1

Komisia Európskych spoločenstiev sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 12. decembra 2007, Írsko a i./Komisia (T-50/06, T-56/06, T-60/06, T-62/06 a T-69/06, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie Komisie 2006/323/ES zo o oslobodení od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných ako palivo na výrobu oxidu hlinitého v Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii, implementovanom Francúzskom, Írskom a Talianskom v uvedenom poradí (Ú. v. EÚ L 119, 2006, s. 12, ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Spotrebné dane z minerálnych olejov boli upravované viacerými smernicami, a to smernicou Rady 92/81/EHS z 19. októbra 1992 o zosúladení štruktúr spotrebných daní z minerálnych olejov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 12), smernicou Rady 92/82/EHS z o aproximácii sadzieb spotrebných daní z minerálnych olejov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 19) a smernicou Rady 2003/96/ES z o reštrukturalizácii právneho rámca spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny (Ú. v. EÚ L 283, s. 51; Mim. vyd. 09/001, s. 405), ktorá zrušila smernice 92/81 a 92/82 s účinnosťou od .

3

Článok 8 ods. 4 smernice 92/81 umožňoval Rade Európskej únie, aby na návrh Komisie povolila členskému štátu zaviesť iné oslobodenia od spotrebných daní alebo ich zníženia, než tie, ktoré boli stanovené v uvedenej smernici.

4

Smernica 2003/96 vo svojom článku 2 ods. 4 písm. b) druhej zarážke stanovila, že sa neuplatňuje na dvojité používanie energetických výrobkov, to znamená na také prípady, keď sú výrobky používané ako vykurovacie palivo a zároveň na iné účely než ako palivo alebo vykurovacie palivo. Preto od 1. januára 2004, keď táto smernica nadobudla účinnosť, už neexistuje minimálna sadzba spotrebnej dane z ťažkých vykurovacích olejov používaných na výrobu oxidu hlinitého. Navyše smernica 2003/96 vo svojom článku 18 ods. 1 povolila členským štátom, aby po predchádzajúcom preskúmaní Radou naďalej, a to až do , uplatňovali daňové úľavy alebo oslobodenia od daní stanovené v prílohe II, kde sa uvádzajú oslobodenia od spotrebných daní pre ťažký palivový olej používaný na výrobu oxidu hlinitého v regióne Gardanne, v regióne Shannon a na Sardínii.

5

Podľa článku 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88 ES] (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) „existujúca pomoc“ znamená:

„…

6

Írsko v regióne Shannon od roku 1983, Talianska republika na Sardínii od roku 1993 a Francúzska republika v regióne Gardanne od roku 1997 uplatňujú oslobodenie od spotrebnej dane z minerálnych olejov používaných na výrobu oxidu hlinitého (ďalej len „sporné oslobodenia“).

7

Sporné oslobodenia boli povolené rozhodnutím Rady 92/510/EHS z 19. októbra 1992, ktorým sa členské štáty oprávňujú naďalej uplatňovať na určité minerálne oleje pri použití na osobitné účely súčasné znížené sadzby spotrebnej dane alebo oslobodenia od spotrebnej dane v súlade s postupom stanoveným v článku 8 ods. 4 smernice 92/81/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 316, s. 16), rozhodnutím Rady 93/697/ES z , ktorým sa určité členské štáty oprávňujú uplatňovať alebo naďalej uplatňovať na určité minerálne oleje pri použití na osobitné účely znížené sadzby spotrebnej dane alebo oslobodenia od spotrebnej dane v súlade s postupom stanoveným v článku 8 ods. 4 smernice 92/81/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 321, s. 29) a rozhodnutím Rady 97/425/ES z , ktorým sa členské štáty oprávňujú naďalej uplatňovať na určité minerálne oleje pri použití na osobitné účely súčasné znížené sadzby spotrebnej dane alebo oslobodenia od spotrebnej dane v súlade s postupom stanoveným v smernici 92/81/EHS [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 182, s. 22). Sporné oslobodenia boli viackrát Radou predĺžené, naposledy rozhodnutím Rady 2001/224/ES z o znížených sadzbách spotrebnej dane a oslobodeniach od spotrebnej dane z minerálnych olejov pri použití na osobitné účely (Ú. v. ES L 84, s. 23; Mim. vyd. 09/001, s. 342) až do .

8

Rozhodnutie 2001/224 vo svojom odôvodnení č. 5 spresňovalo, že nemá vplyv na výsledok postupov o narušení fungovania jednotného trhu, ktoré môžu prebehnúť na základe článkov 87 ES a 88 ES a že nemá ani vplyv na povinnosť členských štátov oznámiť Komisii zamýšľané poskytnutie štátnej podpory podľa článku 88 ES.

9

Tromi rozhodnutiami z 30. októbra 2001 Komisia začala konanie podľa článku 88 ods. 2 ES vo vzťahu ku každému z predmetných oslobodení. Na záver tohto konania Komisia prijala sporné rozhodnutie, podľa ktorého:

10

Komisia v spornom rozhodnutí dospela k záveru, že sporné oslobodenia predstavujú novú pomoc a nie existujúcu pomoc v zmysle článku 1 písm. b) nariadenia č. 659/1999. Komisia založila toto posúdenie predovšetkým na skutočnosti, že sporné oslobodenia neexistovali pred nadobudnutím platnosti Zmluvy ES v dotknutých členských štátoch, že nikdy neboli analyzované ani povolené na základe pravidiel upravujúcich štátnu pomoc a že neboli nikdy oznámené.

11

Okrem toho Komisia v odôvodnení č. 69 sporného rozhodnutia uviedla, že článok 1 písm. b) bod v) nariadenia č. 659/1999 sa v danom prípade neuplatňuje.

12

Komisia po tom, čo vysvetlila, v akom ohľade je predmetná pomoc nezlučiteľná so spoločným trhom, dospela k záveru, že vzhľadom na rozhodnutia o oslobodení a skutočnosť, že tieto rozhodnutia boli prijaté na jej návrh, by vrátenie nezlučiteľnej pomoci poskytnutej pred 2. februárom 2002, kedy boli rozhodnutia o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, bolo v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery a zásadou právnej istoty.

13

Návrhmi doručenými do kancelárie Súdu prvého stupňa 16., . a podali Talianska republika, Írsko, Francúzska republika, Eurallumina SpA a Aughinish Alumina Ltd žaloby o úplnú alebo čiastočnú neplatnosť sporného rozhodnutia. Tieto jednotlivé veci boli spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

14

Žalobcovia podľa napadnutého rozsudku na podporu svojej žaloby v podstate uviedli 23 žalobných dôvodov založených najmä na nesprávnej kvalifikácii sporných oslobodení ako novej pomoci, zatiaľ čo išlo o existujúcu pomoc, ako aj na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, právnej istoty, dodržania primeranej lehoty, prezumpcie platnosti, zásady lex specialis derogat legi generali, potrebného účinku a riadnej správy vecí verejných. Rovnako uvádzali porušenia článku 87 ES, ako aj povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o uplatnenie tohto článku.

15

Súd prvého stupňa však v bode 46 napadnutého rozsudku uviedol, že bez ohľadu na uvádzanie týchto žalobných dôvodov považoval v danom prípade za vhodné uplatniť ex offo dôvod založený na nedostatku odôvodnenia sporného rozhodnutia, pokiaľ ide o neuplatnenie článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999.

16

V tejto súvislosti Súd prvého stupňa po tom, čo v bode 47 napadnutého rozsudku pripomenul, že neodôvodnenie alebo nedostatočné odôvodnenie predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý musí súd Spoločenstva uplatniť ex offo, a v jeho bodoch 48 a 49 uviedol judikatúru týkajúcu sa rozsahu povinnosti odôvodnenia aktu Spoločenstva, v bodoch 52 a 53 uvedeného rozsudku uviedol, že Komisia v spornom rozhodnutí preskúmala, či predmetné oslobodenia predstavujú novú pomoc alebo existujúcu pomoc, ale pokiaľ ide o článok 1 písm. b) bod v) nariadenia č. 659/1999, obmedzila sa na konštatovanie, že toto ustanovenie sa v danom prípade neuplatňuje, pričom neuviedla dôvody tohto neuplatnenia.

17

Súd prvého stupňa v bodoch 56 až 63 napadnutého rozsudku rozhodol, že osobitné okolnosti v danom prípade si však vyžadujú, aby sa preskúmalo, či sporné oslobodenia môžu byť považované za existujúcu pomoc z dôvodu, že v čase ich zavedenia nepredstavovali pomoc, ale potom sa ňou stali v dôsledku vývoja spoločného trhu bez toho, aby boli dotknutými členskými štátmi pozmenené. Dospel preto k záveru, že Komisia mala právne dostatočným spôsobom odôvodniť sporné rozhodnutie pokiaľ ide o uplatniteľnosť článku 1 písm. b) v) nariadenia č. 659/1999.

18

Predmetné osobitné okolnosti sú v podstate nasledovne vysvetlené v bodoch 56 až 62 napadnutého rozsudku.

19

Po prvé, vo viacerých rozhodnutiach povoľujúcich sporné oslobodenia sa uvádza, že Komisia pripúšťa, že tieto oslobodenia nevedú k narušeniu hospodárskej súťaže a že nevytvárajú prekážky účinnému fungovaniu vnútorného trhu. Zo sporného rozhodnutia pritom nijako nevyplýva, v akom ohľade by mal mať pojem narušenia hospodárskej súťaže odlišný dosah v daňovej oblasti než v oblasti štátnej pomoci. Vo viacerých z týchto rozhodnutí sa rovnako uvádza, že Komisia bude pravidelne prehodnocovať predmetné oslobodenia s cieľom zabezpečiť, aby boli zlučiteľné s fungovaním vnútorného trhu a ostatnými cieľmi Zmluvy.

20

Po druhé, v odôvodnení č. 97 sporného rozhodnutia Komisia prinajmenšom uznala, že tieto rozhodnutia o povolení, ktoré boli prijaté na základe jej vlastných návrhov, mohli vyvolať dojem, že sporné oslobodenia nebolo možné v čase, keď boli zavedené, kvalifikovať ako štátnu pomoc. Okolnosť, že sa uvedené odôvodnenie nachádza v časti týkajúcej sa vrátenia pomoci, nemôže znížiť jeho dosah.

21

Po tretie, sporné oslobodenia boli postupne povoľované a predlžované rozhodnutiami Rady prijatými na základe návrhu Komisie a okrem rozhodnutia 2001/224 sa v žiadnom z týchto rozhodnutí nespomína možný rozpor s pravidlami v oblasti štátnej pomoci. V odôvodnení č. 96 sporného rozhodnutia okrem toho samotná Komisia zdôrazňuje, že dotknuté osoby neočakávajú, že Komisia predloží Rade návrhy, ktoré sú nezlučiteľné s ustanoveniami Zmluvy.

22

Súd prvého stupňa v bode 64 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že Komisia porušila povinnosť odôvodnenia, ktorú jej ukladá článok 253 ES, pokiaľ ide o neuplatnenie článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999 v danom prípade.

23

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, vrátil vec Všeobecnému súdu na nové posúdenie a rozhodol, že o trovách konania na oboch stupňoch sa rozhodne neskôr.

24

Francúzska republika, Írsko, Talianska republika, Eurallumina SpA a Aughinish Alumina Ltd navrhujú, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

25

Eurallumina subsidiárne navrhuje, aby Súdny dvor v prípade, ak by vyhovel šiestemu odvolaciemu dôvodu, podľa ktorého Súd prvého stupňa nemohol zrušiť sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom rozšírilo konanie vo veci formálneho zisťovania na sporné oslobodenia za obdobie po 31. decembri 2003, zrušil napadnutý rozsudok len v tomto ohľade.

26

Komisia na podporu svojho návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie vecí Všeobecnému súdu uvádza šesť odvolacích dôvodov.

27

Prvý odvolací dôvod je v podstate založený na tom, že Súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc uplatnením ex offo dôvodu nedostatku odôvodnenia sporného rozhodnutia. Druhý odvolací dôvod je založený na porušení zásady kontradiktórnosti a práva na obranu. Tretí odvolací dôvod je založený na porušení článkov 230 ES a 253 ES v spojení s článkom 88 ES a pravidlami o priebehu konania v oblasti štátnej pomoci. Štvrtý a piaty odvolací sú v podstate založené na porušení článku 253 ES Súdom prvého stupňa spočívajúcom vo vyvodení nesprávneho záveru, že Komisia porušila povinnosť odôvodnenia v súvislosti s uplatniteľnosťou článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999. Šiesty odvolací dôvod má za cieľ dosiahnuť rozhodnutie, že Súd prvého stupňa nemohol zrušiť sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom rozširuje konanie vo veci formálneho zisťovania na sporné oslobodenia za obdobie po 31. decembri 2003.

28

Prvý odvolací dôvod sa delí na dve časti. V rámci jeho prvej časti Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa tým, že uplatnil ex offo dôvod založený na nedostatočnom odôvodnení sporného rozhodnutia, prekročil rámec konania, tak ako bol vymedzený účastníkmi konania, porušil dispozičnú zásadu, rozhodol ultra petita a prekročil tak svoju právomoc a dopustil sa vady konania, ktorá poškodzuje jej záujmy.

29

Na podporu týchto tvrdení Komisia uvádza, že dôvod uplatnený Súdom prvého stupňa ex offo nijako nesúvisí s 23 žalobnými dôvodmi uplatňovanými žalobcami v konaní na prvom stupni, ani so skutočnosťami vyplývajúcimi zo spisov týkajúcich sa všetkých piatich spojených vecí, ktoré neponechávali žiaden priestor na to, aby bolo možné sa domnievať, že sporné oslobodenia nepredstavovali v čase svojho zavedenia pomoc, ale že sa ňou následne stali v dôsledku vývoja spoločného trhu.

30

V rámci druhej časti Komisia tvrdí, že dôvod, ktorý bol uplatnený ex offo, sa v skutočnosti týka materiálnej zákonnosti sporného rozhodnutia, a nie jeho odôvodnenia, keďže odôvodnenie vyžadované Súdom prvého stupňa nebolo nevyhnutné pre dotknuté osoby a ani pre súd. Súd prvého stupňa tak podľa nej nevzal do úvahy rozlišovanie uznané judikatúrou medzi dôvodom týkajúcim sa odôvodnenia a dôvodom týkajúcim sa veci samej a nahradil žalobcov v prvom stupni, keď uplatnil dôvod, ktorý môžu uplatniť len oni sami. Porušil tým spojené ustanovenia článkov 230 ES a 253 ES, ako aj pravidlá týkajúce sa uvádzania dôvodov v žalobe stanovené v článku 21 Štatútu Súdneho dvora a v článku 44 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, čím tieto pravidlá zbavil akéhokoľvek praktického významu. Tieto porušenia zároveň predstavujú vady konania, ktoré poškodzujú záujmy Komisie.

31

Odporcovia v rámci odporovania tomuto odvolaciemu dôvodu v podstate uvádzajú, že nedostatok odôvodnenia, ktorý predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí, je dôvodom týkajúcim sa verejného poriadku, ktorý musí byť súdom Spoločenstva uplatnený ex offo. Súdu prvého stupňa nemožno teda vytýkať, že rozhodol ultra petita, a okrem toho ani to, že porušil pravidlo upravené v článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, ktoré sa nevzťahuje na Súd prvého stupňa, ale na žalobcu.

32

Podľa odporcov napokon nemožno tvrdiť, že by dôvod založený na nedostatočnom odôvodnení sporného rozhodnutia vôbec nesúvisel so žalobnými dôvodmi uplatňovanými žalobcami v prvom stupni a skutkovými okolnosťami danej veci. V priebehu konania na Súde prvého stupňa boli rozoberané a prejednané najmä osobitné okolnosti uvedené Súdom prvého stupňa v bodoch 56 až 62 napadnutého rozsudku.

33

Dôvod uplatnený ex offo sa netýka hmotného práva, ale bežného nedostatku odôvodnenia. Súd prvého stupňa okrem toho v napadnutom rozsudku nespochybňuje kvalifikáciu novej pomoci uskutočnenú Komisiou, ale len absenciu akéhokoľvek vysvetlenia neuplatniteľnosti článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999. Súd prvého stupňa teda rozlišoval medzi odôvodnením a vecou samou a správne rozhodol, že je nevyhnutné, aby sporné rozhodnutie bolo odôvodnené, pokiaľ ide o uplatniteľnosť tohto ustanovenia, pričom Komisia mala v kontexte prejednávanej veci uviesť dôvody, ktoré ju viedli k tomu, že kvalifikovala sporné oslobodenia skôr ako novú pomoc, než ako existujúcu pomoc.

34

Aby bolo možné rozhodnúť o prvej časti tohto odvolacieho dôvodu, podľa ktorého Súd prvého stupňa prekročil rámec sporu vymedzený účastníkmi konania, treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že chýbajúce či nedostatočné odôvodnenie spadá pod porušenie podstatných formálnych náležitostí v zmysle článku 230 ES a predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý súd Spoločenstva môže, či dokonca musí, zohľadniť ex offo (pozri najmä rozsudky z 20. februára 1997, Komisia/Daffix, C-166/95 P, Zb. s. I-983, bod 24; z , Komisia/Sytraval a Brink’s France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 67; z , VBA/Florimex a i., C-265/97 P, Zb. s. I-2061, bod 114, ako aj z , Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C-413/06 P, Zb. s. I-4951, bod 174).

35

Súd Spoločenstva tým, že uplatňuje ex offo taký dôvod, ktorý v zásade nebol uplatnený účastníkmi konania, neprekračuje rámec sporu, ktorý mu bol daný, a nijako neporušuje procesné pravidlá týkajúce sa uvádzania predmetu sporu a dôvodov v žalobe.

36

V danom prípade Súd prvého stupňa neprekročil svoje právomoci, keď uplatnil ex offo dôvod týkajúci sa nedostatku odôvodnenia sporného rozhodnutia.

37

Z toho vyplýva, že prvá časť odvolacieho dôvodu nie je dôvodná.

38

Čo sa týka druhej časti odvolacieho dôvodu, podľa ktorej Súd prvého stupňa v skutočnosti uplatnil ex offo dôvod týkajúci sa materiálnej zákonnosti sporného rozhodnutia, treba uviesť, že Súd prvého stupňa zrušil toto rozhodnutie z dôvodu uvedeného v bode 63 napadnutého rozsudku, ktorý spočíva v tom, že Komisia mala vzhľadom na osobitné okolnosti uvedené v bodoch 56 až 62 uvedeného rozsudku preskúmať v prejednávanej veci otázku uplatniteľnosti článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999 a odôvodniť z tohto hľadiska sporné rozhodnutie právne dostatočným spôsobom, namiesto obyčajného tvrdenia, že v danom prípade sa toto ustanovenie neuplatňuje.

39

Treba preto konštatovať, že Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nijako meritórne nerozhodol o uplatniteľnosti uvedeného ustanovenia a ani všeobecnejšie o otázke rozoberanej účastníkmi konania, či sporné oslobodenia predstavujú existujúcu pomoc či novú pomoc.

40

Nemožno teda Súdu prvého stupňa vytýkať, že nevzal do úvahy rozlišovanie uznané judikatúrou medzi dôvodom založeným na chýbajúcom alebo nedostatočnom odôvodnení, ktorý je uplatňovaný ex offo súdom Spoločenstva a dôvodom týkajúcim sa materiálnej zákonnosti, ktorý môže byť preskúmaný, len ak je uplatnený žalobcom (pozri rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 67).

41

Druhá časť tohto odvolacieho dôvodu teda tiež nie dôvodná.

42

Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod musí byť zamietnutý.

43

Komisia s odvolávaním sa na to, že dôvod uplatnený ex offo v napadnutom rozsudku nebol prejednávaný a ani zmieňovaný v priebehu písomnej a ústnej časti konania na Súde prvého stupňa, vytýka Súdu prvého stupňa, že porušil všeobecné zásady kontradiktórnosti a dodržovania práva na obranu.

44

V tejto súvislosti sa Komisia odvoláva na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), podľa ktorej má súd sám dodržiavať zásadu kontradiktórnosti, najmä keď zamieta odvolanie alebo rozhoduje spor na základe dôvodu uplatneného ex offo.

45

Okrem toho tvrdí, že zásada kontradiktórnosti predstavuje všeobecnú zásadu konania na súdoch Spoločenstva, ktorá bola Súdnym dvorom uznaná ako základné právo, a že Súd prvého stupňa mal možnosť nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania, aby predvolal účastníkov konania na prejednanie dôvodu, ktorý zamýšľal uplatniť ex offo.

46

Odporcovia v podstate tvrdia, že podľa článku 62 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa má tento súd diskrečnú právomoc nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania a že z tohto článku, ako aj článku 113 uvedeného rokovacieho poriadku vyplýva, že povinnosť vypočuť účastníkov konania pred uplatnením dôvodu ex offo sa uplatní len vtedy, pokiaľ ide o dôvody vedúce k neprípustnosti žaloby alebo nevydaniu rozhodnutia vo veci samej. Okrem toho poznamenávajú, že keď Súdny dvor zamýšľa uplatniť ex offo dôvod týkajúci sa verejného poriadku, nevyhnutne neotvára opätovne ústnu časť konania.

47

Odporcovia tvrdia, ako tiež uznáva Komisia, že EDĽP sa neuplatňuje na právnické osoby, ktoré sa spravujú verejným právom a že aj keď zásada kontradiktórnosti predstavuje základné právo, jej uplatnenie sa musí prispôsobiť postaveniu účastníkov konania a konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci.

48

V danom prípade bola podľa odporcov zásada kontradiktórnosti dodržaná, keďže napadnutý rozsudok nebol založený na dokumentoch alebo skutočnostiach, o ktorých Komisia nevedela. Navyše sa dôvod uplatnený ex offo netýkal veci samej, ale porušenia podstatnej formálnej náležitosti.

49

Okrem toho záujmy Európskeho spoločenstva neboli dotknuté, keďže jeho práva neboli porušené, keďže Komisia jednak nebola prehlásená za občianskoprávne či trestnoprávne zodpovednú, ani jej nebola uložená sankcia, a jednak by opätovné otvorenie ústnej časti konania nemohlo Komisii umožniť uplatniť argumenty vedúce Súd prvého stupňa k tomu, aby dôvod založený na nedostatku odôvodnenia neuplatnil ex offo, pretože taký nedostatok nemôže byť napravený a posteriori.

50

Zásada kontradiktórnosti je súčasťou práva na obranu. Uplatňuje sa na akékoľvek konanie, ktoré môže viesť k vydaniu rozhodnutia inštitúcie Spoločenstva, čím môžu byť citeľne dotknuté niečie záujmy (pozri najmä rozsudky z 10. júla 2001, Ismeri Europa/Dvor audítorov, C-315/99 P, Zb. s. I-5281, bod 28 a citovanú judikatúru, ako aj Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, už citovaný, bod 61).

51

Súdy Spoločenstva zabezpečujú, aby zásada kontradiktórnosti bola dodržiavaná pred nimi a nimi samotnými.

52

Súdny dvor tak už rozhodol, že jednak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti znamená, že účastníci konania majú právo oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a môžu sa k nim vyjadriť (rozsudok zo 14. februára 2008, Varec, C-450/06, Zb. s. I-581, bod 47), a jednak, že je v rozpore so základnou právnou zásadou, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutočností a dokumentov, s ktorými sa účastníci konania, alebo ktorýkoľvek z nich, nemohli oboznámiť a ku ktorým sa teda nemohli vyjadriť (rozsudky z , Snupat/Vysoký úrad, 42/59 a 49/59, Zb. s. 101, 156; z , Plant a i./Komisia a South Wales Small Mines, C-480/99 P, Zb. s. I-265, bod 24, ako aj z , Corus UK/Komisia, C-199/99 P, Zb. s. I-11177, bod 19).

53

Zo zásady kontradiktórnosti musí mať prospech každý účastník konania pred súdom Spoločenstva bez ohľadu na jeho právne postavenie. Preto sa jej môžu dovolávať tiež inštitúcie Spoločenstva, ak sú účastníkmi takého konania.

54

Súd musí sám dodržiavať zásadu kontradiktórnosti, najmä keď rozhoduje spor na základe dôvodu uplatneného ex offo (pozri analogicky v oblasti ľudských práv rozsudky ESĽP Skondrianos v. Grécko z 18. decembra 2003, § 29 a § 30; Clinique des Acacias a i. v. Francúzsko z , § 38, ako aj Prikyan a Angelova v. Bulharsko zo , § 42).

55

Ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 93 až 107 svojich návrhov, zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, a nebráni len tomu, aby súd Spoločenstva založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach a dokumentoch, s ktorými sa účastníci konania, alebo ktorýkoľvek z nich, nemohli oboznámiť, a ku ktorým sa teda nemohli vyjadriť. Vo všeobecnosti táto zásada tiež zahŕňa právo účastníkov konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom uplatňovaným súdom ex offo, na ktorých súd chce založiť svoje rozhodnutie.

56

Na splnenie požiadaviek spojených s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž treba, aby sa účastníci konania oboznámili a mali možnosť vyjadriť sa kontradiktórne tak ku skutkovým okolnostiam, ako aj k právnym okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce pre výsledok konania.

57

V dôsledku toho súd Spoločenstva, okrem osobitných prípadov, ako sú najmä prípady stanovené v rokovacích poriadkoch súdov Spoločenstva, nemôže založiť svoje rozhodnutie na právnom dôvode uplatnenom ex offo, aj keby išlo o dôvod týkajúci sa verejného poriadku, a ako v danom prípade, založenom na nedostatku odôvodnenia sporného rozhodnutia, bez toho, aby predtým vyzval účastníkov konania, aby k uvedenému dôvodu predložili svoje pripomienky.

58

Súdny dvor okrem toho v podobnom kontexte článku 6 EDĽP rozhodol, že práve vzhľadom na tento článok a samotný účel práva každej dotknutej osoby na kontradiktórne konanie a spravodlivé súdne konanie v zmysle tohto ustanovenia, Súdny dvor môže podľa článku 61 svojho rokovacieho poriadku ex offo alebo na návrh generálneho advokáta, či tiež na návrh účastníkov konania, nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania, ak dospel k záveru, že vec nie je dostatočne objasnená alebo, že musí byť rozhodnutá na základe argumentu, ktorý nebol medzi účastníkmi konania prejednaný (pozri uznesenie zo 4. februára 2000, Emesa Sugar, C-17/98, Zb. s. I-665, body 8, 9 a 18, ako aj rozsudok z , Deutsche Post, C-270/97 a C-271/97, Zb. s. I-929, bod 30).

59

Diskrečná právomoc, ktorú v tejto súvislosti má Všeobecný súd na základe článku 62 svojho rokovacieho poriadku, nemôže byť vykonávaná bez zohľadnenia povinnosti dodržiavania zásady kontradiktórnosti.

60

V danom prípade zo spisu a z pojednávania na Súdnom dvore vyplýva, že Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zrušil sporné rozhodnutie na základe dôvodu uplatneného ex offo, ktorý bol založený na porušení článku 253 ES, bez toho, aby v priebehu písomnej alebo ústnej časti konania najskôr vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky k tomuto dôvodu. Súd prvého stupňa tým porušil zásadu kontradiktórnosti.

61

Na rozdiel od toho, čo tvrdia odporcovia, nedodržanie zásady kontradiktórnosti poškodilo záujmy Komisie v zmysle článku 58 Štatútu Súdneho dvora. Ako uviedol generálny advokát v bodoch 114 až 118 svojich návrhov, aj keď nedostatok odôvodnenia predstavuje vadu, ktorú v zásade nemožno napraviť, zistenie takého nedostatku však vychádza z posúdenia, ktoré podľa ustálenej judikatúry musí zohľadniť niektoré skutočnosti, ako napokon pripomenul Súd prvého stupňa v bodoch 48 a 49 napadnutého rozsudku. Také posúdenie sa môže stať predmetom diskusie, zvlášť keď sa netýka úplnej neexistencie odôvodnenia, ale odôvodnenia určitej právnej či skutkovej otázky. Komisia v danom prípade mohla najmä, pokiaľ by jej bolo umožnené predložiť svoje pripomienky, uviesť rovnaké argumenty ako argumenty, ktoré uplatnila v rámci štvrtého a piateho dôvodu tohto odvolania a sú uvedené v bodoch 64 až 67 tohto rozsudku.

62

Na základe všetkých týchto dôvodov je opodstatnené prijať druhý odvolací dôvod uplatnený Komisiou.

63

Súdny dvor navyše so zreteľom na riadny výkon spravodlivosti považuje v danom prípade za účelné preskúmať tiež spoločne štvrtý a piaty odvolací dôvod, ktorými Komisia v podstate tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil článok 253 ES vyvodením záveru, že Komisia porušila povinnosť odôvodnenia stanovenú týmto článkom a súvisiacu s uplatniteľnosťou článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999.

64

Komisia svojím štvrtým odvolacím dôvodom vytýka Súdu prvého stupňa, že porušil článok 253 ES v spojení s článkom 87 ods. 1 ES, ako aj článkom 88 ods. 1 ES a pravidlami o priebehu konania v oblasti štátnej pomoci.

65

Na podporu tohto odvolacieho dôvodu Komisia najmä uvádza, že odôvodnenie sporného rozhodnutia dokazuje, že sporné oslobodenia boli vždy považované za pomoc od doby, keď boli zavedené, keďže v uvedenom rozhodnutí sa právne dostatočným spôsobom a v súlade s požiadavkami judikatúry uvádza, že uvedené oslobodenia mohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž. Za týchto podmienok nebolo podľa nej potrebné podrobnejšie vysvetľovať dôvody, na základe ktorých sa článok 1 písm. b) bod v) nariadenia č. 659/1999 neuplatňuje. Okrem toho z predpokladu, že sporné oslobodenia nepredstavovali pomoc v čase, keď boli zavedené, by vyplývalo, že by stále neboli pomocou, ako nesprávne tvrdili niektorí žalobcovia v prvom stupni, a nie, že by boli existujúcou pomocou, ako predpokladal Súd prvého stupňa.

66

V rámci svojho piateho odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil tiež článok 253 ES v spojení s článkom 87 ods. 1 ES, článkom 88 ods. 1 ES a článkom 1 písm. b) bodom v) nariadenia č. 659/1999, ako aj povinnosť odôvodniť svoje rozsudky.

67

Komisia na podporu tohto odvolacieho dôvodu najmä uvádza, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že osobitné okolnosti, ktoré sa celkovo týkali konania Rady alebo Komisie, vyžadovali, aby sporné rozhodnutie obsahovalo osobitné odôvodnenie, pokiaľ ide o uplatnenie článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999, zatiaľ čo pojem štátnej pomoci, či už existujúcej alebo novej, je objektívny a nemôže závisieť od konania alebo vyhlásení inštitúcií, a to a fortiori, keď toto konanie alebo tieto vyhlásenia nesúvisia s konaním o preskúmaní pomoci. Takéto posúdenie je navyše v rozpore s tým, ako rozhodol Súdny dvor v rozsudku z 22. júna 2006, Belgicko a Forum 187/Komisia (C-182/03 a C-217/03, Zb. s. I-5479).

68

Vo vyjadrení k štvrtému odvolaciemu dôvodu odporcovia najmä uvádzajú, že dôvody neuplatnenia článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999 nemožno jasne vyvodiť zo sporného rozhodnutia, ktoré tak nezodpovedá požiadavke jasného a jednoznačného odôvodnenia. Súd prvého stupňa okrem toho vytýkal Komisii, že neuviedla dôvody, na základe ktorých dospela k záveru, že sporné oslobodenia narúšajú hospodársku súťaž na spoločnom trhu, zatiaľ čo ich predtým zrejme posúdila opačne. V tomto kontexte Súd prvého stupňa správne so zreteľom na judikatúru rozhodol, že Komisia mala uviesť dôvody preukazujúce, že uskutočnila analýzu, ktorá odôvodňuje jej záver. V rámci tohto odvolacieho dôvodu sa Komisia v skutočnosti snaží o nápravu nedostatku odôvodnenia sporného rozhodnutia a o to, aby Súdny dvor rozhodol o meritórnych otázkach, ktoré nesúvisia s týmto nedostatkom.

69

Vo vyjadrení k piatemu odvolaciemu dôvodu odporcovia tvrdia, že Súd prvého stupňa nespochybnil objektívnu povahu pojmu štátnej pomoci, ale že sa len domnieval, že vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutia Rady a legitímnu dôveru, ktorú tieto rozhodnutia vyvolali v súvislosti s legalitou sporných oslobodení, mala Komisia vo svojom rozhodnutí vysvetliť dôvody, ktoré objektívne viedli k vylúčeniu uplatnenia článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999. Keďže odôvodnenie rozhodnutia musí byť uvedené v samotnom rozhodnutí, nemôžu vysvetlenia poskytnuté Komisiou nahradiť chýbajúce odôvodnenie.

70

Podľa článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999 sa za existujúcu pomoc považuje pomoc, ktorá v čase, keď nadobudla účinnosť, nepredstavovala pomoc a následne sa stala pomocou v dôsledku vývoja spoločného trhu a bez toho, aby ju členský štát upravoval.

71

Pojem vývoja spoločného trhu možno chápať ako zmenu ekonomickej a právnej situácie v oblasti dotknutej príslušným opatrením a nevzťahuje sa napríklad na prípad, keď Komisia zmení svoje posúdenie na základe prísnejšieho uplatnenia pravidiel v oblasti štátnej pomoci (pozri rozsudok Belgicko a Forum 187/Komisia, už citovaný, bod 71).

72

Všeobecnejšie pojem štátnej pomoci, či už existujúcej alebo novej, zodpovedá objektívnej situácii. Ako tvrdí Komisia, tento pojem nemôže závisieť od konania alebo vyhlásení inštitúcií.

73

Súdny dvor preto po tom, čo pripomenul, že povinnosť odôvodnenia aktu Spoločenstva stanovená v článku 253 ES musí byť prispôsobená povahe tohto aktu, v bode 137 už citovaného rozsudku Belgicko a Forum 187/Komisia stanovil, že nie je opodstatnené Komisii uložiť, aby uviedla dôvody, na základe ktorých uskutočnila vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach iné posúdenie predmetného systému.

74

To pritom a fortiori platí, keď prípadne odlišné posúdenie predmetného vnútroštátneho opatrenia uskutočnené už skôr Komisiou bolo vykonané, tak ako v danom prípade, v rámci iného konania, než je konanie o preskúmaní štátnej pomoci.

75

V dôsledku toho okolnosti uvedené v bodoch 56 až 62 napadnutého rozsudku, ktoré sa prevažne týkajú toho, že jednak Komisia pri prijímaní rozhodnutí Rady o povolení sporných oslobodení zastávala názor, že tieto oslobodenia nemajú za následok narušenie hospodárskej súťaže a nie sú prekážkou účinného fungovania spoločného trhu, a jednak, že uvedené rozhodnutia môžu vyvolávať dojem, že tie isté oslobodenia nemohli byť kvalifikované ako štátna pomoc, nemohli v zásade zaväzovať Komisiu, aby odôvodnila sporné rozhodnutie v súvislosti s neuplatniteľnosťou článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999.

76

Súd prvého stupňa teda z právne nesprávnych dôvodov zrušil sporné rozhodnutie, keď vyvodil záver, že vzhľadom na tieto okolnosti mala Komisia v danom prípade preskúmať otázku uplatniteľnosti tohto ustanovenia a z tohto hľadiska konkrétne odôvodniť uvedené rozhodnutie, a že tým, že tak neurobila, porušila článok 253 ES.

77

Okrem toho podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie vyžadované článkom 253 ES prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, umožňujúce dotknutým osobám pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka. Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (pozri najmä rozsudky Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný, bod 63 a citovanú judikatúru, ako aj Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, už citovaný, bod 166 a citovanú judikatúru).

78

V danom prípade pritom Komisia v odôvodnení č. 58 až 64 sporného rozhodnutia najskôr uviedla dôvody, na základe ktorých dospela k záveru, že sporné oslobodenia predstavujú v zmysle článku 87 ods. 1 ES pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom, pričom konštatovala, že tieto oslobodenia poskytujú určitým podnikom zvýhodnenie, ktoré je poskytované prostredníctvom štátnych zdrojov, že ovplyvňujú obchod medzi členskými štátmi a že narúšajú, alebo môžu narúšať hospodársku súťaž.

79

Konkrétne v odôvodnení č. 60 sporného rozhodnutia Komisia uviedla, že sporné oslobodenia znižujú náklady jedného dôležitého vstupu, a tak poskytujú výhodu príjemcom, ktorí sa dostanú do priaznivejšej pozície ako iné podniky, ktoré používajú minerálne oleje v iných odvetviach alebo regiónoch. V odôvodneniach č. 61 a 62 uvedeného rozhodnutia uviedla jednak, že pripomienky príjemcov pomoci a Francúzskej republiky potvrdzujú, že úľavy na spotrebnej dani boli explicitne určené na posilnenie konkurencieschopnosti uvedených príjemcov voči ich konkurentom znížením ich nákladov, a jednak, že s oxidom hlinitým, ktorý sa vyrába aj v Grécku, Španielsku, Nemecku a Maďarsku, sa obchoduje medzi členskými štátmi, takže možno predpokladať, že sporné oslobodenia majú vplyv na obchod vnútri Spoločenstva a narúšajú, alebo môžu narúšať hospodársku súťaž.

80

V odôvodneniach č. 65 až 70 sporného rozhodnutia Komisia ďalej uviedla dôvody, na základe ktorých dospela k záveru, že sporné oslobodenia predstavujú novú pomoc a nie existujúcu pomoc vzhľadom na ustanovenia článku 1 nariadenia č. 659/1999. Vysvetlila tak, že uvedené oslobodenia neexistovali pred nadobudnutím platnosti Zmluvy vo všetkých troch dotknutých členských štátoch, že nikdy neboli analyzované ani povolené na základe pravidiel upravujúcich štátnu pomoc, že neboli nikdy oznámené a napokon, že článok 1 písm. b) bod v) uvedeného nariadenia sa v danom prípade neuplatňuje.

81

Komisia síce tento posledný uvedený bod v spornom rozhodnutí nerozviedla, zo všetkých týchto odôvodnení však jasne vyplýva, že zastávala názor, že sa sporné oslobodenia nestali štátnou pomocou v dôsledku vývoja spoločného trhu, ale že ňou boli od začiatku, takže článok 1 písm. b) bod v) nariadenia č. 659/1999 nemal byť v danom prípade uplatnený.

82

Okrem toho je nesporné, že žalobcovia v prvom stupni nepredložili pripomienky, ktoré by uvádzali akýkoľvek vývoj spoločného trhu od zavedenia sporných oslobodení a ktoré by museli viesť Komisiu k tomu, aby vo svojej odpovedi uviedla dôvody, na základe ktorých dospela k záveru, že článok 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999 sa v danom prípade neuplatňuje.

83

Navyše z odôvodnenia sporného rozhodnutia tiež jasne vyplýva, že Komisia síce pri prijímaní rozhodnutí Rady o povolení sporných oslobodení zastávala názor, že tieto oslobodenia nenarúšajú hospodárskej súťaže a nie sú prekážkou účinného fungovania vnútorného trhu, avšak uvedené oslobodenia nikdy neboli analyzované ani povolené podľa pravidiel upravujúcich štátnu pomoc, na základe ktorých Komisia dospela k opačnému záveru. V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že okolnosť, že uvedené rozhodnutia boli prijaté na návrh Komisie a že nezmieňujú možný rozpor s týmito pravidlami, je v odôvodneniach č. 95 až 100 sporného rozhodnutia konkrétne odôvodnená, pričom Komisia na základe tohto odôvodnenia dospela k záveru, že vrátenie pomoci vyplývajúcej z oslobodení poskytnutých do 2. februára 2002 zo strany ich príjemcov by bolo v rozpore so zásadou ochrany legitímnej dôvery a zásadou právnej istoty.

84

Vzhľadom najmä na povahu a obsah sporného rozhodnutia, pravidlá upravujúce štátnu pomoc, ako aj záujem, ktorý na objasnení sporného rozhodnutia môžu mať osoby, ktorým je určené a osoby, ktorých sa toto rozhodnutie priamo a osobne týka, sa zdá, že odôvodnenie uvedeného rozhodnutia spĺňa požiadavky judikatúry uvedené v bode 77 tohto rozsudku a ako tvrdí Komisia, nemusí nevyhnutne obsahovať osobitné vysvetlenia týkajúce sa neuplatniteľnosti článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999 v danom prípade.

85

Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia porušila povinnosť odôvodnenia, ktorú jej ukladá článok 253 ES, pokiaľ ide o neuplatnenie článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999 v danom prípade.

86

V dôsledku toho musia byť štvrtý a piaty odvolací dôvod tiež prijaté.

87

Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba, bez toho, aby bolo potrebné skúmať ostatné tvrdenia a dôvody účastníkov konania, zrušiť napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom zrušil sporné rozhodnutie, z toho dôvodu, že v tomto rozhodnutí porušila povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o neuplatnenie článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999 v danom prípade, a v rozsahu, v akom zaviazal Komisiu znášať jej vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobcom, vrátane trov spojených s konaním o nariadení predbežného opatrenia vo veci T-69/06 R.

88

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo vrátiť vec na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

89

Vzhľadom na to, že Súd prvého stupňa vo veci meritórne nerozhodol o žiadnom z dôvodov uvedených účastníkmi konania, Súdny dvor zastáva názor, že stav konania nedovoľuje, aby sám vydal konečný rozsudok. Spojené veci treba teda vrátiť Všeobecnému súdu.

90

Vzhľadom na to, že veci sa vracajú Všeobecnému súdu, o trovách odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil: