

56

Je totiž nepopierateľné, že tvrdenia uvedené v žalobe vo veci samej proti nariadeniu č. 735/2004 sú rovnaké ako tvrdenia uvedené proti nariadeniu č. 1972/2003 a že Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku analyzoval všetky uvedené žalobné dôvody.

57

Súdnemu dvoru teda v štádiu odvolania prislúcha, aby preskúmal odvolacie dôvody, ktoré Poľská republika uviedla proti zisteniam týkajúcim sa veci samej a nachádzajúcim sa v napadnutom rozsudku.

58

Odvolanie podané proti napadnutému rozsudku, ktorým boli z vecného hľadiska zamietnuté návrhy žaloby o neplatnosť nariadenia č. 735/2004, má tri časti a zahŕňa osem odvolacích dôvodov.

59

Prvá z týchto častí sa týka napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom tento rozsudok zamietol návrh na zrušenie nariadenia č. 735/2004, keďže toto nariadenie v prípade siedmich kategórií výrobkov pochádzajúcich z Poľska zavádza opatrenie stanovené v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1972/2003. V tejto časti odvolania Poľská republika uvádza dva odvolacie dôvody (prvý a druhý odvolací dôvod).

60

Druhá časť odvolania sa týka napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom tento rozsudok zamietol návrh na zrušenie uvedeného nariadenia, keďže toto nariadenie zaraďuje sedem kategórií výrobkov pochádzajúcich z Poľska do zoznamu uvedeného v článku 4 ods. 5 ôsmej zarážke nariadenia č. 1972/2003. V tejto časti odvolania Poľská republika uvádza jeden odvolací dôvod (tretí odvolací dôvod).

61

Tretia časť odvolania sa týka napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom tento rozsudok zamietol návrh na zrušenie nariadenia č. 735/2004, keďže toto nariadenie v prípade siedmich kategórií výrobkov pochádzajúcich z Poľska zavádza opatrenie stanovené v článku 3 nariadenia č. 1972/2003. V tejto časti odvolania Poľská republika uvádza päť odvolacích dôvodov (štvrtý až ôsmy odvolací dôvod).

62

Prvým odvolacím dôvodom, ktorý sa zakladá na porušení článku 41 aktu o pristúpení z roku 2003 a zásady proporcionality, Poľská republika Súdu prvého stupňa vytýka, že rozhodol, že výška poplatku za nadbytočné zásoby stanovená v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1972/2003 bola primeraná a potrebná na dosiahnutie cieľov sledovaných sporným prechodným opatrením.

63

Poľská republika predovšetkým zastáva názor, že poplatok zodpovedajúci rozdielu medzi jednotlivými clami postačuje na dosiahnutie cieľov stanovených nariadením č. 1972/2003. Poplatok za nadbytočné zásoby vo výške stanovenej v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1972/2003 presahuje maximálnu výšku, ktorú definoval generálny advokát Mischo v bode 58 svojich návrhov prednesených vo veci, v ktorej bol vynesený rozsudok 15. januára 2002, Weidacher (C-179/00, Zb. s. I-501), z ktorých vyplýva, že zásada proporcionality je dodržaná, ak poplatok vylučuje špekulatívny zisk a stavia hospodársky subjekt, pri ktorom boli zistené nadbytočné zásoby, do rovnakého postavenia s ostatnými hospodárskymi subjektmi. V prejednávanej veci však poplatok údajne zahŕňa dodatočný sankčný prvok a v dôsledku toho stavia tento hospodársky subjekt do nevýhodnejšieho konkurenčného postavenia, než je postavenie hospodárskych subjektov pôvodných členských štátov. Podľa Poľskej republiky Súd prvého stupňa, pokiaľ ide o uplatnenie zásady proporcionality, údajne bez akéhokoľvek odôvodnenia zmenil kritérium prijaté v už citovanom rozsudku Weidacher.

64

Poľska republika ďalej tvrdí, že poplatok vo výške stanovenej v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1972/2003 nemohol vzhľadom na deň jeho zavedenia, pokiaľ ide o výrobky pridané nariadením č. 735/2004, t. j. jedenásť dní pred pristúpením k Únii, prispieť k dosiahnutiu prevenčných cieľov. Zdôrazňuje, že pokiaľ ide o spornú výšku poplatku, Súd prvého stupňa prijal ako hlavné odôvodnenie potrebu predchádzať vytváraniu nadbytočných zásob z národnej produkcie a odrádzať od ich vytvárania. So zreteľom na prijatie nariadenia č. 735/2004 a z dôvodu dlhého cyklu poľnohospodárskej výroby však potreba predchádzať vytváraniu nadbytočných zásob a odrádzať od ich vytvárania nemohla odôvodniť výšku uvedeného poplatku. Poľská republika v každom prípade zastáva názor, že odôvodnenie Súdu prvého stupňa nemá logiku v tom zmysle, že ciele predchádzania a odrádzania možno dosiahnuť len v budúcnosti a nemohli ovplyvniť už vyrobené a vytvorené zásoby.

65

Poľská republika sa napokon domnieva, že Súd prvého stupňa nesprávne konštatoval zjavnú neexistenciu súvislosti medzi výškou poplatku za nadbytočné zásoby stanovenou v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1972/2003 a cieľmi stanovenými týmto nariadením. Aj za predpokladu, že by tento poplatok mohol mať odstrašujúci účinok, totiž Poľská republika tvrdí, že neexistuje nijaká súvislosť medzi výškou uvedeného poplatku a nebezpečenstvom vzniku špekulácií. Tento poplatok, pokiaľ ide o výrobky dovážané do Poľska pred pristúpením, nezodpovedá dovoznému clu Spoločenstva, ale rozdielu medzi dovoznými clami Spoločenstva a poľskými dovoznými clami. Poľská republika zdôrazňuje, že práve tento prístup bol prijatý pri ďalšom rozšírení Únie o Bulharskú republiku a Rumunsko. Navyše, pokiaľ ide o národnú výrobu, špekulatívny zisk na rozdiel od toho, k čomu dospel Súd prvého stupňa v bode 115 napadnutého rozsudku, zodpovedá rozdielu medzi dovozným clom Spoločenstva a nákladmi na dodatočnú národnú výrobu, ktoré môžu byť značne odlišné v závislosti od výrobku.

66

Komisia preto dospela k záveru o neprípustnosti prvého odvolacieho dôvodu, pričom tvrdí, že Poľská republika v podstatnej časti len opakuje to, čo už uviedla v konaní na prvom stupni.

67

Subsidiárne, pokiaľ ide o maximálnu výšku dotknutého poplatku, Komisia sa domnieva, že Súd prvého stupňa správne zdôraznil, že generálny advokát Mischo vo svojich návrhoch v už citovanom rozsudku Weidacher len analyzoval opatrenia, ktoré boli zavedené v rámci rozšírenia Únie, ku ktorému došlo v roku 1995, a že tento rozsudok v súvislosti so zásadou proporcionality nestanovuje nijakú hornú hranicu výšky poplatku za nadbytočné zásoby.

68

Čo sa týka zavedenia tohto poplatku, Komisia po tom, ako pripomenula, že možnosť rozšírenia zoznamu výrobkov z dôvodu vývoja situácie na trhu výslovne upravuje nariadenie č. 1972/2003, zastáva názor, že výrobky prebraté nariadením č. 735/2004 boli doplnené v lehote.

69

Pokiaľ ide o vzťah medzi výškou uvedeného poplatku a nebezpečenstvom vzniku špekulácií, Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa správne rozhodol, že minimalizácia špekulácií nie je jediným cieľom sledovaným dotknutým nariadením, a že poplatok, ktorý zodpovedá rozdielu medzi dovoznými clami Spoločenstva a dovoznými clami platnými v Poľsku, nemôže mať odstrašujúci účinok na vytváranie nadbytočných zásob z národnej produkcie.

70

V prvom rade treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo zrejme tvrdí Komisia, prvý odvolací dôvod vo veci samej uvedený Poľskou republikou nepreberá argumentáciu uvedenú v prvostupňovom konaní. Naopak Poľská republika žiada Súdny dvor, aby preskúmal podmienky, na základe ktorých Súd prvého stupňa podal výklad a uplatnil zásadu proporcionality.

71

V tejto súvislosti treba v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a ako správne uviedol Súd prvého stupňa vo bode 106 napadnutého rozsudku zdôrazniť, že Komisia pri výkone právomocí, ktoré jej v oblasti spoločnej poľnohospodárskej politiky priznáva Rada, ako aj autori aktu o pristúpení, môže na účely vykonania pravidiel, ktoré stanovili, využiť širokú mieru voľnej úvahy, takže iba zjavne neprimeraná povaha opatrenia prijatého v tejto oblasti vo vzťahu k cieľu, ktorý príslušná inštitúcia sleduje, môže ovplyvniť zákonnosť takéhoto opatrenia (pozri rozsudok Weidacher, už citovaný, bod 26 a citovanú judikatúru).

72

Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o analýzu zásady proporcionality, Súd prvého stupňa má len preskúmať, či stanovenie výšky poplatku za nadbytočné zásoby uvedenej v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1972/2003, konkrétne v závislosti od dovozného cla erga omnes uplatniteľného k 1. máju 2004, zjavne nejde nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľov sledovaných Komisiou.

73

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky, ktoré sa týka maximálnej výšky poplatku za nadbytočné zásoby, vyplývajúcej z už citovaného rozsudku Weidacher, Súd prvého stupňa rozhodol takto:

74

Súd prvého stupňa sa z právneho hľadiska nedopustil nijakého nesprávneho posúdenia, keď v bode 110 napadnutého rozsudku konštatoval, že riešenie, ku ktorému dospel Súdny dvor v už citovanom rozsudku Weidacher, nevyrieši otázku, či aj vyšší poplatok možno považovať za primeraný sledovanému cieľu.

75

Totiž po tom, ako v bode 109 tohto rozsudku pripomenul, že zavedenie poplatku, ktorý zodpovedá rozdielu medzi dovoznými clami Spoločenstva a dovoznými clami platnými v dotknutých nových členských štátoch vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Weidacher, má za cieľ predchádzať špekuláciám v súvislosti s uvádzaním dotknutých výrobkov na trh, ktoré dovážajú hospodárske subjekty nových členských štátov, Súd prvého stupňa v bode 111 napadnutého rozsudku spresnil, že cieľ, ktorý sleduje nariadenie č. 1972/2003, nespočíva len v predchádzaní vytvárania zásob výrobkov na špekulatívne účely vyplývajúce z obchodu, ale aj v predchádzaní vytvárania nadbytočných zásob ako takých, pričom často ide nielen o umelo presunuté výrobky, ale aj o výrobky národnej produkcie.

76

Súd prvého stupňa dodal, že výška sporného poplatku je v súlade s chápaním nadbytočných zásob autormi aktu o pristúpení z roku 2003, pretože príloha IV kapitola 4 uvedeného aktu charakterizuje existenciu takýchto zásob vytvorených z národnej produkcie v nových členských štátov ako narušenie spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov.

77

V rozsahu, v akom sa Poľská republika domnieva, že Súd prvého stupňa bezdôvodne zmenil kritérium uplatnené Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Weidacher, hoci Súd prvého stupňa v bodoch 109 až 112 napadnutého rozsudku podrobne vysvetlil, v čom je cieľ sledovaný nariadením č. 1972/2003 odlišný od cieľa sledovaného dotknutou právnou úpravou vo veci, v ktorej bol vyhlásený už citovaný rozsudok Weidacher, sa toto tvrdenie musí zamietnuť ako nedôvodné.

78

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky spočívajúce v tom, že vytváranie nadbytočných zásob z národnej produkcie nebolo možné z dôvodu dlhého výrobného cyklu v poľnohospodárskej oblasti, Súd prvého stupňa rozhodol:

79

Z vyššie uvedeného, najmä z formulácie „bez toho, aby bolo potrebné vyjadriť sa k dôvodnosti tohto posledného tvrdenia“ použitej v prvej vete bodu 118 napadnutého rozsudku, vyplýva, že Súd prvého stupňa vyhlásil za irelevantné tvrdenie Poľskej republiky založené na dĺžke výrobného cyklu v poľnohospodárskej oblasti, pretože tento štát nepredložil nijaký dôkaz, na základe ktorého by bolo možné preukázať, že nadbytočné zásoby nemohli byť vytvorené pred prijatím nariadenia č. 735/2004.

80

Treba pritom uviesť, že v rámci tohto odvolania Poľská republika nespochybňuje dôvod založený na neexistencii dôkazu, na ktorého základe Súd prvého stupňa uvedené tvrdenie zamietol, ale predkladá to isté tvrdenie, takže tento odvolací dôvod treba z dôvodov uvedených v bode 26 tohto rozsudku zamietnuť ako neprípustný.

81

Súd prvého stupňa v každom prípade v bodoch 118 a 119 napadnutého rozsudku podrobne vysvetlil, ako mohli výrobcovia nových členských štátov v hospodárskom roku predchádzajúcom rozšíreniu alebo ešte predtým obmedziť svoj predaj s cieľom vytvoriť zásoby alebo zvýšiť svoj objem výroby niektorých výrobkov s cieľom vytvoriť zásoby z dôvodu pristúpenia k Únii.

82

Poľská republika v tejto súvislosti zastáva názor, že odôvodnenie, ku ktorému dospel Súd prvého stupňa, obsahuje nezrovnalosti, lebo cieľ predchádzania a odrádzania nemožno v prípade už vytvorených nadbytočných zásob dosiahnuť.

83

Stačí pritom konštatovať, že preskúmanie uskutočnené Súdom prvého stupňa v bodoch 118 a 119 napadnutého rozsudku vyplýva z posúdenia skutkového stavu, ktoré, ako vyplýva aj judikatúry citovanej v bodoch 23 a 25 tohto rozsudku, nepredstavuje, okrem prípadu skreslenia dôkazov, právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdneho dvora.

84

Keďže Poľská republika sa nedomnieva, že by k takémuto skresleniu došlo, toto tvrdenie sa musí takisto zamietnuť ako neprípustné.

85

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky založené na neexistencii súvislosti medzi výškou poplatku za nadbytočné zásoby a nebezpečenstvom vzniku špekulácií, Súd prvého stupňa rozhodol takto:

86

Čo sa týka vytvárania nadbytočných zásob z dovozu, treba v prvom rade zamietnuť tvrdenie Poľskej republiky založené na neexistencii súvislosti medzi výškou poplatku za tieto zásoby a cieľmi sledovanými nariadením č. 1972/2003, ako aj prirovnanie k rozšíreniu, ku ktorému došlo v roku 2007, uskutočnené v tejto súvislosti.

87

Z bodu 114 napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že Súd prvého stupňa, pokiaľ ide o cieľ predchádzania vytváraniu nadbytočných zásob z dovozu, uznal užitočnosť poplatku, ktorého výška je určená podľa rozdielu medzi poľskými dovoznými clami a dovoznými clami Spoločenstva.

88

Pokiaľ však ide o vytváranie nadbytočných zásob z národnej produkcie, konštatoval, že užitočnosť takéhoto poplatku nie je až taká zjavná.

89

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že samotná Poľská republika pred Súdom prvého stupňa pripustila, ako vyplýva z bodu 115 napadnutého rozsudku, že stanovenie výšky poplatku za nadbytočné zásoby podľa cla, ktoré zodpovedá rozdielu medzi poľskými dovoznými clami a dovoznými clami Spoločenstva, by nemalo nijaký odstrašujúci účinok na vytváranie nadbytočných zásob z národnej produkcie.

90

Poľská republika tvrdením vyjadreným v rámci tohto odvolania, podľa ktorého zavedenie poplatku, ktorého výška bola určená podľa rozdielu medzi dovozným clom Spoločenstva a variabilnými výdavkami národnej produkcie, nielenže odporuje svojmu stanovisku, ktoré presadzovala v konaní na prvom stupni, ale ani neuvádza, v čom sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že zavedenie poplatku, ktorého výška sa určuje podľa dovozného cla erga omnes uplatniteľného k 1. máju 2004, sa nejaví ako zjavne presahujúci to, čo je nevyhnutné na účely predchádzania vytváraniu nadbytočných zásob z národnej produkcie.

91

Tvrdenie Poľskej republiky treba preto zamietnuť ako nedôvodné.

92

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že prvý odvolací dôvod sa musí zamietnuť sčasti ako neprípustný a sčasti ako nedôvodný.

93

Poľská republika druhým odvolacím dôvodom založeným na porušení zásady zákazu diskriminácie Súdu prvého stupňa vytýka, že rozhodol, že poplatok zavedený v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1972/2003 bol stanovený na základe objektívnych rozlišovacích kritérií.

94

Hoci Poľská republika pripúšťa, ako to uviedol Súd prvého stupňa, že situácia v poľnohospodárstve sa v nových členských štátoch radikálne líšila od situácie existujúcej v pôvodných členských štátoch, súčasne sa domnieva, že takéto všeobecné tvrdenie nemôže oslobodiť Komisiu od povinnosti prijímať opatrenia v súlade so zásadou zákazu diskriminácie. V bode 129 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa len potvrdil možnosť zaviesť poplatok za nadbytočné zásoby, ktorú Poľská republika nespochybnila, namiesto toho, aby z vecného hľadiska preskúmal žalobný dôvod založený na porušení zásady zákazu diskriminácie v súvislosti s výškou poplatkov za nadbytočné zásoby.

95

Podľa Poľskej republiky je nesprávne aj konštatovanie Súdu prvého stupňa uskutočnené v bode 134 napadnutého rozsudku, lebo okolnosti uvedené Komisiou museli mať údajne vplyv nielen na zoznam výrobkov, na ktoré sa vzťahujú poplatky za nadbytočné zásoby, ale aj na jeho výšku.

96

Komisia sa domnieva, že odvolací dôvod založený na porušení zásady zákazu diskriminácie nie je jasne vyjadrený, lebo Poľská republika si zrejme zamieňa zásadu zákazu diskriminácie so zásadou proporcionality. Podľa Komisie je tento odvolací dôvod v každom prípade nedôvodný.

97

V prvom rade treba konštatovať, že formulácia druhého odvolacieho dôvodu neumožňuje zistiť, či Poľská republika spochybňuje opatrenia prijaté Komisiou alebo analýzu, ktorú v tejto súvislosti urobil Súd prvého stupňa.

98

Vzhľadom na skutočnosť, že Poľská republika v tomto odvolaní vytýka Komisii porušenie zásady zákazu diskriminácie, treba konštatovať, že túto argumentáciu nemožno na Súdnom dvore uplatniť, pretože ide o prebratie tvrdení, ktoré už boli uvedené na podporu druhého žalobného dôvodu druhej časti žaloby podanej na Súd prvého stupňa, a že tento členský štát sa v skutočnosti snaží dosiahnuť opätovné preskúmanie svojej žaloby Súdnym dvorom. V súlade s judikatúrou citovanou v bode 26 tohto rozsudku je takáto argumentácia neprípustná.

99

Pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky spočívajúce v tom, že Súd prvého stupňa v súvislosti s výškou sporných poplatkov z vecného hľadiska neanalyzoval argumentáciu založenú na porušení zásady zákazu diskriminácie, treba pripomenúť, že spochybnená časť napadnutého rozsudku sa nachádza v časti odôvodnenia, v ktorej Súd prvého stupňa prijal stanovisko k údajnej diskriminácii vyplývajúcej z rozdielneho zaobchádzania, ktoré existuje medzi poľskými hospodárskymi subjektmi a hospodárskymi subjektmi usadenými v Spoločenstve pred 1. májom 2004.

100

V uvedenej časti napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol:

101

Preto odvolaním sa najmä na konštatovanie, ku ktorému Súdny dvor v tejto súvislosti dospel v bode 87 už citovaného rozsudku Poľsko/Komisia, Súd prvého stupňa uviedol dôvody, na základe ktorých sa má situácia hospodárskych subjektov nových členských štátov považovať za podstatne odlišnú od situácie, v ktorej sa nachádzali hospodárske subjekty v pôvodných členských štátoch. Keďže tieto dve situácie nemožno porovnať, v prípade zavedenia poplatku za nadbytočné zásoby len vo vzťahu k hospodárskym subjektom nových členských štátov teda nešlo o diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti.

102

Za týchto podmienok tvrdenie Poľskej republiky, ktoré spočíva v tom, že Súd prvého stupňa z nedbanlivosti neuplatnil zásadu zákazu diskriminácie v súvislosti s výškou sporných poplatkov, treba zamietnuť ako nedôvodné.

103

Pokiaľ totiž hospodárske subjekty nových členských štátov podliehali poplatkom za nadbytočné zásoby, kým pôvodné členské štáty im nepodliehali, nemožno Súdu prvého stupňa vytýkať, že neporovnal výšku uvedených poplatkov.

104

Pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky namierené proti bodu 134 napadnutého rozsudku, treba pripomenúť, že tento bod sa nachádza v časti odôvodnenia, v ktorej Súd prvého stupňa prijal stanovisko k údajnej nerovnosti zaobchádzania s Poľskou republikou v porovnaní so štátmi, ktoré pristúpili k Únii v roku 1995. Súd prvého stupňa rozhodol:

105

Poľská republika preto tým, že kvalifikuje bod 134 ako „nesprávny“, v skutočnosti len preberá tvrdenie, ktoré už uviedla pred Súdom prvého stupňa, pričom sa vôbec nevyjadrila k odôvodneniu, ku ktorému dospel Súd prvého stupňa, takže toto tvrdenie sa musí z dôvodov uvedených v bode 26 tohto rozsudku zamietnuť ako neprípustné.

106

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že druhý odvolací dôvod sa musí zamietnuť sčasti ako neprípustný a sčasti ako nedôvodný.

107

Svojím tretím odvolacím dôvodom založeným na porušení článku 41 aktu o pristúpení z roku 2003 a zásady proporcionality Poľská republika vytýka Súdu prvého stupňa, že rozhodol, že na dosiahnutie cieľov, ktoré sledujú opatrenia stanovené v nariadení č. 1972/2003, bolo nevyhnutné zaviesť poplatok stanovený v článku 4 uvedeného nariadenia na výrobky, v prípade ktorých bolo dovozné clo uplatňované v Poľsku pred pristúpením tohto členského štátu k Únii vyššie alebo sa rovnalo dovozným clám uplatniteľným v Spoločenstve.

108

Súd prvého stupňa v bode 158 napadnutého rozsudku údajne nesprávne požadoval od Poľskej republiky, aby poskytla relevantný dôvod, na základe ktorého možno preukázať, že hlavný dôvod špekulatívneho vytvárania zásob poľnohospodárskych výrobkov spočíval v rozdiele medzi dovoznými clami Spoločenstva pätnástky a nových členských štátov. Podľa Poľskej republiky skutočnosť, že nebezpečenstvo vzniku špekulácií závisí od očakávaného špekulatívneho zisku a že tento zisk zodpovedá rozdielu medzi dovoznými clami, je nepopierateľnou hospodárskou realitou, ktorá si nevyžaduje nijaký osobitný dôkaz.

109

S prihliadnutím na skutočnosť, že nariadenie č. 735/2004 bolo prijaté jedenásť dní pred dátumom pristúpenia k Únii, Poľská republika spochybňuje aj záver, ku ktorému Súd prvého stupňa dospel v bode 159 napadnutého rozsudku, podľa ktorého cieľ týkajúci sa predchádzania vytváraniu nadbytočných zásob z národnej produkcie nemožno úplne dosiahnuť, ak článok 4 ods. 5 ôsma zarážka nariadenia č. 1972/2003 ukladá sporný poplatok len na výrobky, v prípade ktorých boli poľské dovozné clá nižšie než dovozné clá Spoločenstva.

110

Podľa Komisie Poľská republika len potvrdzuje tvrdenia, ktoré uviedla na prvom stupni a neuvádza nijaký príklad výrobku, v prípade ktorého boli clá uplatňované v nových členských štátoch vyššie než clá Spoločenstva. Komisia tvrdí, že pozná len jeden príklad, a to obilniny, ktoré sa však nenachádzajú na zozname výrobkov uvedenom v článku 4 ods. 5 ôsmej zarážke nariadenia č. 1972/2003.

111

Svojím tretím odvolacím dôvodom Poľská republika zamýšľa osobitne spochybniť odpoveď Súdu prvého stupňa na jej tretie tvrdenie týkajúce sa zákonnosti zmeny zoznamu výrobkov uvedených v článku 4 ods. 5 ôsmej zarážke nariadenia č. 1972/2003. Poľska republika uviedla, že hoci sa zásobovanie poľnohospodárskymi výrobkami na špekulatívne účely vysvetľuje rozdielom, ktorý existuje medzi clami uplatniteľnými v Spoločenstve pätnástky a platnými clami v nových členských štátoch, situácia je odlišná v prípade výrobkov, za ktoré boli dovozné clá platné v Poľsku k 30. aprílu 2004 vyššie než dovozné clá Spoločenstva.

112

V bodoch 158 a 159 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol takto:

113

Poľská republika sa svojím tvrdením týkajúcim sa bodu 158 napadnutého rozsudku obmedzuje na to, že uvádza, že Súd prvého stupňa nesprávne požadoval objasnenie dôvodu špekulatívneho vytvárania zásob poľnohospodárskych výrobkov, pričom nespresnila, ako uvedený súd porušil článok 41 aktu o pristúpení z roku 2003 alebo zásadu proporcionality. Vyzýva teda Súdny dvor, aby opätovne preskúmal tvrdenie, ktoré už bolo uvedené na podporu jediného žalobného dôvodu nachádzajúceho sa v tretej časti jej žaloby podanej na Súd prvého stupňa. So zreteľom na judikatúru citovanú v bode 26 tohto rozsudku je takto podané tvrdenie pred Súdnym dvorom neprípustné.

114

Pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa bodu 159 napadnutého rozsudku, treba uviesť, ako jasne vyplýva aj z použitej úvodnej formulácie „v každom prípade, ak by aj bolo toto tvrdenie správne“, že tento bod predstavuje doplňujúci dôvod v rámci odôvodnenia podaného Súdom prvého stupňa.

115

Podľa ustálenej judikatúry pritom odvolacie dôvody, ktoré smerujú proti doplňujúcim dôvodom rozhodnutia Súdu prvého stupňa, nemôžu mať za následok zrušenie tohto rozhodnutia, a sú teda neúčinné (rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02 P, Zb. s. I-5425, bod 148).

116

Keďže tvrdenie vyjadrené Poľskou republikou nemôže svojou povahou spochybniť riešenie, ku ktorému dospel Súd prvého stupňa v bode 158 napadnutého rozsudku, treba ho zamietnuť ako neúčinné.

117

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že tretí odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

118

Poľská republika štvrtým odvolacím dôvodom založeným na porušení práva Spoločenstva a nesprávnom výklade článku 3 nariadenia č. 1972/2003 Súdu prvého stupňa vytýka, že rozhodol, že uvedený článok je nevyhnutný na účely zachovania potrebného účinku článku 4 tohto istého nariadenia a že mohol byť prijatý na základe článku 41 aktu o pristúpení z roku 2003 ako výnimka z ustanovení tohto aktu.

119

Poľská republika v prvom rade zastáva názor, že tvrdenie Súdu prvého stupňa uvedené v bode 194 napadnutého rozsudku, podľa ktorého bola napadnutá len právomoc Komisie, a nie podmienky alebo primeranosť sporného poplatku, je zjavne v rozpore so skutočným obsahom žalobného dôvodu predloženého v prvostupňovom konaní, pretože týmto žalobným dôvodom poukázala nielen na nedostatok právomoci Komisie, ale aj na porušenie článku 41 aktu o pristúpení z roku 2003, a teda implicitne na porušenie zásady proporcionality. Hoci Poľská republika pripúšťa, že Súd prvého stupňa v bodoch 189 až 193 uvedeného rozsudku analyzoval podmienku spočívajúcu v potrebe sporných opatrení stanovených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003, tvrdí, že analýza bola nesprávna. V tejto súvislosti uvádza dve tvrdenia.

120

Po prvé Poľská republika tvrdí, že aj napriek širokým právomociam, ktorými disponuje Komisia v oblasti spoločnej poľnohospodárskej politiky, musí medzi prijatými opatreniami a cieľom, ktorý sledujú, vždy existovať určitá logická súvislosť. Súd prvého stupňa údajne neodpovedal na tvrdenie Poľskej republiky, podľa ktorého zavedením ciel stanovených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 na akékoľvek množstvo poľnohospodárskych výrobkov uvedených v tomto ustanovení, a nie len na nadbytočné množstvá týchto výrobkov, hospodárske subjekty, ktoré čestne vykonávajú svoju činnosť na trhu, budú všetky bezdôvodne postihnuté sankciou. Poľská republika sa domnieva, že Súd prvého stupňa mal v bode 191 napadnutého rozsudku konštatovať, že umelé znižovanie nadbytočných zásob vo voľnom obehu by malo za následok umelé zvyšovanie nadbytočných zásob, na ktoré sa vzťahuje dočasný režim, a že by bolo stačilo zaviesť clá stanovené v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 na tieto umelo zvýšené zásoby.

121

Po druhé Poľská republika spochybňuje bod 186 napadnutého rozsudku, pretože Súd prvého stupňa údajne porušil zásadu hierarchie právnych noriem, ktorá stanovuje rozdiel medzi základným nariadením a vykonávajúcim nariadením, a a fortiori medzi aktom o pristúpení z roku 2003 a nariadením, ktorým sa tento akt vykonáva. Podľa Poľskej republiky, hoci článok 41 tohto aktu o pristúpení Komisiu oprávňuje na prijatie akýchkoľvek opatrení potrebných na uľahčenie prechodu, táto inštitúcia nemôže zmeniť obsah uvedeného aktu o pristúpení. Keďže článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1972/2003 výslovne stanovuje, že opatrenie, ktoré sa v ňom nachádza, sa uplatňuje bez ohľadu na prílohu IV kapitolu 5 toho istého aktu o pristúpení, Súd prvého stupňa mal rozhodnúť, že Komisia nebola oprávnená zaviesť takúto výnimku.

122

Komisia zastáva názor, že Súd prvého stupňa správne uznal logickú súvislosť, ktorá existuje medzi uplatnením článku 3 nariadenia č. 1972/2003 a cieľom, ktorý toto nariadenie sleduje. Komisia pripomína, že by bolo technicky nemožné vopred stanoviť, aké množstvá výrobkov by predstavovali „nadbytočné“ množstvá, a v dôsledku toho, aké množstvá výrobkov podliehajúcich dočasnému režimu by predstavovali „špekulatívne“ množstvá. Pokiaľ ide o uvádzané porušenie hierarchie právnych noriem, Komisia tvrdí, že odôvodnenie Súdu prvého stupňa neobsahuje nijakú nesprávnosť v tomto zmysle.

123

Poľská republika sa štvrtým odvolacím dôvodom založeným na porušení práva Spoločenstva a nesprávnom výklade článku 3 nariadenia č. 1972/2003 zameriava osobitne na body 186 až 193 napadnutého rozsudku, ktorými Súd prvého stupňa rozhodol:

„186   Určite platí, že Komisia nemôže zmeniť podmienky aktu o pristúpení [z roku 2003] mimo normatívneho rámca stanoveného v tomto ohľade zmluvou a aktom o pristúpení [z roku 2003]. Ako však Komisia v tejto súvislosti správne uvádza, platí, že na základe článku 41 uvedeného aktu je oprávnená prijať každé opatrenie potrebné na uľahčenie prechodu zo súčasného režimu v nových členských štátoch na režim vyplývajúci z uplatňovania spoločnej poľnohospodárskej politiky.

187   Tiež je potrebné pripomenúť, tak ako vyplýva z toho, čo bolo uvedené v tomto rozsudku, že systém poplatkov za nadbytočné zásoby výrobkov vo voľnom obehu k 1. máju 2004 v nových členských štátoch stanovený v článku 4 nariadenia č. 1972/2003, ktorý obsahuje najmä poplatky za nadbytočné zásoby držané individuálnymi subjektmi, je jedným z prechodných opatrení, ktoré môže Komisia prijať na základe článku 41 prvého odseku aktu o pristúpení [z roku 2003].

188   Z tohto dôvodu sa na opatrenia potrebné na účely ochrany užitočného účinku tohto systému poplatkov musí tiež vzťahovať ustanovenie uvedené ako posledné, pretože inak by sa neuskutočnili ciele na trhu Spoločenstva, ktoré predmetný systém sleduje a ktoré sú potrebné na uľahčenie prechodu zo súčasného režimu v nových členských štátoch na režim vyplývajúci z uplatňovania spoločnej poľnohospodárskej politiky.

189   Preto treba preskúmať, či… uloženie dovozného cla erga omnes uplatňovaného v deň prepustenia do voľného obehu na výrobky, ktoré sú v režime s podmieneným oslobodením od cla alebo v štádiu prepravy po vybavení vývozných formalít v rámci rozšíreného Spoločenstva podľa článku 3 nariadenia č. 1972/2003, je nevyhnutné na zaistenie potrebného účinku článku 4 uvedeného nariadenia.

190   V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Komisia má veľkú právomoc, pokiaľ ide o prijímanie opatrení v oblasti spoločnej poľnohospodárskej politiky (rozsudky Súdneho dvora z 11. júla 1989, Schräder HS Kraftfutter, 265/87, Zb. s. 2237, bod 22, a z 11. septembra 2003, Rakúsko/Rada, C-445/00, Zb. s. I-8549, bod 81). Nezákonnosť článku 3 nariadenia č. 1972/2003 možno preukázať, len pokiaľ sa dospeje k záveru, že opatrenia stanovené týmto ustanovením nie sú zjavne nevyhnutné na zachovanie potrebného účinku článku 4 uvedeného nariadenia.

191   Ako uviedla Komisia, v prípade neexistencie opatrení stanovených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 by subjekty usadené v nových členských štátoch mohli umelo znížiť svoje nadbytočné zásoby predmetných výrobkov tým, že by na ne uplatnili režim s podmieneným oslobodením od cla v jednom alebo vo viacerých starých alebo nových členských štátoch pred 1. májom 2004. Uvedené subjekty by tak nemuseli platiť poplatok stanovený v článku 4 nariadenia č. 1972/2003 v ich krajine pôvodu, pretože k 1. máju 2004 by nadbytočné zásoby nedržali.

192   Výrobky umiestnené v režime s podmieneným oslobodením od cla by im boli aj naďalej k dispozícii v ostatných členských štátoch a príslušné subjekty by boli schopné dať ich do voľného obehu v rozšírenom Spoločenstve po 1. máji 2004 bez toho, aby boli povinné platiť sporný poplatok, čo by článok 4 nariadenia č. 1972/2003 zbavilo jeho obsahu.

193   Preto je potrebné dospieť k záveru, že také opatrenia, aké sú stanovené v článku 3 nariadenia č. 1972/2003, nevyhnutne chránia potrebný účinok článku 4 uvedeného nariadenia.“

124

Ako Súd prvého stupňa pripomenul, článok 41 prvý odsek aktu o pristúpení z roku 2003 udeľuje Komisii právomoc prijať počas obdobia troch rokov akékoľvek opatrenia potrebné na uľahčenie prechodu zo súčasného režimu na režim vyplývajúci z uplatňovania spoločnej poľnohospodárskej politiky podľa podmienok uvedených v tomto akte o pristúpení.

125

Pokiaľ ide o pravidlá, ktoré sa uplatňujú na spoločnú organizáciu trhov, kapitola 4 body 1 až 4 prílohy IV aktu o pristúpení z roku 2003 stanovuje ako ciele predchádzanie vytváraniu nadbytočných zásob, ako aj ich odstránenie.

126

Na základe oprávnenia stanoveného v článku 41 aktu o pristúpení z roku 2003 má teda Komisia v prípade nových členských štátov právomoc dočasne prijať osobitné opatrenia, prípadne aj výnimky z ustanovení uplatniteľných podľa tohto aktu, o aké ide v prílohe IV uvedeného aktu, pokiaľ boli splnené podmienky stanovené v tomto článku 41.

127

Tvrdenie založené na porušení zásady hierarchie právnych noriem možno preto prijať proti opatreniam prijatým Komisiou len vtedy, ak sa zistí, že opatrenia neboli potrebné na dosiahnutie cieľov takto stanovených v poľnohospodárskej oblasti.

128

V tejto súvislosti treba uviesť, že Súd prvého stupňa správne pripomenul judikatúru, podľa ktorej má Komisia v oblasti spoločnej poľnohospodárskej politiky širokú mieru voľnej úvahy a preskúmanie súdom sa preto musí obmedziť na overenie, či zjavne nezneužila právomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júla 2001, Jippes a i., C-189/01, Zb. s. I-5689, bod 80). Z toho dôvodu nie je potrebné skúmať, či opatrenie prijaté Komisiou je najvhodnejším opatrením, ale súdu prislúcha preskúmať, či nie je zjavne neprimeraným.

129

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci v bodoch 191 a 192 napadnutého rozsudku detailne objasnil dôvody, pre ktoré by sa článok 4 nariadenia č. 1972/2003 stal bezpredmetným, ak by Komisia nezaviedla opatrenia stanovené v článku 3 uvedeného nariadenia.

130

V súlade s týmto článkom 4 sa teda na predmetné výrobky erga omnes vzťahuje dovozné clo v prípade, že vytvorené zásoby v nových členských štátoch sa k 1. máju 2004 ukážu ako nadbytočné. S cieľom vyhnúť sa plateniu tohto poplatku mohli hospodárske subjekty umiestniť akékoľvek množstvo, ktoré by sa mohlo považovať za nadbytočné, do dočasného režimu, z ktorého by im bolo umožnené uvádzať dotknuté výrobky do voľného pohybu bez erga omnes platby uvedeného dovozného cla v súlade s ustanoveniami prílohy IV kapitoly 5 aktu o pristúpení z roku 2003.

131

Pokiaľ ide konkrétne o tieto ustanovenia, Súdny dvor už mal príležitosť spresniť, že zavádzajú zvýhodnený režim, ktorého udelenia sa možno domáhať len pod podmienkou splnenia určitých formálnych náležitostí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. júla 2010, Pakora Pluss, C-248/09, Zb. s. I-7697, body 39 až 41).

132

Tento zvýhodnený režim však nemožno uplatniť s cieľom vyhnúť sa povinnosti zaplatenia dovozného cla erga omnes zavadenej v článku 4 nariadenia č. 1972/2003 v prípade, ako boli zistené nadbytočné zásoby.

133

Článok 3 nariadenia č. 1972/2003 sa tým, že zavádza dovozné clo erga omnes na výrobky pochádzajúce z nových členských štátov, ktoré sú umiestnené v jednom z dočasných režimov, ktoré vymenúva, zdá byť nevyhnutným opatrením na dosiahnutie cieľov vyjadrených v prílohe IV kapitole 4 bodoch 1 až 4 aktu o pristúpení z roku 2003.

134

Keďže nebolo preukázané, že opatrenia uvedené v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 sledujú iný cieľ, než je cieľ spočívajúci v zaručení potrebného účinku článku 4 tohto nariadenia, alebo že vedú k vecnej zmene aktu o pristúpení z roku 2003, Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho posúdenia, keď zamietnutím tvrdenia Poľskej republiky založeného na porušení zásady hierarchie právnych noriem rozhodol, že Komisia bola oprávnená prijať opatrenia potrebné na ochranu potrebného účinku systému colných poplatkov.

135

Tento záver nemožno spochybniť ani tvrdením Poľskej republiky založeným na neexistencii príčinnej súvislosti, ktoré spočíva v presvedčení, že by stačilo zaviesť clo stanovené v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 nie na všetky dotknuté výrobky, ale len na nadbytočné množstvá týchto výrobkov.

136

Pokiaľ ide totiž o tvrdenie Poľskej republiky, že Súd prvého stupňa nepreskúmal, či by bolo ňou navrhované opatrenie vhodnejšie, Poľská republika mu v skutočnosti vytýka, že neprekročil hranice súdneho preskúmania, ktoré je povinný dodržiavať pri posudzovaní právomocí, ktorými disponuje Komisia pri prijímaní opatrení v oblasti spoločnej poľnohospodárskej politiky.

137

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

138

Piatym odvolacím dôvodom založeným na porušení článku 253 ES Poľská republika vytýka Súdu prvého stupňa, že rozhodol, že odôvodnenie článku 3 nariadenia č. 1972/2003 je dostatočné.

139

Podľa Poľskej republiky vzhľadom na skutočnosť, že odôvodnenie článku 3 uvedeného nariadenia výslovne nevyplýva z odôvodnení uvedeného nariadenia a že ho možno vyvodiť len z „uceleného“ výkladu Súdu, zjavne nespĺňa požiadavky stanovené v článku 253 ES. Úvaha Súdu prvého stupňa spočívajúca v tvrdení, že tento článok 3 má dopĺňať článok 4 uvedeného nariadenia a že si preto nevyžaduje osobitné odôvodnenie, je zjavne nesprávna.

140

Poľská republika pripomína, že vecná pôsobnosť článku 3 nariadenia č. 1972/2003 je širšia než vecná pôsobnosť článku 4 tohto nariadenia, pričom článok 4 sa týka len nadbytočných zásob výrobkov v dočasnom režime. Dodáva, že konštatovania Súdu prvého stupňa v bodoch 235 a 236 napadnutého rozsudku v súvislosti s postupom prijímania nariadenia č. 1972/2003 tiež nespĺňajú povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o dotknuté hospodárske subjekty, ktoré z dôvodu nedostatočného odôvodnenia nemohli zistiť, či sa vyrubenie cla v ich prípade zakladalo na dostatočnom právnom základe.

141

Komisia tvrdí, že neuvedenie osobitných dôvodov v odôvodneniach nariadenia č. 1972 v súvislosti s jeho článkom 3 neumožňuje dospieť k záveru, že opatrenia stanovené v tomto článku nie sú nijako odôvodnené. Podľa Komisie Súd prvého stupňa vykonal správnu a podrobnú analýzu súladu odôvodnenia článku 3 s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 253 ES.

142

Pokiaľ ide o požiadavku odôvodnenia podľa článku 253 ES, Súd prvého stupňa pripomenul:

„214   Podľa ustálenej judikatúry sa odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES musí prispôsobiť druhu príslušného právneho aktu a musí byť z neho jasne a jednoznačne zrejmá úvaha inštitúcie, ktorá akt vydala, a to tak, aby dotknuté osoby mohli spoznať dôvody prijatého opatrenia a príslušný súd mohol vykonať svoje preskúmanie (pozri rozsudok Súdneho dvora z 24. novembra 2005, Taliansko/Komisia, C-138/03, C-324/03 a C-431/03, Zb. s. I-10043, bod 54 a… citovanú judikatúru).

215   Táto požiadavka sa musí posúdiť vo vzťahu k okolnostiam prejednávanej veci, najmä k obsahu aktu, povahe uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý môžu mať príjemcovia alebo iné týmto aktom priamo a osobne dotknuté osoby na získaní týchto vysvetlení. Nevyžaduje sa však, aby odôvodnenie uvádzalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa musí posúdiť nielen v súvislosti so znením tohto aktu, ale aj so zreteľom na jeho kontext a všetky právne ustanovenia, ktoré upravujú dotknutú oblasť (pozri rozsudok Taliansko/Komisia, už citovaný…, bod 55 a… citovanú judikatúru).

216   Ak ide o nariadenie, odôvodnenie sa môže obmedziť jednak na uvedenie celkovej situácie, ktorá viedla k jeho prijatiu, a jednak na uvedenie všeobecných cieľov, ktoré má dosiahnuť (rozsudky Súdneho dvora z 3. júla 1985, Abrias a i./Komisia, 3/83, Zb. s. 1995, bod 30, a z 10. marca 2005, Španielsko/Rada, C-342/03, Zb. s. I-1975, bod 55).

217   Okrem toho by bolo neprimerané vyžadovať osobitné odôvodnenie pre rôznu voľbu použitých techník, keď je zo všeobecne platného aktu zrejmý základný cieľ sledovaný inštitúciou (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 7. septembra 2006, Španielsko/Rada, C-310/04, Zb. s. I-7285, bod 59 a… citovanú judikatúru).“

143

Keďže ani jedno z odôvodnení nariadenia č. 1972/2003 výslovne neobjasňuje osobitné dôvody, ktoré viedli Komisiu k prijatiu opatrení stanovených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003, pokiaľ ide o výrobky pochádzajúce z nových členských štátov, Súd prvého stupňa posúdil dotknuté opatrenia so zreteľom na ich kontext a rozhodol:

„229   … Ako vyplýva z odôvodnenia č. 3 nariadenia č. 1972/2003, jedným zo základných cieľov tohto nariadenia je vyhnúť sa rizikám vyplývajúcim z vychýlení obchodu, v dôsledku ktorých dochádza k narušeniu spoločného organizovania trhov, vyvolanému vytváraním nadbytočných zásob.

230   V súlade s nariadením č. 1972/2003 je tento cieľ vykonaný uložením poplatku stanoveného v článku 4 uvedeného nariadenia za nadbytočné zásoby existujúce v nových členských štátoch, pričom odkaz na primeraný charakter tohto poplatku na účely zabezpečenia uvedeného cieľa je výslovne uvedený v odôvodnení č. 3 predmetného nariadenia.

231   Úlohou článku 3 nariadenia č. 1972/2003, pokiaľ ide o výrobky pochádzajúce z nových členských štátov, na ktoré sa vzťahuje režim s podmieneným oslobodením od cla, je výlučne doplniť systém poplatkov za nadbytočné zásoby zakotvený v článku 4 uvedeného nariadenia, konkrétnejšie zabezpečiť potrebný účinok tohto ustanovenia.

232   Pokiaľ ide o predmetné výrobky pochádzajúce z nových členských štátov, potreba opatrení stanovených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 na doplnenie systému poplatkov je očividná, pretože, tak ako bolo zdôraznené v bodoch 191 až 193 vyššie, je zjavné, že v prípade neexistencie týchto opatrení by sa každý subjekt, ktorý drží výrobky, na ktoré sa môže uplatňovať poplatok stanovený v článku 4 uvedeného nariadenia, mohol vyhnúť povinnosti zaplatiť tento poplatok tým, že by dotknuté výrobky umiestnil do jedného z colných režimov uvedených v článku 3 tohto nariadenia v inom členskom štáte.

233   Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o predmetné výrobky pochádzajúce z nových členských štátov, opatrenia stanovené v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 predstavujú len technický výber Komisie určený na zabezpečenie potrebného účinku článku 4 uvedeného nariadenia, pričom článok uvedený ako posledný je hlavným technickým výberom Komisie na uskutočnenie svojho cieľa, ktorým je zabrániť vytváraniu nadbytočných zásob v nových členských štátoch.

234   Preto treba dospieť k záveru, že Komisia nebola povinná konkrétnejšie odôvodniť potrebu opatrení uvedených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 vzhľadom na judikatúru uvedenú v bodoch 216 a 217 vyššie, pretože odôvodnenie uvedeného nariadenia výslovne určuje cieľ predchádzať vytváraniu nadbytočných zásob a potrebu vytvoriť systém poplatkov za uvedené zásoby (odôvodnenie č. 3), ako aj celkovú situáciu, ktorá viedla k prijatiu uvedeného nariadenia (odôvodnenie č. 1 v spojení s odôvodnením č. 3). Predmetné odôvodnenie teda treba považovať v tejto súvislosti za dostatočné.“

144

Pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky založené na údajnom „ucelenom“ výklade, ktorý podal Súd prvého stupňa, treba uviesť, že toto tvrdenie aj za predpokladu, že by sa potvrdilo, nemôže viesť k zrušeniu spochybnených bodov napadnutého rozsudku.

145

Súd prvého stupňa totiž po tom, ako správne pripomenul ustálenú judikatúru v prípade povinnosti odôvodnenia vyplývajúcej z článku 253 ES, konštatoval, že podstata odôvodnenia nariadenia č. 1972/2003 sa nachádza v odôvodneniach 1 až 3 uvedeného nariadenia.

146

V súlade s odôvodnením 1 nariadenia č. 1972/2003 prechodné opatrenia majú viesť k zabráneniu riziku presmerovania obchodu na úkor spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov, ktoré vyplýva z pristúpenia. Ak odôvodnenia 2 a 4 sa týkajú vývozných náhrad, odôvodnenie 3 presnejšie odkazuje na vychýlenia obchodu, v dôsledku ktorých dochádza k narušeniu organizovania trhu a výrobky, ktoré sú umelo presunuté, aby už neboli súčasťou bežných nadbytočných zásob v nových členských štátoch.

147

V tejto veci treba teda konštatovať, že odôvodnenia nariadenia č. 1972/2003 svojou povahou umožňujú dotknutým osobám dostatočne sa oboznámiť s odôvodnením uvedených prechodných opatrení a príslušnému súdu vykonať preskúmanie.

148

Tieto skutočnosti, ktoré Súdu prvého stupňa v rámci druhého žalobného dôvodu založeného na údajnom nedostatku právomoci Komisie najmä umožnili preskúmať nevyhnutnosť opatrení zavedených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 na účely zachovania potrebného účinku systému zavedeného týmto nariadením, si nevyžadujú podrobnejšie odôvodnenie.

149

Navyše, keďže tvrdenia Poľskej republiky vychádzajú z nesprávneho predpokladu, podľa ktorého vecná pôsobnosť článku 3 nariadenia č. 1972/2003 je širšia než vecná pôsobnosť článku 4 tohto nariadenia, hoci z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyjadreného v rámci preskúmania štvrtého žalobného dôvodu a prebratého v bodoch 129 až 133 tohto rozsudku jasne vyplýva, že opatrenia stanovené v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 sú nevyhnutné na zabezpečenie potrebného účinku článku 4 tohto nariadenia, je opodstatnené toto tvrdenie zamietnuť z rovnakých dôvodov.

150

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie založené na povinnosti odôvodnenia vo vzťahu k hospodárskym subjektom, treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 214 a 215 napadnutého rozsudku záujem dotknutých osôb, a osobitne dotknutých hospodárskych subjektov, je jedným z kritérií prijatých v rámci posúdenia povinnosti odôvodnenia.

151

Z bodov 229 až 234 napadnutého rozsudku pritom nevyplýva, že by sa Súd prvého stupňa z právneho hľadiska dopustil nesprávneho právneho posúdenia vzhľadom na túto judikatúru.

152

Treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou, ak prijatie daného aktu súvisí s kontextom, ktorý dotknuté osoby dobre poznajú, možno ho odôvodniť súhrnným spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. septembra 2003, Nemecko/Komisia, C-301/96, Zb. s. I-9919, bod 89 až 93, a z 22. júna 2004, Portugalsko/Komisia, C-42/01, Zb. s. I-6079, body 69 a 70).

153

Z toho dôvodu Súd prvého stupňa z právneho hľadiska v bodoch 235 a 236 napadnutého rozsudku správne rozhodol:

154

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že piaty odvolací dôvod sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

155

Šiestym odvolacím dôvodom založeným na porušení zásady voľného pohybu tovaru Poľská republika Súdu prvého stupňa vytýka rozhodnutie spočívajúce v tom, že opatrenia stanovené v článku 3 nariadenia č. 1972/2003, ktoré boli prijaté na základe článku 41 aktu o pristúpení z roku 2003, nemožno vôbec posudzovať z hľadiska ich súladu s článkom 25 ES. Z toho dôvodu Súd prvého stupňa odmietol z vecného hľadiska preskúmať žalobný dôvod uvedený Poľskou republikou.

156

Výklad Súdu prvého stupňa v prípade rozsudku z 25. mája 1978, Racke (136/77, Zb. s. 1245) je údajne nesprávny, lebo rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá sa mala zohľadniť v rámci posúdenia zákonnosti dotknutých opatrní v tejto veci, mal byť charakter sporných poplatkov, a nie totožnosť ich autora. Súd prvého stupňa údajne nesprávne konštatoval, že prechodné opatrenia mohli predstavovať výnimku z právnych noriem, ktoré by sa inak na danú situáciu uplatňovali, ako je článok 25 ES, pretože článok 41 aktu o pristúpení z roku 2003 nepovoľuje takúto výnimku, a že akýkoľvek pokus predpokladať jej existenciu na základe teleologických odkazov bude vopred neúspešný, lebo opatrenia stanovené v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 neboli potrebné na dosiahnutie cieľov sledovaných týmto nariadením. Poľská republika dodáva, že odôvodnenie, ku ktorému dospel Súdny dvor v rozsudku z 20. októbra 1987, Španielsko/Komisia (119/86, Zb. s. 4121), nemožno prebrať na prejednávanú vec, pretože akt o podmienkach pristúpenia Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky a o úpravách zmlúv (Ú. v. ES L 302, 1985, s. 23, ďalej len „akt o pristúpení z roku 1985“) výslovne povoľuje prijatie doplnkového obchodného mechanizmu.

157

Komisia zastáva názor, že výklad napadnutého rozsudku Poľskou republikou je nesprávny. Pokiaľ ide o odkaz na už citovaný rozsudok Racke, Komisia zdôrazňuje, že preskúmanie Súdom prvého stupňa sa správne zaoberalo povahou aktov, a nie totožnosťou ich autora. Čo sa týka odkazu na akt o pristúpení z roku 1985, Komisia odmieta pripustiť, že pojem „doplnkový obchodný mechanizmus“ povoľuje výnimky zo všeobecných zásad upravujúcich obchody, zatiaľ čo výraz „prechodné opatrenia“ to neumožňuje.

158

Pokiaľ ide o vytýkané porušenie zásady voľného pohybu tovaru, Súd prvého stupňa rozhodol:

159

Treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Poľská republika, z vyššie uvedených bodov napadnutého rozsudku nevyplýva, že také opatrenia, akými sú opatrenia stanovené v článku 3 nariadenia č. 1972/2003, nemožno z hľadiska práva Spoločenstva napadnúť.

160

Súd prvého stupňa pri výklade už citovaného rozsudku Racke totiž spresnil, že výber poplatkov zavedených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 nebráni zákazu uvedenému v článku 25 ES, lebo uvedené poplatky predstavujú prechodné opatrenia Spoločenstva, ktoré boli prijaté na to, aby sa príslušným orgánom umožnilo reagovať na ťažkosti vzniknuté v poľnohospodárskej oblasti v nadväznosti na pristúpenie desiatich nových členských štátov k Únii. Rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú treba v rámci tohto posúdenia zohľadniť, teda nie je postavenie autora prijatých opatrení, ale charakter sporných poplatkov.

161

Navyše treba konštatovať, že výklad už citovaného rozsudku Racke Súdom prvého stupňa mu nebránil, aby s odkazom na už citovaný rozsudok Španielsko/Rada a Komisia z právneho hľadiska správne doplnil, že prijatie prechodných opatrení nemožno považovať za v rozpore s ustanoveniami týkajúcimi sa zákazu ciel, ak je zrejmé, že zavedené opatrenia nie sú súčasťou prechodných opatrení, ktoré možno prijať na základe príslušného ustanovenia aktu o pristúpení z roku 2003.

162

Z toho vyplýva, že tvrdenie Poľskej republiky, podľa ktorého Súd prvého stupňa údajne prijal výklad už citovaného rozsudku Racke bez akejkoľvek možnosti preskúmať opatrenia stanovené v článku 3 nariadenia č. 1972/2003, je nedôvodné.

163

Navyše Súdu prvého stupňa nemožno vytýkať, že nerozhodol vo veci samej. Pokiaľ ide totiž o otázku, či sú opatrenia zavedené článkom 3 nariadenia č. 1972/2003 súčasťou prechodných opatrení, ktoré možno prijať na základe článku 41 aktu o pristúpení z roku 2003, je potrebné vychádzať z posúdenia, ktoré poskytol Súd prvého stupňa v rámci preskúmania štvrtého žalobného dôvodu v bodoch 189 až 193 napadnutého rozsudku, ktoré preberajú body 129 až 133 tohto rozsudku, v súvislosti s nevyhnutnosťou opatrení stanovených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 na to, aby sa zabezpečil potrebný účinok opatrení uvedených v článku 4 tohto nariadenia.

164

Je potrebné zamietnuť aj tvrdenie Poľskej republiky spočívajúce v tom, že už citovaný rozsudok Španielsko/Rada a Komisia nemožno prebrať na túto prejednávanú vec, lebo akt o pristúpení z roku 1985 obsahuje výslovné oprávnenie na účely zavedenia „doplnkového mechanizmu“, zatiaľ čo akt o pristúpení z roku 2003 takéto oprávnenie nestanovuje, pretože tento posledný uvedený akt v článku 41 výslovne stanovuje zavedenie akýchkoľvek opatrení potrebných na uľahčenie prechodu z uplatňovaného režimu v nových členských štátoch na režim Spoločenstva, pričom uvedené ustanovenia mohli, ako to vyplýva z bodov 124 až 133 tohto rozsudku, obsahovať nevyhnutné výnimky z dosiahnutia cieľov sledovaných týmto aktom.

165

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že šiesty odvolací dôvod sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

166

Siedmym odvolacím dôvodom založeným na porušení zásady zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti Poľská republika vytýka Súdu prvého stupňa, že rozhodol, že rozdielne zaobchádzanie medzi poľskými hospodárskymi subjektmi a hospodárskymi subjektmi pôvodných členských štátov bolo z objektívneho hľadiska odôvodnené. Poľská republika zdôrazňuje, že porušenie tejto zásady zákazu diskriminácie nevyplýva ani tak z uplatnenia odlišných právnych noriem, ako skôr z nedostatku objektívnych dôvodov uplatnenia týchto právnych noriem.

167

Po prvé Komisia nepreukázala, že riziko špekulácie vyplývalo hlavne z tokov výrobkov pochádzajúcich z Poľska, a svojvoľne sa teda opierala o cieľ predchádzania riziku „jednostrannej“ destabilizácie, hoci riziko mohlo v skutočnosti vyplývať aj z toku výrobkov pochádzajúcich z pôvodných členských štátov.

168

Po druhé aj za predpokladu, že by riziko špekulácie vyplývalo hlavne z toku výrobkov pochádzajúcich z Poľska, Poľská republika zastáva názor, že by stačilo ponechať počas prechodného obdobia dovozné clá vyplývajúce z preferenčného režimu namiesto zavedenia vyšších ciel erga omnes. Súd prvého stupňa preto neskúmal tvrdenie Poľskej republiky, podľa ktorého potreba predchádzať riziku vzniku špekulácií vyplývajúcich z tokov výrobkov pochádzajúcich z Poľska nemôže objektívne odôvodniť rozdiel v zaobchádzaní, ktoré sa počas obdobia stanoveného v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 uplatňovalo na hospodárske subjekty nových členských štátov v porovnaní so subjektmi pôvodných členských štátov.

169

Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa preskúmal otázku rozdielneho zaobchádzania medzi hospodárskymi subjektmi pôvodných členských štátov a nových členských štátov, pričom sa v súvislosti s tokom tovaru pochádzajúceho z nových členských štátov vyjadril k potrebe zabezpečenia efektívnosti poplatku zavedeného v článku 4 nariadenia č. 1972/2003 a, pokiaľ ide o tok výrobkov pochádzajúcich z pôvodných členských štátov, k potrebe vyhnúť sa dvojitému vyplateniu vývozných náhrad. Komisia na rozdiel od toho, čo uviedla Poľská republika, zastáva názor, že Súd prvého stupňa zohľadnil riziko „obojstrannej“ destabilizácie. Pokiaľ ide o výšku dovozného cla, Komisia uvádza, že toto tvrdenie súvisí so zásadou proporcionality, ktorej porušenie však v súvislosti s článkom 3 nariadenia č. 1972/2003 nebolo napadnuté.

170

Pokiaľ ide o vytýkané porušenie zásady zákazu diskriminácie, Súd prvého stupňa rozhodol:

171

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Súd prvého stupňa podrobne analyzoval režimy, pod ktoré podliehali dovozy z nových členských štátov a dovozy z pôvodných členských štátov podľa ustanovení článku 3 nariadenia č. 1972/2003. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že z dôvodu odlišných cieľov, ktoré tieto ustanovenia sledujú v súvislosti s výrobkami pochádzajúcimi z nových členských štátov a výrobkami pochádzajúcimi z pôvodných členských štátov, uplatnenie rozdielnych režimov, pokiaľ ide o tieto výrobky, nemôže zakladať porušenie zásady zákazu diskriminácie.

172

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie uvedené Poľskou republikou proti Komisii a založené na tom, že v nariadení č. 1972/2003 táto inštitúcia nepreukázala, že riziko vzniku špekulácie vyplýva hlavne z toku výrobkov pochádzajúcich z Poľska, je potrebné pripomenúť, že odvolanie má spochybňovať napadnutý rozsudok, a nie uvedené nariadenie, takže toto tvrdenie treba v súlade s dôvodmi, ktoré už boli uvedené v bodoch 97 a 98 tohto rozsudku, zamietnuť ako neprípustné.

173

Po druhé, pokiaľ ide o vyjadrenie spočívajúce v tom, že Súd prvého stupňa mal konštatovať, že na účely predchádzania riziku vzniku špekulácie stačilo v súvislosti s výrobkami pochádzajúcimi z Poľska ponechať počas prechodného obdobia dovozné clá vyplývajúce z preferenčného režimu, treba konštatovať, že Poľská republika len potvrdzuje tvrdenia, ktoré už predniesla v rámci predchádzajúcich odvolacích dôvodov týkajúcich sa nepotrebnosti opatrení stanovených v článku 3 nariadenia č. 1972/2003 a že nerozvíja nijaké právne tvrdenie, ktoré by umožnilo dospieť k záveru o porušení zásady zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti zo strany Súdu prvého stupňa.

174

Toto tvrdenie treba tiež zamietnuť.

175

Z predchádzajúcich úvah vplýva, že siedmy odvolací dôvod treba zamietnuť ako neprípustný.

176

Ôsmym odvolacím dôvodom založeným na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery Poľský republika Súdu prvého stupňa vytýka, že v bode 246 napadnutého rozsudku rozhodol, že Spoločenstvo nevytvorilo situáciu, ktorá by zakladala legitímnu dôveru, pokiaľ ide o tento členský štát alebo poľské hospodárske subjekty. Podľa Poľskej republiky ustanovenia Zmluvy o pristúpení sú samé osebe zdrojom legitímnych očakávaní a priemerne obozretné hospodárske subjekty nemohli predpokladať, že článok 41 aktu o pristúpení z roku 2003 by mohol byť použitý na prijatie ustanovení odchyľujúcich sa od prílohy IV kapitoly 5 tohto aktu o pristúpení.

177

Komisia zastáva názor, že uvedený akt o pristúpení a osobitne jeho článok 41 ju oprávňovali na prijatie akýchkoľvek primeraných prechodných opatrení. Keďže tento text neuvádza spôsob, ktorým sa majú tieto opatrenia prijať, nemôže zakladať legitímnu dôveru.

178

Pokiaľ ide o zásadu ochrany legitímnej dôvery, Súd prvého stupňa rozhodol:

179

Treba uviesť, že Súd prvého stupňa z právneho hľadiska správne konštatoval, že nedošlo k porušeniu zásady ochrany legitímnej dôvery.

180

Podľa ustálenej judikatúry možnosť dovolávať sa ochrany zásady legitímnej dôvery má totiž každý hospodársky subjekt, v ktorom vzbudila inštitúcia odôvodnené očakávania. Hoci však zásada ochrany legitímnej dôvery patrí medzi základné zásady Únie, hospodárske subjekty nemôžu legitímne očakávať, že bude zachovaný existujúci stav, ktorý môže byť zmenený v rámci voľnej úvahy inštitúcií Spoločenstva, a to najmä v oblasti, akou je oblasť spoločných organizácií trhov, ktorej cieľ sa neustále prispôsobuje zmenám hospodárskej situácie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2004, Di Lenardo a Dilexport, C-37/02 a C-38/02, Zb. s. I-6911, bod 70 a citovanú judikatúru).

181

Je to tak aj v prípade pristupujúceho členského štátu (pozri v tomto zmysle uznesenie z 23. marca 2011, Estónsko/Komisia, C-535/09 P, bod 73).

182

Ani Poľská republika, ani poľské hospodárske subjekty nemôžu teda legitímne očakávať, že bude zachovaný taký legislatívny stav, aký vyplýva z aktu o pristúpení z roku 2003 v okamihu jeho podpísania, pretože článok 41 prvý odsek uvedeného aktu Komisiu výslovne oprávňoval na prijatie akýchkoľvek prechodných opatrení potrebných na zabránenie výkyvom na trhu Spoločenstva z dôvodu plánovaného rozšírenia.

183

V tejto súvislosti z úvah vyjadrených v odpovedi na štvrtý odvolací dôvod vo veci samej uvedený Poľskou republikou vyplýva, že článok 41 aktu o pristúpení z roku 2003 umožňuje Komisii zaviesť ustanovenia odchylné od prílohy IV kapitoly 5 uvedeného aktu, lebo tieto ustanovenia sú nevyhnutné na uľahčenie prechodu z režimu zo súčasného režimu v nových členských štátoch na režim vyplývajúci z uplatňovania spoločnej poľnohospodárskej politiky a na zabezpečenie ich riadneho fungovania.

184

Ôsmy a posledný odvolací dôvod predložený Poľskou republikou treba preto zamietnuť ako nedôvodný.

185

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že ani jednému z odvolacích dôvodov uvedených Poľskou republikou nemožno vyhovieť.

186

Preto je opodstatnené odvolanie zamietnuť.

187

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

188

Keďže Komisia navrhla zaviazať Poľskú republiku na náhradu trov konania a Poľská republika nemala úspech v podstatnej časti svojich dôvodov, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol: