Spojené veci C‑201/10 a C‑202/10

Ze Fu Fleischhandel GmbH

Vion Trading GmbH

proti

Hauptzollamt Hamburg‑Jonas

(návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Finanzgericht Hamburg)

„Nariadenie (ES, Euratom) č. 2988/95 – Ochrana finančných záujmov Európskej únie – Článok 3 – Vrátenie vývozných náhrad – Tridsaťročná premlčacia doba – Pravidlo premlčania, ktoré je súčasťou všeobecného občianskeho práva členského štátu – ,Analogické uplatnenie‘ – Zásada právnej istoty – Zásada legitímnej dôvery – Zásada proporcionality“

Abstrakt rozsudku

1. Vlastné zdroje Európskej únie – Nariadenie o ochrane finančných záujmov Únie – Konanie o nezrovnalostiach – Premlčacia doba – Uplatniteľnosť dlhších vnútroštátnych premlčacích dôb

(Nariadenie Rady č. 2988/95, článok 3 ods. 3)

2. Vlastné zdroje Európskej únie – Nariadenie o ochrane finančných záujmov Únie – Konanie o nezrovnalostiach – Premlčacia doba – Uplatniteľnosť dlhších vnútroštátnych premlčacích dôb

(Nariadenie Rady č. 2988/95, článok 3 ods. 1 prvý pododsek a článok 3 ods. 3)

3. Vlastné zdroje Európskej únie – Nariadenie o ochrane finančných záujmov Únie – Konanie o nezrovnalostiach – Premlčacia doba – Uplatniteľnosť dlhších vnútroštátnych premlčacích dôb

(Nariadenie Rady č. 2988/95, článok 3 ods. 1 prvý pododsek a článok 3 ods. 3)

1. Zásade právnej istoty v zásade neodporuje, keď v kontexte ochrany finančných záujmov Európskej únie definovanej nariadením č. 2988/95 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev a pri uplatnení článku 3 ods. 3 tohto nariadenia vnútroštátne orgány a súdy členského štátu uplatňujú na spory týkajúce sa vrátenia neoprávnene poskytnutých vývozných náhrad analogicky premlčaciu dobu vychádzajúcu z vnútroštátneho ustanovenia všeobecného práva, ale len pod podmienkou, že také uplatnenie vyplýva zo súdnej praxe dostatočne predvídateľnej, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

(pozri bod 35, bod 1 výroku)

2. Zásade proporcionality odporuje, aby sa v rámci možnosti, ktorú členským štátom ponúka článok 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev, uplatňovala tridsaťročná premlčacia doba na spory týkajúce sa vrátenia neoprávnene získaných vývozných náhrad.

So zreteľom na cieľ ochrany finančných záujmov Únie, pre ktorý normotvorca Únie považuje štvorročnú, či dokonca trojročnú premlčaciu dobu za dobu, ktorá je už sama osebe dostatočná na to, aby sa vnútroštátnym orgánom umožnilo stíhať nezrovnalosť poškodzujúcu finančné záujmy a dosiahnuť prijatie opatrenia, ako je vrátenie neoprávnene získanej výhody, poskytnúť uvedeným orgánom tridsaťročnú premlčaciu dobu ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na správu s náležitou starostlivosťou.

(pozri body 43, 47, bod 2 výroku)

3. V situácii, ktorá spadá do rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 2988/95 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev, odporuje zásade právnej istoty, aby dlhšia premlčacia doba v zmysle článku 3 ods. 3 tohto nariadenia mohla vyplývať z premlčacej doby vo všeobecnom práve skrátenej prostredníctvom judikatúry tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade so zásadou proporcionality, keďže za takých okolností je v každom prípade uplatniteľná štvorročná premlčacia doba stanovená v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95.

(pozri body 50, 54, bod 3 výroku)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 5. mája 2011 (*)

V spojených veciach C‑201/10 a C‑202/10,

ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Finanzgericht Hamburg (Nemecko) z 12. februára 2010 a doručené Súdnemu dvoru 26. apríla 2010, ktoré súvisia s konaniami:

Ze Fu Fleischhandel GmbH (C‑201/10),

Vion Trading GmbH (C‑202/10)

proti

Hauptzollamt Hamburg‑Jonas,

SÚDNY DVOR (štvrtá komora),

v zložení: predseda štvrtej komory J.‑C. Bonichot, sudcovia K. Schiemann, L. Bay Larsen, C. Toader (spravodajkyňa) a A. Prechal,

generálna advokátka: E. Sharpston,

tajomník: K. Malaček, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. februára 2011,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– Ze Fu Fleischhandel GmbH, v zastúpení: D. Ehle, Rechtsanwalt,

– Vion Trading GmbH, v zastúpení: K. Landry a G. Schwendinger, Rechtsanwälte,

– Európska komisia, v zastúpení: G. von Rintelen a M. Vollkommer, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 3 odsekov 1 a 3 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 312, s. 1; Mim. vyd. 01/001, s. 340), ako aj zásad proporcionality a právnej istoty.

2 Tieto návrhy boli predložené v rámci sporu Ze Fu Fleischhandel GmbH a Vion Trading GmbH (ďalej len „žalobkyne vo veci samej“) proti Hauptzollamt Hamburg‑Jonas (ďalej len „Hauptzollamt“), ktorého predmetom sú vývozné náhrady.

Právny rámec

Právo Európskej únie

3 Podľa tretieho odôvodnenia nariadenia č. 2988/95 „sa… treba brániť vo všetkých oblastiach činom, ktoré poškodzujú finančné záujmy spoločenstiev“.

4 Piate odôvodnenie nariadenia stanovuje:

„… protiprávne konanie a správne opatrenia a sankcie, ktoré sa naň vzťahujú, sú ustanovené v odvetvových predpisoch v súlade s týmto nariadením“.

5 Článok 1 toho istého nariadenie upravuje:

„1. Na účely ochrany finančných záujmov Európskych spoločenstiev sa týmto prijíma všeobecná úprava týkajúca sa jednotných kontrol a správnych opatrení a sankcií, ktoré sa týkajú protiprávneho konania s ohľadom na právo spoločenstva.

2. ‚Nezrovnalosť‘ je akékoľvek porušenie ustanovenia práva spoločenstva vyplývajúce z konania alebo opomenutia hospodárskeho subjektu, dôsledkom čoho je, alebo by bolo, poškodenie všeobecného rozpočtu spoločenstiev alebo rozpočtov nimi spravovaných, buď zmenšením, alebo stratou výnosov plynúcich z vlastných zdrojov vyberaných priamo v mene spoločenstiev alebo neoprávnenou výdajovou položkou.“

6 Článok 3 ods. 1 a 3 nariadenia č. 2988/95 stanovujú:

„1. Premlčacia doba konania je štyri roky od času spáchania nezrovnalosti uvedenej v článku 1 ods. 1. Odvetvové predpisy však môžu ustanoviť kratšie obdobie, ktoré však nesmie byť kratšie ako tri roky.

V prípade pokračujúcej alebo opakujúcej sa nezrovnalosti, premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa nezrovnalosť skončila. …

Premlčacia doba sa prerušuje pri akomkoľvek akte príslušného orgánu, o ktorom je daná osoba upovedomená, a týka sa vyšetrovania alebo právneho konania v súvislosti s nezrovnalosťou. Premlčacia doba začína plynúť znova po každom akte prerušenia.

…

3. Členské štáty si zachovávajú možnosť uplatňovať… dlhšie doby… ako tie, ktoré sú ustanovené v odsekoch 1…“

7 Článok 4 ods. 1 a 4 tohto nariadenia znejú:

„1. Je všeobecným pravidlom, že pri akejkoľvek nezrovnalosti sa neprávom získaná výhoda odníme:

– povinnosťou zaplatiť alebo vrátiť dlžné alebo neprávom získané sumy,

…

4. Opatrenia ustanovené v tomto článku sa nepovažujú za tresty.“

Vnútroštátne právo

8 Podľa údajov Finanzgericht Hamburg v čase skutkových okolností vo veci samej neexistovalo v Nemecku nijaké osobitné ustanovenie o premlčacích dobách uplatniteľných na správne spory týkajúce sa neprávom poskytnutých výhod. Nemecké správne i súdne orgány však „analogicky“ uplatňovali tridsaťročnú premlčaciu dobu všeobecného práva, ktorú stanovuje § 195 nemeckého Občianskeho zákonníka (Bürgerliches Gesetzbuch, ďalej len „BGB“). Od roku 2002 sa však táto premlčacia doba všeobecného práva v zásade skrátila na tri roky.

Konania vo veci samej a konanie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania v spojených veciach C‑278/07 až C‑280/07

9 Počas roka 1993 žalobkyne vo veciach samých dali colne odbaviť hovädzie mäso na vývoz do Jordánska a na základe ich žiadosti im boli poskytnuté preddavky na vývozné náhrady. V rámci kontrol uskutočnených začiatkom roka 1998 sa zistilo, že zásielky boli v skutočnosti prepravené do Iraku v colnom režime tranzit alebo v režime opätovného vývozu.

10 Za týchto podmienok Hauptzollamt rozhodnutím z 13. októbra 1999 požiadal o vrátenie predmetných vývozných náhrad.

11 Žalobkyne vo veciach samých, ako aj Josef Vosding Schlacht‑, Kühl‑ und Zerlegebetrieb GmbH & Co podali žaloby proti uvedeným rozhodnutiam na Finanzgericht Hamburg. Ten svojím rozhodnutím z 21. apríla 2005 vyhovel žalobám z dôvodu, že pravidlo premlčania, ako je stanovené v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95, bráni predmetným vráteniam vývozných náhrad, pretože sa požadovali až o viac než štyri roky po sporných vývozných operáciách.

12 Hauptzollamt podal proti týmto rozhodnutiam opravné prostriedky „Revision“ na Bundesfinanzhof.

13 Predovšetkým s konštatovaním, že vytýkané nezrovnalosti sa vzťahujú na obdobie pred prijatím nariadenia č. 2988/95, Bundesfinanzhof rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré boli rovnako naformulované v troch veciach C‑278/07 až C‑280/07:

„1. Má sa uplatniť premlčacia doba upravená v článku 3 ods. 1 prvom pododseku prvej vete nariadenia… č. 2988/95… aj v prípade, ak k nezrovnalosti došlo alebo sa nezrovnalosť skončila predtým, než nariadenie č. 2988/95 nadobudlo účinnosť?

2. Má sa vôbec premlčacia doba upravená v tomto ustanovení uplatniť na správne opatrenia, akým je aj vymáhanie vývoznej náhrady poskytnutej v dôsledku nezrovnalostí?

V prípade kladných odpovedí na tieto dve otázky:

3. Môžu sa dlhšie doby podľa článku 3 ods. 3 nariadenia… č. 2988/95 uplatniť aj v tom prípade, ak ich tento členský štát vo svojom práve stanovil už pred prijatím tohto nariadenia? Môžu sa takéto doby použiť aj v prípade, ak neboli stanovené v osobitnom ustanovení upravujúcom vymáhanie vývoznej náhrady alebo vo všeobecnom ustanovení upravujúcom správne opatrenia, ale vyplývali zo všeobecného pravidla (všeobecného práva) dotknutého členského štátu, ktoré sa vzťahovalo na všetky prípady premlčania, ktoré nie sú upravené osobitnými ustanoveniami?“

14 Na základe týchto návrhov na začatie prejudiciálneho konania bol vyhlásený rozsudok Súdneho dvora z 29. januára 2009, Josef Vosding Schlacht‑, Kühl‑ und Zerlegebetrieb (C‑278/07 až C‑280/07, Zb. s. I‑457), v ktorom Súdny dvor rozhodol:

„1. Premlčacia doba stanovená v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia… č. 2988/95… sa uplatňuje na administratívne opatrenia, ako je vymáhanie vývoznej náhrady neoprávnene poskytnutej vývozcovi z dôvodu nezrovnalostí, ktoré tento vývozca spáchal.

2. V situáciách, ako sú situácie vo veciach samých, premlčacia doba stanovená v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95:

– sa uplatňuje na nezrovnalosti, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia,

– začína plynúť od dátumu, keď došlo k predmetnej nezrovnalosti.

3. Dlhšie premlčacie doby, ktoré môžu členské štáty uplatniť podľa článku 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95, môžu vyplývať z ustanovení všeobecného práva platných pred prijatím tohto nariadenia.“

Vývoj, ktorý nastal v konaniach vo veciach samých a prejudiciálne otázky v týchto prejednávaných veciach

15 Rozsudkom zo 7. júla 2009 zrušil Bundesfinanzhof rozsudok Finanzgericht Hamburg z 21. apríla 2005 a vrátil mu vec na ďalšie konanie s odôvodnením, že nárok na vrátenie nebol premlčaný, pretože § 195 BGB sa má „analogicky“ uplatňovať až do konca roku 2001. Tento súd odmietol argumentáciu žalobkýň vo veciach samých, podľa ktorej, ak sa má „analogicky“ uplatniť premlčacia doba, má to byť desaťročná doba platná pre daňovú oblasť, a nie tridsaťročná premlčacia doba stanovená v BGB.

16 K rozsudku, ktorý vydal Bundesfinanzhof, uviedol Finanzgericht Hambourg nasledujúce:

„Bundesfinanzhof rozhodol, že § 195 BGB v znení platnom do konca roku 2001 (ďalej len ‚§ 195 BGB v starom znení‘) má byť použitý analogicky. Nevyjadril sa už k otázke, či vymáhaním vývoznej náhrady v dobe takmer 30 rokov od jej poskytnutia sa poruší zásada právnej istoty. V takomto prípade by totiž mohol spôsobom v súlade s ústavným právom alebo právom Spoločenstva v rámci výkonu svojej krajnej sudcovskej právomoci (Notkompetenz) skrátiť neprimerane dlhú dobu stanovenú vnútroštátnym právom na primeranú dĺžku. Nepovažoval za potrebné skúmať a rozhodnúť s konečnou platnosťou o otázke, či by sa musela v rámci výkonu takej krajnej sudcovskej právomoci doba stanovená v § 195 BGB v starom znení skrátiť, alebo aspoň či by sa musela analogickým uplatnením tohto ustanovenia určiť v súlade so zásadami právnej istoty a právneho zmieru kratšia doba pre premlčanie práva na vrátenie vývoznej náhrady poskytnutej neoprávnene v dôsledku nezrovnalosti. Taká doba totiž v nijakom prípade nemôže byť skrátená natoľko, aby právo colnej správy na vrátenie bolo premlčané už v okamihu vydania napadnutého rozhodnutia.“

17 Vnútroštátny súd súhlasí s právnym názorom generálnej advokátky Sharpston, ktorý formulovala v návrhoch v už citovanej veci Josef Vosding Schlacht‑, Kühl‑ und Zerlegebetrieb, a domnieva sa, že jednak „analogické“ uplatnenie pravidla o premlčaní vychádzajúce z BGB na žiadosti o vrátenie vývozných náhrad je v rozpore so zásadou právnej istoty a jednak, že uplatnenie tridsaťročnej premlčacej doby na taký spor porušuje zásadu proporcionality, keďže je neprimeraná.

18 Tento vnútroštátny súd nesúhlasí najmä s výkladom, ktorý poskytol Bundesfinanzhof k už citovanému rozsudku Josef Vosding Schlacht‑, Kühl‑ und Zerlegebetrieb a ktorý vyhlásil Súdny dvor na základe jeho návrhu. Bundesfinanzhof totiž z tohto rozsudku vyvodzuje, že Súdny dvor svojím „výrečným mlčaním“ o otázke, či „analogické“ uplatnenie občianskoprávneho pravidla na spory o vrátenie neoprávnene získaných vývozných náhrad spadá do pôsobnosti článku 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95, v zásade toto uplatnenie akceptoval a nemal vzhľadom na zásady právnej istoty a proporcionality ani výhrady, aby sa pravidlo tridsaťročnej premlčacej lehoty uplatnilo takýmto spôsobom. Finanzgericht však zastáva názor, že Súdny dvor nemal nijaký dôvod preskúmať alebo zaoberať sa týmito aspektmi vo svojom prejudiciálnom rozhodnutí, pretože Bundesfinanzhof z tohto hľadiska nepoložil žiadnu jasne definovanú otázku.

19 Vnútroštátny súd takisto dospel k tomuto názoru:

„V rozsudku zo 7. júla 2009, už citovanom, si [Bundesfinanzhof] priznal krajnú právomoc, ktorá ho oprávňuje, aby ako quasi zákonodarca prostredníctvom sudcovskej tvorby práva znížil 30‑ročnú premlčaciu dobu na primeranú dobu. Aká je presná dĺžka v Nemecku platnej premlčacej doby na základe analogicky použitého § 195 BGB v starom znení, nie je v súčasnosti známe, pretože sa nedá zistiť alebo predvídať, či, a prípadne v akom rozsahu, Bundesfinanzhof túto krajnú právomoc v budúcnosti použije. Podľa tejto judikatúry je jasné iba to, že premlčacia doba podľa analogicky uplatneného § 195 BGB v starom znení je minimálne 6 a v mimoriadnych prípadoch najviac 30 rokov. Premlčacia doba platná v Nemecku sa podľa tejto judikatúry v súlade s analogicky uplatneným a prípadne prostredníctvom sudcovskej tvorby práva zmeneným § 195 BGB v starom znení nachádza niekde v rámci tohto časového intervalu 24 rokov.“

20 Za týchto podmienok sa Finanzgericht Hamburg rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:

„1. Porušuje analogické uplatnenie ustanovenia § 195 BGB o premlčaní v znení platnom do konca roku 2001 na právo na vrátenie neoprávnene poskytnutej vývoznej náhrady zásadu právnej istoty zakotvenú právom Európskej únie?

2. Porušuje uplatnenie tridsaťročnej premlčacej doby podľa § 195 BGB na žiadosť o vrátenie neoprávnene poskytnutej vývoznej náhrady zásadu proporcionality zakotvenú právom Európskej únie?

3. V prípade kladnej odpovede na otázku č. 2 porušuje uplatnenie dlhšej vnútroštátnej premlčacej doby v zmysle článku 3 ods. 3 nariadenia… č. 2988/95, stanovenej na základe sudcovskej tvorby práva v rámci priznanej krajnej právomoci v individuálnom prípade, zásadu právnej istoty zakotvenú právom Európskej únie?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

21 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či zásade právnej istoty odporuje, ak v kontexte ochrany finančných záujmov Únie definovanej nariadením č. 2988/95 „dlhšia“ premlčacia doba v zmysle článku 3 ods. 3 tohto nariadenia vyplýva z „analogického“ uplatnenia premlčacej doby podľa vnútroštátneho ustanovenia všeobecného práva na vrátenie neoprávnene poskytnutých vývozných náhrad.

22 Najskôr treba konštatovať, ako uviedol aj vnútroštátny súd, že Súdny dvor v rámci tretej prejudiciálnej otázky položenej v spojených veciach C‑278/07 až C‑280/07, už citovaných, sa v podstate zaoberal otázkou, či „dlhšia“ premlčacia doba v zmysle článku 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95 môže vyplývať zo všeobecného ustanovenia všeobecného práva platného pred týmto nariadením. Súdnemu dvoru však neboli výslovne položené otázky o predmete teraz prejednávanej prejudiciálnej otázky týkajúcej sa spôsobov uplatnenia takého ustanovenia, v danom prípade „analogického“ uplatnenia ustanovenia všeobecného práva na špecifické spory v súvislosti s vrátením vývozných náhrad, nie na základe rozhodnutia vnútroštátneho zákonodarcu, ale na základe judikatúry.

23 V situácii, aká je vo veci samej, v ktorej k nezrovnalostiam vytýkaným hospodárskym subjektom došlo v roku 1993 počas platnosti vnútroštátneho pravidla o tridsaťročnej premlčacej dobe, sa právo vnútroštátnych orgánov vymáhať sumy neoprávnene získané z dôvodu týchto nezrovnalostí v prípade neexistencie aktu prerušenia premlčalo v priebehu roka 1997 na základe uplatnenia pravidla štvorročnej premlčacej doby stanovenej v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95, ale len pod podmienkou, že členský štát, v ktorom došlo k nezrovnalostiam, nevyužil možnosť, ktorú mu ponúka článok 3 ods. 3 tohto nariadenia (pozri rozsudok Josef Vosding Schlacht‑, Kühl‑ und Zerlegebetrieb a i., už citovaný, body 36 a 38).

24 Prijatím nariadenia č. 2988/95, a osobitne jeho článku 3 ods. 1 prvého pododseku, však normotvorca Únie zamýšľal vytvoriť všeobecné pravidlo o premlčaní uplatniteľné v danej oblasti a jeho prostredníctvom mienil jednak určiť minimálnu premlčaciu dobu uplatňovanú vo všetkých členských štátoch a jednak sa vzdať možnosti vymáhať sumy neoprávnene získané z rozpočtu Únie po uplynutí štyroch rokov od okamihu, keď došlo k nezrovnalosti týkajúcej sa sporných platieb (rozsudok Josef Vosding Schlacht‑, Kühl‑ und Zerlegebetrieb a i., už citovaný, bod 27).

25 Keďže normotvorca Únie výslovne stanovil, že členské štáty môžu uplatňovať premlčacie doby dlhšie, ako je minimálna doba štyroch rokov, treba konštatovať, že nemienil zjednotiť doby uplatniteľné v tejto oblasti, a že v dôsledku toho nadobudnutie účinnosti nariadenia č. 2988/95 nemalo za následok, že členské štáty boli povinné skrátiť na štyri roky premlčacie doby, ktoré uplatňovali v minulosti, keď v tejto oblasti neexistovala predchádzajúca právna úprava Únie.

26 V rámci možnosti stanovenej v článku 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95 si členské štáty ponechávajú širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o stanovenie dlhších premlčacích dôb, ktoré zamýšľajú uplatňovať v prípade nezrovnalostí poškodzujúcich finančné záujmy Únie (rozsudok z 22. decembra 2010, Corman, C‑131/10, Zb. s. I‑14199, bod 54).

27 Nariadenie č. 2988/95 totiž nestanovuje nijaký mechanizmus informovania alebo oznamovania týkajúci sa využitia možnosti stanoviť dlhšie premlčacie doby členskými štátmi podľa jeho článku 3 ods. 3. Na úrovni Únie tak nebola stanovená nijaká forma kontroly, ani pokiaľ ide o dlhšie premlčacie doby uplatňované členskými štátmi podľa tohto ustanovenia, ani pokiaľ ide o odvetvia, v ktorých sa členské štáty rozhodli tieto doby uplatňovať (rozsudky Josef Vosding Schlacht‑, Kühl‑ und Zerlegebetrieb a i., už citovaný, bod 45, ako aj Corman, už citovaný, bod 55).

28 Vo veci samej, ako uviedol vnútroštátny súd, nemecké súdy po nadobudnutí účinnosti nariadenia č. 2988/95 naďalej uplatňovali na konania týkajúce sa vrátenia výhod neoprávnene získaných hospodárskymi subjektmi tridsaťročnú premlčaciu dobu vyplývajúcu z § 195 BGB.

29 Tým, že Súdny dvor odpovedal na tretiu otázku, ktorú položil Bundesfinanzhof v už citovaných veciach C‑278/07 až C‑280/07 tak, že dlhšie premlčacie doby, ktoré môžu členské štáty zachovať podľa článku 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95, môžu vyplývať z ustanovení všeobecného práva platných pred prijatím tohto nariadenia, Súdny dvor nepriamo, ale nutne potvrdil tomuto súdu, že členské štáty môžu uplatňovať tieto dlhšie doby na základe všeobecného ustanovenia stanovujúceho dlhšiu premlčaciu dobu ako štyri roky prostredníctvom judikatúry v oblasti vrátenia neoprávnene získaných výhod, teda praxe, ktorú nemecké súdy kvalifikujú ako „analogické“ uplatnenie.

30 Taká prax je z hľadiska práva Únie a najmä článku 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95 v zásade prípustná (pozri v tomto zmysle rozsudok Josef Vosding Schlacht‑, Kühl‑ und Zerlegebetrieb a i., už citovaný, bod 47). Je však nutné, aby táto prax dodržiavala všeobecné zásady tohto práva, medzi ktoré patrí aj zásada právnej istoty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. októbra 2010, SGS Belgium a i., C‑367/09, Zb. s. I‑10761, bod 40).

31 K tomuto aspektu žalobkyne vo veci samej predovšetkým tvrdia, že potom, ako v nemeckom právnom poriadku nadobudlo platnosť pravidlo o všeobecnej premlčacej dobe a nastal priamy účinok stanovený v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95, zaplnilo sa miesto chýbajúceho osobitného pravidla v danej oblasti v tomto právnom poriadku a vnútroštátne orgány a súdy už nemali dôvod a pre neexistenciu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá by im to ukladala, ani nemohli pokračovať v „analogickom“ uplatňovaní pravidla o všeobecnej premlčacej dobe vychádzajúcej z BGB na stíhanie „nezrovnalosti“ v zmysle tohto nariadenia.

32 Z tohto hľadiska treba pripomenúť, že v súvislosti so stíhaním nezrovnalosti ohrozujúcej finančné záujmy Únie, ktoré vedie k správnemu opatreniu, ako je povinnosť hospodárskeho subjektu vrátiť neoprávnene získané vývozné náhrady, zásada právnej istoty vyžaduje, aby daňová situácia hospodárskeho subjektu vzhľadom na jeho práva a povinnosti vo vzťahu k vnútroštátnemu orgánu nemohla byť donekonečna spochybniteľná (pozri analogicky rozsudok z 21. januára 2010, Alstom Power Hydro, C‑472/08, Zb. s. I‑623, bod 16), a preto sa má na stíhanie takejto nezrovnalosti uplatňovať premlčacia doba, ktorá je vopred stanovená s cieľom splniť svoju úlohu zaručiť právnu istotu (pozri rozsudky z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 19, ako aj z 11. júla 2002, Marks & Spencer, C‑62/00, Zb. s. I‑6325, bod 39). Z toho vyplýva, že akékoľvek analogické uplatnenie premlčacej doby musí byť pre dotknuté osoby dostatočne predvídateľné (pozri analogicky rozsudok z 24. marca 2009, Danske Slagterier, C‑445/06, Zb. s. I‑2119, bod 34).

33 Pre hospodársky subjekt je určite ľahšie určiť premlčaciu dobu uplatniteľnú na stíhanie nezrovnalosti, ktorej sa dopustil, pokiaľ dobu a jej uplatnenie v oblasti, do ktorej táto nezrovnalosť spadá, vnútroštátny zákonodarca stanovil v ustanovení osobitne uplatniteľnom v dotknutej oblasti. Pokiaľ však, ako sa javí vo veciach samých, vnútroštátny zákonodarca neprijal osobitné ustanovenie uplatniteľné v oblasti, ako je vrátenie neoprávnene získaných vývozných náhrad poškodzujúcich rozpočet Únie, zásade právnej istoty v zásade neodporuje, aby správne a súdne orgány pokračovali – v súlade so svojou minulou súdnou praxou, ktorú hospodársky subjekt pozná – v analogickom uplatňovaní premlčacej doby všeobecného charakteru stanovenej v ustanovení patriacom do občianskeho práva, ktorá je dlhšia ako štvorročná doba stanovená v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95.

34 Také uplatnenie je však len vtedy v súlade zo zásadou právnej istoty, pokiaľ vychádza zo súdnej praxe, ktorá je dostatočne predvídateľná. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že Súdnemu dvoru neprislúcha v rámci tohto prejudiciálneho konania určiť, či takáto súdna prax existuje.

35 S ohľadom na uvedené treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať, že za okolností, aké sú vo veciach samých, zásade právnej istoty v zásade neodporuje, keď v kontexte ochrany finančných záujmov Európskej únie definovanej nariadením č. 2988/95 a pri uplatnení článku 3 ods. 3 tohto nariadenia vnútroštátne orgány a súdy členského štátu uplatňujú na spory týkajúce sa vrátenia neoprávnene poskytnutých vývozných náhrad „analogicky“ premlčaciu dobu vychádzajúcu z vnútroštátneho ustanovenia všeobecného práva, ale len pod podmienkou, že také uplatnenie vyplýva zo súdnej praxe dostatočne predvídateľnej, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

O druhej prejudiciálnej otázke

36 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v rámci využitia možnosti, ktorú článok 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95 priznáva členským štátom, zásade proporcionality neodporuje uplatnenie tridsaťročnej premlčacej doby na spory týkajúce sa vrátenia neoprávnene získaných vývozných náhrad.

37 Ako vyplýva z bodov 26 a 30 tohto rozsudku, aj keď si členské štáty v rámci možnosti stanovenej v článku 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95 zachovali širokú mieru voľnej úvahy pri stanovení dlhších premlčacích dôb, ktoré chcú uplatňovať v prípade nezrovnalosti poškodzujúcej finančné záujmy Únie, musia pritom dodržiavať všeobecné zásady práva Únie, konkrétne zásadu proporcionality.

38 Pokiaľ ide o „dlhšiu“ vnútroštátnu premlčaciu dobu v zmysle článku 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95, nesmie táto doba zjavne presahovať hranice toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľa ochrany finančných záujmov Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. marca 2011, AJD Tuna, C‑221/09, Zb. s. I‑1655, bod 79 a citovanú judikatúru).

39 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že dlhšie premlčacie doby, ktoré členské štáty uplatňujú na základe článku 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95, sú v jednotlivých členských štátoch veľmi rozdielne a závisia prevažne od právnych tradícií týchto štátov, ako aj od vnímania časových úsekov v ich právnych poriadkoch potrebných a dostatočných na to, aby správne orgány riadne stíhali nezrovnalosti poškodzujúce vnútroštátne verejné orgány a rozpočet.

40 Okrem toho skutočnosť, že v rámci možnosti stanovenej v tomto ustanovení členský štát stanoví kratšie premlčacie doby, ako sú doby stanovené iným členským štátom, neznamená, že posledné uvedené doby sú neprimerané (pozri analogicky rozsudky z 11. septembra 2008, Komisia/Nemecko, C‑141/07, Zb. s. I‑6935, bod 51, ako aj z 25. februára 2010, Müller Fleisch, C‑562/08, Zb. s. I‑1391, bod 45).

41 Takisto treba pripomenúť, že nie je vylúčené, že pravidlo tridsaťročnej premlčacej doby vyplývajúce z ustanovenia občianskeho práva sa môže javiť ako potrebné a primerané najmä v rámci sporov medzi súkromnými subjektmi so zreteľom na cieľ sledovaný uvedeným pravidlom a definovaný vnútroštátnym zákonodarcom.

42 Posúdenie takého pravidla premlčacej doby je z hľadiska zásady proporcionality v každom prípade odlišné, pokiaľ sa toto pravidlo „analogicky“ používa na účely dosiahnutia cieľa odlišného od cieľa, ktorý viedol k prijatiu pravidla vnútroštátnym zákonodarcom, v prejednávanom prípade vo veciach samých na účely dosiahnutia cieľa definovaného normotvorcom Únie.

43 Z tohto aspektu sa so zreteľom na cieľ ochrany finančných záujmov Únie, pre ktorý normotvorca Únie považuje štvorročnú, či dokonca trojročnú premlčaciu dobu za dobu, ktorá je už sama osebe dostatočná na to, aby sa vnútroštátnym orgánom umožnilo stíhať nezrovnalosť poškodzujúcu finančné záujmy a dosiahnuť prijatie opatrenia, ako je vrátenie neoprávnene získanej výhody, zdá, že poskytnúť uvedeným orgánom tridsaťročnú premlčaciu dobu ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na správu s náležitou starostlivosťou.

44 Treba však uviesť, že správnemu orgánu pri preskúmaní správnosti platieb, ktoré on sám vykonal a ktoré zaťažujú rozpočet Únie, prislúcha všeobecná povinnosť náležitej starostlivosti, pretože členské štáty majú povinnosť všeobecnej starostlivosti podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ, čo znamená, že musia promptne prijať opatrenia na odstránenie nezrovnalosti (pozri analogicky rozsudok z 13. novembra 2001, Francúzsko/Komisia, C‑277/98, Zb. s. I‑8453, bod 40).

45 Za takých podmienok dať členským štátom možnosť poskytnúť uvedeným správnym orgánom na ich úkony takú dlhú dobu, akú ponúka pravidlo tridsaťročnej premlčacej doby, by mohlo určitým spôsobom podporovať vnútroštátne orgány v ich nečinnosti pri stíhaní „nezrovnalosti“ v zmysle článku 1 nariadenia č. 2988/95, a hospodárske subjekty by jednak boli vystavené počas dlhého obdobia právnej neistote a jednak riziku, že po uplynutí tak dlhej doby už nebudú schopné predložiť dôkazy o správnosti sporných úkonov.

46 V každom prípade treba zdôrazniť, že ak by sa štvorročná premlčacia doba, aká je upravená v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95, mohla z pohľadu vnútroštátnych orgánov zdať príliš krátka na to, aby mohli stíhať zložitejšie nezrovnalosti, vnútroštátny zákonodarca môže vždy v rámci možnosti stanovenej v odseku 3 uvedeného článku prijať pravidlo o dlhšej premlčacej dobe prispôsobené takému druhu nezrovnalostí.

47 S ohľadom na uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že za okolností, aké sú vo veciach samých, odporuje zásade proporcionality, aby sa v rámci možnosti, ktorú členským štátom ponúka článok 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95, uplatňovala tridsaťročná premlčacia doba na spory týkajúce sa vrátenia neoprávnene získaných vývozných náhrad.

O tretej otázke

48 Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či v prípade, ak sa uplatňovanie tridsaťročnej premlčacej doby na stíhanie „nezrovnalosti“ v zmysle článku 1 nariadenia č. 2988/95 bude zdať ako neprimerané z hľadiska cieľa ochrany finančných záujmov, odporuje zásade právnej istoty, keď vnútroštátny súd môže rozhodnúť o zúžení rozsahu pravidla tridsaťročnej premlčacej doby, v prejednávanom prípade na desať rokov, namiesto toho, aby uplatnil pravidlo o štvorročnej premlčacej dobe stanovenej v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95.

49 Nedá sa vylúčiť, že v situácii, v akej vnútroštátne súdy nemajú k dispozícii nijaké uplatniteľné pravidlo o premlčaní, snažia sa vykladať pravidlo tridsaťročnej premlčacej doby v tom zmysle, že ju skrátia, aby vyhoveli požiadavkám práva Únie.

50 V situácii, akou je situácia vo veciach samých, ktorá spadá do rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 2988/95, treba konštatovať, že v prípade neexistencie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorú by bolo možné legálne uplatniť a ktorá by stanovila dlhšiu premlčaciu dobu, článok 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95 stanovuje štvorročnú premlčaciu dobu a tento článok zostáva priamo uplatniteľný v členských štátoch, vrátane oblasti vývozných náhrad za poľnohospodárske výrobky (pozri rozsudok z 24. júna 2004, Handlbauer, C‑278/02, Zb. s. I‑6171, bod 35).

51 Za okolností, za ktorých sa uplatnenie premlčacej doby všeobecného práva na spory týkajúce sa vrátenia neoprávnene získaných vývozných náhrad pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 2988/95 javí ako neprimerané vzhľadom na cieľ ochrany finančných záujmov Únie, treba od takého pravidla upustiť a má sa uplatniť všeobecná premlčacia doba stanovená v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95, ako vyplýva aj z bodu 34 už citovaného rozsudku Josef Vosding Schlacht-, Kühl- und Zerlegebetrieb a i., keďže sa vzťahuje aj na nezrovnalosti, ku ktorým došlo pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia, a začína plynúť odo dňa, keď došlo k predmetnej nezrovnalosti.

52 Ak by sa v takej situácii malo vnútroštátnemu súdu umožniť, aby v kontexte nariadenia č. 2988/95 skrátil dovtedy uplatňovanú premlčaciu dobu na dosiahnutie úrovne, ktorá by bola v súlade so zásadou proporcionality, hoci má v každom prípade k dispozícii pravidlo o premlčaní vyplývajúce z práva Únie, ktoré je priamo uplatniteľné v jeho právnom poriadku, tak by sa porušili zásady, podľa ktorých jednak premlčacia doba musí byť stanovená vopred, aby splnila svoju úlohu zaručiť právnu istotu (pozri rozsudky ACF Chemiefarma/Komisia, už citovaný, bod 19, ako aj Marks & Spencer, už citovaný, bod 39), a jednak každé „analogické“ uplatnenie premlčacej doby musí byť pre dotknuté subjekty dostatočne predvídateľné (pozri analogicky rozsudok Danske Slagterier, už citovaný, bod 34).

53 V takej situácii, ako sa aj pripomenulo v bode 46 tohto rozsudku, vnútroštátny zákonodarca môže vždy v rámci možnosti stanovenej článku 3 v odseku 3 nariadenia č. 2988/95 prijať pravidlo o dlhšej premlčacej dobe.

54 So zreteľom na uvedené treba na tretiu otázku odpovedať, že za okolností, aké sú vo veciach samých, odporuje zásade právnej istoty, aby „dlhšia“ premlčacia doba v zmysle článku 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95 mohla vyplývať z premlčacej doby vo všeobecnom práve skrátenej prostredníctvom judikatúry tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade so zásadou proporcionality, keďže za takých okolností je v každom prípade uplatniteľná štvorročná premlčacia doba stanovená v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95.

O trovách

55 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

1. Za okolností, aké sú vo veciach samých, zásade právnej istoty v zásade neodporuje, keď v kontexte ochrany finančných záujmov Európskej únie definovanej nariadením Rady (ES, Euratom) č. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev a pri uplatnení článku 3 ods. 3 tohto nariadenia vnútroštátne orgány a súdy členského štátu uplatňujú na spory týkajúce sa vrátenia neoprávnene poskytnutých vývozných náhrad „analogicky“ premlčaciu dobu vychádzajúcu z vnútroštátneho ustanovenia všeobecného práva, ale len pod podmienkou, že také uplatnenie vyplýva zo súdnej praxe dostatočne predvídateľnej, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

2. Za okolností, aké sú vo veciach samých, odporuje zásade proporcionality, aby sa v rámci možnosti, ktorú členským štátom ponúka článok 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95, uplatňovala tridsaťročná premlčacia doba na spory týkajúce sa vrátenia neoprávnene získaných vývozných náhrad.

3. Za okolností, aké sú vo veciach samých, odporuje zásade právnej istoty, aby „dlhšia“ premlčacia doba v zmysle článku 3 ods. 3 nariadenia č. 2988/95 mohla vyplývať z premlčacej doby vo všeobecnom práve skrátenej prostredníctvom judikatúry tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade so zásadou proporcionality, keďže za takých okolností je v každom prípade uplatniteľná štvorročná premlčacia doba stanovená v článku 3 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 2988/95.

Podpisy

* Jazyk konania: nemčina.