1.

V prejednávanej veci má Súdny dvor rozhodnúť o odvolaní, ktoré podal bývalý poslanec Európskeho parlamentu Koldo Gorostiaga Atxalandabaso (ďalej len „odvolateľ“) proti uzneseniu Súdu prvého stupňa z 24. apríla 2007 vo veci T-132/06, Gorostiaga Atxalandabaso/Parlament ( 2 ).

2.

Súd prvého stupňa v tomto uznesení zamietol žalobu odvolateľa o neplatnosť rozhodnutia generálneho tajomníka Európskeho parlamentu z 22. marca 2006, ktorým malo byť upravené vrátenie neoprávnene vyplatených poslaneckých príspevkov.

3.

Článok 27 pravidiel o výplate príspevkov a úhrade nákladov pre poslancov Európskeho parlamentu (ďalej len „pravidlá VPÚN“) okrem iného stanovuje:

„2.   Každý poslanec, ktorý sa domnieva, že tieto pravidlá boli použité nesprávne, môže sa písomne obrátiť na generálneho tajomníka. Ak nedôjde k dohode medzi poslancom a generálnym tajomníkom, vec sa postúpi kvestorom, ktorí rozhodnú po porade s generálnym tajomníkom. Kvestori sa tiež môžu poradiť s predsedom parlamentu a/alebo predsedníctvom.

3.   Ak sa generálny tajomník po porade s kvestormi presvedčí, že sumy, vo forme príspevkov podľa týchto pravidiel, boli vyplatené v prospech poslancov Európskeho parlamentu neoprávnene, dá pokyny na získanie týchto súm späť od príslušného poslanca.

4.   Vo výnimočných prípadoch a na návrh generálneho tajomníka po porade s kvestormi, môže predsedníctvo v zmysle čl. 73 rozpočtového nariadenia a jeho vykonávacích predpisov, poveriť generálneho tajomníka dočasným pozastavením vyplácania príspevkov až do doby, kým poslanec nevráti neoprávnené vyplatené príspevky.

Predsedníctvo rozhoduje s náležitým ohľadom na efektívny výkon mandátu poslanca a na dobré fungovanie Parlamentu a pred prijatím rozhodnutia vypočuje dotknutého poslanca.“

4.

Článok 71 ods. 2 nariadenia Rady (ES, Euratom) c. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (ďalej len „rozpočtové nariadenie“) ( 3 ) uvádza:

„Vlastné zdroje sprístupnené Komisii a každá pohľadávka, o ktorej sa zistí, že je oprávnená, má stanovenú výšku a je splatná, sa musí riešiť povolením na vymáhanie pohľadávok predloženým účtovníkovi, po ktorom nasleduje odoslanie oznámenia o dlhu dlžníkovi. Obidva dokumenty vypracuje zodpovedný povoľujúci úradník.“

5.

Článok 73 ods. 1 rozpočtového nariadenia znie:

„Účtovník koná na základe povolení na vymáhanie pohľadávok, ktoré riadne vydal zodpovedný povoľujúci úradník. Vykoná hĺbkový audit, aby sa ubezpečil, že spoločenstvá dostávajú svoje príjmy a presvedčil sa, že ich práva sú zaručené.

Účtovník vymáha sumy tak, že ich započíta vo vzťahu k rovnocenným pohľadávkam, ktoré majú spoločenstvá voči každému dlžníkovi, ktorý má sám voči spoločenstvám pohľadávku, ktorá je oprávnená, má stanovenú výšku a je splatná.“

6.

Článok 83 nariadenia Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa stanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie rozpočtového nariadenia ( 4 ), znie:

„Účtovník je povinný kedykoľvek, po informovaní zodpovedného povoľujúceho úradníka a dlžníka, vymáhať stanovené pohľadávky vo forme náhrady v prípadoch, keď aj dlžník má pohľadávku voči spoločenstvám, ktorá je istá, má pevne stanovenú výšku a je splatná s ohľadom na sumu stanovenú platobným príkazom.“

7.

Článok 5 vnútorných pravidiel o vykonaní rozpočtu Európskeho parlamentu prijatých predsedníctvom 4. decembra 2000 stanovuje:

„3.   Rozhodnutím o poverení prijatým inštitúciou zastúpenou jej predsedom bol generálny tajomník určený ako hlavný povoľujúci úradník.

4.   Hlavný povoľujúci úradník poveruje zástupcov povoľujúceho úradníka delegovaním. Zástupcovia povoľujúceho úradníka poverujú svojich zástupcov subdelegovaním.“ [neoficiálny preklad]

8.

Odvolateľ je bývalým poslancom Európskeho parlamentu, ktorý svoj mandát vykonával počas piateho volebného obdobia (1999 až 2004). Listom z 26. novembra generálny tajomník Európskeho parlamentu konštatoval, že odvolateľ dlží Európskemu parlamentu vzhľadom na chýbajúce doklady využitia rôznych poslaneckých príspevkov sumu 176516 eur. Časť tohto dlhu už bola od roku 2002 vrátená.

9.

Generálny tajomník rozhodnutím z 24. februára 2004 rozhodol, že časť denných príspevkov a všeobecných príspevkov na náklady bude prostredníctvom započítania zrazená na účely vymoženia zostávajúcej dlžnej sumy vo výške 118360,18 eura. Rozhodnutie ďalej stanovilo, že v prípade skončenia mandátu odvolateľa budú až do splatenia jeho dlhu voči Európskemu parlamentu zrazené prechodný príspevok súvisiaci so skončením mandátu a všetky ďalšie platby, na ktoré má poslanec nárok.

10.

Dňa 20. apríla 2004 podal odvolateľ na Súde prvého stupňa žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu z 24. februára 2004. Na podporu svojho návrhu na zrušenie rozhodnutia uviedol osem žalobných dôvodov.

11.

Súd prvého stupňa rozsudkom z 22. decembra 2005 vo veci T-146/04, Gorostiaga Atxalandabaso/Parlament ( 5 ), vyhlásil rozhodnutie z 24. februára 2004 za čiastočne neplatné. Súd prvého stupňa v bode 84 uvedeného rozsudku konštatoval, že podstatu napadnutého rozhodnutia tvoria dve roviny, po prvé určenie generálnym tajomníkom, že sumy v ňom uvedené sa neoprávnene vyplatili žalobcovi a treba ich vymáhať, a po druhé rozhodnutie o tom, že sa pristúpi k vymáhaniu započítaním vo vzťahu k príspevkom, ktoré sa majú vyplatiť žalobcovi. Po preskúmaní druhej časti prvého žalobného dôvodu, ktorá sa týkala len legálnosti druhej časti napadnutého rozhodnutia, Súd prvého stupňa konštatoval, že toto rozhodnutie treba zrušiť v rozsahu, v akom stanovuje, že vymáhanie pohľadávky voči žalobcovi sa vykoná započítaním. Súd prvého stupňa toto rozhodnutie odôvodnil porušením postupu stanoveného v článku 27 ods. 4 pravidiel VPÚN, lebo generálny tajomník nemal právomoc rozhodnúť o dotknutom započítaní bez poverenia predsedníctva.

12.

Prvé dva body výroku tohto rozsudku znejú:

13.

Žiadny z účastníkov konania nepodal proti tomuto rozsudku odvolanie.

14.

Rozhodnutím z 1. februára 2006 poverilo predsedníctvo generálneho tajomníka na základe článku 27 ods. 4 pravidiel VPÚN vymáhaním neoprávnene vyplatených súm.

15.

Dňa 22. marca 2006 prijal generálny tajomník nové rozhodnutie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) proti odvolateľovi, ktorým bolo obnovené konanie o vymáhaní pohľadávky voči nemu, čím sa mala napraviť procesná vada spočívajúca v chýbajúcom poverení v súlade s požiadavkami rozsudku z 22. decembra 2005.

16.

V napadnutom rozhodnutí prihliadol generálny tajomník tak k rozsudku z 22. decembra 2005, ako aj k rozhodnutiu predsedníctva z 1. februára 2006. Odkázal aj hlavné fázy konania, ktoré viedlo k zisteniu dlhu vo výške 118360,18 eura, a poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie bolo prijaté na účely splnenia povinností vyplývajúcich z rozsudku z 22. decembra 2005.

17.

Podľa bodu 1 výrokovej časti napadnutého rozhodnutia bol účtovník Parlamentu na základe článku 73 rozpočtového nariadenia poverený vymáhaním pohľadávky vo výške 118360,18 eura. Body 1 a 2 upresňujú, že vymáhanie započítaním vo vzťahu k rôznym príspevkom a ďalším platbám, na ktoré má odvolateľ nárok, možno vykonať.

18.

Odvolateľ návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 12. mája 2006 podal žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu z 22. marca 2006. Touto žalobou navrhoval zrušiť napadnuté rozhodnutie a zaviazať Parlament na náhradu trov konania.

19.

Odvolateľ opieral svoju žalobu o jedenásť žalobných dôvodov, ktoré boli Súdom prvého stupňa všetky zamietnuté. Napadnutým uznesením zamietol Súd prvého stupňa žalobu v celom rozsahu a zaviazal odvolateľa na náhradu trov konania.

20.

Nižšie sa budú spomínať len tie časti napadnutého uznesenia, na ktoré sa vzťahuje prejednávané odvolanie.

21.

Odvolateľ vo svojom prvom žalobnom dôvode tvrdil, že došlo k porušeniu zásady právnej sily rozhodnutej veci, lebo podľa jeho názoru nebola náprava konania na vymáhanie možná, keďže Súd prvého stupňa vyhlásil rozhodnutie z 24. februára 2004 za neplatné z dôvodu porušenia kompetenčných pravidiel. Ničotnosť tohto právneho aktu teda vylučuje jeho nápravu.

22.

K tomu Súd prvého stupňa v bode 30 napadnutého uznesenia uviedol, že generálny tajomník podľa pravidla obsiahnutého v článku 27 ods. 4 pravidiel VPÚN, ako je vyložené v bodoch 86 až 97 rozsudku, smel prijať sporné rozhodnutie z 22. marca 2006 po tom, ako ho predsedníctvo poverilo vymáhaním pohľadávky. Súd prvého stupňa ďalej v bode 32 napadnutého uznesenia uviedol, že hoci zrážka sumy 40398,80 eura po rozsudku stratila svoj právny základ, nemohlo to viesť k zániku pohľadávky Parlamentu voči odvolateľovi vo výške 118360,18 eura, lebo otázka týkajúca sa tejto sumy, teda či možno vymáhanie vykonať započítaním, je inou otázkou.

23.

V dôsledku toho Súd prvého stupňa zamietol prvý žalobný dôvod ako zjavne nedôvodný.

24.

Svojím tretím žalobným dôvodom sa odvolateľ odvolával na prípad vyššej moci, aby vysvetlil nemožnosť predložiť doklady pre niektoré výdavky.

25.

Súd prvého stupňa odmietol tento žalobný dôvod ako zjavne neprípustný, lebo podľa jeho názoru nemohlo toto tvrdenie spochybniť právoplatnosť rozsudku z 22. decembra 2005.

26.

Svojím siedmym žalobným dôvodom odvolateľ namietal, že mu nebolo oznámené rozhodnutie predsedníctva z 1. februára 2006. Odvolateľ sa domnieval, že Európsky parlament porušil článok 20 Európskeho kódexu správneho úradného postupu, ktorý stanovuje povinnosť oznamovať tie rozhodnutia, ktoré majú vplyv na práva alebo záujmy jednotlivcov.

27.

Súd prvého stupňa tento žalobný dôvod zamietol ako zjavne nedôvodný s odkazom na právne nezáväzný charakter kódexu.

28.

Odvolateľ podal 2. júla 2007 prejednávané odvolanie, ktoré bolo zapísané do registra kancelárie Súdneho dvora 5. júla 2007 a v ktorom navrhuje, aby Súdny dvor:

29.

Európsky parlament predložil 18. septembra 2007 vyjadrenie k odvolaniu, v ktorom navrhuje, aby Súdny dvor:

30.

Predseda Súdneho dvora uznesením z 12. októbra 2007 konštatoval, že predloženie repliky nie je nevyhnutné.

31.

Po písomnej časti konania boli ústne pripomienky účastníkov konania vypočuté na pojednávaní 5. júna 2008.

32.

Odvolateľ uvádza proti napadnutému uzneseniu šesť odvolacích dôvodov.

33.

Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľ vytýka použitie článku 111 rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa, ktorým bol zbavený práva na spravodlivé súdne konanie, keďže nebol pred Súdom prvého stupňa vopred vypočutý a nemohol ani odpovedať na tvrdenia Parlamentu. Odvolateľ ďalej Súdu prvého stupňa vytýka, že tým, že ho vopred neinformoval o svojom úmysle rozhodnúť uznesením, ho zbavil možnosti toto rozhodnutie napadnúť. Súd prvého stupňa tak podľa odvolateľa porušil jeho práva na obranu, zásadu kontradiktórnosti konania a právo na spravodlivé súdne konanie.

34.

Parlament odpovedá, že Súd prvého stupňa správne použil článok 111 rokovacieho poriadku a že neporušil práva odvolateľa na obranu.

35.

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľ tvrdí, že došlo k porušeniu zásady nestrannosti, lebo o oboch po sebe idúcich žalobách, ktoré odvolateľ podal vo veciach T-146/04 a T-132/06, a v ktorých bol vydaný rozsudok z 22. decembra 2005, resp. uznesenie z 24. apríla 2007, rozhodovali vo veci samej tí istí sudcovia. Vyššie uvedená zásada pritom vyžaduje, aby ten istý sudca nerozhodoval ani v rovnakej súdnej inštancii o veci, ktorá je založená na skutkovom stave, ktorý je totožný so skutkovým stavom vo veci, o ktorej už skôr rozhodol, alebo ktorý s ním má dostatočnú spojitosť.

36.

Parlament namieta, že tvrdenie odvolateľa nemá žiadny základ a nenachádza žiadnu oporu v judikatúre súdov Spoločenstva. Okrem toho išlo vo veci, v ktorej bolo vydané napadnuté uznesenie, o otázku, či Parlament splnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z rozsudku z 22. decembra 2005. Podľa názoru Parlamentu teda nemožno mať právne výhrady voči okolnosti, že v oboch veciach rozhodovali tí istí sudcovia.

37.

Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne posúdil dosah rozsudku z 22. decembra 2005. Vzhľadom na to, že rozhodnutie generálneho tajomníka Parlamentu z 24. februára 2004 bolo z dôvodu nepríslušnosti zrušené, nemal totiž odvolateľ žiadny dôvod podať proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Súdny dvor, lebo konštatovanie nepríslušnosti Súdom prvého stupňa so sebou nesie ničotnosť rozhodnutia postihnutého touto vadou.

38.

Parlament namieta, že Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie generálneho tajomníka Parlamentu z 24. februára 2004 len čiastočne, v rozsahu, v akom nariaďovalo vymáhanie žalobcom dlhovaných súm prostredníctvom započítania.

39.

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľ Súdu prvého stupňa vytýka, že systematicky odmieta zohľadniť argumenty, ktoré odvolateľ predniesol, aby dosiahol zrušenie rozhodnutia generálneho tajomníka Parlamentu z 22. marca 2006. Posledné uvedené rozhodnutie je totiž novým rozhodnutím, ktoré sa líši od rozhodnutia z 24. februára 2004, a Súd prvého stupňa bol preto povinný skúmať vecné aj formálne žalobné dôvody, ktoré odvolateľ uviedol na účely napadnutia tohto rozhodnutia.

40.

Parlament toto tvrdenie odmieta a pripomína, že Súd prvého stupňa v rozsudku z 22. decembra 2005 súhlasil s názorom Parlamentu, že peňažné sumy boli vyplatené neoprávnene. V dôsledku toho mohlo byť rozhodnutie z 24. februára 2004 napravené.

41.

Svojím piatym odvolacím dôvodom odvolateľ Súdu prvého stupňa vytýka, že odmietol skúmať žalobný dôvod opierajúci sa o prípad vyššej moci, aj napriek tomu, že takýto žalobný dôvod nebol v žalobe proti rozhodnutiu z 24. februára 2004 uvedený. Jeho odvolanie sa naopak opiera o skutočnosti, ku ktorým došlo až po vydaní dotknutého rozhodnutia.

42.

Parlament poukazuje na to, že žalobca už uviedol v zásade rovnaký žalobný dôvod v konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok z 22. decembra 2005, a že Súd prvého stupňa preto tento žalobný dôvod zamietol oprávnene. V každom prípade došlo ku skutočnostiam, ktoré žalobca uvádza, aby preukázal existenciu prípadu vyššej moci, až po vydaní rozhodnutia z 22. marca 2006, a preto nemôžu viesť k jeho zrušeniu.

43.

Svojím šiestym odvolacím dôvodom odvolateľ Súdu prvého stupňa vytýka, že neoprávnene odmietol preskúmať, či Parlament porušil zásadu riadnej správy vecí verejných zakotvenú v článku 41 Charty základných práv Európskej únie a v novom Kódexe správneho úradného postupu vydanom Parlamentom 6. decembra 2001. S ohľadom na to odvolateľ pripomína, že vyššie uvedená zásada patrí medzi základné právne zásady, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zaisťuje.

44.

Parlament odpovedá, že Súd prvého stupňa sa obmedzil na konštatovanie, že uvedený text nemá povahu právneho aktu, a jeho použiteľnosť bola teda oprávnene odmietnutá.

45.

Podľa článku 58 štatútu Súdneho dvora sa môže odvolanie zakladať len na procesných nedostatkoch, ktoré sa nepriaznivo dotýka záujmov odvolávajúceho sa. Svojím prvým odvolacím dôvodom odvolateľ v zásade Súdu prvého stupňa vytýka, že použil článok 111 svojho rokovacieho poriadku, čo považuje za protiprávne v rozsahu, akým mu bolo upreté právo na spravodlivé súdne konanie.

46.

Odvolateľ tak namieta procesný nedostatok, ktorým boli údajne nepriaznivo dotknuté jeho záujmy a práva. Tento odvolací dôvod je teda prípustný. Ďalej je potrebné skúmať, či je táto výhrada aj dôvodná, teda či Súd prvého stupňa nesprávne použil článok 111 svojho rokovacieho poriadku.

47.

Podľa článku 111 svojho rokovacieho poriadku môže Súd prvého stupňa bez ďalšieho konania rozhodnúť odôvodneným uznesením, ak je zjavne nepríslušný rozhodnúť o návrhu, alebo ak je návrh zjavne neprípustný, alebo ak mu zjavne chýba akýkoľvek právny základ. Také uznesenie môže byť prijaté v ktoromkoľvek štádiu konania aj bez návrhu, pričom účastníci konania nemusia byť k tejto možnosti vypočutí ( 6 ). Toto procesné ustanovenie priznáva Súdu prvého stupňa z právneho hľadiska voľnú úvahu tak vo vzťahu k vyššie uvedeným právnym podmienkam, ako aj pokiaľ ide o možnosť rozhodnúť uznesením. Toto ustanovenie však Súdu prvého stupňa zároveň ukladá povinnosť, aby svoje rozhodnutie vždy odôvodnil.

48.

Podľa ustálenej judikatúry Súdu prvého stupňa platí, že Súd prvého stupňa môže rozhodnúť uznesením podľa tohto ustanovenia napríklad vtedy, ak považuje údaje vyplývajúce zo spisu za dostatočné na to, aby mohol v prejednávanej veci rozhodnúť ( 7 ). To bol aj prípad prejednávanej veci, ako výslovne vyplýva z bodu 23 napadnutého uznesenia. Súd prvého stupňa sa jednak domnieval, že má k dispozícii všetky informácie nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, takže nariadenie pojednávania bolo zbytočné. Okrem toho bol Súd prvého stupňa po posúdení tvrdených skutočností presvedčený, že žalobu treba odmietnuť ako zjavne neprípustnú a zamietnuť ako čiastočne nedôvodnú. Použitie článku 111 rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa ako procesnej normy teda v prejednávanej veci nemožno právne napadnúť.

49.

Odvolateľ okrem toho presvedčivo nevysvetľuje, do akej miery mu bolo upreté právo uviesť vlastné tvrdenia, ktoré nemohol predložiť už písomne. Odvolateľ najmä dlží vysvetlenie, na ktoré argumenty Parlamentu by v rámci kontradiktórneho konania chcel reagovať.

50.

Prvý odvolací dôvod preto treba zamietnuť ako nedôvodný.

51.

Preskúmanie odvolateľom vytýkaného porušenia zásady sudcovskej nestrannosti v rámci prvostupňového konania vyžaduje najskôr niektoré upresnenia skutkovej povahy.

52.

Odvolateľ tvrdí, že o oboch žalobách, ktoré podal vo veciach T-146/04 a T-132/06, rozhodovali tí istí sudcovia. To je však pravda len v tom rozsahu, že všetci členovia druhej komory Súdu prvého stupňa, ktorí rozhodovali vo veci T-132/06, rozhodovali tiež vo veci T-146/04, ktorá bola pridelená druhej rozšírenej komore. Naopak dvaja sudcovia rozhodujúci vo veci T-146/04 nerozhodovali vo veci T-132/06. Odvolateľ ďalej správne uvádza, že v sporných veciach zastávali tí istí sudcovia funkcie predsedu komory a sudcu spravodajcu.

53.

Táto okolnosť stačí z pohľadu odvolateľa na to, aby bolo možné konštatovať porušenie práva na spravodlivé súdne konanie uskutočňované nestranným súdom, ktoré je zakotvené v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“) a v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta základných práv“). Podľa názoru odvolateľa vyššie uvedená zásada vyžaduje, aby ten istý sudca sám v rovnakej súdnej inštancii nerozhodoval vo veci, ktorá vychádza zo skutkového stavu, ktorý je totožný so skutkovým stavom vo veci, o ktorej rozhodoval skôr, alebo s ním má dostatočnú spojitosť.

54.

K tomu treba najskôr uviesť, že Spoločenstvo ešte k EDĽP nepristúpilo ( 8 ), čo z právnych dôvodov vylučuje priame použitie ustanovení tohto medzinárodného dohovoru v právnom poriadku Spoločenstva ( 9 ). Jednako však podľa ustálenej judikatúry základné práva patria k všeobecným právnym zásadám, ktorých dodržiavanie má Súdny dvor zaisťovať. ( 10 ) Súdny dvor pritom vychádza z ústavných tradícií členských štátov, ako aj z poznatkov, ktoré poskytujú medzinárodnoprávne nástroje týkajúce sa ochrany ľudských práv, na ktorých tvorbe členské štáty spolupracovali alebo ku ktorým pristúpili. V tejto súvislosti má EDĽP osobitný význam. ( 11 )

55.

Táto judikatúra bola v priebehu ďalšieho vývoja európskeho integračného procesu zakotvená v článku 6 ods. 2 EÚ. Podľa tohto ustanovenia Únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje EDĽP podpísaný v Ríme 4. novembra 1950, a tie, ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov ako základné princípy práva Spoločenstva.

56.

Pre preskúmanie druhého odvolacieho dôvodu je rozhodujúca úprava v článku 6 ods. 1 EDĽP, podľa ktorej má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Toto základné právo bolo v podobnom duchu zakotvené v článku 47 Charty základných práv.

57.

Z oboch týchto ustanovení je zjavné, že právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré je v týchto ustanoveniach zakotvené a uznané judikatúrou Súdneho dvora ( 12 ), nevyhnutne zahŕňa záruku nezávislého a nestranného súdu. To bolo naposledy potvrdené rozsudkom Súdneho dvora z 1. júla 2008, Chronopost a UFEX/Komisia (C-341/06 P a C-342/06 P) ( 13 ) v súvislosti s otázkou týkajúcou sa vnútroštátnych požiadaviek na zloženie senátu, pričom Súdny dvor označil vyššie uvedené záruky za „základný kameň práva na spravodlivé súdne konanie“, ktorého dodržiavanie musí Súdny dvor skúmať z úradnej povinnosti, akonáhle sa vytýka porušenie uvedeného práva a vznesená výhrada nie je na prvý pohľad zjavne neodôvodnená ( 14 ).

58.

Medzi „nezávislosťou“ a „nestrannosťou“ existuje funkčná spojitosť v tom smere, že nezávislosť je predpokladom nestrannosti. Výraz „nestranný“ sa vzťahuje predovšetkým na subjektívny postoj sudcov. ( 15 ) Tí musia stáť nad účastníkmi sporu a vydávať svoje rozhodnutia bez ohľadu na osobu riadne a podľa najlepšieho vedomia a svedomia. ( 16 ) Súčasná zásada nestrannosti, uznaná aj v právnych poriadkoch členských štátov, má totiž svoj pôvod v rímskoprávnej požiadavke nemo debet esse iudex in propria causa ( 17 ).

59.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že „nestrannosťou“ v zmysle článku 6 ods. 1 EDĽP sa spravidla rozumie neexistencia predsudkov a predpojatosti. ( 18 ) Európsky súd pre ľudské práva v nej vidí základný predpoklad na dôveru demokratických spoločností v súdy. ( 19 ) Otázku nestrannosti súdu možno podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva posudzovať pomocou subjektívneho a objektívneho testu. ( 20 ) Prvý test spočíva v tom, že sa zisťuje osobné presvedčenie alebo osobný záujem sudcu v určitom konkrétnom prípade. Pritom sa vychádza z domnienky nestrannosti sudcu, pokiaľ sa nepreukáže opak. ( 21 ) Druhý test naproti tomu spočíva v tom, že sa skúma, či sudca poskytol dostatočné záruky, aby sa vylúčili oprávnené pochybnosti o jeho nestrannosti. ( 22 )

60.

V prejednávanej veci treba konštatovať, že odvolateľ neuvádza žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla hovoriť v prospech existencie osobnej predpojatosti zúčastnených sudcov. V dôsledku toho platí domnienka ich nestrannosti. Odvolateľ dodatočne na pojednávaní upresnil, že sudcom nevytýka ich osobné presvedčenie či postoj, ale len okolnosť, že rozhodovali vo veciach T-146/04 a T-132/06. Treba teda vychádzať len z objektívneho preskúmania nestrannosti Súdu prvého stupňa na pozadí jeho zloženia vo veci T-132/06 ( 23 ), pričom podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva záleží na presných okolnostiach konkrétneho prípadu ( 24 ). Osobný názor dotknutej osoby síce hrá určitú úlohu, ale sám osebe nie je rozhodujúci. Záleží skôr na tom, či sú jeho pochybnosti o zachovaní nestrannosti objektívne odôvodnené ( 25 ).

61.

Treba najprv poukázať na to, že odvolateľ síce odkazuje na článok 6 ods. 1 EDĽP, ale vôbec neodkázal na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, o ktorú by sa mohol jeho odvolací dôvod opierať. Skúmanie doterajšej judikatúry však pripúšťa záver, že tvrdeniu odvolateľa chýba akákoľvek opora.

62.

Z rozsudku Schwarzenberger/Deutschland ( 26 ) napríklad vyplýva, že okolnosť, že súd vydal viacero rozhodnutí v tej istej veci, sama osebe nestačí na to, aby bolo možné pochybovať o nestrannosti súdu. To platí napríklad pre rozhodnutia, ktoré vydal ten istý súd pred začatím samotného súdneho konania (pre-trial decisions) ( 27 ), ale aj pre zvláštnu situáciu, preskúmavanú Súdnym dvorom vo veciach C-341/06 P a C-342/06 P (Chronopost a UFEX/Komisia), v ktorej je sudcom vec opätovne predložená na rozhodnutie po tom, ako súd vyššieho stupňa zrušil pôvodné rozhodnutie v dôsledku odvolania podaného proti tomuto rozhodnutiu ( 28 ).

63.

Z toho vyplýva, že z článku 6 ods. 1 EDĽP nemožno vyvodiť všeobecne platný zákaz, podľa ktorého sudca nemôže rozhodovať v tej istej veci. Bez ohľadu na to treba pri posudzovaní objektívnej nestrannosti súdu zohľadniť ďalšie aspekty, napríklad, či súd rozhodoval o tej istej veci alebo o dvoch odlišných veciach, či príslušný rozhodovací orgán mal v oboch prípadoch to isté zloženie a či prvé rozhodnutie už nadobudlo právoplatnosť s tým dôsledkom, že súd bol viazaný materiálnou právoplatnosťou prvého rozhodnutia ( 29 ).

64.

V tejto súvislosti treba najskôr konštatovať, že dotknutí traja sudcovia v žiadnom prípade nerozhodovali v tej istej veci, ale vo dvoch z formálneho a materiálneho hľadiska odlišných veciach. Súd prvého stupňa nebol vyzvaný, aby znovu preskúmaval skutkové zistenia uskutočnené v prvom konaní. Bez ohľadu na značnú zhodu skutkového stavu totiž vec T-132/06 obsahovala aj nové skutkové okolnosti a nastolila nové právne otázky, ktoré mal Súd prvého stupňa posúdiť. Predmet sporu bol odlišný v tom, že tentoraz išlo o otázku, či a do akej miery Európsky parlament vydaním rozhodnutia z 22. marca 2006 splnil povinnosti vyplývajúce z rozsudku z 22. decembra 2005.

65.

Rozsudok, ktorý je vydaný v nadväznosti na žalobu o neplatnosť podanú na základe článku 230 ES, je, ako vyplýva z článku 231 ods. 1 ES, rozsudkom konštitutívnej povahy, ktorým je právny akt súdom vyhlásený za úplne alebo čiastočne neplatný. ( 30 ) O ďalších účinkoch rozsudku, ktoré sú nad rámec vyhlásenia neplatnosti, napríklad zistenie alebo nariadenie opatrení, ktoré majú byť prijaté na základe rozsudku, nesmú súdy Spoločenstva rozhodovať. ( 31 ) V dôsledku toho mohol Súd prvého stupňa až v druhom konaní nepriamo skúmať, či bol procesný nedostatok zakladajúci čiastočnú neplatnosť rozhodnutia z 24. februára 2004 napravený.

66.

Za daných okolností malo zapojenie časti sudcovského kolégia rozhodujúceho v prvom konaní navyše tú výhodu, že sudcovia mali presné znalosti o pozadí prípadu a mohli sa sústrediť na nové právne otázky. Táto situácia je v tomto smere v súlade so záujmom o riadne vykonávanie súdnictva.

67.

S ohľadom na zloženie orgánu rozhodujúceho vo veci T-132/06 podľa môjho názoru neexistujú, práve v súvislosti s už citovanou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, žiadne záchytné body na existenciu porušenia zásady nestrannosti. Pokiaľ ide o námietky odvolateľa týkajúce sa skutočnosti, že v osoba sudcu spravodajcu bola v obidvoch veciach totožná, domnievam sa, že stačí poukázať na to, že Súdny dvor v rozsudku Chronopost a UFEX/Komisia ( 32 ) objasnil, že okolnosť, že ten istý sudca bol vo dvoch po sebe idúcich veciach poverený funkciou sudcu spravodajcu, nemôže mať žiadny vplyv na posúdenie nestrannosti, najmä keď súd prijíma svoje rozhodnutia v kolégiu.

68.

Nakoniec treba pripomenúť, že rozsudok z 22. decembra 2005 nebol žiadnym účastníkom konania napadnutý, takže sa stal právoplatným. V dôsledku toho by sudcovia rozhodujúci vo veci T-132/06 boli rovnako ako každý iný viazaný materiálnou právoplatnosťou tohto rozsudku. Ich rozhodovanie teda nemohlo mať žiadny vplyv na relevantné aspekty, napríklad na konštatovanie existencie nároku Európskeho parlamentu voči odvolateľovi na vrátenie finančnej sumy. ( 33 )

69.

Objektívny test teda tiež nepripúšťa pochybnosti o nestrannosti Súdu prvého stupňa.

70.

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, dospievam k záveru, že nedošlo k porušeniu práva odvolateľa na nestranný súd, ktoré je zakotvené v práve Spoločenstva. V dôsledku toho treba druhý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

71.

Z vyjadrení odvolateľa k tretiemu odvolaciemu dôvodu vyplýva, že vychádza z celkovej neplatnosti rozhodnutia z 24. februára 2004 ako právneho aktu v dôsledku rozsudku Súdu prvého stupňa z 22. decembra 2005. Podľa môjho názoru sa toto chápanie opiera o nesprávny výklad sporného rozsudku.

72.

Článok 231 ES stanovuje, že Súdny dvor, resp. Súd prvého stupňa, vyhlási napadnutý akt za neplatný, ak je žaloba podaná proti tomuto aktu opodstatnená. Účinok tohto konštitutívneho rozsudku sa však nemusí vzťahovať na celý napadnutý akt. Ak tento právny akt pozostáva z niekoľkých navzájom oddeliteľných častí a len jedna z týchto častí je v rozpore s právom Spoločenstva, vyhlási sa za neplatnú len táto časť. ( 34 ) O taký prípad čiastočnej neplatnosti ide v prejednávanej veci, čo je zjavné z výkladu rozsudku z 22. decembra 2005.

73.

Súd prvého stupňa napríklad v bode 84 rozsudku z 22. decembra 2005 konštatoval, že rozhodnutie z 22. februára 2004 v podstate tvoria dve roviny, po prvé určenie generálnym tajomníkom, že sumy v ňom uvedené sa neoprávnene vyplatili žalobcovi a treba ich vymáhať, a po druhé rozhodnutie o tom, že sa pristúpi k vymáhaniu započítaním vo vzťahu k príspevkom, ktoré sa majú vyplatiť žalobcovi. V nadväznosti na konštatovanie uvedené v bode 97 uvedeného rozsudku, že generálny tajomník nemal právomoc nariadiť sporné započítanie bez toho, aby ho tým poverilo predsedníctvo v súlade s konaním upraveným v článku 27 ods. 4 pravidiel VPÚN, a že teda došlo k zásadnej procesnej chybe, ktorej následkom bola protiprávnosť rozhodnutia, Súd prvého stupňa rozhodol, že napadnuté rozhodnutie treba zrušiť v rozsahu, v akom nariaďuje také započítanie. Vyhlásenie neplatnosti sa teda vzťahovalo výlučne na druhú časť rozhodnutia. Súd prvého stupňa tento záver zopakoval v bodoch 99 a 169 a nakoniec aj vo výroku rozsudku.

74.

Ostatné dôvody uvedené na podporu žaloby o neplatnosť, ktoré smerovali proti prvej časti rozhodnutia, Súd prvého stupňa naproti tomu zamietol, takže táto časť ostala rozhodnutím o neplatnosti nedotknutá. Súd prvého stupňa v bode 52 napadnutého uznesenia správne uznal, že sa tým konštatovala zákonnosť rozhodnutia v jeho zostávajúcej časti, teda v rozsahu, v akom sa týkala zistenia, že došlo k neoprávnenému vyplateniu peňažných súm. Z toho vyplýva, že rozhodnutie z 24. februára 2004 nemohlo byť v rozpore s názorom odvolateľa považované za úplne neplatné. Pokiaľ odvolateľ napriek skutočnostiam svedčiacim o opaku mylne vychádzal z „neexistencie“ zostávajúcej časti rozhodnutia, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ( 35 ) pre právne akty Spoločenstva platí v zásade domnienka platnosti aj v prípade, že sú postihnuté nejakou vadou. V súlade s tým mal odvolateľ podať odvolanie proti rozsudku z 22. decembra 2005, aby úplne vylúčil právne účinky rozhodnutia. Vzhľadom na to, že to neurobil, musí znášať právoplatnosť prvého čiastočného rozhodnutia.

75.

Ako Súd prvého stupňa v bode 30 napadnutého uznesenia oprávnene konštatoval, nebránila čiastočná neplatnosť rozhodnutia z 24. februára 2004 opätovnému začatiu vymáhania proti odvolateľovi — po napravení procesnej chyby doplnením konania upraveného v článku 27 ods. 4 pravidiel VPÚN, najmä keď podľa ustálenej judikatúry ( 36 ) sa vyhlásenie neplatnosti právneho aktu Spoločenstva nevyhnutne nedotýka prípravných právnych aktov. Splnenie povinností vyplývajúcich z rozsudku z 22. decembra 2005 teda nepredpokladalo, že by Parlament musel zrušiť prvú časť svojho rozhodnutia a vykonať vymáhanie znova.

76.

V dôsledku toho treba tento odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

77.

Odvolateľ Súdu prvého stupňa vytýka, že nezohľadnil argumenty, ktoré odvolateľ uviedol, aby dosiahol zrušenie rozhodnutia z 22. marca 2006. Odkazuje pritom na úvahy Súdu prvého stupňa v bodoch 53 a 54 napadnutého uznesenia, podľa ktorých treba argumenty smerujúce proti prvej časti tohto rozhodnutia zamietnuť.

78.

Súd prvého stupňa toto rozhodnutie opiera v zásade o skutočnosť, že táto časť rozhodnutia je iba opakovaním prvej časti rozhodnutia z 24. februára 2004, ktorej zákonnosť bola potvrdená rozsudkom z 22. decembra 2005. Súd prvého stupňa sa domnieva, že keďže sa na túto časť rozhodnutia vzťahuje materiálna právoplatnosť rozsudku, musia byť všetky výhrady spochybňujúce jej zákonnosť odmietnuté ako zjavne neprípustné.

79.

Považujem za nevyhnutné objasniť, že úvahy Súdu prvého stupňa sa na rozdiel od tvrdení odvolateľa v jeho odvolaní ( 37 ) v žiadnom prípade nevzťahujú na celé rozhodnutie z 22. marca 2006, ale len na jeho prvú časť, ktorá sa obsahovo zhoduje s prvou časťou rozhodnutia z 24. februára 2004.

80.

Úvahám Súdu prvého stupňa uvedeným v bodoch 49 až 54 napadnutého uznesenia napokon nemožno z právneho hľadiska nič vytknúť. Dotknutá časť rozhodnutia z 22. marca 2006 nepredstavuje vzhľadom na už spomínanú obsahovú zhodu nový právny akt, ale len potvrdzujúci akt, ktorý nevyvoláva žiadne nové právne účinky, a nie je teda prípustným predmetom žaloby o neplatnosť. ( 38 ) Podľa judikatúry Súdneho dvora ( 39 ), na ktorú Súd prvého stupňa odkazuje v bode 51 napadnutého uznesenia, ťaží prvá časť rozhodnutia z 22. marca 2006 z právoplatnosti prvej časti rozhodnutia z 24. februára 2004.

81.

Súd prvého stupňa z toho oprávnene vyvodil, že výhrady odvolateľa smerujúce proti týmto skutočnostiam musia byť odmietnuté ako zjavne neprípustné. V dôsledku toho treba zamietnuť aj tento odvolací dôvod ako nedôvodný.

82.

Odvolateľ Súdu prvého stupňa vytýka, že s odkazom na právoplatnosť rozhodnutia z 24. februára 2004 odmietol preskúmať žalobný dôvod založený na existencii prípadu vyššej moci, hoci taký žalobný dôvod nebol v žalobe proti tomuto rozhodnutiu uvedený. Na rozdiel od toho, čo predpokladal Súd prvého stupňa, totiž podľa odvolateľa nejde v prejednávanej veci o opätovné preskúmanie žalobného dôvodu, ktorý už bol preskúmavaný v rozsudku z 22. decembra 2005. Na podporu tohto tvrdenia uvádza, že prípad vyššej moci treba vidieť v skutočnosti, že španielske ministerstvo spravodlivosti neodpovedalo na jeho list z 15. apríla 2006, v ktorom odvolateľ žiadal o vydanie kópií zabavených dokumentov, ktoré súviseli s jeho poslaneckým mandátom.

83.

Podľa judikatúry treba v práve Spoločenstva pojem „vyššia moc“, resp. „nepredvídateľná udalosť“, v zásade chápať v zmysle udalostí nezávislých od toho, kto sa na ne odvoláva, neobvyklých a náhodných, ktorých dôsledkom sa nemohlo ani napriek celej vynaloženej starostlivosti zabrániť. ( 40 ) Z toho vyplýva, že tak pojem „vyššia moc“, ako aj pojem „nepredvídateľná udalosť“ obsahujú objektívnu zložku, ktorá spočíva v neobvyklých udalostiach nezávislých od vôle hospodárskeho subjektu, a subjektívnu zložku, ktorá spočíva v povinnosti dotknutého subjektu zabezpečiť sa proti následkom neobvyklej udalosti tým, že urobí vhodné opatrenia bez toho, aby pritom musel podstúpiť neprimerané obete. ( 41 )

84.

Tvrdenie odvolateľa, že Súd prvého stupňa neskúmal jeho žalobný dôvod založený na existencii prípadu vyššej moci, nemožno prijať. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že odvolateľ už vo veciach T-146/04 ( 42 ) a T-132/06 ( 43 ) poukázal na svoju neschopnosť predložiť niektoré účtovné doklady. V oboch prípadoch to odôvodnil tým, že jeho pokladník bol zadržaný a mnohé účtovné dokumenty boli zabavené španielskymi a francúzskymi orgánmi, rovnako ako suma 200304 eur prvým vyšetrujúcim sudcom na Tribunal de grande instance Paris. Hoci tieto okolnosti označil výslovne za prípad vyššej moci až vo veci T-132/06, je zjavné, že už vo veci T-146/04 sa odvolával na okolnosti, ktoré boli z jeho pohľadu nepredvídané a nezávislé od jeho vôle, a tým z právneho hľadiska prípadu vyššej moci v zmysle vyššie uvedenej definície.

85.

Súd prvého stupňa to uznal, keď v bode 54 napadnutého uznesenia konštatoval, že odvolateľ proti prvej časti napadnutého rozhodnutia súhrnne uvádzal v zásade rovnaké argumenty, ako sú argumenty, ktoré boli zhrnuté v bode 147 rozsudku z 22. decembra 2005. Keďže tieto argumenty boli, ako Súd prvého stupňa tiež uznal, zamietnuté už v uvedenom rozsudku a tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, mohol ich Súd prvého stupňa odmietnuť ako neprípustné s odkazom na právoplatnosť prvej časti rozhodnutia.

86.

V dôsledku toho sa treba zaoberať iba výhradou, že španielske ministerstvo spravodlivosti údajne neodpovedalo na list z 15. apríla 2006. Bez ohľadu na otázku, či neodpovedanie na list samo osebe môže predstavovať prípad vyššej moci, treba konštatovať, že odvolateľ ju prvýkrát uvádza v rámci tohto konania o odvolaní. Toto tvrdenie sa síce v konaní na prvom stupni objavuje v súvislosti s jedenástym žalobným dôvodom založeným na údajnom právnom pochybení pri prijímaní napadnutého rozhodnutia ( 44 ), ale nie v súvislosti s tretím žalobným dôvodom založeným na existencii prípadu vyššej moci. ( 45 ) Súd prvého stupňa teda toto tvrdenie skúmal v súlade s jeho zaradením v žalobe v rámci jedenásteho žalobného dôvodu a spolu s ďalšími tvrdeniami ho odmietol. Odmietnutie jedenásteho žalobného dôvodu pre jeho zjavnú neprípustnosť však nenapáda ani samotný odvolateľ.

87.

Ďalej by som rada upozornila na skutočnosť, že dotknutý list bol podľa údajov odvolateľa zaslaný španielskemu ministerstvu spravodlivosti 15. apríla 2006, teda necelý mesiac po prijatí napadnutého rozhodnutia z 22. marca 2006. Skutočnosť, že španielske orgány na tento list nereagovali, teda nemohla mať žiadny vplyv na rozhodnutie Parlamentu. V tomto smere sú teda argumenty odvolateľa neúspešné.

88.

V dôsledku toho treba tento odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

89.

Podľa prevládajúceho názoru v právnej náuke ( 46 ) nejde v prípade zásady riadnej správy vecí verejných, na ktorú odvolateľ odkazuje v rámci svojho šiesteho odvolacieho dôvodu, o konkrétnu zásadu správneho práva, ale o súhrn viacerých zásad a do istej miery o súhrnný pojem pre všetky alebo niektoré zásady správneho práva. Niekedy sa používa ako synonymum pre zásady, ktoré sú charakteristické pre správne konanie v právnom štáte. Zásada riadnej správy vecí verejných napríklad vyžaduje, aby orgány naprávali svoje chyby či nedostatky ( 47 ), aby konanie bolo vedené nestranne a objektívne ( 48 ) a aby rozhodnutia boli prijímané v primeranej lehote ( 49 ). Okrem toho zahŕňa rozsiahlu povinnosť riadnej starostlivosti orgánu ( 50 ) a právo byť vypočutý, teda povinnosť úradníkov poskytnúť dotknutým osobám pred vydaním rozhodnutia príležitosť vyjadriť sa ( 51 ), ako aj povinnosť odôvodniť rozhodnutie ( 52 ).

90.

Okruh zásad, na ktoré sa vzťahuje pojem „zásada riadnej správy vecí verejných“, je však premenlivý a nemožno ho vždy presne určiť. Navyše je ťažké zistiť, či pritom ide o zásady, na ktoré musia správne orgány len prihliadnuť, alebo o práva, ktoré jednotlivcom priznávajú nárok požadovať od správnych orgánov, aby určitým spôsobom konali alebo naopak nekonali ( 53 ). Tu je rozhodujúci jednak charakter prameňa práva, jednak normatívna výpoveď príslušných ustanovení.

91.

Zásada riadnej správy vecí verejných nachádza v právnom poriadku Spoločenstva vyjadrenie vo viacerých ustanoveniach primárneho a sekundárneho práva, v článku 41 Charty základných práv Európskej únie, v Kódexe správneho úradného postupu Európskeho ombudsmana a v procesných predpisoch prijatých inštitúciami Spoločenstva na vykonanie tohto kódexu. Rovnako rozdielne sa prejavuje jej záväzný charakter pre orgány a inštitúcie Spoločenstva v rámci priameho výkonu práva Spoločenstva. Hlavným zdrojom inšpirácie pre návrh článku 41 Charty základných práv, ktorý zásadu riadnej správy vecí verejných teraz formuloval ako základné právo jednotlivca, však bola od samého začiatku judikatúra Súdneho dvora. ( 54 )

92.

Východiskom pre preskúmavanie, či orgán Spoločenstva pri prijímaní právneho aktu porušil zásadu riadnej správy vecí verejných, teda vzhľadom na neexistenciu právne záväzného dokumentu, ktorý by práva vyplývajúce z článku 41 Charty základných práv vykonával s účinkom na všetky orgány a inštitúcie Spoločenstva ( 55 ), musí byť naďalej judikatúra Súdneho dvora ( 56 ).

93.

Súd prvého stupňa teda v bode 72 napadnutého uznesenia oprávnene odkázal na nezáväzný charakter uznesenia zo 6. septembra 2001 ( 57 ), ktorým Parlament v nadväznosti na podnet ombudsmana vyzval Komisiu, aby vypracovala vhodný návrh nariadenia na základe článku 308 ES s cieľom zaviesť jednotné predpisy pre riadnu správu vecí verejných. Vzhľadom na to, že ani toto uznesenie ( 58 ), ani kódex vypracovaný ombudsmanom, ktorý má len funkciu predlohy pre prijatie vlastných kódexov správneho úradného postupu orgánmi Spoločenstva, nemá právne záväzný charakter, nemôže z nich odvolateľ vyvodzovať subjektívne práva.

94.

Na druhej strane treba súhlasiť s odvolateľom v tom, že Súd prvého stupňa bol pri skúmaní siedmeho žalobného dôvodu povinný použiť ďalšie pramene práva a neobmedzovať sa len na článok 20 vyššie uvedeného kódexu správneho úradného postupu, zvlášť keď sa odvolateľ vo svojej žalobe výslovne odvolával na článok 41 Charty základných práv ( 59 ). Napriek tomu nemôže byť toto opomenutie v odôvodnení samo osebe dôvodom na zrušenie napadnutého uznesenia, lebo dôvody, o ktoré Súd prvého stupňa opiera svoje rozhodnutie odmietnuť siedmy žalobný dôvod ako čiastočne neprípustný, alebo ho zamietnuť ako čiastočne nedôvodný, v rámci právneho preskúmavania obstoja.

95.

Súd prvého stupňa teda na výhradu odvolateľa, že nebol informovaný o rozhodnutí predsedníctva z 1. februára 2006, bode 72 napadnutého uznesenia odpovedal, že nejde o konečné rozhodnutie, ktoré by nepriaznivo zasahovalo do práv odvolateľa. Skutočne treba najskôr konštatovať, že adresátom rozhodnutia predsedníctva z 1. februára 2006 nie je odvolateľ, ale generálny tajomník Parlamentu. Okrem toho má toto rozhodnutie z právneho hľadiska charakter poverenia generálneho tajomníka predsedníctvom v súlade s článkom 27 ods. 4 pravidiel VPÚN na dosiahnutie vrátenia neoprávnene vyplatených peňažných súm prostredníctvom započítania. Toto poverenie je však relevantné len vo vzťahu medzi predsedníctvom a generálnym tajomníkom a samo osebe teda nemá vonkajší účinok. Až výkon tohto poverenia generálnym tajomníkom vo forme vydania rozhodnutia z 22. marca 2006 je spôsobilý zasiahnuť do práv odvolateľa a vyvolať tak samostatný nepriaznivý účinok. Z toho vyplýva, že odvolateľovi, ako Súd prvého stupňa správne uviedol, malo byť oznámené rozhodnutie z 22. marca 2006, ktoré sa ho bezprostredne dotýka, nie však rozhodnutie z 1. februára 2006.

96.

Okrem toho Súd prvého stupňa v bode 33 napadnutého uznesenia poukázal na to, že v prípade rozhodnutia z 1. februára 2006 nešlo o dôkazný prostriedok použitý proti odvolateľovi, o ktorom mal byť informovaný. ( 60 ) Tým Súd prvého stupňa správne poprel, že by bolo porušené právo odvolateľa na obranu.

97.

Súd prvého stupňa v dôsledku toho konštatoval, že Parlament nebol povinný oznámiť odvolateľovi obsah tohto rozhodnutia. Právo dotknutej osoby na informácie ako čiastkový aspekt práva byť vypočutý v správnom konaní teda porušené nebolo.

98.

Súd prvého stupňa preto siedmy žalobný dôvod oprávnene odmietol ako čiastočne neprípustný, resp. zamietol ho ako čiastočne nedôvodný. Keďže z tohto rozhodnutia nie je zjavné žiadne porušenie zásady riadnej správy vecí verejných, treba aj tento odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

99.

Vzhľadom na vyššie uvedené je odvolanie nedôvodné. Treba ho preto zamietnuť v celom rozsahu.

100.

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Európsky parlament navrhol zaviazať odvolateľa na náhradu trov konania a odvolateľ nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania.

101.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby: