1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania nadväzuje na prejudiciálne konanie, v rámci ktorého bol vyhlásený rozsudok z 13. januára 2004, Kühne & Heitz ( 2 ). Finanzgericht Hamburg (Nemecko) ním navrhuje, aby Súdny dvor spresnil obsah a pôsobnosť uvedeného rozsudku.

2.

Cieľom návrhu je predovšetkým objasnenie, či je opätovné preskúmanie a oprava právoplatného správneho rozhodnutia s cieľom zohľadniť výklad určitého ustanovenia práva Spoločenstva, ktorý medzitým poskytol Súdny dvor, podmienené tým, aby sa žalobca v žalobe na vnútroštátnom súde odvolal na právo Spoločenstva.

3.

Vnútroštátny súd ďalej navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol, či je možnosť navrhnúť opätovné preskúmanie a opravu právoplatného správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, časovo obmedzená.

4.

Po vymedzení rámca aktuálnej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa problému opätovného preskúmania právoplatných správnych a súdnych rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s právom Spoločenstva podľa výkladu, ktorý medzitým poskytol Súdny dvor, postupne preskúmam tieto dve otázky.

5.

V prvom rade navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal vnútroštátnemu súdu, že na splnenie podmienky uvedenej v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz, podľa ktorého rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje v poslednom stupni je so zreteľom na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora založené na nesprávnom výklade práva Spoločenstva, ktorý bol vykonaný bez toho, aby bol Súdnemu dvoru podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania za podmienok stanovených v článku 234 treťom odseku ES, sa nevyžaduje, aby sa žalobca v konaní vo veci samej v rámci súdneho konania podľa vnútroštátneho práva proti napadnutému správnemu rozhodnutiu odvolával na právo Spoločenstva.

6.

V druhom rade navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že právo Spoločenstva nebráni tomu, aby možnosť navrhnúť opätovné preskúmanie a zrušenie správneho rozhodnutia, ktoré je po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov právoplatné a ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva podľa výkladu, ktorý medzitým poskytol Súdny dvor, pričom vnútroštátny súd, ktorý rozhodoval v poslednom stupni nepodal Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, bola na základe zásady právnej istoty časovo obmedzená. Na základe zásad ekvivalencie a efektivity, ktoré platia v práve Spoločenstva, patrí do právomoci členských štátov určiť lehotu, do akej sa má podať takýto návrh.

7.

Článok 10 ES znie:

„Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo z opatrení prijatých orgánmi Spoločenstva. Členské štáty uľahčia dosiahnutie úloh Spoločenstva.

Členské štáty neprijmú žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov tejto zmluvy.“

8.

V už citovanom rozsudku Kühne & Heitz, ktorému sa podrobnejšie budem venovať neskôr, Súdny dvor rozhodol, že „zo zásady spolupráce, ktorú upravuje článok 10 ES, vyplýva pre správny orgán, rozhodujúci v tomto zmysle o návrhu, povinnosť opätovne preskúmať právoplatné správne rozhodnutie, tak aby bol zohľadnený výklad relevantného ustanovenia, ku ktorému medzičasom dospel Súdny dvor, ak:

9.

Článok 4 ods. 1 nariadenia Komisie (EHS) č. 3665/87 z 27. novembra 1987 ustanovujúceho spoločné podrobné pravidlá pre uplatňovanie systému vývozných náhrad na poľnohospodárske výrobky ( 3 ) znie:

„1. Bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 16, je platba náhrady podmienená predložením dôkazu, že výrobky, na ktoré sa vzťahujú prijaté vývozné colné vyhlásenia, opustili colné územie Spoločenstva v nezmenenom stave do 60 dní od prijatia colného vyhlásenia.“ [neoficiálny preklad]

10.

Článok 5 ods. 1 tohto nariadenia znie:

„1. Platba jednotnej alebo diferencovanej vývoznej náhrady je podmienená okrem toho, že výrobok opustil colné územie Spoločenstva, tým, že výrobok bol — s výnimkou prípadu, že v priebehu prepravy došlo k jeho zničeniu z dôvodu vyššej moci — v rámci lehoty dvanástich mesiacov po prijatí vývozného colného vyhlásenia dovezený do tretej krajiny, respektíve do stanovenej tretej krajiny:

…“ [neoficiálny preklad]

11.

Tento článok má podobný obsah ako malo ustanovenie jeho predchodcu, teda článok 10 ods. 1 nariadenia Komisie (EHS) č. 2730/1979 z 29. novembra 1979 ustanovujúce spoločné podrobné pravidlá pre uplatňovanie systému vývozných náhrad na poľnohospodárske výrobky [neoficiálny preklad] ( 4 ), o ktorého výklad bol Súdny dvor požiadaný.

12.

Preto Súdny dvor v rozsudku zo 14. decembra 2000, Emsland-Stärke ( 5 ) rozhodol, že splnenie podmienok stanovených v článku 10 ods. 1 nariadenia č. 2730/79 sa môže ukladať iba pred poskytnutím vývoznej náhrady. Podľa Súdneho dvora to jasne vyplýva zo znenia tohto ustanovenia, na základe ktorého vyplatenie „podlieha… podmienke, že výrobok bol… dovezený do tretej krajiny“ [neoficiálny preklad], ako aj z deviateho odôvodnenia tohto nariadenia, ktoré má rovnaké znenie. ( 6 )

13.

Pokiaľ ide o nemecké právo, § 48 ods. 1 prvá veta zákona z 25. mája 1976 o správnom konaní (Verwaltungsverfahrensgesetz, ďalej len „VwVfG“) ( 7 ) stanovuje, že aj keď sa už protiprávny správny akt stal právoplatným, môže byť zrušený úplne alebo čiastočne, a to s účinkom do budúcnosti alebo s retroaktívnym účinkom.

14.

Podľa nemeckej judikatúry má správny orgán v zásade diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o zrušenie právoplatného protiprávneho správneho aktu. Podľa tejto judikatúry § 48 ods. 1 prvá veta VwVfG priznáva právo na zrušenie takéhoto aktu len vo výnimočnom prípade, ak je zachovanie jeho platnosti „jednoducho neudržateľné“ so zreteľom na pojmy verejného poriadku, dobrej viery, spravodlivosti, rovnosti zaobchádzania, alebo zjavnej protiprávnosti.

15.

Okrem toho sa § 51 VwVfG týka obnovy konaní skončených právoplatným správnym aktom. V § 51 ods. 1 VwVfG sa stanovuje, že príslušný orgán musí na návrh dotknutej osoby rozhodnúť o zrušení alebo zmene právoplatného správneho aktu:

16.

V období medzi rokmi 1990 a 1992 Willy Kempter KG (ďalej len „Kempter“ alebo „žalobca“) vyvážal hovädzí dobytok do rôznych arabských krajín a do bývalej Juhoslávie a na základe toho požiadal a získal vývoznú náhradu od Hauptzollamtu Hamburg-Jonas (ďalej len „Hauptzollamt“).

17.

V priebehu vyšetrovania Betriebsprüfungsstelle Zoll (služba colnej kontroly) Oberfinanzdirektion (regionálne finančné riaditeľstva) vo Freiburgu zistila, že niektoré zvieratá zahynuli alebo boli z naliehavých dôvodov usmrtené počas prepravy alebo počas karantény v krajine určenia.

18.

Rozhodnutím z 10. augusta 1995 preto Hauptzollamt žiadal, aby Kempter vrátil vývoznú náhradu vo výške 360022,62 DEM, ktorá mu bola poskytnutá.

19.

Rozsudkom zo 16. júna 1999 Finanzgericht Hamburg zamietol žalobu, ktorú žalobca proti tomuto rozhodnutiu podal, pretože žalobca nepredložil dôkaz v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 3665/87, že zvieratá boli dovezené do tretej krajiny.

20.

Odvolanie, ktoré podal Kempter proti tomuto rozsudku, zamietol Bundesfinanzhof uznesením z 11. mája 2000.

21.

Súdny dvor 14. decembra 2000 vydal už citovaný rozsudok Emsland-Stärke, v ktorom, ako pripomínam, najmä uviedol, že podmienka vyplatenia jednotnej alebo diferencovanej vývoznej náhrady, podľa ktorej výrobok musel byť, s výnimkou prípadu, že v priebehu prepravy došlo k jeho zničeniu z dôvodu vyššej moci, dovezený do tretej krajiny, alebo prípadne do stanovenej tretej krajiny, sa môže vyžadovať iba pred poskytnutím takej náhrady.

22.

V rozsudku z 21. marca 2002 Bundesfinanzhof uplatnil tento výklad Súdneho dvora, pričom spomenul už citovaný rozsudok Emsland-Stärke.

23.

Listom zo 16. septembra 2002 Kempter podal na Hauptzollamt návrh na obnovu konania a zrušenie rozhodnutia o vrátení vývoznej náhrady. Kempter tento návrh odôvodnil skutočnosťou, že právny stav sa zmenil a na tento účel uviedol rozsudok Bundesfinanzhof z 21. marca 2002, o ktorom sa podľa svojho tvrdenia dozvedel 1. júla 2002 vďaka faxu, ktorý mu doručila spoločnosť SAB.

24.

Hauptzollamt tento návrh zamietol rozhodnutím z 5. novembra 2002, pričom zdôraznil, že zmena judikatúry neznamená takú zmenu práva, ktorá by sama osebe odôvodňovala obnovu konania podľa § 51 ods. 1 bodu 1 VwVfG. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie v správnom konaní, ktoré bolo rozhodnutím z 25. marca 2003 zamietnuté.

25.

Kempter sa teda 26. apríla 2004 obrátil na Finanzgericht Hamburg, pričom najmä uviedol, že v tomto prípade boli podmienky na opätovné preskúmanie právoplatného správneho rozhodnutia, ktoré uviedol Súdny dvor v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz, splnené a že v dôsledku toho sa malo rozhodnutie o vrátení z 10. augusta 1995 zrušiť.

26.

Finanzgericht Hamburg v rozhodnutí o návrhu na začatie prejudiciálneho konania najskôr uvádza, že účastníci konania sa zhodujú v tom, že vzhľadom na už citovaný rozsudok Emsland-Stärke sa rozhodnutie o vrátení z 10. augusta 1995 musí považovať za protiprávne. Účastníci konania sa však nezhodujú v otázke, či so zreteľom na výklad Súdneho dvora v tomto rozsudku je Hauptzollamt povinný preskúmať toto rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť pred vyhlásením už citovaného rozsudku.

27.

S odvolaním sa na štyri podmienky, ktoré uviedol Súdny dvor v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz ( 8 ), sa vnútroštátny súd domnieva, že prvé dve sú splnené. Hauptzollamt má totiž v zmysle § 48 ods. 1 prvej vety VwVfG právomoc zrušiť rozhodnutie o vrátení. Okrem toho toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť po rozhodnutí vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje v poslednom stupni. ( 9 )

28.

Vnútroštátny súd sa však pýta, či je splnená tretia podmienka uvedená v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz, na základe ktorej rozsudok vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje v poslednom stupni, musí byť vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora, ktorá po ňom nasledovala, založený na nesprávnom výklade práva Spoločenstva, ktorý bol prijatý bez toho, aby bol na Súdny dvor podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa podmienok stanovených v článku 234 treťom odseku ES.

29.

Podľa Finanzgerichtu Hamburg, keby sa táto podmienka mala vykladať tak, že žalobca musel napadnúť administratívny akt na súde na základe práva Spoločenstva a že vnútroštátny súd musel tento návrh zamietnuť bez toho, aby na Súdny dvor podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, bol by dôvod zamietnuť žalobu žalobcu. Žalobca sa totiž ani na Finanzgerichte ani na Bundesfinanzhofe neodvolal na nesprávny výklad práva Spoločenstva, a teda na článok 5 ods. 1 nariadenia č. 3665/87.

30.

Vnútroštátny súd sa však domnieva, že z už citovaného rozsudku Kühne & Heitz sa môže vyvodiť, že ani vo veci, ktorá viedlo k tomuto rozsudku, žalobca nepodal návrh, aby sa Súdnemu dvoru položila prejudiciálna otázka. Okrem toho sa vnútroštátny súd prikláňa k názoru, že ak si vnútroštátne súdy neuvedomili význam otázky výkladu práva Spoločenstva, nie je vhodné to vytýkať poškodenému jednotlivcovi.

31.

Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta na pôsobnosť štvrtej podmienky, ktorú stanovil Súdny dvor v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz, a teda tej, podľa ktorej sa dotknutý subjekt musí bezprostredne po tom, ako sa o judikatúre Súdneho dvora dozvedel, obrátiť na správny orgán.

32.

Finanzgericht Hamburg v tejto súvislosti vysvetľuje, že zvláštnosťou konania vo veci samej je, že Kempter podal na Hauptzollamt návrh na zrušenie rozhodnutia o vrátení vývozných náhrad z 10. augusta 1995 listom zo 16. septembra 2002, čiže 19 mesiacov po už citovanom rozsudku Emsland-Stärke, ktorý Súdny dvor vyhlásil 14. decembra 2000.

33.

Následne Finanzgericht Hamburg vyjadril názor, podľa ktorého by mala byť lehota na podanie návrhu na preskúmanie právoplatného správneho rozhodnutia súvisieť so skutočným okamihom, keď sa dotknutá osoba dozvedela o judikatúre Súdneho dvora. Okrem toho pripomína, že pokiaľ ide o výklad príslovky „ihneď“, ktorú Súdny dvor použil v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz, tento pojem má v nemeckom práve za cieľ posúdiť okolnosť príčinnej súvislosti. ( 10 ) Finanzgericht Hamburg sa preto prikláňa k výkladu tohto pojmu, vo význame „okamžite“ alebo „bez meškania z vlastnej viny“. Z tohto hľadiska by bolo podľa Finanzgerichtu Hamburg vhodné sa domnievať, že návrh na opätovné preskúmanie, ktorý bol podaný tri mesiace po tom, ako sa osoba dozvedela o výklade Súdneho dvora, spĺňa štvrtú podmienku stanovenú Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz.

34.

Vnútroštátny súd sa však všeobecnejšie pýta, či je možnosť opraviť platné správne rozhodnutie, ktoré je ale v rozpore s právom Spoločenstva, časovo obmedzená z dôvodu právnej istoty, alebo či naopak nepozná časové obmedzenie.

35.

Vzhľadom na to, že správne orgány musia uplatniť výklad ustanovenia práva Spoločenstva, ktorý poskytol Súdny dvor v rozsudku vyhlásenom v rámci prejudiciálneho konania, na právne vzťahy, ktoré vznikli pred týmto rozsudkom, vnútroštátny súd nerozumie, prečo by možnosť navrhnúť na základe už citovaného rozsudku Emsland-Stärke zrušenie právoplatného správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, mala byť výnimočne časovo obmedzená.

36.

V dôsledku toho vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie do času, kým Súdny dvor odpovie na nasledujúce dve prejudiciálne otázky:

37.

Domnievam sa, že skôr ako prednesiem svoju analýzu týchto dvoch prejudiciálnych otázok, je vhodné zhodnotiť stav aktuálnej judikatúry Súdneho dvora, pokiaľ ide o problém opätovného preskúmania správnych a súdnych rozhodnutí, ktoré nadobudli právoplatnosť a ktoré sú v rozpore s právom Spoločenstva podľa jeho neskoršieho výkladu, ktorý vykonal Súdny dvor. Takto môžem odlíšiť jednotlivé prípady predložené Súdnemu dvoru, spôsob, akým ich analyzoval, a zvláštnosti situácie, z ktorej vychádza už citovaný rozsudok Kühne & Heitz.

38.

Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že bez ohľadu na jemné rozdiely medzi rôznymi prípadmi opätovného preskúmania právoplatných vnútroštátnych rozhodnutí spája túto judikatúru význam, ktorý Súdny dvor prikladá zásade právnej istoty.

39.

Zásada právnej istoty, ktorú Súdny dvor už dlho považuje za všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ( 11 ) má dvojznačnú povahu, pretože jej cieľom je zaručiť jednak kvalitu a celistvosť právneho predpisu a jednak stabilitu právneho stavu. ( 12 )

40.

Práve táto potreba stability právneho stavu je stredobodom záujmu Súdneho dvora, ktorý vyjadril vo viacerých nedávnych rozsudkoch.

41.

Keďže k tejto potrebe stability právneho stavu prispieva zásada res iudicata, je táto zásada predmetom osobitného preskúmania Súdnym dvorom.

42.

V rozsudku z 30. septembra 2003, Köbler ( 13 ), Súdny dvor ako odpoveď na tvrdenia niektorých vlád, ktoré sa odvolávali na zásadu res iudicata, na podporu stanoviska, na základe ktorého sa zásada zodpovednosti členského štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Spoločenstva nevzťahuje na rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje v poslednom stupni, rozhodne potvrdil význam zásadyres iudicata. Uviedol, že „aby sa zabezpečila tak stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby nebolo možné napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali právoplatnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených pre tieto opravné prostriedky“. ( 14 ) Súdny dvor okrem toho konštatoval, že „uznanie zásady zodpovednosti štátu za rozhodnutie súdneho orgánu v poslednom stupni nemá samo osebe za následok spochybnenie prekážky res iudicata týkajúcej sa tohto rozhodnutia, [pokiaľ] konanie, ktorého cieľom je zistenie zodpovednosti štátu nemá rovnaký predmet a nemá nevyhnutne rovnakých účastníkov konania ako to, ktoré viedlo k rozhodnutiu, ktoré nadobudlo charakter res iudicata“ ( 15 ) a pretože v každom prípade nepredpokladá preskúmanie súdneho rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda.

43.

V rozsudku zo 16. marca 2006, Kapferer ( 16 ), Súdny dvor znova zdôraznil potrebu stability súdnych rozhodnutí, ktoré nadobudli právoplatnosť, a v tejto súvislosti dôležitosť zásady res iudicata tak v právnom poriadku Spoločenstva, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. ( 17 ) Z týchto úvah aj s poukazom na rozsudok z 1. júna 1999, Eco Swiss ( 18 ), Súdny dvor vyvodil zásadu, na základe ktorej „právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých nadobúda rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť porušenie práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím“. ( 19 )

44.

Do tohto smerovania judikatúry, ktorá sa tento raz týka právoplatných správnych rozhodnutí, patrí aj už citovaný rozsudok Kühne & Heitz, ktorý umožnil Súdnemu dvoru objasniť, ako chce zosúladiť povinnosti, ktoré vyplývajú zo zásady prednosti práva Spoločenstva a zo spätnej účinnosti jeho prejudiciálnych rozhodnutí, s povinnosťami, ktoré vyplývajú zo zásady právnej istoty v spojení so zásadou res iudicata.

45.

Problém v uvedenej veci spočíval najmä v určení, či povinnosť vnútroštátneho správneho orgánu uplatniť právny predpis práva Spoločenstva tak, ako ho vyložil Súdny dvor aj na právne vzťahy, ktoré vynikli a boli vytvorené pred okamihom, keď bol vydaný rozsudok, v ktorom Súdny dvor rozhodol o návrhu na výklad, môže byť uložená bez ohľadu na právoplatnosť správneho rozhodnutia, ktorú toto rozhodnutie nadobudlo pred podaním návrhu na preskúmanie z dôvodu zohľadnenia tohto rozsudku Súdneho dvora.

46.

Po pripomenutí, že právna istota patrí medzi všeobecné zásady práva Spoločenstva a že právoplatnosť správneho rozhodnutia, ktorú toto rozhodnutie nadobudlo po uplynutí primeraných lehôt na podanie opravného prostriedku alebo po vyčerpaní opravných prostriedkov, prispieva k tejto istote, Súdny dvor vyvodil, že „právo Spoločenstva nevyžaduje, aby bol správny orgán v zásade povinný zrušiť správne rozhodnutie, ktoré sa stalo právoplatným“. ( 20 )

47.

Smer, ktorým sa chcel Súdny dvor vydať, bol preto jasný: vzhľadom na požiadavky zásady právnej istoty platí pravidlo, že vnútroštátny orgán nie je na základe práva Spoločenstva povinný zrušiť správne rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Tento orgán bude povinný rozhodnutie opätovne preskúmať a prípadne ho zrušiť len výnimočne, v prípadoch, ktoré sa Súdny dvor pokúsil taxatívne vymedziť.

48.

Pri tejto snahe sa Súdny dvor prísne opieral o kontext veci, v ktorej mal rozhodnúť, a preto vymenoval štyri „okolnosti“, ktoré charakterizujú vec samú a z ktorých vo svojej vzájomnej súvislosti so zreteľom na článok 10 ES vyplýva povinnosť dotknutého správneho orgánu, ktorému bol podaný návrh na opätovné preskúmanie, aby vec preskúmal. Je vhodné pripomenúť okolnosti, na ktoré odkazuje Súdny dvor v odôvodnení, ako aj vo výroku rozsudku:

49.

Podľa Súdneho dvora „je za takýchto okolností správny orgán pri uplatnení zásady spolupráce zakotvenej v článku 10 ES povinný opätovne preskúmať [právoplatné správne rozhodnutie], aby prihliadol na výklad ustanovenia týkajúceho sa práva Spoločenstva, ktorý následne prijal Súdny dvor. [Okrem toho tento] orgán bude musieť na základe výsledkov tohto preskúmania rozhodnúť, či je povinný zrušiť dotknuté rozhodnutie bez toho, aby poškodil záujmy tretích osôb“. ( 21 )

50.

Toto rozhodnutie Súdneho dvora v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz vyvolalo niektoré otázky.

51.

Skutočnosť, že Súdny dvor rozlišuje medzi opätovným preskúmaním a zrušením právoplatného správneho rozhodnutia, spôsobila, že riešeniu uvedenému v tomto rozsudku je možné rozumieť tak, že v ňom uvedená povinnosť sa týka výlučne opätovného preskúmania tohto rozhodnutia a že príslušný správny orgán je povinný prísne dodržiavať procesné predpisy vlastného vnútroštátneho práva týkajúce sa zrušenia rozhodnutia takejto povahy. Podľa tohto výkladu už citovaného rozsudku Kühne & Heitz je príslušný správny orgán nepochybne povinný v zmysle článku 10 ES preskúmať právoplatné správne rozhodnutie, ale mohol by toto rozhodnutie odmietnuť zrušiť, pokiaľ mu vlastné vnútroštátne právo priznáva v tejto súvislosti diskrečnú právomoc, a to aj vtedy, ak z preskúmania vyplýva, že toto rozhodnutie je v rozpore s výkladom práva Spoločenstva, ktorý následne vykonal Súdny dvor, a zároveň existujú aj ostatné okolnosti uvedené v tomto rozsudku.

52.

Domnievam sa, že takýto výklad už citovaného rozsudku Kühne & Heitz nie je vhodné nasledovať. V tejto súvislosti súhlasím s názorom Komisie Európskych spoločenstiev, podľa ktorého sa tento rozsudok má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ vnútroštátne právo oprávňuje príslušný správny orgán zrušiť právoplatné správne rozhodnutie podľa okolností presne uvedených v tomto rozsudku, je tento orgán tiež povinný na základe článku 10 ES pristúpiť k zrušeniu, ak z preskúmania tohto rozhodnutia vyplýva, že sa stalo nezlučiteľným s výkladom práva Spoločenstva, ktorý medzitým poskytol Súdny dvor. ( 22 )

53.

Zastávam totiž názor, že Súdny dvor chcel tým, ako naformuloval znenie bodu 27 svojho rozsudku, spresniť, že opätovné preskúmanie sa v zmysle článku 10 ES a za uvedených okolností stáva pre príslušný správny orgán povinným, naopak zrušenie namietaného právoplatného správneho rozhodnutia nie je automatické, keďže závisí práve na výsledku preskúmania.

54.

Z kontextu veci, ktorá viedla k už citovanému rozsudku Kühne & Heitz, je rozdielny význam, ktorý pojmom opätovné preskúmanie a zrušenie správneho rozhodnutia prikladá Súdny dvor, pochopiteľný. Na základe tohto rozsudku musí totiž príslušný správny orgán počas opätovného preskúmania správneho rozhodnutia, ktorým sa vyžaduje vrátenie zaplatených vývozných náhrad, určiť, či pre každý vyvážaný tovar, v tomto prípade pre každý kus hydiny, existovalo právo na vývozné náhrady a ak áno, v akej výške. Toto opätovné preskúmanie teda konkrétne spočíva v tom, že na skutkové okolnosti tejto veci sa použije výklad, ktorý Súdny dvor uviedol v rozsudku z 5. októbra 1994, Voogd Vleesimport en -export ( 23 ), a teda, že „stehno, na ktorom ostal prichytený kus chrbta sa musí… považovať za stehno v zmysle položky 02.02 B II e) 3 predchádzajúcej nomenklatúry a 02074151000novej, ak tento kus chrbta nie je dostatočne veľký na to, aby určoval podstatnú vlastnosť výrobku“ ( 24 ) a že sa z toho vyvodia platné závery pre všetky vyvážané tovary.

55.

Podľa môjho názoru v takejto situácii článok 10 ES ukladá správnemu orgánu, aby zrušil správne rozhodnutie v rozsahu, v akom je to z hľadiska výsledkov opätovného preskúmania nevyhnutné. Podľa mňa mal Súdny dvor na mysli práve toto, keď vo svojom už citovanom rozsudku Kühne & Heitz objasnil účel povinnosti opätovného preskúmania, ktorým je „zohľadniť výklad príslušného ustanovenia [práva Spoločenstva], ktorý medzičasom uskutočnil Súdny dvor“. ( 25 )

56.

Okrem toho smerovanie, ktoré Súdny dvor v uvedenom rozsudku zvolil, a teda poskytnutie výkladu článku 10 ES, ktorý úzko súvisí so skutkovými okolnosťami sporu vo veci samej, mohlo vyvolať pochybnosti, pokiaľ ide o pôsobnosť tohto rozsudku. Niektorí sa mohli pýtať, či ide o rozsudok obsahujúci všeobecnú zásadu, alebo len o rozsudok týkajúci sa prejednávanej veci, ako sa dalo vyvodiť z výslovného a opakovaného odkazu na okolnosti sporu vo veci samej.

57.

Neskoršia judikatúra Súdneho dvora umožňuje v určitom rozsahu rozptýliť niektoré z týchto pochybností. Zdá sa, že opakovaním odkazu na už citovaný rozsudok Kühne & Heitz a povýšením „okolností“ uvedených v tomto rozsudku na úroveň „podmienok“ Súdny dvor chcel, aby sa tento rozsudok považoval za referenčný bod judikatúry, ktorý je oddeliteľný od vlastných skutkových okolností a od vnútroštátneho práva v spore, z ktorého rozsudok vychádzal.

58.

Preto sa v už citovanom rozsudku Kapferer Súdny dvor odvoláva na „podmienku“, na základe ktorej musí mať dotknutý orgán právomoc zrušiť právoplatné rozhodnutie. ( 26 ) Okrem toho v rozsudku z 19. septembra 2006, i-21 Germany a Arcor ( 27 ), Súdny dvor uvádza, že z bodu 28 už citovaného rozsudku Kühne & Heitz vyplýva, že „správny orgán príslušný na prijatie správneho rozhodnutia je na základe zásady spolupráce vyplývajúcej z článku 10 ES povinný opätovne preskúmať svoje rozhodnutie a prípadne ho zrušiť, ak sú splnené štyri podmienky“. ( 28 )

59.

Bez ohľadu na to sa zdá, že už citovaný rozsudok Kühne & Heitz má hlavne upravovať špecifický prípad návrhu na opätovné preskúmanie správneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov a ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva podľa výkladu, ktorý medzitým poskytol Súdny dvor, pričom vnútroštátny súd, ktorý rozhodoval v poslednom stupni, nepodal Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, a tým porušil článok 234 tretí odsek ES. ( 29 ) Už citované rozsudky Kapferer a i-21 Germany a Arcor potvrdzujú toto zaradenie, keď odkazujú na už citovaný rozsudok Kühne & Heitz, aby sa od neho lepšie odlíšili viac-menej rozhodným spôsobom. ( 30 )

60.

V už citovanom rozsudku Kapferer sa teda Súdny dvor prejavuje viac-menej opatrne, pokiaľ ide o možnosť preniesť zásady vypracované v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz v súvislosti s právoplatným správnym rozhodnutím na kontext súdneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo charakter res iudicata. ( 31 ) Pokiaľ Súdny dvor opatrne odkazuje na prvú podmienku uvedenú v tomto rozsudku, čiže na existenciu právomoci dotknutého orgánu zrušiť na základe vnútroštátneho práva predtým prijaté rozhodnutie, je to preto, aby ihneď uviedol, že táto podmienka nie je v prípade veci, z ktorej vychádza už citovaný rozsudok Kapferer, splnená.

61.

Pokiaľ ide o už citovaný rozsudok i-21 Germany a Arcor, jasne vyjadruje vôľu Súdneho dvora neprenášať zásady uvedené v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz na situáciu, v ktorej osoba, ktorá navrhuje zrušenie právoplatného správneho rozhodnutia nevyužila svoje právo namietať proti tomuto rozhodnutiu. Pre lepšie pochopenie rozdielu v prístupe oproti už citovanému rozsudku Kühne & Heitz je vhodné stručne pripomenúť skutkový stav a právny rámec, do ktorého patrí tento rozsudok. Tento opis je potrebný o to viac, že v prípade, z ktorého vyplynul už citovaný rozsudok i-21 Germany a Arcor, ako aj v prejednávanej veci je relevantným ustanovením vnútroštátneho práva § 48 ods. 1 VwVfG.

62.

Dvom telekomunikačným podnikom, i-21 a Arcor, boli uložené poplatky za ich individuálnu telekomunikačnú licenciu. Uvedené podniky tieto poplatky bez námietok zaplatili a proti rozhodnutiam o uložení poplatku nepodali opravný prostriedok v lehote jedného mesiaca od ich oznámenia. Výška poplatku bola odvodená od predpokladaných všeobecných administratívnych nákladov vnútroštátneho regulačného orgánu na obdobie 30 rokov.

63.

V konaní o zrušenie rozhodnutia o uložení poplatku včas napadnutého opravným prostriedkom Bundesverwaltungsgericht rozhodol, že právna úprava týkajúca sa poplatkov za telekomunikačné licencie je v rozpore so zákonom o telekomunikáciách a s nemeckým ústavným právom, a potvrdil zrušenie dotknutého rozhodnutia. Po tomto rozsudku i-21 a Arcor márne žiadali o vrátenie zaplatených poplatkov. Obrátili sa preto na Verwaltungsgericht, ktorý zamietol ich žaloby s odôvodnením, že ich rozhodnutia o uložení poplatku sa stali právoplatnými a že v predmetnom prípade nie je namieste spochybniť odmietnutie správneho orgánu zrušiť tieto rozhodnutia.

64.

Spoločnosti i-21 a Arcor sa domnievali, že Verwaltungsgericht sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, a to nielen s ohľadom na vnútroštátne právo, ale aj s ohľadom na právo Spoločenstva a podali opravný prostriedok „Revision“ na Bundesverwaltungsgericht.

65.

Tento vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru dve otázky. V prvom rade navrhol, aby rozhodol, či článku 11 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/13/ES z 10. apríla 1997 o spoločnom rámci pre všeobecné povolenia a individuálne licencie v oblasti telekomunikačných služieb [neoficiálny preklad] ( 32 ) odporuje uloženiu poplatku za individuálne licencie, ak sa pri výpočte jeho výšky vychádzalo zo všeobecných administratívnych nákladov regulačného orgánu spojených s využívaním týchto licencií na obdobie 30 rokov, pričom na túto otázku Súdny dvor odpovedal kladne.

66.

V druhom rade sa Bundesverwaltungsgericht pýtal, či sa majú článok 10 ES a článok 11 smernice 97/13 vykladať v tom zmysle, že ukladajú povinnosť zrušiť rozhodnutia o uložení poplatku, ktoré neboli v lehote stanovenej vnútroštátnym právom napadnuté, a to v prípade, že to vnútroštátne právo umožňuje, ale nevyžaduje.

67.

Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že súd žiadal, aby Súdny dvor rozhodol, či článok 10 ES a článok 11 ods. 1 smernice 97/13 majú za následok obmedzenie diskrečnej právomoci vnútroštátneho regulačného orgánu, pokiaľ ide o zrušenie rozhodnutí o uložení poplatku, ( 33 ) a to najmä na základe toho, ako Súdny dvor rozhodol v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz. ( 34 )

68.

Pokiaľ ide o prípadné uplatnenie tohto rozsudku na tento prípad, slová, ktoré použil Súdny dvor, sú dostatočne jasné:

69.

Keďže na prípad, v ktorom nebol v lehote stanovenej vnútroštátnym právom podaný opravný prostriedok proti správnemu rozhodnutiu, ktorého zrušenie sa navrhuje, sa nedá použiť riešenie uvedené v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz, otázka, či príslušný správny orgán je alebo nie je povinný pristúpiť k takémuto zrušeniu v celom rozsahu, vyplýva z ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré sa vzťahujú na túto oblasť, a teda z § 48 ods. 1 VwVfG. Za týchto okolností je zásada procesnej autonómie členských štátov v celom rozsahu dodržaná, hoci je obmedzená zásadami efektivity a ekvivalencie. Práve táto posledná zásada bude napokon v tomto prípade zohrávať rozhodujúcu úlohu.

70.

Pokiaľ totiž ide o zásadu ekvivalencie, vyžaduje, aby sa vnútroštátne procesné pravidlá „uplatňovali bez rozdielu na opravné prostriedky založené na porušení práva Spoločenstva a opravné prostriedky založené na porušení vnútroštátneho práva“. ( 35 ) Podľa Súdneho dvora z toho vyplýva, že „ak vnútroštátne predpisy, ktoré sa uplatňujú na opravné prostriedky, ukladajú povinnosť zrušiť správny akt, ktorý je protiprávny so zreteľom na vnútroštátne právo, hoci sa tento akt stal právoplatným, ak by zachovanie jeho platnosti bolo ‚jednoducho neudržateľné‘, rovnaká povinnosť zrušiť akt sa musí za rovnocenných podmienok vzťahovať na správny akt, ktorý je v rozpore s právom Spoločenstva“. ( 36 ) Súdny dvor preto vnútroštátnemu súdu ukazuje smer, ktorým sa má vydať pri zisťovaní, či sa kritériá vychádzajúce z nemeckej judikatúry umožňujúce posúdiť pojem „jednoducho neudržateľné“ neuplatňujú rozdielne podľa toho, či ide o vnútroštátne právo alebo právo Spoločenstva.

71.

Medzi uvedené kritériá patrí kritérium zjavnej protiprávnosti správneho aktu vo vzťahu k právnym predpisom vyššej právnej sily. Pokiaľ ide opäť o zásadu ekvivalencie, Súdny dvor zdôrazňuje, že „ak je správny orgán podľa vnútroštátneho práva povinný zrušiť právoplatné správne rozhodnutie, ktoré je zjavne nezlučiteľné s vnútroštátnym právom, rovnaká povinnosť musí existovať v prípade, ak je toto rozhodnutie zjavne nezlučiteľné s právom Spoločenstva“. ( 37 ) Súdny dvor poskytol vnútroštátnemu súdu určité usmernenia, ( 38 ) ale ponechal mu úlohu „posúdiť, či právna úprava, ktorá je jasne v rozpore s právom Spoločenstva, akou je právna úprava, o ktorú sa opierajú rozhodnutia o uložení poplatku vo veci samej, je zjavne protiprávna v zmysle príslušného vnútroštátneho práva“. ( 39 )

72.

Z toho vyplýva táto odpoveď Súdneho dvora vnútroštátnemu súdu:

„Článok 10 ES v spojení s článkom 11 ods. 1 smernice 97/13 ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť posúdiť, či právna úprava, ktorá je jasne v rozpore s právom Spoločenstva… je zjavne protiprávna v zmysle príslušného vnútroštátneho práva. Ak je tomu tak, je vecou tohto vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, pokiaľ ide o zrušenie [rozhodnutí o uložení poplatku].“ ( 40 )

73.

Domnievam sa, že nedávna judikatúra v oblasti opätovného preskúmania právoplatných správnych a súdnych rozhodnutí sa môže zhrnúť takto.

74.

Vzhľadom na dôležitosť, ktorú majú zásada právnej istoty a zásada res iudicata v právnom poriadku Spoločenstva, ako aj v jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkoch, platí, že právo Spoločenstva neukladá vnútroštátnemu orgánu zrušiť právoplatné rozhodnutie, ktoré prijal, a to ani v prípade nezlučiteľnosti tohto rozhodnutia s právom Spoločenstva, ako ho neskôr vyložil Súdny dvor.

75.

Preto sa vnútroštátne procesné právo musí uplatňovať úplne v súlade so zásadou procesnej autonómie členských štátov.

76.

Ak sa však ukáže, že vnútroštátny procesný právny predpis, ktorý bráni opätovnému preskúmaniu právoplatného rozhodnutia je v rozpore so zásadou ekvivalencie a/alebo so zásadou efektivity, takýto právny predpis by vnútroštátny súd nemal uplatniť.

77.

Pokiaľ ide konkrétne o problém týkajúci sa opätovného preskúmania právoplatných správnych rozhodnutí, článok 10 ES vyvoláva účinky, ktorých povaha a pôsobnosť sa odlišujú podľa konkrétneho prípadu.

78.

Z už citovaného rozsudku i-21 Germany a Arcor teda vyplýva, že v prípade právoplatného správneho rozhodnutia, ktoré nebolo predmetom súdneho konania, článok 10 ES v spojení s ustanovením práva Spoločenstva, ktorého porušenie sa namieta, zaväzuje vnútroštátny súd, ktorému bola vec predložená v dôsledku toho, že príslušný vnútroštátny orgán odmietol opätovne preskúmať toto rozhodnutie, aby aspoň zistil, či procesné právne predpisy vlastného vnútroštátneho práva nevedú na základe zásady ekvivalencie k tomu, že opätovné preskúmanie a prípadne zrušenie tohto rozhodnutia je povinné.

79.

Článok 10 ES ukladá povinnosť použiť všetky prostriedky, ktoré sú potenciálne k dispozícii podľa vnútroštátneho procesného práva, aby sa dosiahlo opätovné preskúmanie a prípadne zrušenie právoplatného správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, pokiaľ to vnútroštátne právo umožňuje.

80.

Pokiaľ ide o prípad uvedený v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz, sám Súdny dvor stanovil podmienky, za ktorých je správny orgán povinný opätovne preskúmať právoplatné rozhodnutie. Medzi týmito podmienkami je nepochybne prvou podmienka, podľa ktorej má tento orgán podľa vnútroštátneho práva právomoc zrušiť toto rozhodnutie. Existencia povinnosti opätovného preskúmania teda závisí predovšetkým na existencii vnútroštátneho procesného právneho predpisu, ktorý príslušnému správnemu orgánu priznáva takúto možnosť.

81.

Takýto ústupok procesnej autonómii členských štátov však nesiaha ďalej, čo sa dá podľa môjho názoru vysvetliť zvláštnosťou tohto prípadu. Pri nesprávnom výklade práva Spoločenstva vnútroštátnym súdom, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, ako aj pri porušení povinnosti vnútroštátneho súdu podať návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 tretieho odseku ES má článok 10 ES za následok, že sa možnosť, ktorú správnemu orgánu priznáva vlastné vnútroštátne právo, mení na povinnosť opätovného preskúmania právoplatného správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, a na základe výsledkov tohto preskúmania na povinnosť zrušiť alebo ponechať v platnosti toto rozhodnutie.

82.

Riešenie, ktoré vyplýva z už citovaného rozsudku Kühne & Heitz, preto pomocou článku 10 ES umožňuje zmierniť negatívne účinky, ktoré vyvoláva nepodanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 tretieho odseku ES, pričom osobám podliehajúcim súdnej právomoci, ktoré podali opravné prostriedky upravené v príslušnom vnútroštátnom práve, ponúka novú možnosť uplatniť práva, ktoré im priznáva právo Spoločenstva.

83.

Ako, podľa môjho názoru, vzhľadom na aktuálnu judikatúru správne pripomenula fínska vláda, ( 41 ) už citovaný rozsudok Kühne & Heitz vymedzil podmienky, za ktorých stále existuje povinnosť opätovného preskúmania. Právo Spoločenstva však nebráni tomu, aby mohlo dôjsť k opätovnému preskúmaniu aj za iných okolností, pokiaľ to vnútroštátne procesné právne predpisy umožňujú.

84.

Keďže skúmaná vec má porovnateľný skutkový a právny kontext ako vec, ktorá viedla k už citovanému rozsudku Kühne & Heitz, je podľa môjho názoru potrebné analyzovať tento návrh na začatie prejudiciálneho konania z rovnakého hľadiska, ako to urobil Súdny dvor v uvedenom rozsudku.

85.

Touto prvou otázkou vnútroštátny súd v podstate navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol, či sa na to, aby bola splnená podmienka vyplývajúca z už citovaného rozsudku Kühne & Heitz, podľa ktorej rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje v poslednom stupni, je so zreteľom na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora založené na nesprávnom výklade práva Spoločenstva, ktorý bol vykonaný bez toho, aby bol Súdnemu dvoru podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania za podmienok stanovených v článku 234 treťom odseku ES, vyžaduje, aby sa žalobca v konaní vo veci samej v rámci súdneho konania podľa vnútroštátneho práva proti napadnutému správnemu rozhodnutiu odvolal na právo Spoločenstva.

86.

Kempter, fínska vláda a Komisia sa domnievajú, že na túto otázku je potrebné odpovedať záporne.

87.

Komisia predovšetkým pripomína, že podmienka, na základe ktorej mala dotknutá osoba napadnúť predmetný správny akt na vnútroštátnom súde s odvolaním sa na právo Spoločenstva nevyplýva ani z odôvodnenia, ani z výroku už citovaného rozsudku Kühne & Heitz.

88.

Fínska vláda okrem toho pripomína, že podobná podmienka by mohla prakticky spôsobiť nemožnosť výkonu práv uznaných právnym poriadkom Spoločenstva, a preto by mohla byť v rozpore so zásadou efektivity. Táto vláda tiež súhlasí s názorom, ktorý vyjadril vnútroštátny súd a ktorý spočíva v tom, že ak si samotné vnútroštátne súdy neuvedomili význam otázky výkladu práva Spoločenstva, nie je vhodné to vytýkať poškodenému jednotlivcovi.

89.

Okrem toho Kempter a Komisia pripomínajú, že povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorú majú vnútroštátne súdy rozhodujúce v poslednom stupni v zmysle článku 234 tretieho odseku ES, nemôže závisieť na skutočnosti, či účastníci konania podajú v tomto zmysle návrh vnútroštátnemu súdu alebo na skutočnosti, či namietnu porušenie práva Spoločenstva.

90.

Česká vláda uvádza, že opätovné preskúmanie a oprava právoplatného správneho rozhodnutia predpokladajú, aby dotknutá osoba podala proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok na vnútroštátne súdy a odvolala sa pritom na právo Spoločenstva iba vtedy, ak tieto súdy nemajú v zmysle vnútroštátneho práva ani možnosť, ani povinnosť uplatniť bez návrhu právo Spoločenstva a táto okolnosť zároveň nebráni zásade ekvivalencie a zásade efektivity.

91.

Rovnako ako Kempter, fínska vláda a Komisia sa domnievam, že v prípade uvedenom v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz opätovné preskúmanie a prípadne zrušenie právoplatného správneho rozhodnutia s cieľom zohľadniť výklad príslušných ustanovení práva Spoločenstva, ktorý medzičasom vykonal Súdny dvor, nie je podmienené tým, aby dotknutá osoba napadla toto rozhodnutie pred vnútroštátnym súdom s odvolaním sa na právo Spoločenstva v rámci súdneho konania podľa vnútroštátneho práva, a to z týchto dôvodov.

92.

V prvom rade uvádzam, že požiadavka, na základe ktorej by sa mal žalobca odvolať na právo Spoločenstva v rámci súdneho konania podľa vnútroštátneho práva vôbec nevyplýva zo znenia tretej podmienky, ktorú Súdny dvor uviedol v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz v súvislosti so vznikom povinnosti opätovného preskúmania na strane príslušného vnútroštátneho správneho orgánu. Je vhodné znova citovať slová, ktoré použil Súdny dvor pre vymedzenie tretej podmienky: rozsudok vnútroštátneho súdu, ktorý rozhoduje v poslednom stupni „je vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora, ktorá po ňom nasledovala, založený na nesprávnom výklade práva Spoločenstva, ktorý bol prijatý bez toho, aby bol na Súdny dvor podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa podmienok stanovených v článku 234 treťom odseku ES“. ( 42 )

93.

Takto formulovaná tretia podmienka už citovaného rozsudku Kühne & Heitz vychádza z dvoch úzko súvisiacich prvkov. Na jednej strane je rozhodnutie súdu, ktorý rozhoduje v poslednom stupni, založené na nesprávnom výklade práva Spoločenstva a na druhej strane tento súd nepodal Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, čím porušil článok 234 tretí odsek ES.

94.

Naopak, Súdny dvor výslovne nevyžaduje, aby sa žalobca v konaní vo veci samej odvolával na tomto súde na právo Spoločenstva. ( 43 ) Preto je bezvýznamné, či súd, ktorého rozhodnutie nie je možné napadnúť opravným prostriedkom podľa vnútroštátneho práva, uplatnil právo Spoločenstva na podnet účastníkov konania vo veci samej alebo z vlastného podnetu. Vzhľadom na formuláciu Súdneho dvora je preto podstatné, aby sa predmetné súdne rozhodnutie zakladalo na nesprávnom výklade práva Spoločenstva, a teda aby poukázalo na nesprávne uplatňovanie tohto práva bez toho, aby tento súd považoval za potrebné požiadať Súdny dvor o výklad v prejudiciálnom konaní.

95.

Zdá sa, že to sa stalo v prejednávanej veci. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že aj keď Kempter ani na Finanzgerichte Hamburg, ani na Bundesfinanzhofe nepoukázal na článok 5 ods. 1 nariadenia č. 3665/87, tieto dva súdy v každom prípade rozhodli aspoň čiastočne na základe tohto nariadenia a vykladali ho nesprávne. ( 44 )

96.

V druhom rade je potrebné vziať do úvahy, že riešenie, ktoré vypracoval Súdny dvor v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz, úzko súvisí podľa znenia tretej podmienky uvedenej v tomto rozsudku s povinnosťou podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorú majú podľa článku 234 tretieho odseku ES vnútroštátne súdy, proti rozhodnutiam ktorých nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva. Rovnako ako Kempter a Komisia sa domnievam, že táto povinnosť nie je podmienená ani skutočnosťou, či žalobca v konaní vo veci samej podal návrh, aby sa vnútroštátny súd obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ani požiadavkou, aby opieral dôvody na podporu svojej žaloby o právo Spoločenstva.

97.

Keby sa tretia podmienka, ktorú Súdny dvor formuloval vo svojom už citovanom rozsudku Kühne & Heitz vykladala v tom zmysle, že žalobca v konaní vo veci samej sa musel na vnútroštátnom súde, ktorý rozhodoval v poslednom stupni, odvolávať na právo Spoločenstva, spôsobilo by to podľa mňa hlavne riziko, že by sa nepriamo vytvoril nový prípad oslobodenia od povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorú takému súdu ukladá článok 234 tretí odsek ES tak, ako ho doposiaľ vykladal Súdny dvor.

98.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že hlavným dôvodom povinnosti podať návrh na začatie prejudiciálneho konania je zabrániť tomu, aby sa vytvorila alebo ustálila vnútroštátna judikatúra, ktorá by predstavovala nesprávny výklad alebo nesprávne uplatňovanie práva Spoločenstva. ( 45 ) Táto povinnosť je prispôsobená strategickému postaveniu, ktoré majú najvyššie súdy vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Pri dodržiavaní ich tradičnej úlohy zjednocovania práva sú totiž tieto súdy povinné zabezpečiť, aby ostatné vnútroštátne súdy dodržiavali správne a účinné uplatňovanie práva Spoločenstva. Okrem toho sa zaoberajú poslednými opravnými prostriedkami, ktorých cieľom je zaručiť ochranu práv, ktoré právo Spoločenstva priznáva jednotlivcom.

99.

Podľa judikatúry vyplývajúcej z rozsudku zo 6. októbra 1982, Cilfit a i. ( 46 ), vnútroštátny súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, „je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď konštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo že Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva, alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom nijaké rozumné pochybnosti“. ( 47 )

100.

Z uvedenej judikatúry naopak nevyplýva, že vnútroštátny súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, môže byť oslobodený od povinnosti predložiť návrh na výklad v prejudiciálnom konaní, pokiaľ účastníci konania vo veci samej neuplatnili dôvod založený na práve Spoločenstva. Naopak, z judikatúry týkajúcej sa podmienok uplatňovania článku 234 ES vyplýva, že prípadný návrh na začatie prejudiciálneho konania vychádza v celom rozsahu z posúdenia jeho relevancie a potreby, ktoré vykonáva tento súd, a že nie je vôbec podmienený povahou dôvodov, na ktoré sa na tomto súde odvolávajú účastníci konania vo veci samej.

101.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorým sa ustanovuje proces priamej spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, sa zakladá na dialógu medzi súdmi a v priebehu tohto konania sú účastníci konania vo veci samej iba prizvaní, aby predložili pripomienky v právnom rámci, ktorý vymedzil vnútroštátny súd. ( 48 ) Podľa Súdneho dvora „v medziach stanovených článkom 234 ES teda prináleží výlučne vnútroštátnym súdom, aby rozhodovali o princípe a o predmete prípadného prejudiciálneho konania na Súdnom dvore a týmto súdom rovnako prináleží rozhodnúť, či sa domnievajú, že im rozhodnutie v prejudiciálnom konaní vydané na základe ich návrhu poskytlo dostatok informácií, alebo považujú za potrebné opäť sa obrátiť na Súdny dvor“. ( 49 )

102.

Okrem toho je potrebné uviesť, že Súdny dvor v už citovanom rozsudku Cilfit a i. objasnil význam výrazu „ak sa položí takáto otázka“ v zmysle článku 234 druhého a tretieho odseku ES, aby sa určilo, kedy je vnútroštátny súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, povinný obrátiť sa podľa vnútroštátneho práva na Súdny dvor.

103.

Súdny dvor pri tejto príležitosti uviedol, že návrh na začatie prejudiciálneho konania nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Podľa Súdneho dvora „nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku [234 ES]. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu“. ( 50 )

104.

Okrem toho v ďalšom rozsudku Súdny dvor na jednej strane zdôraznil, že „skutočnosť, že účastníci konania vo veci samej pred vnútroštátnym súdom nevzniesli otázku, týkajúcu sa práva Spoločenstva, nebráni tomu, aby sa vnútroštátny súd obrátil na Súdny dvor“ a na druhej strane, že „v prípade, že návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke predložený Súdnemu dvoru tam, kde ‚otázka vyvstane pred súdom členského štátu‘, [článok 234 druhý a tretí odsek ES] neobmedzuje predloženie len na prípady, kde jeden alebo druhý účastník konania vo veci samej dal podnet k vzneseniu otázky týkajúcej sa výkladu alebo platnosti práva Spoločenstva, ale vzťahuje sa aj na prípady, kde je takáto otázka vznesená vnútroštátnym súdom, ktorý považuje rozhodnutie Súdneho dvora v tejto veci ‚za nevyhnutné k vydaniu rozsudku‘“. ( 51 )

105.

Z tejto judikatúry vyplýva, že v prípade, že je uplatnenie práva Spoločenstva pre vnútroštátny súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nevyhnutné na účely vyriešenia sporu, o ktorom rozhoduje, článok 234 tretí odsek ES ukladá tomuto súdu povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s akoukoľvek otázkou výkladu, ktorá vyvstala, a to aj keď sa žalobca v konaní vo veci samej vo svojich dôvodoch vôbec neodvolal na právo Spoločenstva, s výnimkou situácií, ktoré Súdny dvor pripustil v už citovanom rozsudku Cilfit a i. a ktoré nedávno zopakoval v už citovanom rozsudku Intermodal Transports.

106.

Táto analýza neznamená, že vnútroštátny súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je na základe práva Spoločenstva povinný aj bez návrhu uviesť dôvod, ktorý sa zakladá na tomto práve. Znamená iba, že v situácii, keď sa účastníci konania vo veci samej neodvolali na právo Spoločenstva, ak má tento súd na základe vlastného vnútroštátneho práva právomoc preskúmať aj bez návrhu zákonnosť správneho aktu vzhľadom na právo Spoločenstva a domnieva sa, že uplatňovanie tohto práva je nevyhnutné k vydaniu rozhodnutia, je v zásade povinný obrátiť sa na Súdny dvor so žiadosťou o výklad v prejudiciálnom konaní. Tretia podmienka uvedená v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz bude splnená, ak súd nedodrží túto povinnosť a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho výkladu práva Spoločenstva.

107.

V treťom rade sa domnievam, že výklad, podľa ktorého sa na to, aby tretia podmienka bola splnená, vyžaduje, aby sa žalobca v konaní vo veci samej odvolal na právo Spoločenstva, by bol ťažko pochopiteľný v takej situácii, akou je situácia v konaní vo veci samej.

108.

Z uznesenia o návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že požiadavka, ktorá sa ukázala byť v rozpore s právom Spoločenstva a podľa ktorej ako pripomínam, sa mohol v prípade nediferencovanej vývoznej náhrady, dôkaz, že dotknutý výrobok bol skutočne dovezený do tretej krajiny v lehote dvanástich mesiacov po prijatí vývozného colného vyhlásenia vyžadovať aj po zaplatení tohto príspevku, zodpovedala praxi Hauptzollamtu, ktorá sa ustálila počas mnohých rokov a ktorú podporovala judikatúra Finanzgerichtu Hamburg, ako aj Bundesfinanzhofu. ( 52 )

109.

Je preto možné skutočne vytýkať osobe podliehajúcej súdnej právomoci, že neoprela svoj opravný prostriedok podaný na vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni, o právo Spoločenstva, v tomto prípade o článok 5 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 3665/87, keď by mu tento článok tak, ako sa ustálene vykladal a uplatňoval vnútroštátnymi súdmi pred už citovaným rozsudkom Emsland-Stärke, neumožnil vyhrať spor? Odpoveď na túto otázku sa mi zdá byť jasná a je pochopiteľné, že za podobných okolností jednotlivec oprie svoju právnu stratégiu o iné dôvody, ako o tie, ktoré vyplývajú z práva Spoločenstva. ( 53 )

110.

Z tohto dôvodu preto na základe všetkých predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že na to, aby bola splnená podmienka uvedená v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz, podľa ktorej rozhodnutie vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v poslednom stupni je so zreteľom na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora založené na nesprávnom výklade práva Spoločenstva, ktorý bol vykonaný bez toho, aby bol Súdnemu dvoru podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania za podmienok stanovených v článku 234 treťom odseku ES, sa nevyžaduje, aby sa žalobca v konaní vo veci samej v rámci súdneho konania podľa vnútroštátneho práva proti napadnutému správnemu rozhodnutiu odvolával na právo Spoločenstva.

111.

Touto otázkou vnútroštátny súd navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol, či okrem podmienok formulovaných v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz podlieha možnosť podať návrh na opätovné preskúmanie a opravu právoplatného správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, aj časovému obmedzeniu z naliehavých dôvodov práva Spoločenstva.

112.

Pripomínam, že táto otázka vychádza z osobitného kontextu veci samej, spočívajúceho v tom, že Kempter podal na Hauptzollamt návrh na zrušenie rozhodnutia o vrátení vývozných náhrad z 10. augusta 1995 až listom zo 16. septembra 2002, čiže 19 mesiacov po vyhlásení už citovaného rozsudku Emsland-Stärke.

113.

Z dôvodov uvedených v uznesení o návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že druhá otázka, ktorú všeobecne formuloval Finanzgericht Hamburg, obsahuje dve hľadiská, ktoré je potrebné posúdiť. ( 54 )

114.

Po prvé sa tento súd pýta na pôsobnosť štvrtej podmienky, ktorú stanovil Súdny dvor v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz a podľa ktorej sa dotknutá osoba musí obrátiť na správny orgán ihneď po tom, ako sa o judikatúre Súdneho dvora dozvedela.

115.

Po druhé sa vnútroštátny súd všeobecnejšie pýta, či okrem tejto štvrtej podmienky tiež musí platiť, že možnosť navrhnúť opätovné preskúmanie a zrušenie právoplatného správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, je časovo obmedzená z dôvodov právnej istoty, alebo či naopak nepozná časové obmedzenia. Keďže vnútroštátny správny orgán musí uplatňovať výklad ustanovenia práva Spoločenstva, ktorý poskytol Súdny dvor v rozsudku vydanom v rámci prejudiciálneho konania na právne vzťahy, ktoré vznikli pred týmto rozsudkom, vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o zlučiteľnosti časového obmedzenia na predloženie návrhu — na základe už citovaného rozsudku Emsland-Stärke — na opätovné preskúmanie a zrušenie právoplatného správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva.

116.

Preto vnútroštátny súd v podstate navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol, či právo Spoločenstva bráni tomu, aby možnosť navrhnúť opätovné preskúmanie a zrušenie správneho rozhodnutia, ktoré je po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov právoplatné a ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva podľa výkladu, ktorý medzitým poskytol Súdny dvor, pričom vnútroštátny súd, ktorý rozhodoval v poslednom stupni nepodal Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, bola časovo obmedzená.

117.

V písomných pripomienkach Kempter predovšetkým podčiarkuje, že právo Spoločenstva neobsahuje žiadne osobitné ustanovenie, pokiaľ ide o prekluzívnu alebo premlčaciu lehotu návrhu na opätovné preskúmanie. Žalobca okrem toho dodáva, že v súlade s už citovaným rozsudkom Kühne & Heitz môže dotknutá osoba uplatniť svoje právo na opätovné preskúmanie správneho rozhodnutia iba vtedy, ak existuje vnútroštátny právny predpis, ktorý to umožňuje. Na rozhodnutie, či toto právo je alebo nie je časovo obmedzené, je teda potrebné preskúmať vnútroštátne právne predpisy v oblasti premlčania.

118.

Kempter tiež tvrdí, že v prípade, keby sa právne predpisy práva Spoločenstva upravujúce prekluzívnu alebo premlčaciu lehotu uplatnili analogicky, jeho žiadosť by sa aj tak nemohla považovať za oneskorenú. Žalobca v tejto súvislosti uvádza rôzne argumenty, pričom najmä pripomína, že musel uplynúť určitý čas na to, aby výklad, ktorý poskytol Súdny dvor v už citovanom rozsudku Emsland-Stärke, vyvolal v Nemecku novú správnu prax a zmenu judikatúry. Kempter totiž pripomína, že tento rozsudok Súdneho dvora vzali vnútroštátne súdy do úvahy až na základe rozsudku, ktorý vydal Bundesfinanzhof 21. marca 2002.

119.

Žalobca tvrdí, že v každom prípade vzhľadom na to, že návrh na zrušenie rozhodnutia o vrátení vývoznej náhrady nemal na základe len vnútroštátneho práva žiadnu šancu na úspech, prípadná premlčacia lehota Spoločenstva by nemohla začať plynúť skôr ako odo dňa, keď generálny advokát Léger predložil návrhy vo veci, ktorá vyústila do už citovaného rozsudku Kühne & Heitz, a teda od 17. júna 2003. V týchto návrhoch sa totiž článok 10 ES vykladá po prvýkrát v tom zmysle, že rozhodnutie takejto povahy má byť opätovne preskúmateľné. Keďže bol návrh spoločnosti Kempter podaný pred týmto dňom, nemôže sa kvalifikovať ako oneskorený. ( 55 )

120.

Pokiaľ ide o štvrtú podmienku, ktorú stanovil Súdny dvor v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz, a teda, že „dotknutá osoba sa obrátila na správny orgán ihneď po tom, ako sa dozvedela o judikatúre [Spoločenstva]“, z ktorej vyplýva protiprávnosť právoplatného správneho rozhodnutia, česká a fínska vláda sa rovnako ako vnútroštátny súd domnievajú, že subjektívna lehota, ktorú takto stanovil Súdny dvor na podanie návrhu na preskúmanie tohto rozhodnutia by mala súvisieť so skutočným okamihom, keď sa dotknutá osoba o tejto judikatúre dozvedela. Preto návrh na opätovné preskúmanie podaný tri mesiace po dni, keď sa Kempter skutočne dozvedel o výklade Súdneho dvora spĺňa túto podmienku.

121.

Okrem podmienky takto stanovenej Súdnym dvorom v jeho rozsudku sa tieto vlády domnievajú, že právo Spoločenstva nebráni tomu, aby právo na opätovné preskúmanie protiprávneho správneho rozhodnutia bolo časovo obmedzené. Vnútroštátne procesné právne predpisy by teda mohli platne predpokladať, že tento druh návrhu sa musí vykonať v určitej lehote. Zlučiteľnosť týchto lehôt s právom Spoločenstva by sa mala posudzovať z hľadiska zásady ekvivalencie (ktorá ukladá, aby tieto lehoty neboli nepriaznivejšie ako lehoty upravené právnymi predpismi v oblasti obdobných sťažností vnútroštátnej povahy) a zásady efektivity (ktorá ukladá, aby lehoty neboli stanovené tak, že v praxi spôsobia nemožnosť výkonu práv uznaných právnym poriadkom Spoločenstva).

122.

Komisia uvádza, že podľa jej názoru sa druhá prejudiciálna otázka týka iba časového obdobia medzi rozsudkom Súdneho dvora, z ktorého vyplýva nezákonnosť správneho rozhodnutia, a návrhom na opätovné preskúmanie a zrušenie tohto rozhodnutia, ktorý podal Kempter, čiže v prejednávanej veci viac ako 19 mesiacov. Podľa názoru Komisie sa nezdá, že by mal naopak vnútroštátny súd na mysli obdobie, ktoré uplynulo medzi týmto návrhom a buď prijatím pôvodného správneho rozhodnutia (teda rozhodnutia o vrátení z 10. augusta 1995), alebo okamihom, keď sa žalobca dozvedel o rozsudku Súdneho dvora, z ktorého vyplýva nezákonnosť tohto rozhodnutia (teda 1. júlom 2002, kedy mu bol rozsudok, ktorý vydal Bundesfinanzhof z 21. marca 2002, odoslaný faxom).

123.

Okrem toho Komisia tvrdí, že na základe zásady procesnej autonómie členských štátov nie je naklonená určeniu lehoty na úrovni Spoločenstva. Navrhuje z dôvodov právnej istoty doplniť štvrtú podmienku uvedenú v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz tak, že by táto podmienka vyžadovala, aby sa dotknutá osoba obrátila na správny orgán ihneď po tom, ako sa dozvedela o rozhodnutí Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní a v určitej lehote odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku, ktorá sa zdá byť primeraná s ohľadom na zásady vnútroštátneho práva a pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity.

124.

Vzhľadom na tieto tvrdenia je najskôr potrebné preskúmať pôsobnosť tejto štvrtej podmienky, ktorá vyžaduje, aby sa „dotknutá osoba obrátila na správny orgán ihneď po tom, ako sa dozvedela o judikatúre [Súdneho dvora]“.

125.

Keď sledujem pôvod tejto podmienky, a teda skutkový stav veci, ktorý vyústil do už citovaného rozsudku Kühne & Heitz, konštatujem, že žalujúci podnik listami z 13. decembra 1994 a z 3. januára 1995 žiadal o zaplatenie vývozných náhrad, ktorých vrátenie bolo od neho požadované, zatiaľ čo Súdny dvor vyhlásil už citovaný rozsudok Voogd Vleesimport en -export dva až tri mesiace predtým, teda 5. októbra 1994. Vnútroštátny súd si kládol otázku, či by nebolo vhodné „odchýliť sa od právoplatnej povahy správneho rozhodnutia v prípade [v ktorom okrem iného] sa dotknutá osoba obrátila na správny orgán ihneď po tom, ako sa dozvedela o rozsudku Súdneho dvora“. ( 56 )

126.

Tým, že Súdny dvor prihliadol na túto okolnosť v dôvodoch rozsudku a na základe toho, že sa spomína v jeho výroku, je pravdepodobné, že chcel vzhľadom na kontext konania vo veci samej v skutočnosti pripísať význam tomu, že žalobca sa obrátil na správny orgán ihneď po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa odhalila nezákonnosť namietaného správneho rozhodnutia.

127.

Následne Súdny dvor vo svojom už citovanom rozsudku i-21 Germany a Arcor povýšil túto „okolnosť“ na úroveň „podmienky“, avšak zachoval rovnakú formuláciu a nespresnil, či by bolo vhodné chápať túto podmienku ako podmienku, ktorá sa týka okamihu, keď sa osoba skutočne dozvie o rozsudku v prejudiciálnom konaní, alebo či by sa mala vykladať tak, že sa týka dňa vyhlásenia tohto rozsudku.

128.

Vzhľadom na pojmy, ktoré používa Súdny dvor, je pochopiteľný výklad, ktorý navrhol vnútroštátny súd a ktorý podporuje česká a fínska vláda, podľa ktorého sa výrazom „po tom, ako sa o uvedenej judikatúre Súdneho dvora dozvedel“ rozumie okamih, keď sa žalobca skutočne dozvedel o judikatúre a nie deň vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora.

129.

No vzhľadom na význam, ktorý by sa mal pripísať zásade právnej istoty a osobitne požiadavke určitosti právnych situácií, nesúhlasím s tým, aby sa prijal tento výklad.

130.

Takýto výklad by totiž zvýhodnil subjektívny rozmer podmienky, ktorú Súdny dvor takto určil, čo by mohlo spôsobiť ťažkosti, pokiaľ ide o preukázanie momentu, kedy sa osoby skutočne dozvedeli o judikatúre Súdneho dvora. Naopak sa zdá, že prihliadanie na deň vyhlásenia rozsudku, ktorý nemá žiadne subjektívne prvky, je viac v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady právnej istoty, medzi ktoré patrí požiadavka určitosti právnych situácií.

131.

Bolo by mi však možné oprávnene vytýkať, že požiadavka, podľa ktorej sa dotknutá osoba musí obrátiť na správny orgán ihneď po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní, ktorým sa odhalila protiprávnosť namietaného správneho rozhodnutia, je v rámci podobného kontextu, akým je kontext konania vo veci samej, neprimeraná. Pripomínam totiž, že zo spisu vyplýva, že bolo potrebné určité časové obdobie, aby výklad Súdneho dvora v už citovanom rozsudku Emsland-Stärke vyvolal v Nemecku novú správnu prax a zmenu judikatúry. Vnútroštátna judikatúra tento rozsudok totiž vzala do úvahy až po rozsudku, ktorý vydal Bundesfinanzhof 21. marca 2002. Okrem toho, ako uvádza vo svojich písomných pripomienkach Kempter, bolo by vhodné prihliadať jednak na skutočnosť, že tento rozsudok Súdneho dvora sa netýkal nariadenia č. 3665/87, ale jeho predchodcu, čiže nariadenia č. 2730/79, a jednak na skutočnosť, že výklad, podľa ktorého sa môže predkladanie dodatočných dôkazov uložiť iba pred poskytnutím vývoznej náhrady, nevyplýva z výroku rozsudku, ale z bodu 48 jeho odôvodnenia. Preto by sa mohlo zdať nespravodlivé postihnúť Kempter za to, že nepredložil návrh na opätovné preskúmanie na Hauptzollamt ihneď po vyhlásení rozsudku Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní.

132.

Tieto pripomienky preukazujú riziká spojené s doslovným výkladom podmienky, podľa ktorej sa „dotknutá osoba obrátila na správny orgán ihneď po tom, ako sa dozvedela o judikatúre [Súdneho dvora]“. Podľa môjho názoru teda musí byť spochybnená samotná existencia tejto podmienky.

133.

Je však potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na dôležitosť zásady právnej istoty sa zdá byť legitímne hľadanie časového obmedzenia návrhov na opätovné preskúmanie a zrušenie správnych rozhodnutí, ktoré nadobudli právoplatnosť po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov a ktoré sú v rozpore s právom Spoločenstva podľa výkladu, ktorý medzitým poskytol Súdny dvor, pričom vnútroštátny súd, ktorý rozhodoval v poslednom stupni, nepodal Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania. Právo Spoločenstva nebráni tomu, aby možnosť predložiť tieto návrhy bola časovo obmedzená. Ostáva teda určiť, ako môže byť tento časový rámec vymedzený.

134.

Z tohto hľadiska sa mi nezdá dostatočné, aby sa toto časové obmedzenie vytvorilo ako podmienka vzniku povinnosti opätovného preskúmania na základe článku 10 ES, na rovnakej úrovni s inými podmienkami vypracovanými Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Kühne & Heitz.

135.

Okrem toho, keďže časové obmedzenie na podávanie návrhov na opätovné preskúmanie a na zrušenie správnych rozhodnutí, ktoré nadobudli právoplatnosť a ktoré sú v rozpore s právom Spoločenstva, akým je rozhodnutie v konaní vo veci samej, predstavuje procesný spôsob uplatňovania povinnosti opätovného preskúmania vyplývajúcej z článku 10 ES, nemalo by byť podľa môjho názoru určené priamo Súdnym dvorom.

136.

Podľa mňa by bolo v súlade so zásadou procesnej autonómie členských štátov, keby sa im ponechala úloha určiť lehotu, do akej je potrebné predložiť takéto návrhy. Domnievam sa, že toto riešenie je najbližšie prístupu, ktorý si zvolil Súdny dvor vo svojom už citovanom rozsudku Kühne & Heitz, ktorého cieľom je zosúladiť zásadu prednosti práva Spoločenstva so zásadou procesnej autonómie členských štátov a so zásadou právnej istoty.

137.

Takýto odkaz na vnútroštátne procesné právne predpisy členských štátov, ktoré by samozrejme mali dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity, by bol tiež v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, ktorá uznáva, že je zlučiteľné s právom Spoločenstva, ak členské štáty určia rozumné prekluzívne lehoty. Táto judikatúra nachádza svoj pôvod a najčastejšie uplatnenie v sporoch v oblasti vrátenia vnútroštátnych daní vybratých vzhľadom na právo Spoločenstva neoprávnene.

138.

Z tejto judikatúry vyplýva, že v prípade neexistencie právnej úpravy Spoločenstva týkajúcej sa vrátenia neprávom vybraných vnútroštátnych daní, prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Spoločenstva, za predpokladu, že takéto podmienky jednak nie sú menej výhodné ako podmienky vzťahujúce sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy a jednak nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Spoločenstva. ( 57 ) Súdny dvor preto uznal, že s právom Spoločenstva je zlučiteľné, ak sa podľa vnútroštátnych procesných právnych predpisov upravia rozumné prekluzívne lehoty, čo „predstavuje… uplatňovanie základnej zásady právnej istoty na ochranu práva daňovníka, ako aj dotknutého správneho orgánu“. ( 58 ) Presne povedané, „takéto lehoty nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Spoločenstva“. ( 59 ) Okrem toho okolnosť, že Súdny dvor vyhlásil rozsudok v prejudiciálnom konaní, ktorého predmetom je výklad sporných ustanovení práva Spoločenstva, nemá žiadny vplyv na zlučiteľnosť určenia rozumných prekluzívnych lehôt podľa vnútroštátnych procesných právnych predpisov s právom Spoločenstva. ( 60 )

139.

Súdny dvor použil túto úvahu aj v oblasti zodpovednosti členských štátov za nedodržiavanie práva Spoločenstva, a to podľa podobnej logiky ako je tá, ktorú Súdnemu dvoru navrhujem v tomto prípade. Aj keď podmienky, za ktorých sú členské štáty povinné nahradiť škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať, boli stanovené priamo Súdnym dvorom, ( 61 ) dôsledky spôsobenej škody musí štát napraviť v rámci právnych predpisov vnútroštátneho práva týkajúcich sa zodpovednosti za škodu, za predpokladu, že podmienky, najmä lehoty, stanovené vnútroštátnymi právnymi poriadkami v oblasti náhrady škody dodržiavajú zásady ekvivalencie a efektivity. ( 62 ) Súdny dvor okrem toho za takýchto okolností pripustil, že „určenie rozumných prekluzívnych lehôt zodpovedá [potrebe vyplývajúcej zo zásady efektivity práva Spoločenstva], v rozsahu v akom predstavuje uplatňovanie základnej zásady právnej istoty“. ( 63 )

140.

Vzhľadom na túto ustálenú judikatúru Súdneho dvora, ktorá rešpektuje procesnú autonómiu členských štátov, sa domnievam, že členské štáty môžu v mene zásady právnej istoty ustanoviť, aby návrh na opätovné preskúmanie a na zrušenie správneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť a ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva podľa výkladu, ktorý medzitým poskytol Súdny dvor, bol predložený príslušnému správnemu orgánu v primeranej lehote.

141.

Úlohou Finanzgerichtu Hamburg teda bude zistiť, či nemecké procesné právo upravuje lehotu na predloženie návrhu na opätovné preskúmanie a zrušenie správneho rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, akým je rozhodnutie v konaní vo veci samej. V takom prípade bude musieť zaručiť, že procesný právny predpis, ktorý stanovuje túto lehotu, je v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity podľa práva Spoločenstva.

142.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor rozhodol, že právo Spoločenstva nebráni tomu, aby možnosť navrhnúť opätovné preskúmanie a zrušenie správneho rozhodnutia, ktoré je po vyčerpaní všetkých vnútroštátnych opravných prostriedkov právoplatné a ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva podľa výkladu, ktorý medzitým poskytol Súdny dvor, pričom vnútroštátny súd, ktorý rozhodoval v poslednom stupni nepodal Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania, bola na základe zásady právnej istoty časovo obmedzená. Na základe zásad ekvivalencie a efektivity, ktoré platia v práve Spoločenstva, patrí do právomoci členských štátov určiť lehotu, v akej sa má podať takýto návrh.

143.

Napokon chcem uviesť, že ak Súdny dvor na rozdiel od navrhovaného riešenia nebude mať v úmysle zrušiť štvrtú podmienku stanovenú v jeho už citovanom rozsudku Kühne & Heitz, bude na jednej strane musieť objasniť jej význam a na druhej strane upraviť, že táto podmienka sa bude uplatňovať iba doplňujúcim spôsobom, a teda v prípade, keď procesné právne predpisy členského štátu nestanovili lehotu na predloženie návrhov na opätovné preskúmanie a zrušenie právoplatných správnych rozhodnutí.

144.

Na základe predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položil Finanzgericht Hamburg, takto: