1.

Koľko orgánov hospodárskej súťaže v Európe sa môže zaoberať jednou a tou istou kartelovou dohodou a uložiť zúčastneným podnikom sankcie? To je v podstate otázka, o ktorej má rozhodnúť Súdny dvor v rámci tohto konania o prejudiciálnej otázke. Táto otázka nastoľuje nielen základné problémy týkajúce sa vymedzenia právomoci medzi európskymi orgánmi pre hospodársku súťaž, ale aj delikátne aspekty ochrany základných práv v Európskej únii najmä vzhľadom na zákaz kumulatívneho ukladania sankcií (ne bis in idem). Pre fungovanie nového systému uplatňovania kartelového práva, tak ako bol k 1. máju 2004 zavedený nariadením (ES) č. 1/2003 ( 2 ), majú tieto témy význam, ktorý sa nesmie podceniť. Súdnemu dvoru okrem toho ponúkajú možnosť, aby ďalej rozvinul svoju viac než štyridsaťročnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku Walt Wilhelm ( 3 ).

2.

V pozadí tohto konania stojí medzinárodne činný kartel objavený v roku 2004, na ktorom sa podieľalo množstvo známych európskych a japonských podnikov z odvetvia elektrotechniky. Proti týmto podnikom zakročilo niekoľko orgánov pre hospodársku súťaž a uložilo im miliónové pokuty: na úrovni Únie Európska komisia ako orgán pre hospodársku súťaž Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP), na vnútroštátnej úrovni okrem iného český orgán pre hospodársku súťaž ( 4 ).

3.

Český orgán pre hospodársku súťaž použil iba vnútroštátne kartelové právo a potrestal len dopady kartelovej dohody na území Českej republiky, a to za obdobie pred 1. májom 2004, dňom pristúpenia Českej republiky k Európskej únii. Príslušné kartelové konanie však bolo začaté až po 1. máji 2004, v momente, keď Komisia už začala konanie podľa nariadenia č. 1/2003. Okrem toho rozhodnutie českého orgánu pre hospodársku súťaž o udelení pokuty bolo vydané po rozhodnutí Komisie.

4.

Teraz sa pred súdom vedie spor o to, či postup českého orgánu pre hospodársku súťaž bol v súlade s právom. Spoločnosť Toshiba a mnoho ďalších účastníkov kartelovej dohody namieta, že český orgán pre hospodársku súťaž nebol podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 príslušný potrestať kartelový delikt, pretože Komisia už začala konanie na európskej úrovni. Okrem toho sa dovolávajú zásady ne bis in idem.

5.

Právny rámec Únie je vo veci samej okrem aktu o podmienkach pristúpenia z roku 2003 ( 5 ) vymedzený jednak článkom 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ), článkom 53 EHP ( 6 ) a článkami 49 a 50 Charty základných práv Európskej únie ( 7 ) a jednak nariadením č. 1/2003. Ďalej je potrebné poukázať na oznámenie Komisie o spolupráci v rámci siete orgánov pre hospodársku súťaž [neoficiálny preklad] (ďalej len „oznámenie o spolupráci v rámci siete“) ( 8 ).

6.

Pristúpenie Českej republiky k Európskej únii sa uskutočnilo s účinnosťou od 1. mája 2004 ( 9 ). Článok 2 aktu o podmienkach pristúpenia obsahuje nasledujúce ustanovenie o časovej uplatniteľnosti práva Únie v Českej republike a ďalších deviatich nových členských štátoch:

„Odo dňa pristúpenia budú ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých orgánmi a Európskou centrálnou bankou pred pristúpením záväzné pre nové členské štáty a budú sa uplatňovať za podmienok stanovených v týchto zmluvách a v tomto akte.“

7.

Podľa článku 81 ES sú so spoločným trhom nezlučiteľné, a preto zakázané všetky dohody medzi podnikmi, ktoré by mohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu.

8.

Článok 53 EHP obsahuje zákaz kartelových dohôd, ktorý je obsahovo totožný s článkom 81 ES a ktorého rozsah pôsobnosti sa týka celého Európskeho hospodárskeho priestoru.

9.

Zásada zákonnosti trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) je zakotvená v článku 49 ods. 1 Charty základných práv:

„Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento trest.“

10.

Zákaz kumulatívneho ukladania sankcií (zásada ne bis in idem) je v článku 50 Charty základných práv vyjadrená takto:

„Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom.“

11.

„Vzťah medzi [článkom 81 ES]… a vnútroštátnym súťažným právom“ je v článku 3 nariadenia č. 1/2003 upravený takto:

„1.   Ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na dohody, rozhodnutia o združení podnikov alebo zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 [ES], ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle uvedeného ustanovenia, uplatnia aj článok 81 [ES] na také dohody, rozhodnutia alebo zosúladené postupy. ...

2.   Uplatňovanie vnútroštátneho súťažného práva nemôže viesť k zákazu dohôd, rozhodnutí združení podnikov alebo zosúladených postupov, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ale ktoré neobmedzujú hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ods. 1 [ES] alebo spĺňajú podmienky článku 81 ods. 3 [ES] alebo ktoré sú predmetom nariadenia o uplatňovaní článku 81 ods. 3 [ES]. Členským štátom sa týmto nariadením nezabraňuje prijímať a uplatňovať prísnejšie vnútroštátne právne predpisy na ich území, ktoré zakazujú alebo trestajú jednostranné konanie podnikov.

3.   Bez dopadu na všeobecné zásady a iné ustanovenia práva spoločenstva, odseky 1 a 2 neplatia, keď orgány hospodárskej súťaže alebo vnútroštátne súdy členských štátov uplatňujú vnútroštátne právne predpisy o kontrole fúzií a ani nebránia uplatňovaniu ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré sledujú prevažne cieľ, ktorý je iný ako cieľ sledovaný článkami 81 a 82 [ES].“

12.

Pod nadpisom „Spolupráca medzi Komisiou a orgánmi hospodárskej súťaže členských štátov“ obsahuje okrem toho článok 11 ods. 6 prvá veta nariadenia č. 1/2003 toto pravidlo:

„Ak Komisia začne konanie týkajúce sa prijatia rozhodnutia podľa kapitoly III, zbavuje tým orgány hospodárskej súťaže členských štátov ich práva na uplatňovanie článkov 81 a 82 [ES].“

13.

Nakoniec článok 16 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 s názvom „Jednotné uplatňovanie súťažného práva spoločenstva“ upravuje:

„Keď orgány hospodárskej súťaže členských štátov rozhodujú o dohodách, rozhodnutiach alebo postupoch podľa článku 81 [ES] alebo článku 82 [ES], ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou.“

14.

Uvedené ustanovenia sa vysvetľujú v odôvodneniach č. 8, 9, 15, 17, 18, 22 a 34 preambuly nariadenia č. 1/2003, ktoré v príslušných častiach znejú:

…

…

…

…

15.

Je dobré pripomenúť nakoniec aj odôvodnenie č. 37 preambuly nariadenia č. 1/2003, ktoré sa venuje ochrane základných práv:

„Toto nariadenie rešpektuje základné práva a je zhodné so zásadami uznávanými najmä Chartou základných práv Európskej únie. V zhode s tým by sa toto nariadenie malo vykladať a uplatňovať so zreteľom na tieto práva a zásady.“

16.

V oznámení Komisie o spolupráci v rámci siete orgánov pre hospodársku súťaž sa pod nadpisom „3.2 Začatie konania podľa článku 11 ods. 6 nariadenia Rady zo strany Komisie“ nachádzajú okrem iného nasledujúce spresnenia:

„…

…

…“ [neoficiálny preklad]

17.

Z českého práva je relevantný § 3 ods. 1 a 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Toto ustanovenie platilo až do 30. júna 2001 v znení zákona č. 63/1991 Sb. ( 10 ) a od 1. júla 2001 v znení zákona č. 143/2001 Sb ( 11 ). Vo svojom skoršom, ako aj v neskoršom znení formuluje toto ustanovenie v podstate rovnaký zákaz kartelových dohôd, aký je na úrovni Únie stanovený v článku 101 ZFEÚ (pôvodný článok 81 ES).

18.

Prejednávaný prípad sa týka medzinárodne činného kartelu na trhu s rozvádzačmi izolovanými plynom ( 12 ), na ktorom sa v priebehu rôznych období medzi rokmi 1988 a 2004 zúčastnilo množstvo známych európskych a japonských podnikov z odvetvia elektrotechniky. Európska komisia, ako aj český orgán pre hospodársku súťaž sa v rokoch 2006 a 2007 zaoberali určitými aspektmi tohto prípadu a uložili dotknutým podnikom pokuty ( 13 ), český orgán pre hospodársku súťaž však iba podľa vnútroštátneho kartelového práva a iba za obdobie pred pristúpením Českej republiky k Európskej únii 1. mája 2004.

19.

Európska komisia začala 20. apríla 2006 na základe článku 81 ES a článku 53 EHP v spojení s nariadením č. 1/2003 konanie o peňažnej pokute ( 14 ). Toto konanie, ktorému predchádzala žiadosť o zhovievavosť ( 15 ) a kontroly v obchodných priestoroch viacerých účastníkov kartelovej dohody v roku 2004 ( 16 ), sa týkalo celkovo 20 právnických osôb, medzi nimi aj spoločnosti Toshiba Corporation a 15 ďalších žalobkýň v konaní vo veci samej.

20.

Vo svojom rozhodnutí z 24. januára 2007 ( 17 ) (ďalej len „rozhodnutie Komisie“) Komisia konštatovala, že uvedeným kartelom došlo v období od 15. apríla 1988 do 11. mája 2004 k jedinému a nepretržitému porušeniu článku 81 ES a článku 53 EHP ( 18 ), na ktorom sa podieľali jednotliví účastníci kartelovej dohody počas rôzne dlhých časových období. Podľa tvrdení Komisie išlo o komplexný celosvetový kartel s výnimkou USA a Kanady, ktorý mal dopady na Európsku úniu a Európsky hospodársky priestor ( 19 ) a v jeho rámci si zúčastnené podniky vymieňali okrem iného citlivé informácie o trhu, vzájomne si medzi seba rozdelili trhy ( 20 ), stanovovali ceny a ukončili svoju spoluprácu so subjektmi nachádzajúcimi sa mimo kartel.

21.

S výnimkou jedného podniku ( 21 ), ktorý využil zhovievavosť Komisie, boli všetkým účastníkom správneho konania, medzi nimi aj žalobkyniam v konaní vo veci samej, uložené pokuty v celkovej výške viac než 750 miliónov eur ( 22 ). Najvyššia jednotlivá pokuta vo výške 396 miliónov eur bola uložená nemeckej spoločnosti Siemens AG.

22.

V rozsahu, v akom je to relevantné pre prejednávaný prípad, Všeobecný súd Európskej únie v podstate prednedávnom rozhodnutie Komisie z 24. januára 2007 potvrdil ( 23 ).

23.

Na základe toho istého kartelu začal 2. augusta 2006 český orgán pre hospodársku súťaž konanie pre porušenie českého zákona o ochrane hospodárskej súťaže týkajúce sa tých istých účastníkov kartelu. Dňa 9. februára 2007 vydal prvé rozhodnutie ( 24 ), proti ktorému však žalobkyne v rámci správneho konania podali opravný prostriedok. Na základe tohto rozkladu predseda českého orgánu pre hospodársku súťaž rozhodnutím z 26. apríla 2007 pôvodné rozhodnutie zmenil ( 25 ).

24.

V rozhodnutí o rozklade z 26. apríla 2007 sa zistilo, že dotknuté podniky uzatvorili pre územie Českej republiky kartelovú dohodu. V období do 3. marca 2004 tým ako súťažitelia údajne porušili český zákon o ochrane hospodárskej súťaže. ( 26 ) S výnimkou jedného podniku ( 27 ), pre ktorý bol použitý vnútroštátny program zhovievavosti, boli všetkým podnikom, ktorých sa konanie týkalo, uložené pokuty ( 28 ).

25.

Proti rozhodnutiu českého orgánu pre hospodársku súťaž podali žalobkyne v konaní vo veci samej žalobu na Krajský súd v Brne ( 29 ). Okrem iného namietali, že český orgán pre hospodársku súťaž chybne určil dobu trvania kartelu a jeho ukončenie zámerne stanovil na čas pred pristúpením Českej republiky k Európskej únii, čím odôvodnil uplatnenie českého zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 údajne zanikla príslušnosť českého orgánu pre hospodársku súťaž na vedenie konania na vnútroštátnej úrovni, pretože Komisia v tejto veci už začala konanie na európskej úrovni. Konanie na vnútroštátnej úrovni je v rozpore so zákazom kumulatívneho ukladania sankcií (ne bis in idem).

26.

Rozsudkom z 25. júna 2008 ( 30 ) zrušil Krajský súd v Brne tak rozhodnutie o rozklade českého orgánu pre hospodársku súťaž z 26. apríla 2007, ako aj jeho pôvodné rozhodnutie z 9. februára 2007. Krajský súd vychádzal z toho, že posudzované konanie žalobkýň predstavovalo jedno nepretržité administratívne porušenie, ktoré, ako konštatovala Komisia, trvalo do 11. mája 2004. Vzhľadom na to, že Komisia v súvislosti s týmto „celosvetovým“ kartelom začala konanie podľa článku 81 ES a vydala „odsudzujúce“ rozhodnutie, je ďalšie konanie v tej istej veci v rozpore so zásadou ne bis in idem. Český orgán pre hospodársku súťaž okrem toho podľa článku 11 ods. 6 prvej vety nariadenia č. 1/2003 stratil svoju príslušnosť zaoberať sa týmto konaním na základe článku 81 ES.

27.

Podľa názoru Krajského súdu by okrem toho bolo v rozpore so zmyslom jednotného uplatňovania práva hospodárskej súťaže, pokiaľ by český orgán pre hospodársku súťaž bol aj po 1. máji 2004 naďalej príslušný a mohol by český zákon o ochrane hospodárskej súťaže retroaktívne uplatniť. V tomto zákone je vecne formulovaný ten istý zákaz kartelových dohôd, ktorý je stanovený v článku 81 ES. Príslušné ustanovenie českého zákona o ochrane hospodárskej súťaže bolo formulované v duchu aproximácie vnútroštátnych právnych predpisov s predpismi Únie pred pristúpením Českej republiky k Európskej únii.

28.

Proti tomuto prvostupňovému rozsudku Krajského súdu však český orgán pre hospodársku súťaž podal kasačný opravný prostriedok na Najvyšší správny súd Českej republiky ( 31 ). Naďalej sa považuje za príslušný zasiahnuť proti konaniu žalobkýň v konaní vo veci samej až do momentu pristúpenia Českej republiky, pretože Komisia až do tohto momentu nemohla postihovať žiadne z protiprávnych konaní, ktoré sa týkali Českej republiky. Podľa jeho názoru sankcionovanie medzinárodného kartelu v rámci rôznych jurisdikcií nepredstavuje porušenie zásady ne bis in idem. Komisia a český orgán pre hospodársku súťaž sa totiž zaoberali teritoriálne odlišnými následkami tohto konania. Okrem toho judikatúra vychádzajúca z rozsudku Walt Wilhelm ( 32 ) pripúšťa paralelné uplatnenie práva hospodárskej súťaže Únie a vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže.

29.

Rozsudkom z 10. apríla 2009 ( 33 ) zrušil Najvyšší správny súd rozsudok Krajského súdu v Brne. Podľa názoru Najvyššieho správneho súdu krajský súd nesprávne posúdil účasť dotknutých podnikov na kartely ako nepretržité porušenie. Až do pristúpenia Českej republiky k Európskej únii podliehal kartel na českom území výlučne vnútroštátnej právomoci a mohol byť stíhaný iba podľa vnútroštátneho práva. Momentom pristúpenia a s tým spojenou zmenou jurisdikcie vznikla celkom nová situácia. Napriek tomu, že žalobkyne nijako formálne neukončili protiprávne konanie, ktorého sa v Českej republike pred dátumom pristúpenia dopúšťali, je toto konanie podľa názoru Najvyššieho správneho súdu potrebné považovať za ukončené. Konanie odo dňa pristúpenia k Európskej únii je z formálneho hľadiska iným protiprávnym konaním, a to protiprávnym konaním podľa práva Únie, ktoré je podriadené delenej právomoci vnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž a Komisie s právom prednosti Komisie (článok 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003).

30.

Teraz sa vec opätovne prejednáva pred Krajským súdom v Brne, vnútroštátnym súdom, ktorému bola vec vrátená na ďalšie rozhodnutie. Krajský súd je síce podľa vnútroštátneho práva ( 34 ) viazaný právnym názorom Najvyššieho správneho súdu, ale považuje za nevyhnutné, aby sa objasnili niektoré otázky práva Únie, ktoré vznikajú na jednej strane v súvislosti s pristúpením Českej republiky k Európskej únii, ku ktorému došlo 1. mája 2004, a na druhej strane v súvislosti s nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1/2003. V konečnom dôsledku sú týmto spôsobom Súdnemu dvoru Európskej únie predložené na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke aj vecné názorové rozdiely medzi Krajským súdom a Najvyšším správnym súdom.

31.

Uznesením z 11. decembra 2009 ( 35 ), ktoré bolo doručené na Súdny dvor 13. januára 2010, predložil Krajský súd v Brne návrh na začatie konania o nasledujúcich prejudiciálnych otázkach:

32.

V rámci konania pred Súdnym dvorom sa písomne a ústne vyjadrili spoločnosti Toshiba, Mitsubishi, Fuji ( 36 ), Hitachi ( 37 ), Alstom a Siemens ( 38 ), ďalej vláda Českej republiky, Írska, Španielska a Poľska, Európska komisia, ako aj Dozorný orgán EZVO. Písomnej časti konania sa ďalej zúčastnila vláda Slovenskej republiky, konania sa okrem toho zúčastnil český orgán pre hospodársku súťaž.

33.

Cieľom návrhu na začatie prejudiciálneho konania Krajského súdu v Brne je objasniť, aké dôsledky má pristúpenie Českej republiky k Európskej únii v prípade, v ktorom ide o právo hospodárskej súťaže. Ide pritom jednak o určenie rozhodujúceho práva (prvá otázka) a jednak o vymedzenie právomocí v rámci Európskej siete pre hospodársku súťaž „ESHS“ ( 39 ) (druhá otázka), pokiaľ ide o cezhraničné kartelové delikty, ktoré sa ako nepretržité porušenie predpisov stali čiastočne pred a čiastočne po dni pristúpenia a ktoré boli spôsobilé prejaviť sa okrem iného na území Českej republiky.

34.

O prípustnosti tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania neexistujú žiadne pochybnosti. Prvá prejudiciálna otázka sa síce na prvý pohľad podobá prípadu Ynos, v ktorom Súdny dvor vyhlásil, že nemá právomoc vykladať smernicu. ( 40 ) Na rozdiel od veci Ynos však Súdny dvor v prejednávanom prípade nie je v rámci prvej prejudiciálnej otázky požiadaný o výklad obsahu práva Únie pre dobu pred pristúpením členského štátu, ale iba o objasnenie časovej pôsobnosti práva Únie. Na to má Súdny dvor nepochybne právomoc.

35.

Ani okolnosť, že vnútroštátny súd je podľa vnútroštátneho procesného práva viazaný právnym názorom nadriadeného súdu ( 41 ), nebráni predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor a záväznosti odpovede Súdneho dvora ( 42 ).

36.

Vzhľadom na to, že v spore v konaní vo veci samej ide o posúdenie zákonnosti rozhodnutia českého orgánu pre hospodársku súťaž z roku 2007, je pri odpovedi na návrh na začatie prejudiciálneho konania potrebné odkázať na ustanovenia Zmlúv ešte v znení Amsterdamskej zmluvy ( 43 ), ale najmä je potrebné použiť článok 81 ES a nie článok 101 ZFEÚ.

37.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou chce vnútroštátny súd v podstate vedieť, či sa v členskom štáte, ktorý 1. mája 2004 pristúpil k Európskej únii, článok 81 ES a článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 uplatnia na obdobia pred týmto dátumom pristúpenia. ( 44 )

38.

Táto otázka vyvstáva z kontextu okolností, že v prípade kartelu, ktorý je predmetom sporu, išlo o jediné a nepretržité porušenie pravidiel hospodárskej súťaže ( 45 ), ktorého dôsledky odporujúce hospodárskej súťaži nastali na území Českej republiky už pred jej pristúpením k Európskej únii a trvali až do doby po tomto pristúpení. Obdobia, v ktorých prebehli príslušné konania o uložení pokuty na úrovni Únie a na vnútroštátnej úrovni, ktoré mali tieto kartelové delikty sankcionovať, dokonca úplne spadali do času po dátume pristúpenia.

39.

Tieto skutkové okolnosti svedčia podľa názoru vnútroštátneho súdu a žalobkýň v konaní vo veci samej v prospech uplatniteľnosti článku 81 ES a nariadenia č. 1/2003 na celú dobu trvania kartelu, ktorý je predmetom sporu. Od použitia týchto predpisov práva Únie si podniky, ktoré sa kartelu zúčastnili, v konečnom dôsledku sľubujú, že sa budú môcť úplne vyhnúť sankcii českého orgánu pre hospodársku súťaž.

40.

Východiskovým bodom na určenie časovej pôsobnosti ustanovení práva Únie v Českej republike je článok 2 aktu o podmienkach pristúpenia. Podľa neho sa ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých orgánmi Únie pred dňom pristúpenia stávajú záväznými pre nové členské štáty odo dňa pristúpenia, teda s účinnosťou od 1. mája 2004.

41.

Z tohto ustanovenia aktu o podmienkach pristúpenia teda iba vyplýva, že článok 81 ES a nariadenie č. 1/2003 sa uplatnia v Českej republike od 1. mája 2004. Akt o podmienkach pristúpenia naproti tomu neobjasňuje, do akej miery sa má článok 81 ES a nariadenie č. 1/2003 uplatniť na nepretržité porušenia, ktorých dôsledky odporujúce hospodárskej súťaži nastali na území Českej republiky čiastočne pred a čiastočne po jej pristúpení k Európskej únii. V tejto súvislosti je potrebné uplatniť všeobecné právne zásady práva Únie, a to najmä zásadu právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, ako aj zákaz retroaktivity ( 46 ).

42.

Z uvedených všeobecných právnych zásad vyplýva, že pokiaľ ide o časové účinky právnych zmien, je potrebné rozlišovať medzi procesnými a hmotnoprávnymi predpismi: podľa ustálenej judikatúry sú procesné predpisy všeobecne považované za uplatniteľné na všetky spory prebiehajúce v momente, keď nadobudli účinnosť, na rozdiel od predpisov hmotnoprávneho charakteru, ktoré sa spravidla vykladajú tak, že sa nevzťahujú na skutočnosti existujúce pred nadobudnutím ich účinnosti ( 47 ).

43.

V nariadení č. 1/2003 sa síce nachádza množstvo procesných ustanovení. ( 48 ) Jeho článok 3 ods. 1 však obsahuje, rovnako ako článok 81 ES, pokyny pre posudzovanie dohôd medzi podnikmi zo strany orgánov pre hospodársku súťaž. V prípade článku 81 ES a článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 preto ide o hmotnoprávne ustanovenia práva Únie.

44.

Takéto hmotnoprávne ustanovenia v zásade nesmú byť uplatnené retroaktívne, a to bez ohľadu na skutočnosť, či sú účinky takéhoto uplatnenia pre dotknutú osobu priaznivé alebo nepriaznivé; zásada právnej istoty totiž vyžaduje, aby každá faktická situácia bola obvykle posudzovaná, pokiaľ sa výslovne nestanovuje inak, vo svetle právnych noriem platných v danom momente. ( 49 ) Na budúce následky situácií, ktoré vznikli počas účinnosti predchádzajúceho zákona, je však v zásade nutné priamo uplatniť nové hmotnoprávne ustanovenia. ( 50 )

45.

Na medzinárodne činný kartel, ktorý sa formou jediného a nepretržitého porušenia prejavil alebo mohol prejaviť na území nového členského štátu tak pred dátumom pristúpenia, ako aj po ňom ( 51 ), sa teda v závislosti od obdobia uplatnia rôzne hmotnoprávne pravidlá: ak ide o obdobia pred dátumom pristúpenia, je potrebné posudzovať protisúťažné dôsledky kartelu v danom členskom štáte iba podľa jeho vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže. Pokiaľ ide o neskoršie obdobia, je potrebné posudzovať ich v rámci celej Únie jednotne podľa ustanovení článku 81 ES a článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003. ( 52 )

46.

Konkrétne to teda pre prejednávanú vec znamená: v Českej republike je potrebné na kartel, ktorý je predmetom sporu, uplatniť článok 81 ES a článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 iba v prípade, keď sa majú sankcionovať jeho prípadné dôsledky, ktoré sú v rozpore s hospodárskou súťažou v období od 1. mája 2004. Naopak protisúťažné dôsledky tohto kartelu, ktoré sa týkajú obdobia do 30. apríla 2004, môžu byť v Českej republike posudzované iba na základe vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže. Môže síce existovať jediné a nepretržité porušenie, jeho protisúťažné dôsledky ale za dobu pred a po pristúpení Českej republiky k Európskej únii podliehajú vždy rôznym právnym predpisom.

47.

Na rozdiel od názoru, ktorý zastávajú spoločnosti Siemens, Hitachi a Fuji, v prejednávanom prípade nehovorí nič v prospech uplatnenia práva Únie so spätnou účinnosťou takým spôsobom, aby sa aj na protisúťažné dôsledky sporného kartelu v Českej republike v čase pred jej pristúpením k Európskej únii musel uplatniť článok 81 ES a článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003.

48.

Je síce pravda, že hmotnoprávne predpisy Únie môžu byť výnimočne uplatnené so spätnou účinnosťou, pokiaľ z ich znenia, účelu alebo štruktúry jasne vyplýva, že im má byť takýto účinok priznaný. ( 53 ) V prejednávanom prípade však ani doslovné znenie, ani cieľ alebo štruktúra článku 81 ES a článku 3 nariadenia č. 1/2003 nepredstavujú jasné indície v prospech uplatnenia obidvoch týchto predpisov so spätnou činnosťou. Naopak povaha práva hospodárskej súťaže Únie podobajúca sa trestnému právu ( 54 ) hovorí jasne proti takémuto uplatneniu so spätnou účinnosťou, pretože by tým mohla byť porušená zásada zákonnosti trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), ktorá je na úrovni Únie chránená základnými právami (článok 49 ods. 1 Charty základných práv) ( 55 ).

49.

Najmä nie je možné tvrdiť, že už právo hospodárskej súťaže, ktoré v Českej republike platilo pred 1. májom 2004, sa obsahovo v podstate riadilo článkom 81 ES, a článok 81 ES je z tohto dôvodu určitým druhom nástupníckej právnej úpravy, ktorej nadobudnutie účinnosti pre podniky v tomto členskom štáte nič zásadného neprinieslo.

50.

Je možné, že vnútroštátne české právo ( 56 ) už pred pristúpením Českej republiky vykazovalo silnú obsahovú zhodu s článkom 81 ES. Je tiež možné, že Európska dohoda ( 57 ), ktorou sa Česká republika mala priblížiť Európskej únii, už vo svojom článku 64 obsahovala ustanovenia podobné článku 81 ES.

51.

Tak vnútroštátne právo, ako aj Európska dohoda v Českej republike mohli byť pred 1. májom 2004 uplatnené a vykonané iba vnútroštátnymi orgánmi. Ich výklad a uplatnenie v súlade s požiadavkami článku 81 ES bol vtedy na území Českej republiky iba vecou českých orgánov a súdov. Komisia ako európsky orgán pre hospodársku súťaž síce úzko spolupracovala s českými orgánmi, sama však pred 1. májom 2004 nemohla uplatniť v Českej republike ani článok 64 Európskej dohody, ani článok 81 ES, a ani Súdny dvor Európskej únie nemohol byť českými súdmi požiadaný o ich výklad.

52.

Najmä v súvislosti s článkom 81 ES treba poznamenať, že toto ustanovenie si pred 1. májom 2004 nemohlo nárokovať prednostné uplatnenie pred českým právom. Okrem toho pred 1. májom 2004 ani v starých, ani v nových členských štátoch neplatilo nariadenie č. 1/2003, ktorého článok 3 ods. 1 po prvýkrát uložil orgánom pre hospodársku súťaž členských štátov – za v ňom bližšie opísaných podmienok – paralelné uplatnenie článku 81 ES a vnútroštátneho kartelového práva, ako aj rešpektovanie prioritných hodnôt práva Únie. ( 58 )

53.

Celkovo tak teda až do 30. apríla 2004 existoval celkom iný systém než od 1. mája 2004. Od 1. mája 2004 došlo tak po obsahovej, ako aj po procesnej stránke k dôležitému prelomu v kartelovom práve, čo nehovorí v prospech, ale proti uplatneniu článku 81 ES a článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 so spätnou účinnosťou.

54.

Uplatnenie článku 81 ES a nariadenia č. 1/2003 so spätnou účinnosťou by istotne mohlo znížiť nebezpečenstvo rozdielneho posúdenia jedného a toho istého kartelu rozdielnymi súdmi v nimi prejednávaných konaniach o uložení pokuty. Voči tomu je však potrebné namietnuť, že existencia rozhodnutia s rozdielnym obsahom bola pred 1. májom 2004 znakom existujúceho systému a bola prijímaná ako daná, pokiaľ to neviedlo k narušeniu plnej účinnosti kartelového práva Únie a prednosti práva Únie. ( 59 )

55.

Spoločnosť Hitachi sa dovoláva zásady spätného uplatnenia miernejšieho trestného zákona (lex mitius), aby odôvodnila, že protisúťažné dôsledky kartelu, ktorý je predmetom sporu, v Českej republike v období pred 1. májom 2004 je potrebné posudzovať na základe článku 81 ES a nariadenia č. 1/2003.

56.

Zásada spätného uplatnenia miernejšieho trestného zákona je súčasťou ústavných tradícií spoločných členským štátom, a preto je potrebné považovať ju za súčasť všeobecných zásad práva Únie ( 60 ). Medzičasom bola táto zásada zaradená aj do článku 49 ods. 1 tretej vety Charty základných práv.

57.

Český orgán pre hospodársku súťaž by teda nepochybne musel protisúťažné dôsledky predmetného kartelu, ktoré v Českej republike nastali pred 1. májom 2004, posudzovať podľa článku 81 ES a článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ by to na rozdiel od vnútroštátneho práva viedlo k beztrestnosti alebo k miernejšej sankcii. Toto je však málo pravdepodobné.

58.

Ani článok 81 ES, ani nariadenie č. 1/2003 totiž neobsahujú žiadnu zmienku o prísnosti sankcií, ktoré vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž smú uložiť za kartelové delikty. V článku 5 nariadenia č. 1/2003 sa totiž iba spresňuje, že orgány pre hospodársku súťaž členských štátov môžu prijímať rozhodnutia, ktorými sa ukladajú pokuty, pravidelné penále alebo iné sankcie podľa vnútroštátneho práva. Aj keby teda orgán pre hospodársku súťaž mal článok 81 ES uplatniť na obdobie pred 1. májom 2004, sankcie, ktoré pritom bolo nutné uložiť, by sa riadili vnútroštátnym právom. ( 61 )

59.

Skutočný cieľ, ktorý spoločnosť Hitachi svojím odvolaním sa na zásadu lex mitius sleduje, je ale úplne iný: tento podnik nechce za obdobie pred 1. májom 2004 dosiahnuť miernejšie rozhodnutie, ale chce, aby české orgány pre hospodársku súťaž neprijali žiadne rozhodnutie. V konečnom dôsledku by chcel pravidlo lex mitius chápať tak, že český orgán pre hospodársku súťaž bude zbavený za obdobie pred 1. májom 2004 svojej právomoci potrestať kartelový delikt a protisúťažné dôsledky kartelu z uvedenej doby sa budú považovať za dôsledky pokryté rozhodnutím Komisie.

60.

Tým je však celkom zásadne opomenutý obsah zásady spätného uplatnenia priaznivejšieho trestného zákona. Táto zásada iba pripúšťa z dôvodov spravodlivosti výnimku zo základnej zásady zákonnosti trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege) ( 62 ). Umožňuje, aby mala dotknutá osoba prospech zo zmeny hodnotových priorít zákonodarcu a aby bola preto potrestaná miernejšie, než sa stanovilo v momente, keď došlo k spáchaniu činu. ( 63 ) Táto zásada naopak nezakladá žiadny nárok osoby byť posudzovaná iným orgánom než tým, ktorý by bol príslušný v momente spáchania činu. Pravidlo lex mitius má čisto obsahovú povahu. Neobsahuje nič, čo by sa týkalo konania a rozdelenia právomoci medzi orgánmi, ktoré sú povolané trestať porušenie práva.

61.

Ak je cieľom žalobkýň v konaní vo veci samej spochybniť právomoc českého orgánu pre hospodársku súťaž k uloženiu pokút ako takú, ide o problematiku článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 a zákaz kumulatívneho ukladania sankcií (ne bis in idem) ( 64 ), nie však o problematiku miernejšieho trestného zákona (lex mitius).

62.

Ani zásada spätného uplatnenia priaznivejšieho trestného zákona teda nevedie celkovo k výsledku, ktorý by si priali spoločnosti Hitachi a i.

63.

V konaní pred Súdnym dvorom sa s odkazom na doterajšiu judikatúru uplatnilo ešte mnoho ďalších tvrdení, ktorými by som sa chcela v nasledujúcej časti stručne zaoberať. Predbežne uvádzam, že žiadne z týchto tvrdení nie je opodstatnené.

64.

Pokiaľ ide najprv o rozsudok Dow Chemical Ibérica ( 65 ), ktorý už niektorí účastníci konania citovali, ten nie je spôsobilý na to, aby sa oň opieralo uplatnenie článku 81 ES a článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 na území nového členského štátu v čase pred jeho pristúpením. Vo veci Dow Chemical Ibérica nešlo totiž o uplatnenie hmotnoprávnych predpisov, ale iba o uplatnenie procesných predpisov, presnejšie povedané, o uplatnenie predpisov upravujúcich kontrolu Komisie v obchodných priestoroch podnikov (prehliadky obchodných priestorov). Skutočnosť, že Súdny dvor považuje takéto procesné predpisy za uplatniteľné, len čo k Únii pristúpi nový členský štát, je úplne v súlade s vyššie vysvetlenými všeobecnými právnymi zásadami ( 66 ). Rozsudok Dow Chemical Ibérica naproti tomu neobsahuje nič, čo by sa týkalo dotknutej otázky, či sa uplatnia aj hmotnoprávne predpisy európskeho práva hospodárskej súťaže, keď ide o protisúťažné dôsledky kartelu na území nového členského štátu v dobe pred jeho pristúpením k Európskej únii. ( 67 )

65.

Návrhy generálneho advokáta Geelhoeda vo veci Asnef-Equifax ( 68 ), o ktoré sa niektorí účastníci konania ďalej opierajú, sa od uvedených všeobecných právnych zásad tiež neodchyľujú ( 69 ), ale naopak ich potvrdzujú: generálny advokát vysvetľuje, že článok 3 nariadenia č. 1/2003 môže obsahovať kritériá pre posúdenie súčasných a budúcich dôsledkov dohody podnikov, ktorá bola uzatvorená dlho pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1/2003 ( 70 ). V žiadnom prípade sa nevyslovuje pre uplatnenie tohto predpisu so spätnou účinnosťou na minulé obdobia.

66.

Aj niektorými účastníkmi konania uplatňovaná judikatúra týkajúca sa časovej pôsobnosti základných slobôd a všeobecnej zásady zákazu diskriminácie ( 71 ) neobsahuje nič, čo by hovorilo v prospech uplatnenia práva Únie so spätnou účinnosťou na území nového členského štátu pre obdobie pred jeho pristúpením. Osobitne zreteľné to je v rozsudku Saldanha, podľa ktorého článok 6 Zmluvy ES (teraz článok 18 ZFEÚ) „platí pre budúce dôsledky situácií, ktoré vznikli pred pristúpením…“ ( 72 ).

67.

Z prílohy II oddielu 5 aktu o podmienkach pristúpenia ( 73 ), na ktorý sa odvoláva spoločnosť Siemens, napokon nič iné ani nevyplýva. Aj v tomto prípade uvedené ustanovenia totiž vychádzajú z uplatniteľnosti článku 81 ES na budúce účinky dohôd podnikov uzatvorených pred dátumom pristúpenia. Výnimka platí iba pre také dohody podnikov, ktoré boli v priebehu šiestich mesiacov prispôsobené platným nariadeniam o blokových výnimkách. Na rozdiel od názoru spoločnosti Siemens neobsahuje príloha II oddiel 5 aktu o podmienkach pristúpenia žiadne indície v prospech retroaktívneho zahrnutia dohôd podnikov z doby pred 1. májom 2004 do rozsahu pôsobnosti článku 81 ES.

68.

Celkovo je teda možné prijať nasledujúci predbežný návrh:

Článok 81 ES a článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 sa v členskom štáte, ktorý pristúpil k Európskej únii 1. mája 2004, neuplatnia na obdobie pred týmto dátumom pristúpenia, a to ani v prípade, keď má byť stíhaný medzinárodne činný kartel, ktorý predstavuje jediné a nepretržité porušenie a ktorý bol spôsobilý vyvolávať dôsledky na území dotknutého členského štátu tak pred dátumom pristúpenia, ako aj po ňom.

69.

Podstatou druhej prejudiciálnej otázky vnútroštátneho súdu je, či konanie o uložení pokuty vedené Európskou komisiou a začaté po 1. máji 2004 trvalo bráni vnútroštátnemu orgánu pre hospodársku súťaž členského štátu, ktorý uvedeného dňa pristúpil k Únii, stíhať medzinárodne činný kartel podľa vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže.

70.

V tejto súvislosti žiada vnútroštátny súd v prvom rade o vysvetlenie výkladu článku 11 ods. 6 v spojení s článkom 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ako aj zásady ne bis in idem. Okrem toho poukazuje na odôvodnenie č. 17 nariadenia č. 1/2003 a na bod 51 oznámenia o spolupráci v rámci siete.

71.

Obidve časti tejto druhej otázky sa týkajú jednak právomoci vnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž uskutočniť konanie o uložení pokuty (otázka 2 písm. a) a jednak právomoci tohto orgánu uplatniť svoje vnútroštátne právo hospodárskej súťaže (otázka 2 písm. b). Keďže tieto aspekty navzájom úzko súvisia, preskúmam ich spoločne a budem sa pritom postupne zaoberať dvoma veľkými okruhmi tém: vymedzenie právomocí európskych orgánov pre hospodársku súťaž v kartelovom konaní (pozri oddiel 1) a zákaz kumulatívneho ukladania sankcií (zásada ne bis in idem; pozri oddiel 2).

72.

Vnútroštátny súd a žalobkyne v konaní vo veci samej zastávajú názor, že český orgán pre hospodársku súťaž podľa článku 11 ods. 6 v spojení s článkom 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 definitívne stratil svoju právomoc stíhať dotknutý kartel po tom, čo Európska komisia začala svoje konanie o uložení pokuty.

73.

Táto výhrada nie je dôvodná. Ako procesný predpis ( 74 ) článok 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 platí od 1. mája 2004 vo všetkých členských štátoch aj pre situácie, ktoré vznikli pred týmto momentom ( 75 ). Jeho normatívny obsah je však úplne iný, než ten, z ktorého vychádzajú vnútroštátny súd a žalobkyne v konaní vo veci samej. Na túto skutočnosť správne poukázali vlády zúčastnené na konaní a Komisia.

74.

Podľa článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 strácajú orgány pre hospodársku súťaž členských štátov právomoc uplatňovať články 81 ES a 82 ES (teraz články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ), len čo Komisia začne konanie na účely prijatia rozhodnutia podľa kapitoly III tohto nariadenia ( 76 ). K tejto strate právomoci vnútroštátnych orgánov dochádza bez ďalšieho ( 77 ) dňom, keď Komisia formálne rozhodne o začatí konania ( 78 ).

75.

Ak sa posudzuje iba znenie článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, zdá sa, že strata právomoci sa týka iba oprávnenia vnútroštátnych orgánov pre hospodársku súťaž uplatňovať kartelové právo Únie (články 81 ES a 82 ES, resp. články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ), nie však ich oprávnenia uplatňovať vnútroštátne právo. Aj body 51 a 53 oznámenia Komisie o spolupráci v rámci siete je možné chápať v tomto zmysle. ( 79 )

76.

Pri výklade ustanovení práva Únie je však potrebné zohľadniť nielen jeho doslovné znenie, ale aj kontext, v ktorom sa nachádza, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 80 ) Osobitne, pokiaľ ide o nariadenie č. 1/2003, Súdny dvor okrem toho rozhodol, že vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž môže uplatniť svoje vnútroštátne pravidlá len vtedy, ak právo Únie nestanovuje konkrétne pravidlo. ( 81 )

77.

V tejto súvislosti treba zohľadniť, že článok 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 je obsahovo úzko spojený s článkom 3 ods. 1 toho istého nariadenia. Zo syntézy obidvoch týchto ustanovení vyplýva, že vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž už nemôžu uplatniť ani právo hospodárskej súťaže Únie, ani časť svojho vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže ( 82 ), len čo začala Komisia konanie podľa kapitoly III nariadenia č. 1/2003.

78.

Konkrétne treba mať na zreteli ( 83 ): článok 3 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1/2003 vytvára úzke spojenie medzi zákazom kartelov podľa článku 81 ES (článok 101 ZFEÚ) a príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho kartelového práva. Ak sa na dohodu podnikov, ktorá je spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, uplatňuje vnútroštátny zákaz kartelov, musí sa podľa článku 3 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1/2003 paralelne uplatniť aj článok 81 ES (článok 101 ZFEÚ). Keďže však vnútroštátnemu orgánu pre hospodársku súťaž nie je podľa článku 11 ods. 6 prvej vety nariadenia č. 1/2003 dovolené uplatniť článok 81 ES (článok 101 ZFEÚ), len čo Komisia začne svoje konanie, vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž už nemôže v konečnom dôsledku uplatniť ani vnútroštátny zákaz kartelov.

79.

Na rozdiel od názoru vnútroštátneho súdu a žalobkýň v konaní vo veci samej to však neznamená, že začatím konania zo strany Komisie strácajú vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž nepretržite a definitívne svoju právomoc uplatňovať vnútroštátne právo hospodárskej súťaže. Podľa toho, ako Komisia svoje konanie ukončí, môže následne ešte ostať priestor na uplatnenie vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže vnútroštátnymi orgánmi pre hospodársku súťaž. ( 84 )

80.

Ochrana hospodárskej súťaže je totiž v rámci Európskej únie zaistená paralelnosťou právnych predpisov Únie a vnútroštátnych predpisov práva hospodárskej súťaže. Obidva právne poriadky sa podľa ustálenej judikatúry uplatňujú paralelne. ( 85 ) Na tom nič nezmenila ani modernizácia európskeho systému presadzovania pravidiel kartelového práva nariadením č. 1/2003: na rozdiel od toho, čo bolo pôvodne navrhnuté Komisiou ( 86 ), na jeden a ten istý prípad sa totiž môžu, ako je zrejmé z článku 3 nariadenia č. 1/2003, uplatniť aj naďalej pravidlá práva Únie (článok 81 ES, resp. článok 82 ES; teraz článok 101 ZFEÚ, resp. článok 102 ZFEÚ), ako aj vnútroštátne pravidlá hospodárskej súťaže.

81.

Pravidlá hospodárskej súťaže na európskej a na vnútroštátnej úrovni zaiste sledujú v podstate rovnaký účel, a to zabezpečiť ochranu hospodárskej súťaže na príslušnom dotknutom trhu. ( 87 ) Reštriktívne praktiky však posudzujú z rôznych pohľadov ( 88 ) a nie sú totožné vo svojom rozsahu pôsobnosti ( 89 ). Zásadný rozsudok Súdneho dvora vo veci Walt Wilhelm, z ktorého posledné uvedené zistenia vychádzajú, ani viac než po štyridsiatich rokoch na svojej správnosti nestratil, v každom prípade nie v tejto súvislosti ( 90 ). Je síce nesporné, že odvtedy hospodárska integrácia v Európskej únii značne pokročila a nepretržité odbúravanie prekážok obchodu medzi členskými štátmi podporilo vytvorenie skutočného vnútorného trhu. Napriek tomu sa s podstatnou časťou tovaru aj naďalej obchoduje iba na vnútroštátnych alebo regionálnych trhoch; podmienky hospodárskej súťaže pre tento tovar sa môžu veľmi silne líšiť v závislosti od krajiny, niekedy dokonca od regiónu, takže nie je možné bez výnimky vychádzať z celoeurópskych, alebo dokonca celosvetových trhov. Na základe toho takisto nemožno vylúčiť, že v konkrétnom prípade sa na danom mieste okrem cezhraničných problémov týkajúcich sa hospodárskej súťaže, na ktoré sa vzťahuje článok 81 ES, resp. článok 82 ES (teraz článok 101 ZFEÚ resp. článok 102 ZFEÚ) môžu vyskytnúť ďalšie problémy týkajúce sa hospodárskej súťaže vzhľadom na vnútroštátne alebo regionálne osobitosti, ktoré orgány pre hospodársku súťaž môžu vyriešiť iba uplatnením príslušného vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže.

82.

Aj po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 1/2003 je s cieľmi a systematikou európskeho kartelového práva zlučiteľné, keď sa viacero orgánov pre hospodársku súťaž zaoberá jedným prípadom a skúma ho z rôznych pohľadov. ( 91 ) Na základe nového decentralizovaného systému sa majú vnútroštátne orgány zapojiť do presadzovania pravidiel kartelového práva dokonca intenzívnejšie než doposiaľ. V tom existuje zásadný rozdiel medzi európskym systémom presadzovania pravidiel kartelového práva, tak ako bol modernizovaný nariadením č. 1/2003, a reformou európskej kontroly koncentrácií medzi podnikmi, ktorá súčasne začala platiť. ( 92 )

83.

Cieľ pokiaľ možno jednotného a účinného presadzovania pravidiel hospodárskej súťaže na európskom vnútornom trhu ( 93 ) nie je v nariadení č. 1/2003 uskutočnený stanovením výlučných právomocí jednotlivých orgánov pre hospodársku súťaž, ale naopak tým, že Európska komisia a vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž spolupracujú v rámci siete (ESHS) a v rámci nej sa vzájomne koordinujú. ( 94 ) Prednosť práva Únie je pritom zaručená pomocou ustanovení článkov 3 a 16 nariadenia č. 1/2003.

84.

Na skutočnosť, že činnosť orgánov pre hospodársku súťaž členských štátov je možná dokonca aj vtedy, keď Komisia už prijala rozhodnutie, poukazuje aj článok 16 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Toto ustanovenie totiž vnútroštátnym orgánom neberie ich právomoc byť činným časovo po Komisii, ale im iba zakazuje, aby sa dostali do rozporu so skorším rozhodnutím Komisie. ( 95 )

85.

Podľa svojho znenia má článok 16 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 na mysli iba uplatnenie kartelového práva Únie vnútroštátnymi orgánmi pre hospodársku súťaž (teda uplatnenie článku 81 ES, resp. článku 82 ES; teraz článku 101 ZFEÚ, resp. článku 102 ZFEÚ). Rovnaké pravidlo ale musí platiť tým skôr v prípade, keď vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž chcú uplatniť vnútroštátne kartelové právo. Ak je totiž vnútroštátnym orgánom pre hospodársku súťaž po rozhodnutí Komisie ešte dovolené použiť právo Únie, tým skôr im musí byť dovolené aj použitie vnútroštátneho práva pod podmienkou, že budú rešpektovať prioritné hodnoty práva Únie v zmysle článku 3 nariadenia č. 1/2003.

86.

Rozsah pôsobnosti článku 16 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 by nebolo vhodné chápať natoľko úzko, ako ho chápu vnútroštátny súd a žalobkyne v konaní vo veci samej ( 96 ).

87.

Žalobkyne v konaní vo veci samej uvádzajú, že článok 16 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 umožňuje vnútroštátnym orgánom pre hospodársku súťaž trestať takých účastníkov kartelu, proti ktorým Európska komisia vo svojom rozhodnutí skôr nezasiahla. V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať, že článok 16 ods. 2 upravuje iba celkom všeobecne vzťah rozhodnutí vnútroštátnych orgánov pre hospodársku súťaž „o dohodách, koncentráciách medzi podnikmi alebo zosúladených postupoch“ k už existujúcim rozhodnutiam Európskej komisie, bez ohľadu na to, čo je predmetom týchto rozhodnutí Komisie a kto je ich adresátom. Vnútroštátnym orgánom pre hospodársku súťaž najmä zakazuje, aby sa vo svojich rozhodnutiach dostali do rozporu so skôr vydaným rozhodnutím Komisie. Stanovuje teda zákaz odchýliť sa od týchto rozhodnutí Komisie, a zabezpečuje tak prednosť práva Únie.

88.

Ustanovenie článku 16 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 nie je možné obmedziť ani na veľmi vzácny prípad, keď Európska komisia podľa článku 10 nariadenia č. 1/2003 už predtým konštatovala, že článok 81 ES alebo článok 82 ES (teraz články 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ) nie je uplatniteľný. ( 97 ) Na rozdiel od názoru, ktorý zastáva vnútroštátny súd a niektorí účastníci konania, zahŕňa článok 16 nariadenia č. 1/2003 podľa svojho doslovného znenia a svojho systematického postavenia v kapitole o „spolupráci“ všetky možné rozhodnutia, ktoré Komisia na základe nariadenia č. 1/2003 môže prijať, a v žiadnom prípade sa neobmedzuje iba na určitý typ rozhodnutí.

89.

Aj odôvodnenie č. 18. nariadenia č. 1/2003 sa nesmie chápať nesprávne v tom zmysle, že zákonodarca Únie chcel vnútroštátnym orgánom pre hospodársku súťaž odňať právomoc na uplatnenie vnútroštátneho kartelového práva, kedykoľvek Komisia vydá rozhodnutie. Toto odôvodnenie č. 18 síce formuluje cieľ, aby „sa každým prípadom zaoberal len jediný orgán“. Pritom však nejde o všeobecné pravidlo, ktoré by bolo charakteristické pre celý európsky systém presadzovania pravidiel kartelového práva podľa nariadenia č. 1/2003. Naopak tento cieľ súvisí s celkom konkrétnym ustanovením nariadenia č. 1/2003, konkrétne s jeho článkom 13. Podľa neho má síce každý orgán pre hospodársku súťaž v rámci ESHS možnosť svoje vlastné konanie prerušiť, alebo sťažnosť, ktorú bola u neho podaná, zamietnuť, pokiaľ sa tým istým prípadom zaoberá iný orgán ESHS. Dotknuté orgány ale v žiadnom prípade nie sú povinné takto postupovať. Článok 13 a odôvodnenie č. 18. nariadenia č. 1/2003 sú naopak výrazom širokej voľnej úvahy, ktorou orgány združené v ESHS v súvislosti s najvhodnejším rozdelením prípadov v rámci siete disponujú.

90.

Nakoniec zásada proporcionality v práve upravujúcom rozdelenie právomocí (článok 5 ods. 4 ZEÚ, predtým článok 5 ods. 3 ES) hovorí tiež proti výkladu článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž trvalo a s konečnou platnosťou stratia právomoc uplatniť vnútroštátne právo hospodárskej súťaže, len čo bolo zo strany Európskej komisie začaté konanie. Táto zásada proporcionality, na ktorú zákonodarca Únie v preambule nariadenia č. 1/2003 výslovne odkázal ( 98 ), má v systéme Zmlúv zásadný, ba priamo ústavnoprávny význam. Táto zásada stanovuje, že obsah ani forma činnosti Únie nesmie prekročiť rámec toho, čo je nevyhnutné pre dosiahnutie cieľov Zmlúv. Cieľom nariadenia č.1/2003 je prispieť v rámci decentralizovaného systému k účinnému presadzovaniu pravidiel hospodárskej súťaže Únie ( 99 ), pričom sa má zaručiť jednotné uplatňovanie práva Únie ( 100 ). Na to nie je nevyhnutné trvalo a definitívne zakázať orgánom pre hospodársku súťaž členských štátov uplatňovať ich vnútroštátne kartelové právo. Stačí im túto právomoc odňať po dobu konania začatého Komisiou a uložiť, aby po ukončení tohto konania rozhodnutie Komisie rešpektovali. ( 101 )

91.

Už na základe týchto všeobecných úvah, ktoré sa týkajú normatívneho obsahu článku 11 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, je možné dospieť k záveru, že vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž trvalo a definitívne nestrácajú svoju právomoc uplatňovať právo hospodárskej súťaže, pokiaľ Komisia začne konanie smerujúce k prijatiu rozhodnutia podľa kapitoly III nariadenia č. 1/2003. Naopak vnútroštátne orgány pre hospodársku súťaž môžu po ukončení konania vedeného Komisiou v medziach zákazu kumulatívneho ukladania sankcií (zásada ne bis in idem) rozhodnúť samy.

92.

V prejednávanom prípade sa k uvedenému pripája skutočnosť, že sporné rozhodnutie českého orgánu pre hospodársku súťaž sa podľa informácií vnútroštátneho súdu zaoberá výlučne protisúťažnými dôsledkami predmetného kartelu pred 1. májom 2004, a týka sa teda iba obdobia pred pristúpením Českej republiky k Európskej únii.

93.

Ako bolo uvedené vyššie ( 102 ), článok 81 ES sa počas predmetného obdobia v Českej republike neuplatnil a so spätnou účinnosťou sa tiež nemôže vzťahovať na prípadné protisúťažné dôsledky trvajúceho porušenia v Českej republike v danej dobe.

94.

Vzhľadom na vtedajšiu dobu teda ani z článku 11 ods. 6 v spojení s článkom 3 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 nemôže vyplývať vylúčenie uplatnenia vnútroštátnych ustanovení práva hospodárskej súťaže, ktoré sú v Českej republike obsiahnuté v § 3 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Za uvedené obdobie pred 1. májom 2004 sa netreba obávať kompetenčného sporu medzi Komisiou a českým orgánom pre hospodársku súťaž, a ani sa netreba brániť výkladovým rozporom medzi článkom 81 ES a vnútroštátnym právom hospodárskej súťaže. S ustanovením práva Únie, ktoré sa v dotknutom období neuplatní, sa vnútroštátne právo už vopred nemôže dostať do rozporu.

95.

Aj keby sme sa ale pre obdobie pred 1. májom 2004 chceli riadiť cieľmi nového systému zavedeného nariadením č. 1/2003, jednoznačne by to svedčilo v prospech a nie proti uplatneniu vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže českým orgánom pre hospodársku súťaž. So základným cieľom vytvoriť rovnaké podmienky na trhu ( 103 )„chrániť hospodársku súťaž na trhu“ ( 104 ) by bolo diametrálne v rozpore, pokiaľ by kartelový delikt na určitom čiastkovom území vnútorného trhu nemohol byť po určitú dobu stíhaný (pokiaľ sú inak splnené podmienky právneho štátu a pokiaľ ešte nedošlo k premlčaniu stíhania). Práve v prejednávanom prípade bolo uplatnenie vnútroštátneho kartelového práva jedinou možnosťou, ako potrestať prípadné protisúťažné dôsledky sporného kartelu v Českej republike v období pred jej pristúpením k Európskej únii.

96.

Celkovo teda z článku 11 ods. 6 vety 1 v spojení s článkom 3 ods. 1 prvou vetou nariadenia č. 1/2003 nie je možné vyvodiť žiadne trvalé a definitívne vylúčenie uplatnenia vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže. Toto však platí len s výhradou prípadných obmedzení, ktoré môžu vyplynúť zo zákazu kumulatívneho ukladania sankcií (zásada ne bis in idem). Tomuto poslednému právnemu problému prejednávaného prípadu je venovaná nasledujúca časť návrhov.

97.

Ostáva objasniť, či zákaz kumulatívneho ukladania sankcií (zásada ne bis in idem) v takom prípade, akým je prejednávaný prípad, bráni uplatneniu vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže vnútroštátnym orgánom pre hospodársku súťaž.

98.

Vnútroštátny súd a žalobkyne v konaní vo veci samej sa domnievajú, že rozhodnutím Komisie z 24. januára 2007 boli protisúťažné dôsledky sporného kartelu v Českej republike pred jej pristúpením k Európskej únii už potrestané. Vychádzajú preto z toho, že pokuta, ktorú udelil český orgán osobitne pre hospodársku súťaž, je v rozpore so zásadou ne bis in idem.

99.

Zásada ne bis in idem je na úrovni Únie uznaná za všeobecnú právnu zásadu ( 105 ) a má medzičasom podľa článku 50 Charty základných práv postavenie základného práva Únie.

100.

Jej uznanie na úrovni Únie spôsobuje, že rozsah pôsobnosti zásady ne bis in idem ide nad rámec čisto vnútroštátnych prípadov a vzťahuje sa na cezhraničné situácie ( 106 ), čo prospieva voľnému pohybu občanov Únie a cieľu čo najmenej obmedzeného obchodu na európskom vnútornom trhu.

101.

V skutočnosti je nesporné, že v kartelovo právnych konaniach o uložení pokuty je nutné vzhľadom na ich kvázi trestnú povahu ( 107 ) rešpektovať zásadu ne bis in idem ( 108 ). Napriek tomu Komisia v prejednávanom prípade spochybňuje uplatniteľnosť zásady ne bis in idem, prinajmenšom pokiaľ ide o článok 50 Charty základných práv.

102.

Komisia tvrdí, že Charta základných práv je uplatniteľná iba pri uplatňovaní práva Únie. Vzhľadom na to, že v prejednávanom prípade sa český orgán pre hospodársku súťaž vo svojom spornom rozhodnutí opieral len o vnútroštátne právo hospodárskej súťaže, nebol Chartou viazaný.

103.

Túto námietku tiež nemožno prijať. Je síce pravda, že ustanovenia Charty základných práv sú podľa jej článku 51 ods. 1 „určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie“ ( 109 ). Samotná okolnosť, že v prejednávanom prípade sa po hmotnoprávnej stránke uplatní vnútroštátne právo hospodárskej súťaže, však neznamená, že by pri riešení prípadu nemali byť zohľadnené požiadavky vyplývajúce z práva Únie.

104.

Ako už bolo uvedené ( 110 ), procesnoprávne ustanovenia nariadenia č. 1/2003 totiž sú, na rozdiel od jeho hmotnoprávnych ustanovení, v Českej republike uplatniteľné odo dňa jej pristúpenia k Európskej únii. V neposlednom rade k nim patria aj ustanovenia a zásady o vymedzení právomoci v rámci siete európskych orgánov pre hospodársku súťaž, ktorá bola vytvorená nariadením č. 1/2003 ( 111 ). Tieto ustanovenia a zásady sa musia vykladať a uplatňovať v súlade s primárnym právom Únie, vrátane základných práv Únie.

105.

Český orgán pre hospodársku súťaž teda od 1. mája 2004 môže uskutočňovať konanie o uložení pokuty za kartel podľa vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže len pod podmienkou a v rozsahu, v akom na to nariadenie č. 1/2003 ponecháva priestor.

106.

K týmto základným právam Únie, ktoré treba rešpektovať pri určovaní priestoru, ktorý pre konanie českých orgánov pre hospodársku súťaž ostáva, patrí najmä zásada ne bis in idem, tak ako je kodifikovaná v Charte základných práv. Zásada ne bis in idem má totiž nielen hmotnoprávny, ale aj procesnoprávny dosah. Okrem ochrany obvineného slúži zásada ne bis in idem aj zamedzeniu sporom o príslušnosť (takzvané pozitívne kompetenčné konflikty) medzi rôznymi orgánmi, ktoré by sa určitou trestnou alebo priestupkovou vecou mohli zaoberať ( 112 ).

107.

Pre úplnosť ešte doplním dve krátke úvahy k časovej uplatniteľnosti zásady ne bis in idem.

108.

Jednak je potrebné pripomenúť, že Charta základných práv v rokoch 2006 a 2007 ešte nemala záväzné právne účinky porovnateľné s primárnym právom. ( 113 ) Napriek tomu už vtedy ako prameň poznania práva poskytovala – v prejednávanom prípade najmä jej článok 50 – informácie o základných právach zaručených na úrovni Únie. ( 114 ) V rámci rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 1/2003 to platí tým skôr, že jeho preambula obsahuje výslovný odkaz na Chartu ( 115 ). Z toho dôvodu treba základné práva zakotvené v Charte rešpektovať v rámci nariadenia č. 1/2003 od 1. mája 2004, teda odo dňa, keď toto nariadenie nadobudlo účinnosť tak v starých, ako aj v nových členských štátoch.

109.

Ďalej je potrebné poznamenať, že sporné rozhodnutie českého orgánu pre hospodársku súťaž o uložení pokuty sa týka obdobia pred pristúpením Českej republiky k Európskej únii. Pre časovú uplatniteľnosť zásady práva Únie ne bis in idem však nie je rozhodujúci okamih, keď došlo k spáchaniu stíhaného činu, ale moment začatia príslušného trestného konania alebo konania o uložení pokuty. ( 116 ) V roku 2006, keď český orgán pre hospodársku súťaž v tejto veci začal svoje konanie o uložení pokuty, už Česká republika bola členským štátom Európskej únie, a bola teda povinná rešpektovať zásadu práva Únie ne bis in idem.

110.

Celkovo teda ani z časového hľadiska nič nebráni uplatneniu zásady práva Únie ne bis in idem.

111.

Obsahovo zásada ne bis in idem vo svojom znení kodifikovanom článkom 50 Charty základných práv stanovuje, že nikto nesmie byť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní za čin, za ktorý už bol v Únii oslobodený alebo odsúdený konečným trestným rozsudkom podľa zákona.

112.

V oblasti práva hospodárskej súťaže Spoločenstva zásada ne bis in idem zakazuje, aby sa znova uznal podnik za zodpovedný alebo bol stíhaný z dôvodu postupu odporujúceho hospodárskej súťaži, za ktorý už bol sankcionovaný alebo vo vzťahu ku ktorému bolo rozhodnuté, že zaň nie je zodpovedný, a to skorším rozhodnutím Komisie, proti ktorému už nemožno podať opravný prostriedok ( 117 ).

113.

V prejednávanom prípade je sporné, tak ako to v kartelovo právnych konaniach býva časté, podľa ktorých kritérií sa má určiť, či boli dotknuté podniky znovu stíhané alebo potrestané za to isté správanie odporujúce hospodárskej súťaži, keď im český orgán pre hospodársku súťaž uložil pokutu. Je teda nevyhnutné objasniť, čo sa skrýva pod pojmom idem.

114.

Súdy Únie doposiaľ v konaniach týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže vychádzali z toho, že uplatnenie zásady ne bis in idem podlieha trojakej podmienke, a to totožnosti skutkov, totožnosti páchateľa a totožnosti chráneného právneho záujmu ( 118 ). Zásada ne bis in idem zakazuje, aby tá istá osoba bola za to isté protiprávne konanie na účely ochrany toho istého právneho záujmu potrestaná viackrát. ( 119 )

115.

Z troch uvedených podmienok je splnenie dvoch, zhodnosť skutku a zhodnosť páchateľa, nesporné. Sporné je naproti tomu splnenie tretej podmienky, to znamená kritéria totožnosti chráneného právneho statku, resp. chráneného právneho záujmu. Pokiaľ ide o uplatnenie posledného uvedeného kritéria, Súdny dvor v kartelových veciach odmietol zákaz kumulatívneho ukladania sankcií vo vzťahu Únie k tretím štátom ( 120 ).

116.

V iných právnych oblastiach než v práve hospodárskej súťaže Súdny dvor ale túto tretiu podmienku nepoužil. V súvislosti s disciplinárnym konaním sa podľa práva verejnej služby riadil iba skutkovými okolnosťami (či išlo o iný skutkový stav) ( 121 ). V oblasti právnej úpravy priestoru slobody, bezpečnosti a práva (článok 54 Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda ( 122 ) a európsky zatykač ( 123 )) Súdny dvor dokonca kritérium zhodnosti chráneného právneho záujmu vyhlásil výslovne za nerozhodné ( 124 ). Za jediné rozhodné kritérium podľa tu ustálenej judikatúry vyhlásil zhodnosť skutkovej podstaty činu, ktorým sa rozumie existencia celku konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené. ( 125 )

117.

Takto rozdielny výklad a uplatnenie zásady ne bis in idem v závislosti od oblasti práva má nepriaznivý dosah na jednotu právneho poriadku Únie. Zo zásadného významu zásady ne bis in idem ako základnej zásady práva Únie s postavením základného práva vyplýva, že jej obsah by nemal byť podstatne rozdielny podľa toho, ktorá oblasť práva je dotknutá. ( 126 ) Pre určenie toho, čo je obsahom ochrany, ktorú zaručuje zásada ne bis in idem, tak ako je teraz kodifikovaná v článku 50 Charty základných práv, by v celom práve Únie mali vo všetkých právnych oblastiach platiť tie isté kritériá. Na to správne upozornil Dozorný orgán EZVO.

118.

Neexistuje žiadny objektívny dôvod, prečo by zásada ne bis in idem mala byť v oblasti hospodárskej súťaže podriadená iným podmienkam než inde. Tak ako táto zásada v rámci článku 54 DVSD slúži zabezpečeniu voľného pohybu občanov Únie na území Únie ako priestoru „priestor slobody, bezpečnosti a práva“ ( 127 ) totiž v práve hospodárskej súťaže prispieva k zlepšeniu a uľahčeniu obchodnej činnosti podnikov na vnútornom trhu a v konečnom dôsledku k vytvoreniu rovnakých súťažných podmienok v celom EHP (tzv. level playing field).

119.

Pri identifikácii rozhodných kritérií pre pojem idem je nutné zohľadniť, že zákaz kumulatívneho ukladania sankcií v práve Únie vychádza z veľkej časti zo základného práva zakotveného v EDĽP ( 128 ), presnejšie povedané, z článku 4 ods. 1 protokolu č. 7 k EDĽP, aj keď tento protokol dodnes nebol všetkými členskými štátmi Únie ratifikovaný ( 129 ). O tejto značnej blízkosti k EDĽP svedčí nielen vysvetlenie k článku 50 Charty základných práv, ku ktorému sú súdy Únie a členských štátov povinné náležite prihliadnuť ( 130 ), ale aj doterajšia judikatúra nášho Súdneho dvora k zásade ne bis in idem ako všeobecnej právnej zásade práva Únie ( 131 ).

120.

Uplatní sa tak požiadavka homogenity ( 132 ), podľa ktorej je potrebné právam zakotveným v Charte, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, prikladať rovnaký zmysle a rozsah, aký im prikladá EDĽP. Inak povedané, článok 4 ods. 1 protokolu č. 7 k EDĽP vo svojom výklade Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) opisuje minimálny štandard, ktorý je potrebné v práve Únie pri výklade a uplatnení zásady ne bis in idem zabezpečiť.

121.

Potom, čo judikatúra ESĽP týkajúca sa pojmu idem bola dlhú dobu nejednotná, ESĽP vo svojom zásadnom rozsudku z roku 2009 rozhodol, že článok 4 protokolu č. 7 k EDĽP zakazuje stíhať a odsúdiť niekoho za druhý trestný čin, pokiaľ tento či vychádza z rovnakého skutkového stavu alebo v podstate z rovnakého skutkového stavu. ( 133 ) To znamená, že ESĽP vychádza iba z totožnosti skutkového stavu a výslovne nie z právnej kvalifikácie skutku ( 134 ), pritom sa okrem toho sám v rozhodujúcej miere riadi judikatúrou nášho Súdneho dvora týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a práva. ( 135 ) A nielen to, ESĽP uplatňuje veľmi podobné formulácie ako náš Súdny dvor, aby opísal, čo treba chápať pod zhodnosťou skutkového stavu. Neexistuje nič, čo by naznačovalo, že ESĽP sa prikláňa k názoru, ktorým by priznal zásade ne bis in idem osobitne pre oblasť práva hospodárskej súťaže užší rozsah predmetu jej ochrany ( 136 ). Naopak: náš rozsudok Aalborg Portland s kritériom totožnosti chráneného právneho záujmu síce ESĽP cituje, základom jeho výkladu zásady ne bis in idem sa však nestal. ( 137 )

122.

V tejto súvislosti by aj pri výklade a uplatnení pojmu idem v rámci zákazu dvojitého trestu práva Únie mala byť do budúcnosti rozhodujúca iba zhodnosť skutkového stavu (ktorá nevyhnutne zahŕňa zhodnosť páchateľa ( 138 )).

123.

Zachovanie kritéria totožnosti chráneného právneho záujmu by v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že rozsah pôsobnosti zákazu dvojitého trestu práva Únie by bol užší a rozsah toho, čo zaručuje, by zaostal za tým, čo článok 4 ods. 1 protokolu č. 7 k EDĽP upravuje ako minimálny štandard. Toto by nebolo zlučiteľné s požiadavkou homogenity. Ako ukážem v nasledujúcej časti ( 139 ), problémy vo vzťahu k tretím štátom, ktoré Súdny dvor doposiaľ riešil kritériom totožnosti chráneného právneho záujmu, je možné primerane zohľadniť aj inak v rámci prieskumu totožnosti skutkového stavu.

124.

V dôsledku toho je nevyhnutné konštatovať, že na určenie idem v zmysle zásady ne bis in idem je rozhodujúca iba zhodnosť materiálneho činu chápaná ako súbor konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené. Inými slovami, dotknutý teda musí byť skutkový stav alebo v podstate rovnaký skutkový stav.

125.

Prenesené na prejednávaný prípad práve vysvetlený výklad pojmu idem znamená, že je potrené preskúmať, či sa rozhodnutie Komisie ( 140 ) a rozhodnutia českého orgánu pre hospodársku súťaž ( 141 ) týkajú toho istého materiálneho činu, to znamená, rovnakého alebo v podstate rovnakého skutkového stavu.

126.

Do úvahy by sa mohlo vziať potvrdenie totožnosti materiálneho činu zakaždým už vtedy, keď sa dve rozhodnutia orgánov pre hospodársku súťaž týkajú toho istého kartelu. Zdá sa, že toto maximálne široké chápanie pojmu idem má vnútroštátny súd a niektorí účastníci konania na mysli.

127.

Tým by ale skončili osobitosti, ktoré sú pre postup odporujúci hospodárskej súťaži, najmä pre kartelové delikty, všeobecne charakteristické.

128.

Kartely sú zakázané a stíhané práve preto, lebo majú dopady na hospodársku súťaž alebo sú v každom prípade spôsobilé hospodársku súťaž negatívne ovplyvniť. Vyjadrené sovami článku 81 ods. 1 ES (článok 101 ods. 1 ZFEÚ): podnikom, ktoré sa zúčastnia kartelu, uloží orgán pre hospodársku súťaž sankcie, pretože cieľom a následkom ich konania je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže.

129.

Či v určitom prípade bolo cieľom alebo dôsledkom vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže nemožno posúdiť abstraktne, ale vzhľadom na určité časové obdobie a určité územie ( 142 ). Postupy sankcionované podľa článku 81 ES (článok 101 ZFEÚ) totiž nemožno vidieť v samotnej kartelovej dohode, ale v jej vykonaní. ( 143 ) Vykonaním dochádza k zásahu do štruktúry hospodárskej súťaže, čo sa v konečnom dôsledku tiež môže v príslušnom čase na príslušnom území prejaviť na škodu spotrebiteľov.

130.

K materiálnemu činu, na ktorý sa potom zásada ne bis in idem vzťahuje, teda v súvislosti s kartelovými deliktmi nevyhnutne patrí vždy časové obdobie a územie, na ktorom sa kartelová dohoda prejavila postupom odporujúcim hospodárskej súťaži (spôsobené“ obmedzenie hospodárskej súťaže), resp. mohla prejaviť („zamýšľané“ obmedzenie hospodárskej súťaže). Toto nemá nič spoločné s chráneným právnym záujmom alebo právnou kvalifikáciou skutkového stavu; naopak, skutočné alebo potenciálne dôsledky kartelu sú nevyhnutnou súčasťou skutkového stavu, na základe ktorého sú podniky, ktoré sa na karteli zúčastnia, stíhané orgánom pre hospodársku súťaž a druhýkrát už potom byť stíhané nesmú (ne bis in idem) ( 144 ).

131.

Zákaz dvojitého trestu v práve Únie (zásada ne bis in idem) bráni tomu, aby v rámci EHP viacero orgánov pre hospodársku súťaž alebo súdov v súvislosti s rovnakým územím a rovnakým časovým obdobím ukladalo sankcie za protisúťažné dôsledky jednej a tej istej kartelovej dohody ( 145 ). Zásada ne bis in idem naproti tomu v žiadnom prípade nezakazuje, aby v rámci EHP viacero orgánov pre hospodársku súťaž alebo súdov sankcionovalo zamýšľané alebo spôsobené obmedzenia hospodárskej súťaže jednej a tej istej kartelovej dohody na rôznych územiach alebo na rôzne časové obdobia.

132.

Zásada ne bis in idem už vôbec nebráni tomu, aby bol medzinárodne činný kartel stíhaný na jednej strane v rámci EHP a na druhej strane orgánmi tretích štátov na ich príslušných územiach. ( 146 ) Toto rovnako naznačuje znenie článku 50 Charty základných práv, ktoré sa týka oslobodenia alebo odsúdenia „v Únii“ konečným trestným rozsudkom podľa zákona.

133.

Zásada ne bis in idem má zabrániť tomu, aby podniky boli za zamýšľané alebo spôsobené protisúťažné dôsledky svojej nekalej súťaže niekoľkokrát stíhané a prípadne niekoľkokrát potrestané. Táto zásada nemá viesť k tomu, že protisúťažné dôsledky takéhoto konania ostanú na určitom území v určitej časovej dobe bez sankcie.

134.

Za týchto okolností možno v prejednávanom prípade zákaz dvojitého trestu uplatniť iba potiaľ, pokiaľ sa rozhodnutie Komisie a rozhodnutie českého orgánu pre hospodársku súťaž týka toho istého územia a tých istých časových období. Samotná okolnosť, že išlo o jediný medzinárodný („celosvetový“) kartel, ktorý bol trvalo činný dlhšie časové obdobie, nestačí na to, aby bolo možné vychádzať z existencie idem.

135.

Či sa rozhodnutie dvoch orgánov pre hospodársku súťaž týka rovnakého alebo v podstate rovnakého skutkového stavu, či sa teda týkajú toho istého materiálneho činu, je v zásade otázkou posúdenia skutkového stavu, ktoré v konaní o prejudiciálnej otázke nie je úlohou Súdneho dvora, ale ostáva v právomoci vnútroštátneho súdu ( 147 ).

136.

V prejednávanom prípade je však potrebné vziať do úvahy fakt, že jedno zo sporných rozhodnutí je právnym aktom Európskej komisie v zmysle článku 249 ods. 4 ES (teraz 288 ods. 4 ZFEÚ) teda aktom orgánu Únie. Výklad takéhoto aktu patrí do pôvodnej právomoci Súdneho dvora v konaní o prejudiciálnej otázke [článok 267 ods. 1 písm. b) ZFEÚ]. Súdne dvor teda môže vnútroštátnemu súdu poskytnúť informácie o dosahu rozhodnutia Komisie z 24. januára 2007 o uložení pokuty. Vzhľadom na jeho úlohu poskytnúť vnútroštátnym súdom všetky užitočné informácie, ktoré im pomôžu riešiť spor v konaní vo veci samej ( 148 ), by Súdny dvor mal túto možnosť využiť.

137.

Rozhodnutie z 24. januára 2007 ani vo výroku, ani vo svojom odôvodnení, bohužiaľ, neobsahuje výslovne vysvetlenie, či uložené pokuty majú trestať prípadné, zamýšľané alebo spôsobené narušenie hospodárskej súťaže na území Českej republike v období pred pristúpením k Európske únii, to znamená pred 1. májom 2004. ( 149 ) Presný rozsah územia, na ktoré sa rozhodnutie Komisie a v ňom uložené pokuty vzťahujú, sa teda musí zabezpečiť výkladom.

138.

Vnútroštátny súd a žalobkyne v konaní vo veci samej so domnievajú, že územie Českej republiky je tak po dobu pred 1. májom 2004, ako aj neskôr zahrnuté do rozhodnutia Komisie. Za indíciu preto považujú najmä skutočnosť, že Komisia hovorí o celosvetovom kartely a územie Českej republiky z rozsahu pôsobnosti svojho rozhodnutia výslovne nevyňala.

139.

Rozhodnutie Komisie však možno chápať aj inak. V prospech tohto názoru hovorí najprv skutočnosť, že sa v jeho odôvodnení nikde nenachádza výslovný odkaz, že prípadné protisúťažné dôsledky kartelu na území Českej republiky v období pred pristúpením k Európskej únii boli skutočne spolu zahrnuté. Naopak Komisia sa na mnohých miestach odvoláva osobitne na dopady kartelu v rámci Európskeho spoločenstva a EHP ( 150 ), pričom čiastočne dokonca uvádza „vtedajšie členské štáty“ Spoločenstva a „vtedajšie zmluvné štáty“ EHP ( 151 ).

140.

Ak sa v rozhodnutí Komisie hovorí o celosvetovom karteli, možno to chápať ako vysvetlenie fungovania kartelu a nevyhnutne to nevypovedá nič o tom, aké protisúťažné dôsledky kartelu Komisia v konečnom dôsledku uloženými pokutami potrestala. Ak sa okrem toho Komisia odvoláva na celosvetové obraty účastníkov kartelovej dohody ( 152 ), slúžilo to iba porovnávaniu relatívnej veľkosti dotknutých podnikov, aby bolo možné zohľadniť ich skutočnú schopnosť spôsobiť na trhu s rozvádzačmi izolovanými plynom v EHP značné škody ( 153 ).

141.

Aj pri výpočte pokút sa ukazuje, že Komisia vo svojom rozhodnutí ešte nezohľadnila členské štáty, ktoré pristúpili 1. mája 2004. Základom pre výpočet pokút boli totiž obraty účastníkov kartelu v EHP z roku 2003, teda z roku pred rozšírením Európskej únie smerom na východ. ( 154 )

142.

Pre výklad rozhodnutia Komisie v tom zmysle, že v ňom sú zahrnuté iba protisúťažné dôsledky kartelu v EHP hovorí aj ďalší dôležitý dôvod: rozsah pôsobnosti právnych aktov orgánov Únie nemôže ísť nad rámec rozsahu pôsobnosti ich právneho základu. ( 155 ) Ako už bolo uvedené, článok 81 ES nebol na území Českej republiky v dobe pred pristúpením k Európskej únii uplatniteľný a Komisia na tomto území nesmela pred 1. májom 2004 vykonávať žiadne zvrchované práva. ( 156 ) Pokiaľ by Komisia napriek tomu vydala rozhodnutie, v ktorom sa podnikom v súvislosti s územím Českej republiky za obdobie pred 1. májom 2004 ukladá pokuta, prekročila by tým hranice svojej právomoci.

143.

V súlade s ustálenou judikatúrou sa musí právny akt Únie podľa všeobecnej interpretačnej zásady vykladať v čo najväčšom možnom rozsahu spôsobom, ktorý nespochybní jeho platnosť. ( 157 ) Ak je možné podať viac než jeden výklad znenia sekundárneho právneho aktu Únie, treba uprednostniť výklad, podľa ktorého je tento akt v súlade so Zmluvami, pred výkladom, ktorý vedie k zisteniu, že je so Zmluvami nezlučiteľný. ( 158 )

144.

Pri použití týchto zásad treba rozhodnutie Komisie z 24. januára 2007 vykladať tom zmysle, že pokutami, ktoré sú v ňom uložené, nie sú trestané porušenia pravidiel hospodárskej súťaže na území Českej republiky v období pred jej pristúpením k Európskej únii.

145.

V dôsledku toho treba konštatovať, že rozhodnutie Komisie sa netýka zamýšľaných alebo spôsobených protisúťažných dôsledkov sporného kartelu na území Českej republiky v období pred 1. májom 2004; naproti tomu rozhodnutím českého orgánu pre hospodársku súťaž boli podľa informácií vnútroštátneho súdu uložené pokuty iba pre uvedené územie a za uvedené obdobie. Predmety obidvoch rozhodnutí sú teda protiprávne konania majúce pôvod v jednom a tom istom medzinárodne činnom karteli, inak ale vychádzajú z rôznych skutkových okolností. ( 159 )

146.

Celkovo sa teda rozhodnutie Komisie a rozhodnutie českého orgánu pre hospodársku súťaž netýkajú toho istého materiálneho činu, takže český orgán pre hospodársku súťaž svojím rozhodnutím neporušil zákaz dvojitého trestu (zásada ne bis in idem).

147.

Súhrne teda treba konštatovať, že zásada ne bis in idem zakotvená v práve Únie nebráni sankciám voči podnikateľom zúčastneným na kartelovej dohode, ktoré vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž uloží za protisúťažné dôsledky kartelu na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k Európskej únii, pokiaľ predmetom pokút, ktoré voči týmto účastníkom kartelovej dohody už predtým uložila Európska komisia, neboli tieto dôsledky.

148.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na návrh na začatie prejudiciálneho konania odpovedal takto: