ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 1. júla 2010 (*)
„Súdna spolupráca v občianskych veciach – Manželské veci a rodičovské práva a povinnosti – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Protiprávne premiestnenie dieťaťa – Predbežné opatrenia týkajúce sa ‚výkonu rodičovských práv‘ – Opatrovnícke právo alebo právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – Rozhodnutie nariaďujúce návrat dieťaťa – Výkon – Príslušnosť – Naliehavé prejudiciálne konanie“
Vo veci C‑211/10 PPU,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Oberster Gerichtshof (Rakúsko) z 20. apríla 2010 a doručený Súdnemu dvoru 3. mája 2010, ktorý súvisí s konaním začatým na návrh:
Doris Povseovej
proti
Maurovi Alpagovi,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory K. Lenaerts, sudcovia R. Silva de Lapuerta, E. Juhász (spravodajca), J. Malenovský a D. Šváby,
generálna advokátka: E. Sharpston,
tajomník: K. Malacek, referent,
so zreteľom na návrh vnútroštátneho súdu prejednať prejudiciálny návrh v rámci naliehavého konania podľa článku 104b rokovacieho poriadku,
so zreteľom na rozhodnutie z 11. mája 2010 tretej komory vyhovieť tomuto návrhu,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. júna 2010,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer a A. Hable, splnomocnené zástupkyne,
– česká vláda, v zastúpení: D. Hadroušek, splnomocnený zástupca,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Kemper, splnomocnení zástupcovia,
– francúzska vláda, v zastúpení: B. Beaupère‑Manokha, splnomocnená zástupkyňa,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci M. Russo, avvocato dello Stato,
– lotyšská vláda, v zastúpení: K. Drevina a E. Drobiševska, splnomocnené zástupkyne,
– slovinská vláda, v zastúpení: A. Vran a V. Klemenc, splnomocnené zástupkyne,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: F. Penlington, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci K. Smith, barrister,
– Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a S. Grünheid, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí generálnej advokátky,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243, ďalej len „nariadenie“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Doris Povseovou a Maurom Alpagom o návrat ich dcéry Sofie, ktorá sa nachádza spolu s matkou v Rakúsku, do Talianska a o práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti.
Právny rámec
Haagsky dohovor z roku 1980
3 Článok 3 Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1980“) stanovuje:
„Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak:
a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a
b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.
Opatrovnícke právo alebo právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.“
4 Článok 12 tohto dohovoru stanovuje:
„Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa.
Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.
Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.“
5 Článok 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 stanovuje:
„Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že:
a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo alebo právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti skutočne nevykonáva alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo
b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie.
Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.
Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.“
Právna úprava Únie
6 Odôvodnenie č. 17 nariadenia spresňuje:
„V prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej uplatňovať [Haagsky dohovor z roku 1980], doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä jeho článkom 11. Súdy členského štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané, majú mať možnosť zabrániť jeho návratu v osobitných a náležite odôvodnených prípadoch. Takéto rozhodnutie by sa však mohlo nahradiť následným rozhodnutím súdu členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt predtým, než došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu. Ak by takýto rozsudok ukladal návrat dieťaťa, návrat by sa mal uskutočniť bez potreby osobitného konania o uznaní a výkone takéhoto rozsudku v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané.“
7 Odôvodnenie č. 21 nariadenia uvádza:
„Uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v členskom štáte sa má zakladať na zásade vzájomnej dôvery a dôvody neuznania by sa mali obmedziť na najnutnejšie minimum.“
8 Odôvodnenie č. 23 nariadenia znie takto:
„Európska Rada v Tampere vo svojich záveroch (bod 34) usúdila, že rozsudky v oblasti rodinnoprávnych sporov sa majú ‚automaticky uznávať v celej únii bez ďalšieho konania alebo dôvodov na odmietnutie výkonu‘. Práve pre tomuto rozsudky o práve styku a rozsudky o návrate, ktoré boli osvedčené v členskom štáte pôvodu podľa ustanovení tohto nariadenia, sa majú uznať a vykonať vo všetkých členských štátoch bez potreby akéhokoľvek ďalšieho konania. Opatrenia na výkon takýchto rozsudkov sa naďalej spravujú vnútroštátnym právom.“
9 Odôvodnenie č. 24 nariadenia uvádza:
„Proti osvedčeniu vydanému na uľahčenie výkonu rozsudku by nemalo byť možné odvolanie. Opraví sa iba vtedy, ak dôjde k vecnej chybe, t. j. ak nezodpovedá rozsudku.“
10 Článok 2 nariadenia obsahuje vo svojom bode 11 vymedzenie pojmu „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“, v podstate zodpovedajúce vymedzeniu, ktoré obsahuje článok 3 ods. 1 Haagskeho dohovoru z roku 1980.
11 Oddiel 2, nazvaný „Rodičovské práva a povinnosti“, kapitoly II nariadenia obsahuje články 8 až 15. Článok 8 nariadenia, nazvaný „Všeobecná právomoc“, uvádza:
„1. Súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
2. Odsek 1 sa uplatňuje s výhradou ustanovení článkov 9, 10 a 12.“
12 Podľa článku 10 nariadenia, ktorý obsahuje osobitné pravidlá týkajúce sa súdnej právomoci v prípadoch únosu dieťaťa:
„V prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a:
a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo [alebo právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad] sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním,
alebo
b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo [alebo právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad], dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredí a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok:
i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva [alebo práva na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad] dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané;
ii) nositeľ opatrovníckeho práva [alebo práva na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad] vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť;
iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7;
iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve [alebo o práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad], z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.“
13 Článok 11 nariadenia, nazvaný „Návrat dieťaťa“, stanovuje:
„1. Keď osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo [alebo právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad], podá žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydanie rozsudku podľa [Haagskeho dohovoru z roku 1980], aby dosiahla návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8.
2. Pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné.
3. Súd, ktorému sa podala žiadosť o návrat dieťaťa podľa odseku 1, koná o žiadosti urýchlene najrýchlejšími postupmi, ktoré mu poskytuje vnútroštátny právny poriadok.
Bez toho, aby bola dotknutá prvá veta tohto odseku, súd vydá rozsudok najneskôr do šiestich týždňov od podania žiadosti, ak tomu nebránia výnimočné okolnosti.
4. Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.
5. Súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa, kým sa osobe, ktorá požiadala o návrat dieťaťa, nedala možnosť vyjadriť sa.
6. Ak súd vydal príkaz o nevrátení podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980, musí okamžite, buď priamo alebo prostredníctvom svojho ústredného orgánu, zaslať odpis súdneho príkazu o nevrátení a súvisiace písomnosti, najmä záznam súdnych pojednávaní, zaslať súdu s právomocou alebo ústrednému orgánu členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, podľa vnútroštátneho práva. Súdu sa musia všetky uvedené písomnosti zaslať do jedného mesiaca od dátumu príkazu o nevrátení.
7. Ak súdy v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, nezačali [začali – neoficiálny preklad] konanie na návrh jedného z účastníkov, súd alebo ústredný orgán, ktorému sa zašlú informácie uvedené v odseku 6, musí o tom informovať účastníkov a vyzvať ich, aby urobili svoje podania [dali svoje vyjadrenia – neoficiálny preklad] na súd v súlade s vnútroštátnym právom do troch mesiacov od dátumu oznámenia, aby súd mohol preskúmať otázku opatrovníckeho práva k dieťaťu [alebo práva na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad].
Bez toho, aby boli dotknuté kritériá právomoci uvedené v tomto nariadení, súd ukončí konanie, ak v uvedenej lehote nedostal žiadne podania [vyjadrenia – neoficiálny preklad].
8. Bez ohľadu na rozsudok o nevrátení podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 každý následný rozsudok požadujúci [nariaďujúci – neoficiálny preklad] návrat dieťaťa vydaný súdom, ktorý má právomoc podľa tohto nariadenia, sa vykonáva podľa oddielu 4 kapitoly III na účely zabezpečenia návratu dieťaťa.“
14 Článok 15 nariadenia, nazvaný „Postúpenie súdu, ktorý je vhodnejšie umiestnený na prejednanie veci“, stanovuje:
„1. Vo výnimočných prípadoch, ak sa súdy členského štátu, ktoré majú právomoc vo veci samej, domnievajú, že súd iného členského štátu, vo vzťahu ku ktorému má dieťa osobitnú väzbu, je vhodnejšie umiestnený na prejednanie veci alebo jej špecifickej časti, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa, môžu:
a) prerušiť konanie vo veci alebo jej časti a vyzvať účastníkov, aby podali svoj návrh na súd tohto iného členského štátu podľa odseku 4; alebo
b) požiadali súd iného členského štátu, aby prevzal právomoc podľa odseku 5.
…
5. Súdy tohto iného členského štátu môžu, ak je to s ohľadom na špecifické okolnosti prípadu v najlepšom záujme dieťaťa, prijať právomoc do šiestich týždňov od podania návrhu podľa odseku 1 písm. a) alebo písm. b). V tomto prípade súd, ktorý začal konanie ako prvý, odmietne vykonávať svoju právomoc. Inak súd, ktorý začal konanie ako prvý, pokračuje vo výkone svojej právomoci v súlade s článkami 8 až 14.
6. Na účely tohto článku súdy spolupracujú buď priamo, alebo prostredníctvom ústredných orgánov určených podľa článku 53.“
15 Článok 40 nariadenia je súčasťou oddielu 4, nazvaného „Vykonateľnosť niektorých rozsudkov týkajúcich sa práva styku a niektorých rozsudkov, ktoré požadujú návrat dieťaťa“, ktorý patrí do kapitoly III, nazvanej „Uznávanie a výkon“. Tento článok, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:
„1. Tento oddiel sa vzťahuje na:
…
b) návrat dieťaťa vyplývajúci z rozsudku vyneseného podľa článku 11 ods. 8.
2. Ustanovenia tohto oddielu nebránia nositeľovi rodičovských práv a povinností, aby žiadal o uznanie a výkon rozsudku podľa ustanovení oddielov 1 a 2 tejto kapitoly.“
16 Podľa článku 42 nariadenia, nazvaného „Návrat dieťaťa“:
„1. Návrat dieťaťa uvedený v článku 40 ods. 1 písm. b), ktorý vyplýva z vykonateľného rozsudku vydaného v členskom štáte, sa uznáva a je vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby vyhlásenia za vykonateľný a bez možnosti namietať proti jeho uznaniu, ak sa rozsudok osvedčil v členskom štáte pôvodu podľa odseku 2.
Aj keď vnútroštátny právny poriadok neumožňuje, aby rozsudok nariaďujúci návrat dieťaťa podľa článku 11 písm. b) bodu 8 bol vykonateľný bez ďalšieho konania, súd pôvodu môže vyhlásiť rozsudok za vykonateľný bez ohľadu na prípadné odvolanie.
2. Sudca pôvodu, ktorý vydal rozsudok podľa článku 40 ods. 1 písm. b), vydá osvedčenie podľa odseku 1, iba ak:
a) dieťaťu sa umožnilo vyjadriť sa, pokiaľ sa to s ohľadom na jeho vek a stupeň vyspelosti nepovažovalo za nevhodné;
b) účastníkom sa dala možnosť vyjadriť sa; a
c) súd pri vydaní svojho rozsudku vzal do úvahy dôvody vynesenia rozsudku a dôkazy, na ktorých sa zakladá vydaný príkaz podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980.
V prípade, že súd alebo iný orgán prijme opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate do štátu obvyklého pobytu, osvedčenie musí obsahovať podrobné údaje o takýchto opatreniach.
Sudca pôvodu vydá z vlastného podnetu toto osvedčenie na tlačive podľa vzoru v prílohe IV (osvedčenie týkajúce sa návratu dieťaťa/detí).
Osvedčenie sa vyplní v jazyku, v ktorom je rozsudok.“
17 Podľa článku 43 nariadenia, nazvaného „Oprava osvedčenia“:
„1. Oprava osvedčenia sa riadi právnym poriadkom členského štátu pôvodu.
2. Proti vydaniu osvedčenia podľa článkov 41 ods. 1 alebo 42 ods. 1 nie je prípustné odvolanie.“
18 Článok 44 nariadenia, nazvaný „Právne účinky osvedčenia“, znie:
„Osvedčenie má právne účinky len v medziach vykonateľnosti rozsudku.“
19 Článok 47 nariadenia, nazvaný „Vykonanie“, stanovuje:
„1. Vykonanie sa riadi právnym poriadkom členského štátu výkonu.
2. Akýkoľvek rozsudok vynesený súdom iného členského štátu a vyhlásený za vykonateľný podľa oddielu 2 alebo osvedčený v súlade s článkom 41 ods. 1 alebo článkom 42 ods. 1 sa vykoná v členskom štáte výkonu za rovnakých podmienok, ako keby bol vynesený v tomto členskom štáte.
Najmä rozsudok, ktorý bol osvedčený v súlade s článkom 41 ods. 1 alebo článkom 42 ods. 1 nemožno vykonať, ak je nezlučiteľný s neskorším vykonateľným rozsudkom.“
20 Článok 60 nariadenia, nazvaný „Vzťahy k niektorým mnohostranným dohovorom“, stanovuje, že vo vzťahoch medzi členskými štátmi má toto nariadenie prednosť najmä pred Haagskym dohovorom z roku 1980.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
21 Zo spisového materiálu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že D. Povse a M. Alpago, nezosobášený pár, žili až do konca januára 2008 spoločne so svojou dcérou Sofiou, narodenou 6. decembra 2006 vo Vittorio Veneto v Taliansku. V súlade s článkom 317a talianskeho občianskeho zákonníka obidvaja rodičia vykonávali právo osobnej starostlivosti o dieťa. Na konci januára 2008 sa pár rozišiel a D. Povse opustila spoločnú domácnosť s dcérou Sofiou. Hoci Tribunal per i Minorenni di Venezia (Benátsky súd pre mladistvých) (Taliansko) predbežným a naliehavým rozhodnutím prijatým 8. februára 2008 na návrh otca dieťaťa zakázal matke opustiť krajinu s dieťaťom, D. Povse s dcérou odišla vo februári 2008 do Rakúska, kde odvtedy žijú.
22 Dňa 16. apríla 2008 sa M. Alpago obrátil na Bezirksgericht Leoben (Rakúsko), aby dosiahol návrat svojho dieťaťa do Talianska na základe článku 12 Haagskeho dohovoru z roku 1980.
23 Dňa 23. mája 2008 Tribunal per i Minorenni di Venezia prijal rozhodnutie, ktorým zrušil zákaz matke opustiť územie Talianska s dieťaťom a dočasne zveril dieťa do osobnej starostlivosti oboch rodičov, pričom spresnil, že dieťa sa mohlo zdržiavať až do prijatia právoplatného rozhodnutia v Rakúsku so svojou matkou, ktorej tento súd priznal právomoc „bežných administratívnych rozhodnutí“. Tým istým predbežným rozhodnutím taliansky súd rozhodol, že otec dieťaťa je povinný prispievať na výživu dieťaťa, stanovil spôsoby a čas stretávania sa otca s dieťaťom a nariadil, aby sociálny pracovník vyhotovil posudok na účely zistenia vzťahov medzi dieťaťom a oboma rodičmi.
24 Napriek tomuto rozhodnutiu zo správy, ktorú 15. mája 2008 vyhotovil takto ustanovený sociálny pracovník, vyplýva, že matka umožňovala stretávanie sa otca s dieťaťom minimálnym spôsobom, nedostatočným na posúdenie vzťahu otca s dcérou a najmä z hľadiska jeho rodičovských schopností, čo je dôvodom toho, že uvedený sociálny pracovník sa domnieval, že nemôže úplne a v záujme dieťaťa splniť svoju úlohu.
25 Dňa 3. júla 2008 Bezirksgericht Leoben zamietol návrh M. Alpaga zo 16. apríla 2008, ale toto rozhodnutie zrušil 1. septembra 2008 Landesgericht Leoben (Rakúsko) z toho dôvodu, že M. Alpago nebol vypočutý v súlade s článkom 11 ods. 5 nariadenia.
26 Dňa 21. novembra 2008 Bezirksgericht Leoben znova zamietol návrh M. Alpaga, pričom vychádzal z rozsudku Tribunale per i Minorenni di Venezia z 23. mája 2008, z ktorého vyplývalo, že dieťa bude môcť dočasne ostať u matky.
27 Dňa 7. januára 2009 Landesgericht Leoben potvrdil toto zamietajúce rozhodnutie návrhu M. Alpaga, pričom ho odôvodnil vážnym nebezpečenstvom pre psychiku dieťaťa v zmysle článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980.
28 Doris Povse sa domáhala na Bezirksgericht Judenburg (Rakúsko), ktorý je miestne príslušný, aby jej zveril dcéru do osobnej starostlivosti. Dňa 26. mája 2009 tento súd bez toho, aby umožnil vyjadriť sa M. Alpagovi v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania, vyhlásil, že má právomoc konať vo veci na základe článku 15 ods. 5 nariadenia, a požiadal Tribunale per i Minorenni di Venezia, aby odmietol vykonávať svoju právomoc.
29 Mauro Alpago sa však 9. apríla 2009 obrátil na Tribunale per i Minorenni di Venezia v rámci prebiehajúceho konania týkajúceho sa práva na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, ktorému navrhol, aby nariadil návrat jeho dieťaťa do Talianska na základe článku 11 ods. 8 nariadenia. Počas pojednávania na tomto súde 19. mája 2009 sa D. Povse vyjadrila tak, že je ochotná umožniť stretávanie sa otca s dcérou v rámci programu stanoveného sociálnym pracovníkom. Neuviedla, že podala návrh na Bezirksgericht Judenburg, ktorý viedol k vydaniu spomínaného rozhodnutia z 26. mája 2009.
30 Dňa 10. júla 2009 Tribunale per i Minorenni di Venezia potvrdil svoju vlastnú právomoc, keďže podľa jeho názoru podmienky postúpenia právomoci stanovené v článku 10 nariadenia neboli splnené, a konštatoval, že posudok, ktorého vykonanie nariadil, nebolo možné dokončiť, lebo matka nedodržala plán návštev stanovený uvedeným sociálnym pracovníkom.
31 Okrem toho tým istým rozhodnutím z 10. júla 2009 Tribunale per i Minorenni di Venezia nariadil okamžitý návrat dieťaťa do Talianska a poveril úrad sociálnych služieb mesta Vittorio Veneto, aby v prípade, že sa matka vráti s dieťaťom, dal im k dispozícii ubytovanie a aby vypracoval plán stretávania sa otca s dieťaťom. Súd chcel týmto stanoviskom opätovne zabezpečiť stretávanie sa otca s dieťaťom, ktoré znemožnila matka svojím správaním. Na tento účel Tribunale per i Minorenni di Venezia vydal osvedčenie na základe článku 42 nariadenia.
32 Dňa 25. augusta 2009 Bezirksgericht Judenburg vydal uznesenie v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia, ktorým dočasne zveril dieťa do osobnej starostlivosti D. Povseovej. Poštovou zásielkou zasial kópiu tohto uznesenia M. Alpagovi do Talianska bez prekladu a bez toho, aby ho informoval o jeho práve odmietnuť jeho prebratie. Dňa 23. septembra 2009 sa toto uznesenie stalo právoplatným a vykonateľným podľa rakúskeho práva.
33 Dňa 22. septembra 2009 M. Alpago podal na Bezirksgericht Leoben návrh na výkon rozhodnutia Tribunale per i Minorenni di Venezia z 10. júla 2009, ktorým sa nariaďuje návrat jeho dieťaťa do Talianska. Bezirksgericht Leoben tento návrh zamietol, lebo výkon rozhodnutia talianskeho súdu predstavoval vážne nebezpečenstvo pre psychiku dieťaťa. Keďže M. Alpago podal odvolanie proti tomuto rozhodnutiu, Landesgericht Leoben na základe rozsudku Súdneho dvora z 11. júla 2008, Rinau (C‑195/08 PPU, Zb. s. I‑5271), zmenil toto rozhodnutie a nariadil návrat dieťaťa.
34 Na Oberster Gerichtshof podala D. Povse opravný prostriedok revision proti rozhodnutiu Landesgericht Leoben, ktorým sa domáhala zamietnutia návrhu na výkon rozhodnutia. Keďže tento súd mal pochybnosti o výklade nariadenia, rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa predbežné opatrenie priznávajúce rodičovi, ktorý uniesol dieťa, ‚rodičovské práva‘, najmä právo na určenie miesta pobytu, až do vydania rozsudku o definitívnom opatrovníckom práve alebo práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti považovať aj za ,rozsudok o opatrovníckom práve [alebo o práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad], z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa‘ v zmysle článku 10 písm. b) bodu iv) nariadenia…?
2. Patrí uznesenie o návrate do pôsobnosti článku 11 ods. 8 nariadenia len vtedy, ak ho súd vydá na základe rozsudku o opatrovníckom práve alebo práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, ktorý sám vydal?
3. V prípade kladnej odpovede na prvú alebo druhú otázku:
a) Je možné dovolávať sa v štáte výkonu, proti výkonu rozhodnutia osvedčeného súdnym orgánom pôvodu, nedostatku právomoci súdu pôvodu (prvá otázka) alebo neuplatniteľnosti článku 11 ods. 8 nariadenia (druhá otázka) proti vykonaniu rozsudku, ktorý súd pôvodu osvedčil v súlade s článkom 42 ods. 2 nariadenia,
b) alebo v tomto prípade musí žalovaný požadovať zrušenie osvedčenia v štáte pôvodu, čo by mohlo odložiť vykonanie v štáte výkonu, kým štát pôvodu nerozhodne?
4. V prípade zápornej odpovede na prvú a druhú otázku alebo na tretiu otázku písm. a):
Bráni rozsudok vydaný súdom štátu výkonu, ktorým sa dočasne priznáva právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti rodičovi, ktorý uniesol dieťa, a ktorý treba považovať za vykonateľný podľa práva tohto štátu, na základe článku 47 ods. 2 nariadenia vykonaniu uznesenia o návrate, ktoré skôr vydal štát pôvodu na základe článku 11 ods. 8 uvedeného nariadenia, aj keby nezabránil vykonaniu uznesenia o návrate vydaného štátom výkonu na základe Haagskeho dohovoru?
5. V prípade zápornej odpovede na štvrtú otázku:
a) Je možné odmietnuť vykonanie rozsudku, ktorý bol osvedčený súdom pôvodu v súlade s článkom 42 ods. 2 nariadenia, v štáte výkonu v prípade vážneho ohrozenia najlepšieho záujmu dieťaťa z dôvodu zmeny situácie od vynesenia tohto rozsudku,
b) alebo si musí žalovaný uplatniť túto zmenu situácie v štáte pôvodu a je možné nariadiť odklad vykonania v štáte výkonu, kým štát pôvodu nerozhodne?“
O naliehavom konaní
35 Vnútroštátny súd odôvodnil podanie svojho návrhu na začatie naliehavého prejudiciálneho konania, ktoré upravuje článok 104b rokovacieho poriadku, tvrdením, že kontakty medzi dieťaťom a jeho otcom sú prerušené. Takto by rozhodnutie vydané po uplynutí rozumnej lehoty o výkone rozhodnutia Tribunale per i Minorenni di Venezia z 10. júla 2009, ktorým sa nariaďuje návrat dieťaťa do Talianska, ešte viac zhoršilo vzťahy medzi otcom a dieťaťom a zvýšilo by teda nebezpečenstvo pre psychiku dieťaťa v prípade jeho návratu do Talianska.
36 Na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálnej advokátky tretia komora Súdneho dvora rozhodla 11. mája 2010 o vyhovení návrhu vnútroštátneho súdu, aby sa o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania rozhodlo v rámci naliehavého konania.
O prejudiciálnych otázkach
Úvodné pripomienky
37 Je nepochybné, že v prejednávanej veci ide o protiprávne premiestnenie dieťaťa v zmysle článku 3 prvého odseku Haagskeho dohovoru z roku 1980 a článku 2 bodu 11 nariadenia.
38 Je tiež nesporné, že podľa článku 10 nariadenia bol vnútroštátnym súdom, prinajmenšom v čase únosu, Tribunale per i Minorenni di Venezia, v ktorého obvode sa nachádzalo zvyčajné bydlisko dieťaťa pred jeho protiprávnym premiestnením.
O prvej otázke
39 Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či v prípade protiprávneho premiestnenia dieťaťa sa má článok 10 písm. b) bod iv) nariadenia vykladať v tom zmysle, že predbežné opatrenie sa musí považovať za „rozsudok o opatrovníckom práve [alebo o práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad], z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa“ v zmysle tohto ustanovenia.
40 Je dôležité zdôrazniť, že systém zriadený nariadením je založený na ústrednej úlohe súdu, ktorý má právomoc, podľa ustanovení tohto nariadenia a že v súlade s jeho odôvodnením č. 21 uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v členskom štáte sa musí zakladať na zásade vzájomnej dôvery, pričom dôvody neuznania sa musia obmedziť na najnutnejšie minimum.
41 V prípade protiprávneho premiestnenia dieťaťa článok 10 nariadenia priznáva vo všeobecnosti právomoc súdnym súdom členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj zvyčajný pobyt bezprostredne pred svojím premiestnením. Táto právomoc je v zásade zachovaná a je postúpená, len ak dieťa nadobudlo zvyčajný pobyt v inom členskom štáte a ak je okrem toho splnená aj jedna z alternatívnych podmienok uvedených v tomto článku 10.
42 Otázka, ktorú položil vnútroštátny súd, sa týka osobitne toho, či prijatím predbežného opatrenia súd, ktorý má právomoc, postúpil svoju právomoc podľa článku 10 písm. b) bod iv) súdom členského štátu, do ktorého bolo unesené dieťa odvedené.
43 V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že nariadenie sa osobitne zameriava na odrádzanie od únosov detí medzi členskými štátmi a v prípade ich únosu na zabezpečenie ich bezodkladného návratu (pozri rozsudok Rinau, už citovaný, bod 52).
44 Z toho vyplýva, že únos dieťaťa by nemal mať v zásade za následok postúpenie právomoci súdov členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj zvyčajný pobyt bezprostredne pred svojím premiestnením, súdom členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené, aj v prípade, že v dôsledku únosu dieťa získalo na jeho území zvyčajný pobyt.
45 Preto treba vykladať podmienku uvedenú v článku 10 písm. b) bod iv) nariadenia reštriktívne.
46 So zreteľom na ústrednú úlohu, ktorú nariadenie priznáva súdu majúcemu právomoc, a na zásadu zachovania jeho právomoci sa treba domnievať, že „rozsudok o opatrovníckom práve alebo práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa“ je právoplatným rozhodnutím prijatým na základe úplného skúmania všetkých relevantných skutočností, na základe ktorého súd majúci právomoc rozhoduje o opatrovníckom práve alebo práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, ktoré viac nepodlieha iným administratívnym a súdnym rozhodnutiam. Skutočnosť, že toto vyriešenie otázky opatrovníckeho práva alebo práva na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti stanovuje zmenu alebo pravidelné preskúmanie v stanovenej lehote alebo v závislosti od určitých okolností tejto otázky, neodníma tomuto rozhodnutiu právoplatnosť.
47 Tento záver vyplýva zo systému nariadenia a tiež slúži záujmom dieťaťa. V prípade, že by predbežné rozhodnutie viedlo k zániku právomoci, pokiaľ ide o opatrovnícke právo alebo právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, by totiž existovala hrozba, že súd členského štátu, ktorý má právomoc a v ktorého obvode sa nachádza skoršie zvyčajné bydlisko, by mohol byť odradený od toho, aby prijal takéto predbežné rozhodnutie, a to napriek skutočnosti, že si to vyžadujú záujmy dieťaťa.
48 Rozhodnutím Tribunale per i Minorenni di Venezia z 23. mája 2008 súd, ktorý má právomoc na základe ustanovení tohto nariadenia, berúc do úvahy faktickú situáciu, ktorá vznikla v dôsledku únosu dieťaťa a zohľadniac jeho záujmy, zrušil zákaz opustiť územie Talianska, dočasne zveril dieťa do osobnej starostlivosti oboch rodičov, priznal otcovi právo stretávať sa s dieťaťom a nariadil, aby sociálny pracovník vyhotovil posudok o vzťahoch medzi dieťaťom a oboma rodičmi práve preto, aby prijal právoplatné rozhodnutie o opatrovníckom práve alebo práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti. Okrem toho tento súd priznal matke právo prijať voči dieťaťu rozhodnutia, ktoré sa týkajú bežnej správy („decisioni… concernenti l’ordinaria amministrazione“), to znamená rozhodnutia rodičov o praktických aspektoch každodenného života dieťaťa.
49 Z týchto úvah vyplýva, že toto rozhodnutie, ktoré považuje za predbežné tak Tribunale per i Minorenni di Venezia, ako aj vnútroštátny súd, vôbec nie je právoplatným rozhodnutím o opatrovníckom práve alebo práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti.
50 Preto treba odpovedať na prvú otázku tak, že článok 10 písm. b) bod iv) nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že predbežné opatrenie nie je „rozsudkom o opatrovníckom práve [alebo o práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad], z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa“ v zmysle tohto ustanovenia a nemôže založiť postúpenie právomoci na súdy členského štátu, do ktorého bolo dieťa protiprávne premiestnené.
O druhej otázke
51 Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 11 ods. 8 nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie, ktorým súd majúci právomoc nariaďuje návrat dieťaťa, patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, len keď spočíva na právoplatnom rozhodnutí vydanom tým istým súdom v otázke opatrovníckeho práva alebo práva na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti.
52 Treba zdôrazniť, že takýto výklad, ktorý necháva závisieť výkon rozhodnutia súdu, ktorý má právomoc, nariaďujúceho návrat dieťaťa, od existencie právoplatného rozhodnutia o opatrovníckom práve alebo práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, ktorý prijal ten istý súd, nenachádza žiadnu oporu v znení článku 11 nariadenia, a osobitne v jeho odseku 8. Naopak, článok 11 ods. 8 nariadenia sa vzťahuje na „každý následný rozsudok požadujúci [nariaďujúci – neoficiálny preklad] návrat dieťaťa“.
53 Odsek 7 tohto článku bezpochyby stanovuje, že súd alebo centrálny úrad členského štátu skoršieho zvyčajného bydliska musí doručiť účastníkom konania informáciu, ktorú získa a ktorá sa týka rozhodnutia o nevrátení, prijatého členským štátom presťahovania, a vyzvať ich, aby predložili pripomienky „preto, aby súd preskúmal otázku opatrovníckeho práva k dieťaťu [alebo práva na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad]“. Toto ustanovenie však len označuje konečný cieľ administratívnych a súdnych konaní, to znamená uvedenie situácie dieťaťa do súladu s právom. Z uvedeného nemožno vyvodiť, že rozhodnutie o opatrovníckom práve alebo práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti je predbežnou podmienkou na prijatie rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje návrat dieťaťa. Posledné uvedené predbežné rozhodnutie totiž tiež slúži na dosiahnutie konečného cieľa, najmä na vyriešenie otázky opatrovníckeho práva k dieťaťu alebo práva na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti.
54 Tak isto články 40 a 42 až 47 nariadenia vôbec nepodmieňujú výkon rozhodnutia vydaného na základe článku 11 ods. 8 a pripojenie osvedčenia uvedeného v článku 42 ods. 1 nariadenia prijatím predchádzajúceho rozhodnutia v oblasti opatrovníckeho práva k dieťaťu alebo práva na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti.
55 Tento výklad článku 11 ods. 8 nariadenia je potvrdený judikatúrou Súdneho dvora.
56 Súdny dvor zaujal stanovisko, že hoci vykonateľnosť rozsudku nariaďujúceho návrat dieťaťa, ktoré nasleduje po vydaní rozsudku o nevrátení dieťaťa, je úzko spojená s ostatnými oblasťami upravovanými nariadením, okrem iného s právom opatrovníctva alebo s právom na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, má procesnú autonómiu z toho dôvodu, aby sa neodďaľoval návrat neoprávnene premiestneného dieťaťa. Rovnako potvrdil procesnú autonómiu ustanovení článku 11 ods. 8, článkov 40 a 42 nariadenia a prednosť právomoci súdu pôvodu v rámci kapitoly III oddielu 4 nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Rinau, už citovaný, body 63 a 64).
57 Treba dodať, že tento výklad je v súlade s cieľom a účelom systému vytvoreného článkom 11 ods. 8 a článkami 40 a 42 nariadenia.
58 Podľa tohto systému, keď súd členského štátu, do ktorého bolo dieťa protiprávne premiestnené, prijal rozhodnutie o nevrátení dieťaťa podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980, nariadenie, ktoré zakotvuje vo svojom článku 60 svoju prevahu nad týmto dohovorom vo vzťahoch medzi členskými štátmi, má v úmysle vyhradiť súdu, ktorý má právomoc, v súlade s uvedeným nariadením každé rozhodnutie, ktoré sa prípadne týka návratu dieťaťa. Takto článok 11 ods. 8 stanovuje, že takéto rozhodnutie súdu, ktorý má právomoc, je vykonateľné v súlade s kapitolou III oddielom 4 nariadenia na zabezpečenie návratu dieťaťa.
59 Dôležité je pripomenúť, že súd majúci právomoc musí pred prijatím tohto rozhodnutia zohľadniť dôvody a dôkazy, na základe ktorých bolo vydané rozhodnutie o nevrátení. Toto zohľadnenie prispieva k odôvodneniu vykonateľného charakteru takéhoto rozhodnutia, len čo je prijaté v súlade so zásadou vzájomnej dôvery, ktorá stojí v pozadí tohto nariadenia.
60 Navyše tento systém obsahuje dvojité skúmanie otázky návratu dieťaťa, čím zaručuje lepší základ rozhodnutia a zvýšenú ochranu jeho záujmov.
61 Okrem toho, ako správne poznamenala Európska komisia, súd, ktorého úlohou je na poslednom stupni rozhodnúť o práve opatrovníctva alebo o práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, má možnosť stanoviť všetky možnosti a predbežné opatrenia vrátane určenia miesta bydliska, čo by prípadne mohlo vyžadovať jeho návrat.
62 Cieľ konať bez prieťahov, ktorý sledujú ustanovenia článku 11 ods. 8 a článkov 40 a 42 nariadenia, a prednosť daná právomoci súdu pôvodu sú ťažko zlučiteľné s výkladom, podľa ktorého by rozhodnutiu o návrate malo predchádzať právoplatné rozhodnutie o práve opatrovníctva alebo o práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti. Takýto výklad by predstavoval obmedzenie, ktoré by prípadne zaväzovalo vnútroštátny súd rozhodnúť o práve opatrovníctva alebo práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti bez toho, aby mal k dispozícii všetky informácie a všetky relevantné skutočnosti na tento účel, ako aj čas potrebný na ich objektívne a pokojné posúdenie.
63 Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého by takýto výklad mohol viesť k nepotrebnému presťahovaniu dieťaťa v prípade, že by vnútroštátny súd nakoniec priznal právo opatrovníctva alebo právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti rodičovi, ktorý má bydlisko v členskom štáte presťahovania, nutné je zdôrazniť, že záujem vydať správne a dôvodné súdne rozhodnutie o práve opatrovníctva alebo práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, požiadavka odradiť od únosov detí, ako aj právo dieťaťa udržiavať pravidelné osobné vzťahy a priame kontakty s oboma rodičmi prevládajú nad prípadnými nevýhodami, ktoré by mohli spôsobiť tieto presťahovania.
64 Jedným zo základných práv dieťaťa je totiž právo uvedené v článku 24 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie, vyhlásenej v Nice 7. decembra 2000 (Ú. v. ES C 364, s. 1), a to pravidelne udržiavať osobný vzťah a priamy kontakt s oboma rodičmi, ktorého dodržiavanie je nepopierateľne na rovnakej úrovni ako najlepší záujem každého dieťaťa (pozri rozsudok z 23. decembra 2009, Detiček, C‑403/09 PPU, Zb. s. I‑12193, bod 54). Treba konštatovať, že protiprávne premiestnenie dieťaťa po rozhodnutí prijatom jednostranne jedným z jeho rodičov najčastejšie zbavuje dieťa možnosti pravidelne udržiavať osobné vzťahy a priamy kontakt s druhým rodičom (pozri rozsudok Detiček, už citovaný, bod 56).
65 Správnosť tohto prístupu vyplýva tiež zo skúmania predmetnej situácie vo veci samej.
66 Rozhodnutie z 10. júla 2009, ktorým súd majúci právomoc nariadil návrat dieťaťa, je odôvodnené úvahou, že vzťahy medzi otcom a dieťaťom sú prerušené. Preto je v najlepšom záujme dieťaťa znova vytvoriť tieto vzťahy a tiež zabezpečiť, ak je možné, prítomnosť matky v Taliansku, aby príslušné talianske úrady pred prijatím právoplatného rozhodnutia o opatrovníctve alebo o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti podrobne skúmali vzťahy dieťaťa s oboma rodičmi, ako aj ich rodičovské schopnosti a ich osobnosti.
67 Preto treba odpovedať na druhú otázku tak, že článok 11 ods. 8 nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie súdu majúceho právomoc, ktorým sa nariaďuje návrat dieťaťa, patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, aj keď mu nepredchádzalo vydanie právoplatného rozhodnutia toho istého súdu v otázke opatrovníckeho práva alebo práva na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti.
O tretej otázke
68 So zreteľom na odpoveď na prvé dve prejudiciálne otázky na tretiu otázku netreba odpovedať.
O štvrtej otázke
69 Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článok 47 ods. 2 druhý pododsek nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie, ktorým sa priznáva dočasné právo opatrovníctva alebo dočasné právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, ktoré následne vydal súd členského štátu výkonu a ktoré sa považuje za vykonateľné podľa práva tohto štátu, bráni výkonu skôr vydaného osvedčeného rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje návrat dieťaťa z dôvodu, že je nezlučiteľné s posledným uvedeným rozhodnutím.
70 Ako vyplýva z odôvodnenia č. 24, článku 42 ods. 1 a článku 43 ods. 2 nariadenia, proti vydaniu osvedčenia nie je prípustné odvolanie a takto osvedčené rozhodnutie sa stáva vykonateľným bez toho, aby bolo možné brániť jeho uznaniu.
71 Ďalej podľa článku 43 ods. 1 nariadenia každá oprava osvedčenia sa riadi právnym poriadkom členského štátu pôvodu, keďže platí, že podľa odôvodnenia č. 24 nariadenia takýto úkon je možný iba vtedy, ak dôjde k vecnej chybe, t. j. ak osvedčenie nezodpovedá rozsudku. Okrem toho sa stanovuje v článku 44 nariadenia, že osvedčenie má právne účinky len v medziach vykonateľnosti rozsudku, a v článku 47 ods. 2 druhom pododseku nariadenia, že rozsudok, ktorý bol osvedčený, nemožno vykonať, ak je nezlučiteľný s neskorším vykonateľným rozsudkom.
72 Treba tiež pripomenúť, že tak, ako sa uvádza v odôvodnení č. 23 nariadenia, opatrenia na výkon takýchto rozhodnutí sa naďalej spravujú vnútroštátnym právom členského štátu výkonu.
73 Z predchádzajúcich ustanovení, ktoré jasne zakladajú rozdelenie právomocí medzi súdy členského štátu pôvodu a členského štátu výkonu a ktoré sa zameriavajú na rýchly návrat dieťaťa, vyplýva, že osvedčenie vydané na základe článku 42 nariadenia, ktoré priznáva takto osvedčenému rozhodnutiu osobitnú vykonateľnosť, nemožno napadnúť nijakým opravným prostriedkom. Dožiadaný súd môže len konštatovať vykonateľnosť takéhoto rozhodnutia, keďže jediný dôvod, ktorého sa možno dovolať voči osvedčeniu, je oprava alebo pochybnosti o originalite podľa pravidiel členského štátu pôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok Rinau, už citovaný, body 85, 88 a 89). Jediné právne pravidlá dožiadaného členského štátu, ktoré sú uplatniteľné, sú pravidlá upravujúce procesné otázky.
74 Naopak, otázky týkajúce sa dôvodnosti rozhodnutia ako takého, najmä otázka, či sú splnené podmienky, ktoré sa vyžadujú preto, aby súd majúci právomoc mohol vydať toto rozhodnutie, vrátane prípadných námietok, ktoré sa týkajú právomoci, musia byť vznesené v konaní pred súdmi členského štátu pôvodu, v súlade s pravidlami ich právneho poriadku. Rovnako návrh na odklad výkonu osvedčeného rozhodnutia možno podať iba na súd, ktorý má právomoc členského štátu pôvodu v súlade s pravidlami svojho právneho poriadku.
75 V konaní pred súdmi členského štátu premiestnenia teda nemožno vzniesť žiaden dôvod proti výkonu takéhoto rozhodnutia, keďže právne pravidlá tohto štátu upravujú výlučne procesné otázky v zmysle článku 47 ods. 1 nariadenia, to znamená možnosti výkonu rozhodnutia. Konanie ako toto, ktoré je predmetom uvedenej prejudiciálnej otázky, sa netýka ani požiadaviek na formu, ani procesných otázok, ale hmotnoprávnych pravidiel.
76 Preto nezlučiteľný charakter v zmysle článku 47 ods. 2 druhého pododseku nariadenia, osvedčeného rozhodnutia s neskorším vykonateľným rozhodnutím, sa musí overiť len so zreteľom na prípadné rozhodnutia vyhlásené neskôr súdmi členského štátu pôvodu, ktoré majú právomoc.
77 Takýto nezlučiteľný charakter sa vyskytuje nielen v prípadoch, keď je rozhodnutie zrušené alebo zmenené z dôvodu podania žaloby na súd v členskom štáte pôvodu. Počas pojednávania totiž bolo zdôraznené, že súd, ktorý má právomoc, môže ex offo, prípadne na návrh sociálnej služby zmeniť vlastné stanovisko, keď si to vyžaduje záujem dieťaťa, a prijať nové vykonateľné rozhodnutie bez toho, aby výslovne zrušil prvé rozhodnutie, ktoré sa takto stane neplatné.
78 Domnievať sa, že rozhodnutie následne vydané súdom členského štátu môže brániť vykonaniu skoršieho osvedčeného rozhodnutia v členskom štáte pôvodu, ktorým sa nariaďuje návrat dieťaťa, je obídením mechanizmu, ktorý zakladá oddiel 4 kapitoly III nariadenia. Takáto výnimka z právomocí súdov členského štátu pôvodu by zbavila potrebného účinku článok 11 ods. 8 nariadenia, ktorý priznáva na poslednom stupni právo súdu majúceho právomoc rozhodovať, prevládne na základe článku 60 nariadenia nad Haagskym dohovorom z roku 1980 a priznáva právomoc, pokiaľ ide o vec samu, súdom členského štátu výkonu.
79 Preto treba odpovedať na túto otázku tak, že článok 47 ods. 2 druhý pododsek nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie, ktorým sa priznáva dočasné právo opatrovníctva alebo dočasné právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, ktoré následne vydal súd členského štátu výkonu a ktoré sa podľa práva tohto štátu považuje za vykonateľné, nemôže brániť výkonu osvedčeného rozhodnutia nariaďujúceho návrat dieťaťa, ktoré skôr vydal príslušný súd členského pôvodu.
O piatej otázke
80 Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či výkon osvedčeného rozhodnutia možno odmietnuť v členskom štáte výkonu z toho dôvodu, že v dôsledku zmeny okolností, ktorá nastala po jeho prijatí, môže tento výkon závažne zasiahnuť do najlepšieho záujmu dieťaťa, alebo či sa takejto zmeny treba dovolať v konaní pred súdmi členského štátu pôvodu, čo by znamenalo odklad výkonu rozhodnutia v dožiadanom členskom štáte až do ukončenia konania v členskom štáte pôvodu.
81 V tejto súvislosti významná zmena okolností vo vzťahu s najlepším záujmom dieťaťa je otázkou veci samej, ktorá môže prípadne viesť k zmene rozhodnutia súdu majúceho právomoc v otázke návratu dieťaťa. V súlade s rozdelením právomocí opakovane uvádzaným v tomto rozsudku však o takejto otázke má rozhodnúť príslušný súd členského štátu pôvodu. Tento súd má v zmysle systému zavedeného nariadením tiež právomoc posúdiť najlepší záujem dieťaťa a na ten istý súd sa musí podať návrh na prípadný odklad výkonu rozhodnutia.
82 Tento záver nemožno vyvrátiť odkazom, uvedeným v článku 47 ods. 2 prvom pododseku nariadenia, na výkon rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte „za rovnakých podmienok“, ktoré sa uplatnia na rozhodnutie vydané v členskom štáte výkonu. Táto požiadavka sa musí vykladať striktne. Môže sa zameriavať iba na procesné možnosti, podľa ktorých sa návrat dieťaťa musí uskutočniť, a v nijakom prípade nemôže byť hmotnoprávnym dôvodom na zabránenie výkonu rozhodnutia príslušného súdu.
83 Preto treba na piatu otázku odpovedať tak, že výkon osvedčeného rozhodnutia nemožno odmietnuť v členskom štáte výkonu z dôvodu, že vzhľadom na zmenu okolností, ktorá nastala po jeho prijatí, môže tento výkon závažne zasiahnuť do najlepšieho záujmu dieťaťa. Takejto zmeny sa treba dovolať v konaní pred príslušným súdom členského štátu pôvodu, na ktorý by sa mal podať aj prípadný návrh na odklad výkonu jeho rozhodnutia.
O trovách
84 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
1. Článok 10 písm. b) bod iv) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, sa má vykladať v tom zmysle, že predbežné opatrenie nie je „rozsudkom o opatrovníckom práve [alebo o práve na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad], z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa“ v zmysle tohto ustanovenia a nemôže založiť postúpenie právomoci na súdy členského štátu, do ktorého bolo dieťa protiprávne premiestnené.
2. Článok 11 ods. 8 nariadenia č. 2201/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie súdu majúceho právomoc, ktorým sa nariaďuje návrat dieťaťa, patrí do pôsobnosti tohto ustanovenia, aj keď mu nepredchádzalo vydanie právoplatného rozhodnutia toho istého súdu v otázke opatrovníckeho práva alebo práva na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti.
3. Článok 47 ods. 2 druhý pododsek nariadenia č. 2201/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie, ktorým sa priznáva dočasné právo opatrovníctva alebo dočasné právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, ktoré následne vydal súd členského štátu výkonu a ktoré sa považuje za vykonateľné podľa práva tohto štátu, nemôže brániť výkonu osvedčeného rozhodnutia nariaďujúceho návrat dieťaťa, ktoré skôr vydal príslušný súd členského pôvodu.
4. Výkon osvedčeného rozhodnutia nemožno odmietnuť v členskom štáte výkonu z dôvodu, že vzhľadom na zmenu okolností, ktorá nastala po jeho prijatí, môže tento výkon závažne zasiahnuť do najlepšieho záujmu dieťaťa. Takejto zmeny sa treba dovolať v konaní pred príslušným súdom členského štátu pôvodu, na ktorý by sa mal podať aj prípadný návrh na odklad výkonu jeho rozhodnutia.
Podpisy
* Jazyk konania: nemčina.